{"guid": "ussr:61e5a433-e6ce-4aa6-87a5-b870ece29839", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.455.2012.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 455/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 455/2012 z 2. 12. 2015", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 2. decembra 2015, sp. zn. II. ÚS 455/2012, ECLI:SK:USSR:2016:2.US.455.2012.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ľudmila Gajdošíková", "sudca_id": 1082, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ludmila-gajdosikova-1082", "datum_vydania": "2015-12-02", "forma": "Nález", "povaha": ["nevyhovuje", "právo porušené bolo", "nevyhovuje", "právo porušené bolo", "nevyhovuje", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "nazov": "čl. 20 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "nazov": "čl. 47 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-47"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1.odsek-1", "nazov": "čl. 1 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1 ods. 1", "nazov": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-47", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-1", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/61e5a433-e6ce-4aa6-87a5-b870ece29839", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.455.2012.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.455.2012.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.455.2012.1/text", "citacie_n": 12, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nII. ÚS 455/2012-109\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. decembra 2015\nv senáte zloženom\n\nz predsedníčky\n\nĽudmily\n\nGajdošíkovej\n\n(sudkyňa\n\nspravodajkyňa)\n\na zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza v konaní o sťažnostiach Daňového úradu\nKošice, Rozvojová 2, Košice, a Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky, Vazovova 2,\nBratislava, zastúpených Mgr. Zuzanou Tomkovou, Továrenská 480/60, Vlkanová,\nzamestnankyňou odboru právnych služieb Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky,\nvo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3\nÚstavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom\npod sp. zn. 26 R 5/2011 a jeho uznesením zo 4. mája 2012 takto\nrozhodol:\n1. Základné právo Daňového úradu Košice na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu\nKošice I v konaní vedenom pod sp. zn. 26 R 5/2011 a jeho uznesením zo 4. mája 2012\nporušené boli.\n\n2. Uznesenie Okresného súdu Košice I sp. zn. 26 R 5/2011 zo 4. mája 2012\nz r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.\n3. Vo zvyšnej časti sťažnosti Daňového úradu Košice n e v y h o v u j e .\n4. Sťažnosti Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky n e v y h o v u j e .\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júla 2012\ndoručená sťažnosť Daňového úradu Košice, Rozvojová 2, Košice (ďalej len „daňový úrad“\nalebo „sťažovateľ“), a 18. júla 2012 sťažnosť Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky,\nVazovova 2, Bratislava (ďalej len „finančné riaditeľstvo“, spolu ďalej len „sťažovatelia“),\nktorou zhodne namietali porušenie základných práv podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3\nÚstavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1\nDodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej\nlen „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“)\nv konaní vedenom pod sp. zn. 26 R 5/2011 a jeho uznesením zo 4. mája 2012.\nPodľa názoru sťažovateľov k porušeniu označených práv malo dôjsť uznesením\nokresného súdu sp. zn. 26 R 5/2011 zo 4. mája 2012, ktorým potvrdil reštrukturalizačný\nplán spoločnosti\n\n(ďalej aj „dlžník“),\n\nschválený na schôdzi konanej 19. apríla 2012 a súčasne ukončil reštrukturalizáciu\ndlžníka. Sťažovatelia\nreštrukturalizácie\n\nv tejto súvislosti uviedli, že\n\no návrhu\n\ndlžníka:\n\n„v\n\nprávnej veci povolenej\n...\n\nna\n\npotvrdenie\n\nreštrukturalizačného plánu podáva Ústavnému súdu SR... sťažnosť proti Okresnému súdu\nKošice I, pretože sa domnieva, že Uznesením Okresného súdu Košice I zo dňa 4. 5. 2012,\nsp. zn. 26 R/5/2011, zverejneného v Obchodnom vestníku SR dňa 14. 5. 2012,\n\n2\n\nv právnej veci povolenej reštrukturalizácie o návrhu dlžníka\nna potvrdenie reštrukturalizačného plánu, ktorým bol reštrukturalizačný plán dlžník\npotvrdený a reštrukturalizácia ukončená... boli porušené jeho\npráva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 1 ods.1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd ako aj právo na rovnosť účastníkov v konaní\npodľa článku 47 ods. 3 Ústavy SR, práva na ochranu majetku podľa článku 20 Ústavy SR\na článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd.“.\nČo sa týka procesnej spôsobilosti na podanie sťažnosti ústavnému súdu, sťažovatelia\nokrem iného uviedli, že „... poskytnutie Ústavou SR garantovanej ochrany účastníka\nkonania nemôže byť viazané len na neštátne fyzické a právnické osoby, a podľa názoru\nsťažovateľa je potrebné takúto ochranu Ústavným súdom SR poskytnúť aj štátu, ktorý má\nv prípadoch súdnych konaní postavenie právnickej osoby a jeho postavenie účastníka\nkonania nie je postavením vrchnostenským, ale musí mať rovnaké práva a povinnosti\nako všetci ostatní účastníci súdneho konania...“.\nK porušeniu základného práva zaručeného v čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 20 ústavy,\nako aj čl. 1 dodatkového protokolu sťažovatelia okrem iného uviedli, že okresný súd sa\n„vo svojom rozhodnutí... dostatočne nevysporiadal so svojou povinnosťou posúdiť súlad\nreštrukturalizačného plánu so spoločným záujmom veriteľov, ktorý by... mal v sebe zahŕňať\naj právo na rovnaké postavenie účastníkov reštrukturalizačného konania vyplývajúce\nz článku 47 ods. 3 Ústavy SR a zároveň z ustanovenia § 6 ZKR, podľa ktorého\nzvýhodňovanie niektorých veriteľov je neprípustné a veritelia s rovnakými právami majú\npri riešení úpadku dlžníka rovnaké postavenie (všetci účastníci sú si v konaní pred súdmi\nrovní)“. Podľa názoru sťažovateľov je preto zrejmé, že v danom prípade „došlo v celom\nprocese reštrukturalizácie k zvýhodneniu len určitej skupiny veriteľov − akcionárov\npríjemcu štátnej pomoci a ich záujem a pohľad na výhodnosť reštrukturalizačného plánu\nbol jediným kritériom pre rozhodovanie súdu. Takýmto postupom súdu došlo k porušeniu\npráva na ochranu majetku SR ako aj k porušeniu princípu rovnakého postavenia účastníkov\nkonania.“.\n\n3\n\nK porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy\na práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovatelia uviedli, že jeho „Obsahom... je aj právo\núčastníka konania... na rozhodnutie, ktorého dôvody vydania sú zjavné a zreteľné\na založené na nestrannom posúdení predmetu konania v súlade so všetkými všeobecne\nzáväznými právnymi predpismi...“. Napriek tomu, že v reštrukturalizačnom konaní bola\nuplatnená požiadavka daňového úradu podľa európskeho práva, sa okresný súd vo svojom\nrozhodnutí riadne nevysporiadal so všetkými podmienkami potvrdenia reštrukturalizačného\nplánu, „nerešpektujúc prednosť komunitárneho práva pred vnútroštátnym právnym\nporiadkom...“.\nPokiaľ ide o výklad ustanovení zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii\na o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no reštrukturalizácii“) okresným súdom, sťažovatelia takisto poukázali na skutočnosť,\nže „Ústavne konformný výklad ustanovení ZKR... musí zohľadňovať povinnosť určenú\nSlovenskej republike v rozhodnutí Komisie v súlade s príslušnými normami EÚ\na judikatúrou ESD v nadväznosti na článok čl. 1 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého SR\ndodržiava a uznáva svoje medzinárodné záväzky a s čl. 7 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého\nmajú právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie prednosť pred\nzákonmi SR ako aj princípov právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej.“.\nNa základe uvedeného sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd po prijatí sťažností\nna ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:\n„1. Okresný súd Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 26 R/5/2011 porušil základné\nprávo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a článku 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na rovnosť účastníkov\nkonania podľa článku 47 ods. 3 Ústavy SR a právo na ochranu majetku sťažovateľa podľa\nčlánku 20 Ústavy SR a článku 1 ods. 1 Dodatkového protokolu Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd.\n2. Uznesenie Okresného súdu Košice I sp. zn. 26 R/5/2011 zo dňa 4. 5. 2012 zrušuje\na vec vracia na ďalšie konanie.“\n\n4\n\nSťažovatelia zároveň navrhli, aby ústavný súd rozhodol aj o odložení vykonateľnosti\nuznesenia okresného súdu sp. zn. 26 R 5/2011 zo 4. mája 2012 až do rozhodnutia ústavného\nsúdu vo veci samej, a taktiež, aby sa neriadil poradím doručenia ústavnej sťažnosti\na rozhodol o nej prednostne „v súlade s naliehavosťou veci vyplývajúcej z rozhodnutia\nKomisie o povinnosti Slovenskej republiky vymôcť nezákonne poskytnutú štátnu pomoc\nokamžite a rýchlo“.\nUznesením č. k. II. ÚS 455/2012-30 z 18. októbra 2012 ústavný súd sťažnosti\nsťažovateľov spojil na spoločné konanie, prijal ich na ďalšie konanie a odložil\nvykonateľnosť napadnutého uznesenia okresného súdu č. k. 26 R 5/2011-2072\nzo 4. mája 2012 podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993\nZ. