{"guid": "ussr:87a0ce9f-95f6-4cb0-ab78-6973001961ec", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.183.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 183/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 183/2016 z 24. 2. 2016", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 24. februára 2016, sp. zn. II. ÚS 183/2016, ECLI:SK:USSR:2016:2.US.183.2016.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ľudmila Gajdošíková", "sudca_id": 1082, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ludmila-gajdosikova-1082", "datum_vydania": "2016-02-24", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1.odsek-1", "nazov": "čl. 1 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-13.odsek-1", "nazov": "čl. 13 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-13.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-13.odsek-4", "nazov": "čl. 13 ods. 4 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-13.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "nazov": "čl. 20 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 13 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 13 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 13 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 13 ods. 4", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 13 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 13 ods. 4", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-1", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-13", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/87a0ce9f-95f6-4cb0-ab78-6973001961ec", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.183.2016.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.183.2016.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.183.2016.1/text", "citacie_n": 3, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 183/2016-25\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. februára 2016\nv senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa)\na zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť\na\n\n, obaja bytom\n\n, zastúpených\n\nRASLEGAL, s. r. o., Mostová 2, Bratislava, konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta\nJUDr. Slavomíra Rabatina, vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 46\nods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s porušením čl. 1 ods. 1 a čl. 13\nods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave\nsp. zn. 6 Co 573/2013 z 29. októbra 2013 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\na\n\nodmieta\n\nako zjavne\n\nneopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. marca 2014\nfaxom a 31. marca 2014 poštou doručená sťažnosť\nobaja bytom\n\na\n\n,\n\n(ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného\n\nporušenia ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústava“) v spojení s porušením čl. 1 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 a 4 ústavy,\nako aj porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\n\nslobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský\nsúd“) č. k. 6 Co 573/2013-74 z 29. októbra 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).\nZo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia podali 7. októbra 2011 Okresnému\nsúdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) návrh na zaplatenie sumy 65 880 €\ns príslušenstvom.\nPočas konania sťažovatelia zaslali 4. januára 2013 vyjadrenie vo veci samej, pričom\ntoto podanie urobili elektronickými prostriedkami a podpísali ho zaručeným elektronickým\npodpisom. Okresný súd podanie vyhodnotil ako poplatkový úkon podľa položky\n20a sadzobníka súdnych poplatkov (ďalej aj „sadzobník“), ktorý tvorí prílohu zákona\nSlovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis\nz registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“),\na uznesením č. k. 10 C 130/2011-59 z 23. mája 2013 uložil sťažovateľom, aby zaplatili\nsúdny poplatok za elektronické podanie vo výške 1,50 €.\nProti tomuto uzneseniu podali sťažovatelia odvolanie a zároveň aj návrh\nna prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej\naj „OSP“). O odvolaní sťažovateľov rozhodol krajský súd napadnutým uznesením\nz 29. októbra 2013 tak, že potvrdil uznesenie okresného súdu z 23. mája 2013.\nProti uzneseniu krajského súdu z 29. októbra 2013 podali sťažovatelia dovolanie,\no ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením\nsp. zn. 5 Cdo 82/2014 z 12. novembra 2014 tak, že dovolanie odmietol.\nSťažovatelia v prvom rade v sťažnosti uvádzajú, že v prerokúvanom prípade napriek\nbagateľnej sume „ide o principiálnu vec, ktorá by nemala ostať bez povšimnutia zo strany\nÚstavného súdu“.\nSťažovatelia namietajú, že napadnuté uznesenie krajského súdu z 29. októbra 2013 je\nnedostatočne odôvodnené, a tak je nepreskúmateľné a zároveň je arbitrárne. Výklad práva,\n\n2\n\nktorý vykonal krajský súd, je v rozpore s princípmi spravodlivosti, rovnosti, zákonnosti\na právnej istoty.