{"guid": "ussr:7d2d9b67-313a-45b6-b11e-e36b928f3e5a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.44.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 44/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 44/2016 z 21. 1. 2016", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 21. januára 2016, sp. zn. II. ÚS 44/2016, ECLI:SK:USSR:2016:2.US.44.2016.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ladislav Orosz", "sudca_id": 1086, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ladislav-orosz-1086", "datum_vydania": "2016-01-21", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/7d2d9b67-313a-45b6-b11e-e36b928f3e5a", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.44.2016.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.44.2016.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.44.2016.1/text", "citacie_n": 2, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 44/2016-9\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. januára 2016 v senáte\nzloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta\na Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť\n, zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Jozef\nKováčik, s. r. o., Legionárska 6434/2, Trenčín, konajúcou prostredníctvom konateľa\na advokáta JUDr. Jozefa Kováčika, ktorou namieta porušenie svojho základného práva\npodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Nové Mesto\nnad Váhom sp. zn. 7 C 132/2011 zo 6. februára 2013 a rozsudkom Krajského súdu\nv Trenčíne sp. zn. 17 Co 235/2013 z 26. marca 2014, ako aj postupom, ktorý predchádzal\nich vydaniu, a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\nodmieta.\nOdôvodnenie:\nI.\n\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júna 2014\ndoručená sťažnosť\n\n(ďalej len\n\n„sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Jozef Kováčik, s. r. o.,\nLegionárska 6434/2, Trenčín, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Jozefa\nKováčika, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Nové\nMesto nad Váhom (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 7 C 132/2011 zo 6. februára 2013\n(ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne\n(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 17 Co 235/2013 z 26. marca 2014 (ďalej aj „napadnutý\nrozsudok krajského súdu“), ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu.\nZ obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ spolu so svojou dcérou\n(ako žalobkyňou v 2. rade) sa žalobou proti\n(ďalej len „žalovaný“), domáhali na okresnom súde zaplatenia sumy\nspolu 4 450,77 € s príslušenstvom ako náhrady škody na trovách právneho zastúpenia\nv právoplatne skončenom trestnom konaní vedenom Okresným súdom Trenčín pod sp. zn.\n4 T 58/2008, v ktorom obidvaja žalobcovia vystupovali v právnom postavení poškodených.\nSťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza, že „spolu so svojou dcérou... boli sme\ndňa 17. 05. 2007 účastníkmi dopravnej nehody, ktorú zavinil\nzamestnanec\n\n... ako\n\n.\n\nV trestnom konaní proti\nadvokáta\n\nsom si zvolil... ako poškodený\nako splnomocnenca.\n\nTrestné stíhanie skončilo rozsudkom OS Trenčín sp. zn. 4 T 58/2008 zo dňa\n23. 06. 2008, ktorým súd schválil Dohodu o vine a treste medzi prokurátorom OP Trenčín\na odporcom, kde bol odporca uznaný vinným zo spáchania trestného činu ublíženia\nna zdraví.\n\nPoškodený\n\nbol\n\nso\n\nsvojim\n\nnárokom\n\nna\n\nnáhradu\n\nškody\n\nodkázaný\n\nna občianskoprávne konanie s odôvodnením, že za škodu zodpovedá zamestnávateľ\nodporcu. ...\n... následne som ako navrhovateľ uplatnil proti\nodporcovi a\n\nako\nako vedľajšiemu\n\núčastníkovi na strane odporcu zaplatenie náhrady trov konania, ktoré som ako poškodený\n\n2\n\nmôjmu splnomocnencovi uhradil ako odmenu za poskytnutie právnej služby advokátom\nvo výške 2.377,56 € s prísl. tvoriacim úrok z omeškania a trovy konania. Okresný súd Nové\nMesto nad Váhom o mojom návrhu rozhodol rozsudkom sp. zn. 7 C/354/2010 zo dňa\n11. 07. 2011 tak, že mi návrh zamietol s odôvodnením, že som nepreukázal, že v uplatnenom\nnároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy v peniazoch som bol úspešný voči\nodporcovi, a to čo i len čiastočne. V priebehu konania súd vyslovil názor, že\nnie je pasívne legitimovaný, ale týmto je\n\n.\n\nNa moje odvolanie proti tomuto rozsudku Krajský súd v Trenčíne rozsudkom\n17 Co/303/2011 zo dňa 27. 11. 2012 rozsudok Okresného súdu potvrdil a v odôvodnení\nuviedol iba, že sa stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozhodnutia a v podrobnostiach\nna toto rozhodnutie odkazuje...