{"guid": "ussr:642f3f9f-d215-4faa-86d5-c88f5d0560fc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.184.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 184/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 184/2015 z 11. 11. 2015", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 11. novembra 2015, sp. zn. II. ÚS 184/2015, ECLI:SK:USSR:2016:2.US.184.2015.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ladislav Orosz", "sudca_id": 1086, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ladislav-orosz-1086", "datum_vydania": "2015-11-11", "forma": "Nález,Nález", "povaha": ["právo porušené nebolo", "právo porušené nebolo", "právo porušené nebolo", "právo porušené nebolo", "právo porušené nebolo", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "nevyhovuje", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "nevyhovuje", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia", "priznáva primerané finančné zadosťučinenie", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1.odsek-1", "nazov": "čl. 1 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-1", "nazov": "čl. 26 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-26"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-2", "nazov": "čl. 26 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-26"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-1", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-26", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/642f3f9f-d215-4faa-86d5-c88f5d0560fc", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.184.2015.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.184.2015.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.184.2015.1/text", "citacie_n": 551, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nII. ÚS 184/2015-66\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. novembra 2015\nv senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Lajosa Mészárosa\na Ladislava Orosza (sudca spravodajca) o sťažnosti obchodnej spoločnosti Petit Press, a. s.,\nLazaretská 12, Bratislava, zastúpenej DEDÁK & Partners, s. r. o., Mlynské nivy 45,\nBratislava, prostredníctvom ktorej koná jej konateľ a advokát JUDr. Pavol Blahušiak,\na Advokátskou kanceláriou Tomáš Kamenec, s. r. o., Špitálska 43, Bratislava,\nprostredníctvom ktorej koná jej konateľ a advokát Mgr. Tomáš Kamenec, ktorou namieta\nporušenie slobody prejavu podľa čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a základného\npráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom\nKrajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15 Co 144/2012 z 27. marca 2013 a základného\npráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 3 Cdo 256/2013 z 5. decembra 2013, za účasti Krajského súdu v Banskej Bystrici\na Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, takto\nrozhodol:\n1. Základné právo obchodnej spoločnosti Petit Press, a. s., na slobodu prejavu podľa\nčl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení so základným právom na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu\nv Banskej Bystrici sp. zn. 15 Co 144/2012 z 27. marca 2013 p o r u š e n é b o l i .\n2. Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15 Co 144/2012\nz 27. marca 2013 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.\n\n3. Obchodnej spoločnosti Petit Press, a. s., p r i z n á v a finančné zadosťučinenie\nv sume 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré jej j e Krajský súd v Banskej Bystrici\np o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.\n4. Obchodnej spoločnosti Petit Press, a. s., p r i z n á v a\n\núhradu trov konania\n\nv sume 340,80 € (slovom tristoštyridsať eur a osemdesiat centov), ktorú j e Krajský súd\nv Banskej Bystrici\n\npovinný\n\nuhradiť na účet jej právnych zástupcov DEDÁK\n\n& Partners, s. r. o., Mlynské nivy 45, Bratislava, a Advokátskej kancelárie Tomáš Kamenec,\ns. r. o., Špitálska 43, Bratislava, každému v sume po 170,40 € (slovom stosedemdesiat eur\na štyridsať centov).\n5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. marca 2014\ntelefaxom a 14. marca 2014 poštou doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Petit Press,\na. s., Lazaretská 12, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“),\nzastúpenej DEDÁK & Partners, s. r. o., Mlynské nivy 45, Bratislava, prostredníctvom ktorej\nkoná jej konateľ a advokát JUDr. Pavol Blahušiak, a Advokátskou kanceláriou Tomáš\nKamenec, s. r. o., Špitálska 43, Bratislava, prostredníctvom ktorej koná jej konateľ\na advokát Mgr. Tomáš Kamenec, ktorou namieta porušenie slobody prejavu podľa čl. 26\nods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len\n„krajský súd“) sp. zn. 15 Co 144/2012 z 27. marca 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“)\na základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1\nústavy uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)\nsp. zn. 3 Cdo 256/2013 z 5. decembra 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).\n\n2\n\nZo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že\n\n(ďalej len\n\n„žalobca“) podal proti sťažovateľke 29. júla 2010 žalobu o ochranu osobnosti, ktorou sa\ndomáhal „1. uverejnenia ospravedlnenia na titulnej strane denníka SME v troch\nnasledujúcich vydaniach v znení uvedenom v petite žaloby, 2. náhrady nemajetkovej ujmy\nvo výške 150.000 EUR, 3. náhrady trov konania. Ospravedlnenie a nemajetkovú ujmu\npožaduje žalobca za údajné neoprávnené informovanie o jeho osobe v článkoch, ktoré malo\nzasiahnuť do jeho cti, ľudskej dôstojnosti, dobrého mena, povesti a súkromia.“.\nOkresný súd Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) vydal 29. februára 2012\nčiastočný rozsudok sp. zn. 14 C 131/2010 (ďalej aj „čiastočný rozsudok okresného súdu\nz 29. februára 2012“), ktorým zaviazal sťažovateľku v lehote 15 dní od právoplatnosti\nrozhodnutia uverejniť v strede hornej polovice titulnej strany denníka SME v troch po sebe\nnasledujúcich vydaniach ospravedlnenie veľkými písmenami abecedy v znení petitu\nnavrhnutého žalobcom. Okresný súd o náhrade nemajetkovej ujmy a o náhrade trov konania\nčiastočným rozsudkom z 29. februára 2012 nerozhodol. Na základe odvolania sťažovateľky\noznačené rozhodnutie okresného súdu potvrdil krajský súd napadnutým rozsudkom.\nO dovolaní sťažovateľky proti napadnutému rozsudku krajského súdu rozhodol najvyšší súd\nnapadnutým uznesením tak, že ho odmietol.\nVo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu, ktoré podľa sťažovateľky\nporušuje jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy, sa\nv sťažnosti okrem iného uvádza, že „trpí viacerými vadami a je zjavne nepreskúmateľný.\nV Uznesení NS prezentoval Najvyšší súd bohatú judikatúru slovenských súdov k tejto otázke,\npričom za prevažujúci považoval názor, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku\nnezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f) OSP a teda ani jeho prípustnosť, ale ide len\no tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP, ktorou možno len odôvodniť\npodanie dovolania“. S poukazom na judikatúru ústavného súdu (III. ÚS 198/2011)\nsťažovateľka vyvodzuje záver, že „dôvod nepreskúmateľnosti zakladá aj prípustnosť\ndovolania podľa § 237 písm. f) OSP“.\n\n3\n\nSťažovateľka tiež tvrdí, že najvyšší súd napadnutým uznesením porušil jej základné\nprávo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy aj tým, že sa nestotožnil\ns jej názorom, podľa ktorého jej postupom krajského súdu bola odňatá možnosť konať\npred súdom, ku ktorému malo dôjsť tým, že jej krajský súd nedoručil vyjadrenie žalobcu\nk jej odvolaniu proti čiastočnému rozsudku okresného súdu z 29. februára 2012.\nSťažovateľka\n\nv tejto\n\nsúvislosti\n\npoukazuje\n\nna\n\nuznesenie\n\nnajvyššieho\n\nsúdu\n\nsp. zn. 4 Cdo 46/2012 z 26. februára 2013, v ktorom pripustil nespravodlivosť odvolacieho\nkonania, v rámci ktorého sa odvolací súd vyjadrením žalovaného k odvolaniu zaoberal,\npričom ho uviedol do obsahu odôvodnenia svojho rozhodnutia bez toho, aby vyjadrenie\nžalovaného k odvolaniu bolo doručené žalobcovi, a uzatvára, že je v rozpore s princípom\nprávnej istoty, ak „Najvyšší súd k rovnakej otázke zaujal v priebehu 1 roka v dvoch\nrozhodnutiach dva protichodné závery...“. Podľa sťažovateľky „... Vzhľadom na svoju\nneinformovanosť sťažovateľ nemohol do tejto názorovej interakcie zasiahnuť, argumenty\nžalobcu vyvrátiť a tak formovať/ovplyvňovať konečný názor odvolacieho súdu. V danom\nprípade došlo preto zo strany odvolacieho súdu aj Najvyššieho súdu k porušeniu princípu\npredvídateľnosti súdneho rozhodnutia, a tým i k porušeniu zásady právnej istoty\nsťažovateľa. Rovnaké dôsledky má aj rozhodovanie Najvyššieho súdu k otázke prípustnosti\ndovolania z dôvodu nedostatku riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia podľa § 237\npísm. f) OSP...“.\nK namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu sťažovateľka okrem iného uvádza:\n„... konanie, ktoré predchádzalo vydaniu druhostupňového rozsudku sa nemôže javiť\nako spravodlivé, keď žalobca pôsobil na prvostupňovom súde, ktorý vydal prvostupňový\nrozsudok. Jeho manželka\n\nje sudkyňa na odvolacom súde\n\na dokonca mala byť členkou senátu, ktorý rozhodoval o odvolaní sťažovateľa. Aj keď\nz rozhodovania v tejto veci bola nakoniec vylúčená, postupne 6 sudcov Krajského súdu\nv Banskej Bystrici uviedlo, že sa cítia vo veci zaujatí. Členkou senátu rozhodujúcou\no odvolaní sťažovateľa v tejto veci bola aj\n\n, predsedníčka senátu\n\n17 Co, v ktorom pôsobí aj manželka žalobcu. Sťažovateľ sa domnieva, že v prejednávanej\nveci nebol do úvahy braný objektívny aspekt nestrannosti a nebolo prihliadnuté\n\n4\n\nna postavenie a predchádzajúcu činnosť sudcov (ale aj žalobcu), ktorí rozhodovali\nna druhostupňovom súde ako i prvostupňovom súde.“\nV nadväznosti na požiadavku riadneho odôvodnenia rozhodnutí súdov sťažovateľka\nnamieta nedostatočné vysporiadanie sa krajského súdu s jej argumentáciou vzťahujúcou sa\nk týmto záverom:\n«1. nepravdivosť výroku „\n\nlovil zadarmo“\n\n2. nepravdivosť výroku „\n\nzakázal o sebe písať“\n\n3. nesprávne označenie poľovníckeho združenia\n4. načasovanie článkov\n5. ohrozenie bezpečnosti žalobcu informovaním o poľovačkách\n6. dôvodnosť utajenia údajov o žalobcovi\n7. nedostatočné opísanie skutočností v článkoch.»\nK bodu 1 sťažovateľka poukazuje na názor vyslovený ústavným súdom v jeho náleze\nsp. zn. II. ÚS 340/09, podľa ktorého „nepovažuje za správne, ak všeobecný súd rozhodujúci\no veci nezohľadní, resp. nedostatočne zohľadní organickú väzbu medzi titulkom (nadpisom)\nurčitého článku a jeho vecným obsahom“, a dodáva, že v článkoch je „pritom jednoznačne\nuvedené, že v skutočnosti mal žalobca za lov poskytnúť protihodnotu (barter) vo forme lovu\nbažantov. A teda že nešlo výslovne o dar v pravom slova zmysle (t. j. bezodplatné plnenie).“.\nV súvislosti s (ne)pravdivosťou výroku „\n\nzakázal o sebe písať“ sťažovateľka\n\nupozorňuje, že názor krajského súdu, podľa ktorého citované zjednodušenie autora nie je\nnamieste a nevyplýva z vykonaného dokazovania, keďže «V texte článku „\n\nzakázal\n\no sebe písať“ bola odcitovaná relevantná pasáž jeho emailu, teda verejnosť sa dozvedela,\nže žalobca mimo iného napísal, že nedáva súhlas na zverejnenie svojej identity. Nadpis\nčlánku tak v žiadnom prípade nebol zavádzajúci a nepravdivý, naopak, čitateľom sa v\nčlánku sprostredkovala komunikácia novinára so žalobcom a sám si mohol vytvoriť názor,\nči žalobca „zakázal o sebe písať“, alebo „neudelil súhlas o sebe písať“.».\n\n5\n\nK bodu 3 (nesprávne označenie poľovníckeho združenia) sťažovateľka uvádza, že\n«Odvolací súd vytkol viacero nepresností a novinárskych skratiek v článkoch, keď revír\noznačil autor článkov ako „revír, ktorý má od štátu prenajatý regionálny\npolitik Slobodného fóra\n\n“ (napr. na str. 23, odsek 3, a 25 ods. 2\n\ndruhostupňového rozsudku). V článku „Šéfoval súdu strieľal zadarmo“, sa pritom uvádza,\nže žalobca lovil v revíre\n\n, ktorý má prenajatý poľovné združenie\n\npodnikateľa a regionálneho politika Slobodného fóra\nje zrejmé, že nejde o revír v nájme\npostavenia\n\nv Poľovníckom spolku\n\n“. Z textu článkov tak\n\n, ale združenia, ktorého je členom. Z dôvodu\nišlo o prípustné zjednodušenie\n\na nie o nepravdivé tvrdenie, ktoré by mohlo akokoľvek zasiahnuť do osobnostných práv\nžalobcu.».\nK tvrdeniu krajského súdu, že „článok bol uverejnený tesne pred voľbou\nŠpecializovaného trestného súdu, o ktorú funkciu sa uchádzal žalobca“ (bod 4, pozn.),\nsťažovateľka dodáva, že «Články boli uverejnené v septembri 2009, voľba sa uskutočnila\naž vo februári 2010, a ministerka spravodlivosti rozhodla o výbere predsedu súdu z troch\nuchádzačov až v júni 2010, t. j. 9 mesiacov po uverejnení článkov. Tvrdenie o „načasovaní\nčlánkov tesne pred voľbou predsedu Špecializovaného trestného súdu“ nemá oporu\nv dokazovaní a je v hrubom rozpore so skutkovým stavom. Samotné konštatovanie časových\nsúvislostí bez preskúmania ďalších skutočností, napr. dobromyseľnosti autora článkov\nnemôže byť v žiadnom prípade na ujmu slobody prejavu sťažovateľa.».\nZáver krajského súdu o ohrození bezpečnosti žalobcu informovaním o poľovačkách\n(bod 5, pozn.) sťažovateľka považuje za nesprávny, keďže «V prípade informovania\no legitímnej otázke verejného záujmu, akou bezpochyby je nezávislosť verejných činiteľov\n(súdnych funkcionárov či vysokých štátnych úradníkov), nemôže byť tlači odopreté\ninformovať o poľovačkách po roku od ich uskutočnenia. Takéto informácie predstavujú\npre zainteresované osoby minimálne bezpečnostné riziko (ak vôbec nejaké). Pracovné\nzaradenie žalobcu na Špecializovanom trestnom súde je široko medializované a dobre\nznáme a žiadne médiá za sprístupnenie informácií o mieste pracoviska žalobcu\nsankcionované neboli.».\n\n6\n\nK dôvodnosti utajenia údajov o žalobcovi (bod 6, pozn.) sťažovateľka uvádza, že\n«úlohou článkov bolo poukázať na možné spochybnenie nezávislosti žalobcu a možnú stratu\npríjmov Štátnych lesov SR z poľovačiek. Išlo tak nepochybne o tému verejného záujmu,\nprezentovanú v polemickom tóne. Články žalobcu neobviňovali z porušenia etických,\nmorálnych či právnych noriem, ani neboli osočujúce či vulgárne; len poukazovali na možné\nnedostatky systému. Závery súdov o nedôvodnosti informovania o poľovníckych aktivitách\nžalobcu tak predstavujú nepochopenie úlohy tlače, ktorou je upozorňovanie nielen\nna zlyhanie ktorejkoľvek zložky verejnej moci (vrátane súdnej), ale aj odhaľovanie rizík\nich fungovania. Reprezentanti súdnej moci sú nepochybne povinní takúto diskusiu o svojej\nnezávislosti strpieť, aj keď sa týka ich voľnočasových aktivít.».\nSťažovateľka namieta aj konštatáciu krajského súdu, že „články nedali čitateľom\nmožnosť vytvoriť si vlastný názor k opisovaným skutočnostiam pre nedostatok obsiahnutých\ninformácií“, a zdôrazňuje, že «Nie je možné na spravodajský denník klásť nesplniteľné\nnároky spočívajúce v podrobnom opísaní všetkých skutočností súvisiacich s témou\nspracúvanou v tom ktorom článku. Novinár musí v rámci priestoru poskytnutého mu\nredakciou v tlačenej verzii denníka vybrať najdôležitejšie informácie tak, aby sa „zmestil“\ndo vymedzeného priestoru.». (bod 7, pozn.)