{"guid": "ussr:c4826c50-d887-40f7-be81-566074c25819", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.715.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 715/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 715/2016 z 23. 11. 2016", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 23. novembra 2016, sp. zn. I. ÚS 715/2016, ECLI:SK:USSR:2016:1.US.715.2016.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Milan Ľalík", "sudca_id": 1072, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/milan-lalik-1072", "datum_vydania": "2016-11-23", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "nazov": "čl. 36 ods. 1 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-36"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-36", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/c4826c50-d887-40f7-be81-566074c25819", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.715.2016.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.715.2016.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.715.2016.1/text", "citacie_n": 11, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nI. ÚS 715/2016-45\nÚstavný\n\nsúd\n\n23. novembra 2016\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\nna\n\nneverejnom\n\npredbežne\n\nprerokoval\n\nsťažnosť\n\nzasadnutí\n\nobchodnej\n\nsenátu\n\nspoločnosti\n\nKOVOPROJEKT Bratislava a. s., Ružová dolina 6, Bratislava, zastúpenej advokátom\nJUDr. Lászlóom Lengyelom, Ružová dolina 6, Bratislava, vo veci namietaného porušenia\njej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky\na čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa\nčl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom\nKrajského súdu v Bratislave č. k. 3 Co 556/2014-540 zo 16. júla 2015 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť obchodnej spoločnosti KOVOPROJEKT Bratislava a. s. o d m i e t a ako\nzjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n2. novembra 2015\n\ndoručená\n\nsťažnosť\n\nobchodnej\n\nspoločnosti\n\nKOVOPROJEKT\n\nBratislava a. s., Ružová dolina 6, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta\nporušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len\n„listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\n\nľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozsudkom\nKrajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Co 556/2014-540\nzo 16. júla 2015 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).\n2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľka bola účastníčkou\nkonania vedeného Okresným súdom Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) o určenie\npredmetu dražby a určenie vlastníctva, v ktorom sa\n\n(ďalej len\n\n„žalobca“) domáhal proti sťažovateľke určenia, že nehnuteľnosť nachádzajúca sa\nv katastrálnom území\n(ďalej len „pozemok“) bola na dražbe konanej 29. novembra 1991 (ďalej len\n„dražba“) vydražená ako súčasť prevádzkovej jednotky „Doškoľovacie stredisko —\n“ (ďalej len „prevádzková jednotka“ alebo\n„stavba“) a jej vlastníkom je žalobca ako vydražiteľ.\n3. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 8 C 32/2007 z 29. novembra 2007 (ďalej len\n„rozsudok okresného súdu“) žalobe vyhovel a určil, že pozemok bol vydražený na dražbe\nako súčasť prevádzkovej jednotky a jeho vlastníkom je žalobca ako vydražiteľ. Na základe\nodvolania sťažovateľky krajský súd rozsudkom sp. zn. 14 Co 490/2008 z 21. júla 2009\n(ďalej len „rozsudok krajského súdu z 21. júla 2009“) zmenil rozsudok okresného súdu\nz 29. novembra 2007 tak, že žalobu žalobcu zamietol. Najvyšší súd Slovenskej republiky\n(ďalej len „najvyšší súd“) na základe dovolania žalobcu uznesením sp. zn. 3 Cdo 322/2009\nz 22. septembra 2010 (ďalej aj „rozhodnutie o dovolaní“) rozsudok krajského súdu\nz 21. júla 2009 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a vo svojom rozhodnutí vyslovil, že\nzo skutkového stavu zisteného súdmi nižších stupňov nie je jednoznačne zrejmé, či\npredmetom dražby bola iba stavba alebo aj pozemok, na ktorom sa stavba nachádzala.\n4. Po vrátení veci na ďalšie konanie krajský súd vo veci opätovne rozhodol\nrozsudkom sp. zn. 14 Co 453/2010 z 1. marca 2012, ktorým potvrdil rozsudok okresného\nsúdu ako vecne správny. Proti označenému rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka\ndovolanie, o ktorom najvyšší súd rozhodol uznesením sp. zn. 3 Cdo 168/2012 z 25. júla\n2013 tak, že dovolanie ako procesne neprípustné odmietol.\n\n2\n\n5. Na základe sťažnosti sťažovateľky ústavný súd nálezom sp. zn. IV. ÚS 156/2014\nz 19. júna 2014 vyslovil porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36\nods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní sp. zn.\n14 Co 453/2010 a jeho rozsudkom z 1. marca 2012, označený rozsudok krajského súdu\nzrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\n6. Po vrátení veci krajský súd vo veci opätovne rozhodol v poradí tretím sťažnosťou\nnapadnutým rozsudkom, ktorým rozsudok okresného súdu z 29. novembra 2007 ako vecne\nsprávny potvrdil.\n7. Žalobca sa v inom konaní v minulosti vedenom pred Okresným súdom Bratislava\nII pod sp. zn. 16 C 37/1995 návrhom podaným 7. februára 1992 domáhal určenia\nneplatnosti dražby a vrátenia vydraženej sumy 1 300 000 Sk (ďalej aj „konanie o neplatnosť\ndražby“). Okresný súd Bratislava II rozsudkom sp. zn. 16 C 37/1995 z 12. decembra 1997\nnávrh proti sťažovateľke (odporkyni v 3. rade, pozn.) zamietol a krajský súd rozsudkom\nsp. zn. 2 Co 46/2003 zo 17. júna 2003 označený rozsudok okresného súdu potvrdil.\n8. Sťažovateľka považuje napadnutý rozsudok za arbitrárny a nedostatočne\nodôvodnený, a tým zasahujúci do jej označených práv. Údajnú arbitrárnosť napadnutého\nrozsudku odôvodňuje extrémnym nesúladom medzi právnymi závermi a skutkovými\nzisteniami, ktoré vyplynuli z vykonaných dôkazov, ako aj interpretáciou kogentnej normy,\nktorá je v extrémnom nesúlade s obsahom právnej praxe a v rozpore s princípmi\nspravodlivosti.\n9. Podľa sťažovateľky sa krajský súd v napadnutom rozsudku dostatočne\nnevysporiadal s existenciou rozsudku Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 16 C 37/1995\nz 12. decembra 1997 a závermi uvedenými v jeho odôvodnení. V označenom konaní\nkonajúce súdy dospeli k záveru, že predmetom dražby bola len prevádzková jednotka bez\npozemku, a vyslovili názor, že dražba stavby bez pozemku nemá za následok neplatnosť\ndražby za predpokladu, že vydražiteľ vedel, čo je predmetom dražby. Keďže konajúce súdy\n\n3\n\nvychádzali z tých istých skutkových tvrdení a dôkazov predložených žalobcom, podľa\nsťažovateľky nie je logické a hospodárne, aby určenie predmetu dražby prebiehalo nezávisle\nv ďalšom konaní. Sťažovateľka tvrdí, že krajský súd svojím postupom a rozsudkom poprel\nprejudiciálnu záväznosť právoplatného rozsudku vydaného v konaní o neplatnosť dražby,\nktorým bola právoplatne vyriešená otázka predmetu dražby, teda že sporný pozemok nebol\npredmetom dražby a žalobca o tejto skutočnosti vedel (tieto otázky sú podľa sťažovateľky\nv posudzovanom konaní otázkami prejudiciálnymi). Sťažovateľka v odôvodnení sťažnosti\nrozsiahlo argumentuje, poukazuje na názory právnej teórie, ako aj súdnej praxe zaoberajúce\nsa otázkou prejudiciálnej záväznosti právoplatných súdnych rozhodnutí a bližšie uvádza:\n«V konaní vedenom pred Krajským súdom Bratislava pod spis. zn. 3Co/556/2014 sa\nžalobca domáha, aby súd určil, že predmetom dražby konanej dňa 29.11.1991 bol spolu\ns prevádzkovou jednotkou aj sporný pozemok a že žalobca je zároveň vlastníkom tohto\npozemku. Je však zrejmé, že žalobca sa len iným spôsobom domáha skutočnosti, ktorá bola\nuž právoplatné vyriešená v konaní na Okresnom súde Bratislava II pod spis. zn. 16 C 37/95.\n... Nárok žalobcu v oboch konaniach vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, na základe\nktorých bol uplatnený, t.j., že ide o nárok založený na rovnakom právnom dôvode\na vyplývajúci z rovnakých skutkových okolností.\n... Žalobca sa návrhom doručeným Okresnému súdu Bratislava II dňa 7. februára\n1992 (okrem iného) domáhal... vyslovenia neplatnosti verejnej dražby z dôvodu, že jej\npredmetom bola len prevádzková jednotka bez predmetného pozemku.\nOkresný súd Bratislava II rozsudkom zo dňa 12. 12.1997 spis. zn. 16 C 37/95-203\ntento návrh... zamietol, keďže „mal za preukázané, že navrhovateľ vedel o tom, že draží\nprevádzkovú jednotku bez pozemku, nebol teda uvedený do omylu pri dražbe“ ...