{"guid": "ussr:d6f8efb1-2efb-46c6-aba4-ebd3c2b901a5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.437.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 437/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 437/2016 z 19. 5. 2016", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 19. mája 2016, sp. zn. II. ÚS 437/2016, ECLI:SK:USSR:2016:2.US.437.2016.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Lajos Mészáros", "sudca_id": 1075, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/lajos-meszaros-1075", "datum_vydania": "2016-05-19", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "nazov": "čl. 46 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "nazov": "čl. 48 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/d6f8efb1-2efb-46c6-aba4-ebd3c2b901a5", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.437.2016.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.437.2016.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.437.2016.1/text", "citacie_n": 13, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 437/2016-10\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. mája 2016 v senáte\nzloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily\nGajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej\nspoločnosti REALINVEST, s. r. o., J. Hollého 1976, Dolný Kubín, právne zastúpenej\nadvokátom JUDr. Eugenom Kostovčíkom, Advokátska kancelária, Gelnická 33, Košice,\nvo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa\nčl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na zákonného sudcu podľa\nčl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa\nčl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžf 46/2014 z 22. októbra 2015 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť obchodnej spoločnosti REALINVEST, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne\nneopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. januára\n2016 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti REALINVEST, s. r. o. (ďalej len\n„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)\n\na základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, ako aj práva na\nspravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sžf 46/2014 z 22. októbra 2015 (ďalej aj\n„napadnutý rozsudok“).\n2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Daňový úrad Žilina (ďalej aj „daňový úrad“)\nrozhodnutím č. 9511401/5/681749/2013 z 20. februára 2013 vyrubil sťažovateľke rozdiel\ndane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november 2011. Správca dane neuznal\nsťažovateľke odpočítanie dane z pridanej hodnoty z faktúr od dodávateľov HELTER, s. r. o.,\nza sanačné práce a LOBIG, s. r. o., za stavebné práce. Spoločnosti HELTER, s. r. o., a\nLOBIG, s. r. o., potvrdili vykonanie prác, faktúry pre sťažovateľku zaúčtovali, daň bola\nodvedená. Uvedení dodávatelia nemali vlastných zamestnancov ani stavebnú techniku,\npráce boli vykonané subdodávateľmi, a to spoločnosťami RADA-SK, s. r. o., a WALTHER,\ns. r. o. Aj uvedení subdodávatelia potvrdili vykonanie prác, faktúry pre odberateľov\nzaúčtovali, daň bola odvedená, no tiež nemali vlastných zamestnancov ani stavebnú\ntechniku, práce boli vykonané subdodávateľom, ktorým v oboch prípadoch bola spoločnosť\nSTAKIS, s. r. o. V spoločnosti STAKIS, s. r. o., v čase realizácie obchodu došlo k zmene\nsídla spoločnosti, k odpredaju obchodných podielov, konateľom sa stala osoba s bydliskom\nv Českej republike a od 29. februára 2012 osoba s bydliskom v Rumunsku. Bývalý konateľ\nspoločnosti STAKIS, s. r. o., J. Kišš uviedol, že spoločnosť nemala zamestnancov a stavebné\npráce dodávala prostredníctvom ďalšieho subdodávateľa, jeho meno však uviesť nevedel.\nSprávca dane na základe zistení, že žiadny z ďalších preverovaných subdodávateľov nemal\nvlastných zamestnancov a materiálno-technické vybavenie na dodávku stavebných prác,\nspochybnil reálnosť dodávok stavebných prác pre sťažovateľku dodávateľmi HELTER, s. r.\no., a LOBIG, s. r. o.\n2.1 Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej aj „finančné riaditeľstvo“)\nna odvolanie sťažovateľky rozhodnutím č. 1100308/1/265600/2013 z 3. júna 2013 potvrdilo\nrozhodnutie Daňového úradu Žilina č. 9511401/5/681749/2013. Proti rozhodnutiu\nFinančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 1100308/1/265600/2013 bola podaná\nsťažovateľkou žaloba. Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn.\n2\n\n21 S 105/2013 z 26. februára 2014 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“) žalobu zamietol,\npričom sa plne stotožnil so závermi daňových orgánov. Proti rozsudku krajského súdu\nsp. zn. 21 S 105/2013 z 26. februára 2014 podala sťažovateľka odvolanie.\n2.2 Najvyšší súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok krajského súdu sp. zn.\n21 S 105/2013 z 26. februára 2014 a účastníkom konania nepriznal náhradu trov\nodvolacieho konania. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol:\n„Rozhodnutím, ktoré je predmetom konania (č. 1100308/1/265600/2013 z 03.06.20113)\nžalovaný\n\npotvrdil\n\nrozhodnutie\n\nsprávcu\n\ndane\n\n-\n\nDaňového\n\núradu\n\nŽilina\n\nč. 9511401/5/681749/2013 zo dňa 20.02.2013, ktorým bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane\nz pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november 2011 v sume 22 639,22 €. Správne\n(daňové) orgány odôvodnili svoje rozhodnutia tým, že žalobca nepreukázal, že\nk uskutočneniu zdaniteľných obchodov dodávateľmi - spoločnosťami LOBIG, s. r. o.\na HELTER, s. r. o. skutočne došlo. Spoločnosť HELTER, s. r. o. zabezpečila práce\nprostredníctvom spoločnosti RADA-SK, s. r. o., pričom bývalý konateľ uvedenej spoločnosti\nuviedol, že oni sami uvedené práce nevykonávali, nakoľko nemali zamestnancov ani\nmechanizmy, ale ich vykonávali sprostredkovane prostredníctvom ďalšieho subdodávateľa.\nNakoľko spolupracovali s viacerými spoločnosťami, nevedel konkrétne uviesť, pracovníci\nktorej spoločnosti práce vykonali. Bývalý konateľ spoločnosti STAKIS, s. r. o. Nitra Juraj\nKiss sa vyjadril, že ani táto spoločnosť nemala zamestnancov a stavebné práce dodávala\nprostredníctvom ďalšieho subdodávateľa, ktorého meno nevedel uviesť. Obdobne\nspoločnosť LOBIG, s. r. o. mala práce na rekonštrukcii Rooseweltovej NsP Banská Bystrica\nvykonávať prostredníctvom dodávateľa - spoločnosti WALTHER, s. r. o., ktorého konateľ\nMiroslav Ďurák uviedol, že ich spoločnosť bola iba sprostredkovateľom prác, ktoré\nvykonala spoločnosť STAKIS, s. r. o. Konateľ spoločnosti STAKIS, s. r. o. uviedol, že nemá\nzamestnancov ani mechanizmy a spoločnosť zabezpečovala tieto práce prostredníctvom\nďalších subdodávateľov; nevedel konkrétne uviesť, kto práce vykonal.\nV celom správnom (daňovom) konaní ani v súdnom preskúmavacom konaní nie je\nsporné, že práce boli vykonané; sporným ostalo, kto práce realizoval. Odpoveď na uvedenú\notázku je relevantná z toho dôvodu, že len tomu, kto dodal službu, mohla vzniknúť daňová\npovinnosť podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH a následne žalobcovi právo odpočítať daň\n3\n\nzo služby podľa § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ zákona o DPH. Bolo povinnosťou žalobcu\nv daňovom konaní preukázať, s poukazom na ustanovenie § 24 ods. 1 daňového poriadku,\nže sporné faktúry od spoločností LOBIG, s. r. o. a HELTER, s. r. o. boli vystavené na\nzáklade dodania služieb, reálne poskytnutých uvedenými spoločnosťami. Správne správca\ndane skúmal uskutočnenie zdaniteľného plnenia nielen z formálnej stránky, ale preveroval\naj súlad skutočného stavu so stavom formálnym. Keďže daňovník v tomto zmysle neuniesol\ndôkazné bremeno, nebol úspešný v uplatnení nároku na odpočet DPH. K tomu najvyšší súd\npovažuje za potrebné uviesť, že znakom jednej zo zásad obchodného práva, t. j. poctivého\nobchodného styku, je predpoklad riadneho fungovania obchodnej spoločnosti. Možno preto\noprávnene predpokladať, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti má vedomosť o obsahu\na rozsahu činností, ktoré sú predmetom podnikania spoločnosti. Ak takéto vedomosti\nštatutárnemu orgánu spoločnosti chýbali, potom boli (aj s poukazom na zásadu, vyslovenú\nv ustanovení § 3 ods. 6 prvá veta daňového poriadku) oprávnené pochybnosti správcu dane\no pravdivosti údajov, uvádzaných daňovým subjektom (žalobcom).