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení\njeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).\nPo prijatí sťažností na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedu okresného súdu,\naby sa vyjadril k sťažnosti a zároveň oznámil, či trvá na ústnom pojednávaní vo veci.\nPredseda okresného súdu sa k sťažnostiam vyjadril v prípise sp. zn. 1 SprV 459/2012\nz 12. novembra 2012, v ktorom poukázal na doterajší priebeh napadnutého konania, pričom\nuviedol:\n„Nakoľko dospel súd k záveru, že neboli podstatným spôsobom porušené\nustanovenia ZKR týkajúce sa náležitostí reštrukturalizačného plánu, postupe pri jeho\npríprave, hlasovaní o tomto pláne a ani iné ustanovenia týkajúce sa reštrukturalizačného\nplánu spôsobom, ktorý by mal nepriaznivý vplyv na niektorého z účastníkov\nreštrukturalizačného plánu, nebolo súdom zistené, že by prijatie tohto plánu bolo\ndosiahnuté podvodným konaním alebo poskytnutím osobitných výhod niektorému\núčastníkovi plánu, ani to, že by bol reštrukturalizačný plán v podstatnom rozpore so\nspoločnými záujmami veriteľov, súd uznesením zo dňa 04. 05. 2012 č. k. 26 R/5/2011-2072\npotvrdil reštrukturalizačný plán dlžníka a ukončil reštrukturalizáciu dlžníka −\nUznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 15. 05. 2012.\nDňa 11. 05. 2012 spoločnosť\npodali návrh\n\n5\n\nna zamietnutie reštrukturalizačného plánu v znení prijatom na schvaľovacej schôdzi dňa\n19. 04. 2012.\nOkresný súd Košice I uvedený návrh spoločnosti\npredložil Krajskému súdu Košice na rozhodnutie.\nKrajský súd Košice uznesením zo dňa 21. 06. 2012 č. k. 3 CoKR/9/2012-2107\nodvolanie spoločnosti\n\nproti uzneseniu\n\nOkresného súdu Košice I zo dňa 04. 05. 2012... odmietol...\nNa základ uvedeného sa Okresný súd Košice I nestotožňuje so sťažnosťami\nsťažovateľov, a to s poukazom na skutočnosť, že v prípade pripustenia správnosti\nargumentácie sťažovateľov vo vzťahu k zabezpečeniu vymožiteľnosti ich právnych nárokov\nv celom rozsahu, by nepochybne došlo k porušeniu zásady rovnosti účastníkov\nreštrukturalizačného a rovnako aj k porušeniu práv na ochranu majetku ostatných\núčastníkov reštrukturalizačného konania.“\nPredseda okresného súdu zároveň ústavnému súdu oznámil, že netrvá na ústnom\npojednávaní vo veci.\nVyjadrenie okresného súdu zaslal ústavný súd na vedomie a prípadné zaujatie\nstanoviska zástupkyni sťažovateľov a zároveň ju vyzval, aby sa vyjadrila, či trvá na tom,\naby sa vo veci sťažovateľov konalo ústne pojednávanie. Zástupkyňa sťažovateľov\nk vyjadreniu okresného súdu uviedla:\n„Z uvedeným záverom Okresného súdu Košice I. sťažovatelia nemôžu súhlasiť.\nPokiaľ sa ako determinant určujúci spoločný záujem veriteľov uplatňuje maximalizácia\nuspokojenia pohľadávok všetkých veriteľov pri spravodlivom usporiadaní vzťahov všetkých\nveriteľov s dlžníkom v reštrukturalizačnom konaní, nie je možné považovať uspokojenie\npohľadávok aj keď väčšiny (ale majetkovo bezvýznamnej menšiny) veriteľov dosiahnutej\nv dôsledku popretia pohľadávky s najvyššou hodnotou za dodržanie zásady rovnosti\núčastníkov reštrukturalizačného konania. Najmä ak prihliadneme na skutočnosti uvedené\nv podaných sťažnostiach, že na popretie prihlásenej pohľadávky Daňového úradu Košice,\nktorá bola rozhodujúca pre posúdenie predĺženia dlžníka pre účely povolenia\nreštrukturalizácie, neboli dané zákonom stanovené dôvody. Zároveň tým bola Daňovému\n\n6\n\núradu Košice odňatá možnosť uplatňovania jeho ďalších veriteľských oprávnení v rámci\nprebiehajúceho reštrukturalizačného konania.\nJe teda nepochybne zrejmé, že v danom prípade došlo v celom procese\nreštrukturalizácie k zvýhodneniu len určitej skupiny veriteľov − akcionárov dlžníka, ktorých\nzáujem a pohľad na výhodnosť reštrukturalizačného plánu bol jediným kritériom\npre rozhodovanie súdu.“\nZástupkyňa sťažovateľov súčasne ústavnému súdu oznámila, že netrvá na ústnom\npojednávaní vo veci.\nÚstavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom\nsúde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho\nnemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.\nDňa 31. januára 2013 bol ústavnému súdu doručený návrh dlžníka na prerušenie\nkonania a vstup vedľajšieho účastníka do konania.\nO návrhu dlžníka rozhodol ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 455/2012-53\nzo 7. februára 2013 tak, že ho odmietol.\nÚstavný\n\nsúd\n\nnásledne\n\nzaslal\n\ndlžníkovi\n\nako\n\ndotknutej\n\nosobe\n\nsťažnosti\n\nsťažovateľov, uznesenie ústavného súdu č. k. II. ÚS 455/2012-30 z 18. októbra 2012,\nvyjadrenie okresného súdu z 12. novembra 2012 a vyjadrenie zástupkyne sťažovateľov\nz 13. decembra 2012.\nDlžník zaslal 17. apríla 2013 ústavnému súdu „Vyjadrenie dotknutej osoby k\nprijatým sťažnostiam“, v ktorom poukázal na to, že ústavný súd prijal sťažnosti osôb, ktoré\ntieto sťažnosti nepodali, pretože v sťažnostiach sú sťažovatelia označení ako «„Slovenská\nrepublika – Daňový úrad Košice“ a „Slovenská republika – Finančné riaditeľstvo\nSlovenskej republiky“», pričom v uznesení o prijatí sú sťažovatelia označení ako „Daňový\núrad Košice... a Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky“. Okrem toho argumentoval\n\n7\n\ntým, že finančné riaditeľstvo nebolo účastníkom reštrukturalizačného konania a neprihlásilo\nsi žiadnu pohľadávku.\nDlžník v súvislosti s aktívnou vecnou legitimáciou sťažovateľov poukázal tiež na to,\nže sťažovatelia sú orgánmi štátu, ktorým ústava nepriznáva právo namietať pred ústavným\nsúdom porušenie ich základných práv a slobôd. Na podporu svojej argumentácie poukázal\nna závery ústavného súdu v uznesení sp. zn. II. ÚS 87/09 z 24. februára 2009.\nPodľa dlžníka z okolností prípadu je zrejmé, že daňový úrad si plnil „verejnoprávnu\npovinnosť uloženú rozhodnutím Komisie... uplatňoval svoju obmedzenú spôsobilosť byť\núčastníkom súdneho konania..., ktorá vyplýva z § 5 ods. 6 zákona č. 479/2009 Z. z.\no daňových orgánoch... len v rámci svojej pôsobnosti určenej zákonom. A contrario daňové\núrady ani nemajú spôsobilosť byť účastníkom konania vo veciach, ktoré nepatria do ich\nzákonom vymedzenej právomoci a pôsobnosti, teda mimo rámca plnenia úloh verejného\nzáujmu... nekonal v rámci svojho slobodného priestoru a neprejavoval svoju slobodnú vôľu,\nale konal na základe rozhodnutia Komisie a na základe Nariadenia Rady (ES)\nč. 659/1999... bol povinný informovať Komisiu o opatreniach vykonaných na splnenie\npovinnosti uvedenej v rozhodnutí Komisie.“. Z týchto skutočností vyplýva, že daňový úrad\n„vykonával vrchnostenskú právomoc štátu a vystupoval ako nositeľ verejných úloh,\nčo vylučuje, aby bol zároveň nositeľom základných ľudských práv, ktorých ochrany by sa\nmohol domáhať v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy pred ústavným súdom“.\nDlžník vo svojom vyjadrení poukázal tiež na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej\núnie (ďalej len „Súdny dvor“) z 24. 1. 2013 vo veci C-73/11 P, ktorým bol zrušený\nrozsudok Všeobecného súdu Európskej únie zo 7. 12. 2010 vo veci T-11/07, ktorým tento\nzamietol žalobu dlžníka o vyhlásenie neplatnosti rozhodnutia Komisie 2007/254/ES\nzo 7. júna 2006 C 25/05 (ex NN 21/05). Podľa dlžníka predmetné rozhodnutie naznačuje, že\nrozhodnutie Komisie môže byť zrušené v ďalšom konaní pred Všeobecným súdom\nEurópskej únie, čím by odpadol právny dôvod vzniku pohľadávky daňového úradu.\n\n8\n\nDlžník tiež namietal, že rozhodujúca časť argumentácie sťažovateľov nebola\nuplatnená v reštrukturalizačnom konaní, kde by sa ňou mohli zaoberať veriteľský výbor,\nschvaľovacia schôdza a okresný súd. Zo zápisnice zo zasadnutia veriteľského výboru\n22. marca 2012 vyplýva, že predseda veriteľského výboru vyzval všetkých veriteľov,\naby pripomienky k návrhu reštrukturalizačného plánu predložili do 28. marca 2012. Daňový\núrad svoje vyjadrenie, ktoré neobsahuje námietky zodpovedajúce ústavnoprávnej\nargumentácii v sťažnostiach, predložil až 29. marca 2012. Týmto daňový úrad „znemožnil,\naby sa s ňou (teda ústavnoprávnou argumentáciou, pozn.) v záujme riadneho\na presvedčivého odôvodnenia uznesenia o potvrdení plánu vysporiadal okresný súd“,\na týmto tiež postavil ústavný súd „do pozície prvoinštačného súdu“. Ústavný súd preto\nnemá právomoc rozhodovať o týchto námietkach, pričom je irelevantné, že sťažovatelia\nsú „telesá štátu“.\nDlžník k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uviedol, že okresný súd „dal všetkým účastníkom\nreštrukturalizačného konania (teda aj daňovému úradu) jasnú, zrozumiteľnú a primerane\nodôvodnenú odpoveď prečo rozhodol tak, že reštrukturalizačný plán dotknutej osoby\npotvrdil a rozhodol o skončení reštrukturalizácie. Vysporiadal sa pritom so všetkými\nrelevantnými ustanoveniami zákona o konkurze a reštrukturalizácii (ZKR), pričom celkom\nlogicky nemohol reagovať na sťažnostnú argumentáciu daňového úradu, keďže tento\npopretý veriteľ ju v reštrukturalizačnom konaní ani pred správcom, a ani pred okresným\nsúdom neuplatnil...“.\nDlžník tiež uviedol, že postupom okresného súdu nedošlo k porušeniu základného\npráva na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, keďže daňový úrad dostal\nprimeranú príležitosť na uplatnenie svojich procesných práv a povinností.