\nNa základe odvolania žalobcu bol rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa\n17.06.2003 spis. zn. 2 Co 46/03 - 268 citovaný rozsudok Okresného súdu Bratislava II\npotvrdený ako vecne správny.\n... označené rozsudky Okresného súdu Bratislava II a Krajského súdu v Bratislave\nprávoplatne vyriešili otázky: predmetný pozemok nebol predmetom dražby konanej dňa\n29.11.1991 a žalobca o tejto skutočnosti vedel.\n\n4\n\n... Argument odvolacieho súdu, že otázka, či predmetný pozemok bol alebo nebol\npredmetom dražby, nebola vyriešená vo výroku vyššie označených rozsudkov, preto tieto\nrozhodnutia ho nezaväzujú, neobstojí.\n... prejudiciálnu záväznosť majú práve tie právoplatné rozhodnutia, ktoré\nprejudiciálnu otázku vyriešili nie vo svojom výroku ale v ich odôvodneniach.\nAni názor odvolacieho súdu, podľa ktorého „ak by mal Najvyšší súd Slovenskej\nrepubliky či Ústavný súd Slovenskej republiky v predmetnej veci za to, že odvolací (rovnako\nako súd prvého stupňa) je viazaný vyriešením predbežnej otázky (že predmetný pozemok\nnebol predmetom dražby) právoplatným rozsudkom, ktorým bol zamietnutý návrh\nnavrhovateľa na určenie neplatnosti dražby konanej dňa 29.11.1991, nepochybne by to\nuviedli s odôvodneniach svojich rozhodnutí“, nie je správny.\nPredmetom dovolacieho konania, v ktorom bolo vydané prvé uznesenie dovolacieho\nsúdu, ani predmetom konania na Ústavnom súde Slovenskej republiky, v ktorom bol vydaný\nnález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 19.06.2014 spis. zn. IV. ÚS 156/2014 74, nebola otázka, či právoplatný rozsudok Okresného súdu Bratislava II zo dňa\n12. 12.,1997 spis. zn. 16 C 37/95 - 203 má prejudiciálnu záväznosť v predmetnej veci. Preto\nani dovolací súd, ani Ústavný súd Slovenskej republiky sa nezaoberali s prejudiciálnou\nzáväznosťou tohto rozhodnutia Okresného súdu Bratislava II.\nOdvolací vo svojom treťom rozsudkom vyslovil, že „... predmetom dražby konanej\n29.11.1991 bol aj pozemok“... Týmto odvolací súd poprel prejudiciálnu záväznosť\nprávoplatného rozsudku Okresného súdu Bratislava II ... zo dňa 12. 12..1997 spis. zn.\n16 C 37/95 - 203, čo znamená zásah do stability práva a právnych vzťahov, ako aj do\nriadneho výkonu spravodlivosti...»\n10. Podľa sťažovateľky k porušeniu jej označených práv malo dôjsť aj nesprávnym\npostupom krajského súdu, ktorý v rozpore s ustanovením § 119 ods. 5 Občianskeho\nsúdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) na začiatku nového pojednávania neoznámil obsah\ndoterajších prednesov a vykonaných dôkazov. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla, že\n„Na odvolacom súde sa uskutočnili tri pojednávania, a to v dňoch 30.04.2015, 28.05.2015\na 16.07.2015.\n\n5\n\nPred pojednávaním uskutočneným dňa 28.05.2015 obaja účastníci predložili súdu\nsvoje písomné vyjadrenia. Na pojednávaní na odvolacom súde uskutočnenom dňa\n28.05.2015, ktoré odvolací súd odročil na deň 16.07.2015, účastníci urobili prednesy\na odvolací súd vykonal rozsiahle dokazovanie.\nOdvolací súd ani na pojednávaní uskutočnenom dňa 28.05.2015, ani na pojednávaní\nuskutočnenom dňa 16.07.2015 nesplnil svoju povinnosť podľa ustanovenia § 119 ods. 5\nObčianskeho zákonníka. Na pojednávaní uskutočnenom dňa 28.05.2015 nijako neoboznámil\nobsah doterajších prednesov účastníkov, ani obsah ich písomných vyjadrení zo dňa\n22.05.2015 a 26.05.2015. Na pojednávaní uskutočnenom dňa 16.07.2015 nijako neboli\noboznámené ani obsah doterajších prednesov účastníkov konania, ani obsah dôkazov\nvykonaných na pojednávaní dňa 28.05.2015.“.\n11. Sťažovateľka tiež krajskému súdu vyčíta, že sa nevysporiadal s jej argumentáciou\nuplatnenou v konaní, ktorá mala pre posúdenie veci zásadný význam. V tejto súvislosti\nuviedla, že «Žalobca nikdy netvrdil, že predmetný pozemok bol predmetom dražby. Tvrdil\niba to, že podľa § 14 zákona č. 427/1990 Zb. mal byť.\n- Sám zákon č. 427/1990 Zb. ráta s tým, že pozemok nebude vždy predaný spolu\ns prevádzkovou jednotkou (pozri § 4 ods. 4 zákona č. 427/1990 Zb... V predmetnom prípade\naj právne účinná karta prevádzkovej jednotky (t. j. karta vyhotovená komisiou) aj všetky\noznámenia o konaní dražby boli vyhotovené podľa § 4 ods. 4 zákona č. 427/1990 Zb.\n... Dovolací súd vo svojom prvom uznesení svoj názor, že vzhľadom na zákonnú\npovinnosť vyplývajúcu z § 14 zákon č. 427/1990 Zb. predať aj pozemok, sťažovateľa\nzaťažuje dôkazné bremeno preukázať, že predmetom dražby bola iba stavba... odôvodnil\ntým, že „Nemožno totiž... na strane žalobcu predpokladať vedomosť, že štát poruší zákon\n(§ 14 zákona č. 427/1990 2b.) naopak fyzická osoba (občan) predpokladá, že štát zákon\ndodržuje“.\nVyššie uvedené tvrdenia mohli byť podkladom pre opačný záver o tom, koho zaťažuje\ndôkazné bremeno. Veď, ak žalobca poznal ustanovenie § 14 zákona č. 427/1990 Zb. mal\npoznať aj ustanovenie § 4 ods. 4 tohto zákona. Teda na základe ustanovenia § 4 ods. 4\nzákona č. 427/1990 Zb. musel vedieť, že štát neporuší ustanovenie § 14 zákona č. 427/1990\nZb., keď súčasťou draženej prevádzkovej jednotky nie je pozemok alebo stavba.\n\n6\n\nNapriek tomu odvolací súd sa vo svojom rozsudku nezaoberal s týmito tvrdeniami\nsťažovateľa, nechal ich bez povšimnutia, nevyvrátil argumentáciu žalovaného a ani\nnevysvetlil, prečo nie je jeho názor správny\n... sťažovateľ podotýka, že nie je možné „záväzný právny názor“ dovolacieho súdu\nvyjadrený v jeho prvom uznesení interpretovať ako pokyn, aby odvolací súd rozhodol\nvo veci samej inak (t. j. ako rozhodol so svojim prvým rozsudkom a potvrdil rozsudok súdu\nprvého stupňa). Tento názor dovolacieho súdu treba považovať za pokyn na odstránenie\nvady konania, ktorá mohla (ale nemusela) viesť k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci.\nOdvolací súd mal primárne odstrániť nedostatky v dokazovaní a na základe takto\ndoplneného skutkového základu znova rozhodnúť. Nebolo by v rozpore so „záväzným\nprávnym názorom“ dovolacieho súdu, keby odvolací súd po doplnení dokazovania\nsprávnou aplikáciou ustanovení § 14 a § 4 ods. 4 zákona č. 427/1990 Zb. rozhodol vo veci\nsamej tak, ako so svojím prvým rozsudkom. Vyššie uvedené tvrdenia sťažovateľa sú novými\nskutočnosťami, z hľadiska ktorých dovolací súd svojím prvým uznesením neposudzoval.».\n12. Sťažovateľka v sťažnosti namieta aj postup krajského súdu pri vykonávaní\na hodnotení dôkazov, z ktorých „pri žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú prijaté\nskutkové závery“. V tejto súvislosti uvádza, že „odvolací súd iba oboznámil obsah dôkazov,\nktoré vykonal a vyhodnotil Okresný súd Bratislava II v konaní č. k. 16C 37/95...\na vyhodnotil ich bez toho aby ich v časti výpovedí svedkov a žalobcu opakoval. Týmto\nsvojím postupom odvolací súd porušil zásadu priamosti...“. Podľa sťažovateľky krajský súd\nvzal do úvahy aj také skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli a, naopak,\nprehliadol rozhodné skutočnosti, ktoré z dôkazov vyplývajú. V tejto súvislosti uviedla, že\nz časti zápisnice o pojednávaní pred odvolacím súdom konanom 5. júna 1996, ktorú krajský\nsúd na odvolacom pojednávaní uskutočnenom 16. júla 2015 prečítal, nevyplýva skutkové\nzistenie krajského súdu v napadnutom rozsudku, podľa ktorého „navrhovateľ bol\npresvedčený o tom, že draží predmetnú stavbu aj s pozemkom; navrhovateľ mal vedomosť\no tom, že v danom prípade pozemok a stavba majú byť dražené spolu“. Na druhej strane\nkrajský súd v napadnutom rozsudku uviedol, že „Vykonaným dokazovaním nebolo\npreukázané, ktorá z... kariet prevádzkovej jednotky bola podkladom dražby“, pričom podľa\nsťažovateľky z vykonaných dôkazov jednoznačne vyplýva, že podkladom dražby bola tá\n\n7\n\nkarta prevádzkovej jednotky, na ktorej bol ako vlastník pozemku uvedený Mestský úrad\nSťažovateľka tiež rozporuje záver krajského súdu, podľa ktorého žalobca „bol\npresvedčený, že prevádzková jednotka sa musí predať s pozemkom, pričom presvedčenie\no vydražení stavby aj pozemku mal bezprostredne po dražbe“. Podľa sťažovateľky dôkazy,\no ktoré krajský súd oprel tento záver, nepreukazujú presvedčenie žalobcu, že sa skutočne\nstal vlastníkom pozemku. Pozoruhodné je tiež to, že „žalobca nikdy netvrdil, že predmetný\npozemok bol predmetom dražby. Tvrdil iba to, že podľa zákona mal byť.