\n... aj vzhľadom na stanovisko Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom v konaní\nsp. zn. 7 C/354/2010 podal som dňa 22. 06. 2011 ako navrhovateľ I/ návrh proti vinníkovi\ndopravnej nehody\n\nako odporcovi, aby mi zaplatil sumu 3.170,25 €\n\ns prísl. z dôvodu, že za škodu zodpovedá spolu s jeho zamestnávateľom\nV návrhu som vyčíslil a odôvodnil výšku uplatňovanej škody... Návrh na náhradu\nškody podávala so mnou aj moja dcéra\n\nako samostatná\n\nnavrhovateľka označená ako navrhovateľka 2/. Táto požadovala samostatne pre seba\nuhradiť škodu, ktorá jej vznikla zaplatením odmeny za zastupovanie splnomocnencom\nvo výške 1280,52 €.“.\nOkresný súd rozsudkom sp. zn. 7 C 132/2011 zo 6. februára 2013 žalobu sťažovateľa\na žalobkyne v 2. rade zamietol. Podľa sťažovateľa „môj návrh Okresný súd Nové Mesto\nnad Váhom zhodou okolností konajúcou tou istou sudkyňou... zamietol aj proti vinníkovi\ndopravnej nehody, tento raz z dôvodu, že odporca nie je pasívne legitimovaný nakoľko\nza škodu zodpovedá jeho zamestnávateľ“.\nSťažovateľ so závermi napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa nesúhlasil, pretože\n„súd sa mal zaoberať našimi dvomi samostatnými návrhmi a pokiaľ zistil, že sú nedôvodné,\nmal túto skutočnosť vyjadriť vo výroku tak, že sa obidva návrhy zamietajú a rovnako\no náhrade trov konania mal rozhodnúť vo vzťahu ku každému navrhovateľovi samostatne,\n\n3\n\nnakoľko sme navrhovatelia neboli v postavení spoločných a nerozdielnych účastníkov\nkonania. Ďalej sme namietli nesprávne právne posúdenie veci spočívajúce v tom,\nže Okresný súd mylne aplikoval a vykladal zákon na zistený skutkový stav, t. j. ust. O. z.\no náhrade škody. Uviedli sme, že odporca\n\nako vinník dopravnej nehody je\n\npasívne legitimovaný pre uplatnenie tohto nároku na náhradu škody. Zodpovednosť\nodporcu sme vyvodzovali z ustanovenia § 557 ods. 2 Tr. por., z ktorého vyplýva, že\npoškodenému možno priznať náhradu trov konania spojených s pribratím splnomocnenca aj\nv prípade ak týmto nebol priznaný nárok na náhradu škody ani z časti a v takomto prípade\nje za túto náhradu trov konania zodpovedný iba odsúdený, pretože takúto povinnosť možno\nuložiť v zmysle trestného poriadku iba jemu a nie jeho zamestnávateľovi.“.\nKrajský súd na základe odvolania oboch navrhovateľov (sťažovateľa aj žalobkyne\nv 2. rade, pozn.) rozsudkom sp. zn. 17 Co 235/2013 z 26. marca 2014 rozsudok súdu prvého\nstupňa potvrdil, pričom námietky sťažovateľa o nedostatočnom právnom zdôvodnení\nodvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu považoval za neodôvodnené. Sťažovateľ\nuvádza, že krajský súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa „o nedostatku pasívnej\nlegitimácie odporcu\nvysporiadania sa\n\n... Ani ďalšie vytýkané pochybenia vadnosti\nsúdu\n\nprvého stupňa so samostatným\n\nprocesným postavením\n\n2 navrhovateľov odvolací súd neuznal pričom podľa mňa- sťažovateľa sa jedná\njednoznačne o odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. b) O. s. p.“.\nVo vzťahu k namietanému porušeniu svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1\nústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v priebehu konania pred všeobecnými súdmi\nsťažovateľ zdôrazňuje, že nepovažuje „... za spravodlivé a v právnom štáte možné, aby\nza škodu ktorá mi preukázateľne vznikla, zaplatením odmeny môjmu splnomocnencovi\nadvokátovi za právnu službu, ktorú mi poskytol v trestnom konaní, kde bol obvinený uznaný\nvinným, nezodpovedal nikto, to znamená ani vinník tejto nehody a ani jeho zamestnávateľ,\nresp. jeho poisťovateľ. Z rozhodnutí odporcov v dvoch samostatných konaniach však\nvyplýva, že podľa ich názoru je to možné, pretože najprv nezodpovedal za škodu\nzamestnávateľ a jeho poisťovateľ, a následne nezodpovedal ani samotný vinník dopravnej\nnehody.“.\n\n4\n\nNa základe uvedenej argumentácie sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd nálezom\ntakto rozhodol:\n„I. Krajský súd v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co/235/2013 porušil\nzákladné právo\n\nna súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy\n\nSlovenskej republiky ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.\nII. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17 Co/235/2013 zo dňa 26. 03. 2014\nsa zrušuje v celom rozsahu.\nIII. Okresný súd Nové Mesto nad Váhom v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C/132/2011\nporušil základné právo\n\nna súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1\n\nÚstavy Slovenskej republiky ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku\n6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.