\n„Miera uspokojenia zabezpečených veriteľov (akcionárov dotknutej osoby) bola\nvyššia z dôvodu nespornosti ich pohľadávok. Naopak, miera uspokojenia prihlásenej\npohľadávky daňového úradu bola v reštrukturalizačnom pláne nižšia z dôvodu, že táto bola\nv celom rozsahu správcom popretá... Naopak, ako správne uvádza okresný súd vo vyjadrení\nk sťažnostiam, až pripustenie správnosti argumentácie daňového úradu o 100 % uspokojení\n\n9\n\npopretej pohľadávky daňového úradu s vylúčením akéhokoľvek uspokojenia ostatných\nveriteľov, by zakladalo porušenie označeného práva u týchto ostatných účastníkov.“\nK porušeniu základného práva podľa čl. 20 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového\nprotokolu dlžník uviedol, že nikdy neuznal žiadnu pohľadávku na vrátenie „údajnej štátnej\npomoci. Jediná pohľadávky daňového úradu voči dotknutej osobe bola daňová pohľadávka\nvo výške cca 416 mil. Sk, ktorá bola odpísaná právoplatným rozhodnutím samotného\ndaňového úradu ešte v roku 2005 na základe právoplatného uznesenia o potvrdení\nvyrovnania...“.\nDňa 9. apríla 2013 bolo ústavnému súdu doručené podanie dozorného správcu\ndlžníka\n\n(ďalej len „správca“), v ktorom navrhol, aby ústavný súd\n\npovolil jeho vstup do konania o sťažnostiach sťažovateľov ako vedľajšieho účastníka.\nO návrhu správcu rozhodol ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 455/2012-67\nz 30. apríla 2013 tak, že ho odmietol.\nDlžník v podaní doručenom ústavnému súdu 7. júna 2013 namietal predpojatosť\nsudcu II. senátu ústavného súdu Lajosa Mészarosa, vychádzajúc so záverov, ktoré tento\nsudca vyslovil vo svojom odlišnom stanovisku z 12. decembra 2012 k nálezu pléna\nústavného súdu vo veci sp. zn. PL. ÚS 115/2011.\nSudca II. senátu ústavného súdu Lajos Mészáros vo svojom vyjadrení k námietke\npredpojatosti dlžníka navrhol na túto námietku neprihliadnuť vzhľadom na to, že dlžník ako\ndotknutá osoba nie je účastníkom konania so všetkými jej procesnými právami\na povinnosťami, preto nemá ani procesné právo odmietnuť sudcu pre jeho predpojatosť.\nNapriek stanovisku sudcu II. senátu ústavného súdu Lajosa Mészárosa ústavný súd\npovažoval za vhodné, aby o námietke predpojatosti dlžníka rozhodol iný senát ústavného\nsúdu postupom podľa § 28 ods. 3 zákona o ústavnom súde. O námietke predpojatosti\nrozhodoval na základe relevantného rozvrhu práce III. senát ústavného súdu, ktorý rozhodol\n\n10\n\nuznesením č. k. III. ÚS 278/2015-18 z 9. júna 2015 tak, že sudca II. senátu ústavného súdu\nLajos Meszáros nie je vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie vo veci vedenej na ústavnom\nsúde pod sp. zn. II. ÚS 455/2012.\nPodaním doručeným ústavnému súdu 21. novembra 2013 doplnil dlžník svoje\nvyjadrenie k sťažnostiam sťažovateľov. V predmetnom podaní poukázal na rozhodnutie\nKomisie zo 16. októbra 2013 o štátnej pomoci č. SA.18211 (C 25/2005) (ex NN 21/2005)\nposkytnutej Slovenskou republikou v prospech\n\n, ktorým bolo\n\nrozhodnuté o zrušení rozhodnutia Komisie 2007/254/ES zo 7. júna 2006 vo veci C 25/2005\n(ex NN 21/2005) a tiež o tom, že štátna pomoc, ktorú Slovenská republika poskytla\nv prospech spoločnosti\n\n, vo výške 416 515 990 Sk, nie je zlučiteľná\n\ns vnútorným trhom.\nDlžník uviedol, že s výrokom predmetného rozhodnutia Komisie zo 16. októbra 2013\nnesúhlasí a má v úmysle podať žalobu o neplatnosť tohto rozhodnutia. Poukázal však na to,\nže rozhodnutie Komisie zo 16. októbra 2013 má vplyv na konanie o sťažnostiach\nsťažovateľov.\n„Z vyššie uvedeného je zrejmé, že v dôsledku zrušenia rozhodnutia Komisie\n2007/254/ES zo 7. júna 2006 vo veci C 25/2005 (ex NN 21/2005) odpadol právny dôvod\nvzniku pohľadávky, ktorú si sťažovateľ Daňový úrad Košice prihlásil prihláškou č. 1\ndo reštrukturalizačného konania na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 26 R/5/2011.\nZrušením predmetného rozhodnutia Komisie došlo k tomu, že pohľadávka\nsťažovateľa, ktorá bola prihlásená prihláškou do reštrukturalizácie dlžníka neexistuje\na v dôsledku uvedeného je vyvrátená celá sťažnostná argumentácia sťažovateľov.“\nPodaním doručeným ústavnému súdu 28. mája 2015 doplnil dlžník svoje vyjadrenie\nk sťažnostiam sťažovateľov. Vo svojom podaní opakovane poukázal na to, že rozhodnutie\nKomisie zo 7. júna 2006 bolo zrušené rozhodnutím Komisie zo 16. októbra 2013. Podľa\ndlžníka zrušením predmetného rozhodnutia Komisie „odpadol právny dôvod vzniku\npohľadávky, ktorú si sťažovateľ Daňový úrad Košice prihlásil prihláškou... pohľadávka\nsťažovateľa... neexistuje, v dôsledku čoho je vyvrátená celá sťažnostná argumentácia\n\n11\n\nsťažovateľov“. Dlžník poukázal na rozsudok č. k. 31 Cbi 3/2012-438 z 18. decembra 2014,\nktorým okresný súd zamietol návrh sťažovateľa – daňového úradu na určenie, že je\nveriteľom pohľadávky uplatnenej prihláškou zo 4. novembra 2011. O odvolaniach proti\ntomuto rozsudku rozhoduje Krajský súd v Košiciach. Dlžník tiež uviedol, že sťažovateľ –\ndaňový úrad žiadal okresný súd o pripustenie zmeny návrhu, takže tento súd rozhodoval\n„o právnom dôvode, výške a vymáhateľnosti pohľadávky z titulu rozhodnutia Komisie\nzo 16. 10. 2013... Súd prvého stupňa celkom správne takúto zmenu návrhu na začatie\nkonania nepripustil, keďže v zmysle § 124 ods. 4 ZKR... v žalobe sa veriteľ môže domáhať\nnajviac toho, čo uviedol v prihláške.“.\nDlžník vo svojom podaní uviedol, že proti rozhodnutiu Komisie zo 16. októbra 2013\npodal žalobu o jej neplatnosť „na Všeobecnom súde Európskej únie, ktorej výsledkom\nmôže byť zrušenie tohto exekučného titulu“, pričom konanie o tejto žalobe je vedené\npod sp. zn. T-103/14. Dlžník tiež uviedol, že rozhodnutie Komisie zo 16. októbra 2013\nje priamym exekučným titulom. Na vymoženie sumy priznanej v rozhodnutí Komisie\nzo 16. októbra\n\n2013\n\nprebieha\n\nproti\n\ndlžníkovi\n\nexekučné\n\nkonanie.\n\nOkresný\n\nsúd\n\nMalacky (ďalej len „exekučný súd“) rozhodol uznesením č. k. 23 Er 9188/2013-128\nz 2. septembra 2014 tak, že povolil odklad exekúcie do právoplatnosti rozhodnutia\nVšeobecného súdu Európskej únie vo veci sp. zn. T 103/14.\nPodaním doručeným ústavnému súdu 29. júla 2015 doplnil dlžník svoje vyjadrenie\nk sťažnostiam sťažovateľov a uviedol, že vo veci vedenej na Všeobecnom súde Európskej\núnie pod sp. zn. T-103/14, „ktorej predmetom je žaloba spoločnosti\nproti Komisii o neplatnosť jej rozhodnutia zo 16. 10. 2013, bol nariadený termín\nústneho pojednávania na 8. 9. 2015...“.\nPodaním doručeným ústavnému súdu 25. novembra 2015 dlžník uviedol,\nže 8. septembra 2015 sa uskutočnilo pojednávanie na Všeobecnom súde Európskej únie,\n„pričom strany prezentovali svoje postoje a návrhy. Na predmetnom pojednávaní však\nnebolo vyhlásené rozhodnutie vo veci samej, pričom toto spoločnosť\nočakáva najskôr na prelome rokov 2015/2016.\n\n12\n\nNapokon v tejto súvislosti možno poukázať aj na predchádzajúce konanie\nna Všeobecnom súde EÚ, ktorého predmetom bola žaloba spoločnosti\nna zrušenie Rozhodnutia Komisie 2007/254/ES zo 7. júna 2006 vo veci\nC 25/2005 (ex NN 21/2005). Ústne pojednávanie sa v tejto veci konalo 14. 10. 2009, avšak\nrozsudok T-11/07 bol vyhlásený až 7. 12. 2010.“.\nNásledne dlžník vo svojom podaní uviedol argumentáciu, ktorou prezentoval svoj\nprávny názor na vzájomný vzťah konania pred Všeobecným súdom Európskej únie\na konania o sťažnostiach sťažovateľov pred ústavným súdom.\nÚstavný súd pri rozhodovaní o prijatých sťažnostiach vychádzal zo zistenia,\nže sťažovateľ – daňový úrad podal 17. decembra 2013 na exekučnom súde návrh\nna vykonanie exekúcie proti dlžníkovi na základe exekučného titulu podľa zákona\nč. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej\npomoci“) – rozhodnutia Komisie ES zo 16. októbra 2013 o štátnej pomoci č. SA 18211\n(C 25/2005) (ex NN 21/2005). Konanie o tomto návrhu je vedené na exekučnom súde pod\nsp. zn. 23 Er 9188/2013 s tým, že exekučný súd povolil odklad exekúcie.\nRovnako tak ústavný súd zistil, že uznesením č. k. III. ÚS 638/2014-20\nzo 4. novembra 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť dlžníka, ktorou namieta porušenie\nzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 M Obdo 7/2011\nz 11. decembra 2013. Najvyšší súd predmetným uznesením zrušil rozsudok Krajského súdu\nv Košiciach č. k. 2 Cob 155/2007-186 z 21. apríla 2008 a rozsudok Okresného súdu\nKošice II č. k. 34 Cb 338/2006-85 zo 6. júla 2007 a konanie zastavil. V odôvodnení svojho\nuznesenia najvyšší súd poukázal na rozhodnutie Komisie zo 7. júna 2006 o štátnej pomoci\nC 25/2005 (ex NN 21/2005), v ktorom táto vyslovila, že štátna pomoc poskytnutá\nSlovenskou republikou nie je zlučiteľná so spoločným trhom. Konštatoval tiež,\nže prvostupňový súd nerešpektoval ustanovenia komunitárneho práva, ako ani znenie § 26\nods. 1 a 2 zákona o štátnej pomoci a nápravu neuskutočnil ani odvolací súd, preto konajúce\nsúdy vec po právnej stránke nesprávne posúdili [§ 243f ods. 1 písm. c) Občianskeho\n\n13\n\nsúdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)]. Najvyšší súd ako dovolací súd rozsudok odvolacieho\nsúdu, ako aj súdu prvého stupňa zrušil a podľa § 156 zákona o reštrukturalizácii konanie\nzastavil.\nÚstavný súd následne nálezom č. k. III. ÚS 638/2014-35 z 10. februára 2015\nrozhodol, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 M Obdo 7/2011 z 11. decembra 2013\nbolo porušené základné právo dlžníka podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru. Ústavný súd uznesenie najvyššieho súdu z 11. decembra 2013 zrušil a vec mu\nvrátil na ďalšie konanie. Ústavný súd v náleze z 10. februára 2015 dospel k záveru,\nže „odôvodnenie napadnutého uznesenia nekorešponduje s jeho výrokom...