{"guid": "ussr:ac33dad3-21c6-4acb-b19b-39a7ddcb9c39", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.206.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 206/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 206/2016 z 2. 3. 2016", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 2. marca 2016, sp. zn. II. ÚS 206/2016, ECLI:SK:USSR:2016:2.US.206.2016.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ladislav Orosz", "sudca_id": 1086, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ladislav-orosz-1086", "datum_vydania": "2016-03-02", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-16.odsek-1", "nazov": "čl. 16 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-16.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-16"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-7.odsek-1", "nazov": "čl. 7 ods. 1 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-7.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-7"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-1", "nazov": "čl. 5 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-5"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 16 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 16 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 16 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 7 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 7 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 7 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 16 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 16 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 16 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 7 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 7 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 7 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-16", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-7", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-5", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/ac33dad3-21c6-4acb-b19b-39a7ddcb9c39", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.206.2016.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.206.2016.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.206.2016.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\nII. ÚS 206/2016-21\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. marca 2016 v senáte\nzloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu\nLadislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť\n,\na\n, zastúpených Advokátskou kanceláriou JUDr. Karol Orolín, s. r. o., Námestie\nsv. Egídia 17, Poprad, v mene ktorej koná advokát JUDr. Karol Orolín, ktorou namietajú\nporušenie svojho základného práva podľa čl. 16 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 7\nods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) a čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu\nv Prešove sp. zn. 1 To 15/2014 z 30. apríla 2014 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 2 Tdo 57/2014 z 24. februára 2015, a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\na\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\n\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júna 2015\ndoručená sťažnosť\n(ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“), a\n(ďalej len\n„sťažovateľ v 2. rade“, spolu ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených Advokátskou\nkanceláriou JUDr. Karol Orolín, s. r. o., Námestie sv. Egídia 17, Poprad, v mene ktorej koná\nadvokát JUDr. Karol Orolín, ktorou namietajú porušenie svojho základného práva podľa\nčl. 16 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 7 ods. 1 Listiny\nzákladných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) a čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom\nKrajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 To 15/2014 z 30. apríla 2014\n(ďalej aj „napadnutý rozsudok“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej\nlen „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Tdo 57/2014 z 24. februára 2015 (ďalej len „napadnuté\nuznesenie“).\nZo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že napadnutým rozsudkom\nkrajského súdu boli sťažovatelia uznaní za vinných zo spáchania obzvlášť závažného\nzločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, ich\ndržania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) a ods. 2 písm. e) Trestného\nzákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona. Napadnutým rozsudkom\nkrajského súdu bol sťažovateľovi v 1. rade uložený v súlade s § 172 ods. 2 v spojení s § 42\nods. 1 a § 41 ods. 2 Trestného zákona súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 11 a pol\nroka so zaradením do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia a v súlade\ns § 60 ods. 1 písm. a) Trestného zákona trest prepadnutia veci. Sťažovateľovi v 2. rade bol\nnapadnutým rozsudkom krajského súdu v súlade s § 172 ods. 2 v spojení s § 36 písm. j)\na § 38 ods. 3 Trestného zákona uložený trest odňatia slobody vo výmere 10 rokov\nso zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Sťažovateľom\n\n2\n\nboli napadnutým rozsudkom krajského súdu zároveň uložené ochranné opatrenia, a to\nv súlade s § 76 ods. 1 v spojení s § 78 ods. 1 Trestného zákona ochranný dohľad na dobu 1\nroka a podľa § 73 ods. 2 písm. c) Trestného zákona ochranné protitoxikomanické liečenie\nambulantnou formou. Dovolania sťažovateľov najvyšší súd napadnutým uznesením\npodľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol.