{"guid": "ussr:ae3c4bd9-833a-47d3-b1cf-b73c3c40247b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.543.2016.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 543/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 543/2016 z 4. 11. 2016", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 4. novembra 2016, sp. zn. II. ÚS 543/2016, ECLI:SK:USSR:2016:2.US.543.2016.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Lajos Mészáros", "sudca_id": 1075, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/lajos-meszaros-1075", "datum_vydania": "2016-11-04", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/ae3c4bd9-833a-47d3-b1cf-b73c3c40247b", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.543.2016.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.543.2016.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.543.2016.2/text", "citacie_n": 3, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nII. ÚS 543/2016-55\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. novembra 2016\nv senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu\nLadislava Orosza (sudca spravodajca) o sťažnostiach obchodnej spoločnosti FINIMO a. s.,\nMlynské nivy 54, Bratislava, právne zastúpenej advokátkou JUDr. Zuzanou Majcherovou,\nAdvokátska kancelária, Mlynské nivy 54, Bratislava, vo veci namietaného porušenia\nzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky\npostupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cob 39/2014 a jeho\nuznesením z 28. augusta 2014 a tiež jeho postupom v konaní vedenom pod sp. zn.\n5 Cob 38/2014 a uznesením z 28. augusta 2014, za účasti Krajského súdu v Prešove, takto\nrozhodol:\n1. Základné právo obchodnej spoločnosti FINIMO a. s., na súdnu ochranu podľa\nčl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uzneseniami Krajského súdu v Prešove sp. zn.\n4 Cob 39/2014 z 28. augusta 2014 a sp. zn. 5 Cob 38/2014 z 28. augusta 2014 a postupom,\nktorý predchádzal ich vydaniu, p o r u š e n é b o l o .\n2. Uznesenia Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4 Cob 39/2014 z 28. augusta 2014\na sp. zn. 5 Cob 38/2014 z 28. augusta 2014 z r u š u j e a veci mu v r a c i a na ďalšie\nkonania.\n\n3. Krajský súd v Prešove j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej spoločnosti FINIMO\na. s., trovy konania v sume 537,62 € (slovom päťstotridsaťsedem eur a šesťdesiatdva\ncentov) na účet jej právnej zástupkyne JUDr. Zuzany Majcherovej, Mlynské nivy 54,\nBratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.\n4. Vo zvyšnej časti sťažnostiam n e v y h o v u j e .\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 17. decembra\n2015 a 30. decembra 2015 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti FINIMO a. s.,\nMlynské nivy 4962/54, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“),\nvedené pod sp. zn. Rvp 16383/2015 a sp. zn. Rvp 16956/2015, ktorými namieta porušenie\nsvojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky\n(ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní\nvedenom pod sp. zn. 4 Cob 39/2014 a jeho uznesením z 28. augusta 2014 a tiež v konaní\nvedenom pod sp. zn. 5 Cob 38/2014 a jeho uznesením z 28. augusta 2014 (spolu ďalej len\n„napadnuté uznesenia krajského súdu“ a „napadnuté konania krajského súdu“), ako aj\npostupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní\nvedenom pod sp. zn. 5 Obdo 63/2014 a jeho uznesením z 10. septembra 2015 a tiež\nv konaní vedenom pod sp. zn. 4 Obdo 76/2014 a jeho uznesením z 31. augusta 2015 (spolu\nďalej len „napadnuté uznesenia najvyššieho súdu“ a „napadnuté konania najvyššieho\nsúdu“).\nSťažovateľka vo svojich sťažnostiach uvádza, že ako oprávnená si v exekučných\nkonaniach vedených Exekútorským úradom JUDr. Ľubomíra Pekára vymáhala proti\nobchodnej spoločnosti INFORAMA a. s., Mlynské nivy 54, Bratislava (ďalej aj „povinný“),\nsvoje peňažné pohľadávky. Exekúcia bola vykonávaná popri iných spôsoboch aj prikázaním\niných peňažných pohľadávok podľa § 105 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)\na o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov.\n2\n\nV rámci výkonu exekúcie prikázaním inej peňažnej pohľadávky bol spoločnostiam\nLekáreň Bellis  KE, spol. s r. o., a PR Slovakia, spol. s r. o., ako dlžníkom povinného\ndoručený súdnym exekútorom príkaz na začatie exekúcie prikázaním pohľadávky a príkaz\nna vykonanie exekúcie prikázaním pohľadávky.\nDoručením exekučného príkazu dlžníkom povinného stratil povinný v zmysle § 108\nExekučného poriadku právo na vyplatenie pohľadávky, ktoré súčasne nadobudla\nsťažovateľka. Z dôvodu nezaplatenia pohľadávky dlžníkmi povinného podala sťažovateľka\nna Okresnom súde Prešov (ďalej len „okresný súd“) návrh na začatie konania, ktorým sa\ndomáhala, aby uložil odporcom (dlžníkom povinného) povinnosť zaplatiť jej tieto\npohľadávky. Na základe týchto návrhov prebieha pred okresným súdom sporové konanie\nvedené pod sp. zn. 7 Cb 52/2013, predmetom ktorého je rozhodovanie o zaplatenie sumy\n1 321,89 €, a konanie pod sp. zn. 7 Cb 58/2013, predmetom ktorého je rozhodovanie\no zaplatenie sumy 6 985,68 €. Sťažovateľka doručila povinnému oznámenia, že v zmysle\n§ 109 Exekučného poriadku si uplatňuje nárok na vyplatenie pohľadávok proti jeho\ndlžníkom prostredníctvom tzv. poddlžníckej žaloby.\nKeďže pohľadávka sťažovateľky bola v exekučnom konaní vedenom proti\npovinnému uspokojená iným spôsobom (na základe osobitnej dohody, v dôsledku ktorej sa\nsťažovateľka stala akcionárom povinného), na návrh sťažovateľky bolo uznesením\nOkresného súdu Bratislava II sp. zn. 0 Er 2476/2011 zo 14. novembra 2013 exekučné\nkonanie zastavené. V dôsledku tejto skutočnosti podľa názoru sťažovateľky prešlo právo na\nzaplatenie pohľadávky proti dlžníkom povinného späť na povinného. Keďže uvedená\nskutočnosť nastala po začatí súdneho konania, sťažovateľka so súhlasom povinného\nnavrhla, aby okresný súd pripustil zmenu účastníka konania na strane navrhovateľa\n(sťažovateľky) tak, že z konania vystúpi sťažovateľka a na jej miesto vstúpi povinný.\nUzneseniami okresného súdu sp. zn. 7 Cb 52/2013 a sp. zn. 7 Cb 58/2013\nz 21. februára 2014 boli návrhy sťažovateľky na pripustenie zmeny účastníka konania\nzamietnuté z dôvodu, že podľa právneho názoru okresného súdu zastavenie exekučného\n\n3\n\nkonania na Okresnom súde Bratislava II nie je takou právnou skutočnosťou, s ktorou právne\npredpisy spájajú prevod, resp. prechod práv a povinností, o ktorých sa koná.\nProti uvedeným uzneseniam okresného súdu podala sťažovateľka odvolania, ktoré\nodôvodnila rozsiahlou právnou argumentáciou s poukazom predovšetkým na § 488\nObčianskeho zákonníka, § 105 až § 109 Exekučného poriadku a § 92 ods. 2 a 3\nObčianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), ako aj na rozhodnutie najvyššieho súdu\npodporujúce jej právny názor.