“. Pre rozhodnutie\nv predmetnej veci nie je rozhodujúce presvedčenie žalobcu, ale to, či bol so zreteľom na\nvšetky okolnosti dobromyseľný. Pri posúdení dobromyseľnosti žalobcu nie je možné\nvychádzať len z jeho subjektívnych predstáv, ale táto musí byť posudzovaná aj „z hľadiska,\nči žalobca pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti\nkonkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, mohol mať pochybnosti, o tom či\npredmetný pozemok je predmetom dražby“. V tomto smere sťažovateľka poukázala na\nskutkové zistenia krajského súdu v rozsudku sp. zn. 2 Co 46/03 zo 17. júna 2003, z ktorých\nje zrejmé, že žalobca nezachoval náležitú opatrnosť, pri zachovaní ktorej by mohol zistiť, že\npredmetný pozemok nie je predmetom dražby, na tieto však krajský súd v napadnutom\nkonaní neprihliadol. Sťažovateľka ďalej argumentuje, že «Žalobca... musel vedieť aj to, že\nprevádzková jednotka môže byť vydražená aj bez stavby či pozemku. Zo skutočnosti, že\nv zozname o predmetnej dražbe bol uvedený ako vlastník pozemku Mestský úrad\nkaždý (teda aj žalobca), ktorý predpokladá, že štátny orgán dodržuje zákon, mohol vyvodiť\njedine to, že ide o postup podľa ustanovenia § 4 ods. 4 zákona č 427/1990 Zb. a predmetný\npozemok nebude predmetom dražby konanej dňa 29.11.1991.\nZ vykonaných dôkazov... z listu\n\nz 23.9.1991 č. 186/91, v ktorom\n\nsa uvádza, že „prevádzková jednotka bude dražená bez pozemku, nakoľko po preverení bolo\nzistené, že vlastníkom pozemku je mesto\n\nz výpovede pána\n\nna\n\npojednávaní uskutočnenom dňa 21.12.1992, ... z oznamu o dražbe... je jednoznačné, že\nvo všetkých listinách (karta prevádzkovej jednotky a oznam o dražbe), ktorými bol\nvymedzený predmet dražby bolo uvedené: vlastníkom pozemku je Mestský úrad\n\nteda\n\npredmetný pozemok pred začatím dražby nebol ponúknutý na predaj.». Sťažovateľka tiež\npoukázala na časti výpovede žalobcu na pojednávaniach „dňa 29.04.1997“ a „dňa\n26.06.1997“, vo vzťahu ku ktorým odvolací súd uviedol, že tieto nemohol vziať do úvahy\n\n8\n\nako dôkazy jednoznačne preukazujúce predmet dražby. Oproti týmto výpovediam žalobcu\n«odvolací súd vychádzal z tvrdenia žalobcu na pojednávaní dňa 28.05.2015, podľa ktorého\nlicitátor oboznámil, že ,,sa draží prevádzková jednotka nachádzajúca sa na pozemku, za\nvyvolávaciu cenu“». Podľa sťažovateľky «takéto hodnotenie dôkazov, ako aj tento záver\nodvolacieho súdu sú nelogické a ľubovoľné... Ani skutočnosť, že žalobca na pojednávaniach\ndňa 29.04.1997 a dňa 26.06.2015 ,,zakaždým použil iné označenie licitátora“ nevyvráti\nvýznam jeho výpovedí a to, že na začiatku dražby bolo oznámené: predmetom dražby\nnebude pozemok. Ani skutočnosť, že žalobca raz označil licitátora za licitátora, raz za\n,,predsedu, ktorý predsedal dražbe“, nemá žiadny vplyv na vierohodnosť a pravdivosť jeho\nvýpovedí. Neobstojí ani názor odvolacieho súdu, že oznámenie, podľa ktorého licitátor\noznámil iba to: ,,draží sa prevádzková jednotka a kde sa nachádza“, zodpovedá náležitosti\nzoznamu prevádzkových jednotiek ponúkaných na predaj v zmysle § 4 ods. 3 písm. a) bod 1\nzákona č. 427/1990 Zb... Z citovaných ustanovení zákona č. 427/1990 Zb., vzhľadom na\nskutočnosť, že v ozname o predmetnej dražbe bol uvedený ako vlastník pozemku Mestský\núrad\n\nplynie, že licitátor skutočne oznámil: draží sa prevádzková jednotka bez\n\npozemku. Z citovaných ustanovení zákona č. 427/1990 Zb. plynie, že licitátor nemohol určiť\npredmet dražby tak, ako to z tvrdenia žalobcu na pojednávaní dňa 28.05.2015 vyvodil\nodvolací súd.\nOdvolací súd pri hodnotení tvrdenia žalobcu na pojednávaní dňa 28.05.2015...\nnevzal vôbec do úvahy, že pre tvrdenia účastníka konania je príznačné, že hovorí\no vlastných záležitostiach a preto nie je možné... očakávať, že bude vypovedať vždy\nnezaujato a pravdivo. Z toho dôvodu súd pri hodnotení tvrdení žalobcu mal k tejto\nskutočnosti prihliadnuť.\nTvrdenie žalobcu, podľa ktorého v konaní pred Okresnom súde Bratislava II účelovo\ntvrdil, že vedel o tom, že predmetný pozemok nebol predmetom dražby, je zavádzajúce...\nV konaní na Okresnom súde Bratislava II rozhodujúcou skutočnosťou pre zamietnutie\nžaloby žalobcu bolo práve tvrdenie žalobcu, podľa ktorého licitátor oznámil: draží sa\nprevádzková jednotka bez pozemku. Nie je možno predpokladať, že niekto pri domáhaní sa\nsvojho práva účelovo, teda vedome tvrdí takú skutočnosť, následkom ktorej môže byť jedine\nzamietnutie jeho žaloby.\n\n9\n\nNa tomto mieste sťažovateľ opätovne poukazuje na rozhodnutie Ústavného súd\nSlovenskej republiky spis. zn. I. ÚS 170/2015.».\nPodľa sťažovateľky „predmetný pozemok nebol ponúknutý na predaj a licitátor\nvýslovne uviedol, že sa prevádzková jednotka draží bez pozemku, predmetný pozemok nebol\npredmetom dražby konanej dňa 29.11.1991“, a preto je zrejmé, že „sťažovateľ uniesol\ndôkazné bremeno a bez akýchkoľvek pochybností bolo preukázané, že predmetný pozemok\nnebol predmetom dražby“.\n13. Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal\nnález, v ktorom vysloví porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru postupom a napadnutým rozsudkom krajského súdu, napadnutý rozsudok\nzruší a vec mu vráti na ďalšie konanie a prizná jej úhradu trov právneho zastúpenia.\n14. Sťažovateľka súčasne navrhla, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona\no ústavnom súde prijal dočasné opatrenie, ktorým odloží vykonateľnosť napadnutého\nrozsudku do právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu vo veci samej. Svoj návrh\nodôvodnila tým, že vydaním napadnutého rozsudku bol vytvorený právny stav, ktorý\numožňuje žalobcovi nakladať s pozemkom bez akéhokoľvek obmedzenia, preto\nsťažovateľke reálne a bezprostredne hrozí vznik ujmy, a tým aj zmarenie účelu konania o jej\nústavnej sťažnosti.\n15. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 3 Cdo 322/2009 z 22. septembra 2010, ktorým\nzrušil rozsudok krajského súdu z 21. júla 2009 a vec mu vrátil na ďalšie konanie, vyslovil\ntento záväzný právny názor:\n„Dovolací súd pre posúdenie otázky predmetu dražby považuje za rozhodujúce\nzistenie, ako bol predmet dražby určený na samotnej dražbe, a nie ako neprávne vychádzal\nodvolací súd zo zoznamu vecí uvedených v karte prevádzkovej jednotky. Predmet dražby\ntotiž mohol byť určený iba na samotnom priebehu dražby, a to licitátorom a dražiteľom. Pre\nvýsledok dražby nie je rozhodujúce, čo mal k dispozícii licitátor, resp. čo bolo podkladom\n\n10\n\npre samotnú dražbu, ale iba to, čo licitátor oznámil ako predmet dražby na dražbe. Iba\ntýmto spôsobom bol určený predmet dražby.\nDovolací súd z obsahu spisu dospel k záveru, že zo skutkového stavu zisteného súdmi\nnižších stupňov nie je doposiaľ jednoznačne zrejmé, či predmetom dražby konanej\n29. novembra 1991 bola iba stavba - rekreačné stredisko\n\na nie aj\n\npozemok, na ktorom sa stavba nachádzala, ku ktorému mal v čas konania dražby právo\nhospodárenia právny predchodca žalovaného, ktorá skutočnosť bola v konaní preukázaná.\nPosúdenie tejto otázky, t.j. či medzi licitátorom a dražiteľom bolo zrejmé, čo je predmetom\ndražby, je pre posúdenie danej veci rozhodujúce. V tomto smere predávajúceho zaťažuje\ndôkazné bremeno preukázať, vzhľadom na zákonnú povinnosť vyplývajúcu z § 14 zákona\nč. 427/1990 Zb. predať aj pozemok, že predával iba stavbu. Nemožno totiž podľa názoru\ndovolacieho súdu na strane žalobcu predpokladať vedomosť, že štát poruší zákon (§ 14\nzákona č. 427/1990 Zb.), naopak fyzická osoba (občan) predpokladá, že štát zákon\ndodržuje. Preto ak výpisy z katastra nehnuteľností z\n\nsvedčili právu\n\npredávajúceho, že v čase dražby bol vlastníkom Čs. štát - Kovoprojekta, projektový,\ninžiniersky a konzultačný podnik Bratislava, je to predávajúci, ktorý musí nad všetky\npochybnosti preukázať, že predmetom dražby nebol pozemok. V prípade, ak nebude\njednoznačne preukázané, že predmetom dražby nebol aj pozemok, dovolací súd je toho\nnázoru, že vzhľadom na dôkazné bremeno v tomto smere zaťažujúce predávajúceho, treba\nsa prikloniť k záveru, že predmetom dražby konanej 29. novembra 1991 bol aj pozemok.\n... Z vyššie uvedeného vyplýva, že odvolací súd založil svoje rozhodnutie na právnych\nzáveroch, ktoré nezodpovedajú správnemu právnemu posúdeniu veci. Dovolateľ preto\nopodstatnene v dovolaní uplatnil dovolací dôvod v zmysle... § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p...