{"guid": "ussr:8d3a5066-5880-419a-8c70-d4b17064e8ee", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.122.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 122/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 122/2016 z 11. 2. 2016", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 11. februára 2016, sp. zn. II. ÚS 122/2016, ECLI:SK:USSR:2016:2.US.122.2016.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ladislav Orosz", "sudca_id": 1086, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ladislav-orosz-1086", "datum_vydania": "2016-02-11", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "nazov": "čl. 48 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-38.odsek-1", "nazov": "čl. 38 ods. 1 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-38.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-38"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-38", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/8d3a5066-5880-419a-8c70-d4b17064e8ee", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.122.2016.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.122.2016.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.122.2016.1/text", "citacie_n": 10, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 122/2016-157\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. februára 2016\nv senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta\na Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej\nspoločnosti\n, zastúpenej advokátom\n, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd\na tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 MObdo V 13/2011\nz 19. marca 2015, a takto\nrozhodol:\nSťažnosť obchodnej spoločnosti\n\nodmieta.\n\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júla 2015\ndoručená sťažnosť obchodnej spoločnosti\n(ďalej len „sťažovateľka“,\n\nv citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej advokátom\n\n,\n\n, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46\nods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 38 ods. 1\nListiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)\nuznesením Najvyššieho súdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\n(ďalej\n\nlen\n\n„najvyšší\n\nsúd“)\n\nsp. zn. 1 MObdo V 13/2011 z 19. marca 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).\nZ obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na základe mimoriadneho dovolania\ngenerálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) najvyšší\nsúd ako dovolací súd napadnutým uznesením sp. zn. 1 MObdo V 13/2011 z 19. marca 2015\nzrušil rozsudok najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu sp. zn. 3 Obo 141/2007\nzo 7. augusta 2008 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)\nsp. zn. 29 Cb 1/2000 z 1. marca 2007 v napadnutej časti a vec vrátil krajskému súdu\nna ďalšie konanie.\nSťažovateľka tvrdí, že najvyšší súd napadnutým uznesením porušil jej základné\nprávo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základné právo nebyť odňatý\nzákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a podľa čl. 38 ods. 1 listiny a tiež právo\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nPodľa sťažovateľky „porušenia uvedených ústavných a medzinárodným Dohovorom\ngarantovaných práv sa najvyšší súd dopustil trikrát... Najvyšší súd porušil naše práva, keď\nvo vec rozhodujúcom senáte prišlo k opakovaným a ničím nepodloženým zmenám v jeho\nzložení. Najvyšší súd porušil naše práva, keď neskúmal, či žalobca mohol pred podaním\npodnetu na podanie mimoriadneho dovolania podať vlastné, riadne dovolanie. Najvyšší súd\nporušil naše práva, keď nezohľadnil, dokonca ani len nespomenul, nevysporiadal sa\nvo svojom rozhodnutí s najnovšou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcou\nsa prípustnosti inštitútu mimoriadneho dovolania.“.\n\n2\n\nV súvislosti s namietaným porušením základného práva na zákonného sudcu\ngarantovaného čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru\nsťažovateľka v sťažnosti uvádza:\n«Otázku zákonného zloženia senátu v predmetnej veci už raz ústavný súd skúmal\na to v náleze III. ÚS 212/2011-140 zo dňa 18. októbra 2011. Bolo preto povinnosťou\nnajvyššieho súdu okrem rozvrhu práce najvyššieho súdu rešpektovať aj uvedené\nrozhodnutie ústavného súdu. Zloženie senátu, v ktorom nakoniec najvyšší súd rozhodoval,\nnezodpovedá ani rozvrhu práce, ani tomuto nálezu ústavného súdu.\nZ nálezu III. ÚS 212/2011-140 z 18. októbra 2011 vyplýva, že ústavný súd za správne\na zákonné považoval zloženie senátu v zložení predseda senátu JUDr. J\nčlenovia senátu JUDr. A\nJUDr. P\n\nD\n\nM\n\n, JUDr. J\n\nZ\n\n, JUDr. Z\n\nS\nĎ\n\n,\n,\n\n.\n\nOd vrátenia veci z ústavného súdu na najvyšší súd v roku 2011 nám najvyšší súd\nnedoručil žiadne uznesenie, oznámenie či vyrozumenie o akejkoľvek zmene člena senátu\nči vylúčení niektorého člena senátu či o akejkoľvek inej zmene v zložení senátu.\nSo značným prekvapením sme preto po doručení uznesenia vo veci samej\nzaznamenali, že na konci uznesenia napadnutého touto sťažnosťou je uvedené\n„JUDr. Z\n\nĎ\n\n, predsedníčka senátu?!“. Ústavný súd totiž jasne uviedol, kto má\n\nbyť predsedom senátu a kto členmi senátu. Po nahliadnutí do zoznamu pojednávaní\nna internetovej stránke najvyššieho súdu sme zistili, že vec rozhodoval senát v zložení\npredsedníčka senátu JUDr. Z\nJUDr. J\n\nZ\n\n, JUDr. A\n\nĎ\n\n, členovia senátu JUDr. A\nP\n\n, JUDr. Ľ\n\nK\n\nM\n\n,\n\n. Rozdiel\n\nmedzi zložením vymedzeným ústavným súdom a reálnym zložením je zjavný.\nRozhodnutie ústavného súdu III. ÚS 212/2011-140 z 18. októbra 2011, ktoré sa\nzaoberalo správnym zložením senátu, dávalo určitý priestor najvyššiemu súdu na úvahu\nv zložení senátu, avšak iba v tom smere, že najvyšší súd mohol zo senátu vylúčiť\nJUDr. Z\n\nĎ\n\n. Ústavný súd totiž v náleze skonštatoval, že „všetci členovia senátu\n\nsú naďalej členmi obchodnoprávneho kolégia” a teda môžu byť opätovne členmi senátu.\nÚstavnému súdu vtedy uniklo, že JUDr. Z\n\nĎ\n\nbola preradená do správneho\n\nkolégia a teda premisa z ktorej ústavný súd vychádzal vo vzťahu k JUDr. Ď\nneplatila. Najvyšší súd preto mohol a mal vec rozhodovať bez sudkyne JUDr. Z\n\n3\n\nĎ\n\n. Paradoxne, nielenže tak najvyšší súd neurobil, ale dokonca sa JUDr. Ď\n\nstala predsedníčkou senátu. Ako a kedy a prečo nie je známe. S poukazom na vyššie\nuvedené okolnosti sme predpokladali, že sudkyňa JUDr. Z\n\nĎ\n\nčlenkou senátu\n\nnebude, pokiaľ by sme aspoň o tom mali vedomosť, určite by sme podali námietku zaujatosti\nproti sudkyni JUDr. Ď\n\nvzhľadom na jej medializované vyjadrenie o tom, že\n\ngenerálna prokuratúra by správne mala podávať dovolania iba v prospech štátu a teda\nnie súkromných osôb, čím v podstate aj prejudikovala svoj vzťah k jednej strane sporu.\nSudkyňa JUDr. Z\n\nĎ\n\nnemala byť členkou senátu, už vôbec nemala byť\n\npredsedníčkou senátu a pokiaľ by nám najvyšší súd aspoň uvedenú okolnosť oznámil, neboli\nby sme pozbavení práva podať námietku zaujatosti.\nO „vylúčení“ predsedu senátu JUDr. J\n\nS\n\nzo senátu sme sa dozvedeli\n\ndodatočne po doručení rozhodnutia vo veci samej a to náhodne z tlače. Údajne mal byť\nvylúčený pre zaujatosť, o čom nám však takisto nebolo doručené žiadne rozhodnutie súdu,\ntakže sme sa k tomuto nemohli ani vyjadriť. Zaujatosť mala spočívať podľa informácie\nzverejnenej v médiách v tom, že sudca spôsobil v konaní prieťah. S takým zdôvodnením\nnemožno súhlasiť, pretože pokiaľ by prieťah zakladal zaujatosť sudcu, nepochybne by bola\nvylúčená značná časť sudcov skoro vo všetkých konaniach na okresných súdoch či súdoch\nvyšších stupňov. Ešte prekvapujúcejšia je informácia, že o jeho vylúčení údajne\nrozhodovala sudkyňa JUDr. D\n\nL\n\n, ktorá pritom predtým bola členkou senátu vo\n\nveci samej v čase vydania rozsudku 30. novembra 2011. Nie je zrejmé, ako môže\nrozhodovať členka senátu vo veci samej aj o vylúčení sudcu zo senátu vo veci samej a to\nvšetko navyše bez toho, aby sme boli ako účastníci konania vyrozumení. Rovnako z médií\nsme zachytili informáciu, že sudkyňa JUDr. D\n\nL\n\nsama namietla svoju zaujatosť\n\nako členka senátu vo veci samej, o čom sme však takisto dodnes nedostali žiadne\nrozhodnutie. Senát JUDr. Z\n\nĎ\n\nnás ako účastníka konania o ničom\n\nneinformoval, nevyrozumel. O realizovaných zmenách sme sa dozvedeli až dodatočne.\nVytvorenie senátu bolo zmätočné, neprehľadné a urýchlené. Máme pochybnosť,\nči vôbec bola reálne vytvorená možnosť niektorých členov senátu si naštudovať spis.\nŽiadame ústavný súd, aby preskúmal nielen, kedy a akým spôsobom sa stali členmi senátu\nJUDr. A\n\nP\n\nsenátu JUDr. Ď\n\na JUDr. Ľ\n\nK\n\n, ale aj to, či im vôbec predsedníčka\n\nposkytla súdny spis na oboznámenie a či vôbec vzhľadom k časovým\n\n4\n\nreláciám ich zaradenia do senátu a termínu rozhodnutia takéto niečo bolo možné.\nPredpokladáme, že JUDr. K\n\nsa stala členkou senátu iba niekoľko dní\n\npred rozhodovaním o veci samej a predsedníčka senátu nedala sudkyni vôbec\nk naštudovaniu spis.\nOkrem nálezu ústavného súdu III. ÚS 212/2011-140 z 18. októbra 2011 najvyšší súd\npri kreovaní senátu ignoroval svoj vlastný rozvrh práce, ktorý presne menuje členov\ndovolacieho obchodno-právneho senátu 1O-V a to v nasledovnom poradí (v znení účinnom\nv čase rozhodovania veci samej 19. marca 2015): 1. JUDr. B\nsenátu 2. JUDr. J\n\nZ\n\n, predsedníčka senátu 3. JUDr. A\n\nčlenka/predsedníčka 4. JUDr. I\nL\n\nI\nS\n\nP\n\nJUDr. M\n\nM\n\n,\n\n, náhradný člen senátu 7. JUDr. E\n\n, náhradný člen senátu 8. JUDr. J\n\n9. JUDr. L\n\n, predsedníčka\n\n, členka/predsedníčka 5. JUDr. D\n\n, členka/predsedníčka 6. JUDr. J\n\nK\n\nM\n\nH\n\n, náhradný člen senátu\n\n, náhradný člen senátu.\na JUDr. K\n\nvec rozhodovali v odvolacom konaní, boli\n\npreto v zmysle zákona z rozhodovania veci vylúčené. Avšak ostatní členovia dovolacieho\nobchodného senátu 1 O-V vylúčení neboli. Prečo vec rozhodovala JUDr. K\nči JUDr. P\n\n, ktoré ani len nie sú členkami dovolacieho senátu 1 O-V? Podľa\n\nrozvrhu práce mali vec rozhodovať ďalší členovia či náhradní členovia senátu 1 O-V a to\nv poradí ako sú uvedení vyššie.\nNavyše, podľa článku II ods. 4 rozvrhu práce najvyššieho súdu ak do senátu\nnie je zaradená väčšina jeho naposledy vo veci rozhodujúcich členov, vec sa pridelí\nnáhodným výberom podľa ods. 1. Poukazujeme na to, že v senáte oproti poslednému\nrozhodovaniu prišlo k výmene až troch členov senátu a teda väčšiny. Iba JUDr. M\na JUDr. P\n\nzostali členkami senátu a teda vec mala byť pridelená náhodným\n\nvýberom, čo by s poukazom na existenciu dvoch dovolacích senátov obchodného kolégia\nbolo bez problémov možné.»\nNa podporu svojej argumentácie sťažovateľka poukazuje aj na nález ústavného súdu\nsp. zn. IV. ÚS 116/2011, v ktorom ústavný súd podľa nej rozhodoval v obdobnej veci.\nPodľa sťažovateľky „z uvedeného nálezu ústavného súdu jednoznačne vyplýva, že každý\nčlen senátu musí byť vybraný náhodným výberom pomocou technických prostriedkov.\n\n5\n\nV rovnakom náleze ústavný súd vymedzil aj obsah práva na zákonného sudcu.“.\nSťažovateľka zastáva názor, že „zloženie senátu najvyššieho súdu nerešpektovalo nález\nústavného súdu III. ÚS 212/2011-140 zo dňa 18. októbra 2011. Zloženie senátu najvyššieho\nsúdu nerešpektovalo rozvrh práce najvyššieho súdu. Zloženie senátu najvyššieho súdu\nnerešpektovalo § 3 ods. 3 zákona o súdoch a sudcoch. Navyše o uvedených okolnostiach\núčastník konania nebol vyrozumený.“.\nV ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka tvrdí, že napadnutým uznesením najvyššieho\nsúdu sp. zn. 1 MObdo V 13/2011 z 19. marca 2015 bolo porušené jej základné právo podľa\nčl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu, že pred podaním podnetu\nna podanie mimoriadneho dovolania nevyčerpala všetky opravné prostriedky, ktoré jej\nzákon na ochranu jej práv účinne poskytuje. Sťažovateľka vo vzťahu k tejto námietke\nv sťažnosti konštatuje, že „Najvyšší súd SR, ako súd dovolací (§ 10a ods. 3 OSP), po\nzistení, že mimoriadne dovolanie bolo podané včas predovšetkým vôbec neskúmal, či je\nmimoriadne dovolanie prípustné podľa § 243e OSP. Žalobca (sťažovateľka má zrejme na\nmysli žalovanú, pozn.) totiž nevyužil možnosť podať vlastné, riadne dovolanie, hoci tak\nurobiť mohol...“.\nNa podporu citovaného záveru sťažovateľka poukazuje na zjednocujúce stanovisko\npléna ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 3/2015 z 18. marca 2015, v ktorom sa okrem iného\nuvádza: „... rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným\nrozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky, ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako mimoriadneho opravného\nprostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky, je jeho\nprípustnosť v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom\ndovolených riadnych ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník\nkonania k dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených\nzáujmov.