{"guid": "ussr:b1663c4a-a780-4973-b12b-0c0673461f7e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.535.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 535/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 535/2016 z 30. 6. 2016", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 30. júna 2016, sp. zn. II. ÚS 535/2016, ECLI:SK:USSR:2016:2.US.535.2016.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ladislav Orosz", "sudca_id": 1086, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ladislav-orosz-1086", "datum_vydania": "2016-06-30", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "nazov": "čl. 36 ods. 1 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-36"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "nazov": "čl. 20 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-3", "nazov": "čl. 20 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-11.odsek-1", "nazov": "čl. 11 ods. 1 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-11.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-11"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-11.odsek-3", "nazov": "čl. 11 ods. 3 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-11.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-11"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 11 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 11 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 11 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 11 ods. 3", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 11 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 11 ods. 3", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-36", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-11", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/b1663c4a-a780-4973-b12b-0c0673461f7e", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.535.2016.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.535.2016.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.535.2016.1/text", "citacie_n": 2, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 535/2016-14\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. júna 2016 v senáte\nzloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu\nLadislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť\n\n,\n\n, zastúpeného advokátom JUDr. Matúšom Hribom, Na hradbách 5,\nBardejov, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3 a čl. 46\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a tiež čl. 11 ods. 1 a 3 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných\npráv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1 S 21/2015 z 9. júla\n2015, a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. septembra\n2015 doručená sťažnosť\n\n(ďalej len „sťažovateľ“),\n\nzastúpeného advokátom JUDr. Matúšom Hribom, Na hradbách 5, Bardejov, ktorou namieta\n\nporušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústava“) a tiež čl. 11 ods. 1 a 3 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv\na slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove\n(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 S 21/2015 z 9. júla 2015 (ďalej len „napadnuté\nuznesenie“).\nZo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom\nkonania vedeného krajským súdom pod sp. zn. 1 S 21/2015, v rámci ktorého sa proti\nžalovanému (\n\n) ako správcovi dane z nehnuteľnosti domáhal uloženia\n\npovinnosti konať a rozhodnúť vo veci dodatočného daňového priznania k dani\nz nehnuteľnosti v konaní vedenom pod č.\n\n. Svoju žalobu odôvodnil\n\ntým, že v dňoch 11. apríla 2013, 22. apríla 2013 a 30. decembra 2013\n\nako\n\nsprávcovi dane z nehnuteľnosti podal dodatočné daňové priznania, čím inicioval daňové\nkonanie. Sťažovateľ dospel k záveru, že jeho daňová povinnosť k dani z nehnuteľnosti má\nbyť nižšia ako bola správcom dane na základe daňového priznania podaného v roku 2005\nvyrubená za zdaňovacie obdobie rokov 2005  2012. Správca dane 7. marca 2014 listom\noznačeným ako\n\n„Vyjadrenie\n\nk predloženým\n\ndodatočným\n\npriznaniam“\n\nvyrozumel\n\nsťažovateľa o nemožnosti podať dodatočné daňové priznanie s poukazom na § 19a ods. 2\nzákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady\na drobné stavebné odpady (ďalej len „zákon o miestnych daniach“) v znení účinnom\ndo 30. novembra 2012.