{"guid": "ussr:a79c6d70-dce5-4643-ae0a-d67a38001181", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.444.2016.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 444/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 444/2016 z 27. 10. 2016", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 27. októbra 2016, sp. zn. II. ÚS 444/2016, ECLI:SK:USSR:2016:2.US.444.2016.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ladislav Orosz", "sudca_id": 1086, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ladislav-orosz-1086", "datum_vydania": "2016-10-27", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "právo porušené bolo", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "nevyhovuje"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/a79c6d70-dce5-4643-ae0a-d67a38001181", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.444.2016.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.444.2016.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.444.2016.2/text", "citacie_n": 8, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nII. ÚS 444/2016-58\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. októbra 2016\nv senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu\nLadislava Orosza (sudca spravodajca) o sťažnostiach obchodnej spoločnosti FINIMO a. s.,\nMlynské nivy 54, Bratislava, zastúpenej advokátkou JUDr. Zuzanou Majcherovou, Mlynské\nnivy 54, Bratislava, ktorými namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Prešove\nv konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cob 27/2014 a jeho uznesením z 26. augusta 2014 a tiež\njeho postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cob 28/2014 a jeho uznesením z 28. augusta\n2014, za účasti Krajského súdu v Prešove, takto\nrozhodol:\n1. Základné právo obchodnej spoločnosti FINIMO a. s., na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uzneseniami Krajského súdu v Prešove\nsp. zn. 3 Cob 27/2014 z 26. augusta 2014 a sp. zn. 5 Cob 28/2014 z 28. augusta 2014\na postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu p o r u š e n é b o l o .\n2. Uznesenia Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3 Cob 27/2014 z 26. augusta 2014\na sp. zn. 5 Cob 28/2014 z 28. augusta 2014 z r u š u j e a veci mu v r a c i a na ďalšie\nkonania.\n3. Krajský súd v Prešove\n\nje\n\npovinný\n\nuhradiť obchodnej spoločnosti\n\nFINIMO a. s., trovy konania v sume 545,69 € (slovom päťstoštyridsaťpäť eur\na šesťdesiatdeväť centov) na účet jej právnej zástupkyne JUDr. Zuzany Majcherovej,\nMlynské nivy 54, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.\n\n4. Vo zvyšnej časti sťažnostiam n e v y h o v u j e .\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 3. marca 2016\ndoručené sťažnosti obchodnej spoločnosti FINIMO a. s., Mlynské nivy 54, Bratislava (ďalej\nlen „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej advokátkou JUDr. Zuzanou\nMajcherovou, Mlynské nivy 54, Bratislava, vedené pod sp. zn. Rvp 1977/2016 a sp. zn.\nRvp 1978/2016, ktorými namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského\nsúdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cob 27/2014\na jeho uznesením z 26. augusta 2014 a tiež jeho postupom v konaní vedenom pod sp. zn.\n5 Cob 28/2014 a jeho uznesením z 28. augusta 2014 (spolu ďalej len „napadnuté uznesenia\nkrajského súdu“ a „napadnuté konania krajského súdu“), ako aj postupom Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.\n1 Obdo 5/2015 a jeho uznesením z 26. januára 2016 a tiež v konaní vedenom pod sp. zn.\n5 Obdo 3/2015 a jeho uznesením z 18. januára 2016 (spolu ďalej len „napadnuté uznesenia\nnajvyššieho súdu“ a „napadnuté konania najvyššieho súdu“).\nSťažovateľka vo svojich sťažnostiach uvádza, že ako oprávnená si v exekučných\nkonaniach vedených Exekútorským úradom\nobchodnej spoločnosti\n\n,\n\nvymáhala proti\n(ďalej aj „povinný“),\n\nsvoje peňažné pohľadávky. Exekúcia bola vykonávaná popri iných spôsoboch aj prikázaním\niných peňažných pohľadávok podľa § 105 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)\na o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov.\n\n2\n\nV rámci výkonu exekúcie prikázaním inej peňažnej pohľadávky bol spoločnostiam\n(sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 1977/2016), a\n(sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 1978/2016), ako dlžníkom povinného\ndoručený súdnym exekútorom príkaz na začatie exekúcie prikázaním pohľadávky a príkaz\nna vykonanie exekúcie prikázaním pohľadávky.\nDoručením exekučného príkazu dlžníkom povinného stratil povinný v zmysle § 108\nExekučného poriadku právo na vyplatenie pohľadávky, ktoré súčasne nadobudla\nsťažovateľka. Z dôvodu nezaplatenia pohľadávky dlžníkmi povinného podala sťažovateľka\nOkresnému súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) návrh na začatie konania, ktorým sa\ndomáhala, aby okresný súd uložil odporcom (dlžníkom povinného) povinnosť zaplatiť jej\ntieto pohľadávky. Na základe týchto návrhov prebieha pred okresným súdom sporové\nkonanie vedené pod sp. zn. 19 Cb 104/2013, predmetom ktorého je rozhodovanie\no zaplatení sumy 3 207,93 €, a konanie vedené pod sp. zn. 19 Cb 107/2013, predmetom\nktorého je rozhodovanie o zaplatení sumy 12 387,55 €. Sťažovateľka doručila povinnému\noznámenia, že v zmysle § 109 Exekučného poriadku si uplatňuje nárok na vyplatenie\npohľadávok proti jeho dlžníkom prostredníctvom tzv. poddlžníckej žaloby.\nKeďže pohľadávka sťažovateľky bola v exekučnom konaní vedenom proti\npovinnému uspokojená iným spôsobom (na základe osobitnej dohody, v dôsledku ktorej sa\nsťažovateľka stala akcionárkou povinného), na návrh sťažovateľky bolo uznesením\nOkresného súdu Bratislava II sp. zn. 0 Er 2476/2011 zo 14. novembra 2013 exekučné\nkonanie zastavené. V dôsledku tejto skutočnosti podľa názoru sťažovateľky prešlo právo\nna zaplatenie pohľadávky proti dlžníkom povinného späť na povinného. Keďže uvedená\nskutočnosť nastala po začatí súdneho konania, sťažovateľka so súhlasom povinného\nnavrhla, aby okresný súd pripustil zmenu účastníka konania na strane navrhovateľa\n(sťažovateľky) tak, že z konania vystúpi sťažovateľka a na jej miesto vstúpi povinný.\nUzneseniami okresného súdu sp. zn. 19 Cb 104/2013 a sp. zn. 19 Cb 107/2013\nz 21. februára 2014 boli návrhy sťažovateľky na pripustenie zmeny účastníka konania\nzamietnuté z dôvodu, že podľa právneho názoru okresného súdu zastavenie exekučného\n\n3\n\nkonania na Okresnom súde Bratislava II nie je takou právnou skutočnosťou, s ktorou právne\npredpisy spájajú prevod, resp. prechod práv a povinností, o ktorých sa koná.\nProti uvedeným uzneseniam okresného súdu podala sťažovateľka odvolania, ktoré\nodôvodnila rozsiahlou právnou argumentáciou s poukazom predovšetkým na § 488\nObčianskeho zákonníka, § 105 až § 109 Exekučného poriadku a § 92 ods. 2 a 3 v tom čase\nplatného a účinného Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), ako aj s poukazom\nna rozhodnutie najvyššieho súdu podporujúce jej právny názor.