{"guid": "ussr:0c6835fc-4d2d-4cee-b0f5-bfe01977ddf8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.464.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 464/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 464/2016 z 1. 6. 2016", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 1. júna 2016, sp. zn. II. ÚS 464/2016, ECLI:SK:USSR:2016:2.US.464.2016.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ľudmila Gajdošíková", "sudca_id": 1082, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ludmila-gajdosikova-1082", "datum_vydania": "2016-06-01", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "spája na spoločné konanie"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-44.odsek-1", "nazov": "čl. 44 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-44.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-44"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "nazov": "čl. 46 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-9.odsek-3", "nazov": "čl. 9 ods. 3 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-9.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-9"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 44 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 44 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 44 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o prístupe k informáciám čl. 9 ods. 3", "nazov": "Dohovor o prístupe k informáciám čl. 9 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o prístupe k informáciám čl. 9 ods. 3", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-44", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-9", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/0c6835fc-4d2d-4cee-b0f5-bfe01977ddf8", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.464.2016.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.464.2016.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.464.2016.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 464/2016-16\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júna 2016 v senáte\nzloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa\nspravodajkyňa)\n\na\n\nzo\n\nsudcu\n\nLadislava\n\nOrosza\n\npredbežne\n\nprerokoval\n\nsťažnosti\n\nLesoochranárskeho zoskupenia VLK, Tulčík 27, zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou\nRajtákovou, Štúrova 20, Košice, vedené pod sp. zn. Rvp 16238/2014, sp. zn.\nRvp 16239/2014, sp. zn. Rvp 13585/2015, sp. zn. Rvp 13586/2015 a sp. zn.\nRvp 13706/2015 vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 44 ods. 1 a čl.\n46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe\nk informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti\nv záležitostiach životného prostredia postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nv konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžo 22/2014 a jeho rozsudkom z 24. júla 2014\n(Rvp 16238/2014), v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžo 12/2014 a jeho rozsudkom\nz 24. júla 2014 (Rvp 16239/2014), v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Sžo 43/2014 a jeho\nrozsudkom z 11. júna 2015 (Rvp 13585/2015), v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Sžo 43/2014\na jeho rozsudkom z 27. mája 2015 (Rvp 13586/2015) a v konaní vedenom pod sp. zn.\n9 Sžp 15/2013 a jeho uznesením z 3. júna 2015 (Rvp 13706/2015) a takto\nrozhodol:\n1.\n\nSťažnosti\n\nLesoochranárskeho\n\nzoskupenia\n\nVLK\n\nvedené\n\npod\n\nsp.\n\nzn.\n\nRvp 16238/2014, sp. zn. Rvp 16239/2014, sp. zn. Rvp 13585/2015, sp. zn. Rvp 13586/2015\na sp. zn. Rvp 13706/2015 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod\nsp. zn. Rvp 16238/2014.\n\n2. Sťažnosti Lesoochranárskeho zoskupenia VLK o d m i e t a\n\nako zjavne\n\nneopodstatnené.\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) boli 1. decembra\n2014, 5. októbra 2015 a 6. októbra 2015 faxom a 4. decembra 2014, 6. októbra 2015\na 7. októbra 2015 osobne doručené sťažnosti Lesoochranárskeho zoskupenia VLK (ďalej\nlen „sťažovateľ“), ktorými namieta porušenie základných práv podľa čl. 44 ods. 1 a čl. 46\nods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva\npodľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom\nprocese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia (ďalej len\n„Aarhuský dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len\n„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžo 22/2014 a jeho rozsudkom z 24. júla\n2014, v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžo 12/2014 a jeho rozsudkom z 24. júla 2014, v\nkonaní vedenom pod sp. zn. 7 Sžo 43/2014 a jeho rozsudkom z 11. júna 2015, v konaní\nvedenom pod sp. zn. 6 Sžo 43/2014 a jeho rozsudkom z 27. mája 2015 (ďalej aj „napadnuté\nrozsudky“) a v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Sžp 15/2013 a jeho uznesením z 3. júna 2015\n(ďalej aj „napadnuté uznesenie“) (spolu ďalej aj „napadnuté konania“, resp. „napadnuté\nrozhodnutia“).\nZ obsahu sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľ sa v správnych konaniach,\no ktorých na prvom stupni rozhodovalo Ministerstvo životného prostredia Slovenskej\nrepubliky − odbor ochrany prírody prípadne odbor výkonu štátnej správy (ďalej len\n„ministerstvo“), domáhal podľa § 14 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny\nporiadok) v znení neskorších predpisov postavenia účastníka konania, pretože\nv predmetných konaniach boli priamo dotknuté jeho práva a právom chránené záujmy\npodľa Aarhuského dohovoru. Predmetom správnych konaní začatých na podnet\n\n(ďalej len\n„žiadatelia“) bolo udeľovanie výnimiek z ustanovenia § 35 zákona č. 543/2002 Z. z.\no ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane\nprírody a krajiny“), ktoré sa týkali povolenia výnimky z podmienok ochrany chránených\nživočíchov − medveďa hnedého. V rámci konaní vo veci samej ministerstvo ako\nprvostupňový správny orgán konalo so sťažovateľom ako s účastníkom konania a doručilo\nmu rozhodnutia, ktorými bola povolená výnimka zo zákazu usmrtiť – odstreliť – jedného\njedinca medveďa hnedého v príslušnom poľovnom revíri.\nProti rozhodnutiam ministerstva podal sťažovateľ rozklady, o ktorých rozhodol\nminister životného prostredia Slovenskej republiky (ďalej len „minister“) rozhodnutiami,\nktorými zastavil konania o rozkladoch sťažovateľa z dôvodu, že odpadol dôvod na konanie,\nt. j. z dôvodu, že rozhodnutia ministerstva o povoleniach na usmrtenie chráneného živočícha\n– medveďa hnedého – podľa § 89 ods. 3 zákona o ochrane prírody stratili platnosť\nuplynutím času, na ktoré bolo vydané (vo veciach vedených pod sp. zn. Rvp 16238/2014,\nsp. zn. Rvp 16239/2014, sp. zn. Rvp 13585/2015, sp. zn. Rvp 13586/2015, pozn.).\nProti rozhodnutiam ministra podal sťažovateľ žaloby Krajskému súdu v Bratislave\n(ďalej len „krajský súd“), ktorými sa domáhal preskúmania zákonnosti týchto rozhodnutí\na zároveň ich zrušenia. Krajský súd o týchto žalobách rozhodol tak, že ich zamietol.\nProti rozsudkom krajského súdu podal sťažovateľ odvolania, o ktorých rozhodol\nnajvyšší súd napadnutými rozsudkami tak, že rozsudky krajského súdu potvrdil.