{"guid": "ussr:41244e94-163f-4ea8-9ef0-7910aaf50e5a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.25.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 25/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 25/2016 z 14. 1. 2016", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 14. januára 2016, sp. zn. II. ÚS 25/2016, ECLI:SK:USSR:2016:2.US.25.2016.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Sergej Kohut", "sudca_id": 1079, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/sergej-kohut-1079", "datum_vydania": "2016-01-14", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/41244e94-163f-4ea8-9ef0-7910aaf50e5a", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.25.2016.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.25.2016.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.25.2016.1/text", "citacie_n": 6, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 25/2016-10\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. januára 2016 v senáte\nzloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa\na Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti TANDEM No. 1,\ns. r. o., Čajakova 18, Bratislava, zastúpenej advokátom JUDr. Martinom Gajerom,\nAdvokátska kancelária, Záhradnícka 7, Bratislava, ktorou namieta porušenie základného\npráva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky\na práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.\n3 Sžf 66/2014 z 9. júna 2015, a takto\nrozhodol:\nSťažnosť obchodnej spoločnosti TANDEM No. 1, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne\nneopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. augusta\n2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti TANDEM No. 1, s. r. o., Čajakova 18,\n\nBratislava (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu\na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)\na práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžf 66/2014 z 9. júna 2015 a žiada vydať tento\nnález:\n„Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave číslo\nkonania 3 Sžf/66/2014 zo dňa 9. júna 2015 porušené bolo.\nRozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave číslo\nkonania 3 Sžf/66/2014 zo dňa 9. júna 2015 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave je povinný uhradiť\nsťažovateľovi trovy konania, do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho\nzástupcu.“\nAko vyplynulo zo sťažnosti a z jej príloh, sťažovateľka bola ako žalobkyňa\núčastníčkou konania vedeného Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod\nsp. zn. 1 S 98/2013, v ktorom sa proti Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky ako\nžalovanému (ďalej len „žalovaný“) domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia\nžalovaného č. 1100302/1/56892/2013/5060-r zo 7. februára 2013, ktorým žalovaný zmenil\nv časti výroku obsahujúceho uvedenie zákonných ustanovení a v zostávajúcej časti potvrdil\ndodatočný platobný výmer Daňového úradu Bratislava (ďalej len „daňový úrad“)\nč. 910241/5/3128969/12/StrK z 29. októbra 2012, ktorým sťažovateľke za zdaňovacie\nobdobie apríl 2011 nebol priznaný nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty 26 615,38 €\na bola jej uložená vlastná daňová povinnosť 25 116,62 € (ďalej len „platobný výmer“).\nVydaniu platobného výmeru predchádzala daňová kontrola, na základe ktorej nebol\nsťažovateľke priznaný nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty 27 192 € z faktúr\nč. 201130, č. 201131 a č. 201135 vystavených obchodnou spoločnosťou\n, a 24 540 € z faktúr č. 2011031, č. 2011032, č. 201133 a č. 201134 vystavených\nspoločnosťou\n\n2\n\nSťažovateľka žalobu odôvodnila tým, že daňový úrad rozhodoval podľa neplatného\nzákona č. 150/2001 Z. z. o daňových orgánoch a ktorým sa mení a dopĺňa zákon\nč. 440/2000 Z. z. o správach finančnej kontroly v znení neskorších predpisov, ktorý stratil\núčinnosť 31. decembra 2011; priebežným neinformovaním sťažovateľky o výsledkoch\nvykonávaného šetrenia – miestne zisťovanie  porušil zásady zákonnosti a súčinnosti;\ntvrdenie