{"guid": "ussr:718a207a-571c-419e-857b-660379a06645", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.75.2016.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 75/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 75/2016 z 7. 7. 2016", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 7. júla 2016, sp. zn. I. ÚS 75/2016, ECLI:SK:USSR:2016:1.US.75.2016.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Marianna Mochnáčová", "sudca_id": 1077, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/marianna-mochnacova-1077", "datum_vydania": "2016-07-07", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené nebolo", "právo porušené nebolo", "právo porušené nebolo", "právo porušené nebolo", "právo porušené nebolo", "právo porušené nebolo", "právo porušené nebolo", "právo porušené nebolo", "právo porušené nebolo", "právo porušené nebolo"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-2", "nazov": "čl. 47 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-47"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "nazov": "čl. 47 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-47"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1976/120/#clanok-14.odsek-1", "nazov": "čl. 14 ods. 1 zákona č. 120/1976 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1976/120/#clanok-14.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/120-1976/clanok-14"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "vyhláška ministra zahraničných vecí č. 120/1976 Zb. čl. 14 ods. 1", "nazov": "vyhláška ministra zahraničných vecí č. 120/1976 Zb. čl. 14 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyvyhláška ministra zahraničných vecí č. 120/1976 Zb. čl. 14 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "vyhláška ministra zahraničných vecí č. 120/1976 Zb. čl. 14 ods. 1", "nazov": "vyhláška ministra zahraničných vecí č. 120/1976 Zb. čl. 14 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyvyhláška ministra zahraničných vecí č. 120/1976 Zb. čl. 14 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-47", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1976/120#clanok-14", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/718a207a-571c-419e-857b-660379a06645", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.75.2016.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.75.2016.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.75.2016.2/text", "citacie_n": 10, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nI. ÚS 75/2016-53\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. júla 2016 v senáte\nzloženom z predsedu Milana Ľalíka, sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Petra Brňáka\nprerokoval prijatú sťažnosť obchodnej spoločnosti SATUR TRAVEL a. s., Miletičova 1,\nBratislava, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Melničák a Semančíková, s. r. o.,\nMiletičova\n\n1,\n\nBratislava,\n\nkonajúcou\n\nprostredníctvom\n\nkonateľov\n\na\n\nadvokátov\n\nMgr. Stanislava Melničáka a JUDr. Martiny Semančíkovej, vo veci namietaného porušenia\nzákladných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, práva\npodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa\nčl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach rozsudkom\nKrajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Co 735/2014 z 18. marca 2015 a uznesením\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 488/2015 z 13. augusta 2015 a takto\nrozhodol:\nZákladné právo obchodnej spoločnosti SATUR TRAVEL a. s. na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na rovné postavenie\núčastníkov súdneho konania podľa čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, právo\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd a právo podľa čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych\na politických právach rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Co 735/2014\n\nz 18. marca\n\n2015\n\na\n\nuznesením\n\nNajvyššieho\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\nsp. zn.\n\n3 Cdo 488/2015 z 13. augusta 2015 p o r u š e n é n e b o l i .\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. decembra\n2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti SATUR TRAVEL a. s., Miletičova 1,\nBratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv\npodľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),\npráva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len\n„dohovor“) a práva podľa čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických\nprávach (ďalej len „medzinárodný pakt“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len\n„krajský súd“) sp. zn. 2 Co 735/2014 z 18. marca 2015 (ďalej len „rozsudok krajského\nsúdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)\nsp. zn. 3 Cdo 488/2015 z 13. augusta 2015 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).\nZo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupovala ako odporca\nv konaní pred Okresným súdom Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) vedenom pod sp. zn.\n17 C 334/2013, v ktorom sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 3 947 € s príslušenstvom,\nktorá má predstavovať cenu zájazdu na Kubu údajne objednaného u sťažovateľky\nna základe zmluvy o obstaraní zájazdu z 19. februára 2013 prostredníctvom provízneho\npredajcu – spoločnosti\n\n, ktorú mal žalobca zaplatiť tomuto\n\nprovíznemu predajcovi. Keďže sťažovateľka nezabezpečila zájazd pre žalobcu a zaplatené\npeňažné prostriedky mu neboli vrátené, žalobca si uplatnil uvedenú sumu v súdnom konaní.\nRozsudkom okresného súdu sp. zn. 17 C 334/2013 z 24. júna 2014 bolo žalobe v celom\nrozsahu vyhovené. Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd svojím rozhodnutím\npotvrdil prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne. Sťažovateľka z dôvodu nesplnenia\nzákonných podmienok podala proti rozsudku krajského súdu dovolanie, ktoré najvyšší súd\nnamietaným uznesením odmietol.\n\n2\n\nSťažovateľka uviedla, že základné dôvody, pre ktoré odmietala žalobcom uplatnený\nnárok a žiadala jeho zamietnutie, možno zhrnúť takto:\n„- ust. § 3 ods. 2 písm. f) Zákona o zájazdoch nezakladá oprávnenie provízneho\npredajcu konať v mene a na účet sťažovateľa (nezakladá zákonné splnomocnenie),\n- provízny predajca nebol oprávnený konať a uzatvárať zmluvy o obstaraní zájazdu\nv mene sťažovateľa, keď na uvedené nebol zo strany sťažovateľa splnomocnený a rovnaké\noprávnenie mu nepriznáva ani platná právna úprava, tzn. provízny predajca nemal či už\nzmluvné splnomocnenie alebo zákonné oprávnenie konať v mene sťažovateľa a uzatvoriť\nzmluvu o obstaraní zájazdu, či akúkoľvek inú zmluvu, a to ani na základe ust. § 3 ods. 2\npísm. d) Zákona o zájazdoch,\n- žalobca nikdy so sťažovateľom neuzavrel Zmluvu o obstaraní zájazdu zo dňa\n19.02.2013, predmetom ktorej by bolo obstaranie zájazdu na Kubu za cenu 3.947,- EUR,\na to ani prostredníctvom provízneho predajcu. Sťažovateľ o takomto zájazde nemal\ninformáciu a prvýkrát sa o tomto zájazde dozvedel až v okamihu, keď si žalobca uplatnil\nnárok na platenie.\n- žalobca uzavrel Zmluvu o obstaraní zájazdu zo dňa 19.12.2013 s províznym\npredajcom, pričom sťažovateľ nie je a ani nikdy nebol subjektom tejto zmluvy a preto z nej\npreňho nevyplývajú žiadne práva a povinnosti,\n- provízny predajca nebol oprávnený konať a prijímať plnenia na účet sťažovateľa,\nkeď na uvedené nebol zo strany sťažovateľa splnomocnený a takéto oprávnenie mu\nnepriznáva ani platná právna úprava, tzn. provízny predajca nemal či už zmluvné\nsplnomocnenie alebo zákonné oprávnenie konať a prijímať plnenie na účet (v prospech)\nsťažovateľa, a to ani na základe ust. § 3 ods. 2 písm. d) Zákona o zájazdoch,\n- žalobca, ktorý na účet provízneho predajcu poukázal sumu 3.947,- EUR, týmto\nneplnil na účet sťažovateľa, resp. v jeho prospech,\n- uplatňovanie si nároku na zaplatenie (vrátenie) ceny zájazdu od sťažovateľa, ako\nsubjektu, ktorý nikdy plnenie od žalobcu neobdržal (a to ani prostredníctvom provízneho\npredajcu) nemá oporu v platnej právnej úprave.“\nUvedenú argumentáciu považuje sťažovateľka za zásadnú a rozhodujúcu, ktorá však\nzostala všeobecnými súdmi konajúcimi v danej veci prehliadaná.\n\n3\n\nSťažovateľka v sťažnosti ďalej uviedla:\n„okresný súd mal za to, že\n• žalobca prostredníctvom provízneho predajcu – spoločnosti\nuzavrel so sťažovateľom Zmluvu o obstaraní zájazdu zo dňa 19.02.2013, na základe\nktorej žalobca riadne a včas uhradil cenu zájazdu, a na základe ktorej bol sťažovateľ\npovinný zabezpečiť objednaný zájazd,\n• sťažovateľ zmluvou o províznom predaji uzavretou s províznym predajcom, tohto\npoveril na sprostredkovanie zájazdov v mene sťažovateľa a preto musí znášať všetky právne\nnásledky plynúce z takéhoto vzťahu,\n• v zmysle ust. § 3 ods. 2 písm. d) Zákona o zájazdoch, osobité splnomocnenie,\nna základe ktorého by provízny predajca ako sprostredkovateľská cestovná kancelária\nmohla účinne uzatvárať zmluvy v mene cestovnej kancelárie sa nevyžaduje, keď toto\noprávnenie pre provízneho predajcu vyplýva priamo zo zákona,\n• ust. čl. III zmluvy o províznom predaji uzavretej medzi sťažovateľom a províznym\npredajcom je ustanovením neplatným podľa § 39 Občianskeho zákonníka, keď je v rozpore\ns ust. § 3 ods. 2 písm. d) Zákona o zájazdoch, v zmysle ktorého sa (podľa názoru súdu)\nzmluvy uzatvárajú v mene cestovnej kancelárie pre ktorú je zájazd sprostredkúvaný,\n• právny dôvod, ktorý pôvodne existoval (a v zmysle ktorého žalobca údajne poskytol\nplnenie) dodatočne odpadol a preto je sťažovateľ povinný vydať bezdôvodné obohatenie.“\nKrajský súd podľa sťažovateľky vyhodnotil zjavne arbitrárne rozhodnutie súdu\nprvého stupňa ako vecne správne, pričom jeho nedostatočné odôvodnenie doplnil o novú,\nprekvapivú argumentáciu, ktorá zo súdneho spisu nevyplývala a ktorá spočívala\nna skutočnosti, že sťažovateľka zrušila žalobcom objednaný zájazd. Sťažovateľka nemá\nvedomosť o tom, na základe akých argumentov krajský súd dospel k záveru o zrušení\nzájazdu sťažovateľkou, pričom s touto skutočnosťou pracuje ako so všeobecne známym\nfaktom. Uvedeným postupom krajského súdu, ktorý vyústil do prekvapivého rozhodnutia,\npodľa sťažovateľky došlo k porušeniu princípu dvojinštančnosti súdneho konania a práva\npredvídateľnosti súdneho rozhodovania.\nRozsudok\n\nkrajského\n\nsúdu\n\nje\n\npodľa\n\nsťažovateľky\n\npoznačený\n\nabsolútnou\n\nnepreskúmateľnosťou, keďže úplne absentuje odôvodnenie záveru krajského súdu o zrušení\n4\n\nzájazdu na Kubu. Nepreskúmateľnosť rozsudku krajského súdu je charakteristická aj\npre ďalšie jeho časti, „najmä sa jedná o záver súdu o\n- údajnom oprávnení provízneho predajcu uzatvoriť zmluvu o obstaraní zájazdu\nv mene cestovnej kancelárie bez zákonného či osobitného zmluvného splnomocnenia,\n- dodatočnom odpadnutí pôvodne existujúceho dôvodu pre poskytnutie finančného\nplnenia (ceny zájazdu),\n- zániku údajne uzavretej zmluvy o obstaraní zájazdu,\n- prijatí plnenia províznym predajcom na účet sťažovateľa bez zákonného\nči zmluvného splnomocnenia,\n- možnosti vymáhania bezdôvodného obohatenia od subjektu, ktorý bezdôvodné\nobohatenie nikdy neprijal...“,\nako aj o chýbajúce vysporiadanie sa so zásadnými argumentmi sťažovateľky.\nSťažovateľka je toho názoru, že skutkové a právne závery krajského súdu sú zjavne\nneodôvodnené, arbitrárne, a preto z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné.\nZa takýto považuje sťažovateľka právny záver krajského súdu, že provízny predajca sa\nautomaticky na základe § 3 ods. 2 písm. d) zákona č. 281/2001 Z. z. o zájazdoch,\npodmienkach podnikania cestovných kancelárií a cestovných agentúr a o zmene a doplnení\nObčianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „zákon o zájazdoch“) sa stal oprávnený na konanie a uzatváranie zmlúv\no obstaraní zájazdu, a to bez osobitného splnomocnenia zo strany sťažovateľky.\nĎalším právnym záverom krajského súdu, ktorý sťažovateľka hodnotí ako arbitrárny,\nje tvrdenie krajského súdu, v zmysle ktorého čl. III zmluvy o províznom predaji uzavretej\nmedzi sťažovateľkou a províznym predajcom je absolútne neplatný z dôvodu jeho\nrozpornosti s § 3 ods. 2 písm. d) zákona o zájazdoch. Podľa sťažovateľky dodržanie postupu\ndojednaného v čl. III zmluvy o províznom predaji províznym predajcom zaručovalo vznik\nriadnej zmluvy o obstaraní zájazdu. Keďže tento postup províznym predajcom dodržaný\nnebol, nedošlo ku vzniku zmluvy o obstaraní zájazdu, a preto sťažovateľke ani nemohli\nvzniknúť žiadne práva a povinnosti z tejto zmluvy. Ustanovenie čl. III zmluvy o províznom\npredaji upravuje postup pri sprostredkovávaní predaja, je ho nutné považovať\nza rozhodujúce ustanovenie, pričom podľa sťažovateľky v plnom rozsahu rešpektuje § 3\n5\n\nods. 2 písm. d) zákona o zájazdoch. V prípade, že by bol akceptovaný názor krajského súdu\no neplatnosti tohto ustanovenia zmluvy, čo sťažovateľka odmieta, potom by bolo\nnevyhnutné ako neplatnú hodnotiť celú zmluvu o províznom predaji. Podľa názoru\nsťažovateľky provízny predajca nekonal v mene a za sťažovateľku, ktorej z tohto dôvodu\nnevznikla žiadna povinnosť. S touto zásadnou námietkou sťažovateľky sa krajský súd\nnevysporiadal, čo zdôrazňuje arbitrárnosť jeho rozhodnutia.