{"guid": "ussr:350c6f2e-3040-4217-92f0-daa82473a026", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.273.2012.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 273/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 273/2012 z 16. 12. 2015", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 16. decembra 2015, sp. zn. II. ÚS 273/2012, ECLI:SK:USSR:2016:2.US.273.2012.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2015-12-16", "forma": "Nález", "povaha": ["nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "nazov": "čl. 47 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-47"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-47", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/350c6f2e-3040-4217-92f0-daa82473a026", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.273.2012.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.273.2012.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.273.2012.1/text", "citacie_n": 29, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\nV mene Slovenskej republiky\nII. ÚS 273/2012-85\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. decembra 2015\nv senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu\nLajosa Mészárosa (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť spoločnosti ZEPRIS,\ns. r. o., Mezi Vodami 639/27, Praha 4, Česká republika, spoločnosti BDR, s. r. o.,\nMurgašova 11, Žilina, a\n\n,\n\n, zastúpených\n\nAdvokátskou kanceláriou Valko Marián & Partners, s. r. o., Porubského 2, Bratislava,\nkonajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Mariána Valka, vo veci namietaného\nporušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave\nsp. zn. 4 CoKR 1/2012 zo 7. februára 2012 v spojení s uznesením Okresného súdu\nBratislava I sp. zn. 2 R 4/2011 z 29. februára 2012 a takto\nrozhodol:\n\nSťažnosti spoločnosti ZEPRIS, s. r. o., spoločnosti BDR, s. r. o., a\nnevyhovuje.\n\nOdôvodnenie:\nI.\nSkutkový stav\n1. Obchodná spoločnosť BDR, s. r. o. (ďalej len „BDR“ alebo „sťažovateľ v druhom\nrade“), je veriteľkou obchodnej spoločnosti ZEPRIS s. r. o., Rovinka 324 (ďalej len\n„slovenský ZEPRIS“ alebo „úpadca“), ktorej zamestnancom bol v čase podania sťažnosti\n(spolu ďalej len „sťažovatelia“). Jediným spoločníkom slovenského\nZEPRIS-u je obchodná spoločnosť Pfeiffer GmbH, Lilienthalstrasse 33, Kassel, Spolková\nrepublika Nemecko, s vkladom do základného imania vo výške 278 829 €. Táto spoločnosť\nbola až do decembra 2010 jediným spoločníkom v obchodnej spoločnosti ZEPRIS s. r. o.,\nPraha, Česká republika (ďalej len „český ZEPRIS“), s vkladom do základného imania\nnaposledy 6 750 000 českých korún; po prevode jednej desatiny svojho obchodného podielu\njej obchodný podiel v českom ZEPRIS-e predstavuje 9/10.\n2. V rámci svojho podnikania, ktoré vykonával od roku 1999 a ktorého ťažiskovým\npredmetom bola stavebná činnosť, vstúpil slovenský ZEPRIS do viacerých právnych\nvzťahov a urobil tiež viac iných úkonov, ktoré sú v prerokúvanej veci podstatné.\n2.1\n\nNa účely financovania svojej podnikateľskej činnosti uzavrel slovenský\n\nZEPRIS s právnou predchodkyňou dnešnej\n\n,\n\n, úverovú zmluvu č. 46/07 z 26. marca 2007, na základe ktorej sa banka zaviazala\nposkytnúť mu jednak úverovú linku v celkovej sume 55 miliónov Sk rozdelenú na tri časti\n(A, B a C), ako aj úverovú linku v sume 2,1 milióna €. Na zabezpečenie záväzku slovenský\nZEPRIS uzavrel s tou istou bankou aj tieto záložné zmluvy:\na) záložnú zmluvu z 26. marca 2007 na peňažné pohľadávky slovenského ZEPRIS-u\nvoči tretím osobám (poddlžníkom) na zabezpečenie častí A, B a C; záložné právo bolo\nriadne zaregistrované v Notárskom centrálnom registri záložných práv (ďalej len „notársky\nregister“),\n\n2\n\nb) záložnú zmluvu z 26. marca 2007 na peňažné pohľadávky slovenského ZEPRIS-u\nvoči tretím osobám (poddlžníkom) v min. výške 1 milión € na zabezpečenie druhej úverovej\nlinky, záložné právo bolo riadne zaregistrované v notárskom registri,\nc) záložnú zmluvu z 30. júna 2010 na pohľadávky z obchodného styku s odberateľmi\n(poddlžníkmi) v min. výške 1 milión €, pohľadávky z bankových účtov, a to na\nzabezpečenie všetkých pohľadávok banky z úverovej zmluvy z 26. marca 2007 v znení\ndodatkov až do výšky istiny 3,2 milióna €, záložné právo bolo riadne registrované\nv notárskom registri.\n2.2\n\nZmluvou o dielo z 2. augusta 2006 sa slovenský ZEPRIS zaviazal zhotoviť pre\n\nobjednávateľa – obchodnú spoločnosť SUCHÉ MIESTO s. r. o., Obchodná 4, Bratislava\n(ďalej len „Suché Miesto“), určité stavby (pozemné komunikácie, spevnené plochy,\ninžinierske stavby) v rámci jej developérskeho projektu v Chorvátskom Grobe – lokalita\nČierna Voda. Keďže slovenský ZEPRIS ako zhotoviteľ diela sa dostal do omeškania, resp.\nobjednávateľ mal výhradu ku kvalite diela, ktoré podľa neho vykazovalo nedostatky,\nuplatnilo si Suché Miesto 26. marca 2008 žalobou na Rozhodcovskom súde Slovenskej\nobchodnej a priemyselnej komory v Bratislave voči slovenskému ZEPRIS-u nároky\nv celkovej konečnej výške viac než 430 000 € s príslušenstvom, ktoré podľa neho vznikli\nz titulu\n\nnákladov\n\nna\n\nodstránenie\n\nvytýkaných\n\nnedostatkov.\n\nRozhodcovský\n\nsúd\n\nrozhodcovským rozsudkom z 30. novembra 2010 žalobe čiastočne vyhovel a zaviazal\nslovenský ZEPRIS zaplatiť Suchému Miestu približne 350 000 € s 0,15 % úrokom\nz omeškania približne od polovice roka 2008.\nSlovenský ZEPRIS sa následne žalobou domáhal zrušenia tohto rozhodcovského\nrozsudku a žiadal aj odložiť jeho vykonateľnosť. Okresný súd Bratislava I (ďalej len\n„okresný súd“) uznesením z januára 2011 a (po jeho zrušení odvolacím súdom) uznesením\nz 3. mája 2011 vykonateľnosť odložil, Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)\nvšak uznesením sp. zn. 1 Cob 226/2011 z 30. júna 2011 návrh na odklad vykonateľnosti\ns konečnou platnosťou zamietol.\nSuché Miesto sa rovnako domáhalo svojich práv z rozhodcovského rozsudku\nnávrhom na vykonanie exekúcie podaným 18. januára 2011, ktorú však okresný súd\nnepovolil práve kvôli podanej žalobe o jeho zrušenie.\n\n3\n\n2.3\n\nPo vydaní uvedeného rozhodcovského rozsudku, ale pred konečným\n\nrozhodnutím o odklade vykonateľnosti uzavrel slovenský ZEPRIS 25. januára 2011 zmluvu\no pôžičke, tentoraz s českým ZEPRIS-om. Na jej základe sa český ZEPRIS zaviazal\nposkytnúť slovenskému ZEPRIS-u jednak sumu 1,2 milióna € a jednak ďalších 800 000 €\nna požiadanie. Súčasťou zmluvy bola aj klauzula, podľa ktorej je pôžička splatná, ak sa voči\nslovenskému ZEPRIS-u začne exekučné konanie pre pohľadávku presahujúcu 10 %\nzákladného imania slovenského ZEPRIS-u. Súčasne s touto zmluvou slovenský ZEPRIS\nuzavrel s českým ZEPRIS-om záložnú zmluvu, na základe ktorej zriadil na zabezpečenie\nuvedenej pohľadávky záložné právo na peňažné pohľadávky voči dodávateľom\na odberateľom, na pohľadávky z bankových účtov, na vrátenie zálohy, ktorú slovenský\nZEPRIS poskytol financujúcej banke, na verejnoprávne pohľadávky (preplatky na daniach\na pod.), na hotové peniaze a ceniny a na samostatné hnuteľné veci (vrátane tých, ktoré budú\nnadobudnuté v budúcnosti).\n2.4\n\nDňa 26. januára 2011 slovenský ZEPRIS vyplatil svojej spoločnosti Pfeiffer\n\nGmbH ako svojmu jedinému spoločníkovi na základe jeho vlastného rozhodnutia [§ 125\nods. 1 písm. b) v spojení s § 132 Obchodného zákonníka] podiel na zisku z minulých období\nvo výške 1 050 000 €.\n3. Už 18. júla 2011 podal slovenský ZEPRIS okresnému súdu návrh na povolenie\nsvojej reštrukturalizácie. Podľa návrhu mal slovenský ZEPRIS k 31. máju 2011 celkový\nmajetok v sume 2 253 916,83 € a záväzky po lehote splatnosti v sume 1 203 628,86 €.\nSpoločnosť však podľa vlastného vyjadrenia bola v úpadku formou platobnej neschopnosti,\nkeďže tieto záväzky boli kryté finančným majetkom len v sume 501 016,98 €. Spoločnosť\nzároveň poukázala na stagnáciu stavebnej produkcie v roku 2010, ako aj to, že\nv reštrukturalizácii bude možné vyššie uspokojenie veriteľov než v konkurze.\n3.1\n\nSúčasťou návrhu bol reštrukturalizačný posudok, v ktorom reštrukturalizačný\n\nsprávca odporučil reštrukturalizáciu slovenského ZEPRIS-u. Podľa obsahu posudku správca\nnepovažoval spoločnosť Suché Miesto za riadneho veriteľa spoločnosti, ale len za tzv.\npodsúvahového, teda ktorého pohľadávka nebola zohľadňovaná v súvahe slovenského\n\n4\n\nZEPRIS-u, naopak, pohľadávku českého ZEPRIS-u (v sume 1 269 606,04 €) uznal za\nriadnu pôžičku prevzatú v súvislosti s podnikateľskou činnosťou a za lepších podmienok\nnež bankové pôžičky. Správca v posudku dospel k záveru, že slovenský ZEPRIS nie je\npredlžený, ale je k 31. máju 2011 platobne neschopný z už uvedeného dôvodu.\nSprávca v posudku ďalej uviedol, že slovenský ZEPRIS vykonal viacero opatrení na\npredídenie úpadku (rokovania s veriteľmi o reštrukturalitzácii, rozložení a prolongácii\núverov, vypracovanie marketingového plánu, novej cenovej politiky, rokovania\ns obchodnými partnermi, určité opatrenia v oblasti správy pohľadávok a záväzkov,\nracionalizácia prevádzky, obrana proti záväzku voči Suchému Miestu), no nepodarilo sa ho\nodvrátiť. Podľa správcu však obchodná a finančná situácia slovenského ZEPRIS-u\nk 31. máju 2011 vykazovala prvé známky oživenia, čo sa malo pozitívne prejaviť na výške\nuspokojenia veriteľov. Veriteľov spoločnosti správca rozdelil na zabezpečených\n(financujúca banka, český ZEPRIS do výšky 1 269 606,04 € a UniCredit Leasing Slovakia,\na. s.) a nezabezpečených (český ZEPRIS s ďalšou pohľadávkou, dodávatelia, zamestnanci,\nsprávca dane a verejné poisťovne). Na základe analýzy predpokladaných opatrení na\nzachovanie prevádzky podniku slovenského ZEPRISU (stabilizácia a rozvoj obchodných\npríležitostí, výrazný marketing, opatrenia v oblasti správy pohľadávok, racionalizácia\nnákladov) a možností ich splnenia (spoločnosť mala kontrahované dodávky za viac ako 5\nmiliónov eur a podporu veriteľov) dospel správca k záveru, že slovenský ZEPRIS bude\ndosahovať kladný hospodársky výsledok (v roku 2011 napríklad v sume 0,385 miliónov €).\nPodľa správcu by konkurz slovenského ZEPRIS-u priniesol výťažok z predaja častí\nmajetku v sume 1 448 905,53 € (pričom dosiahnutý výťažok pri jednotlivých typoch aktív\ndosahoval približne 10 až 80 % ich obstarávacej ceny podľa účtovníctva), ale vyžadoval by\nsi náklady v sume 701 353,37 € (v tom najmä odstupné a mzdy v sume 300 000 €, odmenu\nsprávcu v sume 80 000 €, odmenu dražobníka v sume 75 422,95 € a ekonomické a účtovné\nslužby v sume 72 000 €) pri predpokladanom trvaní 36 mesiacov. To by znamenalo čistý\nvýnos v sume 750 529,84 €, z čoho by zabezpeční veritelia boli uspokojení priemerne na\n39,99 % (český ZEPRIS v zabezpečenej časti len na 11,7 %) a nezabezpečení veritelia by\nneboli uspokojení vôbec.\nMožnou metódou reštrukturalizácie tak podľa správcu mala byť zmena pohľadávok\nčo do výšky a lehoty ich splatnosti, pričom v prípade zabezpečených veriteľov malo ísť\n\n5\n\no uspokojenie v priemere 59,33 % (českého ZEPRIS-u vo výške 40 %) v horizonte jedného\naž šiestich rokov od skončenia reštrukturalizácie, kvóta uspokojenia nezabezpečených\nveriteľov však mala byť len 1 % so splatnosťou 30 dní po skončení reštrukturalizačného\nkonania (nezabezpečená časť pohľadávky českého ZEPRIS-u však nemala byť uspokojená\nvôbec). Pokiaľ by sa dosiahla dohoda s (nezabezpečenými) veriteľmi týkajúca sa ich\npohľadávok a dosiahnu sa plánované hospodárske výsledky, môže byť hodnota podniku\nslovenského ZEPRIS-u vyššia než v konkurze, a tak so súhlasom veriteľom môže\nreštrukturalizácia prebehnúť za pokračovania v prevádzkovaní jeho podniku na účely jeho\npredaja alebo jeho zlúčenia, alebo splynutia s inou osobou. Iné metódy reštrukturalizácie\npodľa správcu neboli reálne.\nOkresný súd uznesením č. k. 2 R 4/2011-191 z 2. augusta 2011 reštrukturalizáciu\nslovenského ZEPRIS-u povolil.\n3.2\n\nUž 9. augusta 2011 bolo okresnému súdu zo strany Suchého Miesta doručené\n\n„upozornenie na špekulatívny dôvod podania návrhu na povolenie reštrukturalizácie“,\nv ktorom Suché Miesto predovšetkým upozornilo na právoplatnosť rozhodcovského\nrozsudku (pozri bod 2.2) a na to, že žiadosť o odklad jeho vykonateľnosti bola už 30. júna\n2011 krajským súdom zamietnutá. Súčasne opísalo priebeh rozhodcovského konania,\nv ktorom podľa neho slovenský ZEPRIS konal v rozpore s poctivým obchodným stykom\na arbitrážnymi štandardmi, keď neprijal rozhodnutie podľa zásad spravodlivosti, čím došlo\nk zdĺhavému konaniu. Suché Miesto bolo presvedčené, že slovenský ZEPRIS nechce\nuspokojiť ich priznaný nárok. K majetkovej situácii slovenského ZEPRIS-u Suché Miesto\npoukázalo na výrazné zvýšenie imania, rozdelenie zisku a organizovanie teambuildingových\naktivít, čo nekorešponduje s údajne zlou finančnou situáciou. Jeho majetok je podľa\nSuchého Miesta ohodnotený na viac než 4 mil. €, pričom jedinými záväzkami sú úverové\nzáväzky voči financujúcej banke, ktoré neboli plne vyčerpané. Jeho obrat v roku 2010\npredstavoval 4,8 mil, €, na rok 2011 bol plánovaný v sume viac ako 5,5 mil. € a vyplatenie\nzisku jedinému spoločníkovi je podľa Suchého Miesta odporovateľné. Tieto kroky podľa\nSuchého Miesta dokazujú, že slovenský ZEPRIS nemal v úmysle svoj záväzok uhradiť, že\nnespĺňa podmienky na povolenie reštrukturalizácie, zmenšovanie majetku bolo cielené\na úmyselné a podaný návrh je špekulatívny.\n\n6\n\n3.3\n\nSlovenský ZEPRIS v reakcii na uvedené podanie vytkol Suchému Miestu\n\nurčité nesprávne faktické tvrdenia a odmietol, že by reštrukturalizácia súvisela výlučne\ns pohľadávkou Suchého Miesta. Jej dôvody boli podľa neho jasne a zrozumiteľne popísané\nv reštrukturalizačnom posudku. Odmietol tvrdenie, že by predlžoval rozhodcovské konanie\nvoči Suchému Miestu, keďže bolo jeho právom nesúhlasiť s rozhodnutím podľa zásad\nspravodlivosti, a zákonnosť samotného rozhodcovského rozsudku je podľa neho predmetom\nkonania o jeho zrušenie.\n3.4\n\nV ďalšom podaní podanom okresnému súdu 8. septembra 2011 Suché Miesto\n\nopätovne nesúhlasilo s povolením reštrukturalizácie. Poukázalo v ňom na nejasnosti\nsamotného reštrukturalizačného posudku, ktorý pri posudzovaní podmienok platobnej\nneschopnosti vychádzal zo záväzkov slovenského ZEPRISU k 31. máju 2011, no platobnú\nneschopnosť ustálil už k 8. februáru 2011. Hospodárska kríza sa podľa Suchého Miesta\nslovenského ZEPRIS-u v roku 2010 dotkla nanajvýš okrajovo, o čom svedčia viaceré\nhospodárske ukazovatele vykazujúce oproti roku 2009 len mierny pokles (obrat klesol z 5,5\nna 4,9 milióna €, tržby sa zvýšili zo 4,9 na takmer 5,5 mil. €, pridaná hodnota klesla z 1,7 na\npribližne 1,4 mil. €, stav pohľadávok sa zmenil minimálne, záväzky k 31. decembru 2010\npredstavovali takmer 2,7 mil. €, z toho 1 153 020 € však predstavoval záväzok voči\nspoločnosti Pfeiffer GmbH na výplatu podielu na zisku, kým stav záväzkov z obchodného\nstyku sa takmer nezmenil), ako aj mimopodnikateľské aktivity slovenského ZEPRIS-u\n(golfové turnaje, teambuildingové aktivity). Priemerná mzda jeho zamestnancov v roku\n2010 predstavovala podľa Suchého Miesta 1 542 €. Hospodárske problémy slovenského\nZEPRIS-u Suché Miesto spochybňovalo aj na základe toho, že 26. januára 2011 došlo\nk výplate podielu na zisku jedinému spoločníkovi, a tento úkon považovalo v prípadnom\nkonkurze za odporovateľný. Rovnako za odporovateľnú považovalo Suché Miesto aj\npôžičku od českého ZEPRIS-u a jej zabezpečenie, keďže mali za následok zníženie\nmožnosti uspokojenia iných veriteľov. V ďalšom Suché Miesto upozornilo na to, že voči\nkonateľom slovenského ZEPRIS-u by mala byť uplatnená zodpovednosť za pohľadávku\nfinancujúcej banky z titulu zmluvnej pokuty (ktorá má byť podľa reštrukturalizačného\nposudku uspokojená v celom rozsahu 100 %), keďže táto musí byť dôsledkom porušenia ich\npovinností. Suché Miesto zároveň vznieslo námietky proti spôsobu rozdelenia veriteľov do\n7\n\nskupín (zabezpečení a nezabezpečení), čo je nevýhodné najmä preňho vzhľadom na výšku\njeho pohľadávky, ktorá odôvodňuje jeho zaradenie do samostatnej skupiny.\n3.5\n\nSuché Miesto si svoju pohľadávku opísanú v bode 2.2 v celkovej sume\n\npribližne 1,02 mil. € (istinu, úroky z omeškania, náklady uplatnenia) v reštrukturalizácii\nslovenského ZEPRIS-u riadne prihlásilo, správca však jeho pohľadávku poprel. Suché\nMiesto následne podalo žalobu o určenie jej pravosti a poradia. V ďalšom podaní z 30.\nseptembra 2011 však žiadalo správcu, aby poprel aj ďalšie pohľadávky a odporoval\nniektorým úkonom:\na) Predovšetkým mal správca poprieť pohľadávku českého ZEPRIS-u zo zmluvy\no pôžičke z 25. januára 2011 a jej zabezpečenie, pretože ide o odporovateľné právne úkony.\nČeský ZEPRIS bol totiž spriaznenou osobou slovenského ZEPRIS-u (ten istý jediný, resp.