\nPodľa názoru sťažovateľov sa krajský súd nevysporiadal s ich odvolacou\nargumentáciou týkajúcou sa zákonnosti postupu príslušníkov „Kriminálneho úradu colnej\nsprávy“ počas ich služobného zákroku a výkonu služby 25. mája 2013, ktorou namietajú\nnezákonnosť ich trestného stíhania. Odvolací súd sa podľa sťažovateľov nevysporiadal ani\ns pochybeniami a procesným postupom policajtov so začatím trestného stíhania\na zákonnosťou zabezpečenia dôkazov pre trestné konanie.\nSťažovatelia v sťažnosti predovšetkým uvádzajú:\n«Colníci ich konaním dňa 25. 5. 2013 značným a hrubým spôsobom zasiahli\ndo základných ľudských práv a slobôd sťažovateľov, a to najmä Ústavou chráneného práva\nna nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia, podľa č. 16 ods. 1 Ústavy, a to tak, že:\n- nezákonným spôsobom vykonali prehliadku motorového vozidla a batožiny\n(osobných vecí) patriacich obvineným\n\na\n\n,\n\n- nezaistili látku (o ktorej sa neskôr na základe znaleckého posudku preukázalo,\nže ide o omamnú látku), ktorú našiel pri prehliadke jeden z colníkov,\n- nevyhotovili o ich úkonoch úradné záznamy a potvrdenia,\n- nezákonne vykonali osobnú (bezpečnostnú) prehliadku oboch obvinených,\n- nezákonne použili donucovacie prostriedky voči obom obvineným, a to všetko\nobchádzaním príslušných ustanovení zákona o orgánoch štátnej správy v colníctve\na Trestného poriadku, a teda jednoznačne regulovaným postupom podľa relevantných\nustanovení. Z konania pred súdom prvého stupňa vyplynulo, že bola preukázaná skutočnosť,\nže colníci vopred disponovali dôvodným podozrením a informáciou, že dňa 25. 5. 2013 mali\nobvinení\n\na\n\nv ich motorovom vozidle prevážať nelegálne cigarety\n\nbez kontrolných známok vo väčšom množstve, teda tovar ktorý unikol colnému dohľadu\nresp. spotrebným daniam, a preto mali colníci postupovať v súlade s „lex specialis“, teda\n\n3\n\npríslušnými ustanoveniami Trestného poriadku, ktorý jediný poskytuje zabezpečenie\nprocesné konformného zásahu do ich práv a slobôd, resp. ich obmedzenia a garantuje,\nže tento zásah bude v súlade so zákonom, ako aj Ústavou a inými medzinárodnými\ndohodami. K tomuto však dňa 25. 5. 2013 nedošlo, nakoľko colníci pri zastavení\nmotorového vozidla sťažovateľov a následnom vykonaní jeho prehliadky ako aj prehliadky\nich batožiny, nepostupovali v súlade s ustanovením § 101 Trestného poriadku. Colníci mali\npreto nadviazať súčinnosť s policajným zborom a na účel colného konania vykonať pre toto\nkonanie potrebné úkony, ale až v nadväznosti na trestnoprocesný postup policajta (v zmysle\njeho definície podľa Trestného poriadku). Takto by bol výsledok príslušných zistení colníkov\npoužiteľný na účel trestného konania. Možno preto konštatovať, že úkon colníkov\n(prehliadka motorového vozidla a batožiny obvinených) sa mal na základe vopred získanej\ninformácie o páchaní trestného činu (podľa ktorej mali obvinení prevážať v ich aute\nvo väčšom rozsahu cigarety bez kontrolných známok) už primárne vykonať v rámci\ntrestného konania, teda orgánmi činnými v trestnom konaní podľa Trestného poriadku,\nrovnako ho mohli vykonať colníci, ale v postavení policajtov ako OČTK podľa Trestného\nporiadku.»\nPodľa názoru sťažovateľov colníci mali postupovať v súlade s ustanoveniami\nTrestného poriadku a vyžiadať si pre výkon prehliadky vozidla a batožiny súhlas\nprokurátora podľa § 101 ods. 1 Trestného poriadku. Keďže primárny dôkaz v trestnej veci\nsťažovateľov (omamná látka) bol nájdený v motorovom vozidle počas prehliadky\nvykonávanej podľa sťažovateľov v rozpore s ustanoveniami Trestného poriadku, takýto\ndôkaz je „nulitným nezákonným dôkazom“. Sťažovatelia zdôrazňujú, že odvolací súd\n„opomenul skúmať všetky atribúty zákonnosti, ako aj prípustnosť použitia takto získaného\ndôkazu v danom trestnom konaní“.\nPre prípad neakceptovania argumentácie týkajúcej sa nezákonnosti postupu colníkov\n(z dôvodu absencie postupu podľa ustanovení Trestného poriadku, pozn.) sťažovatelia ďalej\nnamietajú, že „colníci dňa 25. 5. 2013 nevykonali colnú kontrolu motorového vozidla\na batožiny obvinených, ako aj všetky ďalšie úkony, spojené s touto colnou kontrolou\na úkony na ňu nadväzujúce“ v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona č. 652/2004 Z. z.\n\n4\n\no orgánoch štátnej správy v colníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej správe v colníctve“).\nSťažovatelia s prihliadnutím na uznesenie o začatí trestného stíhania tvrdia, že ich\ntrestné stíhanie bolo začaté zaisťovacím úkonom, a to údajným dobrovoľným vydaním veci\nsťažovateľom v 1. rade na mieste činu, pričom orgány činné v trestnom konaní vyhotovili\no tomto úkone zápisnicu o vydaní veci v súlade s § 89 ods. 1 Trestného poriadku.