\nSťažovateľ podal 7. marca 2014 voči správcovi dane sťažnosť v zmysle § 3 ods. 1\npísm. a) zákona č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach v znení neskorších predpisov a zároveň\nopakovanú\n\nžiadosť\n\no vydanie\n\nrozhodnutia\n\no dodatočných\n\ndaňových\n\npriznaniach,\n\nalternatívne so žiadosťou o predloženie veci nadriadenému orgánu podľa § 66 zákona\nč. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov\nv znení neskorších predpisov. Na sťažnosť sťažovateľa reagoval správca dane prípisom\nz 9. júna 2014, ktorým ju zamietol ako neopodstatnenú.\n\n2\n\nV nadväznosti na zamietnutie sťažnosti podal sťažovateľ podľa § 28 zákona\nč. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no prokuratúre“)\n\nOkresnej\n\nprokuratúre\n\nPoprad\n\n(ďalej\n\nlen\n\n„okresná\n\nprokuratúra“)\n\n11. júla 2014 podnet, ktorým sa domáhal vydania upozornenia na postup správcu dane.\nProkurátor okresnej prokuratúry sťažovateľovi podaním z 15. decembra 2014 oznámil,\nže podnet vyhodnotil ako dôvodný, a vyrozumel ho, že na zistené nedostatky správcu dane\nreagoval podaním upozornenia v súlade s § 28 zákona o prokuratúre. Keďže správca dane\nzostal vo veci nečinný a prokurátor okresnej prokuratúry nevyužil svoje právo podať návrh\npodľa § 250t ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), sťažovateľ sám\npodal 19. mája 2015 proti správcovi dane žalobu proti nečinnosti podľa § 250t ods. 1 OSP,\nktorou sa domáhal nápravy protiprávneho stavu. Krajský súd napadnutým uznesením žalobu\nzamietol s poukazom na to, že postup správcu dane bol správny.\nPodľa sťažovateľa „Porušovateľ pochybil v otázke posúdenia intertemporálnych\nustanovení zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku\nza komunálne odpady a drobné stavebné odpady, následkom toho nesprávne posúdil\nnečinnosť a nezákonný postup daňového úradu vo vzťahu k sťažovateľovi. Daňová\npovinnosť sťažovateľa k dani z nehnuteľnosti, teda vznikla dňom 01. 01. 2005, kedy vstúpil\ndo účinnosti zákon č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku\nza komunálne odpady a drobné stavebné odpady v znení účinnom do 30. 11. 2005. ...\nPorušovateľ opomenul tú skutočnosť, že daňovú povinnosť sťažovateľa v kontexte\nuplatnených dodatočných daňových priznaní je nutné posudzovať podľa prechodnej úpravy\nzákona č. 582/2004 Z. z. v znení účinnom do 30. 11. 2005“, pričom zákon o miestnych\ndaniach v znení účinnom do 30. novembra 2005 neupravuje predpoklady na podanie\ndodatočného daňového priznania.\nSťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:\n«Ak by sťažovateľ aplikoval ust. § 104a ods. 1 zákona č. 582/2004 z. z. v znení\núčinnom od 01. 01. 2005 dospel by k záveru, že podanie dodatočných daňových priznaní\nmal daňový úrad posúdiť v zmysle zákona č. 582/2004 Z. z. v znení účinnom do 30. 11. 2005\na v ďalšom podľa ust. § 102 zákona č. 582/2004 Z. z. v znení účinnom do 30. 11. 2005.\n\n3\n\nV zmysle ust. § 102 zákona č. 582/2004 Z. z. v znení účinnom do 30. 11. 2005 „Ak sa\nv tomto zákone neustanovuje inak, postupuje sa v konaní vo veciach miestnych daní\na poplatku podľa všeobecného predpisu o správe daní a poplatkov.“ Nakoľko ako bolo\npoukázané vyššie zákon č. 582/2004 Z. z. v znení účinnom do 30. 11. 2005 nerieši otázku\npodania dodatočných daňových priznaní k dani z nehnuteľnosti, preto odkazuje na úpravu\nv zmysle ust. 39 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách\nv sústave územných finančných orgánov v znení účinnom v danom prípade od 01. 07. 2005.\nV zmysle ust. 39 ods. 3 zákona o správe daní a poplatkov v znení platnom pre daný prípad:\n„Dodatočné priznanie alebo hlásenie môže daňový subjekt predložiť aj v tom prípade,\nak zistí, že jeho daňová povinnosť má byť nižšia, ako bola uvedená v daňovom priznaní\nalebo hlásení alebo správcom dane vyrubená. ... Pri zistení nižšej daňovej povinnosti nie je\nprocesným zákonom lehota na podanie dodatočného daňového priznania priamo určená.\nV takomto prípade sa aplikujú lehoty určené podľa ust. § 45 zákona o správe daní\na poplatkov o zániku práva vyrubiť daň.»\nSťažovateľ zdôrazňuje, že bol povinný podať riadne daňové priznanie k dani\nz nehnuteľnosti v roku 2005 a za ďalšie zdaňovacie obdobia platiť vyrubenú daň k dani\nz nehnuteľnosti bez povinnosti podávať daňové priznanie. Sťažovateľ zastáva názor,\nže pri aplikácii § 39 ods. 3 v spojení s § 45 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady\nč. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných\norgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní“) bol oprávnený\npodať dodatočné daňové priznanie za obdobie rokov 2007 – 2012 jednak z dôvodu, že zistil,\nže jeho daňová povinnosť má byť nižšia ako vyrubená správcom dane, a jednak z dôvodu,\nže tak urobil do uplynutia piatich rokov od konca roka, v ktorom vyrubenú daň\nk nehnuteľnosti v roku 2006 zaplatil bez povinnosti podať daňové priznanie.\nPodľa sťažovateľa krajský súd „prevzal právne posúdenie daňového úradu\nnekriticky bez toho, aby aplikoval relevantné predpisy, a tak postupoval svojvoľne,\narbitrárne a protiprávne, nakoľko zlegalizoval nečinnosť daňového úradu, ktorý v daňovom\nkonaní odmietol rozhodnúť, čím súčasne ukrátil sťažovateľa o možnosť procesnej obrany\nv rámci opravného prostriedku v daňovom konaní. Porušovateľ svojím postupom priamo\n\n4\n\nzasiahol do práva sťažovateľa vlastniť majetok, nakoľko sťažovateľ bol ukrátený o vrátenie\ndaňového preplatku, ktorý mu podľa vyššie citovaných ustanovení patrí.“.\nNa základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti\nna ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:\n„I. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR\na podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne\nkonania podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd... ako aj\nprávo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 3 Ústavy SR a podľa čl. 11 ods. 1 a 3 Listiny\nzákladných práv a slobôd, uznesením Krajského súdu Prešov zo dňa 09. 07. 2015.\nč. k. 1 S/21/2015-32 porušené boli.\nII. Uznesenie Krajského súdu Prešov zo dňa 09. 07. 2015, č. k. 1 S/21/2015-32 sa\nzrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.\nIII. Porušovateľ je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania vo výške\n296,44 €...\nIV. Porušovateľ je povinný zaplatiť sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie\nvo výške 1.000 €...“\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Zb. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nsťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.\n\n5\n\nPri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené\nv § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto\nustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,\nnávrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy\npodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd\nna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd\nmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nSťažovateľ tvrdí, že napadnutým uznesením krajského súdu došlo k porušeniu jeho\nzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny,\nzákladného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy a čl. 11 ods. 1 a 3 listiny,\nako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Porušenie\noznačených práv podľa ústavy, listiny a dohovoru sťažovateľ odôvodňuje tým, že krajský\nsúd pochybil pri aplikácii intertemporálnych ustanovení zákona o miestnych daniach,\nv dôsledku čoho nesprávne posúdil nečinnosť a nezákonný postup správcu dane.\nPodľa názoru sťažovateľa je potrebné jeho daňovú povinnosť v súvislosti s uplatnenými\ndodatočnými daňovými priznaniami posudzovať podľa „prechodnej úpravy zákona\nč. 582/2004 Z. z. v znení účinnom do 30. 11. 2005“. Zákon o miestnych daniach v znení\núčinnom do 30. novembra 2005 neupravuje predpoklady na podanie dodatočného daňového\npriznania, a preto bolo podľa sťažovateľa nevyhnutné postupovať podľa § 39 ods. 3 zákona\no správe daní a poplatkov v znení účinnom od 1. júla 2005, podľa ktorého dodatočné\npriznanie alebo hlásenie môže daňový subjekt predložiť aj v prípade, ak zistí, že jeho\ndaňová povinnosť má byť nižšia ako tá, ktorá je uvedená v daňovom priznaní alebo hlásení\nalebo správcom dane vyrubená. Pri zistení nižšej daňovej povinnosti nie je procesným\nzákonom lehota na podanie dodatočného daňového priznania priamo určená. V takomto\nprípade sa aplikujú lehoty podľa § 45 zákona o správe daní a poplatkov o zániku práva\nvyrubiť daň.\n\n6\n\nII.