\nOkrem už uvedených nedostatkov krajský súd v napadnutom rozsudku podľa\nsťažovateľky „vôbec nevysvetlil, v čom spočíva závažnosť zásahov spôsobených článkami,\nktorá má zakladať právo žalobcu na uverejnenie troch opakujúcich sa ospravedlnení“.\nK požiadavke primeranosti obmedzenia slobody prejavu sťažovateľka poznamenáva,\nže „Ústavou prípustným účelom obmedzenia slobody prejavu je ochrana osobnostných\npráv. Takéto obmedzenie však musí byť primerané sledovanému účelu. Napadnuté\nrozhodnutie odvolacieho súdu neidentifikuje naliehavú spoločenskú potrebu na obmedzení\npráva sťažovateľa na slobodu prejavu. Toto obmedzenie z podstaty veci nemôže byť ani\nv demokratickej spoločnosti nevyhnutné, nakoľko je vo vitálnom záujme spoločnosti, aby\nbola informovaná o možných rizikách fungovania súdnej moci a prepojenia na politikov,\n\n7\n\nprípadne podnikateľský sektor... Zákaz informovania o aktivitách sudcov nemôže byť\nlegitímny a vyvoláva obavy z korporatívneho správania sa sudcov.“.\nPodľa sťažovateľky sa krajský súd značne neštandardným spôsobom vysporiadal\ns testom proporcionality (tzv. Alexyho formula), pričom týmto spôsobom poprel závery\nústavného súdu opakovane prezentované v jeho nedávanej judikatúre práve k aplikácii testu\nproporcionality (II. ÚS 558/2012, IV. ÚS 107/2010, II. ÚS 326/09, II. ÚS 152/08)\nSťažovateľka sa tiež domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia\nv sume 10 000 € argumentujúc, že uložením povinnosti uverejniť ospravedlnenie žalobcovi\n„zasiahol Okresný súd Banská Bystrica ako aj Krajský súd v Banskej Bystrici zásadným\nspôsobom do práv sťažovateľa na slobodu prejavu.\nDaný priestor denníka je kľúčový pre uverejnenie hlavných správ dňa a má za úlohu\nprilákať a zaujať potenciálnych čitateľov, ktorý by si výtlačok denníka kúpili.\nOspravedlnenie 3 dni nielenže zmenšilo priestor denníka SME na publikovanie denných\nspráv, ale aj inzerciu. Z textu ospravedlnenia sa tiež javí, akoby sťažovateľ konal neeticky\na neprofesionálne, zverejňoval nepravdivé informácie a tým spôsobil žalobcovi vážny zásah\ndo osobnostných práv. Takýto text uverejnený na príkaz súdu mohol poškodiť dobrú povesť\na renomé sťažovateľa a denníka SME v očiach čitateľov a tiež obchodných partnerov. ...\nZásah do slobody prejavu sťažovateľa je ireverzibilný, keďže ospravedlnenia\nžalobcovi už uverejnené boli...“.\nNa základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí\nsťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:\n„1. Základné práva spoločnosti Petit Press, a. s. podľa článku 26 ods. 1 a 2\na 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici\nzo dňa 27. 3. 2013, č. k. 15 Co/144/2012-493 porušené boli.\n2. Základné práva spoločnosti Petit Press, a. s. podľa článku 1 ods. 1 a 46 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu z 5. 12. 2013, sp. zn.\n3 Cdo 256/2013 porušené boli.\n\n8\n\n3. Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 27. 3. 2013, č. k.\n15 Co/144/2012-493 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.\n4. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 5. 12. 2013, sp. zn.\n3 Cdo 256/2013 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.\n5. Krajský súd v Banskej Bystrici a Najvyšší súd Slovenskej republiky sú povinní\nspoločne a nerozdielne zaplatiť spoločnosti Petit Press, a. s. primerané finančné\nzadosťučinenie vo výške 10.000 EUR do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.\n6. Spoločnosti Petit Press, a. s. priznáva úhradu trov konania.“\nÚstavný súd uznesením č. k. II. ÚS 184/2015-26 z 26. marca 2015 sťažnosť\nsťažovateľky prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd\nvyzval predsedu krajského súdu a predsedníčku najvyššieho súdu, aby sa vyjadrili\nk sťažnosti a zároveň oznámili, či trvajú na ústnom pojednávaní vo veci.\nKrajský súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti v prípise\nsp. zn. Spr 594/15 z 26. mája 2015, v ktorom predovšetkým konštatoval, že „Odvolací súd\nsa zaoberal všetkými podstatnými skutočnosťami rozhodnými pre posúdenie veci, pričom\nvychádzal len z vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa a reagoval na\nnámietky uvedené v odvolaní, ktoré taktiež boli len tie, ktoré účastníci produkovali\nv prvostupňovom konaní a ktoré prvostupňový súd nevyriešil k ich spokojnosti a podľa ich\nsubjektívnych predstáv.“.\nK námietke sťažovateľky o nedoručení vyjadrenia žalobcu k odvolaniu sťažovateľky\nproti čiastočnému rozsudku okresného súdu z 29. februára 2012 predseda krajského súdu\ns poukazom na § 209a ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) uviedol,\nže „Citované ustanovenie explicitne upravuje povinnosť súdu doručiť odvolanie ostatným\núčastníkom s tým, že ich vyzve na vyjadrenie. Odporca v sťažnosti neuvádza, na základe\nčoho mal súd doručiť vyjadrenie, v sťažnosti bližšie neuvádza právnu normu, ktorá nebola\ndodržaná...\nNie je pravda, čo uvádza sťažovateľ, že z druhostupňového rozsudku vyplýva,\nže odvolací súd sa s obsahom nedoručeného vyjadrenia intenzívne zaoberal a bol týmto\n\n9\n\ninšpirovaný, keď si množstvo argumentov osvojil a pribral ich do svojho odôvodnenia\nrozsudku a na vyjadrenie opakovane poukazoval... V zmysle § 157 ods. 2 O. s. p. súd obsah\nvyjadrenia do svojho rozhodnutia uviedol. Je rozdiel uvádzať tvrdenia a vyjadrenia\núčastníkov a proces úvahy a hodnotenia. Súd vychádzal z vykonaného dokazovania\npred súdom prvého stupňa. Ak odvolací súd sa zaoberal argumentami odvolateľa (odporcu)\na tieto uviedol do rozhodnutia, s prihliadnutím na princíp rovnosti zbraní je spravodlivé,\nže uviedol aj reakciu protistrany (navrhovateľa).“.\nK námietke sťažovateľky o tom, že v prerokúvanej veci „nebol do úvahy braný\nobjektívny aspekt nestrannosti a nebolo prihliadnuté na postavenie a predchádzajúcu\nčinnosť sudcov (ale aj žalobcu)“, predseda krajského súdu uviedol rozhodné skutočnosti\ntýkajúce sa pridelenia veci na prerokovanie a rozhodnutie vo veci konajúcemu senátu\nkrajského súdu, ktoré sú totožné so skutočnosťami uvádzanými k tejto námietke\nv odôvodnení napadnutého uznesenia najvyššieho súdu (k tomu pozri odôvodnenie\nnapadnutého uznesenia najvyššieho súdu k tretej námietke citované ďalej, pozn.), a tieto\nnásledne doplnil: „V zmysle judikatúry NS SR nie je dôvodom pre vylúčenie sudcu to,\nže pracuje na súde, kde sa vec prejednáva. Vo vzťahu k nezaujatosti sudcov okresného súdu\nkrajský súd uvádza, že\n\nsíce pracoval na OS Banská Bystrica\n\nako sudca v rokoch 1996 - 2005, ale od 1. 1. 2006 sa stal sudcom Špeciálneho súdu.\nAk sťažovateľ vytýka odvolaciemu súdu, že sa mal venovať prevereniu existencie\nobjektívneho aspektu nestrannosti, je potrebné uviesť, že odvolací súd nemal dôvod\naplikovať § 221 ods. 1 písm. g) O. s. p., pretože zákonný sudca okresného súdu nebol\nvylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Ak sťažovateľ mal pochybnosť\no nestrannosti súdov (sudcov), mohol vzniesť námietku zaujatosti.“\nK námietke neakceptovania princípu proporcionality predseda krajského súdu\nzdôraznil, že „samotný sťažovateľ namieta výklad súdu vo vzťahu k Alexyho formule\na neštandardný postup odvolacieho súdu pri vysporiadaní sa s testom proporcionality,\npričom záver odvolacieho súdu nebol nijako svojvoľný, ale dospel k nemu po úvahe, pričom\nprihliadol a vychádzal z dostupnej literatúry (ktorá je nakoniec aj obsahom spisu),\n\n10\n\ntakže opačný názor ako prezentovaný odporcom neznamená, že súd postupoval\nneštandardne, ale prihliadal na konkrétnosti daného riešeného sporu“.\nK argumentácii o nedostatku odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu\npredseda tohto súdu zdôraznil, že «Odvolací súd práve v súlade s nálezom Ústavného súdu\nSR II. ÚS 340/09 titulok neposudzoval izolovanie od ostatného obsahu, pretože, ako\nje uvedené v odôvodnení, ďalšie podtitulky vnútri novín sú skutočnosťou, na ktorú bolo\ntreba prihliadať (str. 17 rozsudku), keď súd v poslednom odseku uvádza: „Z hľadiska\nfyzického umiestnenia v novinách možno považovať články za samostatné, avšak z hľadiska\nobsahovej zložky jednoznačne ide o jeden článok, čomu nasvedčuje aj to, že na prvej strane\ndenníka pri úvodnom článku je uvedené, že viac sa čitateľ dozvie na tretej strane“. Ostatné\nvýroky namietané sú priamo zdôvodnené v rozhodnutí, pričom sťažovateľ uvádza argumenty\nrovnaké, ako počas konania s prizmou vlastného subjektívneho pohľadu bez akejkoľvek\nsnahy pochopiť, že nie všetky kauzy s podobnou tematikou sú navlas rovnaké. Pokiaľ\nsťažovateľ namieta, že nie je možné na spravodajský denník klásť nesplniteľné nároky\nspočívajúce v podrobnom opísaní všetkých skutočností súvisiacich s témou, je pravdou,\nže musí vybrať najdôležitejšie informácie, avšak, ako je zrejmé z podobných prípadov, uniká\npodstata a do popredia ide snaha o senzáciu a predajnosť novín aj za „cenu zmestenia“ sa\ndo vymedzeného priestoru. Odvolací súd podotýka, že sťažovateľ pozabudol na redakčnú\núpravu článku novinára, ktorého článok bez takejto úpravy by mohol obstáť. Sťažovateľ\nnechce akceptovať aj špecifikum prípadu, keďže ide o sudcu Špeciálneho súdu, kde existujú\nurčité obmedzenia, na ktoré bolo treba prihliadať. Námietka, že nebolo zrozumiteľným\nspôsobom vysvetlené, v čom spočíva závažnosť zásahov spôsobenými článkami, nie je\npravdivá, pretože okrem prvostupňového rozsudku odvolací súd dáva odpoveď na str. 20\nodsek 4, str. 24 ods. 3,4 rozsudku.».\nPredseda krajského súdu ústavnému súdu zároveň oznámil, že netrvá na ústnom\npojednávaní vo veci.\nPredsedníčka najvyššieho súdu sa k sťažnosti podrobne vyjadrila v podaní\ndoručenom ústavnému súdu 21. mája 2015, v ktorom k námietke týkajúcej sa prípustnosti\n\n11\n\ndovolania podľa § 237 písm. f) OSP proti napadnutému rozsudku krajského súdu z dôvodu\njeho nepreskúmateľnosti uviedla podrobnú genézu judikatúry najvyššieho súdu a ústavného\nsúdu k tejto problematike a v závere svoju argumentáciu zhrnula takto:\n«K otázke, či nepreskúmateľnosť rozhodnutia môže byť považovaná za dôvod\nzakladajúci prípustnosť dovolania proti nemu smerujúceho (§ 237 písm. f/ O. s. p.), sa už\nnajvyšší súd vyjadril aj pre účely iných konaní vedených pred ústavným súdom. Obsah\nvyjadrenia najvyššieho súdu pre účely konania sp. zn. III. US 551/2012 je uvedený v náleze\ntejto spisovej značky, v ktorom ústavný súd konštatoval, že „sa väčšinovým názorom svojich\nsenátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok\nriadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O. s. p., ale\nlen tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.“. Rovnako sa najvyšší súd\nk predmetnej otázke vyjadril pre účely konania vedeného na ústavnom súde pod sp. zn.\nIV. ÚS 788/2013. Ústavný súd v uznesení, ktorým podanú sťažnosť odmietol ako zjavne\nneopodstatnenú, uviedol, že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a obsahom\nzákladného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neexistuje taká príčinná súvislosť,\nktorá by signalizovala možnosť vyslovenia jeho porušenia. Napokon treba uviesť, že vec\nprejednávajúci senát najvyššieho súdu sa (aj) v prípade obchodnej spoločnosti Petit Press,\na. s. riadil judikátom R 111/1998, a preto sa nezaoberal vecnou správnosťou skutkových\na právnych záverov rozhodnutia odvolacieho súdu, ktoré bolo - podľa právneho názoru\ntohto senátu - napadnuté procesne neprípustným dovolaním; neskúmal teda ani\nopodstatnenosť uplatnenia dovolacích dôvodov v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O. s. p.\nSo zreteľom na to sa najvyšší súd ani v tomto vyjadrení k sťažnosti uvedenej obchodnej\nspoločnosti nedotýka opodstatnenosti tej jej obsahovej časti, v ktorej sa vytýka nesprávnosť\nmeritórneho rozhodnutia.»\nV súvislosti s námietkou sťažovateľky o nedoručení vyjadrenia žalobcu k jej\nodvolaniu proti čiastočnému rozsudku okresného súdu z 29. februára 2012 predsedníčka\nnajvyššieho súdu zdôraznila, že „V sťažnosťou napadnutom rozhodnutí najvyšší súd\nvysvetlil, prečo uvedenú námietku nepovažoval za takú, ktorá by mala väzbu na procesnú\nvadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. Poznamenal, že obsahovo identicky posúdil\nobdobné námietky aj v iných konaniach (napríklad sp. zn. 3 Cdo 24/2011, 3 Cdo 23/2011,\n\n12\n\n3 Cdo 257/2012, 3 Cdo 258/2012) a že rovnaké závery zaujal v niektorých rozhodnutiach\naj ústavný súd (viď napríklad rozhodnutia sp. zn. III. ÚS 144/2012, III. ÚS 507/2012,\nIV. ÚS 19/2012, III. ÚS 72/09, IV. ÚS 462/2010, III. ÚS 296/2011). V predmetnej veci vzal\nnajvyšší súd na zreteľ individuálne okolnosti prejednávanej veci a dospel k záveru,\nže nedoručenie predmetného vyjadrenia bolo z hľadiska §237 písm. f/ O. s. p. právne\nirelevantné, lebo - ako vyplýva zo spisu - toto vyjadrenie obsahovalo iba rekapituláciu\na zhrnutie dovtedajšej argumentácie žalobcu a nemalo zásadný vplyv na rozhodnutie\no odvolaní žalovanej.“.\nNa námietku sťažovateľky, podľa ktorej vo veci rozhodoval vylúčený sudca,\npredsedníčka najvyššieho súdu reagovala poukazom na konkrétne časti odôvodnenia\nnapadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktoré obsahujú podľa jej názoru dostatočné\ndôvody, so zreteľom na ktoré najvyšší súd dospel k záveru o jej neopodstatnenosti.\nPredsedníčka najvyššieho súdu zároveň ústavnému súdu oznámila, že súhlasí s upustením\nod ústneho pojednávania vo veci sťažnosti.\nOznačené vyjadrenia krajského súdu a najvyššieho súdu ústavný súd zaslal\nna vedomie a prípadné zaujatie stanoviska právnemu zástupcovi sťažovateľky, ktorého\nsúčasne vyzval na vyjadrenie, či trvá na ústnom pojednávaní. Právny zástupca sťažovateľky\nv odpovedi na výzvu ústavného súdu podaním zo 7. júla 2015 oznámil, že na ústnom\npojednávaní vo veci netrvá.\nÚstavný súd v súlade s § 51 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) doručil právnemu\nzástupcovi žalobcu v reakcii na jeho podanie zo 14. mája 2015 sťažnosť sťažovateľky\na zároveň ho vyzval na prípadné vyjadrenie sa k nej. V ústavným súdom určenej lehote\na ani do dňa prijatia rozhodnutia vo veci sa právny zástupca žalobcu k sťažnosti nevyjadril.\n\n13\n\nÚstavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom\nsúde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho\nnemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.\nII.\nÚstavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických alebo\nprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo\nľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nSťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa\nčl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu\nako dovolacieho súdu, ako aj porušenie svojho základného práva na slobodu prejavu podľa\nčl. 26 ods. 1 a 2 ústavy v spojení so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu ako odvolacieho súdu.\nII.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\nv spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\nV súlade s čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický\na právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.