daňových orgánov o materiálnej neexistencii tovaru nie je odôvodnené; výpoveď\nsvedka\n\nbola získaná v rozpore so zákonom, pretože svedok bol vypočutý v čase\n\nprerušenia kontroly, o jeho výsluchu bola sťažovateľka informovaná, avšak nebola\ninformovaná o tom, že tento výsluch súvisí s daňovou kontrolou. Sťažovateľka poukazovala\ni na to, že ak mal daňový úrad pochybnosti o dodaní tovaru z dôvodu nezastihnuteľnosti\niných daňových subjektov, nemôže za tieto skutočnosti, ktoré u nich nastali, zodpovedať\nsťažovateľka, pretože v systéme dane z pridanej hodnoty treba vychádzať z plnení, na\nktorých sa zúčastnil kontrolovaný subjekt, a nie z predchádzajúcich a nasledujúcich plnení,\no ktorých subjekt nemohol vedieť (obdobne rozsudok Európskeho súdneho dvora\nv spojených veciach C-354/03, C – 355/03 a C-484/03 z 12. 1. 2006). Sťažovateľka\npoukázala ďalej i na to, že disponuje odovzdávacími a preberacími protokolmi k tovaru\na nemožno vychádzať z toho, že v daňovom konaní v rámci dôkazného bremena je povinná\npreukazovať všetky okolnosti sama, pretože sama nemá právne prostriedky na sledovanie\nvýrobných a obstarávacích procesov jej dodávateľov. Ak daňové orgány tvrdia, že\nsťažovateľka sa mala podieľať na daňovom úniku, musia jej to preukázať.\nKrajský súd rozsudkom č. k. 1 S 98/2013-240 z 20. marca 2014 žalobu sťažovateľky\nzamietol. V odôvodnení rozhodnutia krajský súd okrem iného uviedol:\n„Z obsahu administratívneho spisu v preskúmavanej veci mal súd nesporne\nza preukázané, že Daňový úrad Bratislava, ako správca dane vykonal u platiteľa dane\nz pridanej hodnoty - u žalobcu daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie\nnadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2011, o výsledku\nktorej vyhotovil protokol č. 9102401/5/2511603/12/StrK zo dňa 11.9.2012. Písomné\nvyjadrenie žalobcu k protokolu správca dane zapracoval do Dodatku č. 1 k protokolu.\nProtokol aj s dodatkom boli prerokované dňa 26.10.2012, t.j. dňom uvedeným vo výzve na\nprerokovanie protokolu z dôvodu, že žalobca sa nedostavil na prerokovanie protokolu. ...\n3\n\nPodľa názoru súdu, skutočnosť, že žalobca mal v evidencii DPH dodávateľské\nfaktúry od\n\na od\n\n, neznamená, že k dodaniu tovaru,\n\nktorý je na faktúrach uvedený v skutočnosti došlo a ani samotné faktúry nie sú za tým\núčelom relevantným dôkazom. Aj keď doklady majú všetky náležitosti faktúry a sú riadne\nzaúčtované a zaevidované, neznamená to, že daň z pridanej hodnoty bola odpočítaná\noprávnene. Faktúra je doklad, ktorým (ale nie na základe ktorého) žalobca preukazuje svoje\nprávo uplatniť odpočítanie dane. Aby k odpočítaniu dane mohlo prísť, nestačí predložiť len\nfaktúru, ale musí prísť ku skutočnému dodaniu tovaru, následne k vystaveniu faktúry\na z toho titulu ku vzniku daňovej povinnosti. Až potom môže prísť k odpočítaniu dane.\nNa základe vykonaného dokazovania správcom dane aj podľa názoru súdu bola\nspochybnená materiálna existencia tovaru, z ktorého si žalobca odpočítal daň. Osoba, ktorá\nje uvedená ako dodávateľ na faktúre, musí byť identická s osobou, ktorá reálne dodala\ntovar odberateľovi, čo sa však v daňovom konaní nepreukázalo. Žalobca musí vedieť\npreukázať uskutočnenie zdaniteľného plnenia osobou uvedenou v predkladaných faktúrach,\npokiaľ si uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry. Skutočnosť, že\nžalobca predložil doklady za kontrolované zdaňovacie obdobie, nie je postačujúca na\npreukázanie reálneho uskutočnenia obchodu.\nŽalobca vytýkal žalovanému, že mal byť vyzvaný správcom dane na konkrétne\npredloženie dokladov preukazujúcich uskutočnenie zdaniteľného obchodu. S touto jeho\nnámietkou sa súd nestotožnil z dôvodu, že v daňovom konaní je povinnosťou daňového\nsubjektu preukázať všetky tvrdené skutočnosti, pričom správca dane, resp. žalovaný tieto\ndôkazy len vykonáva.