“\nII.\n16. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n\n11\n\n17. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd\nkaždý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom\npredpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých\nnemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,\nneprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy\nzjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom\nprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.\n18. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným\npostupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo\nslobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti\nmedzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie\nktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto\nmožno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu\nmožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol\nposúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).\n19. Predmetom sťažnosti je sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé\nsúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu a jeho napadnutým\nrozsudkom, ktorým krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu ako vecne správny.\n20. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom\nustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch\nustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\nkaždý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote\nprejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho\nobčianskych právach alebo záväzkoch.\n\n12\n\n21. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva\nna súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny), ako i práva na spravodlivý\nproces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto\nprávu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj\nkonkrétne procesné garancie v súdnom konaní.\n22. Podstatou sťažnostných námietok je nesúhlas sťažovateľky s výsledkom\noznačeného konania a odôvodnením napadnutého rozsudku, ako aj so spôsobom hodnotenia\ndôkazov krajským súdom. Podľa sťažovateľky krajský súd svojím postupom a rozsudkom\npoprel prejudiciálnu záväznosť právoplatného rozsudku vydaného v konaní o neplatnosť\ndražby a nevysporiadal sa s jej zásadnou právnou argumentáciou uplatnenou v konaní.\nSťažovateľka tiež namieta postup krajského súdu pri hodnotení dôkazov, z ktorých\nnevyplývajú ním prijaté skutkové závery, ako aj extrémny nesúlad medzi právnymi závermi\na skutkovými zisteniami. Krajský súd porušil zásadu priamosti, keď nezopakoval výsluchy\nsvedkov a žalobcu, pričom k porušeniu jej práv malo dôjsť aj nesprávnym procesným\npostupom krajského súdu spočívajúcim v porušení ustanovenia § 119 ods. 5 OSP.\n23. Poukazujúc na svoju stabilizovanú judikatúru ústavný súd zdôrazňuje, že\nvo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani\nmimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne\noprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri\nvýklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či\nv konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové\na právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa\nobmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,\nprípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry\npôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie\nalebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska\nneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého\nzákladného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).\nO svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by bolo\n\n13\n\nmožné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných\nustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).\nV zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie\nrozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne\nnelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,\nI. ÚS 301/06).\n24. Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na\nspravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také\nodôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky\nprávne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.\ns uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Preto odôvodnenie rozhodnutia\nvšeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,\npostačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na\nspravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Splnenie povinnosti odôvodniť\nrozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj\nnapríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).\n25. Z napadnutého rozsudku vyplýva, že ním krajský súd podľa § 219 ods. 1 OSP\npotvrdil rozsudok okresného súdu ako vecne správny, pričom v relevantnej časti jeho\nodôvodnenia najmä uviedol:\n„Odvolací súd sa prioritne zaoberal... námietkou odporcu týkajúcou sa tvrdeného\nprávoplatného vyriešenia otázky, že predmetný pozemok nebol predmetom dražby konanej\ndňa 29.11.1991.\nPokiaľ ide o iný (nie ten istý) nárok (predmet konania), zásadne platí, že ak\nv skončenom konaní účastníkov došlo právoplatným súdnym rozsudkom k vyriešeniu\nhmotnoprávneho vzťahu, z ktorého sa aj tento (nový) nárok (neidentický s predmetom\nskončeného konania) odvodzuje, je súd v tomto ďalšom (novom) občianskom súdnom\nkonaní pri zodpovedaní predbežnej otázky (ktorá právoplatným súdnym výrokom sa už\nvyriešila ako vec sama) týmto vyriešením viazaný (ustanovenie § 159 ods. 2 O.s.p.\npredstavuje totiž vo vzťahu k ustanoveniu § 135 ods. 2 veta druhá O.s.p. osobitnú procesnú\n\n14\n\núpravu) - rovnako uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 44/2010,\nna ktoré sa odvolával odporca. Vzhľadom na zásadu prejudiciality vyplývajúcu z\nustanovenia § 135 ods. 2 O.s.p., ako aj na zásadu viazanosti súdu právoplatnými\nrozhodnutiami vydanými v inom konaní podľa § 159 ods. 2 O.s.p. konajúci súd nemá\nmožnosť výberu v otázke, či bude rešpektovať právoplatné rozhodnutie vydané v inom\nkonaní, ktoré rieši otázku javiacu sa prejudiciálnou v súvislosti s riešením daného prípadu\n(nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. II. ÚS 349/2009-36, zo dňa 20.1.2010, na\nktorý sa odvolával odporca).\nRozsudkom Okresného súdu Bratislava II č.k. 16C/37/1995-203, zo dňa 12.12.1997\nv spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2Co/46/2003, zo dňa 17.6.2003\nbol návrh navrhovateľa na určenie neplatnosti dražby konanej dňa 29.11.1991 zamietnutý.\nVýrokmi uvedených rozsudkov tak bola ako vec sama právoplatne vyriešená otázka\nplatnosti dražby a nie otázka, či predmetný pozemok bol predmetom tejto dražby. Konajúce\nsúdy sa síce otázkou, či predmetný pozemok bol predmetom dražby, zaoberali, avšak túto\nnevyriešili výrokom vo veci samej, ktorým by bol súd viazaný v konaní o určenie, že\npozemok bol vydražený a navrhovateľ je jeho vlastníkom. Uvedenú argumentáciu podporuje\nskutočnosť, že ak by mal Najvyšší súd Slovenskej republiky či Ústavný súd Slovenskej\nrepubliky v predmetnej veci za to, že odvolací súd (rovnako aj súd prvého stupňa) je\nviazaný vyriešením predbežnej otázky (že predmetný pozemok nebol predmetom dražby)\nprávoplatným rozsudkom, ktorým bol zamietnutý návrh navrhovateľa na určenie neplatnosti\ndražby konanej dňa 29.11.1991, nepochybne by to uviedli s odôvodneniach svojich\nrozhodnutí. Práve naopak však podľa právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky, ak odporca ako právny nástupca predávajúceho v predmetnom konaní\njednoznačne nepreukáže, že predmetom dražby nebol aj pozemok, vzhľadom na dôkazné\nbremeno v tomto smere zaťažujúce odporcu sa treba prikloniť k záveru, že predmetom\ndražby konanej 29.11.1991 bol aj pozemok. Tento názor Najvyšší súd Slovenskej republiky\nvyslovil pri súčasnom poukaze na nemožnosť posudzovania porušenia § 14 zákona\nč. 427/1990 Zb. zo strany štátu pri danej dražbe z hľadiska jej neplatnosti, keď o tejto\notázke bolo už právoplatne rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu Bratislava II č.k.