\nVo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 13706/2015 minister rozhodol o rozklade tak, že ho\nzamietol a rozhodnutie ministerstva potvrdil.\nProti rozhodnutiu ministra podal sťažovateľ krajskému súdu žalobu, ktorou\nsa domáhal preskúmania zákonnosti tohto rozhodnutia. O žalobe rozhodol krajský súd\nrozsudkom tak, že ju zamietol.\n\n3\n\nProti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie. V odvolacom konaní\nrozhodol najvyšší súd tak, že napadnutým uznesením rozsudok krajského súdu zrušil\na konanie zastavil. Najvyšší súd v napadnutom uznesení poukázal na stanovisko správneho\nkolégia najvyššieho súdu č. Snj 72/2013 z 24. 6. 2014, «podľa ktorého „neplatnosť\npovolenej výnimky o povolení na odstrel chráneného živočích uplynutím času, na ktorý bola\nvýnimka povolená, má za následok, že odpadol predmet konania, lebo výnimka, ktorá bola\nobsahom rozhodnutia už zanikla a neexistuje. Správny orgán preto môže (ba dokonca musí)\nzastaviť konanie o výnimke a to v ktoromkoľvek štádiu správneho konania.“».\nZo skutočností uvedených v sťažnostiach je zrejmé, že najvyšší súd v napadnutých\nrozsudkoch akceptoval právny názor ministra, ktorý zastavil konanie o rozklade sťažovateľa\nz dôvodu, že platnosť výnimky zanikla plynutím času, čím odpadol dôvod na konanie.\nV napadnutom uznesení najvyšší súd sám zastavil odvolacie konanie, vychádzajúc\nv zásade z toho istého právneho názoru, že zánikom výnimky odpadol dôvod konania.\nZ uvedených skutočností vyplýva, že právna podstata napadnutých rozsudkov najvyššieho\nsúdu a napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a konaní, ktoré predchádzali ich vydaniu,\nje v zásade totožná.\nSťažovateľ v sťažnostiach týkajúcich sa napadnutých rozsudkov najvyššieho súdu\npoukazuje na to, že konanie o udelenie výnimky je „konaním, ktoré začína na žiadosť\nžiadateľa. Takto je to aj v predmetnom konaní, ktoré začalo na žiadosť žiadateľa, ktorým\nsa domáhal udelenia výnimky zo zákazov ust. v § 35 ods. 1 ZOPK. Sťažovateľovi nie je\nznáme a ani z rozhodnutia žalovaného správneho orgánu nevyplýva skutočnosť, že by\nžiadateľ zobral svoju žiadosť o udelenie výnimky späť. Pre sťažovateľa je nie len\nneakceptovateľným, ale aj absolútne nezrozumiteľný, podľa ktorého odpadnutím dôvodu na\nkonanie je skutočnosť, že uplynula lehota uvedená v prvostupňovom rozhodnutí, ktoré\nobmedzilo časovú platnosť povolenej výnimky...“.\nSťažovateľ v sťažnostiach týkajúcich sa napadnutých rozsudkov najvyššieho súdu\nargumentuje tiež tým, že rozhodnutia ministerstva o povolení výnimky v dôsledku\n\n4\n\npodaného rozkladu neboli právoplatné ani vykonateľné, pričom poukazuje na § 52 ods. 2,\n§ 55 ods. 1 a § 61 ods. 3 Správneho poriadku.\nNásledne sťažovateľ spochybňuje právny záver ministra o odpadnutí dôvodu konaní,\nktorý viedol k zastaveniu konaní o rozkladoch, ktorý akceptovali aj konajúce súdy – krajský\nsúd aj najvyšší súd. Podľa sťažovateľa takýto právny názor „ho zbavuje možnosti účinne\nkonať pred správnymi orgánmi v konaniach týkajúcich sa ochrany prírody, keďže\nrozhodnutia o udelení výnimiek a súhlasov podľa ZOPK sú rozhodnutiami, ktorých časová\nplatnosť je prakticky bezvýnimočne obmedzená a nie je možné dosiahnuť taký stav, aby\nk preskúmaniu rozhodnutia súdom došlo pred uplynutím platnosti uvedenej výnimky.\nZa uvedeného stavu je potom možnosť sťažovateľa domôcť sa reálneho a efektívneho\nvyužitia práva podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru menej než imaginárna.“.\nPodľa sťažovateľa podmienka časovej platnosti výnimky sa nemôže uplatniť\naj z dôvodu, že proti rozhodnutiam ministerstva podal rozklad, preto tieto rozhodnutia\nneboli právoplatné a ani vykonateľné.\nSťažovateľ v sťažnosti týkajúcej sa napadnutého uznesenia najvyššieho súdu\npoukazuje na to, že „obsah uvedeného stanoviska najvyššieho súdu nepovažuje\nza reflektujúci platnú právnu úpravu, vrátane práva sťažovateľa na účinnú účasť\nv konaniach týkajúcich sa ochrany životného prostredia, napadnuté rozhodnutie\nnajvyššieho súdu bolo vydané v konaní, na ktoré nedopadá ani uvedené stanovisko.\nJe nepochybné, že sťažovateľ podal žalobu proti právoplatnému rozhodnutiu\nsprávneho orgánu, ktoré bolo spôsobilým predmetom súdneho prieskumu.\nTúto vlastnosť správne rozhodnutie nemôže v priebehu konania stratiť a stať\nsa zo spôsobilého nespôsobilým predmetom súdneho prieskumu.“.\nV sťažnosti týkajúcej sa napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sťažovateľ\npoukazuje na § 248, § 250d ods. 3 a § 250i ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj\n„OSP“), pričom uvádza, že „pokiaľ najvyšší súd zastavil konanie bez toho, aby na\n\n5\n\nto existoval zákonom v ust. § 248 O. s. p. predvídaný dôvod, odňal tým sťažovateľovi\nmožnosť konať pred súdom“.\nSťažovateľ tiež poukazuje na rozhodovanie najvyššieho súdu v iných konaniach\ns tým, že najvyšší súd zastavil tieto konania bez ohľadu na to, či sťažovateľ podal návrh\nna odklad vykonateľnosti rozhodnutí o povolení výnimiek, resp. rozhodnutí ministra\no rozkladoch sťažovateľa.\nV týchto súvislostiach sťažovateľ v sťažnostiach poukazuje na právny názor\nnajvyššieho súdu v rozsudku sp. zn. 1 Sžp 3/2011 zo 17. apríla 2012, ktorý skúmal právny\nzáujem sťažovateľa na pokračovanie v konaní. Rovnako tak sťažovateľ poukazuje na právne\nzávery najvyššieho súdu v rozhodnutiach sp. zn. 1 Sžp 6/2013 z 24. septembra 2013\na sp. zn. 1 Sžp 13/2013 z 13. mája 2014, ktoré svedčia o „neprijateľnosti tohto názoru“.\nSťažovateľ ďalej uvádza, že zmyslom jeho účasti v predmetných konaniach\nje podaniami, návrhmi a využívaním opravných prostriedkov zabezpečiť naplnenie svojho\nposlania, ktorým je ochrana prírody prostriedkami, ktoré mu právny poriadok Slovenskej\nrepubliky dáva k dispozícii. Imanentnou súčasťou ochrany prírody je rozhodovanie orgánov\nprírody, ktoré je v súlade s právnymi predpismi Slovenskej republiky na úseku ochrany\nprírody, ako aj s právnymi predpismi upravujúcimi konanie pred takýmito orgánmi.\nSťažovateľ sa postupom správnych orgánov a konajúcich všeobecných súdov cíti byť\nukrátený na svojich právach, keďže konania o žiadostiach žiadateľov boli zastavené bez\ntoho, aby na to bol právny dôvod, a zároveň sa tým správny orgán i konajúce súdy vyhli\nsvojej povinnosti preskúmať správnosť a zákonnosť napadnutého rozhodnutia správneho\norgánu (ministerstva, pozn.).\nTakýto postup robí práva sťažovateľa ako účastníka správneho konania, postavenie\nktoré mu vyplýva z čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, „abstraktnými a imaginárnymi bez\nmožnosti reálne sa domôcť preskúmania nezákonného rozhodnutia prvostupňového\nsprávneho orgánu“\n\na súčasne je „v priamom rozpore s rozsudkom Súdneho dvora\n\nEurópskej únie, Veľkej komory C-240/09 zo dňa 8. 3. 2011, ktorý konštatoval potrebu\n\n6\n\nvýkladu čl. 9 ods. 3 tohto dohovoru tak, aby organizácia na ochranu životného prostredia,\nakou je Lesoochranárske zoskupenie VLK, mohla napadnúť na súde rozhodnutie prijaté\nv rámci správneho konania, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Európskej únie v oblasti\nživotného prostredia.