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na podľa čl. 36 ods. 1 listiny napadnutým uznesením krajského súdu\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom\nustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...\nSťažovateľ namieta arbitrárnosť napadnutého uznesenia krajského súdu, ktorým\ndošlo podľa jeho názoru k „zlegalizovaniu“ nečinnosti správcu dane a zároveň k ukráteniu\nsťažovateľa o možnosť procesnej obrany v rámci konania o opravnom prostriedku\nv daňovom konaní.\nV súvislosti s touto časťou sťažnosti sa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní\nsústredil na posúdenie, či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú. Z už citovaného\n§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde totiž vyplýva, že úlohou ústavného súdu\npri predbežnom prerokovaní je tiež posúdenie, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.\nÚstavný súd vychádzal zo svojej konštantnej judikatúry, v zmysle ktorej o zjavne\nneopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným\nrozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci (v danom prípade krajského súdu) nemohlo\ndôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď\npre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím\npríslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých\nsa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno\npovažovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť\nporušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť\npo jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,\nIV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).\nÚstavný súd zároveň vychádzal zo skutočnosti, že vo veciach patriacich\ndo právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou\ninštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto v súlade so svojou ustálenou judikatúrou\nnie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,\n\n7\n\nktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani\npreskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké\nskutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného\nsúdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie\ns ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných\nslobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy,\nak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne,\na tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo\nza následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,\nI. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).\nVychádzajúc z uvedených východísk ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie\nkrajského súdu, v ktorom sa predovšetkým uvádza:\n«Súd postupujúc v konaní podľa štvrtej hlavy piatej časti O. s. p. poukazuje na to, že\npodľa § 10 ods. 1 Zákona o miestnej dani (v znení účinnom k 31. 12. 2012) predmetom dane\nzo stavieb sú stavby na území Slovenskej republiky v tomto členení:\nb) stavby na pôdohospodársku produkciu, skleníky, stavby pre vodné hospodárstvo,\nstavby využívané na skladovanie vlastnej pôdohospodárskej produkcie vrátane stavieb\nna vlastnú administratívu,\nf) stavby na ostatné podnikanie a na zárobkovú činnosť, skladovanie a administratívu\nsúvisiacu s ostatným podnikaním a so zárobkovou činnosťou. Podľa § 18 ods. 1 Zákona\ndaňová povinnosť vzniká 1. januára zdaňovacieho obdobia nasledujúceho po zdaňovacom\nobdobí, v ktorom sa daňovník stal vlastníkom, správcom, nájomcom alebo užívateľom\nnehnuteľnosti, ktorá je predmetom dane, a zaniká 31. decembra zdaňovacieho obdobia,\nv ktorom daňovníkovi zanikne vlastníctvo, správa, nájom alebo užívanie nehnuteľnosti.\nAk sa daňovník stane vlastníkom, správcom, nájomcom alebo užívateľom nehnuteľnosti\n1. januára bežného zdaňovacieho obdobia, vzniká daňová povinnosť týmto dňom.\nPodľa § 18 ods. 3 Zákona (v znení účinnom do 31. 11. 2012) fyzická osoba alebo právnická\nosoba v priebehu príslušného zdaňovacieho obdobia je povinná oznámiť správcovi dane\nskutočnosti rozhodujúce pre vznik alebo zánik daňovej povinnosti k dani z nehnuteľnosti\na každú zmenu týchto skutočností do 30 dní odo dňa nasledujúceho po dni, keď tieto\n\n8\n\nskutočnosti alebo ich zmeny nastali. Podľa § 19 ods. 1 Zákona prvá veta daňové priznanie\nk dani z nehnuteľností (ďalej len „priznanie“) je daňovník povinný podať príslušnému\nsprávcovi dane do 31. januára toho zdaňovacieho obdobia, v ktorom mu vznikla daňová\npovinnosť podľa stavu k 1. januáru zdaňovacieho obdobia, ak tento zákon neustanovuje\ninak, a v ďalších zdaňovacích obdobiach do tohto termínu, len ak nastali zmeny skutočností\nrozhodujúcich na vyrubenie dane z nehnuteľností. Podľa § 19a ods. 2 Zákona ak daňovník\nzistí, že jeho daň má byť nižšia, ako je vypočítaná v podanom priznaní, je oprávnený podať\ndodatočné daňové priznanie najneskôr do štyroch rokov od konca roka, v ktorom vznikla\npovinnosť podať priznanie.