\nmajoritný spoločník), pôžička bola poskytnutá deň pred výplatou podielu na zisku zo strany\nslovenského ZEPRIS-u a prvá časť pôžičky sa stala splatnou okamihom poskytnutia, keďže\nv tom čase boli splnené podmienky okamžitej splatnosti (pozri bod 2.3), čím spôsobila\núpadok. Ostatné tranže pôžičky boli podľa Suchého Miesta poskytnuté, keď už bol\nslovenský ZEPRIS v úpadku. Keďže pôžičky neboli bezúročné, mal slovenský ZEPRIS\nvedieť, že nebude mať prostriedky na ich vrátenie. Poskytnutie niektorých tranží, ktoré boli\npodľa zmluvy bezhotovostné, nebolo preukázané (výpisom z účtu). Dôvod odporovateľnosti\nzáložnej zmluvy na zabezpečenie záväzku z pôžičky spočíva podľa Suchého Miesta v tom,\nže slovenský ZEPRIS využil od konca roka 2010 do 31. mája 2011 (rozhodný deň na\nposudzovanie predlženia) všetky disponibilné prostriedky na úhradu záväzkov voči\nfinancujúcej banke, ktorá mala na jeho majetku registrované prednostné záložné právo\n(o čom svedčí to, že výška záväzku voči nej z titulu úveru k 31. máju 2011 je 0 €, ale\nvznikol nový nešpecifikovaný záväzok v sume 600 000 € z titulu zmluvnej pokuty, pričom\npodľa Suchého Miesta išlo buď o zmluvnú pokutu za porušenie záložnej zmluvy\ns financujúcou bankou zriadením ďalšieho záložného práva na majetok slovenského\nZEPRIS-u v prospech českého ZEPRIS-u, alebo o sankciu za predčasné splatenie úveru),\nčím sa záložné právo českého ZEPRIS-u formálne registrované ako druhé v poradí stalo\nv podstate prednostným.\n\n8\n\nb) Za odporovateľné považovalo Suché Miesto vyplatenie podielu na zisku\nspoločníkovi slovenského ZEPRIS-u 26. januára 2011, keďže spoločnosť Pfeiffer GmbH je\njeho spriaznenou osobou, v tom čase existovali záväzky voči iným veriteľom (napr. voči\nSuchému Miestu) a bez jeho vyplatenia by sa slovenský ZEPRIS nestal platobne\nneschopným.\nc) V závere navrhlo Suché Miesto poprieť aj pohľadávky niektorých ďalších\nspriaznených osôb, ktoré mali vzniknúť v čase úpadku slovenského ZEPRIS-u, resp. v čase,\nkeď už podal návrh na povolenie reštrukturalizácie.\n3.6\n\nReštrukturalizačný správca vo vyjadrení z 12. októbra 2011 Suché Miesto\n\ninformoval, že jeho podnetu nevyhovel. Z dokladov pripojených k prihláškam českého\nZEPRIS-u bolo podľa neho zrejmé, že prihlásené pohľadávky (pôžičky) boli slovenskému\nZEPRIS-u poskytnuté, preto nebolo možné spochybniť ich oprávnenosť, a povaha tohto\núkonu vylučovala ukrátenie iných veriteľov. Odporovať právnym úkonom je možné len\nv konkurze, správcovi v reštrukturalizácii takéto právo nepatrí.\n3.7\n\nDňa 12. októbra 2011 sa konala prvá schôdza veriteľov slovenského ZEPRIS-\n\nu, na ktorej sa zúčastnili veritelia s celkovým počtom 1 987 827 hlasov, medzi nimi najmä\nčeský ZEPRIS s počtom hlasov 1 534 423 (približne 77 % celkového počtu) a spoločnosť\nGawaplast Slovakia s. r. o. (ďalej len „Gawaplast“), s 20 845 hlasmi. Z prezenčnej listiny\npripojenej k zápisnici vyplýva, že českému ZEPRIS-u a Gawaplastu správca uznal celé ich\nprihlásené pohľadávky.\n\n, ktorého pohľadávka bola tiež uznaná v celom\n\nrozsahu a ktorému mohlo patriť celkovo 1 501 hlasov, sa na schôdzi nezúčastnil. Na schôdzi\nsa, naopak, zúčastnil zástupca Suchého Miesta, ktorému však kvôli popretiu jeho\npohľadávky nepatril ani jeden hlas, pričom pokiaľ by k popretiu nedošlo, patrilo by mu\ncelkom 1 019 377 hlasov.\nNa schôdzi došlo okrem iného k voľbe veriteľského výboru, do ktorého boli zvolení\nčeský ZEPRIS a ďalšie dve spoločnosti, vždy viac než 95 % väčšinou prítomných hlasov.\nNa prvej schôdzi veriteľského výboru bol český ZEPRIS zvolený za jeho predsedu.\nV priebehu schôdze Suché Miesto adresovalo prítomnému konateľovi slovenského\nZEPRIS-u dve otázky: na aký účel boli použité prostriedky z pôžičky „zo strany jediného\nspoločníka dlžníka“ (myslené zrejme: zo strany českého ZEPRIS-u a v takom zmysle aj\n9\n\nkonateľ otázku pochopil, čo vyplýva z textu zápisnice) a „(p)rečo bol v januáru roku 2011\nvyplatený zisk jedinému spoločníkovi, keď boli v tom čase splatné pohľadávky veriteľov\npribližne vo výške 800 000 €“. Z odpovede konateľa priamo na schôdzi, ako aj následného\npísomného vyjadrenia zo 17. októbra 2011 vyplynulo, že poskytnutá „pôžička bola v celej\nvýške použitá na úhradu splatných záväzkov“ slovenského ZEPRIS-u, ako aj to, že podiel\nna zisku bol spoločnosti Pfeiffer GmbH vyplatený, lebo bol splatný, pričom splatné záväzky\nvoči iným veriteľom nedosahovali sumu 800 000 €, ale len 250 000 €, a s viacerými z nich\nbol dohodnutý posun splatnosti, takže záväzky splatné k 26. januáru 2011 boli postupne\nuhradené v celom rozsahu.\n4. Následne bol vypracovaný návrh reštrukturalizačného plánu slovenského\nZEPRIS-u, ktorý bol predložený na schválenie veriteľským orgánom a súdu.\n4.1\n\nNávrh reštrukturalizačného plánu vypracoval slovenský ZEPRIS ako dlžník\n\n31. októbra 2011 podľa údajov k 31. augustu 2011.\na) Opisná časť reštrukturalizačného plánu bola vo veľkej časti zhodná\ns reštrukturalizačným posudkom, často sa používali dokonca doslovne zhodné formulácie\n(pozri bod 3.1), pričom rozdiely medzi nimi vyplývali v podstate len z aktualizácie údajov\nk 31. augustu 2011. Veritelia si prihlásili pohľadávky voči slovenskému ZEPRIS-u\nv celkovej výške 3 962 366,07 €, z čoho bolo popretých 1 059 449,69 € (z toho\n1 019 377,27 € pohľadávka Suchého Miesta). Oproti posudku boli revidované východiskové\núdaje pre posúdenie reálnosti naplnenia plánu, keď uviedol, že slovenský ZEPRIS má\nkontrahované objednávky v sume 1,7 mil. €, má rozpracovaných niekoľko výberových\nkonaní vo finálnej fáze na sumu celkovo 0,3 mil. € a je účastníkom ďalších 60 výberových\nkonaní. Predložený finančný plán tak rátal s postupným rastom tržieb o 1 200 000 € v roku\n2012 a potom od roku 2014 približne 200 000 až 500 000 € ročne, takže v roku 2017 mali\ndosiahnuť 6,1 mil. €. Rovnako mal rásť podiel zisku na tržbách zo 4,99 % v roku 2011 až na\n6,57 % v roku 2017. Taktiež bol revidovaný odhad uspokojenia v konkurze, keď plán\npredpokladal celkový výťažok z predaja v sume približne 1,97 mil. € (zvýšenie o približne\n500 000 € v porovnaní s posudkom, porov. bod 3.1) a celkové náklady konkurzu v sume\npribližne 0,67 mil. € (zníženie o približne 30 000 € oproti posudku, opäť porov. bod 3.1).\nČistý výnos by tak predstavoval približne 1,3 mil. €, čo by znamenalo uspokojenie\n10\n\nzabezpečených veriteľov (v podstate len pohľadávky českého ZEPRIS-u v časti 1,5 mil. €,\npozri ďalej) v rozsahu 80,4 % a nezabezpečených veriteľov v rozsahu 0 %.\nReštrukturalizačný plán tak navrhol, aby boli vytvorené štyri skupiny veriteľov:\n- skupina 1 – český ZEPRIS s časťou svojej pohľadávky vo výške 1,5 mil. €, ktorá je\nzabezpečená záložným právom (porov. bod 2.3) a ktorá mala byť uspokojená v celom\nrozsahu do šiestich rokov od právoplatného skončenia reštrukturalizácie (na rozdiel od\nposudku, v ktorom sa počítalo s uspokojením len do výšky približne 1,27 mil. € a len\nv rozsahu 40 %),\n- skupina 2 – UniCredit Leasing Slovakia, a. s., s pohľadávkou 374 € (zabezpečenou\npredmetom lízingu), ktorá mala byť uspokojená v celom rozsahu do 30 dní od skončenia\nreštrukturalizácie,\n- skupina 3 – nezabezpečení veritelia, kde by malo patriť aj Suché Miesto, ktorých\npohľadávky by mali byť uspokojené v rozsahu 5 % do 30 dní od skočnenia\nreštrukturalizácie, pričom od vymáhania neuspokojenej časti by veritelia trvalo upustili,\n- skupina 4 – pohľadávky nedotknuté plánom, kde boli zaradené pohľadávky financujúcej\nbanky vo výške 409 677,13 € a bližšie neurčená pohľadávka spoločnosti Pfeiffer GmbH\nvo výške 398 327,03 €.\nNa základe toho plánu dospel k záveru, že reštrukturalizácia zabezpečuje veriteľom vyššiu\nmieru uspokojenia. Súčasťou tohto odhadu nebola kvantifikácia účinkov prípadného\núspešného odporovania niektorým úkonom, ktoré uvádzalo vo svojich podnetoch Suché\nMiesto (pozri body 3.3 a 3.5).\nb) V záväznej časti reštrukturalizačného plánu bolo zopakované rozdelenie\nveriteľov do skupín, pričom prílohou a súčasťou plánu boli návrhy\n- dohody o zmene pohľadávok s českým ZEPRIS-om, ktorou tento súhlasil s uspokojením\nsvojej pohľadávky do výšky 1,5 mil. € v dohodnutých lehotách do šiestich rokov od\nskončenia reštrukturalizácie,\n- dohody o zmene pohľadávok so spoločnosťou UniCredit Leasing Slovakia, a. s., ktorými\nsa určovali termíny uspokojenia do 30 dní od skončenia reštrukturalizácie,\n- dohody o zmene pohľadávok s nezabezpečenými veriteľmi (vrátane Suchého Miesta),\nktorými sa títo vzdávajú 95 % svojich pohľadávok a zvyšných 5 % im bude uhradených do\n30 dní od skončenia reštrukturalizácie.\n\n11\n\nSúčasťou záväznej časti reštrukturalizačného plánu boli aj ustanovenia o dozornej správe,\nktorú mal vykonávať doterajší správca.\n4.2\n\nVeriteľský výbor o návrhu reštrukturalizačného plánu rokoval 4. novembra\n\n2011 za prítomnosti všetkých svojich členov, ktorí sa jednomyseľne uzniesli na jeho\nschválení a odporučení pre schôdzu veriteľov, aby ho tiež schválila.\n4.3\n\nNa schvaľovacej schôdzi veriteľov, ktorá sa konala 30. novembra 2011, sa\n\nzúčastnili veritelia, ktorí mali celkovo 1 936 365 hlasov, pričom išlo takmer výlučne\no veriteľov, ktorí sa zúčastnili aj prvej schôdze veriteľov 12. októbra 2011. Medzi\nprítomnými veriteľmi bol český ZEPRIS, ako aj spoločnosť Gawaplast.\n\nsa\n\nnezúčastnil ani tejto schôdze. Naopak, na schôdzi sa zúčastnilo Suché Miesto, ktoré však\nnemalo žiaden hlas.\nV súlade s reštrukturalizačným plánom sa na hlasovanie vytvorili tri skupiny.\nSkupinu č. 1 tvoril český ZEPRIS a v jej rámci mohol uplatňovať 1 500 000 hlasov.\nSkupinu č. 2 tvoril UniCredit Leasing Slovakia a. s., ktorý v jej rámci mohol uplatňovať 374\nhlasov. Skupinu č. 3 tvorilo celkom 13 prítomných nezabezpečených veriteľov, ktorí mali\ncelkovo 435 991 hlasov. Podľa údajov v zápisnici všetci prítomní veritelia vo všetkých\nskupinách všetkými hlasmi hlasovali za prijatie plánu, ktorý bol predložený.\n4.4\n\nUznesením č. k. 2 R 4/2011-270 z 28. novembra 2011, ktoré nadobudlo\n\nprávoplatnosť 22. decembra 2011, okresný súd povolil, aby na miesto spoločnosti Gawast\ndo reštrukturalizácie (v uznesení nesprávne označovanej za „konkurzné konanie“) vstúpila\nspoločnosť BDR, t. j. sťažovateľ v druhom rade.\n4.5\n\nSpoločnosť Suché Miesto doručila 9. decembra 2011 okresnému súdu podnet\n\nna zamietnutie reštrukturalizačného plánu úpadcu z dôvodu, že plán je v podstatnom\nrozpore so spoločným záujmom veriteľov, keďže poskytuje nižšiu mieru uspokojenia než\nkonkurz.\na) Suché Miesto predovšetkým spochybňovalo odhad výťažku konkurzu uvádzaný\nv pláne. Pri viacerých položkách majetku úpadcu došlo k zníženiu odhadovaného výťažku\noproti účtovným hodnotám (napr. pri dlhodobom hmotnom majetku z približne 923 000 €\n\n12\n\nna približne 230 000 €, pri pohľadávkach z 2,26 mil. € na 1,36 mil. €), a to bez uvedenia\nakýchkoľvek konkrétnych dôvodov. Úpravou hodnôt jednotlivých položiek stúpne podľa\nSuchého Miesta odhad celkového výťažku na takmer 4,19 mil. €.\nb) Pri zohľadnení odporovateľného úkonu – vyplatenia podielu na zisku spoločnosti\nPfeiffer GmbH v sume 1 153 020 € by sa odhadovaný výťažok zvýšil na 5,34 mil. €.\nc) Ak by sa odporovalo aj zmluve o pôžičke, prípadne aj záložnej zmluve s českým\nZEPRIS-om (pozri bod 3.4), mohol by byť takmer celý výťažok použitý na uspokojenie\nnezabezpečených veriteľov, ktorí by tak mohli byť uspokojení v rozsahu 100 %, keďže\nvýťažok výrazne prevyšuje výšku prihlásených pohľadávok.\nd) Nadsadený bol podľa Suchého Miesta aj odhad nákladov konkurzu, keď viaceré\nz uvažovaných nákladov by vôbec neboli vynaložené (odmena dražobníka v sume takmer\n100 000 €, nájomné vo výške 54 000 €, účtovné služby vo výške 72 000 € a niektoré\nďalšie). Reálna suma nákladov je podľa Suchého Miesta približne 300 000 €, čo by opäť\nzvyšovalo čistý výnos pre veriteľov.\ne) Postupom správcu, ktorý na podnet úpadcu poprel pohľadávku Suchého Miesta,\ndošlo k odňatiu možnosti vykonávať práva spojené s pohľadávkou (najmä hlasovanie),\nktorá by vzhľadom na svoju výšku zabezpečila Suchému Miestu účasť vo veriteľskom\nvýbore a zabránila by schváleniu plánu.\nf)\n\nNebola vysvetlená existencia záväzku 600 000 € z titulu zmluvnej pokuty voči\n\nfinancujúcej banke. Ak by sa táto suma vymáhala voči konateľom podľa § 135a\nObchodného zákonníka alebo ak by sa získala odporovaním, predstavovala by ďalšie\nplnenie do konkurznej podstaty v prospech veriteľov.\ng) Vytvorením jedinej skupiny nezabezpečených veriteľov bolo Suché Miesto\npodľa svojho tvrdenia nedôvodne znevýhodnené a poškodené, keďže jeho pohľadávku\nnebolo možné zaradiť medzi ostatné dodávateľské alebo pracovnoprávne pohľadávky kvôli\nrozdielnym ekonomickým záujmom jeho a ostatných veriteľov.\nh) Reštrukturalizačný plán je podľa Suchého Miesta nereálny, pretože na jednej\nstrane hovorí, že kvôli kríze nemožno uspokojiť veriteľov v rozsahu viac než 5 %, ale na\ndruhej strane predpokladá nárast dodávok na 6,1 mil. € v najbližších šiestich rokoch.\nSúčasťou podania bolo memorandum spoločnosti Deloitte Audit s. r. o., ktorého\npredmetom bola analýza niektorých ekonomických ukazovateľov slovenského ZEPRIS-u\n\n13\n\n(likvidita, rentabilita, zadlženosť, činnosť, platobná schopnosť), ako aj rizík týkajúcich sa\njeho schopnosti pokračovať v činnosti. Závery memoranda v podstate potvrdzovali niektoré\ntvrdenia Suchého Miesta uvedené v podnete.\n4.6\n\nOkresný súd uznesením sp. zn. 2 R 4/2011 z 13. decembra 2011 plán zamietol.\n\nV jeho odôvodnení po takmer doslovnej citácii podnetu Suchého Miesta uviedol len toto:\n«Súd sa stotožnňuje s podaným podnetom na zamietnutie plánu... Vychádzajúc z ust. § 154\nods. 1 písm. d) ZKR [zákon č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene\na doplnení niektorých zákonov (ďalej len „konkurzný zákon“) v znení účinnom pred\n31. decembrom 2011, pozn.] má súd za to, že plán je v podstatnom rozpore so spoločným\nzáujmom veriteľov, nakoľko reštrukturalizačný plán, ktorý predložil dlžník súdu na\npotvrdenie poskytuje veriteľom významne nižšiu mieru uspokojenia, ako by dosiahli\nv konkurze. Na druhej strane je potrebné uviesť, že nakoľko boli podstatným spôsobom\nporušené ustanovenia zákona ZKR o pláne tak, ako to bolo uvedené v predmetnom podnete\nveriteľa SUCHÉ MIESTO s. r. o. je nepochybné, že daná skutočnosť má za následok\nnepriaznivý vplyv na tohto veriteľa ako účastníka plánu, a to z dôvodu, že v zmysle\nustanovenia § 154 ods. 1 písm. b) ZKR plán poskytuje osobitné výhody len niektorému\núčastníkovi plánu. S poukazom na uvedené možno vysloviť záver, že týmto konaním dlžníka\nboli nedôvodne zvýhodnení zabezpečení veritelia, čo je podľa § 6 ZKR neprípustné.»\n4.7\n\nProti tomuto uzneseniu okresného súdu podal slovenský ZEPRIS ako\n\npredkladateľ reštrukturalizačného plánu odvolanie, v ktorom navrhol jeho zmenu v zmysle\npotvrdenia reštrukturalizačného plánu, a to z týchto dôvodov:\na) Uznesenie okresného súdu je predovšetkým nepreskúmateľné, pretože okresný\nsúd v odôvodnení len odcitoval obsah podnetu Suchého Miesta a konštatoval, že sa s ním\nv plnom rozsahu stotožňuje. Navyše je jeho rozhodnutie jednostranné, pretože rozhodol bez\nvyžiadania si stanoviska úpadcu, správcu alebo veriteľského výboru k podnetu.\nb) Boli splnené všetky podmienky na prijatie plánu podľa § 148 konkurzného\nzákona, keď za schválenie plánu hlasovalo 100 % hlasov počítaných podľa sumy zistených\npohľadávok prítomných hlasujúcich veriteľov (čo je 92,1 % všetkých hlasov oprávnených\nhlasovať). To podľa úpadcu vylučuje, aby bol takýto plán v rozpore so spoločným záujmom\nveriteľom.\n14\n\nc) Úpadca považoval za nereálne dosiahnuť v konkurze výťažok v hodnote účtovnej\nhodnoty majetku. Poukázal na znalecké posudky, resp. odborné vyjadrenia znaleckej\norganizácie, z ktorých vyplýva, že sumy, na ktoré sú v reštrukturalizačnom pláne ocenené\nnapr. položky dlhodobný hnuteľný majetok a pohľadávky, približne zodpovedajú oceneniu\ntouto znaleckou organizáciou. Úpadca taktiež oslovil tri subjekty s ponukou na odkúpenie\nsvojich pohľadávok, no ani jeden z nich mu neponúkol nižšiu sumu, než na ktorú sú\npohľadávky ocenené v pláne. Pritom každý účastník plánu (aj Suché Miesto) mohol\npožiadať o poskytnutie podrobnejších informácií, no nikto tak neurobil. Preto je nesprávny\nzáver, že plán nedostatočne vysvetľuje ohodnotenie majetku na úrovni nižšej než jeho\núčtovná hodnota. Naopak, okresný súd nevysvetlil, prečo sa stotožnil s tvrdením Suchého\nMiesta, keď sám má vedomosť, že predaj majetku v konkurze za účtovnú cenu je nereálny.\nZníženie hodnoty rozpracovanej výroby je odôvodnené tým, že pri vyhlásení konkurzu by\njej cenu znižovali uplatnené sankcie zo strany zmluvých partnerov.\nd) Odhad nákladov vychádzal z trvania konkurzu počas 36 mesiacov, čo vzhľadom\nna porovnateľné prípady nie je nereálne. Jednotlivé položky v sebe obsahujú aj daň\nz pridanej hodnoty, ktorú si správca nemôže odpočítať. Následne úpadca vysvetlil jednotlivé\nsporné položky: položka odstupné okrem odstupného zohľadňuje aj jednomesačnú mzdu\nvrátane odvodov, ako aj rezervy na ďalšie plnenia; odmena dražobníka je odôvodnená tým,\nže predaj majetku dražbou zabezpečuje podľa skúseností vyšší výnos; za odôvodnené\npovažoval úpadca aj vyčíslené náklady na nájomné, energie, ekonomické a účtovné služby\n(ktoré, ak by boli zabezpečované zamestnancami úpadcu, a nie externe, by si vyžadovali aj\nplatenie nájomného za priestory, kde by títo pracovali), poistné a náklady na archiváciu.