\nPlénum ústavného súdu si osvojilo názor I. senátu ústavného súdu vysloveného\nv súvislosti s vecou I. ÚS 590/2014, podľa ktorého v prípadoch upravených v § 237 O. s. p.\nmá každý účastník konania možnosť podania riadneho dovolania. A pokiaľ nejde o takéto\n\n6\n\nzávažné procesné pochybenia, je zasa uplatnenie mimoriadneho dovolania nezlučiteľné\ns čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru...“\nPodľa tvrdenia sťažovateľky jej vec „je absolútne totožná s vecou posudzovanou\nplénom ústavného súdu. Plénum zasadalo s poukazom na vec účastníka, v ktorej takisto\nnajvyšší súd zasiahol na základe mimoriadneho dovolania do už právoplatne skončenej\nveci.“.\nSťažovateľka ďalej argumentuje, že „najvyšší súd ako súd dovolací bol povinný\nskúmať, či mohol účastník konania dosiahnuť ochranu svojich práv a zákonom chránených\nzáujmov inými právnymi prostriedkami pred podaním podnetu na podanie mimoriadneho\ndovolania. Najvyšší súd tak neurobil... Bolo povinnosťou najvyššieho súdu ako súdu\ndovolacieho mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora odmietnuť ako neprípustné.\nPokiaľ by najvyšší súd zistil, že v konaní sa vyskytli závažné procesné vady, mal\nmimoriadne dovolanie odmietnuť ako neprípustné podľa § 243e O. s. p. s tým, že účastník\nmohol podať riadne dovolanie podľa § 237 O. s. p. Pokiaľ by najvyšší súd zistil, že v konaní\nsa vyskytli iba vady nepodstatné, prípadne je namietaná iba vecná stránka sporu, mal\nmimoriadne dovolanie odmietnuť s poukazom na jeho neprípustnosť pre hroziace porušenie\nčl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 46 ods. 1 ústavy a európskej judikatúry týkajúcej sa zásady\nprávnej istoty a nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí. Uvedené dôvody totiž\nnepostačujú na prelomenie právoplatnosti rozhodnutia a narušenie právnej istoty. Uvedené\nzávery vyplývajú nielen z uznesenia pléna ústavného súdu, ale aj z európskej judikatúry...\nZdôrazňujeme, že podľa nášho názoru sa v konaní pred súdom prvého stupňa a ani\nv konaní pred odvolacím súdom žiadne vady nevyskytli. Ani vady procesné, ani vady\ntýkajúce sa vecnej stránky a merita veci. V mimoriadnom dovolaní nakoniec ani nie sú\nžiadne vážne procesné vady tvrdené. Mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora\nnamieta\n\nv\n\npodstate\n\nnedostatočné\n\nodôvodnenie\n\nrozhodnutia\n\nodvolacieho\n\nsúdu.\n\nPodľa judikatúry najvyššieho súdu, ústavného súdu predstavuje nedostatočné odôvodnenie\nrozhodnutia dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) O. s. p. a teda účastník mohol podať\nvlastné, riadne dovolanie...“.\n\n7\n\nNamietané porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľka odôvodňuje\naj argumentáciou\n\no nezlučiteľnosti\n\ninštitútu\n\nmimoriadneho\n\ndovolania\n\ns aktuálnou\n\njudikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“). V tejto súvislosti\nsťažovateľka poukazuje bez hlbšej analýzy na aktuálne rozhodnutia ESĽP proti Slovenskej\nrepublike z 9. júna 2015 o sťažnostiach obchodných spoločností DRAFT-OVA a. s., PSMA,\nspol. s r. o., a COMPCAR, s. r. o (sťažnosti č.72493/10, č. 42533/11, č. 25132/13), ako\naj ďalšie rozhodnutia ESĽP, v ktorých sa mal vysloviť proti využitiu mimoriadneho\ndovolania aj v ďalších ňou uvedených veciach (napr. Tripon proti Rumunsku, rozsudok\nz 23. 9. 2008; Kutepov a Anikeyenko proti Rusku, rozsudok z 25. 10. 2005; Brumarescu\nproti Rumunsku, rozsudok z 28. 10. 1999; Cornif proti Rumunsku, rozsudok z 11. 1. 2007;\nSC Masinexportimport Industrial Group SA proti Rumunsku, rozsudok z 1. 12. 2005; Asito\nproti Moldavsku, rozsudok z 8. 11. 2005; Stere proti Rumunsku, rozsudok z 23. 2. 2006\na ďalšie).\nV rámci odôvodňovania tejto časti sťažnosti sa sťažovateľka po poukaze\nna označené rozhodnutia ESĽP v zásade len obmedzuje na všeobecný záver, v zmysle\nktorého „... je zrejmé, že uznesenie najvyššieho súdu neprípustne spochybňuje právoplatné\nrozhodnutie súdu. Podanie dovolania bolo výlučne na úvahe generálneho prokurátora, čo\nje takisto neprípustné. Najvyšší súd neoprávnene zasiahol do princípu právnej istoty.\nPrávoplatné rozhodnutie bolo zrušené a to výlučne za účelom nového prejednania veci,\nčo je zrejmé z odôvodnenia uznesenia. K zrušeniu prišlo výlučne z dôvodu iného právneho\nnázoru žalobcu na prejednávanú vec.“.\nNa základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný\nsúd nálezom takto rozhodol:\n„Základné právo sťažovateľa nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1\nÚstavy a podľa čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a základné právo na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 a právo na spravodlivý proces podľa čl. ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené uznesením Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 1 MObdoV/13/2011 zo dňa 19. marca 2015.\n\n8\n\nZároveň sťažovateľ navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej republiky uznesenie\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 MObdoV/13/2011 zo dňa 19. marca 2015\nzrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.“\nSúčasne sa sťažovateľka domáha aj úhrady trov jej právneho zastupovania v konaní\npred ústavným súdom v sume 340,90 € do jedného mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia\nústavného súdu.\nDňa 12. novembra 2015 bolo ústavnému súdu doručené podanie sťažovateľky\nz 9. novembra 2015, v ktorom na podporu svojej argumentácie o porušení základného práva\nna súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie upriamuje pozornosť ústavného\nsúdu na zjednocujúce stanovisko občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia\nnajvyššieho súdu z 20. októbra 2015, podľa ktorého „Procesná prípustnosť mimoriadneho\ndovolania podaného na podnet účastníka je v občianskom súdnom konaní podmienená tým,\nže tento účastník najprv sám neúspešne využil možnosť podať všetky zákonom dovolené\nriadne a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť pre\nneho priaznivejšie rozhodnutie. Pokiaľ túto možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie treba\nodmietnuť.“. V nadväznosti na citované sťažovateľka vo svojom podaní z 9. novembra 2015\nďalej okrem iného uvádza:\n„Nakoľko účastník\n\nnevyužil v konaní procesne prípustnú možnosť\n\ndovolania v zmysle § 237 ods. 1 písm. g) OSP a § 241 ods. 2 pís. a) a c) OSP, hoci práve\núdajné vady konania a rozhodnutia spadajúce pod citované ustanovenia boli dôvodmi,\nktorými zdôvodňoval svoje mimoriadne dovolanie generálny prokurátor, mimoriadne\ndovolanie, ktorému Najvyšší súd vyhovel, bolo procesne neprípustné a Najvyšší súd mal\ntoto mimoriadne dovolanie odmietnuť. Účastník nevyužil možnosť podať dovolanie, v\nktorom mohol uplatniť tie isté dovolacie dôvody, ktoré uplatnil generálny prokurátor\nv mimoriadnom dovolaní...“\nV súvislosti s prípravou predbežného prerokovania ústavný súd prípisom\nzo 17. augusta 2015 požiadal najvyšší súd o vyjadrenie k sťažnosti. Predsedníčka\n\n9\n\nnajvyššieho súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti z 8. septembra 2015 (KP 3/2015-51,\nNobs 76/2015) doručenom ústavnému súdu 22. septembra 2015 okrem iného uvádza:\n«K\n\nporušeniu\n\npráva\n\nnebyť\n\nodňatý\n\nzákonnému\n\nsudcovi\n\nNajvyšší\n\nsúd\n\nSlovenskej republiky uvádza: Nálezom Ústavného súdu SR z 18. októbra 2011,\nsp. zn. III. ÚS 212/2011-140 bol rozsudok\n\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky\n\nz 30. novembra 2008, sp. zn. 1M Obdo V 22/2008, ktorý bol vydaný v tejto veci, zrušený\na vec bola najvyššiemu súdu vrátená na ďalšie konanie so záväzným právnym názorom,\nže zmeny v personálnom obsadení dovolacieho senátu najvyššieho súdu prejednávajúceho\npredmetnú vec, zákonným pravidlám a záruke základného práva na zákonného sudcu\nnezodpovedajú. Keďže postup nezákonných sudcov najvyššieho súdu mal reálny vplyv\nna rozhodnutie vo veci, ústavný súd konštatoval, že vydaním napadnutého rozsudku najvyšší\nsúd porušil základné právo na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy, resp. čl. 38\nods. 1 Listiny.\nV zmysle citovaného záveru predsedníčka Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\npo tom, ako bolo rozhodnutie dovolacieho súdu zrušené a vrátené a opätovne prejednávané\nna Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 1M Obdo V 13/12011, vydala\n29. januára 2015 opatrenie, ktorým rozhodla o personálnom obsadení dovolacieho senátu,\nktorý vec prejedná a rozhodne, a to v zložení JUDr. Z\na členky senátu: JUDr. A\na JUDr. I\n\nI\n\nM\n\n, JUDr. J\n\nĎ\nZ\n\n- predsedníčka senátu\n, JUDr. A\n\nP\n\n. Podrobné zdôvodnenie postupu predsedníčky Najvyššieho súdu\n\nSlovenskej republiky je uvedené v odôvodnení tohto opatrenia...\nNásledne bolo vydané 6. marca 2015 ďalšie opatrenie predsedníčky Najvyššieho\nsúdu, ktorým bola členka senátu JUDr. I\nK\n\n, nakoľko JUDr. I\n\nI\n\nI\n\nvymenená za JUDr. Ľ\nv minulosti na vydaní rozhodnutia\n\nv predmetnej veci participovala ako členka odvolacieho senátu, a preto v zmysle ust. § 14\nods. 2 O. s. p. z prejednávania a rozhodovania veci v dovolacom konaní je vylúčená...\nPokiaľ\n\nide\n\no\n\nnámietku\n\nnevyužitia\n\nopravných\n\nprostriedkov\n\nsťažovateľky\n\na neprípustnosť mimoriadneho dovolania s poukazom na Európsku judikatúru, uvádzame\nnasledovné:\nPodľa nášho názoru aj v prípade, pokiaľ účastník konania nevyužije možnosť podať\ndovolanie, nevylučuje to možnosť generálnemu prokurátorovi podať mimoriadne dovolanie\n\n10\n\nv zmysle § 243e O. s. p., v prospech čoho svedčí aj skutočnosť, že rozhodnutie\no mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora v prejednávanej veci bolo už na základe\nústavnej sťažnosti prejednávané ústavným súdom a ústavný súd túto skutočnosť akceptoval.\nV Náleze z 18. októbra 2011 sp. zn. III. ÚS 212/2011-140 doslova uviedol, „že v\nodôvodnení napadnutého rozhodnutia nielenže absentujú odpovede na relevantné právne\notázky nastolené účastníkmi konania, ale ústavným súdom bola zistená aj určitá miera\nrozporností najvyšším súdom ustálených právnych záverov. Ústavný súd je toho názoru, že\ntak zložitý prípad po právnej, ako aj skutkovej stránke bol dovolacím súdom posúdený\nneprimerane zjednodušene a formalisticky“, a preto aj z tohto dôvodu zrušil rozhodnutie\ndovolacieho súdu a uložil mu povinnosť vec znova prejednať a rozhodnúť v intenciách ním\nvyslovených záverov. Dovolací súd viazaný rozhodnutím ústavného súdu preto vec znova\nprejednal, rozhodol a podrobnejšie sa v rozhodnutí zaoberal týmto prípadom tak po stránke\nskutkovej, ako aj právnej. Ak by dovolací súd postupoval odmietnutím mimoriadneho\ndovolania tak, ako naznačuje sťažovateľka, postupoval by v rozpore s vyššie uvedeným\nnálezom ústavného súdu.\nNajvyšší súd preto konštatuje, že postupom dovolacieho súdu nebolo porušené právo\nnebyť odňatý zákonnému sudcovi a jeho postupom ani nedošlo k porušeniu sťažovateľkou\nnamietaných práv.»\nObchodná spoločnosť\n, ktorá bola účastníčkou konania o mimoriadnom dovolaní generálneho\nprokurátora vedeného najvyšším súdom pod sp. zn. 1 M Obdo V 13/2011 v procesnom\npostavení žalovanej (ďalej len „žalovaná“, v citáciách aj „žalovaný“), požiadala\n17. septembra 2015 ústavný súd o zaslanie fotokópie sťažnosti sťažovateľky. Ústavný súd\nvyhovel žiadosti žalovanej a zároveň jej v súlade s § 51 ods. 1 zákona Národnej rady\nSlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,\no konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no ústavnom súde“) umožnil vyjadriť sa k sťažnosti. Žalovaná sa k sťažnosti vyjadrila\nv podaní z 12. októbra 2015, v ktorom okrem iného uvádza:\n„Žalovaný považuje Napadnuté uznesenie v celom rozsahu za správne, vydané\nv súlade s právnymi názormi Ústavného súdu SR vyslovenými v Náleze (nález\n\n11\n\nsp. zn. III. ÚS 212/2011 z 18. októbra 2011, pozn.) rešpektujúce obsah a zmysel základných\npráv garantovaných Ústavou SR a Dohovorom...\nMáme za to..., že vo veci Mimoriadneho dovolania rozhodol Napadnutým uznesením\nzákonný senát zložený v súlade s Nálezom Ústavného súdu SR zo zákonných sudcov, ktorí\ntvorili tento senát v čase pridelenia veci, resp. boli nahradení zákonnými sudcami, a teda\nurčenými v súlade s ustanoveniami Rozvrhu práce Najvyššieho súdu SR na rok 2008...