\nPodľa § 20 ods. 4 Zákona správca dane na základe podaného dodatočného\ndaňového priznania vyrubí rozdiel dane rozhodnutím na zdaňovacie obdobie, ktorého sa\ndodatočné daňové priznanie týka, a tiež na nasledujúce zdaňovacie obdobia, v ktorých bola\ndaň vyrubená aj bez podania priznania, ak sa na nasledujúce zdaňovacie obdobia\ndodatočné daňové priznanie vzťahuje. Zákonom č. 460/2011 Z. z. sa menil a dopĺňal zákon\nč. 582/2004 Z. z. o niektorých daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné\nstavebné odpady v znení neskorších predpisov, bodom 25 boli zo zákona č. 586/2004 Z. z.\nvypustené § 19 až 21 a zákon nadobudol účinnosť dňom 01. decembra 2012. Z uvedeného je\nzrejmé, že v čase podania dodatočných daňových priznaní (11. 4. 2013, 22. 04. 2013, 20.\n12. 2013) aplikácia ustanovení, podľa ktorých, podľa názoru navrhovateľa, mal odporca\npostupovať v zákone č. 586/2004 Z. z. neexistovali, pretože boli zo zákona vypustené. Aj v\nprípade extenzívneho výkladu zákona o miestnych daniach teda, žeby správca dane na tzv.\ndodatočné daňové priznania aplikoval zákon č. 586/2004 Z. z. v znení účinnom\ndo 30. novembra 2012, odporca v konaní nebol nečinný.\nZ obsahu spisu ako aj z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že postup\npri podaní dodatočného daňového priznania bol upravený v § 19a v spojení s § 20 ods. 4\nZákona o miestnych daniach. Predpokladom pre tento postup je podanie správne\nvyplneného a podaného dodatočného daňového priznania podľa § 19a Zákona. Odporca\nskonštatoval, a s týmto názorom sa stotožnil tiež nadriadený orgán pri posudzovaní\nupozornenia prokurátora, že podanie navrhovateľa nemôže byť posúdené ako dodatočné\ndaňové priznanie podľa § 19a ods. 2, keďže nespĺňa zákonné predpoklady, t. j. podanie\ndodatočného daňového priznania k už riadne podanému daňovému priznaniu v lehote\n\n9\n\nštyroch rokov. Je nesporné, že daňovník podal daňové priznanie v roku 2005, t. j. dodatočné\ndaňové priznanie je v jeho prípade možné podať len k tomuto roku, t. j. ako dodatočné\ndaňové priznanie za rok 2005 (ak by daňovník podal takéto dodatočné daňové priznanie,\nmohlo by byť posúdené ako dodatočné daňové priznanie, podané po štvorročnej lehote,\nt. j. ani takéto podanie by nevyvolalo účinky, akých sa domáhal daňovník, t. j. zmena jeho\ndaňovej povinnosti za uplynulé obdobie z dôvodu zmeny využitia stavieb).\nZákon č. 586/2004 Z. z. v znení účinnom do 30. 11. 2012 jednoznačne stanovil\nprekluzívnu lehotu štyroch rokov na podanie dodatočného daňového priznania od konca\nroka, v ktorom vznikla povinnosť podať priznanie. Ak teda navrhovateľovi vznikla povinnosť\npodať priznanie v roku 2005, lehota štyroch rokov v roku 2013 dávno uplynula.\nO správnosti postupu odporcu svedčí aj ustanovenie § 99c zákona č. 582/2004 Z. z.,\npodľa ktorého a to ods. 1 vyplýva, že pred uplynutím lehoty na podanie priznania k dani\nz nehnuteľnosti, k dani za psa, k dani za predajné automaty a k dani za nevýherné hracie\nprístroje alebo niektorej z nich alebo čiastkového priznania k týmto daniam alebo niektorej\nz nich môže daňovník podať opravné priznanie. Na vyrubenie dane je rozhodujúce posledné\npodané opravné priznanie, pričom na podané priznanie alebo čiastkové priznanie alebo\npredchádzajúce opravné priznanie sa neprihliada. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia\ndaňovník je povinný podať dodatočné priznanie, ak zistí, že v priznaní k dani\nz nehnuteľnosti, k dani za psa, k dani za predajné automaty a k dani za nevýherné hracie\nprístroje v čiastkovom priznaní k týmto daniam alebo niektorej z nich neuviedol správne\núdaje na vyrubenie dane najneskôr do štyroch rokov od konca roka, v ktorom vznikla\npovinnosť podať priznanie k dani z nehnuteľnosti, k dani za psa, k dani za predajné\nautomaty a k dani za nevýherné hracie prístroje alebo niektorej z nich alebo čiastkové\npriznanie k týmto daniam alebo niektorej z nich. Dodatočným priznaním nemožno meniť\núčel využitia stavby. Avšak ak daňovník označil svoje podanie ako dodatočné podanie\nza roky 2008 až 2012, takéto podanie nemôže byť posúdené ako dodatočné daňové\npriznanie, keďže za roky 2008 až 2012 tento daňovník žiadne daňové priznanie nepodal.