“, a tiež\nže „odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu je nedostatočné, keďže najvyšší\nsúd sa vôbec nevysporiadal s touto novovzniknutou situáciou (existenciou novšieho\nrozhodnutia Komisie, pozn.), ktorá podľa názoru ústavného súdu je podstatná\npre rozhodnutie najvyššieho súdu o mimoriadnom dovolaní“.\nII.\nÚstavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických alebo\nprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo\nľudských\n\npráv\n\na\n\nzákladných\n\nslobôd\n\nvyplývajúcich\n\nz\n\nmedzinárodnej\n\nzmluvy,\n\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n1. K namietanému porušeniu základných práv finančného riaditeľstva podľa\nčl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva\npodľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu\nPre posúdenie namietaného porušenia označených práv podľa ústavy, podľa\ndohovoru a podľa dodatkového protokolu je potrebné dôsledne rozlišovať medzi uvedenými\nsťažovateľmi.\n\n14\n\nÚstavný súd už uviedol (II. ÚS 501/2010), že účelom konania o sťažnosti podľa\nčl. 127 ods. 1 ústavy je v zásade ochrana súkromnej sféry fyzických osôb a právnických\nosôb pred verejnou mocou a s tým previazané presadzovanie ochrany a rešpektu k ľudským\nslobodám na všetkých orgánoch verejnej moci. Verejná moc je teda povinná rešpektovať\na chrániť ľudské práva, pričom obsah tejto povinnosti je podmienený charakterom\njednotlivých základných práv. Nositeľ základného práva je takto determinovaný oblasťou\nochrany, ktorú má dané základné právo zaručovať. Existujú základné práva, ktoré\nprislúchajú každej ľudskej bytosti, práva, ktoré prislúchajú len štátnym občanom, alebo\npráva, ktorých nositeľom môže byť len cudzinec. Právnickým osobám prislúchajú len také\npráva, ktoré sú zlučiteľné s ich povahou právnickej osoby. Štát, ani keď vystupuje v pozícii\nprávnickej osoby, tak v zásade nie je nositeľom základných práv (II. ÚS 80/09,\nII. ÚS 87/09). Ústavný súd vykladá jeho prípadné postavenie ako sťažovateľa prísne\nreštriktívne. V prerokovávanej veci vystupuje štát ako nositeľ procesného základného práva,\nktorého porušenie namieta a ktorého môže byť v okolnostiach danej veci nositeľom\n(porovnaj tiež rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 1052/10 a sp. zn.\nI. ÚS 1744/10).\nSťažnosti sťažovateľov sú z obsahového hľadiska prakticky identické. Z ich\nargumentácie je zrejmé, že svoju aktívnu vecnú legitimáciu na podanie sťažností podľa\nčl. 127 ods. 1 ústavy odvodzujú zo svojho hmotnoprávneho postavenia ako poskytovateľov\nštátnej pomoci podľa zákona o štátnej pomoci.\nÚstavný súd, vychádzajúc z reštriktívneho prístupu pri vymedzení štátu\nako sťažovateľa v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, za rozhodujúce kritérium preto z\ntohto hľadiska považoval to, ktorý zo sťažovateľov reálne vystupoval ako účastník konania\nv napadnutom reštrukturalizačnom konaní a ktorý bol teda skutočným nositeľom\nprocesných práv a povinností v tomto konaní.\nZo záhlavia napadnutého uznesenia okresného súdu zo 4. mája 2012 vyplýva,\nže účastníkom konania bol sťažovateľ – daňový úrad.\n\n15\n\nNa tomto základe nemožno v prerokúvanom prípade uvažovať o porušení základných\npráv finančného riaditeľstva podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, práva podľa\nčl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu postupom okresného\nsúdu v napadnutom konaní a jeho uznesením zo 4. mája 2012, preto ústavný súd nevyhovel\nsťažnosti finančného riaditeľstva (bod 4 výroku tohto nálezu).\n2. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa – daňového úradu\npodľa čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\na práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom\nustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch\nustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\nV zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý\nrozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.\nZ doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj podľa čl. 36 ods. 1 listiny) a obsahom práva podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97), t. j. sú založené\nna rovnakých právnych východiskách, a preto možno ich rešpektovanie posudzovať\nspoločne (m. m. IV. ÚS 147/08).\nSťažovateľ argumentoval tým, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní,\nako aj jeho napadnutým uznesením boli porušené jeho základné práva podľa ústavy, právo\npodľa dohovoru a právo podľa dodatkového protokolu.\nK porušeniu označených práv sťažovateľa – daňového úradu malo dôjsť\npredovšetkým tým, že okresný súd napadnuté uznesenie nedostatočne odôvodnil,\nnevysporiadal sa s jeho argumentáciou, ktorú predložil okresnému súdu.\n\n16\n\nSťažovateľ poukázal na to, že reštrukturalizačný plán bol založený na metóde zmeny\npohľadávok spočívajúcej v odpustení príslušenstva a čiastočnom odpustení istiny v rozsahu\n98 % v prípade zistenia pohľadávky v konaní o incidenčnej žalobe. Sťažovateľ – daňový\núrad namieta, že predmetná zmena pohľadávky je neprípustná, „pretože by tým došlo\nk zmene samotného rozhodnutia Komisie“. Zmena pohľadávky je v rozpore s požiadavkou\n„komunitárneho práva na neuplatnenie vnútroštátneho predpisu v prípade, ak by došlo\nk zabráneniu vymoženia neoprávnene poskytnutej štátnej pomoci v celej výške“ a tiež\nv rozpore s požiadavkou „prednosti komunitárneho práva pred vnútroštátnymi právnymi\nnormami“. Podľa sťažovateľa – daňového úradu z napadnutého uznesenia okresného súdu\n„vysporiadanie sa s uvedenými skutočnosťami nijako nevyplýva“.\nV súvislosti s touto argumentáciou sťažovateľ poukázal na judikatúru Súdneho dvora\n(napr. rozhodnutia vo veci C-119/05 Lucchini Siderurgia a vo veci C-232/05 Komisia proti\nFrancúzsku), z ktorého tiež vyplýva zásada, že „vnútroštátna norma, ktorá neumožňuje\núčinné a okamžité vymoženie štátnej pomoci sa... neuplatní...“.\nPodľa sťažovateľa sa okresný súd „dostatočne nevysporiadal so svojou povinnosťou\nposúdi súlad reštrukturalizačného plánu so spoločným záujmom veriteľov, ktorý by... mal\nv sebe zahŕňať aj právo na rovnaké postavenie účastníkov reštrukturalizačného konania\nvyplývajúce z článku 47 ods. 3 Ústavy SR a zároveň z ustanovenia § 6 ZKR, podľa ktorého\nzvýhodňovanie niektorých veriteľov je neprípustné a veritelia s rovnakými právami majú pri\nriešení úpadku dlžníka rovnaké postavenie...“. V súvislosti s touto argumentáciou poukázal\nsťažovateľ na to, že pohľadávka štátu predstavovala 86,045 % všetkých záväzkov dlžníka,\npráva prepojených osôb dlžníka – jeho akcionárov predstavovali 13,799 % a ostatné\npohľadávky 0,0156 %, pričom „je zrejmé, že reštrukturalizačný plán predstavoval len\nzáujem ani nie 14 % veriteľov – akcionárov príjemcu štátnej pomoci na zachovaní jeho\nďalšieho fungovania bez straty majetkových hodnôt práve týchto akcionárov ako osôb\nmajetkovo ako aj personálne prepojených s príjemcom štátnej pomoci... Právny záujem na\nokamžitom a účinnom uspokojení pohľadávky štátu však vyplýva jednak z práva ES a EÚ,\nktorého uplatnenie malo mať pri schvaľovaní reštrukturalizačného plánu prednosť pred\nvnútroštátnou právnou úpravou a jednak z hrozby sankcie zo strany EÚ... čím dochádza\n\n17\n\nk vzniku verejného záujmu na uspokojení pohľadávky štátu...“. Sťažovateľ – daňový úrad\npoukázal na to, že spoločným záujmom veriteľov je najmä záujem väčšiny všetkých\nveriteľov, t. j. veriteľov uplatnených pohľadávok, a nie len veriteľov zistených pohľadávok.\n„Je zrejmé, že v danom prípade došlo v celom procese reštrukturalizácie k zvýhodneniu len\nurčitej skupiny veriteľov – akcionárov príjemcu štátnej pomoci a ich záujem a pohľad na\nvýhodnosť reštrukturalizačného plánu bol jediným kritériom pre rozhodovanie súdu...\nNerovnomerné uspokojenie pohľadávok prvej a druhej skupiny zároveň je jasným dôkazom\nnezohľadnenia tohto princípu súdom.“\nV odôvodnení napadnutého uznesenia okresný súd poukázal na relevantný priebeh\nreštrukturalizačného konania, pričom uviedol:\n„Dňa 30. 12. 2011 o 10.00 hod. sa v predmetnom reštrukturalizačnom konaní konala\nschôdza veriteľov dlžníka s nasledujúcim programom: 1. Otvorenie, 2. Zisťovanie stanovísk\nveriteľov prihlásených pohľadávok, 3. Voľba veriteľského výboru, 4. Záver.\nV súlade s 3. bodom programu tejto schôdze došlo na uvedenej schôdzí veriteľov\nk zvoleniu\n\npäťčlenného\n\nveriteľského\n\n,\n\nvýboru\n\nv\n\n,\na\n\nzložení:\n,\n\n.\n\nZo zápisnice zo zasadnutia veriteľského výboru tvoriacej súčasť súdneho spisu súd\nzistil, že veriteľský výbor dňa 29. 03. 2012 schválil predložený záverečný návrh\nreštrukturalizačného plánu dlžníka.\nDňa 20. 04. 2012 dlžník doručil tunajšiemu súdu zápisnicu zo zasadnutia\nschvaľovacej schôdze dlžníka konanej dňa 19. 04. 2012 spolu s prílohami a zároveň doručil\nnávrh na potvrdenie reštrukturalizačného plánu súdom. Zo zápisnice zo schvaľovacej\nschôdze konanej dňa 19. 04. 2012 tvoriacej súčasť súdneho spisu súd zistil, že predseda\nschôdze\n\n, reštrukturalizačný správca o 11.00 hod. otvoril schvaľovaciu\n\nschôdzu, pričom konštatoval, že zo 6 veriteľov prítomných na schvaľovacej schôdzi\nveriteľov, sú prítomní 5 veritelia, ktorých pohľadávky sa v reštrukturalizačnom konaní\npovažujú za zistené. Správca ďalej konštatoval, že veriteľ č. 7 Daňový úrad Košice, ktorého\npohľadávka bola v celom rozsahu popretá a o ktorej doposiaľ nebolo rozhodnuté a ktorá\nbola zaradená do skupiny č. 2 pre zabezpečené pohľadávky je prítomný na schvaľovacej\n\n18\n\nschôdzi veriteľov, avšak nie je oprávnený na schôdzi veriteľov hlasovať. Správca ďalej\noboznámil prítomných veriteľov s rozsahom hlasovacích práv na schvaľovacej schôdzi.