{"guid": "ussr:362c30bc-9a0d-47d4-b14a-58e1b2272503", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.22.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 22/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 22/2016 z 14. 1. 2016", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 14. januára 2016, sp. zn. II. ÚS 22/2016, ECLI:SK:USSR:2016:2.US.22.2016.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Sergej Kohut", "sudca_id": 1079, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/sergej-kohut-1079", "datum_vydania": "2016-01-14", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-44.odsek-1", "nazov": "čl. 44 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-44.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-44"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "nazov": "čl. 46 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-9.odsek-3", "nazov": "čl. 9 ods. 3 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-9.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-9"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 44 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 44 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 44 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o prístupe k informáciám čl. 9 ods. 3", "nazov": "Dohovor o prístupe k informáciám čl. 9 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o prístupe k informáciám čl. 9 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-44", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-9", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/362c30bc-9a0d-47d4-b14a-58e1b2272503", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.22.2016.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.22.2016.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.22.2016.1/text", "citacie_n": 1, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 22/2016-17\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. januára 2016 v senáte\nzloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa\na Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť Lesoochranárskeho zoskupenia VLK,\nTulčík 310, zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20, Košice, vo veci\nnamietaného porušenia čl. 44 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky,\nčl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 9 ods. 3 Dohovoru\no prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe\nk spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia postupom v konaní a uznesením\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Sžo 24/2014 z 29. januára 2015 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\nLesoochranárskeho\n\nzoskupenia\n\nVLK\n\nodmieta\n\nako\n\nzjavne\n\nneopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. marca 2015\ntelefaxom doručená sťažnosť Lesoochranárskeho zoskupenia VLK, Tulčík 310 (ďalej len\n„sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20, Košice, ktorá\n\nbola doplnená predložením originálu 31. marca 2015 a ktorou namieta porušenie\nčl. 44 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),\nčl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)\na čl. 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom\nprocese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia (ďalej len\n„Aarhuský dohovor“) postupom v konaní a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Sžo 24/2014 z 29. januára 2015 (ďalej aj len\n„napadnuté rozhodnutie“).\nZo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ procesným podaním oznámil svoj vstup\ndo konania vedeného Ministerstvom životného prostredia Slovenskej republiky (ďalej len\n„ministerstvo“), ktoré bolo začaté na základe žiadosti oprávneného subjektu o povolenie\nvýnimky zo zákazov ustanovených § 35 ods. 1 zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody\na krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZOPK“).\nRozhodnutím ministerstva sp. zn. 7454/2012-2.2 z 11. októbra 2012 vydaným\nv tomto konaní bola žiadateľovi povolená výnimka spočívajúca v odstrele (tiež držaní\na preprave) jedného jedinca medveďa hnedého vo vybraných poľovných revíroch, pričom\nministerstvo v ňom zároveň vymedzilo podmienku, že odstrel možno realizovať\nod nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia do v ňom ustanoveného termínu. Sťažovateľ\npodal proti rozhodnutiu ministerstva sp. zn. 7454/2012-2.2 z 11. októbra 2012 rozklad,\no ktorom minister ministerstva (ďalej len „minister“) rozhodol rozhodnutím sp. zn.\n8531/2012-1.10 z 22. novembra 2012 tak, že rozklad zamietol a označené rozhodnutie\nministerstva potvrdil. Následne sťažovateľ podal 28. januára 2013 Krajskému súdu\nv Bratislave (ďalej len „krajský súd“) žalobu, ktorou sa domáhal zrušenia rozhodnutí\nministerstva a ministra. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 2 S 24/2013 z 13. novembra 2013\nžalobu zamietol (ďalej len „rozsudok z 13. novembra 2013“). Rozsudok krajského súdu\nz 13. novembra 2013 najvyšší súd uznesením sp. zn. 7 Sžo 24/2014 z 29. januára 2015\nzrušil, konanie zastavil a žiadnemu z účastníkov konania náhradu trov nepriznal.