{"guid": "ussr:8b793b5f-6687-40b3-96d5-e9963c070d46", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.506.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 506/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 506/2016 z 23. 6. 2016", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 23. júna 2016, sp. zn. II. ÚS 506/2016, ECLI:SK:USSR:2016:2.US.506.2016.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ľudmila Gajdošíková", "sudca_id": 1082, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ludmila-gajdosikova-1082", "datum_vydania": "2016-06-23", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "nazov": "čl. 46 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/8b793b5f-6687-40b3-96d5-e9963c070d46", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.506.2016.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.506.2016.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.506.2016.1/text", "citacie_n": 40, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 506/2016-21\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2016 v senáte\nzloženom z predsedu Lajosa Meszárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa\nspravodajkyňa) a zo sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej\nspoločnosti Zlatá Huta spol. s r. o., Bernolákova 11/3040, Trenčín, zastúpenej advokátom\nJUDr. Bohumilom Novákom, Horná 27, Banská Bystrica, vo veci namietaného porušenia\njej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžf 133-137/2013 z 1. augusta 2014 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť obchodnej spoločnosti Zlatá Huta spol. s r. o., o d m i e t a ako zjavne\nneopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. novembra\n2014\n\ndoručená\n\nsťažnosť\n\nobchodnej\n\nspoločnosti\n\nZlatá\n\nHuta\n\nspol.\n\ns\n\nr.\n\no.,\n\nBernolákova 11/3040, Trenčín (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia\njej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)\na práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej\nlen „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší\nsúd“) sp. zn. 6 Sžf 133-137/2013 z 1. augusta 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).\nSťažovateľka v sťažnosti uvádza, že na základe oznámenia začal u nej Daňový úrad\nTrenčín (ďalej len „daňový úrad“) vykonávať 8. októbra 2009 daňovú kontrolu na daň\n\nz pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“) za zdaňovacie obdobie január – apríl 2008 a jún –\nnovember 2008. Protokol z daňovej kontroly bol sťažovateľke doručený 16. septembra\n2010, ku ktorému podala vyjadrenie. Daňová kontrola bola ukončená prerokovaním\nprotokolu 8. októbra 2010.\nDaňový úrad následne 12. októbra 2010 vydal rozhodnutia – dodatočné platobné\nvýmery, ktorými určil sťažovateľke rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie\naugust 2008 v sume 244 970,35 €, za september 2008 v sume 711 113,49 €, za október 2008\nv sume 331 005,90 € a za november 2008 v sume 386 344,15 €.\nProti týmto rozhodnutiam daňového úradu podala sťažovateľka odvolania, o ktorých\nrozhodlo Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“)\nrozhodnutiami z 13. septembra 2011, ktorými potvrdilo rozhodnutia daňového úradu.\nNásledne sťažovateľka podala Krajskému súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)\nžalobu z 22. novembra 2011, ktorou žiadala o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí daňového\nriaditeľstva.\nKrajský súd o žalobe rozhodol rozsudkom č. k. 13 S 103/2011-139 z 3. júla 2013 tak,\nže ju zamietol.\nProti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol\nnajvyšší súd napadnutým rozsudkom z 1. augusta 2014 tak, že ho potvrdil.\nSťažovateľka v sťažnosti ďalej uvádza:\n„Sťažovateľka ako žalobkyňa v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia\nuplatnila tieto podstatné námietky:\n(a) Neposkytnutie primeranej lehoty na vyjadrenie sa k dodatku k protokolu, čím\ndošlo k porušeniu kogentných ustanovení zák. č. 511/1992 Zb., ako i ústavného práva podľa\nčl. 48 ods. 2 Ústavy SR na vyjadrenie sa k všetkým vykonávaným dôkazom.\n(aa) Vôbec neprebehlo prvostupňové vyrubovacie konanie, napriek tomu že daňové\nkonanie je dvojstupňové, čím došlo k porušeniu ustanovení zákona o správe daní\n\n2\n\na poplatkov, čím bola sťažovateľke odňatá možnosť konať ako účastník konania\nv prvostupňovom konaní, čím došlo tiež k porušeniu ústavného práva podľa čl. 48 ods. 2\nÚstavy SR na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v prítomnosti a možnosti vyjadriť\nsa k vykonávaným dôkazom.\n(aaa) Sťažovateľka namietala, že daňová kontrola nebola vykonaná v zákonom\nstanovenej lehote, pretože rozhodnutie nadriadeného orgánu o predĺžení lehoty na\nvykonanie daňovej kontroly bolo nezákonné.\n(aaaa)\n\nĎalej sťažovateľka namietala\n\nnezákonnosť\n\nvykonávaných\n\ndôkazov,\n\nnesprávnosť ich hodnotenia jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti, a nesprávnosť rozsahu\ndokazovania a nesprávnosť smerovania dokazovania. Tieto námietky spočívali v tom, že\nsprávca dane použil dôkazy, ktoré vôbec neboli vykonané v rámci daňovej kontroly,\nvychádzal z dôkazov, ktoré sa netýkali sťažovateľky, ale iných subjektov, a niektoré dôkazy\nboli vyhodnotené v rozpore s ich skutočným obsahom. Tým došlo k porušeniu zásady\nvoľného hodnotenia dôkazov. ...\nNajvyšší súd sa v napadnutom rozsudku stotožnil s nesprávnymi a neprijateľnými\na ústavne nekonformnými právnymi závermi krajského súdu a k podstatným námietkam\nsťažovateľky prijal takéto závery, príp. k niektorým námietkam sťažovateľky sa vôbec\nnevyjadril:\n(a) Odvolací súd sa námietkou sťažovateľky na neposkytnutie lehoty na vyjadrenie sa\nk dodatku k protokolu v dôvodoch napadnutého rozsudku vôbec nezaoberal.\n(aa) Námietku sťažovateľky, spočívajúcu v tom, že neprebehlo prvostupňové konanie,\nkeď daňové orgány sa touto námietkou náležite nezaoberali, najvyšší súd ponechal bez\npovšimnutia a uvedenia akýchkoľvk dôvodov.\n(aaa) Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí na námietku sťažovateľky o nedodržaní\nlehoty na vykonanie daňovej kontroly, z dôvodu jej nezákonného predĺženia nadriadeným\norgánom, neuviedol žiadne dôvody.\n(aaaa) Pokiaľ sa týka námietky zákonnosti vykonania dôkazov a ich hodnotenia,\nnajvyšší súd sa stotožnil v plnom rozsahu so závermi krajského súdu, ktorý sa zasa stotožnil\nso závermi daňových orgánov. Najvyšší súd nezistil nezákonnosť vykonaných dôkazov\na prípadné nesprávne vyhodnotenie ich obsahu.“\n\n3\n\nSťažovateľka namieta, že najvyšší súd realizoval súdny prieskum v predmetnej veci\nlen formalisticky, relevantné právne normy daňového práva aplikoval tak, že poprel ich\nzmysel a účel. Namieta tiež, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu nie je dostatočne\nodôvodnený. V tejto súvislosti poukazuje na judikatúru ústavného súdu a Európskeho súdu\npre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“).\nSťažovateľka namieta, že najvyšší súd v napadnutom rozsudku nedal dostatočnú\nodpoveď na jej námietky, preto je tento rozsudok nepreskúmateľný pre neexistenciu\ndôvodov.\nSťažovateľka poukazuje na to, že daňový úrad nepostupoval v súlade s § 15 ods. 16\na § 41 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov\na o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej\nlen „zákon č. 511/1992 Zb.“), ktorý bol účinný v rozhodnom období. V tejto súvislosti\nuvádza:\n„Pri primeranom použití citovaných ustanovení, keď dôkazné bremeno sa presunulo\nna správcu dane, bolo povinnosťou správcu dane, ak mal pochybnosti o správnosti, úplnosti\na pravdivosti predložených dokladov, tieto pochybnosti a dôvody týchto pochybností\noznámiť daňovému subjektu a umožniť mu vyjadriť sa k nim, podať vysvetlenie, podať návrh\ndôkazov alebo priamo predložiť dôkazy. V tejto veci však správca dane takýto postup\nnedodržal, žiadne pochybnosti až do doručenia protokolu sťažovateľke v podstate\nneoznámil, čím konal svojvoľne a v rozpore s ust. čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Navyše, vykonával\ndokazovanie a vyhľadávaciu činnosť bez toho, aby sťažovateľka o dôvodoch tohto\ndokazovania, jeho rozsahu a podstate čokoľvek vedela. Správca dane teda sťažovateľke\nneoznámil svoje pochybnosti a dôvody týchto pochybností o skutkových zisteniach, čím\nsťažovateľke znemožnil brániť sa. Týmto nezákonným postupom správca dane sťažovateľke\nv podstate zabránil brániť sa v daňovom konaní, tak prvostupňovom ako i odvolacom, proti\njeho pochybnostiam, keďže o nich vôbec nevedela.“\nSťažovateľka namieta, že nemala časový priestor na vyjadrenie sa k skutočnostiam\nuvedeným v dodatku k protokolu o daňovej kontrole, „keď tento bol sťažovateľke doručený\n\n4\n\nna ústnom pojednávaní 8. 10. 2010 a o dva pracovné dni, t. j. 12. 10. 2010 bolo vydané\nprvostupňové rozhodnutie.\nPre zvýraznenie sťažovateľka dodáva, že v podstate existuje len jeden protokol\nz daňovej kontroly ako celok (vrátane dodatku).\nV súlade s týmto názorom je i judikatúra Ústavného súdu SR, ktorý v náleze\nIII. ÚS 24/2010 z 29. júna 2010 dospel k záveru, že ak daňová kontrola nebola vykonaná\nv súlade so zákonom, protokol z nej tak nadobudol povahu nezákonne získaného dôkazného\nprostriedku, ktorý v daňovom konaní nemožno použiť...\n... dodatok k protokolu je takisto ako protokol dôkazným prostriedkom a vzťahujú sa\nna neho všetky ustanovenia, týkajúce sa protokolu, teda i možnosť sťažovateľky vyjadriť sa\nk nemu v zákonom stanovenej lehote podľa § 15 ods. 10 zák. č. 511/1992 Zb. Pokiaľ\nnajvyšší súd namieta, že právna úprava nepočíta s poskytnutím lehoty pri dodatku\nk protokolu, podľa názoru sťažovateľky takáto úprava vôbec nie je potrebná, keďže dodatok\nk protokolu je v podstate protokolom a platí preň právna úprava na protokol.“.\nSťažovateľka ďalej namieta, že v prerokúvanej veci sa neuskutočnilo prvostupňové\nvyrubovacie konanie podľa § 44 zákona č. 511/1992 Zb., pričom konajúce súdy sa s touto\nnámietkou nijako nevysporiadali. Ďalej sťažovateľka uvádza:\n„Na základe uvedeného treba vykladať formuláciu obsiahnutú v § 15 ods. 13\nposlednej vete zákona č. 511/1992 Zb., podľa ktorej doručenie protokolu podľa odseku 12\nsa považuje za úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu na dani, ako prvý úkon\nv konaní v zmysle citovaného ustanovenia § 20 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb., na základe\nktorého sa účastník konania dozvie, aká povinnosť sa od neho požaduje splniť, tzn. v akej\nvýške, na akom právnom základe a na akých dôvodoch.\nTakáto procesná situácia umožňuje účastníkovi konania rozhodnúť sa, či využije\nvšetky prípustné prostriedky, alebo nie. V žiadnom prípade však nemožno zameniť právo\nvyužiť prostriedky obrany v začatom daňovom konaní za jednoduché využitie inštitútu\nvyjadrenia sa kontrolovaného daňového subjektu k protokolu v lehote 8 dní postupom podľa\n§ 15 ods. 10 zákona č. 511/1992 Zb. Účelom prerokovania protokolu je vnútorná revízia\nprotokolu správcom dane pri jeho prerokovaní. Opačný výkladový prístup by znamenal\nnegáciu osobitného postavenia daňovej kontroly, ktoré ju odlišuje od daňového konania\n\n5\n\n[najmä vymedzenie rozsahu práv a povinností daňového subjektu od rozsahu jeho práv\na povinností v daňovom konaní a striktné pridržiavanie sa označovania kontrolovaný\ndaňový subjekt namiesto účastník konania (§ 6 zákona č. 511/1992 Zb.)]