\nNapadnutými uzneseniami krajský súd o podaných odvolaniach rozhodol tak, že\npotvrdil odvolaniami napadnuté uznesenia prvostupňového súdu. Odvolací súd podľa\nsťažovateľky len „zopakoval tvrdenia odporcu a odôvodnenie súdu prvého stupňa,\nbez akéhokoľvek bližšieho odôvodnenia a vysporiadania sa s rozsiahlou právnou\nargumentáciou“ sťažovateľky uvedenou v odvolaniach.\nV súvislosti so svojimi námietkami sťažovateľka poukazuje na iné rozhodnutia\nkrajského súdu (sp. zn. 1 Cob 32/2014 z 1. augusta 2014, sp. zn. 7 Cob 27/2014 z 1. augusta\n2014, sp. zn. 1 Cob 27/2014 z 1. augusta 2014, sp. zn. 2 Cob 27/2014 z 1. augusta 2014,\nsp. zn. 1 Cob 28/2014 z 1. augusta 2014, sp. zn. 1 Cob 25/2014 z 1. augusta 2014), ktorý\nv jej právne totožných veciach rozhodol vo svojich predchádzajúcich uzneseniach tak,\nže zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa, teda pripustil, aby do konania namiesto\nsťažovateľky vstúpil nový navrhovateľ (povinný z exekučného konania – spoločnosť\n).\nSťažovateľka v sťažnosti argumentuje, že z § 108 Exekučného poriadku jednoznačne\nvyplýva,\n\nže\n\n„doručením\n\npríkazu\n\nna\n\nzačatie\n\nexekúcie\n\nsa\n\nvýrazne\n\nzasahuje\n\ndo hmotnoprávneho vzťahu povinného a dlžníka povinného, a to predovšetkým tým\nspôsobom, že doručením príkazu na začatie exekúcie dlžníkovi povinného stráca povinný\nprávo na vyplatenie pohľadávky (plnenie zo záväzkovo-právneho vzťahu) a toto právo\nprechádza\n\ndoručením\n\nexekučného\n\npríkazu\n\nna\n\noprávneného...\n\nKonštatovanie\n\nprvostupňového a odvolacieho súdu, že doručením exekučného príkazu nedochádza k\n\n4\n\nžiadnemu prevodu alebo prechodu práv na oprávneného je priamo v rozpore s ustanovením\n§ 108 Exekučného poriadku, ktorý jednoznačne upravuje, že právo na vyplatenie\npohľadávky jednoznačne prechádza z povinného na oprávneného... V prípade\nprávoplatného zastavenia exekúcie, právoplatnosťou uznesenia o zastavení exekúcie,\noprávnený stráca právo na vyplatenie pohľadávky podľa exekučného príkazu a právo na\nzaplatenie pohľadávky voči dlžníkovi povinného prechádza späť na povinného.“.\nNa základe uvedeného potom možno uzavrieť, že právoplatnosťou uznesenia\no zastavení exekúcie sťažovateľka stratila „postavenie oprávneného v exekučnom konaní\na akékoľvek právo na vyplatenie pohľadávky voči dlžníkovi povinného (odporcovi).\nSkončením exekúcie zanikli účinky príkazu na začatie exekúcie a exekučného príkazu. Dňom\nprávoplatnosti uznesenia o zastavení exekúcie vstúpila\n\nopätovne\n\ndo všetkých práv a povinností týkajúcich sa súm, ktoré mal dlžník povinného (odporca)\nvyplatiť sťažovateľovi ako oprávnenému, a ktoré neboli oprávnenému do dňa zastavenia\nexekúcie vyplatené.“. Sťažovateľka teda tvrdí, že v súdnom konaní vedenom proti dlžníkom\npovinného stratila aktívnu legitimáciu, ktorú nadobudol povinný.\nSťažovateľka ďalej argumentuje, že súdne konanie vedené okresným súdom\nna základe ňou podanej poddlžníckej žaloby je nepochybne konaním, v ktorom sa koná\na rozhoduje o nároku na zaplatenie peňažnej sumy, teda o splnenie povinnosti zaplatiť túto\nsumu (sporové konanie). Subjektom, ktorý disponoval právom na zaplatenie žalovanej\npeňažnej sumy, bola v čase podania návrhu na začatie konania sťažovateľka. Odporca\n(dlžník povinného) bol v tom čase podľa názoru sťažovateľky povinný plniť len jej a nebol\noprávnený ani povinný plniť povinnému. Keďže pred skončením súdneho konania\nv dôsledku skončenia exekučného konania prešlo právo na zaplatenie zo sťažovateľky späť\nna povinného, sťažovateľka v súlade s § 92 OSP podala návrh na zmenu účastníka na strane\nžalobcu, považujúc za preukázané, že splnila všetky podmienky, ktoré toto ustanovenie\npredpokladá. Na tomto základe sťažovateľka zastáva názor, že okresný súd, ako aj krajský\nsúd jej návrh zamietli v rozpore s § 92 OSP a bez dostatočného právneho odôvodnenia.\n\n5\n\nZ príslušných uznesení okresného súdu, ako aj napadnutých uznesení krajského súdu\npodľa sťažovateľky vyplýva, že bola pozbavená práva vystúpiť z konania, predmetom\nktorého je plnenie, ktoré prešlo z nej na povinného, a súčasne povinný bude pozbavený\nsvojho práva sa tohto plnenia úspešne domáhať na príslušnom súde, čím došlo podľa názoru\nsťažovateľky k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu garantovaného čl. 46\nods. 1 ústavy.\nKrajský súd následne samostatnými uzneseniami sp. zn. 3 Cob 27/2014\nz 11. septembra 2014 a sp. zn. 5 Cob 28/2014 z 18. septembra 2014 pripustil podanie\ndovolania proti svojim potvrdzujúcim uzneseniam, pretože bol toho názoru, že ide\no rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.\nSťažovateľka preto podala proti obom napadnutým uzneseniam krajského súdu\ndovolania, v ktorých žiadala, aby najvyšší súd ako dovolací súd predmetné uznesenia\nkrajského súdu zmenil tak, že pripustí, aby do konania namiesto nej vstúpil povinný.\nNajvyšší súd dovolania\n\nsťažovateľky odmietol ako dovolania\n\nsmerujúce\n\nproti\n\nrozhodnutiam, proti ktorým tento opravný prostriedok nie je prípustný, poukazujúc na to,\nže dovolaním napadnuté uznesenia nevykazujú znaky žiadneho z rozhodnutí uvedených\nv § 239 ods. 1 a 2 OSP, keďže prípustnosť dovolania bola odvolacím súdom vyslovená\nv samostatnom uznesení, nie v jeho potvrdzujúcom rozhodnutí. Podľa sťažovateľky\nnajvyšší súd uvedené ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku posúdil „príliš\nreštriktívne a formalisticky“, nezohľadňujúc jeho zmysel a účel. Dovolací súd podľa\nsťažovateľky opomenul uvedené ustanovenie posúdiť v kontexte s § 166 OSP. Skutočnosť,\nže výrok rozhodnutia bol doplnený samostatným uznesením, ktorým krajský súd pripustil\ndovolanie, nemôže byť podľa názoru sťažovateľky dôvodom odmietnutia dovolania.\nSťažovateľka tiež zastáva názor, že postupom krajského súdu jej bola odňatá\nmožnosť domáhať sa svojich práv a realizovať svoje procesné práva a povinnosti v súdnom\nkonaní, konkrétne domáhať sa vystúpenia z konania za splnenia zákonných podmienok\nvyplývajúcich z § 92 OSP.\n\n6\n\nNajvyšší súd podľa argumentácie sťažovateľky okrem uvedeného v rozpore\ns požiadavkou na riadne odôvodnenie rozhodnutia konštatoval, že rozhodnutia odvolacieho\nsúdu zodpovedajú požiadavkám vyplývajúcim z § 157 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2 OSP.\nAni s týmto názorom najvyššieho súdu sťažovateľka nesúhlasí, pretože napadnuté uznesenia\nkrajského súdu podľa nej nespĺňajú parametre zákonnosti a ústavnosti a ani minimálne\npožiadavky kladené na odôvodnenie súdnych rozhodnutí, a vyvolávajú tak účinky\nnezlučiteľné s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.\nSťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej veciach rozhodol nálezom, v ktorom\nvysloví, že napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich\nvydaniu, ako aj napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal\nich vydaniu, bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,\nzruší napadnuté uznesenia krajského súdu a najvyššieho súdu, prizná sťažovateľke\nprimerané finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (v oboch prípadoch), ako aj trovy\nprávneho zastúpenia.\nÚstavný súd sťažnosti vedené pod sp. zn. Rvp 1977/2016 a sp. zn. Rvp 1978/2016\npredbežne prerokoval a uznesením č. k. II. ÚS 444/2016-17 z 1. júna 2016 ich spojil\nna spoločné konanie vedené pod sp. zn. Rvp 1977/2016, sťažnosti v časti namietaného\nporušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom\nkrajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cob 27/2014 a jeho uznesením\nz 26. augusta 2014 a v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cob 28/2014 a jeho uznesením\nz 28. augusta 2014 prijal na ďalšie konanie a vo zvyšnej časti ich odmietol ako zjavne\nneopodstatnené.\nPo prijatí sťažností na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedníčku krajského\nsúdu, aby sa vyjadrila k sťažnostiam a zároveň oznámila, či trvá na tom, aby sa vo veci\nkonalo ústne pojednávanie.\nPredsedníčka krajského súdu v prípise sp. zn. 1 SprO 1440/2016 z 20. júla 2016\ndoručenom ústavnému súdu 25. júla 2016 požiadala o predĺženie lehoty na vypracovanie\nvyjadrenia k obom sťažnostiam a súčasne poukázala na totožnosť obsahu sťažností\n\n7\n\nsťažovateľky prerokúvaných ústavným súdom v tomto konaní so sťažnosťami, o ktorých už\nústavný súd rozhodol nálezmi sp. zn. I. ÚS 392/2015 z 13. januára 2016 a sp. zn.\nIII. ÚS 157/2016 z 28. júna 2016. V tejto súvislosti predsedníčka krajského súdu\nzrekapitulovala podstatnú časť prípisu, ktorým krajský súd reagoval na výzvu ústavného\nsúdu vo veci vedenej pod sp. zn. III. ÚS 157/2016.\nPredsedníčka krajského súdu v prípise sp. zn. 1 SprO 1440/2016 z 30. augusta 2016\nústavnému súdu oznámila, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania. Súčasťou tohto\nprípisu boli totožné vyjadrenia predsedov senátov 3 Cob a 5 Cob, v ktorých sa\npredovšetkým uvádza:\n„V súvislosti s podaním sťažovateľa mám za to, že poddlžnícka žaloba je inštitút\nprocesného práva, pomocou ktorého môže oprávnený požadovať po dlžníkovi povinného\nzaplatenie jeho pohľadávky. Toto oprávnenie vyplýva z procesného práva, nie je právom\nvyplývajúcim z hmotného práva, preto neprichádza do úvahy prechod alebo prevod tohto\ninštitútu (oprávnenia). Z hľadiska hmotného práva nedochádza k zmene veriteľa. Povinnosť\npoddlžníka platiť priamo oprávnenému má svoj základ len v procesnom práve; je výrazom\nnúteného výkonu práva, ktorým sa zasahuje do záväzkového vzťahu povinného a\npoddlžníka. Tzv. poddlžnícka žaloba vychádza z procesnej aktívnej legitimácie\noprávneného. Veriteľ je vo vzťahu k pohľadávke, ktorá má byť na poddlžníkovi vymožená\nprocesne splnomocnený na to, aby plnenie, ktoré takto na poddlžníkovi získa použil na\nuspokojenie svojej vlastnej pohľadávky. Oprávnený teda žaluje vo svojom mene na\nzaplatenie pohľadávky, ktorej hmotnoprávnym nositeľom je povinný. Preto zákon\noprávnenému zakazuje hmotnoprávnu dispozíciu s prikázanou pohľadávkou. Hoci je\noprávnenému výslovne zakázané uzavrieť zmier a odpustiť dlh, je zrejmé, že tento zákaz sa\ntýka i ďalších hmotnoprávnych dispozícií. Priamym výrazom procesnoprávneho vzťahu\nmedzi oprávneným a poddlžníkom je aj to, že poddlžník nemôže započítať svoju pohľadávku\nvoči oprávnenému oproti pohľadávke vymáhanej. Tento zákaz by bolo možné vyvodiť aj pri\nabsencii výslovnej úpravy. Chýba tu jeden zo základných predpokladov započítania, totiž\nvzájomné pohľadávky. Oprávnený nevymáha voči poddlžníkovi svoju pohľadávku, ale\npohľadávku, ktorej veriteľom je povinný. Z týchto dôvodov aplikácia usta. § 92 a 93 O. s. p.\nv tomto prípade neprichádza do úvahy. Opačne procesná aktívna legitimácia oprávneného\n\n8\n\nmá za následok jeho procesné nástupníctvo za povinného v už prebiehajúcom konaní, v\nktorom ide o prikázanú pohľadávku. Z rovnakých dôvodov môže priamo oprávnený,\nktorému bola prikázaná judikátna pohľadávka povinného podať návrh na nariadenie\nexekúcie voči poddlžníkovi.“\nDňa 22. septembra 2016 boli ústavnému súdu doručené stanoviská obchodných\nspoločností\n\n, a\n\n(dlžníci povinného,\n\npozn.), k sťažnostiam, ktoré môžu byť rozhodnutím ústavného súdu vo veci sťažovateľky\ndotknuté. V oboch stanoviskách obchodné spoločnosti vyjadrujú súhlas s právnym názorom\nprezentovaným v napadnutých uzneseniach krajským súdom a v konkrétnostiach uvádzajú:\n„... oprávnenie... požadovať po dlžníkovi povinného zaplatenie jeho pohľadávky\nvyplýva z procesného práva, nie je právom vyplývajúcim z hmotného práva, preto\nneprichádza do úvahy prechod alebo prevod tohto oprávnenia. Z hľadiska hmotného práva\nnedochádza k zmene veriteľa. Povinnosť poddlžníka platiť priamo oprávnenému má svoj\nzáklad len v procesnom práve, je výrazom núteného výkonu práva, ktorým sa zasahuje\ndo záväzkového vzťahu povinného a poddlžníka. Tzv. poddlžnícka žaloba vychádza\nz procesnej aktívnej legitimácie oprávneného. Veriteľ je vo vzťahu k pohľadávke, ktorá má\nbyť na poddlžníkovi vymožená, procesne splnomocnený na to, aby plnenie, ktoré takto\nna poddlžníkovi získa, použil na uspokojenie svojej vlastnej pohľadávky. Oprávnený teda\nžaluje vo svojom mene na zaplatenie pohľadávky, ktorej hmotnoprávnym nositeľom je\npovinný. Preto zákon oprávnenému zakazuje hmotnoprávnu dispozíciu s pohľadávkou,\npretože oprávnený (v danom prípade\n\n) nevymáha voči poddlžníkovi svoju\n\npohľadávku, ale pohľadávku, ktorej veriteľom je povinný. Žalobca - spoločnosť\noprávnenie domáhať sa vo vlastnom mene od dlžníka povinného vyplatenia pohľadávky\nzískal len na základe osobitného procesného oprávnenia v zmysle § 109 ods. 1 Exekučného\nporiadku, nezískal túto pohľadávku prevodom alebo prechodom, a preto stratou procesného\noprávnenia nedochádza k prechodu, či prevodu tejto pohľadávky na povinného\n(\n\n).“\nDňa 26. septembra 2016 vyzval ústavný súd právnu zástupkyňu sťažovateľky, aby sa\n\nvyjadrila\n\nk\n\nvhodnosti\n\nústneho\n\npojednávania,\n\n9\n\na\n\nzároveň\n\njej\n\nzaslal\n\nvyjadrenia\n\npredsedníčky krajského súdu a predsedov senátov krajského súdu 3 Cob a 5 Cob\nk sťažnostiam na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska.\nPrávna zástupkyňa sťažovateľky v podaní doručenom ústavnému súdu 4. októbra\n2016 oznámila, že netrvá na ústnom pojednávaní vo veci, a k vyjadreniam predsedníčky\nkrajského súdu a predsedov senátov krajského súdu 3 Cob a 5 Cob predovšetkým uviedla:\n„Vo svojom vyjadrení poukazuje Krajský súd v Prešove (a rovnako tak aj spoločnosti\na\n\n) na ustanovenie § 109 ods. 1 EP,\n\nz ktorého má podľa jeho názoru vyplývať, že v sťažovateľom napadnutom konaní nemalo\ndôjsť k prevodu a prechodu práv a povinností, a teda na predmetný prípad nie je možné\naplikovať ustanovenie § 92 a § 93 O. s. p.