\n\n2\n\nV sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ, citujúc stanovisko správneho\nkolégia najvyššieho súdu č. Snj 72/2013 z 24. júna 2014, v prvom rade namieta, že\nnapadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu bolo vydané v konaní, „na ktoré nedopadá ani\nuvedené stanovisko“. Ďalej sťažovateľ naznačuje, že zastavenie konania podľa druhej hlavy\npiatej časti Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) prichádza do úvahy len\nv prípade splnenia podmienok ustanovených v § 248 a v § 250d ods. 3 OSP, pričom\nakcentuje aj § 250i ods. 1 OSP („Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd\nrozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže\nvykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia“). Zo vzájomných\nsúvislostí označených ustanovení Občianskeho súdneho poriadku sťažovateľ vyvodzuje\nprávny názor, v zmysle ktorého „pokiaľ najvyšší súd zastavil konanie bez toho, aby na to\nexistoval zákonom v § 248 O. s. p. predvídaný dôvod, odňal tým sťažovateľovi možnosť\nkonať pred súdom“.\nPodľa sťažovateľa je konanie o udelenie výnimky konaním, ktoré začína na žiadosť\nžiadateľa, a jemu nie je známe „a ani z rozhodnutia žalovaného správneho orgánu\nnevyplýva skutočnosť, že by žiadateľ zobral svoju žiadosť o udelenie výnimky späť“.\nV nadväznosti na uvedené sťažovateľ v ďalšej časti sťažnosti argumentuje právnym\nnázorom vysloveným najvyšším súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sžp 6/2013, podľa\nktorého „... je nepochybné, že účinky prvostupňového rozhodnutia počas konaní\nnenastali..., a preto pre druhostupňový správny orgán konajúci o rozklade bolo právne\nirelevantné, čo stanovil nižší orgán (lebo jeho závermi nie je na dispozitívny pokyn\núčastníka viazaný), ale naopak mal preveriť, ako tieto podmienky a závery stanovil, t. j.\nv zmysle § 61 ods. 3 a § 59 ods. 1 Správneho poriadku v plnom rozsahu aplikovať zásadu\ndvojinštančnosti správneho konania a o podanej žiadosti finálne rozhodnúť, tzv. potvrdiť\nnapadnuté rozhodnutie alebo žiadosti procesne nevyhovieť. V danom prípade potom nešlo\no vyhodnotenie otázky, či by týmto rozhodnutím žalobca dosiahol priaznivejšieho\npostavenia... ale iba o naplnenie kompetenčnej povinnosti konajúceho orgánu... rozhodnúť\no rozklade účastníka. Tak však žalovaný konal, a preto naplnil v zmysle hore uvedených\nzáverov zrušovací dôvod uvedený v § 250j ods. 2 písm. a) O. s. p.“.\n\n3\n\nSťažovateľ tvrdí, že napadnutými rozhodnutiami najvyššieho súdu je „ukrátený\nna svojich právach, keďže mu najvyšší súd odoprel právo ktoré mu vyplýva z čl. 9 ods. 3\nAarhuského dohovoru a urobil ho abstraktným a imaginárnym bez možnosti reálne sa\ndomôcť preskúmania nezákonného rozhodnutia správneho orgánu...\nPostup najvyššieho súdu v skutočnosti znamená, že nie len v tomto konaní, ale aj\nv mnohých ďalších konaniach o žalobách sťažovateľa, by tento bol zbavený možnosti reálne\nsa domôcť preskúmania zákonnosti rozhodnutí v oblasti ochrany prírody.\nSťažovateľovi bolo najvyšším súdom odopreté preskúmanie jeho odvolania voči\nzamietavému rozsudku prvostupňového súdu, práve pre uplynutie doby platnosti výnimky.\nSťažovateľ vidí v argumentácii najvyššieho súdu zásadný problém spočívajúci v tom,\nže akceptovaním tohto názoru... by účasť sťažovateľa v konaniach podľa zákona o ochrane\nprírody a krajiny stala úplne neúčinnou a nie viac než formálnou. Za týchto okolností by\nnebolo nielen možné uvažovať o akomkoľvek zmysle účasti sťažovateľa v konaniach\ntýkajúcich sa životného prostredia vo všeobecnosti, ale ani o naplnení jeho práv, ktorých\nporušenie namieta touto sťažnosťou.“.\nV závere sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že pravidelne v obdobných konaniach\npred všeobecnými súdmi podáva vo veciach návrhy na odklad vykonateľnosti správnych\nrozhodnutí, avšak najvyšší súd tieto návrhy nepovažuje za takú skutočnosť, ktorá by mohla\novplyvniť rozhodnutia najvyššieho súdu o zastavení konania.\nNa základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález:\n„Právo sťažovateľa Lesoochranárskeho zoskupenia VLK\n- domáhať sa zákonným postupom svojho práva pred súdom Slovenskej republiky\nzakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR,\n- na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 ods. 1 Ústavy SR,\n- domáhať sa na súde preskúmania zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy\nukracujúceho ho na jeho právach zakotveného v čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,\n- napadnúť v správnom a súdnom konaní úkony a opomenutia orgánov verejnej\nmoci, ktoré sú v rozpore s vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia podľa čl. 9\n\n4\n\nods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a\nprístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia,\n- na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a slobôd,\nbolo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžo/24/2014 zo dňa\n29. 