\nPreto, ak krajský súd dospel k právnemu záveru totožnému so záverom správnych\norgánov oboch stupňov a rozhodol, že preskúmavaným rozhodnutím žalovaného správneho\norgánu nedošlo k porušeniu zákona a chránených záujmov žalobcu, tento jeho názor\npovažoval aj odvolací súd, z dôvodov uvedených vyššie, za správny.\nPokiaľ ide o návrh žalobcu na podanie žiadosti Súdnemu dvoru Európskej únie\no rozhodnutie o prejudiciálnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy, najvyšší súd tomuto\nnávrhu nevyhovel, nakoľko nebol opodstatnený. Skutočnosť, že žalobca nesúhlasí\ns aplikovaním právnych noriem správnym orgánom, a následne aj súdom, ešte neznamená,\nže vo veci je daná potreba stanovenia hraníc aplikácie komunitárneho práva a jeho\nvýkladu. Ako vyplýva z vyššie uvedeného, právne normy boli aplikované v prejednávanom\nprípade správne a nevznikli reálne pochybnosti o ich jasnosti a spôsobe uplatňovania.\nOstatnými námietkami a tvrdeniami odvolania sa najvyšší súd nezaoberal, lebo neboli pre\nposúdenie danej veci relevantné.\nZ uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolaniu žalobcu\nnevyhovel a s prihliadnutím na všetky individuálne okolnosti daného prípadu rozsudok\nKrajského súdu v Žiline ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil.“\n\n4\n\n3. Sťažovateľka tvrdí, že v prípade argumentácie sťažovateľky obsiahnutej v žalobe\nav\n\nodvolaní\n\nspochybňujúcej\n\nsprávnosť\n\nprávnych\n\nzáverov\n\nsprávnych\n\norgánov\n\na prvostupňového súdu je nevyhnutné, aby sa odvolací súd s jej myšlienkovými\nkonštrukciami, na ktorých je táto argumentácia založená, v potrebnom rozsahu zaoberal\na vysporiadal sa s nimi, a nadväzne na to sa s nimi buď stotožnil, alebo ich vyvrátil, resp.\nspochybnil.\n3.1 Uvedené v prípade sťažovateľky podľa jej slov znamenalo, že ak\npodľa najvyššieho súdu rozsudky Súdneho dvora Európskej únie (ďalej aj „ESD“) vo veci\nC-80/11 a C-142/11 a vo veci C-18/13 nevykazujú rovnaké prvky ako skutkový stav\nsťažovateľky, mal jasne a jednoznačne dať odpoveď na zásadný, relevantný argument\nsťažovateľky, v čom je tento skutkový stav natoľko rozdielny, že tieto rozsudky nie je\nmožné na právnu vec sťažovateľky aplikovať. Sťažovateľka poukázala, že podľa krajského\nsúdu sporné vo veci sťažovateľky je, „kto konkrétne z daných dodávateľov, resp.\nsubdodávateľov, vykonal dané práce“, preto rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie\nvo veci C-80/11 a C-142/11 je bezpredmetné, keďže v danom prípade nejde o zhodný\nskutkový stav, aký je v konkrétnej veci. Uvedené tvrdenie je podľa presvedčenia\nsťažovateľky v rozpore s obsahom uvedeného rozsudku ESD, z ktorého podľa sťažovateľky\nvyplýva, že nebolo možné dôveryhodným spôsobom zistiť, ktorý z podnikateľov vykonal\npráce, ani ktorá spoločnosť zamestnávala uvedených pracovníkov, a teda spornou\nskutočnosťou vo veci rozsudku C-142/11 je to isté, čo je sporné vo veci sťažovateľky.\nIdentita skutkového a právneho stavu podľa názoru sťažovateľky úplne jednoznačne vyplýva\nz rozsudku ESD vo veci C-18/13, kde daňový úrad uznal, že služby boli dodané, no\nnepriznal odpočítanie dane z dôvodu, že nebolo preukázané, že tieto plnenia boli\nuskutočnené dodávateľmi uvedenými na faktúrach.\n3.2 Čo sa týka základnej zásady poctivého obchodného styku, sťažovateľka\npoukazuje na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 1/2010 z 19. augusta 2010, v ktorom\nnajvyšší súd uvádza, že v zásade nie je možné spravodlivo žiadať, aby daňové subjekty\nsledovali a kontrolovali výrobné procesy a obstarávacie procesy tovarov u iných subjektov\npred dodaním tovaru, a daňovému subjektu zákon nedáva právne prostriedky na sledovanie\nvýrobných a obstarávacích procesov svojich dodávateľov. Okruh kritérií, z ktorých sa\n5\n\nzisťuje úmysel a vedomosť daňového subjektu, stanovuje a dokazuje správca dane, pričom\nmusia byť v rozumnej miere, ktorú možno predpokladať v obvyklom obchodnom styku\ndaňových subjektov. Podľa sťažovateľky najvyšší súd len vo všeobecnosti poukazuje na\nuvedenú zásadu bez toho, aby konkrétne uviedol, čo sťažovateľka vo vzťahu k dodávateľom\nHELTER, s, r. o., a LOBIG, s. r. o., zanedbala, resp. aby sa vysporiadal s námietkou\nsťažovateľky a uviedol, na základe čoho mala a mohla sťažovateľka konkrétne identifikovať\nosoby, ktoré práce pre subdodávateľa realizovali.\n3.3 Sťažovateľka ďalej uviedla, že podaním zo 7. januára 2015 žiadala najvyšší súd\no podanie prejudiciálnej otázky ESD a v podaní poukazovala na rozsudok ESD CILFIT\n283/81 zo 6. 10. 1982, v ktorom ESD definoval tri situácie, za ktorých súdny orgán nie je\npovinný položiť prejudiciálnu otázku. K tomu sťažovateľka dôvodí, že podľa najvyššieho\nsúdu návrh nebol opodstatnený, právne normy boli aplikované v prerokúvanom prípade\nsprávne a nevznikli reálne pochybnosti o ich jasnosti a spôsobe uplatňovania, čo podľa\nsťažovateľky v podstate znamená uplatnenie teórie „acte clair“. Sťažovateľka poukazuje na\nto, že výklad týchto jasných noriem najvyšším súdom je vo výsledku v extrémnom rozpore\ns judikatúrou ESD, na ktorú sťažovateľka v žalobe a v odvolaní poukazovala. Sťažovateľka\nzakončuje, že nepredložením prejudiciálnych otázok ESD došlo k porušeniu čl. 267 Zmluvy\no fungovaní Európskej únie a k porušeniu jej základného práva na zákonného sudcu podľa\nčl. 48 ods. 1 ústavy.\n3.4 V závere sťažovateľka zhrnula, že najvyšší súd v napadnutom rozsudku nedal\nodpoveď ani na jednu právne a skutkovo relevantnú ťažiskovú otázku uvedenú v jej\nodvolaní proti rozsudku krajského súdu. Najvyšší súd sa v napadnutom rozsudku podľa\nsťažovateľky obmedzil len na stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v prvostupňovom\nrozhodnutí a neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by potvrdili alebo vyvrátili\nrelevantné tvrdenia sťažovateľky uvedené v jej odvolaní. Z uvedeného dôvodu\nv napadnutom rozsudku najvyššieho súdu ide podľa mienky sťažovateľky o rozhodnutie\nnezlučiteľné s požiadavkami vyplývajúcimi zo základného práva na súdnu ochranu a práva\nna spravodlivé súdne konanie.\n4. Sťažovateľka navrhla vydať tento nález:\n6\n\n„Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 2Sžf/46/2014 z 22. 10. 2015 porušil základné\nprávo sťažovateľa REALINVEST, s. r. o. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\na ods. 2 Ústavy SR.\nNajvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 2Sžf/46/2014 z 22. 10. 2015 porušil základné\nprávo sťažovateľa REALINVEST, s. r. o. na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy SR.\nNajvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 2Sžf/46/2014 z 22. 10. 2015 porušil základné\nprávo sťažovateľa REALINVEST, s. r. o. na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd.\nRozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf/46/2014 z 22. 10. 2015 sa zrušuje a vec\nvracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.\nSťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia...“\nII.\n5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo\nľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd\nnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento\nzákon neustanovuje inak.\nPodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých\nprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané\nnáležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj\nnávrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť\nuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je\nzjavne neopodstatnený.\n\n7\n\n6 O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným\nrozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť\nk porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre\nnedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo\niným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie\nktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto\nmožno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu\nmožnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po\njej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,\nIV. ÚS 35/02).\nIII.\n7. Predmetom sťažnosti je predovšetkým námietka sťažovateľky, že (i) najvyšší súd\nv napadnutom rozsudku nedal odpoveď ani na jednu právne a skutkovo relevantnú\nťažiskovú otázku uvedenú v jej odvolaní proti rozsudku krajského súdu a že (ii) najvyšší\nsúd nepredložil ESD prejudiciálnu otázku tak, ako to navrhovala sťažovateľka.\n1. K relevantnej právnej úprave\n8. V záujme komplexného pohľadu na problematiku je korektné upozorniť, že\nproblematiku vyrubovania dane alebo rozdielu dane správcom dane v intenciách\nv rekapitulácii uvedeného skutkového stavu k dnešnému dňu reguluje primárne zákon\nč. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov\nv znení neskorších predpisov, konkrétne § 68 a nasl. (vyrubovacie konanie), ktorý\nk 1. januáru 2012 nahradil zákon Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní\na poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších\npredpisov a v ňom v § 38 a nasl. upravené vyrubovacie konanie.\n2. Všeobecne k princípom základného práva na súdnu ochranu a práva na\nspravodlivé súdne konanie\n\n8\n\n9. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím\norgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto\nrozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené\npreskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,\nverejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným\nzákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek\ntrestnom čine, z ktorého je obvinený.\n10. Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiach\nfyzických osôb a právnických osôb v konkrétnom právom upravenom procese je\nnevyhnutné akcentovať princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie.\nTieto princípy nachádzame v ústave v čl. 46 a nasl. (právo na súdnu a inú právnu ochranu),\nako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivý proces).\n10.1 Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené\nkonanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej\nochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú\nprávnu ochranu zakotvených v čl. 46 až čl. 50 ústavy (porov. I. ÚS 117/05). Podľa stálej\njudikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj\npráva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť každému prístup k súdu, čomu\nzodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi\npredpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu, vo veci konať\na rozhodnúť (porov. II. ÚS 88/01).\n10.2 Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka\nkonania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka\nprimeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade\n9\n\ns platným procesným právom (porov. v tomto zmysle IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04,\nIV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07), najmä s ustanovením § 157 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb.\nObčiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov, v ktorom sú upravené náležitosti\nodôvodnenia rozsudku.\n10.3 Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych\ngarancií procesnej povahy je, ako už bolo uvedené, taktiež právo na odôvodnenie súdneho\nrozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné\notázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, a z ktorého musí byť, bez ohľadu na to, či sa\nodvolací (prípadne dovolací) súd stotožní a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí inštančne\nnižších súdov, zrejmé, že sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa na\nním prejednávanú vec a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi inštančne nižších súdov\n[porov. napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva\n(ďalej len „ESĽP“) z 19. 12. 1997, bod 60; Rajkovič v. Chorvátsko, č. 50943/99,\nrozhodnutie ESĽP o prijateľnosti z 3. 5. 2001, bod 2].\n10.4 K čl. 46 ods. 2 ústavy ústavný súd konštatuje, že táto ústavná norma upravuje\nprimárne právo toho, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu\nverejnej správy, obrátiť sa pri zákonom (najmä Občiansky súdny poriadok) splnených\npodmienok na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia. Výklad ustanovení\nObčianskeho súdneho poriadku zo strany súdu pri rozhodovaní o splnení podmienok na\npodanie žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy musí\nrešpektovať ústavné garancie práva na súdnu ochranu. Pri samotnom prieskume rozhodnutia\norgánu verejnej správy správnym súdom sa uplatňujú princípy vyplývajúce z čl. 46 ods. 1\nústavy (porov. napr. IV. ÚS 102/08).\n10.5 V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na povahu a špecifiká správneho\nsúdnictva podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, ktorého úlohou nie je\nnahradzovať činnosť orgánov verejnej správy, ale len preskúmať zákonnosť rozhodnutí\na postupov orgánov verejnej správy, teda preskúmať to, či kompetentné orgány pri riešení\nkonkrétnych otázok vymedzených v návrhu rešpektovali príslušné hmotno-právne\na procesno-právne predpisy. Treba preto vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom\n10\n\nskutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutých rozhodnutí\na postupu orgánov verejnej správy, teda orgánov inej ako súdnej sústavy (porov.\nIV. ÚS 127/2012).\n3. K nezohľadneniu námietok sťažovateľky a neodpovedaniu na ťažiskové\notázky prerokovávanej veci najvyšším súdom\n11. Ťažiskovými argumentmi sťažovateľky v súdnom konaní bolo poukázanie na\nzmluvný vzťah medzi ňou a obchodnými spoločnosťami HELTER, s. r. o., a LOBIG,\ns. r. o., ako aj na nemožnosť overenia si, či služby dodané sťažovateľke boli dodané\nuvedenými obchodnými spoločnosťami, resp. akými subdodávateľmi. Sťažovateľka tvrdí,\nže ani pri bežnej opatrnosti v obchodnom styku nemala ako zistiť mená osôb, ktorá\nrealizovali konkrétne práce.\n12. V daňovom konaní sa rozhoduje o právach a povinnostiach daňových subjektov\na správca dane je povinný riadne zistiť skutkový stav veci a preveriť skutkové tvrdenia\nuvádzané daňovým subjektom, prípadne odstrániť procesné pochybenia, ktoré vykonal\nsprávca dane počas daňovej kontroly. Daňové konanie je svojou povahou správnym\nkonaním a vzťahujú sa naň zásady činnosti orgánov verejnej správy, ale je možné\nidentifikovať aj jednotlivé procesné zásady daňového konania (porov. Vernarský, M.\nProcesné zásady daňového konania. Košice: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach,\n2009. s. 11, 24  25 a nasl.).