\nS námietkou žalobcu, žalovaný napadnutým rozhodnutím nemohol odstrániť\nnedostatok správcu dane, ktorý rozhodol na základe neúčinného právneho predpisu sa súd\nnestotožnil, pretože správca dane v dodatočnom platobnom výmere uviedol síce nesprávnu\ncitáciu zákona č. 150/2001 Z. z., no žalovaný v zmysle ust. § 48 ods. 2 zákona o správe daní\nmôže odstrániť chybu, ktorú aj opravil, pretože správca dane pri výkone kontroly\na v následnom vyrubovacom konaní postupoval v súlade s platnými právnymi predpismi.\nS námietkou žalobcu, že rozhodnutie bolo vydané na základe nezákonne získaného\ndôkazu, sa súd nestotožnil, pretože dôkaz – výsluch svedka vykonal Daňový úrad Žiar nad\nHronom a nie správca dane počas prerušeného daňového konania. O výsluchu svedka\n\n4\n\nžalobca jednoznačne mal vedomosť, na výsluch svedka sa nedostavil, hoci s termínom\nvýsluchu bol oboznámený. Počas prerušeného konania správca dane nevykonával žiadne\ndôkazy. Rovnako by potom aj medzinárodná výmena informácií nemohla byť podľa žalobcu\nvykonávaná, pretože konanie bolo prerušené. ...\nKrajský súd v Bratislave konštatuje, že vychádzajúc z vyššie citovaných zákonných\nustanovení a z predloženej písomnej dokumentácie žalovaného, po preskúmaní zákonnosti\nrozhodnutí a postupu správneho orgánu v medziach žaloby dospel súd k záveru, že správne\norgány oboch stupňov riadne zistili skutkový stav veci. Žalovaný správny orgán sa riadne\nvysporiadal so všetkými dôvodmi uvedenými žalobcom v odvolaní, správne vyhodnotil\nskutkový a právny stav a vec správne právne posúdil.“\nO odvolaní sťažovateľky proti tomto rozsudku rozhodol najvyšší súd rozsudkom\nsp. zn. 3 Sžf 66/2014 z 9. júna 2015 tak, že rozsudok krajského súdu č. k. 1 S 98/2013-240\nz 20. marca 2014 ako vecne správny potvrdil.\nRozsudok krajského súdu č. k. 1 S 98/2013-240 z 20. marca 2014 v spojení\ns rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 66/2014 z 9. júna 2015 nadobudol\nprávoplatnosť 30. júna 2015.\nSťažnosť doručenú ústavnému súdu na porušenie základného práva na súdnu a inú\nprávnu ochranu podľa čl. 46 ods.1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 66/2014 z 9. júna 2015\nsťažovateľka odôvodnila tým, že tento rozsudok nie je dostatočne odôvodnený a je založený\nna arbitrárnom a svojvoľnom výklade a aplikácii jednoznačne formulovaných ustanovení\nzákona. Sťažovateľka v sťažnosti zopakovala argumenty, ktorými odôvodnila žalobu\no preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného, a opätovne zdôraznila, že nebola\ndaňovými orgánmi upozornená na nedostatky ňou predložených dôkazov. Takýmto\nupozornením nie je doručenie protokolu o daňovej kontrole, ku ktorému sa sťažovateľka\nmohla vyjadriť, pretože daňové orgány sú povinné tak urobiť pred vyhotovením protokolu,\na tak poskytnúť daňovému subjektu primeraný čas na vykonanie nápravy. Sťažovateľka\npovažuje za nesprávny aj záver najvyššieho súdu vyslovený vo vzťahu k nezákonnosti\nvýsluchu svedka\n\n, podľa ktorého ide iba o formálnu vadu v procese zabezpečovania\n\ndôkazov, ktorej odstránenie by ani v prípade zrušenia rozhodnutia daňového úradu nemohlo\n\n5\n\nprivodiť vecne iné rozhodnutie daňových orgánov. Výsluch svedka\n\nbol pritom\n\njedným z rozhodujúcich dôkazov a aj sám najvyšší súd ho považoval za nezákonný.\nSťažovateľka požiadala ústavný súd aj o vydanie dočasného opatrenia, ktorým by bola\nodložená vykonateľnosť ňou napadnutého rozhodnutia žalovaného s odôvodnením, podľa\nktorého výkon tohto rozhodnutia by spôsobil sťažovateľke závažnú ekonomickú ujmu.\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nsťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.\nPri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené\nv § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto\nustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,\nnávrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy\npodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd\nna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd\nmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nO zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak\nnamietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného\npráva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi\n\n6\n\noznačeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,\nale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo\nprocesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože\nuvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,\nII. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\noprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\nAko vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia\nporušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho\nsúdu sp. zn. 3 Sžf 66/2014 z 9. júna 2015, ktorým bol ako vecne správny potvrdený\nrozsudok krajského súdu č. k. 1 S 98/2013-240 z 20. marca 2014 o zamietnutí žaloby\nsťažovateľky o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného, ktorým rozhodol žalovaný\no odvolaní sťažovateľky proti dodatočnému platobnému výmeru daňového úradu, ktorým\nsťažovateľke za zdaňovacie obdobie apríl 2011 nebol priznaný nadmerný odpočet dane\nz pridanej hodnoty 26 615,38 € a bola jej uložená vlastná daňová povinnosť 25 116,62 €.\nSťažovateľka tvrdené porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom\nnajvyššieho súdu odôvodnila tým, že toto rozhodnutie je arbitrárne a nedostatočne\nodôvodnené, pričom sťažovateľka vo vzťahu k tvrdenej svojvoľnosti a arbitrárnosti\nv podstate opakuje svoju argumentáciu predloženú v skoršom priebehu konania.\n\n7\n\nNajvyšší súd v odôvodnení rozsudku sp. zn. 3 Sžf 66/2014 z 9. júna 2015 uviedol:\n«Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom administratívneho a súdneho spisu,\nposúdiac argumentáciu odvolacích dôvodov žalobcu, konštatuje, že vo vzťahu k posúdeniu\ndôvodov neuznania predmetného nároku na odpočet DPH, sa stotožňuje s odôvodnením\nnapadnutého rozsudku krajského súdu a na zdôraznenie jeho správnosti dopĺňa len\nnasledujúce dôvody (§ 219 ods. 2 OSP):\nPredmetom odvolacieho konania je preveriť zákonnosť žalobcom namietaného\nprocesného postupu správcu dane pri preverovaní oprávnenosti uplatneného nároku\nna nadmerný odpočet DPH, resp. určenie daňovej povinnosti za kontrolované zdaňovacie\nobdobie apríl 2011.\nZ obsahu napadnutého dodatočného platobného výmeru odvolací súd zistil, že\nsprávca dane výrokom rozhodujúcim o právach a povinnostiach žalobcu tak, že mu\nnepriznal nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie apríl 2011 v sume 26 615,38 Eur\na určil mu vlastnú daňovú povinnosť v sume 25 116,62 Eur, pričom vo výroku výslovne\nsprávca dane uviedol, zákonné ustanovenia, podľa ktorých takto rozhodol, a síce podľa §\n44 ods. 6 písm. b) bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov v nadväznosti\nna § 165 ods. 2, ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene\na doplnení niektorých zákonov.\nZ uvedeného vyplýva, že čo do enunciátu rozhodnutia priamo zasahujúceho\nžalobcovi do práva na uplatnený nadmerný odpočet DPH a určenie jeho vlastnej daňovej\npovinnosti, správca dane použil v čase vydania prvostupňového rozhodnutia dňa\n29.10.2012, s prihliadnutím na čas začatia a skončenia daňovej kontroly (20.06.2011\na 26.10.2012) v spojení s intertemporálnymi ustanoveniami Daňového poriadku\nvzťahujúcimi sa na daňové konanie, účinný právny predpis, na základe ktorého rozhodol\nv merite veci.\nChybu uvedenú vo výroku, kde správca dane nesprávnym odkazom na príslušné\nzákony v podstate osvedčuje, resp. konštatuje svoju právomoc, pôsobnosť a príslušnosť\nna vydanie rozhodnutia vo veci samej, t.j. rozhodnúť o uplatnenom nároku na nadmerný\nodpočet a výške daňovej povinnosti, možno považovať za zrejmú nesprávnosť, keďže čo\ndo právomoci a vecnej príslušnosti Daňového úradu Bratislava, nadobudnutím účinnosti\nzákonov č. 333/2011 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní, poplatkov a colníctva\n\n8\n\na č. 479/2009 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní a poplatkov a o zmene\na doplnení niektorých zákonov, sa tieto nezmenili. V podstate, Daňový úrad Bratislava je\nna základe uvedených zákonov, upravujúcich od 01.01.2012 právomoc a vecnú príslušnosť\nštátnych orgánov daňovej správy, právnym nástupcom Daňového úradu Bratislava I.