\n16C/37/1995-203, zo dňa 12.12.1997 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave\nsp. zn. 2Co/46/2003, zo dňa 17.6.2003 tak, že návrh navrhovateľa na určenie neplatnosti\n\n15\n\ndražby bol zamietnutý. Rovnako Ústavný súd Slovenskej republiky poukázal na potrebu\nnáležitým spôsobom vysporiadať sa s argumentáciou odporcu, keď predchádzajúce\nrozhodnutie odvolacieho súdu nedalo v zásade žiadne odpovede na podstatné argumenty\nodporcu. Ako Najvyšší súd Slovenskej republiky, tak aj Ústavný súd Slovenskej republiky\ntak mali vedomosť o rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. 16C/37/1995-203, zo dňa\n12.12.1997 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2Co/46/2003, zo dňa\n17.6.2003. Z ich rozhodnutí však vyplynula pre odvolací súd povinnosť zaoberať sa\notázkou, či predmetom dražby bol aj pozemok (s tým, že pre výsledok dražby je rozhodujúce\niba to, čo licitátor oznámil ako predmet dražby na dražbe) a svoje závery náležite\nodôvodniť (pri súčasnom presvedčivom vysporiadaní sa s argumentáciou odporcu).\nNeobstojí preto tvrdenie odporcu, že rozsudok Okresného súdu Bratislava II č.k.\n16C/37/1995-203, zo dňa 12.12.1997 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp.\nzn. 2Co/46/2003, zo dňa 17.6.2003 právoplatne vyriešil otázku, že predmetný pozemok\nnebol predmetom dražby konanej dňa 29.11.1991.\nPre úplnosť odvolací súd uvádza, že závery odporcom označených rozhodnutí\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky či Ústavného súdu Slovenskej republiky nebolo\nmožné aplikovať ani z dôvodu riešenia vecí nesúvisiacich s predmetnou vecou - v prípade\nnálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. II. ÚS 349/2009-36, zo dňa 20.1.2010, išlo\no viazanosť právoplatným rozsudkom najvyššieho súdu, ktorým bolo vyriešené, že Úrad pre\nštátnu službu rozhodol nezákonne, keď ukončil štátnozamestnanecký pomer sťažovateľa,\nktorý sa v inom konaní domáhal ochrany osobnosti a v súvislosti s tým náhrady\nnemajetkovej ujmy z dôvodu, že došlo k zásahu do jeho osobnostných práv nezákonným\nrozhodnutím o odvolaní zo štátnozamestnaneckého pomeru; v prípade uznesenia\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 44/2010, išlo k nerešpektovanie\nrozsudku, ktorým bola s účinkami ex tunc poskytnutá ochrana už porušeným subjektívnym\nprávam navrhovateľa vyplývajúcim z jeho hmotnoprávnych vzťahov s odporcom, ktoré\nexistovali aj v období rozhodnom pre posúdenie opodstatnenosti následnej žaloby\no náhradu škody.“\n26. Vo vzťahu k námietkam sťažovateľky, ktoré sa týkali procesu hodnotenia\ndôkazov a údajného nesúladu medzi právnymi závermi a skutkovými zisteniami, ktoré\n\n16\n\nvyplynuli z vykonaného dokazovania, ústavný súd považoval za potrebné citovať\nrelevantnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorej krajský súd predovšetkým\nuviedol:\n„Odvolací súd postupoval pri hodnotení dôkazov v súlade s § 132 O.s.p., t.j. hodnotil\nkaždý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadol na\nvšetko, čo vyšlo za konania najavo včítane toho, čo uviedli účastníci. Aj keď pre výsledok\ndražby konanej dňa 29.11.1991 nebolo rozhodujúce, čo mal k dispozícii licitátor, resp. čo\nbolo podkladom pre samotnú dražbu, odvolací súd sa podporne zaoberal aj týmito možnými\npodkladmi pre posúdenie otázky, či medzi licitátorom a dražiteľom bolo zrejmé, čo je\npredmetom dražby, t.j. či iba stavba - rekreačné stredisko\n\na či aj\n\npozemok, na ktorom sa stavba nachádzala, ku ktorému mal v čase konania dražby právo\nhospodárenia právny predchodca odporcu. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že\nKomisii pre privatizáciu národného majetku Bratislava - vidiek bola právnym predchodcom\nodporcu Kovoprojekt Bratislava, š.p. predložená vyplnená karta prevádzkovej jednotky,\nv ktorej bol ako vlastník budovy a pozemku, resp. organizácia, ktorá má s ním právo\nhospodáriť, uvedený Kovoprojekt Bratislava, š.p., pričom bol označený\n\npre k.ú.\n\nako doklad o vlastníctve. V karte prevádzkovej jednotky č. 0187 s pečiatkou Komisie\npre privatizáciu národného majetku Bratislava - vidiek však bol ako vlastník budovy\nuvedený Kovoprojekt Bratislava, š.p. a ako vlastník pozemku Mestský úrad\nVykonaným dokazovaním nebolo preukázané, ktorá z týchto kariet prevádzkovej jednotky\nbola podkladom dražby a ktorú z nich mal k dispozícii licitátor; takéto zistenia by boli pre\nrozhodnutie vo veci samej vzhľadom na právny názor dovolacieho súdu irelevantné.\nTvrdeniam navrhovateľa o tom, že si pred dražbou overil údaje o vlastníckych\nprávach k stavbe i pozemku v katastri nehnuteľností s tým, že vychádzajúc zo zistenia\no právnom predchodcovi odporcu ako ich vlastníkovi bol presvedčený, že prevádzková\njednotka sa musí predať s pozemkom, pričom presvedčenie o vydražení stavby aj pozemku\nmal aj bezprostredne po dražbe, zodpovedajú nasledovné preukázané skutočnosti. Svedok\nvo výpovedi na pojednávaní dňa 21.12.1992 potvrdil, že asi týždeň po\ndražbe ho navštívil navrhovateľ s tým, že vydražil objekt, fakticky aj s pozemkom; t.j. svedok\npotvrdil vnútorné presvedčenie navrhovateľa bezprostredne po dražbe ohľadom vydraženia\npozemku. Navrhovateľ sa dňa 5.12.1991 dostavil na Kovoprojekt Bratislava, š.p., kde\n\n17\n\nuviedol, že podá trestné oznámenie pre neúplnosť dokladov ku karte prevádzkovej jednotky\nč. 187 - napr. výpis z knihy nehnuteľností; t.j. až po dražbe navrhovateľ zistil pri\noboznámení sa s uvedenou kartou prevádzkovej jednotky nesúlad medzi údajom\no vlastníctve pozemku v karte a skutočným stavom podľa zápisu na liste vlastníctva.\nVnútorné presvedčenie navrhovateľa o tom, že predmetom dražby bol aj pozemok, teda že\ndražil a vydražil aj pozemok, bolo vyjadrované v priebehu celého konania o určenie\nneplatnosti dražby samotným navrhovateľom\n- na pojednávaní dňa 6.4.1993 uviedol, že po vydražení prevádzky zistil, že pozemok\nostal majetkom Kovoprojekt Bratislava, š.p.;\n- na pojednávaní dňa 5.6.1996 sa pridržal prednesu svojho právneho zástupcu\no svojom presvedčení o tom, že draží predmetnú stavbu aj s pozemkom a že mal vedomosť\no tom, že v danom prípade pozemok a stavba majú byť dražené spolu;\n- vo výpovedi na pojednávaní dňa 29.4.1997 uviedol, že nakoľko z LV bolo zrejmé, že\nvlastníkom budovy aj pozemku je Kovoprojekt Bratislava š.p. bol presvedčený, že\nprevádzková jednotka sa musí predať s pozemkom;\n- vo výpovedi na pojednávaní dňa 26.6.1997 uviedol, že ešte deň po dražbe nevedel,\nže vydražil budovu bez pozemku; až 3 alebo 4 dni po dražbe sa dozvedel, že nie je\nvlastníkom pozemku; na dražbu išiel s tým, že mal zistené, že vlastníkom budovy aj pozemku\nje Kovoprojekt Bratislava, š.p.; tým pádom si myslel, že draží budovu aj s pozemkom.\nNavrhovateľ podľa zápisnice o pojednávaní dňa 29.4.1997 vypovedal, že predseda,\nktorý predsedal dražbe a ktorý oboznamoval účastníkov s predmetom dražby prečítal, že sa\ndraží prevádzka bez pozemku; podľa zápisnice o pojednávaní dňa 26.6.1997 vypovedal, že\nlicitátor pri dražbe uviedol, že sa draží budova bez pozemku. Zaznamenané\nasti výpovedí navrhovateľa na pojednávaniach v dňoch 29.4.1997 a 26.6.1997\nnemohol odvolací súd vziať bez ďalšieho do úvahy ako dôkazy jednoznačne preukazujúce\npredmet dražby (určený tým, čo licitátor oznámil ako predmet dražby na dražbe), keď pre\nposúdenie danej veci bolo rozhodujúce posúdenie otázky, či medzi licitátorom a dražiteľom\nbolo zrejmé, čo je predmetom dražby. Odvolací súd poukazuje na dobu, ktorá uplynula od\nkonania dražby do uvedených pojednávaní a ktorá samotná má vplyv na schopnosť\nnavrhovateľa jednoznačne zreprodukovať slová licitátora. Bolo zároveň potrebné vziať\nzreteľ na formuláciu zaznamenania obsahu výpovede navrhovateľa. Ak na pojednávaní dňa\n\n18\n\n29.4.1997 navrhovateľ uviedol, že predseda, ktorý predsedal dražbe a ktorý oboznamoval\núčastníkov s predmetom dražby prečítal, že sa draží prevádzka bez pozemku a na\npojednávaní dňa 26.6.1997 uviedol, že licitátor pri dražbe uviedol, že sa draží budova bez\npozemku, je zrejmé, že navrhovateľ buď zakaždým použil iné označenie licitátora (najprv\nopisné a následne terminologicky presne) s iným opisom jeho vedenia dražby (najprv že\nprečítal a následne že uviedol), alebo bol iným spôsobom zaznamenaný podstatný obsah\njeho výpovede. Nebolo preto možné vychádzať zo samotného zaznamenania obsahu\nvýpovedí navrhovateľa ani v častiach, podľa ktorých mal licitátor uviesť, že sa draží\nprevádzková jednotka bez pozemku. Navrhovateľ sa k týmto častiam svojich výpovedí\nvyjadril na pojednávaní odvolacieho súdu s tým, že licitátor nehovoril, že sa draží\nprevádzková jednotka bez pozemku, ale povedal, že sa draží prevádzková jednotka a kde sa\ntáto nachádza. Takýto spôsob oznámenia predmetu dražby na dražbe zodpovedá náležitosti\nzoznamu prevádzkových jednotiek ponúkaných na predaj v zmysle § 4 ods. 3 písm. a) bod 1\nzákona č. 427/1990 Zb., pričom v spojení s § 14 zákona č. 427/1990 Zb. (podľa ktorého ak\nje predmetom predaja prevádzková jednotka, ktorá sa nachádza na pozemku, ku ktorému\nmá právo hospodárenia organizácia, ktorej súčasťou je prevádzková jednotka, musí sa táto\nprevádzková jednotka predať aj s týmto pozemkom) odôvodňuje navrhovateľom tvrdené\npresvedčenie, že dražil a vydražil aj pozemok; takéto presvedčenie odôvodňuje aj zápisnica\na dražbe s potvrdením pre vydražiteľa o vydražení prevádzkovej jednotky bez špecifikácie,\ni bola vydražená stavba s pozemkom alebo stavba bez pozemku. Ak teda licitátor ako\npredmet dražby na dražbe oznámil prevádzkovú jednotku s uvedením, kde sa táto nachádza,\nbol takýmto spôsobom určený predmet dražby.