\nAj v prípade, keď v priebehu konania boli vydané viaceré opatrenia Najvyššieho\nsúdu SR, ktorými došlo k zmenám v zložení zákonného senátu, podstatnými pre posúdenie\ndodržania základného práva na zákonného sudcu sú tie, ktoré kreovali senát rozhodujúci\nvo veci samej (v tomto prípade opatrenie predsedníčky Najvyššieho súdu SR\nč. Spr. 130/2015, Nobs 8/2015 zo dňa 29. 01. 2015 a opatrenie predsedníčky Najvyššieho\nsúdu SR zo dňa 06. 03. 2015). Akékoľvek opatrenia, ktoré boli následne zmenené iným\nopatrením totiž nemohli mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej...\nSťažovateľ v časti II. svojej Sťažnosti namieta porušenie svojho ústavného práva\nsťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces\npodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ktoré malo spočívať vo vyslovení prípustnosti Mimoriadneho\ndovolania Najvyšším súdom SR ako súdom dovolacím napriek tomu, že zo strany\nžalovaného nebolo podané vlastné, riadne dovolanie, teda napriek tomu, že pred podaním\nMimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom neboli žalovaným vyčerpané všetky\nopravné prostriedky voči rozsudkom napadnutým Mimoriadnym dovolaním...\nPoukazujeme predovšetkým na to, že v tomto konkrétnom prípade nebolo možné\ndosiahnuť ochranu práv žalovaného inými právnymi prostriedkami, nakoľko dovolanie\nnebolo prípustné, a teda nepredstavovalo opravný prostriedok, ktorý bol žalovanému\nk dispozícii, a ktorý mohol účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov.\n... Názor sťažovateľa, že pre Mimoriadne dovolanie neboli splnené podmienky\nprípustnosti z dôvodu nepodania dovolania žalovaným, ktorého prípustnosť v danom\nprípade vyvodzuje z existencie vady konania podľa § 237 písm. f) OSP, vyznieva paradoxne,\nnakoľko súčasne vo svojej Sťažnosti popiera existenciu akejkoľvek vady konania, vrátane\nvád, ktoré by mohli zakladať prípustnosť dovolania. Argumentáciu sťažovateľa preto\naj v tejto časti považujeme za nekonzistentnú a vnútorne rozpornú, najmä vzhľadom\n\n12\n\nna právne zastúpenie advokátom, hraničiacu s nesplnením požiadavky na odôvodnenosť\nnávrhu na začatie konania pred Ústavným súdom SR podľa § 20 ods. 1 Zákona o ÚS SR...\nSám sťažovateľ sa však aj napriek zastúpeniu advokátom nikdy počas konania\no Mimoriadnom dovolaní neargumentoval voči prípustnosti Mimoriadneho dovolania,\nv Sťažnosti tvrdené nesplnenie podmienok prípustnosti nijako nenamietal a dokonca\nod vstupu do konania až do právoplatného skončenia veci sa nijakým spôsobom nevyjadril.\nAni voči pôvodnému rozhodnutiu o Mimoriadnom dovolaní, ktorým bola rovnako vyslovená\nprípustnosť Mimoriadneho dovolania, sa sťažovateľ nebránil ústavnou sťažnosťou.\nTvrdenia sťažovateľa sú preto podľa nášho názoru účelové...\nSamotná skutočnosť, že na základe mimoriadneho dovolania môže dôjsť k zmene\nprávoplatného rozhodnutia vydaného v občianskom súdnom konaní sama osebe neznamená\nrozpor s čl. 6 ods. 1 Dohovoru...\nESĽP teda nevylučuje prípustnosť zrušenia právoplatných rozhodnutí súdov\nvo všeobecnosti, ani in abstracto nekonštatoval neprijateľnosť inštitútu mimoriadneho\ndovolania, ale naopak vo viacerých ďalších svojich rozhodnutiach pripustil potrebu\nprielomu\n\nres\n\niudicata\n\ns\n\nohľadom\n\nna\n\nkonkrétne\n\nokolnosti\n\nzrušovaného\n\nprávoplatného rozhodnutia... I vo svetle judikatúry ESĽP nie je možné považovať\nNapadnuté uznesenie za ústavne neakceptovateľné, nakoľko rozsudkami napadnutými\nMimoriadnym dovolaním a v konaní im predchádzajúcim, došlo k takým pochybeniam,\nktoré odôvodňovali zrušenie rozsudkov na podklade Mimoriadneho dovolania. Že rozsudky\nnapadnuté Mimoriadnym dovolaním trpeli závažnými nedostatkami, indikoval aj Ústavný\nsúd SR vo svojom náleze III. ÚS 212/2011-140 zo dňa 18. 10. 2011, ktorým bolo zrušené\npôvodné rozhodnutie o Mimoriadnom dovolaní...“\nII.\nPodľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo\nprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo\nľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n\n13\n\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne\nprerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon\nneustanovuje inak.\nPri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené\nv § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto\nustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,\nnávrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy\npodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd\nna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd\nmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nZ § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu\npri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.\nV súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide\nvtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu\nverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označila\nsťažovateľka, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným\npostupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo\nslobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne\nneopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej\nústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo\nslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 140/03,\nIV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010). K iným dôvodom, ktoré\nmôžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny\nrozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti\nalebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte\ns konkrétnymi okolnosťami prípadu (m. m. IV. ÚS 62/08).\n\n14\n\nSťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva\nna súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva nebyť odňatý\nzákonnému sudcovi zaručeného čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny, ako aj práva na\nspravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením\nnajvyššieho súdu.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.\nPríslušnosť súdu ustanoví zákon.\nPodľa čl. 38 ods. 1 listiny nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.\nPríslušnosť súdu aj sudcu ustanoví zákon.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.\nPokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi\nvšeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,\nktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným\nprávam a slobodám vo vzťahu k právomoci k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1\nústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,\nale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd [čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy\n(napr. I. ÚS 13/00, I. ÚS 49/01)].\nÚstavný súd nie je vzhľadom na svoje ústavné postavenie zásadne oprávnený\npreskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade\na uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní\n\n15\n\npred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery\nzo zisteného skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje\nna kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne\nmedzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (m. m. II. ÚS 1/95,\nII. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z ústavného postavenia ústavného súdu a jeho\nfunkcií možno vyvodiť, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecného súdu,\nak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu\nzákladného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť\nteda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli\nzjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie základného\npráva alebo slobody (m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).\nTieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane\nústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli\nrelevantné aj v danej veci, a preto z týchto hľadísk posudzoval ústavný súd aj sťažovateľkou\nnapadnuté uznesenie najvyššieho súdu.\nPri predbežnom prerokovaní sťažnosti sa ústavný súd sústredil na posúdenie otázky,\nči možno považovať napadnuté uznesenie najvyššieho súdu za ústavne udržateľné\na akceptovateľné z hľadiska námietok, ktoré sťažovateľka proti nemu uplatnila. Tvrdenia\nsťažovateľky o porušení jej základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi\nv okolnostiach posudzovaného prípadu sú argumentačne spojené s prípadným porušením\npráva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže základné právo\nnebyť odňatý zákonnému sudcovi je v ňom implikované. Zároveň základné právo nebyť\nodňatý zákonnému sudcovi nachádza spoločného menovateľa v ústavou požadovanej\nkvalite súdnej ochrany zastrešovanej čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého obsah tvorí základné\nprávo na súdnu ochranu. Ústavný súd preto primárne pristúpil k preskúmaniu námietok\nsťažovateľky týkajúcich sa namietaného porušenia základného práva nebyť odňatý\nzákonnému sudcovi.\n\n16\n\n1. K namietanému porušeniu základného práva na zákonného sudcu podľa\nčl. 48 ods. 1 ústavy a podľa čl. 38 ods. 1 listiny uznesením najvyššieho súdu\nsp. zn. 1 M Obdo V 13/2011 z 19. marca 2015\nVychádzajúc z argumentácie sťažovateľky popísanej v časti I tohto nálezu,\nsa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní najprv sústredil na posúdenie jej námietky,\npodľa ktorej napadnutým uznesením najvyššieho súdu vydaným v konaní o mimoriadnom\ndovolaní generálneho prokurátora proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 29 Cb 1/2000\nz 1. marca 2007 v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obo 141/2007\nzo 7. augusta 2008 vo veci zdržania sa nekalosúťažného konania, náhrady škody a vydania\nbezdôvodného obohatenia a poskytnutia primeraného zadosťučinenia v napadnutom rozsahu\nmalo dôjsť k porušeniu jej základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi\ngarantovaného tak čl. 48 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 38 ods. 1 listiny.\nVýchodiskom argumentácie sťažovateľky je námietka, že najvyšší súd ako dovolací\nsúd sa neriadil záväzným právnym názorom ústavného súdu vysloveným v náleze\nsp. zn. III. ÚS 212/2011 z 18. októbra 2011, ktorý sa týkal zákonného zloženia senátu\nv predmetnej veci, keď podľa jej názoru „vo vec rozhodujúcom senáte prišlo k opakovaným\na ničím nepodloženým zmenám v jeho zložení“. Sťažovateľka súčasne tvrdí, že zloženie\nsenátu, v ktorom nakoniec najvyšší súd rozhodoval, „... nerešpektovalo rozvrh práce\nnajvyššieho súdu“.\nÚstavný súd považuje za potrebné na tomto mieste uviesť, že nálezom ústavného\nsúdu sp. zn. III. ÚS 212/2011 z 18. októbra 2011 bol zrušený rozsudok najvyššieho súdu\nsp. zn. 1 M Obdo V 22/2008 z 30. novembra 2010, ktorý bol vydaný v tejto veci, a zároveň\nbola vec najvyššiemu súdu vrátená na ďalšie konanie, pričom označený nález obsahoval\naj záväzný právny názor, že zmeny v personálnom obsadení dovolacieho senátu najvyššieho\nsúdu, ktorý prerokúvaval predmetnú vec, nezodpovedajú zákonným pravidlám a záruke\nzákladného práva na zákonného sudcu. V odôvodnení označeného nálezu ústavného súdu\nsa v tejto súvislosti uvádza, že «o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora\nrozhodoval senát zložený z piatich sudcov najvyššieho súdu, konkrétne z predsedu senátu\n\n17\n\nJUDr. J\n\nS\n\nJUDr. A\n\nP\n\na z členov senátu JUDr. A\na JUDr. K\n\nP\n\nM\n\n, JUDr. D\n\nL\n\n,\n\n. Ústavný súd vychádzajúc z obsahu\n\nopatrenia predsedu najvyššieho súdu č. Spr 162/2009-20 z 24. septembra 2009 zistil, že\nv senáte, ktorému bola vec pridelená na konanie a rozhodnutie, boli nahradené členky\nsenátu JUDr. Z\nJUDr. A\n\nĎ\n\nP\n\na JUDr. J\na JUDr. D\n\nZ\nL\n\nsudkyňami najvyššieho súdu\na súčasne bolo v časti II bode 7\n\nurčené, že veci pridelené a nevybavené do účinnosti tohto opatrenia „v senáte O-V preberie\nJUDr. D\nod JUDr. Z\n\nL\n\nod JUDr. J\nĎ\n\nZ\n\na JUDr. A\n\nP\n\nveci\n\na to aj vtedy, ak bol určený termín pojednávania na čas\n\npo nadobudnutí účinnosti tohto opatrenia“. Z opatrenia predsedu najvyššieho súdu\nč. Spr 101/2010-13 z 3. augusta 2010 ústavný súd zistil, že s účinnosťou od 15. októbra\n2010 bol v senáte O-V v bode 2 vypustený sudca najvyššieho súdu JUDr. P\na nahradený sudkyňou najvyššieho súdu JUDr. K\n\nP\n\nD\n\n.\n\nZ týchto opatrení predsedu najvyššieho súdu nie je zrejmý dôvod vykonania\nuvedených úprav v rozvrhu práce vyplývajúci z § 50 ods. 1 písm. d) a e) zákona o súdoch,\nktorými došlo k nahradeniu zákonných sudcov inými sudcami najvyššieho súdu. Dôvody na\nvykonanie zmien rozvrhu práce, ktoré by bolo možné podriadiť pod uvedené ustanovenie\nzákona o súdoch, neboli uvedené ani v žiadnom z vyjadrení predsedu najvyššieho súdu\nk sťažnosti...».\nPodľa § 3 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) zákonným sudcom\nje sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade\nso zákonom a s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci.\nAk súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu\npráce na konanie a rozhodovanie v senáte.\nPodľa § 3 ods. 4 zákona o súdoch zmenu v osobe zákonného sudcu možno vykonať\nlen v súlade so zákonom a s rozvrhom práce.\n\n18\n\nPodľa § 50 ods. 1 zákona o súdoch na účely tohto zákona sa rozvrhom práce rozumie\nakt riadenia predsedu súdu, ktorým sa riadi organizácia práce súdu pri zabezpečovaní\nvýkonu súdnictva na príslušný kalendárny rok.\nVychádzajúc z uvedených právnych noriem, argumentácie sťažovateľky, vyjadrenia\npredsedníčky najvyššieho súdu k sťažnosti, ako aj z pripojených dokumentov relevantných\nna posúdenie veci, ústavný súd zistil tieto podstatné skutočnosti relevantné pre posúdenie\nnámietky sťažovateľky o porušení jej základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a podľa\nčl. 38 ods. 1 listiny:\nPo tom, ako bolo rozhodnutie dovolacieho súdu z 30. novembra 2010\nzrušené, vrátené a opätovne prerokúvané na najvyššom súde pod sp. zn. 1 MObdo V\n13/2011 (pôvodne vec vedená pod sp. zn. 1 MObdo V 22/2008, ktorá napadla na najvyšší\nsúd 2. decembra 2008), predsedníčka najvyššieho súdu vydala 29. januára 2015 opatrenie\nč. Spr 130/2015, ktorým rozhodla o personálnom obsadení dovolacieho senátu, ktorý vec\nprerokouje a rozhodne, a to v zložení JUDr. Z\na členky senátu: JUDr. A\na JUDr. I\n\nM\n\nI\n\n, JUDr. J\n\nĎ\n\n predsedníčka senátu\n\nZ\n\n, JUDr. A\n\nP\n\n. Personálne obsadenie dovolacieho senátu v posudzovanej veci\n\nurčené označeným opatrením predsedníčky najvyššieho súdu z 29. januára 2015 je v tomto\nopatrení odôvodnené takto:\n«Vec vedená na Najvyššom súde SR pod sp. zn. 1 MObdoV 13/2011 bola pôvodne\nvedená pod sp. zn. 1 MObdo V 22/2008 a napadla na Najvyšší súd SR\ndňa 2. decembra 2008. Senát, ktorému pripadla na rozhodnutie podľa Rozvrhu práce\nNajvyššieho súdu SR na rok 2008 (O-V) fungoval v zložení: 1. JUDr. J\n2. JUDr. P\n5. JUDr. J\nM\n\nD\n\n,\n\n3. JUDr. M\n\nZ\n\n, 8. JUDr. V\n\nF\n\n,\n\n4.\n\nJUDr.\n\n. Náhradníci: 6. JUDr. Z\n\nĎ\n\nP\n\n.\n\n, 9. JUDr. A\n\nP\n\nA\n\nS\nM\n\n,\n,\n\n, 7. JUDr. B\n\nNálezom Ústavného súdu SR z 18. októbra 2011 bol rozsudok Najvyššieho súdu SR\nz 30. novembra 2008, sp. zn. 1 M ObdoV 22/2008 zrušený a vec bola Najvyššiemu súdu SR\nvrátená na ďalšie konanie.\n\n19\n\nPo zrušení veci ústavným súdom je vec na najvyššom súde vedená pod sp. zn.\n1 M ObdoV 13/2011 a (druhýkrát) napadla na Najvyšší súd SR 22. novembra 2011. V tomto\nčase senát Najvyššieho súdu SR v pôvodnom zložení už neexistoval, lebo:\nJUDr. F\n\nod 1. 1. 2009 skončila výkon funkcie sudcu a nadobudla nárok\n\nna starobný dôchodok, jej náhradníčkou v senáte O - V sa preto stala podľa Rozvrhu práce\nNajvyššieho súdu SR na rok 2008 (O - V) JUDr. Ď\nJUDr. P\n\nD\n\n(prvá náhradníčka senátu O - V).\n\ndňa 31. 7. 2013 skončil výkon funkcie sudcu a nadobudol nárok\n\nna starobný dôchodok, jeho náhradníčkou v senáte O - V sa preto stala podľa Rozvrhu\npráce Najvyššieho súdu SR na rok 2008 (O-V) JUDr. A\n\nP\n\n(ďalšia náhradníčka\n\nsenátu O - V - uvedená pod bodom 9). Náhradníčky uvedené pod bodom 7. a 8. JUDr.\nB\n\nM\n\n, JUDr. V\n\nP\n\n, sú totiž zo zákona vylúčené z prejednávania\n\na rozhodovania predmetnej veci, keďže ide o sudkyne, ktoré predmetnú vec rozhodovali\nna súde nižšieho stupňa (§ 14 ods. 2 O. s. p.).\nPodľa názoru Ústavného súdu ÚS vysloveného v Náleze sp. zn. III. ÚS 212/2011\nz 18. októbra 2011 „Za senát zložený zo zákonných sudcov možno považovať len senát\nzložený zo sudcov príslušného súdu, ktorí tvorili tento senát v čase pridelenia veci. Ústavnej\nzásade neodňateľnosti zákonného sudcu, ktorá vyplýva zo základného práva na zákonného\nsudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, nezodpovedá prípad, ak zákonní sudcovia senátu, ktorému\nbola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie, boli zmenení bez splnenia zákonných\npredpokladov na vykonanie takýchto zmien neskoršie vydaným rozvrhom práce ako\nriadiacim aktom predsedu súdu (prípade jeho zmenami a doplneniami). K zmene v zložení\nsenátov vo veciach už pridelených na prerokovanie a rozhodnutie by malo dochádzať\nzásadne len výnimočne.“\nSo zreteľom na názor ústavného súdu vyslovenom vo vyššie citovanom náleze, bolo\ntreba pri určení ďalších členov senátu z Rozvrhu práce Najvyššieho súdu SR na rok 2008.\nPodľa článku IV. bodu 3, štvrtej časti - Kolégia a senáty NS SR všeobecných ustanovení\nuvedeného rozvrhu práce, osoba zástupcu v päťčlenných senátoch sa určí, pokiaľ nie je\nv osobitnej časti uvedené inak, nasledovne:\na/ predsedu senátu zastupuje v poradí ďalší predseda senátu uvedený v osobitnej\nčasti rozvrhu práce;\n\n20\n\nb/ v prípade, že sa päťčlenný senát nedá zložiť ani zastupovaním stálymi ani\nzastupovaním stálymi náhradníkmi, ďalšieho predsedu senátu alebo člena určí predseda\nNajvyššieho súdu SR a to prípadne aj zo sudcov iného kolégia\nV predmetnej veci, potom, čo JUDr. D\na po zohľadnení skutočnosti, že JUDr. M\n\na JUDr. F\n\nskončili výkon sudcu\n\na JUDr. P\n\n(ako náhradníčky)\n\nsú z prejednávania a rozhodovania veci vylúčené (§ 14 ods. 2 O. s. p.) v senáte O V zostali\nsudcovia\n\nJUDr.\n\na JUDr. P\n\nS\n\n,\n\nJUDr.\n\nM\n\n,\n\nJUDr.\n\nZ\n\n,\n\nJUD.\n\nĎ\n\n.\n\nSo zreteľom na skutočnosť, že JUDr. S\n\nbol uznesením Najvyššieho súdu\n\nSlovenskej republiky z 23. decembra 2014, sp. zn. 5 Ndob 19/2014 z prejednávania\na rozhodovania predmetnej veci vylúčený, v senáte O - V zostali sudcovia JUDr. M\nJUDr. Z\n\n, JUDr. Ď\n\na JUDr. P\n\n,\n\n.\n\nKeďže predmetný senát nie je úplný a nedal sa zložiť ani zastupovaním stálymi\nnáhradníkmi, ďalšieho člena a predsedu senátu určila predsedníčka Najvyššieho súdu SR\nv súlade s ustanovením článku IV. bodu 3, písm. b/ štvrtej časti (Kolégia a senáty NS SR\nvšeobecných ustanovení) uvedeného rozvrhu práce (platného v čase nápadu veci na\nnajvyšší súd) tak, že za ďalšiu členku tohto senátu určila v poradí prvú členku senátu\nobchodnoprávneho kolégia - JUDr. I\n\nI\n\n(siedma časť\n\nkolégium) a za predsedníčku tohto senátu JUDr. Z\n\nĎ\n\nObchodnoprávne\nprvú predsedníčku\n\nsenátu 1 O (siedma časť - Obchodnoprávne kolégium), ktorá nahradila JUDr. F\n\n.\n\nSo zreteľom na to, že chýbajúceho člena senátu bolo možné určiť v zmysle rozvrhu\npráce, neprichádzalo do úvahy jeho určenie náhodným výberom. Preto opatrenie\npodpredsedníčky Najvyššieho súdu SR zo 14. augusta 2014, podľa ktorého sa bol chýbajúci\nčlen senátu nahradený náhodným výberom, stráca účinnosť.»\nÚstavný\n\nsúd\n\nďalej\n\nzistil,\n\nže\n\nopatrením\n\npredsedníčky\n\nnajvyššieho\n\nsúdu\n\nč. Spr 130/2015 zo 6. marca 2015 došlo k zmene opatrenia č. Spr 130/2015\nz 29. januára 2015 tak, že vec vedenú najvyšším súdom pod sp. zn. 1 M Obdo V 13/2011\nprerokuje a rozhodne senát v zložení: JUDr. Z\nJUDr. A\n\nM\n\n členka senátu, JUDr. J\n\nP\n\n členka senátu a JUDr. Ľ\n\nK\n21\n\nZ\n\nĎ\n\n predsedníčka senátu,\n členka senátu, JUDr. A\n\n členka senátu.\n\nV odôvodnení opatrenia predsedníčky najvyššieho súdu zo 6. marca 2015 sa uvádza,\nže „podľa § 14 ods. 2 O. s. p. na súde vyššieho stupňa sú vylúčení i sudcovia, ktorí\nrozhodovali vec na súde nižšieho stupňa, a naopak. To isté platí, ak ide o rozhodovanie\no odvolaní.\nDňa 6. marca 2015 predsedníčka senátu JUDr. Z\n\nĎ\n\noznámila,\n\nže v rámci štúdia predmetného spisu zistila, že v minulosti na vydaní rozhodnutia\nparticipovala aj sudkyňa JUDr. I\n\nI\n\n. Ide o rozhodnutie z 26. apríla 2005,\n\nsp. zn. 2 Obo 63/2005 - 883, ktoré vydal senát v zložení z predsedu JUDr. J\na členov JUDr. A\n\nP\n\na JUDr. I\n\nI\n\nŠ\n\n,\n\n. Menovaná členka senátu\n\nje preto v zmysle citovaného § 14 ods. 2 O. s. p. z prejednávania a rozhodovania veci\nvedenej pod sp. zn. 1 M Obdo V 13/2011, pôvodne vedenej pod sp. zn. 1 MObdo V 22/2008,\nvylúčená. Do senátu bola ustanovená JUDr. Ľ\n\nK\n\n, ktorá v zmysle rozvrhu\n\npráce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok 2008 prichádza do úvahy po\nJUDr. I\n\n.“.\n\nV nadväznosti na už uvedené ústavný súd podčiarkuje, že spôsob prideľovania vecí\npodľa predmetu konania jednotlivým senátom, samosudcom, súdnym úradníkom a notárom\nje vykonávaný v zmysle § 50 a § 51 zákona o súdoch v súlade s rozvrhom práce príslušného\nsúdu vydaným podľa § 52 zákona o súdoch. V nadväznosti na ústavnú a zákonnú úpravu\nupravuje základné právo na zákonného sudcu v podmienkach najvyššieho súdu aj rokovací\nporiadok najvyššieho súdu (sp. zn. Pls 1/2006), podľa ktorého (čl. 38 ods. 1) zákonným\nsudcom na najvyššom súde je sudca, „ktorý vykonáva funkciu sudcu a je určený rozvrhom\npráce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci“ (čl. 38 ods. 1 rokovacieho poriadku\nnajvyššieho súdu). Podľa čl. 38 ods. 2 rokovacieho poriadku najvyššieho súdu „v rámci\nsenátu, ktorý má podľa rozvrhu práce určitú vec prejednať a rozhodnúť, je zákonným\nsudcom každý člen tohto senátu“. Podľa čl. 38 ods. 3 rokovacieho poriadku najvyššieho\nsúdu „namiesto sudcu, ktorý bol v určitej veci pôvodne zákonným sudcom, ale vyskytla\nsa u neho skutočnosť, ktorá podľa osobitného predpisu alebo rozvrhu práce vylučuje\nmožnosť prejednania a rozhodnutia veci týmto sudcom, je zákonným sudcom sudca určený\nv súlade s ustanoveniami rozvrhu práce, ktoré upravujú postup v prípade výskytu takej\n\n22\n\nskutočnosti“. Podľa čl. 38 ods. 4 rokovacieho poriadku najvyššieho súdu „zmenu v osobe\nzákonného sudcu možno vykonať len v súlade s rozvrhom práce“.\nZákon o súdoch nevylučuje prípady vykonania zmien v rozvrhu práce vydanom\nna príslušný kalendárny rok, avšak súčasne ustanovuje právny rámec tohto postupu.\nV okolnostiach prípadu je podstatné posúdenie dôvodu, z akého bol vydaný rozvrh práce\nnajvyššieho súdu na rok 2008 zmenený označenými opatreniami predsedníčky najvyššieho\nsúdu po pridelení veci na jej prerokovanie a rozhodnutie.\nÚstavný súd už vo viacerých svojich doterajších rozhodnutiach vyslovil,\nže za zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy zásadne treba považovať toho, kto bol\nurčený na prerokovávanie veci v súlade s rozvrhom práce súdu. Ak však nastanú okolnosti\nodôvodňujúce presun takto pridelenej veci (resp. agendy) na iného sudcu pre dôvody\nuvedené v právnom predpise, tak aj sudcov, ktorým boli veci následne pridelené, treba\ntakisto považovať za zákonných sudcov podľa čl. 48 ods. 1 ústavy. Postup predsedu súdu\nako orgánu štátnej správy súdov, ktorý je v súlade s ustanoveniami právnym predpisov,\nnemožno preto bez ďalšieho hodnotiť ako porušenie základného práva účastníka súdneho\nkonania podľa čl. 48 ods. 1 ústavy (II. ÚS 87/01, II. ÚS 118/02, III. ÚS 90/02,\nIII. ÚS 295/08, III. ÚS 277/2010).\nPodľa názoru ústavného súdu súčasťou základného práva na zákonného sudcu\nje i zásada prideľovania súdnej agendy a určenia členov senátov na základe pravidiel\nobsiahnutých v rozvrhu práce. Medzi požiadavky kladené na rozvrh práce podľa čl. 48\nods. 1 ústavy patrí tiež predvídateľnosť a transparentnosť obsadenia súdu, resp. senátu\nvrátane zastupovania vo vzťahu k účastníkom konania.\nZo zákonného vymedzenia zákonného sudcu okrem iného vyplýva aj to, že sa zaň\npovažuje každý člen senátu, ktorý bol rozvrhom práce, prípadne jeho dodatkami pridelený\ndo konkrétneho senátu.\n\n23\n\nPo oboznámení sa s príslušnými ustanoveniami rozvrhu práce najvyššieho súdu\n(v relevantnom znení) a opatreniami predsedníčky najvyššieho súdu sp. zn. Spr 130/2015,\nNobs 8/2015 z 29. januára 2015 a sp. zn. Spr 130/2015, Nobs 8/2015 zo 6. marca 2015\nústavný súd konštatuje, že z týchto opatrení zjavne vyplýva dôvod vykonania uvedených\nzmien v rozvrhu práce korešpondujúci ustanoveniam § 50 ods. 2 písm. c), d) a e) zákona\no súdoch, ktorými došlo k nahradeniu zákonných sudcov inými sudcami najvyššieho súdu.\nK zmene v zložení senátu došlo na základe právnej úpravy regulujúcej organizáciu práce\nnajvyššieho súdu. Takýto postup je zákonný, a teda aj súladný s ústavou (resp. listinou).\nPodľa názoru ústavného súdu zmeny v personálnom obsadení senátu najvyššieho súdu\nprerokúvajúceho sťažovateľkinu vec opísaným zákonným pravidlám a záruke základného\npráva na zákonného sudcu zodpovedali.\nK námietke sťažovateľky, že nebola najvyšším súdom informovaná o zmenách\nv zložení zákonného senátu, ústavný súd uvádza, že žiadne ustanovenie právneho predpisu\nneukladá súdu povinnosť oznamovať účastníkom konania osobitne zloženie senátu či\nzmeny v osobe zákonného sudcu na základe zákonom predpokladaných a aprobovaných\ndôvodov. Naopak, účastníci konania a ich zástupcovia majú podľa § 44 ods. 1 zákona\nč. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej aj\n„OSP“) právo nazerať do súdneho spisu a robiť si z neho výpisy, odpisy a fotokópie, alebo\npožiadať súd o ich vyhotovenie. Sťažovateľka tak mala možnosť oboznámiť sa so súdnym\nspisom, ako aj jednotlivými opatreniami najvyššieho súdu vydanými v priebehu konania\nv súlade so zákonom o súdoch a rokovacím poriadkom najvyššieho súdu; toto svoje právo\nvšak sťažovateľka zjavne nevyužila.\nNa základe uvedeného ústavný súd zastáva názor, že namietanými zmenami\nv zložení príslušného senátu najvyššieho súdu, ktorý v konečnom dôsledku rozhodoval\no veci sťažovateľky, nemohlo dôjsť a ani nedošlo k porušeniu sťažovateľkou označeného\nzákladného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny,\na preto v tejto časti odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pri jej\npredbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú.\n\n24\n\n2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu\nz dôvodu nepodania dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku žalovanou\npred podaním podnetu na mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora\nSťažovateľka v druhej časti svojej sťažnosti namieta porušenie základného práva\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré malo spočívať v tom, že najvyšší súd vyslovil\nv posudzovanej veci prípustnosť mimoriadneho dovolania napriek tomu, že žalovaná pred\npodaním podnetu na podanie mimoriadneho dovolania generálnemu prokurátorovi nepodala\n(riadne) dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, a teda nevyčerpala všetky opravné\nprostriedky voči rozsudkom, ktoré boli napadnuté mimoriadnym dovolaním generálneho\nprokurátora.\nUvedený právny záver odôvodňuje sťažovateľka právnym názorom, podľa ktorého\nprípustnosť mimoriadneho dovolania v civilnom konaní je akceptovateľná len\nza podmienky vyčerpania všetkých zákonom dovolených riadnych, ako aj mimoriadnych\nopravných prostriedkov, ktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré mohol účinne\nvyužiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov. Sťažovateľka v tejto súvislosti\nsvoje tvrdenie zakladá aj odkazmi na zjednocujúce stanovisko pléna ústavného súdu\nsp. zn. PLz. ÚS 3/2015 z 18. marca 2015 a na zjednocujúce stanovisko občianskoprávneho\na obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu z 20. októbra 2015.\nSťažovateľka tvrdí, že „sa v konaní pred súdom prvého stupňa a ani v konaní\npred odvolacím súdom žiadne vady nevyskytli. Ani vady procesné, ani vady týkajúce\nsa vecnej stránky a merita veci ... Mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora namieta\nv podstate nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu.“. Podľa názoru\nsťažovateľky\n\nnedostatočné\n\nodôvodnenie\n\nrozhodnutia\n\npredstavuje\n\ndovolací\n\ndôvod\n\npodľa § 237 písm. f) OSP, a teda účastník konania mohol podať vlastné, riadne dovolanie.\nV tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje na právne názory najvyššieho súdu obsiahnuté\nv jeho uznesení sp. zn. 4 Cdo 171/2005 z 27. apríla 2006, ako aj právne názory vyslovené\n\n25\n\nv náleze ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 226/03 z 12. mája 2004, ktoré sa týkali\nporovnateľných vecí.\nPodľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97,\nII. ÚS 81/00) všeobecný súd nemôže porušiť základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 ústavy, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi\npostupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom je zákon č. 99/1963 Zb.\nObčiansky súdny poriadok v znení neskorších právnych predpisov.\nPrávo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy,\nak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže\nkonať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym\nsúdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú\n§ 236 a nasl. OSP. Podmienky prípustnosti riadneho dovolania smerujúceho proti rozsudku\nodvolacieho súdu sú upravené v § 238 OSP. V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti\ndovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu sa v § 237 OSP výslovne uvádza,\nže dovolanie je prípustné len z dôvodov uvedených v § 237 písm. a) až písm. g) OSP.\nDovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 239\nods. 1 a 2 OSP.\nInštitút mimoriadneho dovolania je upravený v § 243e OSP. V zmysle tohto\nzákonného ustanovenia ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka konania,\nosoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí,\nže právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f), a ak to vyžaduje ochrana\npráv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto\nochranu nie je možné dosiahnuť inými právnym prostriedkami, podá proti takémuto\nrozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.\nMimoriadnym\n\ndovolaním\n\nmožno\n\nnapadnúť\n\nza podmienok uvedených v § 243e OSP, ak\na) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237,\n\n26\n\nprávoplatné\n\nrozhodnutie\n\nsúdu\n\nb) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie\nvo veci,\nc) rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.\nVychádzajúc zo svojej doterajšej judikatúry, ústavný súd považuje za potrebné\nuviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania\n(aj konania o mimoriadnom dovolaní), patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho\nsúdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci\nv ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný\nsúd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich\ndo právomoci všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95,\nII. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve\nvšeobecné\n\nsúdy\n\nsú\n\nprimárne\n\nzodpovedné\n\nza\n\nvýklad\n\na\n\naplikáciu\n\nzákonov,\n\nale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00),\npreto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až\nvtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01), alebo všeobecné\nsúdy neposkytnú ochranu označeným základným právam sťažovateľky v súlade\ns ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.\nNa základe uvedených právnych východísk ústavný súd v rozsahu námietky\nsťažovateľky týkajúcej sa prípustnosti mimoriadneho dovolania preskúmal postup\nnajvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 M Obdo V 13/2011 a jeho uznesenie\nz 19. marca 2015.\nV uvedenom konaní najvyšší súd opätovne prerokoval a rozhodol o mimoriadnom\ndovolaní generálneho prokurátora podaného najvyššiemu súdu 2. decembra 2008 proti\nrozsudku krajského súdu sp. zn. 29 Cb 1/2000 z 1. marca 2007 a rozsudku najvyššieho súdu\n(ako odvolacieho súdu) sp. zn. 3 Obo 141/2007 zo 7. augusta 2008 v napadnutej časti,\npôvodne vedeného najvyšším súdom pod sp. zn. 1 M Obdo V 22/2008, po tom, ako ústavný\nsúd nálezom sp. zn. III. ÚS 212/2010 z 18. októbra 2011 v konaní o sťažnosti žalovanej\n\n27\n\nako sťažovateľky napadnutý rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 M Obdo V 22/2008\nz 30. novembra 2010 zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.\nPre záver ústavného súdu, v dôsledku ktorého nálezom sp. zn. III. ÚS 212/2011\nz 18. októbra 2011 zrušil rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 MObdo V 22/2008\nz 30. novembra 2010 boli rozhodujúce zistenia, že žalovanej ako účastníčke súdneho\nkonania „sa súdna ochrana nedostala v zákonom predpokladanej kvalite, pretože vo veci\nneboli použité relevantné právne normy (najmä § 12 ods. 2 zákona o ochranných známkach\na ustanovenia, z ktorých možno dovodiť právo žalobkyne v 1. rade na náhradu škody), resp.\npri právnom posúdení niektorých podstatných otázok boli aplikované nesprávne právne\nnormy (najmä ustanovenia Občianskeho zákonníka o vlastníckom práve na predmet\nduševného vlastníctva). Nielenže v odôvodnení napadnutého rozhodnutia absentujú\nodpovede na relevantné právne otázky nastolené účastníkmi konania (predovšetkým\nsťažovateľkou), ale ústavným súdom bola zistená aj určitá miera rozpornosti najvyšším\nsúdom ustálených právnych záverov. Ústavný súd je toho názoru, že tak zložitý prípad\npo právnej, ako aj skutkovej stránke bol dovolacím súdom posúdený neprimerane\nzjednodušene a formalisticky... Prístup zvolený najvyšším súdom pri formulácii\nodôvodnenia dovolacieho rozsudku v sťažovateľkinej veci sa však prieči zásadám, ktoré sú\nkladené na ústavne konformné odôvodnenie súdnych rozhodnutí. V dôsledku odkazov\nna dôvody formulované dovolateľom či vyjadrenia účastníkov konania v odôvodnení\nrozhodnutia absentujú v konštatovaných názoroch dovolacieho súdu výstižné právne úvahy\na vysvetlenia relevantných skutkových otázok...\nPo vrátení veci na ďalšie konanie bude úlohou najvyššieho súdu vec znova\nprerokovať, v okolnostiach prípadu sa dôsledne vyrovnať s námietkami generálneho\nprokurátora formulovanými v mimoriadnom dovolaní a riadiac sa v ďalšom konaní\nprávnymi názormi ústavného súdu vyslovenými v tomto náleze vec opätovne rozhodnúť\nv senáte zloženom zo zákonných sudcov, rešpektujúc obsah a zmysel všetkých základných\npráv, ktorých porušenie bolo ústavným súdom v doterajšom konaní zistené.“.\nV ďalšom konaní (po vrátení veci ústavným súdom, pozn.) najvyšší súd ako dovolací\nsúd „po zistení, že boli splnené podmienky na podanie mimoriadneho dovolania\n\n28\n\npodľa § 243e O. s. p. vec preskúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a\nods. 1 v spojení s § 243i ods. 2 O. s. p.) a súd viazaný rozsahom a dôvodmi mimoriadneho\ndovolania (§ 242 ods. 1 v spojení s § 243i ods. 2 O. s. p.), ako aj právnym názorom\nústavného súdu, vysloveným v jeho zrušujúcom rozhodnutí, jednomyseľne dospel k záveru,\nže mimoriadne dovolanie je dôvodné“.\nV nadväznosti na citované ústavný súd podčiarkuje, že najvyšší súd ako dovolací súd\nbol vo vzťahu k relevantnej časti napadnutého uznesenia z 19. marca 2015 týkajúcej sa\nposúdenia prípustnosti mimoriadneho dovolania podľa § 243e OSP viazaný záväzným\nprávnym názorom ústavného súdu, a preto bolo jeho povinnosťou zaoberať sa pri svojom\n(opätovnom) rozhodovaní aj touto otázkou, pričom z obsahu napadnutého uznesenia\nvyplýva, že najvyšší súd sa touto otázkou zaoberal a dospel k záveru, že mimoriadne\ndovolanie je v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci prípustné.\nSťažovateľka, odkazujúc na staršiu judikatúru najvyššieho súdu i ústavného súdu,\nzjavne v snahe argumentačne podporiť svoje tvrdenie o prípustnosti (riadneho) dovolania,\na tým aj neprípustnosti mimoriadneho dovolania v posudzovanej veci v sťažnosti prezentuje\nprávny názor, že nedostatočným odôvodnením rozhodnutia sa žalovanej ako účastníčke\nkonania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, čím bola daná prípustnosť\ndovolania podľa § 237 písm. f) OSP. Ústavný súd však zastáva názor, že uvedený právny\nnázor bol následnou judikatúrou najvyššieho súdu, ako aj ústavného súdu a tiež právnou\nteóriou prekonaný.\nOtázka, či nepreskúmateľnosť konania zakladá sťažovateľkou tvrdenú prípustnosť\n(riadneho) dovolania podľa § 237 písm. f) OSP, a teda aj neprípustnosť mimoriadneho\ndovolania, alebo ide len o inú vadu konania, ktorá prípustnosť dovolania nezakladá,\nrezonovala v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu dlhšie obdobie ako otázka zásadného\nprávneho významu.\nPodľa\n\nprávneho\n\nnázoru\n\nnajvyššieho\n\nsúdu\n\nvysloveného\n\nv\n\nuznesení\n\nsp. zn. 3 Cdo 525/2014 z 9. apríla 2015 prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia\n\n29\n\ndovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne\nprávne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f) OSP. Obdobne\nv rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 1 M Obdo 6/2011 z 1. júna 2014 je už tento právny\nnázor považovaný za jeho ustálenú judikatúru (v označenom rozhodnutí sa okrem iného\nuvádza: „Ustálená rozhodovacia prax Najvyššieho súdu SR považuje nedostatočné\nodôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu za vadu konania, ktorá môže zakladať dôvodnosť\ndovolania, nie však jeho prípustnosť podľa § 237 ods. 1 OSP...“, pozn.).\nÚstavný súd už v náleze sp. zn. III. ÚS 551/2012 (posudzujúc ústavnosť uznesenia\nnajvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 135/2012) uviedol, že „sa väčšinovým názorom svojich\nsenátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok\nriadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f) OSP, ale len\ntzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP“. Následne ústavný súd v uznesení\nsp. zn. IV. ÚS 196/2014 z 27. marca 2014 opätovne zaujal stanovisko k tomu, či prípadný\nnedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého uznesenia (ne)zakladá vadu\nkonania podľa § 237 písm. f) OSP, pričom zotrval „na opakovane vyslovenom závere\n(napr. IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 499/2011, IV. ÚS 161/2012) o ústavnej udržateľnosti\nnázoru najvyššieho súdu, podľa ktorého prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia\ndovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne\nprávne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f) OSP“. Súlad\nanalyzovaného právneho názoru najvyššieho súdu s ústavou vyplýva aj z uznesenia\nústavného súdu sp. zn. I. ÚS 287/2014 zo 4. júna 2014.