\nÚčelom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je v prvom rade zaručiť\nkaždému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné\nprávo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal\n\n14\n\npo splnení predpokladov ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba\nsplní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa\núčastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré\nz tohto postavenia vyplývajú.\nPodľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť\nzákladné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ak koná vo veci v súlade\ns procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní\n(m. m. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00). Takýmto predpisom je vo veci sťažovateľky\nObčiansky súdny poriadok.\nPrávo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy,\nak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže\nkonať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym\nsúdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú\n§ 236 a nasl. OSP. V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému\nrozhodnutiu odvolacieho súdu sa v § 237 OSP výslovne uvádza, že dovolanie je prípustné,\nlen pokiaľ ide o prípady uvedené v písmene a) až písmene g) tohto zákonného ustanovenia.\nDovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípade uvedenom v § 238\nods. 2 OSP.\nVychádzajúc zo svojej doterajšej judikatúry, ústavný súd považuje za potrebné\nzdôrazniť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho\nkonania, patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu,\na nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd\na všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou\nani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných\nsúdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).\nZo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné\nsúdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv\na slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\n\n15\n\nslobôd (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka\nkonania\n\nnastupuje\n\naž\n\nvtedy,\n\nak\n\nnie\n\nje\n\ndaná\n\nprávomoc\n\nvšeobecných\n\nsúdov\n\n(m. m. II. ÚS 13/01), alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu označeným základným\nprávam sťažovateľa v súlade s ústavno-procesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich\nprávomoci.\nPodľa konštantnej judikatúry ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať\na posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov\nviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi\nbol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu\nvšeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti\núčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami\no ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96,\nI. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať\niba také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo\nsamotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom\nskutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy,\nak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného\nhľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie\nzákladného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).\nNa základe uvedených právnych názorov ústavný súd preskúmal napadnuté\nuznesenie najvyššieho súdu, ktorým dovolací súd odmietol dovolanie sťažovateľky proti\nrozsudku krajského súdu sp. zn. 15 Co 144/2012 z 27. marca 2013 ako neprípustné\npodľa § 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP.\nSťažovateľka formuluje tri zásadné námietky smerujúce proti napadnutému\nuzneseniu najvyššieho súdu, ktorým podľa jej názoru došlo k porušeniu jej základného\npráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Prvou námietkou vyjadruje výhrady\nproti právnemu názoru najvyššieho súdu, podľa ktorého „dôvod nepreskúmateľnosti\nnezakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP“. Druhá námietka sťažovateľky\n\n16\n\nsmeruje k podľa nej nesprávnemu právnemu posúdeniu (ne)odňatia možnosti konať\npred súdom z dôvodu „nedoručenia vyjadrenie žalobcu k odvolaniu sťažovateľky proti\nčiastočnému rozsudku okresného súdu z 29. februára 2012“ zo strany najvyššieho súdu.\nTretia námietka sťažovateľky sa týka prípustnosti dovolania pre procesnú vadu konania\npodľa § 237 písm. g) OSP, keďže krajský súd pri rozhodovaní o odvolaní neprihliadal\nna objektívne dôvody vylúčenia sudcov z konania a rozhodovania vo veci.\nZ napadnutého uznesenia vyplýva, že najvyšší súd sa priklonil s poukazom\nna rozhodnutie občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu publikovaného v Zbierke\nstanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod č. R 111/1998 (rozsudok\nnajvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 5/1997 z 28. augusta 1997) k právnemu záveru,\nže nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladá len tzv. inú vadu konania v zmysle § 241\nods. 2 písm. b) OSP, nie však procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f) OSP, tak ako\nto tvrdila sťažovateľka. Ústavný súd v súvislosti s prvou námietkou sťažovateľky\nzdôrazňuje, že citovaný právny názor najvyššieho súdu je podporený aj judikatúrou\nsamotného ústavného súdu, na ktorú v konečnom dôsledku najvyšší súd veľmi detailne\nv napadnutom uznesení aj odkazuje (napr. IV. ÚS 499/2011, I. ÚS 275/2012, II. ÚS 148/09)\na ktorú ústavný súd nemá dôvod spochybňovať, keďže predstavuje väčšinový názor jeho\nsenátov (k tomu pozri III. ÚS 551/2012).\nZ ďalšej časti napadnutého uznesenia vyplýva, že najvyšší súd v súvislosti s druhou\nnámietkou sťažovateľky opätovne s odkazom na svoju judikatúru zdôraznil, že „absencia\nvyjadrenia k opravnému prostriedku druhého účastníka konania je právne irelevantná\n(viď tiež I. ÚS 498/2011 a IV. ÚS 283/2011) napríklad vtedy, keď súd rozhodujúci\no opravnom prostriedku, nezaložil svoje rozhodnutie na vyjadrení k opravnému prostriedku\n(teda vtedy, keď vyjadrenie k opravnému prostriedku nemalo zásadný vplyv na rozhodnutie\no opravnom prostriedku). Z ustanovenia § 209a ods. 1 O. s. p. vyplýva, že ak nejde o prípad\nuvedený v § 209 ods. 1 druhej vete O. s. p., doručí súd prvého stupňa odvolanie ostatným\núčastníkom, a ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu vo veci samej, vyzve účastníkov\nna vyjadrenie k odvolaniu; iná povinnosť mu z týchto ustanovení nevyplýva. Z Občianskeho\nsúdneho poriadku nevyplýva povinnosť odvolacieho súdu predložiť druhému účastníkovi\n\n17\n\nkonania spätne na zaujatie stanoviska vyjadrenie druhého účastníka konania k opravnému\nprostriedku. Súd nie je povinný donekonečna udržiavať stav konfrontácie medzi podaniami\núčastníkov konania - je iba na jeho posúdení, kde je rozumná hranica takúto konfrontáciu\nukončiť (III. ÚS 144/2012, III. ÚS 507/2012, IV. ÚS 19/2012). Pokiaľ má odvolací súd\nk dispozícii potrebné argumenty, ako aj pri dodržaní dikcie ustanovenia § 209a O. s. p.,\npristúpi k rozhodnutiu vo veci samej (viď tiež III. ÚS 72/09, IV. ÚS 462/2010,\nIII. ÚS 296/2011.). Odňatie možnosti pred súdom konať nezakladá teda sama skutočnosť,\nže odvolateľovi nebolo predložené vyjadrenie druhej procesnej strany k jeho odvolaniu.\nObdobné právne závery boli vyslovené aj v ďalších rozhodnutiach najvyššieho súdu\n(viď napríklad uznesenia sp. zn. 5 Cdo 40/2012 a 1 Cdo 17/2011). Iný pohľad na realizáciu\npráva účastníka oboznámiť sa s vyjadrením procesnej protistrany by mohol v praxi\nznamenať neustály (opakujúci sa a nikdy nekončiaci) proces vyjadrovania sa jedného\núčastníka konania k vyjadreniu druhého účastníka konania. Podľa názoru vec\nprejednávajúceho senátu dovolacieho súdu by takýto pohľad mohol mať až znaky prílišného\nprávneho formalizmu, odporujúceho materiálnemu chápaniu princípov právneho štátu.\nDovolací súd vzal v danom prípade na zreteľ individuálne okolnosti prejednávanej\nveci a pristúpil k skúmaniu, či vyjadrenie žalobcu k odvolaniu žalovanej malo zásadný vplyv\nna rozhodnutie odvolacieho súdu. Dospel k záveru, že nedoručenie predmetného vyjadrenia\nbolo v preskúmavanej veci z hľadiska ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p. právne irelevantné,\nlebo - ako vyplýva zo spisu - toto vyjadrenie obsahovalo rekapituláciu a zhrnutie\ndovtedajšej argumentácie žalobcu a nemalo zásadný vplyv na rozhodnutie odvolacieho\nsúdu o riadnom opravnom prostriedku žalovanej. Žalobca vo svojom vyjadrení (č. l. 451 až\n459 spisu) uviedol výhrady, ktoré má voči dôvodom odvolania žalovanej a konštatoval\nsprávnosť právnych záverov vyjadrených prvostupňovým súdom v odvolaním napadnutom\nrozsudku. Obsah spisu v ničom nenasvedčuje tomu, že by odvolací súd - nebyť tohto\nvyjadrenia žalobcu - rozhodol inak, resp. že k prijatiu dovolaním napadnutého rozhodnutia\nviedlo odvolací súd vyjadrenie žalobcu k odvolaniu žalovanej.“.\nÚstavný súd považuje citovanú časť argumentácie najvyššieho súdu obsiahnutú\nv napadnutom uznesení k druhej námietke sťažovateľky za ústavne akceptovateľnú\no to viac, že je konformná aj s právnymi názormi vyslovenými v doterajšej judikatúre\n\n18\n\nústavného súdu. Ústavný súd totiž vo svojej doterajšej judikatúre viackrát vyslovil,\nže nevyžiadanie stanoviska k vyjadreniu k opravnému prostriedku druhého účastníka nemá\nprávnu relevanciu v prípade, ak súd rozhodujúci o opravnom prostriedku nezaloží svoje\nrozhodnutie na vyjadrení druhého účastníka k opravnému prostriedku, t. j. vtedy, keď jeho\nvyjadrenie k opravnému prostriedku nemalo zásadný vplyv na rozhodnutie o opravnom\nprostriedku (k tomu pozri m. m. I. ÚS 2/05, I. ÚS 100/04, I. ÚS 335/06, IV. ÚS 281/2012).\nAni v súvislosti s druhou námietkou sťažovateľky teda ústavný súd nemá\ns prihliadnutím na citovanú časť odôvodnenia napadnutého uznesenia dôvod spochybňovať\nzávery najvyššieho súdu o tom, že postupom krajského súdu, ktorý nedoručil vyjadrenie\nžalobcu k odvolaniu sťažovateľky proti čiastočnému rozsudku okresného súdu\nz 29. februára 2012 sťažovateľke, nedošlo k odňatiu možnosti konať pred súdom podľa\n§ 237 písm. f) OSP. Z napadnutého uznesenia vyplýva, že najvyšší súd preskúmal\nnapadnutý rozsudok krajského súdu vrátane argumentácie žalobcu k odvolaniu\nsťažovateľky a dospel k záveru, že táto nemala pre rozhodnutie v merite veci zásadný\nvýznam, čím aj absencia vyjadrenia sťažovateľky k tejto argumentácii žalobcu stratila\nna právnej relevancii.\nPokiaľ ide o námietku sťažovateľky, že najvyšší súd porušil princíp právnej istoty,\nkeďže v jej veci rozhodol inak, ako v iných obdobných prípadoch, ústavný súd konštatuje,\nže nie je jeho úlohou zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov, pretože\nzjednocovanie rozhodovacej praxe je vecou odvolacích súdov, resp. najvyššieho súdu\n(obdobne napr. I. ÚS 199/07, I. ÚS 235/07).\nV ďalšom ústavný súd dáva do pozornosti tú časť odôvodnenia rozhodnutia\nnajvyššieho súdu, v ktorom sa najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu ústavne\nakceptovateľným spôsobom vysporiadal s námietkou sťažovateľky týkajúcou sa\nprípustnosti dovolania pre procesnú vadu konania podľa § 237 písm. g) OSP tým, že krajský\nsúd pri rozhodovaní o odvolaní neprihliadal na objektívne dôvody vylúčenia sudcov z\nkonania a rozhodovania vo veci.\n\n19\n\nVo vzťahu k tretej námietke sťažovateľky, podľa ktorej sa najvyšší súd\nv napadnutom\n\nuznesení\n\nústavne\n\nneakceptovateľným\n\nspôsobom\n\nvysporiadal\n\ns jej argumentáciou k dovolaciemu dôvodu podľa § 237 písm. g) OSP založenou na tvrdení,\nže krajský súd pri rozhodovaní o odvolaní neprihliadal na objektívne dôvody vylúčenia\nsudcov z konania a rozhodovania vo veci, sa v napadnutom uznesení najvyššieho súdu\nuvádza:\n«Nestrannosť sudcu treba skúmať z dvoch hľadísk, a to zo subjektívneho hľadiska\nnestrannosti, v rámci ktorého je relevantné osobné presvedčenie sudcu prejednávajúceho\ntú-ktorú vec, a z objektívneho hľadiska nestrannosti, pri ktorom je potrebné zistiť a posúdiť,\nči sú poskytnuté dostatočné záruky na vylúčenie akejkoľvek pochybnosti o nestrannosti\n(nezaujatosti) sudcu.\nRozhodnutia najvyššieho súdu v prípadoch, v ktorých ide o posúdenie otázky,\nči sudca je (§ 14 ods. 1 O. s. p.) alebo bol (§ 237 písm. g/ O. s. p.) vylúčený z prejednávania\na rozhodovania veci vzhľadom na to, že účastníkom konania je iný sudca alebo osoba blízka\ninému sudcovi, spravidla konštatujú, že vzťahy sudcov navzájom sú vo všeobecnosti\nneutrálne, budované na princípoch profesionálnej spolupráce, riešenia obdobných\npracovných úloh a problémov. Takéto kolegiálne vzťahy sudcov, ktoré z hľadiska § 14\nods. 1 O. s. p. nemožno bez ďalšieho považovať za okolnosť vzbudzujúcu pochybnosti\no nestrannosti a nezaujatosti sudcu, sa z hľadiska tohto ustanovenia stávajú právne\nvýznamnými až vtedy, keď nadobudnú rysy osobného (napríklad priateľského) vzťahu\n(porovnaj napríklad uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Nc 4/200, 3 Nc 20/2007,\n1 Nc 34/2012, 7 Nc 4/2012). Aj podľa názoru ústavného súdu samotné kolegiálne vzťahy\nsudcov, ak nie sú ďalšie okolnosti signalizujúce možnú nestrannosť sudcu, v zásade nie sú\ndôvodom na spochybnenie jeho nestrannosti, a to takej intenzity, aby boli dôvodom na jeho\nvylúčenie z prerokúvania veci z tohto dôvodu (IV. ÚS 24/2010).\nV danom prípade zo spisu vyplýva, že na Krajskom súde v Banskej Bystrici bola vec\nelektronickou podateľňou pridelená do senátu „15 Co“; zastupujúcim senátom v prvom\nporadí ktorého je senát „14 Co“ a v druhom poradí senát „17 Co“. V zmysle rozvrhu práce\ntohto súdu na rok 2012 je senát „15 Co“ zložený z predsedu\nsenátu -\n\na\n\na členov\n\n. Naposledy menovaný sudca\n\nale podľa § 15 ods. 1 O. s. p. oznámil, že so zreteľom na jeho priateľský vzťah k žalobcovi\n\n20\n\na jeho manželke je u neho daná okolnosť, ktorá sudcu vylučuje z prejednávania\na rozhodovania veci (§ 14 ods. 1 O. s. p.). Podobne sa vyjadrili tiež všetci členovia senátu\n„14 Co“ (\n\n,\n\na\n\n) a tiež\n\n, predseda senátu „17 Co“. Na rozdiel od nich\n, riadiaca predsedníčka senátu „17 Co“, vo svojom vyjadrení (č. l. 467 spisu)\nuviedla, že žalobcu osobne nepozná a jej vzájomný vzťah s manželkou žalobcu je korektný\na kolegiálny. Poznamenala, že pochybnosti o jej nezaujatosti pri rozhodovaní tejto veci by\nmohla vzbudiť len tá skutočnosť, že s manželkou žalobcu pracuje v jednom senáte.\nVzťah k veci ani k účastníkom a ich zástupcom nemá a osobne sa zaujatá necíti.\nK obsahovej odlišnosti zrejmej z porovnania predmetných vyjadrení\na vyššie označených sudcov Krajského súdu v Banskej Bystrici, dovolací súd\npoznamenáva, že je vonkajším prejavom jedinečnosti, mnohotvárnosti, a preto aj odlišnosti\n(ľudských) vzťahov sudcov navzájom. Táto rozdielnosť, základom ktorej sú zvláštnosti\nosobnosti každého sudcu a tiež neopakovateľnosti jeho vzťahov k iným sudcom, sa v ničom\nneprieči vyššie uvedeným právnym záverom dovolacieho súdu o vzájomných kolegiálnych\nvzťahoch sudcov, ktoré sa z hľadiska § 14 ods. 1 O. s. p. stávajú právne relevantnými až\nvtedy, keď presiahnu rámec čisto kolegiálneho vzťahu a nadobudnú charakter osobného\nvzťahu. Takéto - z hľadiska § 14 ods. 1 O. s. p. významné prekročenie uvedeného rámca nemožno však bez ďalšieho vidieť už v tom, že sudcovia vykonávajú súdnictvo na tom istom\nsúde a pre výkon funkcie sú prípadne zaradení do toho istého kolégia, grémia alebo senátu.