\nZa úplne arbitrárny a z ústavného hľadiska neúnosný považuje sťažovateľka aj záver\nkrajského súdu, podľa ktorého sa bezdôvodne obohatila na úkor žalobcu, pretože tento\nodporuje skutkovému a právnemu stavu veci, ako aj obsahu súdneho spisu. Konštatovanie\nkrajského súdu o odpadnutí pôvodne existujúceho právneho titulu na plnenie zo strany\nžalobcu v momente, kedy sťažovateľka zrušila celý zájazd, ktoré nadviazalo\nna nepreskúmateľné a arbitrárne právne závery okresného súdu, je podľa sťažovateľky\nneudržateľným tvrdením.\nUvedené právne závery krajského súdu považuje sťažovateľka za nové a v právnej\nteórii a praxi sa nevyskytujúce, a preto boli všeobecné súdy konajúce v tejto veci povinné\nich zdôvodniť riadne, a naplniť tak požiadavku presvedčivosti súdneho rozhodnutia.\nAbsenciu\n\ntakého\n\nodôvodnenia\n\nzdôrazňuje\n\npodľa\n\nsťažovateľky\n\nchýbajúci\n\nodkaz\n\nna rozhodujúce právne predpisy vo vzťahu k novým a zásadným záverom konajúcich\nsúdov.\nZa výraznú procesnú vadu v postupe krajského súdu považuje sťažovateľka\nopomenutie doručenia vyjadrenia žalobcu k odvolaniu sťažovateľa, v dôsledku čoho jej bola\nodňatá možnosť konať pred súdom, čo bezprostredne viedlo k porušeniu práva sťažovateľky\nna spravodlivé súdne konanie a práva na riadnu súdnu ochranu (vrátane práva na rovnosť\nprocesných strán v konaní pred súdom). O vyjadrení žalobcu sa sťažovateľka dozvedela až\nz odôvodnenia rozsudku krajského súdu, teda jej bolo upreté právo oboznámiť sa\ns argumentáciou žalobcu, ako aj posúdiť, do akej miery je toto vyjadrenie právne významné.\nUvedeným nesprávnym postupom krajského súdu bolo porušené právo sťažovateľky\nna kontradiktórne konanie, právo na rovné postavenie účastníkov súdneho konania, ako aj\nporušenie prejednacej zásady a princípu rovnosti zbraní.\n6\n\nSťažovateľka je tiež názoru, že k porušeniu označených práv došlo aj uznesením\nnajvyššieho súdu, ktorým neboli nedostatky rozsudku krajského súdu odstránené. Samotné\nrozhodnutie dovolacieho súdu sa podľa sťažovateľky „vyznačuje nedostatkami, najmä\nv odôvodnení rozhodnutia, ktoré obsahuje zrejme nesprávne a arbitrárne závery, najmä\nvo vzťahu k prekvapivosti a arbitrárnosti rozhodnutia krajského súdu a procesnému právu\nsťažovateľa byť oboznámený s podaním protistrany“. Rozhodnutie dovolacieho súdu\npovažuje sťažovateľka za arbitrárne, pretože jeho závery, podľa ktorých absencia riadneho\nodôvodnenia súdneho rozhodnutia nie je pochybením, sú neakceptovateľné a v rozpore\ns ustálenou judikatúrou najvyššieho súdu. Súčasne v dovolacom konaní nedošlo k náprave\nzávažného pochybenia okresného súdu, ako aj krajského súdu, ktoré konali nad rámec\nvlastnej pôsobnosti, v rozpore s princípom právnej istoty a nezávislosti a nestrannosti\nvýkonu súdnej moci. Pre súdne rozhodnutia v danej veci je „totiž príznačné, že súdy\nvlastnými závermi prijatými vo veci popierajú a v úplnosti ignorujú\n- znenie súvisiacej právnej úpravy a jej skutočný význam,\n- právnu teóriu týkajúcu sa zákonného a zmluvného zastúpenia, následkov konania\nbez splnomocnenia, a bezdôvodného obohatenia,\n- ustálenú judikatúru súdov SR,\na tieto prezentujú výlučne na základe vlastného výkladu súvisiacich zákonných\nustanovení, najmä rozhodného ust. § 3 ods. 2 písm. d) Zákona o zájazdoch a zákonnej\núpravy bezdôvodného obohatenia. Konajúce súdy bez odôvodnenia spĺňajúceho požiadavku\nvyjadrenú v ust. § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku\n- opakovane potvrdzujú oprávnenie provízneho predajcu (cestovnej agentúry) konať\nv mene a na účet inej cestovnej kancelárie bez splnomocnenia, keď takéto oprávnenie má\nvyplývať z ust. § 3 ods. 2 písm. d) Zákona o zájazdoch, a\n- v rámci svojich záverov sa snažia prezentovať akúsi novú formu bezdôvodného\nobohatenia, ktorá však vonkoncom odporuje podstate tohto inštitútu (a súvisiacej právnej\núprave), keď obohatenie má vydať osoba, ktorá toto plnenie nikdy ani sprostredkovane\nneobdržala. To všetko opäť bez riadneho odôvodnenia záveru súdu v zmysle § 157 ods. 2\nObčianskeho súdneho poriadku.“.\n\n7\n\nZ ústavnoprávneho hľadiska je podľa sťažovateľky neakceptovateľným aj záver\nnajvyššieho súdu, podľa ktorého nedoručením vyjadrenia žalobcu k odvolaniu sťažovateľky\nnedošlo k odňatiu možnosti sťažovateľky konať pred súdom, a realizovať tak svoje procesné\npráva. V zmysle odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu z § 209 ods. 1 Občianskeho\nsúdneho poriadku nevyplýva povinnosť doručovať vyjadrenie k odvolaniu ostatným\núčastníkom konania a súd nie je povinný donekonečna udržiavať stav konfrontácie medzi\npodaniami účastníkov konaní, pričom vyjadrenie k odvolaniu neobsahovalo žiadne nové\nskutočnosti a argumenty, s ktorými by sťažovateľka nebola oboznámená. Tento postup je\npodľa názoru sťažovateľky nevyhnutné posúdiť ako vadný.\nVzhľadom na uvedené sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd takto rozhodol:\n„1. Základné právo sťažovateľa spoločnosti SATUR TRAVEL a. s... na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na rovné postavenie\núčastníkov súdneho konania podľa čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy SR, právo na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako\naj podľa čl. 14 ods. 1 vyhlášky ministra zahraničných vecí č. 120/1976 Zb.\no Medzinárodnom pakte o občianskych a politických právach a Medzinárodnom pakte\no hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, boli rozsudkom Krajského súdu\nv Bratislave č. k. 2Co 735/2014-82 zo dňa 18.03.2015 a uznesením Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 3Cdo 488/2015 zo dňa 13.08.2015 porušené.\n2. Zrušuje rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 2Co 735/2014-82 zo dňa\n18.03.2015 a zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.\n3Cdo 488/2015 zo dňa 13.08.2015. Vec vracia Krajskému súd v Bratislave na ďalšie\nkonanie.\n3. Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Bratislave sú povinní zaplatiť\nnáhradu trov konania sťažovateľa spoločne a nerozdielne.“\nÚstavný súd uznesením sp. zn. I. ÚS 75/2016 z 10. februára 2016 prijal podľa § 25\nods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie\nv senáte ústavného súdu v zložení Marianna Mochnáčová (predsedníčka senátu), Peter\n8\n\nBrňák (sudca) a Milan Ľalík (sudca). V zmysle rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2016\núčinného od 1. marca 2016 I. senát ústavného súdu rozhoduje v tomto zložení: Milan Ľalík\n(predseda senátu), Marianna Mochnáčová (sudkyňa) a Peter Brňák (sudca). Z uvedeného\ndôvodu vec prerokoval a vo veci samej rozhodol I. senát ústavného súdu v zložení, ktoré je\nuvedené v záhlaví tohto nálezu.\nKrajský súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním sp. zn.\nSpr. 3117/16 z 24. februára 2016 doručeným ústavnému súdu 25. februára 2016, v ktorom\npredseda krajského súdu okrem iného uviedol:\n„\n\nvo svojom vyjadrení ďalej uvádza, že vo vzťahu\n\nk rozhodnutiu odvolacieho súdu č. k. 2 Co/735/2014-82 zo dňa 18. 03. 2015, sa v celom\nrozsahu pridržiava dôvodov uvedených v predmetnom rozsudku, považuje ho za podrobne\nodôvodnený a vychádzajúci zo správnych skutkových a právnych záverov súdu prvého\nstupňa. Ustanovenie § 219 ods. 1, 2 O. s. p. dovoľuje odvolaciemu súdu v prípade, ako bol\ntento, stotožniť sa so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa ako správnymi\na vo svojom rozhodnutí ďalšie dôvody neuvádzať. Napriek tomu pre úplnosť, právnu istotu,\nrozsudok tunajšieho súdu odôvodnil, a preto v žiadnom prípade nie je prekvapivý,\nnepreskúmateľný, neodôvodnený, arbitrárny tak, ako to namieta sťažovateľ vo svojej\nsťažnosti zo dňa 30. 11. 2015, pričom rozsudok tiež odkazuje na ustálenú prax Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky, Európskeho súdu pre ľudské práva, Najvyššieho súdu slovenskej\nrepubliky (str. 9 rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 Co/735/2014-82 zo dňa\n18. 03. 2015).\nZ vyjadrenia menovanej predsedníčky senátu taktiež vyplýva, že sa plne pridržiava aj\ndôvodov, prečo odporcovi nebolo doručené vyjadrenie navrhovateľa k jeho odvolaniu (str.\n9 rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 Co/735/2014-82 zo dňa 18. 03. 2015). Tieto\ndôvody\n\npodrobne\n\na\n\nvyčerpávajúco\n\nuviedol\n\nNajvyšší\n\nsúd\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\nv sťažovateľom namietanom uznesení. Okrem všetkého uvedeného k tejto námietke\nsťažovateľa považuje predsedníčka senátu 2Co za potrebné uviesť aj nasledovné:\nEurópsky súd pre ľudské práva vo veci Trančíková proti Slovenskej republike\nrozhodol dňa 13. 01. 2015. V samotnom rozhodnutí Európsky súd pre ľudské práva\nnevysvetlil, prečo vo vzťahu k Slovenskej republike rozhodol v skutkovo a právne rovnakej\nsituácii inak ako proti Českej republike, napr. dňa 14. 12. 2010, č. 24880/05 vo veci\n9\n\nLadislav Holub v. Česká republika dňa 29. 03. 2011, č. 17696/07 vo veci Jan Čavajda\nv. Česká republika dňa 29. 03. 2011, č. 9965/08 vo veci Vladimír Matoušek v. Česká\nrepublika, kde sťažovatelia úspešní neboli a ich práva neboli porušené nedoručením\nvyjadrenia protistrany k ich vyjadreniu. Podľa ustanovenia § 135 ods. 1 veta druhá O. s. p.\nje súd viazaný rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týka základných\nľudských práv; v čase rozhodovania odvolacieho súdu už boli rozhodnutia Európskeho súdu\npre ľudské práva vo veciach Ladislav Holub v. Česká republika, Jan Čavajda v. Česká\nrepublika a Vladimír Matoušek v. Česká republika, ale aj vo veci Trančíková proti\nSlovenskej republike, v ktorom nie je však vysvetlené, prečo súdy v Slovenskej republike\nnemôžu postupovať podľa iných rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva (napríklad\npodľa vyššie citovaných rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva proti Českej\nrepublike). Na tomto mieste považovala predsedníčka senátu 2 Co za potrebné ešte\npodotknúť, že Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutím sp. zn. 6 Sžo/15/2008 zo dňa\n06.08.2008, poukázal na to, že rozhodnutie (v danej veci správneho orgánu) sa nezrušuje\npreto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť iné,\nči výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka. Z toho vyplýva všeobecný záver, že ak by aj súd\npovažoval konanie súdu prvého stupňa za pochybenie, potom treba mať na pamäti,\nže zrušenie rozhodnutia pri pochybení, ktoré nemá vplyv na zákonnosť postupu, alebo\nrozhodnutia súdu, nemá za cieľ, aby sa formálne zopakoval postup, ktorý by viedol k\ntakému istému meritórnemu rozhodnutiu.“\nPredseda krajského súdu súčasne uviedol, že netrvá na ústnom prerokovaní veci\npred ústavným súdom.\nPredsedníčka najvyššieho súdu na výzvu ústavného súdu zaujala stanovisko\nk sťažnosti sťažovateľky v podaní č. KP 3/2016-18, Cpj 10/2016 z 23. februára 2016\ndoručenom ústavnému súdu 1. marca 2016, v ktorom uviedla:\n«Okresný súd Bratislava II rozsudkom z 24. júna 2014 č. k 17 C 334/2013-66 uložil\nsťažovateľke (ako odporkyni) povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 3 947 € s príslušenstvom,\nlebo výsledkami vykonaného dokazovania mal preukázané, že navrhovateľ sa dôvodne voči\nnej domáhal vrátenia ceny ňou organizovaného zájazdu, ktorý bol zrušený. Vychádzal\nz toho, že zodpovednostný vzťah nevznikol medzi navrhovateľom a províznym predajcom,\n10\n\nale medzi navrhovateľom a sťažovateľkou, pričom právny dôvod, ktorý pôvodne existoval\n(zmluva o obstaraní zájazdu), dodatočne odpadol.\nNa odvolanie sťažovateľky Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 18. marca 2015\nsp. zn. 2 Co 735/2014 napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny. Aj podľa názoru\ntohto súdu zodpovedá za následky neuskutočnenia zájazdu sťažovateľka bez ohľadu na to,\nže predaj zájazdu uskutočňoval provízny predajca.\nProti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala sťažovateľka dovolanie, ktoré\nnajvyšší súd odmietol ako procesne neprípustné z dôvodov, ktoré podrobne vysvetlil\nv uznesení z 13. augusta 2015 sp. zn. 3 Cdo 488/2015. V jeho jednotlivých bodoch podrobne\nkonkretizoval, prečo podané dovolanie nie je zn. 3 Cdo 488/2015. V jeho jednotlivých\nbodoch podrobne konkretizoval, prečo podané dovolanie nie je prípustné podľa § 238\nO. s. p. ani podľa § 237 O. s. p.\nI. V bode 5. odôvodnenia sťažnosťou napadnutého uznesenia sa najvyšší súd\nosobitne zaoberal námietkou sťažovateľky o odňatí možnosti pred súdom konať (§ 237 písm.\nf/ O. s. p.). Dovolací súd poukázal na judikát R 111/1998 považujúci nepreskúmateľnosť\nrozhodnutia len za tzv. inú vadu konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), ktorá prípustnosť\ndovolania nezakladá. K tomu uviedol celý rad rozhodnutí najvyššieho súdu a tiež ústavného\nsúdu, ktoré spočívajú na rovnakom názore. Zvlášť pripomenul, že ústavný súd sa v náleze\nz 30. januára 2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012 „väčšinovým názorom svojich senátov priklonil\nk tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia\nrozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O. s. p.“. Z týchto dôvodov zastával\nnajvyšší súd aj v danom prípade názor, podľa ktorého nepreskúmateľnosť napadnutého\nrozhodnutia nezakladá prípustnosť dovolania.\nRozhodne nemožno súhlasiť s tvrdením sťažovateľky o tom, že najvyšší súd\nv sťažnosťou napadnutom uznesení „odignoroval“ vlastnú judikatúru – dovolací súd otázku\nnepreskúmateľnosti rozhodnutia a jej dôsledkov z hľadiska prípustnosti dovolania podrobne\nodôvodnil aj s poukázaním na judikatúru najvyššieho súdu (k tomu viď body 5.1. až 5.7.