\n12.1 Daňové konanie ovláda zásada objektívnej pravdy, avšak je na správcovi dane\nvykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom\ndokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery\nvyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím\nna skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už správca dane získal v rámci správy\ndaní a v priebehu konania.\n12.2 Povinnosťou správneho orgánu v prvostupňovom správnom konaní, ako aj\nv odvolacom konaní je dať odpoveď na ťažiskové argumenty účastníka konania v tom\n11\n\nsmere, že v odôvodnení rozhodnutia uvedie, ako sa s jednotlivými argumentmi a tvrdeniami\núčastníka vysporiadal.\n12.3 Za relevantné námietky je potrebné považovať všetky námietky účastníka\ndaňového konania, ak sú argumentačne podložené jeho tvrdením opierajúcim sa o zákonné\nustanovenia, alebo v nich poukazuje na skutkové súvislosti, z ktorých si vytvoril svoj\nprávny záver (porov. v tomto smere rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 43/2012\nz 30. mája 2013, s ktorého závermi smerujúcimi k problematike argumentácie účastníka\ndaňového konania sa ústavný súd stotožňuje).\n13. Z rozhodnutí správnych orgánov vyplýva, že daňový úrad v priebehu správneho\n(daňového) konania, súčasťou ktorého bola vykonaná daňová kontrola, vykonal\ndokazovanie okrem listinných dôkazov (najmä faktúr a zmlúv) aj dokazovaním vo veci\nskutočného dodania stavebných prác na zákazkách Bratislavský hrad – suterén\na rekonštrukcia Nemocnice s poliklinikou Banská Bystrica, ktoré mala sťažovateľka\nvykonať pre odberateľa (VÁHOSTAV – SK, a. s.), zisťovaním aj pomocou dožiadania\niných správcov dane subdodávateľov pri vykonávaní prác na zákazkách (s. 7  10\nrozhodnutia daňového úradu č. 9511401/5/681749/2013 z 20. februára 2013), ako aj\nzohľadnením výpovedí konateľov obchodných spoločností, ktoré boli v rámci faktúr\npredložených sťažovateľkou uvedené ako subdodávatelia pri uvedených zákazkách.\n13.1 Správne orgány v odôvodnení rozhodnutí konštatovali, že z vykonaného\ndokazovania vyplýva, že vznikli vážne pochybnosti o tom, že vyfakturované stavebné práce\nfaktúrou č. 2011019 z 29. 11. 2011 od dodávateľa HELTER, s. r. o., a faktúrou č. 2011007\nz 30. 11. 2011 od dodávateľa LOBIG, s. r. o., skutočne dodali dodávatelia uvedení na\nfaktúrach, pričom na výzvu daňového úradu sťažovateľka doručila daňovému úradu\nvyjadrenie. Správne orgány aj na základe vyjadrenia sťažovateľky a ňou predložených\ndôkazov konštatovali, že sťažovateľka ako daňový subjekt nepredložila počas daňovej\nkontroly relevantné dôkazy o tom, že práce skutočne dodali dodávatelia uvedení na\nfaktúrach.\n\n12\n\n13.2 Na uvedené odôvodnenie rozhodnutí a vysporiadanie sa správnych orgánov\ns námietkami sťažovateľky poukázal v napadnutom rozsudku aj najvyšší súd (s. 5 a 6\nnapadnutého rozsudku), ktorý v odôvodnení napadnutého rozsudku reagoval na\nargumentáciu sťažovateľky týkajúcu sa preukázania dodania služieb dodávateľmi HELTER,\ns. r .o., a LOBIG, s. r. o.\n13.3 S ohľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že napadnutý rozsudok\nnajvyššieho súdu nemožno označiť za arbitrárny v tom smere, že by závery ním\nformulované boli zjavne nelogické s ohľadom na zistený skutkový stav, ústavne\nneudržateľné alebo že by napadnutý rozsudok nereflektoval ťažiskové skutočnosti dôležité\npre riadne zistenie stavu veci a rozhodnutie o odvolaní sťažovateľky alebo nezohľadnil\ntvrdenia sťažovateľky o nevysporiadaní sa s jej námietkami v konaní pred krajským súdom\nalebo v správnom konaní. Odôvodnenie napadnutého rozsudku a právny názor najvyššieho\nsúdu ústavný súd hodnotí ako ústavne aprobovateľné, logické a materiálne i formálne im\nnemožno vytknúť nesúlad s princípmi základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 a 2 ústavy (k čl. 6 ods. 1 dohovoru pozri ďalej závery ústavného súdu).\n14. Sťažovateľka taktiež kládla dôraz na argumentáciu, podľa ktorej nezanedbala\nzásady poctivého obchodného styku, resp. pred súdmi namietala, že súdy nedali odpoveď na\notázku, ako mala a mohla konkrétne identifikovať osoby, ktoré práce pre subdodávateľa\nrealizovali. Inak povedané, sťažovateľka tvrdí, že predložila dôkazy na preukázanie\ntvrdeného a nemala viac ako preukázať skutočnosti, ktoré boli podľa daňového úradu\nsporné.\n14.1 Najvyšší súd v napadnutom rozsudku uviedol, že „bolo povinnosťou žalobcu\nv daňovom konaní preukázať, s poukazom na ustanovenie § 24 ods. 1 daňového poriadku,\nže sporné faktúry od spoločností LOBIG, s. r. o. a HELTER, s. r. o. boli vystavené na\nzáklade dodania služieb, reálne poskytnutých uvedenými spoločnosťami. Správne správca\ndane skúmal uskutočnenie zdaniteľného plnenia nielen z formálnej stránky, ale preveroval\naj súlad skutočného stavu so stavom formálnym. Keďže daňovník v tomto zmysle neuniesol\ndôkazné bremeno, nebol úspešný v uplatnení nároku na odpočet DPH. K tomu najvyšší súd\npovažuje za potrebné uviesť, že znakom jednej zo zásad obchodného práva, t. j. poctivého\n13\n\nobchodného styku, je predpoklad riadneho fungovania obchodnej spoločnosti. Možno preto\noprávnene predpokladať, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti má vedomosť o obsahu\na rozsahu činností, ktoré sú predmetom podnikania spoločnosti. Ak takéto vedomosti\nštatutárnemu orgánu spoločnosti chýbali, potom boli (aj s poukazom na zásadu, vyslovenú\nv ustanovení § 3 ods. 6 prvá veta daňového poriadku) oprávnené pochybnosti správcu dane\no pravdivosti údajov, uvádzaných daňovým subjektom (žalobcom).“.\n14.2 Podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku daňový subjekt preukazuje\na) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je\npovinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať\npodľa osobitných predpisov,\nb) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu\ndaňovej kontroly alebo daňového konania,\nc) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.\n14.3 Ústavný súd prvotne poznamenáva, že citované ustanovenie § 24 ods. 1\ndaňového poriadku upravuje otázku dokazovania v rámci správy daní vykonávanej\nsprávcom dane. V procese dokazovania podľa daňového poriadku sa nerozlišuje, či správca\ndaní vykonal úkon z úradnej povinnosti alebo na základe návrhu (§ 3 ods. 5 daňového\nporiadku). Proces dokazovania súvisí so základnou zásadou správy daní, podľa ktorej\nsprávca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky\ndôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo\nnajavo (§ 3 ods. 3 daňového poriadku).\n14.4 K dôkaznému bremenu v daňovom konaní existuje bohatá tuzemská aj\nzahraničná judikatúra, ako aj odborná spisba (k tomu pozri Kobík, J. – Šperl, J. Dokazování\nv daňovém řízení. 2. přepracované vydání. Praha: ASPI, 2005. 184 s.; Sochorová, V.\nSpecifika dokazování v daňovém řízení. Praha: C. H. Beck, 2013. 208 s.; všeobecne\nk daňovému konaniu pozri Baxa, J. et al. Daňový řad. Komentář. I. a II. díl. Praha: Wolters\nKluwer, 2011. 1793 s.; Kubincová, S. Daňový poriadok. Praha: C. H. Beck, 2015. 750 s.).\n\n14\n\n14.5 Najvyšší správny súd Českej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“),\nna ktorý je vhodné v tomto momente poukázať, k problematike v rozsudku sp. zn.\n8 Afs 40/2011 z 27. januára 2012 uviedol: „Nejvyšší správní soud se k otázce rozložení\ndůkazního břemene v daňovém řízení již opakovaně vyjádřil. Ustáleně přitom judikuje, že\ndaňové řízení je postaveno na zásadě, že každý daňový subjekt má povinnost sám daň\npřiznat, nese tedy břemeno tvrzení, ale také povinnost toto své tvrzení doložit, tj. nese\ni břemeno důkazní. Daňový subjekt má povinnost prokazovat k výzvě správce daně jen ty\nskutečnosti, které sám tvrdí (nález Ústavního soudu ze dne 24. 