\nVychádzajúc z právneho názoru dovolacieho súdu zaťažovalo dôkazné bremeno\npreukázať, že predmetom dražby bola iba stavba, resp. že predmetom dražby nebol\npozemok, odporcu ako právneho nástupcu predávajúceho. Nakoľko v konaní nebolo\njednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že predmetom dražby nebol aj\npozemok (pri oznámení prevádzkovej jednotky s uvedením, kde sa táto nachádza), vzhľadom\nna dôkazné bremeno v tomto smere zaťažujúce odporcu bolo potrebné v súlade s právnym\nnázorom dovolacieho súdu prikloniť sa k záveru, že predmetom dražby konanej 29.11.1991\nbol aj pozemok. Následné zistenia navrhovateľa ohľadom predmetného pozemku a jeho\n\n19\n\nsnaha o odkúpenie pozemku či podanie návrhu na určenie neplatnosti dražby sú potom pre\nuvedený záver irelevantné.“\n27. Z obsahu citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že krajský\nsúd na základe ním doplneného dokazovania, ako aj dokazovania vykonaného súdom\nprvého stupňa dospel k záveru o vecnej správnosti rozsudku okresného súdu, ktorým súd\nprvého stupňa určil, že sporný pozemok bol predmetom dražby a jeho vlastníkom je žalobca\nako vydražiteľ. Krajský súd sa predovšetkým nestotožnil s námietkou sťažovateľky, že\notázka predmetu dražby bola právoplatne vyriešená v konaní o neplatnosť dražby. Krajský\nsúd v tejto súvislosti uviedol, že v konaní o neplatnosť dražby bola právoplatne, a teda\nzáväzne vyriešená len otázka platnosti dražby, pričom povinnosť krajského súdu zaoberať\nsa otázkou, či predmetom dražby bol aj pozemok, vyplynula z rozhodnutia o dovolaní\na v ňom formulovaného záväzného právneho názoru najvyššieho súdu, ako aj z nálezu\nústavného súdu vydaného v posudzovanom konaní. Keďže v súlade s právnym názorom\ndovolacieho súdu dôkazné bremeno na preukázanie toho, že predmetom dražby bola iba\nstavba, zaťažovalo sťažovateľku ako právnu nástupkyňu predávajúceho, a keďže v konaní\nnebolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že predmetom dražby nebol aj pozemok,\nkrajský súd sa priklonil k záveru, že predmetom dražby bol aj pozemok. Krajský súd\npostupoval v súlade s ustanoveniami § 135 ods. 2, § 159 ods. 2 a § 243d ods. 1 OSP,\nv súvislosti s čím ústavný súd poznamenáva, že postup a rozhodnutie všeobecného súdu\nvychádzajúci z aplikácie konkrétnej procesnoprávnej úpravy nemožno v zásade hodnotiť\nako porušovanie základných práv a slobôd (m. m. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97).\n28. Nemožno sa stotožniť s tvrdením sťažovateľky, že otázka predmetu dražby bola\nprávoplatne vyriešená v konaní o neplatnosť dražby. Z ustanovenia § 159 ods. 2 OSP\nvyplýva, že záväzným je len výrok právoplatného rozsudku. Treba prisvedčiť názoru\nkrajského súdu, že v konaní o neplatnosť dražby sa konajúce súdy zaoberali otázkou, či\npozemok bol predmetom dražby, avšak túto otázku nevyriešili výrokom vo veci samej.\nKeďže otázku predmetu dražby konajúce súdy posúdili v konaní o neplatnosť dražby len\nako otázku prejudiciálnu, ktorá sa prejavila iba v odôvodnení rozhodnutia, nemôže tvoriť\nprekážku právoplatne rozhodnutej veci (porovnaj napr. Števček, M., Ficová, S. a kol.\nObčiansky súdny poriadok. I. diel. Komentár. 2. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2012. s. 581).\n\n20\n\nV tomto kontexte preto neobstojí ani argumentácia sťažovateľky, že okresný súd bol\nviazaný posúdením predbežnej otázky okresným súdom v konaní o neplatnosť dražby.\n29. Sťažovateľka tiež argumentovala rozhodnutím ústavného súdu sp. zn.\nI. ÚS 170/2015 z 1. apríla 2015 a v ňom prijatými závermi, ktoré však podľa názoru\nústavného súdu nemožno aplikovať na posudzovaný prípad. Vo veci, ktorá bola predmetom\nposúdenia ústavného súdu v označenom konaní, sťažovatelia najskôr iniciovali konanie\no neplatnosť kúpnej zmluvy, pričom ich žaloba bola právoplatne zamietnutá, a následne\nv ďalšom konaní sa domáhali určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam scudzeným\npráve touto kúpnou zmluvou, od neplatnosti ktorej odvodzovali svoje vlastnícke právo.\nV konaní o určenie vlastníckeho práva odvolací súd vychádzal zo záväznosti výroku\nprávoplatného rozsudku, v ktorom bola vyriešená otázka platnosti kúpnej zmluvy, ktorý je\nzáväzný aj pre súd v konaní o určenie vlastníctva, a konštatujúc svoju viazanosť\nprávoplatným súdnym rozhodnutím žalobu sťažovateľov zamietol. Ústavný súd považoval\ntento právny záver odvolacieho súdu, s ktorým sa stotožnil aj dovolací súd, za ústavne\nkonformný. Skutkovo teda nejde o totožný prípad, keďže v aktuálne posudzovanom prípade\nnie je spornou otázka viazanosti súdu výrokom právoplatného rozsudku, ale otázka\nviazanosti posúdením prejudiciálnej otázky v odôvodnení právoplatného rozsudku.\n30. Čo sa týka námietky sťažovateľky o nevysporiadaní sa krajského súdu s jej\nzásadnou argumentáciou, ktorú v konaní uplatnila, ústavný súd poukazujúc na citovanú časť\nodôvodnenia napadnutého rozsudku konštatuje, že krajský súd sa námietkami sťažovateľky\nzaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľka v tomto konaní\ndostala odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom\nsúdnej ochrany. Odôvodnenie napadnutého rozsudku spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce\nzo základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces vo vzťahu\nk odôvodneniu súdneho rozhodnutia, pretože jasne objasňuje skutkový a právny základ\nrozhodnutia vo veci sťažovateľky.\n31. Sťažovateľka predovšetkým poukazovala na aplikáciu § 4 ods. 4 zákona\nč. 427/1990 Zb. o prevodoch vlastníctva štátu k niektorým veciam na iné právnické alebo\nfyzické osoby v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 427/1990 Zb.“), v súlade\n\n21\n\ns ktorým boli podľa nej vypracované aj podklady k dražbe, pričom tvrdenia sťažovateľky\nv tomto smere mali konajúce súdy zohľadniť ako novú skutočnosť, z hľadiska ktorej\ndovolací súd vec neposudzoval.\nV zmysle § 4 ods. 4 zákona č. 427/1990 Zb. ak sa nevydražuje ako súčasť\nprevádzkovej jednotky stavba alebo pozemok, kde je prevádzková jednotka umiestnená,\ntreba v zozname (prevádzkových jednotiek, pozn.) takisto uviesť ich presné označenie,\nosobu, ktorá je ich vlastníkom, alebo organizáciu, ktorá k nim má právo hospodárenia.\n32. Odvolávať sa na ustanovenie § 4 ods. 4 zákona č. 427/1990 Zb. je podľa názoru\nústavného súdu v posudzovanej veci bez právneho významu vzhľadom na zákonom\nustanovenú povinnosť predávajúceho (právneho predchodcu sťažovateľky) vyplývajúcu\nz § 14 citovaného zákona predať aj pozemok, na ktorom sa prevádzková jednotka nachádza,\nnajmä ak právu predávajúceho k pozemku svedčili zápisy v evidencii nehnuteľností. V tejto\nsúvislosti ústavný súd konštatuje, že dovolací súd zrušil rozsudok krajského súdu z dôvodu\njeho nesprávnych právnych záverov, pričom sa jednoznačne vyjadril k právnemu posúdeniu\nveci. Dovolací súd vzhľadom na zákonnú povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 14 zákona\nč. 427/1990 Zb., ako aj na základe skutočnosti, ktorá bola v konaní preukázaná; a to že\nv čase konania dražby mal k pozemku právo hospodárenia právny predchodca sťažovateľky,\ndospel k záveru, že dôkazné bremeno na preukázanie toho, že predmetom dražby nebol aj\npozemok, zaťažuje sťažovateľku, ktorá svoje tvrdenie musí nad všetky pochybnosti\npreukázať. Nemožno preto prisvedčiť názoru sťažovateľky, že jej tvrdenia, v ktorých\npoukazovala na ustanovenie § 4 ods. 4 zákona č. 427/1990 Zb., mohli byť podkladom pre\nopačný záver o tom, koho zaťažuje dôkazné bremeno. Navyše, dovolací súd považoval za\nrozhodujúce to, ako bol predmet dražby určený na samotnej dražbe, a nie v karte\nprevádzkovej jednotky (teda rozhodujúcim nebolo to, čo bolo podkladom dražby). Tiež je\npotrebné uviesť, že tvrdenie sťažovateľky odvolávajúce sa na aplikáciu ustanovenia § 4\nods. 4 citovaného zákona nie je novým skutkovým zistením, ktoré dovolací súd\nneposudzoval v pôvodnom konaní a ktoré by odôvodňovalo iné právne posúdenie veci. Ide\no právny poznatok (poznatok o objektívnom práve), ktorý sa v súvislosti s rozhodovacou\n\n22\n\nčinnosťou súdu predpokladá (iura novit curia) a ktorý dovolací súd pri právnom posúdení\nveci musel poznať (§ 121 OSP).