\nDlžník poukázal aj na uznesenie krajského súdu v inej veci (č. k. 2 CoKR 74/2010-498),\nz ktorého vyplýva právny názor, že pri rozhodovaní o reštrukturalizačnom pláne súd\nnemôže preskúmavať výťažnosť majetku a odôvodnenosť nákladov. Ďalšie zníženie výnosu\nkonkurzu by bolo spôsobené pohľadávkami proti podstate v sume približne 420 000 €, ktoré\nSuché Miesto ani okresný súd nezohľadnili.\ne) Kým v navrhovanom pláne sa pohľadávky veriteľov majú uspokojiť do 30 dní od\nskončenia reštrukturalizácie, v konkurze by sa uspokojenie oddialilo aspoň o 12 mesiacov.\nNavyše by boli pohľadávky prihlásené v novej výške, prihlasovaním by veriteľom vznikli\nnové náklady a pohľadávky by bolo treba opätovne preskúmať správcom. Tento časový\n\n15\n\naspekt mal okresný súd podľa úpadcu tiež vziať do úvahy pri posúdení spoločného záujmu\nveriteľov.\nf)\n\nVyplatenie zisku jedinému spoločníkovi, spoločnosti Pfeiffer GmbH, nemožno\n\npovažovať za odporovateľný úkon, pretože o ňom bolo rozhodnuté už 25. novembra 2010,\npričom pri prijatí tohto rozhodnutia boli dodržané obmedzenia § 179 ods. 3 a 4 Obchodného\nzákonníka. Predpokladom odporovateľnosti nie je spriaznenosť účastníkov daného úkonu,\nale aj vedomosť beneficienta odporovateľného právneho úkonu o úmysle ukrátiť veriteľov.\nKeďže rozhodnutie o rozdelení zisku bolo prijaté osem mesiacov pred reštrukturalizáciou\na za rešpektovania všetkých zákonných obmedzení, úpadca pri výplate nemal a nemohol\nmať záujem na ukrátení veriteľov. Podnety Suchého Miesta doručené správcovi ho pritom\nvyzývali na protizákonný postup, pretože odporovateľnosť v reštrukturalizácii neprichádza\ndo úvahy. Z podobných dôvodov nie je odporovateľná ani zmluva o pôžičke a záložná\nzmluva uzavretá s českým ZEPRIS-om, čo úpadca odôvodnil už v skoršom vyjadrení (pozri\nbod 3.6), na ktoré okresný súd nijako nereagoval.\ng) Pohľadávka Suchého Miesta bola popretá zo strany správcu, nie na podnet\núpadcu. Popretie správca odôvodnil odbornou starostlivosťou, keďže v danom čase sa\nviedlo konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku sp. zn. Rsp V-19/2008 a bolo možné\ndôvodne predpokladať jeho zrušenie. Okresný súd nemohol na základe toho konštatovať\nporušenie ústavných práv Suchého Miesta, keďže takáto právomoc patrí len ústavnému\nsúdu.\nh) Výčitka, že reštrukturalizačným plánom boli zvýhodnení zabezpečení veritelia\na znevýhodnené Suché Miesto, nie je podľa úpadcu odôvodnená. Nebol dôvod zaraďovať\npohľadávku Suchého Miesta do osobitnej skupiny veriteľov a samo Suché Miesto zaradenie\npohľadávky pri tvorbe plánu nerozporovalo. Úpadca opätovne poukázal na uznesenie č. k.\n2 CoKR 74/2010-498, podľa ktorého veriteľovi z § 145 konkurzného zákona nevyplýva\nprávo namietať proti vytvoreniu skupín, ale len žiadať o zaradenie svojej pohľadávky do\ninej skupiny. Vytvorením samostatnej skupiny pre Suché Miesto by došlo k jeho\nzvýhodneniu voči ostatným nezabezpečeným veriteľom.\ni)\n\nSuché Miesto podľa úpadcu chybne interpretuje závery ekonomickej analýzy\n\nspoločnosti Deloitte Audit s. r. o., ktorá sama v závere obsahuje upozornenie, že pri jej\nvypracovaní nebolo komunikované s úpadcom a že vychádza len z údajov poskytnutých\n\n16\n\nSuchým Miestom. Tvrdené zníženie hodnoty majetku v reštrukturalizačnom posudku oproti\nposlednej účtovnej závierke súvísí s tým, že oproti účtovnej závierke do hodnoty majetku\nnebola zahrnutá hodnota strojov užívaných na základe lízingu.\nj)\n\nV závere\n\núpadca\n\nuviedol,\n\nže\n\nuznesenie\n\nokresného\n\nsúdu\n\no zamietnutí\n\nreštrukturalizačného plánu je vecne nesprávne, nie je odôvodnené žiadnymi argumentami\na nie je z neho jasné, akými úvahami sa okresný súd spravoval. Okresný súd nepožiadal\no stanovisko veriteľský výbor ani predkladateľa plánu, nerešpektoval demokraticky\n(väčšinovo) vyjadrený súhlas 100 % hlasov ostatných zúčastnených veriteľov, čím\nneodôvodnene zvýhodnil spoločnosť Suché Miesto.\n4.8\n\nOkresný súd nedoručil odvolanie slovenského ZEPRIS-u na vyjadrenie\n\nžiadnemu inému účastníkovi, ale spolu so spisom ho priamo predložil krajskému súdu.\nNapriek tomu sa k nemu 25. januára 2012 bez vyzvania vyjadrilo Suché Miesto, ktoré\nk jednotlivým odvolacím dôvodom uviedlo toto:\na) Zamietnutie plánu okresným súdom bolo správne, pretože cieľom popretia\npohľadávky Suché Miesto bolo zbaviť ho hlasovacích práv, ktoré by hlasovali proti plánu.\nK popretiu došlo napriek existencii právoplatného rozhodcovského rozsudku a napriek\nkonštatovaniu krajského súdu v uznesení č. k. 1 Cob 226/2011-202, že dôvody na jeho\nzrušenie neexistujú.\nb) Podľa Suchého Miesta reštrukturalizácia nenapĺňa svoj cieľ (vyššie uspokojenie\nako v konkurze), pretože tento sa predpokladá len u zabezpečenej spriaznenej osoby, ktorá\ndostane 100 % svojej pohľadávky, ale pri nezabezpečených veriteľoch sa predpokladá\nuspokojenie len 5 %; pri takomto rozdiele je časový aspekt irelevantný. Stav predlženia\nslovenského ZEPRIS-u bol vytvorený účelovo, za pomoci spriaznenej osoby, ktorej umelo\n(ihneď splatnou pohľadávkou, založením všetkého majetku) vytvoril pozíciu zabezpečeného\nveriteľa, a tým ukrátil ostatných nezabezpečených veriteľov.\nc) K tvrdeniu úpadcu, že v reštrukturalizácii nemožno odporovať právnym úkonom,\nSuché Miesto uviedlo, že správca mohol pohľadávku českého ZEPRIS-u a jej zabezpečenie\npoprieť podľa § 124 ods. 2 konkurzného zákona. Popretím čo do zabezpečenia by sa\numožnilo vytvorenie jedinej skupiny zabezpečeného veriteľa UniCredit Leasing Slovakia\na. s., a zvyšní veritelia (vrátane českého ZEPRIS-u) mohli byť uspokojovaní v spoločnej\n\n17\n\nskupine, kde by miera uspokojenia prihlásených pohľadávok mohla dosiahnuť (v závislosti\nod ohodnotenia majetku úpadcu) 74 až 100 %.\nd) Podľa Suchého Miesta sa mala v konaní retroaktívne aplikovať úprava účinná od\n1. januára 2012, podľa ktorej sa v reštrukturalizačnom posudku majú uvádzať aj\nodporovateľné právne úkony. V každom prípade sa táto úprava bude podľa Suchého Miesta\naplikovať v prípade, ak bude plán právoplatne zamietnutý a ak bude vyhlásený konkurz.\ne) K oceneniu jednotlivých zložiek majetku úpadcu Suché Miesto poukázalo na to,\nže napríklad ocenenie viacerých pohľadávok voči bonitným veriteľom (Bratislavská\nvodárenská spoločnosť, a. s., jej dcérska spoločnosť, SPP – distribúcia, a. s.) je o 20 až 50 %\nnižšie než ich nominálna hodnota, na čo vôbec nie je dôvod. Celkovo je podľa Suchého\nMiesta zavádzajúce, že pri oceňovaní majetku na účely reštrukturalizačného plánu úpadca\nvychádza z účtovných hodnôt (ktoré museli zodpovedať realite, pretože audítorská správa\nk jeho účtovnej závierke neobsahovala žiadnu výhradu voči oceneniu majetku v nej), ale pri\nkalkulácii výťažku konkurzu už vychádza z nižších hodnôt.\nf)\n\nSuché Miesto ďalej zopakovalo svoje výhrady voči zaradeniu svojej pohľadávky\n\npriznanej exekučným titulom do rovnakej skupiny ako bežné prevádzkové pohľadávky.\nNesúhlasilo s tvrdením úpadcu, že mohlo žiadať o preradenie do inej skupiny, keďže inou\nskupinou bola len skupina zabezpečených veriteľov UniCredit Leasing Slovakia a. s.,\na českého ZEPRIS-u.\ng) Podľa Suchého Miesta je úlohou konkurzného súdu pri povoľovaní plánu skúmať\naj ocenenie majetku dlžníka práve na účely posúdenia, či je reštrukturalizačný plán\nv spoločnom záujme veriteľov.\n4.9\n\nSlovenský ZEPRIS podal k uvedenému vyjadreniu Suchého Miesta repliku,\n\nv ktorej v podstate zopakoval svoje dovtedajšie stanoviská. Krajský súd v uznesení č. k.\n1 Cob 226/2011-202 nekonštatoval, že dôvody na zrušenie rozhodcovského rozsudku\nneexistujú, lebo rozhodoval len o odklade jeho vykonateľnosti, a pohľadávka Suchého\nMiesta bola popretá zákonne a s odbornou starostlivosťou. Za plán hlasovalo v prepočte\n92,1 % hlasov všetkých oprávnených veriteľov a takto schválený plán nemôže byť\nnevýhodný. Pôžička od českého ZEPRIS-u nebola účelovým konaním, lebo v danom čase\nšlo o jedinú možnosť financovania, keďže banky neboli ochotné financovať slovenský\n\n18\n\nZEPRIS. Zabezpečenie záložným právom je v takýchto prípadoch bežná podnikateľská\nprax. Suché Miesto sa vo svojich podnetoch vždy domáhalo len odporovania, nie popretia\ntejto pohľadávky, čo nebolo prípustné a Suché Miesto opak ani nevysvetlilo. Uspokojenie\nv konkurze bude podľa úpadcu určite nižšie, pretože výťažok konkurzu po odpočítaní\nprednostných pohľadávok nebude postačovať ani na uspokojenie zabezpečených veriteľov.\nNemožno „počítať s príjmom z prípadného odporovania pohľadávok, nakoľko by ich\nprípadné popretie zo strany správcu bolo zjavne neúspešné“. Hodnota pohľadávok bola\nstanovená odborným odhadom a ponukou troch nezávislých obchodníkov s pohľadávkami\na nemôže byť spochybnené nepodloženým názorom Suchého Miesta. Táto spoločnosť\nv čase tvorby plánu nerozporovala svoje zaradenie do skupiny ani celkovú výšku\nuspokojenia. Výhrady Suchého Miesta k oceneniu majetku sú nesprávne, pretože je rozdiel\nmedzi likvidačnou hodnotou podniku (pri speňažovaní jednotlivých aktív) a hodnotou\nprevádzkovaného podniku, ktorá je relevantná v prípade úspešnej reštrukturalizácie. Úlohou\naudítora nebolo zisťovať zhodu účtovného ocenenia s trhovou cenou, ale kontrola\núčtovných postupov.\n5. Uznesením krajského súdu sp. zn. 4 CoKR 1/2012 zo 7. februára 2012 bolo\nnapadnuté uznesenie okresného súdu sp. zn. 2 R 4/2011 z 13. decembra 2011 potvrdené.\nV jeho odôvodnení sa po rekapitulácii obsahu prvostupňového uznesenia, odvolania\na ďalších podaní účastníkov uvádza doslova toto:\n«Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa v tom, že plán je\npodľa § 154 ods. 1 písm. d/ ZKR (konkurzný zákon, pozn.) v podstatnom rozpore\nso spoločným záujmom veriteľov, nakoľko plán všeobecne poskytuje veriteľom nižšiu mieru\nupokojenia, ako by dosiahli v konkurze. Odvolací súd uvádza, že podstatou spoločného\nzáujmu veriteľov, ktorý musí byť naplnený, aby plán mohol súd potvrdiť je skutočnosť, že\nplán poskytuje veriteľom vyššiu mieru uspokojenia, ako by dosiahli v konkurze. Uvedené\nmusí platiť pre všetkých veriteľov bez rozdielu. Okrem toho podľa § 134 ZKR plán musí byť\nvypracovaný tak, aby zabezpečoval čo najvyššiu možnú mieru uspokojenia veriteľov pri\nzachovaní jeho reálnosti a udržateľnosti. Nepostačuje preto poskytnúť veriteľom podľa\nplánu iba vyššiu mieru uspokojenia, ako by dosiahli v konkurze, ale v zásade najvyššiu\nreálne udržateľnú možnú mieru uspokojenia veriteľov.\n\n19\n\nOdvolací súd dospel k záveru, že v rámci konkurzu možno predpokladať významne\nvyššiu mieru uspokojenia veriteľov ako predpokladá plán, najmä vzhľadom na skutočnosť,\nže podľa novej právnej úpravy (zákon č. 348/2011 Z. z.) účinnej od 1. 1. 2012 spriaznený\nzabezpečený veriteľ, ktorý vystupoval v predmetnej reštrukturalizácii, bude mať\nv následnom konkurze, ktorý sa bude viesť vzhľadom na prechodné ustanovenia podľa novej\nprávnej úpravy (§ 206a ZKR), podriadené postavenie (§ 95 ods. 3 ZKR v spojení s § 9\nZKR), čím sa zásadným spôsobom zvýši uspokojenie nezabezpečených veriteľov. Ide\no zákonný následok, ktorý je v účinnosti od 1. 1. 2012, na ktorý odvolací súd v čase\nrozhodovania musí brať ohľad. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje najmä na\npostavenie veriteľa ZEPRIS... Česká republika, ktorý ako vyplýva zo spisu je osobou\nspriaznenou s dlžníkom a ktorý má byť podľa plánu uspokojený ako zabezpečený veriteľ\nv celom rozsahu na úkor ostatných nezabezpečených veriteľov. Obdobne plán predpokladal\nuspokojenie takéhoto veriteľa v konkurze na úkor nezabezpečených veriteľov. Okrem toho\nodvolací súd sa tiež stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že v rámci konkurzu možno\npredpokladať, že sa dosiahne vyšší výťažok ako predpokladá plán, najmä pokiaľ ide\no výťažnosť pohľadávok. Odborné vyjadrenie, ktoré malo stanoviť hodnotu pohľadávok\na ktoré predložil dlžník, odvolací súd nepovažuje za dôveryhodné, nakoľko znalecká\norganizácia klasifikuje niektoré pohľadávky ako čiastočne vymožiteľné aj v prípade takých\nsubjektov, ktoré ešte nie sú v omeškaní a ktoré sú voči nesporne bonitným subjektom.\nObdobne pokiaľ ide o kalkulované náklady konkurzu odvolací súd považuje tieto náklady\nv sume 674.442,- EUR za nedôvodné, pričom v prípade paušálnych nákladov nepovažuje za\ndôvodné, aby tieto boli tieto vyčíslené na celé obdobie konkurzu v tej istej sume. Obzvlášť\nv prípade nájmu na uskladnenie a stráženie strojného zariadenia, nie je dôvodné\npredpokladať, že takýto náklad bude správca vynakladať počas celého konkurzu, najmä\npokiaľ úlohou správcu je majetok rýchlo speňažiť. Odvolací súd sa nestotožňuje ani\ns názorom dlžníka, že majetok v rámci konkurzu by mal byť speňažovaný dražbou. Zákon\npredpokladá viacero spôsobov speňaženia majetku, pričom je úlohou správcu vybrať\nnajvhodnejší a najmenej nákladný spôsob speňaženia majetku, pričom v prípade dražby\ntúto môže zorganizovať aj sám bez dodatočného vynaloženia nákladu na dražobnú\nspoločnosť. Odvolací súd tiež konštatuje, že predaj hnuteľných vecí a pohľadávok dražbou v\nrámci konkurzu nie je obvyklý.\n\n20\n\nPokiaľ ide o námietku dlžníka, že sa nestotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že\nzákon v žiadnom zo svojich ustanovení neukladá predkladateľovi plánu zdôvodniť, akým\nspôsobom bol kalkulovaný výťažok z predaja majetku v prípadnom konkurze, odvolací súd\nuvádza, že takáto náležitosť plánu vyplýva z § 135 ods. 3 ZKR, podľa ktorého opisná časť\nplánu musí obsahovať všetky ďalšie údaje potrebné pre účastníkov plánu tak, aby mohli\ns odbornou starostlivosťou hlasovať o prijatí plánu. Schopnosť účastníka plánu overiť si\npredpoklady stanovené v pláne predstavuje základný predpoklad, aby mohol predložený\nplán s odbornou starostlivosťou zhodnotiť a podľa toho posúdiť, či skutočne predstavuje\npreň lepšie uspokojenie ako prípadný konkurz‚ a podľa toho na schvaľovacej schôdzi o ňom\nhlasovať. V opačnom prípade súd ako aj účastníci plánu musia vychádzať zo zákonných\npravidiel, na ktoré súd prvého stupňa poukázal, pokiaľ ide o spôsob stanovenia\npredpokladaného výťažku v konkurze podľa § 77 ods. 3 ZKR.\nPokiaľ ide o námietku dlžníka, že v rámci predpokladaného uspokojenia veriteľov\nv konkurze musia byť zohľadnené aj prednostné pohľadávky, ktoré vznikli počas\nreštrukturalizačného konania a ktorých výška predstavuje sumu 420.000,- EUR, v tejto\nsúvislosti odvolací súd nie je spôsobilý uvedené posúdiť, najmä či ide o pohľadávky\nspriaznených veriteľov alebo bežných veriteľov z obchodného styku, nakoľko spisový\nmateriál neobsahuje bližšie zdôvodnenie tak vysokých nákladov reštrukturalizácie.\nZ pohľadu výhodnosti uspokojenia veriteľov podľa plánu a v prípadnom konkurze však\nuvedená suma nie je relevantná. Aj v prípade oprávnenosti uvedených nákladov\nreštrukturalizácie možno predpokladať všeobecnú vyššiu mieru uspokojenia veriteľov, ako\nna základe plánu. Súd prvého stupňa sa však s uvedeným mal vysporiadať.\nK námietke dlžníka, že plán musí byť hodnotený aj z časového hľadiska, kedy dôjde\nk uspokojeniu veriteľov, odvolací súd s uvedeným súhlasí, avšak z pohľadu výhodnosti\nuspokojenia veriteľov podľa plánu a v konkurze uvedené tiež nepovažuje za relevantné\nvzhľadom na veľmi nízku 5 % mieru uspokojenia nezabezpečených veriteľov podľa plánu,\nčo v súhrne predstavuje sumu 30.000,- EUR. Z hľadiska výhodnosti pre veriteľov, skoršie\nuspokojenie možno vyjadriť komerčným úrokom, ktorý by inak museli veritelia zaplatiť za\npožičanie týchto peňažných prostriedkov, avšak takáto výhoda pre nezabezpečených\nveriteľov spočívajúca v skoršom plnení vzhľadom na veľmi nízku mieru uspokojenia\npredpokladanú plánom je bagateľná.\n\n21\n\nPokiaľ ide o samotné posúdenie hodnoty odporovateľných právnych úkonov v rámci\nplánu, odvolací súd konštatuje, že právo odporovať právnemu úkonu je majetkovým\nprávom, ktoré tvorí konkurznú podstatu, pričom hodnota takéhoto práva predstavuje\nplnenie, ktorú možno dosiahnuť v prospech konkurznej podstaty. Porovnanie uspokojenia\nveriteľov podľa plánu s ich uspokojením v konkurze musí byť komplexné, pričom v pláne\nmusia byť vždy zohľadnené aj prípadné odporovateľné právne úkony. Inak povedané\nuspokojenie veriteľov v rámci konkurzu musí byť vždy posúdené aj z hľadiska úspešného\nuplatnenia odporovacieho práva. V tejto súvislosti pokiaľ ide o samotný právny úkon,\nktorým dlžník splnil pohľadávku spriazneného veriteľa v čase svojho úpadcu (zrejme\n„úpadku“, pozn.), resp. ak spôsobil úpadok dlžníka, takýto právny úkon s odkazom na § 59\nZKR môže napĺňať znaky skutkovej podstaty zvýhodňujúceho právneho úkonu, pričom\nv takom prípade zákon k odporovateľnosti nevyžaduje vedomosť druhej strany o úmysle\ndlžníka ukrátiť svojich veriteľov. Neobstojí preto vyjadrenie dlžníka, že predmetný právny\núkon nie je odporovateľným právnym úkonom z dôvodu, že druhá strana nemala vedomosť\no úmysle konajúcej osoby ukrátiť svojich veriteľov. Okrem toho v prípade, že by namietaný\nprávny úkon bol posudzovaný iba ako ukracujúci právny úkon podľa § 60 ZKR v prípade\nspriaznených osôb platí vyvrátiteľná zákonná domnienka o úmysle dlžníka ukrátiť svojich\nveriteľov, ako aj o vedomosti druhej strany o takomto úmysle. Vzhľadom na tieto\nskutočnosti, obzvlášť pokiaľ niektorý z účastníkov reštrukturalizačného konania namieta\nprípadnú odporovateľnosť právnych úkonov, predkladateľ plánu sa musí podrobne\nvysporiadať v rámci plánu aj s takouto odporovateľnosťou, pričom v prípade, ak na takéto\nprávne úkony v rámci kalkulovaného uspokojenia veriteľov v konkurze prihliadne, musí\nuvedené v pláne zdôvodniť tak, aby plán bol z tohto hľadiska preskúmateľný účastníkmi\nplánu, ako aj súdom v čase rozhodovania o jeho potvrdení alebo zamietnutí. So samotnou\nnámietkou dlžníka, že správca nie je oprávnený v rámci reštrukturalizácie odporovať\nprávnym úkonom sa odvolací súd stotožňuje, nakoľko správcovi takéto oprávnenie zákon\nnepriznáva. Tým však nie je dotknutá povinnosť predkladateľa plánu sa s uvedeným\nvysporiadať v rámci plánu, ako sa uvádza vyššie.