“.\nPostup najvyššieho súdu ako poslednej inštancie podľa sťažovateľa v skutočnosti\nznamená, že sťažovateľ bol nielen v tomto konaní, ale aj v mnohých ďalších konaniach\no žalobách sťažovateľa zbavený možnosti reálne sa domôcť preskúmania zákonnosti\nrozhodnutí v oblasti ochrany prírody. Akceptovanie právneho názoru, ktorý je uvedený\naj v napadnutých rozsudkoch najvyššieho súdu, prípadne v napadnutom uznesení\nnajvyššieho súdu, nevedie podľa sťažovateľa k naplneniu zmyslu jeho účasti a účasti iných\norganizácií v konaniach podľa zákona o ochrane prírody, keďže tým „zmyslom je podľa\nsťažovateľa možnosť domôcť sa zákonného, meritórneho, právoplatného rozhodnutia\no otázke, ktorá je predmetom konania pred správnymi orgánmi. Opačný výsledok účasti\nsťažovateľa v konaní, teda zastavenie konania pre uplynutie času, na ktorý je výnimka či\nsúhlas udelený, v skutočnosti znamená, že sťažovateľ môže podávať opravné prostriedky,\nmôže podávať žaloby bez toho, aby bolo reálne očakávať akýkoľvek skutočný dopad na\nrozhodnutie vydané v správnom konaní vrátane dopadu na realizáciu činnosti, na ktorú\nbola výnimka udelená.“.\nNa základe uvedeného sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil\nporušenie označených práv podľa ústavy, dohovoru a Aarhuského dohovoru napadnutými\nrozsudkami najvyššieho súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu a jeho postupom,\nktorý predchádzal ich vydaniu, zrušil napadnuté rozsudky najvyššieho súdu a napadnuté\nuznesenie najvyššieho súdu a veci vrátil na nové konanie a rozhodnutie. Sťažovateľ zároveň\nžiada, aby ústavný súd vyslovil zákaz najvyššiemu súdu pokračovať v namietanom\nporušovaní označených práv. Napokon sa sťažovateľ domáha úhrady trov konania.\nV sťažnostiach vedených pod sp. zn. Rvp 13585/2015, sp. zn. Rvp 13586/2015\na sp. zn. Rvp 13706/2015 sťažovateľ zároveň navrhuje, aby ústavný súd prerušil konanie\n\n7\n\n„až do skončenia konania vedeného pred Súdnym dvorom Európskej únie v konaní\nvedenom pod sp. zn. C-243/15“. Tento návrh sťažovateľ odôvodňuje takto:\n«...\n\nAarhuský\n\ndohovor\n\nje\n\nsúčasťou komunitárneho práva...\n\nrozhodovanie\n\no sťažnostiach sťažovateľa je založené na výklade práva Európskej únie. V tejto súvislosti\nsťažovateľ dáva do pozornosti ústavnému súdu, že v konaní vedenom na Najvyššom súde\nSlovenskej republiky pod sp. zn. 4 Sžp/4/2013, v ktorom sa rieši druhovo rovnaká otázka\nteda, či je možné meritórne nepreskúmať na základe žaloby Lesoochranárskeho zoskupenia\nVLK, rozhodnutie orgánov ochrany prírody na základe uplynutia času. Najvyšší súd\nSlovenskej republiky uznesením sp. zn. 4 Sžp/4/2013 zo dňa 14. 4. 2015 prerušil konanie\na predložil Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej\núnie prejudiciálnu otázku na rozhodnutie: „Je možné právo na účinný prostriedok nápravy\na na spravodlivý proces, ktoré je zakotvené v čl. 47 Charty základných práv Európskej únie,\nv prípade tvrdeného porušenia práva na vysokú úroveň ochrany životného prostredia\nvykonaného predovšetkým pre podmienky Európskej únie Smernicou Rady č. 92/43/EHS\nz 21. 5. 1992 o ochrane prirodzených biotopov a voľne žijúcich živočíchov a rastlín,\nt. j. najmä napomáhať hľadaniu stanoviska v spojení s verejnosťou k projektu, ktorý môže\npravdepodobne významne ovplyvniť osobitne chránené územia sústredené pod európsku\nekologickú sústavu s názvom NATURA 2000, a právo, ktorého uplatnenia sa v zmysle\nč. 9 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese\na prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia a v medziach naznačených\nprostredníctvom rozsudku Súdneho dvora Európskej únie spisová značka C - 240/09\nzo dňa 8. 3. 2011 domáha žalobca ako nezisková organizácia založená na ochranu\nživotného prostredia na vnútroštátnej úrovni, spravodlivo naplniť aj takým postupom\nvnútroštátneho súdu, ktorý zastaví súdny prieskum v spore o preskúmanie rozhodnutia\no nepriznaní postavenia účastníka v správnom konaní o vydanie súhlasu, ako je tomu\nvo veci samej, a odkáže ho na podanie žaloby ako opomenutého účastníka v uvedenom\nsprávnom konaní?“ ...\nJe nesporné, že v prejudiciálnom konaní C-243/15 pred Súdnym dvorom Európskej\núnie sa rieši otázka, týkajúca sa výkladu zmlúv a aktov orgánov Európskej únie, ktorá úzko\nsúvisí s podstatou podávanej sťažnosti. Uvedená otázka spočíva v tom, či je možné odoprieť\nmimovládnej organizácii, zaoberajúcej sa otázkami životného prostredia, právo na\n\n8\n\nprieskum rozhodnutia, ktoré napadla na súde s poukázaním na to, že čas, počas ktorého sa\nmala vykonať činnosť, na ktorú napadnuté rozhodnutie orgánu ochrany prírody udelilo\nvýnimku, či súhlas, v čase súdneho prieskumu už uplynul.»\nII.\nII.1 K spoločnému prerokovaniu vecí\nPodľa § 31a ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon\nneustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom\nprimerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.\nV zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na\nspoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých\nistých účastníkov.\nZákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, v súlade\ns citovaným § 31a ods. 1 uvedeného zákona je však možné v konaní o sťažnosti podľa\nčl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane ustanovenie § 112 ods. 1 OSP.\nS prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.\nRvp 16238/2014, sp. zn. Rvp 16239/2014, sp. zn. Rvp 13585/2015, sp. zn. Rvp 13586/2015\na sp. zn. Rvp 13706/2015 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť\nuvedených sťažností rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy, tak, ako to je\nuvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.\nII.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 44 ods. 1 a čl. 46\nods. 1 a 2 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 9 ods. 3\n\n9\n\nAarhuského dohovoru napadnutými rozsudkami a uznesením najvyššieho súdu\na postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu\nÚstavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na\nneverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.\nPodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých\nprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané\nzákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj\nnávrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť\nuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je\nzjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,\nuznesenie sa nemusí odôvodniť.\nPodľa čl. 44 ods. 1 ústavy každý má právo na priaznivé životné prostredie.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na\ninom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím\norgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto\nrozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené\npreskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.\n\n10\n\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.\nPodľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru navyše bez toho, aby boli dotknuté procesy\npreskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2, každá strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky\nuvedené v jej vnútroštátnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístup\nk správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí\nsúkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom\nv oblasti životného prostredia.\nO zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu\nštátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo\nslobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti\nmedzi označeným postupom orgánu štátu, resp. jeho rozhodnutím a základným právom\nalebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne\nneopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej\nústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo\nslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I.\nÚS 110/02, I. ÚS 88/07).\nPodľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri\nuplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani\nprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného\nsúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia\na aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov\ntakejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou\no ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže\nstať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa\nvšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.\nO arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom\n\n11\n\nby bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia\npríslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis\nI. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).\nIntegrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\nje aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne\na zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace\ns predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu\n(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky\nnastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,\nprípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie\nrozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne\nobjasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu\nje plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).\nAj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre\nzdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale\nnemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná\nodpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd\nsplnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno\nposúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje,\naby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná\nodpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie\nrozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija\nc. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko\nz 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko\nz 19. 2. 1998).\nÚstavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre\nzákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na\nposkytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy\n\n12\n\n(čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy treba\nmať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnosti\no súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa možno\ndomáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto\nustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).\nÚlohou všeobecného súdu pri rozhodovaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí\nsprávnych orgánov v zmysle čl. 46 ods. 2 poslednej vety ústavy je zisťovať, či rozhodnutie\nsprávneho orgánu, zákonnosť ktorého má byť predmetom súdneho preskúmavania,\nje vzhľadom na jeho obsah spôsobilé týkať sa základných práv alebo slobôd. V prípade,\nak súd zistí, že to tak je, takéto rozhodnutie nesmie byť vylúčené zo súdneho preskúmania.\nZákladnému právu uvedenému v čl. 46 ods. 2 ústavy preto zodpovedá taký postup súdu,\nv rámci ktorého hodnotí nielen formálne znaky rozhodnutia predloženého mu na súdne\npreskúmavanie, ale aj to, či sa toto rozhodnutie svojím obsahom nedotýka niektorého\nzo základných práv alebo slobôd účastníka konania. Postup súdu, v ktorom zanedbal\nniektorý z týchto prvkov, zakladá porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy\n(III. ÚS 43/03, II. ÚS 236/02, II. ÚS 50/01, IV. ÚS 228/2011).\nUvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní o veciach\nsťažovateľa aj najvyšší súd, preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného\nprerokovania sťažností aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne\nv takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto\nzáklade formulovať záver, či sťažnosti nie sú zjavne neopodstatnené.\nÚstavný súd v prvom rade konštatuje, že v skutkovo i právne podobnej veci\nuž zaujali právny názor aj iné senáty ústavného súdu, ktoré sťažnosti sťažovateľa odmietli\npre zjavnú neopodstatnenosť (porov. I. ÚS 783/2014, I. ÚS 217/2015, II. ÚS 758/2015,\nIII. ÚS 50/2016). Keďže ústavný súd nedospel po predbežnom prerokovaní k odchylnému\nprávnemu názoru, vychádzal v prerokovávanej veci aj z citovaných rozhodnutí ústavného\nsúdu (a contrario § 6 zákona o ústavnom súde).\n\n13\n\nPo oboznámení sa s napadnutými rozsudkami a napadnutým uznesením najvyššieho\nsúdu ústavný súd konštatuje, že tieto rozhodnutia najvyššieho súdu vychádzajú\nzo zjednocujúceho stanoviska správneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Snj 72/2013\nz 24. júna 2013 „... na zjednotenie výkladu § 82 ods. 9 písm. a) a § 89 ods. 3 písm. b)\nzákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej\nlen „zákon o ochrane prírody“) o dôsledkoch neplatnosti povolenia na usmrtenie\nchráneného živočícha na priebeh súdneho konania...“, ktorým sa zjednotila odlišná\nrozhodovacia činnosť senátu „1Sžp“ a „10Sžp“ najvyššieho súdu, konkrétne v\nprávoplatných rozsudkoch senátov správneho kolégia najvyššieho súdu v konaniach sp. zn.\n10 Sžp 6/2013 a sp. zn. 1 Sžp 6/2013.\nSprávne kolégium najvyššieho súdu zaujalo toto stanovisko: «Neplatnosť povolenej\nvýnimky o povolení na odstrel chráneného živočícha – medveďa hnedého spôsobená\nuplynutím času, na ktorý bola výnimka povolená má za následok, že odpadol predmet\nkonania, lebo výnimka, ktorá bola obsahom rozhodnutia už zanikla a neexistuje. Správny\norgán preto môže (ba dokonca musí) zastaviť konanie o výnimke, a to v ktoromkoľvek štádiu\nsprávneho konania.\nSamotný zákon o ochrane prírody dáva do právomoci orgánu ochrany prírody\npovinnosť zastaviť konanie, ak dôvod na konanie odpadol a súčasne zakotvuje, že\nrozhodnutie vydané podľa tohto zákona stráca platnosť uplynutím času, na ktoré bolo\nvydané. V dôsledku toho je zrejmé, že „odpadnutím dôvodu na konanie“ treba rozumieť\nv prípade časovo limitovaného rozhodnutia aj stratu „platnosti rozhodnutia“ v dôsledku\nuplynutia času, na ktoré bolo vydané.