\nInou vadou konania, na ktorú musí dovolací prihliadnuť aj vtedy, ak nie je v dovolaní\nnamietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne uvedených v § 237 OSP\nnezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Vada tejto povahy je síce relevantným dovolacím\ndôvodom, ktorý možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní, sama osebe (i keby k nej\nskutočne došlo) ale prípustnosť dovolania nezakladá. Či už teda konanie, v ktorom bolo\nvydané napadnuté rozhodnutie, bolo, alebo nebolo postihnuté procesnou vadou v zmysle\n§ 241 ods. 2 písm. b) OSP, nejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania.\n\n30\n\nZo znenia stanoviska pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 3/2015 z 18. marca 2015,\nako aj zo znenia § 243e ods. 1 OSP jednoznačne vyplýva, že aj keď prípustnosť\nmimoriadneho dovolania je akceptovateľná len za podmienky vyčerpania všetkých\nprávnych prostriedkov, je v súlade s jeho účelom (spočívajúcim v odstránení nezákonnosti,\nktorej sa dopustil súd v občianskom súdnom konaní, a tým aj zabezpečením ochrany\núčastníka pred dôsledkami nespravodlivého procesu, pozn.), aby predpokladom prípustnosti\nmimoriadneho dovolania boli len také právne prostriedky, ktoré sú zákonom dovolené,\núčastník ich má k dispozícii a predstavujú z materiálneho hľadiska efektívny prostriedok\nnápravy.\nV posudzovanej veci sa podľa názoru ústavného súdu nedala účinná ochrana práv\nžalovanej dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, keďže dovolanie nebolo prípustné,\na teda nepredstavovalo opravný prostriedok, ktorý bol žalovanej k dispozícii a ktorý mohla\núčinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov.\nVzhľadom na uvedené nemožno podľa názoru ústavného súdu dospieť k záveru,\nže by napadnutým uznesením najvyššieho súdu v rozsahu námietky sťažovateľky\n[o prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) OSP, a tým neprípustnosti mimoriadneho\ndovolania] došlo k porušeniu ňou označeného základného práva na súdnu ochranu podľa\nčl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,\na preto aj v tejto časti sťažnosť pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2\nzákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\n3. K námietke porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením\nnajvyššieho súdu sp. zn. 1 M Obdo V 13/2011 z 19. marca 2015 z dôvodu\nnezlučiteľnosti\n\ninštitútu\n\nmimoriadneho\n\ndovolania\n\ns\n\naktuálnou\n\njudikatúrou\n\nEurópskeho súdu pre ľudské práva\nV tretej (záverečnej) časti sťažnosti sťažovateľka po stručnej analýze niektorých\nrozhodnutí ESĽP konštatuje, že „(napadnuté, pozn.) uznesenie najvyššieho súdu\nneprípustne spochybňuje právoplatné rozhodnutie súdu. Podanie dovolania bolo výlučne na\n\n31\n\núvahe generálneho prokurátora, čo je takisto neprípustné. Najvyšší súd neoprávnene\nzasiahol do princípu právnej istoty...“. Z argumentácie sťažovateľky sa dá vyvodiť jej\nprávny názor o nezlučiteľnosti inštitútu mimoriadneho dovolania s princípom právnej istoty\na právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý odvodzuje\nvýlučne poukazom na niektoré aktuálne rozhodnutia ESĽP v porovnateľných právnych\nveciach.\nPodľa názoru ústavného súdu je táto časť sťažnosti nedostatočne odôvodnená,\npretože neobsahuje argumentáciu konkretizovanú na napadnuté uznesenie, s ktorou by sa\ndalo polemizovať, resp. oponovať jej konkrétnymi argumentmi. Ak sa sťažovateľka\nvo svojej argumentácii obmedzuje na skrátený a zjednodušený prehľad aktuálnej judikatúry\nESĽP, v ktorých tento súd vyslovil právny názor o neprípustnosti prieskumu právoplatných\nrozhodnutí na základe mimoriadnych opravných prostriedkov a všeobecnú argumentáciu\n(„Európsky súd už roky poukazuje na rozpor inštitútu mimoriadneho dovolania\ns dohovorom a všeobecnými právnymi zásadami, najvyšší súd však tieto rozhodnutia\nostentatívne ignoruje...“), pričom neuvádza konkrétnejšie dôvody, pre ktoré by mali byť\ntieto právne názory aplikovateľné aj na napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, tak je zložité\nidentifikovať príčinnú súvislosť medzi touto časťou argumentácie sťažovateľky, ktorá\nvyúsťuje do záveru o porušení jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a napadnutým\nuznesením najvyššieho súdu.\nVo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky ale ústavný súd považuje za kľúčové to,\nže ide o námietku, ktorá predstavuje vo svojej podstate námietku nesúladu inštitútu\nmimoriadneho dovolania upraveného v Občianskom súdnom poriadku, ktorý je platnou\nsúčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky, s čl. 6 ods. 1 dohovoru, teda jeho\nnesúladu s medzinárodnou zmluvou, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola\nvyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, t. j. ide zjavne o námietku, o ktorej je ústavný\nsúd oprávnený meritórne rozhodnúť len v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 15\nods. 1 ústavy.\n\n32\n\nVychádzajúc z uvedeného, ústavný súd považuje za potrebné poukázať na právny\nnázor vyplývajúci z jeho ustálenej judikatúry, podľa ktorého každé konanie pred ústavným\nsúdom „... možno začať len ako samostatné konanie a len na návrh oprávnených subjektov,\na preto žiadne z nich nemôže tvoriť súčasť iného druhu konania pred ústavným súdom\na na základe jeho vlastného rozhodnutia. Ústavná a zákonná úprava konaní pred ústavným\nsúdom ich preto koncipuje výlučne ako samostatné konania a nepripúšťa možnosť\nuskutočniť ich aj v rámci a ako súčasť iného druhu konania (konaní) pred ústavným súdom“\n(II. ÚS 66/01, tiež II. ÚS 184/03, III. ÚS 184/06, IV. ÚS 314/07). Z citovaného okrem iného\nvyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemôže ústavný súd uplatniť\nprávomoc, ktorou disponuje v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1\nústavy. Záver vyplývajúci z citovaného právneho názoru má nesporne aj ústavnú relevanciu,\na to zvlášť v prípadoch, ak by sa v konaní, ktoré patrí v zmysle čl. 131 ods. 2 ústavy\ndo pôsobnosti senátu ústavného súdu, mala uplatniť právomoc, ktorú ústava zveruje\ndo pôsobnosti pléna (čl. 131 ods. 1 ústavy), čo je aj prípad sťažovateľky. Aj ústavný súd\nje totiž viazaný čl. 2 ods. 2 ústavy, a preto si senát ústavného súdu nemôže v rozpore\ns ústavnou úpravou atrahovať právomoc pléna ústavného súdu, a to ani vtedy,\nak by to v okolnostiach prípadu mohlo byť v prospech ochrany základných práv a slobôd\n(porovnaj IV. ÚS 50/2010).\nUvedený argument už sám osebe postačuje na to, aby ústavný súd tretiu námietku\nsťažovateľky označil ako takú, ktorú nie je ratione materiae oprávnený v konaní o sťažnosti\npodľa čl. 127 ods. 1 ústavy preskúmať, čo predstavuje v zmysle § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde dôvod na odmietnutie sťažnosti pre nedostatok právomoci ústavného súdu\nna jej prerokovanie.\nPodľa názoru ústavného súdu je ale táto časť argumentácie sťažovateľky aj zjavne\nneopodstatnená, keďže z aktuálnej judikatúry ESĽP nemožno vyvodiť jednoznačný záver\no nezlučiteľnosti inštitútu mimoriadneho dovolania upraveného v právnom poriadku\nSlovenskej republiky s čl. 6 ods. 1 dohovoru. Na podporu tohto záveru ústavný súd\n(obdobne ako sťažovateľka bez hlbšej analýzy, pozn.) poukazuje na relevantné časti\nodôvodnení tých rozhodnutí ESĽP smerujúcich proti Slovenskej republike, ktorými\n\n33\n\nvo všeobecnosti argumentuje sťažovateľka (ústavný súd usudzuje, že v čase podania\nsťažnosti sťažovateľka ešte nemusela mať k dispozícii ich text, pozn.).\nV rozsudku DRAFT-OVA, a. s., proti Slovenskej republike z 9. 6. 2015\nv nadväznosti na skutočnosť, že časť predmetnej sťažnosti (sťažnosť č. 72493/10)\nsmerovala proti samotnej existencii inštitútu mimoriadneho dovolania, ESĽP uviedol, že\n„jeho úlohou v konaní o sťažnosti podľa čl. 34 Dohovoru je preskúmanie konkrétnej veci\na nie kontrola in abstracto, teda preskúmanie vnútroštátnej právnej úpravy. Čl. 34\nDohovoru neposkytuje individuálnym osobám právny prostriedok, ktorý by mal povahu\nactio popularis... Pokiaľ však sťažovateľka namieta existujúci právny rámec in abstracto,\ntáto časť sťažnosti nie je rationae personae v súlade s ustanoveniami Dohovoru a musí byť\nodmietnutá v súlade s čl. 35 ods. 3 a 4 Dohovoru.“.\nRovnako ako vo veci DRAFT-OVA, a. s., proti Slovenskej republike, aj vo veci\nCOMPCAR, s. r. o., proti Slovenskej republike (rozsudok z 9. 6. 2015) ESĽP v súlade\nso svojou ustálenou judikatúrou týkajúcou sa porušenia princípu právnej istoty spôsobeného\nzrušením právoplatných súdnych rozhodnutí v súkromnoprávnych sporoch na základe\nmimoriadnych opravných prostriedkov okrem iného uviedol, že „- odklon od tohto princípu\n(princípu právnej istoty, pozn.) je odôvodnený iba v prípade, keď sa vyskytnú okolnosti\npodstatného a naliehavého charakteru. Právomoc vyšších súdov zrušovať alebo meniť\nprávoplatné a záväzné súdne rozhodnutia by mala byť vykonávaná na účely nápravy\nzákladných vád. Táto právomoc musí byť vykonávaná tak, aby bola v čo najvyššej možnej\nmiere dodržaná spravodlivá rovnováha medzi záujmami jednotlivca a potrebou zabezpečiť\nefektívnosť súdneho systému\n- Relevantné úvahy, ktoré je potrebné v tejto súvislosti vziať do úvahy, zahŕňajú\nnajmä účinok obnovy a akéhokoľvek následného konania na individuálnu situáciu\nsťažovateľa, a či obnova bola na vlastnú žiadosť sťažovateľa; dôvody, pre ktoré\nvnútroštátne orgány zmenili rozsudok v sťažovateľovom prípade\n- ... princíp právnej istoty môže byť daný bokom iba za účelom zaistenia opravy\nzákladných vád alebo justičných omylov...“.\n\n34\n\nZ citovaného sa dá zjavne vyvodiť, že ESĽP nepovažuje inštitút mimoriadneho\ndovolania paušálne za nezlučiteľný s čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže zásah do princípu právnej\nistoty pripúšťa a považuje za súladný s čl. 6 ods. 1 dohovoru vtedy, ak je to v záujme\nnapravenia podstatných vád napadnutého konania, resp. rozhodnutia, či justičných omylov.\nAj v tomto rozhodnutí ESĽP sťažnosť v časti namierenej proti inštitútu mimoriadneho\ndovolania in abstracto vyhlásil za neprijateľnú.\nZ porovnateľných rozhodnutí ESĽP z ostatného obdobia sa dá podľa názoru\nústavného súdu vyvodiť záver, že ESĽP nevylučuje prípustnosť zrušovania právoplatných\nrozhodnutí súdov na základe mimoriadnych opravných prostriedkov, t. j. in abstracto\nnepovažuje inštitút mimoriadneho dovolania za neprípustný, ale naopak, vo viacerých\nďalších svojich rozhodnutiach pripúšťa potrebu prielomu do res iudicata s ohľadom\nna konkrétne okolnosti zrušovaného právoplatného rozhodnutia (napr. Sutyazhnik\nproti Rusku, rozsudok z 23. 7. 2009).\nV judikatúre ústavného súdu sa stabilizoval právny názor, podľa ktorého mimoriadne\ndovolanie predstavuje výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia vyjadreného jeho\nprávoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je účel mimoriadneho opravného prostriedku,\nktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť\nsúdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch. Uvedený účel môže mimoriadne\ndovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá akceptovateľnosti jeho právnej úpravy;\njedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne prostriedky nápravy\npochybení\n\nvytýkaných\n\nv\n\nmimoriadnom\n\ndovolaní.\n\nRešpektovanie\n\ntýchto\n\nkritérií\n\nje nevyhnutné z hľadiska princípov právneho štátu (čl. 1 ústavy), ako aj z hľadiska práva\nna súdnu ochranu (čl. 46 ústavy) a práva na spravodlivé súdne konanie v súlade s hodnotami\nzaručenými čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. PL. ÚS 57/99, II. ÚS 185/09, II. ÚS 280/2010,\nIII. ÚS 35/2014).\nČlánok 46 ods. 1 ústavy zaručuje každému právo domáhať sa ochrany svojho práva\nzákonom ustanoveným postupom pred súdom alebo iným orgánom. Ústavný súd však\nvo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že obsahom tohto práva je právo účastníka, aby\n\n35\n\nsa v jeho veci rozhodovalo podľa platnej a účinnej právnej normy, ktorá má základ\nv právnom poriadku Slovenskej republiky (m. m. IV. ÚS 77/02). Právnymi prostriedkami na\npresadenie požiadavky ústavnosti a zákonnosti v súdnom konaní sú okrem iného opravné\nprostriedky, pričom čl. 46 ods. 1 ústavy garantuje ochranu aj právu na opravný prostriedok\n(napr. I. ÚS 53/96), a to vrátane tých opravných prostriedkov, ktoré možno uplatniť až proti\nprávoplatným rozhodnutiam (teda tzv. mimoriadnych opravných prostriedkov), medzi ktoré\nsa zaraďuje i mimoriadne dovolanie upravené v Občianskom súdnom poriadku\n(m. m. I. ÚS 178/08).