1. 2015 a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené.\nÚstavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky\npokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.\nÚstavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky 7Sžo/24/2014 zo dňa 29. 1. 2015 a vracia vec Najvyššiemu súdu Slovenskej\nrepubliky na ďalšie konanie.\nOdporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.\nPri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené\nv § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto\nustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,\nnávrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy\n\n5\n\npodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd\nna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd\nmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nZ § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri\npredbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.\nV súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide\nvtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci\nnemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to\nbuď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím\npríslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých\nsa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno\npovažovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť\nporušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť\npo jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).\nPodľa čl. 44 ods. 1 ústavy každý má právo na priaznivé životné prostredie.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím\norgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto\nrozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené\npreskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.\nPodľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\noprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\n\n6\n\nPodľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru navyše bez toho, aby boli dotknuté procesy\nskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2, každá Strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky\nuvedené v jej národnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístup\nk správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie konaní a opomenutí\nprávnických a fyzických osôb a verejných inštitúcií, ktoré sú v rozpore s jej národným\nprávom v oblasti životného prostredia.\nAko vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ sa domáha, aby ústavný súd vyslovil\nporušenie v sťažnosti označených základných práv garantovaných ústavou a práv\ngarantovaných kvalifikovanými medzinárodnými zmluvami, ku ktorému malo dôjsť\nvydaním napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, ako aj postupom, ktorý predchádzal\njeho vydaniu. Sťažovateľ argumentuje, že prostredníctvom napadnutého rozhodnutia bol\nde iure pozbavený možnosti meritórneho prerokovania a rozhodnutia o dôvodoch, ktoré\npodľa jeho názoru spôsobovali nezákonnosť správnymi žalobami napadnutých rozhodnutí\nsprávnych orgánov a aj ujmu na jeho právach a právom chránených záujmoch. Sťažovateľ\ntvrdí, že k namietaným zásahom do jeho práv došlo z dôvodu, že najvyšší súd nepostupoval\npri výklade a aplikácii práva v súlade s požiadavkami Aarhuského dohovoru.\nV nadväznosti na obsah sťažnosti ústavný súd s poukazom na svoju doterajšiu\njudikatúru považuje za potrebné pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať\na posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov\nviedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol\nnáležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu\nvšeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti\núčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami\no ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že\nmôže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu\npredchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo\nslobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly\nzo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo\n\n7\n\narbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali\nza následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00).\nPredmetom preskúmavania v konaní pred ústavným súdom je napadnuté rozhodnutie\nnajvyššieho súdu, ako aj postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu. Napadnutým rozhodnutím\nnajvyšší súd zastavil konanie o preskúmaní zákonnosti rozhodnutí vydaných správnymi\norgánmi v konaniach o povolenie výnimky podľa § 40 ods. 2 a 3 písm. c) ZOKP zo zákazov\nustanovených v § 35 ods. 1 ZOPK. Najvyšší súd odôvodnil zastavenie napadnutých konaní\nz dôvodu zániku predmetu konania v správnom súdnictve v dôsledku uplynutia času,\ndo ktorého bola realizácia výnimky na odstrel medveďa hnedého povolená.