\nÚstredný orgán štátnej správy, ktorý koná o rozklade preto musí konanie o udelenie\nvýnimky zastaviť tak, ako mu to ukladá § 82 ods. 9 písm. a) zákona o ochrane krajiny. Toto\nzákonné ustanovenie priamo ustanovuje, že orgán ochrany prírody konanie podľa tohto\nzákona zastaví, ak dôvod na konanie odpadol. Ak správny orgán postupoval v súlade\ns týmto zákonným ustanovením, povinnosťou súdu prvého stupňa je žalobu proti takémuto\njeho rozhodnutiu zamietnuť, keď navyše takýmto rozhodnutím nedochádza k založeniu,\nzmene alebo zrušeniu oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb a ani\n\n14\n\npráva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb už\nnimi nemôžu byť priamo dotknuté.\nAj Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom Náleze z 1. júla 2008, sp. zn.\nIII. ÚS 341/2007 o. i. konštatoval, že v aplikačnej činnosti štátnych orgánov treba zohľadniť\núčel zákona. Uviedol: „nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahrňujúcej\naplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je\nzisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho\nvýkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových\nmetód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom\ndopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho\npredpisu. Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy totiž neznamená\nvýlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných\nzákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 Ústavy nepredstavuje iba viazanosť\nštátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona.\nAk žalobca nepreukázal ukrátenie na svojich subjektívnych právach, ktoré mu malo\nvzniknúť rozhodnutím o zastavení konania, je namieste, aby odvolací súd rozsudok súdu\nprvého stupňa o zamietnutí žaloby potvrdil ako vecne správny. Najvyšší súd zdôrazňuje, že\nsúd v správnom súdnictve nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý na základe žalôb\nposudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej\nsprávy; správny súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia.\nZákladným cieľom konania v správnom súdnictve podľa piatej časti druhej hlavy\nObčianskeho súdneho poriadku je preskúmavať zákonnosť len takých rozhodnutí a postupov\nsprávnych orgánov ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických\nalebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo\npovinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté.\nZákonným predpokladom podania správnej žaloby v správnom súdnictve je teda\nskutočnosť, že žalobca bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím, ktoré je nezákonné\n(pozri R 62/1998). Správny súd musí skúmať preukázanie ukrátenia práv žalobcu\nnezákonným rozhodnutím ex offo. Ak žalobca nebol žiadateľom o udelenie výnimky\nk odstrelu medveďa hnedého a ak výnimka k odstrelu bola povolená žiadateľovi len na dobu\nurčitú, ktorá v priebehu konania o jej udelenie uplynula, potom treba skúmať, či žalobcovi\n\n15\n\nvznikla ujma na právach tým, že žalovaný zastavil rozkladové konanie z dôvodu uplynutia\ndoby, na ktorú bola táto výnimka k odstrelu udelená. Ak žalobca nepreukázal ukrátenie na\nsvojich právach, ktoré mu vzniklo rozhodnutím o zastavení rozkladového konania, potom\nsúd prvého stupňa musí žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného\no zastavení konania o rozklade zamietnuť.\nAk došlo k uplynutiu lehoty na odstrel chráneného živočícha až v priebehu konania\no rozklade, potom správny orgán musí zastaviť konanie celé. Ak však dôjde len k zastaveniu\nkonania o rozklade, aj potom s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu č. R 103/2011,\nformálne zopakovanie administratívneho konania nepredstavuje pre účastníka vo vzťahu\nk skutkovej stránke veci reálnu možnosť dosiahnuť rozhodnutie v jeho prospech a za\ntakýchto okolností platí, že nie každé porušenie procesného predpisu má za následok\nporušenie práv účastníka konania. Platí to najmä vtedy, ak sa účastníkovi inak vyhovie\nvo veci samej, kedy duplicitne reparovať čiastkové pochybenia nie je potrebné.\nZákon o ochrane prírody dáva do právomoci orgánu o ochrane prírody zastaviť\nkonanie, ak dôvod na konanie odpadol a súčasne zakotvuje, že rozhodnutie vydané podľa\ntohto zákona stráca platnosť uplynutím času, na ktoré bolo vydané. Za takýchto okolností\n„odpadnutím dôvodu na konanie“ treba rozumieť v prípade časovo limitovaného\nrozhodnutia aj stratu „platnosti rozhodnutia“ ako právny dôvod, ktorý má za následok\nodpadnutie predmetu konania v dôsledku uplynutia času, na ktoré bolo vydané. Neplatnosť\nvýnimky nemožno spájať len so skutočnosťou, že predmet konania zanikol napr. uhynutím\nzvieraťa (medveďa hnedého).\nAk podľa § 82 ods. 9 písm. a) v spojení s § 89 ods. 3 písm. b) zákona o ochrane\nprírody došlo k zastaveniu správneho konania z dôvodu, že uplynutím času, ktorým bolo\nuplynutie lehoty na odstrel chráneného živočícha – medveďa hnedého, odpadol dôvod na\nkonanie o povolení výnimky, je takýto postup a rozhodnutie v súlade so zákonom.\nAk rozhodnutie orgánu ochrany prírody o povolení na usmrtenie chráneného\nživočícha – medveďa hnedého podľa § 89 ods. 3 zákona o ochrane prírody stratilo platnosť\nuplynutím času, na ktoré bolo vydané, odpadol dôvod na ďalšie konanie o povolenie takejto\nvýnimky. Rozhodnutie orgánu ochrany prírody podľa § 82 ods. 9 písm. a) zákona o ochrane\nprírody správneho orgánu potom nemá predmet konania, lebo takýmto predmetom konania\nnie je zviera, na odstrel ktorého bola potrebná výnimka, ale predmetom správneho konania\n\n16\n\nje právna podmienka, ktorou je samotná výnimka. Ak takáto výnimka neexistuje, lebo jej\nplatnosť zanikla, potom súčasne odpadol aj predmet správneho konania a súd prvého\nstupňa musí zamietnuť žalobu proti takémuto rozhodnutiu zastavení konania o neplatnej\nvýnimke zamietnuť. Znamená to, že aj vtedy, ak čas, na ktorý bolo vydané rozhodnutie\nsprávneho orgánu prvého stupňa na povolenie odstrelu uplynie ešte pred právoplatnosťou\ntohto rozhodnutia, zaniká dôvod na konanie aj v konaní o rozklade, ktorý bol proti nemu\npodaný. Aj toto uplynutie času spôsobuje nevyhnutnosť zastavenia konania, lebo inak by\norgán konajúci o rozklade už nemohol neplatné rozhodnutie skúmať a prípadne ho zrušiť,\nzmeniť alebo potvrdiť, či rozklad zamietnuť. Samotný formálny priebeh konania o rozklade\nby nepredstavoval pre účastníka konania reálnu možnosť dosiahnuť rozhodnutie v jeho\nprospech a bolo by v rozpore so zásadou materiálnej pravdy aj v rozpore so zásadou\nhospodárnosti konania. Súd aj správny orgán musia pritom zásadu zisťovania skutočného\nstavu veci uplatňovať súčasne so zásadou hospodárnosti tak, aby nedochádzalo\nk zbytočnému predlžovaniu konania a aby sa neprimerane nezvyšovali náklady konania.\nIný výklad zákona by smeroval len formálnemu zopakovaniu konania o rozklade bez\ntoho, aby umožňovalo účastníkovi konania reálnu možnosť dosiahnuť materiálne iné\nrozhodnutie v jeho prospech a bolo by v rozpore aj so zásadou hospodárnosti správneho\nkonania, ktorá je zakotvená v § 3 ods. 3 správneho poriadku.»