\nPokiaľ ide o námietky týkajúce sa popretia pohľadávky veriteľa SUCHÉ MIESTO...\nodvolací súd konštatuje, že v prípade ak pohľadávka niektorého z rozhodujúcich veriteľov\nv rámci konania je popretá, čím sa takémuto veriteľovi odníme možnosť hlasovať o prijatí\n\n22\n\nplánu, obzvlášť pokiaľ súhlas takéhoto veriteľa by inak bol potrebný na prijatie plánu,\nkonajúci súd v rámci rozhodovania o potvrdení plánu musí brať zvýšený ohľad na\nstanoviská a vyjadrenia takéhoto popretého veriteľa. V takomto prípade hlasovanie\nschvaľovacej schôdze nie je možné považovať za plne reprezentatívne, pričom takéto\nhlasovanie spravidla vyjadruje iba záujem veriteľov, ktorých pohľadávky neboli popreté,\nnie však spoločný záujem všetkých veriteľov. Naopak popretí veritelia nemajú právo\nhlasovať o prijatí plánu a tým vyjadriť, či s plánom súhlasia alebo nesúhlasia. V prípade\nnesúhlasu môžu koncentrovať v zásade svoje dôvody iba konajúcemu súdu. Odvolací súd sa\nv tejto súvislosti preto nestotožňuje s názorom dlžníka, že hlasovanie schvaľovacej schôdze\nbez ďalšieho vyjadruje spoločný záujem všetkých veriteľov. Naopak, zákon v § 154 ods. 1\npísm. d/ ZKR vyžaduje, aby súd v rámci rozhodovania o potvrdení plánu posúdil, či plán nie\nje v podstatnom rozpore so spoločným záujmom veriteľov bez ohľadu na skutočnosť, že plán\nbol prijatý schvaľovacou schôdzou, pričom hlavnou úlohou súdu v danom prípade je brať\nohľad na minoritných veriteľov, ktorí boli prehlasovaní väčšinovými veriteľmi, ako aj\nveriteľov, ktorí boli z rôznych dôvodov popretý (správne „popretí“, pozn.) správcom, čím sa\nim odňala možnosť hlasovať za alebo proti prijatiu plánu. Uvedené platí obzvlášť pokiaľ\nsamotný plán potvrdený súdom zaväzuje aj veriteľov, ktorí hlasovali proti prijatiu plánu,\nako aj veriteľov, ktorí z dôvodu popretia pohľadávky o prijatí plánu nehlasovali. V tejto\nsúvislosti odvolací súd tiež poukazuje na skutočnosť, že v rámci skupiny č. 3, ktorá bola\nvytvorená v pláne pre nezabezpečených veriteľov, plán bol prijatý veriteľmi s celkovým\nsúčtom pohľadávok 435.991,- EUR, pričom samotná správcom popretá pohľadávka veriteľa\nSUCHÉ MIESTO... predstavuje sumu 1.019.377,- EUR. Z uvedeného plynie, že správcom\npopretý veriteľ je v danej veci inak rozhodujúcim veriteľom medzi nezabezpečenými\nveriteľmi, pričom v prípade, že by mu boli priznané hlasovacie práva, jeho súhlas by bol\nzákladným predpokladom prijatia alebo neprijatia plánu schvaľovacou schôdzou.\nPokiaľ ide o námietku dlžníka, že tu neboli dôvody, aby súd prvého stupňa zamietol\nplán podľa § 154 ods. 1 písm. b/ ZKR z dôvodu, že plán poskytuje osobitné výhody\nniektorému účastníkovi plánu, odvolací súd konštatuje, že sa v tomto smere so súdom\nprvého stupňa čiastočne stotožňuje, pričom poskytnutej osobitnej výhody vidí v tom, že plán\nnapriek všetkým vyššie uvedeným skutočnostiam predpokladá uspokojenie zabezpečeného\nveriteľa ZEPRIS... Česká republika v celom rozsahu bez podrobného zohľadnenia tvrdenej\n\n23\n\nodporovateľnosti záložného práva. Okrem toho vzhľadom na novú právnu úpravu účinnú od\n01. 01. 2012 zvýhodnenie takéhoto veriteľa vyplýva v danom čase aj z platnej a účinnej\nprávnej úpravy.\nNa takto zistenom skutkovom a právnom základe, preto odvolací súd konštatuje, že\npredložený plán je v rozpore so spoločným záujmom veriteľov a poskytuje osobitné výhody\nniektorému účastníkovi plánu, pričom v tomto rozsahu sa stotožnil so súdom prvého stupňa\na považuje ho za vecne správne a preto odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa\nv celom rozsahu potvrdzuje.»\nToto uznesenie bolo zverejnené v Obchodnom vestníku 27. februára 2012 a účinky\njeho doručenia (§ 199 konkurzného zákona) tak nastali 28. februára 2012.\n6. Už 29. februára 2012 okresný súd uznesením č. k. 2 R 4/2011-512 zastavil\nreštrukturalizačné konanie, vyhlásil na slovenský ZEPRIS konkurz a za správcu ustanovil\n. Suché Miesto si svoju pohľadávku priznanú rozhodcovským\nrozsudkom sp. zn. Rsp V-19/2008 prihlásilo aj do konkurzu, v ktorom však bola popretá tak\nsprávcom, ako aj českým ZEPRIS-om a ďalším veriteľom čo do dôvodu a výšky v podstate\npreto, že ju úpadca neeviduje v účtovníctve, neuznáva ju a o zrušenie rozhodcovského\nrozsudku prebieha neukončené konanie. Okresný súd však uznesením zo 6. júna 2012\nSuchému Miestu priznal hlasovacie práva v konkurznom konaní v celom rozsahu\nprihlásenej pohľadávky a zároveň Suché Miesto 14. júna 2012 podalo žalobu o určenie jej\npravosti a poradia. Správca\n\nvšak napriek tomu Suchému Miestu na prvej\n\nschôdzi veriteľov 8. júna 2012, na ktorej došlo okrem iného na návrh BDR k výmene\nsprávcu, neumožnil hlasovať z dôvodu, že uznesenie okresného súdu považoval za\nnezákonné, keďže o priznaní hlasovacích práv mohol okresný súd rozhodovať iba vtedy,\nkeby bol pohľadávku poprel iný veriteľ, nie keď ju poprel aj správca. Kvôli tomuto konaniu\nokresný súd na podnet Suchého Miesta ďalším uznesením z 15. júna 2012 odvolal\nz funkcie správcu a zrušil uznesenia schôdze veriteľov z 8. júna 2012 o voľbe\nveriteľského výboru a o výmene nového správcu. Uznesenia okresného súdu zo 6. a 15. júna\n2012 napadli traja veritelia (medzi nimi aj BDR) sťažnosťou ústavnému súdu, ktorý ju však\nuznesením č. k. III. ÚS 333/2012-22 z 1. augusta 2012 odmietol ako zjavne neopodstatnenú.\n\n24\n\nNa následnej schôdzi veriteľov pod vedením okresného súdu konanej 13. júla 2012\ndošlo k ustanoveniu nového správcu, ako aj voľbe nového veriteľského výboru, ktorého\nčlenom sa stalo aj Suché Miesto. V tomto stave sa konanie nachádza dodnes  vzhľadom na\nuznesenie ústavného súdu č. k. II. ÚS 273/2012-19 z 11. júla 2012, ktorým ústavný súd\nokrem iného odložil vykonateľnosť uznesenia o vyhlásení konkurzu.\nII.\nSťažnosť, vyjadrenia účastníkov a dotknutých osôb\n7. Proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 4 CoKR 1/2012 zo 7. februára 2012, ako aj\nproti naň nadväzujúcemu uzneseniu okresného súdu č. k. 2 R 4/2011-512 z 29. februára\n2012 smeruje sťažnosť sťažovateľov, ktorí namietajú porušenie základného práva na súdnu\nochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),\nzákladného práva na rovnosť účastníkov konania zaručeného v čl. 47 ods. 2 ústavy a práva\nna spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (ďalej len „dohovor“).\n7.1\n\nSťažovatelia predovšetkým namietajú, že krajský súd na vec použil\n\nustanovenia konkurzného zákona účinného od 1. januára 2012, hoci okresný súd vzhľadom\nna dátum svojho rozhodovania (13. decembra 2011) tieto ustanovenia použiť nemohol,\nkeďže neboli účinné. Krajský súd tak potvrdil uznesenie okresného súdu a s jeho závermi sa\nstotožnil, hoci dôvody, na ktorých mohol okresný súd založiť svoje uznesenie, museli byť\nodlišné od dôvodov, na ktorých svoje uznesenie založil krajský súd. Navyše, podľa\nsťažovateľov\n\nje\n\narbitrárny\n\nvýklad\n\nkrajského\n\nsúdu,\n\nktorý\n\npri\n\nposudzovaní\n\nreštrukturalizačného plánu v reštrukturalizácii spravujúcej sa zákonom účinným pred 1.\njanuárom 2012 porovnával uspokojenie veriteľov s prípadným konkurzom podľa predpisov\núčinných od 1. januára 2012. To isté sa týka aj právneho názoru, podľa ktorého sa v novom\nkonkurznom konaní (v dôsledku úpravy účinnej od 1. januára 2012) nemá prihliadať na\nzabezpečenie pohľadávky českého ZEPRIS-u. Takýto arbitrárny a ústavne nekonformný\nvýklad porušuje podľa sťažovateľov ich základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.\n1 ústavy, ako aj ich právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n\n25\n\n7.2\n\nSťažovatelia ďalej tvrdia, že spoločný záujem veriteľov sa prejavuje ich\n\nkonaním počas procesu reštrukturalizácie, osobitne hlasovaním na schôdzi veriteľov.\nV prerokúvanej veci Suché Miesto až do podania podnetu okresnému súdu na zamietnutie\nplánu nikdy nenamietalo proti obsahu reštrukturalizačného plánu ani nežiadalo o jeho\nbližšie vysvetlenie. Naopak, reštrukturalizačný plán bol schválený 92,1 % hlasov všetkých\nveriteľov oprávnených hlasovať. Napadnuté uznesenie krajského súdu sa tak sústreďuje\nvýlučne na záujem individuálneho veriteľa – Suchého Miesta a jeho záujmy uprednostnil\npred záujmami ostatných veriteľov, teda aj sťažovateľov. O zamietnutí plánu navyše\nrozhodol bez stanoviska veriteľského výboru, ktorý ich reprezentoval. Takéto zvýhodnenie\njedného veriteľa považujú sťažovatelia za porušenie práva na rovnaké postavenie všetkých\núčastníkov. S odkazom na právne názory vyslovené ústavným súdom v náleze sp. zn.\nI. ÚS 200/2011 sťažovatelia tvrdia, že súd nemôže rozhodnúť o spoločnom záujme\nveriteľov v rozpore s ich vôľou vyjadrenou hlasovaním. Uznesenie krajského súdu tak\npodľa nich porušuje ich ústavné právo na rovnosť účastníkov konania zaručené v čl. 47\nods. 3 ústavy.\n7.3\n\nZa svojvoľný považujú sťažovatelia ďalej postup krajského súdu, ktorý\n\nnerešpektoval záver odborného vyjadrenia a trhových ponúk na odkupnú cenu pohľadávok\núpadcu a v rozpore s nimi dospel k záveru, že výťažok z ich speňaženia v konkurze by bol\nvyšší. Krajský súd sa pri posudzovaní hodnoty pohľadávok sústredil len na jeden faktor, a to\nbonitu príslušného dlžníka. Navyše nevysvetlil, aký vplyv má údajne nesprávne určená\nhodnota pohľadávok na mieru uspokojenia veriteľov v konkurze. Nepreskúmateľné\na arbitrárne uznesenie podľa sťažovateľov zasahuje do ich práv zaručených v čl. 46 ods. 1\nústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n7.4\n\nPodobne nie je v uznesení vysvetlené, ako by sa súdom predpokladané\n\n„skutočné“ náklady konkurzu prejavili v zmene miery uspokojenia veriteľov oproti\nuspokojeniu predpokladanému reštrukturalizačným plánom, čo robí uznesenie krajského\nsúdu „nepreskúmateľné a preto právne nesúladné“.\n\n26\n\n7.5\n\nSuma pripadajúca na uspokojenie veriteľov je podľa reštrukturalizačného\n\nplánu 89 375,25 €, teda o 274 % vyššia než v uznesení (nesprávne) uvádza krajský súd\n(30 000 €).\n7.6\n\nArgumentácia krajského súdu vo veci odporovateľnosti rozdelenia zisku\n\nnereflektuje argumenty úpadcu vo vyjadrení z 5. októbra 2011, ktorý tvrdil, že nemal\nv úmysle ukrátiť svojich veriteľov. Krajský súd túto obranu podľa sťažovateľov interpretuje\ntak, že český ZEPRIS nemal mať vedomosť o úmysle úpadcu, obranou úpadcu je však\nsamotná neexistencia úmyslu. Tým krajský súd nereaguje na žiadne argumenty úpadcu.\nRovnako podľa sťažovateľov nie je zrejmé, prečo by úpadca, ktorý svoje stanovisko\npredložil už v októbri a je založené v spise, kde sa s ním každý mohol oboznámiť, mal svoje\nstanovisko opätovne uvádzať v reštrukturalizačnom pláne.\n7.7\n\nKrajský súd sa ďalej nijako nevyrovnal s argumentmi úpadcu v odvolaní\n\nsmerujúcimi proti záveru o tom, že zriadenie záložného práva na majetok úpadcu\nv prospech českého ZEPRIS-u je odporovateľným právnym úkonom.\n7.8\n\nNa základe uvedených argumentov sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd\n\nvydal tento nález:\n„1. Základné právo Sťažovateľa 1, 2 a 3 (t. j. českého ZEPRIS-u, BDR a\n, pozn.) na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a právo na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... v spojení so základným právom na rovnosť\núčastníkov podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy bolo uznesením Krajského súdu... sp. zn.\n4CoKR1/2012 zo dňa 07. 02. 2012 v spojení s uznesením Okresného súdu... č. k. 2R/4/2011\nzo dňa 29. 02. 2012 porušené.\n2. Uznesenie Krajského súdu... sp. zn. 4CoKR1/2012 zo dňa 07. 02. 2012 a uznesenie\nOkresného súdu... č. k. 2R/4/2011 zo dňa 29. 02. 2012 sa zrušujú a vec sa vracia Krajskému\nsúdu... na ďalšie konanie.\n3. Krajský súd... je povinný uhradiť Sťažovateľovi 1, 2 a 3 všetky trovy konania...“\n8. Na výzvu ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadrili krajský súd i okresný súd,\nzastúpené svojimi predsedami.\n\n27\n\n8.1\nkonania\n\nKrajský súd vo svojom vyjadrení z 1. augusta 2012 rekapituloval priebeh\na podstatné\n\ndôvody\n\nnapadnutého\n\nuznesenia.\n\nK jednotlivým\n\nnámietkam\n\nsťažovateľov krajský súd predložil stanovisko zákonného sudcu (predsedu senátu\nJUDr. Eugena Palášthyho), ktorý sa s nimi nestotožnil. K otázke aplikácie nesprávneho\nprávneho predpisu krajský súd uviedol, že krajský súd len poukázal na novú právnu úpravu,\nktorá vstúpila do účinnosti v čase jeho rozhodovania, no netvrdil, že podľa nej mal\nrozhodovať okresný súd. S otázkou spoločného záujmu veriteľov sa krajský súd podľa\nsvojho vyjadrenia vyrovnal, keď uviedol, že spoločným záujmom je vyššia miera\nuspokojenia reštrukturalizačným plánom než v konkurze. Krajský súd pritom v uznesení\npodrobne odôvodnil, prečo v prerokúvanej veci konkurzné konanie poskytuje vyššiu mieru\nuspokojenia. Popretie pohľadávky Suchého Miesta považoval za účelové, no popretím sa\nSuchému Miestu odňali hlasovacie práva a vplyv na reštrukturalizačné konanie, v dôsledku\nčoho musel o ochranu jeho záujmu dbať práve súd. Právo a povinnosť rozhodovať o tom, čo\nje spoločný záujem veriteľov, vyplýva súdu priamo z ustanovenia § 153 ods. 1 a § 154\nods. 1 konkurzného zákona aj bez námietky veriteľa a nemožno ho stotožniť s väčšinovým\nhlasovaním na schvaľovacej schôdzi veriteľov o reštrukturalizačnom pláne. K námietke, že\nkrajský súd nezohľadnil dôvody, prečo odborné vyjadrenie neurčilo vyššiu hodnotu\npohľadávok úpadcu, krajský súd uviedol, že takéto dôvody v odbornom vyjadrení neboli\nuvedené, preto ich nemohol zohľadniť. Sumu 30 000 € na uspokojenie veriteľov podľa\nreštrukturalizačného plánu krajský súd v uznesením uviedol preto, lebo vyššia suma\n89 375,29 € bola závislá od neistých výsledkov incidenčných konaní. Nakoniec k otázke\númyslu dlžníka pri posudzovaní odporovateľných úkonov krajský súd uviedol, že samotné\nodvolanie sa nezaoberalo existenciou úmyslu, ale vedomosťou druhej strany o takomto\númysle. Navyše, krajský súd v uznesení poukázal aj na to, že vyplatenie zisku českému\nZEPRIS-u by sa dalo posúdiť aj ako zvýhodňujúci úkon, pri ktorom sa ukracujúci úmysel\nnevyžaduje.\nZ uvedených dôvodov krajský súd považoval sťažnosť sťažovateľov za zjavne\nneopodstatnenú.\n8.2\n\nPodstatou vyjadrenia okresného súdu z 3. augusta 2012 bolo stanovisko\n\nzákonnej (samo)sudkyne JUDr. Stanislavy Bezákovej, ktorá v podstate zotrvala na\n28\n\ndôvodoch zamietnutia plánu vyjadrených v odôvodnení uznesenia z 13. decembra 2011.\nSvoje závery považuje za dostatočne preukázané listinami a podaniami založenými v spise\na za náležite odôvodnené. Uznesenie č. k. 2 R 4/2011-512 z 29. februára 2012 bolo\nzákonným dôsledkom zamietnutia reštrukturalizačného plánu (§ 154 konkurzného zákona),\nv dôsledku čoho ho nemožno považovať za svojvoľné.\n9. Ústavnému súdu bolo doručené aj (nevyžiadané) podanie Suchého Miesta\nz 27. augusta 2012.\n9.1\n\nSuché Miesto predovšetkým oznámilo vstup do konania ako vedľajší účastník.\n\nÚstavný súd však uznesením č. k. II. ÚS 273/2012-64 jeho účasť v konaní nepripustil.\n9.2\n\nSuché Miesto sa vyjadrilo aj k jednotlivým námietkam sťažovateľov.\n\nPredovšetkým poukázalo na ustanovenie § 154 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 2 Občianskeho\nsúdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), podľa ktorých je pre súd rozhodujúci aj právny stav\nv čase vyhlásenia rozhodnutia, keďže krajský súd v prerokúvanej veci rozhodoval\n7. februára 2012, teda za účinnosti nového znenia konkurzného zákona. Podľa Suchého\nMiesta súdy ďalej vykonali ústavokonformný výklad pojmu „spoločný záujem veriteľov“,\nich rozhodnutia sú podrobne odôvodnené, takže nie sú arbitrárne, a ústavnému súdu nepatrí\nv takýchto prípadoch zasahovať do skutkových či právnych záverov všeobecných súdov.\nOprávnenie posudzovať, čo je v spoločnom záujme veriteľov, súdom jasne vyplýva z § 154\nods. 1 písm. b) konkurzného zákona, pričom musia brať ohľad najmä na veriteľov\npopretých pohľadávok, ktorí nemajú právo hlasovať. Suché Miesto taktiež počas konania\nviackrát poukazovalo na dôvody odporovateľnosti pôžičky poskytnutej českým ZEPRIS-om\na zodpovedajúcim zabezpečením, ku ktorým sa úpadca vyjadroval len veľmi neurčito\na nekonkrétne. Vzhľadom na to Suché Miesto navrhlo, aby ústavný súd odmietol sťažnosť\nsťažovateľov ako zjavne neopodstatnené. V závere podania potom žiadalo, aby mu bola\ndoručená kópia sťažnosti na podrobnejšie vyjadrenie.