\nSťažovatelia namietajú, že predmetné veci dobrovoľne odovzdali (v rozpore s tým, čo je\nuvedené v zápisnici, pozn.), keďže tieto veci (omamnú látku) našiel „colník Brestovský\nčo bolo v konaní preukázané... dôkazmi“. Za týchto okolností procesne konformným\nspôsobom malo byť ich trestné stíhanie začaté prevzatím veci podľa § 92 Trestného\nporiadku.\nPodľa názoru sťažovateľov z uvedeného vyplýva jednoznačný záver o tom,\nže 25. mája 2013 nebol vykonaný žiadny zaisťovací úkon a orgánmi činnými v trestnom\nkonaní vyhotovená zápisnica o vydaní veci, ktorá nebola vydaná dobrovoľne, je nezákonná\na neplatná a nemôže byť použitá na účely trestného konania. Z uvedeného dôvodu sa preto\ntrestné stíhanie vo veci sťažovateľov ani nemohlo začať.\nSťažovatelia argumentujú, že trestné stíhanie v ich veci je nezákonné, „nakoľko prvý\ndôkaz bol pre trestné konanie získaný nezákonným spôsobom, ako aj vzhľadom na to,\nže trestné stíhanie bolo začaté nezákonným (fiktívnym) zaisťovacím úkonom“.\nZáver dovolacieho súdu o tom, že všetky dôkazy v trestnej veci sťažovateľov boli\nvykonané zákonne, sťažovatelia spochybňujú konštatovaním, podľa ktorého z výpovedí\ncolníkov vyplýva, že „disponovali vopred informáciou, že má dochádzať k nejakému\nprotizákonnému konaniu, ktorého subjektom mohli byť obvinení, a teda colníci mali\npostupovať podľa ustanovení Trestného poriadku“.\nSťažovatelia spochybňujú aj názor dovolacieho súdu, že „colník\npostupoval správne, keď po nájdení drogy pri vykonávaní colnej kontroly motorového\n\n5\n\nvozidla sťažovateľov našiel drogu, a následne túto skutočnosť oznámil na linke 158“, keďže\n„colník\n\n, spolu s ďalšími colníkmi, vykonával počas výkonu služby služobný\n\nzákrok – colnú prehliadku motorového vozidla obvinených, vykonali obmedzenie osobnej\nslobody obvinených, použili donucovacie prostriedky proti obvineným, teda mali\npostupovať podľa ustanovení zákona čl. 652/2004...“.\nPodľa sťažovateľov je záver dovolacieho súdu o nenaplnení dovolacieho dôvodu\npodľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku nesprávny, pričom „odvolací súd\nnesprávne vyhodnotil zákonnosť dôkazov, vykonaných v prípravnom konaní ako aj v konaní\npred súdom prvého stupňa. Oba tieto súdy, a neskôr aj dovolací súd sa vôbec nezaoberali\nprevierkou prípustnosti a zákonnosti vykonaných dôkazov, resp. absenciou dôkazov, ktoré\nmali byť vykonané tak, aby celé trestné konanie vykazovalo znaky zákonnosti...“.\nSťažovatelia tvrdia, že v ich trestnej veci „bolo porušené ich základné právo\nna nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia podľa čl. 16 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky\na čl. 7 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd. Taktiež bolo rozhodnutiami Krajského súdu\nv Prešove a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky porušené právo sťažovateľov\nna spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd, a to z dôvodu odsúdenia obvinených\n\na\n\nna základe\n\nnezákonne získaných a vykonaných dôkazov v nezákonne vedenom trestnom stíhaní proti ich\nosobám. Zároveň bolo rozhodnutiami Krajského súdu v Prešove a Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky porušené právo sťažovateľov na slobodu a osobnú bezpečnosť, podľa\nčl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, nakoľko na základe\nnezákonného rozhodnutia tohto súdu došlo k nezákonnému uväzneniu sťažovateľov.“.\nNa základe uvedeného sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti\nna ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:\n„Základné právo sťažovateľov na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia podľa čl. 16\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 7 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základné\nprávo sťažovateľov na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd, a základné právo sťažovateľov na slobodu a osobnú bezpečnosť\n\n6\n\npodľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozhodnutím\nKrajského súdu v Prešove zo dňa 30. apríla 2014, v konaní vedenom pod sp. zn.:\n1 To 15/2014-418 a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa\n24. februára 2015, v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tdo 57/2014, porušené boli.\nRozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 30. apríla 2014, sp. zn.: 1 To 15/2014418 21. 8. 2014, sa zrušuje.\nUznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. februára 2015, sp. zn.\n2 Tdo 57/2014 sa zrušuje.\nSťažovateľov prepúšťa z výkonu trestu odňatia slobody ihneď na slobodu.\nSťažovateľom priznáva úhradu trov konania v sume 256,54 Eur, ktoré je mu Krajský\nsúd v Prešove povinný uhradiť na účet jeho právneho zástupcu do dvoch mesiacov\nod právoplatnosti tohto nálezu.“\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona\nNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu\nSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde.\nPodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom\nprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých\nprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,\nneprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy\n7\n\npodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nAk ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.\nZ citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu\npri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.\nV súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide\nvtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu\nverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil\nsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo\nrozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,\nporušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto\nmožno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu\nmožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol\nposúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,\nIV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej\nneopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna\nintenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní\npríslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami\nprípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).\nVychádzajúc zo sťažovateľmi navrhnutého petitu, podľa ktorého sa domáhajú\nvyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 16 ods. 1 ústavy a čl. 7 listiny, ako aj práv\npodľa čl. 5 ods. 1 písm. a) a čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu\na tiež napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ústavný súd považuje za potrebné\nzdôrazniť, že pri preskúmavaní procesných podmienok tej časti sťažnosti, ktorá smeruje\nproti napadnutému rozhodnutiu odvolacieho súdu, nepovažoval túto časť sťažnosti\nza podanú oneskorene, pretože, rešpektujúc judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva\n(ďalej len „ESĽP; pozri napr. rozsudok z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská v. Česká\nrepublika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54), počíta plynutie lehoty na jej podanie\nodo dňa nadobudnutia právoplatnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ako\ndovolacieho súdu (porovnaj napr. I. ÚS 611/2014, I. ÚS 563/2014).\n\n8\n\nII.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 16 ods. 1 ústavy a čl. 7\nods. 1 listiny napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením\nnajvyššieho súdu\nSťažovatelia namietajú, že k zásahu do ich základného práva na nedotknuteľnosť\nosoby a jej súkromia malo dôjsť konaním colníkov, ktorí 25. mája 2013 „nezákonným\nspôsobom“ vykonali prehliadku motorového vozidla a batožiny sťažovateľov obchádzaním\npríslušných ustanovení zákona o orgánoch štátnej správy v colníctve, resp. Trestného\nporiadku.\nPodľa názoru sťažovateľov colníci mali postupovať v súlade s ustanoveniami\nTrestného poriadku a vyžiadať si pre výkon prehliadky vozidla a batožiny súhlas\nprokurátora podľa § 101 ods. 1 Trestného poriadku, keďže vopred disponovali informáciou\no tom, že vo vozidle sa mal nachádzať tovar, ktorý unikol colnému dohľadu,\nresp. spotrebným daniam (cigarety bez kolkov). Pre prípad, že by ústavný súd neakceptoval\ntúto argumentáciu, sťažovatelia namietajú, že colníci nepostupovali ani v súlade\nso zákonom o štátnej správe v colníctve.\nPodľa čl. 16 ods. 1 ústavy a čl. 7 ods. 1 listiny nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia\nje zaručená. Obmedziť ju možno iba v prípadoch ustanovených zákonom.\nPredmetom ústavnej ochrany vyplývajúcej z čl. 16 ods. 1 ústavy (ako aj čl. 7 ods. 1\nlistiny) je okrem telesnej integrity fyzickej osoby (pozri napr. III. ÚS 204/02) aj jej\nsúkromie späté s telesnou integritou a materiálnymi hodnotami súkromnej povahy\n(PL. ÚS 43/95).\n\nKeďže\n\nústavným\n\npredpokladom\n\nobmedzenia\n\nzákladného\n\npráva\n\nna nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je v zmysle dikcie ústavy zákon, bolo úlohou\nústavného súdu s prihliadnutím na argumentáciu, ktorou sťažovatelia odôvodňujú porušenie\ntohto základného práva, preskúmať, či zákonné podmienky obmedzenia základného práva\npodľa čl. 16 ods. 1 ústavy a čl. 7 ods. 1 listiny boli v trestnej veci sťažovateľov splnené.\nSťažovatelia namietajú, že k porušeniu ich základného práva garantovaného ústavou\na listinou malo dôjsť nezákonným postupom colníkov súvisiacim s prehliadkou vozidla\n\n9\n\na batožiny, ktorá bola vykonávaná 25. mája 2013. Sťažovatelia uplatňovali túto námietku aj\nv konaní pred všeobecnými súdmi.\nKrajský súd k tejto námietke sťažovateľov v napadnutom rozsudku predovšetkým\nuviedol:\n«Všetky úvahy a námietky obhajoby, na základe ktorých dospieva k záveru, že by\nmali byť vykonané dôkazy považované za nezákonné, vychádzajú z predpokladu, že orgány\ncolnej správy mali od počiatku disponovať informáciou o tom, že sa pácha trestná činnosť\na že vzhľadom na túto skutočnosť nemohol prichádzať do úvahy postup upravený v zák.