\nTo isté pravidlo treba uplatňovať aj vtedy, keď ide o „sprostredkovaný“ vzťah medzi vec\nprejednávajúcim sudcom a osobou blízkou inému sudcovi toho istého súdu (porovnaj tiež\nrozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Nc 16/2005 a 3 Nc 18/2007). Pokiaľ totiž vyššie\nuvedené platí pre priamy (bezprostredný) vzťah sudcov navzájom, nemôže sa uplatniť\nodlišné (prísnejšie) kritérium na iný, svojou povahou iba odvodený (sprostredkovaný),\nvzťah sudcu k osobe blízkej inému sudcovi. Opačný názor na otázku zaujatosti sudcu by - aj\nv zmysle záverov vyjadrených v uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 1 Nc 47/2011 - odporoval\npravidlám elementárnej logiky (argumentu „a maiore ad minus“). Takýto opačný názor,\npochybnosti o nezaujatosti sudcu vyvodzujúci už len zo samotnej existencie funkčného alebo\npracovného zaradenia sudcu (sudcov), by bol spojený s neprípustnou prezumpciou\nporušovania povinností sudcu a tiež zásad sudcovskej etiky.\n\n21\n\nŽalovaná na podporu svojej argumentácie poukázala na uznesenie ústavného súdu\nz 15. mája 2008 sp. zn. III. ÚS 158/08, v ktorom išlo o posúdenie predpojatosti sudcu\nústavného súdu. Odkaz na toto uznesenie nepovažuje dovolací súd za náležitý, lebo\nz predmetného uznesenia ústavného súdu zreteľne vyplýva, že sa vzťahovalo na prípad,\nv ktorom sudca ústavného súdu sám „v obdobnej veci... predložil vyhlásenie o svojej\npredpojatosti a bol v tejto veci vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie“.\nMožno preto uzavrieť, že v dovolaní vyjadrené pochybnosti žalovanej o nezaujatosti\n(resp. aj ďalších sudcov Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktorí\ndanú vec prejednali a rozhodli), sú len subjektívnej povahy, nemajú objektívny základ\na neopodstatňujú záver, že na prejednaní a rozhodovaní veci sa podieľala zaujatá sudkyňa\n(resp. podieľali zaujatí sudcovia) a že teda v konaní došlo k procesnej vade uvedenej\nv ustanovení § 237 písm. g/ O. s. p.»\nS prihliadnutím na citované časti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný\nsúd konštatuje, že dovolací súd sa v ňom zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom\naj vysporiadal so všetkými námietkami sťažovateľky, ktorými odôvodňovala prípustnosť\ndovolania, s ktorými sa však najvyšší súd nestotožnil, a preto jej dovolanie odmietol\nako neprípustné. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nemožno podľa názoru ústavného\nsúdu považovať za neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by bolo založené\nna právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel\nv napadnutom\n\nkonaní\n\naplikovaných\n\nustanovení\n\nObčianskeho\n\nsúdneho\n\nporiadku\n\n(upravujúcich prípustnosť dovolania v občianskoprávnych veciach).\nÚstavný súd poukazuje na to, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa\nčl. 46 ods. 1 ústavy nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného\nprostriedku uvádzané sťažovateľkou, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani\nnemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného práva. V inom\nprípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo\nneprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie\ndovolacieho súdu Občiansky súdny poriadok výslovne umožňuje, preto použitý spôsob\n\n22\n\nv konkrétnom prípade nemohol znamenať odoprenie prístupu sťažovateľky k súdnej\nochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch.\nVzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosti v časti, ktorou sťažovateľka namietala\nporušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení\ns čl. 1 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu, nevyhovel (bod 5 výroku\ntohto nálezu).\nII.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy\nv spojení so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom\nkrajského súdu\nZ doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že v prípade procesného rozhodnutia\n(teda odmietavého rozhodnutia, pozn.) najvyššieho súdu o dovolaní prichádza do úvahy\naj ústavný prieskum rozhodnutia odvolacieho súdu (napadnutý rozsudok krajského súdu,\npozn.),\n\na\n\nto\n\nv\n\nlehote\n\nna\n\npodanie\n\nsťažnosti\n\nproti\n\nrozhodnutiu\n\no\n\ndovolaní\n\n(m. m. II. ÚS 324/2010, III. ÚS 192/2010).\nSťažovateľka namieta, že napadnutý rozsudok krajského súdu nie je ústavne\nakceptovateľným spôsobom odôvodnený, keďže odvolací súd sa podľa jej tvrdenia\nnedostatočne vysporiadal s jej odvolacími námietkami, ktoré smerovali proti týmto právnym\nzáverom:\n«1. nepravdivosť výroku „\n\nlovil zadarmo“\n\n2. nepravdivosť výroku „\n\nzakázal o sebe písať“\n\n3. nesprávne označenie poľovníckeho združenia\n4. načasovanie článkov\n5. ohrozenie bezpečnosti žalobcu informovaním o poľovačkách\n6. dôvodnosť utajenia údajov o žalobcovi\n7. nedostatočné opísanie skutočností v článkoch» (ďalej spolu aj „námietky\nnedostatočného odôvodnenia“).\n\n23\n\nPodľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.\nPodľa čl. 26 ods. 2 ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom,\ntlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať\nidey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu\nkonaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu.\nPodmienky ustanoví zákon.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nTouto časťou sťažnosti sťažovateľka primárne namieta porušenie slobody prejavu,\nktorá je neoddeliteľnou súčasťou demokratického usporiadania štátu, pričom tak podľa\njudikatúry ústavného súdu, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) sa\nuplatňuje nielen vo vzťahu k „informáciám“ a „myšlienkam“, ktoré sa prijímajú priaznivo,\nresp. sa pokladajú za neurážlivé a neutrálne, ale aj k tým, ktoré urážajú, šokujú alebo\nznepokojujú štát alebo časť obyvateľstva. Vyžaduje si to pluralizmus, znášanlivosť\na veľkorysosť, bez ktorých nemožno hovoriť o „demokratickej spoločnosti“ (Handyside\nv. UK, sťažnosť č. 5493/72, rozsudok zo 7. 12. 1976, bod 49). V niektorých situáciách však\nmusí sloboda prejavu ustúpiť. Limitujúce klauzuly v čl. 26 ods. 4 ústavy a čl. 10 ods. 2\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd explicitne uvádzajú dôvody\nobmedzenia slobody prejavu, pričom ide o obmedzenia, ktoré musia zodpovedať vždy\ndemokratickému\n\ncharakteru\n\nspoločnosti\n\n(„opatrenia\n\nv\n\ndemokratickej\n\nspoločnosti\n\nnevyhnutné“). Dôvodom takéhoto obmedzenia môže byť aj „ochrana práv a slobôd iných“,\nteda okrem iného aj záruky vyplývajúce zo základného práva na ochranu osobnosti\nv rozsahu garantovanom v čl. 19 ústavy a konkretizovanom najmä v § 11 a nasl.\nObčianskeho zákonníka, ktoré chránia súkromné osoby pred neoprávnenými zásahmi\nzo strany iných súkromných osôb alebo štátu.\n\n24\n\nVychádzajúc zo záväznosti ústavy pre všetky orgány verejnej moci, všeobecné súdy\nnevynímajúc, ústavný súd konštatuje, že pri rozhodovaní sporov vo veciach ochrany\nosobnosti musí byť vždy zohľadnená ochrana slobody prejavu, a to minimálne v rozsahu\njej ústavných záruk. Uvedené ustanovenia Občianskeho zákonníka teda nemožno aplikovať\nizolovane, ale je nutné ich vykladať a aplikovať v súlade s ústavou. Nutnosť zohľadniť\nslobodu prejavu, samozrejme, neznamená rezignáciu na ochranu osobnosti. Znamená\nto však, že v niektorých prípadoch musí byť uprednostnená sloboda prejavu, aj keď daný\nprejav môže mať isté nedostatky z hľadiska klasickej zákonnej ochrany osobnosti (porovnaj\nk tomu aj rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 55/2008 z 25. februára 2009). Ústavný\nsúd v tejto súvislosti pripomína tiež povinnosť všeobecných súdov zohľadňovať pri svojej\nrozhodovacej činnosti relevantnú judikatúru ESĽP a ďalších medzinárodných súdnych\norgánov vyvoditeľnú okrem iného aj z čl. 1 ods. 2 ústavy.\nKeďže rozsudkom krajského súdu z 27. marca 2013 bol potvrdený čiastočný\nrozsudok okresného súdu z 29. februára 2012, ktorým bola sťažovateľke uložená povinnosť\ndo 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia uverejniť s textom napísaným veľkými písmenami\nabecedy a graficky centrálne umiestneným v hornej polovici titulnej strany denníka SME\nv troch po sebe nasledujúcich vydaniach ospravedlnenie (ospravedlnenie musí byť uvedené\nštandardnou veľkosťou a druhom písma) v znení:\n«OSPRAVEDLNENIE SUDCOVI\n\n:\n\nDŇA 21. 09. 2009 SME NA TITULNEJ STRANE DENNÍKA „SME“ UVEREJNILI\nČLÁNOK POD NÁZVOM „ŠÉFOVAL SÚDU LOVIL ZADARMO“ A NA TRETEJ STRANE\nDENNÍKA „SME“ UVEREJNILI ČLÁNOK POD NÁZVOM „ŠÉFOVAL SÚDU, STRIEĽAL\nZADARMO“ (spolu aj „inkriminované články“), V KTORÝCH SME OKREM INÉHO\nUVIEDLI, ŽE SUDCA ŠPECIALIZOVANÉHO TRESTNÉHO SÚDU\nV ROKU 2008 ZADARMO LOVIL V POĽOVNOM REVÍRI\nA V TEJTO SÚVISLOSTI ZAKÁZAL O SEBE PÍSAŤ A NA OTÁZKY\nO POĽOVAČKÁCH ODMIETOL ODPOVEDAŤ. UVEDENÝMI TVRDENIAMI SME\nVEREJNOSŤ NEPRAVDIVO INFORMOVALI O OSOBE\n\n,\n\nČÍM SME NEOPRÁVNENE ZASIAHLI DO JEHO CTI, ĽUDSKEJ DÔSTOJNOSTI,\nDOBRÉHO MENA, POVESTI A DO JEHO SÚKROMIA. ZA TENTO NEOPRÁVNENÝ\n\n25\n\nZÁSAH SA\n\nOSPRAVEDLŇUJEME.“, je nepochybné, že\n\nrozhodnutiami všeobecných súdov došlo k zásahu do ústavou garantovanej slobody prejavu\nsťažovateľky, t. j. došlo k jej obmedzeniu. Úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či v danom\nprípade išlo z ústavného hľadiska o akceptovateľné obmedzenie slobody prejavu.\nZ doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že obmedzenie akéhokoľvek\nzákladného práva alebo slobody, a teda aj slobody prejavu možno považovať za ústavne\nakceptovateľné len vtedy, ak ide o obmedzenie, ktoré bolo ustanovené zákonom, resp.\nna základe\n\nzákona,\n\na je nevyhnutné\n\nzodpovedá\n\nniektorému\n\nustanovenému\n\nlegitímnemu\n\ncieľu\n\nv demokratickej\n\nspoločnosti\n\nna\n\nsledovaného\n\ncieľa,\n\ndosiahnutie\n\nt. j. ospravedlňuje ho existencia naliehavej spoločenskej potreby a primerane (spravodlivo)\nvyvážený vzťah medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom, t. j. musí ísť\no obmedzenie, ktoré je v súlade so zásadou proporcionality (m. m. I. ÚS 4/02, I. ÚS 36/02,\nI. ÚS 193/03).\nV danom prípade išlo nepochybne o obmedzenie slobody prejavu sťažovateľky\nna zákonnom podklade, ktorý tvorili ustanovenia § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka,\npričom zároveň išlo o obmedzenie, ktoré sledovalo ochranu práva na súkromie, resp. práva\nna ochranu osobnosti žalobcu, čo nepochybne možno považovať za legitímny cieľ.\nZa týchto okolností bolo z hľadiska ústavnej akceptovateľnosti napadnutého rozsudku\nkrajského súdu kľúčové posúdiť, či bol zásah do slobody prejavu sťažovateľky primeraný,\nt. j. či zodpovedal zásade proporcionality.\nÚstavný súd preto pristúpil k preskúmaniu proporcionality medzi zásahom\ndo slobody prejavu sťažovateľky a ústavnými garanciami práva na súkromie žalobcu.\nNa ten účel, obdobne ako v iných porovnateľných prípadoch (napr. II. ÚS 152/08,\nII. ÚS 326/09, I. ÚS 408/2010, IV. ÚS 492/2012), ústavný súd vykonal test proporcionality\nzaložený na hľadaní odpovedí na otázky KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO v danom\nprípade „hovoril“ (uverejnil informáciu).\n\n26\n\n1. KTO zásah do práva na ochranu osobnosti (práva na súkromie) vykonal\nZ judikatúry ESĽP vyplýva, že privilegované postavenie z hľadiska ochrany slobody\nprejavu patrí novinárom a masmédiám, a to zvlášť pri informovaní o veciach verejného\nzáujmu (napr. rozsudok ESĽP Prager a Oberschlick v. Rakúsko z 26. 4. 1995, sťažnosť\nč. 1594/90, alebo rozsudok ESĽP Bladet Tromso a Stensaas proti Nórsku z 20. 5. 1999,\nsťažnosť č. 21980/93). Novinári majú (sociálnu) povinnosť poskytovať informácie\na myšlienky týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu a verejnosť má právo takéto\ninformácie dostať. Novinárom je dokonca umožnené používať určitú mieru preháňania\na provokácie (Perna v. Taliansko, sťažnosť č. 48898/99, rozsudok ESĽP zo 6. 5. 2003,\nbod 39). Ústavný súd akceptuje uvedený prístup ESĽP, a to nielen z dôvodu jeho autority,\nale hlavne z presvedčivosti jeho argumentácie. Vo vzťahu k uvedenému ústavný súd ešte\npodotýka, že v predmetnej veci je sťažovateľka vydavateľom denníka SME, v ktorom boli\ninkriminované články uverejnené. Sťažovateľka je v danom prípade teda „nositeľom“\nslobody prejavu, a preto sa na ňu vzťahuje zvýšená ochrana (privilegované postavenie)\nposkytovaná novinárom, resp. masmédiám, ktorú boli pri rozhodovaní predmetnej veci\nkrajský súd a pred ním aj okresný súd povinné primeraným spôsobom zohľadniť.\nZ odôvodnenia čiastočného rozsudku okresného súdu z 29. februára 2012 (s. 19),\nktoré krajský súd napadnutým rozsudkom „odobril“, vyplýva, že vo veci konajúce súdy\nprivilegované postavenie (zvýšenú ochranu) sťažovateľky, ktoré má v súvislosti\nso slobodou prejavu a rozširovaním informácií, síce formálne akceptovali, ale s poukazom,\nna to, že kritika sa netýkala práce (profesionálnej činnosti) žalobcu ako sudcu, ale jeho\nsúkromného života a voľnočasových aktivít, túto skutočnosť výrazným spôsobom\nspochybnili, čo sa prejavilo v konečnom dôsledku aj v ich meritórnych záveroch.\n2. O KOM boli inkriminované články a do koho osobnostnej sféry zasahovali\nDôsledkom snahy o podporu výmeny názorov o verejne zaujímavých témach\nje aj kategorizácia osôb, ktorých sa informácie uvedené v tlači týkajú a do ktorých\nosobnostnej sféry negatívne zasahujú, resp. môžu zasahovať. Hranice akceptovateľnosti\nšírenia informácií týkajúcich sa osobnostnej sféry sú najširšie u politikov a najužšie\nu „bežných“ občanov. Žalobca bol v čase publikovania inkriminovaných článkov sudcom\n\n27\n\nŠpecializovaného trestného súdu, pričom v predchádzajúcom období bol predsedom\nŠpeciálneho súdu (právneho predchodcu Špecializovaného trestného súdu) a v období\nbezprostredne predchádzajúcom času, keď boli inkriminované články publikované,\naj verejne (v denníku SME) pripustil, že sa bude opätovne uchádzať o funkciu predsedu\nŠpecializovaného trestného súdu, pričom v konečnom dôsledku bol do tejto funkcie\naj opätovne ustanovený.\nV nadväznosti na uvedené skutočnosti ústavný súd pripomína, že vo svojej judikatúre\nuž vyslovil právny názor, v zmysle ktorého v línii od verejne neznámych jednotlivcov\npo politikov sa sudcovia z hľadiska intenzity ochrany osobnosti nachádzajú uprostred\ns miernou tendenciou smerujúcou k politikom (m. m. II. ÚS 152/08 bod 31, pozri tiež\nII. ÚS 261/06 uverejnené aj v ZSP 1/2007 pod č. 36/2007 na s. 426). Ústavný súd tento\nzáver v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci považuje za žiaduce nielen zdôrazniť,\nale aj doplniť v tom smere, že z hľadiska intenzity ochrany súkromia je potrebné\ndiferencovať medzi predsedom súdu a ostatnými sudcami príslušného súdu, ktorí požívajú\nnepochybne vyššiu mieru ochrany svojho súkromia ako predseda súdu, ktorý symbolizuje\npríslušný súd, na čele ktorého stojí a ktorý zastupuje a reprezentuje navonok, pričom\nuž tým, že sa o túto funkciu uchádza, si musí byť vedomý, že bude vystavený zvýšenej\npozornosti printových i elektronických médií. Navyše v posudzovanom prípade ide\no bývalého predsedu Špeciálneho súdu a v čase publikovania inkriminovaných článkov\nuchádzača o funkciu predsedu Špecializovaného trestného súdu, do pôsobnosti ktorého\npatrili a patria (okrem iných) trestné činy zneužívania právomoci verejného činiteľa, trestné\nčiny prijímania úplatku, ako aj ostatné trestné činy súvisiace s korupciou.