...\nSťažovateľka nikdy netvrdila, že v prvostupňovom vyrubovacom daňovom konaní je\npotrebné zopakovať dôkazy, vykonané v daňovej kontrole, pretože takýto názor nemá žiadnu\noporu v platnej právnej úprave. Tvrdí však, že vo vyrubovacom konaní bolo povinnosťou\nsprávcu dane umožniť sťažovateľke odstrániť protichodné názory, v súvislosti so závermi\ndaňovej kontroly, uvedenými v protokole z daňovej kontroly a vyjadrením sťažovateľky\nk protokolu. V tomto prípade správca dane teda nezákonným postupom neumožnil\nsťažovateľke tieto rozpory odstrániť, čím porušil jej ústavné právo podľa čl. 46 ods. 2\nÚstavy SR.\nV súvislosti s touto námietkou sťažovateľka nezákonným postupom správcu dane\nmala odňatú možnosť konať ako účastník prvostupňového daňového konania, keď pri\nvýkone daňovej kontroly táto bola vykonávaná takmer bez akejkoľvek súčinnosti\nso sťažovateľkou, prvostupňové daňové vyrubovacie konanie sa neuskutočnilo a odvolacie\nkonanie prebehlo bez akejkoľvek účasti sťažovateľky. Keď daňová kontrola bola ukončená\n08. 10. 2010 prerokovaním protokolu a rozhodnutie bolo vydané 12. 10. 2010, nemalo kedy\nbyť uskutočnené prvostupňové daňové vyrubovacie konanie.“\nSťažovateľka túto argumentáciu podporuje s odkazom na nález ústavného\nsúdu sp. zn. I. ÚS 238/06 zo 16. decembra 2008 a tiež na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.\n5 Sž-o-KS 139/2005 z 24. novembra 2006 a na vysokoškolskú učebnicu „Daňové právo\nSlovenskej republiky autora Vladimíra Babčáka, vydavateľstvo Epos, strana 420“.\nSťažovateľka ďalej namieta, že nebola dodržaná zákonná lehota na vykonanie\ndaňovej kontroly podľa § 15 ods. 17 zákona č. 511/1992 Zb., „pretože k predĺženiu lehoty\nna vykonanie daňovej kontroly nadriadeným orgánom došlo nezákonne.\n... Z obsahu spisu, tak ako konštatuje aj najvyšší súd, vyplýva, že dôvodom na\npredĺženie lehoty, ktorý uviedol správca dane vo svojej žiadosti o predĺženie lehoty, je\nvykonávanie dôkazov, teda nie zložitosť prípadu. Podľa názoru sťažovateľky práve správca\ndane nekoncentrovanosťou a nekoordinovanosťou vykonávania dokazovania nestíhal\n\n6\n\nvykonať daňovú kontrolu výlučne jeho zavinením, pretože dôkazy, ktoré vykonával po pol\nroku, mohol vykonať už v zákonnej lehote na samom začiatku daňovej kontroly. Keď\nnadriadený orgán predĺžil z dôvodu vykonávania dokazovania lehotu na výkon daňovej\nkontroly, použil iný než zákonný dôvod pre svoje rozhodnutie. V tejto súvislosti nemôže\nobstáť ani tvrdenie najvyššieho súdu, že ide o úvahu nadriadeného orgánu, ktorú súd\nnemôže preskúmavať, pretože nejde o úvahu, ale o zjavné vybočenie z platnej právnej\núpravy, čo je v rozpore so základným ústavným princípom uvedeným v čl. 2 ods. 2 Ústavy\nSR, keď rozšíril, resp. zmenil zákonné dôvody predĺženia daňovej kontroly.“.\nSťažovateľka tiež namieta spôsob, akým daňový úrad vykonal dôkazy a ako tieto\ndôkazy hodnotil, pričom argumentuje, že „nemôžu byť zákonné dôkazy, ktoré boli správcom\ndane vykonané pred výkonom daňovej kontroly v úplne iných konaniach a v iných\nsúvislostiach, pričom o vykonávaní týchto dôkazov sťažovateľka nemala žiadnu vedomosť,\na ani sa ich nemohla zúčastniť...\nV tejto súvislosti sťažovateľka tiež namietala nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre\nnedostatok dôvodov.\nNajvyšší súd na túto námietku vôbec nereaguje, čím nedáva relevantnú odpoveď na\npodstatu námietky sťažovateľky...“.\nSťažovateľka ďalej namieta, že daňový úrad sa v rámci dokazovania zameral na\npreukazovanie skutočností, ktoré nesúviseli s jej činnosťou a ktoré ona nemala možnosť\npreukázať. Podľa sťažovateľky „správca dane zisťoval dôkazy, či dodávatelia, odberatelia\na ich subdodávatelia sťažovateľky si plnili svoje daňové povinnosti vedením účtovníctva\na pod., čo v súvislosti s preukázaním našej dodávky tovaru nemá nič spoločné. Porušenie\npovinnosti iného daňového subjektu nesmie byť prenášané v neprospech sťažovateľky.\nV tejto súvislosti poukazujeme na podstatnú skutočnosť pre posúdenie celej veci, že\nsprávca dane nám príjem z týchto obchodov v plnom rozsahu uznal, keď sme spracované\nzlato predali našim odberateľom v rovnakom množstve a v krátkom časovom slede, čím\nuznal, že tovar sme museli nadobudnúť a tento použiť v rámci našej obchodnej činnosti.\nTaktiež uznal, že spoločnosť sťažovateľky je zdaniteľnou osobou a je nesporné, že naši\ndodávatelia i odberatelia boli takisto zdaniteľnými osobami.\n\n7\n\nV uvedených súvislostiach poukazujeme na ustálenú záväznú judikatúru ESD, keď\npoukázal na základný princíp fungovania DPH v rámci EÚ, v rámci ktorého odoprieť právo\nna vrátenie odpočtu DPH je len výnimočné, a to v prípadoch, ak zdaniteľná osoba sa\npriamo zúčastnila na daňovom podvode alebo postupovala zneužívajúcim spôsobom, alebo\nak o takomto podvodnom konaní vedela alebo vedieť mohla.\nUvedená záväzná konštantná judikatúra ESD konštatuje, že nie je v súlade s režimom\npráva na odpočet dane, stanoveným v smernici, potrestanie prostredníctvom zamietnutia\ntohto práva platiteľa dane, ktorý nevedel alebo nemohol vedieť, že dotknuté plnenie bolo\nsúčasťou podvodu spáchaného dodávajúcim, alebo že iné plnenie, tvoriace súčasť\ndodávateľského reťazca, ktoré predchádza alebo nasleduje po plnení platiteľa dane, bolo\npoznačené podvodom vo vzťahu k DPH (pozri v tomto zmysle rozsudky Optigen a i., body\n52 a 55, ako aj Kittel a Recolta Recycling, body 45,46 a 60, ako aj Toth C 324/11\nzo 7. septembra 2012).\nĎalej\n\nsťažovateľka\n\npoukazuje\n\nna\n\nzáväzný\n\nvýklad\n\nsmernice\n\n2006/112/ES\n\nz 28. 11. 2006 o spoločnom systéme DPH, podľa ktorého režim odpočtov má za cieľ úplne\nzbaviť podnikateľa bremena DPH, splatnej alebo zaplatenej v rámci jeho hospodárskych\nčinností. Spoločný systém DPH následne zaručuje neutralitu, pokiaľ ide o daňové bremeno\nvšetkých hospodárskych činností, bez ohľadu na účel a výsledky týchto činností, pod\npodmienkou, že tie v zásade podliehajú DPH (pozri najmä rozsudky Gabalfrisa a i., bod 44\nz 21. februára 2006, Halkofax a i., C-255/02 Zb. s. I-1609, bod 78, ako aj Mahagében\na Dávid, bod 39)...\nPoukazujeme tiež na judikatúru ESD vo veciach Bonik C 285/11 a Maks Pen EOOD\nC 18/13 z 13. februára 2014 a. i., v ktorých ESD konštatuje, že je povinnosťou správcu dane\npríp. súdov ex-offo preukázať účasť zdaniteľnej osoby na daňovom podvode, inak mu\nnemožno odoprieť správnosť plnenia jeho daňových povinností.\nV uvedených súvislostiach v tejto veci je nespochybniteľné, že naši dodávatelia\na i odberatelia a takisto spoločnosť sťažovateľky sú zdaniteľnými osobami, a že\nnadobudnutý tovar - zlato použili v rámci svojich hospodárskych činností, t. j. predali ho\nsvojim odberateľom, čo ani najvyšší súd nespochybnil.\n\n8\n\nĎalej treba zdôrazniť, že spoločnosť sťažovateľky vždy konala v dobrej viere\ndobromyseľne... Táto skutočnosť nakoniec správcom dane ani všeobecnými súdmi nikdy\nnebola spochybnená.\nSťažovateľka namietala nesprávnosť hodnotenia dôkazov, keď správca dane\nnerešpektoval podstatu obsahu dôkazov, ale na základe malicherných skutočností túto\npodstatu spochybnil...\njednoznačne potvrdil a vysvetlil dôvody a spôsoby doručovania\nzásielok od rakúskej spoločnosti\n\n, ktorou jednoznačne\n\nvyvrátil tvrdenie daňových orgánov, že táto spoločnosť nám dodávala investičné zlato.\nSvedkovia\n\na\n\njednoznačne potvrdili, že spoločnosť\n\nnám dodali priemyselné zlato vo forme plátov s nepravidelnými okrajmi\na nie investičné zlato.\nNajvyšší súd v uvedených súvislostiach konštatuje, že hodnotenie dôkazov daňovými\norgánmi i krajským súdom je logické a v súlade so všeobecnými zásadami hodnotenia\ndôkazov.\nTakýto záver najvyššieho súdu je v úplnom rozpore so skutočným stavom, pretože je\nv rozpore nielen s logikou, ale i so zdravým rozumom, aby sťažovateľka nakupovala drahé\ninvestičné zlato a toto po spracovaní na polotovary predávala za podstatne nižšiu cenu...“.\nNa tomto základe sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:\n„... Základné právo (sťažovateľky)... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2\nÚstavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru... rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžf/133-137/2013\nz 1. augusta 2014 porušené boli.\n... Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžf/133-137/2013\nz 1. augusta 2014 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.\n... Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľke trovy konania\nv sume 340,90 EUR na účet... advokáta, do troch dní od právoplatnosti nálezu.“\nII.\n\n9\n\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo\nľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody\nuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.\nPodľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd\nprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo\nnávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy\nzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením\nbez ústneho pojednávania.\nO zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu\nštátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo\nslobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti\nmedzi označeným postupom orgánu štátu, resp. jeho rozhodnutím a základným právom\nalebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne\nneopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej\nústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo\nslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I.\nÚS 110/02, I. ÚS 88/07).\nPodľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri\nuplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani\n\n10\n\nprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného\nsúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia\na aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov\ntakejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou\no ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže\nstať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa\nvšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.\nO arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom\nby bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia\npríslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis\nI. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).\nNajvyšší súd napadnutým rozsudkom z 1. augusta 2014 potvrdil rozsudok krajského\nsúdu č. k. 13 S 103/2011-139 z 3. júla 2013, ktorým krajský súd zamietol žalobu\nsťažovateľky o preskúmanie rozhodnutí daňového riaditeľstva z 13. septembra 2011.\nNajvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku podrobne poukázal na rozsudok\nkrajského súdu z 3. júla 2013, ktorý v odvolacom konaní preskúmaval. Uviedol relevantné\nustanovenia zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákon o DPH“)\n[najmä § 49 ods. 1 a 2 písm. a), § 51 ods. 1 písm. a), § 67 ods. 1 a 3], ako aj ustanovenia\nv rozhodnom čase účinného zákona č. 511/1992 Zb. Následne uviedol zistenia krajského\nsúdu, ktoré tento ustálil z administratívneho spisu, pričom uviedol:\n„Krajský súd mal preukázané že správca dane v uvedených veciach rozhodol\nna základe zistení z daňovej kontroly, ktorá bola zameraná na dodržiavanie DPH žalobcom\nza obdobie január až apríl, jún až november 2008; správca dane vyhotovil o výsledku\ndaňovej kontroly dňa 9. 