4. 1996, sp. zn. Pl. ÚS 38/95,\nvšechna rozhodnutí tohoto soudu jsou dostupná na http://nalus.usoud.cz). Svá tvrzení\nprokazuje především svým účetnictvím a jinými povinnými evidencemi a záznamy (např.\nrozsudky Nejvyššího správního soudu ze dne 30. 1. 2008, čj. 2 Afs 24/2007-119,\nč. 1572/2008 Sb. NSS, ze dne 22. 10. 2008, čj. 9 Afs 30/2008-86, ze dne 16. 7. 2009, čj.\n1 Afs 57/2009-83, či ze dne 8. 7. 2010, čj. 1 Afs 39/2010-124, všechna rozhodnutí tohoto\nsoudu jsou dostupná na www.nssoud.cz).\nExistence účetních dokladů, tj. příjmových dokladů či faktur, byť formálně\nbezvadných, sama o sobě zpravidla ještě neprokazuje, že se operace, která je jejich\npředmětem, opravdu uskutečnila (rozsudky Nejvyššího správního soudu ze dne 28. 2. 2006,\nčj. 7 Afs 132/2004-99, ze dne 31. 12. 2008, čj. 8 Afs 54/2008-68). Správce daně proto může\nvyjádřit důvodné pochybnosti o věrohodnosti, průkaznosti, správnosti či úplnosti účetnictví\na jiných povinných záznamů. V tomto ohledu správce daně podle § 31 odst. 8 písm. c)\ndaňového řádu tíží důkazní břemeno, a to právě ve vztahu k prokázání důvodnosti jeho\npochyb. Správce daně není povinen prokázat, že údaje o určitém účetním případu jsou\nv účetnictví daňového subjektu zaznamenány v rozporu se skutečností, je však povinen\nprokázat, že o souladu účetnictví se skutečností existují vážné a důvodné pochyby. Správce\ndaně proto musí identifikovat konkrétní skutečnosti, na jejichž základě lze mít pochybnosti\no věrohodnosti, úplnosti, průkaznosti nebo správnosti účetnictví (srov. shora zmíněné\nrozsudky čj. 2 Afs 24/2007-119, čj. 9 Afs 30/2008-86, čj. 1 Afs 39/2010-124, nález\nÚstavního soudu ze dne 29. 10. 2002, sp. zn. II. ÚS 232/02).\nPokud správce daně unese své důkazní břemeno ve vztahu k výše popsaným\nskutečnostem, je opět na daňovém subjektu, aby prokázal pravdivost svých tvrzení\na průkaznost, věrohodnost a správnost účetnictví ve vztahu k předmětnému obchodnímu\n15\n\npřípadu, popř. aby svá tvrzení korigoval. Daňový subjekt přitom tyto skutečnosti prokazuje\nzpravidla jinými důkazními prostředky než vlastním účetnictvím.“\n14.6 Obdobné (až totožné) závery najvyšší správny súd formuloval aj v rozsudku\nsp. zn. 8 Afs 37/2009 z 30. marca 2010 alebo v rozsudku sp. zn. 1 Afs 25/2012 zo 14. júna\n2012 (porov. aj v nich citovanú prejudikatúru).\n14.7 Výlučne pre akademické účely a účely právnej komparatistiky je možné\npoukázať aj na prax z oblasti daňového práva uplatňovanú v Spolkovej republiky Nemecko\na odkázať na rozhodnutie Spolkového finančného súdu (Der Bundesfinanzhof) V R 48/04\nz 19. 4. 2007, v ktorom vyslovil prelievanie dôkazného bremena v daňovom konaní\ntýkajúcom sa DPH v tom zmysle, že daňový subjekt je povinný v rámci svojej povinnosti\nkooperácie preukázať dôveryhodnosť predkladaných dôkazov (pozri bod 65 uvedeného\nrozhodnutia; rozhodnutie dostupné na http://www.bundesfinanzhof.de/).\n14.8 S rovnakou pohnútkou ako v predchádzajúcom bode možno poukázať aj na prax\nz oblasti daňového práva uplatňovanú v právnej kultúre common law a ako príklad uviesť\nrozhodnutie Najvyššieho súdu Kanady vo veci Anderson Logging Co. v. The King, [1925]\nSCR 45, kde Najvyšší súd Kanady prvýkrát determinoval otázku dôkazného bremena na\nstrane daňového subjektu v daňovom (odvolacom) konaní (pozri s. 50 citovaného\nrozhodnutia dostupného na http://scc-csc.lexum.com/scc-csc/en/nav.do; k tomu porov. aj\nInnes, W. – Moorthy, H. Onus of Proof and Misterial Assumptions: The Role and Evolution\nof Burden of Proof in Income Tax Appeals. In: Canadian Tax Journal/Revue Fiscale\nCanadienne. 1988, Vol. 46, No. 6. p. 1196).\n14.9 Aplikujúc tieto závery na prerokovávanú vec sťažovateľky, je potrebné odkázať\naj na ďalšiu zákonnú právnu úpravu vzťahujúcu sa na skutkový stav v sťažovateľkinej veci.\n14.10 Podľa § 45 ods. 2 daňového poriadku (účinného v čase výkonu daňovej\nkontroly a čase rozhodovania daňového úradu) kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu\nk zamestnancovi správcu dane tieto povinnosti:\na) umožniť poverenému zamestnancovi správcu dane vykonať daňovú kontrolu,\nb) zabezpečiť vhodné miesto a podmienky na vykonanie daňovej kontroly,\n16\n\nc) poskytovať požadované informácie sám alebo ním určenou osobou,\nd) predkladať v priebehu daňovej kontroly záznamy, ktorých vedenie ukladá\nosobitný predpis, a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady,\nvo forme požadovanej správcom dane, ak ich v tejto požadovanej forme vedie, vrátane\nevidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo správcom dane uložené, a podávať k nim ústne\nalebo písomné vysvetlenia,\ne) predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia,\nf) umožňovať vstup do sídla, miesta podnikania kontrolovaného daňového subjektu\na do jeho prevádzkových priestorov a umožňovať rokovanie s jeho zamestnancom,\ng) zapožičať doklady a iné veci mimo sídla, miesta podnikania alebo prevádzkových\npriestorov kontrolovaného daňového subjektu, poskytnúť výpisy, alebo ich kópie,\nh) umožniť prístup k softvéru a informačno-komunikačným prostriedkom, ktoré\ndaňový subjekt používa na prevádzkovanie podnikateľskej činnosti, a k výstupným dátam\nz týchto softvérov.\n14.11 V uvádzanom skutkovom stave sťažovateľka na preukázanie uskutočnenia\nzdaniteľného plnenia dodávateľmi HELTER, s. r. o., a LOBIG, s. r. o., predložila správcovi\ndane faktúry.\n14.12 V tomto smere je potrebné poukázať na čl. 246 smernice Rady 2006/112 ES\no spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej len „smernica“), ktorý ukladá\ndaňovému subjektu povinnosť zabezpečiť vierohodnosť pôvodu faktúry („Po celé obdobie\nuchovávania faktúr musí byť zaručená vierohodnosť ich pôvodu a neporušenosť ich obsahu,\nako aj ich čitateľnosť“), teda potvrdenie totožnosti dodávateľa, resp. poskytovateľa alebo\nvyhotoviteľa faktúry. Tento článok smernice bol transponovaný do právneho poriadku § 71\nzákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len\n„zákon o DPH“) a má vplyv napríklad aj na odpočty DPH, ale aj na uvádzaný skutkový stav\n(v čase rozhodovania daňového úradu bola uvedená povinnosť zabezpečiť vierohodnosť\nfaktúry upravená v § 71 ods. 3 zákona o DPH, pozn.).\n14.13 Podľa § 71 ods. 1 písm. c) zákona o DPH (znenie platné a účinné ku dňu\npredbežného prerokovania sťažnosti ústavným súdom) vierohodnosťou pôvodu faktúry sa\n17\n\nrozumie potvrdenie totožnosti dodávateľa tovaru alebo služby alebo osoby, ktorá v mene\ndodávateľa vyhotovila faktúru.\nPodľa § 71 ods. 3 zákona o DPH (znenie platné a účinné ku dňu predbežného\nprerokovania sťažnosti ústavným súdom) zdaniteľná osoba je povinná zabezpečiť\nvierohodnosť pôvodu, neporušenosť obsahu a čitateľnosť faktúry od jej vydania do konca\nobdobia na uchovávanie faktúry.\n14.14 V neposlednom rade je možné poukázať na § 70 zákona o DPH, ktorý ukladá\n(a rovnako ukladal aj v čase rozhodovania daňového úradu) platiteľovi dane povinnosť\nviesť podrobné záznamy podľa jednotlivých zdaňovacích období o dodaných tovaroch\na službách a o prijatých tovaroch a službách. Inak povedané, zákon o DPH ukladá\ndaňovému subjektu povinnosť viesť záznamy o tovare a službách a v rámci daňovej\nkontroly je povinný aj na ich základe preukázať pôvod a spôsob nadobudnutia tovaru\na služby.