\nNa druhej strane však ústavný súd už v rozhodnutí sp. zn. PL. ÚS 43/95 označil\ninštitút právoplatnosti súdnych rozhodnutí za jeden zo základných prvkov právneho štátu\na za zákonný výraz naplnenia jeho požiadaviek. Súčasne ústavný súd obmedzil prípustnosť\nzásahov do právoplatných rozhodnutí len na základe zákona a z dôvodov, ktoré\nsú významnejšie než je záujem štátu na právnej istote a stabilite súdnych rozhodnutí.\nV rozhodnutí sp. zn. PL. ÚS 38/99 ústavný súd na tomto názore zotrval a doplnil, že právnu\nistotu vytvorenú nezmeniteľnosťou súdnych rozhodnutí treba považovať za súčasť\nzákladného práva na súdnu ochranu. To samo osebe nevylučuje existenciu mimoriadnych\nopravných prostriedkov, ktorými možno napadnúť aj právoplatné rozhodnutie všeobecného\nsúdu a na základe ktorého môže dôjsť k zmene alebo zrušeniu takéhoto rozhodnutia. Práve\nnaopak, jednostranná preferencia záujmu na nezmeniteľnosti a záväznosti súdneho\nrozhodnutia by mohla mať veľmi významné negatívne dôsledky. Vo veľkej miere by sa\ntotiž oslabila dôvera vo vecnú správnosť a spravodlivosť rozhodovania súdov (pozri § 1\nOSP). Je však úlohou zákonodarcu vymedziť rozsah rozhodnutí napadnuteľných\nmimoriadnymi opravnými prostriedkami a dôvody ich napadnutia, ktoré sa musia obmedziť\niba na najzávažnejšie pochybenia v procese alebo v rozhodnutí (k tomu pozri\nPL. ÚS 57/99).\nSnaha presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť konečného meritórneho rozhodnutia\nvyneseného v občianskom súdnom konaní bez ohľadu na nezmeniteľnosť a záväznosť\nsúdneho rozhodnutia je legitímna v okamihu, keď sa v konaní alebo v rozhodnutí vyskytnú\ntaké pochybenia, ktoré sú v príkrom rozpore s ústavnými princípmi platiacimi v civilnom\n\n36\n\nprocese, pričom tieto pochybenia nie sú riešiteľné inak, než použitím mimoriadneho\nopravného prostriedku (stanovisko pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 3/2015\nz 18. marca 2015).\nV nadväznosti na uvedené je nezastupiteľnou úlohou zákonodarcu (vychádzajúc\nz čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy) vyvážiť a zabezpečiť praktický „súzvuk“ viacerých\nústavou garantovaných práv, ktoré možno vyvodiť z ustanovenia čl. 46 ods. 1 ústavy,\na to práva na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy na jednej strane a práva\nna právnu istotu založenú síce (objektívne) nesprávnym, ale predsa právoplatným súdnym\nrozhodnutím. K najväčšiemu napätiu medzi týmito požiadavkami dochádza v dôsledku\ntoho, že mimoriadne opravné prostriedky sú založené na tzv. kasačnom princípe.\nDôsledkom kasácie je totiž na jednej strane zrušenie už raz právoplatného rozhodnutia, teda\nodstránenie vytvoreného stavu právnej istoty, avšak bez toho, aby bol súčasne\n(bezprostredne) nahradený stavom novej právnej istoty v podobe nového (konečného\na právoplatného) súdneho rozhodnutia. Z ústavnej požiadavky zabezpečenia práva\nna prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy tak\npre zákonodarcu vyplýva pozitívny záväzok, aby v prípade, že zavedie tzv. kasačný systém\npri rozhodovaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch, zabezpečil efektívny vplyv\nkasačného rozhodnutia na ďalšie konanie tak, aby mohlo čo najrýchlejšie smerovať\nk odstráneniu obnoveného stavu právnej neistoty takým spôsobom, aby už nebol potrebný\nopätovný zásah vyššieho súdu na základe ďalšieho mimoriadneho opravného prostriedku.\nProstriedkami takého efektívneho vplyvu je najmä záväznosť vyslovených právnych\nnázorov v kasačnom rozhodnutí pre súdy, ktoré majú o veci znova alebo ďalej konať.\nÚloha\n\nvyvažovať\n\nzáujem\n\nna\n\nsprávnosti\n\n(ústavnosti)\n\nsúdnych\n\nrozhodnutí\n\na nastoľovaní a zachovávaní právnej istoty zhmotnenej do právoplatných súdnych\nrozhodnutí patrí primárne zákonodarcovi (m. m. PL. ÚS 43/95), ktorý reguluje procesné\nnásledky vyhovenia mimoriadnemu opravnému prostriedku. Úlohou súdov, ktoré sú\npri rozhodovaní v zmysle čl. 144 ods. 1 ústavy viazané zákonom, je pohybovať sa v tomto\nzákonnom rámci, a tým zabezpečovať právo účastníkov na súdnu ochranu „postupom\nustanoveným zákonom“ v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy. Požiadavky vyslovené v citovanej\n\n37\n\njudikatúre ústavného súdu boli síce adresované v prvom rade zákonodarcovi,\nno podľa názoru ústavného súdu sú použiteľné a záväzné i pre všeobecný súd aplikujúci\nzákonné ustanovenia o mimoriadnom opravnom prostriedku. Všeobecný súd je tak povinný\nvykladať ustanovenia o mimoriadnych opravných prostriedkov práve v duchu toho,\nčo vyjadruje „mimoriadnosť“ opravných prostriedkov, t. j. usilovať o rovnováhu medzi\nprávnou istotou nastolenou (napadnutým) právoplatným rozhodnutím a záujmom\núčastníkov a v neposlednom rade aj spoločnosti na správnosti súdnych rozhodnutí\na zabezpečení ústavných práv účastníkov v konaní, ktoré vydaniu rozhodnutia predchádza.\nTáto požiadavka vedie k záveru, že ustanovenia o prípustnosti a dôvodnosti\nmimoriadneho opravného prostriedku by sa mali vykladať v zásade vždy „reštriktívne“.\nUprednostňovanie reštriktívneho výkladu by totiž znamenalo priznať „v pochybnostiach“\no výklade vždy prednosť zachovaniu právnej istoty v podobe právoplatného rozhodnutia\nna úkor jeho správnosti (najmä zákonnosti), hoci z už podaného výkladu vyplýva,\nže zmyslom úpravy mimoriadnych opravných prostriedkov je práve vyrovnávanie týchto\nústavných požiadaviek, ktoré vyplývajú z čl. 46 ods. 1 ústavy. Úlohou všeobecného súdu\nje však pri výklade jednotlivých právnych noriem upravujúcich prípustnosť a dôvodnosť\nmimoriadneho opravného prostriedku (ako napokon pri výklade všetkých právnych noriem)\nvykladať ich vždy s ohľadom na účel (telos), ktorému majú podľa prejavenej a poznateľnej\nvôle zákonodarcu slúžiť, a v súlade so systematikou zákonodarcom vymedzených dôvodov\nmimoriadneho opravného prostriedku. Splnenie podmienok konania o mimoriadnom\nopravnom prostriedku, ako aj naplnenie určitého dovolacieho dôvodu je súd povinný\nvyčerpávajúco odôvodniť (m. m. II. ÚS 58/2010, tiež I. ÚS 252/05). Ďalej je súd povinný\nv prípade, že na základe mimoriadneho opravného prostriedku dospeje k záveru,\nže podmienky jeho prípustnosti a dôvodnosti sú splnené a že treba prelomiť napadnuté\n(právoplatné) súdne rozhodnutie, využiť dostupné procesné prostriedky na to, aby takto\nodstránený stav právnej istoty buď okamžite nahradil „novou“ právnou istotou v podobe\nnového meritórneho rozhodnutia, alebo aby nižšie súdy pre ďalšie konanie zaviazal natoľko\njednoznačným právnym názorom, aby bolo v ďalšom konaní možné čo najrýchlejšie\ndospieť k novému (právoplatnému) rozhodnutiu, o ktorom bude možné rozumne\n\n38\n\npredpokladať, že bude v súlade s právnym názorom súdu, ktorý o mimoriadnom opravnom\nprostriedku rozhodoval.\nZ čl. 46 ods. 1 ústavy potom možno vyvodiť právo účastníka nebyť bez splnenia\nzákonných predpokladov prípustnosti mimoriadneho opravného prostriedku vystavený\núčinkom pre neho nepriaznivého rozhodnutia v opravnom konaní (II. ÚS 172/03). Inými\nslovami, čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje právnu istotu vyjadrenú právoplatnosťou\na nezmeniteľnosťou súdnych rozhodnutí, do ktorej nemožno zasiahnuť rozhodnutím\no mimoriadnom opravnom prostriedku bez splnenia „postupu ustanoveného zákonom“,\nnielen ako objektívny ústavný príkaz, ale aj ako ústavne chránené verejné subjektívne\n(t. j. základné) právo, ktorého porušenie možno namietať aj sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1\nústavy.\nPo preskúmaní napadnutého uznesenia a príslušnej dokumentácie ústavný súd\nkonštatuje, že najvyšší súd uvedené požiadavky na preskúmanie právoplatných rozhodnutí\nprimerane zohľadnil aj vo veci sťažovateľky. Navyše ústavný súd zdôrazňuje,\nže skutočnosť, že rozsudky napadnuté mimoriadnym dovolaním trpeli závažnými\nnedostatkami, indikoval už ústavný súd vo svojom náleze sp. zn. III. ÚS 212/2011\nz 18. októbra 2011, ktorým bolo zrušené pôvodné rozhodnutie o mimoriadnom dovolaní,\npričom ústavný súd nemá v súvislosti so sťažnosťou sťažovateľky dôvod spochybňovať\nsvojej predchádzajúce rozhodnutie. V ďalšom priebehu konania najvyšší súd viazaný\nzáväzným právnym názorom vysloveným ústavným súdom v jeho náleze, zaoberajúc sa\nkaždou námietkou generálneho prokurátora, dospel k záveru, že „rozhodnutie súdu prvého\nstupňa i odvolacieho súdu vychádza z nedostatočne a nesprávne zisteného skutkového\nstavu, preto podľa ustanovenia § 243b ods. 2 a 3 O. s. p. v spojení s § 243i ods. 2 O. s. p.\nrozsudok súdu prvého stupňa, ako aj rozsudok odvolacieho súdu v ich napadnutých častiach\n(predmetom dovolacieho konania boli žalobou uplatnené nároky, ktorým súdy nižších\nstupňov vyhoveli) zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie\nkonanie.“.\n\n39\n\nNad rámec citovaného ústavný súd predovšetkým vzhľadom na skutočnosť,\nže sťažovateľka\n\nsvoje\n\nvecné\n\nvýhrady\n\nproti\n\nnámietkam\n\ngenerálneho\n\nprokurátora\n\nobsiahnutým v jeho mimoriadnym dovolaním a spôsobu, ako sa s nimi vysporiadal najvyšší\nsúd v napadnutom uznesení, nekonkretizovala, nepovažuje za potrebné podrobiť napadnuté\nuznesenie hĺbkovej vecnej analýze o to viac, že táto by vo všeobecnosti nezodpovedala jeho\nústavnému postaveniu a úlohám, ktoré plní pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127\nods. 1 ústavy.\nZ argumentácie sťažovateľky obsiahnutej v tejto časti sťažnosti nijako nevyplýva,\nz akých konkrétnych dôvodov by malo byť napadnuté uznesenie najvyššieho súdu\nneakceptovateľné a neudržateľné z hľadísk záruk obsiahnutých v čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nZ obsahu sťažnosti možno vyvodiť len paušálne spochybnenie mimoriadneho dovolania\nako inštitútu in abstracto, čo ústavný súd považuje za nedostatočné na to, aby len\nna základe takejto argumentácie dospel po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie\nk záveru o porušení práva sťažovateľky garantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nNa základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25\nods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť v časti týkajúcej sa námietky nezlučiteľnosti\ninštitútu mimoriadneho dovolania s čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu nedostatku svojej\nprávomoci, ako aj z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.\nVzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu\nzaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnosti.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 11. februára 2016\n\n40", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "sudca-zákonný", "dovolanie", "mimoriadne dovolanie", "právna istota-predvídateľnosť práva"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:0be79bd2-80c7-44b9-b858-c155c7808010", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:1.US.590.2014.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 590/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 590/2014 z 1. 4. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-04-01", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.590.2014.1"}, {"guid": "ussr:45f5571a-5a8b-463e-bfe1-08bd421d7d1e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:PLz.US.3.2015.1", "spisova_znacka": "PLz. ÚS 3/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. ÚS 3/2015 z 18. 3. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-03-18", "citacie_n": 67, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:PLz.US.3.2015.1"}, {"guid": "ussr:e96c19d0-d83f-4ae3-8ebb-358807f3cf2c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 35/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 35/2014 z 17. 6. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-06-17", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e96c19d0-d83f-4ae3-8ebb-358807f3cf2c"}, {"guid": "ussr:ac91faef-f7e8-4f52-9f0a-b6d3098a297f", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 287/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 287/2014 z 4. 6. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-06-04", "citacie_n": 40, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ac91faef-f7e8-4f52-9f0a-b6d3098a297f"}, {"guid": "ussr:7286c173-ddb8-4994-81d0-261416257e91", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 196/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 196/2014 z 27. 3. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-03-27", "citacie_n": 284, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7286c173-ddb8-4994-81d0-261416257e91"}, {"guid": "ussr:41d3133b-7619-4640-9854-a9f535e3dd1a", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 551/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 551/2012 z 30. 1. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-01-30", "citacie_n": 280, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:41d3133b-7619-4640-9854-a9f535e3dd1a"}, {"guid": "ussr:131dd7c8-8cf4-4dbb-bb48-07841af678ed", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 161/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 161/2012 z 22. 3. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-03-22", "citacie_n": 236, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:131dd7c8-8cf4-4dbb-bb48-07841af678ed"}, {"guid": "ussr:73f225b7-0320-4a21-a5b1-85583ca64722", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 499/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 499/2011 z 22. 11. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-11-22", "citacie_n": 800, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:73f225b7-0320-4a21-a5b1-85583ca64722"}, {"guid": "ussr:9d2a82a2-9c97-41ef-8ceb-0f05121074e4", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 481/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 481/2011 z 10. 11. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-11-10", "citacie_n": 423, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9d2a82a2-9c97-41ef-8ceb-0f05121074e4"}, {"guid": "ussr:e52a4067-2e95-416d-a16d-f81049e656a6", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 212/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 212/2011 z 18. 10. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-10-18", "citacie_n": 176, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e52a4067-2e95-416d-a16d-f81049e656a6"}, {"guid": "ussr:b5035a4c-efc8-4ca1-aa0a-ae30d65e6502", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 116/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 116/2011 z 9. 6. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-06-09", "citacie_n": 60, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b5035a4c-efc8-4ca1-aa0a-ae30d65e6502"}, {"guid": "ussr:71985fdf-d49b-4a36-b6d0-2531b425cd78", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 277/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 277/2010 z 16. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-16", "citacie_n": 16, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:71985fdf-d49b-4a36-b6d0-2531b425cd78"}, {"guid": "ussr:ed7183f0-7e2a-404b-b813-afda8cb9adb7", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 212/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 212/2010 z 5. 10. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-10-05", "citacie_n": 24, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ed7183f0-7e2a-404b-b813-afda8cb9adb7"}, {"guid": "ussr:2ff4f968-b6bb-48ca-860f-23b6c23d03f5", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 58/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 58/2010 z 9. 9. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-09-09", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2ff4f968-b6bb-48ca-860f-23b6c23d03f5"}, {"guid": "ussr:ad2555c8-a741-4efb-a8d7-4bbbd2f2d149", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 280/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 280/2010 z 17. 6. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-06-17", "citacie_n": 62, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ad2555c8-a741-4efb-a8d7-4bbbd2f2d149"}, {"guid": "ussr:99328aee-673e-493b-9ffc-4ac6a819aa0c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 50/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 50/2010 z 5. 2. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-02-05", "citacie_n": 72, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:99328aee-673e-493b-9ffc-4ac6a819aa0c"}, {"guid": "ussr:11f883b4-7cb2-49c9-9e72-9cfdb4ecc73f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 27/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 27/2010 z 28. 1. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-01-28", "citacie_n": 671, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:11f883b4-7cb2-49c9-9e72-9cfdb4ecc73f"}, {"guid": "ussr:f5d37e47-c554-4ef2-bd08-f5c9a71d6f9e", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 185/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 185/09 z 12. 11. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-11-12", "citacie_n": 69, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f5d37e47-c554-4ef2-bd08-f5c9a71d6f9e"}, {"guid": "ussr:bcb7fc11-3a36-4c60-8396-5f93995f1960", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 178/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 178/08 z 4. 2. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-02-04", "citacie_n": 27, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bcb7fc11-3a36-4c60-8396-5f93995f1960"}, {"guid": "ussr:65b075b0-36df-4e82-acb3-7170c9d1cd5c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 295/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 295/08 z 24. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-24", "citacie_n": 23, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:65b075b0-36df-4e82-acb3-7170c9d1cd5c"}, {"guid": "ussr:13c038d4-a201-43e5-b3bd-6081a18243d2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 62/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 62/08 z 21. 2. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-02-21", "citacie_n": 1204, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:13c038d4-a201-43e5-b3bd-6081a18243d2"}, {"guid": "ussr:9637ee44-6b6a-4618-b594-29edd22feaaa", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 314/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 314/07 z 6. 12. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-12-06", "citacie_n": 84, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9637ee44-6b6a-4618-b594-29edd22feaaa"}, {"guid": "ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/07 z 17. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-17", "citacie_n": 5043, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98"}, {"guid": "ussr:1beae02e-8891-4e27-9574-902e702573de", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 184/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 184/06 z 20. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-20", "citacie_n": 84, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1beae02e-8891-4e27-9574-902e702573de"}, {"guid": "ussr:48bbb5a3-740a-455f-869e-56bdb5bd2f5a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 252/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 252/05 z 22. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-22", "citacie_n": 318, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:48bbb5a3-740a-455f-869e-56bdb5bd2f5a"}, {"guid": "ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 136/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 136/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 3751, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74"}, {"guid": "ussr:f88b2b38-03bc-4b9a-ba4b-963a038f3a3a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 172/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 172/03 z 27. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-27", "citacie_n": 859, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f88b2b38-03bc-4b9a-ba4b-963a038f3a3a"}, {"guid": "ussr:40b7b57e-ffac-466f-81fa-99c364369685", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 166/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 166/04 z 19. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-19", "citacie_n": 598, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:40b7b57e-ffac-466f-81fa-99c364369685"}, {"guid": "ussr:f1216a42-0929-45b4-a527-85e03d833414", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 226/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 226/03 z 12. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-12", "citacie_n": 1430, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f1216a42-0929-45b4-a527-85e03d833414"}, {"guid": "ussr:e253c2cd-e62e-4230-b320-21e607e2429e", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 184/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 184/03 z 1. 10. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-10-01", "citacie_n": 209, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e253c2cd-e62e-4230-b320-21e607e2429e"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:f5a7bfdb-ec7e-4e03-b3be-3b3790593511", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:1.US.683.2023.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 683/2023", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 683/2023 z 12. 6. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-06-12", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:1.US.683.2023.2"}, {"guid": "ussr:2d72ec36-6cb8-45ec-bb82-dd75ca3d55c0", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:2.US.312.2021.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 312/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 312/2021 z 16. 6. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-06-16", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:2.US.312.2021.1"}, {"guid": "ussr:49234c06-5036-4735-92cd-4c563bd1722a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:4.US.279.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 279/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 279/2018 z 16. 11. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-11-16", "citacie_n": 92, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.279.2018.1"}, {"guid": "ussr:ea91a8b2-0db1-4b59-afba-2ddf5446fd89", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:4.US.592.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 592/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 592/2018 z 15. 11. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-11-15", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.592.2018.1"}, {"guid": "ussr:e77ad1ca-51ec-4c5f-987f-8bc5696cf513", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.450.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 450/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 450/2017 z 20. 9. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-09-20", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.450.2017.1"}, {"guid": "ussr:bd688745-90a6-481e-91f0-88859f4cd423", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.408.2016.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 408/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 408/2016 z 18. 10. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-10-18", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.408.2016.2"}, {"guid": "ussr:ded82985-6dbd-436d-90a8-9b520bbe1b47", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.51.2016.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 51/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 51/2016 z 7. 7. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-07-07", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.51.2016.2"}, {"guid": "b3961617-f3a9-445b-902b-15fced67a467:7d5f0190-c340-4b76-b544-9a525d9e8ca7", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:1011899472.5", "spisova_znacka": "1ObdoV/2/2020", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1ObdoV/2/2020 z 21. 10. 2020", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2020-10-21", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:1011899472.5"}, {"guid": "b3961617-f3a9-445b-902b-15fced67a467:734319cb-984d-4316-b40e-82bcc962efe0", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:1011899472.5", "spisova_znacka": "1ObdoV/2/2020", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1ObdoV/2/2020 z 20. 10. 2020", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2020-10-20", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:1011899472.5"}, {"guid": "e4ded064-aec5-4b49-b298-dee04baaba92:a6e0f99c-9d32-42a8-89b3-13c20a642c79", "ecli": "ECLI:SK:SpSBB:2024:5022200307.1", "spisova_znacka": "ZA-31S/94/2022", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Banskej Bystrici sp. zn. ZA-31S/94/2022 z 20. 3. 2024", "sud": "Správny súd v Banskej Bystrici", "datum_vydania": "2024-03-20", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBB:2024:5022200307.1"}]}