{"guid": "ussr:117d08c4-1e4d-407a-b57f-aec1f9c0ddbe", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.37.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 37/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 37/2016 z 21. 1. 2016", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 21. januára 2016, sp. zn. II. ÚS 37/2016, ECLI:SK:USSR:2016:2.US.37.2016.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Sergej Kohut", "sudca_id": 1079, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/sergej-kohut-1079", "datum_vydania": "2016-01-21", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/117d08c4-1e4d-407a-b57f-aec1f9c0ddbe", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.37.2016.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.37.2016.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.37.2016.1/text", "citacie_n": 2, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 37/2016-21\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. januára 2016 v senáte\nzloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa\na Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť\n\n,\n\n, zastúpeného advokátkou JUDr. Zuzanou\nŠimovou, Advokátska kancelária, Komenského 18, Lučenec, vo veci namietaného\nporušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva\npodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tdo 42/2015 z 2. júla 2015 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. septembra\n2015 doručená sťažnosť\n\n,\n(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia\n\nzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)\na práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej\n\nlen „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší\nsúd“) sp. zn. 5 Tdo 42/2015 z 2. júla 2015 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).\nZ obsahu sťažnosti vyplýva:\n„Rozsudkom Okresného súdu vo Veľkom Krtíši 8T 88/2011 zo dňa 11.4.2013 som\nbol uznaný vinným z prečinu krádeže podľa § 212 ods. 2, písm. a), ods. 3, písm. e)\nTrestného zákona a zločinu poškodzovania prevádzky všeobecne prospešného zariadenia\npodľa § 20 k § 286 ods. 1, písm. a), ods. 2, písm. a) Trestného zákona, ako aj z prečinu\npoškodzovania cudzej veci podľa § 20 k § 245 ods. 1 Trestného zákona, ako aj zo zločinu\nútoku na verejného činiteľa § 323, ods. 1, písm. a), ods. 2, písm. c) Trestného zákona, a za\nto som bol odsúdený podľa § 286, ods. 2 Trestného zákona s použitím § 37, písm. a), m), §\n38 ods. 4 a § 41 ods. 2 Trestného zákona na úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 6 rokov\nnepodmienečne, pričom pre výkon tohto trestu som bol zaradený na výkon trestu\nso stredným stupňom stráženia. Proti tomuto rozsudku som hneď po jeho vyhlásení dňa\n11. 4. 2013 podal odvolanie...\nSúd prvého stupňa zamietol návrh môjho obhajcu na doplnenie dokazovania\nv naznačenom smere, a rozhodol bez toho, aby mal náležite zistený skutkový stav, pričom\nzisteniu skutkového stavu len presvedčenie súdu o tom, že som vinný a že by som mal byť\nexemplárne potrestaný za údajný útok na verejného činiteľa, ktorý som nikdy nespáchal,\na tým, aby sa ospravedlnila smrť\n\n.\n\nJa som viackrát žiadal, aby súd vylúčil tento môj skutok, ktorý mi bol kladený za vinu\nna samostatné konanie, avšak sa tak nestalo...\nSúd podľa môjho názoru mi mal priznať poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. j)\nTrestného zákona...\nJa v podstate namietam tú skutočnosť, že by som mal spáchať zločin poškodzovania\na ohrozovania prevádzky všeobecne prospešného zariadenia, pretože bolo preukázané, že\ntento skutok mal vykonať nebohý\n\n, ja som pri takomto skutku nebo, nijakým\n\nspôsobom som mu nepomáhal a ani som nevedel, že takýto skutok ide vykonať...\nNa základe môjho odvolania som navrhol, aby v zmysle § 321 ods. 1 Trestného\nporiadku odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok pre podstatné chyby konania, ktoré\nnapadnutým výrokom rozsudku prechádzali, najmä preto, že boli porušené ustanovenia,\n\n2\n\nktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci, alebo právo obhajoby a takisto pre chyby\nv napadnutých výrokoch rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových\nzistení a že súd sa nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie\na tiež, že napadnutým rozsudkom bolo porušené ustanovenie trestného zákona, ako aj že\nuložený trest je neprimeraný a rozhodnutie o uplatnenom nároku poškodeného na náhradu\nškody je v rozpore so zákonom a navrhujem, aby podľa § 322 ods. 1 Trestného poriadku\nbola vec vrátená súdu 1. stupňa na nové rozhodnutie a rozhodnutie o vylúčení sudcov\nOkresného súdu Veľký Krtíš z prejednania a rozhodovania mojej veci a rozhodnutie\no vylúčení časti mojej veci na samostatné konania...