\n9.3\n\nSťažovatelia v reakcii na tieto podania Suchého Miesta uviedli, že nesúhlasia\n\ns tým, aby mu boli doručované kópie podaní na vyjadrenie a aby bolo na jeho vyjadrenia\n\n29\n\nprihliadané, pretože mu nebolo priznané postavenie vedľajšieho účastníka. Opačný postup\nústavného súdu by bol porušením čl. 2 ods. 2 ústavy.\nIII.\nPrávne úvahy ústavného súdu\n10. Sťažovatelia v sťažnosti namietajú jedine porušenie svojich základných práv\nzaručených v čl. 46 ods. 1 a čiastočne aj v čl. 47 ods. 3 ústavy a tiež svojho práva na\nspravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Námietky sťažovateľov\npritom v podstatných častiach nesmerujú proti porušeniu týchto práv postupom okresného\nsúdu alebo krajského súdu pred vydaním napadnutých uznesení, ale v podstate proti\nobsahom (odôvodnením) oboch uznesení, ktoré sú podľa nich arbitrárne, resp. v ktorých oba\nsúdy vykladajú konkurzný zákon v nesúlade s ústavou.\n10.1 Na základe konštantnej judikatúry ústavného súdu k čl. 46 ods. 1 ústavy\nmožno ustáliť, že obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je okrem\npráva na prístup k súdu (porov. II. ÚS 440/2011, II. 145/08) aj právo na meritórne\nrozhodnutie, ak sú splnené procesné podmienky (porov. II. ÚS 440/2011); súčasťou práva\nna meritórne rozhodnutie je aj právo na použitie správnej právnej normy ako základu\nrozhodovania a jej nearbitrárnu, teda svojvôľu nevykazujúcu interpretáciu (právo na\n„správny právny základ rozhodovania“), ako aj právo na riadne odôvodnenie, ktoré sa\nvyrovnáva so všetkými podstatnými argumentmi účastníka.\nPrávo na „správny právny základ rozhodovania“ podľa judikatúry ústavného súdu\nznamená právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa príslušnej právnej\nnormy, ktorá má svoj základ v právnom poriadku Slovenskej republiky, ako aj na jej\nústavokonformný výklad a aplikáciu (porov. už IV. ÚS 77/02; odvtedy stála judikatúra).\nV súvislosti s týmto právom však ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje,\nže nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým\nsúdnym orgánom ochrany ústavnosti. Jeho úloha sa preto obmedzuje na kontrolu\nzlučiteľnosti\n\núčinkov\n\ninterpretácie\n\na\n\naplikácie\n\npodústavných\n\n(najmä\n\nzákonných\n\na podzákonných) právnych noriem s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou\n\n30\n\no ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže\nstať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa\nvšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli svojvoľné (arbitrárne) alebo zjavne\nneodôvodnené. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu\nvšeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil\nod znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (zhodne už\nI. ÚS 115/02).\nPrávo na riadne odôvodnenie zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy treba v súlade\ns doslovným znením tohto článku interpretovať v prvom rade ako právo na odôvodnenie\nzodpovedajúce príslušným procesným predpisom (najmä § 157 ods. 2 a § 167 ods. 2 OSP\nv spojení s § 196 konkurzného zákona). Súd pritom nemusí dať odpoveď na všetky otázky\nnastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,\nprípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby\nzachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie\nrozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne\nobjasní skutkový a právny základ rozhodnutia, zodpovedá požiadavke riadneho\nodôvodnenia v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy. Odôvodnenie rozhodnutia súdu tak môže\nporušiť základné právo účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vtedy, keď\nignoruje jeho argumenty, ktoré sú pre posúdenie veci rozhodujúce. Z čl. 46 ods. 1 ústavy\nvšak nemožno vyvodiť právo na úspech vo veci a na stotožnenie sa súdu s argumentmi\núčastníka (porov. II. ÚS 4/94).\n10.2 Judikatúra k čl. 47 ods. 3 ústavy nie je natoľko bohatá ako judikatúra k čl. 46\nods. 1 ústavy, možno z nej však vyvodiť, že právo na rovnosť účastníkov konania znamená\nrovnaké procesné podmienky a rovnaké procesné postavenie subjektov určitého konania,\no ktorých právach sa rozhoduje (porov. IV. ÚS 35/02). Rovnosť účastníkov je zaručená, ak\nkaždá strana (každý účastník) má možnosť uplatňovať svoju „vec“ pred súdom za\npodmienok, ktoré ju voči druhej strane podstatne neznevýhodňujú (porov. III. ÚS 186/02).\nPritom je podstatné, že citované ustanovenie zaručuje rovnosť účastníkov v tomto zmysle\nlen v určitom konkrétnom konaní, nezaručuje však abstraktnú rovnosť všetkých účastníkov\nvo všetkých konaniach (podobne I. ÚS 59/97).\n31\n\n11. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol,\nže formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise\nSlovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym\nrežimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto\nv obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07), preto zistenia\nústavného súdu vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy sa vzťahujú aj na čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n12. Vychádzajúc z uvedených všeobecných východísk, ústavný súd preskúmal\njednotlivé námietky sťažovateľov v ich ústavnej sťažnosti, ako sú zhrnuté v bodoch 7.1 až\n7.7.\n13. Prvú samostatnú kategóriu tvoria námietky uvedené v bodoch 7.6 a 7.7, ktorých\npodstatou je výčitka, že krajský súd nereagoval na argumenty úpadcu obsiahnuté v odvolaní\nproti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 2 R 4/2011 z 13. decembra 2011.\n13.1 Ako už bolo uvedené, obsahom práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6\nods. 1 dohovoru je predovšetkým právo na riadne, teda príslušným procesným predpisom\nzodpovedajúce odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré reaguje na podstatné argumenty\núčastníka – sťažovateľa. Ústavný súd však v tejto súvislosti pripomína svoju judikatúru,\npodľa ktorej možno sťažnosťou podľa čl. 127 ústavy namietať zásadne len porušenie\nvlastného práva, nie práva iného (porov. II. ÚS 191/04, mutatis mutandis II. ÚS 47/97).\nPrávo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia odpoveďou na podstatné argumenty\nsvedčí ale tomu účastníkovi, ktorý tieto argumenty v konaní pred všeobecným súdom\npredniesol. Jedine tento účastník tak môže podľa čl. 46 ods. 1 ústavy namietať, že mu na ne\nnebola daná odpoveď a že tým došlo k porušeniu jeho základného práva uvedeného v tomto\nčlánku ústavy. Naopak, účastník súdneho konania v zásade nemôže namietať, že iný\núčastník nedostal odpoveď na svoje argumenty, pretože je vecou tohto iného účastníka, či\ndané odpovede bude považovať za dostačujúce alebo nie a či v nich bude vidieť porušenie\nsvojho práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo nie. Opačný postup by\nznamenal, že účastník, ktoré dané argumenty nepredniesol, sa bude v podstate domáhať\n\n32\n\nvyslovenia porušenia cudzieho práva, a to práva toho (iného) účastníka, ktorý ich\npredniesol.\n13.2 V prerokúvanej veci uznesenie okresného súdu sp. zn. 2 R 4/2011\nz 13. decembra 2011 napadol odvolaním jedine úpadca, ktorý bol predkladateľom plánu\n(porov. § 154 ods. 2 konkurzného zákona a bod 4.7). Konkurzný zákon totiž vychádza\nz koncepcie, že reštrukturalizácia je závislá od vôle alebo aspoň súhlasu samotného úpadcu,\nteda že je to úpadca, kto svojím veriteľom ponúka alternatívnu možnosť usporiadania\nsvojich majetkových pomerov a vyrovnania pohľadávok veriteľov. Veritelia svojím\nhlasovaním za návrh len vyjadrujú súhlas s plánom dlžníka, podľa slovenského\nkonkurzného zákona však (na rozdiel od niektorých zahraničných úprav) v princípe nemôžu\ndlžníkovi reštrukturalizáciu nanútiť. V dôsledku toho konkurzný zákon vkladá aj ďalší osud\nreštrukturalizačného plánu (po jeho schválení) hlavne do rúk navrhovateľa plánu, teda\nsprostredkovane aj dlžníka, ktorý jediný je oprávnený rozhodnúť, či ho bude presadzovať\nnapriek zamietnutiu konkurzným súdom, alebo nie. Veritelia, ktorí s reštrukturalizačným\nplánom súhlasia, síce majú rovnaké ekonomické záujmy ako dlžník, ale zákon s týmito\nzáujmami nespája automaticky aj rovnakú právnu pozíciu v reštrukturalizačnom konaní.\nSťažovatelia neboli ani osobami oprávnenými podať odvolanie, pretože nie sú\nnavrhovateľmi reštrukturalizačného plánu, ani neboli okresným súdom vyzvaní na podanie\nvyjadrenia k odvolaniu úpadcu, ani takéto vyjadrenie (na rozdiel od Suchého Miesta)\nnepodali z vlastnej iniciatívy. Predmetom sťažnosti sťažovateľov pritom nie je postup\nokresného súdu, ktorý im (ako účastníkom reštrukturalizačného konania – porov. § 119\nods. 1 konkurzného zákona) podané odvolanie úpadcu nedoručil na vyjadrenie, táto\npovinnosť súdu inak mohla vyplývať z ustanovenia § 209a OSP v spojení s § 196\nkonkurzného zákona, ani to, že nemali možnosť k podanému odvolaniu svoje stanovisko\nzaujať iným spôsobom. Za týchto okolností však podľa názoru ústavného súdu sťažovatelia\nnemôžu napádať uznesenie krajského súdu sp. zn. 4 CoKR 1/2012 zo 7. februára 2012 na\ntom základe, že nedostatočne reaguje na argumenty uvedené v odvolaní, pretože na takéto\nodvolanie neboli oprávnení a v ňom uplatnené argumenty nie sú ich argumentmi,\nv dôsledku čoho im ani nevzniklo právo, aby na ne krajský súd reagoval.\n\n33\n\nÚstavný súd sa preto nemohol zaoberať námietkami sťažovateľov uvedenými\nv bodoch 7.6 a 7.7 tohto odôvodnenia. Len na dôvažok treba pripomenúť, že sťažovateľ\nsa nezúčastnil schvaľovacej schôdze veriteľov, v dôsledku čoho nemožno ani len\nuvažovať nad tým, že by mu vzniklo akékoľvek subjektívne právo vo vzťahu k schváleniu\nreštrukturalizačného plánu úpadcu.\n13.3 V tejto súvislosti treba len pripomenúť, že situácia sťažovateľov je odlišná od\nveci riešenej v náleze sp. zn. I. ÚS 200/2011, ktorý sťažovatelia viackrát citovali na podporu\nsvojej sťažnosti. V uvedenej veci totiž sťažnosť podal okrem iného aj veriteľ, ktorý\nso súhlasom dlžníka poveril správcu vypracovaním reštrukturalizačného posudku. Navyše,\nv danej veci námietky sťažovateľov – veriteľov nesmerovali proti nedostatočnému\nodôvodneniu napadnutého uznesenia súdu, ktorým bol zamietnutý reštrukturalizačný plán\nschválený okrem iného aj ich hlasmi, ale proti právnym záverom súdov týkajúcim sa pojmu\nspoločného záujmu veriteľov podľa § 154 ods. 1 písm. d) konkurzného zákona.\nZ uvedeného dôvodu nie je názor II. senátu vyslovený v predošlých bodoch v rozpore\ns právnym názorom vysloveným v citovanom náleze.\n14. Vo vzťahu k zvyšným námietkam porušenia základného práva sťažovateľov na\nsúdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy bude II. senát ústavného súdu nateraz vychádzať\nz právneho názoru vyjadreného v bode 48 nálezu sp. zn. I. ÚS 200/2011, podľa ktorého sú\nveritelia, ktorí prihlásili svoje pohľadávky v súlade s konkurzným zákonom, t. j. účastníci\nreštrukturalizačného konania, nositeľmi práva na súdnu ochranu. II. senát totiž nepovažuje\nv okolnostiach prerokúvanej veci za hospodárne a opodstatnené vyvolávať v tejto otázke\nkonanie o zjednotenie právnych názorov senátov ústavného súdu [zákona Národnej rady\nSlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,\no konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no ústavnom súde“)]. Napriek tomu však považuje II. senát za potrebné upozorniť na\nmožnosť odlišnej interpretácie uvedenej otázky.\nPodľa doslovného znenia čl. 46 ods. 1 ústavy toto ustanovenie zaručuje každému\nprávo domáhať sa svojho práva pred príslušným orgánom. Predpokladom aplikácie\nuvedeného ustanovenia je tak aspoň (tvrdená a právnym poriadkom aspoň vo všeobecnej\nrovine priznaná) existencia určitého subjektívneho práva, ktorého ochrany sa niekto chce\n34\n\ndomáhať. Z právnej úpravy reštrukturalizácie (pozri bod 13.2) však podľa názoru II. senátu\nústavného súdu nemožno jednoznačne vyvodiť, že by zákonodarca priznával v danej fáze\nkonania veriteľom dlžníka subjektívne právo na prípravu a schválenie reštrukturalizačného\nplánu. Ako už bolo uvedené, aktuálna konštrukcia konkurzného zákona vychádza v podstate\nz toho, že reštrukturalizačný plán je (v ekonomickom zmysle) „ponuka“ dlžníka (alebo\ns jeho súhlasom ponuka niektorých veriteľov) adresovaná (ostatným) veriteľom na určitú\núpravu vzájomných práv a povinností vyplývajúcich z existujúcich záväzkových vzťahov\nmedzi veriteľmi, dlžníkom a niektorými ďalšími osobami (komplexný rozbor právnej\npovahy reštrukturalizačného plánu tu nie je potrebný, možno v podrobnostiach odkázať na\nmonografickú literatúru najmä nemeckého pôvodu, napr. Madaus, S. Der Insolvenzplan.\nTübingen : Mohr Siebeck, 2011). Úloha veriteľov sa v podstate obmedzuje na súhlas či\nnesúhlas s predloženým návrhom. Ani vyslovenie súhlasu veriteľov (alebo jeho nahradenie\nsúdom, pozri § 152 konkurzného zákona) však nemení nič na tejto povahe\nreštrukturalizačného plánu, čo potvrdzujú najmä skôr citované ustanovenia o úprave\nschvaľovania plánu – v prípade jeho zamietnutia súdom je to totiž opäť len a výlučne\nnavrhovateľ plánu (teda spravidla dlžník, veriteľ len s jeho súhlasom), kto je oprávnený\npodať voči uzneseniu o zamietnutí odvolanie. Navyše, dlžník môže aj po schválení\nreštrukturalizačného plánu zmariť jeho účinky tým, že nepožiada súd o jeho schválenie\n(§ 152 ods. 1 konkurzného zákona). To všetko podľa názoru II. senátu ústavného súdu\nspochybňujú existenciu subjektívneho práva veriteľa na potvrdenie plánu súdom, ktoré by\ntento veriteľ mohol v konaní podľa § 154 konkurzného zákona uplatňovať. Naopak,\nkonkurzný zákon priznáva veriteľom výslovne len subjektívne práva na ochranu pred\nreštrukturalizačným plánom a v procese jeho tvorby a schvaľovania, ktoré môže veriteľ\nprípadne uplatňovať aj v konaní o potvrdení plánu súdom, a to napríklad vo forme podnetu\nna zamietnutie plánu. Tak či onak si táto otázka podľa názoru II. senátu bude v budúcnosti\nžiadať výraznejšiu pozornosť a vyhodnotenie v judikatúre ústavného súdu.\n15. Za týchto okolností ústavný súd pristúpil k vyhodnoteniu prvej námietky\nsťažovateľov týkajúcej sa aplikácie neúčinného právneho predpisu.\n15.1 Podľa ustanovenia § 206a ods. 1 konkurzného zákona sa konania začaté pred\n1. januárom 2012 dokončia podľa doterajších predpisov. A contrario teda platí, že konanie\n35\n\nzačaté od účinnosti zákona č. 348/2011 Z. z., teda od 1. januára 2012, sa budú spravovať\nustanoveniami konkurzného zákona v znení účinnom od 1. januára 2012. Ústavný súd\npritom už vo svojej judikatúre vyslovil, že pojem „konania začaté“ možno vykladať aj tak,\nže sa ním rozumie každé jednotlivé konanie začaté podľa konkurzného zákona, hoci aj\nsúvisiace s iným konaním, ktoré sa začalo pred 1. januárom 2012 (porov. III. ÚS 572/2013).\nPodľa názoru ústavného súdu nemožno považovať za ústavne nekonformný ani arbitrárny\nprávny názor krajského súdu, podľa ktorého sa aj na konkurzné konanie, ktoré bolo začaté\npo 31. decembri 2011 ako dôsledok zamietnutia reštrukturalizačného plánu (§ 154 ods. 3\nkonkurzného zákona) v reštrukturalizačnom konaní začatom pred 1. januárom 2012, použijú\nustanovenia konkurzného zákona účinné od 1. januára 2012. Napriek svojej súvislosti sú\ntotiž\n\nreštrukturalizačné\n\nkonania,\n\nktoré\n\nboli\n\nzastavené\n\nv dôsledku\n\nzamietnutia\n\nreštrukturalizačného plánu súdom, a následne začaté konkurzné konania samostatnými\nkonaniami. Slovenské konkurzné právo je totiž vybudované na principiálnej oddelenosti\nreštrukturalizácie a konkurzu. To sa okrem oddelenej úpravy v samostatných častiach\nkonkurzného zákona prejavuje napríklad tým, že z konkurzného konania nie je možný\nprechod do reštrukturalizačného konania, možný je iba prechod naopak, ktorý je nezvratný.\nV konkurznom\n\nkonaní\n\nsa\n\nďalej\n\nnezachovávajú\n\núčinky\n\nžiadnych\n\núkonov\n\nz reštrukturalizačného konania (ustanovuje sa nový správca, nanovo sa prihlasujú\npohľadávky, atď.).\nTo všetko podľa názoru ústavného súdu podporuje názor krajského súdu, že\nkonkurzné konanie začaté v zmysle § 154 ods. 3 konkurzného zákona po zamietnutí plánu\ntreba na účely § 206a ods. 1 konkurzného zákona považovať nie za konanie začaté pred\n1. januárom 2012 (teda za súčasť predchádzajúceho reštrukturalizačného konania), ale za\nnové konanie, ktoré – pokiaľ bude začaté počnúc 1. januárom 2012 – sa bude spravovať\nustanoveniami konkurzného zákona účinnými od 1. januára 2012. Keďže krajský súd\nvo veci rozhodoval 7. februára 2012, teda jednoznačne po 31. decembri 2011, a k začatiu\nkonkurzného konania v zmysle § 154 ods. 3 konkurzného zákona mohlo dôjsť až po\ndoručení (a právoplatnosti) jeho uznesenia, mohol krajský súd racionálne vychádzať z toho,\nže nové konkurzné konanie nebolo začaté pred 1. januárom 2012 a bude sa naň vzťahovať\naž úprava účinná od tohto dátumu.