\nNásledne sťažovatelia uvádzajú vlastný výklad príslušných ustanovení zákona\no súdnych poplatkoch a položky 20a sadzobníka. V tejto súvislosti uvádzajú:\n„Sme toho názoru, že každý poplatok uvedený v Sadzobníku musí byť v súlade\nso znením ZoSP, pretože Sadzobník je len prílohou zákona, na ktorý sa odvoláva priamo\nzákladné ustanovenie ZoSP vymedzujúce predmet súdnych poplatkov. Z toho logickým\ni systematickým výkladom vyplýva, že každý súdny poplatok uvedený v Sadzobníku musí byť\nvyberaný v súlade s ust. § 1 ods. 1 ZoSP.\nPorušovateľ však oprel svoj záver o argumentáciu, že predmetný súdny poplatok sa\nnevyrubuje na návrh len z dikcie samotnej položky 20a Sadzobníka bez adekvátnej opory\nv znení ZoSP a bez náležitej aplikácie ust. § 1 ods. 1 ZoSP. To znamená, že vyložil ust. § 1\nods. 1 ZoSP (ktoré sa mimochodom ani neuvádza v napadnutom Uznesení) v rozpore s jeho\nznením i účelom. Z odôvodnenia napadnutého Uznesenia teda vyplýva, že svoje právne\nzávery odvolací súd oprel formalisticky len o dikciu položky 20a Sadzobníka, pričom však\nneaplikoval žiadnu relevantnú právnu normu ZoSP, či OSP, ktorá by jeho názor\npodporovala. Naopak, samotné znenie právnej normy, ktorej je Sadzobník prílohou,\nje v rozpore s názorom prezentovaným prvostupňovým, ako aj odvolacím súdom. Rovnako\npritom postupoval aj súd prvého stupňa. Odvolanie sa len na samotnú položku 20a\nSadzobníka neobstojí, pretože táto časť zákona predstavuje len prílohu k ZoSP a sama\no sebe neobsahuje právne normy, ale len objekt a sadzbu poplatku.\n... súdne poplatky sa vyberajú buď v dôsledku návrhu poplatníka, ktorým sa žiada\nvykonať určitý poplatkový úkon, či iniciuje konanie alebo bez návrhu, ak ide o úkony štátnej\nsprávy súdov a prokuratúry. V oboch prípadoch však vždy konkrétny úkon musí mať oporu\nv Sadzobníku, t. z. musí byť výslovne uvedený v jeho konkrétnej položke.\nPokiaľ porušovateľ mal v úmysle aplikovať ust. 1 ods. 2 ZoSP... v prvom rade mal\ntoto ustanovenie výslovne uviesť v napadnutom Uznesení, čo však neurobil. Z tohto dôvodu\nmáme za to, že ho na predmetnú vec neaplikoval a jeho rozhodnutie je teda\nnepreskúmateľné.\n\n3\n\n... toto ustanovenie sa nemôže použiť v posudzovanej veci, pretože daný poplatok\nnie je na prospech účastníka konania, ktorý elektronické podanie realizoval. Tým nie je\ndaná jedna zo základných podmienok aplikácie tohto ustanovenia, pričom naplnená nie je\nani druhá podmienka, podľa ktorej možnosť vyberania takéhoto poplatku aj bez návrhu\nmusí byť v sadzobníku výslovne uvedená.“\nNásledne sťažovatelia poukazujú na právne závery vyplývajúce z judikatúry\nústavného súdu (PL. ÚS 19/09, I. ÚS 464/2010, PL. ÚS 109/2011) týkajúce sa účelu\nsúdnych poplatkov a tiež požiadavky jasnosti a určitosti právnej úpravy ukladajúcej\npovinnosť platiť súdne poplatky. V tejto súvislosti sťažovatelia odkazujú aj na judikatúru\nEurópskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), na ktorú sa odvoláva ústavný súd\nv citovanom náleze – rozhodnutia ESĽP vo veciach Tolstoy-Miloslavsky proti Spojenému\nkráľovstvu, Kreuz proti Poľsku, Teltronic-CATV proti Poľsku a Podbielsky a PPU Polpure\nproti Poľsku.\nV kontexte s uvedenou argumentáciou sťažovatelia namietajú, že zákon o súdnych\npoplatkoch v prípade súdneho poplatku podľa položky 20a sadzobníka neustanovuje\ndostatočne jasne, kto je poplatníkom tohto súdneho poplatku. Sťažovatelia v sťažnosti ďalej\nuvádzajú:\n«... z vyhotovenia rovnopisu podania prijatého elektronickými prostriedkami\na podpísaného ZEP-om súdom nemali a nemajú sťažovatelia ako jeho pôvodcovia žiadny\nprospech. To, že sa súdny spis nevedie elektronicky a teda súd musí zaradiť všetky prijaté\npodania do spisu jedine v písomnej podobe, nemožno pričítať na ťarchu sťažovateľom,\nči vo všeobecnosti akýmkoľvek účastníkom konania ako pôvodcom podania podpísaného\nZEP-om. Taktiež povinnosť súdu doručovať všetky „písomnosti“ účastníkom podľa ust. § 45\na nasl. OSP nemožno pričítať na ťarchu sťažovateľom ako pôvodcom podania podpísaného\nZEP-om.\nVychádzajúc z vyššie uvedeného sme názoru, že sťažovateľom podľa platnej právnej\núpravy nebolo možné vyrubiť súdny poplatok za úkon, ktorého neboli navrhovateľom,\na vykonanie ktorého im ani nebolo na ich prospech. Poplatníka tohto úkonu navyše ZoSP\nani nešpecifikuje.\n\n4\n\nSme jednoznačne presvedčení o tom, že náklady súdu spojené s tým, že elektronické\npodanie musí pre svoje interné potreby (zaradenie do súdneho spisu a odoslanie\núčastníkovi konania) previesť do tlačenej podoby, nemožno prenášať na účastníka konania,\npokiaľ vykonal úkon jedným zo zákonom predpísaných a zároveň dovolených spôsobov\n(teda elektronicky, podpísané ZEP-om).\nPokiaľ súd prvého stupňa vykonal poplatkový úkon bez návrhu, čo potvrdzuje výklad\nporušovateľa, z vyššie uvedeného je zrejmé, že neexistuje dôvod, pre ktorý by mala\npoplatková povinnosť vzniknúť práve sťažovateľom. Navyše, ako je podrobne uvedené\nuž v odvolaní sťažovateľov, súd prvého stupňa postupoval v priamom rozpore s platnou\nprávnou úpravou i bez akéhokoľvek hodnotenia z hľadiska záujmov spravodlivosti,\nna čo sme poukazovali už v odvolaní.