\nÚstavný súd po oboznámení sa s obsahom a dôvodmi stanoviska správneho kolégia\nnajvyššieho súdu a po preskúmaní napadnutých rozsudkov a napadnutého uznesenia\nnajvyššieho súdu a postupu, ktorý predchádzal ich vydaniu, dospel k záveru,\nže argumentácia sťažovateľa v sťažnostiach nespochybňuje ústavnú udržateľnosť právnych\nzáverov najvyššieho súdu. Tieto právne závery nie sú arbitrárne, napadnuté rozsudky\na napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nemožno považovať za zjavne neodôvodnené,\npreto sú ústavne akceptovateľné.\nPo preskúmaní napadnutých rozsudkov a napadnutého uznesenia najvyššieho súdu\nústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd v nich po materiálnej stránke zjavne vychádzal\nzo stabilného interpretačného prístupu k aplikácii ustanovení piatej časti Občianskeho\nsúdneho poriadku regulujúcich podstatu správneho súdnictva a jeho účelové zameranie\n\n17\n\nv právnom štáte. Tento prístup najvyššieho súdu je predznačený jeho ustálenou\njudikatúrou, ktorá je premietnutá napr. do rozhodnutia sp. zn. 4 Sž 98-102/02\nzo 17. decembra 2002, v ktorom sa uvádza: „rozhodnutie sa nezrušuje iba preto, aby sa\nzopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné, či\nvýhodnejšie rozhodnutie pre účastníka. Ustanovenie § 250i ods. 3 OSP jasne zakladá\nprekážku, účelom ktorej je zabrániť zrušovaniu rozhodnutí správnych orgánov zo strany\nsprávnych súdov, ktoré sú po hmotnoprávnej stránke nezvratné, t. j. ich zmenu nemožno\ndosiahnuť opakovaním procesu pre vady správneho konania. Neznamená to však, že\nsprávne orgány nemusia rešpektovať základné zásady správneho konania, medzi ktoré\nnepochybne patrí zásada súčinnosti správneho orgánu a účastníkov konania, avšak pokiaľ\nporušenie tejto zásady nemá, tak ako v danom prípade, vplyv na zákonnosť napadnutého\nrozhodnutia, smerovalo by zrušenie napadnutého rozhodnutia k čisto formalistickému\nzopakovaniu správneho konania.“\nÚčastník konania (sťažovateľ) si sám musí uvedomovať potrebu reálneho dopadu\nsúdneho rozhodnutia nielen na procesné práva a povinnosti účastníka správneho konania,\nale aj na jeho reálnu možnosť privodiť vecne iné, či pre účastníka konania výhodnejšie\npostavenie.\nÚstavný súd zdôrazňuje, že ani sťažnosťami napadnuté rozsudky, prípadne\nnapadnuté uznesenie najvyššieho súdu nie sú spôsobilé porušiť právo sťažovateľa účinne sa\nzúčastniť konania vedeného ministerstvom vo veci povolenia výnimky z ochrany medveďa\nhnedého podľa § 35 ods. 1 písm. a) zákona o ochrane prírody. V tejto súvislosti ústavný súd\npoukazuje aj na skutočnosť, že sťažovateľ si síce prostredníctvom sťažností právo zúčastniť\nsa týchto konaní chráni, avšak neuvádza, akým spôsobom by ho chcel v konkrétnych\nokolnostiach posudzovaných vecí realizovať. Ak by aj súdy v správnom súdnictve\nsťažovateľovi vyhoveli a ním napadnuté administratívne rozhodnutia zrušili, a veci vrátili\nministerstvu na ďalšie konania, ministerstvo by nemalo inú možnosť, len svoje konania\nzastaviť, pretože ich predmet – výnimky – zanikol uplynutím času, na ktorý boli povolené,\npričom nejde o konania, ktoré by bolo možné začať z úradnej povinnosti. Osobitne je\nmožnosť účinne realizovať práva podľa Aarhuského dohovoru sťažená v prípade, keď na\n\n18\n\nzáklade platne udelenej výnimky už došlo k odstrelu chráneného živočícha (medveďa\nhnedého).\nÚstavný súd už uviedol (II. ÚS 758/2015), že správne súdnictvo je primárne\nprostriedkom ochrany subjektívnych práv adresáta výkonu verejnej správy v jej\nnajrôznejších podobách. Len sekundárne je kritériom poskytovania tejto ochrany zákonnosť\nverejno-mocenských aktivít verejnej správy. Inými slovami, správne súdnictvo v systéme\nprávneho štátu nemá slúžiť naprávaniu nezákonnosti vo verejnej správe bez akéhokoľvek\nzreteľa na dopad eventuálne zistenej nezákonnosti na subjektívno-právnu pozíciu\ndotknutého. Preto nemožno vyhovieť takému návrhu na začatie konania v správnom\nsúdnictve, ktorého prerokovanie síce vedie k zisteniu formálneho rozporu činnosti verejnej\nsprávy so zákonom, no zároveň v ňom nebude preukázaný žiaden zásah do individuálnej\nsféry navrhovateľa. Účelom správneho súdnictva nie je náprava nezákonnosti vo verejnej\nspráve, ale účinná ochrana subjektívnych práv fyzickej osoby alebo právnickej osoby, voči\nktorej je verejná správa v jednotlivom prípade vykonávaná.\nVo vzťahu k sťažovateľovým námietkam, ktorými poukazuje na iné rozhodnutia\nnajvyššieho súdu v jeho porovnateľných veciach, ústavný súd odkazuje na už uvedené\nzjednocovacie stanovisko správneho kolégia najvyššieho súdu č. Snj 72/2013 z 24. júna\n2014, ktorým bola využitá zjednocovacia právomoc priznaná kolégiám najvyššieho súdu\npodľa § 21 ods. 3 písm. a) zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“). Zákonnou\npodmienkou využitia uvedenej právomoci kolégia najvyššieho súdu je zistenie, že došlo\nk rozdielom vo výklade právnych noriem v právoplatných rozhodnutiach senátov toho\nistého kolégia. Zjednocovacia právomoc kolégií najvyššieho súdu smeruje k napĺňaniu\nprávnej istoty ako imanentného znaku právneho štátu (napr. PL. ÚS 36/95), ktorého\nsúčasťou je požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní\nv rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95\na II. ÚS 80/99). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej\nprávnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno\n\n19\n\nobjektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (m. m. PL. ÚS 21/00,\nPL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05).\nAj z rozsudku ESĽP vo veci Beian v. Rumunsko zo 6. 12. 2007 vyplýva, že rozdielna\njudikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou\nvnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený\nna precedensoch ako prameňoch práva). K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza\naj na úrovni najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité,\naby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby\nuplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo\nrovnakých alebo podobných veciach.\nÚstavný súd konštatuje, že vo sfére, ktorá viedla sťažovateľa k iniciácii viacerých\nkonaní v správnom súdnictve, najvyšší súd postupoval v súlade s požiadavkami\nvyplývajúcimi zo zákona o súdoch, z princípu právneho štátu (čl. 1 ods. 1 ústavy), ako aj\njudikatúry ESĽP, keď prijal zjednocovacie stanovisko. Právny význam zjednocovacieho\nstanoviska z 24. júna 2014 spočíva v tom, že odo dňa jeho vydania sú ním senáty správneho\nkolégia najvyššieho súdu v záujme zabezpečenia právnej istoty viazané, t. j. pri nezmenenej\nprávnej úprave sú povinné toto stanovisko rešpektovať a z neho pri posudzovaní\ntzv. správnych žalôb v identických alebo obdobných prípadov vychádzať, a to bez ohľadu\nna svoje predchádzajúce rozhodnutia. K takým rozhodnutiam patria aj tie, na ktoré\nsťažovateľ vo svojich sťažnostiach argumentačne poukazuje (rozhodnutie vo veci sp. zn.\n1 Sžp 6/2013 z 24. septembra 2013 a rozhodnutie vo veci sp. zn. 1 Sžp 13/2013\nz 13. mája 2014).