\nZároveň odvolací súd konštatuje, že nemožno prisvedčiť námietke žalobcu\no nesprávnom postupe žalovaného, keď vyššie uvedenú zrejmú nesprávnosť v rámci\nrozhodnutia o odvolaní opravil zmenou revidovaného daňového prvostupňového\nrozhodnutia. Z obsahu výroku žalobou napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalovaný\npostupoval podľa procesného predpisu účinného v čase vydania preskúmavaného\nrozhodnutia, t.j. podľa § 74 ods. 4 v spojení s prechodným ustanovením § 165b ods. 1\nDaňového poriadku účinným od 30. decembra 2012, ktorým v rámci odvolacieho konania\nrozhodnutie správcu dane zmenil.\nK namietanému porušeniu zásady súčinnosti pri výkone daňovej kontroly odvolací\nsúd na základe obsahu administratívneho spisu zistil, že správca dane postupoval vo vzťahu\nk žalobcovi v intenciách ustanovení § 15 zákona o správe daní. Žalobcovi správcom dane\nposkytnutá osem dňová lehota v oznámení o vykonaných dôkazoch a zisteniach získaných\nv rámci výkonu daňovej kontroly zo dňa 15.08.2012, v rámci ktorej lehoty si mohol žalobca\nuplatniť práva podľa § 15 ods. 5 písm. f) zákona o správe daní, bola dostatočná. Vzhľadom\nk tomu, že išlo o určenie lehoty zo strany správcu dane, ktorý ju zrejme určil per analogiam\nk ustanoveniu § 15 ods. 10 citovaného zákona, určujúcemu osem dňovú prekluzívnu\nzákonnú lehotu na vyjadrenie sa k protokolu o výsledku daňovej kontroly, lehotu\nna uplatnenie si práv žalobcu v súvislosti so zaslaným oznámením bolo možné podľa § 13a\nods. 1 zákona o správe daní predĺžiť, prípadne bolo možné požiadať v súlade s § 13b ods. 1\ncitovaného zákona o odpustenie jej zmeškania. Avšak žalobca tieto procesné inštitúty\nnevyužil, naopak, bol pasívny a na oznámenie nereagoval.\nZ obsahu oznámenia č. 9102401/5/2213329/12/StrK zo dňa 15.08.2012, žalobcovi\ndoručenému dňa 23.08.2012, vyplývajú vo väčšej miere zistenia, ktoré v podstate\nnepotvrdzujú, ale naopak, spochybňujú uskutočnenie sporných žalobcom deklarovaných\nzdaniteľných plnení. V závere oznámenia bol žalobca správcom dane poučený, že môže\nsprávcovi dane k uvedeným zisteniam predložiť nové doklady, dôkazy, resp. vyjadrenia.\nVzhľadom na podrobne popísané zistenia v uvedenom oznámení a na účel výkonu daňovej\n\n9\n\nkontroly (§ 15 ods. 1 zákona o správe daní), v rámci ktorej sa v danom prípade mal preveriť\nžalobcom uplatnený nárok na nadmerný odpočet, sa primerané využitie postupu podľa § 41\nzákona o správe daní nejaví ako vhodné alebo nevyhnutné.\nV súvislosti s namietanou realizáciou výsluchu svedka dožiadaným daňovým úradom\npočas prerušenia výkonu daňovej kontroly odvolací súd zistil, že žalobca hoci vedel\no pripravovanom výsluchu, mimochodom konateľa jeho dodávateľa, na tento sa nedostavil,\nani neprejavil komunikáciou záujem o objasnenie dôvodov výsluchu tohto svedka. Žalobca,\nhoci bol informovaný o obsahu výpovede svedka\n\nprotokolom o výsledku\n\ndaňovej kontroly, nevyužil svoje právo podľa § 15 ods. 8 zákona o správe daní a proti\npostupu správcu dane nepodal námietku. Taktiež na základe oznámenia o zisteniach\ndaňovej kontroly zo dňa 15.08.2012 a na základe protokolu o výsledku daňovej kontroly\nneuviedol, ako navrhuje doplniť výsluch uvedeného svedka, v čom vidí rozpory s jeho\ntvrdeniami a ako ich odstrániť, prípadne neuviedol dôkazy, ktoré by mohli výpoveď svedka\nspochybniť.\nVzhľadom na pasivitu žalobcu a na skutočnosť, že dožiadaný správca dane\no pripravovanom výsluchu predmetného svedka žalobcu písomne informoval, a to\ni s prihliadnutím na ostatné závažné kontrolné zistenia u zvyšných odberateľov a ďalšieho\ndodávateľa obchodného reťazca, nemožno konštatovať, že výsluch svedka počas prerušenia\ndaňovej kontroly spôsobilo nezákonnosť rozhodnutia správcu dane a nesprávne rozhodnutie\nv merite veci. V tejto súvislosti odvolací súd podotýka, že ide o formálnu vadu procesu\nzabezpečovania dôkazov, ktorej odstránenie v prípade zrušenia prvostupňového správneho\nrozhodnutia by nemohlo privodiť vecne iné alebo výhodnejšie rozhodnutie pre žalobcu\n(rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Sž/98-102/2002 zo dňa\n17.12.2002 „Rozhodnutie sa nezrušuje preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne\nvady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka“).