\nDo skupiny č. 1 pre zabezpečené pohľadávky zaradil 3 veriteľov, pričom všetci traja\nsú oprávnení hlasovať o prijatí plánu s celkovým počtom 3 335 639 hlasov. Do skupiny č. 2\npre nezabezpečené pohľadávky sú zaradení 3 veritelia, ktorých pohľadávky boli zaradené\naj do skupiny č. 1 pre zabezpečené pohľadávky aj do skupiny č. 2 pre nezabezpečené\npohľadávky a zároveň na schvaľovacej schôdzi boli prítomní aj 3 veritelia, ktorých\npohľadávky boli zaradené iba do skupiny č. 2 pre nezabezpečené pohľadávky, pričom jeden\nveriteľ zaradený do skupiny č. 2 pre nezabezpečené pohľadávky nie je oprávnený hlasovať\nz dôvodu popretia jeho pohľadávky. Veritelia prítomní na schvaľovacej schôdzi veriteľov\nzaradení do skupiny č. 2. pre nezabezpečené pohľadávky oprávnení hlasovať majú na účely\nhlasovania celkovo 62 202 hlasov.\nPo otvorením rozpravy správca konštatoval, že v zákonnej 7 dňovej lehote pred\nkonaním schvaľovacej schôdze žiaden účastník plánu nepožiadal o korekcie v zmysle ust.\n§ 145 ods. 1 ZKR. Zároveň informoval o skutočnosti, že v pláne bola z podnetu\npredkladateľa plánu vykonaná jedná oprava, a to oprava zjavnej chyby v písaní.\nPo skončení rozpravy správca ako predsedajúci schôdze pred samotným hlasovaním\ninformoval prítomných účastníkoch o zákonom spôsobe určenia počtu hlasov jednotlivých\nveriteľov na účely hlasovania na schvaľovacej schôdzi a o samotnom výkone hlasovacieho\npráva. Správca poukázal na skutočnosť, že boli vytvorené dve skupiny a to skupina č. 1\ndo ktorej boli zaradené zabezpečené pohľadávky a skupina č. 2 do ktorej boli zaradené\nnezabezpečené pohľadávky.\nPo prednesení podmienok potrebných pre prijatie plánu správca vyzval prítomných\nveriteľov zaradených do skupiny č. 1 pre zabezpečené pohľadávky, aby hlasovali.\nZa prijatie plánu v skupine č. 1 pre zabezpečené pohľadávky hlasovali 3 veritelia\nz 3 hlasujúcich, čo je 100 % veriteľov a zároveň ich celkový počet hlasov v počte\n3 335 639 hlasov predstavuje 100 % hlasov veriteľov hlasujúcich v tejto skupine. Za prijatie\nplánu v skupine č. 2 pre nezabezpečené pohľadávky hlasovali 5 veritelia z 5 hlasujúcich,\nčo je 100 % veriteľov a zároveň ich celkový počet hlasov v počte 62 202 hlasov predstavuje\n100 % hlasov veriteľov hlasujúcich v tejto skupine.“\n\n19\n\nOkresný súd uviedol relevantné ustanovenia zákona o reštrukturalizácii (§ 153 ods. 1,\n§ 154 ods. 1, § 146 ods. 3 až 6, § 144 ods. 4) a následne svoje právne závery v prerokúvanej\nveci formuloval takto:\n„Na základe vyššie uvedených skutočností dospel súd k záveru, že nakoľko neboli\npodstatným spôsobom porušené ustanovenia zákona o konkurze a reštrukturalizácii\ntýkajúce sa náležitostí reštrukturalizačného plánu, postupe pri jeho príprave, hlasovaní\no tomto pláne a ani iné ustanovenia týkajúce sa reštrukturalizačného plánu spôsobom, ktorý\nby mal nepriaznivý vplyv na niektorého z účastníkov reštrukturalizačného plánu, nebolo\nsúdom zistené, že by prijatie tohto plánu bolo dosiahnuté podvodným konaním alebo\nposkytnutím osobitných výhod niektorému účastníkovi plánu, ani to, že by bol\nreštrukturalizačný plán v podstatnom rozpore so spoločnými záujmami veriteľov,\nčo dokumentuje taktiež skutočnosť, že predložený reštrukturalizačný plán bol riadne prijatý\nschvaľovacou schôdzou konanou dňa 19. 04. 2012, a to vo všetkých skupinách bez potreby\nnahradiť súhlas niektorej zo skupín súdom, nezostávalo súdu nič iné, ako v lehote 15 dní\nodo dňa doručenia návrhu na potvrdenie reštrukturalizačného plánu súdom takto\npredložený plán potvrdiť a zároveň rozhodnúť o skončení reštrukturalizácie dlžníka:\n, so sídlom\n\n,\n\n. Potvrdený\n\nreštrukturalizačný plán tvorí, v zmysle ust. § 153 ods. 1 ZKR, prílohu tohto rozhodnutia.“\nPodľa § 196 zákona o reštrukturalizácii ak tento zákon neustanovuje inak, na začatie\nkonkurzného konania, na konkurzné konanie, na začatie reštrukturalizačného konania,\nna reštrukturalizačné konanie a konanie o oddlžení (ďalej len „konanie podľa tohto\nzákona“) sa primerane použijú ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.\nPodľa § 198 ods. 2 zákona o reštrukturalizácii v písomnom vyhotovení uznesenia\nvydaného v konaní podľa tohto zákona sa uvedie, ktorý súd uznesenie vydal, označenie\nnavrhovateľa, dlžníka (úpadcu) a správcu, ak je ustanovený, výrok, odôvodnenie, poučenie\no odvolaní a deň a miesto vydania uznesenia.\nPodľa § 157 ods. 2 OSP v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah\nprednesov, stručne a jasne vyloží, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie,\n\n20\n\nz ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo\nnevykonal i ďalšie dôkazy a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení,\nktoré použil.\nPodľa § 167 ods. 2 OSP ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie\nprimerane ustanovenia o rozsudku.\nUstanovenie § 157 OSP je potrebné z hľadiska základného práva na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\nvykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské\npráva (ďalej len „ESĽP“; pozri napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. 1. 1999, bod\n26) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých\nje založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa\nposúdiť podľa okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý\nargument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,\nktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento\nargument (Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).\nZ práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne\nnámietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú\nvýznam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993).\nSúčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\nje taktiež právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne\na zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace\ns predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu\n(III. ÚS 78/07, IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď\nna všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný\nvýznam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,\naby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie\nrozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ\n\n21\n\nrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo\núčastníka na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).\nVšeobecný súd by nemal byť vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení\nnekoherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť\npríslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to,\naby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís\ndospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne,\nale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07,\nI. ÚS 402/08).\nPodľa názoru ústavného súdu okresný súd pri rozhodovaní v predmetnej veci\nnepostupoval v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z § 157 ods. 2 OSP a relevantnej\njudikatúry ESĽP (ktorú si vo svojej judikatúre osvojil aj ústavný súd, pozn.), ktorou je pri\nsvojom rozhodovaní tiež nespochybniteľne viazaný. Ústavný súd svoj názor opiera\npredovšetkým o tieto skutočnosti:\nPodľa § 154 ods. 1 písm. d) zákona o reštrukturalizácii súd uznesením zamietne plán,\nak plán je v podstatnom rozpore so spoločným záujmom veriteľov.\nPodľa reštrukturalizačného plánu dlžníka z 22. marca 2012 veritelia pohľadávok\nzaradených do skupiny č. 1 sa vzdávajú 5 % zistenej prihlásenej zabezpečenej istiny,\npredmetné istiny bude dlžník splácať v splátkach, pokiaľ ide o príslušenstvo týchto istín,\nveritelia odpustia dlžníkovi ich zaplatenie, tieto prihlásené a zistené príslušenstvá budú\nzaradené do skupiny č. 2 – nezabezpečené pohľadávky (porovnaj bod 11 záväznej časti\nreštrukturalizačného plánu, s. 53 a 54).\nDo skupiny č. 2 boli zaradené pohľadávky nezabezpečených veriteľov, okrem iných\naj pohľadávka sťažovateľa. Z istín nezabezpečených pohľadávok zaradených do skupiny\nč. 2 veritelia tejto skupiny odpustia dlžníkovi 98,0 %. Veritelia tejto skupiny odpustia\ndlžníkovi všetky príslušenstvá prihlásených istín v celom rozsahu. Splácanie plánom\n\n22\n\nzmenených pohľadávok v skupine č. 2 sa rozloží na päť rokov podľa špecifikovaného\nsplátkového kalendára (porovnaj bod 11 záväznej časti reštrukturalizačného plánu, s. 58).\nZ opisnej časti reštrukturalizačného plánu (s. 6  7) vyplýva, že veritelia zaradení\ndo skupiny č. 1 sú akcionármi dlžníka, resp. členmi štatutárneho orgánu – predstavenstva\ndlžníka.\nPrihlásená pohľadávka sťažovateľa predstavovala 86,045 % všetkých prihlásených\npohľadávok (opisná časť reštrukturalizačného plánu, s. 19). Táto pohľadávka bola správcom\npopretá. Jej určenie je predmetom konania vedeného okresným súdom pod sp. zn.\n31 Cbi 3/2012. Okresný súd rozhodol rozsudkom č. k. 31 Cbi 3/2012-438 z 18. decembra\n2014 v znení opravného uznesenia tak, že konanie o určení, že sťažovateľ – daňový úrad je\nveriteľom pohľadávky proti dlžníkovi v reštrukturalizačnom konaní vedenom okresným\nsúdom pod sp. zn. 26 R 5/2011 uplatnenej prihláškou zo 4. novembra 2011, zastavil.