\nDôvodmi pre podanie dovolania sú v zmysle § 371 T. por. také dôvody, ktoré\nvyplývajú z obsahu podaného dovolania, kde súd rozhodol v nezákonnom zložení, zásadným\nspôsobom bolo porušené právo na moju obhajobu, vo veci konal a rozhodol sudca, ktorý\nmal byť vylúčený z úkonov trestného konania a samotné rozhodnutie je založené na\ndôkazoch, ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom a bol mi uložený trest prepadnutia\nmotorového vozidla odvolacím súdom, hoci Okresný súd Veľký Krtíš o tomto nerozhodol\na v tejto časti nebolo podané odvolanie, ako aj samotné rozhodnutie založené\nna nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku...\nV odôvodnení Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorým bolo moje dovolanie\nodmietnuté uviedol, pokiaľ sa týka rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\n1 Tdo 8/2015zo dňa 23.02.2015, že závery odvolacieho senátu sú nesprávne a sú v rozpore\ns doterajšou rozhodovacou praxou súdom vrátane Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,\nkeďže nemajú oporu vo všeobecne záväzných právnych predpisoch a to pokiaľ sa týka\nnezákonnosti rozhodovania sudcu\n\n, sudcu Okresného súdu Veľký Krtíš\n\na rovnako ako aj sa to týka konania Inšpekcie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky\na následne konštatoval súd, že neboli splnené dôvody dovolania podľa § 371 Tr. por.\na preto podľa § 382 písm. c) Tr. por. dovolací súd na neverejnom zasadnutí bez\npreskúmania veci odmietol dovolanie a konštatoval, že u mojej osoby nie sú splnené dôvody\ndovolania podľa § 371 a preto s použitím § 382 c Tr. por. moje dovolanie na neverejnom\nzasadnutí odmietol a uznesenie o takomto postupe súdu bolo prijaté jednomyseľne...\nSúd v danej veci použil neadekvátne metódy výkladu vynútených právnou úpravou,\nktorá je vo svojej podstate nekomplikovaná a jasná a nepripúšťa viaceré interpretačné\n\n3\n\nvýsledky. Metódy výkladu, ktoré použil v danej veci sa mali primeraným, zrozumiteľným\na jednoznačným spôsobom prejaviť aj v odôvodnení rozhodnutia, čo sa však nestalo.\nOdôvodnenie tak závažných záverov, aké súd vyslovil v napádanom rozhodnutí musí\nobsahovať objasnenie celého komplexu skutkových zistení a ich aplikáciu na platnú právnu\núpravu, ktoré sa muselo uvážiť pri ich výklade a použití, ich vzťahu a závery i tom, prečo na\nprávne posúdenie veci zvolil konkrétny interpretačný výsledok.\nOdôvodnenie má obsahovať: dostatok dôvodov a súčasne ich uvedenie má by\nzrozumiteľné, súd je teda povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá\nzákladným pravidlám logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické,\nlexikálne a štylistické hľadiská.\nEurópsky súd pre ľudské práva vo viacerých svojich rozhodnutiach konštatoval, že\nprávo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru vyžaduje, aby\nrozhodnutia boli riadna odôvodnené. Odôvodnenie rozhodnutia je aj zárukou, že výkon\nspravodlivosti nie je arbitrárny. Je predpokladom, aby strany mohli účinne uplatňovať\nprávo na opravné prostriedky. Napokon, je predpokladom kontroly výkonu spravodlivosti\nzo strany verejnosti. Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký\nktorý jej pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ale\nak ide o argument, ktorý jej pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď\npráve na tento argument...\nPodstatou mojej ústavnej sťažnosti je porušenie základných právnych princípov na\nprávnu istotu, spravodlivý súdny proces, spravodlivé súdne konanie a zákonnosť dôkazných\nprostriedkov a postupu súdov v mojom prípade tak z hľadiska nezákonnosti rozhodovania\nsudcu\n\nv mojej trestnej veci, ako aj použitia dôkazov zo strany Inšpekcie\n\nMinisterstva vnútra Slovenskej republiky.\nTakisto podstatou mojej ústavnej sťažnosti je duálny princíp rozhodovania\nNajvyššieho súdu SR z hľadiska z toho, že v identických prípadoch najvyšší súd rozhodol\nopačne kde raz dal za pravdu dovolateľovi v identických prípadoch a v mojom prípade sa\ntak nestalo a Najvyšší súd vyslovil opačný názor čo je v rozpore s garanciou právnej istoty\na dopadu takýchto súdnych rozhodnutí na verejnosť z hľadiska rozdielnosti rozhodovacieho\nprocesu pokiaľ sa týka mojej osoby.“\n\n4\n\nPísomnými podaniami z 23. októbra 2015 a 7. decembra 2015 sťažovateľ doručil\nprílohy k sťažnosti.\nSťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:\n„Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave v konaní 5Tdo 42/2015 zo dňa\n02.07.2015 porušil základné právo\n\n,\n\n,\n\n, na súdnu ochranu podľa § 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj základné\nprávo na obhajobu v trestnom konaní a spravodlivé súdne konanie podľa § 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.