{"guid": "ussr:7beba272-2c91-42cb-abf5-6fc9c69d49c0", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.135.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 135/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 135/2016 z 11. 2. 2016", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 11. februára 2016, sp. zn. II. ÚS 135/2016, ECLI:SK:USSR:2016:2.US.135.2016.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ľudmila Gajdošíková", "sudca_id": 1082, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ludmila-gajdosikova-1082", "datum_vydania": "2016-02-11", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-2", "nazov": "čl. 17 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-5", "nazov": "čl. 17 ods. 5 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-5", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-1", "nazov": "čl. 5 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-5"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-4", "nazov": "čl. 5 ods. 4 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-5"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-17", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-5", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/7beba272-2c91-42cb-abf5-6fc9c69d49c0", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.135.2016.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.135.2016.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.135.2016.1/text", "citacie_n": 3, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 135/2016-18\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. februára 2016\nv senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa)\na zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť\n,\n\n,\n\n, zastúpeného advokátkou\n\nJUDr. Katarínou Dušákovou, Považská 26, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho\nzákladných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5\nods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského\nsúdu v Žiline sp. zn. 2 Tos 55/2015 z 30. júna 2015 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. augusta\n2015 doručená sťažnosť\n\n,\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou\n\nnamieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej\nlen „krajský súd“) sp. zn. 2 Tos 55/2015 z 30. júna 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).\nZo sťažnosti vyplýva, že Okresný súd Žilina (ďalej len „okresný súd“) uznesením\nsp. zn. 22 T 190/2013 zo 17. júna 2015 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) zamietol\n\nžiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu, zamietol aj jeho žiadosť o nahradenie\nväzby peňažnou zárukou a nenahradil väzbu dohľadom probačného a mediačného úradníka\nnad sťažovateľom. Sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu sťažnosť, ktorú\nkrajský súd napadnutým uznesením zamietol.\nSťažovateľ v sťažnosti uvádza, že napadnutým uznesením krajského súdu došlo\nk porušeniu „ústavných práv sťažovateľa týkajúcich sa výkonu väzby, a preto podáva túto\nústavnú sťažnosť“. Podstatou sťažnosti je podľa neho „z ústavného hľadiska posúdiť\nsituáciu sťažovateľa, ktorý je celkovo a súvislé v režime obmedzenia osobnej slobody vyše\n15 rokov, hoci ide o rôzne trestné konania pre rôzne trestné činy, ktoré sú mu po sebe\nkladené za vinu“. Odôvodňuje to tým, že „je po prepustení z väzby resp. z výkonu trestu\nopätovne a ihneď braný do väzby v inej veci na základe účelového vznášania obvinení ako\nzámienky pre jeho ďalšie väzobné stíhanie. Jedná sa pritom o veci, ktoré paralelne\nvyšetroval alebo vyšetruje ten istý vyšetrovací tím, pričom sa v týchto jednotlivých trestných\nveciach účelovo vznášajú voči sťažovateľovi obvinenia ako zámienka pre jeho väzobné\nstíhanie. Zjavne ide o protiústavný a nezákonný postup.“.\nV ďalšej časti sťažnosti poukazuje sťažovateľ na rozhodnutia súdov, ktoré sú podľa\nneho podstatné. Ide o uznesenie okresného súdu sp. zn. 0 Tp 532/2007 z 27. júla 2007,\nktorým bol vzatý do väzby podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku z dôvodov podľa § 71\nods. l písm. a) a c) Trestného poriadku. Lehota väzby začala plynúť od 25. júla 2007. Proti\ntomuto uzneseniu sťažovateľ podal sťažnosť, ktorú krajský súd uznesením sp. zn.\n3 Tpo 57/2007 z 9. augusta 2008 zamietol. Sťažovateľ uvádza, že v čase, keď bol vzatý\ndo väzby, už prebiehalo trestné stíhanie pre skutok, ktorý je predmetom tejto jeho sťažnosti.\nSťažovateľ ďalej poukazuje na uznesenie okresného súdu sp. zn. 0 Tp 443/2010\nz 31. augusta 2010, ktorým bol vzatý do väzby podľa § 87 ods. 2 Trestného poriadku\nz dôvodov podľa § 71 ods. l písm. a) a c) Trestného poriadku. Lehota väzby v tomto prípade\nzačala plynúť od 27. augusta 2010. K tomuto sťažovateľ uvádza, že bol policajtmi zadržaný\nhneď po tom, ako mu skončila predchádzajúca väzba. Aj proti tomuto uzneseniu okresného\n\n2\n\nsúdu podal sťažnosť, ktorú krajský súd svojím uznesením sp. zn. 1 Tpo 39/2010\nzo 14. septembra 2010 ako nedôvodnú zamietol.\nPoslednými rozhodnutiami, ktoré sťažovateľ považuje za podstatné, je uznesenie\nokresného súdu sp. zn. 22 T 190/2013 z 10. marca 2014, ktorým bol vzatý do väzby podľa\n§ 72 ods. 2 Trestného poriadku, § 71 ods. 2 písm. d) Trestného poriadku z dôvodov podľa\n§ 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku. Väzba mala začať plynúť okamihom\nprepustenia sťažovateľa z výkonu trestu odňatia slobody vykonávaného na základe\nrozsudku krajského súdu sp. zn. 3 T 6/2004 z 26. februára 2009 v spojení s uznesením\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 To 8/2011\nz 18. apríla 2012. Nadväzne na to krajský súd napadnutým uznesením podľa § 193 ods. 1\npísm. c) Trestného poriadku sťažnosť sťažovateľa zamietol. Sťažovateľ bol prepustený\nz výkonu trestu odňatia slobody 23. apríla 2014 (správne má byť 23. marca 2014, pozn.),\nkeď začala plynúť lehota tejto väzby. Proti uzneseniu okresného súdu o vzatí do väzby\npodal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej krajský súd rozhodol tak, že ju uznesením sp. zn.\n2 Tos 28/2014 z 19. marca 2014 ako nedôvodnú zamietol.