\nč. 152/2004 Z. z. o orgánoch štátnej správy v colníctve, ale postup podľa ustanovení\nTrestného poriadku, má na uvedený účel povahu „lex specialis“. Ak by táto základná úvaha\nbola v súlade so skutočnosťou, krajský súd nenamieta ani záver v tom smere, že prvotný\núkon, teda prehliadka motorového vozidla colníkmi Kriminálneho úradu finančnej správy,\nby nebola v súlade so zákonom. Z vykonaných dôkazov však podľa názoru krajského súdu\nnie je možné ustáliť, že by boli colníci disponovali konkrétnou informáciou o tom, že má byť\npáchaný trestný čin. Zo záznamov, na ktoré aj obhajoba poukazuje, ale aj z výpovedí\nsvedkov na hlavnom pojednávaní, vyplýva, že mali vopred disponovať informáciou o tom, že\nvo vozidle obžalovaných sa mal údajne nachádzať tovar, ktorý unikol colnému dohľadu,\npoprípade spotrebným daniam, konkrétne malo ísť o cigarety. Na základe len takejto\ninformácie však nemožno nepochybne ustáliť, že by bol mal byť páchaný trestný čin, keďže\nsa mohlo jednať len o priestupok. Kontrola vozidla bola teda vykonaná v súlade\nso Zákonom a štátnej správe v colníctve, pričom je zrejmé, že bezprostredne po tom, čo\ncolník\n\npri vykonávaní prehliadky motorového vozidla našiel látku, ktorú sám\n\nidentifikoval ako marihuanu, bola vec oznámená na políciu na linku 158, čo bolo oznámené\nv čase o 19.46 hod. a všetky ďalšie úkony už vykonávali príslušníci policajného zboru.»\nNajvyšší súd ako dovolací súd k námietke sťažovateľov o nezákonnom postupe\ncolníkov v napadnutom uznesení uvádza:\n„Základná námietka obvinených, že vo veci sa malo postupovať výlučne podľa\nTrestného poriadku, lebo colníci vopred disponovali informáciou, že obvinení prevážajú\ncigarety bez kontrolných známok vo väčšom množstve a teda páchajú trestný čin, je\nneopodstatnená. Uvedený údaj totiž okrem svedka\n10\n\nnikto z vypočutých colníkov\n\nna hlavnom pojednávaní a ani ich nadriadených (svedkovia\n\na\n\n)\n\nnepotvrdil, a preto nie je namieste vyššie uvedený záver. Krajský súd správne poukázal\nna to, že predpoklad colníkov, že vo vozidle obvinených sa má nachádzať tovar (cigarety),\nktorý unikol colnému dohľadu, prípadne spotrebným daniam nepredstavoval relevantnú\ninformáciu pre rozlíšenie toho o aký druh deliktuálneho konania môže ísť (trestný čin,\nresp. priestupok). Za tohto stavu bolo preto možné prvotne postupovať podľa zákona\nč. 652/2004 Z. z. o orgánoch štátnej správy v colníctve. Pokiaľ colník\n\nv úvode\n\nprehliadky zistil, že v kabíne vozidla sa nachádzala látka o ktorej vzhľadom na svoju\npredchádzajúcu prax usúdil, že môže byť drogou (podozrenie zo spáchania trestného činu),\nbolo jeho povinnosťou konať v smere sprocesnenia tohto zistenia. Mohlo ísť o postup podľa\n§ 22 ods. 1 zákona o orgánoch štátnej správy v colníctve (zaistenie veci), na čo nadväzuje\npostup podľa § 92 Trestného poriadku. Nešlo totiž o predchádzajúcu, dostatočne určitú\ninformáciu o konkrétnom trestnom čine, čo by si už primárne vyžadovalo trestnoprocesný\npostup (k tejto problematike pozri aj R 47/2013).“\nZ citovaných častí napadnutého rozsudku krajského súdu a napadnutého uznesenia\nnajvyššieho súdu vyplýva, že oba súdy sa s námietkou sťažovateľov týkajúcou sa\nnezákonnosti postupu colníkov pri vykonávaní prehliadky primeraným spôsobom\nvysporiadali, pričom závery, ku ktorým dospeli, nemožno podľa názoru ústavného súdu\npovažovať za arbitrárne, a teda z ústavného hľadiska neakceptovateľné a neudržateľné.\nOdôvodnenie preskúmavanej námietky sťažovateľov obsiahnuté v napadnutom rozsudku\nkrajského súdu v spojení s odôvodnením obsiahnutým v napadnutom uznesení najvyššieho\nsúdu vychádza z judikatúry najvyššieho súdu (Zbierka stanovísk najvyššieho súdu a súdov\nSlovenskej republiky 4/2013 č. 47) v obdobných veciach, ako aj zo znenia príslušných\nustanovení zákona o štátnej správe v colníctve. Za povšimnutia hodný a relevantný\npovažuje ústavný súd v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci aj nedostatok príčinnej\nsúvislosti medzi sťažovateľmi namietanou nezákonnosťou ich trestného stíhania za skutok\nspojený s drogovou činnosťou a údajným nezákonným postupom colníkov pri vykonávaní\nprehliadky vozidla a batožiny sťažovateľov na základe podozrenia, že „vo vozidle\nobvinených sa má nachádzať tovar (cigarety), ktorý unikol colnému dohľadu, prípadne\nspotrebným daniam“, teda pre podozrenie z páchania inej deliktuálnej činnosti, z akej boli\n\n11\n\nv konečnom dôsledku sťažovatelia uznaní za vinných napadnutým rozsudkom krajského\nsúdu; za uvedených okolností sa totiž námietka sťažovateľov javí ako irelevantná.\nZ uvedeného vyplýva, že medzi sťažovateľmi namietaným porušením základného\npráva podľa čl. 16 ods. 1 ústavy a čl. 7 ods. 1 listiny a napadnutým rozsudkom krajského\nsúdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu nie je taká príčinná súvislosť, ktorá by\npo prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti umožňovala vysloviť ich porušenie. Vzhľadom\nna uvedené ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti\npodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.