\n33. Ďalšie námietky sťažovateľky sa týkali procesu dokazovania a hodnotenia\ndôkazov krajským súdom, ktoré je podľa sťažovateľky ľubovoľné a nelogické.\nSťažovateľka namietala porušenie zásady priamosti v procese dokazovania, ktoré\nodôvodnila tým, že krajský súd nezopakoval výsluch žalobcu a svedkov vypočutých\nv konaní o neplatnosť dražby. Zo súvisiaceho spisu okresného súdu sp. zn. 8 C 32/2007\nvyplýva, že krajský súd po zrušení rozsudku odvolacieho súdu a vrátení veci ústavným\nsúdom na nové konanie prerokoval odvolanie na troch nariadených pojednávaniach, na\nktorých aj vykonal dokazovanie. Zo zápisníc o pojednávaní na odvolacom súde vyplýva, že\nkrajský súd vykonal dokazovanie pripojeným spisom Okresného súdu Bratislava II sp. zn.\n16 C 37/1995 (konanie o neplatnosť dražby), a to tak, že predseda senátu oznámil v zmysle\n§ 129 ods. 1 OSP obsah konkrétne označených listín tvoriacich súčasť uvedeného spisu\n(okrem iných aj časti výpovedí žalobcu a vypočutých svedkov), pričom k takto vykonanému\ndokazovaniu mali účastníci konania možnosť sa vyjadriť. Z uvedeného vyplýva, že krajský\nsúd vykonal dokazovanie priamo na nariadených pojednávaniach, preto nemožno súhlasiť\ns námietkou sťažovateľky o porušení zásady priamosti. Vo vzťahu k námietke o nevykonaní\ndokazovania výsluchom svedkov ústavný súd uvádza, že v súlade s judikatúrou Európskeho\nsúdu pre ľudské práva čl. 6 ods. 1 dohovoru zaručuje síce právo na spravodlivý proces,\nneupravuje však prípustnosť dôkazov alebo ich hodnotenie (A. B. v. Slovenská republika,\nrozsudok zo 4. 4. 2003 a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru). Aj podľa judikatúry ústavného\nsúdu nie je súčasťou práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru povinnosť vykonať dôkazy označené\núčastníkmi konania (I. ÚS 75/96, II. ÚS 153/03). Procesný princíp voľného hodnotenia\ndôkazov v spojení so zásadou procesnej ekonomiky dovoľuje súdu vykonať len tie dôkazy,\nktoré podľa jeho uváženia vedú k rozhodnutiu vo veci samej (napr. II. ÚS 218/00,\nIV. ÚS 182/04).\n34. K námietke nesprávneho hodnotenia dôkazov poukazuje ústavný súd na svoju\npredchádzajúcu rozhodovaciu činnosť, v rámci ktorej judikoval (I. ÚS 67/06), že zásada\nvoľného hodnotenia dôkazov vyplýva z princípu nezávislosti súdov podľa čl. 144 ods. 1\nústavy. Pokiaľ všeobecné súdy ústavné garancie obsiahnuté najmä čl. 46 až čl. 50 ústavy\n\n23\n\nrešpektujú, ústavný súd nie je oprávnený znovu „hodnotiť“ hodnotenie dôkazov realizované\nvšeobecnými súdmi, a to dokonca ani vtedy, keby sa s hodnotením sám nestotožňoval\n(II. ÚS 593/2011, III. ÚS 230/2012).\n35. Ústavný súd poukazujúc na citovanú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku\nnezistil v postupe krajského súdu ľubovôľu či porušenie zásad formálnej logiky v procese\nhodnotenia dôkazov, preto ním vyvodené skutkové a právne závery nepovažuje za\nsvojvoľné či nelogické. Krajským súdom prijaté závery sa opierajú o dostatočne zistený\nskutkový stav veci, ktorý má oporu vo vykonanom dokazovaní. Na uvedenom konštatovaní\nnič nemení ani sťažovateľkou namietaný formálny nedostatok v postupe krajského súdu,\nktorý v napadnutom rozsudku uviedol ako svoje skutkové zistenie aj tú časť zo zápisnice\nodvolacieho súdu z 5. júna 1996 v konaní o neplatnosť dražby, ktorá na odvolacom\npojednávaní krajského súdu nebola prečítaná. Ústavný súd v súvislosti s uvedeným\nnedostatkom uvádza, že nie je jeho úlohou perfekcionisticky „prerábať“ konanie pred\nvšeobecnými súdmi, a to aj keby k nimi urobeným čiastkovým procesným úkonom mal\nvýhrady. Úlohou ústavného súdu je ochraňovať ústavnosť (nie „obyčajnú“ zákonnosť)\nkonania pred všeobecnými súdmi, preto je jeho povinnosťou rozlišovať medzi prípadmi,\nkedy\n\nprocesný\n\npostup\n\npriečiaci\n\nsa\n\nzákonu\n\nzároveň\n\nvyústi\n\ndo\n\nprotiústavnosti\n\na nespravodlivosti konania ako celku, a prípady, kedy určitý procesný postup − hoci by ho\naj bolo možné osamotene (inkontextuálne) hodnotiť, a to výlučne z formálneho pohľadu ako\npostup contra legem − protiústavnosť konania nezaloží.\n36. Ústavný súd tiež zdôrazňuje, že nie je tzv. skutkovým súdom, teda súdom, ktorý\nby vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu veci, a taktiež že nie je v poradí\nďalším súdom rozhodujúcim o opravnom prostriedku sťažovateľky. Taktiež poukazuje na\nto, že ako judikatúra Komisie pre ľudské práva (sťažnosť č. 6172/73, X. v. United\nKingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom), tak aj doterajšia judikatúra\nEurópskeho súdu pre ľudské práva (napríklad v prípade Delcourt, resp. Monnel a Morris)\npod spravodlivým súdnym procesom (fair hearing) v žiadnom prípade nechápe právo\núčastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil\nkonkrétne právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu (I. ÚS 26/2014).\n\n24\n\n37. Sťažovateľka napokon namietala nesprávny postup krajského súdu, ktorý na\nzačiatku nového pojednávania neoznámil obsah doterajších prednesov a vykonaných\ndôkazov, ani obsah písomných vyjadrení účastníkov konania doručených pred\npojednávaním.\nPodľa § 119 ods. 5 OSP na začiatku nového pojednávania súd oznámi obsah\nprednesov a vykonaných dôkazov.\n38. Zo zápisnice o pojednávaní pred odvolacím súdom z 30. apríla 2015 vyplýva, že\n„Na začiatku pojednávania podal predseda senátu správu o doterajšom priebehu konania“\na oboznámil účastníkov s relevantnými rozhodnutiami vydanými vo veci. Po vykonaní\ndokazovania bolo pojednávanie odvolacieho súdu odročené na 28. máj 2015. Vo vzťahu\nk písomným vyjadreniam účastníkov konania doručeným pred samotným pojednávaním sa\nv zápisnici o pojednávaní pred odvolacím súdom z 28. mája 2015 uvádza: „Predseda\nsenátu krátkou cestou doručuje navrhovateľovi písomné vyjadrenie odporcu zo dňa\n22.5.2015 a právnemu zástupcovi odporcu písomné vyjadrenie navrhovateľa zo dňa\n26.5.2015. Obaja zhodne uvádzajú, že tieto podania si navzájom doručili elektronickými\nprostriedkami.“ Z uvedeného vyplýva, že obsah týchto vyjadrení bol účastníkom dobre\nznámy, a preto krajský súd nepovažoval za potrebné oboznamovať ich obsah. Napokon z\ncitovaného ustanovenia § 119 ods. 5 OSP povinnosť súdu oznámiť obsah písomných\nvyjadrení účastníkov ani nemožno vyvodiť.\n39. Zo zápisníc o pojednávaniach na odvolacom súde z 28. mája 2015 a 16. júla 2015\nnevyplýva, že by odvolací súd na začiatku nového pojednávania oznámil obsah prednesov\na vykonaných dôkazov. Ústavný súd však v súvislosti s uvedeným zistením nemá dôvod\nkonštatovať porušenie základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1\nlistiny. Naznačená úvaha je výsledkom uplatňovania požiadavky materiálneho právneho\nštátu, ktorá nezakladá právomoc ústavného súdu výlučne v dôsledku formálneho\nnerešpektovania procesno-právnej normy. Právomoc ústavného súdu vysloviť porušenie\nzákladného práva je daná len v tom prípade, ak porušenie formálneho pravidla v konaní\nvšeobecného súdu má za následok zároveň zabránenie účastníkovi konania ovplyvniť\n\n25\n\nvýsledok konania, ktorým je rozhodnutie o práve, ktoré je predmetom poskytovania ochrany\nzo strany konajúceho všeobecného súdu. V súvislosti s uvedeným konštatovaním ústavný\nsúd akcentuje tú skutočnosť, že sťažovateľke boli prostredníctvom jej právneho zástupcu\nkrajským súdom zaslané zápisnice o pojednávaní pred odvolacím súdom (a to zápisnica\nz 30. apríla 2015 bola doručená jej právnemu zástupcovi elektronickými prostriedkami\n18. mája 2015 a zápisnica z 28. mája 2015 rovnakým spôsobom 17. júna 2015), z čoho\nvyplýva, že pred každým odročeným pojednávaním sťažovateľka disponovala zápisnicou\nz predošlého pojednávania odvolacieho súdu a z jej obsahu jej musel byť priebeh ostatného\npojednávania, teda obsah prednesov a na ňom vykonaných dôkazov, dobre známy.