\nSťažovateľ následne opakovane podával návrhy na prepustenie z väzby na slobodu,\npričom poslednýkrát bola jeho žiadosť o prepustenie z väzby zamietnutá uznesením\nokresného súdu sp. zn. 22 T 190/2013 zo 17. júna 2015, ktoré bolo potvrdené napadnutým\nuznesením krajského súdu. Podľa sťažovateľa okresný súd i krajský súd v predmetnej veci\nzneužívajú inštitút zákonného obmedzenia osobnej slobody pre účely jeho dlhodobého\nväzobného stíhania v mnohoročných neobjasnených kauzách, ktoré sa mu účelovo\npodsúvajú a pripisujú za vinu. Sťažovateľ poukazuje na odôvodnenie napadnutého\nuznesenia krajského súdu, v ktorom krajský súd uviedol: „Rozhodnutie okresného súdu,\nkeď postupom podľa § 79 ods. 3 Tr. por. zamietol žiadosť obžalovaného o prepustenie z\nväzby na slobodu je správne a zákonné... Argument sťažovateľa, že v čase rozhodovania o\nväzbe, teda aktuálne sa nachádza v režime obmedzenia osobnej slobody viac než 15 rokov\nvcelku, zodpovedá stavu veci. Obžalovaný je však vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia\nslobody vo viacerých súbežne či následne vedených trestných veciach, a teda primeranosť\ndoby trvania väzby sa posudzuje v každej veci podľa jej osobitných okolností. Potom\n\n3\n\nnemožno tento sťažnostný argument obžalovaného akceptovať, a to najmä pre to, že jeho\nosobná slobody bola obmedzená aj z iných dôvodov majúcich oporu v zákone. Tiež\nnemožno akceptovať a súhlasiť s tvrdením obhajoby, že z odôvodnenia rozhodnutia sudcu\nokresného súdu nie je absolútne zrejmé, že ako by mohol\n\npokračovať v\n\ntrestnej činnosti a aká je tá existujúca konkrétna obava, že by tak obžalovaný konal.“\nV tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 55/98\nz 18. októbra 2001, v ktorom ústavný súd uviedol, že „väzba je v systéme zaisťovacích\ntrestnoprávnych prostriedkov najzávažnejším procesným zásahom do práv a osobnej\nslobody jednotlivca obvineného z trestného činu. Podľa ústavy zo všetkých orgánov činných\nv trestnom konaní sú to práve súdy, ktoré majú zodpovednosť za to, či v prípade osoby\nobvinenej z trestného činu bude proti nej trestné konanie vedené vo väzbe alebo na slobode.\nVäzba v trestnom konaní má vždy formu predbežného opatrenia pre realizáciu\nriadneho a spravodlivého procesu, a nie prevažne povahu preventívnu a už vôbec nie\npovahu satisfakčnú, či dokonca represívnu ako trest.\nVäzba ako výnimočný prostriedok zaistenia obvineného pre účely trestného konania\nmôže byť na neho uvalená iba v prípade zistenia skutočností ustanovených zákonom, ktoré\nodôvodňujú nevyhnutnosť jej použitia v záujme včasného a náležitého objasnenia trestných\nčinov a spravodlivého postihu ich páchateľov. Pretože ide o dočasné obmedzenie osobnej\nslobody, musí existovať nevyhnutnosť uvalenia väzby a držania obvineného v nej len pre\nurčitý legitímny účel, a to len po určitý čas.“.\nSťažovateľ namieta, že je trestne stíhaný vo viacerých trestných veciach, pre väčšinu\nz nich bol zároveň stíhaný väzobne. V čase podania sťažnosti ústavnému súdu sa nachádza\nv režime obmedzenia osobnej slobody viac ako 15 rokov. Uvedené podľa neho síce správne\nkonštatoval krajský súd, ale náležitým spôsobom to nepremietol do svojho rozhodnutia.\nKrajský súd sa podľa sťažovateľa nemal uspokojiť iba s posúdením naplnenia formálnych\npredpokladov väzby, ale mal komplexne vyhodnotiť jeho mnohoročné väzobné stíhanie.\nPodľa sťažovateľa „ďalšie väzobné stíhanie založené na dôvodoch tak, ako boli\nšpecifikované v napadnutom uznesení, nemožno považovať za nevyhnutné a spôsobilé\n\n4\n\nlegitimizovať trvajúce zbavenie slobody, nakoľko je v rozpore s čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy\na právom na slobodu a bezpečnosť zaručeným v čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru“.\nNa základe uvedenej argumentácie sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol\ntýmto nálezom:\n„1. Základné právo\n\nna osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5\n\nÚstavy Slovenskej republiky a právo na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a 4\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline\nsp. zn. 2 Tos 55/2015 z 30. júna 2015 porušené bolo.\n2. Uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 2 Tos 55/2015 z 30. júna 2015 zrušuje\na vec vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.\n3.\n\npriznáva úhradu trov konania v sume 263,78 € (slovom\n\ndvestošesťdesiattri eur a sedemdesiatosem centov), ktoré je povinný zaplatiť Krajský súd\nv Žiline na účet jeho právneho zástupcu − advokátky JUDr. Kataríny Dušákovej,\ndo jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“\nII.\nÚstavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona\nNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu\nSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde.\n\n5\n\nPodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom\nprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých\nprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,\nneprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy\npodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nAk ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.\nSťažovateľ v sťažnosti namieta, že napadnutým uznesením krajského súdu došlo\nk porušeniu jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4\ndohovoru. Podstatou sťažnosti je podľa neho „z ústavného hľadiska posúdiť situáciu\nsťažovateľa, ktorý je celkovo a súvislé v režime obmedzenia osobnej slobody vyše 15 rokov,\nhoci ide o rôzne trestné konania pre rôzne trestné činy, ktoré sú mu po sebe kladené\nza vinu“. Uvedené podľa neho síce správne konštatoval aj krajský súd, ale náležitým\nspôsobom to nepremietol do svojho rozhodnutia. Krajský súd sa podľa sťažovateľa nemal\nuspokojiť iba s posúdením naplnenia formálnych predpokladov väzby, ale mal komplexne\nvyhodnotiť jeho mnohoročné väzobné stíhanie. Podľa sťažovateľa je zjavné, že ide\no protiústavný a nezákonný postup, pretože „po prepustení z väzby resp. z výkonu trestu\nje opätovne a ihneď braný do väzby v inej veci na základe účelového vznášania obvinení\nako zámienky pre jeho ďalšie väzobné stíhanie. Jedná sa pritom o veci, ktoré paralelne\nvyšetroval alebo vyšetruje ten istý vyšetrovací tím...“.\nPodľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,\nako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon...\nPodľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený\nzákonom a na základe rozhodnutia súdu.\nPodľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.\nNikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane\nv súlade s konaním ustanoveným zákonom:\na) zákonné pozbavenie slobody osoby po odsúdení príslušným súdom;\n\n6\n\nb) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, preto že sa nepodrobila\nrozhodnutiu vydanému súdom podľa zákona, alebo preto, aby sa zaručilo splnenie\npovinnosti ustanovenej zákonom;\nc) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia\npred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú\noprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo\nv úteku po jeho spáchaní;\nd) iné pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia na účely\nvýchovného dohľadu alebo jeho zákonné pozbavenie slobody na účely jeho predvedenia\npred príslušný orgán;\ne) zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne\nchorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov;\nf) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo\njej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie\no vyhostenie alebo vydanie.\nPodľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným\nspôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol\no zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody\nnezákonné.\nZ napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že na sťažovateľa bola\n8. novembra 2013 podaná obžaloba pre skutky uvedené v bodoch 1 a 2, právne\nkvalifikované v bode 1 ako trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1 a 2 písm. b) a j) Trestného\nzákona v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 Trestného zákona spolupáchateľstvom podľa § 9\nods. 2 Trestného zákona a v bode 2 ako trestný čin všeobecného ohrozenia podľa § 179\nods. 1 a 2 písm. c) Trestného zákona spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona\nna tom skutkovom základe ako je uvedené v obžalobe prokurátora. Uznesením okresného\nsúdu sp. zn. 22 T 190/2013 z 10. marca 2014 bol sťažovateľ vzatý do väzby podľa § 72\nods. 2 Trestného poriadku, § 71 ods. 2 písm. d) Trestného poriadku z dôvodov podľa § 71\nods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku. Okresný súd 19. mája 2014 pri predbežnom\n\n7\n\nprerokovaní obžaloby rozhodol, že skutky, ktoré sú predmetom obžaloby, je potrebné pri\nsprávnom použití zákona posudzovať podľa iného ustanovenia zákona, a to skutok v bode 1\nako trestný čin všeobecného ohrozenia podľa § 179 ods. 1 a 3 písm. a) Trestného zákona\nv štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 Trestného zákona spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2\nTrestného zákona a skutok v bode 2 ako trestný čin všeobecného ohrozenia podľa § 179\nods. 1 a 3 písm. a) Trestného zákona spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 Trestného\nzákona, o čom oboznámil aj procesné strany. Sťažovateľ následne viackrát podal žiadosť\no prepustenie z väzby. Naposledy bola jeho žiadosť o prepustenie z väzby okresnému súdu\ndoručená 15. júna 2015, o ktorej okresný súd rozhodol 17. júna 2015 tak, že ju zamietol,\nzamietol aj jeho žiadosť o nahradenie väzby peňažnou zárukou a nenahradil väzbu\ndohľadom probačného a mediačného úradníka nad sťažovateľom. Sťažovateľ podal proti\nuzneseniu okresného súdu sťažnosť, ktorú krajský súd napadnutým uznesením zamietol.\nKrajský súd ako nadriadený orgán „na podklade podanej sťažnosti preskúmal\nv zmysle ustanovenia § 192 ods. 1 Tr. por. správnosť všetkých výrokov napadnutého\nuznesenia, ako aj správnosť postupu konania, ktoré napadnutým výrokom predchádzalo,\na to z hľadiska všetkých chýb, ktoré by mohli spôsobiť ich nesprávnosť. Následne zistil,\nže sťažnosť... bola podaná v zákonom stanovenej lehote, oprávneným subjektom, avšak\nje nedôvodná.“. Hneď v úvode svojho odôvodnenia pripomenul, že „o sťažnosti\nobžalovaného\n\nproti uzneseniu o zamietnutí jeho žiadosti o prepustenie\n\nz väzby na slobodu krajský súd naposledy konal a rozhodol uznesením, sp. zn.\n2 Tos/38/2015 zo dňa 6. mája 2015. V tomto svojom rozhodnutí zrozumiteľne a jasne\nodôvodnil svoje skutkové a relevantné právne názory, pričom po preskúmaní sťažnosťou\nteraz napadnutého uznesenia, ako i konania, ktoré mu predchádzalo a tiež po preskúmaní\npredloženého súdneho spisu dospel k záveru, že neexistujú žiadne nové skutočnosti, ktoré by\nboli podkladom pre zmenu názorov a právnych záverov krajského súdu vyjadrených\nv označenom rozhodnutí.“. Podľa krajského súdu vykonáva súd prvého stupňa vo veci\nrozsiahle dokazovanie a jeho záver o tom, že doterajší priebeh dokazovania nasvedčuje\ntomu, že skutky sa stali a majú znaky žalovaného trestného činu, zodpovedá dosiaľ\nvykonanému dokazovaniu. Krajský súd tiež zastáva názor, že v súčasnom štádiu trestného\nkonania existujú dôvody na podozrenie, že na týchto skutkoch mal účasť aj sťažovateľ.\n\n8\n\nPodľa krajského súdu „správne okresný súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia\nuvádza, že v tomto štádiu konania súd vykonané dôkazy hodnotí len z pohľadu toho,\nči obžalobu potvrdzujú alebo ju vyvracajú. Uvedené hodnotenie nemá povahu hodnotenia\ndôkazov ako v štádiu rozhodovania o vine alebo nevine obžalovaného, nakoľko tomu bráni\nstav neukončeného dokazovania. Treba pripomenúť, že je povinnosťou súdu v každom\nštádiu trestného konania hodnotiť dôkazy pre účely väzobného stíhania a to najmä preto,\naby bolo možné ustáliť či z priebehu dokazovania vyplýva skutok, ktorý sa kladie\nobžalovanému za vinu, či tento bol spáchaný, či má znaky trestného činu a či pretrváva\npodozrenie, že skutok spáchal obžalovaný. Práve z tohto dôvodu musí okresný súd vo\nvzťahu k rozhodnutiu o väzbe hodnotiť aj priebeh doterajšieho dokazovania tak v\njednotlivosti, ako i vo vzájomných súvislostiach... Pri skúmaní dôvodnosti väzby, ktorá trvá\nuž dlhšiu dobu treba vychádzať z toho, že musí jestvovať dôvodné podozrenie, že stíhaná\nosoba spáchala trestný čin, okrem toho musí byť daný niektorý z väzobných dôvodov podľa\n§ 71 ods. 1 Tr. por. a napokon musí byť zrejmé, že orgány činné v trestnom konaní\npostupujú pri trestnom stíhaní s osobitnou starostlivosťou a urýchlením.\nS poukazom na uvedené krajský súd opakovane konštatuje ako v predchádzajúcom,\nže z doposiaľ vykonaných dôkazov vyplýva a existuje dôvodné podozrenie, že obžalovaný\nbol účastný konania, pre ktoré mu bolo vznesené obvinenie a podaná\nobžaloba...“.\nPodľa krajského súdu konkrétne skutočnosti zakladajúce dôvod preventívnej väzby\npodľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku sú podrobne rozvedené v odôvodnení\nuznesenia okresného súdu. Tieto sú podľa krajského súdu „zrozumiteľné a dostatočne\nlogické. Vychádzajú zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem.\nNa tomto mieste nadriadený súd pripomína, že v dvojinštančnom súdnom konaní\nrozhodnutia súdov tvoria jednotu a pri existencii vysoko kvalifikovaného rozhodnutia súdu\nprvého stupňa nadriadenému súdu nezostáva nič iné len v podrobnostiach poukázať\nna dôvody, na ktorých okresný súd založil svoje rozhodnutie. S týmito dôvodmi sa krajský\nsúd bez výhrad stotožňuje a na tieto odkazuje. Tak ako vo svojom predchádzajúcom\nrozhodnutí, tak i na tomto mieste krajský súd po preskúmaní predloženej veci konštatuje, že\nväzba obžalovaného\n\nnaďalej nepresahuje rámec určovaný ustanovením\n\n9\n\n§ 76 Tr. por. Nie je neprimeraná ani s ohľadom na skutkovú a právnu obtiažnosť veci.\nObžaloba kladie obžalovanému\n\n, a ďalším osobám v obžalobe\n\nuvedeným, za vinu spáchanie závažnej trestnej činnosti. Okresný súd koná vo veci plynulé,\nbez akýchkoľvek prieťahov, sústredene a dôsledne, zachovávajúc základné zásady trestného\nkonania uvedené v ustanovení § 2 Tr. por. Prvostupňový súd rešpektuje všetky zákonné\nustanovenia a procesne správnym postupom vykonáva dôkazy a tieto priebežne hodnotí.\nKrajský súd uzatvára, že po preskúmaní predloženej veci nezistil žiadny dôvod, ktorý by\nznamenal nečinnosť, či nekonanie vo väzobnej veci, či porušovanie procesných práv. Treba\nvšak pripomenúť, že požiadavka urýchleného vybavovania väzobných vecí nie je nadradená\niným základným zásadám uvedeným v § 2 Tr. por., najmä zásade náležitého zistenia\nskutkového stavu veci. Inak povedané rýchlosť vybavovania veci nemôže byť na ujmu kvalite\nčinnosti orgánov činných v trestnom konaní a súdu, keďže odstránenie ich pochybení\nv ďalšom konaní by mohlo mať za následok práve vznik prieťahov. Správne okresný súd\nv odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že vzhľadom na charakter trestnej veci,\nvzhľadom na zadokumentovaný dôkazný stav a zhodnotenie osoby obžalovaného\nako osoby so sklonom k páchaniu trestnej činnosti vzniká dôvodná obava, že\ntento by mohol v prípade prepustenia z väzby na slobodu v trestnej činnosti pokračovať.\nRozhodnutie okresného súdu, keď postupom podľa § 79 ods. 3 Tr. por. zamietol\nžiadosť obžalovaného o prepustenie z väzby na slobodu je správne a zákonné.“.\nVzhľadom na to, že krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia odkazuje\naj na závery okresného súdu, ústavný súd vychádzal pri posudzovaní námietok sťažovateľa\nna predbežnom prerokovaní aj z obsahu uznesenia okresného súdu sp. zn. 22 T 190/2013\nzo 17. júna 2015, ktoré si na tento účel vyžiadal od okresného súdu, opierajúc sa pritom\no svoj ustálený právny názor, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu\na odvolacieho, resp. sťažnostného súdu, nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05,\nIII. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 8/2014), pretože prvostupňové a odvolacie (resp.\nsťažnostné) konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.\nOkresný súd pri rozhodovaní o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby podrobne\npopísal východiskový skutkový stav, ktorý považoval za relevantný pre rozhodnutie o väzbe\n\n10\n\nsťažovateľa, zhodnotil dovtedajší priebeh trestného konania, poukázal na rozsiahle\ndokazovanie, ktoré bolo v predmetnej trestnej veci dosiaľ vykonané. Podľa okresného súdu\n«vzhľadom na doterajší priebeh dokazovania bolo možné konštatovať, že skutok ktorý\nje špecifikovaný v obžalobe sa stal. Rovnako možno dôvodne konštatovať, že tento má znaky\nžalovaného trestného činu. Spáchanie skutku konkrétnymi osobami bolo v tomto štádiu\nkonania potvrdzované obž.\n\na obž.\n\n... Skutok, ktorý\n\nje predmetom obžaloby v predmetnej trestnej veci vykazuje znaky, ktoré nemajú povahu\nnáhodnosti /rozumej výbuch nástražného výbušného systému/ a nie sú bežné v spoločnosti.\nUvedenú skupinu dôkazov je možné v tomto štádiu konania, pred tým ako budú vykonané\nďalšie relevantné dôkazy teda hodnotiť len v rovine vykreslenia určitej formy správania sa\nobžalovaného na verejnosti, teda či sa celkom určite vymyká správaniu a pohybu\nv podmienkach za ktorých malo dôjsť k spáchaniu skutku, alebo či takáto možnosť u neho\nmohla prichádzať do úvahy. Toto posunutie v dôkaznej situácií súd nepriamo hodnotil\nv kontexte obžaloby a tých dôkazov (výpovede obžalovaných a svedkov), ktoré\nna to poukazovali. Je bezpochyby zrejmé a evidentné, že na hlavnom pojednávaní boli\nvykonané aj dôkazy, ktoré vyznievajú v prospech obž.\n\n..., ktoré\n\nsú spôsobilé na ich vyhodnotenie po skončení dokazovania. Dôkazy, ktoré súd hodnotí\nv priebehu\n\nhlavného\n\npojednávania\n\npri\n\npreskúmaní\n\ndôvodov\n\nväzby\n\nmusia\n\nbyť\n\nvyhodnocované riadne s kvalifikovanou argumentáciou, nakoľko bez relevantného\nhodnotenia nie je možné kvalifikovane zodpovedať otázku dôvodnosti vedenia trestného\nkonania voči obž.\n\nku dňu rozhodovania o jeho väzbe. Všeobecné\n\nargumenty súdu bez vzťahu k prejedávanej veci /rozumej nehodnotenie vykonaných\ndôkazov/ by spôsobovali existenciu nenáležitého odôvodnenia jednotlivých znakov väzby\nsúdom.\nV tomto štádiu konania súd vykonané dôkazy hodnotí len z pohľadu toho, či obžalobu\npotvrdzujú alebo ju vyvracajú...\n... pri hodnotení skutkov opísaných v obžalobe, súd vzal do úvahy jednak znenie\nskutku špecifikovaného v uznesení o vznesení obvinenia zo dňa 19. 4. 2010 a dňa 8. 8. 2012\na rovnako aj ich znenie a právnu kvalifikáciu uvedenú v upovedomení o zmene právnej\nkvalifikácie z 15. 10. 2012. Totožnosť skutkov sa súdu javila aj naďalej zachovaná.\n\n11\n\nRovnako je vhodné poznamenať, že stav dôkaznej matérie ku dňu konania\nneverejného zasadnutia dňa 17. 06. 2015, v porovnaní so stavom ku dňu 31. 8. 2010, kedy\nsudca pre prípravné konanie rozhodol o vzatí obv.\n\ndo väzby, bol\n\npodstatne širší, kvalitatívne relevantnejší a to v miere odôvodňujúcej väzobný priebeh\nkonania voči obž.\n\n.\n\nVzhľadom na aktuálny vyššie popísaný stav dôkaznej matérie bol súd toho názoru,\nže prvá z kumulatívnych podmienok pre rozhodnutie o žiadosti obžalovaného o prepustenie\nz väzby na slobodu /dôvodnosť vedenia trestného konania/ bola splnená.\n... frekvencia, okruh plánovaných a vykonávaných dôkazov na hlavnom pojednávaní\nvytvára celkom zjavne kvalifikované konštatovanie, že hlavné pojednávanie prebieha\nplynulo a bez prieťahov.\nPri posudzovaní dôvodov väzby obžalovaného súd vzal na vedomie, že rozhodnutím\nKrajského súdu v Žiline sp. zn. 2 Tos/8472014 zo dňa 6. 8. 2014 bolo uznesenie Okresného\nsúdu Žilina č. k. 22 T/190/2013 zo dňa 17. 7. 2014 zrušené a Krajský súd v Žiline\nv predmetnom rozhodnutí súčasne rozhodol okrem iného tak, že podľa § 79 ods. 2 Tr. por.\nu obžalovaného\n\n, zmenil dôvod väzby − vypustil dôvod väzby podľa §\n\n71 ods. 1 písm. a) Tr. por. a rozhodol, že obžalovaný bude ďalej vykonávať väzbu len z\ndôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por.