\nII.2 K namietanému porušeniu práv podľa čl. 6 ods. 1 ústavy a čl. 5 ods. 1\npísm. a) dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením\nnajvyššieho súdu\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\nV súlade s čl. 5 ods. 1 písm. a) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú\nbezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa\ntak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:\na) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom.\nÚstavný súd, sumarizujúc ďalšie námietky sťažovateľov, konštatuje, že ich podstata\ntaktiež smeruje proti zákonnosti trestného stíhania v ich trestnej veci; sťažovatelia osobitne\nnamietajú nezákonnosť začatia ich trestného stíhania a nezákonný spôsob získania\nprimárneho dôkazu (omamnej látky), pričom v tejto súvislosti osobitne zdôrazňujú, že\nodvolací súd „opomenul skúmať všetky atribúty zákonnosti, ako aj prípustnosť použitia\ntakto získaného dôkazu v danom trestnom konaní“. Podľa sťažovateľov je záver\ndovolacieho súdu o nenaplnení dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného\nporiadku nesprávny.\n\n12\n\nÚstavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva\nna súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie garantované čl. 6 ods. 1 dohovoru\nje umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá\npovinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné\ngarancie v súdnom konaní. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou\nsystému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom\nochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv\na slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto\nprávomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať skutkové\na právne názory všeobecného súdu. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať\nvšeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného\nsúdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov všeobecnými súdmi uplatnenej\ninterpretácie zákonov v napadnutom rozhodnutí s ústavou alebo kvalifikovanou\nmedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného\nsúdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou\nalebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,\nže je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak účinky výkonu tejto\nprávomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo\núpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).\nČlánok 5 ods. 1 písm. a) dohovoru ustanovuje prípustnú výnimku z práva na slobodu\na osobnú bezpečnosť, ktorou je „zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom“.\nZ judikatúry ESĽP ďalej vyplýva, že medzi odsúdením a zbavením slobody musí existovať\ndostatočná príčinná súvislosť (rozsudok ESĽP z 2. 3. 1987 vo veci Weeks proti Spojenému\nkráľovstvu, sťažnosť č. 9787/82, bod 42).\nNa účely posúdenia opodstatnenosti tejto časti sťažnosti ústavný súd preskúmal\nnapadnutý rozsudok krajského súdu, v ktorom sa k námietke nezákonnosti získania\n(primárneho) dôkazu uvádza:\n„... podstatným... bola prehliadka iných priestorov § 101 ods. 1 Tr. por., pri ktorej\nbola zistená a zaistená podstatná časť omamnej látky, ktorá bola vo vozidle prechovávaná.\nNepochybne je to zrejmé z obsahu zápisnice o vykonaní prehliadky iných priestorov\n13\n\nnachádzajúcej sa na čl. 115 a nasl. (rovnopis ktorej napokon obžalovaní prevzali) a k nej\npripojenej fotodokumentácie. Ak by sa však aj pripustilo to, čo obhajoba namieta, že\nprvotný úkon, teda prehliadka motorového vozidla vykonávaná colníkmi Kriminálneho\núradu finančnej správy, by mal byť nezákonným úkonom, teda úkonom, z ktorého by nebolo\nmožné vychádzať, je potrebné uviesť, že pri tomto úkone bola zistená len skutočne nepatrná\nčasť drogy uvedenej vo výrokovej časti rozsudku a táto okolnosť by nemala vplyv ani\nna ustálenie hodnoty drogy a tým pádom ani na právnu kvalifikáciu konania obžalovaných.\nNie je potom zrejmé, z akého dôvodu by aj v prípade nezákonnosti tohto prvotného úkonu\nmali byť nezákonnými a nepoužiteľnými ďalšie úkony, ktoré boli vykonávané podľa\nTrestného poriadku. Prehliadka motorového vozidla bola vykonaná na základe príkazu\npovereného príslušníka PZ, po ústnom súhlase prokurátora okresnej prokuratúry, ktorý dal\nv čase o 21.45 hod.“\nK ďalšej námietke sťažovateľov týkajúcej sa nezákonného začatia trestného stíhania\nzaisťovacím úkonom (vydaním veci) krajský súd v napadnutom rozsudku uvádza:\n«Námietku obhajoby v tom smere, že trestné stíhanie nemohlo byť začaté vydaním\nveci, takisto nie je možné považovať za dôvodnú. To, že tento úkon obžalovaný v súčasnej\ndobe namieta, na uvedenom fakte nič nemení. Obžalovaný zápisnicu o vydaní veci podpísal.\nZ obsahu zápisnice je zrejmé, že 25. 5. 2013 o 21.30 hod. bol podľa § 89 ods. 1 Tr. por.