\nJeho podanie teda nemohlo vyvolať začatie daňového konania, a nemohlo tak byť zo strany\nodporcu, správcu dane vydané rozhodnutie vo veci podľa § 20 ods. 4 zákona,\nt. j. rozhodnutie na rozdiel dane za zdaňovacie obdobie, ktorého by sa toto dodatočné\ndaňové priznanie týkalo a lehota štyroch rokov uplynula. Nie je preto možné vyhovieť\n\n10\n\nnávrhu navrhovateľa, ktorým sa domáha vydania rozhodnutia o ním podaných dodatočných\ndaňových priznaniach, keďže odporca ako príslušný správca dane vec správne uzavrel,\nže ak neboli splnené zákonné predpoklady na podanie dodatočného daňového priznania,\npodania navrhovateľa, daňovníka nemôžu byť považované za dodatočné daňové priznania.\nDaňové konanie v zmysle príslušných právnych predpisov o týchto podaniach tak nezačalo\na nie je tak možné vydať meritórne rozhodnutie, t. j. nový platobný výmer, resp. rozhodnutie\nna rozdiel dane. Zo spisu vyplýva, že odporca s navrhovateľom písomne komunikoval\na právny názor na jeho podanie mu oznámil.\nNa základe vyššie uvedených skutočností súd dospel k záveru, že postup odporcu\nvo vzťahu k podaniam navrhovateľa nim označených ako dodatočné daňové priznania bol\nsprávny, a rovnako len správne postupoval, keď o svojom postupe informoval navrhovateľa,\ndaňovníka, listom, keďže žiadne zákonné ustanovenie mu iný postup, resp. vydanie\nrozhodnutia vo veci neukladá. Konanie, resp. postup odporcu tak nemôže byť považovaný\nza nečinnosť. Z uvedených dôvodov krajský sud podľa § 250t ods. 4 O. s. p. návrh zamietol\nako nedôvodný.»\nVychádzajúc z citovaného, ústavný súd v súvislosti s argumentáciou sťažovateľa\nobsiahnutou v sťažnosti považuje za potrebné poukázať na podstatu a účel konania proti\nnečinnosti orgánu verejnej správy podľa štvrtej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho\nporiadku, ktorú možno vyvodiť predovšetkým z ustanovenia § 250t ods. 1 OSP prvej vety\na spočíva v možnosti účastníkov konania pred orgánom verejnej moci domáhať sa\nprostredníctvom žaloby odstránenia nečinnosti orgánu verejnej správy (žalovaného), ktorý\nvo veci nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym\npredpisom, pričom týmto odstránením nečinnosti orgánu verejnej správy sa vytvoria\npredpoklady aj na odstránenie právnej neistoty účastníkov tohto konania, ktorej dlhodobé\na neprimerané pretrvávanie spravidla naznačuje, že dochádza k porušovaniu ich základného\npráva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.\nÚloha súdu v tomto konaní spočíva v povinnosti preskúmať na základe žaloby, či je\ndotknutý orgán verejnej správy (žalovaný) v napadnutom konaní skutočne nečinný, resp. či\nnekoná bez vážneho, t. j. právne relevantného a akceptovateľného dôvodu, a na tomto\nzáklade rozhodnúť buď tak, že dotknutému orgánu verejnej správy uznesením uloží,\n\n11\n\naby v primeranej lehote vo veci rozhodol, alebo ak dospeje k záveru, že žaloba je\nnedôvodná alebo neprípustná, žalobu uznesením zamietne (m. m. IV. ÚS 389/2011).\nPodľa názoru ústavného súdu si krajský súd v danom prípade ústavne\nakceptovateľným a udržateľným spôsobom splnil svoju úlohu vyplývajúcu mu z ustanovení\nštvrtej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku upravujúcej konanie proti\nnečinnosti orgánu verejnej správy, keďže na základe žaloby sťažovateľa preskúmal,\nči je žalovaný (správca dane) v predmetných veciach skutočne nečinný, a dospel k záverom,\nv zmysle ktorých postup správcu dane nemôže byť považovaný za nečinnosť, a to\nvzhľadom na skutočnosť, že žiadne zákonné ustanovenie iný postup, resp. vydanie\nrozhodnutia vo veci správcovi dane neukladal.\nPodľa názoru ústavného súdu je právny záver krajského súdu, ku ktorému\nv prerokúvanej veci dospel a podľa ktorého nemožno na vec sťažovateľa aplikovať §19a\nzákona o miestnych daniach v znení účinnom do 30. novembra 2012 (ktorého aplikácie sa\nsťažovateľ v žalobe domáhal), z ústavného hľadiska udržateľný, teda taký, ktorým nemohlo\ndôjsť k porušeniu sťažovateľom namietaného porušenia práv podľa ústavy, listiny\na dohovoru.