\nK tomuto názoru odvolacieho súdu podal sťažovateľ rozsiahle stanovisko v podanej\nústavnej sťažnosti (a rovnako tak aj v podanom odvolaní), na ktoré poukazuje. K tomuto\nstanovisku sťažovateľa sa odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia (ani vo vyjadrení\nk ústavnej sťažnosti) žiadnym spôsobom nevyjadril. Sťažovateľ v bode B ústavných sťažností\nodcitoval ustanovenia právnych predpisov, s ktorými sa odvolací súd vôbec žiadnym\nspôsobom nevysporiadal a pri odôvodnení svojich rozhodnutí ich úplne opomenul\na to napriek tomu, že na ne sťažovateľ poukazoval a zdôrazňoval ich dôležitosť už aj\nv podanom odvolaní. Z týchto citovaných ustanovení právnych predpisov (§ 488 OZ; § 105\n- § 106 EP, § 79 a § 80 OSP, § 92 OSP) jednoznačne vyplýva splnenie podmienky prechodu\npráva na plnenie, ktoré je predmetom predmetného súdneho konania.\nOdvolací súd pri výklade ustanovenia § 92 ods. 2 a 3 OSP v spojení s § 109 ods. 1\nExekučného poriadku ako aj ďalších súvisiacich ustanovení Exekučného poriadku\nneuplatnil ústavne konformný výklad a aj v dôsledku toho došlo k porušeniu základného\npráva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.\nNavyše svoje rozhodnutia odvolací súd riadne neodôvodnil. Z odôvodnení rozhodnutí\nodvolacieho súdu nie je možné zistiť, a to už vôbec nie jednoznačným a zrozumiteľným\nspôsobom, z akého dôvodu považuje súd konanie za tak osobitný typ konania (jedná sa\no klasické sporové konanie podľa OSP, predmetom ktorého je právo na plnenie), že nie je\nmožné v ňom pripustiť zmenu účastníka konania a z akého dôvodu nemalo prísť k prechodu\n\n10\n\npráv a povinností, keď zo sťažovateľom citovaných ustanovení právnych predpisov,\nargumentácie sťažovateľa v podanom odvolaní jednoznačne vyplýva opak.\nExekučný poriadok jednoznačne upravuje prechod práva na vyplatenie pohľadávky,\nktoré je predmetom súdneho konania, ako aj s tým súvisiace práva a povinnosti povinného,\noprávneného a dlžníka oprávneného. Konanie o poddlžníckej žalobe (žalobe na plnenie) je\nklasickým občianskym súdnym konaním upraveným Občianskym súdnym poriadkom\na ustanovenie § 92 Občianskeho súdneho poriadku je potrebné aplikovať aj na toto\nkonanie.\nPrávny názor sťažovateľa (a teda právny názor opačný ako je konštatovaný\nv sťažovateľom namietaných rozhodnutiach) vyplýva nielen z predchádzajúcej rozhodovacej\nčinnosti Krajského súdu v Prešove (podľa názoru sťažovateľa rozhodovacia činnosť\njedného a toho istého súdu by mu mala byť všeobecne známa) ale aj zo sťažovateľom\ncitovaného a Krajskému súdu v Prešove predloženého rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.\nzn. 5 Obo/22/2008, s ktorým sa Krajský súd v Prešove tiež v odôvodnení svojich rozhodnutí\nvôbec nezaoberal napriek tomu, že rozhodol inak. V tejto súvislosti sťažovateľ opätovne\npoukazuje na porušenie princípu právnej istoty.“\nSťažovateľka ústavnému súdu zároveň na podporu svojej argumentácie doručila\nuznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obdo 11/2015 z 21. apríla 2016 a sp. zn.\n2 Obdo 3/2015 z 15. marca 2016, v ktorých najvyšší súd rozhodol v iných skutkovo\na právne totožných veciach, v ktorých sťažovateľke vyhovel.\nPrávna zástupkyňa sťažovateľky si podaním doručeným ústavnému súdu 4. októbra\n2016 zároveň uplatnila úhradu trov konania v sume 545,69 €.\nVzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľky a predsedníčky krajského\nsúdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade\ns § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii\nÚstavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania,\npretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.\n\n11\n\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nSťažnosti smerujú proti postupu krajského súdu v konaniach vedených pod sp. zn.\n3 Cob 27/2014 a sp. zn. 5 Cob 28/2014 a proti v týchto konaniach vydaným uzneseniam\nz 26. augusta 2014 a z 28. augusta 2014. V podstatnej časti svojej argumentácie\nsťažovateľka namieta právne závery, ku ktorým dospel krajský súd v napadnutých\nkonaniach o tzv. poddlžníckych žalobách, v ktorých sťažovateľka vystupovala ako\nžalobkyňa, pričom tieto právne závery považuje za arbitrárne. Sťažovateľka v tejto\nsúvislosti zdôrazňuje, že v dôsledku právoplatného skončenia exekúcií, v ktorých\nvystupovala v postavení oprávnenej, stratila v konaniach o poddlžníckych žalobách\naktívnu legitimáciu a povinný opätovne vstúpil do všetkých práv a povinností, ktoré mal\nvoči svojim dlžníkom.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nÚstavný súd pri ústavnom prieskume veci sťažovateľky vychádzal zo svojej\nkonštantnej judikatúry, podľa ktorej zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať\nprávne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli\nk rozhodnutiu. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov\ntakejto interpretácie a aplikácie práva s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami\no ľudských právach a základných slobodách. Z postavenia ústavného súdu ako nezávislého\nsúdneho orgánu ochrany ústavnosti však vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia\nvšeobecných súdov v prípade, ak v konaní, ktoré im predchádzalo, alebo samotným\n\n12\n\nrozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Ústavný súd je oprávnený\na povinný posúdiť neústavnosť konania a rozhodovania všeobecných súdov vo veciach,\nv ktorých niet iného súdu, aby prerokoval a rozhodol o tom, či bolo alebo nebolo porušené\nzákladné právo alebo sloboda účastníka konania pred všeobecným súdom (m. m. I. ÚS 5/00,\nII. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04, II. ÚS 83/06).\nPokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti\nvšeobecných súdov, ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane uvádza, že mu neprislúcha\nhodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi,\npretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti.\nSúdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné súdy a ústavný súd, čo\nvyplýva aj z vnútornej štruktúry ústavy (siedma hlava má dva oddiely, kde prvý upravuje\nústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo). Pri uplatňovaní svojej právomoci\nnezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ústavný súd nemôže zastupovať všeobecné\nsúdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda\nvšeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť princípy spravodlivého\nprocesu na zákonnej úrovni. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti\npre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje\nna kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s ústavou\nalebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom\nsmere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, či nie sú arbitrárne alebo\nsvojvoľné s priamym dopadom na niektoré zo základných práv a slobôd (napr. I. ÚS 19/02,\nI. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).\nK porušeniu základného práva na súdnu ochranu môže dôjsť predovšetkým vtedy,\nak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom\na nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu (žalobe)\nfyzickej osoby alebo právnickej osoby (napr. I. ÚS 35/98), ale tiež v prípade, ak by\nrozhodnutie všeobecného súdu bolo arbitrárne, a teda prejavom zjavnej svojvôle pri výklade\na aplikácii právnej normy, ak by výrok rozhodnutia nebol v súlade s priebehom konania\nalebo ak by rozhodnutie nebolo dostatočne odôvodnené.\n\n13\n\nÚstavný súd vo svojej judikatúre štandardne uplatňuje zásadu prednosti ústavne\nkonformného výkladu (napr. PL. ÚS 15/98, II. ÚS 148/06 alebo IV. ÚS 96/07). V konaní\no súlade právnych predpisov sa ústavný súd k tejto zásade vyjadril týmto právnym názorom:\n„Keď právnu normu možno vysvetľovať dvoma spôsobmi, pričom jeden výklad je v súlade\ns ústavou a medzinárodnými dohovormi podľa čl. 11 ústavy a druhý výklad je s nimi\nv nesúlade, nejestvuje ústavný dôvod na zrušenie takej právnej normy. Všetky štátne orgány\nmajú vtedy ústavou určenú povinnosť uplatňovať právnu normu v súlade s ústavou“\n(PL. ÚS 15/98). Zo zásady ústavne konformného výkladu vyplýva tiež požiadavka, aby\nv prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne\nvýklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí\nplnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických\nalebo právnických osôb. Inak povedané, všetky orgány verejnej moci sú povinné\nv pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie ústavou (a tiež\nmedzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd (II. ÚS 148/06).\nUvedené\n\nvýchodiská\n\nbol\n\npovinný\n\ndodržiavať\n\nv napadnutých\n\nkonaniach\n\na pri rozhodovaní v napadnutých veciach aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu\nposúdiť, či ich skutočne všeobecný súd rešpektoval, a to minimálne v takej miere, ktorá je\nz ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná.\nNapadnutými uzneseniami krajského súdu boli potvrdené uznesenia okresného súdu\nsp. zn. 19 Cb 104/2013 a sp. zn. 19 Cb 107/2013 z 21. februára 2014, ktorými boli\nzamietnuté návrhy sťažovateľky na pripustenie zmeny účastníkov konania na strane žalobcu\npodľa § 92 ods. 2 OSP v spojení s § 109 ods. 1 Exekučného poriadku v konaniach\no tzv. poddlžníckych žalobách.\nZ ústavnoprávneho hľadiska podstatu sťažností, ako aj napadnutých rozhodnutí\nvšeobecných súdov tvorí otázka ústavne konformnej interpretácie § 92 ods. 2 a 3 OSP\nv spojení s § 109 ods. 1 Exekučného poriadku; ide predovšetkým o právne posúdenie,\nči právoplatné uznesenie o skončení exekúcie je právnou skutočnosťou, s ktorou právne\npredpisy spájajú prevod alebo prechod práv a povinností, teda či dochádza k obnoveniu\n\n14\n\naktívnej legitimácie povinného už v skôr začatom konaní o poddlžníckej žalobe (na návrh\noprávneného).\nPodľa § 92 ods. 2 OSP ak po začatí konania nastala právna skutočnosť, s ktorou\nprávne predpisy spájajú prevod alebo prechod práv alebo povinností, o ktorých sa koná,\nmôže navrhovateľ alebo ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené, alebo\nna koho prešli, navrhnúť, aby do konania na miesto doterajšieho účastníka vstúpil ten,\nna koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené alebo na koho prešli.\nPodľa § 92 ods. 3 OSP súd vyhovie návrhu, ak sa preukáže, že po začatí konania\nnastala právna skutočnosť uvedená v odseku 2, a ak s tým súhlasí ten, kto má vstúpiť\nna miesto navrhovateľa; súhlas odporcu alebo toho, kto má vstúpiť na jeho miesto, sa\nnevyžaduje. Právne účinky spojené s podaním návrhu na začatie konania zostávajú\nzachované.\nPodľa § 105 ods. 1 Exekučného poriadku exekúcia prikázaním inej peňažnej\npohľadávky než pohľadávky z účtu v banke sa vykoná prikázaním tejto pohľadávky\noprávnenému.\nPodľa § 106 ods. 1 Exekučného poriadku exekútor poverený vykonaním exekúcie\na) prikáže dlžníkovi povinného, aby po doručení príkazu na začatie exekúcie\nprikázaním pohľadávky (ďalej len „príkaz na začatie exekúcie“) nevyplatil túto pohľadávku\npovinnému,\nb) upovedomí o začatí exekúcie prikázaním pohľadávky oprávneného a povinného\na povinnému zakáže, aby po tom, keď sa mu doručí upovedomenie o začatí exekúcie,\nakokoľvek nakladal so svojou pohľadávkou až do výšky vykonateľnej pohľadávky a jej\npríslušenstva.\nPodľa § 106 ods. 2 Exekučného poriadku exekútor doručí príkaz na začatie exekúcie\ndlžníkovi povinného do vlastných rúk.\n\n15\n\nPodľa § 108 ods. 1 Exekučného poriadku povinný stráca právo na vyplatenie\npohľadávky dňom, keď sa dlžníkovi povinného doručil príkaz na začatie exekúcie.\nPodľa § 108 ods. 2 Exekučného poriadku ak nie je pohľadávka povinného splatná\npo doručení exekučného príkazu, vyplatí ju dlžník povinného oprávnenému, ak sa\noprávnený s exekútorom písomne nedohodol inak, len čo sa stane splatnou.\nPodľa § 108 ods. 3 Exekučného poriadku výplatou oprávnenému, ak sa oprávnený\ns exekútorom písomne nedohodol inak, sa oslobodí dlžník povinného odo svojej povinnosti\nvoči povinnému.\nPodľa § 109 ods. 1 Exekučného poriadku ak dlžník povinného nevyplatí\noprávnenému alebo exekútorovi, ak sa na tom oprávnený s exekútorom písomne dohodol,\npohľadávku bezodkladne po tom, keď sa mu doručil exekučný príkaz alebo keď sa stala\npohľadávka splatnou, môže sa oprávnený domáhať vo vlastnom mene od dlžníka povinného\nna jeho všeobecnom súde vyplatenia pohľadávky. Nesmie však s dlžníkom povinného,\nak ide o túto pohľadávku, uzavrieť na úkor povinného zmier ani odpustiť jej zaplatenie.\nDlžník povinného si v takomto prípade nemôže započítať ani svoju vlastnú pohľadávku,\nktorú má voči oprávnenému.\nPodľa § 109 ods. 2 Exekučného poriadku ak oprávnený neuplatní včas na súde\npohľadávku povinného voči dlžníkovi povinného alebo ak neoznámi povinnému, že ju\nuplatňuje, zodpovedá povinnému za škodu, ktorá by mu tým prípadne vznikla.\nZ napadnutých uznesení krajského súdu vyplýva, že odvolací súd sa stotožnil\ns názorom sťažovateľky, podľa ktorého je exekučný príkaz procesným úkonom súdneho\nexekútora, ktorým sa začína vlastné vykonávanie exekúcie a ktorým sa prikazuje dlžníkovi\npovinného, aby vyplatil pohľadávku povinného oprávnenému. Podľa krajského súdu\noprávnený na základe exekučného príkazu v súlade s § 109 ods. 1 Exekučného poriadku\nzískava aktívnu legitimáciu na podanie žaloby o vyplatenie pohľadávky voči dlžníkovi\npovinného, ktorá zaniká zastavením exekučného konania. To však podľa názoru krajského\n\n16\n\nsúdu, v rozpore s názorom sťažovateľky, neznamená, že dochádza k prevodu práv\nna povinného v súlade s § 92 ods. 2 a 3 OSP. Týmto spôsobom by totiž podľa názoru\nkrajského súdu dochádzalo k obchádzaniu zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb.\no súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov,\npodľa ktorého je navrhovateľ v konaní oslobodený od platenia súdneho poplatku. V konaní\no poddlžníckej žalobe sa nemôže stať žalobcom povinný, pretože by sa tým poprel samotný\nzmysel poddlžníckej žaloby, podľa ktorej sa oprávnený vo vlastnom mene od dlžníka\npovinného domáha vyplatenia pohľadávky. Žalobca (oprávnený v exekučnom konaní)\nzískal toto oprávnenie na základe § 109 Exekučného poriadku. Pohľadávku teda nezískal\nprevodom či prechodom, a preto ani spätne stratou procesného oprávnenia nedochádza\nk prevodu či prechodu tejto pohľadávky na povinného.\nÚstavný súd už v obdobných veciach sťažovateľky smerujúcich proti krajskému\nsúdu (nálezy ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 392/2015 z 13. januára 2016 a sp. zn.\nIII. ÚS 157/2016 z 28. júna 2016) vyslovil právny názor, v zmysle ktorého ak poddlžník\nnevyplatí oprávnenému riadne a včas pohľadávku, má oprávnený možnosť vo vlastnom\nmene a na vlastný účet túto pohľadávku vymáhať, teda využiť tzv. poddlžnícku žalobu.\nAktívnu legitimáciu na podanie žaloby získava oprávnený doručením exekučného príkazu\nna vyplatenie splatnej pohľadávky dlžníkovi povinného, pokiaľ k vyplateniu nedošlo,\nresp. v deň nasledujúci po jej splatnosti, ak nastala neskôr. Oprávnenému tak vzniká\nprocesné oprávnenie na prijatie plnenia od poddlžníka na uspokojenie vlastnej pohľadávky.\nPovinný pritom naďalej zostáva veriteľom tejto pohľadávky, avšak právo ju žalovať\nprechádza na oprávneného. Z tohto dôvodu nedochádza z hľadiska hmotného práva\nk zmene veriteľa, teda nevzniká žiadny nový hmotnoprávny vzťah medzi oprávneným\na poddlžníkom.\nÚstavný súd v označených nálezoch zároveň zdôraznil, že konanie o tzv.\npoddlžníckej žalobe je klasickým sporovým konaním vedeným podľa tretej časti\nObčianskeho súdneho poriadku, z ktorého však pre účastníkov konania vyplývajú určité\nobmedzenia, keďže nie sú oprávnení v tomto konaní na všetky právne úkony, ktoré\núčastníkom konania v riadnom sporovom konaní prináležia, napr. oprávnený nemôže\n\n17\n\nuzavrieť s dlžníkom taký zmier, ktorý by bol na úkor povinného, odpustiť zaplatenie\npohľadávky či uplatniť úroky z omeškania. Zmyslom kladného rozhodnutia o poddlžníckej\nžalobe je, že oprávnený získa exekučný titul voči poddlžníkovi, proti ktorému nebol\nv pôvodnom exekučnom konaní v žiadnom právnom vzťahu. Ak je oprávnený v tomto\nkonaní neúspešný, nemá to za následok zánik dlhu povinného.\nÚstavný súd už rovnako v označených rozhodnutiach pri výklade § 92 ods. 2 a 3\nOSP v spojení s § 109 ods. 1 Exekučného poriadku prisvedčil sťažovateľke, že pokiaľ dôjde\nk zastaveniu exekučného konania z dôvodu uspokojenia pohľadávky oprávneného iným\nspôsobom ako splnením pohľadávky, v konaní o tzv. poddlžníckej žalobe stratí oprávnený\naktívnu legitimáciu bez ohľadu na to, v akom štádiu sa uvedené konanie nachádza,\na obnovuje sa v plnom rozsahu aktívna legitimácia povinného (veriteľa pohľadávky).\nPrávoplatné uznesenie o zastavení exekučného konania tak možno v konaní o poddlžníckej\nžalobe považovať za právnu skutočnosť, s ktorou je spojený prechod práv a povinností\nz oprávneného (žalobcu) na povinného, tak ako to predpokladá § 92 ods. 2 a 3 OSP.\nNepripustenie zmeny účastníka konania na strane žalobcu by v danom prípade malo\nv podstate právny následok porovnateľný s neuplatnením práva na zaplatenie pohľadávky\noprávneným prostredníctvom poddlžníckej žaloby v súlade s § 109 ods. 2 Exekučného\nporiadku, v zmysle ktorého oprávnený zodpovedá povinnému za škodu, ktorá by mu tým\nprípadne vznikla.\nOd výkladu zohľadňujúceho ochranu záujmov povinného, ktorý by v okolnostiach\ndanej veci v dôsledku uplynutia času mohol stratiť oprávnenie úspešne uplatniť svoju\npohľadávku proti svojmu dlžníkovi (poddlžníkovi), resp. by sa jeho právo oslabilo, nemá\nústavný súd dôvod upustiť ani v tomto konaní o veciach sťažovateľky. Pripustenie zmeny\núčastníka konania na strane žalobcu v konaní o poddlžníckej žalobe tak znamená jedinú\nprávnu cestu k uplatneniu pohľadávky povinného voči poddlžníkovi (pôvodnému\ndlžníkovi).\n\n18\n\nÚstavný súd k tomuto záveru dospel aj s prihliadnutím na nové procesnoprávne\npravidlá, ktoré v súvislosti s vo veciach sťažovateľky aplikovanými právnymi inštitútmi\nzostali aj po nadobudnutí účinnosti zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok\n(ďalej len „CSP“) v porovnaní s predchádzajúcou právnou úpravou (obsiahnutou\nv Občianskom súdnom poriadku) totožné.\nPodľa § 80 ods. 1 CSP ak po začatí konania nastala právna skutočnosť, s ktorou sa\nspája prevod alebo prechod práv alebo povinností, o ktorých sa koná, môže žalobca\nnavrhnúť, aby do konania na jeho miesto alebo na miesto žalovaného vstúpil ten, na koho\nboli tieto práva alebo povinnosti prevedené alebo na koho prešli.\nPodľa § 80 ods. 2 CSP súd vyhovie návrhu podľa odseku 1, ak sa preukáže, že\npo začatí konania došlo k prevodu alebo prechodu práva alebo povinnosti, a ak s tým súhlasí\nten, kto má vstúpiť na miesto žalobcu. Právne účinky spojené s podaním žaloby zostávajú\nzachované.\nÚstavný súd na základe uvedeného dospel k záveru, že krajský súd uplatnením prísne\nformalistickej\n\ninterpretácie\n\nvo\n\nveciach\n\nsťažovateľky\n\naplikovaných\n\nustanovení\n\npríslušných právnych predpisov neprípustným spôsobom zasiahol do základného práva\nsťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a preto rozhodol tak, ako to je\nuvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.\nIII.\nV zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy a podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom\nsúde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd\ntaké rozhodnutie alebo opatrenie zruší.\nVzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd rozhodol, že napadnutými uzneseniami\nkrajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, došlo k porušeniu základného\n\n19\n\npráva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, zrušil napadnuté uznesenia\nkrajského súdu (bod 2 výroku tohto nálezu).\nV zmysle čl. 127 ods. 2 tretej vety ústavy a podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona\no ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.\nV záujme efektívnej ochrany práv sťažovateľky ústavný súd rozhodol tiež o vrátení vecí\nkrajskému súdu na ďalšie konania (bod 2 výroku tohto nálezu).