\nIV. Rozsudok Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom sp. zn. 7 C/13212011 zo dňa\n06. 02. 2013 sa zrušuje v celom rozsahu a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.\nV.\n\nsa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume\n\n284,04 €, ktorú je Krajský súd v Trenčíne povinný vyplatiť na účet advokáta JUDr. Jozefa\nKováčika do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu.“\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady\nSlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,\no konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\n\n5\n\no ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie\nsú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.\nPodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom\nprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie\nktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné\nnávrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané\noneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nSťažovateľ namieta, že rozsudkom okresného súdu sp. zn. 7 C 132/2011\nzo 6. februára 2013, ako aj rozsudkom krajského súdu sp. zn. 17 Co 235/2011 z 26. marca\n2014 a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, došlo k porušeniu jeho základného práva\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn. 7 C 132/2011\nzo 6. februára 2013 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu\nZ čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv\na slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných\nsúdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný\nsúd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.\nZ princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu\nzákladným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd\nnerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi\nzásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.\nPreto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná\nprávomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom\nprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd\nmôže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným\n\n6\n\nsúdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej\nprerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).\nSťažovateľ bol oprávnený podať proti napadnutému rozsudku okresného súdu\nodvolanie (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd ako\nodvolací súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade\nvylučuje právomoc ústavného súdu. Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom\nprerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde\nz dôvodu nedostatku svojej právomoci.\n2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 17 Co 235/2011\nz 26. marca 2014 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu\nZ § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu\npri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.\nV súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide\nvtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu\nverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil\nsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo\nrozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,\nktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú\nsťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd\nnezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť\nktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia I. ÚS 140/03,\nIV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).\nÚstavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že nie je\nsúčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym\norgánom ochrany ústavnosti. Z ústavného postavenia ústavného súdu vyplýva, že jeho\núlohou pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je zastupovať\n\n7\n\nvšeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha\nústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie\na aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach\na základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného\nsúdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou\nalebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je určená princípom\nsubsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade,\nak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto\nprávomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo\núpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.\nZ toho vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať\nprávne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli\nk rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený\nskutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.\nSkutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany\nústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo\narbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali\nza následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,\nIII. ÚS 180/02). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným\nsúdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia\npríslušných ustanovení tohto právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam\n(m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).\nPodľa konštantnej judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu\na právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj\nkonkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Ochrany základného práva\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa možno domáhať\nv medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).\n\n8\n\nÚstavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1\nústavy a tiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\nneznamenajú právo na úspech v konaní pred všeobecnými súdmi a nemožno ich účelovo\nchápať tak, že ich naplnením je len víťazstvo v takomto spore (II. ÚS 21/02,\nIV. ÚS 277/05).\nÚstavný súd je, ako už bolo uvedené, oprávnený a povinný posúdiť ústavnosť\nkonania, resp. rozhodovania všeobecných súdov, t. j. či v konaní pred nimi došlo\nk porušeniu ústavnoprávnych princípov konania (čl. 46 až čl. 50 ústavy) a či možno ich\nkonania (postupy) a rozhodnutia považovať z ústavného hľadiska za akceptovateľné\na udržateľné. Táto právomoc ústavného súdu však nie je spojená so vznikom oprávnenia\na povinnosti prehodnocovať právne názory všeobecných súdov, ku ktorým tieto dospeli\nna základe výkladu a uplatňovania zákonov, ak tento výklad a aplikácia zákonov neporušujú\nuvedené ústavnoprocesné princípy (m. m. II. ÚS 54/02). Reálne uplatnenie a garantovanie\nzákladného práva na súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech v konaní, ale ani\nnárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných\nprávnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (IV. ÚS 302/07).\nVychádzajúc z uvedených právnych názorov, ústavný súd na účely posúdenia\nopodstatnenosti tejto časti sťažnosti preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu sp. zn.\n17 Co 235/2013 z 26. marca 2014.\nKrajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku najskôr poukázal na obsah\nodvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu sp. zn. 7 C 132/2011 zo 6. februára 2013,\nktorým zamietol žalobu (sťažovateľa aj žalobkyne v 2. rade), pričom v tejto súvislosti\nokrem iného uviedol, že súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním zistil, že\n„navrhovatelia 1/, 2/ si ako poškodení uplatnili v trestnom konaní vedenom proti odporcovi\nna Okresnom súde v Novom Meste nad Váhom náhradu škody na zdraví, ako aj na veciach\na nemajetkovú ujmu. Odporca bol síce uznaný vinným na základe schválenej dohody o vine\na treste vo veci sp. zn. 4 T/58/2008 Okresného súdu Trenčín, avšak navrhovatelia 1/, 2/ ako\npoškodení boli so svojimi nárokmi na náhradu škody odkázaní na občianske súdne konanie,\n\n9\n\na to z dôvodu, že za škodu poškodených zodpovedá zamestnávateľ vodiča, t. j. odporcu.\nOdporcu nepovažoval za pasívne legitimovaného, keďže navrhovatelia si nemohli uplatniť\nnárok na náhradu škody voči odporcovi ako vodičovi, ktorý plnil úlohy\n, a za škodu spôsobenú odporcom zodpovedá daný subjekt\nako prevádzkovateľ nákladného motorového vozidla v zmysle ust. § 427 ods. l Občianskeho\nzákonníka.“.\nV ďalšej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku formuloval krajský súd svoje\nvlastné právne závery k námietkam sťažovateľa vyjadrenými v odvolaní, keď najmä\nuviedol:\n„Rozsudok alebo uznesenie, ktorým sa končí konanie vo veci samej, možno v zmysle\nust. § 205 ods. 2 O. s. p. odôvodniť len okolnosťami uvedenými pod písmenami a/ až f/\ncitovaného zákonného ustanovenia.\nNavrhovatelia vo svojom odvolaní výslovne neoznačujú ani jeden z tam uvedených\ndôvodov na odvolanie, avšak z jeho obsahu je zrejmé, že súdu prvého stupňa vyčítajú\nnesprávne právne posúdenie, čo je dôvodom na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. f/\nO. s. p.\nPodľa súdnej praxe sa za nesprávne právne posúdenie veci považuje mylná aplikácia\na výklad právnej normy na zistený skutkový stav alebo použitie právnej normy, ktorú\nna skutkový stav vôbec nemožno použiť.