\n... samotná položka Sadzobníka vymedzuje len objekt a sadzbu poplatku. Pokiaľ ide\no ostatné náležitosti, ZoSP výslovne nestanovuje poplatníka tohto konkrétneho poplatku,\na rovnako tak neustanovuje všeobecné pravidlo, na základe ktorého by ho bolo možné určiť.\nDostatočne zreteľné, jasné a určité vymedzenie osoby poplatkovej povinnosti − poplatníka,\nje pritom nevyhnutnou náležitosťou ustanovenia poplatkovej povinnosti, čo je dané už tým,\nže v opačnom prípade by ju nemal kto splniť.\n... Vzhľadom na znenie ust. § 2 ods. 1 ZoSP prichádza do úvahy pri poplatníkovi\npoplatku podľa položky 20a Sadzobníka jedine použitie právnej normy pod písmenom a)\ncitovaného ustanovenia... Znenie dotknutej právnej normy teda absolútne vylučuje, aby bol\nspôsobilým poplatkovým úkonom taký úkon, kde absentuje návrh účastníka na jeho\nvykonanie.\nUloženie poplatku podľa položky 20a Sadzobníka je teda neprípustné v prípade\nabsencie výslovného návrhu na vykonanie tohto úkonu účastníkom.»\nSťažovatelia následne poukazujú na závery ústavného súdu uvedené v odôvodnení\nnálezu sp. zn. PL. ÚS 109/2011 z 11. júla 2012, podľa ktorých právna úprava musí\njednoznačne určiť, kto je adresátom poplatkovej povinnosti, pričom podľa sťažovateľov\ntento záver je „aplikovateľný aj na položku č. 20a, kde tiež absentuje vymedzenie\npoplatníka súdneho poplatku...\n\n5\n\nK tejto argumentácii, opierajúcej sa aj o nález PL. ÚS 109/2011, uvedenej v našom\nodvolaní sa však porušovateľ nijako nevyjadril...“.\nV ďalšej časti sťažnosti sťažovatelia uvádzajú, že vo svojom odvolaní\nargumentovali aj právnymi závermi najvyššieho súdu, ktoré tento vyslovil v uznesení sp. zn.\n6 M Cdo 7/2011 z 23. júna 2011. V skutkovo a právne totožnej veci najvyšší súd uviedol\nprávne závery týkajúce sa procesného úkonu vykonaného elektronickými prostriedkami\na podpísaného zaručeným elektronickým podpisom. Podľa sťažovateľov krajský súd tieto\nprávne závery nezohľadnil a vysporiadal sa s nimi v odôvodnení napadnutého uznesenia\nústavne nekonformným spôsobom. Sťažovatelia ďalej uvádzajú:\n«... Porušovateľ... namiesto toho, aby sa zaoberal podstatou veci, t. j. aby sa zameral\nna to, či v danej veci boli splnené všetky zákonné podmienky na vyrubenie poplatku,\naplikáciu uvedeného rozhodnutia NS SR odmietol s tým, že v danej veci išlo o náhradu trov\nštátu a v tomto spore išlo o povinnosť zaplatiť súdny poplatok.\nZ obsahu cit. rozhodnutia NS SR jednoznačne vyplýva, že aj v danej veci súd prvého\nstupňa vyrubil účastníkovi konania /ktorým bola správkyňa konkurznej podstaty/ súdny\npoplatok za vyhotovenie rovnopisu podania a jeho príloh urobeného elektronickými\nprostriedkami a podpísaného zaručeným elektronickým podpisom podľa položky č. 20a\nSadzobníka. Skutková situácia bola teda v predmetnej veci riešenej NS SR totožná\nso situáciou, ktorá vznikla v tomto konaní. Skutočnosť, že v danej veci bola správkyňa\nkonkurznej podstaty od súdneho poplatku oslobodená je irelevantná, pretože aj v tejto\ni posudzovanej veci išlo o vykonanie úkonu súdom v konaní ako nevyhnutný dôsledok\nzákonom akceptovanej možnosti urobiť podanie elektronickými prostriedkami so zaručeným\nelektronickým podpisom.\nPodstatou celej veci je totiž to, či je vôbec náležité a ústavne konformné\nv občianskom súdnom konaní vyberať akýkoľvek poplatok od účastníka konania\nza administratívnu činnosť súdu podľa tejto položky /20a Sadzobníka/, ak účastník konania\nvyužije právnu možnosť danú ust. § 42 ods. 1 OSP zaslať súdu podanie v elektronickej\nforme so ZEP, čím si účastník konania splní svoju procesnú povinnosť v zmysle ust. § 42\nods. 3 OSP.\n\n6\n\nNa túto kľúčovú otázku dal NS SR v cit. rozhodnutí jednoznačne odpoveď, keď\nuviedol, že účastníkovi nie je možné ukladať povinnosť nahradiť štátu trovy vzniknuté\nv súvislosti s konverziou elektronického podania na písomné podanie v listinnej forme.\nNS SR v cit. rozhodnutí pritom správne poukázal, že ZoSP sám výslovne rozlišuje medzi\nsúdnym poplatkom za úkon súdu vymedzený v položke 20a Sadzobníka súdnych poplatkov\na úhradou vecných nákladov podľa ust. § 42 ods. 3 OSP. Samotné znenie poznámky\nk položke č. 20a Sadzobníka totiž vylučuje, aby súd žiadal od účastníka, ktorý zašle\nv súdnom konaní elektronické podanie podpísané ZEP, náhradu vecných nákladov.\nNavyše, porušovateľ vôbec neprihliadol ani na znenie poznámky k položke č. 20a\nSadzobníka, podľa ktorej „v prípade podaní urobených elektronickými prostriedkami\npodpísaných zaručeným elektronickým podpisom súd vyhotoví potrebný počet rovnopisov\na ich príloh bez toho, aby žiadal náhradu vecných nákladov podľa § 42 ods. 3 Občianskeho\nsúdneho poriadku.