\nNapadnutými uzneseniami krajský súd o podaných odvolaniach rozhodol tak, že\npotvrdil odvolaniami napadnuté uznesenia prvostupňového súdu. Odvolací súd podľa\nsťažovateľky len „zopakoval tvrdenia odporcu a odôvodnenie súdu prvého stupňa, bez\nakéhokoľvek\n\nbližšieho\n\nodôvodnenia\n\na\n\nvysporiadania\n\nsa\n\ns\n\nrozsiahlou\n\nprávnou\n\nargumentáciou“ sťažovateľky uvedenou v odvolaniach.\nV súvislosti so svojimi námietkami sťažovateľka poukazuje na rozhodnutia krajského\nsúdu (sp. zn. 1 Cob 32/2014 z 1. augusta 2014, sp. zn. 7 Cob 27/2014 z 1. augusta 2014,\nsp. zn. 1 Cob 27/2014 z 1. augusta 2014, sp. zn. 2 Cob 27/2014 z 1. augusta 2014, sp. zn.\n1 Cob 28/2014 z 1. augusta 2014, sp. zn. 1 Cob 25/2014 z 1. augusta 2014), ktorý v právne\ntotožných veciach sťažovateľky rozhodol vo svojich predchádzajúcich uzneseniach tak, že\nzmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa, teda pripustil, aby do konania namiesto\nsťažovateľky vstúpil nový navrhovateľ (povinný z exekučného konania – spoločnosť\nINFORAMA a. s.).\nSťažovateľka v sťažnosti argumentuje, že z § 108 Exekučného poriadku jednoznačne\nvyplýva, že „doručením príkazu na začatie exekúcie sa výrazne zasahuje do\nhmotnoprávneho vzťahu povinného a dlžníka povinného, a to predovšetkým tým spôsobom,\nže doručením príkazu na začatie exekúcie dlžníkovi povinného stráca povinný právo na\nvyplatenie pohľadávky (plnenie zo záväzkovo-právneho vzťahu) a toto právo prechádza\ndoručením exekučného príkazu na oprávneného... Konštatovanie prvostupňového\na odvolacieho súdu, že doručením exekučného príkazu nedochádza k žiadnemu prevodu\nalebo prechodu práv na oprávneného je priamo v rozpore s ustanovením § 108 Exekučného\n\n4\n\nporiadku, ktorý jednoznačne upravuje, že právo na vyplatenie pohľadávky jednoznačne\nprechádza z povinného na oprávneného... V prípade právoplatného zastavenia exekúcie,\nprávoplatnosťou uznesenia o zastavení exekúcie, oprávnený stráca právo na vyplatenie\npohľadávky podľa exekučného príkazu a právo na zaplatenie pohľadávky voči dlžníkovi\npovinného prechádza späť na povinného.“.\nNa základe uvedeného potom možno uzavrieť, že právoplatnosťou uznesenia\no zastavení exekúcie sťažovateľka stratila „postavenie oprávneného v exekučnom konaní\na akékoľvek právo na vyplatenie pohľadávky voči dlžníkovi povinného (odporcovi).\nSkončením exekúcie zanikli účinky príkazu na začatie exekúcie a exekučného príkazu. Dňom\nprávoplatnosti uznesenia o zastavení exekúcie vstúpila INFORAMA a. s. opätovne do\nvšetkých práv a povinností týkajúcich sa súm, ktoré mal dlžník povinného (odporca) vyplatiť\nsťažovateľovi ako oprávnenému, a ktoré neboli oprávnenému do dňa zastavenia exekúcie\nvyplatené.“. Sťažovateľka teda tvrdí, že v súdnom konaní vedenom proti dlžníkom\npovinného stratila aktívnu legitimáciu, ktorú nadobudol povinný.\nSťažovateľka ďalej argumentuje, že súdne konanie vedené okresným súdom na\nzáklade ňou podanej poddlžníckej žaloby je nepochybne konaním, v ktorom sa koná\na rozhoduje o nároku na zaplatenie peňažnej sumy, teda o splnenie povinnosti zaplatiť túto\nsumu (sporové konanie). Subjektom, ktorý disponoval právom na zaplatenie žalovanej\npeňažnej sumy, bola v čase podania návrhu na začatie konania sťažovateľka. Odporca\n(dlžník povinného) bol v tom čase podľa názoru sťažovateľky povinný plniť len jej a nebol\noprávnený ani povinný plniť povinnému. Keďže pred skončením súdneho konania\nv dôsledku skončenia exekučného konania prešlo právo na zaplatenie zo sťažovateľky späť\nna povinného, sťažovateľka v súlade s § 92 OSP podala návrh na zmenu účastníka na strane\nžalobcu, považujúc za preukázané, že splnila všetky podmienky, ktoré toto ustanovenie\npredpokladá. Na tomto základe sťažovateľka zastáva názor, že okresný súd, ako aj krajský\nsúd jej návrh zamietli v rozpore s § 92 OSP a bez dostatočného právneho odôvodnenia.\nZ uznesení okresného súdu, ako aj napadnutých uznesení krajského súdu podľa\nsťažovateľky vyplýva, že bola pozbavená práva vystúpiť z konania, predmetom ktorého je\nplnenie, ktoré prešlo z nej na povinného, a súčasne povinný bude pozbavený svojho práva\n\n5\n\nsa tohto plnenia úspešne domáhať na príslušnom súde, čím došlo podľa názoru\nsťažovateľky k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu garantovaného čl. 46\nods. 1 ústavy.\nKrajský súd následne samostatnými uzneseniami sp. zn. 4 Cob 39/2014\nz 11. septembra 2014 a sp. zn. 5 Cob 38/2014 z 18. septembra 2014 pripustil podanie\ndovolania proti svojim potvrdzujúcim uzneseniam, pretože bol toho názoru, že ide\no rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.\nSťažovateľka preto podala proti obom napadnutým uzneseniam krajského súdu\ndovolania, v ktorých žiadala, aby najvyšší súd ako dovolací súd predmetné uznesenia\nkrajského súdu zmenil tak, že pripustí, aby do konania namiesto nej vstúpil povinný.\nNajvyšší súd dovolania\n\nsťažovateľky odmietol ako dovolania\n\nsmerujúce\n\nproti\n\nrozhodnutiam, proti ktorým tento opravný prostriedok nie je prípustný, poukazujúc na to, že\ndovolaním napadnuté uznesenia nevykazujú znaky žiadneho z rozhodnutí uvedených\nv § 239 ods. 1 a 2 OSP, keďže prípustnosť dovolania bola odvolacím súdom vyslovená\nv samostatnom uznesení, nie v jeho potvrdzujúcom rozhodnutí. Podľa sťažovateľky\nnajvyšší súd uvedené ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku posúdil „príliš\nreštriktívne a formalisticky“, nezohľadňujúc jeho zmysel a účel. Dovolací súd podľa\nsťažovateľky opomenul uvedené ustanovenie posúdiť v kontexte s § 166 OSP. Skutočnosť,\nže výrok rozhodnutia bol doplnený samostatným uznesením, ktorým krajský súd pripustil\ndovolanie, nemôže byť podľa názoru sťažovateľky dôvodom odmietnutia dovolania.\nSťažovateľka tiež zastáva názor, že postupom krajského súdu jej bola odňatá\nmožnosť domáhať sa svojich práv a realizovať svoje procesné práva a povinnosti v súdnom\nkonaní, konkrétne domáhať sa vystúpenia z konania za splnenia zákonných podmienok\nvyplývajúcich z § 92 OSP.\nNajvyšší súd podľa argumentácie sťažovateľky okrem uvedeného v rozpore\ns požiadavkou na riadne odôvodnenie rozhodnutia konštatoval, že rozhodnutia odvolacieho\nsúdu zodpovedajú požiadavkám vyplývajúcim z § 157 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2 OSP.\nAni s týmto názorom najvyššieho súdu sťažovateľka nesúhlasí, pretože napadnuté uznesenia\nkrajského súdu podľa nej nespĺňajú parametre zákonnosti a ústavnosti a ani minimálne\n\n6\n\npožiadavky kladené na odôvodnenie súdnych rozhodnutí, a vyvolávajú tak účinky\nnezlučiteľné s obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.\nSťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd v jej veciach rozhodol nálezom, v ktorom\nvysloví, že napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich\nvydaniu, ako aj napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal\nich vydaniu, bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,\nzruší napadnuté uznesenia krajského súdu a najvyššieho súdu, prizná sťažovateľke\nprimerané finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (v oboch prípadoch), ako aj trovy\nprávneho zastúpenia.\nÚstavný súd sťažnosti vedené pod sp. zn. Rvp 16383/2015 a sp. zn. Rvp 16956/2015\npredbežne prerokoval a uznesením č. k. II. ÚS 543/2016-20 z 30. júna 2016 ich spojil na\nspoločné konanie vedené pod sp. zn. Rvp 16383/2015, sťažnosti v časti namietaného\nporušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom\nkrajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cob 39/2014 a jeho uznesením\nz 28. augusta 2014 a v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cob 38/2014 a jeho uznesením\nz 28. augusta 2014 prijal na ďalšie konanie a vo zvyšnej časti sťažnosti odmietol ako zjavne\nneopodstatnené.\nPo prijatí sťažností na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedníčku krajského\nsúdu, aby sa vyjadrila k sťažnostiam a zároveň oznámila, či trvá na tom, aby sa vo veci\nkonalo ústne pojednávanie.\nPredsedníčka krajského súdu v prípise sp. zn. 1 Spr0/1439/2016 z 20. júla 2016\ndoručenom ústavnému súdu 25. júla 2016 požiadala o predĺženie lehoty na vypracovanie\nvyjadrenia k obom sťažnostiam a súčasne poukázala na totožnosť obsahu sťažností\nsťažovateľky prerokúvaných ústavným súdom v tomto konaní so sťažnosťami, o ktorých už\nústavný súd rozhodol nálezmi sp. zn. I. ÚS 392/2015 z 13. januára 2016 a sp. zn.\nIII. ÚS 157/2016 z 28. júna 2016. V tejto súvislosti predsedníčka krajského súdu\nzrekapitulovala podstatnú časť prípisu, ktorým krajský súd reagoval na výzvu ústavného\nsúdu vo veci vedenej pod sp. zn. III. ÚS 157/2016.\n\n7\n\nPredsedníčka krajského súdu v prípise sp. zn. 1 Spr0/1439/2016 z 31. augusta 2016\nústavnému súdu oznámila, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania. Súčasťou\nprípisu predsedníčky krajského súdu boli totožné vyjadrenia predsedov senátov\n4 Cob a 5 Cob, z ktorých vyplýva najmä, že predsedovia senátov sú „toho názoru, že\nrozhodnutie krajského súdu, pokiaľ potvrdzovalo predchádzajúce uznesenie okresného\nsúdu, je dostatočne odôvodnené pokiaľ sa týka právneho zhodnotenia postavenia žalobcu\npri poddlžníckej žalobe i jeho ďalšieho procesného postavenia po podaní žiadosti o zámenu\nako žalobcu“.\nDňa 14. októbra 2016 boli ústavnému súdu doručené stanoviská obchodných\nspoločností Lekáreň Bellis – KE, spol. s r. o., a PR Slovakia, spol. s r. o. (dlžníci povinného,\npozn.), k sťažnostiam, ktoré môžu byť rozhodnutím ústavného súdu vo veci sťažovateľky\ndotknuté. V oboch stanoviskách obchodné spoločnosti vyjadrujú súhlas s právnym názorom\nprezentovaným v napadnutých uzneseniach krajským súdom a v konkrétnostiach zhodne\nuvádzajú:\n«(...) Naša spoločnosť je toho názoru, že právny názor odvolacieho súdu\nv potvrdzujúcich uzneseniach je správny, ak uviedol: „Odvolací súd uvádza, že exekučný\npríkaz je len procesný úkon exekútora, ktorým sa začína vlastné vykonávanie exekúcie a\nktorým sa prikazuje dlžníkovi povinného, aby vyplatil pohľadávku povinného oprávnenému\naž na jeho základe v zmysle § 109 ods. 1 Exekučného poriadku oprávnený získava aktívnu\nlegitimáciu na podanie žaloby o vyplatenie pohľadávky voči dlžníkovi povinného.\nJednoznačne z tohto ustanovenia vyplýva, že ide o oprávnenie podať poddlžnícku žalobu\nvoči dlžníkovi povinného. Ide o získanie aktívnej legitimácie na podanie žaloby, ktorá\nzaniká zastavením exekučného konania.\nTo však neznamená, že dochádza k situácii, akú má na mysli ust. § 92 ods. 2 a 3\nO.s.p., teda, že dochádza k prevodu alebo prechodu práv na povinného INFORAMA a.s.\nMlynské Nivy 54, Bratislava označeného takto v exekučnom príkaze súdneho exekútora\nJUDr. Ľubomíra Pekára v konaní Ex 6592/11. Evidentne by tým dochádzalo k obchádzaniu\nZákona o súdnych poplatkoch, keďže podľa § 4 ods. písm. j zákona č. 71/1992 Zb. je\nnavrhovateľ v konaní o poddlžníckej žalobe oslobodený od platenia súdneho poplatku.\nV konaní, ktoré sa začne podľa § 109 ods. 1 Exekučného poriadku ide o poddlžnícku žalobu\n8\n\nv rámci exekučného konania oprávneného proti povinnému (FINIMO a.s. ako oprávnený\nproti INFORAMA a.s. ako povinný). V rámci takejto poddlžníckej žaloby sa nemôže stať\nžalobcom povinný. Tým by sa poprel zmysel poddlžníckej žaloby, v rámci ktorej sa\noprávnený domáha vo vlastnom mene od dlžníka povinného na jeho všeobecnom súde\nvyplatenia pohľadávky. Žalobca získal oprávnenie domáhať sa vo vlastnom mene od dlžníka\npovinného vyplatenia pohľadávky na základe osobitného procesného oprávnenia podľa\n§ 109 ods. 1 Exekučného poriadku. Túto pohľadávku nezískal prevodom, či prechodom,\npreto ani spätne stratou tohto procesného oprávnenia nedochádza k prevodu, či prechodu\npráva z tejto pohľadávky na povinného z exekučného konania.“\nStotožňujeme sa teda s názorom tak súdu I. stupňa ako aj Krajského súdu v Prešove\nako súdu odvolacieho, že toto oprávnenie požadovať po dlžníkovi povinného zaplatenie jeho\npohľadávky vyplýva z procesného práva, nie je právom vyplývajúcim z hmotného práva,\npreto neprichádza do úvahy prechod alebo prevod tohto oprávnenia. Z hľadiska hmotného\npráva nedochádza k zmene veriteľa. Povinnosť poddlžníka platiť priamo oprávnenému má\nsvoj základ len v procesnom práve, je výrazom núteného výkonu práva, ktorým sa zasahuje\ndo záväzkového vzťahu povinného a poddlžníka. Tzv. poddlžnícka žaloba vychádza\nz procesnej aktívnej legitimácie oprávneného. Veriteľ je vo vzťahu k pohľadávke, ktorá má\nbyť na poddlžníkovi vymožená procesne splnomocnený na to, aby plnenie, ktoré takto na\npoddlžníkovi získa použil na uspokojenie svojej vlastnej pohľadávky. Oprávnený teda žaluje\nvo svojom mene na zaplatenie pohľadávky, ktorej hmotnoprávnym nositeľom je povinný.\nPreto zákon oprávnenému zakazuje hmotnoprávnu dispozíciu s pohľadávkou, pretože\noprávnený (v danom prípade FINIMO a.s.) nevymáha voči poddlžníkovi svoju pohľadávku,\nale pohľadávku, ktorej veriteľom je povinný. Žalobca - spoločnosť FINIMO a.s. oprávnenie\ndomáhať sa vo vlastnom mene od dlžníka povinného vyplatenia pohľadávky získal len na\nzáklade osobitného procesného oprávnenia v zmysle § 109 ods. 1 Exekučného poriadku,\nnezískal túto pohľadávku prevodom alebo prechodom, a preto stratou procesného\noprávnenia nedochádza k prechodu, či prevodu tejto pohľadávky na povinného\n(INFORAMA a.s.).»