\n14.15 Prevedené na skutkový stav v sťažovateľkinej veci, pri vykonaní daňovej\nkontroly správcom dane bola sťažovateľka povinná preukázať dodanie služby záznamom\no dodanej službe (napr. faktúrou alebo inými záznamami). Sťažovateľka na tento účel\npoukázala na zmluvný vzťah medzi ňou a obchodnými spoločnosťami HELTER, s. r .o.,\na LOBIG, s. r. o., ďalej predložila faktúry vystavené dodávateľmi HELTER, s. r. o.,\na LOBIG, s. r. o. V tomto okamihu bolo na správcovi dane, aby v prípade, že mal\npochybnosti o pravosti faktúry alebo pochybnosti o iných skutočnostiach súvisiacich\ns dodanou službou a predkladaným záznamom, konkretizoval svoje zistenia a pochybnosti\na výhrady. Daňový úrad tak učinil zaslaním zápisnice č. 9511401/5/3553395/2012\nz 29. novembra\n\n2012.\n\nNa\n\ntúto\n\nreagovala\n\nsťažovateľka\n\ndoručením\n\nvyjadrenia\n\nč. 9511401/5/3673431/2012 z 10. decembra 2012.\n14.16 Aj po doručení vyjadrenia pretrvávali pochybnosti o subjekte, ktorý skutočne\ndodal sťažovateľke konkrétne stavebné práce. Tieto pochybnosti daňový úrad zhrnul\nv protokole o vykonaní daňovej kontroly č. 9511401/5/70637/2013. Protokol bol\nso sťažovateľkou prerokovaný a doručený jej bol 10. januára 2013. Sťažovateľka reagovala\n18\n\nna protokol vyjadrením doručeným správcovi dane, ktoré bolo zaregistrované pod\nč. 9511401/5/421157/203. Zároveň daňový úrad oboznámil sťažovateľku so všetkými\nodpoveďami z dožiadaní od dožiadaných daňových úradov, ktoré boli uskutočnené na účely\npreverenia skutočností uvedených vo faktúrach predložených sťažovateľkou. O rokovaniach\nso\n\nsťažovateľkou\n\nspísal\n\nč. 9511401/5/22091/2013\n\nz 3.\n\ndaňový\n\núrad\n\nzápisnicu\n\no ústnom\n\npojednávaní\n\njanuára\n\n2013\n\na zápisnicu\n\no ústnom\n\npojednávaní\n\nč. 9511401/5/613667/2013 zo 14. februára 2013.\n14.17 V tomto momente konania bolo na sťažovateľke, aby v reakcii na protokol\no vykonaní daňovej kontroly č. 9511401/5/70637/2013 alebo v reakcii na ústne\npojednávania z 3. januára 2013 a 14. februára 2013 preukázala svoje tvrdenia o dodaní\nslužby (prác) konkrétnym dodávateľom aj inými dôkaznými prostriedkami (teda nie len\npredložením samotnej faktúry) preukazujúcimi jej tvrdenia a vierohodnosť skutočností\nuvedených vo faktúrach.\n14.18 Správne orgány (daňový úrad a finančné riaditeľstvo) vykonali navrhované\ndôkazy formou dožiadania správnych orgánov o vypočutie svedkov. Po vykonaní týchto\ndôkazov však daňový úrad a finančné riaditeľstvo vyhodnotili tieto ako nedostatočné na\npreukázanie pôvodcu dodania služieb (prác) sťažovateľke dodávateľmi HELTER, s. r. o.,\na LOBIG, s. r. o.\n14.19 S týmito závermi sa v konečnom dôsledku stotožnil aj najvyšší súd\nv napadnutom rozsudku. Podľa ústavného súdu nemožno napadnutému rozsudku v tomto\nsmere vytknúť lakonickosť ani strohosť vo vzťahu k právnej problematike dokazovania\nv daňovom konaní v spojitosti s vecou sťažovateľky, keďže najvyšší súd výstižne k tejto\nprávnej otázke uviedol svoj právny názor: „Spoločnosť HELTER, s. r. o. zabezpečila práce\nprostredníctvom spoločnosti RADA-SK, s. r. o., pričom bývalý konateľ uvedenej spoločnosti\nuviedol, že oni sami uvedené práce nevykonávali, nakoľko nemali zamestnancov ani\nmechanizmy, ale ich vykonávali sprostredkovane prostredníctvom ďalšieho subdodávateľa.\nNakoľko spolupracovali s viacerými spoločnosťami, nevedel konkrétne uviesť, pracovníci\nktorej spoločnosti práce vykonali. Bývalý konateľ spoločnosti STAKIS, s. r. o. Nitra Juraj\nKiss sa vyjadril, že ani táto spoločnosť nemala zamestnancov a stavebné práce dodávala\n19\n\nprostredníctvom ďalšieho subdodávateľa, ktorého meno nevedel uviesť. Obdobne\nspoločnosť LOBIG, s. r. o. mala práce na rekonštrukcii Rooseweltovej NsP Banská Bystrica\nvykonávať prostredníctvom dodávateľa - spoločnosti WALTHER, s. r. o., ktorého konateľ\nMiroslav Ďurák uviedol, že ich spoločnosť bola iba sprostredkovateľom prác, ktoré\nvykonala spoločnosť STAKIS, s. r. o. Konateľ spoločnosti STAKIS, s. r. o. uviedol, že nemá\nzamestnancov ani mechanizmy a spoločnosť zabezpečovala tieto práce prostredníctvom\nďalších subdodávateľov; nevedel konkrétne uviesť, kto práce vykonal.“\n14.20 Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je aj z pohľadu už popísaných záverov\nústavne udržateľný a neexistuje v tomto smere ústavne relevantný dôvod na vyslovenie\nporušenia ústavných práv sťažovateľky po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.\n4. K nepredloženiu prejudiciálnej otázky ESD a k porušeniu práva na\nzákonného sudcu\n15. Sťažovateľka namietla, že tým, že najvyšší súd nevyhovel je návrhu na\npredloženie prejudiciálnej otázky ESD, porušil jej základné právo na zákonného sudcu\npodľa čl. 48 ods. 1 ústavy.\n15.1 Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.\nPríslušnosť súdu ustanoví zákon.\n15.2 Princíp zákonného sudcu treba pokladať za celkom neopomenuteľnú podmienku\nvýkonu súdnej moci, keďže na jednej strane dotvára a upevňuje sudcovskú nezávislosť a na\nstrane druhej predstavuje pre účastníka konania záruku, že na rozhodnutie jeho veci sú\npovolané súdy a sudcovia podľa vopred ustanovených zásad tak, aby bola zachovaná zásada\npevného a náhodného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený  pre rôzne dôvody\na rozličné účely  výber súdov a sudcov „ad hoc“ (porov. I. ÚS 239/04).\n15.3 Právo na zákonného sudcu v zmysle čl. 48 ods. 1 ústavy je potrebné vykladať\na uplatňovať aj v kontexte ďalších aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa\nčl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru (porov.\nI. ÚS 225/03).\n20\n\n15.4 Ústavný súd v minulosti už uviedol, že nepredloženie veci ESD v prípadoch,\nkeď je príslušný súd povinný tak urobiť, môže znamenať odňatie veci zákonnému sudcovi\npodľa čl. 48 ods. 1 ústavy (porov. IV. ÚS 270/2012, IV. ÚS 299/2012 alebo mutatis\nmutandis IV. ÚS 206/08).\n15.5 Najvyšší súd nevyhovel návrhu sťažovateľky na podanie prejudiciálnej otázky\nESD s odôvodnením, že: „Pokiaľ ide o návrh žalobcu na podanie žiadosti Súdnemu dvoru\nEurópskej únie o rozhodnutie o prejudiciálnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy, najvyšší\nsúd tomuto návrhu nevyhovel, nakoľko nebol opodstatnený. Skutočnosť, že žalobca\nnesúhlasí s aplikovaním právnych noriem správnym orgánom, a následne aj súdom, ešte\nneznamená, že vo veci je daná potreba stanovenia hraníc aplikácie komunitárneho práva\na jeho výkladu. Ako vyplýva z vyššie uvedeného, právne normy boli aplikované\nv prejednávanom prípade správne a nevznikli reálne pochybnosti o ich jasnosti a spôsobe\nuplatňovania.“\n15.6 Sťažovateľka vo svojom návrhu poukázala na ústavným súdom už citovanú\nsmernicu, ktorá bola do právneho poriadku transponovaná aj zákonom o DPH. Ako vyplýva\nz rozhodnutí správnych orgánov, rozsudku krajského súdu a napadnutého rozsudku\nnajvyššieho súdu, všetky orgány verejnej moci aplikovali pri svojej rozhodovacej činnosti aj\nzákon o DPH, jeho ustanovenia vyložili a aplikovali v súlade s ich znením a účelom\na nemožno dospieť k záveru, že otázku nepriznania nadmerného odpočtu dane z pridanej\nhodnoty a vyrubenia rozdielu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november\n2011 posúdili ústavne neakceptovateľným spôsobom, resp. spôsobom, ktorý by viedol\nk pochybnostiam v otázke správneho výkladu a aplikácie tých ustanovení zákona o DPH,\nktoré sú transpozíciou ustanovení smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky či\notázke výkladu samotnej smernice.\n15.7 Podľa názoru ústavného súdu neexistuje ani v tejto časti sťažnosti ústavne\nrelevantný dôvod na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľky na zákonného\nsudcu po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.