\nAk žalobca v predchádzajúcom období vykonával funkciu predsedu Špeciálneho\nsúdu a v čase, keď boli publikované inkriminované články, sa uchádzal o funkciu predsedu\nŠpecializovaného trestného súdu, tak podľa názoru ústavného súdu požíval výrazne nižšiu\nmieru ochrany svojho súkromia, ako by na jeho mieste požívali iní sudcovia. Krajský súd\n(a pred ním aj okresný súd) síce špecifické postavenie žalobcu zohľadnili, ale podľa názoru\nústavného súdu nesprávne, t. j. v prospech jeho zvýšenej ochrany argumentujúc, že\n«... treba prihliadať na špeciálne postavenie žalobcu ako sudcu Špeciálneho trestného súdu,\n\n28\n\npričom informácia o jeho aktivitách, o tom, že sa pohybuje voľne v teréne, ktorý je dostupný\npoťažne aj „neprajníkom“, pričom je zrejmé, v ktorých revíroch trávi voľný čas žalobca, sú\ndostatočným dôvodom preto, aby dané informácie nebolo možne brať na ľahkú váhu.\nPrípadná kritika ohľadom poľovania sa totiž dá zverejniť aj iným spôsobom...».\nÚstavný súd vo všeobecnosti nespochybňuje potrebu primerane prihliadať\npri rozhodovaní obdobných vecí, t. j. vecí, ktoré sa dotýkajú osôb požívajúcich osobitnú\nochranu z bezpečnostných dôvodov, na bezpečnostné riziká, ktoré z tejto skutočnosti\nvyplývajú, resp. by mohli vyplývať. V súvislosti so žalobcom však túto skutočnosť\nnemožno preceňovať, a to práve preto, že v posudzovanom prípade išlo o bývalého\npredsedu Špeciálneho súdu, ktorý v čase predchádzajúcom uverejneniu inkriminovaných\nčlánkov aj prostredníctvom tlače pripustil, že sa bude uchádzať o funkciu predsedu\nŠpecializovaného trestného súdu, a bol širokej verejnosti známy z viacerých mediálnych\nvýstupov. Účel zákonnej ochrany identity špeciálnych sudcov sa môže v plnom rozsahu\nnaplniť, len vtedy sa jej sudcovia sami nevzdajú, pričom každý uchádzač o funkciu\npredsedu Špecializovaného trestného súdu si musí byť vedomý, že ak sa o takúto funkciu\nuchádza, tak sa v nezanedbateľnej miere zákonnej ochrany svojej identity (v porovnaní\ns ostatnými sudcami tohto súdu) vzdáva. Navyše zmyslom ochrany identity sudcov nemôže\nbyť vytváranie nepriechodnej clony vo vzťahu k ich koníčkom a iným voľnočasovým\naktivitám. Ústavný súd za relevantný považuje aj argument sťažovateľky, ktorá v rámci\nsvojich námietok uviedla, že informovanie „o poľovačkách po roku od ich uskutočnenia...\npredstavujú pre zainteresované osoby minimálne bezpečnostné riziko (ak vôbec nejaké)“.\n3. ČO bolo obsahom inkriminovaných článkov\nPri posudzovaní proporcionality medzi slobodou prejavu a právom na ochranu\nosobnosti je nevyhnutné posúdiť aj obsah prejavu sťažovateľky, ktorý mal spôsobiť\nneprípustný zásah do osobnostných práv žalobcu. V denníku SME bol 21. septembra 2009\nna titulnej strane uverejnený článok „Šéfoval súdu lovil zadarmo“, ktorý odkazoval\nna stranu 3 tohto denníka, na ktorej bol uverejnený článok pod názvom „Šéfoval súdu,\nstrieľal zadarmo“. Článok na prvej strane je doplnený o podtitulok „Expredseda\nŠpeciálneho súdu a šéf kontrolórov za poľovačky neplatili“ a na tretej strane o podtitulok\n\n29\n\n„Povolenku na odstrel vysokej zveri dostali bezplatne šéfovia Špeciálneho súdu a\nkontrolórov“.\nNielen z titulkov, ale aj z celkového obsahu inkriminovaných článkov vyplýva, že ich\npredmetom boli informácie o mimopracovných aktivitách žalobcu, ako aj iných verejných\nčiniteľov (aj keď z titulkov vyplýva, že ústrednou postavou týchto článkov bol žalobca\nspolu s vtedajším predsedom Najvyššieho kontrolného úradu), konkrétne ich aktívna účasť\nna tzv. hosťovských poľovačkách. Vzhľadom na to, že ide o verejných činiteľov, ktorých\nnielen profesionálne aktivity, ale aj súkromný život sa za určitých okolností môžu stať\npredmetom zvýšeného verejného záujmu (pozri závery k bodu 2), ústavný súd nenachádza\nžiaden racionálny dôvod, ktorý by mohol spochybniť právny názor, podľa ktorého\npredmetom pozornosti médií môžu byť aj voľnočasové aktivity súvisiace s poľovníctvom.\nÚstavný súd považuje poľovníctvo za rozšírené a všeobecne akceptovateľné hobby\na v zásade ušľachtilú voľnočasovú aktivitu s hlbokými historickými tradíciami, ktorej\nneodmysliteľnou súčasťou je aj starostlivosť o lesné revíry a lesnú zver, ako aj jej lov podľa\nustanovených pravidiel (opak pytliactva). Zároveň ale nemožno prehliadať, že poľovníctvo\na poľovačky majú aj významný sociálny rozmer spočívajúci v styku a kontaktoch ľudí\nrôznych profesií a tradične išlo a ide aj kontakty verejne známych, resp. verejne činných\nľudí, ktoré za určitých okolností môžu vyústiť aj do vzťahov, ktoré by mohli spochybňovať\nmorálnu integritu a nezávislosť verejne činnej osoby. Preto je celkom pochopiteľné\na legitímne, ak je poľovanie, resp. poľovačky predmetom zvedavosti tlače. Ústavný súd sa\nstotožňuje s argumentáciou sťažovateľky, ktorá v sťažnosti v prospech ochrany slobody\nprejavu zdôrazňuje, že úlohou tlače je nielen upozorňovať „na zlyhanie ktorejkoľvek zložky\nverejnej moci (vrátane súdnej), ale aj odhaľovanie rizík ich fungovania. Reprezentanti\nsúdnej moci sú nepochybne povinní takúto diskusiu o svojej nezávislosti strpieť, aj keď sa\ntýka ich voľnočasových aktivít.“.\nV nadväznosti na uvedené ústavný súd zdôrazňuje, že pri posudzovaní obsahu\nprejavu sťažovateľky treba zohľadňovať aj judikatúru ESĽP, ktorý pripúšťa, že v prípadoch,\nv ktorých je terčom kritiky konkrétny predstaviteľ súdnej moci, sa kritika môže dotýkať tak\nprofesijnej sféry, ako aj súkromného života, aj keď kritika zasahujúca do profesijnej sféry\n\n30\n\npožíva z hľadiska slobody prejavu vyššiu mieru ochrany, ako v prípadoch, keď ide o kritiku\nzasahujúcu do súkromného života sudcu (pozri Sabou a Pȋrcălab proti Rumunsku, rozsudok\nESĽP z 28. 9. 2004, sťažnosť č. 46572/99, bod 39). Navyše kritiku zasahujúcu\ndo profesijnej sféry ESĽP vo svojich ostatných rozhodnutiach vníma veľmi široko.\nIde v podstate o kritiku akéhokoľvek konania sudcu či štátneho zástupcu (prokurátora),\nktoré môže mať vplyv na výkon jeho funkcie. Môže ísť napr. o kritiku postupu\nsudcu v súvislosti s dopravnou nehodou (napr. Obukhova proti Rusku, rozsudok ESĽP\nz 8. 1. 2009, sťažnosť č. 34736/03), v súvislosti so sporným získaním nehnuteľného majetku\npre člena rodiny (napr. Sabou a Pȋrcălab proti Rumunsku), či o kritiku jeho neštandardných\npolitických väzieb [napr. Rizos a Daska proti Grécku, rozsudok ESĽP z 27. 5. 2004,\nsťažnosť č. 65545/01 (k tomu pozri KMEC, J. – KOSAŘ, D. – KRATOCHVÍL, J. –\nBOBEK, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. Praha: C. H. Beck 2012,\ns. 1060 – 1061)].\nUvedené východiská bol pri rozhodovaní o veci sťažovateľky povinný zohľadňovať\nokresný súd aj krajský súd. V čiastočnom rozsudku okresného súdu z 29. februára 2012 sa\nk otázke predmetu inkriminovaných článkov okrem iného uvádza: „V predmetnom spore je\npotrebné podčiarknuť, že kritizovaný nebol... sudca v rámci svojej pracovnej činnosti, ale\nvoľnočasové aktivity sudcu, podávané skresľujúcimi informáciami. Súd má za to, že kritika\nverejných činiteľov, zvlášť v tak citlivej otázke, ako je nestrannosť a morálka sudcu v jeho\nsúkromných aktivitách obmedzuje slobodu prejavu a to zvlášť ak sa jedná o neúplne\na dostatočne neoverené informácie ponúkané verejnosti v mienkotvornom denníku.\nV danom prípade má súd za to, že miera ochrany osobnosti prevyšuje právo nad slobodou\nprejavu...\nAj napriek skutočnosti, že kritiku poskytoval novinár, zásah do osobnostných práv\npodľa názoru súdu prekročil mieru prípustnosti, nakoľko žalovaný bežnú prax poľovníkov\npostavil do svetla nemorálneho konania, poukazujúc na nevyvrátiteľný fakt, že predmetná\nkritika sa netýkala práce žalobcu a jeho rozhodovacej činnosti, ale jeho súkromného života\na voľnočasových aktivít.“\n\n31\n\nKrajský súd v napadnutom rozsudku vo vzťahu k citovaným právnym názorom\nokresného súdu v reakcii na odvolaciu námietku sťažovateľky uviedol: „Zjednodušene\nvyznieva námietka žalovaného, že pocity sudcov, že o ich mimopracovných aktivitách nie je\nmožné písať, sú zjavne nesprávne. Niet totiž žiadneho dôvodu pre to, aby sa bez zjavného\ndôvodu písalo o voľnočasových aktivitách sudcu, naviac, ak tieto nesúvisia s rozhodovacou\nčinnosťou sudcu. Správny záver je ten, že možno o týchto aktivitách písať v prípade,\nak predstavujú verejný záujem, kedy dochádza ku konfliktu a porušeniu etického kódexu\nsudcov, prípade k takému chovaniu sudcu aj počas mimopracovného času, ktoré môže\nspochybniť výkon jeho činnosti, či nezaujatosť.“\nÚstavný súd v kontexte s už uvedenými východiskami zastáva názor, že nemožno\nsúhlasiť s citovanými a rigorózne vyznievajúcimi závermi okresného súdu, ktoré krajský\nsúd v napadnutom rozsudku nespochybnil. V konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci\nvoľnočasová aktivita žalobcu (poľovanie ako jeho koníček), ktorý stál na čele súdu\n(a v súčasnosti opäť stojí), ktorý symbolizuje boj s korupciou, mohla byť predmetom\nlegitímneho záujmu médií a táto skutočnosť sama osebe nemôže byť dôvodom\nuprednostnenia ochrany súkromia žalobcu pred ochranou slobody prejavu žalovanej\n(sťažovateľky).\n4. KDE boli inkriminované články uverejnené\nUžitočným kritériom pri posudzovaní zásahu do slobody prejavu je miesto zaznenia\nči uverejnenia sporných výrokov. Vo všeobecnosti platí, že čím hromadnejšie sa informácia\ndistribuuje, tým vyššia je ochrana osobnostných práv. Inkriminované články boli uverejnené\nv denníku SME, ktorý má celoslovenskú pôsobnosť nielen v elektronickej, ale aj v printovej\nverzii, ktorá má vysoký náklad. V danom prípade je však nutné vnímať kritérium miesta\nzaznenia sporných výrokov v spojení s kritériom ich autora. Ak je ich autorom novinár, tak\njeho privilegované postavenie do určitej miery neutralizuje kritérium miesta ich zaznenia\n(m. m. IV. ÚS 139/2010).\n5. KEDY boli inkriminované články uverejnené\n\n32\n\nV napadnutom rozsudku krajského súdu sa uvádza, že „V konaní bolo preukázané,\nže článok bol uverejnený tesne pred voľbou predsedu Špecializovaného trestného súdu, o\nktorú funkciu sa uchádzal žalobca Autor článku tvrdil, že o tejto skutočnosti nevedel.\nVzhľadom na časovú súvislosť prvostupňový súd na túto skutočnosť neprihliadal a dané\ntvrdenie neakceptoval.“ (citované z napadnutého rozsudku krajského súdu, pozn.).\nZo zistení ústavného súdu vyplýva, že v denníku SME (elektronická verzia prístupná\nna www.sme.sk) bol 23. júna 2009 uverejnený článok s názvom „\n\npripúšťa, že šéfom\n\nŠpecializovaného súdu nebude“, súčasťou ktorého boli aj výroky žalobcu týkajúce sa jeho\nprípadnej účasti vo výberovom konaní na predsedu Špecializovaného trestného súdu.\nV označenom článku sa okrem iného uvádza: «Sám\n\nnemá istotu, že po zániku ŠS\n\nbude naďalej predsedom Špecializovaného trestného súdu. „Zo zákona funkcia predsedu\nsúdu zrušením súdu zaniká... minister spravodlivosti bude musieť poveriť niektorého\nzo sudcov bývalého ŠS a nového Špecializovaného trestného súdu vedením súdu\naž do momentu výberového konania,“ uviedol a dodal, že neexistuje jednotný názor, či jeho\nfunkcia so súdom zaniká.\n\nsi však myslí, že zaniká. Pripúšťa, že o funkciu šéfa\n\nŠpecializovaného trestného súdu by sa vo výberovom konaní uchádzal. „Pravdepodobne\náno, ale nechcel by som predbiehať,“ vyhlásil\n\n.»\n\nSťažovateľka v sťažnosti spochybňuje názor krajského súdu, že publikovanie\ninkriminovaných článkov bolo „načasované“, keď argumentuje, že „Články boli uverejnené\nv septembri 2009, voľba sa uskutočnila až vo februári 2010 a ministerka rozhodla o výbere\npredsedu súdu z troch uchádzačov až v júni 2010, t. j. 9 mesiacov po uverejnení článkov.“.\nÚstavný súd vo vzťahu k uvedenému podotýka, že výber predsedu Špecializovaného\ntrestného súdu sa uskutočňuje v určitom procese, ktorý zrejme nemožno ohraničiť deviatimi\nmesiacmi (o to viac, že žalobca už v júni 2009 verejne pripustil, že sa o túto funkciu bude\nuchádzať), čo spochybňuje argumentáciu sťažovateľky. Ústavný súd ale zároveň považuje\nza potrebné zdôrazniť, že na ťarchu sťažovateľky nemala byť vyhodnotená ani skutočnosť,\nže inkriminované články boli publikované v čase, ktorý bezprostredne predchádzal výberu\npredsedu Špecializovaného trestného súdu, keďže ide o vec legitímneho verejného záujmu,\n\n33\n\npričom predmetom tohto zvýšeného verejného záujmu môžu byť oprávnene všetky osoby,\nktoré o túto funkciu prejavili záujem (zvlášť ak to urobili verejne), teda aj žalobca.\n6. AKO boli informácie v inkriminovaných článkoch formulované\nEurópsky súd pre ľudské práva pri posudzovaní limitov slobody prejavu starostlivo\nrozlišuje medzi faktami a hodnotiacimi úsudkami. Existenciu faktov možno preukázať,\nzatiaľ čo otázka pravdivosti hodnotiacich úsudkov nepripúšťa dôkazy (Feldek v. Slovenská\nrepublika, rozsudok z 12. 7. 2001). Aj keď hodnotiaci úsudok vzhľadom na svoj subjektívny\ncharakter vylučuje dôkaz pravdy, musí vychádzať z dostatočného faktického základu\n(Jerusalem v. Rakúsko, rozsudok z 27. 2. 2001). Z uvedeného vyplýva, že ak v konkrétnom\nprípade sú z hľadiska ústavnej akceptovateľnosti posudzované hodnotiace úsudky,\ntak je ochrana výrokov takéhoto charakteru z hľadiska slobody prejavu s ohľadom\nna konkrétne okolnosti prípadu intenzívnejšia ako v prípade uverejnenia faktov (skutkových\ntvrdení), ktoré sa môžu ukázať neskôr ako nepravdivé. Tento prístup ESĽP k posudzovaniu\nprávnych sporov, ktorých premetom je konflikt medzi slobodou prejavu a právom\nna ochranu súkromia, konštantne uplatňuje vo svojej judikatúre aj ústavný súd (napr.\nII. ÚS 152/08, II. ÚS 326/09, II. ÚS 340/09, IV. ÚS 362/09, IV. ÚS 302/2010), a preto ho\npovažuje za potrebné uplatniť aj vo veci sťažovateľky.\nKlasifikácia prejavu ako faktu alebo hodnotiaceho úsudku je vecou posúdenia\npríslušných orgánov, predovšetkým všeobecných súdov (Prager and Oberschlick,\nuž citovaný rozsudok, bod 36). Všeobecne aplikovateľné kritérium na klasifikáciu výrokov\nna fakty a hodnotiace úsudky neexistuje, avšak vo veci Andreescu proti Rumunsku\n(rozsudok ESĽP z 8. 6. 2010, body 94 — 96) ESĽP konštatoval, že svoju úlohu zohrávajú\naj okolnosti, že pôvodca výroku neprezentuje určité skutočnosti ako istoty, ale vyjadruje len\npochybnosti či podozrenie, a že jeho snahou je v dobrej viere informovať verejnosť o veci\nvšeobecného záujmu (m. m. IV. ÚS 472/2012). Ústavný súd vo veci sp. zn. PL. ÚS 12/09\nuviedol, že skutkové tvrdenia sú také vyjadrenia, ktoré možno podrobiť testu pravdivosti\n(obdobne český ústavný súd vo veci I. ÚS 453/03, alebo Spolkový ústavný súd SRN vo veci\nBVerfG 90, 241, 247). Hodnotiace úsudky sú potom všetky ostatné tvrdenia. Ak nie je\nmožné skutkové tvrdenia oddeliť od hodnotiacich úsudkov, je potrebné na nich nazerať\n\n34\n\nako na hodnotiace úsudky, keďže tie poskytujú širšiu mieru ochrany slobody prejavu\n(BVerfG 85, 1 15 ff. BVerfG 90, 1, 15).