\nuznesenia dovolacieho súdu).\nV nadväznosti na vyššie uvedené najvyšší súd poznamenáva, že ústavný súd sa\nv uznesení z 26. augusta 2015 sp. zn. I. ÚS 364/2015 stotožnil s argumentáciou najvyššieho\nsúdu týkajúcou sa nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia a jej dôsledkov, čo potvrdil\nv mnohých svojich rozhodnutiach. Za správny označil tiež záver najvyššieho súdu,\n11\n\nže bez splnenia zákonom ustanovených predpokladov prípustnosti dovolania dochádza\nzrušením napadnutého rozhodnutia k porušeniu práva na súdnu ochranu a spravodlivý\nproces.\nV náleze z 11. novembra 2015 sp. zn. II. ÚS 184/2015 ústavný súd poukázal na to,\nže právny názor najvyššieho súdu vyjadrený v R 111/1998 je podporený aj judikatúrou\nsamotného ústavného súdu (napr. IV. ÚS 499/2011, I. ÚS 275/2012, II. ÚS 148/09), ktorú\nústavný súd nemá dôvod spochybňovať, lebo predstavuje väčšinový názor jeho senátov\n(k tomu pozri III. ÚS 551/2012),\nNapokon v náleze z 25. novembra 2015 sp. zn. III. ÚS 288/2015 ústavný súd\npoukázal na to, že otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej\nriešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (m. m.\nIV. ÚS 35/02 a II. ÚS 324/2010). Konštatoval, že postup najvyššieho súdu je v súlade s\nprocesnoprávnou úpravou, lebo najvyšší súd po zistení, že nie je daný žiaden z dôvodov\npodľa § 237 a § 238 O. s. p. dovolanie odmietol ako neprípustné (III. ÚS 539/2011).\nNajvyšší súd poznamenáva, že (aj) na tieto rozhodnutia ústavného súdu\npoukázalo v závere roka 2015 stanovisko občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu\npublikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky\npod R 2/2016, ktoré opätovne a na právne vyššej forme potvrdilo, že nepreskúmateľnosť\nrozhodnutia súdu predstavuje (len) tzv. inú procesnú vadu, ktorá prípustnosť dovolania\nnezakladá.\nII. K otázke tzv. prekvapivosti rozhodnutia odvolacieho súdu zaujal najvyšší súd\nstanovisko v bode 6. odôvodnenia svojho rozhodnutia.\nIII. Sťažovateľka v dovolaní naznačila, že dovolaním napadnuté rozhodnutie\nvychádza z neúplných skutkových podkladov, dokazovaním nepodložených zistení, prípadne\nz dôkazov nesprávne vyhodnotených. Najvyšší súd preto v bode 7. odôvodnenia svojho\nuznesenia zaujal svoje závery aj k tejto argumentácii dovolateľky. Poukázal pri tom\nna svoju judikatúru, podľa ktorej namietané nesprávnosti (i keby k nim došlo)\nnezakladajú prípustnosť dovolania.\nIV. S námietkou, že sťažovateľke bola odňatá možnosť pred súdom konať tým, že vec\nbola v odvolacom konaní prejednaná a rozhodnutá bez nariadenia odvolacieho\npojednávania, sa najvyšší súd vyporiadal v bode 8. sťažnosťou napadnutého uznesenia.\nVysvetlil, prečo dospel k záveru, že postup odvolacieho súdu bol v súlade s § 214 O. s. p.\n12\n\nV. Odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom rozsudku podal vysvetlenie, prečo\nsťažovateľke nedoručil repliku navrhovateľa k jej odvolaniu.\nDovolací súd k tomu zaujal právny záver, ktorý odôvodnil v bode 9. svojho\nuznesenia. Poukázal pri tom nielen na svoje skoršie rozhodnutia, ale tiež na rozhodnutia\nústavného súdu. Pripomenul obsah rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva\nvydaného vo veci Trančíková proti Slovenskej republike a podal výklad dôvodov,\nso zreteľom na ktoré aj podľa jeho názoru nebola sťažovateľke odňatá možnosť pred súdom\nkonať tým, že jej nebola doručená predmetná replika.\nNajvyšší súd v danom prípade reflektoval judikatúru Európskeho súdu pre ľudské\npráva. Najvyšší súd v sťažnosťou napadnutom uznesení poukázal na postupný vývoj\njudikatúry najvyššieho súdu a tiež ústavného súdu v tejto otázke, v ničom však nepoprel\npodstatu rozhodnutia vo veci Trančíková proti Slovenskej republiky. Vzhľadom na obsah\nrepliky a v nej obsiahnutú argumentáciu dospel k záveru, že odvolací súd túto repliku nebol\npovinný doručiť sťažovateľke.\nVI. Záver o tom, že sťažovateľkou namietané nesprávne právne posúdenie veci\nnemôže v zmysle Občianskeho súdneho poriadku založiť prípustnosť dovolania, vysvetlil\nnajvyšší súd v bode 10. svojho uznesenia.\nVII. Pokiaľ sťažovateľka po výpočte nedostatkov, ku ktorým podľa jej názoru došlo\nkonaním a rozhodovaním prvostupňového a odvolacieho súdu najvyššiemu súdu vytýka,\nže „neodstránil nedostatky“ odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, je potrebné\nuviesť, že dovolací súd vždy prednostne skúma, či je dovolanie prípustné; opodstatnenosť\ndovolania môže skúmať až po zistení, že dovolanie je prípustné. Takýto prístup najvyššieho\nsúdu zodpovedá tomu, že právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní zaručuje\nlen vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny\nsúd môže konať a rozhodnúť o veci samej; to platí aj pre dovolacie konanie (I. ÚS 4/2011).\nDovolací súd, ktorý dospel k záveru, že dovolanie sťažovateľky nie je procesné\nprípustné, nepristúpil (nemohol pristúpiť) k posudzovaniu vecnej správnosti rozsudku\nodvolacieho súdu, resp. opodstatnenosti dovolacej argumentácie sťažovateľky týkajúcej sa\nnapadnutého rozhodnutia vo veci samej.\nZ toho istého dôvodu najvyšší súd nemohol ani „zjednávať nápravu“ ani\n„odstraňovať nedostatky“. V opačnom prípade by totiž porušil základné právo na súdnu\nochranu účastníka stojaceho na opačnej procesnej strane. Porušenie princípov\n13\n\nspravodlivého procesu totiž spočíva „v takom postupe a rozhodnutí mimoriadneho\nopravného súdu, ktorými sa nad rámec zákonných predpokladov prípustnosti mimoriadneho\nopravného prostriedku zrušuje právoplatné rozhodnutie a vec účastníka sa dostáva\nopätovne pred súd, ktorý musí o veci znovu konať a rozhodovať, pretože to vytvára\nopätovne stav právnej neistoty, ktorá už bola nastolená právoplatným rozhodnutím súdu\nnižšieho stupňa“ (II. ÚS 172/03).\nNajvyššiemu súdu, ktorý sa dôsledne riadil ustanoveniami zákona upravujúcimi\nprípustnosť dovolania, sťažovateľka nedôvodné vytýka, že v dovolacom konaní\nnepostupoval podľa jej predstáv.\nVIII. Najvyšší súd považuje za neopodstatnenú aj tú časť sťažnosti, v ktorej sa\nnamieta, že „samotné rozhodnutie dovolacieho súdu sa vyznačuje nedostatkami, najmä\nv odôvodnení rozhodnutia, ktoré obsahuje zrejme nesprávne a arbitrárne závery vo vzťahu\nk prekvapivosti a arbitrárnosti rozhodnutia krajského súdu a procesnému právu sťažovateľa\nbyť oboznámený s podaním protistrany“.\nIX. Z dôvodov uvedených vyššie najvyšší súd zastáva názor, že sťažovateľka\nbezdôvodne namieta, že konaním a rozhodnutím najvyššieho súdu bolo porušené jej\nzákladné právo podľa či. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.\nNajvyšší súd ponecháva rozhodnutie o sťažnosti na úvahe ústavného súdu a súhlasí\ns upustením od ústneho pojednávania.»\nSťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu vo vyjadrení doručenom\nústavnému súdu 1. apríla 2016 uviedla, že súhlasí s rozhodnutím bez nariadenia\npojednávania a tiež oznámila, že svoje vyjadrenie k stanoviskám krajského súdu\na najvyššieho súdu predloží do 14 pracovných dní.\nVo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 21. júna 2016 sťažovateľka uviedla:\n«II. S prihliadnutím na uvedené, najmä pri zohľadnení existencie protichodných\njudikátov, voľby vyhovujúcej judikatúry a pod., je zrejmé, že vo veci nie je najvhodnejšie\nsnažiť sa existujúci súdny spor vyriešiť paušálnym podriadením pod existujúcu judikatúru.\nJe pravdou, že na množinu judikátov poukázal vo svojej sťažnosti aj sťažovateľ, avšak len\n\n14\n\nako podpornú argumentáciu k jednotlivým rozhodujúcim otázkam. Na judikatúre nie je\nmožné postaviť všetku argumentáciu ignorujúc konkrétne skutočnosti.\nV prejednávanej súdnej veci je rozhodujúca existencia významných skutkových\na právnych otázok, pre ktoré je charakteristické, že\n• sú v úplnosti nové pre slovenské právne prostredie,\n• súdmi boli použité prekvapujúcim spôsobom,\n• odôvodnenie súdov či už v skutkovej rovine, alebo rovine právnej v úplnosti\nabsentovalo a naviac súdy nereagovali na konkrétnu argumentáciu sťažovateľa, napriek\nskutočnosti, že táto bola významná.\nSpoločným záverom pre všetky vyššie uvedené skutočnosti je okrem iného\nneodôvodnenosť, nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť rozhodovania súdu, čo predstavuje\nporušenie konkrétnych základných práv a slobôd vyplývajúcich z Ústavy SR ako aj\nmedzinárodných zmlúv.\nV uvedenom spočíva aj podstata podanej sťažnosti, keď sťažovateľ sa nedomáha\nu Ústavného súdu SR rozhodnutia podstaty nároku uplatneného\nspôsobom podľa právneho názoru sťažovateľa, ale cieľom podanej sťažnosti je zabezpečiť\nrozhodovanie o uplatnenom nároku plne v súlade so zákonom, Ústavou SR\na medzinárodnými dohodami. Vytvoriť takúto možnosť rozhodnutia veci je možné dosiahnuť\nlen podaním ústavnej sťažnosti, keď len rozhodnutie Ústavného súdu SR môže zabezpečiť\nrozhodovanie vo veci pri zohľadnení Ústavy SR bez garancie úspechu, alebo neúspechu tej\nktorej sporovej strany. Uvedené predstavuje základný cieľ podanej ústavnej sťažnosti,\nt. j. dosiahnuť rozhodnutie plne v súlade s Ústavou SR a medzinárodnými dohodami.\nIII. Dôvody, pre ktoré sťažovateľ pristúpil k podaniu sťažnosti boli dôsledne\nozrejmené v podanej sťažnosti. Tieto dôvody neboli v podstate v oboch doručených\nvyjadreniach ani riešené. Z uvedeného dôvodu sťažovateľ nepovažuje za vhodné opätovne\nvyjadrovať svoj postoj k všetkým skutočnostiam významným vo veci, ale dovolí si upozorniť\nna niekoľko rozhodujúcich skutočnosti.\nSpoločným znakom rozhodujúcej argumentácie sťažovateľa je fakt existencie\nvýznamných skutkových a právnych záverov, ktoré slovenský právny poriadok nepozná\n(resp. rieši iným spôsobom) a ktoré boli v súdnom konaní prvý krát použité až v rozhodnutí\nbez predloženia jediného dôkazu. Uvedené závery sa niesli tak v rovine právnej, ako aj\nskutkovej.\n15\n\nOTÁZKY PRÁVNE\nA/ Údajná existencia zákonného splnomocnenia\nJedná sa o rozhodujúcu časť argumentácie všeobecných súdov, ktorú tieto odvodzujú\nod ust. § 3 ods. 2 písm. d) zák. č. 281/2001 Z. z. o zájazdoch, podmienkach podnikania\ncestovných kancelárií a cestovných agentúr a o zmene a doplnení občianskeho zákonníka\nv znení neskorších predpisov, v zmysle ktorého súdy prijali záver, že provízny predajca\n(cestovná agentúra) je automaticky a bez udelenia osobitého splnomocnenia z jeho strany\noprávnený konať za inú cestovnú kanceláriu.\nVšeobecné súdy v úplnosti ignorovali argumentáciu, že cit. zákon nebuduje zákonné\nsplnomocnenie, podľa ktorého cestovná kancelária uzatvára zmluvu v mene inej cestovnej\nkancelárie, ale jasne uvádza, že cestovná kancelária musí uzatvoriť zmluvu v mene\nzastupovanej cestovnej kancelárie (citované zákonné znenie „...musí uzatvoriť v mene\ncestovnej kancelárie...“), čo si nemožno zamieňať so zákonným oprávnením na konanie\nv mene iného. Vyššie uvedený záver krajského súdu je v úplnosti nesprávny, arbitrárny\na z ústavného hľadiska neudržateľný, keď nie len že nemá oporu v platnej právnej úprave,\na prehliada skutočné znenie dotknutého ustanovenia Zákona o zájazdoch, podstatu\nzastúpenia, ale prehliada aj zjavne neprimeraný a nedôvodný dopad takéhoto výkladu nie\nlen na sťažovateľa, ale aj ostatné cestovné kancelárie. V prípade akceptácie takéhoto\nprávneho názoru krajského súdu, by v podstate ktorákoľvek cestovná kancelária mohla\nuzatvárať zmluvy v mene ktorejkoľvek inej cestovnej kancelárie a za akýchkoľvek\npodmienok, keď (v zmysle záveru súdu) osobitná plná moc nie je potrebná a vyplýva priamo\nzo zákona.\nZ pohľadu podanej ústavnej sťažnosti je však rozhodujúce, že uvedenej argumentácii\nsťažovateľa v tak rozhodujúcej otázke sa všeobecné súdy vôbec nevenovali.\nB/ Údajná existencia bezdôvodného obohatenia\nJedná sa o argumentáciu, ktorú prvý krát použil konajúci všeobecný súd v rozsudku.\nTakáto argumentácia bola prekvapujúca.\nNaviac v ďalšom konaní súd druhej inštancie v úplnosti ignoroval argumentáciu\nsťažovateľa v zmysle ktorej\n- sťažovateľ nikdy žiadne plnenie od žalobcu na základe údajnej zmluvy o obstaraní\nzájazdu alebo v súvislosti s ňou neobdržal, najmä keď provízny predajca nebol oprávnený\nkonať na účet sťažovateľa (absencia zákonného oprávnenia a plnomocenstva),\n16\n\n- žalobca nikdy na základe údajnej zmluvy o obstaraní zájazdu alebo v súvislosti\ns ňou neplnil na účet sťažovateľa (žalobca v konaní opakovane potvrdil, že plnil na účet\nprovízneho predajcu a ani citované a nesprávne vysvetľované ust. § 3 ods. 2 písm. d/ zák.\nč. 281/2001 Z. z. nepojednáva o konaní na účet),\n- bezdôvodné obohatenie nemôže byť vymáhané od subjektu, ktorý nikdy žiadne\nplnenie (priamo, ani sprostredkovane) neprijal, a napriek uvedeným významným\nargumentom všeobecné súdy na uvedené vôbec - žiadnym spôsobom - nereagovali a vlastné\nzávery nijako neodôvodnili.\nC/ Údajné zrušenie zájazdu\nÚdajné zrušenie zájazdu je okrem otázky skutkovej významné aj z právneho pohľadu.\nJedná sa totiž o skutočnosť, od ktorej všeobecné súdy odvodzujú základ pre možnosť\nuplatnenia bezdôvodného obohatenia - predpokladateľne odpadnutie dôvodu plnenia.\nSúdy v úplnosti ignorovali skutočnosť, že dôvodom plnenia nie je zájazd, ale údajne\nuzavretá zmluva o obstaraní zájazdu. Zrušenie zájazdu (ak by k nemu došlo) neznamená\nautomaticky zánik zmluvy, ale je len dôvodom pre odstúpenie od zmluvy (§ 741g\nobčianskeho zákonníka). Zrušenie zájazdu nie je automaticky zrušením zmluvy a teda\nodpadnutím dôvodu poskytnutého plnenia. Zánik zmluvy o obstaraní zájazdu v predmetnej\nveci nikto netvrdil (ani súd), nedoložil žiadnym dôkazom a k zániku zmluvy o obstaraní\nzájazdu zrejme ani nedošlo.