9. 2010 Protokol č. 645/320/83873/2010/Vask a jeho Dodatok č. 1\nzo dňa 8. 10. 2010; na základe zistení uvedených v protokole správca dane nepriznal\nžalobcovi nárok na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr vystavených spoločnosťou\n, (v januári 2008 v celkovej sume DPH 8.472.449 Sk, vo februári 2008\nv celkovej sume DPH 8.084.283 Sk, v marci 2008 v celkovej sume DPH 10.507.804 Sk,\nv apríli 2008 v celkovej sume DPH 7.599.002 Sk, a to z dôvodu porušenia § 49 ods. 2\n\n11\n\npísm. a/ v nadväznosti na § 49 ods. 1 a § 67 ods. 3 zákona o DPH. Ďalej krajský súd\nuviedol, že z uvedeného protokolu vyplýva, že správca dane nepriznal nárok na odpočítanie\ndane z dodávateľských faktúr vystavených spoločnosťou\n\na spoločnosťou\n\n(v júni 2008 v celkovej sume DPH 10.706.990,-Sk, v júli 2008\nv celkovej sume DPH 10.639.752 Sk, v auguste 2008 v celkovej sume DPH 7.379.977 Sk,\nv septembri 2008 v celkovej sume DPH 21.423.005 Sk, v októbri 2008 v celkovej sume DPH\n9.971.884 Sk, v novembri 2008 v celkovej sume DPH 11.639.004 Sk, tiež z dôvodu\nporušenia § 49 ods. 2 písm. a/ v nadväznosti na § 49 ods. 1 a § 67 ods. 3 zákona o DPH;\nsprávca dane dospel k záveru, že žalobca neuviedol vo vyjadrení k Protokolu o zisteniach\nz daňovej kontroly žiadne nové konkrétne skutočnosti a dôkazy, ktoré by mohli ovplyvniť\nzáver a číselné zhrnutie výsledkov vykonanej daňovej kontroly; s námietkami žalobcu sa\nvyporiadal v Dodatku č. 1 s tým, že Protokol zostal nezmenený.“\nNásledne najvyšší súd poukázal na námietky, ktoré sťažovateľka uplatnila v žalobách\nproti rozhodnutiam daňového riaditeľstva, a na to, ako sa krajský súd vo svojom rozsudku\nvysporiadal s týmito námietkami, pričom uviedol:\n«Námietku, ktorou žalobca namietal, že postupom správcu dane došlo k závažnému\nprocesnému pochybeniu, keď vo veci vôbec neprebehlo prvostupňové daňovej konanie,\nkrajský súd posudzoval v zmysle § 15 zákona o správe daní a poplatkov. Poukázal na to, že\nv zmysle uvedeného ustanovenia úlohou daňovej kontroly je zaobstaranie skutočností\nrozhodujúcich pre zistenie vzniku daňovej povinnosti a výšky, daňová kontrola nespadá pod\nprocesy rozhodovacie, ale iba zisťovacie (15 ods. 1), výstup z daňovej kontroly, ktorým sa\ntáto ukončuje (protokol) je jedným z podkladov na začatie daňového konania (§ 15 ods. 13)\na súčasne predstavuje zákonom označený dôkazný prostriedok (§ 29 ods. 4). Krajský súd\nsa nestotožnil s tvrdením žalobcu, že správca dane postupoval tak, že samotná daňová\nkontrola nahradila daňové konanie, ktoré podľa jeho tvrdenia vôbec neprebehlo. Poukázal\nna to, že daňová kontrola bola ukončená Protokolom č. 635/320/83873/2010/Vask zo dňa\n9. 9. 2010, ku ktorému žalobca podal vyjadrenie, s ktorým sa správca dane vyporiadal\nv Dodatku č. 1 prejednaným s Protokolom so žalobcom dňa 8. 10. 2010. Konštatoval,\nže Dodatok k Protokolu je súčasťou Protokolu, nenahrádza už doručený protokol, a preto\nsa naň ani nevzťahujú procesné úkony, ktoré platia pre Protokol, keď navyše v Dodatku č. 1\n\n12\n\nk Protokolu správca dane len vyhodnotil odvolacie námietky žalobcu k Protokolu, pričom\nsamotný obsah Protokolu zostal nezmenený a následne začalo vyrubovacie konanie,\nv ktorom správca dane rozhodol o daňovej povinnosti žalobcu za kontrolované zdaňovacie\nobdobia dodatočnými platobnými výmermi z 12.10.2010. Podľa názoru krajského súdu\nsprávca dane dôvodne nevypočul navrhnutých svedkov\n\n),\n\npretože nebol predpoklad, že zmenia svoje predchádzajúce vysvetlenia k nadobudnutiu\nzlata, ktoré podali pred miestne príslušnými správcami dane pri daňovej kontrole DPH,\nktoré sa týkali obchodných spoločností, v ktorých boli konateľmi. Krajský súd mal za to, že\nzápisnice o výsluchu bývalých konateľov spoločností\n\n, a spol.\n\n, nie je možné hodnotiť ako nezákonne získané dôkazy, pretože ich\npoužitie v daňovom konaní vykonanom u žalobcu bolo v súlade s § 16 a § 29 ods. 2 a 4\nzákona o správe daní a poplatkov, pričom s obsahom uvedených zápisníc bol žalobca\nriadne oboznámený. Krajský súd poukázal na to, že žalobca v prejednávanej veci po\nukončení daňovej kontroly neoznačil žiadne dôkazy, ktoré by neboli známe z daňovej\nkontroly, a preto nebolo v rozpore so zákonom, aby správca dane v odôvodnení\ndodatočných platobných výmerov nepoužil zistenia a závery daňovej kontroly.\nK námietke (č. 2), ktorou žalobca namietal procesné pochybenie správcu dane,\npretože žalobca neporozumel poučeniu od správcu dane a teda daňová kontrola nebola\nriadne ukončená prerokovaním Protokolu o daňovej kontrole, krajský súd uviedol, že\nsprávca dane postupoval v zmysle § 23 ods. 3 v spojení s § 11 ods. 2 zákona o správe daní\na poplatkov. Uvedenú námietku považoval za účelovú.\nKrajský súd považoval za nedôvodnú aj námietku (č. 3), ktorou žalobca namietal\nporušenie zásady rovnosti účastníkov konania. K tejto námietke krajský súd uviedol, že\ndaňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola, má vo vzťahu k zamestnancovi\nsprávcu dane právo predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho\ntvrdenia (§ 15 ods. 5 písm. c/) a vyjadriť sa k Protokolu najneskôr do ôsmich pracovných\ndní odo dňa jeho doručenia (§ 15 ods. 10 veta druhá). Zastával názor, že na Dodatok sa už\nnesťahuje právo daňového subjektu vyjadriť sa k nemu v lehote v zmysle § 15 ods. 10 veta\ndruhá zákona o správe daní a poplatkov.\nVo vzťahu k námietke (č. 4), ktorou žalobca namietal, že napadnuté rozhodnutia sú\nnepreskúmateľné pre ich nedostatočnosť, nezrozumiteľnosť a vzájomný vnútorný rozpor,\n\n13\n\nkrajský súd uviedol, že náležitosti preskúmavaných rozhodnutí žalovaného ako aj správcu\ndane obsahujú zákonné náležitosti a v ich odôvodneniach sú uvedené skutočnosti, ktoré boli\npodkladom rozhodnutia, úvahy, ktoré ovplyvnili hodnotenie dôkazov a aj použitie právnych\npredpisov, pričom súd nezistil ani ich vzájomnú rozporuplnosť. Poukázal na § 30 zákona\no správe daní a poplatkov. Námietku žalobcu považoval za všeobecnú a nekonkrétnu.\nKrajský súd nesúhlasil ani s námietkou žalobcu (č. 5), ktorou namietal nepochopenie\nzákladných princípov reálneho obchodu a činnosti poskytovania bezpečnostnej schránky\nzo strany daňových úradov. Poukazom na skutkové zistenia vyplývajúce z administratívneho\nspisu krajský súd zdôraznil, že bývalá konateľka spoločnosti\n\n, v\n\nrámci daňovej kontroly vykonanej v tejto spoločnosti zápisnične uviedla u miestne\npríslušného správcu dane, že dodané zlato malo formu plátov a nejednalo sa o investičné\nzlato, jediným dodávateľom zlata v roku 2008 pre túto spoločnosť bola spoločnosť\n, kontrola rýdzosti a hmotnosti sa vykonávala u žalobcu a zlato bolo v\nnezmenenom stave dodávané žalobcovi. Uviedol, že Daňový úrad Bratislava 1 (miestne\npríslušný správca dane pre\nzlato nakúpené od\n\n,) zistil z daňových dokladov, že\nbolo investičné zlato od rakúskeho obchodníka\n\ndodávané žalobcovi, keď v účtovníctve spol.\n\n, neboli\n\nevidované žiadne náklady spojené s prepravou zlata, skladovaním, poistné a pod.. Vo\nvzťahu k námietke žalobcu, týkajúcej sa bezpečnostnej schránky, krajský súd poukázal na\nvýpoveď pani\n\nv rámci daňovej kontroly spol.\n\n,\n\nktorá pred miestne príslušným správcom dane zápisnične uviedla, že žalobca neposkytol\ntejto spoločností (\n\n) žiadnu bezpečnostnú schránku a medzi\n\ntýmito spoločnosťami nebola uzavretá žiadna zmluva o službách bezpečnostnej schránky.\nKrajský súd mal za to, že žalobca nepreukázal poskytnutie služieb bezpečnostnej stránky.\nVo vzťahu k dodávke granulátu striebra v zdaňovacom období jún a november 2008 krajský\nsúd poukázal na to, že žalovaný opravil nesprávnosť rozhodnutia správcu dane tak, že znížil\nsumu dodatočného predpisu dane.\nKrajský súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku žalobcu (č. 6), že väčšina dôkazov\nbola vykonaná v rozpore so zákonom. Poukazom na skutkové zistenia vyplývajúce\nz administratívneho spisu uviedol, že bývalí konatelia spoločností\n, a\n\n14\n\nv rámci daňovej kontroly vykonávanej v uvedených\n\nspoločnostiach podali vysvetlenia pred miestne príslušnými správcami dane v súvislosti\ns týmito kontrolami a teda neboli vypočutí ako svedkovia, pričom vyjadrenia podali v rámci\ndaňových kontrol, ktoré začali pred výkonom daňovej kontroly u žalobcu. Krajský súd\nkonštatoval, že ide o dôkazy, na ktoré daňové orgány prihliadajú podľa § 16 a § 29 ods. 2, 4\nzákona o správe daní a poplatkov, a preto ide o dôkazy získané v súlade so zákonom.\nK tvrdeniam žalobcu, že Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky vykonávalo\ndôkazy, na vykonanie ktorých nemal právo (námietka č. 7) krajský súd uviedol, že Daňové\nriaditeľstvo Slovenskej republiky zodpovedalo podľa § 3 ods. 5 zákona č. 150/2000 Z. z. za\njednotné uplatňovanie osobitných predpisov daňovými orgánmi a navrhovalo ich zmenu,\nz ktorých dôvodov daňové riaditeľstvo vykonávajúc riadiacu a metodickú činnosť bol\noprávnený vydať aj „Pracovnú pomôcku č. 143/3/2008 zo dňa 7. 5. 2008“, upravujúcu\njednotný postup pri kontrolách daňových subjektov, ktoré obchodujú s investičným zlatom.\nKrajský súd nepovažoval; za dôvodnú námietku žalobcu, že Dňové riaditeľstvo SR konalo\nv rozpore so základnými princípmi zákonného a spravodlivého procesu, čím zasiahlo do\nrozhodovania prvostupňových daňových orgánov. Stotožnil sa s názorom žalovaného, že\ndôkazy získané z medzinárodnej výmeny informácií boli legálne získanými dôkazmi v zmysle\n§ 16 a § 29 ods. 2 a 4 zákona č. 511 /1992 Zb., pričom správca dane žalobcu oboznámil\ns obsahom dokladov získaných z medzinárodnej výmeny a umožnil mu vyjadriť sa k nim\nv určenej lehote od doručenia, avšak žalobca napriek doručeniu oznámenia sa v určenej\nlehote k nemu nevyjadril. Krajský súd k tvrdeniu žalobcu, že počas prerušenia konania\nnemôže byť vo veci konané, uviedol, že z administratívneho spisu nevyplýva, že by správca\ndane v priebehu prerušeného konania vykonal nejaké úkony. Súčasne mal krajský súd\npreukázané, že správca dane žalobcu oboznámil o ukončení prerušenia kontroly listom\nzo dňa 25. 8. 2010, čím si splnil zákonnú povinnosť oboznamovať daňový subjekt\ns vykonanými úkonmi v priebehu daňovej kontroly.\nZa dôvodné nepovažoval krajský súd ani tvrdenie žalobcu, že správca dane vykonal\naj také dôkazy, ktoré presahovali zákonom určený nevyhnutný rámec daňovej kontroly pre\nsprávne určenie a vyrubenie dane tým, že skúmal skutočnosti v tzv. reťazcoch (námietka\nč. 8). Poukazom na skutkové zistenia v danej veci krajský súd konštatoval, že správca dane\nv súlade so zákonom preveroval v rámci medzinárodnej výmeny informácií, aké zlato\nžalobca v skutočnosti nadobudol. Stotožnil sa so záverom daňových orgánov, že žalobca\n\n15\n\nnadobudol zlato od spoločnosti\n\n, ktoré vykazovalo znaky\n\ninvestičného zlata. K opakovaným námietkam žalobcu o poskytnutej službe bezpečnostnej\nschránky uviedol, že\n\nkonateľ žalobcu, preberal zásielky zlata od rakúskeho\n\nobchodníka pre spol.\n\n; služby bezpečnostnej schránky mal žalobca\n\nposkytovať spol.\n\n, a nie spol.