“\nUž aj za použitia logického argumentu a minori ad maius potom možno vyvodiť,\nže pokiaľ zákonodarca v poznámke k položke č. 20a Sadzobníka uviedol, že žiadať náhradu\nvecných nákladov za vyhotovenie tohto podania od účastníka konania (pôvodcu\nelektronického podania) nie je možné požadovať, niet racionálneho dôvodu domnievať sa,\nže by zákonodarca chcel prostredníctvom súdu uložiť účastníkovi, ktorý to výslovne\nnenavrhne (ust. § 1 ods. 1 ZoSP), povinnosť zaplatiť súdny poplatok za vyhotovenie tohto\npodania vo výške nepomerne vyššej, ako je úhrada vecných nákladov spojená s vyhotovením\nkópie tohto rovnopisu alebo prílohy pre prípad nahliadnutia do súdneho spisu.\nBolo by nelogické a v rozpore s princípmi rovnosti, proporcionality a spravodlivosti,\nak by účastník konania, ktorý využije zákonnú možnosť zaslať akékoľvek podanie tvoriace\nsúdny spis (vrátane návrhu na začatie konania) v občianskom súdnom konaní elektronickou\nformou so ZEP bol zákonom finančne znevýhodnený oproti účastníkovi, ktorý sa rozhodne\nzaslať podanie napr. poštou alebo elektronicky bez ZEP. Je absurdné a maximálne\nnespravodlivé, aby napr. pri podaní žaloby štát prostredníctvom súdu vyberal od účastníka\nkonania aktuálne sumu 10 € za zaslanie žaloby v elektronickej podobe podpísanej ZEP,\nzatiaľ čo zaslanie takejto žaloby v tlačenej písomnej podobe poštovou prepravou\nv potrebnom počte rovnopisov pri obvyklom počte účastníkov konania /2-4/ vyjde na 10 −\n20 % z uvedenej sumy súdneho poplatku.»\n\n7\n\nSťažovatelia tiež namietajú, že krajský súd sa nijako nevysporiadal s odvolacou\nargumentáciou, ktorou odôvodňovali podanie návrhu na ústavný prieskum súladu položky\nč. 20a sadzobníka s dotknutými článkami ústavy, a tak aj odôvodnenosť prerušenia konania\npodľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP. Výslovná odpoveď krajského súdu ako odvolacieho súdu\nna odvolacie argumenty sťažovateľov bola nevyhnutná aj s prihliadnutím na to,\nže uznesenie okresného súdu z 23. mája 2013 bolo formulárovým uznesením bez\nindividualizovaného odôvodnenia.\nUznesenie okresného súdu z 23. mája 2013, ktoré krajský súd potvrdil napadnutým\nuznesením, navyše podľa sťažovateľov porušuje princíp právnej istoty podľa čl. 1 ods. 1\nústavy a princíp predvídateľnosti súdnych rozhodnutí ako jeden z aspektov tohto\nprincípu. V tejto súvislosti poukazujú sťažovatelia na uznesenie okresného súdu č. k.\n10 C 83/2011-249 z 12. novembra 2013, ktorým tento v rámci autoremedúry zrušil\nna základe odvolania uznesenia o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok podľa položky\nč. 20a sadzobníka. Táto nejednotnosť „pri rozhodovaní tej istej otázky bez racionálneho\nzdôvodnenia pritom zakladá porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR\na čl. 6 ods. 1 Dohovoru“.\nSťažovatelia ďalej v sťažnosti uvádzajú ďalšiu judikatúru ústavného súdu okrem\niného aj vo vzťahu k čl. 2 ods. 2 a 3 a čl. 152 ods. 4 ústavy, ako aj judikatúru najvyššieho\nsúdu. Poukazujú na to, že aj právna teória sa prikláňa k právnemu záveru o protiústavnosti\naplikácie položky č. 20a sadzobníka na vyhotovenie rovnopisov podaní doručovaných súdu\núčastníkmi konania elektronickými prostriedkami podpísaných zaručeným elektronickým\npodpisom. V tejto súvislosti odkazujú na odborný článok: Kotrecová, A. – Grausová, K.\nVyberanie súdnych poplatkov za kópie podaní urobených elektronicky. Justičná revue.\n2013, 65, č. 12, s. 1569 – 1579.\nNa tomto základe sťažovatelia formulujú tieto záverečné úvahy:\n«Vyberaním súdnych poplatkov podľa položky č. 20a všeobecným súdom, tak ako\ntomu bolo vo veci sťažovateľov, dochádza k popretiu uvedeného zámeru a účelu zákona,\nv dôsledku čoho stráca ZEP pre účastníka konania pri jeho reálnej aplikácii v občianskom\n\n8\n\nsúdnom konaní svoj elementárny význam. V tejto súvislosti stojí za zmienku, že zákonodarca\nposlednou novelou ZoSP vykonanou zákonom č. 357/2013 účinnou od 1. 1. 2014\ndo poznámky č. 20a Sadzobníka doplnil bod 2, podľa ktorého „vyhotovenie rovnopisu\npodaní a ich príloh, ktoré vytvoria registrový spis pri podaniach do obchodného\nregistra urobených elektronickými prostriedkami poplatku podľa tejto položky nepodlieha.“\nV tejto súvislosti má tiež nezanedbateľný vplyv aj skutočnosť, že uvedená položka\nč. 20a ZoSP bola do zákona zavedená ešte v roku 2007 (zákonom č. 273/2007 Z. z.). Išlo\no obdobie, kedy ešte ZEP nebol subjektmi právnych vzťahov využívaný v takej miere,\nako je tomu v súčasnosti. Paradoxne však od tej doby zákonodarca uvedenú položku\nrevidoval len pokiaľ ide o výšku súdneho poplatku... Uvedené okolnosti podľa nášho\nnázoru vyžadovali, aby porušovateľ pri posudzovaní nášho odvolania aplikoval aj ústavnokonformný výklad právnych noriem, k čomu ho zaväzuje nielen čl. 152 ods.4 Ústavy SR,\nale aj ústavnoprávna doktrína vyplývajúca z judikatúry Ústavného súdu SR (sp. zn.\nIII. ÚS 341/07, I. ÚS 243/07, pozn.). Porušovateľ však dotknuté normy vyložil podobne ako\nsúd prvého stupňa v rozpore s uvedenou doktrínou a princípom spravodlivosti vo vzťahu\nk sťažovateľom.»\nNa tomto základe sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:\n„... Základné právo (sťažovateľov, pozn.)... podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 1 a 4 a čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, ako aj právo...\npodľa článku 6 ods. 1 Dohovoru... boli rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave č. k.\n6 Co 573/2013-74 z 29. 10. 2013 porušené.\n... Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 6 Co 573/2013-74 z 29. 10. 2013\nsa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.\n... Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľom náhradu trov konania\nspočívajúcich v trovách právneho zastúpenia vo výške 340,90 € vrátane DPH... na účet jej\nprávneho zástupcu... v lehote 2 mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo\n\n9\n\nľudských\n\npráv\n\na\n\nzákladných\n\nslobôd\n\nvyplývajúcich\n\nz\n\nmedzinárodnej\n\nzmluvy,\n\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody\nuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.\nPodľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd\nprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo\nnávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy\nzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením\nbez ústneho pojednávania.\nO zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu\nštátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo\nslobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti\nmedzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom\nalebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne\nneopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého\nústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo\nslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,\nI. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).\nPodľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať\nani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou\nústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha\n\n10\n\ninterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu\nzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou\nmedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci\nvšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,\nak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne\nneodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného\npredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko\nodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis\nmutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).\nZ judikatúry ESĽP, ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“,\nktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať\nrôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca\nk súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej\npodstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý\ngarantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď\nexistuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin\nc. Francúzsko, 1998).\nSťažovatelia vo svojej sťažnosti namietajú, že napadnuté uznesenie krajského súdu\nz 29. októbra 2013 je nepreskúmateľné a zároveň je založené na arbitrárnom výklade\na aplikácii príslušných ustanovení zákona o súdnych poplatkoch.\nSťažovatelia argumentujú, že v odôvodnení svojho uznesenia krajský súd neuviedol,\nktoré ustanovenie zákona o súdnych poplatkoch aplikoval pri určení, že oni sú poplatníkmi\nsúdneho poplatku podľa položky 20a sadzobníka – t. j. predovšetkým či aplikoval § 1 ods. 1\nalebo § 1 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch.\nSťažovatelia tiež tvrdia, že zákon o súdnych poplatkoch neustanovuje dostatočne\nurčito, kto je poplatníkom súdneho poplatku podľa položky 20a sadzobníka – podľa\n\n11\n\nsťažovateľov oni neboli navrhovateľmi poplatkového úkonu a tento úkon ani nebol\nvykonaný v ich prospech.\nKrajský súd sa podľa sťažovateľov dostatočne nevysporiadal s ich argumentáciou,\nv ktorej poukazovali na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 M Cdo 7/2011 z 23. júna 2011,\nako aj na nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 109/2011 z 11. júla 2012, a rovnako tak\nnereagoval na ich návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP.\nKrajský súd napadnutým uznesením z 29. októbra 2013 potvrdil uznesenie okresného\nsúdu, ktorým tento uložil sťažovateľom, aby zaplatili súdny poplatok za elektronické\npodanie vo výške 1,50 € podľa položky 20a sadzobníka. V odôvodnení svojho uznesenia\nuviedol:\n„Žalobcovia sa svojou žalobou proti žalovanému domáhajú zaplatenia 65 880 eur\nz titulu náhrady ujmy, ktorá mala vzniknúť predbežným opatrením (§ 77 ods. 3 O. s. p.).\nDňa 4. 1. 2013 žalobcovia zaslali súdu prvého stupňa e-mailom, teda elektronickými\nprostriedkami, podanie z toho istého dňa podpísané zaručeným elektronickým podpisom\n(č. l. 54). Toto podanie obsahuje stanovisko žalobcov k vyjadreniu žalovaného k žalobe\na jeho rovnopis musí byť preto doručený žalovanému. Z úpravy na č. l. 58 vyplýva, že súd\nprvého stupňa rovnopis uvedeného podania žalobcov skutočne vyhotovil a doručil ho\nprávnemu zástupcovi žalovaného.