\nPo preskúmaní sťažnosťou napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu ústavný súd\ndospel k záveru, že najvyšší súd v ňom po materiálnej stránke zjavne vychádzal\nzo stabilného interpretačného prístupu k aplikácii ustanovení piatej časti Občianskeho\nsúdneho poriadku regulujúcich podstatu správneho súdnictva a jeho účelové zameranie\nv právnom štáte. Tento prístup najvyššieho súdu je predznačený jeho ustálenou judikatúrou,\nktorá je premietnutá napr. do rozhodnutia sp. zn. 4 Sž 98-102/02 zo 17. decembra 2002,\nv ktorom sa uvádza: „rozhodnutie sa nezrušuje iba preto, aby sa zopakoval proces\na odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre\núčastníka. Ustanovenie § 250i ods. 3 OSP jasne zakladá prekážku, účelom ktorej je\nzabrániť zrušovaniu rozhodnutí správnych orgánov zo strany správnych súdov, ktoré sú po\nhmotnoprávnej stránke nezvratné, t. j. ich zmenu nemožno dosiahnuť opakovaním procesu\npre vady správneho konania. Neznamená to však, že správne orgány nemusia rešpektovať\nzákladné zásady správneho konania, medzi ktoré nepochybne patrí zásada súčinnosti\nsprávneho orgánu a účastníkov konania, avšak pokiaľ porušenie tejto zásady nemá, tak ako\nv danom prípade, vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, smerovalo by zrušenie\nnapadnutého rozhodnutia k čisto formalistickému zopakovaniu správneho konania.“\nÚčastník konania (sťažovateľ) si sám musí uvedomovať potrebu reálneho dopadu\nsúdneho rozhodnutia nielen na procesné práva a povinnosti účastníka správneho konania,\n\n8\n\nale aj na jeho reálnu možnosť privodiť vecne iné, či pre účastníka konania výhodnejšie\npostavenie.\nÚstavný súd zdôrazňuje, že ani sťažnosťou napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu\nnie je spôsobilé porušiť právo sťažovateľa účinne sa zúčastniť konania vedeného\nministerstvom vo veci povolenia výnimky z ochrany medveďa hnedého podľa § 35 ods. 1\nZOKP. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na skutočnosť, že sťažovateľ si síce\nprostredníctvom sťažnosti právo zúčastniť sa tohto konania chráni, avšak neuvádza, akým\nspôsobom by ho chcel v konkrétnych okolnostiach posudzovaných vecí realizovať. Ak by aj\nsúdy v správnom súdnictve sťažovateľovi vyhoveli a ním napadnuté administratívne\nrozhodnutia zrušili a veci vrátili ministerstvu na ďalšie konanie, ministerstvo by nemalo inú\nmožnosť, len také konanie zastaviť, pretože jeho predmet – výnimka – zanikol uplynutím\nčasu, na ktorý bol povolený, pričom nejde o konanie, ktoré by bolo možné začať z úradnej\npovinnosti. Osobitne je možnosť účinne realizovať práva podľa Aarhuského dohovoru\nsťažená v prípade, keď na základe platne udelenej výnimky už došlo k odstrelu chráneného\nživočícha (medveďa hnedého).\nÚstavný súd poukazuje aj na stanovisko správneho kolégia najvyššieho súdu\nč. Snj 72/2013 z 24. júna 2014, v ktorom najvyšší súd argumentuje aj s poukazom na nález\nústavného súdu sp. zn. III. ÚS 341/07 z 1. júla 2008, v ktorom sa okrem iného uvádza, že\n„v aplikačnej činnosti štátnych orgánov treba zohľadniť účel zákona“, pričom\n„nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahrňujúcej aplikáciu abstraktných\nprávnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu\na zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy\no metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu\nprednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť\nk zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu.\nViazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy totiž neznamená výlučnú\na bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných\nzákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 Ústavy nepredstavuje iba viazanosť\nštátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona.“. Z citovaného právneho názoru\n\n9\n\nústavného súdu potom najvyšší súd v stanovisku správneho kolégia vyvodil, že „ak žalobca\nnepreukázal ukrátenie na svojich subjektívnych právach, ktoré mu malo vzniknúť\nrozhodnutím o zastavení konania, je namieste, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého\nstupňa o zamietnutí žaloby potvrdil ako vecne správny“.\nPodľa § 82 ods. 9 písm. a) ZOPK orgán ochrany prírody konanie podľa tohto zákona\nzastaví, ak dôvod na konanie odpadol.\nPodľa § 89 ods. 3 písm. b) ZOPK rozhodnutie vydané podľa tohto zákona stráca\nplatnosť uplynutím času, na ktorý bolo vydané.\nZ napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že v čase rozhodovania\nkrajského súdu o žalobách sťažovateľa uplynul čas, do ktorého bola povolená realizácia\nvýnimky na odstrel medveďa hnedého v označených poľovných revíroch alebo lokalitách,\nzanikla teda výnimka ako taká, a tým zanikol aj predmet konania.\nVo vzťahu k citovaným ustanoveniam ZOPK, ktoré regulujú procesné aspekty\nrozhodovania v konaniach podľa ZOPK, najvyšší súd vo svojom napadnutom rozhodnutí\nzdôraznil aplikáciu § 244 ods. 3 OSP odôvodnením, že „v čase rozhodovania súdu prvého\nstupňa už uplynul čas, na ktorý bola povolená výnimka preskúmavaným rozhodnutím\nžalovaného. V dôsledku toho napadnuté rozhodnutie správneho orgánu stratilo platnosť.