\n\n21\n\n5. K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru\n16. Právna vec sťažovateľky sa týka rozhodovania správnych orgánov v daňovom\nkonaní. V tomto smere je potrebné odkázať na judikatúru ESĽP týkajúcu sa aplikácie čl. 6\nods. 1 dohovoru, ktorý vylučuje jeho aplikáciu na veci daňové z dôvodu, že tvoria súčasť\njadra výsad verejnej moci (hard core of public-authority prerogatives) (porov. Jussila\nv. Fínsko, č. 73053/01, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 23. 11. 2006, bod 45; Ferrazzini\nv. Taliansko, č. 44759/98, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 12. 7. 2001, body 24  31).\nVýnimku ESĽP nachádza v daňových prípadoch tam, kde daňové konanie považuje za\nkonanie trestné.\n16.1 Nasledovaním uvedenej judikatúry ESĽP a rozhodnutím nevykladať čl. 6 ods. 1\ndohovoru autonómne (príp. extenzívnejšie), prihliadajúc pritom na skutočnosť, že správnym\norgánom nedošlo k uloženiu sankcie za porušenie právnej (zákonnej) povinnosti, ale išlo\no vyrubenie dane, ktorú bola sťažovateľka povinná platiť na základe daňových právnych\npredpisov v spojení s jej podnikateľskou činnosťou a hospodárskym výsledkom (teda\nnedošlo k uloženiu sankcie, ktorá by bola preventívno-represívneho charakteru, t. j. nie je\nnaplnená požiadavka druhého kritéria z troch v zmysle tzv. Engelovských kritérií, ktorých\nnaplnenie umožňuje charakterizovať vnútroštátne konanie ako konanie trestného charakteru\na konštatovať aplikáciu čl. 6 ods. 1 dohovoru v danom prípade; k tomu porov. Engel and\nOthers v. Holandsko, č. 5100/71, 5101/71, 5102/71, 5354/72, 5370/72, rozsudok pléna\nESĽP z 8. 6. 1976, bod 82), ústavný súd odmieta sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2\nzákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.\n6. Záver\n17. Úloha ústavného súdu sa v konaní podľa čl. 127 ústavy obmedzuje predovšetkým\nna kontrolu zlučiteľnosti interpretácie a aplikácie zákonov všeobecnými súdmi (vrátane ich\nprocesného postupu) s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach\na základných\n\nslobodách\n\n(porov.\n\nI. ÚS 17/01,\n\nII.\n\nÚS\n\n137/08,\n\nIII.\n\nÚS\n\n328/08,\n\nIV. ÚS 11/2010). Skutkové alebo právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly\n22\n\nzo strany ústavného súdu zásadne len v miere posúdenia, či tieto sú zjavne neodôvodnené\nalebo arbitrárne, a teda z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň\nmajú za následok porušenie základného práva alebo slobody (porov. I. ÚS 12/05,\nII. ÚS 410/06, III. ÚS 119/03, IV. ÚS 238/07).\n17.1 Keďže ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil v postupe\na v skutkových a právnych záveroch napadnutého rozsudku najvyššieho súdu nič ústavne\nnekonformné, čo by nasvedčovalo ich arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti,\nodmietol sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne\nneopodstatnenú.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 19. mája 2016\n\n23", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "sudca-zákonný", "správne súdnictvo", "daň-daňové konanie", "predbežná (prejudiciálna) otázka-konanie o prejudicálnej otázke SD EÚ"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:1de20e4e-b4ff-4601-9cd1-870e53347dbb", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 299/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 299/2012 z 7. 6. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-06-07", "citacie_n": 269, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1de20e4e-b4ff-4601-9cd1-870e53347dbb"}, {"guid": "ussr:2163a1a3-b068-4de3-b0c7-26943ace6c15", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 270/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 270/2012 z 31. 5. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-05-31", "citacie_n": 40, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2163a1a3-b068-4de3-b0c7-26943ace6c15"}, {"guid": "ussr:6a4c5a98-7bee-45f5-8cb4-bbde146f27b5", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 127/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 127/2012 z 8. 3. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-03-08", "citacie_n": 196, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6a4c5a98-7bee-45f5-8cb4-bbde146f27b5"}, {"guid": "ussr:2fb6c0fb-e6db-4d22-9976-4ff2d409a7c8", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 66/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 66/2011 z 24. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-24", "citacie_n": 580, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2fb6c0fb-e6db-4d22-9976-4ff2d409a7c8"}, {"guid": "ussr:4b36d91a-0427-488a-b04d-782eb8346508", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 11/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 11/2010 z 16. 9. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-09-16", "citacie_n": 297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4b36d91a-0427-488a-b04d-782eb8346508"}, {"guid": "ussr:ab96affd-bb7c-4e65-9bc2-946cdae8652f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 155/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 155/09 z 3. 6. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-06-03", "citacie_n": 545, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ab96affd-bb7c-4e65-9bc2-946cdae8652f"}, {"guid": "ussr:867758aa-2bc7-4401-acda-3ef63bb2e2de", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 102/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 102/08 z 31. 7. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-07-31", "citacie_n": 46, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:867758aa-2bc7-4401-acda-3ef63bb2e2de"}, {"guid": "ussr:d1949d3d-b72a-4572-8289-11682d646d4c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 206/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 206/08 z 3. 7. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-07-03", "citacie_n": 318, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d1949d3d-b72a-4572-8289-11682d646d4c"}, {"guid": "ussr:2d31688e-815f-456e-af47-2b5e2df16c37", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 238/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 238/07 z 27. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-27", "citacie_n": 822, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2d31688e-815f-456e-af47-2b5e2df16c37"}, {"guid": "ussr:b1fbdbce-ce27-4984-bbc0-9c2d371368a7", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 410/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 410/06 z 2. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-02", "citacie_n": 1608, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b1fbdbce-ce27-4984-bbc0-9c2d371368a7"}, {"guid": "ussr:a92b424e-8744-440d-a572-975225263580", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 32/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 32/07 z 15. 3. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-03-15", "citacie_n": 881, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a92b424e-8744-440d-a572-975225263580"}, {"guid": "ussr:22e46e01-168d-4602-8970-3f703022b375", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 105/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 105/06 z 29. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-29", "citacie_n": 1051, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:22e46e01-168d-4602-8970-3f703022b375"}, {"guid": "ussr:271b448d-602b-4675-82aa-1e85775203da", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 239/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 239/04 z 26. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-26", "citacie_n": 302, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:271b448d-602b-4675-82aa-1e85775203da"}, {"guid": "ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 117/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 117/05 z 22. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-22", "citacie_n": 2919, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:1e3c6e23-3944-4d4a-8550-ac6326fac218", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 329/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 329/04 z 27. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-27", "citacie_n": 1156, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1e3c6e23-3944-4d4a-8550-ac6326fac218"}, {"guid": "ussr:3a56e579-1c0b-4297-b301-c642d1ba6f2f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 340/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 340/04 z 27. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-27", "citacie_n": 759, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3a56e579-1c0b-4297-b301-c642d1ba6f2f"}, {"guid": "ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 252/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 z 31. 8. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-08-31", "citacie_n": 8432, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be"}, {"guid": "ussr:d0e57f6e-21a7-45f9-b8de-fd0c34d16503", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 225/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 225/03 z 10. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-10", "citacie_n": 370, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d0e57f6e-21a7-45f9-b8de-fd0c34d16503"}, {"guid": "ussr:af953037-5fc3-4004-a992-f21a7428ce20", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 119/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 119/03 z 16. 9. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-09-16", "citacie_n": 3589, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:af953037-5fc3-4004-a992-f21a7428ce20"}, {"guid": "ussr:3fff0bab-17c2-4c41-b5ef-6d6ea003a17e", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 232/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 232/02 z 4. 12. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-12-04", "citacie_n": 81, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3fff0bab-17c2-4c41-b5ef-6d6ea003a17e"}, {"guid": "ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 35/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 35/02 z 10. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-10", "citacie_n": 1066, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d"}, {"guid": "ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 88/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 88/01 z 18. 4. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-04-18", "citacie_n": 1046, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:dad10653-6789-44be-b064-97f19531c9d0", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:2.US.477.2024.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 477/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 477/2024 z 3. 10. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-10-03", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:2.US.477.2024.1"}, {"guid": "ussr:02db9230-a6f5-4731-9aba-e328b8cc2d4f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:2.US.579.2022.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 579/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 579/2022 z 14. 12. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-12-14", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:2.US.579.2022.1"}, {"guid": "ussr:d7386a1e-f774-4974-8802-897d63e9c2d2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:2.US.397.2022.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 397/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 397/2022 z 6. 9. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-09-06", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:2.US.397.2022.1"}, {"guid": "ussr:358949c4-2a76-426a-921f-41fe098e415c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:4.US.527.2021.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 527/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 527/2021 z 21. 10. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-10-21", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:4.US.527.2021.1"}, {"guid": "ussr:294c73c8-4b0c-4e26-9dcb-be9208c1e23e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:2.US.368.2021.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 368/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 368/2021 z 9. 9. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-09-09", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:2.US.368.2021.1"}, {"guid": "ussr:d373c0f4-7da5-4906-8afd-f6c45f508563", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:3.US.249.2021.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 249/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 249/2021 z 30. 3. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-03-30", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.249.2021.1"}, {"guid": "ussr:7c60fe98-4431-42a6-921c-24e13779df0d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.531.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 531/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 531/2020 z 19. 11. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-11-19", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.531.2020.1"}, {"guid": "ussr:1666928d-ba9f-41f6-8d3c-a1ef0ac4a669", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.104.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 104/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 104/2019 z 29. 5. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-05-29", "citacie_n": 22, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.104.2019.1"}, {"guid": "ussr:1b7e25f4-e977-4e17-93b5-c4e95f353eee", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.482.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 482/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 482/2018 z 11. 10. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-10-11", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.482.2018.1"}, {"guid": "ussr:a2a79200-3ad2-4e70-a8df-6da002d13ecd", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.398.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 398/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 398/2018 z 5. 9. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-09-05", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.398.2018.1"}, {"guid": "ussr:d5a54e9a-1da4-4b84-ae75-9c710dd6d5d7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.48.2018.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 48/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 48/2018 z 7. 2. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-02-07", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.48.2018.1"}, {"guid": "ussr:9cfa5b1b-a8ed-48dd-b7f7-b4eec50607c2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.351.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 351/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 351/2017 z 30. 5. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-05-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.351.2017.1"}, {"guid": "ussr:635a44d7-bf01-4904-bb54-f53305e092db", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.181.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 181/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 181/2017 z 15. 3. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-03-15", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.181.2017.1"}]}