\nKeďže podanie žalobcovi zo 4. 1. 2013 bolo urobené elektronickými prostriedkami\na bolo podpísané zaručeným elektronickým podpisom, súd prvého stupňa postupoval\nsprávne keď za vyhotovenie rovnopisu tohto podania žalobcom uložil povinnosť zaplatiť\npoplatok v zmysle pol. 20a Sadzobníka súdnych poplatkov.\nNeobstojí argumentácia žalobcov, že nenavrhli vyhotovenie rovnopisu predmetného\npodania a preto im nemožno uložiť povinnosť zaplatiť poplatok v zmysle pol. 20a\nSadzobníka súdnych poplatkov. Žalobcovia prehliadli, že poplatok podľa pol. 20a\nje poplatkom za úkony súdov (časť II. Sadzobníka súdnych poplatkov). Vznik poplatkovej\npovinnosti pokiaľ ide o poplatok podľa pol. 20a Sadzobníka nie je viazaný na návrh,\nčo je zrejmé z formulácie tejto položky Sadzobníka.\n\n12\n\nNeobstojí ani poukaz žalobcov na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.\n6 M Cdo 7/2011. V tomto rozhodnutí sa totiž riešila otázka, či účastníkovi možno uložiť\npovinnosť nahradiť štátu trovy vzniknuté s konverziou elektronického podania na písomné\npodanie v listinnej podobe a najvyšší súd túto otázku vyriešil záporne. V prejednávanej veci\nvšak súd prvého stupňa neuložil žalobcom povinnosť nahradiť štátu takéto trovy, ale uložil\nim povinnosť zaplatiť poplatok v zmysle pol. 20a Sadzobníka, teda poplatok za vyhotovenie\nrovnopisu, podania urobeného elektronickými prostriedkami podpísanými zaručeným\nelektronickým podpisom. Inými slovami, žalobcom nemožno uložiť povinnosť nahradiť štátu\ntrovy, ktoré vznikli v súvislosti s konverziou elektronického podania na písomné podanie\nv listinnej podobe, ale takúto povinnosť im súd prvého stupňa ani neuložil. Treba tiež\nuviesť, že v zmysle § 42 ods. 1 druhá veta za bodkočiarkou O. s. p. žalobcovia nie sú\npovinní doplniť predmetné podanie urobené elektronickými prostriedkami podpísaným\nzaručeným elektronickým podpisom písomne alebo ústne do zápisnice. To však neznamená,\nže by ich nezaťažovala povinnosť zaplatiť poplatok v zmysle pol. 20a Sadzobníka súdnych\npoplatkov.“\nV preskúmanej veci je predmetom sporu zaplatenie súdneho poplatku v sume 1,50 €,\nt. j. z hľadiska predmetu sporu ide v danom prípade o tzv. bagateľnú vec. Za daných\nokolností už samotný predmet sporu v napadnutom konaní zakladá z hľadiska doterajšej\njudikatúry ústavného súdu dôvod na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom\nprerokúvaní. Ak totiž Občiansky súdny poriadok vylučuje u tzv. bagateľných vecí prieskum\nrozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi na základe uplatnenia mimoriadneho\nopravného prostriedku, bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky\nposunutý do roviny ústavného súdnictva. Opodstatnenosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1\nústavy v takejto veci prichádza do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia\nzo štandardov, ktoré sú pre postupy zisťovania skutkového základu sporu a pre jeho právne\nposúdenie (IV. ÚS 358/08). Podľa názoru ústavného súdu v konkrétnom prípade je dôvod\nna odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne\nneopodstatnenej.\n\n13\n\nÚstavný súd považuje za vhodné vyjadriť sa k napadnutému uzneseniu krajského\nsúdu v spojení s uznesením okresného súdu aj z vecného hľadiska.\nV prvom rade ústavný súd konštatuje, že nemá právomoc preskúmať námietku\nsťažovateľov, že napadnuté uznesenie krajského súdu je nedostatočne odôvodnené. Túto\nnámietku vecne preskúmal najvyšší súd na základe dovolania podaného sťažovateľmi proti\nnapadnutému uzneseniu krajského súdu. Najvyšší súd o odvolaní sťažovateľov rozhodol\nuznesením sp. zn. 5 Cdo 82/2014 z 12. novembra 2014.\nZ odôvodnenia napadnutého uznesenia z 29. októbra 2013 vyplýva, že krajský súd\ndospel k záveru, že súdny poplatok podľa položky 20a sadzobníka je v časti II sadzobníka\na je to súdny poplatok za úkon súdu. Podľa krajského súdu vznik poplatkovej povinnosti nie\nje viazaný na návrh, čo vyplýva z formulácie príslušnej položky sadzobníka. Z odôvodnenia\nnapadnutého uznesenia je zrejmý právny záver krajského súdu, že poplatníkom tohto\nsúdneho poplatku je ten, kto urobil podanie doručené súdu elektronickými prostriedkami\npodpísané zaručeným elektronickým podpisom. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že\nkrajský súd sa v napadnutom uznesení zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj\nvysporiadal s odvolacími námietkami sťažovateľov, s ktorými sa nestotožnil, a preto\nuznesenie okresného súdu z 23. mája 2013 potvrdil ako vecne správne. Napadnuté\nuznesenie krajského súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za arbitrárne,\nt. j. také, ktoré by bolo založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp.\npopierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení zákona\no súdnych poplatkoch (položka 20a sadzobníka).