\n\n36\n\n15.2 V takomto konaní sa potom bude aplikovať aj ustanovenie § 95 ods. 3\nkonkurzného zákona, podľa ktorého sa pohľadávka, ktorá patrí alebo patrila veriteľovi,\nktorý je alebo bol spriaznený s úpadcom, uspokojí ako podriadená pohľadávka, teda až\nz výťažku, ktorý zvýšil po uspokojení ostatných nezabezpečených veriteľov. Z textu\nodôvodnenia uznesenia krajského súdu (pozri bod 5) je zrejmé, že krajský súd neodkázal na\ntoto ustanovenie, aby odôvodnil správnosť uznesenia okresného súdu, ktorý vo veci\nrozhodoval 13. decembra 2011 a logicky nemohol predpokladať, že konkurzné konanie\nnebude začaté pred 1. januárom 2012. Krajský súd len uviedol, že v čase jeho rozhodovania\nje právny stav taký, aký vyplýva z konkurzného zákona účinného od 1. januára 2012, a na\ntento stav je povinný prihliadať. Ako už bolo uvedené, tento záver (teda aplikácia právnej\núpravy účinnej od 1. januára 2012 v konkurznom konaní začatom po zamietnutí\nreštrukturalizačného plánu úpadcu) ústavný súd nepovažuje za arbitrárny ani ústavne\nneudržateľný, pretože má svoj racionálny základ v doslovnom znení uvedeného\nustanovenia. Samozrejme, možno uvažovať nad tým, či ustanovenie § 95 ods. 3\nkonkurzného zákona je v súlade s ústavnými normami, najmä s rovnakou ústavnou\nochranou vlastníctva v zmysle čl. 20 ods. 1 ústavy. Citované ustanovenie totiž automaticky\npodriaďuje všetky pohľadávky, ktoré patria alebo patrili spriaznenej osobe, a to bez ohľadu\nna dôvod vzniku (bežný obchodný styk v. skrytá kapitalizácia), bez ohľadu na mieru\nprepojenia (spriaznenosť vzniká už pri 5 % podiele tej istej osoby na základnom imaní,\npričom § 9 ods. 1 konkurzného zákona napríklad vôbec nerozlišuje medzi akcionármi\nhľadajúcimi len investičnú príležitosť a akcionármi, ktorí sa aktívne zúčastňujú na riadení\nspoločnosti), ako aj bez ohľadu na čas vzniku (počas existencie prepojenosti, pred ňou či po\nnej). Tieto otázky však principiálne nespochybňujú záver krajského súdu, že sa ustanovenie\n§ 95 ods. 2 konkurzného zákona bude aplikovať v konkurznom konaní vyhlásenom na\núpadcu po zamietnutí reštrukturalizačného plánu. Sťažovatelia [medzi nimi najmä český\nZEPRIS, keďže on je spriaznený s úpadcom prostredníctvom toho istého jediného\nspoločníka, porov. § 9 ods. 1 písm. e) v spojení s ods. 3 konkurzného zákona] budú môcť\ntieto námietky uplatniť v prebiehajúcom konkurznom konaní, prípadne (v prípade popretia\nich pohľadávok, pozri bod 6) v incidenčnom konaní, a to podľa potreby aj iniciovaním\nnávrhu súdu podľa čl. 144 ods. 2 ústavy.\n\n37\n\n15.3 Na základe uvedených dôvodov nepovažuje ústavný súd za dôvodnú námietku\nsťažovateľov, že výklad krajského súdu, že sa na v konkurznom konaní voči úpadcovi má\naplikovať konkurzný zákon v znení účinnom od 1. januára 2012, je ústavne\nneakceptovateľný.\n16. Ďalšia skupina námietok sťažovateľov smeruje proti záveru okresného súdu\na krajského súdu, podľa ktorého je reštrukturalizačný plán v rozpore so spoločným\nzáujmom veriteľov. Pritom sa sťažovatelia odvolávajú na právne závery ústavného súdu\nvyslovené v náleze sp. zn. I. ÚS 200/2011, z ktorého má údajne vyplývať, že súd nemôže\nrozhodnúť o spoločnom záujme veriteľov v rozpore s ich vôľou vyjadrenou v hlasovaní.\n16.1 Vzhľadom na argumentáciu sťažovateľov považuje ústavný súd za vhodné\nstručne zrekapitulovať predmet a obsah nálezu sp. zn. I. ÚS 200/2011. V danej veci ústavný\nsúd rozhodoval o sťažnosti ôsmich veriteľov dlžníka, ktorí voči nemu mali nezabezpečené\npohľadávky. Po povolení reštrukturalizácie správca poprel zabezpečovacie právo banky,\nktorej pohľadávka tvorila 58 % celkovej sumy zistených pohľadávok. V dôsledku popretia\nbanka nemala možnosť hlasovať o reštrukturalizačnom pláne, ktorý predpokladal 100 %\nuspokojenie jej pohľadávky, avšak v dlhšom časovom horizonte a za súčasného zániku\nručenia a zabezpečovacích práv. Reštrukturalizačný súd potom reštrukturalizačný plán,\nktorý bol inak riadne schválený (bez účasti banky) vo všetkých skupinách, zamietol pre\nrozpor so spoločným záujmom veriteľov, ktorý videl v tom, že mimo reštrukturalizácie by\nbanka dosiahla 100 % uspokojenie svojej pohľadávky v omnoho kratšom čase než\npredpokladal plán, a tento „ústupok“ jej bol v podstate vnútený (nominálnou) menšinou\nveriteľov, ktorí tak zvýhodnili svoje postavenie na jej úkor. Ústavný súd vo výsledku\npovažoval tento postup súdov za nespravodlivý pre menšinových veriteľov, pričom\nv odôvodnení uviedol (body 42 až 47, ich číslovanie je vynechané): „Pokiaľ krajský súd ako\nodvolací súd potvrdzuje uznesenie... o zamietnutí plánu, robí tak súc si vedomý dôsledkov,\nktoré sú s takýmto rozhodnutím ex lege spojené... [Potom] je jeho úlohou vyvažovať aj\npotenciál ich uspokojenia v prípadnom konkurze, ktorý je ex lege dôsledkom právoplatného\nzamietnutia plánu. Pri zvažovaní potenciálneho uspokojenia veriteľov v konkurze... nemôže\nvšeobecný súd izolovane prihliadať na záujem jediného veriteľa, a to ani vtedy, ak ide\no veriteľa, u ktorého výška prihlásených a zistených pohľadávok z neho robí majoritného\n38\n\nveriteľa. Naopak, jeho povinnosťou je skúmať možnosť uspokojenia všetkých\n(aj minoritných) veriteľov v likvidačnom konkurze... V súdenom prípade sťažovateľov\nprijatý plán predpokladal 100 % uspokojenie pohľadávok banky v lehote v ňom určenej. ...\nza prijatie plánu hlasovali všetky skupiny veriteľov. Jedine banka prezentovala...\nstanovisko, že z dôvodu nezapracovania všetkých jej pripomienok do plánu by v žiadnom\nprípade nepodporila plán, ktorý ju diskriminuje vo vzťahu k ostatným veriteľom... Ako\nvyplýva zo záverov uznesenia krajského súdu, nesúhlas banky (s 58 % podielom na\nzistených pohľadávkach) je takou skutočnosťou, ktorá zapríčinila, že reštrukturalizačný plán\nje v podstatnom rozpore so spoločným záujmom veriteľov. Takýto záver krajského súdu\nvšak nemožno hodnotiť inak ako ústavne nesúladný... Krajský súd totiž pod zákonný\nvšeobecný pojem spoločný záujem veriteľov subsumoval výlučne individuálny záujem\njediného veriteľa – banky. Tým nespravodlivo zvýhodnil jedného veriteľa, ktorý mal byť aj\npodľa prijatého plánu uspokojený v celom rozsahu, a naopak, neposkytol spravodlivé\nriešenie úpadku dlžníka ostatným veriteľom, ktorí si prihlásili svoje pohľadávky (a tieto boli\nriadne zistené) a ktoré by v prípade konkurzu neboli uspokojené vôbec alebo v minimálnom\nrozsahu... Konkurzné a reštrukturalizačné právo nie je spotrebiteľským právom, kde by mal\nsúd chrániť či obhajovať záujem slabšieho účastníka právneho vzťahu. Avšak, ak zmyslom\na účelom reštrukturalizácie je kolektívne uspokojenie veriteľov a povinnosťou všetkých\nzúčastnených subjektov (vrátane súdov) je postupovať tak, aby sa dosiahla čo najvyššia\nmiera uspokojenia ich pohľadávok, nemožno stotožňovať spoločný záujem veriteľov\nso záujmom jediného veriteľa (hoci zabezpečeného – i keď sporne), a to ani v prípade, že\nide o banku úverujúcu podnikateľskú činnosť dlžníka...“\n16.2 Už z citovaných pasáží je zrejmé, že podstata veci riešenej pod sp. zn.\nI. ÚS 200/2011 je odlišná, ba možno povedať presne opačná ako prípad sťažovateľov.\nV danom prípade reštrukturalizačný plán formálne predpokladal rovnaké uspokojenie\nvšetkých veriteľov, súd ho však zamietol preto, že vyhlásenie konkurzu by pre jedného\nz nich (banku) bolo výhodnejšie. V tu prerokúvanej veci je však, naopak, zrejmé, že\nreštrukturalizačný plán nepredpokladá rovnaké uspokojenie všetkých veriteľov. Z jeho\nobsahu (bod 4.1) totiž vyplýva, že tento predpokladá 100 % uspokojenie len u jedného\npodstatného účastníka, a to českého ZEPRIS-u do výšky jeho zabezpečenej pohľadávky 1,5\n\n39\n\nmil. € [okrem toho má byť 100 % uspokojená len pohľadávka UniCredit Leasing Slovakia,\na. s., v sume 374 € (!)]. Všetky ostatné pohľadávky nezabezpečených veriteľov majú byť\nuspokojené v rozsahu 5 %. Správca tak vytvoril pre zabezpečeného veriteľa (český\nZEPRIS) osobitnú hlasovaciu skupinu, ktorá bude uspokojená dvadsaťnásobne viac než\nvšetci ostatní veritelia. Krajský súd tak v prerokúvanej veci nepostupoval v rozpore, ale\nv súlade s právnym názorom ústavného súdu vyjadreným v náleze sp. zn. I. ÚS 200/2011.\nZamietnutím plánu sa totiž otvorí (a otvorila) cesta konkurznému konaniu, v ktorom bude\nplatiť ustanovenie § 95 ods. 3 konkurzného zákona a v ktorom tak – už len numericky –\nprípadne na nezabezpečených veriteľov omnoho vyššia suma, ktorá by podľa\nreštrukturalizačného plánu mala pripadnúť na uspokojenie pohľadávky spriazneného\nveriteľa – českého ZEPRIS-u.\n16.3 Úprava konkurzného konania je výrazom snahy zákonodarcu zabezpečiť\nrovnosť vlastníckeho práva k pohľadávkam všetkých veriteľov insolventného dlžníka, ktorí\nvšetci majú nárok na rovnaký zákonný obsah a ochranu ich pohľadávok (čl. 20 ods. 1\nústavy). Za normálnych okolností je totiž exekúcia ovládaná zásadou priority, teda „kto prv\nzexekvuje, má“. To by v prípade insolventného dlžníka znamenalo omnoho výhodnejšie\npostavenie tých veriteľov, ktorí by exekúciu pre svoje pohľadávky viedli ako prví. Snaha\nzákonodarcu zabezpečiť rovnakú ochranu všetkých pohľadávok veriteľov sa potom\nprejavuje vo vytvorení inštitútu kolektívneho uspokojovania – konkurzu. Takáto úprava si,\nsamozrejme, vyžaduje skĺbenie viacerých častí protichodných požiadaviek – jednak\nzachovanie účinkov aj súkromnoprávnych úkonov zvýhodňujúcich postavenie jednotlivých\nveriteľov, čo vyplýva z požiadavky právnej istoty, na druhej strane však požiadavka vylúčiť\nz rovnakého uspokojenia nerovnaké pohľadávky, teda\n\npohľadávky nespravodlivo\n\nzvýhodnené, resp. svojím obsahom odlišné od pohľadávok ostatných veriteľov. Na tento\núčel slúžia viaceré špecifické inštitúty konkurzného práva, akými sú napr. osobitné\npostavenie\n\nzabezpečených pohľadávok, existencia\n\nrozdielných podstát na účely\n\nspeňažovania a uspokojovania, inštitút podriadených pohľadávok a odporovania niektorým\núkonom dlžníka.\nPráve vzhľadom na to, že účelom konkurzu je zabezpečiť principiálnu rovnosť\nvšetkých pohľadávok toho istého druhu, nemôže si veriteľ nárokovať ústavnoprávnu\n\n40\n\nochranu celých 100 % svojej pohľadávky voči úpadcovi. Pri uspokojovaní v konkurze je tak\nako predmet vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy ústavne chránenou hodnotou len\ntá časť pohľadávky, ktorá podľa výsledku konkurzu vôbec môže byť uspokojená. Inak\npovedané, aby sa zabezpečila rovnaká ústavná ochrana všetkých rovnorodých pohľadávok\nvoči insolventnému dlžníkovi, musí každý veriteľ akceptovať „nedobytnosť“ časti svojej\npohľadávky. Len tak totiž možno zabezpečiť rovnakú ochranu všetkých pohľadávok.\nÚstavne chránenou hodnotou tak v takomto prípade zostáva len časť pohľadávky v rozsahu\ntzv. konkurznej kvóty, teda percenta uspokojenia celej masy rovnorodých pohľadávok\nv konkurze. Táto časť (percento) pohľadávky veriteľa požíva potom plnú ústavnú ochranu;\nnevymožiteľnosť zvyšnej časti nie je vyvlastnením, resp. neposkytnutím ústavne zaručenej\nochrany celej jeho pohľadávke, ale súčasťou vymedzenia „obsahu“ vlastníckeho práva\nk tejto pohľadávke v zmysle čl. 20 ods. 1 ústavy pre prípad insolventnosti dlžníka.\n16.4 Takéto nastavenie konkurzu je podľa názoru ústavného súdu v súlade s čl. 20\nods. 1 ústavy a je, ako už bolo uvedené, výrazom snahy o zabezpečenie rovnakej ochrany\nvlastníckeho práva k pohľadávkam u všetkých veriteľov toho istého insolventného dlžníka.\nPodľa názoru ústavného súdu súčasná úprava konkurzu tento účel v podstate napĺňa\na poskytuje veriteľom rovnakú ústavnú ochranu ich pohľadávok (v podobe zaručenia\nuspokojenia ich časti vo výške konkurznej kvóty). Voči takejto úprave potom treba\nporovnávať výnosnosť, resp. úroveň uspokojenia dosiahnuteľnú v reštrukturalizácii.\nPožiadavka na rovnosť (rovnakú ochranu) vlastníckeho práva vyplývajúca z čl. 20\nods. 1 ústavy potom vylučuje, aby len na základe rozhodnutia ostatných veriteľov\n(s rovnorodými pohľadávkami, teda pohľadávkami s rovnakým obsahom a ochranou) došlo\nk zníženiu uspokojenia niektorého veriteľa v reštrukturalizácii v porovnaní s rozsahom\nuspokojenia, ktoré by dosiahol v konkurze. To by totiž znamenalo, že rovnorodé\npohľadávky jednotlivých veriteľov nemajú rovnakú zákonnú ochranu, pretože jeden veriteľ\nby bol len na základe rozhodnutia ostatných veriteľov prinútený vzdať sa časti svojej\nústavne chránenej vlastníckej pozície (časti pohľadávky v rozsahu konkurznej kvóty)\nv prospech ostatných veriteľov, teda na zvýšenie uspokojenia ich pohľadávok. Tento účel\nvšak nemôže opodstatniť taký závažný zásah do ústavne chránenej vlastníckej pozície\n(pohľadávky), pretože by sa vo výsledku prejavil v tom, že vlastnícke právo (pohľadávky)\n\n41\n\nostatných veriteľov by dostalo lepšiu ochranu (dosiahli by vyššie uspokojenie) než\nvlastnícke právo (pohľadávka) prehlasovaných veriteľov.\n16.5 Ustanovenia § 151 a nasl. konkurzného zákona pritom predpokladajú\ningerenciu súdu do procesu schvaľovania reštrukturalizačného plánu a dávajú mu okrem\niného právo nahradiť súhlas niektorej skupiny (§ 152, o ten tu však nejde), ale aj právo\nneschváliť plán z určitých dôvodov (§ 154). Z existencie oboch citovaných ustanovení\npritom vyplýva, že ingerencia súdu sa predpokladá aj v tom prípade, že plán predtým\nschválil veriteľský výbor aj schvaľovacia schôdza veriteľov, a to požadovanými väčšinami\n(§ 148 konkurzného zákona). Už z toho samotného dôvodu nemôže obstáť argumentácia\nsťažovateľov, podľa ktorej je spoločný záujem veriteľov vždy a za každých okolností\nvyjadrený väčšinovým hlasovaním. Ak by to tak bolo, bolo by ustanovenie § 154 ods. 1\npísm. d) konkurzného zákona, ktorým zákonodarca oprávnil súd zamietnuť plán schválený\npožadovanými väčšinami pre podstatný rozpor so spoločným záujmom veriteľov, celkom\nzjavne zbytočné, pretože by ho súd (rozhodujúc o schválení plánu schváleného\npožadovanými väčšinami) nikdy nemohol použiť. Takáto interpretácia konkurzného zákona\nje však nezmyselná a nevyplýva ani z nálezu sp. zn. I. ÚS 200/2011 citovaného\nsťažovateľmi.\nKonkurzný zákon totiž v § 148 a § 154 predpokladá tak schválenie požadovanými\nväčšinami veriteľov, ako aj to, aby plán nebol (okrem iného) v podstatnom rozpore\nso spoločným záujmom veriteľov (kedy by ho súd musel zamietnuť). Schválenie väčšinou\ntak nenahrádza druhú požiadavku a súd nie je len akýmsi registrátorom, ktorý len\nzaznamenáva a verifikuje hlasovanie jednotlivých skupín veriteľov. Úloha súdu je aktívna\na každý účastník plánu – vrátane tých, ktorí boli na schvaľovacej schôdzi prehlasovaní – má\nprávo na ochranu súdom pred dôsledkami plánu, ktorý je v podstatnom rozpore\nso spoločnými záujmami veriteľov [porov. v tomto smere už rozsudok amerického\nNajvyššieho súdu vo veci Case proti Los Angeles Lumber Products Co., Ltd., 308 U. S. 106\n(1939), s. 114].\nV reštrukturalizačnom konaní podľa konkurzného zákona je táto úloha súdu o to\npodstatnejšia, že tento zákon nepriznáva pri schvaľovaní plánu žiadne hlasovacie práva tým\nveriteľom, ktorých pohľadávky boli popreté. Kým v konkurznom konaní im súd môže\n\n42\n\nuznesením predbežne priznať hlasovacie práva (§ 32 ods. 2 konkurzného zákona v znení\núčinnom od 1. januára 2012), v reštrukturalizačnom konaní mu takéto oprávnenie\nneprislúcha.\n\nPopretý\n\nveriteľ\n\ntak\n\nnemá\n\nžiadnu\n\nmožnosť\n\novplyvňovať\n\npriebeh\n\nreštrukturalizačného konania inak než podnetmi súdu na vykonanie niektorých z opatrení\ndohľadu (§ 131) a vo vzťahu k plánu v podstate len podnetmi na zamietnutie plánu podľa\n§ 154 konkurzného zákona. Reštrukturalizačné konanie je však svojou zákonnou úpravou\nmimoriadne náchylné na podvodné postupy sledujúce v podstate očistenie dlžníka na úkor\nvšetkých, resp. aspoň niektorých veriteľov. Podľa § 108 ods. 1 konkurzného zákona totiž\nv podstate výber osoby správcu je pod výlučnou kontrolou dlžníka, ktorý ho poveruje\nvypracovaním posudku. Tohto správcu aj ustanoví do funkcie správcu po povolení\nreštrukturalizácie (§ 116 ods. 4 druhá veta konkurzného zákona) a tento správca aj\nrozhoduje o zistení a popretí pohľadávky (§ 124 ods. 1 a 2 konkurzného zákona), od ktorého\nsa odvíjajú hlasovacie práva (§ 146 ods. 5). Dlžník tak môže vhodným výberom správcu\npodstatným spôsobom ovplyvniť a prípadne aj kontrolovať celý reštrukturalizačný proces.\n16.6 Už uvedené závery vyslovil vo svojom napadnutom uznesení aj odvolací súd.\nTieto jeho závery sú v súlade so závermi ústavného súdu, ako boli vyložené, v dôsledku\nčoho napadnuté uznesenie v tejto časti (v otázke vymedzenia spoločného záujmu veriteľov\na jeho aplikácie na prerokúvanú vec) nemožno v žiadnom prípade považovať za ústavne\nneakceptovateľné alebo neudržateľné. Okresný súd a krajský súd opodstatnene zasiahli\nnielen na ochranu jedného z veriteľov, ktorého (rozhodcovským rozsudkom priznaná)\npohľadávka bola popretá z nejasných dôvodov, ale (ako bude vysvetlené ďalej) aj na\nochranu ostatných nezabezpečených veriteľov. Z rovnakého dôvodu nemožno považovať za\ndôvodnú ani námietku sťažovateľov o porušení rovnosti účastníkov podľa čl. 47 ods. 3\nústavy. Citované ustanovenie ústavy totiž zaručuje len procedurálnu rovnosť v určitom\nkonaní, nie „rovnosť“ v zmysle rovnakého, či dokonca želaného výsledku pre každého\núčastníka takéhoto konania.