\nPodmienky pre postup podľa V. časti druhej hlavy OSP preto splnené neboli... konaniu\na rozhodnutiu vo veci bránila neodstrániteľná prekážka konania, ktorou je nedostatok\nprávomoci súdu na preskúmanie neexistujúceho rozhodnutia.“.\nPodľa názoru ústavného súdu je odkaz najvyššieho súdu na § 244 ods. 3 OSP\nv konkrétnych okolnostiach sťažovateľových vecí správny. Správne súdnictvo je primárne\nprostriedkom ochrany subjektívnych práv adresáta výkonu verejnej správy v jej\nnajrôznejších podobách. Len sekundárne je kritériom poskytovania tejto ochrany zákonnosť\nverejno-mocenských aktivít verejnej správy. Inými slovami, správne súdnictvo v systéme\nprávneho štátu nemá slúžiť naprávaniu nezákonnosti vo verejnej správe bez akéhokoľvek\n\n10\n\nzreteľa na dopad eventuálne zistenej nezákonnosti na subjektívno-právnu pozíciu\ndotknutého. Preto nemožno vyhovieť takému návrhu na začatie konania v správnom\nsúdnictve, ktorého prerokovanie síce vedie k zisteniu formálneho rozporu činnosti verejnej\nsprávy so zákonom, no zároveň v ňom nebude preukázaný žiaden zásah do individuálnej\nsféry navrhovateľa. Účelom správneho súdnictva nie je náprava nezákonnosti vo verejnej\nspráve, ale účinná ochrana subjektívnych práv fyzickej osoby alebo právnickej osoby, voči\nktorej je verejná správa v jednotlivom prípade vykonávaná.\nV posudzovanom prípade s ohľadom na právny stav určený citovanými\nustanoveniami ZOPK v spojení s relevantnými skutkovými okolnosťami (pred rozhodnutím\nkrajského súdu o sťažovateľovej žalobe už uplynulo obdobie, na ktoré boli preskúmavanými\nadministratívnymi rozhodnutiami priznané sťažovateľom kritizované oprávnenia) je\nzreteľné, že prípadné meritórne prerokovanie sťažovateľovej žaloby nemôže za žiadnych\nokolností viesť k poskytnutiu účinnej ochrany jeho subjektívnym právam. Preto skutočnosť,\nže konanie o žalobe podanej podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku\nbolo ukončené procesne, teda zastavením a bez meritórneho rozhodnutia o dôvodoch\nžaloby, vedie už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti k záveru, že základnému právu\npodľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy sťažovateľa bola poskytnutá ochrana v medziach zákonov,\nktoré tieto ustanovenia vykonávajú (čl. 51 ods. 1 ústavy).\nVo vzťahu k sťažovateľovým námietkam, ktorými poukazuje na iné rozhodnutia\nnajvyššieho súdu v jeho porovnateľných veciach, ústavný súd odkazuje na už uvedené\nzjednocovacie stanovisko správneho kolégia najvyššieho súdu č. Snj 72/2013 z 24. júna\n2014, ktorým bola využitá zjednocovacia právomoc priznaná kolégiám najvyššieho súdu\npodľa § 21 ods. 3 písm. a) zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“). Zákonnou\npodmienkou využitia uvedenej právomoci kolégia najvyššieho súdu je zistenie, že došlo\nk rozdielom vo výklade právnych noriem v právoplatných rozhodnutiach senátov toho\nistého kolégia. Zjednocovacia právomoc kolégií najvyššieho súdu smeruje k napĺňaniu\nprávnej istoty ako imanentného znaku právneho štátu (napr. PL. ÚS 36/95), ktorého\nsúčasťou je požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní\n\n11\n\nv rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95\na II. ÚS 80/99). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej\nprávnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno\nobjektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (m. m. PL. ÚS 21/00,\nPL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05).\nAj z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Beian\nv. Rumunsko zo 6. 12. 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých,\nprípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému\n(v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch\npráva). K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie.\nZ hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila\nako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí\nrozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.\nÚstavný súd konštatuje, že vo sfére, ktorá viedla sťažovateľa k iniciácii viacerých\nkonaní v správnom súdnictve, najvyšší súd postupoval v súlade s požiadavkami\nvyplývajúcimi zo zákona o súdoch, z princípu právneho štátu (čl. 1 ods. 1 ústavy), ako aj\njudikatúry ESĽP, keď prijal zjednocovacie stanovisko. Právny význam zjednocovacieho\nstanoviska z 24. júna 2014 spočíva v tom, že odo dňa jeho vydania sú ním senáty správneho\nkolégia najvyššieho súdu v záujme zabezpečenia právnej istoty viazané, t. j. pri nezmenenej\nprávnej úprave sú povinné toto stanovisko rešpektovať a z neho pri posudzovaní tzv.\nsprávnych žalôb v identických alebo obdobných prípadoch vychádzať, a to bez ohľadu\nna svoje predchádzajúce rozhodnutia. K takým rozhodnutiam patria aj tie, na ktoré\nsťažovateľ vo svojich sťažnostiach argumentačne poukazuje (rozhodnutie sp. zn.\n1 Sžp 6/2013 z 24. septembra 2013 a rozhodnutie sp. zn. 1 Sžp 13/2013 z 13. mája 2014).