\nDňa 6. septembra 2016 vyzval ústavný súd právnu zástupkyňu sťažovateľky, aby sa\nvyjadrila k vhodnosti ústneho pojednávania, a zároveň jej zaslal vyjadrenia predsedníčky\n\n9\n\nkrajského súdu a predsedov senátov krajského súdu 4 Cob a 5 Cob k sťažnostiam na\nvedomie a prípadné zaujatie stanoviska.\nPrávna zástupkyňa sťažovateľky v podaní doručenom ústavnému súdu 21. septembra\n2016 oznámila, že netrvá na ústnom pojednávaní vo veci, a k vyjadreniam predsedníčky\nkrajského súdu a predsedov senátov krajského súdu 4 Cob a 5 Cob predovšetkým uviedla:\n«(...) Sťažovateľ v podaných ústavných sťažnostiach namieta nedostatočné\nodôvodnenie napadnutých rozhodnutí, ich arbitrárnosť, porušenie princípu právnej istoty,\na zároveň\n\nich\n\nnesprávnosť,\n\nnezákonnosť,\n\nrozpor\n\ns\n\nplatnou\n\nprávnou\n\núpravou\n\na protiústavnosť.\nReálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi\nsúdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad\na používanie zákonných ustanovení príslušných právnych predpisov musí v celom rozsahu\nrešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy\nSR.\nVšeobecné súdy sú povinné uplatňovať právne normy v súlade s Ústavou SR\n(PL. ÚS 15/98) a vykladať právne normy v prospech realizácie Ústavou SR (a taktiež\nmedzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd (II. ÚS 148/06).\nOdvolací súd pri výklade ustanovenia § 92 ods. 2 a 3 OSP v spojení s § 109 ods. 1\nExekučného poriadku ako aj ďalších súvisiacich ustanovení Exekučného poriadku\nneuplatnil ústavne konformný výklad a aj v dôsledku toho došlo k porušeniu základného\npráva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Navyše svoje\nrozhodnutia odvolací súd riadne neodôvodnil.\nSťažovateľ naďalej trvá na tom, že podľa jeho názoru sú napadnuté rozhodnutia\nKrajského súdu v Prešove nedostatočne odôvodnené a arbitrárne.\nSťažovateľ v bode B. ústavných sťažností odcitoval ustanovenia právnych predpisov,\ns ktorými sa odvolací súd vôbec žiadnym spôsobom nevysporiadal a pri odôvodnení svojich\nrozhodnutí ich úplne opomenul a to napriek tomu, že na ne sťažovateľ poukazoval\na zdôrazňoval ich dôležitosť. Z týchto citovaných ustanovení právnych predpisov (§ 488\nOZ; § 105 - § 106 EP, § 79 a § 80 OSP, § 92 OSP) jednoznačne vyplýva splnenie\npodmienky prechodu práva na plnenie, ktoré je predmetom predmetného súdneho konania.\n\n10\n\nKrajský súd v Prešove ako odvolací súd sa ani s jednou argumentačnou námietkou\nsťažovateľa žiadnym spôsobom nevysporiadal, a to ani tými pre vec najpodstatnejšími.\nZ odôvodnení rozhodnutí odvolacieho súdu nie je možné zistiť, a to už vôbec nie\njednoznačným a zrozumiteľným spôsobom, z akého dôvodu považuje súd konanie za tak\nosobitný typ konania (jedná sa o konanie, predmetom ktorého je právo na plnenie), že nie je\nmožné v ňom pripustiť zmenu účastníka konania a z akého dôvodu nemalo prísť k prechodu\npráv a povinností, keď zo sťažovateľom citovaných ustanovení právnych predpisov,\nargumentácie sťažovateľa v podanom odvolaní jednoznačne vyplýva opak. Odvolací súd\n(aj prvostupňový súd) svoje rozhodnutia nedostatočným spôsobom odôvodnili, odôvodnenie\nrozhodnutí je nedostatočné a nemá oporu v platnej právnej úprave. Exekučný poriadok\njednoznačne upravuje prechod práva na vyplatenie pohľadávky, ktoré je predmetom\nsúdneho konania, ako aj s tým súvisiace práva a povinnosti povinného, oprávneného\na dlžníka oprávneného. Konanie o poddlžníckej žalobe (žalobe na plnenie) je klasickým\nobčianskym súdnym konaním upraveným Občianskym súdnym poriadkom a ustanovenie\n§ 92 Občianskeho súdneho poriadku je potrebné aplikovať aj na toto konanie.\nPrávny názor sťažovateľa (a teda právny názor opačný ako je konštatovaný\nv sťažovateľom namietaných rozhodnutiach) vyplýva nielen z predchádzajúcej rozhodovacej\nčinnosti Krajského súdu v Prešove (podľa názoru sťažovateľa rozhodovacia činnosť\njedného a toho istého súdu by mu mala byť všeobecne známa) ale aj zo sťažovateľom\ncitovaného a Krajskému súdu v Prešove predloženého rozhodnutia Najvyššieho súdu SR\nsp. zn. 5Obo/22/2008, s ktorým sa Krajský súd v Prešove tiež v odôvodnení svojich\nrozhodnutí vôbec nezaoberal napriek tomu, že rozhodol inak. V tejto súvislosti sťažovateľ\nopätovne poukazuje na porušenie princípu právnej istoty.\nPodľa ustanovenia § 157 OSP: „V odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa\nnavrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca\n(žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré\nskutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými\núvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako\nvec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.“\nPodľa názoru sťažovateľa rozhodnutia Krajského súdu v Prešove nespĺňajú ani\nzákladné parametre predpísané § 157 OSP a nie je ich možné považovať za riadne\n\n11\n\nodôvodnené v súlade s platným právnym poriadkom a ústavnými princípmi. (...) Sťažovateľ\nzároveň žiada, aby Ústavný súd SR zaviazal Krajský súd v Prešove nahradiť sťažovateľovi,\nna účet právnej zástupkyne sťažovateľa, trovy právneho zastúpenia vyčíslené(...) na sumu\n537,62 Eur.»\nVzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľky a predsedníčky krajského\nsúdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade\ns § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii\nÚstavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania,\npretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nSťažnosti smerujú proti postupu krajského súdu v konaniach vedených pod sp. zn.\n4 Cob 39/2014 a sp. zn. 5 Cob 38/2014 a proti v týchto konaniach vydaným uzneseniam\nrovnako z 28. augusta 2014. V podstatnej časti svojej argumentácie sťažovateľka namieta\nprávne závery, ku ktorým dospel krajský súd v napadnutých konaniach o tzv. poddlžníckych\nžalobách, v ktorých sťažovateľka vystupovala ako žalobkyňa, pričom tieto právne závery\npovažuje za arbitrárne. Sťažovateľka v tejto súvislosti zdôrazňuje, že v dôsledku\nprávoplatného skončenia exekúcií, v ktorých vystupovala v postavení oprávnenej, stratila\nv konaniach o poddlžníckych žalobách aktívnu legitimáciu a povinný opätovne vstúpil do\nvšetkých práv a povinností, ktoré mal voči svojim dlžníkom.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na\ninom orgáne Slovenskej republiky.\n12\n\nÚstavný súd pri ústavnom prieskume veci sťažovateľky vychádzal zo svojej\nkonštantnej judikatúry, podľa ktorej zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať\nprávne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli\nk rozhodnutiu. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov\ntakejto interpretácie a aplikácie práva s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami\no ľudských právach a základných slobodách. Z postavenia ústavného súdu ako nezávislého\nsúdneho orgánu ochrany ústavnosti však vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia\nvšeobecných súdov v prípade, ak v konaní, ktoré im predchádzalo, alebo samotným\nrozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Ústavný súd je oprávnený\na povinný posúdiť neústavnosť konania a rozhodovania všeobecných súdov vo veciach,\nv ktorých niet iného súdu, aby prerokoval a rozhodol o tom, či bolo, alebo nebolo porušené\nzákladné právo alebo sloboda účastníka konania pred všeobecným súdom (m. m. I. ÚS 5/00,\nII. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04, II. ÚS 83/06).\nPokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti\nvšeobecných súdov, ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane uvádza, že mu neprislúcha\nhodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi,\npretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti.\nSúdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné súdy a ústavný súd, čo\nvyplýva aj z vnútornej štruktúry ústavy (siedma hlava má dva oddiely, kde prvý upravuje\nústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo). Pri uplatňovaní svojej právomoci\nnezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ústavný súd nemôže zastupovať všeobecné\nsúdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda\nvšeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť princípy spravodlivého\nprocesu na zákonnej úrovni. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti pre\nporušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu\nzlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s ústavou alebo\nmedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či\nzávery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, či nie sú arbitrárne alebo svojvoľné\ns priamym dopadom na niektoré zo základných práv a slobôd (napr. I. ÚS 19/02,\nI. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).\n13\n\nK porušeniu základného práva na súdnu ochranu môže dôjsť predovšetkým vtedy, ak\nby komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom\na nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu (žalobe)\nfyzickej osoby alebo právnickej osoby (napr. I. ÚS 35/98), ale tiež v prípade, ak by\nrozhodnutie všeobecného súdu bolo arbitrárne, a teda prejavom zjavnej svojvôle pri výklade\na aplikácii právnej normy, ak by výrok rozhodnutia nebol v súlade s priebehom konania\nalebo ak by rozhodnutie nebolo dostatočne odôvodnené.\nÚstavný súd vo svojej judikatúre štandardne uplatňuje zásadu prednosti ústavne\nkonformného výkladu (napr. PL. ÚS 15/98, II. ÚS 148/06 alebo IV. ÚS 96/07). V konaní\no súlade právnych predpisov sa ústavný súd k tejto zásade vyjadril týmto právnym názorom:\n„Keď právnu normu možno vysvetľovať dvoma spôsobmi, pričom jeden výklad je v súlade\ns ústavou a medzinárodnými dohovormi podľa čl. 11 ústavy a druhý výklad je s nimi\nv nesúlade, nejestvuje ústavný dôvod na zrušenie takej právnej normy. Všetky štátne orgány\nmajú vtedy ústavou určenú povinnosť uplatňovať právnu normu v súlade s ústavou“\n(PL. ÚS 15/98). Zo zásady ústavne konformného výkladu vyplýva tiež požiadavka, aby\nv prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne\nvýklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí\nplnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických\nalebo právnických osôb. Inak povedané, všetky orgány verejnej moci sú povinné\nv pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie ústavou (a tiež\nmedzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd (II. ÚS 148/06).\nUvedené východiská bol povinný dodržiavať v napadnutých konaniach a pri\nrozhodovaní v napadnutých veciach aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu\nposúdiť, či ich skutočne všeobecný súd rešpektoval, a to minimálne v takej miere, ktorá je\nz ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná.\nNapadnutými uzneseniami krajského súdu boli potvrdené uznesenia okresného súdu\nsp. zn. 7 Cb 52/2013 a sp. zn. 7 Cb 58/2013 zo 17. februára 2014, ktorými boli zamietnuté\nnávrhy sťažovateľky na pripustenie zmeny účastníkov konania na strane žalobcu podľa § 92\n\n14\n\nods. 2 OSP v spojení s § 109 ods. 1 Exekučného poriadku v konaniach o tzv. poddlžníckych\nžalobách.\nZ ústavnoprávneho hľadiska podstatu sťažností, ako aj napadnutých rozhodnutí\nvšeobecných súdov tvorí otázka ústavne konformnej interpretácie § 92 ods. 2 a 3 OSP\nv spojení s § 109 ods. 1 Exekučného poriadku; ide predovšetkým o právne posúdenie, či\nprávoplatné uznesenie o skončení exekúcie je právnou skutočnosťou, s ktorou právne\npredpisy spájajú prevod alebo prechod práv a povinností, teda či dochádza k obnoveniu\naktívnej legitimácie povinného už v skôr začatom konaní o poddlžníckej žalobe (na návrh\noprávneného).\nPodľa § 92 ods. 2 OSP ak po začatí konania nastala právna skutočnosť, s ktorou\nprávne predpisy spájajú prevod alebo prechod práv alebo povinností, o ktorých sa koná,\nmôže navrhovateľ alebo ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené, alebo na\nkoho prešli, navrhnúť, aby do konania na miesto doterajšieho účastníka vstúpil ten, na koho\nboli tieto práva alebo povinnosti prevedené alebo na koho prešli.\nPodľa § 92 ods. 3 OSP súd vyhovie návrhu, ak sa preukáže, že po začatí konania\nnastala právna skutočnosť uvedená v odseku 2, a ak s tým súhlasí ten, kto má vstúpiť na\nmiesto navrhovateľa; súhlas odporcu alebo toho, kto má vstúpiť na jeho miesto, sa\nnevyžaduje. Právne účinky spojené s podaním návrhu na začatie konania zostávajú\nzachované.\nPodľa § 105 ods. 1 Exekučného poriadku exekúcia prikázaním inej peňažnej\npohľadávky než pohľadávky z účtu v banke sa vykoná prikázaním tejto pohľadávky\noprávnenému.\nPodľa § 106 ods. 1 Exekučného poriadku exekútor poverený vykonaním exekúcie\na) prikáže dlžníkovi povinného, aby po doručení príkazu na začatie exekúcie\nprikázaním pohľadávky (ďalej len „príkaz na začatie exekúcie“) nevyplatil túto pohľadávku\npovinnému,\nb) upovedomí o začatí exekúcie prikázaním pohľadávky oprávneného a povinného\na povinnému zakáže, aby po tom, keď sa mu doručí upovedomenie o začatí exekúcie,\n\n15\n\nakokoľvek nakladal so svojou pohľadávkou až do výšky vykonateľnej pohľadávky a jej\npríslušenstva.\nPodľa § 106 ods. 2 Exekučného poriadku exekútor doručí príkaz na začatie exekúcie\ndlžníkovi povinného do vlastných rúk.