\nArgumentáciu sťažovateľa, podľa ktorej bolo povinnosťou krajského súdu aplikovať\nprávnu úpravu platnú a účinnú do 30. novembra 2005, keďže daňová povinnosť k dani\nz nehnuteľnosti vznikla do 31. decembra 2005 (§ 104a ods. 1 zákona o miestnych daniach\nv znení platnom a účinnom v čase rozhodovania o žalobe), považuje ústavný súd za účelovú\nuž len z toho dôvodu, že túto argumentáciu sťažovateľ uplatnil až v konaní pred ústavným\nsúdom. V žalobe proti správcovi dane a rovnako aj v konaní proti samotnému správcovi\ndane totiž sťažovateľ argumentoval § 19a ods. 2 zákona o miestnych daniach v znení\núčinnom do 30. novembra 2012, podľa ktorého ak daňovník zistí, že jeho daň má byť nižšia,\nako je vypočítaná v podanom priznaní, je oprávnený podať dodatočné daňové priznanie\nnajneskôr do štyroch rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať priznanie.\n\n12\n\nPodľa názoru ústavného súdu krajský súd v danom prípade ústavne konformným\nspôsobom aplikoval na vec sa vzťahujúce právne predpisy (zákon o miestnych daniach\na Občiansky súdny poriadok), pričom jeho právne závery nemožno považovať za arbitrárne\na ani za zjavne neodôvodnené, a preto napadnutým uznesením nemohlo dôjsť k porušeniu\nzákladného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny.\nNa základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní v tejto časti\nodmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej\nneopodstatnenosti.\nII.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým\nuznesením krajského súdu\nV súlade s čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom,\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\nPokiaľ sťažovateľ namieta, že napadnutým uznesením krajského súdu došlo aj\nk porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný\nsúd zastáva v zhode s Európskym súdom pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) názor,\nže označený článok dohovoru nie je aplikovateľný vo veci sťažovateľa.\nČlánok 6 ods. 1 dohovoru garantuje spravodlivý proces pri rozhodovaní súdu\no ,,občianskych právach a záväzkoch“ alebo o oprávnenosti ,,akéhokoľvek trestného\nobvinenia“. Podľa judikatúry ESĽP pojem občianske práva a záväzky treba vykladať\nautonómne, pričom sem nepatria len občianske, obchodné, rodinné či pracovné práva\na záväzky. Pod tento pojem možno zahrnúť aj rozhodovanie súdov o niektorých právach\nvyplývajúcich z verejného práva. Európsky súd pre ľudské práva nevylučuje, že aj konania\nkvalifikované vnútroštátnym právom ako súčasť verejného práva môžu spadať do poľa\npôsobnosti čl. 6 dohovoru v jeho občianskoprávnej časti, ak je ich výsledok rozhodujúci\n\n13\n\npre práva a povinnosti súkromného charakteru. Podľa názoru ESĽP však daňové záležitosti\n(miestne dane nevynímajúc) patria do tvrdého jadra výsad verejnej moci a verejný charakter\nvzťahu medzi daňovým subjektom a správcom dane prevláda. Napokon ESĽP dospel\nk záveru, že daňové spory sa vymykajú z oblasti občianskych práv a záväzkov, a teda\nnespadajú do pôsobnosti čl. 6 dohovoru, a to napriek finančným dôsledkom na situáciu\ndaňových subjektov (Ferrazzini proti Taliansku, rozsudok ESĽP z 12. 7. 2001).\nÚstavný súd v nadväznosti na právne názory ESĽP uvádza, že daňové právo je\njedným zo základných odvetví verejného práva a dane predstavujú prejav výsady štátu\npožadovať od povinných subjektov ich platenie s cieľom získať zdroje na svoju existenciu\na plnenie svojich úloh a funkcií. Aj preto rozhodovanie o daňových právach nemožno\nsubsumovať pod rozhodovanie o občianskych právach a záväzkoch. Daňové veci\nv niektorých prípadoch možno, vychádzajúc zo znenia dohovoru, podradiť pod pojem\ntrestné obvinenie, kde je daná aplikovateľnosť dohovoru, to však len vtedy, ak ide\no ukladanie daňových sankcií (napríklad pokút alebo v minulosti zvýšenia dane). Keďže\nvšeobecný súd na základe žaloby sťažovateľa preskúmaval postup správcu dane v súvislosti\ns podaním dodatočným daňovým priznaní (predmetom preskúmavania v konaní pred\nkrajským súdom nebola daňová sankcia), ústavný súd dospel k záveru, že čl. 6 ods. 1\ndohovoru nie je v tomto prípade ratione materiae aplikovateľný (m. m. I. ÚS 241/07).