\nV prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie,\no ktorom krajský súd v čase rozhodovania ústavného súdu o prijatých sťažnostiach\nsťažovateľov nerozhodol.\nZo znenia § 154 zákona o reštrukturalizácii vyplýva, že pri rozhodovaní o potvrdení\nalebo zamietnutí reštrukturalizačného plánu je úlohou súdu hodnotiť, či bol dodržaný\nzákonný postup pri tvorbe a schvaľovaní reštrukturalizačného plánu (formálne hľadisko).\nZákonodarca však vyžaduje, aby súd hodnotil aj to, či porušenie pravidiel tvorby\na schvaľovania reštrukturalizačného plánu malo nepriaznivý vplyv na niektorého\nz účastníkov plánu, či sa neposkytujú osobitné výhody niektorému účastníkovi plánu alebo\nči plán nie je v podstatnom rozpore so spoločným záujmom veriteľov. Na základe\nuvedeného možno teda konštatovať, že zákonodarca vyžaduje, aby súd hodnotil aj to,\nči reštrukturalizačný plán predstavuje také riešenie úpadku dlžníka alebo jeho hrozby, ktoré\nje primerané, spravodlivé, férové, adekvátne a pod. (materiálne hľadisko).\nTak pre konkurz ako aj pre reštrukturalizáciu sú vlastné určité pravidlá, ktoré sú pre\nich začatie, priebeh a výsledok určujúce a nezastupiteľné a ktorými je povinný riadiť\n\n23\n\nsa príslušný konkurzný či reštrukturalizačný súd, správca a veriteľský výbor (v širšom\nzmysle aj všetci účastníci konania). Tieto pravidlá vymedzuje pod názvom „Základné\nzásady“ aj prvá časť zákona o reštrukturalizácii.\nÚstavný súd už uviedol (I. ÚS 200/2011), že v reštrukturalizačnom konaní, ktoré\nje zložito štruktúrovaným právnym procesom, je príslušný všeobecný súd zaťažený\npovinnosťou zisťovať a odhaliť to, čo sa skrýva pod obsahom pojmu spoločný záujem\nveriteľov.\n\nSpoločný\n\nzáujem\n\nveriteľov\n\npri\n\nkolektívnom\n\n(spravidla\n\npostupnom,\n\nresp. neúplnom) uspokojení veriteľov v reštrukturalizácii prima facie nekorešponduje\ns individuálnymi záujmami jednotlivých veriteľov. Maximalizácia uspokojenia pohľadávok\nvšetkých veriteľov pri spravodlivom usporiadaní vzťahov všetkých veriteľov s dlžníkom\nje determinantom určujúcim spoločný záujem veriteľov (porovnaj I. ÚS 200/2011).\nRelevantným zmyslom a účelom reštrukturalizácie je zabránenie individuálnemu\nuplatňovaniu či výkonu práv jednotlivých veriteľov v prospech ich kolektívneho\nuspokojenia (m. m. I. ÚS 200/2011).\nReštrukturalizačný súd je povinný postupovať tak, aby sa dosiahla pre veriteľov\nčo najvyššia miera uspokojenia ich pohľadávok (§ 5 zákona o reštrukturalizácii).\nV súvislosti s hľadaním zmyslu a účelu pojmu „spoločný záujem veriteľov“\nústavný súd považuje za vhodné poukázať na zákonnú úpravu v Českej republike.\nEkvivalentným právnym predpisom k zákonu o reštrukturalizácii je v Českej republike\nzákon č. 182/2006 Sb. o úpadku a spôsoboch jeho riešenia (insolvenčný zákon), ktorý\nobsahuje zákonnú definíciu pojmu „spoločný záujem veriteľov“.\nPodľa § 2 písm. j) insolvenčného zákona pre účely tohto zákona sa rozumie\nspoločným záujmom veriteľov záujem nadradený ich jednotlivým záujmom, ak je jeho\ncieľom, aby zvolený postup riešenia úpadku bol pre nich spravodlivý a výnosnejší ako\nostatné spôsoby riešenia úpadku; tým nie je dotknuté zákonom zaručené osobitné\npostavenie niektorých veriteľov.\n\n24\n\nPredmetná zákonná definícia v insolvenčnom zákone obdobne ako príslušné\nustanovenia zákona o reštrukturalizácii a tiež závery judikatúry ústavného súdu vyjadrujú\nzákladné východiská pri vymedzení spoločného záujmu veriteľov, ktorými sú princíp\nspravodlivosti pri usporiadaní vzťahov veriteľov, princíp maximalizácie uspokojenia\npohľadávok veriteľov a špecifické postavenie veriteľov zabezpečených pohľadávok.\nV uvedených súvislostiach sú tiež relevantné závery ústavného súdu, ktorý\nuž vo svojej rozhodovacej činnosti zvýraznil požiadavku na spravodlivú rovnováhu\npri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania\n(napr. III. ÚS 72/2010), ako aj povinnosť súdu zohľadniť nespravodlivé dôsledky svojho\nrozhodnutia na účastníkov konania (napr. I. ÚS 26/2010).\nV prerokúvanom prípade z reštrukturalizačného plánu vyplýva, že veritelia dlžníka\nboli zaradení do dvoch skupín. V skupine č. 1 boli veritelia – akcionári dlžníka a zároveň\nčlenovia predstavenstva dlžníka, ktorí boli veriteľmi zabezpečených a zistených\npohľadávok. Reštrukturalizačný plán im zabezpečoval uspokojenie istiny v splátkach\nv rozsahu 95 % a vzdanie sa príslušenstva, resp. jeho preradenie do skupiny č. 2. V skupine\nč. 2 boli veritelia nezabezpečených, zistených, prípadne popretých pohľadávok, ktorým\nreštrukturalizačný plán zabezpečoval uspokojenie istiny v splátkach v rozsahu 2 %\na vzdanie sa príslušenstva.\nUvedené okolnosti sú spôsobilé vyvolať pochybnosti o adekvátnosti, primeranosti,\nspravodlivosti takéhoto usporiadania prihlásených pohľadávok veriteľov dlžníka. Okresný\nsúd v napadnutom uznesení zo 4. mája 2012 uviedol len priebeh spracovania a schvaľovania\nreštrukturalizačného plánu, z čoho je zrejmé, že formálne hľadisko tvorby a schvaľovania\nplánu považoval za dodržané. Následne len paušálne konštatoval, že nezistil dôvody\nna zamietnutie reštrukturalizačného plánu v zmysle § 154 zákona o reštrukturalizácii.\nV odôvodnení napadnutého uznesenia sa špecificky nevysporiadal so skutočnosťou, či\nuvedeným\n\nusporiadaním\n\nvzťahov\n\ndlžníka\n\nv reštrukturalizačnom\n\npláne\n\nnedošlo\n\nk poskytnutiu osobitných výhod niektorému z účastníkov plánu, prípadne či plán nie je\nv podstatnom rozpore so spoločným záujmom veriteľov. Vzhľadom na skutkové okolnosti\n\n25\n\nprerokúvanej veci však bolo potrebné, aby sa okresný súd špecificky vysporiadal\ns uvedenými hľadiskami. Zohľadniť a vyhodnotiť uvedené hľadiská zaväzuje okresný súd\npriamo zákon, preto je v zásade irelevantné, či sťažovateľ uvedené námietky uplatnil\nv reštrukturalizačnom konaní.\nPodľa názoru ústavného súdu len tá skutočnosť, že pohľadávka sťažovateľa bola\npopretá, neodôvodňuje dostatočne takéto usporiadanie vzťahov dlžníka. Sťažovateľ\ninicioval incidenčné konanie, ktorého predmetom je rozhodovanie o spornej pohľadávke,\npričom toto konanie nie je právoplatne skončené. Ústavný súd neprihliadol na rozhodnutie\nKomisie zo 16. októbra 2013, ktorým bolo zrušené rozhodnutie Komisie zo 7. júna 2006\nvo veci C 25/2005 (ex NN 21/2005), pretože vyhodnotenie vplyvu tohto rozhodnutia\nna pohľadávky sťažovateľa – daňového úradu bude úlohou okresného súdu v konaní\nvedenom pod sp. zn. 31 Cbi 3/2012.\nÚstavný súd považoval tiež za relevantný tvrdený právny základ pohľadávky\nsťažovateľa – rozhodnutie Komisie.\nPodľa čl. 249 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva rozhodnutie je vo svojej\ncelistvosti záväzné pre toho, komu je určené.\nEkvivalentnú formuláciu obsahuje čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie,\npodľa ktorého rozhodnutie je záväzné v celom rozsahu. Rozhodnutie, ktoré označuje tých,\nktorým je určené, je záväzné len pre nich.\nSúdny dvor v tejto súvislosti uviedol: „Je potrebné pripomenúť, že vnútroštátnym\nsúdom náleží vykladať ustanovenia vnútroštátneho práva v čo najväčšom možnom rozsahu\ntak, aby mohli byť použité spôsobom prispievajúcom k vykonaniu práva Spoločenstva.\nZ ustálenej judikatúry okrem toho vyplýva, že vnútroštátny súd, poverený v rámci svojej\nprávomoci použitím ustanovení práva Spoločenstva, má povinnosť zaistiť plný účinok\ntýchto noriem podľa potreby aj tak, že z vlastnej právomoci ponechá nepoužité\nakékoľvek ustanovenia\n\n26\n\nvnútroštátnych\n\nprávnych\n\npredpisov...“\n\n(rozsudok\n\nSúdneho\n\ndvora vo veci C-119/05 z 18. 7. 2007 Lucchini SpA, predtým Lucchini Siderurgica SpA,\nbody 60 a 61).\nObdobne sa Súdny dvor odvoláva na čl. 249 Zmluvy o založení Európskeho\nspoločenstva vo veci C-232/05 Komisie proti Francúzskej republike, ktoré sa týkalo\nvykonania rozhodnutia Komisie, ktoré obsahuje záväzok vymáhať protiprávnu pomoc.\nV odbornej literatúre bol vyslovený právny názor, podľa ktorého „Vychádzajúc\nz doterajšej judikatúry, princíp prednosti vytvorený (a dotváraný) Súdnym dvorom možno\nv súčasnosti\n\ncharakterizovať nasledovne:\n\nv prípade\n\nrozporu\n\nmedzi\n\nvnútroštátnym\n\nprameňom a komunitárnym prameňom práva má platná, záväzná a priamo účinná norma\npráva Európskych spoločenstiev absolútnu prednosť pred vnútroštátnou normou, a to bez\nohľadu na právnu silu konfliktnej normy obsiahnutej vo vnútroštátnom práve členského\nštátu... Prednosť má tak primárne, ako aj sekundárne priamo účinné komunitárne právo.“\n(Klučka, J. – Mazák, J. a kol. Základy Európskeho práva. Bratislava: IURA EDITION,\n2004, s. 120  121).\nV prerokúvanom prípade reštrukturalizačný plán predpokladá zmenu pohľadávky\nsťažovateľa – daňového úradu a zabezpečuje mu uspokojenie pohľadávky v rozsahu 2 %\nv splátkach a odpustenie pohľadávky v rozsahu 98 % istiny a príslušenstva pohľadávky.\nMožno dospieť k záveru, že takto formulovaný reštrukturalizačný plán svojimi účinkami\nmení rozhodnutie Komisie, ktoré je právnym základom pohľadávky sťažovateľa – daňového\núradu. Rovnako tak potvrdenie reštrukturalizačného plánu súdom vyvoláva právne účinky,\nktoré môžu mať vplyv na obsah rozhodnutia Komisie [napr. zánik práva veriteľov, ktorí\nriadne a včas podľa tohto zákona neprihlásili svoje pohľadávky, vymáhať tieto pohľadávky\nvoči dlžníkovi (§ 155 ods. 2 zákona o reštrukturalizácii)]. Doktrína priameho účinku\na prednosti noriem komunitárneho práva – vrátane rozhodnutí Komisie ako noriem\nsekundárneho práva vyvoláva otázky týkajúce sa obsahu reštrukturalizačného plánu\na možnosti súdu potvrdiť reštrukturalizačný plán, ktorý svojimi účinkami priamo mení\nobsah rozhodnutia Komisie, a to aj vo vzťahu k možnosti vykonať rozhodnutie Komisie\nv exekučnom konaní na základe zákona o štátnej pomoci.