\nUvedené predstavuje ďalší významný dôvod pre ktorý nie je možné konštatovať\nbezdôvodné obohatenie, avšak všeobecné súdy napriek skutočnosti, že o uvedenom právnom\nnázore boli informované, tento v úplnosti ignorovali a tomuto sa vôbec nevenovali. Ako\nza takýchto podmienok mohlo dôjsť k bezdôvodnému obohateniu nikdy všeobecne súdy\nneozrejmili.\nD/ Údajná neplatnosť časti zmluvy o obstaraní zájazdu\nJedná sa o tvrdenie krajského súdu v zmysle ktorého čl. III. zmluvy o províznom\npredaji uzavretej medzi sťažovateľom a províznym predajcom je absolútne neplatný\nz dôvodu jeho údajnej rozpornosti s ust. § 3 ods. 2 písm. d) Zákona o zájazdoch.\nUvedený názor ignoroval fakt, že čl. III v úplnosti rešpektuje ust. § 3 ods. 2 písm. d)\nZákona o zájazdoch, keď buduje postup uzatvárania zmlúv o obstaraní zájazdu, ktorý\nv prípade jeho dodržania zo strany provízneho predajcu by v úplnosti naplnil ustanovenia\nZákona o zájazdoch, vrátane rozhodného § 3 ods. 2 písm. d).\n17\n\nNaviac, je nespochybniteľné, že čl. III zmluvy o províznom predaji upravuje postup\npri sprostredkovávaní predaja a svojím významom je rozhodujúci pre celú zmluvu. Jedná sa\no ustanovenie, ktoré upravuje rozhodujúcu časť práv a povinností zmluvných strán zmluvy\no províznom predaji. Bez existencie tohto ustanovenia sa ostatné časti zmluvy stávajú\nzbytočné a neuplatniteľné a vzhľadom na uvedené čl. III nie je možné oddeliť od ostatných\nčasti zmluvy o províznom predaji. Nie je ho možné oddeliť od ostatných časti zmluvy.\nAj v súvislosti s touto argumentáciou je neakceptovateľné, že táto sa prvý krát\nobjavila až v súdnom rozhodnutí a k tejto argumentácii sa sťažovateľ nemohol žiadnym\nspôsobom vyjadriť. Uvedenú argumentáciu neprezentoval ani žalobca. Naviac, konajúce\nsúdy žiadnym spôsobom nereagovali na argumentáciu sťažovateľa a túto v úplnosti\nignorovali. Jedná sa o postup súdov, ktorý je neakceptovateľný z dôvodu jeho prekvapivosti\na absentujúceho zdôvodnenia na úrovni arbitrárnosti.\nOTÁZKA SKUTKOVÁ\nA/Zrušenie zájazdu\nZrušenie zájazdu, je významnou skutočnosťou nie len z pohľadu právneho, ale aj\nskutkového. Jedná sa o argumentáciu, ktorú použil až krajský súd v odvolacom konaní,\nv zmysle ktorej sťažovateľ údajne zrušil celý zájazd na Kubu, pričom podľa krajského súdu\nsa jedná o skutočnosť všeobecne známu. Sťažovateľ sa s argumentáciou krajského súdu\no zrušení zájazdu oboznámil z rozhodnutia o odvolaní a jej použitím ostal zaskočený.\nSťažovateľ nemá vedomosť o tom, na základe čoho (na základe akých skutkových či\nprávnych argumentov, úvah a dôkazov) krajský súd dospel k prekvapivému záveru o zrušení\nzájazdu na Kubu sťažovateľom, keď predmetné tvrdenie nevyplýva zo spisu ani z výsledkov\nvykonaného dokazovania. Preto takéto konštatovanie je z hľadiska priebehu súdneho\nkonania prekvapivé. Sťažovateľ v priebehu súdneho konania uviedol a riadne preukázal,\nže o samotnom zájazde sa dozvedel až z uplatneného nároku žalobcu a preto nemohol\npredmetný zájazd zrušiť - ak o ňom nevedel. Uvedenú skutočnosť uviedol už v prvom\nlistinnom dôkaze predloženom s odporom. Rovnako nemohol zájazd zrušiť ani provízny\npredajca (žalobca uvedené tvrdenie uviedol, len vo vzťahu k províznemu predajcovi a nie\nsťažovateľovi), ktorý na takéto konanie nebol splnomocnený a uvedené oprávnenie mu\nnevyplývalo ani zo zákona.\nNapriek uvedenému a bez bližšieho zdôvodnenia a vydokladovania, súd konštatoval\ntakýto záver a uvedené odôvodnil len „všeobecnou známosťou faktu“. Prístup všeobecných\n18\n\nsúdov nadobudol až absurdný rozmer, keď v rozhodnutí o odvolaní (str. 8 rozsudku) krajský\nsúd konštatuje, že sťažovateľ nevyužil svoje procesné právo, resp. procesnú povinnosť\na neuviedol kedy zájazd zrušil, kedy uvedenú skutočnosť oznámil províznym predajcom\na pod. Vo veci je zrejmá absurdnosť požiadavky krajského súdu a nemožnosť sťažovateľa\nv tomto smere uniesť povinnosť tvrdenia, keď\n- sťažovateľ o zájazde nevedel a preto tento nemohol ani zrušiť (keďže zájazd nikdy\nnezrušil, nemohol ani uviesť kedy zájazd zrušil, kedy uvedenú skutočnosť oznámil províznym\npredajcom a pod.),\n- zrušenie zájazdu nebolo v súdnom konaní preukázané žiadnym dôkazným\nprostriedkom a výlučne krajský súd uvedené konštatoval ako všeobecne známu skutočnosť\n(bez ozrejmenia jediného faktu)\n- zrušenie zájazdu nebolo definované ako dôvod uplatnenia finančného nároku\nžalobcom a ani súdom prvého stupňa,\n- zrušenie zájazdu neznamená zánik zmluvy o obstaraní zájazdu, ale dôvod\nna odstúpenie od zmluvy (ust. § 741g občianskeho zákonníka) a uvedená skutočnosť (zánik\nzmluvy akýmkoľvek spôsobom) nebola nikdy tvrdená ani žalobcom, ani súdom prvého\nstupňa a ani krajským súdom\n- provízny predajca nebol splnomocnený zmluvou a ani zákonom rušiť zájazdy.\nZ uvedeného je zrejmé, že zásadný skutkový záver nemá oporu v argumentácii\nsporových strán, no najmä nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Zvolený prístup súdu,\nktorý túto argumentáciu využil až v rozhodnutí odvolacieho súdu v úplnosti zmaril možnosť\nriadneho súdneho konania pre sťažovateľa. Naviac, uvedený skutkový záver nijako\nneodôvodnil a nepreukázal, čo ešte umocnilo nepreskúmateľnosť prijatého záveru\na samotného rozhodnutia a to až na úroveň arbitrárnosti.\nIII. Z dôvodov, ktoré sú uvedené vyššie, keď všeobecné súdy zakladali svoje\nrozhodnutie na argumentácii, ktorá bola\n• prvý krát prezentovaná v samotnom rozsudku (údajná existencia bezdôvodného\nobohatenia; údajná neplatnosť rozhodujúcej časti zmluvy o províznom predaji),\n• nebola zdôvodnená a súdy vôbec nereagovali na argumentáciu sťažovateľa (údajná\nexistencia zákonného splnomocnenia cestovnej kancelárie konať za inú cestovnú\nkanceláriu; zrušenie zájazdu správnym následkom odpadnutia dôvodu poskytnutého plnenia\n– s tým súvisiaca ignorácia uzavretej zmluvy o obstaraní zájazdu),\n19\n\n• v úplnosti nezohľadňovala skutkový stav a pracovala bez predloženia jediného\ndôkazného prostriedku (zrušenie zájazdu ako skutkovo „všeobecne známa skutočnosť“)\nje zrejmé, že postup a rozhodovanie súdu, ktoré nezohľadňovali základné skutkové\nzistenia, neboli riadne odôvodnené, nereagovali na rozhodujúcu argumentáciu sťažovateľa\nvo vecí, prijímali rozhodnutia na základe argumentov, ktoré prvý krát zazneli v rozsudku\na kde\n\nnebola\n\nmožnosť\n\nprotiargumentácie,\n\nnezodpovedá\n\nzákladným\n\npožiadavkám\n\nna spravodlivý súdny proces.\nNaviac, súdy bez akéhokoľvek zdôvodnenia v úplnosti ignorovali argumentáciu\nsťažovateľa, podľa ktorej slovenská právna úprava pozná bežné a obvyklé riešenie situácie,\nkedy jeden subjekt koná za iný bez plnej moci. Jedná sa o stav riešený v § 33 a súv.\nobčianskeho zákonníka, v zmysle ktorých je z takéhoto konania zaviazaný subjekt, ktorý\nbez plnej moci konal. Z takéhoto konania zodpovednosť sťažovateľovi nemôže vzniknúť.\nAko je príznačné pre predmetnú súdnu vec, táto argumentácia sťažovateľa ostala v úplnosti\nbez reakcie a konajúce súdy na túto nereagovali žiadnym - ani jediným argumentom.\nTakýto postup súdu nezohľadňuje právo na riadnu súdnu ochranu a porušuje práva\ndané Ústavou SR a medzinárodnými zmluvami.\nPreto bolo nevyhnutné podanie tejto ústavnej sťažnosti, keď jej jediným cieľom je\ndosiahnutie možnosti realizácie spravodlivého súdneho procesu v plnom rozsahu\ngarantujúcom právo na spravodlivý súdny proces. Z uvedeného dôvodu sa podanie\nsťažnosti javí ako dôvodné.»\nÚstavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom\nsúde upustil od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami\nk opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať\nďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát predmetnú sťažnosť prerokoval na svojom\nzasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na základe písomne\npodaných stanovísk účastníkov.\nII.\nÚstavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických alebo\nprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo\n20\n\nľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nZ doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť\nzásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že právne východiská, na základe\nktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom označeným\nprávam v zásade identické (IV. ÚS 147/08).\nPodľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,\nII. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,\naby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ\nv právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré\nSlovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.\nSúčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad\naplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany\ndôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne konformným spôsobom\ninterpretovaná platná a účinná právna norma (m. m. IV. ÚS 77/02).\nZ uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov\na ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že ústavný súd nie je súdom vyššej\ninštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov.\nV zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych názorov\nvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli\nk rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je\nzastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia\nzákonov (II. ÚS 193/2010).\nDo právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola\nzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými\nzmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu\n21\n\nmôžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli\nzjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné\na neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody\n(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).\nÚstavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 378/08) ďalej\npripomína, že napadnuté rozhodnutie posudzuje iba z hľadiska kritérií ústavných predpisov\na nimi garantovaných základných práv a slobôd. Vzhľadom na to nie je jeho úlohou\ndo detailov preskúmať prípad z pozície v okolnostiach prípadu aplikovaných právnych\nnoriem ani opätovne podrobiť revízii napadnutý rozsudok so zámerom „vylepšiť“ jeho\nodôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam eventuálnych pochybení krajského súdu, ak tieto\nnemajú takú relevanciu, ktorá by mohla spochybniť konformitu záverov napadnutého\nrozsudku s ústavou (IV. ÚS 270/09, IV. ÚS 27/2010).\nSťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47\nods. 2 a 3 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 14 ods. 1 medzinárodného\npaktu rozsudkom krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,\ninými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to\nza podmienok ustanovených zákonom. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si\nv konaní podľa odseku 2 rovní.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\n\n22\n\nPodľa čl. 14 ods. 1 medzinárodného paktu všetky osoby sú si pred súdom rovné.\nKaždý má úplne rovnaké právo, aby bol spravodlivo a verejne vypočutý nezávislým\na nestranným súdom, ktorý rozhoduje buď o jeho právach a povinnostiach, alebo\no akomkoľvek trestnom obvinení vznesenom proti nemu.\nK namietanému porušeniu označených práv rozsudkom krajského súdu\nSťažovateľka sa domáha ochrany označených práv rozsudkom krajského súdu,\nktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu (súdu prvého stupňa), ktorým bola\nsťažovateľka zaviazaná na zaplatenie istiny vo výške 3 947 € s príslušenstvom, ako aj\nnáhradu trov prvostupňového konania. Okresný súd dospel k záveru, že sťažovateľka je\npovinná z titulu bezdôvodného obohatenia zaplatiť žalobcovi žalovanú sumu, ktorá\npredstavuje cenu zájazdu na Kubu uhradeného žalobcom v zmysle zmluvy o obstaraní\nzájazdu uzatvorenej prostredníctvom autorizovaného predajcu sťažovateľky (na základe\nzmluvy o províznom predaji). Proti predmetnému prvostupňovému rozhodnutiu\nsťažovateľka podala odvolanie, na základe ktorého krajský súd namietaným rozsudkom\npotvrdil rozsudok okresného súdu ako vecne správny.\nÚstavný súd poznamenáva, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy\nústavodarca vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom\nsúdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). V obsahu základného práva podľa čl. 46\nods. 1 ústavy a jemu porovnateľnému právu na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru tak niet odlišností a prípadné porušenie týchto práv je potrebné posudzovať\nspoločne (III. ÚS 470/2010, IV. ÚS 438/2010, IV. ÚS 195/07).\nPodstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva\nv tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu\nzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého\nporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy\no základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51\nústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého\nna to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať\n23\n\nzáklad v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných\nzmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý\npredpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal\nústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne\nsúladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.