\nvyzvaný na vydanie veci a uviedol, že veci dobrovoľne vydáva. To, že ich obžalovaný\nnezobral do ruky a neodovzdal priamo „z ruky do ruky“ príslušníčke policajného zboru,\nešte neznamená, že nedošlo k dobrovoľnému vydaniu veci. Ak by sa teoreticky pripustil aj\nfakt, že veci neboli dobrovoľne vydané (čo však, ako je z vyššie uvedeného zrejmé,\nnepovažuje krajský súd za správny záver), trestné stíhanie v uvedenej veci by bolo začaté\nvykonaním ďalšieho zo zaisťovacích úkonov, a to prehliadkou iných priestorov v zmysle\n§ 101 Tr. por., takže na dobe začatia trestného stíhania sa prakticky nič nemení. Bez ohľadu\nna všetky vyššie uvádzané skutočnosti, ako aj námietky uvedené v odvolaní a prezentované\nobhajobou už v dobe konania pred súdom prvého stupňa, je potrebné uviesť, že aj\npo vznesení obvinenia dňa 26. 5. 2013 boli vykonané úkony, o zákonnosti ktorých niet\nabsolútne žiaden dôvod pochybovať a na základe ktorých je možné skutkový stav ustáliť.\nPre jeho ustálenie by boli dostačujúce už aj výpovede samotných obžalovaných, ktorí, ako\n\n14\n\nbolo vyššie uvádzané, v priebehu prípravného konania spáchanie skutku v celom rozsahu\npriznali (a aj keď v konaní pred súdom svoje výpovede zmenili, z dôvodov, ktoré bolí vyššie\nrozvedené, niet dôvod ich výpovediam z prípravného konania neveriť) spolu so závermi\nznaleckého dokazovania a vyčíslením hodnoty zakúpenej a prechovávanej drogy.»\nNajvyšší súd sa osobitne v napadnutom uznesení venoval námietkam sťažovateľov\ntýkajúcim sa nezákonnosti získania (primárneho) dôkazu a (ne)splnenia dovolacieho\ndôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku (teda, že dovolaním napadnuté\nrozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom),\npričom v tejto súvislosti predovšetkým uvádza:\n„Ostatne postup podľa Trestného poriadku v predmetnej veci bol de facto v plnom\nrozsahu realizovaný, pretože svedok\n\n... priamo oznámil vec orgánom činným\n\nv trestnom konaní, spolu s ďalšími colníkmi zadržal obvinených ako osoby pristihnuté\npri trestnom čine a vo veci sa postupovalo prvotným úkonom - vykonaním prehliadky iných\npriestorov podľa § 101 Tr. por. po ústnom súhlase prokurátora, v rámci ktorej došlo aj (len\nv nepatrnej časti) k vydaniu veci obvineným\n\n. Na tomto zistení nič nemení\n\nto, že nedošlo k priamemu fyzickému odovzdaniu veci obvineným poverenej policajtke\n. Z tohto dôvodu nemôže ísť o neexistentný (fiktívny) úkon ako to tvrdia obaja\ndovolatelia. Samotná prehliadka nebola vykonaná v rozpore so zákonom. Tvrdená\nneprítomnosť nezúčastnenej osoby\noznačenou výpoveďou poverenej policajtky\n\npri tomto úkone nie je preukázaná, najmä nie\n, ktorá predmetný procesný úkon riadila\n\na nie eventuálna účasť iných osôb, najmä colníkov, ktorí poskytli zrejme technickú\nsúčinnosť (otočenie rezervného kolesa), nemôže spochybňovať zákonnosť vykonania tohto\nprocesného úkonu. Trestné stíhanie v predmetnej veci bolo začaté procesným úkonom podľa\n§ 101 Tr. por., pričom ňou boli získané dôkazy legálne, a preto boli použiteľné\nv predmetnom trestnom stíhaní. Z uvedených dôvodov nie je splnený ani dovolací dôvod\npodľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por.“\nZ odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu a napadnutého uznesenia\nnajvyššieho súdu vyplýva, že tak krajský súd, ako aj najvyšší súd sa zaoberali v rozsahu\nzodpovedajúcom procesnému štádiu, v ktorom sa vec sťažovateľov nachádzala, aj\n\n15\n\nnámietkami nezákonnosti získania (primárneho) dôkazu a nezákonnosti začatia trestného\nstíhania. Spôsob, akým sa oba súdy vysporiadali s námietkami sťažovateľov, nemožno\npovažovať za arbitrárny, a teda z ústavného hľadiska za neakceptovateľný a neudržateľný.\nOdôvodnenia rozhodnutí oboch súdov považuje ústavný súd za presvedčivé, zrozumiteľné\na ústavne konformné, preto vyhodnotil námietky sťažovateľov ako nedôvodné.\nZ citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu jednoznačne\nvyplývajú dôvody odmietnutia dovolania sťažovateľov. Skutkové a právne závery\ndovolacieho súdu sa pritom opierajú o konkrétne a v rozhodnutí citované ustanovenia\nprocesnoprávneho predpisu, ktorým sa konanie riadilo (Trestný poriadok), pričom právnu\nargumentáciu najvyššieho súdu považuje ústavný súd za primeranú okolnostiam\nposudzovanej veci a ústavne konformnú. Za tejto situácie niet dôvodu na to, aby ústavný\nsúd do záverov najvyššieho súdu zasiahol.\nÚstavný súd sa stotožňuje aj so záverom krajského súdu, podľa ktorého ani prípadné\n(teoretické) pripustenie možnosti, že v danom prípade k dobrovoľnému vydaniu veci\nnedošlo, by nemala vplyv na zákonnosť trestného stíhania, pretože k jeho začatiu by došlo\nvykonaním ďalšieho zaisťovacieho úkonu, a to prehliadkou iných priestorov v zmysle § 101\nTrestného poriadku orgánmi činnými v trestnom konaní, čo sťažovatelia vo svojej sťažnosti\nnenamietajú, a teda ani nespochybňujú.\nNesúhlas sťažovateľov s obsahom napadnutého uznesenia najvyššieho súdu\na napadnutého rozsudku krajského súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani\noprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecných súdov svojím vlastným.