\nPokiaľ ide o sťažnosťou napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, toto nemalo\nza následok nevyhovenie sťažovateľovej žalobe, teda nešlo o rozhodnutie, ktoré by mu\nprivodilo negatívny výsledok z vecného hľadiska. Najvyšší súd napadnutým uznesením\no sťažovateľovej správnej žalobe konanie zastavil, čím mu privodil negatívny výsledok\nprocesného charakteru, ale bez meritórneho vysporiadania sa so žalobnými dôvodmi.\nZistený fakt má priamu súvislosť s obsahom základného práva na súdnu ochranu a vo sfére\n\n20\n\nsprávneho súdnictva nepochybne aj so základným právom zaručeným čl. 46 ods. 2 ústavy,\npretože nezákonné procesné zastavenie konania môže nadobudnúť až rozmery odmietnutia\nspravodlivosti (napr. m. m. III. ÚS 467/2015).\nV tejto súvislosti však ústavný súd musí opätovne podčiarknuť svoje postavenie\nnezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti oddeleného od sústavy všeobecného\nsúdnictva (čl. 124 ústavy). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd\na všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach\npatriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať\nvšeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha\nústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie\na aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy\n(I. ÚS 13/01).\nPodstata základného práva na súdnu ochranu i základného práva zaručeného čl. 46\nods. 2 ústavy v sťažovateľových veciach vyžadovala, aby súdy v správnom súdnictve\nzabezpečili nápravu eventuálneho nezákonného ukrátenia sťažovateľa na jeho právach\nči právom chránených záujmoch. Ako však už bolo uvedené, konkrétne okolnosti\nposudzovaných vecí neumožňovali správnym súdom takto vymedzený účel naplniť, pretože\nv čase ich rozhodovania už prípadné zásahy do sťažovateľových práv nepôsobili. Uplynula\ntotiž doba, počas ktorej bolo možné využiť administratívnymi rozhodnutiami zakotvené\npráva, priznanie a následný výkon ktorých sa sťažovateľ svojimi správnymi žalobami snažil\nodvrátiť. Napadnuté rozsudky a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nevykazujú znaky\nsvojvôle a sú dostatočne odôvodnené, a preto ústavný súd nie je oprávnený a ani povinný\ntieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04), pričom\nv tejto situácii nemá ani dôvod zasahovať do právnych názorov najvyššieho súdu\nvyslovených v napadnutých rozsudkoch a napadnutom uznesení.\nNa tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľove námietky,\nna ktorých založil svoje tvrdenie o porušení základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a 2\n\n21\n\nústavy, sú nedôvodné, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažností podľa § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde ako zjavne neopodstatnených.\nObdobný záver možno formulovať aj vo vzťahu k právu na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru s poukazom na ustálenú judikatúru ústavného súdu,\nv ktorej sa opakovane uvádza, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca\nv základnom zákone Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu\nochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97), a preto\nv obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07). Navyše, ústavný\nsúd poukazuje aj na skutočnosť, že z judikatúry ESĽP (napr. rozsudok zo 16. 7. 1971\nvo veci Ringeisen c. Rakúsko, séria A č. 13) možno vyvodiť limitovaný priestor na\nuplatňovanie práva na spravodlivé súdne konanie v správnom súdnictve (pojem „občianske\npráva a záväzky“ a „trestné obvinenie“). Ústavný súd nepovažuje za potrebné vo veciach\nsťažovateľa k tejto otázke zaujať meritórny postoj, keďže bez ohľadu na odpoveď by\nk záveru o porušení práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru\nnapadnutými rozhodnutiami najvyššieho súdu nemohol dospieť.\nRovnaký záver ako vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy je potrebné podľa názoru\nústavného súdu formulovať aj vo vzťahu k namietanému porušeniu práva zaručeného čl. 9\nods. 3 Aarhuského dohovoru, keďže jeho aplikácia je viazaná na splnenie podmienok\nvyplývajúcich z vnútroštátneho práva. Tieto sú v podmienkach Slovenskej republiky\nv správnom súdnictve predurčené jeho (už spomínaným) primárnym účelovým zameraním\nna ochranu subjektívnych práv žalobcu. Preto ak príslušný súd v správnom súdnictve\nnemohol pre nedostatok vplyvu preskúmavaných rozhodnutí orgánov verejnej správy na\nsubjektívne postavenie sťažovateľa preskúmať ich zákonnosť, potom rešpektoval\nvnútroštátne podmienky uplatnenia práva zaručeného čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru.\nZ toho vyplýva, že v sťažovateľom namietaných prípadoch k porušeniu čl. 9 ods. 3\nAarhuskeho dohovoru nemohlo dôjsť.\nÚstavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré by mohli viesť k záveru o porušení\nzákladného práva sťažovateľa na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 ods. 1 ústavy\n\n22\n\nnapadnutými rozsudkami a napadnutým uznesením najvyššieho súdu a postupom, ktorý\npredchádzal ich vydaniu.\nNa základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosti\nsťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.\nKeďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch\nuplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 1. júna 2016\n\n23", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "občianske združenie", "konanie-zastavenie", "minister, ministerstvo", "práva a slobody – právo na ochranu životného prostredia a kultúrneho dedičstva-právo na priaznivé životné prostredie", "konanie pred ústavným súdom-použitie ustanovení Občianskeho súdneho poriadku", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "správne konanie-rozklad", "životné prostredie", "správne súdnictvo-vylúčenie z preskúmavania súdom", "konanie-neodstrániteľný nedostatok podmienok", "mimovládne organizácie", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces", "správne súdnictvo-rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na prieskum zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:e8d9f9ef-9858-4180-9c82-ac60f700c406", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.50.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 50/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 50/2016 z 2. 2. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-02-02", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.50.2016.1"}, {"guid": "ussr:ae4c77a4-52bb-41bc-b824-3637fb10a173", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.758.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 758/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 758/2015 z 11. 11. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-11-11", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.758.2015.1"}, {"guid": "ussr:20dd9343-b619-4359-a33e-657fbe24c9f5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:3.US.467.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 467/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 467/2015 z 22. 9. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-09-22", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.467.2015.1"}, {"guid": "ussr:8b3e3a83-bce7-4535-a7d3-b8cd8eec7afb", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:1.US.217.2015.