\nRozsudok (správne má byť uznesenie, pozn.) Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\n5Tdo 42/2015 zo dňa 02.07.2015 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej\nrepubliky na ďalšie konanie a rozhodnutie.\nPriznáva sa náhrada trov právneho zastúpenia v sume 296,44 €, ktorú je povinný\nNajvyšší súd Slovenskej republiky vyplatiť na účet advokátky JUDr. Zuzany Šimovej,\nso sídlom Komenského 18. 984 01 Lučenec, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto\nnálezu.“\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo\nľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím\nvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva\nalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak\nporušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže\nprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.\n\n5\n\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)\nkaždý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak\ntento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd\nskúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na\nďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá\nústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné\nnávrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané\noneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez\nústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne\nneopodstatnený.\nZ petitu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa domáha vyslovenia porušenia svojich\npráv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na\ninom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\nÚstavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch\nv rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať\na posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov\nviedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol\nnáležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu\n\n6\n\nvšeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti\núčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami\no ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že\nmôže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu\npredchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo\nslobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly\nzo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo\narbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali\nza následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00,\nI. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).\nÚstavný súd podrobil uznesenie najvyššieho súdu dôslednému prieskumu\nz ústavnoprávneho hľadiska a zistil, že najvyšší súd zodpovedal na všetky sťažovateľom\nnamietané podstatné záležitosti veľmi podrobne a precízne. Ústavný súd na tomto mieste\nnebude duplicitne uvádzať podrobné závery najvyššieho súdu rozpísané na 46 stranách\ntextu, pričom konštatuje, že vyčerpávajúce, ba až učebnicové odôvodnenie uznesenie\nnajvyššieho súdu a z neho vyvodené závery nemožno považovať za zjavne neodôvodnené\nalebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné.\nÚstavný súd pri prerokovaní sťažnosti súčasne zistil, že trestnoprávne kolégium\nnajvyššieho súdu prijalo 29. septembra 2015 pod sp. zn. Tpj 62/2015 stanovisko\nna zjednotenie výkladu vo vzťahu k sťažovateľom namietanej rozdielnej judikatúre\nnajvyššieho súdu v otázke vylúčenia sudcu alebo prísediaceho pre spáchanie úmyselného\ntrestného činu v cudzine, z ktorého vyplýva toto:\n„I. Odsúdenie súdom iného členského štátu Európskej únie v trestnej veci sa\nv Slovenskej republike zohľadní v zmysle § 7 b ods. 2 Trestného zákona len v novom, po\nprávoplatnosti takého odsúdenia vedenom trestnom konaní, teda v konaní pre iný trestný\nčin (skutok), než na ktorý sa toto odsúdenie vzťahuje. Z intertemporálneho hľadiska je pri\npoužití dotknutého ustanovenia potrebné zohľadniť § 2 ods. 1 Trestného zákona, ktorý je\nodrazom čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj prechodné ustanovenie § 438e\nTrestného zákona.\n\n7\n\nII. Sudca je v dôsledku svojho deliktuálneho konania obligatórne odvolaný z funkcie\nsudcu prezidentom Slovenskej republiky, ale len na základe právoplatného odsudzujúceho\nrozsudku alebo na základe rozhodnutia disciplinárneho senátu, pri splnení podmienok\nuvedených v čl. 147 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky; ak ide o odsúdenie súdom iného\nštátu, musí byť toto rozhodnutie v zákonom predpísanom konaní uznané súdom Slovenskej\nrepubliky. Až do odvolania z funkcie sudca vykonáva funkciu sudcu, pokiaľ mu nebol jej\nvýkon dočasne pozastavený v zmysle čl. 148 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a § 22\nzákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich v znení neskorších predpisov.