\nZa nesprávne právne posúdenie v danej veci nie je možné považovať taký postup\nsúdu prvého stupňa, ktorým nepriznal nárok navrhovateľov predstavujúci náhradu trov\nkonania v trestnej veci podľa § 557 ods. 2 Trestného poriadku, na ktorý poukazujú\nnavrhovatelia v závere svojho odvolania. Podľa citovaného zákonného ustanovenia\nrozhodoval Okresný súd v Trenčíne svojím uznesením zo dňa 28. januára 2013,\nč. k. 4 T/58/2008-282 a návrh právneho zástupcu navrhovateľov na uloženie povinnosti\nodsúdenému\n\nnahradiť poškodeným trovy vzniknuté pribratím\n\nsplnomocnenca v trestnom konaní vedenom na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn.\n4 T/58/2008 zamietol.\nPodľa ustálenej judikatúry súdov sa trovy poškodeného, ktoré mu vznikli v trestnom\nkonaní v súvislosti s právnym zastupovaním, považujú za škodu. Následne v občianskom\n\n10\n\nsúdnom konaní teda môže poškodený uplatňovať náhradu škody v rámci občianskeho\nsúdneho konania, ktoré nasleduje po tom, keď v trestnom konaní o náhrade uplatnenej\nškody rozhodnuté nebolo, pretože trestné konanie vedené proti žalovanému bolo zastavené,\nresp. náhrada nebola priznaná.\nPredpoklady zodpovednosti žalovaného sa aj v takomto prípade posudzujú v zmysle\nust. § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého aj danú vec súd prvého stupňa\nposudzoval.\nZákladným predpokladom zodpovednosti v zmysle ust. § 420 Občianskeho zákonníka\nje existencia škody, čo v danom prípade naplnené bolo, keď navrhovateľom vznikla škoda\npredstavujúca zmenšenie ich majetku v rozsahu. v akom vynaložili svoje prostriedky\nna odmenu za zastupovanie v trestnom konaní. Ďalšími predpokladmi sú porušenie právnej\npovinnosti odporcu a príčinná súvislosť medzi škodou a porušením právnej povinnosti.\nZ obsahu trestného spisu Okresného súdu Trenčín sp. zn. 4 T/58/2008, na ktorý aj\npoukazujú navrhovatelia, vyplýva, že odporca bol uznaný vinným, a to na základe\nschválenej dohody o vine a treste uzatvorenej medzi prokurátorom Okresnej prokuratúry\nv Trenčíne a ním za spáchaný skutok na tom skutkovom základe, že dňa\nnákladné motorové vozidlo zn. Iveco Daily EČ:\n\nviedol\n\n, po ceste 1/50 v smere\n\nod Drietomy do Bánoviec nad Bebravou tak, že pri odbočovaní vľavo cez cestu na miesto\nležiace mimo cesty nedal prednosť v tom čase jazdiacemu motorovému vozidlu. ktoré viedol\n, čím došlo k zrážke, následkom ktorej navrhovatelia utrpeli značné\nzranenia. Navrhovatelia však v rámci tohto konania boli odkázaní so svojimi nárokmi\nna náhradu škody na občianske súdne konanie s odôvodnením, že za škodu zodpovedá\nzamestnávateľ odporcu, ktorý je aj prevádzkovateľom predmetného motorového vozidla,\nktorým bola škoda spôsobená.\nMedzi účastníkmi nie sú pochybnosti o tom, že poisťovateľ zamestnávateľa odporcu,\na to\n\nnavrhovateľom poskytla plnenie za nároky vyplývajúce\n\nz ublíženia na zdraví.\nZo zistených skutočností súd prvého stupňa vyvodil správny záver a správne\naplikoval ust. § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože je nepochybné, že žalobcovi\nvznikli náklady pri uplatnení jeho práva v trestnom konaní vedenom proti žalovanému, čím\nmu vznikla majetková ujma, spočívajúca v zmenšení jeho majetku. Nie je však daný ďalší\n\n11\n\npredpoklad zodpovednosti žalovaného za takúto škodu, a to, že by navrhovatelia boli\nso svojimi nárokmi voči trestnej veci, prípadne aj následných občianskoprávnych konaniach\ntýkajúcich sa náhrady škody, úspešní. Odporca totiž nezodpovedá, z dôvodov uvedených\nv trestnom, ako aj následných občianskych súdnych konaniach, za škodu, ktorú utrpeli\nv súvislosti s dopravnou nehodou navrhovatelia z dôvodu, že za túto škodu zodpovedá\nv zmysle ust. § 427 Občianskeho zákonníka jeho zamestnávateľ, t. j.\nZa uvedený subjekt plnila navrhovateľom\n\n.\n\npodľa § 2 ods. 2 zákona\n\nč. 381/2001 Z. z., a to čiastočne aj za ich trovy, ktoré im vznikli v trestnom konaní, vedenom\nproti nemu.\nZáver súdu prvého stupňa o nedostatku pasívnej legitimácie odporcu v danej veci je\npreto správny, keďže odporca tu nie je nositeľom povinnosti, týkajúcej sa náhrady škody,\nktorá spočíva v trovách poškodených, ktoré im vznikli v trestnom konaní.\nOdvolací súd preto nepovažoval za opodstatnene uplatnený dôvod na odvolanie\npodľa § 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.“\nRovnako za nedôvodné krajský súd považoval odvolacie námietky spočívajúce\nv tom, že súd prvého stupňa neposudzoval oddelene a nerozhodol oddelene o nároku\nsťažovateľa ako žalobcu v 1. rade a žalobkyne v 2. rade. V tejto súvislosti uviedol, že\n„navrhovatelia totiž uplatňujú svoj nárok na základe tých istých skutkových tvrdení, pričom\njedná sa o rovnaký právny nárok a jeho opodstatnenosť bola posudzovaná vo vzťahu\nk odporcovi, pričom rovnaké skutkové aj právne závery sa týkali opodstatnenosti ako\nnároku navrhovateľa 1/, tak aj navrhovateľky 2/.