\n\n. Krajský súd\n\npoukázal na to, že daňové orgány neodôvodnili preskúmavané rozhodnutia tým, že žalobca\nuzavrel fiktívne obchody so zlatom. Podľa názoru krajského súdu pokiaľ žalobca v námietke\npoukazoval na rozhodnutie ESD v spojených veciach č. C-354/03, C-355/03 a C-348 4/03,\nv prejednávaných veciach išlo o inú skutkových situáciu, t. j. o tuzemské dodávky\ninvestičného zlata, oslobodené od DPH, pričom dodávky neboli uskutočňované v reťazci,\na preto nebolo dôvodné na tento stav aplikovať uvedené rozhodnutia ESD.\nVo vzťahu k námietke žalobcu pod č. 9 krajský súd konštatoval, že z obsahu\nadministratívneho spisu nevyplýva úmysel daňových orgánov preukázať žalobcovi,\nže nadobudol investičné zlato. Uviedol, že správca dane vykonal rozsiahle dokazovanie za\núčelom zistenia, či žalobca nadobudol od spoločnosti\n\n, zlato\n\nna ďalšie spracovanie alebo išlo o zlato, ktoré vykazovalo znaky investičného zlata\noslobodeného DPH, služby bezpečnostnej schránky neboli preukázané, pričom práve\nžalobca, zaťažený dôkazným bremenom, bol povinný preukázať bez akýchkoľvek\npochybností svoje tvrdenia o poskytovaní takejto služby. Ďalej krajský súd konštatoval, že\nz obsahu administratívneho spisu je zrejmé, že zlato od rakúskeho dodávateľa vo faktúre\ndeklarované ako investičné zlato bolo dodané v nezmenenom stave žalobcovi a že obchod\nmedzi\n\n,-\n\n, - Zlatá huta, spol. s. r. o. sa\n\npovažoval za uskutočnený až po prekontrolovaní hmotnosti a rýdzosti zlata u žalobcu.\nKrajský súd mal za to, že z dokladov od rakúskej finančnej správy je zrejmé, že faktúrou\nč. VR2008 – 9785 z 30. 10. 2008 s pripojeným medzinárodným nákladným listom (CMR)\nč. SK5288642 a faktúrou č. VL2008 - 0462 z 12. 11. 2008 s pripojeným CMR č. SK5539362\nbolo fakturované dodanie investičného zlata, ktoré bolo dodané od rakúskeho obchodníka\npriamo žalobcovi, keď na CMR je uvedený ako príjemca adresa žalobcu, prvý nadobúdateľ\n–\n\n, tam nie je uvedený. Krajský súd mal tiež za to, že nebolo dôvodné\n\nopakované vypočutie svedkov\n\na konateľa prepravcu\n\nz dôvodu, že dôkazy z medzinárodnej výmeny informácií postačovali na prijatie záveru, že\n\n16\n\nžalobca nadobudol zlato, ktoré vykazovalo znaky investičného zlata. Predmetnú námietku\nkrajský súd nepovažoval za dôvodnú.\nKrajský súd nesúhlasil ani s tvrdením žalobcu, že žalovaný a správca dane pri\nhodnotení dôkazov nevychádzali zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, ale dôkazy\nhodnotili svojvoľne, účelovo v jeho neprospech (námietka č. 10). Konštatoval, že závery\nprijaté daňovými orgánmi majú podklad v zisteniach rakúskej daňovej správy, ktoré\nvychádzali z objednávok, faktúr, dodacích listov a medzinárodných prepravných listov\n(CMR), prepravných dokladov kuriérskej spoločnosti. Mal za to, že z medzinárodnej\nvýmeny informácií je zrejmé, že rakúsky obchodník mal dostatok dokladov o realizácii\nprepravy investičného zlata k žalobcovi. Poukazom na skutkové zistenia krajský súd\nnepovažoval za dôvodnú ani námietku žalobcu týkajúcu sa hmotnosti zlata akceptovanú\ntrhom drahých kovov, keďže z dokladov od rakúskeho dodávateľa a aj z prepravných\ndokladov vyplýva, že predmetom obchodu bolo zlato o hmotnosti akceptovanej trhom\ndrahých kovov (nielen 1000 gramov, ale i nižších hmotností akceptovaných trhom drahých\nkovov). Podľa názoru krajského súdu žalobca nepreukázal, že nadobudol zlato o hmotnosti\nneakceptovanej trhom drahých kovov napriek tomu, že bol zaťažený dôkazným bremenom.\nKrajský súd neprihliadol ani na námietku žalobcu, že bol ukrátený na svojich právach tým,\nže nebol upovedomený o výpovedi svedkov, a to\n\na\n\n, keďže\n\nobaja podali vyjadrenia v priebehu daňových kontrol DPH v spoločnostiach\na\n\n, pred príslušnými správcami dane a zápisnice\n\nz týchto konaní boli predložené správcovi dane ku kontrole DPH vykonanej u žalobcu,\nmajúc za to, že takto získané dôkazy zodpovedajú § 29 ods. 2 a 4 zákona č. 511/1992 Zb.\na teda nejde o dôkazy získané v prejednávanej veci v rozpore so zákonom. Krajský súd\nneprihliadol ani na tvrdenia žalobcu, že nebol informovaný o otázkach, ktoré správca dane\nžiadal preveriť formu medzinárodnej výmeny daňových informácií, keďže informácia mu\nbola poskytnutá dňa 1. 4. 2010. Poukazom na skutkové zistenia veci sa týkajúcej krajský súd\nuviedol, že žalobca bol následne zoznámený s výsledkami preverovania obchodu so zlatom\npočas miestneho zisťovania dňa 22. 9. 2008, dňa 21. 8. 2008, dňa 21. 8. 2008 konateľka\nžalobcu nahliadla do zápisnice o ústnom pojednávaní z 12. 8. 2008, žalobca bol\noboznámený s obsahom zápisnice zo dňa 7. 4. 2009, s výsledkami medzinárodnej výmeny\n\n17\n\ninformácií dňa 13. 6. 2011, kedy žalobca však nevyužil možnosť vyjadriť sa k uvedeným\nvýsledkom v určenej lehote.\nK námietke žalobcu (č. 11), ktorou namietal závery správcu dane o tzv. reťazci pri\npreprave zlata, ktoré vychádzali z nezákonne získaných dôkazov, krajský súd konštatoval,\nže dôvody, pre ktoré neakceptoval uvedené námietky uviedol v predchádzajúcich bodoch\n(bod č. 8). Krajský súd námietku žalobcu, že správca dane vykonával dôkazy, ktoré\nso žalobcom nemali žiadnu súvislosť, pretože sa týkali spoločnosti\n,\npoukazom na právnu úpravu ustanovenú v § 16 zákona o správe daní a poplatkov\na skutkové zistenia vo veci, považoval za účelovú,\nVo vzťahu k námietke (č. 12), ktorou žalobca tvrdil, že správca dane počas daňovej\nkontroly vykonával dokazovanie nad rámec jeho oprávnení v zmysle § 15 ods. 1 zákona\nč. 511/1992 Zb., porušil daňové tajomstvo zmysle § 23 a zásadu voľného hodnotenia\ndôkazov podľa § 2 ods. 3 uvedeného zákona krajský súd uviedol, že s námietkou žalobcu\ntýkajúcou sa vykonania kontroly nad rámec oprávnení správcu dane sa vyporiadal v\nbodoch 8 a 11. Upriamil pozornosť žalobcu, že nie je zo zákona, oprávnený domáhať sa\nochrany v mene iného daňového subjektu pre porušenie daňového tajomstva, keď túto\nnámietku by mohla účinne podať iba poškodená strana, ako aj že žalobca ako kontrolovaný\ndaňový subjekt je v zmysle zákonných predpisov viazaný mlčanlivosťou o veciach, ktoré sa v\nrámci daňového konania dozvedel a ktoré svojim obsahom sú daňovým tajomstvom, o ktorej\npovinnosti bol správcom dane i riadne poučený, napriek tomu, že tvrdil, že poučeniu\nneporozumel. Podľa názoru krajského súdu za dôkazy získané v súlade so zákonom je\npotrebné považovať výsledky z medzinárodnej výmeny informácií, ktoré potvrdzujú skutkový\nstav zistený správcom dane a ktorý je uvedený už v predchádzajúcich bodoch. Konštatoval,\nže žalobca počas daňovej kontroly ani v súdnom konaní nepredložil žiadne dôkazy, ktorými\nby preukázal, že obchodoval s tzv. priemyselným zlatom, resp. že poskytoval služby\nbezpečnostnej schránky. Nepovažoval za pravdivé tvrdenie žalobcu, že správca dane vôbec\nnezohľadnil žiadnej skutočnosti ani dôkazy svedčiace v jeho prospech, pretože platiteľ\nv tomto konaní žiadne dôkazy k svojim tvrdeniam nepredložil, a preto neprihliadol\nna tvrdenie žalobcu, že správca dane hodnotil dôkazy svojvoľne, účelovo, v jeho\nneprospech.\n\n18\n\nKrajský súd neprihliadol ani na tvrdenie žalobcu, že ak daň odviedli jeho\ndodávatelia a aj sám žalobca, došlo by zo strany štátu k bezdôvodnému obohateniu, že\nžalovaný sa s jeho námietkami riadne nevysporiadal, a preto je jeho rozhodnutie\nnespreskúmateľné pre nedostatok dôvodov (námietka č. 13). Konštatoval, že žalovaný sa s\nnámietkami žalobcu riadne vysporiadal, ako aj, že nezistil nepreskúmateľnosť napadnutých\nrozhodnutí. Uviedol, že daňovou kontrolou bolo zisťované, či si žalobca v sledovaných\nzdaňovacích obdobiach uplatnil odpočet DPH z nákupu zlata od dodávateľských\nspoločností\n\na\n\nna základe predložených\n\ndodávateľských faktúr v súlade s § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH, a preto námietku, že\nžalobca a jeho dodávatelia odviedli daň do štátneho rozpočtu nepovažoval v tomto konaní\nza opodstatnenú.\nVo vzťahu k námietke č. 14, ktorou žalobca tvrdil, že napadnuté rozhodnutia sú\npodľa ich obsahu len opisom dodatku č. 1 k protokolu bez toho, aby prebehlo prvostupňové\nkonanie a odvolacie konanie bolo vykonané bez akejkoľvek jeho účasti, krajský súd uviedol,\nže s touto námietkou sa vyporiadal v predchádzajúcich bodoch (bod č. 1).\nKrajský súd nepovažoval za dôvodné ani námietky žalobcu (č. 15), že správcovi dane\nzanikla právomoc na výkon daňovej kontroly, nemal žiaden zákonný dôvod na predĺženie\nlehoty na daňovú kontrolu a taktiež žiadny dôvod na prerušenie daňovej kontroly.\nKonštatoval, že daňová kontrola na DPH začala u žalobcu dňa 8. 10. 2009 a bola ukončená\nprerokovaním protokolu z daňovej kontroly dňa 8. 10. 2010, t. j. v jednoročnej lehote\nv zmysle § 13 ods. 3 zákona o správe daní a poplatkov, k predĺženiu lehoty na vykonanie\ndaňovej kontroly došlo v súlade s § 15 ods. 17, o čom správca dane žalobcu oboznámil.\nKrajský súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku týkajúcu sa prerušenia daňovej kontroly,\nkeďže konanie o žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií je konanie o inej skutočnosti\n(§ 25a ods. 1).\nZáverom krajský súd konštatoval, že žalovaný ako aj správca dane dostatočne zistili\nskutkový stav, za kontrolované zdaňovacie obdobia zabezpečili potrebné dôkazy, ktoré\nneboli získané v rozpore so zákonom, dôkazy správne vyhodnotili a vyvodili z nich správny\nprávny záver, že žalobca nesplnil podmienky na odpočet DPH podľa § 49 ods. 2 písm. a/\nv spojení s § 49 ods. 1 zákona o DPH, pretože žalobca nadobudol od svojich dodávateľov\nv kontrolovaných zdaňovacích obdobiach len investičné zlato, ktoré je oslobodené od dane\n\n19\n\nz pridanej hodnoty podľa § 67 ods. 3 zákona o DPH. Krajský súd nezistil procesné\npochybenia na strane daňových orgánov, a preto žalobca nebol ukrátený na svojich\nprávach nezákonným postupom žalovaného a správcu dane. Majúc za to, že žalovaný\nrozhodol v jednotlivých veciach v súlade so zákonom, žaloby ako nedôvodné zamietol podľa\n§ 250j ods. 1 O. s. p.»\nNásledne najvyšší súd poukázal na argumentáciu sťažovateľky v odvolaní proti\nrozsudku krajského súdu a na obsah vyjadrenia Finančného riaditeľstva Slovenskej\nrepubliky (bývalého daňového riaditeľstva, pozn.). Poukázal tiež na svoje zistenia zo spisu\nkrajského súdu, ktorého súčasťou bol aj administratívny spis (tieto zistenia boli zhodné\nso zisteniami, ktoré uviedol krajský súd vo svojom rozsudku, pozn.). Následne najvyšší súd\nuviedol:\n„Podľa názoru odvolacieho súdu medzi účastníkmi konania v danej veci ostali\nsporné otázky, či správca dane, ako aj žalovaný vydali vo veci zákonné rozhodnutie, či\nv dostatočnom rozsahu bolo vo veci vykonané dokazovanie, či dôkazy boli vykonané\nzákonným spôsobom, či vo veci bol zistený správne skutkový stav, či nedošlo k porušeniu\nzásady zákonnosti, zásady súčinnosti, zásady hodnotenia dôkazov, či postupom daňových\norgánov nedošlo k takej vade konania, ktorá by mala za následok nezákonnosť\npreskúmavaných rozhodnutí, ako aj či daňové orgány v súlade s príslušnou hmotnoprávnou\núpravou posudzovali uskutočnené zdaniteľné plnenia, najmä, či daňové orgány oboch\nstupňov správne zistili a vyhodnotili charakter tovaru, keď daňové orgány predmetný tovar\nposudzovali ako investičné zlato a žalobca ako daňový subjekt tvrdil, že nikdy neobchodoval\ns investičným zlatom a predmetom faktúr v danej veci bolo zlato priemyselné.