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 217/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 217/2015 z 13. 5. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-05-13", "citacie_n": 53, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.217.2015.1"}, {"guid": "ussr:7fa8b768-e9ec-4765-90cf-dd0a1c3c8a03", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 783/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 783/2014 z 17. 12. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-12-17", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7fa8b768-e9ec-4765-90cf-dd0a1c3c8a03"}, {"guid": "ussr:a98f61a2-4fee-4868-a262-d32066266c29", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 228/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 228/2011 z 2. 6. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-06-02", "citacie_n": 277, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a98f61a2-4fee-4868-a262-d32066266c29"}, {"guid": "ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 195/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 195/07 z 31. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-31", "citacie_n": 1812, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb"}, {"guid": "ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 88/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 88/07 z 30. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-30", "citacie_n": 2025, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708"}, {"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:386472fd-0d36-4ed1-82e1-ccfd6ad16085", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 328/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 328/05 z 29. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-29", "citacie_n": 1149, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:386472fd-0d36-4ed1-82e1-ccfd6ad16085"}, {"guid": "ussr:5c488fc7-129c-49c3-8cbc-8c8b8f67169c", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 6/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 6/04 z 19. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-19", "citacie_n": 1047, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c488fc7-129c-49c3-8cbc-8c8b8f67169c"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 60/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 60/04 z 19. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-19", "citacie_n": 2204, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:fba46749-0f29-4901-80c4-89aedb71e0be", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 43/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 43/03 z 7. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-07", "citacie_n": 45, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fba46749-0f29-4901-80c4-89aedb71e0be"}, {"guid": "ussr:60b94cb1-8426-4480-aab5-7a7f0a46ddf9", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 236/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 236/02 z 11. 12. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-12-11", "citacie_n": 33, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:60b94cb1-8426-4480-aab5-7a7f0a46ddf9"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 110/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 110/02 z 7. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-07", "citacie_n": 2079, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471"}, {"guid": "ussr:ecc5d2f6-ad9e-4e1a-8807-363f772de4c0", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 56/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 56/01 z 10. 7. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-07-10", "citacie_n": 983, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ecc5d2f6-ad9e-4e1a-8807-363f772de4c0"}, {"guid": "ussr:d8ffb1fb-1fba-47f4-ba22-503363fb8027", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 50/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 50/01 z 11. 10. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-10-11", "citacie_n": 310, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d8ffb1fb-1fba-47f4-ba22-503363fb8027"}, {"guid": "ussr:4ff44017-7b03-4f36-a715-9b791b5982b4", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/01 z 14. 3. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-03-14", "citacie_n": 768, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4ff44017-7b03-4f36-a715-9b791b5982b4"}, {"guid": "ussr:62fed15e-44dc-44e7-b7d8-7b76b9e39e57", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.21.2000.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 21/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 21/00 z 15. 11. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-11-15", "citacie_n": 1359, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.21.2000.1"}, {"guid": "ussr:516ef6bd-ef7c-42ac-936a-fc1f813ee427", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.80.1999.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 80/99", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 80/99 z 18. 8. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-08-18", "citacie_n": 1187, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.80.1999.1"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "ussr:2115fe63-2931-418d-8fd9-44b09da4b2a4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 71/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/97 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 3317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1"}, {"guid": "ussr:62219be0-7cfc-4d8e-8884-ed8dcba1385d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.21.1998.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 21/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 21/98 z 5. 3. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-03-05", "citacie_n": 590, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.21.1998.1"}, {"guid": "ussr:78c3c2c8-5b23-4e3b-8b09-7770961882ff", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.36.1995.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 36/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 36/95 z 3. 4. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-04-03", "citacie_n": 849, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.36.1995.1"}, {"guid": "ussr:1d9f7480-257d-4edd-9f1f-79c6e292bfff", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.16.1995.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 16/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 16/95 z 24. 5. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-05-24", "citacie_n": 2672, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.16.1995.1"}, {"guid": "ussr:3f982ccb-cb68-4e9b-bffe-f3fd20913c11", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.87.1993.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 87/93", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 87/93 z 23. 9. 1993", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1993-09-23", "citacie_n": 1236, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.87.1993.1"}], "citovane_v": []}