\nPodľa stanoviska správneho kolégia najvyššieho súdu č. Snj 72/2013 z 24. júna 2014\n«ak došlo k uplynutiu lehoty na odstrel chráneného živočícha až v priebehu konania\no rozklade, potom správny orgán musí zastaviť konanie celé. Ak však dôjde len k zastaveniu\nkonania o rozklade, aj potom s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu č. R 103/2011,\n\n12\n\nformálne zopakovanie administratívneho konania nepredstavuje pre účastníka vo vzťahu\nk skutkovej stránke veci reálnu možnosť dosiahnuť rozhodnutie v jeho prospech a za\ntakýchto okolností platí, že nie každé porušenie procesného predpisu má za následok\nporušenie práv účastníka konania. Platí to najmä vtedy, ak sa účastníkovi inak vyhovie\nvo veci samej, kedy duplicitne reparovať čiastkové pochybenia nie je potrebné. Zákon\no ochrane prírody dáva do právomoci orgánu o ochrane prírody zastaviť konanie, ak dôvod\nna konanie odpadol a súčasne zakotvuje, že rozhodnutie vydané podľa tohto zákona stráca\nplatnosť uplynutím času, na ktoré bolo vydané.\nZa takýchto okolností „odpadnutím dôvodu na konanie“ treba rozumieť v prípade\nčasovo limitovaného rozhodnutia aj stratu „platnosti rozhodnutia“ ako právny dôvod, ktorý\nmá za následok odpadnutie predmetu konania v dôsledku uplynutia času, na ktoré bolo\nvydané. Neplatnosť výnimky nemožno spájať len so skutočnosťou, že predmet konania\nzanikol napr. uhynutím zvieraťa (medveďa hnedého).\nAk podľa § 82 ods. 9 písm. a) v spojení s § 89 ods. 3 písm. b) zákona o ochrane\nprírody došlo k zastaveniu správneho konania z dôvodu, že uplynutím času, ktorým bolo\nuplynutie lehoty na odstrel chráneného živočícha – medveďa hnedého, odpadol dôvod na\nkonanie o povolení výnimky, je takýto postup a rozhodnutie v súlade so zákonom.\nAk rozhodnutie orgánu ochrany prírody o povolení na usmrtenie chráneného\nživočícha – medveďa hnedého podľa § 89 ods. 3 zákona o ochrane prírody stratilo platnosť\nuplynutím času, na ktoré bolo vydané, odpadol dôvod na ďalšie konanie o povolenie takejto\nvýnimky. Rozhodnutie orgánu ochrany prírody podľa § 82 ods. 9 písm. a) zákona o ochrane\nprírody správneho orgánu potom nemá predmet konania, lebo takýmto predmetom konania\nnie je zviera, na odstrel ktorého bola potrebná výnimka, ale predmetom správneho konania\nje právna podmienka, ktorou je samotná výnimka. Ak takáto výnimka neexistuje, lebo jej\nplatnosť zanikla, potom súčasne odpadol aj predmet správneho konania a súd prvého\nstupňa musí zamietnuť žalobu proti takémuto rozhodnutiu zastavení konania o neplatnej\nvýnimke zamietnuť.».\nPozornosti ústavného súdu neuniklo, že sťažnosťou napadnuté rozhodnutie\nnajvyššieho súdu nemalo za následok nevyhovenie sťažovateľovej žalobe, teda nešlo\no rozhodnutie, ktoré by mu privodilo negatívny výsledok z vecného hľadiska. Najvyšší súd\n\n13\n\nnapadnutým rozhodnutím o sťažovateľovej správnej žalobe konanie zastavil, čím mu\nprivodil negatívny výsledok procesného charakteru, ale bez meritórneho vysporiadania sa\nso žalobnými dôvodmi. Zistený fakt má priamu súvislosť s obsahom základného práva\nna súdnu ochranu a vo sfére správneho súdnictva nepochybne aj so základným právom\nzaručeným čl. 46 ods. 2 ústavy, pretože nezákonné procesné zastavenie konania môže\nnadobudnúť až rozmery odmietnutia spravodlivosti (napr. m. m. III. ÚS 467/2015).\nV tejto súvislosti však ústavný súd musí opätovne podčiarknuť svoje postavenie\nnezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti oddeleného od sústavy všeobecného\nsúdnictva (čl. 124 ústavy). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd\na všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach\npatriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať\nvšeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha\nústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie\na aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy\n(I. ÚS 13/01).\nPodstata základného práva na súdnu ochranu i základného práva zaručeného\nčl. 46 ods. 2 ústavy v sťažovateľových veciach vyžadovala, aby súdy v správnom súdnictve\nzabezpečili nápravu eventuálneho nezákonného ukrátenia sťažovateľa na jeho právach či\nprávom chránených záujmoch. Ako však už bolo uvedené, konkrétne okolnosti\nposudzovanej veci neumožňovali správnemu súdu takto vymedzený účel naplniť, pretože\nv čase jeho rozhodovania už prípadné zásahy do sťažovateľových práv nepôsobili. Uplynula\ntotiž doba, počas ktorej bolo možné využiť administratívnymi rozhodnutiami zakotvené\npráva, priznanie a následný výkon ktorých sa sťažovateľ svojou správnou žalobou snažil\nodvrátiť. Napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvôle a je\ndostatočne odôvodnené, a preto ústavný súd nie je oprávnený a ani povinný tento postup\na hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04), pričom v tejto situácii\nnemá ani dôvod zasahovať do právnych názorov najvyššieho súdu vyslovených\nv napadnutom rozhodnutí.\n\n14\n\nNa tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľove námietky,\nna ktorých založil svoje tvrdenie o porušení základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a 2\nústavy, sú nedôvodné, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenej.\nObdobný záver možno formulovať aj vo vzťahu k právu na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru s poukazom na ustálenú judikatúru ústavného súdu,\nv ktorej sa opakovane uvádza, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca\nv základnom zákone Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu\nochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97), a preto\nv obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07). Navyše ústavný\nsúd poukazuje aj na skutočnosť, že z judikatúry ESĽP (napr. rozsudok zo 16. 7. 1971\nvo veci Ringeisen c. Rakúsko, séria A, č. 13) možno vyvodiť limitovaný priestor pre\nuplatňovanie práva na spravodlivé súdne konanie v správnom súdnictve (pojem „občianske\npráva a záväzky“ a „trestné obvinenie“). Ústavný súd nepovažuje za potrebné vo veciach\nsťažovateľa k tejto otázke zaujať meritórny postoj, keďže bez ohľadu na odpoveď by\nk záveru o porušení práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru\nnapadnutými rozhodnutiami najvyššieho súdu nemohol dospieť.\nRovnaký záver ako vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy je potrebné podľa názoru\nústavného súdu formulovať aj vo vzťahu k namietanému porušeniu práva zaručeného\nčl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, keďže jeho aplikácia je viazaná na splnenie podmienok\nvyplývajúcich z vnútroštátneho práva. Tieto sú v podmienkach Slovenskej republiky\nv správnom súdnictve predurčené jeho (už spomínaným) primárnym účelovým zameraním\nna ochranu subjektívnych práv žalobcu. Preto, ak súd v správnom súdnictve nemohol pre\nnedostatok vplyvu preskúmavaných rozhodnutí orgánov verejnej správy na subjektívne\npostavenie sťažovateľa preskúmať ich zákonnosť, potom rešpektoval vnútroštátne\npodmienky uplatnenia práva zaručeného čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru. Z toho vyplýva,\nže v sťažovateľom namietaných prípadoch k porušeniu čl. 9 ods. 3 Aarhuskeho dohovoru\nnemohlo dôjsť.\n\n15\n\nVo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na priaznivé životné\nprostredie podľa čl. 44 ods. 1 ústavy ústavný súd predznamenáva, že ide o základné právo\nhmotnoprávnej povahy, ktorého sa možno domáhať len medziach zákonov, ktoré toto\nustanovenie ústavy vykonávajú (čl. 51 ods. 1 ústavy).\nNa vec sťažovateľa je podľa názoru ústavného súdu v plnom rozsahu aplikovateľná\nustálená judikatúra, v ktorej sa zdôrazňuje, že všeobecný súd v zásade nemôže byť\nsekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto\nporušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy\nvyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou\ninštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa\nčl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom\nnahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,\naby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový\nzáklad rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy\n(obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08). Keďže ústavný súd v súvislosti s namietaným\nporušením práv procesného charakteru dospel k záveru, že k ich porušeniu nemohlo dôjsť,\ntak z toho možno v súlade s ustálenou judikatúrou dospieť k záveru, že napadnutými\nrozhodnutiami nemohlo dôjsť ani k porušeniu základného práva podľa čl. 44 ods. 1 ústavy.\nNa základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť\nsťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\nKeďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch\nuplatnených v sťažnosti nerozhodoval.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 14. januára 2016\n\n16", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "arbitrárnosť", "mimovládne organizácie", "minister, ministerstvo", "nesprávny úradný postup", "materiálna pravda", "výklad (interpretácia)-ústavne konformný", "práva a slobody – právo na ochranu životného prostredia a kultúrneho dedičstva-právo na priaznivé životné prostredie", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na inú právnu ochranu", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na prístup k súdu"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:20dd9343-b619-4359-a33e-657fbe24c9f5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:3.US.467.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 467/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 467/2015 z 22. 9. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-09-22", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.467.2015.1"}, {"guid": "ussr:b6b27bfa-d1f0-4c78-a8d4-d985b94a29a6", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 341/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 341/07 z 1. 7. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-07-01", "citacie_n": 1139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b6b27bfa-d1f0-4c78-a8d4-d985b94a29a6"}, {"guid": "ussr:30c1b457-b190-42e9-af01-34f2d01b0fe2", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 26/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 26/08 z 23. 1. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-01-23", "citacie_n": 494, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:30c1b457-b190-42e9-af01-34f2d01b0fe2"}, {"guid": "ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 195/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 195/07 z 31. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-31", "citacie_n": 1812, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb"}, {"guid": "ussr:fb2657f8-33ae-4282-9e9c-e0547657e646", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 71/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/07 z 26. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-26", "citacie_n": 498, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb2657f8-33ae-4282-9e9c-e0547657e646"}, {"guid": "ussr:386472fd-0d36-4ed1-82e1-ccfd6ad16085", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 328/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 328/05 z 29. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-29", "citacie_n": 1149, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:386472fd-0d36-4ed1-82e1-ccfd6ad16085"}, {"guid": "ussr:5c488fc7-129c-49c3-8cbc-8c8b8f67169c", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 6/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 6/04 z 19. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-19", "citacie_n": 1047, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c488fc7-129c-49c3-8cbc-8c8b8f67169c"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:4ff44017-7b03-4f36-a715-9b791b5982b4", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/01 z 14. 3. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-03-14", "citacie_n": 768, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4ff44017-7b03-4f36-a715-9b791b5982b4"}, {"guid": "ussr:62fed15e-44dc-44e7-b7d8-7b76b9e39e57", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.21.2000.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 21/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 21/00 z 15. 11. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-11-15", "citacie_n": 1359, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.21.2000.1"}, {"guid": "ussr:516ef6bd-ef7c-42ac-936a-fc1f813ee427", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.80.1999.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 80/99", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 80/99 z 18. 8. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-08-18", "citacie_n": 1187, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.80.1999.1"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "ussr:2115fe63-2931-418d-8fd9-44b09da4b2a4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 71/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/97 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 3317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1"}, {"guid": "ussr:62219be0-7cfc-4d8e-8884-ed8dcba1385d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.21.1998.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 21/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 21/98 z 5. 3. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-03-05", "citacie_n": 590, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.21.1998.1"}, {"guid": "ussr:78c3c2c8-5b23-4e3b-8b09-7770961882ff", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.36.1995.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 36/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 36/95 z 3. 4. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-04-03", "citacie_n": 849, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.36.1995.1"}, {"guid": "ussr:1d9f7480-257d-4edd-9f1f-79c6e292bfff", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.16.1995.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 16/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 16/95 z 24. 5. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-05-24", "citacie_n": 2672, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.16.1995.1"}, {"guid": "ussr:3f982ccb-cb68-4e9b-bffe-f3fd20913c11", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.87.1993.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 87/93", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 87/93 z 23. 9. 1993", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1993-09-23", "citacie_n": 1236, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.87.1993.1"}], "citovane_v": [{"guid": "933bce4c-712f-47e3-a67c-2300455c9de5:3fa3260b-63b8-418b-b787-d9389a486b0b", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2026:0823100183.1", "spisova_znacka": "2Sfk/45/2025", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 2Sfk/45/2025 z 30. 4. 2026", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2026-04-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2026:0823100183.1"}]}