\nPrávo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní\ndôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem\nvo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,\nneudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel\na podstatu práva na spravodlivý proces.\nSťažovateľka vidí porušenie označených práv v postupe krajského súdu, ktorý prijal\nnepreskúmateľné a arbitrárne rozhodnutie, v ktorom neodpovedal na jednotlivé námietky\nsťažovateľky, čím je predmetné rozhodnutie aj nedostatočne odôvodnené. V ďalšom bode\nargumentácie sťažovateľka podrobne rozoberá jednotlivé namietané skutočnosti, ktoré sú\npodľa jej názoru dôkazom nelogickosti napadnutého rozhodnutia. Rozsudok krajského súdu\npovažuje sťažovateľka tiež za prekvapivé rozhodnutie, keďže až z jeho odôvodnenia sa\nsťažovateľka dozvedela, že krajský súd pokladá zrušenie zájazdu na Kubu za všeobecne\nznámu skutočnosť. Ďalšia námietka sťažovateľky spočíva v tvrdení o nesprávnosti\nskutkových zistení a z toho vyplývajúcich nesprávnych právnych záverov prijatých\nkrajským súdom. Odňatie možnosti konať pred súdom podľa sťažovateľky vyplýva aj\nz nesprávneho procesného postupu krajského súdu, ktorý vo veci rozhodol bez toho, aby\nsťažovateľke predtým doručil vyjadrenie žalobcu k jej odvolaniu.\nKrajský súd v relevantnej časti napadnutého rozhodnutia vo vzťahu k argumentom\nsťažovateľky uviedol:\n„Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že odporca v roku 2013 ponúkal (o. i.) aj\nzájazdy na Kubu. V tom čase bola v platnosti a účinnosti zmluva o províznom predaji\nuzavretá medzi odporcom (cestovnou kanceláriou) a spoločnosťou\n.. (províznym predajcom). Zmluvu o obstaraní zájazdu na Kubu v dňoch 1. 3. 2013 až\n15. 3. 2013 dňa 19. 2. 2013 navrhovateľ uzatvoril priamo s províznym predajcom (inak aj\n24\n\nobjednávka) a v ten istý deň uhradil plnú cenu zájazdu v sume 3.947,- € na účet provízneho\npredajcu podľa pokynov provízneho predajcu; odporca už objednávku nepotvrdil, zmluva\no obstaraní zájazdu nie je opatrená podpisom zodpovedného zamestnanca odporcu,\nodporca neudelil províznemu predajcovi výslovné plnomocenstvo na podpisovanie zmlúv\nv jeho mene. Totiž už v nasledujúci deň zostalo všeobecne známe, že odporca zrušil celý\ndaný zájazd (bez akéhokoľvek zavinenia navrhovateľa). Odporca odmieta navrhovateľovi\nsumu 3.947,- € vrátiť. Zostalo nesporným, že provízny predajca obstaral a ponúkal zájazd\nna Kubu v danom termíne z katalógu odporcu a v mene odporcu. Je nespornou\nskutočnosťou, že povinnosti možno ukladať len na základe zákona, v jeho medziach\na pri zachovaní základných práv a slobôd (čl. 13 ods. 1 písm. a/ Ústavy Slovenskej\nrepubliky), rovnako podľa čl. 2 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd každý je oprávnený\nkonať čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon\nneukladá.\nZmluva o províznom predaji bola uzavretá dňa 6.3.2006 podľa zákona č. 281/2001\nZ. z. o zájazdoch, podmienkach podnikania cestovných kancelárií a cestovných agentúr.\nZ nej vyplýva, že jej predmetom je sprostredkovanie predaja vlastného produktu v rámci\nzahraničného pasívneho cestovného ruchu z katalógov a ponukových listov SATURu,\nvlastného produktu v rámci domáceho cestovného ruchu z katalógov a ponukových listov\nSATURu, vlastného produktu v rámci zahraničného aktívneho cestovného ruchu z katalógov\na ponukových listov SATURu, iných produktov a služieb podľa osobitnej ponuky SATURu.\nProvízny predajca sa zaviazal sprostredkovávať predaj produktov svojím klientom výlučne\nza predajné ceny uvedené v katalógoch alebo ponukových listoch, pripadne iným spôsobom\noznámených, za čo mu patrí provízia za podmienok uvedených v zmluve (čl.1 zmluvy).\nZa sprostredkovanie predaja produktu patrí províznemu predajcovi provízia (čl. II. bod I\nzmluvy). ... Zmluva medzi SATURom a klientom sprostredkovanou províznym predajcom\nje uzavretá momentom podpísania záväznej objednávky príslušným zamestnancom\nSATURu a zaplatením zálohy, resp. plnej ceny objednaných služieb prevedením klientom\nzaplatených finančných prostriedkov na účet SATURu alebo zaplatením v hotovosti.\nProvízny predajca nie je splnomocnený na podpisovanie zmlúv v mene SATURu, pokiaľ mu\nnie je udelené výslovné písomné plnomocenstvo vo forme osobitného dokumentu (čl. III. bod\n2.4,7 zmluvy). ...\n\n25\n\nNapriek skutočnosti, že zmluvu o obstaraní zájazdu uzavretú dňa 19. 2. 2013\n(objednávka) medzi navrhovateľom a províznym predajcom na produkt ponúkaný (len)\nodporcom v mene odporcu odporca nepodpísal, odporca zodpovedá za následky vyvolané\nskutočnosťou, že navrhovateľ dňa 19.2.2013 na jej základe plnil a uhradil 100 % z ceny\nzájazdu rovnajúcich sa sume 3.947,- €, pretože celý zájazd zrušil, ktorá skutočnosť zostala\nvšeobecne známa už v nasledujúci deň, t. j. 20. 2. 2013. Z tohto dôvodu už preto nemohlo\ndôjsť k potvrdeniu objednávky zo strany odporcu. Odporca ani len netvrdil, že by k zrušeniu\nzájazdu, k nepotvrdeniu objednávky, došlo zavinením navrhovateľa čo i len sčasti. Na tomto\nmieste je potrebné ešte zdôrazniť, že v neprospech odporcu vyznieva aj to, že si\nvyčerpávajúcim spôsobom nesplnil svoju povinnosť tvrdenia a následne dôkaznú povinnosť.\nTotiž v priebehu celého konania neuvádzal, kedy presne daný zájazd zrušil, kedy túto\nskutočnosť oznámil svojím províznym predajcom. Inak by totiž bolo potrebné posudzovať\nchovanie odporcu v prípade, ak by provízny predajca prijal cenu služby od navrhovateľa\n(až) po tom, čo províznemu predajcovi oznámil zrušenie zájazdu, o čo ale preukázateľne\nnejde v prejednávanej veci. Napokon odporca (minimálne na podporu svojho tvrdenia)\nneuvádzal ani to, ako sa vyporiadal s ostatnými záujemcami daného zájazdu po jeho\nzrušení.\nVzhľadom na všetko vyššie uvedené priamo odporca je povinný vrátiť navrhovateľovi\nsumu 3.947,- € spolu so sankciou za nesplnenie povinnosti riadne a včas, podľa zásad\no bezdôvodnom obohatení (§ 451 a nasl. Občianskeho zákonníka). Totiž právny dôvod,\npre ktorý navrhovateľ plnil, dodatočne odpadol (zrušením zájazdu zo strany odporcu\npred jeho uskutočnením). ...\nOdvolací súd nedoručoval odporcovi vyjadrenie navrhovateľa k jeho odvolaniu proti\nrozsudku súdu prvého stupňa, pretože bolo len veľmi všeobecné a na skutočnostiach tam\ntvrdených odvolací súd nezaložil svoje rozhodnutie; vyjadrenie navrhovateľa nemalo vplyv\nna rozhodnutie odvolacieho súdu. Aj prípadné vyjadrenie sa odporcu k danému vyjadreniu\nvedomosť o takomto vyjadrení, by nemalo vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu.\nV tomto smere potom ani nemožno dôvodiť, že týmto postupom súdu odporcovi bola odňatá\nmožnosť konať pred súdom, žeby mu súd odňal ústavné právo na súdnu ochranu (porovnaj\nnapr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. 1. 2015, sp. zn.\n6 Cdo 273/2014). Postačí preto doručenie vyjadrenia navrhovateľa odporcovi spolu\n\n26\n\ns doručovaním predmetného rozsudku odvolacieho súdu súdom prvého stupňa (§ 225\nO. s. p.).»\nPokiaľ teda ide o napadnutý spôsob a rozsah odôvodnenia rozsudku krajského súdu,\nako aj vzhľadom na dôvody, ktoré sťažovateľka uviedla vo svojej sťažnosti, ústavný súd\nnezistil taký výklad zákonných predpisov rozhodných pre vec samotnú, ktoré by mohli\nvyvolať účinky nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru\na s čl. 14 ods. 1 medzinárodného paktu, ako to sťažovateľka tvrdila vo svojej sťažnosti.\nV napadnutom rozhodnutí krajský súd zohľadnil všetky jeho zákonné náležitosti a tieto\npri jeho tvorbe aj prakticky aplikoval.\nK zásadnej námietke sťažovateľky o nesprávnom právnom posúdení uplatneného\nnároku žalobcu vyplývajúceho z právneho vzťahu medzi objednávateľom zájazdu\n(žalobcom) a sťažovateľkou (žalovanou cestovnou kanceláriou) založenom zmluvou\no zájazde uzatvorenou prostredníctvom provízneho predajcu je podľa názoru ústavného\nsúdu určujúce, že v zmysle § 741a Občianskeho zákonníka zmluvou o obstaraní zájazdu sa\nobstarávateľ zaväzuje, že objednávateľovi obstará vopred ponúkanú kombináciu služieb\ncestovného ruchu (zájazd), a objednávateľ sa zaväzuje, že zaplatí dohodnutú cenu.\nPodľa § 741i Občianskeho zákonníka cestovná kancelária zodpovedá objednávateľovi\nza porušenie záväzkov vyplývajúcich z uzatvorenej zmluvy bez ohľadu na to, či tieto\nzáväzky má splniť cestovná kancelária alebo iní dodávatelia služieb, ktoré sa poskytujú\nv rámci zájazdu. Podľa § 3 ods. 2 písm. d) zákona o zájazdoch cestovná kancelária v rámci\nživnostenského oprávnenia podľa odseku 1 ďalej sprostredkúva predaj zájazdov pre inú\ncestovnú kanceláriu; zmluva o zájazde sa v týchto prípadoch musí uzatvoriť v mene\ncestovnej kancelárie, pre ktorú sa zájazd sprostredkúva, a táto zodpovedá za plnenie zmluvy\no zájazde. Z povahy veci, z vymedzenia obsahu zmluvy o obstaraní zájazdu podľa názoru\nústavného súdu teda vyplýva, že vadné plnenie, resp. nesplnenie (neposkytnutie)\ndojednaných služieb zabezpečovaných aj iným subjektom (napr. na základe zmluvy\no províznom predaji) je potrebné pričítať na ťarchu cestovnej kancelárii, na ktorú sa\nvzťahujú všetky povinnosti a obmedzenia. Zákonodarca týmto do zákona o zájazdoch\npremietol zodpovednostný princíp vyplývajúci z čl. 5 ods. 1 smernice Rady č. 90/314/EHS\nz 13. júna 1990 o balíku cestovných, dovolenkových a výletných služieb, ktorá bola\n27\n\nimplementovaná do slovenského právneho poriadku zákonom o zájazdoch a Občianskym\nzákonníkom. V uvedenej súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že § 6 zákona o zájazdoch\ns odkazom na § 52 až 60 a § 741a až 741k Občianskeho zákonníka jednoznačne deklaruje\nzmluvu o zájazde za spotrebiteľskú zmluvu, ktorú nie je cestovná agentúra (provízny\npredajca) oprávnená uzatvoriť vo svojom mene, ale iba v mene cestovnej kancelárie\n(sťažovateľky), pre ktorú v danom prípade zájazd sprostredkovala, a to bez ohľadu na práva\na povinnosti vyplývajúce zo zmluvného vzťahu založeného zmluvou o províznom predaji\n(ktoré\n\nani\n\nnie\n\nsú\n\nobjednávateľovi\n\nznáme).\n\nZmluvným\n\npartnerom\n\nspotrebiteľa\n\n(objednávateľa) je tak cestovná kancelária ako organizátor zájazdu, zodpovednostný vzťah\npreto existuje medzi cestovnou kanceláriou a objednávateľom. Poukazujúc na argumentáciu\nsťažovateľky ústavný súd dodáva, že nemožno opomenúť ani právnu úpravu zodpovednosti\nza škodu spôsobenú cestovnou kanceláriou, ktorá sa tejto zodpovednosti môže zbaviť len\nz dôvodov výslovne uvedených v § 741j Občianskeho zákonníka. V súdnom konaní nebola\nmedzi účastníkmi sporná skutočnosť, že objednávateľom vybraný zájazd sa napriek jeho\nvyplateniu neuskutočnil na základe oznámenia provízneho predajcu o zrušení zájazdu.\nÚstavný súd preto konštatuje, že samotná skutočnosť, že nebol v danom prípade dodržaný\nzákonný postup – nedošlo k riadnemu odstúpeniu od zmluvy o obstaraní zájazdu v súlade\ns § 741g Občianskeho zákonníka, nemá vplyv na existenciu zodpovednosti sťažovateľky\nza škodu, ktorú objednávateľ (spotrebiteľ) svojím konaním nijako nezavinil.\nPodľa názoru ústavného súdu od objednávateľa zájazdu (spotrebiteľa) nemožno\nspravodlivo požadovať, aby znášal právne následky vyplývajúce z právneho vzťahu medzi\ncestovnou\n\nkanceláriou\n\na\n\njej\n\nprovíznym\n\npredajcom,\n\nktorého\n\nzmluvne\n\npoverila\n\nna sprostredkovanie zájazdov a ktorého dôveryhodnosť mala byť pri jeho výbere\na následnom uzatvorení zmluvy o províznom predaji najdôležitejším kritériom.\nZávery, ku ktorým krajský súd dospel, preto nemožno označiť za svojvoľné\n(arbitrárne) alebo zjavne neodôvodnené, pretože majú oporu v zákone a sú ústavne\nudržateľne právne zdôvodnené. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu\nnestotožnila, nestačí na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti, resp. arbitrárnosti\nnapadnutého rozsudku. Ústavný súd tiež podotýka, že obsahom základného práva na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1\n28\n\ndohovoru) nie je garancia, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy\núčastníka konania. Ústavný súd zároveň pripomína, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia\nv opravnom (odvolacom) konaní nemusí reagovať na každú vznesenú námietku, ale iba\nna také, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, prípadne zostali\nsporné, resp. sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa\npreskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Právo na riadne odôvodnenie súdneho\nrozhodnutia preto neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument\núčastníka konania, hoci z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky\npre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia\n(II. ÚS 76/07).\nVychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie\nkrajského súdu nesignalizuje možnosť porušenia označených práv sťažovateľky, a preto\nrozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.\nK namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu\nSťažovateľka namieta, že postupom, ako aj uznesením najvyššieho súdu, ktorým\nbolo jej dovolanie odmietnuté, boli porušené ňou označené práva, a to najmä z dôvodu,\nže namietané uznesenie najvyššieho súdu obsahuje nesprávne a arbitrárne závery najmä\nvo vzťahu k posúdeniu prekvapivosti a arbitrárnosti rozsudku krajského súdu, ako aj\nposúdeniu vadného procesného postupu krajského súdu pri nedoručení vyjadrenia žalobcu\nk odvolaniu sťažovateľky.