\nPodľa § 108 ods. 1 Exekučného poriadku povinný stráca právo na vyplatenie\npohľadávky dňom, keď sa dlžníkovi povinného doručil príkaz na začatie exekúcie.\nPodľa § 108 ods. 2 Exekučného poriadku ak nie je pohľadávka povinného splatná po\ndoručení exekučného príkazu, vyplatí ju dlžník povinného oprávnenému, ak sa oprávnený\ns exekútorom písomne nedohodol inak, len čo sa stane splatnou.\nPodľa § 108 ods. 3 Exekučného poriadku výplatou oprávnenému, ak sa oprávnený\ns exekútorom písomne nedohodol inak, sa oslobodí dlžník povinného odo svojej povinnosti\nvoči povinnému.\nPodľa § 109 ods. 1 Exekučného poriadku ak dlžník povinného nevyplatí\noprávnenému alebo exekútorovi, ak sa na tom oprávnený s exekútorom písomne dohodol,\npohľadávku bezodkladne po tom, keď sa mu doručil exekučný príkaz alebo keď sa stala\npohľadávka splatnou, môže sa oprávnený domáhať vo vlastnom mene od dlžníka povinného\nna jeho všeobecnom súde vyplatenia pohľadávky. Nesmie však s dlžníkom povinného, ak\nide o túto pohľadávku, uzavrieť na úkor povinného zmier ani odpustiť jej zaplatenie. Dlžník\npovinného si v takomto prípade nemôže započítať ani svoju vlastnú pohľadávku, ktorú má\nvoči oprávnenému.\nPodľa § 109 ods. 2 Exekučného poriadku ak oprávnený neuplatní včas na súde\npohľadávku povinného voči dlžníkovi povinného alebo ak neoznámi povinnému, že ju\nuplatňuje, zodpovedá povinnému za škodu, ktorá by mu tým prípadne vznikla.\nZ napadnutých uznesení krajského súdu vyplýva, že odvolací súd sa stotožnil\ns názorom sťažovateľky, podľa ktorého je exekučný príkaz procesným úkonom súdneho\nexekútora, ktorým sa začína vlastné vykonávanie exekúcie a ktorým sa prikazuje dlžníkovi\npovinného, aby vyplatil pohľadávku povinného oprávnenému. Podľa krajského súdu\noprávnený na základe exekučného príkazu v súlade s § 109 ods. 1 Exekučného poriadku\nzískava aktívnu legitimáciu na podanie žaloby o vyplatenie pohľadávky voči dlžníkovi\npovinného, ktorá zaniká zastavením exekučného konania. To však podľa názoru krajského\n\n16\n\nsúdu, v rozpore s názorom sťažovateľky, neznamená, že dochádza k prevodu práv na\npovinného v súlade s § 92 ods. 2 a 3 OSP. Týmto spôsobom by totiž podľa názoru krajského\nsúdu dochádzalo k obchádzaniu zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych\npoplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len\n„zákon o súdnych poplatkoch“), podľa ktorého je navrhovateľ v konaní oslobodený od\nplatenia súdneho poplatku. V konaní o poddlžníckej žalobe sa nemôže stať žalobcom\npovinný, pretože by sa tým poprel samotný zmysel poddlžníckej žaloby, podľa ktorej sa\noprávnený vo vlastnom mene od dlžníka povinného domáha vyplatenia pohľadávky.\nŽalobca (oprávnený v exekučnom konaní) získal toto oprávnenie na základe § 109\nExekučného poriadku. Pohľadávku teda nezískal prevodom či prechodom, a preto ani\nspätne stratou procesného oprávnenia nedochádza k prevodu či prechodu tejto pohľadávky\nna povinného.\nÚstavný súd už v obdobných veciach sťažovateľky smerujúcich proti krajskému súdu\n(nálezy ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 392/2015 z 13. januára 2016 a sp. zn. III. ÚS 157/2016\nz 28. júna 2016) vyslovil právny názor, v zmysle ktorého ak poddlžník nevyplatí\noprávnenému riadne a včas pohľadávku, má oprávnený možnosť vo vlastnom mene a na\nvlastný účet túto pohľadávku vymáhať, teda využiť tzv. poddlžnícku žalobu. Aktívnu\nlegitimáciu na podanie žaloby získava oprávnený doručením exekučného príkazu na\nvyplatenie splatnej pohľadávky dlžníkovi povinného, pokiaľ k vyplateniu nedošlo, resp.\nv deň nasledujúci po jej splatnosti, ak nastala neskôr. Oprávnenému tak vzniká procesné\noprávnenie na prijatie plnenia od poddlžníka na uspokojenie vlastnej pohľadávky. Povinný\npritom naďalej zostáva veriteľom tejto pohľadávky, avšak právo ju žalovať prechádza na\noprávneného. Z tohto dôvodu nedochádza z hľadiska hmotného práva k zmene veriteľa,\nteda nevzniká žiadny nový hmotnoprávny vzťah medzi oprávneným a poddlžníkom.\nÚstavný súd v označených nálezoch zároveň zdôraznil, že konanie o tzv.\npoddlžníckej žalobe je klasickým sporovým konaním vedeným podľa tretej časti\nObčianskeho súdneho poriadku, z ktorého však pre účastníkov konania vyplývajú určité\nobmedzenia, keďže nie sú oprávnení v tomto konaní na všetky právne úkony, ktoré\núčastníkom konania v riadnom sporovom konaní prináležia, napr. oprávnený nemôže\nuzavrieť s dlžníkom taký zmier, ktorý by bol na úkor povinného, odpustiť zaplatenie\n17\n\npohľadávky či uplatniť úroky z omeškania. Zmyslom kladného rozhodnutia o poddlžníckej\nžalobe je, že oprávnený získa exekučný titul voči poddlžníkovi, proti ktorému nebol\nv pôvodnom exekučnom konaní v žiadnom právnom vzťahu. Ak je oprávnený v tomto\nkonaní neúspešný, nemá to za následok zánik dlhu povinného.\nÚstavný súd už rovnako v označených rozhodnutiach pri výklade § 92 ods. 2 a 3\nOSP v spojení s § 109 ods. 1 Exekučného poriadku prisvedčil sťažovateľke, že pokiaľ dôjde\nk zastaveniu exekučného konania z dôvodu uspokojenia pohľadávky oprávneného iným\nspôsobom ako splnením pohľadávky, v konaní o tzv. poddlžníckej žalobe stratí oprávnený\naktívnu legitimáciu bez ohľadu na to, v akom štádiu sa uvedené konanie nachádza,\na obnovuje sa v plnom rozsahu aktívna legitimácia povinného (veriteľa pohľadávky).\nPrávoplatné uznesenie o zastavení exekučného konania tak možno v konaní o poddlžníckej\nžalobe považovať za právnu skutočnosť, s ktorou je spojený prechod práv a povinností\nz oprávneného (žalobcu) na povinného, tak ako to predpokladá § 92 ods. 2 a 3 OSP.\nNepripustenie zmeny účastníka konania na strane žalobcu by v danom prípade malo\nv podstate právny následok porovnateľný s neuplatnením práva na zaplatenie pohľadávky\noprávneným prostredníctvom poddlžníckej žaloby v súlade s § 109 ods. 2 Exekučného\nporiadku, v zmysle ktorého oprávnený zodpovedá povinnému za škodu, ktorá by mu tým\nprípadne vznikla.\nOd výkladu zohľadňujúceho ochranu záujmov povinného, ktorý by v okolnostiach\ndanej veci v dôsledku uplynutia času mohol stratiť oprávnenie úspešne uplatniť svoju\npohľadávku proti svojmu dlžníkovi (poddlžníkovi), resp. by sa jeho právo oslabilo, nemá\ndôvod ústavný súd upustiť ani v tomto konaní o veciach sťažovateľky. Pripustenie zmeny\núčastníka konania na strane žalobcu v konaní o poddlžníckej žalobe tak znamená jedinú\nprávnu cestu k uplatneniu pohľadávky povinného voči poddlžníkovi (pôvodnému\ndlžníkovi).\nÚstavný súd k tomuto záveru dospel aj s prihliadnutím na nové procesnoprávne\npravidlá, ktoré v súvislosti s vo veciach sťažovateľky aplikovanými právnymi inštitútmi\nzostali aj po nadobudnutí účinnosti zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok\n\n18\n\n(ďalej len „CSP“) v porovnaní s predchádzajúcou právnou úpravou (obsiahnutou\nv Občianskom súdnom poriadku) totožné.