\nVo vzťahu k namietanému vyhodnoteniu zisteného skutkového stavu a k námietke\nneprimeraného prenosu dôkazného bremena na žalobcu odvolací súd uvádza, že podmienky\nuvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a v § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH sú hmotnoprávnej\npovahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich nesplnenie nie je\nmožné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje), ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby\nza vady dokladu a ani pri dobromyseľnosti platiteľa, prijímajúceho zdaniteľné plnenie.\n\n10\n\nNaopak, zákonodarca z dôvodu zabránenia ľahkej zneužiteľnosti požaduje, aby platiteľ,\nktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na\nodpočet zákon stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane\nz dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne\nuskutočnené, tovar reálne dodaný (§ 8 zákona o DPH), a to práve osobou uvedenou\nna faktúre, to znamená, že zdaniteľné plnenie mu bolo dodané a DPH bola voči nemu\nuplatnená práve platiteľom DPH, uvedeným na faktúre.\nNeobstoja teda námietky žalobcu uvedené v odvolaní, že správca dane, ani žalovaný\nneprodukovali žiaden dôkaz preukazujúci vedomosť žalobcu o podvodnom konaní jeho\ndodávateľa, za čo zároveň nemožno pričítať zodpovednosť na ťarchu žalobcu a rozširovať\ntak mieru jeho dôkazného bremena. Odvolací súd s poukazom na § 29 ods. 8 zákona\no správe daní pripomína, že dôkazné bremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného\nplnenia leží predovšetkým na daňovom subjekte, pričom nemožno opomenúť, že cieľom\nuznaným a podporovaným šiestou smernicou Rady Európskej únie o spoločnom systéme\ndane z pridanej hodnoty je boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadom zneužívania\n(pozri najmä rozsudky z 29. apríla 2004, Gemeente Leusden a Holin Group, C-487/01\na C-7/02, Zb. s- I-5337, bod 76, ako aj z 21. februára 2006, Halifax, a i., C-255/02, Zb.\ns. I.1609, bod 71).\nZ administratívneho spisu vyplýva, že správca dane aplikujúc zásadu voľného\nhodnotenia dôkazov podľa § 2 ods. 3 zákona o správe daní s prihliadnutím na jeho\npovinnosť dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli\nzistené čo najúplnejšie, vykonal rozsiahle dokazovanie. Záver, ktorý správca dane\nzo zistených skutkových okolnosti urobil a žalovaný ustálil, zodpovedá zásadám logického\nmyslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona\no DPH. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobcom predloženým daňovým\ndokladom, predovšetkým vo svetle kontrolných zistení v rámci obchodného reťazca\nu obchodných dodávateľov a odberateľov žalobcu, absentuje reálny základ, čo oprávnene\nvzbudzuje dosiaľ neodstránené pochybností o uskutočnení deklarovaných zdaniteľných\nplnení, na základe ktorých si žalobca uplatnil právo na nadmerný odpočet, ako\ni o vierohodnosti účtovnej evidencie žalobcu (§ 29 ods. 8 zákona o správe daní).\n\n11\n\nBolo potrebné, aby sám žalobca preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné\nopatrenia s odbornou starostlivosťou vyplývajúcou z jeho podnikateľskej činnosti, aby\nzabránil tomu, že reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov, bude spochybnené.\nVzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok\nkrajského súdu ako vecne správny a v súlade so zákonom potvrdil. Rozhodnutia žalovaného\na správcu dane obsahujú všetky zákonom požadované náležitosti. Z týchto podstatných\ndôvodov napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave ako vecne správny podľa § 250ja\nods. 3 veta druhá OSP v spojení s § 219 ods. 1, ods. 2 OSP potvrdil.»\nÚstavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho\nrozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo\nrelevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov\na obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky\notázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,\nprípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby\nzachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie\nrozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ\nrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo\núčastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).\nÚstavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudkov najvyššieho\nsúdu dospel vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľky, že najvyšší súd dostatočne neodôvodnil\nsvoje rozhodnutie, k záveru, že táto argumentácia v sťažnosti sťažovateľky neobstojí.\nNajvyšší súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné\notázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré sťažovateľka v odvolaní nastolila.\nNajvyšší súd podrobne vysvetlil, z akých dôvodov považoval odvolanie sťažovateľky\nza nedôvodné. Pokiaľ dospel k záveru o tom, že sťažovateľka neuniesla dôkazné bremeno,\nktoré bola povinná znášať, aj tento svoj záver dostatočne odôvodnil, keď vychádzal z toho,\nže ak si platiteľ uplatňuje nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty z dodávateľskej\n\n12\n\nfaktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľný obchod bol reálne uskutočnený a tovar\n(v tomto prípade rezné kotúče na betón) mu bol skutočne dodaný platiteľom dane z pridanej\nhodnoty, ktorý faktúru vystavil, a tým boli splnené podmienky na odpočet dane. Daňové\nkonanie je ovládané zásadou prejednávacou, a nie vyšetrovacou – daňové subjekty musia\nvo vlastnom záujme postupovať tak, aby uskutočnenie každého zdaniteľného obchodu boli\nspôsobilé preukázať. Pokiaľ sťažovateľka v priebehu konania poukazovala na to, že daňové\norgány od nej vlastne žiadali preukazovanie (aj) zdaniteľných obchodov subjektov\nna predchádzajúcich miestach reťazca, je potrebné vychádzať zo základných pravidiel dane\nz pridanej hodnoty, z ktorých vyplýva, že daň musí byť v reťazci za dodaný tovar najprv\nodvedená až potom môže byť odpočítaná.\nAj ústavný súd je vo vzťahu k namietanej nezákonnosti výsluchu svedka\n(ktorý bol konateľom\n\nod 16. januára 2010 do 19. októbra 2011 a pri\n\nsvojom výsluchu uviedol, že sťažovateľku nepozná, žiadny tovar jej nepredal a žiadne\nfinančné prostriedky od nej neprevzal) a jej posúdeniu toho názoru, že ak by mali byť\ndôvodom zrušenia rozhodnutia iba formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné alebo\npre účastníka výhodnejšie rozhodnutie, nie je namieste rozhodnutie zrušiť iba preto, aby sa\nproces zopakoval a tieto vady odstránili.\nÚstavný súd sa stotožňuje s dôvodmi najvyššieho súdu uvedenými v jeho rozhodnutí\na považuje ho za ústavne konformné aj preto, že rešpektuje základné zásady, na ktorých je\nvybudovaná právna úprava dane z pridanej hodnoty. S ohľadom na znenie zákonných\nustanovení citovaných najvyšších súdom, takéto závery nie sú v rozpore s ich účelom\na zmyslom a nemožno ich považovať za dôsledok ústavne nekonformného výkladu týchto\nustanovení.\nUž len z týchto dôvodov je zrejmé, že sťažovateľkou označené základné práva\nrozhodnutím najvyššieho súdu nemohli byť porušené, a už len z týchto dôvodov je namieste\nsťažnosť sťažovateľky odmietnuť podľa § 25 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej\nneopodstatnenosti.\n\n13\n\nVzhľadom na odmietnutie sťažnosti už nebolo potrebné osobitne sa zaoberať\nnávrhom na vydanie dočasného opatrenia, kde sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd\nodložil vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu.\nZ uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej\nčasti tohto rozhodnutia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 14. januára 2016\n\n14", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "daň-daňová kontrola", "správne súdnictvo-rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:75dd40d6-2fa6-4c18-b208-5653a0ec3b7d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 288/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 288/05 z 13. 12. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-12-13", "citacie_n": 1777, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:75dd40d6-2fa6-4c18-b208-5653a0ec3b7d"}, {"guid": "ussr:e728d97f-595e-412c-878c-042ec2d9bd82", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 50/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 50/05 z 23. 2. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-02-23", "citacie_n": 306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e728d97f-595e-412c-878c-042ec2d9bd82"}, {"guid": "ussr:332bb6dc-9ead-4da0-982f-ce72f4c389bf", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 20/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 20/05 z 26. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-26", "citacie_n": 1749, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:332bb6dc-9ead-4da0-982f-ce72f4c389bf"}, {"guid": "ussr:5ef19834-e37b-4d51-8c72-05f31057a0ea", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 1/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/05 z 5. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-05", "citacie_n": 2095, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5ef19834-e37b-4d51-8c72-05f31057a0ea"}, {"guid": "ussr:58c096c4-a5e6-425b-b9e4-fd2c8a14fd54", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 16/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 16/04 z 30. 1. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-01-30", "citacie_n": 1955, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:58c096c4-a5e6-425b-b9e4-fd2c8a14fd54"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:d5a54e9a-1da4-4b84-ae75-9c710dd6d5d7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.48.2018.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 48/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 48/2018 z 7. 2. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-02-07", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.48.2018.1"}, {"guid": "ussr:ca6b7bd1-bd8b-46d4-9c5b-9e5b3f447765", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.906.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 906/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 906/2016 z 15. 12. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-12-15", "citacie_n": 32, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.906.2016.1"}, {"guid": "d1657fcd-bba1-4cc8-bdb9-4e90de8b4b8c:faf2faa1-a98d-4eae-95fe-c577859496f5", "ecli": "ECLI:SK:SpSBB:2025:6023200063.1", "spisova_znacka": "BB-75S/12/2023", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Banskej Bystrici sp. zn. BB-75S/12/2023 z 29. 5. 2025", "sud": "Správny súd v Banskej Bystrici", "datum_vydania": "2025-05-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBB:2025:6023200063.1"}, {"guid": "874d4b02-cc83-46d9-9ab2-fd81d87c08b4:07ec3625-f8c4-4b85-a774-e4242b38645c", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2026:1120212733.3", "spisova_znacka": "10Co/112/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 10Co/112/2025 z 5. 3. 2026", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2026-03-05", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:1120212733.3"}, {"guid": "e4deef4b-96cd-4659-b81b-e47c6f9df685:dabcf51a-1997-49df-aa9d-24562402da87", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2018:5316203291.1", "spisova_znacka": "7Co/62/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 7Co/62/2018 z 27. 3. 2018", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2018-03-27", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2018:5316203291.1"}, {"guid": "7eb2f18e-06e2-4451-a76b-2daa2c22da44:7f4812ca-8b88-4a17-9f93-4ed54e6de31d", "ecli": "ECLI:SK:MSBA4:2025:1120212733.3", "spisova_znacka": "B1-7C/42/2020", "nazov": "Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV sp. zn. B1-7C/42/2020 z 13. 6. 2025", "sud": "Mestský súd Bratislava IV", "datum_vydania": "2025-06-13", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:MSBA4:2025:1120212733.3"}]}