“\nNásledne najvyšší súd poukázal na relevantné ustanovenia zákona č. 511/1992 Zb.,\nzákona o DPH a zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov,\nrovnako tak aj na predmet správneho súdnictva a s poukazom na § 219 ods. 1 a 2 v spojení\ns § 246c ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) rozsudok krajského súdu\npotvrdil ako vecne správny. Na zdôraznenie správnosti rozsudku krajského súdu uviedol\nnajvyšší súd tieto skutočnosti:\n\n20\n\n„Z odôvodnenia napadnutého rozsudku (č. k. 13 S/103/2011-139 z 3. júla 2013) je\nzrejmé, že súd prvého stupňa sa vecou náležite zaoberal, keďže zákonnosť napadnutých\nrozhodnutí žalovaného správneho orgánu dôsledne posudzoval v rozsahu jednotlivých\nžalobných dôvodov, zadovážiac si vo veci vyjadrenie žalovaného a administratívny spis. Súd\nprvého stupňa ku každému žalobnému dôvodu dal vyjadrenie podopreté skutkovými\nzisteniami vyplývajúcimi z predloženého administratívneho spisu žalovaného a vlastný\nnázor, z dôvodu ktorého jednotlivé žalobné dôvody nepovažoval za dôvodné pre zrušenie\npreskúmavaných rozhodnutí daňových orgánov. Argumentácia súdu prvého stupňa\nvyslovená v odôvodnení napadnutého rozsudku je jasná, určitá a zrozumiteľná, dávajúca\nvyčerpávajúcu odpoveď na zásadné námietky žalobcu. Odvolací súd považoval za\npresvedčivú argumentáciu súdu prvého stupňa, ktorou odôvodnil správnosť záverov\ndaňových orgánov oboch stupňov o tom, že v kontrolovaných zdaňovacích obdobiach\nžalobca ako daňový subjekt nakupoval investičné zlato v rámci zistených obchodníkov\nso zlatom, kde ako finálny dodávateľ zlata vystupovali spoločnosti\n\na\n\n, ktoré spoločnosti sa zaoberali iba obchodnou činnosťou, t. j.\nnakupovali a predávali tovar - zlato, označené pôvodným rakúskym dodávateľom ako\ninvestičné zlato v nezmenenom stave, a preto uplatnenie DPH na dodávateľských faktúrach\ntýchto uvedených spoločností je v rozpore so zákonom o DPH, a preto žalobcovi ako\nodberateľovi nevznikol nárok na odpočítanie tejto dane, keďže uvedený záver daňových\norgánov vychádza z ich logického úsudku prijatého na základe výsledkov skutkových zistení\nzadovážených správcom dane v rámci daňovej kontroly vykonanej zákonným spôsobom.\nSamotná skutočnosť, že súd prvého stupňa rozhodol vo veci napadnutým rozsudkom bez\nvykonania dokazovania tak isto ako predchádzajúcim rozhodnutím, nemá za následok jeho\nnezákonnosť. Predchádzajúci rozsudok súdu prvého stupňa odvolací súd zrušil pre\nnedostatočné odôvodnenie, bez uloženia povinnosti doplniť dokazovanie. V danej súvislosti\nodvolací súd dáva žalobcovi do pozornosti, že súd v rámci súdneho prieskumu zákonnosti\nrozhodnutia orgánu verejnej správy podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho\nporiadku vychádza zo skutkového stavu zisteného žalovaným správnym orgánom ku dňu\nvydania rozhodnutia a dokazovanie vykonáva len za účelom výkonu súdneho prieskumu.\nVzhľadom k uvedenému nie je možné považovať za dôvodné ani tvrdenia žalobcu, že\nsúd prvého stupňa bezdôvodne neprihliadol na jeho tvrdenia a argumenty uvádzané\n\n21\n\nv žalobe, keď s poukazom na uvedené vyššie, súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého\nrozsudku jasným a určitým spôsobom nielen že uviedol žalobné námietky žalobcu,\nvyjadrenie žalovaného, skutkové zistenia vyplývajúce z administratívneho spisu, ale súčasne\nuviedol aj svoj právny záver, podľa ktorého nepovažoval žalobné námietky za odôvodňujúce\nzrušenie napadnutých rozhodnutí žalovaného.\nVychádzajúc z uvedeného odvolací súd nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že súd prvého\nstupňa v ďalšom konaní nepostupoval v intenciách názoru odvolacieho súdu vysloveného\nv zrušujúcom rozhodnutí, čím mu svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom,\npretože mu nebola poskytnutá súdna ochrana podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy SR, a že napadnutý\nrozsudok súdu prvého stupňa je nezrozumiteľný a nepresvedčivý pre nedostatok dôvodov.\nOdvolací súd nesúhlasil ani s námietkou žalobcu, že krajský súd dospel k skutkovému\nzáveru, ktorý je v úplnom rozpore so skutočným obsahom administratívneho spisu\na v rozpore s dôkazmi v ňom sa nachádzajúcimi, majúc za to, že prevažná väčšina týchto\ndôkazov nemôže byť použitá z dôvodu ich nezákonnosti, v ktorej súvislosti sa v plnom\nrozsahu pridržiaval obsahu žaloby.\nOdvolací súd vychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho\nspisu a z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvého súdu mal preukázané,\nže prvostupňový súd v rámci súdneho prieskumu napadnutých rozhodnutí žalovaného pre\nprijatie svojho právneho záveru o zákonnosti preskúmavaných rozhodnutí vychádzal\nzo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu predloženého žalovaným.“\nNajvyšší súd sa v ďalšej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku podrobne\nvysporiadal s námietkami sťažovateľky týkajúcimi sa vykonaného dokazovania –\nsťažovateľkou tvrdenej nezákonnosti vykonaných dôkazov a tiež hodnotenia jednotlivých\ndôkazov. V tejto súvislosti najvyšší súd uviedol:\n„Pokiaľ žalobca tvrdil, že prevažná väčšina dôkazov vykonaných správcom dane\nnemôže byť použitá z dôvodu ich nezákonnosti, ide o všeobecné tvrdenie, ktoré nemôže mať\nza následok preukázanie nezákonnosti postupu správcu dane pri zadovážení a vykonávaní\ndokazovania.\nV preskúmavacom konaní mal odvolací súd zhodne ako súd prvého stupňa\npreukázané, že žalovaný i správca dane pri vydaní rozhodnutí nevychádzali len z daňových\n\n22\n\ndokladov predložených žalobcom, ale najmä z výsledkov dokazovania, ktoré smerovalo\nk prevereniu a získaniu dôkazov o tom, či predmetné obchody boli uskutočnené spôsobom\ndeklarovaným žalobcom. Z predloženého administratívneho spisu vyplýva, že daňové\norgány oboch stupňov sa náležite vecou zaoberali a dokazovanie vykonávali v súčinnosti\ns daňovým subjektom - žalobcom. Skutkové zistenia vyplývajúce z administratívneho spisu\npotvrdzujú, že správca dane založil svoj právny záver na základe dôkazov vykonaných\nzákonným spôsobom, keďže dôkazy - vyjadrenie konateľa\nkonateľky\n\n, ako aj bývalej\n\n, vykonané v iných konaniach v rokoch 2008 - 2010\n\nu miestne príslušných správcov daní, ako aj doklady získané od rakúskej finančnej správy\nv rámci medzinárodnej výmeny informácií, správca dane vykonal v súlade s § 29 ods. 2, 4\nzákona č. 511/1992 Zb.\nVychádzajúc zo skutkových zistení danej veci odvolací súd taktiež nesúhlasil\ns tvrdením žalobcu, že vo veci daňové orgány oboch stupňov zamerali dokazovanie\njednostranne v jeho neprospech a že vo veci nebol riadne zistený skutkový stav. Pokiaľ\nžalobca v žalobe namietal nezákonnosť dôkazov – výpovede svedkov –\na\n\n, a žiadal ich vypočuť v daňovom konaní najmä na tvrdenie, že nimi dodávané\n\nzlato nebolo investičným zlatom a pravdivosť jeho tvrdení v súvislosti s činnosťou, ktorú\nvykonával ako bezpečnostná schránka, odvolací súd zhodne s názorom súdu prvého stupňa\nnepovažoval za dôvodnú ani túto námietku žalobcu, keďže žalobcom navrhovaní svedkovia\npodali vyjadrenia ako konatelia dodávateľských spoločností pred miestne príslušnými\nsprávcami dane, a preto pokiaľ správca dane vykonávajúci daňovú kontrolu považoval tieto\nich vyjadrenia za dostačujúce pre ustálenie svojho skutkového záveru a návrhu žalobcu na\nich vypočutie nevyhovel, postupoval v súlade § 29 ods. 1, 2 a 4 zákona č. 511/1992 Zb.\nOdvolací súd v danej súvislosti dáva do pozornosti žalobcu, že v zmysle § 29 ods. 8\nzákona o správe daní skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane preukazuje daňový\nsubjekt, správca dane navrhované dôkazy len vykonáva, pričom je na jeho úvahe, či vykoná\naj ďalšie dôkazy daňovníkom navrhnuté resp. nenavrhnuté. Pokiaľ správca dane v danom\nprípade vykonal dôkazy, o ktorých žalobca tvrdil, že nemali s ním žiadnu súvislosť, pretože\nsa týkali spoločnosti\n, odvolací súd konštatuje, že správca dane postupoval\nv súlade so zákonom o správe daní a poplatkov. Po preukázaní na základe dožiadania DÚ\n\n23\n\nTrnava, že na adrese dodávateľa žalobcu\n\nuvedenej v obchodnom registri\n\nsa nikto nenachádza a dožiadaný správca dane – DÚ Nové Zámky nemohol vypočuť\nkonateľa tejto spoločnosti –\n\n, pretože ho polícia nemohla predviesť z dôvodu,\n\nže na menovaného bol vydaný príkaz na zatknutie a dodanie do výkonu trestu a do dňa\npredvedenia nebolo možné ho vypátrať, správca dane správne zameral svoju pozornosť na\nobchodné transakcie, na základe ktorých spoločnosť\n\nkupovala zlato\n\nv obchodnom reťazci daňových subjektov. Z výsledkov medzinárodnej výmeny informácií\npritom vyplynulo, že zlato, ktoré\n\npredávala žalobcovi bolo dodávané\n\nv reťazci daňových subjektov\n(žalobca).\nPodľa názoru odvolacieho súdu zhodne s názorom súdu prvého stupňa z výsledkov\nvykonaného dokazovania v daňovom konaní vyplýva, že žalobca spôsobom vylučujúcim\nakékoľvek pochybnosti nepreukázal, že obchody, nim deklarované v daňových priznaniach\nza sledované zdaňovacie obdobia (august až november 2008) na základe faktúr\npredložených k daňovej kontrole, sa uskutočnili spôsobom ním tvrdeným, pričom\npreukázanie týchto skutočností zaťažovalo dôkazným bremenom práve žalobcu v zmysle\n§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. V tomto kontexte odvolací súd zdôrazňuje, že dôkazné\nbremeno leží na daňovom subjekte – žalobcovi, ktorý má preukázať skutočnosti, ktoré majú\nvplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení\na vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu\ndaňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo\nzáznamov vedených daňovým subjektom. Z uvedených dôvodov žalobcu zaťažovala dôkazná\npovinnosť aj na tú skutočnosť, že predmetom obchodov bol tovar, ktorý mal charakter ním\ndeklarovaný, najmä z dôvodu, že podliehal samostatnej právnej úprave v zmysle hmotného\npráva (§ 67 ods. 3 zákona č. 222/2004 Z. z.).\nNa podporu uvedeného najvyšší súd poukazuje aj na rozsudok najvyššieho súdu\nvo veci sp. zn. 2 Sžf/4/2009 z 23. 06. 2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu\nSlovenskej republiky, č. k. III. ÚS 78/2011-17 z 23. 02. 2011...