\nIII. Dôvod dovolania uvedený v § 371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku (vo veci\nkonal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť\nvylúčený z vykonávania úkonov trestného konania) sa týka okolností uvedených v § 31\nods. 1 až 3 Trestného poriadku, nie otázky statusu sudcu (právnej existencie funkcie sudcu\na možnosti aktuálneho výkonu tejto funkcie).“\nÚstavný súd v plnom rozsahu akceptuje uvedené stanovisko najvyššieho súdu.\nÚstavný súd v súvislosti s možnosťou vzniku rozdielnej judikatúry všeobecných\nsúdov už skôr uviedol, že z hľadiska zmyslu a obsahu princípov spravodlivosti je\nneudržateľné, aby najvyššia súdna inštancia nemohla revidovať svoje právne závery\nv skutkovo a právne súvisiacich, resp. obdobných veciach, pokiaľ sú zmenené právne\nnázory dôkladne a presvedčivo vysvetlené, a len z dôvodu existencie iného (skoršieho)\nsúdneho rozhodnutia zotrvávať na právnych názoroch, ktoré sa v dôsledku prihliadnutia\nk novým súvislostiam prípadov ukázali ako prekonané (mutatis mutandius III. ÚS 11/2014).\nK otázke namietaného vylúčenia sudcu okresného súdu\nprimerane vysvetlil svoje právne závery, v súvislosti s čím ústavný súd konštatuje, že tieto\nnezasahujú do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.\nV odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší súd totiž najskôr doslovne citoval právne\nnázory skôr prijatého rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo 8/2015 z 23. februára 2015,\nvyhodnotiac ich ako nesprávne a rozporné s doterajšou rozhodovacou praxou súdov vrátane\nnajvyššieho súdu a ako nemajúce oporu vo všeobecne záväzných právnych predpisoch.\n\n8\n\nNadväzne na to po uvedení obsahu čl. 50 ods. 6 ústavy, čl. 7 ods. 1 dohovoru, § 2 ods. 1,\n§ 488a ods. 1 a 3, § 516 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, § 7b ods. 1 a 2, § 438e, § 289\nods. 1 Trestného zákona a § 22 ods. 1 písm. d) a ods. 2 zákona č. 372/1990 Zb.\no priestupkoch v znení neskorších predpisov najvyšší súd konštatoval, že pre priznanie\núčinkov rozsudku Okresného súdu vo Frýdku-Místku sp. zn. 5 T 113/2010 z 19. januára\n2011 v spojení s uznesením Krajského súdu v Ostrave sp. zn. 6 To 130/2011 z 8. apríla\n2011, ktorým mal byť sudca okresného súdu\n\nodsúdený na peňažný trest\n\na trest zákazu činnosti, „neboli splnené zmluvné ani zákonné podmienky. Nebola podaná\nžiadosť cudzieho štátu (Českej republiky) o uznanie alebo výkon cudzieho rozhodnutia,\npreto nebolo možné podať návrh na jeho uznanie súdu.\nAk by aj takáto žiadosť bola podaná, neboli splnené podmienky uznania cudzieho\nrozhodnutia (nedostatok obojstrannej trestnosti pri skúmaní in concreto).\nZohľadnenie účinkov cudzieho rozhodnutia nebolo možné z dôvodu absencie nového\ntrestného konania v Slovenskej republike, ktorého existencia je základným predpokladom\npostupu podľa tohto ustanovenia.\nÚčelom ustanovenia § 7b ods. 2 Tr. zák. a § 488a Tr. por., ktoré boli prijaté ako\nustanovenia na transpozíciu Rámcového rozhodnutia Rady 2008/675/SVV z 24. júla 2008\no zohľadňovaní odsúdení v členských štátoch Európskej únie v novom trestnom konaní, je\nzohľadňovanie právoplatných odsúdení v inom členskom štáte EÚ v rámci trestného\nkonania v Slovenskej republike (okrem iného predmet Trestného zákona a Trestného\nporiadku jednoznačne vymedzuje rozsah použitia týchto kódexov).\nVzhľadom na túto skutočnosť, preto nemožno na území Slovenskej republiky\nzohľadniť právne účinky právoplatného rozhodnutia súdu v inom členskom štáte EÚ, ak sa\nv Slovenskej republike nerealizuje nové trestné konanie pre iný skutok.\nV prípade bývalého sudcu\n\nsa na území Slovenskej republiky\n\nneviedlo žiadne nové trestné konanie, preto nebolo možné uplatniť citované hmotnoprávne,\nani procesné ustanovenie.\nZ vyjadrených okolností je zrejmé vylúčenie právnych účinkov tohto rozhodnutia\nv inom kontexte ako v trestnom konaní, keďže zohľadnenie rozhodnutí iných členských\nštátov sa neuplatňuje mimo trestného konania, okrem predpokladu, že by takéto\n\n9\n\nzohľadnenie výslovne upravovala medzinárodná zmluva alebo zákon. Takáto právna\nsituácia však nenastala.\nAni v prípade nového trestného konania by zohľadnenie neprichádzalo do úvahy,\npretože išlo o právoplatné cudzie rozhodnutie spred 1. januára 2013 a priznanie účinkov\ntakýmto rozhodnutiam zákon priamo vylučuje (§ 438e Tr. zák.).\nInými slovami povedané, pokiaľ bývalý sudca\n\nbol súdmi Českej\n\nrepubliky 8. apríla 2011 právoplatne odsúdený pre prečin ohrozenia pod vplyvom\nnávykovej látky, ktorého sa dopustil 5. apríla 2010, k peňažnému trestu a zákazu činnosti,\nnebolo možné naň prihliadnuť, lebo nadobudlo právoplatnosť pred 1. januárom 2013.