\nUvedeným výrokom Krajský súd v Žiline súčasne konštatoval, že dôvod väzby\nobž.\n\npodľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. ostal nezmenený.\nOkresný súd Žilina pri rozhodovaní o žiadosti obžalovaného\n\nku dňu 17. 06. 2015 konštatoval, že dôvod väzby obž.\n\npodľa § 71 ods. 1\n\npísm. c) Tr. por. je daný aj naďalej tým, že tu hrozí dôvodná obava, že tento\nby po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody mohol pokračovať v páchaní trestnej\nčinnosti. Obžalovaný má v odpise z registra trestov 6 záznamov. V troch prípadoch\nsa na neho hľadí ako keby odsúdený nebol. Z hľadiska zhodnotenia osoby obžalovaného\ns poukazom na konkrétny druh doposiaľ páchanej trestnej činnosti možno konštatovať,\nže tento bol potrestaný pre trestnú činnosť násilnej aj majetkovej povahy. Obžalovaný bol\naj vo výkone trestu odňatia slobody. Naposledy bol potrestaný rozsudku Krajského súdu\nv Žiline sp. zn. 3T/6/04 zo dňa 26.2.2009 v spojení s rozhodnutím Najvyššieho súdu\n\n12\n\nSlovenskej republiky sp. zn. 3To/8/2011 zo dňa 18.4.2012, ktorým bol uznaný za vinného\nz trestného\ninu skrátenia dane a poistného podľa § 148 ods. 1, ods. 4 Tr. zák.\nv spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 Tr. zák. a iné, za čo mu bol okrem iného uložený\naj súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 10 rokov so zaradením pre jeho výkon\ndo II. NVS. Obž.\nNa obv.\n\ntento trest vykonal 23.3.2014.\npodal prokurátor... pod sp. zn. VII/2 Gv 161/08-205 dna\n\n28.3.2013 na Okresný súd Žilina obžalobu pre 5 skutkov. Prvé 3 skutky prokurátor právne\nkvalifikoval ako „organizátorstvo a návod trestného činu vraždy v štádiu pokusu podľa § 10\nods. 1 písm. a/, b/, § 8 ods. 1 k § 219 ods. 1 Tr. zák.“ /skutok č. 1 − podloženie nástražného\nvýbušného systému pod vozidlo\n\n, skutok č. 2 − ďalšie konanie podloženie\n\nnástražného výbušného systému pod vozidlo\npodloženie nástražného výbušného systému pod vozidlo\n\n, skutok č. 3 ďalšie konanie\n/. Skutok č. 4 a č. 5\n\nprávne kvalifikoval ako „organizátorstvo a návod trestného\ninu vraždy v štádiu pokusu podľa § 10 ods. 1 písm. a/, b/, § 8 ods. 1 k § 219 ods. 1,\nods. 2 písm. a/, f/ Tr. zák. /skutok\n. 4 - usmrtenie\n\nna objednávku, skutok č. 5 požiadanie na\n\niniciovanie nástražného výbušného systému pod vozidlo\n\n/. Súd pri troch\n\nskutkoch konanie zastavil pre premlčanie /t. j. týmto rozhodnutím nekonštatoval, že by sa\nskutok nestal apd./, pričom v ostávajúcich dvoch skutkoch vo veci doposiaľ meritórne\nnerozhodol. Uvedené rozhodnutie súdu bolo napadnuté mimoriadnym opravným\nprostriedkom o ktorom nebolo doposiaľ rozhodnuté.\nNa obv.\n\na obv.\n\npodal prokurátor Krajskej\n\nprokuratúry v Žiline pod sp. zn. Kv 28/13/5500 - 26 dňa 17.1.2014 na Okresný súd Žilina\nobžalobu pre skutok právne kvalifikovaný ako trestný čin vraždy v spolupáchateľstve podľa\n§ 9 ods. 2, § 219 ods. 1, ods. 2 písm. b/, f/ Tr. zák. Skutok sa mal stať na jeseň 1998 −\nudretie tupou časťou sekery do hlavy „bieleho koňa −\n\n“ a to nad vopred\n\nvykopanou jamou a spôsobenie smrti menovaného. Ani táto vec nebola doposiaľ súdom\nmeritórne rozhodnutá.\nNa obv.\n\nbola dňa 8. 11. 2013 na Okresný súd Žilina podaná\n\nobžaloba pre pokus trestného činu vraždy podľa § 8 ods. 1 Tr. zák. k § 219 ods. 1, ods. 2\n\n13\n\npísm. b/, j/ Tr. zák. v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 Tr. zák. a trestný čin všeobecného\nohrozenia podľa § 179 ods. 1, ods. 2 písm. c/ Tr. zák. v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2\nTr. zák. pre skutky z júla 1998 /zakopanie, neúspešné iniciovanie a následne iniciovanie\nnástražného výbušného systému určeného pre zlikvidovania osoby\nso spôsobením smrti iných troch náhodných osôb/. Vec je t. č. právne kvalifikovaná podľa\nvyššie uvedených ustanovení Trestného zákona.\nVšetky špecifikované trestné veci sú v štádiu po podaní obžaloby prokurátorom.\nZ povahy trestnej\ninnosti, ktorá sa obžalovanému v týchto veciach kladie za vinu možno konštatovať, že\nide o jednu z najzávažnejších trestných\ninností v spoločnosti, ktorá má mimoriadne vysoký stupeň spoločenskej\nnebezpečnosti. Z obsahu zabezpečenej dôkaznej matérie je zrejmé, že predmetné /žalované\n− 22T/190/2013/ konanie obžalovaného malo povahu vybavovania si účtov medzi osobami,\nktoré sa v období roka 1998 a aj pred týmto obdobím, dopúšťali násilnej a majetkovej\ntrestnej činnosti. Osoba obžalovaného je v obžalobách podaných t. č. na Okresnom súde\nŽilina spájaná aj s aktivitami, ktoré mali mať povahu „odstraňovania bielych koni,\nlikvidácie svedkov“ ich usmrtením, spôsobom obzvlášť surovým a trýznivým. O charaktere\npredmetného konania svedčí aj vyjadrenie vtedajšieho zástupcu riaditeľa KR PZ v Žiline\nsvedka\n\n, ktorý na hlavnom pojednávaní uviedol, že výbuch telefónneho\n\nautomatu bol najotrasnejší a najzávažnejší prípad tej doby v kraji. Uvedené nie je možné\nporovnávať s inými trestnými vecami obžalovaného na ktorého boli na tunajšom súde\npodané obžaloby, nakoľko pri predmetnej trestnej činnosti zahynuli traja bežný a náhodne\nprechádzajúci okoloidúci. Tieto osoby nemali nič spoločné s organizovaným zločinom, resp.\nzločinom ako takým. Aj napriek absolútnemu rešpektovaniu zásady prezumpcie neviny, súd\nna tieto trestné veci prihliadal pri rozhodovaní o väzbe, pri zodpovedaní otázky vzťahujúcej\nsa k osobe obžalovaného.\nVo všetkých troch podaných obžalobách bude súd v ďalšom rozhodovať o vine,\nresp. nevine obžalovaného. Z obsahu spisu je zrejmé, že obž.\n\nna hlavnom\n\npojednávaní najskôr navrhol vypočuť všetkých svedkov, ktorí boli vypočutí v prípravnom\nkonaní. Neskôr svoj návrh upravil a súhlasil s čítaním niektorých svedeckých výpovedí\nz prípravného konania. Svedkovia, ktorí majú byť vypočutí na hlavnom pojednávaní sa majú\n\n14\n\nvyjadriť práve k okolnostiam páchania žalovanej trestnej činnosti. Z výpovedí niektorých\nobžalovaných a doposiaľ na hlavnom pojednávaní vypočutých vyššie uvedených svedkov\nbolo zrejmé, že títo v prípravnom konaní aj v konaní pred súdom popísali spôsob akým sa\nmal obž.\n\ndopustiť žalovanej trestnej činnosti. Vzhľadom na charakter\n\ntrestnej veci, zadokumentovaný dôkazný stav a zhodnotenie osoby obž.\nako osoby so sklonom k páchaniu trestnej činnosti tu vzniká dôvodná obava, že tento\nby mohol v prípade prepustenia z väzby pokračovať v trestnej činnosti.