\nPokiaľ došlo k „odsúdeniu sťažovateľov a na tomto základe k ich uväzneniu“\nna podklade napadnutého rozsudku krajského súdu v spojení s napadnutým uznesením\nnajvyššieho súdu, ktoré sú dostatočne odôvodnené a zároveň aj udržateľné z pohľadu záruk\nobsiahnutých v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak týmto odsúdením a uväznením sťažovateľov\nnemohlo dôjsť ani k porušeniu ich práva na slobodu a osobnú bezpečnosť garantovaného\nčl. 5 ods. 1 písm. a) dohovoru.\n\n16\n\nNa tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že aj\nv časti týkajúcej sa namietaného porušenia práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru a práva na osobnú bezpečnosť a slobodu podľa čl. 5 ods. 1 písm. a)\ndohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu a napadnutým\nrozsudkom krajského súdu je sťažnosť zjavne neopodstatnená, a preto ju z tohto dôvodu\npodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.\nVzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho\nvýznamu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľov formulovanými v ich sťažnosti.\nNad rámec tohto uznesenia ústavný súd konštatuje, že časť sťažnosti smerujúcu proti\nnapadnutému rozsudku krajského súdu mohol vzhľadom na princíp subsidiarity, na ktorom\nje založená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy,\nodmietnuť aj z dôvodu nedostatku svojej právomoci.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 2. marca 2016\n\n17", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "zákonnosť", "trestné stíhanie", "dovolanie-dovolacie dôvody", "dokazovanie-dokazovanie v trestnom konaní"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:eb752dcd-954a-433c-b552-e7877ecda44d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 611/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 611/2014 z 28. 10. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-10-28", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:eb752dcd-954a-433c-b552-e7877ecda44d"}, {"guid": "ussr:ec0e7087-56fa-4b16-a8a5-79ee3dd3e345", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 563/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 563/2014 z 24. 9. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-09-24", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ec0e7087-56fa-4b16-a8a5-79ee3dd3e345"}, {"guid": "ussr:73a25600-a17a-402f-9e87-317cff34148e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 362/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 362/09 z 15. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-15", "citacie_n": 1155, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:73a25600-a17a-402f-9e87-317cff34148e"}, {"guid": "ussr:1294098a-4560-4ac1-a87b-e707384b04df", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 334/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 334/08 z 16. 10. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-10-16", "citacie_n": 169, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1294098a-4560-4ac1-a87b-e707384b04df"}, {"guid": "ussr:13c038d4-a201-43e5-b3bd-6081a18243d2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 62/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 62/08 z 21. 2. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-02-21", "citacie_n": 1204, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:13c038d4-a201-43e5-b3bd-6081a18243d2"}, {"guid": "ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/07 z 17. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-17", "citacie_n": 5043, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98"}, {"guid": "ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 136/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 136/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 3751, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74"}, {"guid": "ussr:34241fe1-390e-4ddd-8551-d679388b9693", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 204/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 204/02 z 22. 1. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-01-22", "citacie_n": 40, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:34241fe1-390e-4ddd-8551-d679388b9693"}, {"guid": "ussr:d0e57f6e-21a7-45f9-b8de-fd0c34d16503", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 225/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 225/03 z 10. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-10", "citacie_n": 370, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d0e57f6e-21a7-45f9-b8de-fd0c34d16503"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 88/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 88/01 z 18. 4. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-04-18", "citacie_n": 1046, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "ussr:fe561f30-034c-46d4-8149-95c7f9013d50", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 43/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 43/95 z 10. 9. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-09-10", "citacie_n": 572, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fe561f30-034c-46d4-8149-95c7f9013d50"}], "citovane_v": []}