\n17. V ďalších častiach sťažnosti sťažovatelia v podstate polemizujú s jednotlivými\nskutkovými, resp. právnymi závermi odvolacieho súdu, na základe ktorých tento ustálil, že\nreštrukturalizačný plán je v podstatom rozpore so spoločným záujmom veriteľov. V tomto\nsmere považuje ústavný súd za potrebné uviesť, že odvolací súd k tomuto výsledku dospel\n43\n\nna základe viacerých čiastkových záverov. Pre ústavnú udržateľnosť jeho uznesenia tak ale\npostačí, ak je ústavne udržateľný aspoň jeden z nich, ktorý by obstál aj samostatne. Ak totiž\nexistuje aspoň jeden takýto dôvod, resp. je aspoň jeden takýto dôvod uvedený\nv napadnutom uznesení, je toto uznesenie odvolacieho súdu logické a vo výsledku ústavne\nudržateľné. Nie je úlohou ústavného súdu „sliediť“ po každej chybičke, ktorej sa teoreticky\nmohol odvolací súd vo svojom uznesení dopustiť. Ústavná neakceptovateľnosť alebo\nneudržateľnosť záverov všeobecného súdu v odôvodnení jeho rozhodnutia totiž musí byť\nneprerušene kauzálna vo vzťahu k jeho výroku, resp. takáto kauzalita aspoň nemôže byť\ncelkom zjavne vylúčená. Zjednodušene povedané, ak obstojí jeden dôvod, na ktorom\nvšeobecný súd založil svoje rozhodnutie, a tento dôvod by ako taký postačoval na\ndostatočné odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, potom ďalšie dôvody (aj keby boli\nnesprávne) nemôžu rozhodnutiu súdu „škodiť“.\n17.1 Za najvýznamnejšiu námietku, ktorá je aj vzhľadom na sumu, o ktorú pri nej\nide, ústavný súd považuje polemiku sťažovateľov so závermi krajského súdu\no odporovateľnosti úkonov (zriadenia záložného práva v prospech českého ZEPRIS-u\na vyplatenia podielu na zisku jedinému spoločníkovi). Reštrukturalizačný správca (pozri\nbod 3.6) v podstate dospel k záveru, že pohľadávka českého ZEPRIS-u z titulu zmluvy\no pôžičke je právne bezchybná, resp. že nie je daný žiaden dôvod na jej popretie a že\nsamotnému vyplateniu podielu na zisku jedinému spoločníkovi v reštrukturalizácii nemožno\nodporovať. Slovenský ZEPRIS v odvolaní poukazoval na to, že pri týchto úkonoch\nabsentoval úmysel ukrátiť veriteľov. Suché Miesto vo vyjadrení zasa zotrvávalo na tom, že\npohľadávka a zabezpečenie českého ZEPRIS-u sú odporovateľnými úkonmi. Krajský súd\nv napadnutom uznesení v podstate uzavrel, že tieto úkony možno považovať za\nzvýhodňujúce úkony v zmysle § 59 konkurzného zákona, pri ktorých sa nevyžaduje\nukracujúci úmysel dlžníka, a aj v prípade ukracujúcich úkonov podľa § 60 konkurzného\nzákona by platila vyvratiteľná domnienka ukracujúceho úmyslu v prípade spriaznených\nosôb.\nÚstavný súd tieto závery krajského súdu nepovažuje za ústavne nesúladné ani\nneudržateľné. Ide totiž v prvom rade o otázku výkladu konkurzného zákona, ktorá – ako už\nústavný súd uviedol – je doménou všeobecných súdov. Názor krajského súdu má pritom\n\n44\n\ncelkom zreteľnú oporu v ustanovení § 59 konkurzného zákona. Podľa odseku 1 tohto\nparagrafu možno totiž odporovať právnym úkonom, ktorými dlžník (1) úplne alebo\nčiastočne splnil peňažnú pohľadávku splatnú až vyhlásením konkurzu, (2) zabezpečil svoj\nzáväzok neskôr ako vznikol, (3) dohodol úpravu alebo nahradenie záväzku alebo (4) inak\nnedovôdne zvýhodnil svojho veriteľa oproti iným veriteľom. Podľa odseku 3 tohto\nparagrafu je predpokladom odporovania urobenie právneho úkonu počas úpadku, resp. jeho\nkauzalita pre úpadok, to sa však predpokladá pri úkone v prospech spriaznenej osoby.\nV prerokúvanej veci dlžník v jeden deň uzavrel zmluvu o pôžičke so svojou\nspriaznenou osobou (českým ZEPRIS-om, s ktorým má toho istého jediného spoločníka, čo\nzakladá spriaznenosť minimálne podľa § 9 ods. 3 konkurzného zákona), ktorú zabezpečil\nobsiahlym záložným právom na celý svoj majetok. Následne na druhý deň bol schopný\nvyplatiť svojmu spoločníkovi podiel na zisku v sume len o niečo nižšej než prijatá suma\npôžičky. Minimálne v prípade záložného práva ide celkom zjavne o zvýhodňujúci úkon,\npretože (ako vyplýva aj z reštrukturalizačného plánu) týmto záložným právom sa mu\nzabezpečilo výrazne vyššie uspokojenie jeho pohľadávok než ostatným veriteľom, ktorí\nneboli takto zabezpečení, medzi nimi aj pohľadávky Suchého Miesta. Zároveň nemožno\npovažovať za svojvoľný alebo arbitrárny záver okresného súdu (v podstate prevzatý\nkrajským súdom), že práve zriadenie záložného práva k majetku slovenského ZEPRIS-u\na na to nadväzujúce uspokojenie českého ZEPRIS-u v reštrukturalizačnom pláne\nvychádzajúce z takéhoto zabezpečenia mohlo byť onou „osobitnou výhodou“, vďaka ktorej\nčeský ZEPRIS hlasoval za predložený plán. S čím možno so sťažovateľmi súhlasiť je to, že\ntáto časť odôvodnenia napadnutého uznesenia nie je úplne prehľadne formulovaná. To však\nsamo osebe nepostačuje na to, aby sa dalo považovať za „arbitrárne“.\n17.2 Obstojí však aj samotný záver krajského súdu o odporovateľnosti vyplatenia\npodielu na zisku ako takého. Ústavný súd vychádza z toho, že právo spoločníka (akcionára)\nna podiel na zisku je podmnožinou, resp. jedným z čiastkových práv vyplývajúcich z jeho\n„podielu“ v zmysle § 61 ods. 1 Obchodného zákonníka. Podľa tohto ustanovenia sa\n„podielom“ rozumie miera účasti na čistom obchodnom imaní spoločnosti. Čistým\nobchodným imaním sa v zmysle § 6 ods. 3 Obchodného zákonníka rozumie obchodný\nmajetok po odpočítaní záväzkov vzniknutých podnikateľovi v súvislosti s podnikaním.\n\n45\n\nZ účtovného pohľadu pojmu „čisté obchodné imanie“ v podstate zodpovedá pojem „vlastné\nimanie“ vykazované v účtovnej závierke, ktoré je tiež (zjednodušene povedané) rozdielom\nmedzi sumou aktív a sumou záväzkov z pasívnej strany súvahy. Právo spoločníka\n(akcionára) na podiel na zisku je tak výrazom podielu na pozitívnom výsledku podnikania –\nna tom, čo zostane (by zostalo) z majetku spoločnosti po odpočítaní (teda pomyselnom\nuspokojení) všetkých záväzkov spoločnosti. Samozrejme, reálna suma tohto zostatku\n(čistého obchodného imania) by sa ukázala vždy až v likvidácii spoločnosti. Zákon však\npriznáva spoločníkovi (akcionárovi) právo na podiel na zisku priebežne aj počas trvania\nspoločnosti (§ 123 ods. 1 Obchodného zákonníka v prípade spoločnosti s ručením\nobmedzeným) a za základ pre jeho výpočet principiálne určuje sumu zisku vykázanú\nv riadnej účtovnej závierke. To však nič nemení na povahe práva na podiel na zisku. Práve\nz ustanovenia § 61 ods. 1 Obchodného zákonníka však treba predovšetkým uzavrieť, že\nprávo na podiel na zisku nemôže byť uspokojované v konkurze v rovnakom poradí, resp. za\nrovnakých podmienok ako práva veriteľov spoločnosti. Čistým obchodným imaním je totiž\naž to, čo zostane po uspokojení týchto veriteľov, voči ktorým má spoločnosť záväzky (ktoré\nsa majú podľa § 6 ods. 3 Obchodného zákonníka odpočítať od obchodného majetku). Ak by\nsa veritelia a akcionári mali uspokojovať spoločne z majetku spoločnosti, nezodpovedalo by\nto zákonnému vymedzeniu „podielu“ v § 61 ods. 1 Obchodného zákonníka ako podielu na\n„čistom obchodnom imaní“, nie na „obchodnom majetku“ spoločnosti.\n17.3 V tejto súvislosti je ďalej potrebné vnímať, že účtovná závierka nie je\nplnohodnotným výrazom reálnej likvidity spoločnosti, ale principiálne štruktúrovaným\nsúborom údajov podávajúcim prehľad o účtovných prípadoch spoločnosti (§ 17 ods. 1\nzákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov). Suma zisku vykázaná\nv účtovnej závierke je tak sama osebe účtovnou veličinou, navyše určenou k určitému dňu\n(koncu účtovného obdobia, resp. minulých období), pričom skutočná likvidita spoločnosti\n(schopnosť reálne zabezpečiť výplatu tejto veličiny akcionárom) jej vôbec nemusí\nzodpovedať. To, samozrejme, neznamená, že účtovná závierka je nesprávna alebo\nnehodnoverná. Ide len o prirodzený dôsledok rozdielu medzi spôsobom tvorby účtovnej\nzávierky, ktorá sa v záujme prehľadnosti a výpovednej hodnoty zostavuje v unifikovaných\nmerných jednotkách – peniazoch, a realite spoločnosti, ktorá v skutočnosti jednotlivé aktíva\n\n46\n\nnemusí mať (a veľmi často ani nemá) v peniazoch, ale v tovare, pohľadávkach, iných\nnehmotných statkoch a pod. Podiel na zisku však zasa treba vyplácať v hotových peniazoch,\nnie v tovaroch, pohľadávkach a iných nehmotných statkoch. Už z toho vyplýva, že\n„rozhodnutie o rozdelení zisku“ valným zhromaždením [§ 125 ods. 1 písm. b) Obchodného\nzákonníka] je niečo iné ako „rozdelenie zisku“ reálnou výplatou reálnych peňazí\njednotlivým spoločníkom [„výplatou podielov na zisku“, § 123 ods. 2 v spojení s § 179\nods. 3 a 4 Obchodného zákonníka].\nNa tomto mieste sa možno vrátiť na začiatok a zopakovať, že podiel na zisku je vždy\nlen podmnožinou (prejavom) podielu ako širšieho pojmu v zmysle § 61 ods. 1 Obchodného\nzákonníka. Práve v dôsledku uvedených rozdielov medzi „ziskom“ ako účtovnou veličinou\nvykazovanou\n\nv účtovej\n\nzávierke\n\na reálnymi\n\npomermi\n\nv spoločnosti\n\nje\n\núlohou\n\npredstavenstva, ktoré zabezpečuje výplatu podielov na zisku, zabezpečiť, že bude\nzachovaná povaha tohto práva. Obsah práva na podiel na zisku sa nemení tým, že valné\nzhromaždenie rozhodne o jeho výplate; vždy ide o prejav podielu spoločníka (§ 61 ods. 1\nObchodného zákonníka), teda o prejav jeho podielu na čistom obchodnom imaní\nspoločnosti. Nie je však vylúčené, že situácia v spoločnosti sa oproti dátumom, ku ktorým\nbol účtovne určený zisk (vykázaná jeho výška v účtovnej závierke), zmenila natoľko, že\ntakáto suma zisku nezodpovedá reálnej výške čistého obchodného imania. Ak by v takomto\nprípade naďalej mali byť spoločníkom (akcionárom) vyplatené ich podiely skutočne v takej\nvýške, v akej o nich rozhodlo valné zhromaždenie, vychádzajúc z údajov účtovnej závierky\nzostavenej k určitému dňu, znamenalo by to v podstate to, že spoločníkom by bolo\nvyplatené viac ako je čisté obchodné imanie spoločnosti (v zmysle § 6 ods. 3 Obchodného\nzákonníka), a taká výplata by nevyhnutne musela ísť na úkor veriteľov spoločnosti. Ak by\nspoločnosť mala splniť svoj záväzok na výplatu podielov na zisku v takomto rozsahu,\nmusela by likvidovať svoj majetok (aby získala prostriedky na túto výplatu) v takom\nrozsahu, že by jeho hodnota prestala pokrývať existujúce záväzky súvisiace s podnikaním.\nTo by však nebolo v súlade s ustanovením § 61 ods. 1 Obchodného zákonníka, podľa\nktorého je podiel mierou účasti práve a len „na čistom obchodnom imaní“ spoločnosti, nie\nna celom jej majetku.\n\n47\n\n17.4 Z uvedeného tak treba uzavrieť, že úlohou konateľov spoločnosti s ručením\nobmedzeným je v takomto prípade preveriť, či v čase výplaty podielu na zisku je spoločnosť\nreálne schopná zo svojho čistého obchodného imania (teda z hodnoty majetku zníženej\no záväzky súvisiace s podnikaním) všetky podiely na zisku vyplatiť. Ak áno, môže tak\nurobiť (a na tento účel si reálne môže vziať aj pôžičku, alebo úver, keďže sa tým stále len\nukrajuje z čistého obchodného imania, no neznevýhodňujú sa ostatní veritelia záväzkov\nsúvisiacich s podnikaním). Ak konatelia zistia, že spoločnosť podiel na zisku (vo výške\nschválenej valným zhromaždením) nemôže vyplatiť zo svojho čistého obchodného imania\n(zníženého o základné imanie a rezervný fond), musí výplatu podielov na zisku odoprieť\npráve kvôli § 61 ods. 1 Obchodného zákonníka. V takom prípade konatelia nie sú ani\nviazaní uznesením valného zhromaždenia v zmysle § 135a ods. 3 druhej vety Obchodného\nzákonníka. Ak sa predstavenstvo napriek tomu rozhodne podiel na zisku vyplatiť, ukracuje\ntým veriteľov záväzkov súvisiacich s podnikaním, až odpočítaním ktorých sa určuje čisté\nobchodné imanie (§ 6 ods. 3 Obchodného zákonníka) ako základ pre výpočet podielu\nspoločníka (§ 61 ods. 1 Obchodného zákonníka). Ku všetkým týmto záverom možno navyše\ndospieť aj teleologickou interpretáciou § 179 ods. 3 a 4 Obchodného zákonníka\nupravujúcich pravidlá rozdeľovania zisku. Ako už bolo uvedené, táto povinnosť\npredstavenstva je osobitne dôležitá v prípadoch, kedy sa rozhoduje o rozdelení zisku\n„z minulých období“, ktoré sa účtovne evidujú už len ako veličina vypočítaná pred kratším\nči dlhším časom, ktorá vôbec nemusí reflektovať reálnu situáciu v spoločnosti a jej likvidite\nk okamihu výplaty.\n17.5 Presne o takúto situáciu ide aj v prerokúvanej veci. V prerokúvanej veci\nrozhodlo valné zhromaždenie (presnejšie jediný spoločník) slovenského ZEPRIS-u\no rozdelení zisku v celkovej výške 1 050 000 €. Tesne predtým si pritom vzal pôžičku od\nčeského ZEPRIS-u. Následne už k 8. februáru 2011 bola zistená jeho platobná neschopnosť\nna účely reštrukturalizačného posudku (bod 3.1), kvôli ktorej slovenský ZEPRIS zistil, že je\nv úpadku, a požiadal o povolenie reštrukturalizácie. Takáto schéma a postup už prima facie\nnaznačujú, že cieľom týchto úkonov bolo v podstate zvýhodniť jediného spoločníka\nslovenského ZEPRIS-u (spoločnosti Pfeiffer GmbH) vo vzťahu k podielu na zisku. Tieto\núkony pritom vo svojej spojitosti celkom zreteľne smerujú k určitej forme skrytej\n\n48\n\n„novácie“, kedy sa nárok z titulu podielu na zisku, ktorý v konkurze ani reštrukturalizácii\nv princípe nemôže byť uspokojiteľný, nahradí nárokom z navonok neutrálneho právneho\núkonu (pôžičky). Nemožno teda vytknúť krajskému súdu, že v tomto úkone videl\nzvýhodňujúci právny úkon, pričom môže ísť tak o zvýhodňujúci úkon podľa § 59 ods. 1\nObchodného zákonníka (zvýhodnenie iného veriteľa – spoločnosti Pfeiffer GmbH), ako aj\npodľa § 59 ods. 2 Obchodného zákonníka (znevýhodnením úpadcu – odčerpaním peňazí na\nvýplatu podielu na zisku). Taktiež mu nemožno vytknúť, ak v tomto úkone videl príčinu\núpadku slovenského ZEPRIS-u, čo je vzhľadom na blízku časovú súvislosť a výšku podielu\nna zisku logické. Zjavne zákonom krytý (aj keď krajským súdom pomerne zmätočne\nformulovaný) je aj záver o tom, že v týchto prípadoch zákon nevyžaduje vedomosť druhej\nstrany o úmysle, keďže vôbec nevyžaduje ukracujúci úmysel úpadcu. Námietky\nsťažovateľov proti záverom krajského súdu v napadnutom uznesení tak nie sú dôvodné.\nLen na dôvažok možno dodať, že nie je pravdivé ani tvrdenie sťažovateľov, že\núpadca (slovenský ZEPRIS) predložil svoje stanovisko k odporovateľnosti už v októbri\n2011. V októbri 2011 (bod 3.7) slovenský ZEPRIS uviedol len toľko, že podiel na zisku bol\nvyplatený a pôžička zo strany českého ZEPRIS-u bola vyplatená a použitá na úhradu\n„splatných záväzkov“, hoci nie je zrejmé, ktorých. Taktiež správca svoje vyjadrenia [bod\n3.6, ako aj 4.7 písm. f)] obmedzil na formálne odmietnutie podnetov Suchého Miesta\nz rýdzo formalistických dôvodov, že v reštrukturalizácii neprichádza do úvahy odporovanie,\na to bez toho, aby sa tvrdenými dôvodmi odporovateľnosti materiálne zaoberal a posúdil ich\nreálny vplyv na možné uspokojenie jednotlivých veriteľov v konkurze a reštrukturalizácii,\nprípadne aby sa z tohto dôvodu (dôvodov, ktoré by v konkurze zakladali odporovateľnosť)\npokúsil pohľadávku poprieť čo do dôvodu, výšky, prípadne zabezpečenia. Uznesenie\nkrajského súdu tak treba považovať za ústavne súladné aj v tej časti, v ktorej tieto\nnedostatky reštrukturalizačného plánu správcovi vytýka.\n18. Vzhľadom na uvedené závery ústavný súd nepovažuje za potrebné ďalej\npodrobne sa zaoberať zvyšnými sťažnostnými bodmi, v ktorých sa krajskému súdu vytýka,\nže (1) svojvoľne dospel k záveru, že hodnota pohľadávok je vyššia než je uvedená\nv odbornom vyjadrení, (2) nevysvetlil, ako by sa skutočné náklady konkurzu prejavili\nv miere uspokojenia veriteľov, a (3) chybnom uvedení sumy uspokojenia nezabezpečených\n\n49\n\nveriteľov. Ide tu v podstate o polemiku nad jednotlivými skutkovými zisteniami. Ústavný\nsúd však opakovane zdôrazňuje, že nie je skutkovým súdom, a do skutkových záverov\nvšeobecných súdov je oprávnený zasahovať len vo výnimočných prípadoch. Podľa názoru\nústavného súdu je uznesenie krajského súdu vo vzťahu k týmto otázkam (v jeho celkovom\nkontexte) pochopiteľné a zrozumiteľné.\nZáver, že odborné vyjadrenie je nedôveryhodné, lebo klasifikuje ako čiastočne\nvymožiteľné aj pohľadávky voči bonitným subjektom, nie je „extrémne nelogický“.\nNaopak, reflektuje logickú skúsenosť, že na zrážku z hodnoty pohľadávok kvôli ich\nnevymožiteľnosti nie je u nerizikových dlžníkov dôvod. Ústavný súd nemá priestor ani\nústavnú možnosť preskúmavať vecnú správnosť týchto záverov v prípade každej jednotlivej\npohľadávky.\nPokiaľ ide o skutočné náklady konkurzu, krajský súd spochybnil, či prednostné\npohľadávky z reštrukturalizácie skutočne dosiahnu 420 000 €, ako tvrdil slovenský ZEPRIS.\nJeho záver o výslednej irelevantnosti tejto sumy na uspokojenie veriteľov je však logický\nv kontexte jeho záveru o odporovateľnosti úkonu (a tým zvýšení hodnoty všeobecnej\npodstaty) v hodnote viac ako 1 milión €, ako aj záveru, že na záložné právo českého\nZEPRIS-u sa v konkurznom konaní nebude prihliadať.\nNámietka chybného uvedenia sumy uspokojenia nezabezpečených veriteľov je\nvo výsledku úplne irelevantná už aj preto, že krajský súd v tej istej vete hovorí aj o ich 5 %\nuspokojení. Toto (tzv. reštrukturalizačná kvóta) je omnoho relevantnejší údaj pre\nporovnanie miery uspokojenia než konkrétny súčet sumy, ktorú nezabezpečení veritelia\ndostanú.\n19. Zo všetkých uvedených dôvodov dospel ústavný súd k záveru, že napadnutým\nuznesením krajského súdu nedošlo k žiadnemu zásahu do ústavne zaručených práv\nsťažovateľov, a preto ich sťažnosti nevyhovel.\nIV.