\nK argumentácii sťažovateľky o neodôvodnenosti, arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti\nrozhodnutia odvolacieho súdu, v dôsledku ktorej jej bola odňatá možnosť konať\npred súdom, najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol:\n«Judikatúra najvyššieho súdu (viď R 111/1998) zastáva názor, že nepreskúmateľnosť\nrozhodnutia nezakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., ale (len) inú\nvadu konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), ktorá tak nie je dôvodom zakladajúcim\nprípustnosť dovolania. Tento názor je plne opodstatnený aj v prejednávanej veci a nie je\ndôvod odkloniť sa od tohto názoru. Na obdobnom závere spočívajú aj ďalšie rozhodnutia\n29\n\nnajvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 3 Cdo 249/2008, 3 Cdo 290/2009, 3 Cdo 138/2010,\n3 Cdo 49/2011,\n\n3 Cdo 165/2011,\n\n3 Cdo 84/2012,\n\n3 Cdo 49/2013,\n\n3 Cdo 276/2013,\n\n3 Cdo 10/2014, 3 Cdo 55/2014 a 3 ECdo 28/2014).\n... Dovolací súd osobitne poukazuje na to, že ústavný súd v náleze z 30. januára 2013\nsp. zn. III. ÚS 551/2012 konštatoval, že „sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil\nk tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia\nrozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O. s. p., ale len tzv. inú vadu\nkonania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.“. Na doloženie aktuálnosti tohto právneho\nnáhľadu na danú problematiku dovolací súd uvádza, že ústavný súd v uznesení z 27. marca\n2014 sp. zn. IV. ÚS 19672014 zotrval „na opakovane vyslovenom závere (napr.\nIV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 499/2011, IV. ÚS 161/2012) o ústavnej udržateľnosti názoru\nnajvyššieho súdu, podľa ktorého prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním\nnapadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne\nposúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O. s. p.“. Obdobnú\nargumentáciu zvolil ústavný súd aj v uznesení zo 4. júna 2014 sp. zn. I. ÚS 287/2014,\nktorým ako zjavne neopodstatnenú odmietol sťažnosť proti uzneseniu najvyššieho súdu z 23.\njanuára 2014 sp. zn. 3 Cdo 139/2012. ...\nRozhodnutie najvyššieho súdu z 28. augusta 1997 sp. zn. 2 Cdo 5/1997 bolo\nsubjektom na to oprávneným zaradené na rokovanie osobitného orgánu najvyššieho súdu\ns rozhodovacou\n\nprávomocou\n\n(občianskoprávneho\n\nkolégia),\n\nosobitnou\n\nprocedúrou\n\nupravenou všeobecne závažným právnym predpisom bolo týmto orgánom prerokované\na uznesením, ktoré prijala nadpolovičná väčšina členov občianskoprávneho kolégia, bol\nschválený návrh na jeho uverejnenie v Zbierke stanovísk najvyššieho sudu a rozhodnutí\nsúdov Slovenskej republiky - v zákonom stanovenom osobitnom médiu so špeciálnym\nzameraním a účelom; publikované bolo pod R 111/1998. Uvedeným postupom plnil najvyšší\nsúd zákonom stanovenú povinnosť dbať o jednotný výklad a jednotné používanie zákonov\na iných všeobecne záväzných právnych predpisov (§ 16 zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch\na sudcoch). Táto povinnosť mu v súčasností vyplýva z ustanovenia § 8 ods. 3 zákona\nč. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov. O publikovaní\npredmetného rozhodnutia bolo rozhodnuté v rámci zákonom upraveného mechanizmu\nzabezpečujúceho koherentnosť judikatúry (IV. ÚS 60/2010).\n\n30\n\nOsobitný proces, výsledkom ktorého bolo publikovanie rozhodnutia najvyššieho súdu\nv zbierke ako R 111/1998, priznáva tomuto rozhodnutiu osobitný význam. Výklad\nnajvyššieho súdu, ktorý v ňom podal, nie je síce právne (de iure) záväzný, fakticky (de facto)\nmá ale vysokú vecnú autoritu. ...\nO „prekonaní“ (relevantnom zavŕšení procesu odklonenia sa od názoru vyjadreného\nv publikovanom rozhodnutí možno hovoriť iba vtedy, ak je toto „prekonanie“ výsledkom\nv zákone predpísaného postupu najvyššieho súdu (§ 21 ods. 3 písm. a/ a b/ a § 22 ods. 1\nzákona č. 7S7/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).\nKeďže právny názor najvyššieho sudu publikovaný pod R 111/1998 nebol dosiaľ\nvo vyššie uvedenom zmysle „prekonaný“, nebol ani v preskúmavanej veci daný dôvod\npre jeho nezohľadnenie.\n5.2. Senát najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje v preskúmavanej veci, sa riadi\njudikátom R 111/1998, preto by v zásade nemusel vysvetľovať, prečo tento judikát považuje\nza opodstatnený (platí totiž zásada, že len ten, kto volí odklon od judikatúry, musí náležite\nvysvetliť, prečo sa neriadi judikátom). Napriek tomu však - vzhľadom na argumentáciu\ndovolateľky - považuje za potrebné uviesť nasledovné:\n5.3. I keď Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov\nv občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv\na oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 ods. 1 O. s. p.) a právnou úpravou občianskeho\nsúdneho konania dbá o to, aby rozhodnutie súdu bolo vecne správne a spravodlivé, predsa\nlen nemôže zabezpečiť, že každé konanie bude v plnom rozsahu zodpovedať jeho\nustanoveniam a že súdmi bude vždy rozhodnuté iba správne. Možnosť dosiahnutia nápravy\nnesprávností, ku ktorým môže v praxi dôjsť, vytvára Občiansky súdny poriadok systémom\nopravných prostriedkov (odvolanie, návrh na obnovu konania, dovolanie).\nNiet pochýb, že nesprávnosťou meritórneho rozhodnutia súdu - finálneho produktu\nobčianskeho súdneho konania je aj jeho nepreskúmateľnosť. Pokiaľ sa súd dopustí tejto\nnesprávnosti a svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodní, neodníma tým účastníkovi\nkonania možnosť realizovať jeho procesné oprávnenia v zmysle „náležite skutkovo aj\nprávne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) v rámci\nvyužitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov“. Účastník\nodvolacieho konania má v prípade, že rozhodnutie odvolacieho súdu považuje\nza nedostatočne odôvodnené, nepreskúmateľné alebo arbitrárne, zachované procesné\n31\n\noprávnenie poukazovať na tieto nedostatky rozhodnutia a domáhať sa nápravy; účastník\nkonania môže za podmienok stanovených v zákone podať dovolanie (§ 240 ods. 1 O. s. p.).\nObčiansky súdny poriadok nebráni účastníkovi konania v dovolaní namietať všetky\nnesprávnosti postupu, rozhodovania a rozhodnutia odvolacieho súdu; ničím neobmedzuje\njeho možnosť argumentovať aj tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu nie je náležité\nodôvodnené, dôvody rozhodnutia nie sú dostatočne vysvetlené alebo sú vyjadrené\nnezrozumiteľne, prípadne sú neúplné, nepresvedčivé, arbitrárne alebo nepodložené\npriebehom a výsledkami konania - účastník konania môže teda v dovolaní namietať, že nim\nnapadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné. Na druhej strane ale Občiansky súdny\nporiadok právnou úpravou dovolania a dovolacieho konania nezaručuje, že každé podané\ndovolanie bude vždy prípustné, že dovolací súd sa bude vždy zaoberať aj vecnou\nsprávnosťou napadnutého rozhodnutia a že dovolateľ bude v konaní pred najvyšším súdom\núspešný. V dovolacom konaní totiž takáto argumentácia dovolateľa (že napadnuté\nrozhodnutie je nepreskúmateľné) naráža na Občianskym súdnym poriadkom stanovené\nobmedzenia práva na súdnu ochranu, ktoré vyplývajú z právnej úpravy prípustnosti\ndovolania.\n5.4. Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 238 vymenúva znaky tých rozsudkov\nodvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie procesné prípustné. Z právnej úpravy\nobsiahnutej v danom ustanovení je zrejmé, že zákonodarca v nej - zohľadňujúc mimoriadny\ncharakter dovolania a možné dôsledky zrušenia rozhodnutia dovolacím súdom - vyjadril\nna jednej strane vôľu, aby určité rozsudky (výnimočne) napriek tomu, že už nadobudli\nprávoplatnosť, mohli byť predmetom preskúmania v dovolacom konaní (viď napríklad §\n238 ods. 1 až 3 O. s. p.). Na druhej strane tým ale bez akýchkoľvek pochybnosti zároveň\nvyjadril tiež vôľu, aby iné rozsudky (než sú ním výslovne uvedené) nemohli byť v zmysle §\n238 O. s. p. predmetom preskúmania v dovolacom konaní.\nVzhľadom na to, že dovolanie odporkyne smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku\nodvolacieho súdu, treba osobitne poukázať na to, že z možnosti dovolacieho prieskumu\nvylučuje § 238 ods. 3 O. s. p. bezvýnimočne každý potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu.\nktorý nemá znaky uvedené v tomto ustanovení. Keďže zákonodarca vyjadril dostatočne\nzreteľne vôľu, aby ani riadne odôvodnený a dostatočne preskúmateľný potvrdzujúci\nrozsudok odvolacieho súdu neuvedený v § 238 ods. 3 O. s. p. nebolo možné podrobiť\ndovolaciemu prieskumu (i keby spočíval na úplne nesprávnej aplikácii alebo interpretácii\n32\n\nzákona), bolo by nelogické a v rozpore s výnimočnou povahou dovolania, pokiaľ by\nprávnou úpravou obsiahnutou v § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. vyjadril zároveň vôľu\nzabezpečiť účastníkovi konania možnosť dovolacieho prieskumu v prípade takého\npotvrdzujúceho rozsudku odvolacieho súdu neuvedeného v § 238 ods. 3 O. s. p., ktorý\nmožno (azda aj) spočíva na správnych záveroch, o ich správnosti sa ale nedá celkom\npresvedčiť a v dovolacom konaní ju nemožno úplne preveriť, lebo odvolací súd svoje závery\nv odôvodnení potvrdzujúceho rozsudku nevyjadril spôsobom dostatočne jasným, určitým\nalebo relevantnú problematiku v celom rozsahu vyčerpávajúcim.\n5.5. Základná idea mimoriadnych opravných prostriedkov vychádza z toho, že\nprávna istota a stabilita nastolené právoplatným rozhodnutím sú v právnom štáte\nnarušiteľné len mimoriadne a výnimočne. ...\n5.6. Dôvody zakladajúce prípustnosť dovolania vymedzuje Občiansky súdny\nporiadok jednak objektívnymi znakmi rozsudku (§ 238 O. s. p.) alebo uznesenia (§ 239\nO. s. p.) odvolacieho súdu, jednak objektívnym zadefinovaním najzávažnejších procesných\nvád konania súdov nižších, stupňov (§ 237 ods. 1 O. s. p.). Účelom takéhoto objektívneho\nvymedzenia je bezpochyby zvýšiť predvídateľnosť súdneho rozhodovania a vylúčiť alebo\naspoň minimalizovať subjektívny prvok pri posudzovaní prípustnosti dovolania.\nZáver dovolacieho súdu, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu je\n(ne)preskúmateľné, závisí vždy nielen od toho, či a ako je toto rozhodnutie odôvodnené\nsúdom, ktorý ho vydal, ale aj od toho, aké všeobecné predstavy o riadnom odôvodnení\nrozhodnutia má dovolací súd a ako sa tieto jeho predstavy stotožňujú s individuálnym\nodôvodnením napadnutého rozhodnutia. V praxi sa pri tom môže zo strany dovolacieho\nsúdu vyskytnúť rozpätie od prehnanej prísnosti (rigoróznosti) cez náležitý prístup až\nk neopodstatnenej zhovievavosti (benevolencii).\nPodľa právneho názoru senátu dovolacieho súdu, ktorý posudzuje prípustnosť\nodporkyňou podaného dovolania, nemohlo byť zámerom zákonodarcu, aby nesenie tak\nzásadnej otázky, ktorá je z hľadiska rešpektovania princípu právnej istoty osobitne\nvýznamná (otázky, či dovolanie podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. prípustné je alebo nie\nje), bolo determinované tým, s akým stupňom prísnosti dovolací súd pristupuje k posúdeniu,\nči odôvodnenie napadnutého rozhodnutia dostatočne jasne, zrozumiteľne, vyčerpávajúco\na presvedčivo vysvetľuje skutkovú a právnu podstatu veci.\n\n33\n\n5.7. Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že ak aj prípadne napadnutý\nrozsudok nie je dostatočne odôvodnený (poznámka dovolacieho súdu: najvyšší súd\nneskúmal, či napadnutý rozsudok je alebo nie je preskúmateľný), nezakladá to procesnú\nvadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.»\nK námietke o prekvapivosti rozsudku krajského súdu najvyšší súd v relevantnej časti\nodôvodnenia svojho uznesenia uviedol:\n„Dovolací sud uvedenú námietku nepovažuje za dôvodnú. Súd prvého stupňa vyhovel\nnávrhu s odôvodnením, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané bezdôvodné\nobohatenie sa, za ktoré nesie zodpovednosť odporkyňa (pasívne vecne legitimovaný\nsubjekt). Z dovolaním napadnutého rozsudku vyplýva, že k tomu istému záveru dospel aj\nodvolací súd. Zo skutočnosti, že zájazd bol zrušený, vychádzali súdy oboch stupňov.\nRozhodnutie odvolacieho súdu nebolo preto z pohľadu výsledkov prvostupňového konania\nani nečakané, ani nepredvídateľné. Pokiaľ odvolací súd nad rámec prvostupňového\nrozhodnutia doplnil dôvody, so zreteľom na ktoré dospel k záveru o opodstatnenosti návrhu\nna začatie konania, nemožno to považovať za odňatie možnosť dovolateľky konať pred\nsudom. K rovnakému záveru už dospela aj judikatúra (viď R 56/2012), v zmysle ktorej ak sa\nodvolací súd v odôvodnení svojho potvrdzujúceho rozhodnutia v plnom rozsahu stotožnil\ns dôvodmi prvostupňového rozhodnutia a nad ich rámec uviedol ešte aj ďalšie, z pohľadu\nprvostupňového konania nové dôvody, jeho rozhodnutie nie je prekvapivé a takýto postup\nodvolacieho súdu neodníma účastníkovi možnosť konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/\nO. s. p.).\nLen ako poznámku k vyššie uvedenému dovolací súd uvádza, že ak k zrušeniu zájazdu\nv skutočnosti - ako tvrdí odporkyňa - nedošlo, išlo by o prípad založenia rozhodnutia\nna nesprávnych skutkových zisteniach a z toho vychádzajúcich právnych záveroch.\nNesprávnosť skutkových a právnych záverov ale nie je vadou konania v zmysle § 237 ods. 1\npísm. f/ O. s. p. a prípustnosť dovolania nezakladá (k tomu viď bližšie 7. a 10.)