\nS prihliadnutím na citovanú judikatúru ústavný súd konštatuje, že v posudzovanej\nveci informácie obsiahnuté v inkriminovaných článkoch označených titulkami (nadpismi)\n„Šéf zrušeného Špeciálneho súdu lovil zadarmo“ a „\n\nzakázal o sebe písať“ krajský\n\nsúd vyhodnotil ako „nesporné fakty, nie... hodnotiace úsudky“. Ústavný súd považuje tento\nzáver krajského súdu za akceptovateľný len vo vzťahu k titulkom inkriminovaných článkov\na čiastočne aj k niektorým ďalším informáciám, ktoré v nich boli obsiahnuté. Ak sa ale\ntitulky skonfrontujú s celým obsahom inkriminovaných článkov, ktorých predmetom\nje najmä polemika o potenciálnom vplyve hosťovských poľovačiek na nezávislosť\nverejných činiteľov, tak citovaný právny záver zďaleka nie je jednoznačný a možno ho\núspešne spochybňovať.\nÚstavný súd pripomína, že už vo veci sp. zn. II. ÚS 340/09 k otázke vzťahu medzi\ntitulkom a obsahom článku okrem iného uviedol, že účelom titulku článku uverejneného\nv printových médiách je upútať a zaujať čitateľa tak, aby si článok prečítal a až na tomto\nzáklade si osvojil tlačou ponúkané informácie a urobil si o nich vlastný úsudok. Preto treba\naj v konaní o ochrane osobnosti vo všeobecnosti akceptovať a tolerovať, že sa v titulku\nobjavujú expresívnejšie, provokujúce či zveličujúce vyjadrovacie prostriedky. Ústavný súd\nzároveň v označenej veci zdôraznil, že všeobecný súd rozhodujúci v konaní o ochrane\nosobnosti musí zohľadniť organickú väzbu medzi titulkom určitého článku a jeho vecným\nobsahom. Pri „izolovanom“ posudzovaní by totiž väčšinu titulkov uverejňovaných v tlači\nbolo potrebné kvalifikovať ako skutkové tvrdenia, hoci skutočným zámerom ich autorov\nje len prostredníctvom titulkov upútať pozornosť čitateľov na článok, ktorý poskytuje\ninformácie vo forme hodnotiacich úsudkov. Zároveň platí, že bez dostatočného zohľadnenia\norganickej väzby medzi titulkom určitého článku a jeho vecným obsahom spravidla\nnemožno dôjsť hodnoverne k záveru, či v ňom obsiahnuté tvrdenie je pravdivé alebo\nnaopak, nepravdivé.\n\n35\n\nÚstavný súd konštatuje, že neexistuje žiadny dôvod na to, aby právne názory\nvyslovené vo veci sp. zn. II. ÚS 340/09 neboli aplikovateľné na vec sťažovateľky, t. j.\nskutočnosť, že inkriminované články boli označené titulkami „Šéf zrušeného Špeciálneho\nsúdu lovil zadarmo“ a „\n\nzakázal o sebe písať“, nemôže byť bez ďalšieho\n\nvyhodnotená na ťarchu sťažovateľky a zakladať dôvody na obmedzenie jej slobody prejavu.\nZároveň ale ústavný súd nespochybňuje, že uvedené titulky vyznievajúce ako fakty mohol\nokresný súd aj krajský súd podrobiť testu pravdivosti, ako aj ďalšie tvrdenia či výroky\nobsiahnuté v inkriminovaných článkoch, napr. „\nv revíre\n\naj\n\nlovili bez platenia\n\n, ktorý má prenajatý poľovné združenie podnikateľa\n\na regionálneho politika Slobodného fóra\n\n...\n\nlen za osem mesiacov\n\nminulého roka strelil tri jelene, tri daniele, jedného muflóna a srna. Ak by za poľovačku\nplatil, podľa cenníka štátnych lesov by ho to mohlo stáť okolo šesťtisíc eur. V revíri\nstrelil ďalších šesť srncov atď...“.\nSťažovateľka vo svojich námietkach formulovaných v sťažnosti tvrdí, že krajský súd\nsa v napadnutom rozsudku nedostatočným spôsobom vysporiadal s otázkou pravdivosti\nvýrokov „\n\nlovil zadarmo“ a „\n\nzakázal o sebe písať“, pričom tiež spochybňuje\n\nváhu, ktorú pripísal krajský súd nesprávnemu označeniu poľovníckeho združenia, v ktorom\nmal žalobca loviť.\nV napadnutom rozsudku krajský súd vo vzťahu k prvému z citovaných výrokov\n(„\n\nlovil zadarmo“) okrem iného uvádza:\n„Odvolací súd konštatuje, že výpovedná hodnota inak pravdivého tvrdenia (že lovil...\n\nzadarmo) s ohľadom na celý kontext článku, je značne skreslená, deformovaná, a to formou\npodania, zvýraznením určitých skutočností v spojení so súvislosťami či okolnosťami, ktoré\nvyvolávajú skresľujúcu pravdu, a to až do takej miery, že s hodnotením inak pravdivého\ntvrdenia môže čitateľ dospieť k nepravde, ktorá môže zasiahnuť do práv iných. Aj keď\nčlánok kritizoval bezpoplatkový lov v lesoch, danú problematiku zvýraznil so zameraním\nna osobu žalobcu, v súvislosti s ktorou posunul čitateľovi aj polemiku ohľadom možnej\nzaujatosti daného sudcu.“. Na inom mieste krajský súd v napadnutom rozsudku,\nodvolávajúc sa na závery vyjadrené v čiastočnom rozsudku okresného súdu, uvádza:\n\n36\n\n„... Pokiaľ išlo o polemiku, že v prípade poľovačiek nešlo o dar ani o bezdôvodné\nobohatenie, z rozhodnutia nepochybne vyplýva, že okresný súd sa vysporiadal s danou\nskutočnosťou, keď mal za preukázané, že žalobcovi nebol poskytnutý žiadny dar, ani sa\nnijak neobohatil, nakoľko poľovačku realizoval v rámci výkonu poľovníctva, konal v súlade\nso zákonom, naviac, sám poskytol protiplnenie poskytnutím bažantej zveri...“\nSťažovateľka, obhajujúc prvý zo sporných výrokov, tvrdí, že v článkoch „... je\njednoznačne uvedené, že v skutočnosti mal žalobca za lov poskytnúť protihodnotu (barter)\nvo forme lovu bažantov. A teda nešlo výslovne o dar v pravom zmysle slova (t.j. bezodplatné\nplnenie)“. Konfrontujúc túto obranu sťažovateľky s obsahom inkriminovaných článkov\nmožno poukázať na tú ich časť, v ktorej sa uvádza: «\n\nv hosťovských\n\npoľovačkách nevidí problém. Hovorí, že so sudcom sú priatelia. „Máme dobrý vzťah. Ja ho\nnepotrebujem na nič, on má bažantnicu, tak sa vymeníme. Idem tam ja s priateľmi. My si to\nvykompenzujeme“, opisuje barterový systém poľovačiek.»\nZ citovaného vyplýva, že sám krajský súd pripustil pravdivosť tvrdenia (že žalobca\nlovil zadarmo), ale napriek tomu tento výrok vyhodnotil zjavne v neprospech sťažovateľky,\npoukazujúc na formu, akou sťažovateľka informácie o bezplatnom love podala. Ústavný súd\nsíce zastáva názor, že záver o tom, že v danom prípade „nešlo výslovne o dar, v pravom\nzmysle slova“ (ale barter), z inkriminovaného článku nevyznieva tak jednoznačne, ako tvrdí\nsťažovateľka v sťažnosti, ale napriek tomu záver krajského súdu (a predtým tiež okresného\nsúdu) o tom, že ide o nepravdivý výrok, považuje za neprimerane tvrdý.\nV súvislosti s posudzovaním informácií obsiahnutých v inkriminovaných článkoch\nnemožno zabúdať, že novinár, ktorý ich publikoval v denníku SME (\n\n),\n\npreukázateľne dal možnosť žalobcovi vyjadriť sa k skutočnostiam, ktoré sa mali objaviť\nv týchto článkoch, čo žalobca a ani vo veci sťažovateľky konajúce súdy nespochybňujú.\nÚstavný súd v tejto súvislosti nespochybňuje, že žalobca formálne v zmysle § 34 ods. 7\nzákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch“) mal a má právo\n„... na primerané utajenie údajov o jeho osobe a jeho rodine“, v okolnostiach posudzovanej\n\n37\n\nveci sa však uplatnenie tohto oprávnenia zo strany žalobcu javí účelové (minimálne na prvý\npohľad) v záujme vyhnúť sa nepríjemným informáciám o svojej osobe. Žalobcovi bola\nreálne poskytnutá možnosť podať vysvetlenie k otázkam, ktoré sa stali predmetom\ninkriminovaných článkov a pozitívne (vo svoj prospech) ovplyvniť ich obsah. Ústavný súd\nzastáva názor, že žalobca uplatnil oprávnenie vyplývajúce mu zo zákona o sudcoch\nnad rámec účelu sledovaného zákonom. Za týchto okolností podľa názoru ústavného súdu\nokresný súd aj krajský súd mali preskúmať, či žalobca mal akceptovateľné dôvody\nna uplatnenie oprávnenia vyplývajúceho mu z § 34 ods. 7 zákona o sudcoch, a až na tomto\nzáklade formulovať k tomu závery. Podľa názoru ústavného súdu však v každom prípade\nskutočnosť, že žalobca uplatnil svoje právo vyplývajúce mu zo zákona o sudcoch, nemôže\nbyť vyhodnotené na ťarchu sťažovateľky.\nV kontexte s už uvedeným sa zreteľne javí ako formalistický záver krajského súdu\nvo vzťahu k druhému zo sporných výrokov („\n\nzakázal o sebe písať“), vo vzťahu\n\nku ktorému sa v napadnutom rozsudku uvádza:\n„Odvolací súd stručne poukazuje na to, že daný výrok je nepravdivý, pretože žalobca\no sebe nezakázal písať, využil svoje zákonné právo dané mu ust. § 34 ods. 7 a 8\nzák. č. 385/2000 Z. z. a musel prihliadnuť aj na odporučenia v súvislosti s bezpečnostnými\nopatreniami, ktoré musí dodržiavať ako sudca Špecializovaného trestného súdu. ... Uvedená\ninformácia poskytuje čitateľovi dojem, že žalobca direktívne prikázal, ako sa má novinár\nchovať, čo nemá písať, pričom je podstatný rozdiel v tom, či niečo zakázal alebo nedal\nsúhlas, na ktorý bol oprávnený v zmysle zákona, či realizoval svoje právo alebo obmedzil\nprávo žalovaného...“.\nSťažovateľka nesúhlas s citovaným záverom krajského súdu v sťažnosti zakladá\nna argumentácii, podľa ktorej «V texte článku „\n\nzakázal o sebe písať“ bola\n\nodcitovaná relevantná pasáž jeho emailu, teda verejnosť sa dozvedela, že žalobca mimo\niného napísal, že nedáva súhlas na zverejnenie svojej identity. Nadpis článku tak v žiadnom\nprípade nebol zavádzajúci a nepravdivý, naopak, čitateľom sa v článku sprostredkovala\nkomunikácia novinára so žalobcom a sám si mohol vytvoriť názor, či žalobca „zakázal\no sebe písať“, alebo „neudelil súhlas o sebe písať“.».\n\n38\n\nÚstavný súd považuje za potrebné argumentáciu krajského súdu a sťažovateľky\nkonfrontovať s príslušnou časťou článku označeného titulkom „\n\nzakázal o sebe\n\npísať“, v ktorom sa uvádza: «... Sudca\n\nhovoril o hosťovských poľovačkách\n\nv súkromnom revíri svojho priateľa\n\nnajprv otvorene. Džentlemanská\n\ndohoda pre interview znela tak, že sa o téme porozprávame, potom nadiktujeme otázky\na sudca odpovie. Otázky si zapísal, no dohoda nasledujúci deň padla. „Vzhľadom\nna vykonávané bezpečnostné opatrenia voči mojej osobe ako osobe chránenej, nebudem\nposkytovať verejnosti žiadne vyjadrenia týkajúce sa súkromného života môjho a mojich\nrodinných príslušníkov,“ odpísal v odpovedi. Zároveň s odkazom na zákon o sudcoch\na prísediacich napísal, že nedáva súhlas na zverejnenie svojej identity.»\nVychádzajúc z citovaného, s odkazom na už vyslovené právne názory o vzťahu\ntitulku a obsahu článku (formulované v širšom rozsahu vo veci II. ÚS 340/09),\nako aj na všeobecne akceptované oprávnenie novinárov používať expresívnejšie výroky,\nsa ústavný súd nemôže stotožniť so záverom krajského súdu, ktorý kvalifikoval výrok\n„\n\nzakázal o sebe písať“ zjavne ako nepravdivý. Naopak, ústavný súd súhlasí\n\ns obranou sťažovateľky a konštatuje, že použitie tohto výrazového prostriedku nemalo byť\npripísané na jej ťarchu.\nZ čiastočného rozsudku okresného súdu, ako aj napadnutého rozsudku krajského\nsúdu možno vyvodiť, že najmä okresný súd, ale aj krajský súd pripísali v neprospech\nsťažovateľky vysokú váhu výroku „\n\naj\n\nlovili bez platenia v revíre\n\n, ktorý má prenajatý poľovné združenie podnikateľa a regionálneho\npolitika Slobodného fóra\n\n“, o ktorom bolo v priebehu dokazovania\n\nobjektívne zistené, že je nepresný.\nSťažovateľka k tomuto výroku vo svojich námietkach obsiahnutých v sťažnosti\nuviedla: «Odvolací súd vytkol viacero nepresností a novinárskych skratiek v článkoch, keď\nrevír\n\noznačil autor článkov ako „revír, ktorý má od štátu prenajatý\n\nregionálny politik Slobodného fóra\n\n“ (napr. na str. 23, odsek 3, a 25 ods. 2\n\n39\n\ndruhostupňového rozsudku). V článku „Šéfoval súdu strieľal zadarmo“, sa pritom uvádza,\nže žalobca lovil v revíre\n\n, ktorý má prenajatý poľovné združenie\n\npodnikateľa a regionálneho politika Slobodného fóra\nje zrejmé, že nejde o revír v nájme\npostavenia\n\n“. Z textu článkov tak\n\n, ale združenia, ktorého je členom. Z dôvodu\n\nv Poľovníckom spolku\n\nišlo o prípustné zjednodušenie\n\na nie o nepravdivé tvrdenie, ktoré by mohlo akokoľvek zasiahnuť do osobnostných práv\nžalobcu.»\nK námietke týkajúcej sa nesprávneho označenia poľovníckeho združenia krajský súd\nv napadnutom rozsudku predovšetkým uviedol, že „odvolací súd sa stotožňuje s tvrdením,\nže je možné použiť prípustnú novinársku skratku, keď revír\nprenajatý politik\n\nmá\n\n. Súd akceptuje tvrdenie žalobcu, že pre čitateľa ide\n\no diametrálne odlišnú výpovednú hodnotu, ak je uvedené, že lovil v súkromnom revíri\nregionálneho politika Slobodného fóra\nPoľovníckeho spolku\n\nod tvrdenia, že lovil v revíri\n\n.\n\nOdvolací súd je toho názoru, že takéto zjednodušenie u priemerného čitateľa\nnepochybne navodzuje dojem vzťahu sudcu a politika, ktorý v danom prípade nie je\nnamieste. V konaní bolo preukázané, že žalobca sa z\n\npoznajú dlhé roky a sú\n\npriatelia...“.\nHodnotiac argumentáciu sťažovateľky a krajského súdu, ústavný súd zastáva názor,\nže výrazové prostriedky použité v inkriminovanom článku aj vzhľadom na skutočnosť,\nže žalobca nespochybnil tvrdenie o priateľstve s\n\n, možno považovať\n\nza akceptovateľné zjednodušenie, ktorým novinár disponuje pri ochrane slobody jeho\nprejavu, a nepresnosti, ktorej sa dopustil, nemožno venovať takú váhu, ako to vplýva\nz čiastočného rozsudku okresného súdu, ako aj napadnutého rozsudku krajského súdu.\nNad rámec polemiky, ktorú vedie sťažovateľka prostredníctvom námietok\nobsiahnutých v jej sťažnosti so závermi krajského súdu vyjadrenými s napadnutom\nrozsudku, ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že hodnovernosť záverov krajského\nsúdu (ako aj okresného súdu) by bola nepomerne vyššia, ak by venoval vyššiu pozornosť\n\n40\n\novereniu pravdivosti a najmä následnému dôkladnému vyhodnoteniu aj takých výrokov\nobsiahnutých v inkriminovaných článkoch, ktorých výpovedná hodnota by mohla svedčiť\nv neprospech žalobcu, resp. by mohla reálne vyvolať určité pochybnosti o jeho nezávislosti.\nU „priemerného čitateľa“ (s týmto pojmom operuje krajský súd) napr. informácia o tom, že\n„\n\nlen za osem mesiacov minulého roka strelil tri jelene, tri daniele, jedného muflóna\n\na srna. Ak by za poľovačku platil, podľa cenníka štátnych lesov by ho to mohlo stáť okolo\nšesťtisíc eur. V revíri\n\nstrelil ďalších šesť srncov“, zrejme okamžite vzbudí dojem,\n\nže ide o neprimerané množstvo zveri, a vyvolá podozrenie, že sa za takým množstvom\nulovenej zveri v hosťovskom poľovnom revíri môže skrývať niečo nekalé. Ani ústavný súd\nnepovažuje také množstvo zveri, ako je uvedené v inkriminovanom článku, ktoré malo byť\nulovené len jedným členom poľovníckeho združenia v priebehu jednej poľovníckej sezóny\n(žalobcom) v rámci hosťovských poľovačiek uskutočňovaných na základe barterovej\ndohody uzatvorenej medzi dvoma poľovníckymi združeniami, za celkom obvyklé. Na tomto\nnázore nič nemení skutočnosť (skôr naopak), že podľa čiastočného rozsudku okresného\nsúdu (s. 5) mala medzi dotknutými poľovníckymi združeniami existovať dohoda o tom, že\n„Reciprocita v podobe lovu vysokej zveri mala byť vykonaná výlučne žalobcom, ktorý sám\nulovil zver v hodnote 6 000 Eur, t. j. 60 % ceny ulovenej bažantej zveri.“.