\nNa základe uvedeného ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol z dôvodu zjavnej\nneopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, keďže nezistil možnosť\nporušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu,\nreálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie.\nII.3 K namietanému porušeniu základného práva na ochranu majetku podľa\nčl. 20 ods. 1 a 3 ústavy a čl. 11 ods. 1 a 3 listiny napadnutým uznesením krajského súdu\nPodľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok.\nVlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok\nnadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu požíva. Dedenie sa zaručuje.\n\n14\n\nV súlade s čl. 20 ods. 3 ústavy a čl. 11 ods. 3 listiny vlastníctvo zaväzuje. Nemožno\nho zneužiť na ujmu práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými\nzákonom. Výkon vlastníckeho práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne\npamiatky a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom.\nZ argumentácie sťažovateľa zjavne vyplýva, že k porušeniu jeho základného práva\npodľa čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy a čl. 11 ods. 1 a 3 listiny napadnutým uznesením krajského\nsúdu malo dôjsť v zásade z rovnakých dôvodov, ako k porušeniu jeho základného práva\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny. Za týchto okolností v prípade, ak ústavný\nsúd dospel k záveru, že napadnutým uznesením krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu\nzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, nemožno reálne uvažovať\nani o porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy, resp. čl. 11 ods. 1 a 3 listiny.\nNa základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol aj túto časť\nsťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\nVzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby sa\nústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 30. júna 2016\n\n15", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "daň-daň z nehnuteľnosti", "daň-daňové priznanie", "daň-správca dane"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:bfdcf814-76c3-4924-ab7d-e2d37868c806", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 389/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 389/2011 z 22. 9. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-09-22", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bfdcf814-76c3-4924-ab7d-e2d37868c806"}, {"guid": "ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 241/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 241/07 z 18. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-18", "citacie_n": 3093, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6"}, {"guid": "ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/07 z 17. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-17", "citacie_n": 5043, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98"}, {"guid": "ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 136/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 136/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 3751, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 180/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 180/02 z 2. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-02", "citacie_n": 2893, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe"}, {"guid": "ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 139/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 139/02 z 26. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-26", "citacie_n": 3306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:14b4dd00-886e-4885-8991-0a7ba8ff55f9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:4.US.76.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 76/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 76/2018 z 1. 2. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-02-01", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.76.2018.1"}, {"guid": "ussr:d01f6ba5-0df8-439b-a29f-e96b738bc360", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.861.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 861/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 861/2016 z 16. 11. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-11-16", "citacie_n": 33, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.861.2016.1"}]}