\nSúd prvého stupňa sa nedopustil pochybenia ani tým, že navrhovateľom uložil\npovinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť odporcovi náhradu trov konania, pričom\npre založenie takéhoto solidárneho záväzku nie je nevyhnutné, aby účastníci boli\nv postavení nerozlučných spoločníkov.“.\nZ obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ považuje za porušenie svojho základného\npráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spôsob, akým sa krajský súd ako odvolací súd a pred ním\nokresný súd ako súd prvého stupňa vysporiadali s vykonanými dôkazmi v rámci ich\n\n12\n\nhodnotenia a následného vyvodenia zodpovedajúcich skutkových a právnych záverov v ich\nmeritórnych rozhodnutiach.\nZ napadnutého rozsudku krajského súdu (s prihliadnutím na obsah rozhodnutia súdu\nprvého stupňa) pritom podľa názoru ústavného súdu zjavne vyplýva, že krajský súd sa\ns podstatnými námietkami sťažovateľa, ktoré uviedol v podanom odvolaní (a ktoré tvoria aj\npodstatnú časť argumentácie sťažovateľa v sťažnosti predloženej ústavnému súdu), zaoberal\na ústavne akceptovateľným spôsobom sa s nimi vysporiadal.\nKrajský súd a tiež okresný súd, na ktorého závery ako na vecne správne odvolací súd\nodkázal, prezentovali podstatu otázky, relevantnej v prípade sťažovateľa, a síce otázku\nvecnej (pasívnej ) legitimácie, ktorej existencia je východiskovým predpokladom úspešného\nuplatnenia práva v občianskom súdnom konaní. Krajský súd v napadnutom rozsudku\nvychádzal z ustálenej judikatúry všeobecných súdov, v zmysle ktorej sa trovy poškodeného,\nktoré mu vznikli v trestnom konaní v súvislosti s právnym zastupovaním, považujú\nza škodu, a následne môže teda poškodený uplatňovať náhradu škody v rámci občianskeho\nsúdneho konania, ktoré nasleduje potom, keď v trestnom konaní o náhrade uplatnenej škody\nrozhodnuté nebolo, pretože trestné konanie vedené proti žalovanému bolo zastavené,\nresp. náhrada nebola priznaná.\nV nadväznosti na uvedené východisko krajský súd po vyhodnotení skutkových\nokolností posudzovanej veci sťažovateľa dospel k záveru, že v jeho prípade nebol splnený\njeden z predpokladov zodpovednosti žalovaného za takúto škodu v zmysle § 420\nObčianskeho zákonníka spočívajúci na skutočnosti, že sťažovateľ nebol so svojím nárokom\nvoči trestnej veci, prípadne aj následných občianskoprávnych konaniach týkajúcich sa\nnáhrady škody, voči žalovanému úspešný. Na podporu tohto záveru zdôraznil krajský súd tú\nskutočnosť, ktorú považoval v kontexte prezentovaného výkladu za podstatnú, a síce že\nžalovaný nezodpovedá z dôvodov uvedených v trestnom, ako aj následných občianskych\nsúdnych konaniach za škodu, ktorú utrpel v súvislosti s dopravnou nehodou sťažovateľ,\npretože za túto škodu zodpovedá v zmysle § 427 Občianskeho zákonníka jeho\nzamestnávateľ (okresný súd sa v rozpore s tvrdením sťažovateľa s pasívnou legitimáciou\nna strane žalovaného už vysporiadal v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 354/2010, keď\n\n13\n\nuviedol, že\n\n, je pasívne vecne legitimovaný v zmysle § 420\n\nods. 2 a § 427 Občianskeho zákonníka, pozn.). Je nesporné, že za uvedený subjekt,\nt. j.\n\n, plnila sťažovateľovi\n\n,\n\npodľa zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu\nspôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov\nv znení neskorších predpisov, a to čiastočne (v sume 880,08 €) aj za jeho trovy, ktoré mu\nvznikli v trestnom konaní vedenom proti žalovanému.\nPodľa názoru ústavného súdu krajský súd vo svojom rozsudku uplatnil náležitý\na logický výklad otázky vecnej legitimácie, na základe ktorého po posúdení skutkových\nokolností posudzovanej veci sťažovateľa dospel k záveru o nedostatku vecnej legitimácie\nna strane žalovaného účastníka konania. Za ústavne akceptovateľnú považuje ústavný súd aj\nkrajským súdom uplatnenú interpretáciu právnej úpravy náhrady škody spočívajúcej\nv trovách sťažovateľa, ktoré mu vznikli v trestnom konaní. Krajským súdom uplatnenej\ninterpretácii právnej regulácie náhrady škody pritom primerane korešpondovali aj jeho\nskutkové a právne závery týkajúce sa nedostatku pasívnej legitimácie žalovaného v danej\nveci.\nÚstavný súd zastáva názor, že krajský súd v napadnutom rozhodnutí zrozumiteľne\na bez zjavných logických protirečení vysvetlil svoje právne závery, čím ako súd odvolací\nposkytol právam sťažovateľa dostatočnú ochranu. Napadnuté rozhodnutie krajského súdu\nnie je arbitrárne, keďže nie je v nesúlade s aplikovanou právnou úpravou a nepopiera ani jej\nzmysel, pričom obsahuje primerané a zrozumiteľné zdôvodnenie právnych záverov\nodvolacieho súdu. Ústavný súd preto považuje napadnutý rozsudok krajského súdu\nz ústavného hľadiska za akceptovateľný a udržateľný a za týchto okolností nemá žiaden\ndôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov všeobecného súdu.