\nV ďalšom postupe je krajský súd viazaný právnymi názormi ústavného súdu\nvyslovenými v časti II tohto nálezu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde). Krajský súd je\ntiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho\ndoručením (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).\nPodľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho\nzákladné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu\nnemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Sťažovateľka v každej zo sťažností požaduje\npriznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 1 000 €.\nV nadväznosti na zrušenie uznesení krajského súdu a vrátenie vecí na ďalšie konania\npovažoval ústavný súd poskytnutie ochrany porušenému základnému právu týmto\nspôsobom za dostatočné a sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie nepriznal (bod 4\nvýroku tohto nálezu).\nÚstavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej\nvznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom právnou\nzástupkyňou JUDr. Zuzanou Majcherovou, Mlynské nivy 54, Bratislava. Sťažovateľka si\nprostredníctvom právnej zástupkyne uplatnila nárok na úhradu trov konania, pričom ich\ncelkovú výšku vyčíslila v každej zo sťažností na sumu 545,69 €.\n\n20\n\nPodľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených\nprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby\núplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.\nZ citovaných ustanovení § 36 zákona o ústavnom súde vyplýva, že sťažovatelia\nnemajú obligatórny nárok na úhradu trov konania pred ústavným súdom, t. j. ústavný súd\nmôže úhradu trov konania účastníkovi konania úplne alebo sčasti priznať podľa svojho\nuváženia, zohľadňujúc pritom konkrétne okolnosti daného prípadu.\nV danom prípade boli ústavnému súdu doručené dve sťažnosti, v ktorých bola\nsťažovateľka zastúpená tou istou právnou zástupkyňou.\nPredmetné sťažnosti ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 144/2016-17 z 1. júna 2016\nspojil na spoločné konanie, keďže sa týkali tej istej sťažovateľky a boli obsahovo totožné.\nTáto skutočnosť v podstatnej miere znížila nároky tak na prípravu zastupovania, ako aj\nspísanie sťažností (identický obsah), čo ústavný súd zohľadnil pri rozhodovaní o úhrade\ntrov konania. Vychádzajúc z tejto skutočnosti, ako aj z oprávnenia priznať úhradu trov\nkonania účastníkom konania len sčasti, ústavný súd rozhodol o priznaní úhrady konania len\nv sume žiadanej za jednu sťažnosť.\nÚstavný súd priznal úhradu za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu\nzastúpenia, podanie sťažnosti a vyjadrenie doručené ústavnému súdu 4. októbra 2016)\nvykonané v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3\nvyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách\na náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „vyhláška“). Ústavný súd vychádzal pri rozhodovaní o priznaní trov konania\nz priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok\n2015, ktorá bola 858 €.\nSťažovateľke priznal za každý úkon sumu 143 €, čo predstavuje sumu 429 €,\na režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) za 3 úkony po 8,58 €. Úhrada trov konania\n\n21\n\npredstavuje po jej zvýšení o 20 % DPH (právna zástupkyňa sťažovateľky je platcom DPH,\npozn.) celkovú sumu 545,69 € (bod 3 výroku tohto nálezu).\nPriznanú úhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právnej\nzástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 CSP).\nVzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je\nprípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho\ndoručenia účastníkom konania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 27. októbra 2016\n\n22", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "exekúcia-exekučné konanie", "podmienky konania", "právomoc-právomoc ústavného súdu", "exekúcia", "účastník konania-zmena", "prechod (práv a povinností)"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "3Cob/27/2014", "guid": "b8120eea-a2e3-4386-9e34-39104f99c88a:62582281-450c-426c-8c9d-5e05e7e2f212", "vztah": "zrusene"}, {"sz": "5Cob/28/2014", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:955bd182-cc9b-4b3e-bd5a-8d0797ceaba3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.157.2016.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 157/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 157/2016 z 28. 6. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-06-28", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.157.2016.2"}, {"guid": "ussr:e9777668-a3aa-4e01-9645-03db95308031", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.144.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 144/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 144/2016 z 11. 2. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-02-11", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.144.2016.1"}, {"guid": "ussr:8ed50437-f0de-41e4-8386-04e77860b712", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.392.2015.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 392/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 392/2015 z 13. 1. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-01-13", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.392.2015.1"}, {"guid": "ussr:f1db4d37-b3b6-4f38-8553-c6b6b6552cf3", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 96/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 96/07 z 10. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-10", "citacie_n": 146, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f1db4d37-b3b6-4f38-8553-c6b6b6552cf3"}, {"guid": "ussr:ea7dc890-1e30-4875-bc44-3b0e41c087ee", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 148/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 148/06 z 12. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-12", "citacie_n": 478, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ea7dc890-1e30-4875-bc44-3b0e41c087ee"}, {"guid": "ussr:c18b3555-ca73-44e0-85f3-590511559fe1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 83/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 83/06 z 7. 7. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-07-07", "citacie_n": 56, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c18b3555-ca73-44e0-85f3-590511559fe1"}, {"guid": "ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 74/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 74/05 z 28. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-28", "citacie_n": 2139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9"}, {"guid": "ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 60/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 60/04 z 19. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-19", "citacie_n": 2204, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c"}, {"guid": "ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 27/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 27/04 z 11. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-11", "citacie_n": 2330, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455"}, {"guid": "ussr:0ae817d4-f096-45df-88b8-4342e2971727", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 143/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 143/02 z 5. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-05", "citacie_n": 1175, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0ae817d4-f096-45df-88b8-4342e2971727"}, {"guid": "ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 19/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 19/02 z 13. 3. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-03-13", "citacie_n": 3382, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73"}, {"guid": "ussr:6298aa59-ade8-42c4-a4be-6fb1bac48db1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2000:1.US.5.2000.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 5/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 5/00 z 13. 7. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-07-13", "citacie_n": 2100, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2000:1.US.5.2000.1"}, {"guid": "ussr:8d3bfbe7-1f31-448c-b5b0-c27253745ced", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 15/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 15/98 z 11. 3. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-03-11", "citacie_n": 638, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8d3bfbe7-1f31-448c-b5b0-c27253745ced"}, {"guid": "ussr:56489fc9-d0c0-412e-94dc-bf9ac51e2d0d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.35.1998.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 35/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 35/98 z 5. 5. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-05-05", "citacie_n": 563, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.35.1998.1"}, {"guid": "b8120eea-a2e3-4386-9e34-39104f99c88a:62582281-450c-426c-8c9d-5e05e7e2f212", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2015:1313209263.1", "spisova_znacka": "3Cob/27/2014", "nazov": "Rozhodnutie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Cob/27/2014 z 24. 3. 2015", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2015-03-24", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2015:1313209263.1"}, {"guid": "5d770c0c-fb0d-4598-be6f-24a4ac557ff1:10e02117-1282-42d8-9e43-56de200d0937", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2014:8112232838.1", "spisova_znacka": "1Cob/32/2014", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 1Cob/32/2014 z 31. 7. 2014", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2014-07-31", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2014:8112232838.1"}, {"guid": "5caa8cae-52a6-47fd-af6d-27b4c89260a9:1b3dd07d-6e39-4853-b016-c9b557c904ef", "ecli": null, "spisova_znacka": "19Cb/107/2013", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Žilina sp. zn. 19Cb/107/2013 z 19. 9. 2014", "sud": "Okresný súd Žilina", "datum_vydania": "2014-09-19", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/5caa8cae-52a6-47fd-af6d-27b4c89260a9:1b3dd07d-6e39-4853-b016-c9b557c904ef"}, {"guid": "4a0f8564-453a-4527-b37c-54f11ac2421b:0ea0aba1-b340-47a2-923f-9bc60864633a", "ecli": null, "spisova_znacka": "19Cb/104/2013", "nazov": "Rozsudok pre zmeškanie Okresného súdu Žilina sp. zn. 19Cb/104/2013 z 20. 9. 2013", "sud": "Okresný súd Žilina", "datum_vydania": "2013-09-20", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/4a0f8564-453a-4527-b37c-54f11ac2421b:0ea0aba1-b340-47a2-923f-9bc60864633a"}], "citovane_v": [{"guid": "997b4bf2-ab19-43c2-a4f4-3a809f28e218:62b13ca6-e4ac-4c70-b474-7f65a62115eb", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:1114217783.1", "spisova_znacka": "3Obdo/61/2019", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Obdo/61/2019 z 26. 11. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-11-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:1114217783.1"}, {"guid": "997b4bf2-ab19-43c2-a4f4-3a809f28e218:9b2f83f0-219a-4bb2-9d9d-6492e447a885", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:1114217783.1", "spisova_znacka": "3Obdo/61/2019", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Obdo/61/2019 z 26. 11. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-11-26", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:1114217783.1"}, {"guid": "f93a4080-02a9-4dd8-b5ea-dda5af13a310:6ce60d7f-3489-4072-b2dd-a63039d9893c", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2020:3816201829.1", "spisova_znacka": "6Co/61/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 6Co/61/2019 z 21. 7. 2020", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2020-07-21", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2020:3816201829.1"}, {"guid": "0167ba03-7044-450f-babe-31c74e98b40c:cbeb4124-c130-4593-88cd-2dfa090d888d", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2018:8117213083.1", "spisova_znacka": "9Co/56/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 9Co/56/2018 z 28. 11. 2018", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2018-11-28", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2018:8117213083.1"}, {"guid": "0167ba03-7044-450f-babe-31c74e98b40c:3ed58755-0711-48ea-a7b0-0c22da64f52e", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2018:8117213083.1", "spisova_znacka": "9Co/56/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 9Co/56/2018 z 28. 11. 2018", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2018-11-28", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2018:8117213083.1"}, {"guid": "cfc24822-334e-4c2f-bff1-093922ceff5b:2cc0a821-e11e-457b-9b08-5cfb63caf052", "ecli": "ECLI:SK:MSBA3:2026:1326201648.1", "spisova_znacka": "90Cb/20/2026", "nazov": "Uznesenie Mestského súdu Bratislava III sp. zn. 90Cb/20/2026 z 30. 3. 2026", "sud": "Mestský súd Bratislava III", "datum_vydania": "2026-03-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:MSBA3:2026:1326201648.1"}, {"guid": "b6b36063-9f53-4029-adee-a9d6960007ef:ee74d644-d959-4121-9285-e5b5083a1a44", "ecli": "ECLI:SK:MSBA4:2025:6123446438.2", "spisova_znacka": "52Csp/56/2024", "nazov": "Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV sp. zn. 52Csp/56/2024 z 3. 4. 2025", "sud": "Mestský súd Bratislava IV", "datum_vydania": "2025-04-03", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:MSBA4:2025:6123446438.2"}, {"guid": "5f6581a9-9e24-43cc-b6ec-6658749de4d8:8d42f278-6e63-4287-acb5-b613a077dec0", "ecli": "ECLI:SK:OSZA:2024:5123233378.2", "spisova_znacka": "38Cb/77/2023", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Žilina sp. zn. 38Cb/77/2023 z 27. 9. 2024", "sud": "Okresný súd Žilina", "datum_vydania": "2024-09-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSZA:2024:5123233378.2"}]}