“\nK námietke o rozhodnutí odvolacieho súdu založenom na nesprávnych skutkových\nzáveroch najvyšší súd konštatoval:\n„7. Pokiaľ odporkyňa namieta, že postup súdu v procese zisťovania skutkových\npodkladov pre rozhodnutie nebol správny, dovolací súd uvádza, že v prípade neúplnosti\n34\n\nalebo nesprávnosti skutkových zistení a skutkových záverov nejde o nedostatok, ktorý by bol\nv rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod zakladajúci procesnú vadu\nkonania v zmysle ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. (obdobne tiež R 42/1993,\nR 37/1993, R 125/1999. R 6/2000; viď tiež viaceré rozhodnutia najvyššieho sudu,\nnapríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011\na 7 Cdo 38/2012). Ak k tejto nesprávnosti v niektorom súdnom konaní dôjde, nezakladá\nprocesnú vadu konania uvedenú v § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.\nNeúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení môže prípadne viesť k tzv. inej\nprocesnej vade konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2\npísm. b/ O. s. p..); vada takej povahy ale prípustnosť dovolania nezakladá.\nSúd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný\nvykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania\na rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu\n(viď § 120 ods. 1 O. s. p.), a nie účastníkov konania. Postup súdu, ktorý v priebehu konania\nnevykonal všetky účastníkom navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie\nskutkového stavu, nezakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho sudu\npodľa § 237 písm. f/ O. s. p., lebo týmto postupom súd neodňal účastníkovi možnosť pred\nsúdom konať (porovnaj R 37/1993 a R 125/1999).\nAni nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 ods. 1\npísm. f/ O. s. p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť\njeho rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladá\nprípustnosť dovolania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. (viď tiež napríklad uznesenia\nnajvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010 a 2 Cdo 29/2011).\nAk súd v procese dokazovania nevykoná dokazovanie určitým dôkazným\nprostriedkom spôsobom, ktorý predpisuje zákon, dochádza k tzv. inej (v § 237 ods. 1 O. s. p.\nneuvedenej) vade. Takáto vada je síce relevantným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2\npísm. b/ O. s. p.), prípustnosť dovolania ale nezakladá (porovnaj napríklad rozhodnutie\nnajvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 260/2009).“\nK argumentom sťažovateľky o procesnom pochybení spočívajúcom v nedoručení\nvyjadrenia žalobcu k odvolaniu sťažovateľky najvyšší súd zaujal toto stanovisko:\n\n35\n\n„Zo spisu vyplýva, že k odvolaniu odporkyne (č. l. 68 spisu) sa vyjadril navrhovateľ\n(č. l. 80 spisu). Jeho vyjadrenie bolo zaslané odvolaciemu súdu, nie však odporkyni.\nJe pravdou, že odvolací súd vo veci samej rozhodol bez toho, aby odporkyni bolo toto\nvyjadrenie doručené.\n9.1. K dôsledkom procesného postupu súdu, v rámci ktorého nebolo odvolateľovi\ndoručené vyjadrenie opačnej procesnej strany k jeho odvolaniu, senát najvyššieho sudu,\nktorý koná a rozhoduje v preskúmavanej veci, zaujal v minulosti svoje právne závery\nvo viacerých rozhodnutiach vydaných do 13. januára 2015 (viď napríklad sp. zn.\n3 Cdo 24/2011,\n\n3 Cdo 23/2011,\n\n3 Cdo 129/2011,\n\n3 Cdo 257/2012,\n\n3 Cdo 258/2012),\n\nv ktorých opakovane konštatoval, že ak nejde o prípad uvedený v § 209 ods. 1 druhej vete\nO. s. p., doručí súd prvého stupňa odvolanie ostatným účastníkom, a ak odvolanie smeruje\nproti rozhodnutiu vo veci samej, vyzve účastníkov na vyjadrenie k odvolaniu; iná povinnosť\nmu z týchto ustanovení nevyplýva. Z Občianskeho súdneho poriadku teda nevyplýva\npovinnosť odvolacieho súdu predložiť druhému účastníkovi konania spätne na zaujatie\nstanoviska vyjadrenie druhého účastníka konania k opravnému prostriedku. Súd nie je\npovinný donekonečna udržiavať stav konfrontácie medzi podaniami účastníkov konania –\nje iba na jeho posúdení, kde je rozumná hranica takúto konfrontáciu ukončiť\n(III. ÚS 144/2012, III. ÚS 507/2012, IV. ÚS 19/2012). Pokiaľ má odvolací súd k dispozícii\npotrebné argumenty, ako aj pri dodržaní dikcie ustanovenia § 209a O. s. p. pristúpi\nk rozhodnutiu vo veci samej (viď tiež III. ÚS 72/09, IV. ÚS 462/2010, IV. ÚS 19/2012,\nIII. ÚS 296/2011.). Odňatie možnosti pred súdom konať nezakladá teda sama skutočnosť, že\nodvolateľovi nebolo predložené vyjadrenie druhej procesnej strany k jeho odvolaniu.\nObdobné právne závery boli vyslovené aj v ďalších rozhodnutiach najvyššieho súdu (viď\nnapríklad sp. zn. 5 Cdo 40/2012 a 1 Cdo 17/2011). Iný pohľad na realizáciu práva\núčastníka oboznámiť sa s vyjadrením procesnej protistrany by mohol v praxi znamenať\nneustály (neprestajne sa opakujúci a nikdy nekončiaci) proces vyjadrovania sa jedného\núčastníka konania k vyjadreniu druhého účastníka konania; takýto pohľad by mohol mať až\nznaky prílišného právneho formalizmu, odporujúceho materiálnemu chápaniu princípu\nprávneho štátu.\n9.2. ESĽP vydal 13. januára 2015 rozsudok vo veci Trančínková proti Slovenskej\nrepublike, v ktorom sa zaoberal aj opodstatnenosťou námietky o nemožnosti zaujať\nstanovisko k vyjadreniu protistrany v rámci odvolacieho konania. V tomto rozsudku dospel\n36\n\nESĽP k názoru, že aj keď vyjadrenie k odvolaniu neobsahuje žiadne nové skutočnosti alebo\nargumenty, ku ktorým by sa procesná strana už nebola vyjadrila v predchádzajúcom\npriebehu konania, a pripadne ide o vyjadrenie nemajúce vplyv na rozhodnutie odvolacieho\nsúdu, musí byť druhému účastníkovi daná možnosť oboznámiť sa s ním, ak bolo\nformulované ako právna a skutková argumentácia. Pokiaľ súd takúto možnosť druhej\nprocesnej strane nevytvorí, dochádza k porušeniu práva na spravodlivé konanie, ktoré je\nzaručeného článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.\n9.3. Z uvedeného rozsudku ESĽP vyplýva, že pri úvahe, či nedoručením vyjadrenia\nprotistrany k odvolaniu bola alebo nebola odvolateľovi odňatá možnosť pred súdom konať,\ntreba mať na zreteli podstatu a obsah vyjadrenia k odvolaniu. Predmetné rozhodnutie ESĽP\ntotiž za zásah do práva na spravodlivé konanie (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd) považuje iba nedoručenie takého vyjadrenia protistrany, ktoré\nbolo formulované ako skutková a právna argumentácia.\nPre posúdenie komplexu otázok týkajúcich sa prípustnosti dovolania odporkyne\nmá preto bezpochyby kľúčový význam otázka, či vyjadrenie navrhovateľa k jej odvolaniu\n(č. l. 80 spisu), bolo formulované ako právna a skutková argumentácia.\nNavrhovateľ vo vyjadrení k odvolaniu odporkyne uviedol, že: a/ odvolaním\nnapadnutý rozsudok je zákonný, správny a spravodlivý, b/ odvolacie tvrdenia odporkyne\nmajú len predĺžiť spor, c/ trvá na podanom návrhu a pridržiava sa svojich skorších podaní\na prednesov, d/ navrhuje napadnutý rozsudok potvrdiť. Podľa právneho názoru dovolacieho\nsúdu nemožno takéto vyjadrenie k odvolaniu považovať za skutkovú a právnu argumentáciu.\nNavrhovateľ tu nepodáva svoj obraz o relevantnom skutkovom deji, nespomína žiadne\nkonkrétne skutkové okolnosti a z hľadiska obsahového sa vôbec nezaoberá jednotlivými\nskutkovými zisteniami sudov. Podobne ani ničím právne neargumentuje, nepodáva výklad\nprávnej úpravy, nedotýka sa konkrétnych právnych úvah alebo záverov súdov. Jeho\nvyjadrenie vyznieva iba ako všeobecná charakteristika priebehu a výsledku konania\nna prvom stupni, ktorú bez akejkoľvek skutkovej a právnej konkretizácie podáva účastník\nkonania spokojný s rozhodnutím prvostupňového súdu.\n9.4. Vzhľadom na to, že vyjadrenie navrhovateľa k odvolaniu odporkyne nebolo\nv danom prípade formulované ako skutková a právna argumentácia, nemal za následok\nprocesnú vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. procesný postup odvolacieho\nsúdu, ktorý rozhodol bez toho, aby toto vyjadrenie bolo doručené odporkyni.“\n37\n\nÚstavný súd vychádzajúc z uvedeného konštatuje, že najvyšší súd postupoval\nv súlade s procesnoprávnymi predpismi, keď odmietol dovolanie podané sťažovateľkou ako\ndovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok\nneprípustný, po skonštatovaní neexistencie dovolacích dôvodov v zmysle § 237\nObčianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) s osobitným zameraním sa na tvrdenie,\nže konanie sťažovateľky je postihnuté vadou podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP. Takýto\npostup a rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdny poriadok výslovne umožňuje,\npreto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať odopretie prístupu k súdnej\nochrane v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku. Uznesenie najvyššieho súdu\nobsahuje dostatok skutkových a právnych záverov a nejde o arbitrárne rozhodnutie\nnezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.\nSkutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,\nnepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti\nnapadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94,\nII. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu\nochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí\nrozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich\ndôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj\narbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj\nextrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti\n(IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).\nV súvislosti s námietkou sťažovateľky o nedostatočnom odôvodnení uznesenia\nnajvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa námietkami sťažovateľky\nnáležite zaoberal a jeho právne závery, ku ktorým dospel, sú odôvodnené vyčerpávajúcim\nspôsobom.\nVo vzťahu k námietke sťažovateľky, že jej nebolo doručené vyjadrenie protistrany\nk jej odvolaniu proti rozsudku okresného súdu, ústavný súd dodáva, že v okolnostiach danej\nveci absencia stanoviska sťažovateľky k vyjadreniu žalobcu k jej odvolaniu bola právne\n38\n\nirelevantná, pretože krajský súd, ktorý rozhodoval o opravnom prostriedku, nezaložil svoje\nrozhodnutie na tomto vyjadrení, ktoré malo všeobecný charakter. Absencia stanoviska\nsťažovateľky k vyjadreniu k opravnému prostriedku, v ktorom uviedla, že „odvolaním\nnapadnutý rozsudok je zákonný, správny a spravodlivý... odvolacie tvrdenia odporkyne\nmajú len predĺžiť spor... trvá na podanom návrhu a pridržiava sa svojich skorších podaní\na prednesov... navrhuje napadnutý rozsudok potvrdiť“, nemala žiadny vplyv na rozhodnutie\nkrajského súdu o opravnom prostriedku v neprospech sťažovateľky, ktorá na tento\nnedostatok upozornila.\nNa základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie\nnajvyššieho súdu neobsahuje nedostatky ústavnoprávnej intenzity, na základe ktorých by\nmohol vysloviť porušenie sťažovateľkou označených základných práv podľa čl. 46 ods. 1\na čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,\nako aj práva podľa čl. 14 ods. 1 medzinárodného paktu, a preto rozhodol tak, ako to je\nuvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.\nKeďže ústavný súd nezistil porušenie označených práv sťažovateľky, nerozhodol\no ďalších jej návrhoch z dôvodu, že tieto sa viažu na vyslovenie porušenia základných práv\na slobôd a úspech v konaní pred ústavným súdom.\nVzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je\nprípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho\ndoručenia účastníkom konania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 7. júla 2016\n\n39", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces", "rozhodnutie-nepreskúmateľnosť", "dovolanie-prípustnosť", "arbitrárnosť", "rozhodnutie-nepreskúmateľnosť", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces", "arbitrárnosť", "dovolanie-prípustnosť", "zmluva-zrušenie", "skutkový stav veci-zistenie", "zmluva-spotrebiteľská zmluva", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "2Co/735/2014", "guid": null, "vztah": "porusene"}, {"sz": "3Cdo/488/2015", "guid": null, "vztah": "porusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:7d786ac1-03df-4301-afb8-a595f9ea76cc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.288.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 288/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 288/2015 z 25. 11. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-11-25", "citacie_n": 541, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.288.2015.1"}, {"guid": "ussr:642f3f9f-d215-4faa-86d5-c88f5d0560fc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.184.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 184/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 184/2015 z 11. 11. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-11-11", "citacie_n": 551, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.184.2015.1"}, {"guid": "ussr:32c9bb19-7f74-4ad4-846e-4ddcf0fb0cf9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:1.US.364.2015.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 364/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 364/2015 z 26. 8. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-08-26", "citacie_n": 516, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.364.2015.1"}, {"guid": "ussr:ac91faef-f7e8-4f52-9f0a-b6d3098a297f", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 287/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 287/2014 z 4. 6. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-06-04", "citacie_n": 40, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ac91faef-f7e8-4f52-9f0a-b6d3098a297f"}, {"guid": "ussr:57e8b364-dcea-4502-b25d-734df40df8da", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 144/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 144/2012 z 16. 4. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-04-16", "citacie_n": 39, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:57e8b364-dcea-4502-b25d-734df40df8da"}, {"guid": "ussr:41d3133b-7619-4640-9854-a9f535e3dd1a", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 551/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 551/2012 z 30. 1. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-01-30", "citacie_n": 280, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:41d3133b-7619-4640-9854-a9f535e3dd1a"}, {"guid": "ussr:01d81fc8-c707-4e99-a54e-c9bde37669c3", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 507/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 507/2012 z 23. 10. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-10-23", "citacie_n": 89, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:01d81fc8-c707-4e99-a54e-c9bde37669c3"}, {"guid": "ussr:d4e71433-720d-4e69-8c41-205777518a27", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 275/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 275/2012 z 6. 6. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-06-06", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d4e71433-720d-4e69-8c41-205777518a27"}, {"guid": "ussr:131dd7c8-8cf4-4dbb-bb48-07841af678ed", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 161/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 161/2012 z 22. 3. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-03-22", "citacie_n": 236, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:131dd7c8-8cf4-4dbb-bb48-07841af678ed"}, {"guid": "ussr:b7070662-9558-4cdc-92bf-e9bea97b8256", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 19/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 19/2012 z 12. 1. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-01-12", "citacie_n": 195, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b7070662-9558-4cdc-92bf-e9bea97b8256"}, {"guid": "ussr:9ad188bf-0c6a-4642-b88f-163dfbf364e6", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 539/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 539/2011 z 13. 12. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-12-13", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9ad188bf-0c6a-4642-b88f-163dfbf364e6"}, {"guid": "ussr:73f225b7-0320-4a21-a5b1-85583ca64722", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 499/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 499/2011 z 22. 11. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-11-22", "citacie_n": 800, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:73f225b7-0320-4a21-a5b1-85583ca64722"}, {"guid": "ussr:9d2a82a2-9c97-41ef-8ceb-0f05121074e4", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 481/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 481/2011 z 10. 11. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-11-10", "citacie_n": 423, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9d2a82a2-9c97-41ef-8ceb-0f05121074e4"}, {"guid": "ussr:e021f8b4-73d6-452a-9cf5-74ab0b4e52e0", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 296/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 296/2011 z 13. 9. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-09-13", "citacie_n": 23, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e021f8b4-73d6-452a-9cf5-74ab0b4e52e0"}, {"guid": "ussr:d4803749-1cc9-44ce-a009-c48aca612e31", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 4/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 4/2011 z 27. 1. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-01-27", "citacie_n": 728, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d4803749-1cc9-44ce-a009-c48aca612e31"}, {"guid": "ussr:7e4aa2dc-f26d-412c-a80c-3a6b7d7ddc90", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 60/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 60/2010 z 20. 1. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-01-20", "citacie_n": 213, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7e4aa2dc-f26d-412c-a80c-3a6b7d7ddc90"}, {"guid": "ussr:3e67ba8f-c73e-4645-b315-36c3d74d7144", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 462/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 462/2010 z 20. 12. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-12-20", "citacie_n": 31, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3e67ba8f-c73e-4645-b315-36c3d74d7144"}, {"guid": "ussr:70bc389e-1554-4235-96cc-fea76683d458", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 470/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 470/2010 z 7. 12. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-12-07", "citacie_n": 59, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:70bc389e-1554-4235-96cc-fea76683d458"}, {"guid": "ussr:325c00ec-e275-417e-a9ed-d2f6a9138c87", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 438/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 438/2010 z 25. 11. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-11-25", "citacie_n": 53, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:325c00ec-e275-417e-a9ed-d2f6a9138c87"}, {"guid": "ussr:e2432065-546d-402f-a96a-435d811ab52c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 324/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 324/2010 z 8. 7. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-07-08", "citacie_n": 741, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e2432065-546d-402f-a96a-435d811ab52c"}, {"guid": "ussr:de3c1100-062c-48a8-b9ec-747311ddd322", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 204/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 204/2010 z 27. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-27", "citacie_n": 1515, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:de3c1100-062c-48a8-b9ec-747311ddd322"}, {"guid": "ussr:7bfeab25-1b2e-4b9f-8fed-c17bb57d4758", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 193/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 193/2010 z 22. 4. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-04-22", "citacie_n": 385, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7bfeab25-1b2e-4b9f-8fed-c17bb57d4758"}, {"guid": "ussr:11f883b4-7cb2-49c9-9e72-9cfdb4ecc73f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 27/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 27/2010 z 28. 1. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-01-28", "citacie_n": 671, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:11f883b4-7cb2-49c9-9e72-9cfdb4ecc73f"}, {"guid": "ussr:186111ab-abe6-4cca-a976-ceed70f4d0f1", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 270/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 270/09 z 7. 8. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-08-07", "citacie_n": 92, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:186111ab-abe6-4cca-a976-ceed70f4d0f1"}, {"guid": "ussr:700f5ee8-6712-4219-a808-7cc359fece7c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 148/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 148/09 z 9. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-09", "citacie_n": 34, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:700f5ee8-6712-4219-a808-7cc359fece7c"}, {"guid": "ussr:22a2cccc-2285-4642-b39f-114874e377ec", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 72/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 72/09 z 10. 3. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-03-10", "citacie_n": 126, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:22a2cccc-2285-4642-b39f-114874e377ec"}, {"guid": "ussr:fae4012e-e6af-4c71-be8d-bdc3d0a8131a", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 378/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 378/08 z 16. 12. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-12-16", "citacie_n": 67, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fae4012e-e6af-4c71-be8d-bdc3d0a8131a"}, {"guid": "ussr:ac8c52a9-e09a-4b16-8f21-63416766e9ab", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 147/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 147/08 z 31. 7. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-07-31", "citacie_n": 781, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ac8c52a9-e09a-4b16-8f21-63416766e9ab"}, {"guid": "ussr:c8ec6738-e84b-4676-832c-3aa10a1d60e4", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 76/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 76/07 z 6. 12. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-12-06", "citacie_n": 1787, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c8ec6738-e84b-4676-832c-3aa10a1d60e4"}, {"guid": "ussr:bb3a4478-1abb-4c66-b399-7af2dfede767", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 153/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 153/07 z 18. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-18", "citacie_n": 1501, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bb3a4478-1abb-4c66-b399-7af2dfede767"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:dab833b7-8cb4-4f98-a9ce-2a1164dbcfe6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:4.US.392.2022.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 392/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 392/2022 z 6. 9. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-09-06", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:4.US.392.2022.1"}, {"guid": "ussr:cc938d2f-32d3-43b7-91b1-3078c8c7892b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:4.US.565.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 565/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 565/2018 z 9. 10. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-10-09", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.565.2018.1"}, {"guid": "1b35d9c6-eb12-486f-8e17-8ac028d05f64:d42e56ee-e5f9-46d4-bd08-37ace7b5ec30", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2021:2317200744.1", "spisova_znacka": "4Cdo/23/2020", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/23/2020 z 30. 7. 2021", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2021-07-30", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:2317200744.1"}, {"guid": "e87afa85-345c-464c-a250-c9ccf9e7fdd4:00a07eb5-e24f-4477-9767-940abd0dcb9f", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2021:1116214838.1", "spisova_znacka": "7Co/58/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7Co/58/2020 z 25. 5. 2021", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2021-05-25", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2021:1116214838.1"}, {"guid": "da4fdc60-07d9-4c24-8b2c-4cb4aeb7a332:c1ba4981-044d-473f-95e6-80a5721459d4", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2019:2317200744.1", "spisova_znacka": "23Co/210/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 23Co/210/2018 z 18. 8. 2019", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2019-08-18", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2019:2317200744.1"}, {"guid": "da4fdc60-07d9-4c24-8b2c-4cb4aeb7a332:48f084a2-ee4b-46e2-98ee-a244ea2baf82", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2019:2317200744.1", "spisova_znacka": "23Co/210/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 23Co/210/2018 z 18. 8. 2019", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2019-08-18", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2019:2317200744.1"}, {"guid": "da4fdc60-07d9-4c24-8b2c-4cb4aeb7a332:eadba124-7824-4db5-b3d7-14ec63a9df6c", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2019:2317200744.1", "spisova_znacka": "23Co/210/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 23Co/210/2018 z 18. 8. 2019", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2019-08-18", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2019:2317200744.1"}, {"guid": "da4fdc60-07d9-4c24-8b2c-4cb4aeb7a332:34a154ac-027f-496d-9059-8a70e59a7167", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2019:2317200744.1", "spisova_znacka": "23Co/210/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 23Co/210/2018 z 18. 8. 2019", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2019-08-18", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2019:2317200744.1"}, {"guid": "cde2c570-db7b-4a35-bb04-1bb305d62e22:a5609d80-6ef1-4cdf-b358-54bf85c34ebe", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2017:1214224083.1", "spisova_znacka": "3Co/196/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Co/196/2016 z 27. 12. 2017", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2017-12-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2017:1214224083.1"}, {"guid": "201f0164-a983-4c69-a9cd-6472f81f3a14:9a3890d8-57a3-45d8-9b91-cfdbe7d280bf", "ecli": "ECLI:SK:OSTN:2024:3122201252.4", "spisova_znacka": "11Csp/6/2022", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Trenčín sp. zn. 11Csp/6/2022 z 9. 5. 2024", "sud": "Okresný súd Trenčín", "datum_vydania": "2024-05-09", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSTN:2024:3122201252.4"}]}