\nSťažovatelia namietajú, že krajský súd mal prerušiť konanie podľa § 109 ods. 1\npísm. b) OSP a iniciovať konanie o súlade príslušných ustanovení zákona o súdnych\npoplatkoch s ústavou. K tejto námietke ústavný súd uvádza, že podľa § 109 ods. 1 písm. b)\nOSP je súd povinný prerušiť konanie a predložiť vec ústavnému súdu na zaujatie\nstanoviska, ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny\npredpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou,\nktorou je Slovenská republika viazaná.\n\n14\n\nZo znenia § 109 ods. 1 písm. b) OSP zjavne vyplýva, že k záveru o nesúlade\nvšeobecne záväzného predpisu s ústavou, ústavným zákonom alebo medzinárodnou\nzmluvou, ktorý sa má v predmetnej veci aplikovať, musí dospieť súd, nie účastník konania.\nV posudzovaných veciach z dokumentácie predloženej sťažovateľmi nevyplýva, že by v ich\nveci konajúce súdy dospeli k záveru, že položka 20a sadzobníka tvoriaca prílohu zákona\no súdnych poplatkoch je v rozpore s právnymi predpismi vyššieho stupňa právnej sily.\nVyriešiť otázku, či bolo príslušné ustanovenie právneho predpisu, na základe ktorého\nuplatnil krajský súd svoju právomoc vo veci sťažovateľov, možno iba v rámci konania\no súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy (m. m. II. ÚS 336/09, IV. ÚS 226/2010),\na nie v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Návrh na začatie konania o súlade\nprávnych predpisov podľa čl. 125 ústavy môžu ústavnému súdu predložiť aktívne\nlegitimované subjekty uvedené v čl. 130 ods. 1 ústavy; fyzickým osobám (a teda ani\nsťažovateľom) právo podať návrh na začatie konania podľa čl. 125 ústavy neprislúcha.\nÚstavný súd považuje tiež za potrebné poznamenať, že argumentácia sťažovateľov\nv ich sťažnosti je v podstatnej miere zameraná na účelnosť a vhodnosť právnej úpravy,\nprípadne takého výkladu tejto právnej úpravy, ktorý uskutočnili konajúce súdy v predmetnej\nveci. Takáto právna úprava, prípadne jej výklad a aplikácia vedie k povinnosti platiť súdny\npoplatok za podanie urobené elektronickými prostriedkami podpísané zaručeným\nelektronickým podpisom s ktorým je spojený úkon súdu smerujúci k vytvoreniu rovnopisu\npodania a jeho príloh, ktorý vytvorí súdny spis a bude doručený účastníkom.\nZ argumentácie sťažovateľov možno zreteľne odvodiť ich názor, podľa ktorého takýto\nvýklad príslušného ustanovenia zákona o súdnych poplatkoch môže spôsobiť, že robenie\npodaní elektronickými prostriedkami podpísaných zaručeným elektronickým podpisom\nbude pre účastníkov neatraktívne a zároveň ekonomicky nevýhodné. Uvedený súdny\npoplatok môže takto odrádzať účastníkov robiť podania takouto formou, čo je v rozpore\ns cieľom informatizácie (elektronizácie) verejnej správy, ktorá má okrem iného viesť\nk urýchleniu a zefektívneniu súdnych konaní.\n\n15\n\nÚstavný súd pripúšťa, že argumentácia sťažovateľov má svoju váhu a určité\nopodstatnenie, avšak na tomto mieste tiež pripomína, že jeho úlohou nie je posudzovať\nvhodnosť, účelnosť výkladu príslušného právneho predpisu všeobecným súdom\n(napr. II. ÚS 766/2014), prípadne vhodnosť a účelnosť samotnej právnej úpravy. Ústavný\nsúd hodnotí, či v konkrétnej veci uskutočnený výklad právnej normy je ústavne udržateľný,\nt. j. či nie je arbitrárny (svojvoľný) alebo zjavne neodôvodnený.\nRovnako tak nemožno akceptovať námietku sťažovateľov o porušení princípu\nprávnej istoty a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí podľa čl. 1 ods. 1 ústavy. Sťažovatelia\npoukazujú na rozdielnu prax okresného súdu v súvislosti so súdnym poplatkom podľa\npoložky 20a sadzobníka. Posúdenie týchto otázok okresným súdom nijako nezaväzuje\nkrajský súd, t. j. okresnému súdu inštančne nadriadený súd.\nÚstavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré by indikovali možnosť vysloviť\nporušenie základného práva sťažovateľov podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, prípadne porušenie\nčl. 13 ods. 1 a 4 ústavy.\nBerúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, že sťažnosť už pri jej\npredbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne\nneopodstatnenú.\nKeďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch\nsťažovateľov v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd\nuž nezaoberal.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 24. februára 2016\n\n16", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-právo vlastniť majetok", "princíp a zásady (zjednotenie pojmov)-ukladanie povinností len na základe zákona", "právna istota-predvídateľnosť práva", "poplatok-súdny", "podanie-s overeným elektronickým podpisom", "rozhodnutie-procesnej povahy", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na prístup k súdu", "arbitrárnosť", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:1676eb64-2d81-4642-9b8f-b6605380db1b", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 766/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 766/2014 z 6. 11. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-11-06", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1676eb64-2d81-4642-9b8f-b6605380db1b"}, {"guid": "ussr:daf372ad-7328-4ab2-86a8-0dfb942601a1", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 109/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 109/2011 z 11. 7. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-07-11", "citacie_n": 211, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:daf372ad-7328-4ab2-86a8-0dfb942601a1"}, {"guid": "ussr:49e407d5-1dd8-4552-8bfe-8f9e2f2fb735", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 464/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 464/2010 z 10. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-10", "citacie_n": 125, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:49e407d5-1dd8-4552-8bfe-8f9e2f2fb735"}, {"guid": "ussr:6ab6ce7e-09fe-44e5-8a22-3208dc5f3ed2", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 19/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 19/09 z 26. 1. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-01-26", "citacie_n": 106, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ab6ce7e-09fe-44e5-8a22-3208dc5f3ed2"}, {"guid": "ussr:a7e354c3-099b-4c33-a050-053bedd5d0a4", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 226/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 226/2010 z 3. 6. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-06-03", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a7e354c3-099b-4c33-a050-053bedd5d0a4"}, {"guid": "ussr:1a9acd9b-a6fd-4c16-9a16-dfa3b51948ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 336/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 336/09 z 8. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-08", "citacie_n": 369, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1a9acd9b-a6fd-4c16-9a16-dfa3b51948ba"}, {"guid": "ussr:7efcdc21-cf3f-4521-a1c5-a6d5e3df1b87", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 358/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 358/08 z 7. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-07", "citacie_n": 331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7efcdc21-cf3f-4521-a1c5-a6d5e3df1b87"}, {"guid": "ussr:b6b27bfa-d1f0-4c78-a8d4-d985b94a29a6", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 341/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 341/07 z 1. 7. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-07-01", "citacie_n": 1139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b6b27bfa-d1f0-4c78-a8d4-d985b94a29a6"}, {"guid": "ussr:51cdde3d-6670-4d53-b73d-aa8f713a22a9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 243/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 243/07 z 19. 6. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-06-19", "citacie_n": 2317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:51cdde3d-6670-4d53-b73d-aa8f713a22a9"}, {"guid": "ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 88/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 88/07 z 30. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-30", "citacie_n": 2025, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708"}, {"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 110/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 110/02 z 7. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-07", "citacie_n": 2079, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "a3e41824-3c61-4f83-8d1a-46647328e7d8:289668cc-a5b3-4216-a41b-db4b80711bb9", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2014:3713206425.1", "spisova_znacka": "6Co/573/2013", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 6Co/573/2013 z 27. 5. 2014", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2014-05-27", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2014:3713206425.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:34d76a1d-5b18-4190-a2f7-0eedeef0519a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.752.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 752/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 752/2016 z 26. 10. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-10-26", "citacie_n": 34, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.752.2016.1"}, {"guid": "9c56054b-980b-4731-b8f3-0073e9f338c8:7b224bf5-fca2-494e-98b9-caa723eba7e8", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2016:8116202490.1", "spisova_znacka": "8Co/100/2016", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 8Co/100/2016 z 27. 11. 2016", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2016-11-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2016:8116202490.1"}, {"guid": "e44bbc6f-1431-4f39-9d39-ad8fceb1b43b:c467f836-03b2-436c-9834-5c495d11da8a", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2016:8116202445.1", "spisova_znacka": "2Co/142/2016", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 2Co/142/2016 z 26. 10. 2016", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2016-10-26", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2016:8116202445.1"}]}