\nNa tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti\ndospel k záveru, že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a obsahom základného\npráva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých vyslovenia\nporušenia sa sťažovateľ domáha, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by\n\n14\n\npo prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich\nporušení. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\nVzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími požiadavkami\nsťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 21. januára 2016\n\n15", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "trovy konania-náklady konania", "náhrada škody (ujma)-majetková ujma", "legitimácia-pasívna", "poškodený"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:11f883b4-7cb2-49c9-9e72-9cfdb4ecc73f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 27/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 27/2010 z 28. 1. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-01-28", "citacie_n": 671, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:11f883b4-7cb2-49c9-9e72-9cfdb4ecc73f"}, {"guid": "ussr:a8aab482-1974-455f-99a5-d2f5a66fed5c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 302/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 302/07 z 6. 12. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-12-06", "citacie_n": 26, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a8aab482-1974-455f-99a5-d2f5a66fed5c"}, {"guid": "ussr:3d1bbbf7-d99c-47a6-bb70-07901c4bb4d6", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 236/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 236/07 z 27. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-27", "citacie_n": 1809, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3d1bbbf7-d99c-47a6-bb70-07901c4bb4d6"}, {"guid": "ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/07 z 17. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-17", "citacie_n": 5043, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98"}, {"guid": "ussr:39145877-0667-405d-ac7f-4fc8aeb04f1a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 382/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 382/06 z 24. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-24", "citacie_n": 967, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:39145877-0667-405d-ac7f-4fc8aeb04f1a"}, {"guid": "ussr:4cde5b9f-f9a9-4ed2-beaf-3ccde794261e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/07 z 17. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-17", "citacie_n": 1741, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4cde5b9f-f9a9-4ed2-beaf-3ccde794261e"}, {"guid": "ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 98/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 98/06 z 5. 4. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-04-05", "citacie_n": 1866, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd"}, {"guid": "ussr:32627ef7-d1a7-443e-93b9-b6a84d158d1f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 277/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 277/05 z 29. 11. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-11-29", "citacie_n": 315, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:32627ef7-d1a7-443e-93b9-b6a84d158d1f"}, {"guid": "ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 136/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 136/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 3751, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74"}, {"guid": "ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 74/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 74/05 z 28. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-28", "citacie_n": 2139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:40b7b57e-ffac-466f-81fa-99c364369685", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 166/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 166/04 z 19. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-19", "citacie_n": 598, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:40b7b57e-ffac-466f-81fa-99c364369685"}, {"guid": "ussr:8fd107b8-26f4-4430-929c-73c67c8e1f2a", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 124/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 124/04 z 28. 4. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-04-28", "citacie_n": 527, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8fd107b8-26f4-4430-929c-73c67c8e1f2a"}, {"guid": "ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 27/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 27/04 z 11. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-11", "citacie_n": 2330, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455"}, {"guid": "ussr:b3417789-7a66-4ae6-b1bc-8de6ac454ba6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 140/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 140/03 z 9. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-09", "citacie_n": 706, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b3417789-7a66-4ae6-b1bc-8de6ac454ba6"}, {"guid": "ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 180/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 180/02 z 2. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-02", "citacie_n": 2893, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe"}, {"guid": "ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 139/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 139/02 z 26. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-26", "citacie_n": 3306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:dffbff36-c5e0-4961-9065-66068231ba7e", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 54/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 54/02 z 17. 4. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-04-17", "citacie_n": 212, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dffbff36-c5e0-4961-9065-66068231ba7e"}, {"guid": "ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 19/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 19/02 z 13. 3. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-03-13", "citacie_n": 3382, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73"}, {"guid": "ussr:94011438-da01-4343-b27d-3288866885f7", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 21/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/02 z 6. 3. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-03-06", "citacie_n": 324, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:94011438-da01-4343-b27d-3288866885f7"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:ee98ae3f-dc93-4f8e-8766-3f372395cb3d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.26.1994.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 26/94", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 26/94 z 10. 5. 1994", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1994-05-10", "citacie_n": 1929, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.26.1994.1"}, {"guid": "437d1ab8-d1f9-4df7-b720-e167d32bc450:5d0604bf-1cff-47e7-8c2b-8b5463bb2a10", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2013:6213201958.1", "spisova_znacka": "17Co/235/2013", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 17Co/235/2013 z 16. 9. 2013", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2013-09-16", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2013:6213201958.1"}, {"guid": "c8ff5362-e53d-47a0-8e8e-f0026351eaea:c44e4618-85e2-4ef0-b240-b706e58ca721", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2012:3509206537.1", "spisova_znacka": "17Co/303/2011", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 17Co/303/2011 z 26. 11. 2012", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2012-11-26", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2012:3509206537.1"}, {"guid": "46f58c7e-4b00-424b-99f8-9ee52af021f3:557c7983-05fe-4a1b-9b84-40fc362c41b4", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2012:6111202163.1", "spisova_znacka": "17Co/235/2011", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 17Co/235/2011 z 28. 2. 2012", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2012-02-28", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2012:6111202163.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:5515c7d2-e168-4dce-814b-020684820975", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:1.US.394.2020.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 394/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 394/2020 z 23. 3. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-03-23", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:1.US.394.2020.1"}, {"guid": "ussr:b4167a37-be26-4640-b0ce-a198e59228af", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.85.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 85/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 85/2017 z 2. 2. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-02-02", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.85.2017.1"}]}