\n\n27\n\nAko vyplýva z ustálenej judikatúry Súdneho dvora, účelom povinnosti vymáhať\npomoc, ktorú Komisia považuje za nezlučiteľnú so spoločným trhom, je odstránenie\nnenáležitej konkurenčnej výhody a nastolenie pôvodného stavu na trhu Únie (napríklad\nrozsudok vo veci C-350/93, Komisia/Taliansko zo 4. 4. 1995, Zb. s. I-699, bod 21, rozsudok\nvo veci C-75/97, Belgicko/Komisia zo 17. 6. 1999, Zb. s. I-3671, bod 64).\nAk by sa nezlučiteľná pomoc nevrátila v plnej výške, jej príjemca by si mohol\nnaďalej zachovať nenáležitú konkurenčnú výhodu (rozsudok vo veci C-214/07,\nKomisia/Francúzsko z 13. 11. 2008, Zb. s. I-8357, bod 47). Preto musí byť protiprávne\nposkytnuté zvýhodnenie v plnej výške odstránené, a ak majetok povinnej osoby nepostačuje\nna vrátenie pomoci v plnej výške, má sa predmetná konkurenčná výhoda odstrániť\nkonkurzom na jeho majetok (rozsudok vo veci 52/84, Komisia proti Belgicku z 15. 1. 1986,\nZb. s. 89, bod 16).\nRozsah protiprávne poskytnutej pomoci, a tým aj rozsah povinnosti vymáhať túto\npomoc späť, vymedzila svojím rozhodnutím Komisia a ani vnútroštátny orgán verejnej\nmoci, ani dohoda súkromných subjektov nemôže fakticky zmeniť rozsah tejto povinnosti,\nnapríklad schválením plánu, ktorý by obmedzil rozsah povinnosti vrátiť nenáležitú pomoc.\nInak by sa účel pravidiel upravujúcich vymáhanie protiprávnej pomoci nemohol naplniť.\nZ týchto dôvodov je na reštrukturalizáciu, ktorej účinky sa dotýkajú povinnosti dlžníka\nvrátiť nezlučiteľnú štátnu pomoc, potrebné nazerať nielen optikou zúčastnených subjektov \nveriteľov a ich spoločných záujmov, ale aj z perspektívy konkurentov dlžníka, ktorí sú\nkonfrontovaní jeho nenáležitým konkurenčným zvýhodnením, ktoré má byť v zmysle\npravidiel práva EÚ v plnom rozsahu odňaté.\nS uvedenými právnymi okolnosťami sa okresný súd v odôvodnení napadnutého\nuznesenia nijako nevysporiadal, hoci sa javí, že stanovisko okresného súdu v tomto smere\nby prispelo k zrozumiteľnosti a presvedčivosti napadnutého uznesenia. Uvedené skutočnosti\nvyplývajú zo vzájomnej interakcie vnútroštátneho právneho poriadku a práva EÚ,\npredstavujú vyjadrenie zásady iura novit curia (súd pozná právo), preto je tiež irelevantné,\nže tieto skutočnosti sťažovateľ nenamietal v reštrukturalizačnom konaní.\n\n28\n\nVychádzajúc zo svojich zistení, ústavný súd zastáva názor, že v konkrétnych\nokolnostiach posudzovanej veci je napadnuté uznesenie okresného súdu sp. zn. 26 R 5/2011\nzo 4. mája 2012 nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, keďže jeho odôvodnenie nedáva\nv zásade žiadne odpovede na podstatné okolnosti prerokúvanej veci, preto je z ústavného\nhľadiska neudržateľné a neakceptovateľné.\nNa základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým uznesením\nokresného súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, došlo k porušeniu základného\npráva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).\nÚstavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré by naznačovali, že sťažovateľovi nebola\nposkytnutá primeraná príležitosť na uplatnenie jeho procesných práv a povinností, preto\nrozhodol, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením\nzo 4. mája 2012 nebolo porušené základné právo sťažovateľa na rovnosť v konaní podľa\nčl. 47 ods. 3 ústavy (bod 3 výroku tohto nálezu).\nV súlade s reštriktívnym vymedzením štátu ako sťažovateľa v konaní pred ústavným\nsúdom nemožno v prerokúvanej veci uvažovať o sťažovateľovi ako nositeľovi vlastníckeho\npráva v zmysle čl. 20 ústavy a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu. Sťažovateľ\nv prerokúvanej veci vystupuje ako veriteľ pohľadávky, t. j. ako „vlastník“ pohľadávky,\navšak uvedená pohľadávka predstavuje príjem do štátneho rozpočtu, a nie napr. existujúci\nmajetok štátu (napr. motorové vozidlá, budovy a pod.). Na tomto základe ústavný súd\nrozhodol, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením\nzo 4. mája 2012 nebolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 20 ústavy ani právo\npodľa čl. 1 dodatkového protokolu (bod 3 výroku tohto nálezu).\nIII.\nPodľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím\nvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva\n\n29\n\nalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.\nAk porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže\nprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže\nzároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.\nPodľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda\nporušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší...\nPodľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti\nvyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.\nVzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu v konaní\nvedenom pod sp. zn. 26 R 5/2011 a jeho uznesením zo 4. mája 2012 bolo porušené základné\nprávo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bolo\npotrebné zároveň v zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 2 zákona o ústavom súde\nrozhodnúť o jeho zrušení a v záujme efektívnej ochrany práv sťažovateľa aj vrátiť vec\nv zmysle § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde okresnému súdu na ďalšie konanie\na rozhodnutie (bod 2 výroku tohto nálezu).\nPo zrušení napadnutého uznesenia okresného súdu a vrátení veci na ďalšie konanie\nbude okresný súd povinný vo veci opätovne rozhodnúť, pričom bude viazaný právnymi\nnázormi ústavného súdu vyjadrenými v časti II tohto nálezu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom\nsúde).\nÚstavný súd nerozhodoval o práve sťažovateľa na úhradu trov konania, keďže si toto\nprávo neuplatnil.\nVzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu\nnie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku\ntohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.\n\n30\n\nK rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko sudca Ladislav Orosz.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 2. decembra 2015\n\n31", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "rozhodnutie-odôvodnenie", "rozhodnutie-nepreskúmateľnosť", "konkurz a reštrukturalizácia / vyrovnanie-reštrukturalizácia", "konkurz a reštrukturalizácia / vyrovnanie-spory vyvolané konkurzom (incidenčné)", "konkurz a reštrukturalizácia / vyrovnanie-vyrovnanie", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-právo vlastniť majetok", "arbitrárnosť", "európske právo", "ochrana hospodárskej súťaže", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na rovnosť účastníkov v konaní", "konkurz a reštrukturalizácia / vyrovnanie-prihlásenie pohľadávky", "daň-nedoplatok na dani", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "26R/5/2011", "guid": "81cb57df-8749-423e-8e64-fa6a557fe52b:cc377052-ea27-4c11-8b77-86ac35fed003", "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:1f41a7c3-183b-49a5-b8c4-7a6f45c6d9e8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:3.US.278.2015.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 278/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 278/2015 z 8. 9. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-09-08", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.278.2015.2"}, {"guid": "ussr:850ef681-047a-42d0-952d-499fa7758118", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 638/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 638/2014 z 10. 2. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-02-10", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:850ef681-047a-42d0-952d-499fa7758118"}, {"guid": "ussr:c1937f9f-629e-4dd7-b803-21253d5e8500", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 115/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 115/2011 z 12. 12. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-12-12", "citacie_n": 21, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c1937f9f-629e-4dd7-b803-21253d5e8500"}, {"guid": "ussr:4aef277f-2727-4498-aa8d-b5d1c9209c9b", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 200/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 200/2011 z 7. 12. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-12-07", "citacie_n": 106, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4aef277f-2727-4498-aa8d-b5d1c9209c9b"}, {"guid": "ussr:a5e82aa2-60ee-4e28-8a00-bc569e810435", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 501/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 501/2010 z 6. 4. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-04-06", "citacie_n": 25, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a5e82aa2-60ee-4e28-8a00-bc569e810435"}, {"guid": "ussr:641558ac-f950-4af8-acf1-6f6337aad239", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 26/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 26/2010 z 8. 12. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-12-08", "citacie_n": 413, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:641558ac-f950-4af8-acf1-6f6337aad239"}, {"guid": "ussr:6dc6d16f-0c57-4203-9d72-b14a1913d9b0", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 72/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 72/2010 z 4. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-04", "citacie_n": 478, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6dc6d16f-0c57-4203-9d72-b14a1913d9b0"}, {"guid": "ussr:107aaa04-1fb0-4332-9d2a-2aad78aacf7c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 402/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 402/08 z 1. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-01", "citacie_n": 611, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:107aaa04-1fb0-4332-9d2a-2aad78aacf7c"}, {"guid": "ussr:fc4e83c1-7f8e-40fc-b6d5-dac6684ced5c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 87/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 87/09 z 24. 2. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-02-24", "citacie_n": 107, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fc4e83c1-7f8e-40fc-b6d5-dac6684ced5c"}, {"guid": "ussr:0c0208b6-1e43-4935-851c-acf8914fba8d", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 80/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 80/09 z 12. 2. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-02-12", "citacie_n": 39, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0c0208b6-1e43-4935-851c-acf8914fba8d"}, {"guid": "ussr:85dcea8c-3282-4d8c-835b-80b4ca2e3493", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 155/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 155/07 z 3. 12. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-12-03", "citacie_n": 525, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:85dcea8c-3282-4d8c-835b-80b4ca2e3493"}, {"guid": "ussr:ac8c52a9-e09a-4b16-8f21-63416766e9ab", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 147/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 147/08 z 31. 7. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-07-31", "citacie_n": 781, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ac8c52a9-e09a-4b16-8f21-63416766e9ab"}, {"guid": "ussr:51cdde3d-6670-4d53-b73d-aa8f713a22a9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 243/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 243/07 z 19. 6. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-06-19", "citacie_n": 2317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:51cdde3d-6670-4d53-b73d-aa8f713a22a9"}, {"guid": "ussr:bb9a73b6-8594-4cd1-a91c-143e6041f61f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 78/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 78/07 z 12. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-12", "citacie_n": 953, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bb9a73b6-8594-4cd1-a91c-143e6041f61f"}, {"guid": "ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 117/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 117/05 z 22. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-22", "citacie_n": 2919, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:984e00ee-3845-4311-98e6-178d1e27ef15", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 44/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 44/03 z 5. 3. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-03-05", "citacie_n": 1384, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:984e00ee-3845-4311-98e6-178d1e27ef15"}, {"guid": "ussr:2115fe63-2931-418d-8fd9-44b09da4b2a4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 71/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/97 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 3317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1"}, {"guid": "d74b32a5-c023-4e79-a29b-381bdf809110:d19c1db1-f3fa-46b0-9d5e-4eba5cad77ef", "ecli": null, "spisova_znacka": "31Cbi/3/2012", "nazov": "Rozsudok Mestského súdu Košice sp. zn. 31Cbi/3/2012 z 18. 12. 2014", "sud": "Mestský súd Košice", "datum_vydania": "2014-12-18", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/d74b32a5-c023-4e79-a29b-381bdf809110:d19c1db1-f3fa-46b0-9d5e-4eba5cad77ef"}, {"guid": "4706ef4b-0640-4657-b73a-af944b05bfb9:0ef8911e-95dd-485c-a298-67bcd30dddc0", "ecli": null, "spisova_znacka": "23Er/9188/2013", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Malacky sp. zn. 23Er/9188/2013 z 6. 12. 2017", "sud": "Okresný súd Malacky", "datum_vydania": "2017-12-06", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/4706ef4b-0640-4657-b73a-af944b05bfb9:0ef8911e-95dd-485c-a298-67bcd30dddc0"}, {"guid": "1e54fa49-9b5f-47f0-8da2-2274f270eab1:bf198727-770b-4b0c-b97a-2f89ce4dba14", "ecli": null, "spisova_znacka": "34Cb/338/2006", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Košice II sp. zn. 34Cb/338/2006 z 11. 6. 2007", "sud": "Okresný súd Košice II", "datum_vydania": "2007-06-11", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/1e54fa49-9b5f-47f0-8da2-2274f270eab1:bf198727-770b-4b0c-b97a-2f89ce4dba14"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:ad74253b-cf15-40bf-b249-5acfb6d4cd69", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.549.2020.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 549/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 549/2020 z 28. 10. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-10-28", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.549.2020.1"}, {"guid": "ussr:7d74d30d-351a-4211-9067-84bed6db848c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.168.2020.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 168/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 168/2020 z 13. 5. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-05-13", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.168.2020.1"}, {"guid": "ussr:1e9b3bac-2ba8-43cd-be9d-ec7b1a677d81", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:3.US.138.2019.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 138/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 138/2019 z 17. 12. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-12-17", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.138.2019.1"}, {"guid": "ussr:6f29f4fe-bcfa-4e4d-a77a-dc94a49ce733", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:3.US.167.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 167/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 167/2018 z 29. 1. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-01-29", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:3.US.167.2018.1"}, {"guid": "ussr:4a9e0698-bc4e-4733-adaa-e847f1926d5a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.746.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 746/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 746/2017 z 5. 12. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-12-05", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.746.2017.1"}, {"guid": "ussr:e15bafb8-d5bf-4798-847b-23dc43ae06ae", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.520.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 520/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 520/2017 z 12. 9. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-09-12", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.520.2017.1"}, {"guid": "ussr:26d50743-1b60-4fd6-8eaa-fcf1860f70cc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.196.2017.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 196/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 196/2017 z 12. 9. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-09-12", "citacie_n": 36, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.196.2017.2"}, {"guid": "ussr:41d26910-ebd3-412c-a820-a5c28f0cbda4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.338.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 338/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 338/2017 z 16. 5. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-05-16", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.338.2017.1"}, {"guid": "ussr:b3daee8c-52e3-4a9e-ab39-48e875d27536", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.829.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 829/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 829/2016 z 29. 11. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-11-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.829.2016.1"}, {"guid": "ussr:e079828f-17cf-4a8a-82f3-07f8ceead1db", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.118.2016.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 118/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 118/2016 z 10. 8. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-08-10", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.118.2016.2"}, {"guid": "ussr:1f41a7c3-183b-49a5-b8c4-7a6f45c6d9e8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:3.US.278.2015.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 278/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 278/2015 z 8. 9. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-09-08", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.278.2015.2"}, {"guid": "ussr:b05a9cea-4f31-46d2-8a5d-bdfcfcfcb57c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:3.US.278.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 278/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 278/2015 z 9. 6. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-06-09", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.278.2015.1"}]}