\nTreba zdôrazniť, že zohľadnenie účinkov rozhodnutí cudzích súdov na účely mimo\ntrestného konania nemá oporu v Ústave Slovenskej republiky, ústavnom zákone,\nmedzinárodnej zmluve ani v zákone.\nPokiaľ ide o uznanie tohto cudzieho rozhodnutia na území Slovenskej republiky\npodľa § 515 Tr. por. a nasl., konanie bývalého sudcu\n\nnebolo vtom čase\n\nna území Slovenskej republiky trestné, keďže skutková podstata prečinu ohrozenia pod\nvplyvom návykovej látky bola do Trestného zákona zaradená až s účinnosťou\nod 1. novembra 2011 (dovtedy to bol len priestupok proti bezpečnosti a plynulosti cestnej\npremávky), ktorá okolnosť potom bránila vyššie uvedenému procesnému postupu.\nOpačný názor by bol v rozpore so zásadou retroaktivity v neprospech páchateľa,\nktorá je zakotvená v článku 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky a následne vyjadrená\nv § 2 ods. 1 Tr. zák. o jeho časovej pôsobnosti...\nS poukazom na vyššie uvedené dovolací senát 5Tdo dospel k záveru, že všetky\nrozhodnutia vyhlásené a písomne vyhotovené bývalým sudcom Okresného súdu Veľký Krtíš\n, či už samosudcom alebo v senáte, ktorému predsedal, v období\nod 8. apríla 2011 (kedy bol právoplatne odsúdený v Českej republike) do 31. marca 2014\n(kedy mu zanikla funkcia sudcu jej vzdaním sa), sú rozhodnutiami vydanými zákonným\nsudcom.\nTo isté potom platí aj vo vzťahu k funkcii prísediaceho, ktorú potom zastával\nna Okresnom súde Veľký Krtíš.“.\n\n10\n\nÚstavný súd nezistil taký výklad ustanovení citovaných v označenom rozhodnutí\nnajvyššieho súdu a ich uplatnenie vo veci sťažovateľa, ktorý by mohol vyvolať nezlučiteľné\núčinky s ústavou. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu\nnestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neopodstatnenosti, arbitrárnosti\nnázoru, alebo svojvôli najvyššieho súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu\nnahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným.\nSťažovateľom uvádzané skutočnosti nijako v okolnostiach danej veci neindikujú také\npochybenia v namietanom uznesení najvyššieho súdu, ktoré by vytvárali priestor\nna možnosť vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľa podľa ústavy a dohovoru\npo prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.\nVzhľadom na už uvedené dôvody ústavný súd vyslovil, že sťažnosť je zjavne\nneopodstatnená, a preto ju odmietol už pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2\nzákona o ústavnom súde.\nKeďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa\nďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej obsiahnutými.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 21. januára 2016\n\n11", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "návrh-zjavne neopodstatnený", "výklad (interpretácia)-ústavne konformný"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:478b50e1-481a-437f-9197-9123df014ede", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 11/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 11/2014 z 15. 1. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-01-15", "citacie_n": 60, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:478b50e1-481a-437f-9197-9123df014ede"}, {"guid": "ussr:5dc4917d-5aa7-4fea-b867-3f8dfb38d0e9", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 268/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 268/05 z 29. 9. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-09-29", "citacie_n": 505, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5dc4917d-5aa7-4fea-b867-3f8dfb38d0e9"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "c1d356df-b1dc-4bc7-a22d-e958065c4280:2a38d947-8038-4b57-a824-49608d8bf3eb", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2015:6213010001.1", "spisova_znacka": "1Tdo/8/2015", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Tdo/8/2015 z 22. 2. 2015", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2015-02-22", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:6213010001.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:3ba96f5e-8124-403e-af61-224c3b6880e4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.684.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 684/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 684/2018 z 10. 3. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-03-10", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.684.2018.1"}, {"guid": "ussr:66625333-8de7-49b8-b43b-7ffb3ba9a31e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.81.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 81/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 81/2016 z 10. 2. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-02-10", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.81.2016.1"}]}