\nSumarizujúc svoje predbežné závery, ústavný súd konštatuje, že krajský súd\nv napadnutom rozsudku uprednostnil ochranu súkromia žalobcu pred slobodou prejavu\nsťažovateľky, pričom však\n- nezohľadnil, resp. nedostatočne zohľadnil privilegované postavenie sťažovateľky\npri ochrane slobody jej prejavu ako vydavateľky denníka SME, v ktorom boli\ninkriminované články publikované, s poukazom na podľa názoru ústavného súdu\nneprijateľný argument, že inkriminované člnky sa dotýkali súkromnej sféry žalobcu,\n- krajský súd z hľadiska ochrany súkromia žalobcu ako sudcu Špecializovaného\ntrestného súdu vôbec nezohľadnil skutočnosť, že žalobca disponuje nižšou mierou ochrany\nsvojho súkromia ako ostatní sudcovia tohto súdu, keďže v nedávnej minulosti zastával\nfunkciu predsedu Špeciálneho súdu a v čase publikovania inkriminovaných článkov\naj verejne pripustil, že sa bude uchádzať o funkciu predsedu Špecializovaného trestného\nsúdu, ktorý symbolizuje boj s korupciou,\n\n41\n\n- neprimerane obhajoval ochranu práva súkromia žalobcu poukazom na to,\nže inkriminované články sa dotýkali jeho voľnočasových aktivít, hoci podľa judikatúry\nESĽP a tiež názoru ústavného súdu aj súkromná sféra sudcov môže byť predmetom kritiky\nmédií a v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci sa inkriminované články navyše\ndotýkali sféry, ktorá sa oprávnene stala predmetom verejného záujmu (účasť verejných\nčiniteľov na hosťovských poľovačkách),\n- rigorózny záver krajského súdu o tom, že v inkriminovaných článkoch boli\npublikované informácie v podobe faktov, ktoré boli nepravdivé, nie je presvedčivý,\na to jednak z hľadiska nedostatočného zohľadnenia väzby medzi titulkom a obsahom\ninkriminovaných člnkov (najmä vo vzťahu k výroku „\n\nlovil zadarmo“), ako\n\naj z dôvodu neprimeraného formalizmu pri vyhodnocovaní inkriminovaných výrokov\n(najmä vo vzťahu k výroku „\n\nzakázal o sebe písať“).\n\nSťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na slobodu prejavu\nnapadnutým rozsudkom krajského súdu v spojení s porušením jej základného práva\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Bez toho, aby ústavný súd osobitne pripomínal\nsvoju ustálenú judikatúru k čl. 46 ods. 1 ústavy (časť z nej je citovaná v časti II.1 tohto\nnálezu), považuje za potrebné na tomto mieste zdôrazniť, že základné právo na súdnu\nochranu zaručuje každému nielen právo na prístup k súdu, ale aj určitú kvalitu súdneho\nkonania pred nezávislým a nestranným súdom, ktorá zahŕňa aj primeranú kvalitu súdneho\nrozhodnutia (m. m. IV. ÚS 233/04), t. j. účastník konania má okrem iného právo na také\nodôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktorým mu súd poskytne jasné a zrozumiteľné odpovede\nna všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,\nt. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (napr. m. m. III. ÚS 25/06).\nPodľa názoru ústavného súdu napadnutý rozsudok krajského súdu uvedené kvalitatívne\npožiadavky v kontexte s už vyslovenými závermi nespĺňa.\nZohľadňujúc uvedené skutočnosti, ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd\nv napadnutom rozsudku ústavne neakceptovateľným spôsobom uprednostnil ochranu práv\nna súkromie žalobcu pred ochranou slobody prejavu sťažovateľky, a preto rozhodol,\nže napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu jej základného práva\n\n42\n\nna slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s porušením základného práva\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku tohto nálezu).\nIII.\nPodľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím\nvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva\nalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.\nAk porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže\nprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže\nzároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...\nPodľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo\nsloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo\nopatrenie zruší.\nPodľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti\nvyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.\nPodľa § 56 ods. 6 zákona ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,\nopatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal\nrozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať\na rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.\nVzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd rozhodol o tom, že napadnutým rozsudkom\nkrajského súdu boli porušené základné práva sťažovateľky podľa čl. 26 ods. 1 a 2 v spojení\ns čl. 46 ods. 1 ústavy, rozhodol zároveň aj o zrušení rozsudku krajského súdu\nsp. zn. 15 Co 144/2012 z 27. marca 2013 a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie\n(bod 2 výroku tohto nálezu). Krajský súd bude po vrátení veci na ďalšie konanie viazaný\nprávnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými predovšetkým v II. časti tohto nálezu.\n\n43\n\nPodľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie\nsťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné\nzadosťučinenie. Rovnako tak podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže\npriznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné\nzadosťučinenie.\nSťažovateľka požadovala priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume\n10 000 € z dôvodov citovaných v časti I tohto nálezu.\nCieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného\nzákladného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý\nvyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz\nna ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04). Priznanie\nprimeraného finančného zadosťučinenia prichádza do úvahy predovšetkým v tých\nprípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody nie je už možné napraviť,\na to napríklad zrušením protiústavného rozhodnutia či opatrenia, prípadne uvedením\ndo pôvodného stavu (napr. I. ÚS 15/02, I. ÚS 139/02).\nV posudzovanom prípade možno porušenie označených základných práv\nsťažovateľky podľa názoru ústavného súdu kompenzovať zrušením napadnutého rozsudku\nkrajského súdu a vrátením veci na ďalšie konanie len čiastočne, keďže k neprípustnému\nzásahu do jej slobody prejavu už došlo. Krajský súd totiž napadnutým rozsudkom potvrdil\npovinnosť uloženú sťažovateľke čiastočný rozsudkom okresného súdu z 29. februára 2012\nuverejniť ospravedlnenie žalobcovi za výroky obsiahnuté v inkriminovaných článkoch,\npričom toto ospravedlnenie už bolo v denníku SME podľa príkazu okresného súdu v spojení\ns napadnutým rozsudkom krajského súdu uverejnené. Z uvedených dôvodov ústavný súd\ndospel k záveru, že je potrebné sťažovateľke priznať aj finančné zadosťučinenie v sume\n3 000 €, ktoré je podľa názoru ústavného súdu primerané konkrétnym okolnostiam\nposudzovanej veci (bod 3 výroku tohto nálezu).\n\n44\n\nPodľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených\nprípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému\núčastníkovi konania jeho trovy. Vzhľadom na okolnosti posudzovanej veci ústavný súd\npriznal sťažovateľke úhradu trov konania za jej právne zastupovanie v konaní\npred ústavným súdom spoločnosťou DEDÁK & Partners a Advokátskou kanceláriou\nTomáš Kamenec, s. r. o.\nPri výpočte trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym\nzastupovaním v konaní pred ústavným súdom, ústavný súd vychádzal z § 1 ods. 3, § 11\nods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva\nspravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov\nza poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov a zo základných sadzieb\nza úkony právnej služby uskutočnené v roku 2014 (134 €, pri ktorých sa odmena zvyšuje\no režijný paušál v sume 8,04 €). Úhradu trov konania ústavný súd sťažovateľke priznal\nza dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2014 (prevzatie a príprava zastúpenia\na podanie sťažnosti ústavnému súdu) v sume po 134 € zvýšenú o režijný paušál po 8,04 €.\nTrovy konania tak po zvýšení o 20 % DPH (právni zástupcovia sťažovateľky sú platcami\nDPH) predstavujú celkovú sumu 340,80 €, ktorú je krajský súd povinný vyplatiť na účty\noboch právnych zástupcov sťažovateľky v sume po 170,40 € do dvoch mesiacov\nod právoplatnosti tohto nálezu (bod 4 výroku tohto nálezu).\nVzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je\nprípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho\ndoručenia účastníkom konania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 11. novembra 2015\n\n45", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "práva a slobody – politické-sloboda prejavu a právo na informácie", "konanie-splnenie podmienok konania", "lehota-zachovanie lehoty", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "práva a slobody – politické-sloboda prejavu a právo na informácie", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "ochrana osobnosti", "dovolanie-prípustnosť", "práva a slobody – politické-sloboda prejavu a právo na informácie", "ochrana osobnosti", "princíp a zásady (zjednotenie pojmov)-princíp proporcionality (primeranosti)", "výklad (interpretácia)-formalistický", "rozhodnutie-zákonnosť", "rozhodnutie-odôvodnenie"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "15Co/144/2012", "guid": "4ca92edb-7539-47dc-ab8e-76775d45dee6:6e14d251-973b-4ba5-bfac-21d26a613231", "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:811f4d7e-e386-420b-ac01-9ca2becfc563", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 788/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 788/2013 z 18. 12. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-12-18", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:811f4d7e-e386-420b-ac01-9ca2becfc563"}, {"guid": "ussr:4495ad29-bfcf-4598-9c40-a2892684081d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 492/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 492/2012 z 18. 4. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-04-18", "citacie_n": 111, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4495ad29-bfcf-4598-9c40-a2892684081d"}, {"guid": "ussr:57e8b364-dcea-4502-b25d-734df40df8da", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 144/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 144/2012 z 16. 4. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-04-16", "citacie_n": 39, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:57e8b364-dcea-4502-b25d-734df40df8da"}, {"guid": "ussr:6562eb52-b0e0-4e7b-b16f-a5079bfa0d17", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 558/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 558/2012 z 28. 2. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-02-28", "citacie_n": 21, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6562eb52-b0e0-4e7b-b16f-a5079bfa0d17"}, {"guid": "ussr:41d3133b-7619-4640-9854-a9f535e3dd1a", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 551/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 551/2012 z 30. 1. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-01-30", "citacie_n": 280, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:41d3133b-7619-4640-9854-a9f535e3dd1a"}, {"guid": "ussr:336f1a73-490a-4cc8-965d-d8deea7c5695", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 472/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 472/2012 z 10. 1. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-01-10", "citacie_n": 38, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:336f1a73-490a-4cc8-965d-d8deea7c5695"}, {"guid": "ussr:01d81fc8-c707-4e99-a54e-c9bde37669c3", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 507/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 507/2012 z 23. 10. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-10-23", "citacie_n": 89, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:01d81fc8-c707-4e99-a54e-c9bde37669c3"}, {"guid": "ussr:2abfcd9d-32ae-43db-b2e4-41897744dfbc", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 340/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 340/09 z 18. 9. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-09-18", "citacie_n": 79, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2abfcd9d-32ae-43db-b2e4-41897744dfbc"}, {"guid": "ussr:d4e71433-720d-4e69-8c41-205777518a27", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 275/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 275/2012 z 6. 6. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-06-06", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d4e71433-720d-4e69-8c41-205777518a27"}, {"guid": "ussr:fd03025a-1dfb-4a61-8cf7-1699d25ab73e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 281/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 281/2012 z 31. 5. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-05-31", "citacie_n": 33, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd03025a-1dfb-4a61-8cf7-1699d25ab73e"}, {"guid": "ussr:b7070662-9558-4cdc-92bf-e9bea97b8256", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 19/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 19/2012 z 12. 1. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-01-12", "citacie_n": 195, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b7070662-9558-4cdc-92bf-e9bea97b8256"}, {"guid": "ussr:bd7cb837-22cd-493c-9f4c-45baeff981c7", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 498/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 498/2011 z 14. 12. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-12-14", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bd7cb837-22cd-493c-9f4c-45baeff981c7"}, {"guid": "ussr:73f225b7-0320-4a21-a5b1-85583ca64722", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 499/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 499/2011 z 22. 11. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-11-22", "citacie_n": 800, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:73f225b7-0320-4a21-a5b1-85583ca64722"}, {"guid": "ussr:e021f8b4-73d6-452a-9cf5-74ab0b4e52e0", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 296/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 296/2011 z 13. 9. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-09-13", "citacie_n": 23, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e021f8b4-73d6-452a-9cf5-74ab0b4e52e0"}, {"guid": "ussr:d08e5263-990c-44cb-9324-03e64ca9ca04", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/2011 z 27. 7. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-07-27", "citacie_n": 76, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d08e5263-990c-44cb-9324-03e64ca9ca04"}, {"guid": "ussr:561ecdf9-cffc-40fb-b2b4-e9c92f9e603a", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 302/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 302/2010 z 7. 7. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-07-07", "citacie_n": 108, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:561ecdf9-cffc-40fb-b2b4-e9c92f9e603a"}, {"guid": "ussr:bd16a2ee-8775-44ee-980e-174da34cd511", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 408/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 408/2010 z 16. 6. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-06-16", "citacie_n": 58, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bd16a2ee-8775-44ee-980e-174da34cd511"}, {"guid": "ussr:3e67ba8f-c73e-4645-b315-36c3d74d7144", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 462/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 462/2010 z 20. 12. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-12-20", "citacie_n": 31, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3e67ba8f-c73e-4645-b315-36c3d74d7144"}, {"guid": "ussr:d2d64e91-ef03-49e2-9c6a-7f06796d8648", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 107/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 107/2010 z 28. 10. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-10-28", "citacie_n": 140, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d2d64e91-ef03-49e2-9c6a-7f06796d8648"}, {"guid": "ussr:e2432065-546d-402f-a96a-435d811ab52c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 324/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 324/2010 z 8. 7. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-07-08", "citacie_n": 741, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e2432065-546d-402f-a96a-435d811ab52c"}, {"guid": "ussr:7332bf17-3beb-492e-a776-90b3558e7186", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 192/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 192/2010 z 12. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-12", "citacie_n": 34, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7332bf17-3beb-492e-a776-90b3558e7186"}, {"guid": "ussr:0d48a8a1-2ec0-49f5-bc26-396a7f13a35c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 24/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 24/2010 z 8. 4. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-04-08", "citacie_n": 39, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0d48a8a1-2ec0-49f5-bc26-396a7f13a35c"}, {"guid": "ussr:bf124397-e77b-4364-bf9e-034c29d9635f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 139/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 139/2010 z 25. 3. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-03-25", "citacie_n": 21, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bf124397-e77b-4364-bf9e-034c29d9635f"}, {"guid": "ussr:a8116a06-df0d-40fc-891d-6022b5240a94", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 326/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 326/09 z 4. 3. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-03-04", "citacie_n": 126, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a8116a06-df0d-40fc-891d-6022b5240a94"}, {"guid": "ussr:8d9a9b76-2dae-47a1-b474-2b05840e94ec", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 152/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 152/08 z 15. 12. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-12-15", "citacie_n": 291, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8d9a9b76-2dae-47a1-b474-2b05840e94ec"}, {"guid": "ussr:73a25600-a17a-402f-9e87-317cff34148e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 362/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 362/09 z 15. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-15", "citacie_n": 1155, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:73a25600-a17a-402f-9e87-317cff34148e"}, {"guid": "ussr:3460d7c8-b2de-4025-b4d3-61f2cb55788e", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 12/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 12/09 z 16. 9. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-09-16", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3460d7c8-b2de-4025-b4d3-61f2cb55788e"}, {"guid": "ussr:700f5ee8-6712-4219-a808-7cc359fece7c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 148/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 148/09 z 9. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-09", "citacie_n": 34, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:700f5ee8-6712-4219-a808-7cc359fece7c"}, {"guid": "ussr:22a2cccc-2285-4642-b39f-114874e377ec", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 72/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 72/09 z 10. 3. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-03-10", "citacie_n": 126, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:22a2cccc-2285-4642-b39f-114874e377ec"}, {"guid": "ussr:582c9b53-c843-4aab-911f-4b55d623b371", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 158/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 158/08 z 15. 5. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-05-15", "citacie_n": 91, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:582c9b53-c843-4aab-911f-4b55d623b371"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:a1dda47e-55fd-4391-8ab7-ff316cb0c4c9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:1.US.479.2022.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 479/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 479/2022 z 8. 9. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-09-08", "citacie_n": 24, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.479.2022.1"}, {"guid": "ussr:4368ade8-0b9e-4723-8362-e703afb38517", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:4.US.347.2022.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 347/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 347/2022 z 28. 6. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-06-28", "citacie_n": 25, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:4.US.347.2022.1"}, {"guid": "ussr:d08fb93a-8da6-4438-9acb-d2907e13eafa", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.504.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 504/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 504/2020 z 5. 11. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-11-05", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.504.2020.1"}, {"guid": "ussr:7ae294ac-a40a-436d-a442-fc5b61f99a93", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.210.2020.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 210/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 210/2020 z 26. 5. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-05-26", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.210.2020.1"}, {"guid": "ussr:7db9f0a2-abc1-4cbe-91d8-b345293719ff", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.113.2019.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 113/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 113/2019 z 13. 3. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-03-13", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.113.2019.1"}, {"guid": "ussr:fe2c773e-4279-4682-92b4-ff84031af695", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.250.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 250/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 250/2019 z 12. 9. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-09-12", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.250.2019.1"}, {"guid": "ussr:d4975000-ba3d-40f3-84da-90db7d46382e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.78.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 78/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/2019 z 23. 5. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-05-23", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.78.2019.1"}, {"guid": "ussr:1f54779d-7a33-4165-bb32-edf70ec1b590", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.7.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 7/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 7/2019 z 10. 1. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-01-10", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.7.2019.1"}, {"guid": "ussr:85270a63-9cd6-4d84-929d-69ce50e82c21", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:4.US.433.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 433/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 433/2018 z 29. 11. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-11-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.433.2018.1"}, {"guid": "ussr:49234c06-5036-4735-92cd-4c563bd1722a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:4.US.279.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 279/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 279/2018 z 16. 11. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-11-16", "citacie_n": 92, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.279.2018.1"}, {"guid": "ussr:6efb8c6d-0c5c-4d8c-a5c3-c43f500c0922", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.512.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 512/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 512/2018 z 14. 11. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-11-14", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.512.2018.1"}, {"guid": "ussr:714b35d6-147c-4662-bdac-fb266bdb695f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.322.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 322/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 322/2018 z 17. 10. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-10-17", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.322.2018.1"}, {"guid": "ussr:d414612e-8abe-41b7-a63f-490ce665cb82", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.458.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 458/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 458/2018 z 26. 9. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-09-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.458.2018.1"}, {"guid": "ussr:4d8938a2-646b-40de-89f3-f902265e1748", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.355.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 355/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 355/2018 z 4. 7. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-07-04", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.355.2018.1"}, {"guid": "ussr:d05228d8-a057-4f00-a13b-26cb815d00a6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:4.US.352.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 352/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 352/2018 z 31. 5. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-05-31", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.352.2018.1"}, {"guid": "ussr:db0e7238-3302-43a2-ac9e-562cde1ffd4a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:4.US.49.2018.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 49/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 49/2018 z 16. 5. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-05-16", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.49.2018.2"}, {"guid": "ussr:db72fc49-c17e-47ef-b241-9080f45d2066", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:4.US.254.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 254/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 254/2018 z 19. 4. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-04-19", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.254.2018.1"}, {"guid": "ussr:823c6cae-e619-4438-8f04-f5e97bb8c224", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:4.US.193.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 193/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 193/2018 z 8. 3. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-03-08", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.193.2018.1"}, {"guid": "ussr:6a4f706b-20f9-40cd-8f0a-f1ec0d135c0d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:4.US.88.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 88/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 88/2018 z 1. 2. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-02-01", "citacie_n": 96, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.88.2018.1"}, {"guid": "ussr:7aa80173-b7bc-4b11-82bd-dbae75a9e28c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.63.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 63/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 63/2018 z 25. 1. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-01-25", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.63.2018.1"}, {"guid": "ussr:b2d44f3d-04ab-451d-bfac-5ded9bb9e910", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.723.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 723/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 723/2017 z 20. 12. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-12-20", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.723.2017.1"}, {"guid": "ussr:35fc5146-3b64-400f-8f6b-600c06fcf78a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.728.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 728/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 728/2017 z 20. 12. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-12-20", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.728.2017.1"}, {"guid": "ussr:9eab3e7a-45f4-45cb-abbf-b58ce15b8675", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.640.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 640/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 640/2017 z 12. 12. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-12-12", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.640.2017.1"}, {"guid": "ussr:8a65ddce-9540-4792-b6ba-276b2d64a929", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.677.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 677/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 677/2017 z 10. 11. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-11-10", "citacie_n": 21, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.677.2017.1"}, {"guid": "ussr:35348568-1ed1-4663-b1fb-a3b482a8a7b5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.684.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 684/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 684/2017 z 7. 11. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-11-07", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.684.2017.1"}, {"guid": "ussr:f2771b00-a1f0-4caf-98e7-b247471d9793", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.481.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 481/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 481/2017 z 9. 10. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-10-09", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.481.2017.1"}, {"guid": "ussr:ab2967ca-7d3e-45c6-b481-24293f20ec70", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.587.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 587/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 587/2017 z 5. 10. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-10-05", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.587.2017.1"}, {"guid": "ussr:5bbb6cb5-5578-450c-b53d-8f130a9d5aae", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.596.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 596/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 596/2017 z 28. 9. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-09-28", "citacie_n": 60, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.596.2017.1"}, {"guid": "ussr:01c36d83-4544-4b24-a88a-7268251e285e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.556.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 556/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 556/2017 z 20. 9. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-09-20", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.556.2017.1"}, {"guid": "ussr:34386695-e11a-4c79-afc9-435d9c5e4312", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.566.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 566/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 566/2017 z 20. 9. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-09-20", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.566.2017.1"}]}