\nZáver\n20. Ústavný súd nezistil dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by podľa § 36 ods.\n2 zákona o ústavnom súde odôvodňovali uložiť niektorému z účastníkov uhradiť trovy\n\n50\n\nkonania, keď sťažovatelia so svojou sťažnosťou neboli úspešní a krajskému súdu ani\nokresnému súdu žiadne podstatné trovy (prevyšujúce poštovné a náklady na kópie časti\nspisu) nevznikli. Na spoločnosť Suché Miesto, ktorá nie je účastníkom ani vedľajším\núčastníkom (pozri uznesenie č. k. II. ÚS 273/2012-64 z 22. novembra 2012), sa uvedené\nustanovenie nevzťahuje vôbec.\n21. Tento nález prijal ústavný súd so súhlasom účastníkov bez verejného ústneho\npojednávania (§ 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde).\n22. Právoplatnosťou tohto nálezu zanikajú účinky odkladu vykonateľnosti uznesenia\nkrajského súdu sp. zn. 4 CoKR 1/2012 zo 7. februára 2012, ako aj uznesenia okresného\nsúdu sp. zn. 2 R 4/2011 z 29. februára 2012 (§ 52 ods. 3 zákona o ústavnom súde), takže\nokresný súd a krajský súd môžu pokračovať vo vyhlásenom konkurze na slovenský\nZEPRIS.\n23. Vzhľadom na uvedené dôvody rozhodol senát ústavného súdu tak, ako to je\nuvedené vo výroku.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 16. decembra 2015\n\n51", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "konanie", "konkurz a reštrukturalizácia / vyrovnanie-reštrukturalizácia"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:f2fb673e-c8f3-4776-bea6-76f106c665a9", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 572/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 572/2013 z 19. 11. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-11-19", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f2fb673e-c8f3-4776-bea6-76f106c665a9"}, {"guid": "ussr:8e1473ff-8422-447a-be93-0e1d330e4433", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 440/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 440/2011 z 11. 10. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-10-11", "citacie_n": 75, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8e1473ff-8422-447a-be93-0e1d330e4433"}, {"guid": "ussr:640614be-b7e5-4baf-9a26-ee7a245606a5", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 333/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 333/2012 z 1. 8. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-08-01", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:640614be-b7e5-4baf-9a26-ee7a245606a5"}, {"guid": "ussr:4aef277f-2727-4498-aa8d-b5d1c9209c9b", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 200/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 200/2011 z 7. 12. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-12-07", "citacie_n": 106, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4aef277f-2727-4498-aa8d-b5d1c9209c9b"}, {"guid": "ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 195/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 195/07 z 31. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-31", "citacie_n": 1812, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb"}, {"guid": "ussr:902d246a-0c4e-40d5-b441-b295d79a2fb5", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 191/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 191/04 z 8. 9. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-09-08", "citacie_n": 34, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:902d246a-0c4e-40d5-b441-b295d79a2fb5"}, {"guid": "ussr:321d1948-5916-40c1-98d3-fa84b3a76d62", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 186/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 186/02 z 21. 3. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-03-21", "citacie_n": 85, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:321d1948-5916-40c1-98d3-fa84b3a76d62"}, {"guid": "ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 77/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 77/02 z 27. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-27", "citacie_n": 2547, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 35/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 35/02 z 10. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-10", "citacie_n": 1066, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d"}, {"guid": "ussr:2115fe63-2931-418d-8fd9-44b09da4b2a4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 71/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/97 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 3317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1"}, {"guid": "ussr:692e8396-566f-4a75-8696-c9d8bafcb0f6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.59.1997.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 59/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 59/97 z 24. 4. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-04-24", "citacie_n": 97, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.59.1997.1"}, {"guid": "ussr:3b214506-d4d9-4838-8ce5-253e3cddb14f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.47.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 47/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 47/97 z 28. 10. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-10-28", "citacie_n": 40, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.47.1997.1"}, {"guid": "ussr:04aa9885-e68b-4e56-852c-6f781caab876", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.4.1994.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 4/94", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 4/94 z 19. 1. 1994", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1994-01-19", "citacie_n": 2720, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.4.1994.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:8f640fb7-2d09-4764-be0d-16c49bc1a403", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.251.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 251/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 251/2019 z 12. 9. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-09-12", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.251.2019.1"}, {"guid": "ussr:6f29f4fe-bcfa-4e4d-a77a-dc94a49ce733", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:3.US.167.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 167/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 167/2018 z 29. 1. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-01-29", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:3.US.167.2018.1"}, {"guid": "ussr:1e871beb-522e-4bd9-b92f-a23d804a1b55", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.489.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 489/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 489/2018 z 11. 10. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-10-11", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.489.2018.1"}, {"guid": "ussr:4a9e0698-bc4e-4733-adaa-e847f1926d5a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.746.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 746/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 746/2017 z 5. 12. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-12-05", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.746.2017.1"}, {"guid": "ussr:26d50743-1b60-4fd6-8eaa-fcf1860f70cc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.196.2017.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 196/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 196/2017 z 12. 9. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-09-12", "citacie_n": 36, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.196.2017.2"}, {"guid": "ussr:e15bafb8-d5bf-4798-847b-23dc43ae06ae", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.520.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 520/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 520/2017 z 12. 9. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-09-12", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.520.2017.1"}, {"guid": "ussr:41d26910-ebd3-412c-a820-a5c28f0cbda4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.338.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 338/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 338/2017 z 16. 5. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-05-16", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.338.2017.1"}, {"guid": "ussr:b3daee8c-52e3-4a9e-ab39-48e875d27536", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.829.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 829/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 829/2016 z 29. 11. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-11-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.829.2016.1"}, {"guid": "ussr:e079828f-17cf-4a8a-82f3-07f8ceead1db", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.118.2016.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 118/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 118/2016 z 10. 8. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-08-10", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.118.2016.2"}, {"guid": "0f052292-9e73-48f8-859b-4a5e219f4a7f:b8e69a5c-f020-4f1c-82bb-0a9cdb3e818c", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2024:1118200543.1", "spisova_znacka": "3CoKR/32/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3CoKR/32/2023 z 30. 10. 2024", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2024-10-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2024:1118200543.1"}, {"guid": "98c572f9-aa17-4010-9927-d420ca7c860d:7ff88636-f51c-45c9-bf0a-c0f28dc7425d", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2024:6123361260.3", "spisova_znacka": "41Cob/61/2024", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 41Cob/61/2024 z 2. 7. 2024", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2024-07-02", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2024:6123361260.3"}, {"guid": "a2b60ad3-833f-4aa5-bab0-c10b580fd8f9:a0be220a-352a-4200-9a73-4f1c7c0174c5", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2019:2310224332.2", "spisova_znacka": "21Cob/102/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 21Cob/102/2018 z 24. 6. 2019", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2019-06-24", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2019:2310224332.2"}, {"guid": "37b7a33c-2592-40a1-a74c-8c62b967e6a9:619974c7-4bb3-44da-b955-f5e2a8153a79", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2019:2310223942.1", "spisova_znacka": "31Cob/74/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 31Cob/74/2018 z 24. 6. 2019", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2019-06-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2019:2310223942.1"}, {"guid": "37b7a33c-2592-40a1-a74c-8c62b967e6a9:95f83112-2a93-4e0e-93ff-95637b8fa026", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2019:2310223942.1", "spisova_znacka": "31Cob/74/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 31Cob/74/2018 z 24. 6. 2019", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2019-06-24", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2019:2310223942.1"}, {"guid": "37b7a33c-2592-40a1-a74c-8c62b967e6a9:57bf9b1d-656b-4a35-adfa-8433bb9c0d78", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2019:2310223942.1", "spisova_znacka": "31Cob/74/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 31Cob/74/2018 z 24. 6. 2019", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2019-06-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2019:2310223942.1"}, {"guid": "a2b60ad3-833f-4aa5-bab0-c10b580fd8f9:050e810e-6a6a-43c3-9da7-e9bf17033940", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2019:2310224332.2", "spisova_znacka": "21Cob/102/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 21Cob/102/2018 z 24. 6. 2019", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2019-06-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2019:2310224332.2"}, {"guid": "37b7a33c-2592-40a1-a74c-8c62b967e6a9:37c8010b-1cd8-4ce8-a73c-d31bcd389011", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2019:2310223942.1", "spisova_znacka": "31Cob/74/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 31Cob/74/2018 z 24. 6. 2019", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2019-06-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2019:2310223942.1"}, {"guid": "5c1954f7-5a20-4ea2-9498-b6dd3326b4b8:442fc525-0f69-43fb-8897-bed197613b6a", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2019:7115214277.4", "spisova_znacka": "4CoKR/27/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 4CoKR/27/2018 z 26. 2. 2019", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2019-02-26", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2019:7115214277.4"}, {"guid": "5c1954f7-5a20-4ea2-9498-b6dd3326b4b8:a23a8ce5-90d5-4acb-ac12-396af57fed27", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2019:7115214277.4", "spisova_znacka": "4CoKR/27/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 4CoKR/27/2018 z 26. 2. 2019", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2019-02-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2019:7115214277.4"}, {"guid": "5c1954f7-5a20-4ea2-9498-b6dd3326b4b8:3479da8a-c861-465d-b5f3-fc9eb898128d", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2019:7115214277.4", "spisova_znacka": "4CoKR/27/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 4CoKR/27/2018 z 26. 2. 2019", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2019-02-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2019:7115214277.4"}, {"guid": "c10b4273-b445-443a-94b0-e6b7011fdc27:b2b64760-bd92-40bc-b8b3-9bab6f2656a8", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2018:1116222873.1", "spisova_znacka": "1CoKR/122/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 1CoKR/122/2017 z 14. 5. 2018", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2018-05-14", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2018:1116222873.1"}, {"guid": "1487072b-8090-44cc-9763-049843346926:844c28c0-1c1e-4bd2-81ca-9c5be300288f", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2018:2715204512.1", "spisova_znacka": "9Co/253/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 9Co/253/2017 z 22. 1. 2018", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2018-01-22", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2018:2715204512.1"}, {"guid": "511016c7-f362-4995-ac97-95650f87d629:1e4e037d-2826-459f-ad83-980fb9e28a42", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2017:6115214445.1", "spisova_znacka": "41CoPv/3/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 41CoPv/3/2017 z 24. 10. 2017", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2017-10-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2017:6115214445.1"}, {"guid": "34e6cf92-7785-4613-9ecc-80dfc2ce5217:4ef7f3e0-4f5e-4ddd-9bf4-a7bb563a2f1d", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2017:5114239523.1", "spisova_znacka": "14CoKR/2/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 14CoKR/2/2017 z 27. 9. 2017", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2017-09-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2017:5114239523.1"}, {"guid": "d809c097-0539-436f-ba3e-6860534617ae:0baed46f-0341-47fa-880a-f260b8eea488", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2013:1710210147.2", "spisova_znacka": "3Cob/98/2013", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Cob/98/2013 z 30. 5. 2013", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2013-05-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2013:1710210147.2"}, {"guid": "414c867f-9366-41af-8e6a-0f7ac03e3702:9c344a18-9c10-4735-a69d-879363e77266", "ecli": "ECLI:SK:MSKE:2026:7125211650.3", "spisova_znacka": "43R/1/2025", "nazov": "Uznesenie Mestského súdu Košice sp. zn. 43R/1/2025 z 4. 6. 2026", "sud": "Mestský súd Košice", "datum_vydania": "2026-06-04", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:MSKE:2026:7125211650.3"}, {"guid": "b1c4f4c1-8c98-415e-8758-3082ffa146c7:ad5321dc-48e5-4be4-87cf-d9db9e6158fc", "ecli": "ECLI:SK:MSBA3:2024:1113206294.8", "spisova_znacka": "B1-3Cbi/6/2013", "nazov": "Rozsudok Mestského súdu Bratislava III sp. zn. B1-3Cbi/6/2013 z 24. 9. 2024", "sud": "Mestský súd Bratislava III", "datum_vydania": "2024-09-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:MSBA3:2024:1113206294.8"}, {"guid": "915297ad-0bb9-470f-bc93-d4841b66c97c:51d99f11-7aa9-427b-bf33-8e98021535b6", "ecli": "ECLI:SK:OSTT:2025:2118201847.18", "spisova_znacka": "25Odi/1/2018", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Trnava sp. zn. 25Odi/1/2018 z 10. 11. 2025", "sud": "Okresný súd Trnava", "datum_vydania": "2025-11-10", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSTT:2025:2118201847.18"}, {"guid": "312357db-c889-456d-9155-3a13edd06228:6f9284da-a35d-4ae4-8a4e-ef1ff902cdff", "ecli": "ECLI:SK:OSNR:2024:4123239647.4", "spisova_znacka": "28R/2/2023", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Nitra sp. zn. 28R/2/2023 z 14. 8. 2024", "sud": "Okresný súd Nitra", "datum_vydania": "2024-08-14", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSNR:2024:4123239647.4"}]}