\nPodľa § 80 ods. 1 CSP ak po začatí konania nastala právna skutočnosť, s ktorou sa\nspája prevod alebo prechod práv alebo povinností, o ktorých sa koná, môže žalobca\nnavrhnúť, aby do konania na jeho miesto alebo na miesto žalovaného vstúpil ten, na koho\nboli tieto práva alebo povinnosti prevedené alebo na koho prešli.\nPodľa § 80 ods. 2 CSP súd vyhovie návrhu podľa odseku 1, ak sa preukáže, že po\nzačatí konania došlo k prevodu alebo prechodu práva alebo povinnosti, a ak s tým súhlasí\nten, kto má vstúpiť na miesto žalobcu. Právne účinky spojené s podaním žaloby zostávajú\nzachované.\nÚstavný súd na základe uvedeného dospel k záveru, že krajský súd uplatnením prísne\nformalistickej interpretácie vo veciach sťažovateľky aplikovaných ustanovení príslušných\nprávnych predpisov neprípustným spôsobom zasiahol do základného práva sťažovateľky na\nsúdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1\nvýroku tohto nálezu.\nIII.\nV zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy a podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom\nsúde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd\ntaké rozhodnutie alebo opatrenie zruší.\nVzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd rozhodol, že napadnutými uzneseniami\nkrajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, došlo k porušeniu základného\npráva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, zrušil napadnuté uznesenia\nkrajského súdu (bod 2 výroku tohto nálezu).\nV zmysle čl. 127 ods. 2 tretej vety ústavy a podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona\no ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.\nV záujme efektívnej ochrany práv sťažovateľky ústavný súd rozhodol tiež o vrátení vecí\nkrajskému súdu na ďalšie konania (bod 2 výroku tohto nálezu).\n\n19\n\nV ďalšom postupe je krajský súd viazaný právnymi názormi ústavného súdu\nvyslovenými v časti II tohto nálezu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde). Krajský súd je\ntiež viazaný rozhodnutím o vrátení vecí na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho\ndoručením (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).\nPodľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho\nzákladné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu\nnemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Sťažovateľka v každej zo sťažností požaduje\npriznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 1 000 €.\nV nadväznosti na zrušenie uznesení krajského súdu a vrátenie vecí na ďalšie konania\npovažoval ústavný súd poskytnutie ochrany porušenému základnému právu týmto\nspôsobom za dostatočné a sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie nepriznal (bod 4\nvýroku tohto nálezu).\nÚstavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej\nvznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom právnou\nzástupkyňou JUDr. Zuzanou Majcherovou, Mlynské nivy 54, Bratislava. Sťažovateľka si\nprostredníctvom právnej zástupkyne uplatnila nárok na úhradu trov konania, pričom ich\ncelkovú výšku vyčíslila v každej zo sťažností na sumu 545,69 €.\nPodľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených\nprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby\núplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.\nZ citovaných ustanovení § 36 zákona o ústavnom súde vyplýva, že sťažovatelia\nnemajú obligatórny nárok na úhradu trov konania pred ústavným súdom, t. j. ústavný súd\nmôže úhradu trov konania účastníkovi konania úplne alebo sčasti priznať podľa svojho\nuváženia, zohľadňujúc pritom konkrétne okolnosti daného prípadu.\nV danom prípade boli ústavnému súdu doručené dve sťažnosti, v ktorých bola\nsťažovateľka zastúpená tou istou právnou zástupkyňou.\n\n20\n\nPredmetné sťažnosti ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 543/2016-20 z 30. júna 2016\nspojil na spoločné konanie, keďže sa týkali tej istej sťažovateľky a boli obsahovo totožné.\nTáto skutočnosť v podstatnej miere znížila nároky tak na prípravu zastupovania, ako aj\nspísanie sťažností (identický obsah), čo ústavný súd zohľadnil pri rozhodovaní o úhrade\ntrov konania. Vychádzajúc z tejto skutočnosti, ako aj z oprávnenia priznať úhradu trov\nkonania účastníkom konania len sčasti, ústavný súd rozhodol o priznaní úhrady konania len\nv sume žiadanej za jednu sťažnosť.\nÚstavný súd priznal úhradu za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu\nzastúpenia, podanie sťažnosti v roku 2015 a vyjadrenie doručené ústavnému súdu\n21. septembra 2016) vykonané v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c)\na § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.\no odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších\npredpisov. Ústavný súd vychádzal pri rozhodovaní o priznaní trov konania z priemernej\nmesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2015, ktorá\nbola 858 €.\nSťažovateľke priznal za dva úkony vykonané v roku 2015 sumu 279,66 € a režijný\npaušál v sume 16,78 € a za jeden úkon vykonaný v roku 2016 v sume 143 € a režijný paušál\nv sume 8,58 €. Úhrada trov konania predstavuje po jej zvýšení o 20 % DPH (právna\nzástupkyňa sťažovateľky je platcom DPH, pozn.) celkovú sumu 537,62 € (bod 3 výroku\ntohto nálezu).\nPriznanú úhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právnej\nzástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 CSP).\nVzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je\nprípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho\ndoručenia účastníkom konania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 4. novembra 2016\n\n21", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "účastník konania-zmena", "prechod (práv a povinností)", "exekúcia"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "4Cob/39/2014", "guid": "9c8f762e-a226-4b85-b40c-74a1143e2515:7875b25a-8f67-4f4f-b78c-5ad785b8b629", "vztah": "zrusene"}, {"sz": "5Cob/38/2014", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:955bd182-cc9b-4b3e-bd5a-8d0797ceaba3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.157.2016.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 157/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 157/2016 z 28. 6. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-06-28", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.157.2016.2"}, {"guid": "ussr:8ed50437-f0de-41e4-8386-04e77860b712", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.392.2015.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 392/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 392/2015 z 13. 1. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-01-13", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.392.2015.1"}, {"guid": "ussr:f1db4d37-b3b6-4f38-8553-c6b6b6552cf3", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 96/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 96/07 z 10. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-10", "citacie_n": 146, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f1db4d37-b3b6-4f38-8553-c6b6b6552cf3"}, {"guid": "ussr:ea7dc890-1e30-4875-bc44-3b0e41c087ee", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 148/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 148/06 z 12. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-12", "citacie_n": 478, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ea7dc890-1e30-4875-bc44-3b0e41c087ee"}, {"guid": "ussr:c18b3555-ca73-44e0-85f3-590511559fe1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 83/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 83/06 z 7. 7. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-07-07", "citacie_n": 56, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c18b3555-ca73-44e0-85f3-590511559fe1"}, {"guid": "ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 74/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 74/05 z 28. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-28", "citacie_n": 2139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9"}, {"guid": "ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 60/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 60/04 z 19. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-19", "citacie_n": 2204, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c"}, {"guid": "ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 27/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 27/04 z 11. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-11", "citacie_n": 2330, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455"}, {"guid": "ussr:0ae817d4-f096-45df-88b8-4342e2971727", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 143/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 143/02 z 5. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-05", "citacie_n": 1175, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0ae817d4-f096-45df-88b8-4342e2971727"}, {"guid": "ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 19/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 19/02 z 13. 3. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-03-13", "citacie_n": 3382, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73"}, {"guid": "ussr:6298aa59-ade8-42c4-a4be-6fb1bac48db1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2000:1.US.5.2000.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 5/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 5/00 z 13. 7. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-07-13", "citacie_n": 2100, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2000:1.US.5.2000.1"}, {"guid": "ussr:8d3bfbe7-1f31-448c-b5b0-c27253745ced", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 15/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 15/98 z 11. 3. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-03-11", "citacie_n": 638, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8d3bfbe7-1f31-448c-b5b0-c27253745ced"}, {"guid": "ussr:56489fc9-d0c0-412e-94dc-bf9ac51e2d0d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.35.1998.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 35/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 35/98 z 5. 5. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-05-05", "citacie_n": 563, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.35.1998.1"}, {"guid": "5d770c0c-fb0d-4598-be6f-24a4ac557ff1:10e02117-1282-42d8-9e43-56de200d0937", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2014:8112232838.1", "spisova_znacka": "1Cob/32/2014", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 1Cob/32/2014 z 31. 7. 2014", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2014-07-31", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2014:8112232838.1"}, {"guid": "9c8f762e-a226-4b85-b40c-74a1143e2515:7875b25a-8f67-4f4f-b78c-5ad785b8b629", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2014:7711218401.2", "spisova_znacka": "4Cob/39/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 4Cob/39/2014 z 26. 6. 2014", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2014-06-26", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2014:7711218401.2"}, {"guid": "cce88996-4b70-4592-92a9-7a32b954eea8:96da36aa-5fa0-4380-978f-b0a22bbfe448", "ecli": null, "spisova_znacka": "7Cb/58/2013", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Trnava sp. zn. 7Cb/58/2013 z 24. 10. 2013", "sud": "Okresný súd Trnava", "datum_vydania": "2013-10-24", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/cce88996-4b70-4592-92a9-7a32b954eea8:96da36aa-5fa0-4380-978f-b0a22bbfe448"}, {"guid": "5b0a6a59-a6a1-4228-9d55-1fb5ea1ada49:792cbaaa-cdce-4b26-b2dc-422f057c9303", "ecli": null, "spisova_znacka": "7Cb/52/2013", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Trnava sp. zn. 7Cb/52/2013 z 16. 7. 2013", "sud": "Okresný súd Trnava", "datum_vydania": "2013-07-16", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/5b0a6a59-a6a1-4228-9d55-1fb5ea1ada49:792cbaaa-cdce-4b26-b2dc-422f057c9303"}], "citovane_v": [{"guid": "997b4bf2-ab19-43c2-a4f4-3a809f28e218:62b13ca6-e4ac-4c70-b474-7f65a62115eb", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:1114217783.1", "spisova_znacka": "3Obdo/61/2019", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Obdo/61/2019 z 26. 11. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-11-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:1114217783.1"}, {"guid": "997b4bf2-ab19-43c2-a4f4-3a809f28e218:9b2f83f0-219a-4bb2-9d9d-6492e447a885", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:1114217783.1", "spisova_znacka": "3Obdo/61/2019", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Obdo/61/2019 z 26. 11. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-11-26", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:1114217783.1"}, {"guid": "f93a4080-02a9-4dd8-b5ea-dda5af13a310:6ce60d7f-3489-4072-b2dd-a63039d9893c", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2020:3816201829.1", "spisova_znacka": "6Co/61/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 6Co/61/2019 z 21. 7. 2020", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2020-07-21", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2020:3816201829.1"}]}