\nZáujem spoločnosti na ochrane hodnôt akými sú život a zdravie ľudí, v tomto štádiu\nkonania v predmetnej trestnej veci prevyšuje nad záujmom obž.\n\naby\n\nbolo hlavné pojednávania vykonávané bez obmedzenia jeho osobnej slobody.\nNa popísanej hrozbe nemení nič preukázaná skutočnosť, že prokurátor... v iných\ntrestných veciach zastavil trestné stíhanie obv.\n\n. Závažnosť\n\na relevantnosť trestných vecí v ktorých boli na menovaného na Okresnom súde Žilina\npodané obžaloby práve naopak zvýrazňuje mieru spoločenskej nebezpečnosti konania\nobžalovaného, ktorá sa mu kladie obžalobou za vinu.\nSúd sa pri rozhodovaní o žiadosti obžalovaného o prepustenie z väzby na slobodu\nnestotožnil s argumentáciou, ktorú obžalovaný podal súdu písomne a ktorá bola\nprezentovaná na neverejnom zasadnutí dňa 17. 06. 2015.\nNa margo charakteru dôkazov ktoré prokurátor predložil súdu spolu s obžalobou súd\ndodáva, že pri predbežnom prejednaní obžaloby, potom ako bol nariadený termín hlavného\npojednávania, súd na návrh procesných strán určil spôsob a rozsah dokazovania. Trestný\nporiadok dáva súdu možnosť procesne reagovať pri väzbe obžalovaného na situácie, keď sa\nvykonávaným dokazovaním na hlavnom pojednávaní dôkazná situácia uvedená v obžalobe\noslabuje alebo potvrdzuje. Tak ako správne poznamenal obžalovaný v žiadosti o\nprepustenie z väzby, hlavné pojednávanie je t. č. v pokročilej fáze konania, kedy boli\nvypočutí obžalovaní a prevažná väčšina svedkov. Súd aj v kontexte väzobnej trestnej veci\nvedie hlavné pojednávanie plynulo a bez prieťahov o čom svedčia aj termíny hlavných\npojednávaní, ktoré nielen pred dňom 17. 06. 2015 ale aj po tomto termíne hlavného\npojednávania boli určené po dohode procesných strán (viď v zápisniciach protokolované\ntermíny pojednávaní v mesiacoch jún, júl a august – t. j. min. 1 krát za týždeň a počas\ndovolenkového obdobia na žiadosť procesných strán minimálne 1 krát za mesiac).».\n\n15\n\nVo vzťahu k námietke sťažovateľa, že je v režime obmedzenia osobnej slobody viac\nako 15 rokov, čo konštatoval aj krajský súd, ale podľa sťažovateľa to náležitým spôsobom\nnepremietol do svojho rozhodnutia, krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia uviedol:\n„Obžalovaný je však vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia slobody vo viacerých súbežne\nči následne vedených trestných veciach, a teda primeranosť doby trvania väzby sa\nposudzuje v každej veci podľa jej osobitných okolností. Potom nemožno tento sťažnostný\nargument obžalovaného akceptovať, a to najmä pre to, že jeho osobná slobody bola\nobmedzená aj z iných dôvodov majúcich oporu v zákone. Tiež nemožno akceptovať\na súhlasiť s tvrdením obhajoby, že z odôvodnenia rozhodnutia sudcu okresného súdu nie je\nabsolútne zrejmé, že ako by mohol\n\npokračovať v trestnej činnosti a aká\n\nje tá existujúca konkrétna obava, že by tak obžalovaný konal. Krajský súd opakovane\npoukazuje na odôvodnenie napadnutého uznesenia... Konajúci súd so znalosťou veci,\nzrozumiteľne a presvedčivo poukázal na hrozbu pokračovania v trestnej činnosti v prípade\nneväzobného stíhania obžalovaného. Na tomto mieste krajský súd upozorňuje i na\nodôvodnenie svojho rozhodnutia 2 Tos/38/2015, kde na strane 9 až 11 sa s dôvodmi, na\nktoré poukazuje obžalovaný aktuálne vo svojej sťažnosti vysporiadal a má za to, že\nobžalovaný v sťažnosti neuviedol iné argumenty, ktoré by mali za následok zmenu záverov\nkrajského súdu. Ak prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na iné\ntrestné konania vedené proti obžalovanému\n\n, učinil tak len na\n\npodporu dôvodov iných závažnejších, ktoré v uznesení podrobne rozviedol a ktoré\nodôvodňujú obavu, že v prípade neväzobného stíhania by obžalovaný v trestnej činnosti\npokračoval. Námietka sťažovateľa týkajúca sa záznamov v odpise registra trestov o jeho\npredchádzajúcich odsúdeniach, je nedôvodná. Šesť záznamov v odpise registra trestov\nsignalizuje, že obžalovaný je osoba, ktorá si zákon nectí a má sklon k jeho porušovaniu.\nI napriek tomu, že v troch prípadoch sa na obžalovaného hľadí akoby odsúdený nebol,\nnemožno z toho vyvodiť, že zákon neporušil... Sťažovateľovi treba opakovane pripomenúť,\nže okresný súd veľmi dôsledne a podrobne skúma počas celého konania existenciu\ndôvodnosti vznesenia obvinenia i dôvodnosti podania obžaloby, o čom nasvedčuje\naj rozsiahle dokazovanie. V žiadnom prípade nie je možné v tomto štádiu konania\nakceptovať argument obhajoby, že výsledky doterajšieho priebehu dokazovania výrazne\noslabujú materiálne podmienky ďalšieho trvania väzby obžalovaného...“\n\n16\n\nÚlohou ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti\n(čl. 124 ústavy) je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený\nslobody, s ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach\na základných slobodách, nie však konať ako všeobecný súd tretej alebo štvrtej inštancie;\ntakéto konanie by bolo porušením obmedzenia, ktoré vyplýva z rozdelenia ústavnej ochrany\nzákladných práv alebo slobôd medzi všeobecné súdy a ústavný súd v čl. 127 ods. 1 ústavy\n(I. ÚS 165/02, IV. ÚS 8/2014). Ústavný súd v prípade namietaného porušenia základného\npráva na osobnú slobodu zdôrazňuje, že síce musí uplatniť určitú revíznu právomoc, avšak\nbez toho, aby sám hodnotil skutočnosti, ktoré viedli všeobecný súd k tomu, že uprednostnil\nurčité rozhodnutie pred iným.\nZákladné právo zaručené v čl. 17 ods. 2 ústavy vo svojom znení odkazuje na zákon,\na preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí ústavný súd\nbrať do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade\nzistenia závažného porušenia zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti (III. ÚS 48/00,\nII. ÚS 466/2013). Rovnako aj z čl. 17 ods. 5 ústavy vyplýva, že do väzby možno vziať\niba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom. Príslušná zákonná úprava obsiahnutá\npredovšetkým v Trestnom poriadku je tak integrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej\nosobnej slobody (II. ÚS 55/98).\nPodľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) čl. 5 ods. 1\ndohovoru vyžaduje, aby k pozbaveniu osobnej slobody došlo „v súlade s konaním\nustanoveným zákonom“, a každé dohovorom prípustné pozbavenie osobnej slobody\n[čl. 5 ods. 1 písm. a) až f)] musí byť „zákonné“. Dohovor tu teda priamo odkazuje\nna vnútroštátne právo, a preto rešpektovanie tohto práva je integrálnou súčasťou záväzkov\nzmluvných štátov (Lukanov v. Bulharsko z 20. 3. 1997, bod 43). Článok 5 ods. 4 dohovoru\nzaručuje obvinenému právo podať žiadosť o preskúmanie zákonnosti jeho väzby (Rakevich\nv. Rusko, rozsudok z 28. 