\nOdvolací súd zastáva zhodný názor ako súd prvého stupňa ako aj žalovaný, že\nsamotné tvrdenie žalobcu, že predmetom obchodov bolo priemyselné zlato, resp. samotný\n\n24\n\núdaj v dodávateľskej faktúre, nie je možné považovať za právne relevantné, pre splnenie\nzákonných podmienok ustanovených v § 49 v spojení s § 51 zákona o DPH, v zmysle ktorých\npri odpočítaní dane musí daňový subjekt vedieť preukázať oprávnené uplatnenie\nodpočítania dane. Vychádzajúc zo skutkových zistení danej vecí vyplývajúcich\nz administratívneho spisu ako aj z odôvodnení rozhodnutí daňových orgánov je zrejmé, že\nsprávca\n\ndane\n\nnespochybňoval\n\nreálnosť\n\nuskutočnených\n\nzdaniteľných\n\nplnení\n\nv kontrolovaných zdaňovacích obdobiach, ale spochybňoval uskutočnenie zdaniteľných\nplnení dodávateľskými spoločnosťami, predmetom ktorých bola dodávka zlata, keďže pre\nmožnosť uplatnenia si odpočtu DPH z zdaniteľných plnení nie je podstatné len ich reálne\nuskutočnenie a daňový doklad od dodávateľa, ale aby uskutočnená dodávka tovaru\ndeklarovaná na faktúrach reálne spĺňala zákonom predpokladané podmienky, čo však\nsprávca dane vykonaným dokazovaním žalobcovi spochybnil, resp. vyvrátil. V konaní bolo\nnepochybne preukázané, že dodávateľské spoločnosti nemohli žalobcovi dodať priemyselné\nzlato. Odvolací súd zastáva zhodný názor ako súd prvého stupňa, že zo skutkových zistení\ndanej veci je zrejmé, že žalobca ako daňový subjekt nevedel preukázať, že na základe faktúr,\npredložených k daňovej kontrole, v sledovaných zdaniteľných obdobiach mu dodávateľské\nspoločnosti dodali zlato priemyselné, keď výsledky z medzinárodnej výmeny informácií\npotvrdili, že dodávatelia žalobcu, resp. ich dodávatelia, nakupovali zlato len od rakúskeho\ndodávateľa -\n\n, ktorý je obchodnou spoločnosťou zaoberajúcou\n\nsa nákupom a predajom investičného zlata, všetky dodávky tovaru - zlata v roku 2008\nod uvedeného rakúskeho dodávateľa na základe vystavených faktúr mali charakter\ninvestičného zlata vo forme zlatých tehličiek, pričom rakúsky dodávateľ dodávku\ninvestičného zlata oslobodil od platenia DPH v zmysle rakúskeho zákona o DPH, zlato bolo\npriamo prepravované z uvedenej rakúskej spoločnosti do spoločnosti žalobcu a zo strany\ndaňových subjektov\n\nani\n\nneboli predložené\n\nžiadne dôkazy, potvrdzujúce prepracovanie zlata, a preto aj údaj uvedený na faktúrach\nvystavených spoločnosťou\n\n- zlaté pásy, vyznieva účelovo, aby\n\nuvedená forma nespĺňala charakter investičného zlata, pričom rýdzosť zlata bola\nna faktúrach uvedená 999,9 (zákonom predpokladaná). Listinné dôkazy tvoriace súčasť\nodpovede na medzinárodnú výmenu informácií – prepravná objednávka – príkaz\nna prepravu, medzinárodný prepravný list, tiež potvrdzujú, že na prepravných dokladoch je\n\n25\n\nako odosielateľ tovaru uvedená rakúska spoločnosť\n\n, a adresa\n\npríjemcu je uvedená – Zlatá huta s. r. o. Trenčín. Nemožno nechať bez povšimnutia ani\nskutočnosť, že dodávateľské spoločnosti žalobcu so zlatom len obchodovali, pričom nemali\noprávnenie na jeho spracovanie, ktorá skutočnosť mohla a mala byť známa aj žalobcovi\nz obchodného registra. Skutkové okolnosti aj podľa názoru odvolacieho súdu zhodne\ns názorom súdu prvého stupňa dôvodne podmienili pochybnosti správcu dane o faktickom\nuskutočnení predmetného obchodu – dodaní priemyselného zlata, ktoré žalobca\npredloženými dokladmi ku kontrole nevyvrátil, keď nepredložil také doklady (objednávky,\ndodacie a preberacie listy a pod.) ktoré by spôsobom vylučujúcich akékoľvek pochybnosti\nním deklarované tvrdenia potvrdzovali.\nVzhľadom na uvedené aj podľa názoru odvolacieho súdu žalobca v danej veci\nnepostupoval v súlade so zákonom o DPH a neoprávnene si uplatnil zo sporných faktúr\nodpočet DPH za zdaňovacie obdobia august až november 2008.\nVzhľadom k uvedenému odvolací nepovažoval námietky žalobcu uvedené v jeho\nodvolaní za relevantné k vyhoveniu jeho odvolacieho návrhu a dospel k zhodnému záveru\nako súd prvého stupňa, že správca dane ako aj žalovaný vo veci vykonali dokazovanie\nzákonným spôsobom a v dostatočnom rozsahu, náležite zistili skutkový stav veci, v daňovom\nkonaní postupovali v súčinnosti so žalobcom ako daňovým subjektom, skutkové zistenia\nvyhodnotili správne a v súlade so zákonom, ktoré skutočnosti náležite aj odôvodnili\nv odôvodnení preskúmavaných rozhodnutí.\nOdvolací súd z uvedených dôvodov dospel k záveru, že súd prvého stupňa\nv preskúmavanej veci postupom v súlade s právnymi normami ustanovenými v druhej hlave\npiatej časti Občianskeho súdneho poriadku (§§ 247 a nasl.) v rozsahu žalobných dôvodov\nnáležite preskúmal zákonnosť rozhodnutí žalovaného správneho orgánu a postup im\npredchádzajúci a v rámci toho aj zákonnosť rozhodnutí a postupu správcu dane\na v odôvodnení napadnutého rozsudku sa vysporiadal s jednotlivými žalobnými námietkami.\nOdvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že v preskúmavanej veci bolo\nrelevantným spôsobom preukázané, že žalobcovi za zdaňovacie obdobia august\naž november 2008 vznikla daňová povinnosť, pretože žalobca neuniesol dôkazné bremeno\na nepreukázal dôvodnosť odpočtu DPH na základe obchodov deklarovaných v daňových\npriznaniach za predmetné zdaňovacie obdobia, a preto daňové orgány oboch stupňov\n\n26\n\nv preskúmavanej veci postupovali v súlade so zákonom, keď žalobcovi ako platiteľovi dane\nza predmetné zdaňovacie obdobia určili daňovú povinnosť na základe daňovej kontroly\nvychádzajúc z vyčíslenej dane žalobcom v daňových priznaniach a dane vyčíslenej daňovým\núradom z platieb vyplývajúcich z dôkazov vykonaných v daňovom konaní.“\nV súvislosti s namietaným porušením označených práv sťažovateľky podľa ústavy\na dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu vydaným v správnom súdnictve bolo\npodľa názoru ústavného súdu potrebné zohľadniť špecifiká správneho súdnictva, ktorého\núlohou nie je nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy, ale len preskúmať „zákonnosť“\nrozhodnutí a postupov orgánu verejnej správy, o ktorých fyzická osoba alebo právnická\nosoba tvrdí, že boli nezákonné a ukrátili ju na jej právach (§ 247 ods. 1 OSP), teda\npreskúmať to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok v konkrétnom druhu\nsprávneho konania rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy\na v súlade so zákonom rozhodli. Treba vziať preto do úvahy, že správny súd spravidla nie je\nsúdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu\nalebo rozhodnutia orgánu verejnej správy (IV. ÚS 596/2012, IV. ÚS 585/2014). Vzhľadom\nna tieto špecifiká správneho súdnictva ústavný súd posudzoval z tohto aspektu aj dôvodnosť\nnámietok sťažovateľky proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu v spojení\ns rozsudkom krajského súdu.\nVychádzajúc z petitu sťažnosti, sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie\nzákladných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\nnapadnutým rozsudkom najvyššieho súdu z 1. augusta 2014.\nSťažovateľka nesúhlasí s právnym záverom konajúcich súdov a tiež daňových\norgánov, že nesplnila podmienky na priznanie práva na odpočet dane z pridanej hodnoty.\nSťažovateľka namieta, že daňové orgány\n- jej neposkytli lehotu na vyjadrenie sa k dodatku protokolu o daňovej kontrole,\n- nevykonali prvostupňové vyrubovacie konanie,\n- daňovú kontrolu nevykonali v zákonnej lehote a k predĺženiu lehoty na jej\nvykonanie došlo z iného ako zákonom predpokladanému dôvodu,\n- vykonali dôkazy a tieto hodnotili v rozpore so zákonom.\n\n27\n\nSťažovateľka v sťažnosti argumentuje tým, že najvyšší súd v spojení s krajským\nsúdom tieto pochybenia daňových orgánov nenapravil, pričom tiež tvrdí, že najvyšší súd sa\ns jej námietkami v napadnutom rozsudku nevysporiadal.\nII.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy\nnapadnutým rozsudkom najvyššieho súdu\nZ odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu z 1. augusta 2014 v spojení\ns rozsudkom krajského súdu z 3. júla 2013 je zrejmé, že tieto súdy preskúmali\nadministratívny spis daňových orgánov. Najvyšší súd sa osobitne zaoberal námietkou\nsťažovateľky týkajúcou sa spôsobu, ako daňové orgány vykonali dokazovanie, aké dôkazy\nvykonali a ako tieto dôkazy hodnotili. Najvyšší súd sa nestotožnil s námietkou\nsťažovateľky, že väčšina vykonaných dôkazov bola nezákonná, túto námietku považoval za\nvšeobecnú a neopodstatnenú. Osobitne zdôraznil, že dôkazy vykonané v iných daňových\nkonaniach (výsluchy konateľov) u miestne príslušných správcov daní a doklady získané od\nrakúskej finančnej správy v rámci medzinárodnej výmeny informácií daňový orgán vykonal\nv súlade s § 29 ods. 2 a 4 zákona č. 511/1992 Zb. Poukázal tiež na to, že sťažovateľka mala\nmožnosť oboznámiť sa so zápisnicami z výsluchov konateľov iných subjektov (obchodných\npartnerov) a mala možnosť sa k týmto podkladom vyjadriť. Najvyšší súd poukázal na to, že\ndaňové orgány dostatočne preukázali, že zdaniteľné plnenia sa neuskutočnili tak, ako ich\ndeklarovala sťažovateľka (dodanie priemyselného zlata), t. j. tak, aby jej vznikol nárok na\nodpočet DPH z týchto zdaniteľných plnení. Za rozhodujúcu skutočnosť považoval to, že\njediným dodávateľom zlata pre vymedzené subjekty bol rakúsky dodávateľ –\n– obchodná spoločnosť zaoberajúca sa nákupom a predajom\ninvestičného zlata. Všetky dodávky zlata v roku 2008 od tohto rakúskeho dodávateľa mali\nna základe vystavených faktúr charakter investičného zlata vo forme zlatých tehličiek\na tento rakúsky dodávateľ oslobodil dodávky od DPH v zmysle rakúskej legislatívy.\nPredmetné zlato bolo fyzicky dodávané do spoločnosti sťažovateľky s tým, že následne\ndodávateľom pre sťažovateľku boli obchodné spoločnosti\n\na\n\n, pričom tieto spoločnosti boli len obchodníkmi so zlatom, nemali\n\n28\n\noprávnenie zlato spracovať. Najvyšší súd preto považoval údaje vo faktúrach\n, vystavených sťažovateľke o dodávke zlata vo forme pásov, ktoré mali\ncharakter priemyselného zlata, za účelové a nepreukázané. Najvyšší súd tiež uviedol, že\nsťažovateľka sa k týmto skutočnostiam získaným na základe medzinárodnej výmeny\ninformácií od rakúskych finančných orgánov nevyjadrila, hoci na to mala príležitosť.\nNajvyšší súd sa osobitne nezaoberal ďalšími námietkami sťažovateľky – s poukazom\nna § 219 ods. 2 OSP skonštatoval správnosť dôvodov rozsudku krajského súdu z 3. júla\n2013. Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu (tak ako je vymedzené v napadnutom\nrozsudku najvyššieho súdu, pozn.) vyplýva, že krajský súd sa zaoberal (pätnástimi, pozn.)\nnámietkami sťažovateľky – osobitne sa zaoberal aj námietkou, že daňový úrad nevykonal\nprvostupňové vyrubovacie konanie a nestotožnil sa s tvrdením sťažovateľky, že daňová\nkontrola nahradila daňové konanie. Krajský súd rovnako tak skúmal námietku sťažovateľky,\nže nemala možnosť vyjadriť sa k dodatku k protokolu o daňovej kontrole, pričom uviedol,\nže na dodatok sa nevzťahuje právo daňového subjektu vyjadriť sa k nemu v lehote podľa\n§ 15 ods. 10 zákona č. 511/1992 Zb. Krajský súd sa tiež zaoberal námietkou sťažovateľky\ntýkajúcou sa predĺženia lehoty na vykonanie daňovej kontroly, resp. prerušenia daňovej\nkontroly.\nNa tomto základe ústavný súd konštatuje, že právne závery najvyššieho súdu\nv spojení s právnymi závermi krajského súdu nie sú nelogické alebo vnútorne rozporné,\nrešpektujú zmysel a účel uvedených ustanovení zákona o DPH a zákona č. 511/1992 Zb.\na ako celok nie sú arbitrárne. Odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu\nposkytuje primeraný podklad na jeho výrok, ktorým potvrdil rozsudok krajského súdu, teda\nprávne závery najvyššieho súdu nie sú ani zjavne neodôvodnené, a preto sú ústavne\nakceptovateľné.\nV tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval, že\npostup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi\npredpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať\nza porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy. Ústavný súd nezistil žiadne\ntaké skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľky\n\n29\n\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu\nz 1. augusta 2014. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu\nnestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo\narbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny\nnázor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným\nsúdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia\npríslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru\nústavného súdu predmetný právny výklad príslušných ustanovení zákona o DPH a zákona\nč. 511/1992 Zb. najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje.\nNad rámec veci považuje ústavný súd za potrebné poukázať na to, že už posudzoval\nzdanlivo porovnateľnú sťažnosť sťažovateľky, pričom nálezom sp. zn. I. ÚS 314/2015\nzo 16. decembra 2015 vyslovil porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy\na práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžf 23/2014\nz 25. februára 2015. Ústavný súd týmto nálezom zrušil rozsudok najvyššieho súdu\nz 25. februára 2015 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Aj v uvedenej veci ústavný súd\nskúmal ústavnú udržateľnosť rozhodnutia najvyššieho súdu vydaného v správnom\nsúdnictve, ktorým preskúmaval zákonnosť rozhodnutí daňových orgánov týkajúcich sa\nodpočtu dane z pridanej hodnoty.\nÚstavný súd v náleze sp. zn. I. ÚS 314/2015 považoval za rozhodujúcu skutočnosť\nústavne neakceptovateľné posúdenie postupu daňových orgánov konajúcimi súdmi.\nV prerokúvanom prípade konajúce súdy a aj ústavný súd hodnotili postup daňového úradu\npo zrušení rozhodnutia daňového riaditeľstva krajským súdom a následne po zrušení\nskoršieho rozhodnutia daňového úradu daňovým riaditeľstvom. Z uvedeného nálezu\nvyplýva, že po vrátení veci daňový úrad nepokračoval v konaní, ale začal novú (opakovanú)\ndaňovú kontrolu. Ústavný súd vo svojom náleze zo 16. decembra 2015 uviedol, že ako\n„zásadnú námietku sťažovateľky... vyhodnotil jej tvrdenie o nezákonnosti vykonania\ndaňovej kontroly, ktorá predchádzala vydaniu rozhodnutia žalovaného a v konečnom\ndôsledku aj vydaniu rozsudku najvyššieho súdu“. V aktuálne prerokúvanom prípade táto\nskutková okolnosť absentuje, keďže zo sťažnosti sťažovateľky a z napadnutého rozsudku je\n\n30\n\nzrejmé, že v predmetnom daňovom konaní nebolo zrušené prvostupňové rozhodnutie\ndaňového úradu (dodatočný platobný výmer) a vec mu nebola vrátená na ďalšie konanie.\nV aktuálne prerokúvanom prípade ústavný súd odlišne posúdil aj námietku\nsťažovateľky týkajúcu sa nevykonania vyrubovacieho konania a aj skutočnosti týkajúce sa\ninformácií získaných medzinárodnou spoluprácou daňových orgánov, ktoré tvorili následne\npodklad na rozhodnutie daňového úradu. Pokiaľ ide o námietku nevykonania vyrubovacieho\nkonania – ústavný súd považoval za rozhodujúce, že daňový úrad postupoval v súčinnosti\nso sťažovateľkou a umožnil jej vyjadriť sa ku všetkým zisteným skutočnostiam –\nsťažovateľka sa osobitne vyjadrila k protokolu o daňovej kontrole, jej námietky uviedol\ndaňový úrad v dodatku k protokolu o daňovej kontrole a tieto skutočnosti s ňou prerokoval.\nZ odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu tiež vyplýva, že krajský súd sa\nvysporiadal s námietkou sťažovateľky týkajúcou sa toho, že daňový úrad nevykonal výsluch\noznačených svedkov, ktorí boli vypočutí v iných daňových konaniach. Pričom zo zistení\nkonajúcich súdov tiež vyplýva, že sťažovateľka neoznačila dôkazy, ktoré by neboli známe\nz daňovej kontroly. Z uvedených dôvodov ústavný súd neakceptoval námietku sťažovateľky\no nevykonaní vyrubovacieho konania. Z napadnutého rozsudku najvyššieho súdu je tiež\nzrejmé, že daňový úrad oboznámil sťažovateľku s obsahom dokladov získaných\nmedzinárodnou výmenou informácií od rakúskych orgánov a umožnil sa jej k nim vyjadriť.\nNapriek doručeniu oznámenia sa sťažovateľka k týmto dokladom nevyjadrila. Sťažovateľka\nv sťažnosti priamo a špecificky nenapáda skutkové zistenia získané od rakúskych daňových\norgánov. Ak by tak aj urobila, ústavný súd by ich za uvedených okolností nemohol\nakceptovať, keďže tieto skutočnosti mala v prvom rade namietať v konaní pred daňovým\núradom, čo však opomenula.\nVzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2\nzákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\nII.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým\nrozsudkom najvyššieho súdu\n\n31\n\nV súlade s čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom,\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\nPokiaľ sťažovateľka namieta, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu došlo\naj k porušeniu jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný\nsúd zastáva v zhode s Európskym súdom pre ľudské práva názor, že označený článok\ndohovoru nie je aplikovateľný vo veci sťažovateľky.\nČlánok 6 ods. 1 dohovoru garantuje spravodlivý proces pri rozhodovaní súdu\no ,,občianskych právach a záväzkoch“ alebo o oprávnenosti ,,akéhokoľvek trestného\nobvinenia“. Podľa judikatúry ESĽP pojem občianske práva a záväzky treba vykladať\nautonómne, pričom sem nepatria len občianske, obchodné, rodinné či pracovné práva\na záväzky. Pod tento pojem možno zahrnúť aj rozhodovanie súdov o niektorých právach\nvyplývajúcich z verejného práva. Európsky súd pre ľudské práva nevylučuje, že aj konania\nkvalifikované vnútroštátnym právom ako súčasť verejného práva môžu spadať do\npôsobnosti čl. 6 dohovoru v jeho občianskoprávnej časti, ak je ich výsledok rozhodujúci pre\npráva a povinnosti súkromného charakteru. Podľa názoru ESĽP však daňové záležitosti\npatria do tvrdého jadra výsad verejnej moci a verejný charakter vzťahu medzi daňovým\nsubjektom a správcom dane prevláda. Napokon ESĽP dospel k záveru, že daňové spory sa\nvymykajú z oblasti občianskych práv a záväzkov, a teda nespadajú do pôsobnosti čl. 6\ndohovoru, a to napriek finančným dôsledkom na situáciu daňových subjektov (Ferrazzini\nproti Taliansku, rozsudok ESĽP z 12. 7. 2001).\nÚstavný súd v nadväznosti na právne názory ESĽP uvádza, že daňové právo\nje jedným zo základných odvetví verejného práva a dane predstavujú prejav výsady štátu\npožadovať od povinných subjektov ich platenie s cieľom získať zdroje na svoju existenciu\na plnenie svojich úloh a funkcií. Aj preto rozhodovanie o daňových právach nemožno\nsubsumovať pod rozhodovanie o občianskych právach a záväzkoch. Daňové veci\nv niektorých prípadoch možno, vychádzajúc zo znenia dohovoru, podradiť pod pojem\n\n32\n\ntrestné obvinenie, kde je daná aplikovateľnosť dohovoru, to však len vtedy, ak ide\no ukladanie daňových sankcií (napríklad pokút alebo v minulosti zvýšenia dane). Keďže\nvšeobecné súdy na základe žaloby sťažovateľky preskúmavali zákonnosť rozhodnutí\nfinančného riaditeľstva, ktorými boli potvrdené dodatočné platobné výmery daňového\núradu, ktorými bol vyrubený sťažovateľke rozdiel na dani z pridanej hodnoty (a nie daňová\nsankcia), ústavný súd dospel k záveru, že čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je v tomto prípade\nratione materiae aplikovateľný (m. m. I. ÚS 241/07, II. ÚS 175/2016).\nNa základe uvedeného ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol z dôvodu zjavnej\nneopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, keďže nezistil možnosť\nporušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu,\nreálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie.\nBerúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, že sťažnosť ako\ncelok už pri jej predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom\nsúde ako zjavne neopodstatnenú.\nKeďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch\nsťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd\nuž nezaoberal.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 23. júna 2016\n\n33", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na prieskum zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy", "správne súdnictvo-rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov", "daň-dodatočný platobný výmer", "daň-zdaniteľné plnenie", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces", "arbitrárnosť", "daň-daňová kontrola", "daň-dokazovanie v daňovom konaní", "rozhodnutie-nepreskúmateľnosť", "daň-odpočet dane", "daň-z pridanej hodnoty", "rozhodnutie-odôvodnenie", "daň-daňové konanie", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na prieskum zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy", "správne súdnictvo-rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov", "daň-dodatočný platobný výmer", "daň-zdaniteľné plnenie", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces", "arbitrárnosť", "daň-daňová kontrola", "daň-dokazovanie v daňovom konaní", "rozhodnutie-nepreskúmateľnosť", "daň-odpočet dane", "daň-z pridanej hodnoty", "rozhodnutie-odôvodnenie", "daň-daňové konanie"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:2cc0092d-6454-41e5-9549-54d1c74e7dba", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.175.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 175/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 175/2016 z 24. 2. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-02-24", "citacie_n": 44, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.175.2016.1"}, {"guid": "ussr:39b83c54-d1c8-4ba3-aa32-b86120061a74", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.314.2015.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 314/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 314/2015 z 16. 12. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-12-16", "citacie_n": 273, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.314.2015.1"}, {"guid": "ussr:6069b3cd-0633-46ac-869c-7828b269d97b", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 596/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 596/2012 z 22. 11. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-11-22", "citacie_n": 286, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6069b3cd-0633-46ac-869c-7828b269d97b"}, {"guid": "ussr:5d4d3e64-638f-42e1-80d5-40666f786b47", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 78/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 78/2011 z 23. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-23", "citacie_n": 2950, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5d4d3e64-638f-42e1-80d5-40666f786b47"}, {"guid": "ussr:00436408-9de7-431b-a178-16533368aec8", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 24/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 24/2010 z 29. 6. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-06-29", "citacie_n": 1557, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:00436408-9de7-431b-a178-16533368aec8"}, {"guid": "ussr:107a0572-b23b-44d3-8d0f-f218158cb02a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 238/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 238/06 z 16. 12. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-12-16", "citacie_n": 292, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:107a0572-b23b-44d3-8d0f-f218158cb02a"}, {"guid": "ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 241/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 241/07 z 18. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-18", "citacie_n": 3093, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6"}, {"guid": "ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 88/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 88/07 z 30. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-30", "citacie_n": 2025, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708"}, {"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 110/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 110/02 z 7. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-07", "citacie_n": 2079, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:685f51a7-ca96-4788-8b61-146296510996", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:2.US.470.2025.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 470/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 470/2025 z 9. 9. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-09-09", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:2.US.470.2025.1"}, {"guid": "ussr:f9736fee-7054-4d6e-af8c-6da700ce9b63", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:2.US.439.2025.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 439/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 439/2025 z 26. 8. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-08-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:2.US.439.2025.1"}, {"guid": "ussr:a9c9c7f1-aaa0-4f8a-9c4f-74f679265bef", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:3.US.489.2025.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 489/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 489/2025 z 19. 8. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-08-19", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:3.US.489.2025.1"}, {"guid": "ussr:1932f5d7-85b1-49cb-913d-6abd3ada4f63", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:2.US.239.2025.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 239/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 239/2025 z 30. 4. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-04-30", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:2.US.239.2025.1"}, {"guid": "ussr:737014cf-6234-4563-8e5f-bfe3a6ba87e8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:2.US.670.2024.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 670/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 670/2024 z 18. 12. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-12-18", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:2.US.670.2024.1"}, {"guid": "ussr:2ff31b01-bfec-448e-a5fd-52447870bec0", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:3.US.273.2024.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 273/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 273/2024 z 30. 5. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-05-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:3.US.273.2024.1"}, {"guid": "ussr:5446c401-1135-4430-8e66-a31abb502438", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:3.US.213.2024.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 213/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 213/2024 z 10. 4. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-04-10", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:3.US.213.2024.1"}, {"guid": "ussr:49997d97-ef6d-43b8-b8cb-08365f9ec816", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:1.US.103.2024.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 103/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 103/2024 z 21. 2. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-02-21", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:1.US.103.2024.1"}, {"guid": "ussr:a45814c8-3700-46ea-93f3-70fa8d4b8899", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:1.US.104.2024.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 104/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 104/2024 z 21. 2. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-02-21", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:1.US.104.2024.1"}, {"guid": "ussr:6834a141-1c62-49a2-a192-812c4b54ba67", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:1.US.49.2024.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 49/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 49/2024 z 25. 1. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-01-25", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:1.US.49.2024.1"}, {"guid": "ussr:5fdce048-c74c-4c8a-99aa-bb37b7bbb397", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:1.US.382.2023.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 382/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 382/2023 z 18. 7. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-07-18", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:1.US.382.2023.1"}, {"guid": "ussr:1de4fd9d-3738-4814-8369-4660e4eab748", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:4.US.335.2023.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 335/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 335/2023 z 20. 6. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-06-20", "citacie_n": 40, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:4.US.335.2023.1"}, {"guid": "ussr:89565f0a-26a7-4cb9-8291-8fe0d8cbdb4c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:4.US.341.2023.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 341/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 341/2023 z 20. 6. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-06-20", "citacie_n": 41, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:4.US.341.2023.1"}, {"guid": "ussr:dc4cfdf0-a27b-4f4e-9a50-ebdd8e73ec75", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:2.US.201.2023.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 201/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 201/2023 z 26. 4. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-04-26", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:2.US.201.2023.1"}, {"guid": "ussr:81c731c1-a4ac-4233-b801-495bce55cd1f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:2.US.113.2023.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 113/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 113/2023 z 15. 3. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-03-15", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:2.US.113.2023.1"}, {"guid": "ussr:545c7b8f-b22e-4179-99b5-7d7be558a45a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:1.US.656.2022.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 656/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 656/2022 z 1. 12. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-12-01", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:1.US.656.2022.1"}, {"guid": "ussr:7c0df708-97e8-4397-91a8-1f395e54247e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:2.US.553.2022.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 553/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 553/2022 z 30. 11. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-11-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:2.US.553.2022.1"}, {"guid": "ussr:d7584511-d907-4eed-8831-e52e92d29121", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:4.US.614.2022.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 614/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 614/2022 z 29. 11. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-11-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:4.US.614.2022.1"}, {"guid": "ussr:f0ba8ab4-71da-4469-9ad5-9383ce678f6d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:2.US.522.2022.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 522/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 522/2022 z 9. 11. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-11-09", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:2.US.522.2022.1"}, {"guid": "ussr:06620237-063f-455a-b43f-fc00a46f838d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:2.US.523.2022.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 523/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 523/2022 z 9. 11. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-11-09", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:2.US.523.2022.1"}, {"guid": "ussr:804df87f-7346-4d8f-9128-4bec23ecb707", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:2.US.505.2022.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 505/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 505/2022 z 9. 11. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-11-09", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:2.US.505.2022.1"}, {"guid": "ussr:cae10e08-a1af-4f4b-92ef-5d50d54351de", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:1.US.584.2022.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 584/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 584/2022 z 27. 10. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-10-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.584.2022.1"}, {"guid": "ussr:bdaff879-0091-4a58-ae89-00c7f20e1881", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:1.US.525.2022.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 525/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 525/2022 z 27. 9. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-09-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.525.2022.1"}, {"guid": "ussr:b1893895-4776-4d07-b978-49b6c1a0dea3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:1.US.380.2021.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 380/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 380/2021 z 21. 9. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-09-21", "citacie_n": 29, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:1.US.380.2021.1"}, {"guid": "ussr:48d2af10-8cd3-4d1a-9d6a-06f96f10c471", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:3.US.464.2021.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 464/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 464/2021 z 26. 8. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-08-26", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.464.2021.1"}, {"guid": "ussr:73b3149f-c357-45b7-8594-005b449a5dc0", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:4.US.331.2021.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 331/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 331/2021 z 22. 6. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-06-22", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:4.US.331.2021.1"}, {"guid": "ussr:2ddc6dd2-5ddc-43c6-a619-39a10f7fec79", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:2.US.285.2021.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 285/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 285/2021 z 2. 6. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-06-02", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:2.US.285.2021.1"}, {"guid": "ussr:49b5ad91-3b17-4715-a69b-706dc4bf7796", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:2.US.226.2021.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 226/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 226/2021 z 6. 5. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-05-06", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:2.US.226.2021.1"}, {"guid": "ussr:d373c0f4-7da5-4906-8afd-f6c45f508563", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:3.US.249.2021.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 249/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 249/2021 z 30. 3. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-03-30", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.249.2021.1"}, {"guid": "ussr:02879feb-e3d8-45b2-bbb1-f810d6556c03", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:1.US.144.2021.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 144/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 144/2021 z 30. 3. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-03-30", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:1.US.144.2021.1"}]}