10. 2003, bod 43). Prieskumné súdne konanie musí byť v súlade\ns hmotnoprávnymi a procesnými vnútroštátnymi právnymi predpismi a tiež aj s účelom\nčl. 5, ktorým je ochrana jedinca proti svojvôli (Koendjbiharie v. Holandsko, rozsudok\nz 25. 10. 1990, bod 27). Článok 5 ods. 4 dohovoru neukladá súdu v opravnom konaní\n\n17\n\npovinnosť odpovedať na každý argument, ktorý predloží obvinený vo svojom návrhu\nna preskúmanie rozhodnutia o väzbe, sudca sa však musí vysporiadať s konkrétnymi\nskutočnosťami v ňom uvedenými, ktoré sú spôsobilé spochybniť existenciu nevyhnutných\npodmienok na zákonné pozbavenie osobnej slobody. Pritom argumenty súdu pre a proti\nväzbe nemôžu byť všeobecné a abstraktné, ale musia sa opierať o konkrétne skutočnosti\ntýkajúce sa danej osoby a veci (napr. Boicenco v. Moldavsko, rozsudok z 11. 6. 2006,\nbod 142).\nSťažovateľ namieta, že je v režime obmedzenia osobnej slobody vyše 15 rokov.\nSťažovateľ bol v období od 25. júla 2007 do 27. augusta 2010 vo väzbe v trestnej veci\nvedenej proti nemu Okresným súdom Žilina pod sp. zn. 9 T 152/2008 pre trestný čin vraždy\npodľa § 219 ods. 1 a 2 písm. f) zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších\npredpisov spáchaný formou spolupáchateľstva. Z dôvodu oslobodenia spod obžaloby bol\nz väzby prepustený na slobodu. Následne od 27. augusta 2010 bol uznesením okresného\nsúdu sp. zn. 0 Tp 443/2010 z 31. augusta 2010 opätovne vzatý do väzby pre viaceré trestné\nčiny, okrem iného aj pre skutok, pre ktorý je aktuálne vo väzbe, z ktorej bol neskôr\nprepustený z dôvodu okamžitého nástupu do výkonu trestu odňatia slobody, ktorý mu bol\nuložený rozsudkom krajského súdu sp. zn. 4 T 11/2000 z 19. novembra 2008 v spojení\ns uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 To 5/2009 zo 16. novembra 2010. Do väzby bol\npotom opätovne vzatý 23. marca 2014 po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody\nvykonávaného na základe rozsudku krajského súdu sp. zn. 3 T 6/2004 z 26. februára 2009\nv spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 To 8/2011 z 18. apríla 2012.\nVo vzťahu k uvedenému ústavný súd poukazuje na svoje predchádzajúce\nrozhodnutie, v ktorom sa zaoberal aj otázkou obmedzenia osobnej slobody sťažovateľa, kde\nkonštatuje, že ani zákon, ani ústava a ani relevantná judikatúra ústavného súdu či ESĽP\nnestanovuje ako prekážku prípadnej väzby výkon bezprostredne predchádzajúcej väzby\nalebo výkonu trestu odňatia slobody v iných trestných veciach. Rovnako prekážkou vzatia\nobvineného do väzby nie je ani skutočnosť, že sťažovateľ v minulosti vykonával väzbu\nvo veci, v ktorej bol spod obžaloby oslobodený (m. m. III. ÚS 630/2014).\n\n18\n\nÚstavný súd súhlasí so sťažovateľom, že väzba v trestnom konaní má vždy formu\npredbežného\n\nopatrenia\n\npre\n\nrealizáciu\n\nriadneho\n\na spravodlivého\n\nprocesu,\n\na preto\n\nako výnimočný prostriedok zaistenia obvineného pre účely trestného konania môže byť\nna neho uvalená len v prípade zistenia skutočností ustanovených zákonom, ktoré\nodôvodňujú nevyhnutnosť jej použitia v záujme včasného a náležitého objasnenia trestných\nčinov a spravodlivého postihu ich páchateľov.\nVšeobecné súdy majú pri rozhodovaní o väzbe dbať na zásadu primeranosti\na zdržanlivosti, t. j. že by mali byť vždy využité opatrenia, ktoré najlepšie budú viesť\nk dosiahnutiu účelu trestného konania, ale nebudú neprimerane zasahovať do základných\npráv a slobôd osoby, voči ktorej sa uplatňujú v medziach daných povahou príslušného\nobmedzenia. Trestný poriadok upravuje formálne a materiálne podmienky väzby.\nFormálnymi podmienkami sa rozumejú úprava procesného postupu orgánov činných\nv trestnom konaní a súdu a procesných úkonov iných oprávnených osôb. Materiálnymi\npodmienkami sa rozumejú hmotnoprávne predpoklady väzby, teda skutkové okolnosti\nvzatia obvineného do väzby a existencia niektorého z dôvodov väzby, pričom tieto musia\nbyť splnené súčasne.\nPodľa § 76 ods. 1 Trestného poriadku väzba v rámci základnej alebo predĺženej\nlehoty väzby v prípravnom konaní a väzba v konaní pred súdom môže trvať len nevyhnutný\nčas.\nPodľa § 76 ods. 6 Trestného poriadku celková lehota väzby v prípravnom konaní\nspolu s väzbou v konaní pred súdom nesmie presiahnuť\na) dvanásť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre prečin,\nb) tridsaťšesť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre zločin,\nc) štyridsaťosem mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin.\nÚstavný súd už viackrát vo svojej judikatúre uviedol, že úlohou ústavného súdu je\nsledovať, či všeobecné súdy v namietaných rozhodnutiach správne aplikujú právo, či dané\nrozhodnutia sú odôvodnené a či nenesú znaky arbitrárnosti vyúsťujúce do porušenia\n\n19\n\nniektorého zo základných práv a slobôd (III. ÚS 271/07, II. ÚS 465/2011). Ústavný súd\npreto nemôže zasahovať do ich skutkových a právnych záverov, ak ich z danej perspektívy\nmožno pokladať za udržateľné.\nZ napadnutého uznesenia krajského súdu, ako aj uznesenia okresného súdu, obsah\nktorého si krajský súd osvojil v plnom rozsahu, vyplýva, že konajúce súdy rozsiahlo\na presvedčivo odôvodnili svoje rozhodnutia o obmedzení osobnej slobody sťažovateľa,\npodrobne sa zaoberali otázkou naplnenia materiálnych predpokladov väzobného stíhania\nsťažovateľa, keď jasne a zrozumiteľne rozviedli, z akých dôkazov vychádzali pri\nakceptovaní záveru o dôvodnosti trestného stíhania sťažovateľa (najmä výpovede svedkov,\npoškodených, obvinených, potreba vykonania ďalších dôkazov, miera závažnosti trestnej\nčinnosti).\nKrajský súd (v spojení s argumentáciou okresného súdu) presvedčivo a ústavne\nakceptovateľným\n\nspôsobom\n\nzdôvodnil\n\nexistenciu\n\nväzobného\n\ndôvodu\n\na\n\nústavne\n\nkonformným spôsobom interpretoval aj príslušné ustanovenia Trestného poriadku\nupravujúce podmienky rozhodovania o väzbe.\nPodľa § 25 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní\nodmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nV súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnený návrh\n(sťažnosť) ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím\npríslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo\nslobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi\noznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným\nprávom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. K iným\ndôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, patrí\naj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp.\nnedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná\nv kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).\n\n20\n\nVychádzajúc z uvedeného, berúc do úvahy aj predchádzajúce obmedzenia slobody\nsťažovateľa, ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným uznesením krajského súdu\na sťažovateľom označenými základnými právami podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a právami\npodľa čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala\nreálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie\nkonanie.\nNa základe uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2\nzákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\nPo odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu zaoberať\nsa ďalšími návrhmi sťažovateľa.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 11. februára 2016\n\n21", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "väzba-trvanie"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:2bb015fa-4e8e-45fc-ab04-f093801df173", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 630/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 630/2014 z 21. 10. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-10-21", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2bb015fa-4e8e-45fc-ab04-f093801df173"}, {"guid": "ussr:3fe6cd37-1cba-403b-919c-3c908cce3382", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 8/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 8/2014 z 23. 1. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-01-23", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3fe6cd37-1cba-403b-919c-3c908cce3382"}, {"guid": "ussr:92feddd8-bcdd-4eb6-8d58-5738905e52d5", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 466/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 466/2013 z 26. 9. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-09-26", "citacie_n": 62, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:92feddd8-bcdd-4eb6-8d58-5738905e52d5"}, {"guid": "ussr:9963cca3-5229-4d62-ae03-09789783136a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 465/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 465/2011 z 20. 10. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-10-20", "citacie_n": 66, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9963cca3-5229-4d62-ae03-09789783136a"}, {"guid": "ussr:73a25600-a17a-402f-9e87-317cff34148e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 362/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 362/09 z 15. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-15", "citacie_n": 1155, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:73a25600-a17a-402f-9e87-317cff34148e"}, {"guid": "ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 372/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 372/08 z 20. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-20", "citacie_n": 3469, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2"}, {"guid": "ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/08 z 3. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-03", "citacie_n": 3148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe"}, {"guid": "ussr:13c038d4-a201-43e5-b3bd-6081a18243d2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 62/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 62/08 z 21. 2. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-02-21", "citacie_n": 1204, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:13c038d4-a201-43e5-b3bd-6081a18243d2"}, {"guid": "ussr:32dded3d-e61d-4a1a-8dda-80384bef6295", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 271/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 271/07 z 11. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-11", "citacie_n": 371, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:32dded3d-e61d-4a1a-8dda-80384bef6295"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:196d4bda-0866-436d-90ff-54201f8a68b5", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 165/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 165/02 z 18. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-18", "citacie_n": 482, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:196d4bda-0866-436d-90ff-54201f8a68b5"}, {"guid": "ussr:55b749c9-53c1-4efd-987c-b413a079fc71", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 55/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 55/98 z 18. 10. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-10-18", "citacie_n": 4873, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:55b749c9-53c1-4efd-987c-b413a079fc71"}, {"guid": "ussr:1ed3fb98-2a69-4bd2-b423-4c1162f1a96e", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 48/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 48/00 z 8. 3. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-03-08", "citacie_n": 148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1ed3fb98-2a69-4bd2-b423-4c1162f1a96e"}, {"guid": "586ac037-6c3b-4c7a-9366-0b692aff34eb:f35ed6e4-048e-4220-bb6f-0d2096f0e50d", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2015:3115010147.1", "spisova_znacka": "2Tos/55/2015", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 2Tos/55/2015 z 8. 4. 2015", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2015-04-08", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2015:3115010147.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:f645f453-dc4b-48b2-bafe-0d9086282fb9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:4.US.50.2022.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 50/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 50/2022 z 1. 2. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-02-01", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:4.US.50.2022.1"}, {"guid": "ussr:a4ccc484-5300-4ff8-8e64-67363c207c09", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:4.US.288.2021.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 288/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 288/2021 z 25. 5. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-05-25", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:4.US.288.2021.1"}, {"guid": "ussr:b2409ed9-3a96-4a3a-abc3-90cd6605bc11", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.2.2018.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 2/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 2/2018 z 17. 1. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-01-17", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.2.2018.1"}]}