\nNa základe uvedeného ústavný súd nepovažoval námietku sťažovateľky o porušení jej práv\noznačeným postupom krajského súdu v napadnutom konaní za dôvodnú.\n40. Ústavný súd v zmysle svojej judikatúry posudzuje spravodlivosť procesu ako\ncelku (napr. m. m. II. ÚS 307/06), preto k vyhoveniu sťažnosti dochádza zásadne iba\nv prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané a relevantné procesné pochybenia zo strany\npríslušného orgánu verejnej moci umožňujú prijatie záveru, že proces ako celok bol\nnespravodlivý a vzhľadom na to aj jeho výsledok môže vyznievať ako nespravodlivý.\nÚstavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu sťažnosti v prípadoch, keď zo strany orgánov\nverejnej moci síce k určitému pochybeniu došlo, avšak jeho intenzita a existujúca príčinná\nsúvislosť medzi namietaným porušením ústavou garantovaného práva a jeho dôsledkami na\nspravodlivosť procesu ako celku nemala podstatný dosah (m. m. IV. ÚS 320/2011).\n41. Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku\ndospel k záveru, že z hľadiska dodržania základných ústavno-procesných princípov ho\nnemožno považovať za zjavne neodôvodnený ani arbitrárny. Napadnutý rozsudok podľa\nnázoru ústavného súdu poukazujúc na jeho rozsiahle a vyčerpávajúce odôvodnenie, ktoré je\nkonzistentné a logické, obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, z ktorých\nnevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných\nprávnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty či zmyslu. Aj keď ústavný súd pri\nposudzovaní námietok sťažovateľky zistil určité čiastkové pochybenia v procesnom postupe\n\n26\n\nkrajského súdu, tieto podľa názoru ústavného súdu neboli takého charakteru a takej\nintenzity, že by to malo vplyv na spravodlivosť procesu ako celku, resp. na jeho výsledok.\n42. Ústavný súd pre úplnosť zdôrazňuje, že jeho úlohou pri rozhodovaní\no sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je posudzovanie právnej perfektnosti\nnamietaného rozhodnutia všeobecného súdu z hľadiska formálnych požiadaviek\nvyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a z týchto\naspektov\n\njeho „vylepšovanie“\n\n(IV.\n\nÚS\n\n325/08),\n\nale posúdenie\n\njeho\n\nústavnej\n\nakceptovateľnosti a udržateľnosti.\n43. Keďže napadnutý rozsudok krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je\ndostatočne odôvodnený na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,\nústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať a v tejto\nsituácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu. Skutočnosť, že\nsťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie\nzáveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti namietaného rozhodnutia. Aj stabilná\nrozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 114/09) rešpektuje\nnázor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,\nz čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym\nnázorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.\n44. Keďže ústavný súd nezistil v postupe krajského súdu ani v napadnutom rozsudku\ntaké nedostatky, ktoré by mali za následok arbitrárnosť a zjavnú neodôvodnenosť\nrozhodnutia a ktoré by mohli viesť k vysloveniu porušenia základného práva na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, sťažnosť sťažovateľky pri jej predbežnom prerokovaní\nodmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.\n45. V dôsledku odmietnutia sťažnosti bolo už bez právneho významu rozhodovať\no ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti, ako aj o návrhu\nsťažovateľky na odklad vykonateľnosti napadnutého rozsudku.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\n27\n\nV Košiciach 23. novembra 2016\n\n28", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "rozhodnutie-záväznosť", "dražba", "predbežná (prejudiciálna) otázka", "privatizácia-komisia"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:7800abaf-b324-41a7-a9a8-8e0dfc20222b", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 170/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 170/2015 z 1. 4. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-04-01", "citacie_n": 44, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7800abaf-b324-41a7-a9a8-8e0dfc20222b"}, {"guid": "ussr:7493376f-41bb-45bf-a285-a1fc3b7c7209", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 156/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 156/2014 z 19. 6. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-06-19", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7493376f-41bb-45bf-a285-a1fc3b7c7209"}, {"guid": "ussr:c9b924ff-b2b5-4a7f-baae-f01887ebc64d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 26/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 26/2014 z 22. 1. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-01-22", "citacie_n": 77, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c9b924ff-b2b5-4a7f-baae-f01887ebc64d"}, {"guid": "ussr:229c216a-5ec0-4a0d-b96a-fff186f5c634", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 230/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 230/2012 z 13. 6. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-06-13", "citacie_n": 46, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:229c216a-5ec0-4a0d-b96a-fff186f5c634"}, {"guid": "ussr:bd3ec36c-cb5e-47f3-8d24-ff5bf0979d4f", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 593/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 593/2011 z 15. 12. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-12-15", "citacie_n": 102, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bd3ec36c-cb5e-47f3-8d24-ff5bf0979d4f"}, {"guid": "ussr:d89577a3-c202-4b93-8c21-2cf12b91b87a", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 320/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 320/2011 z 28. 7. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-07-28", "citacie_n": 177, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d89577a3-c202-4b93-8c21-2cf12b91b87a"}, {"guid": "ussr:a9004428-1a59-4646-a9d6-c8bf4ef2942f", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 114/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 114/09 z 23. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-23", "citacie_n": 179, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a9004428-1a59-4646-a9d6-c8bf4ef2942f"}, {"guid": "ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 88/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 88/07 z 30. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-30", "citacie_n": 2025, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708"}, {"guid": "ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 301/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 301/06 z 4. 10. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-10-04", "citacie_n": 1940, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1"}, {"guid": "ussr:7d155005-167b-4905-af60-639823f8e4bb", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 307/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 307/06 z 20. 9. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-09-20", "citacie_n": 781, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7d155005-167b-4905-af60-639823f8e4bb"}, {"guid": "ussr:169a749c-a33e-4f25-bf1f-ab1ba61c185d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 67/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 67/06 z 8. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-08", "citacie_n": 66, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:169a749c-a33e-4f25-bf1f-ab1ba61c185d"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:e7735b38-3000-4fa8-94b2-eb1f227d65b5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:4.US.182.2004.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 182/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 182/04 z 26. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-26", "citacie_n": 46, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:4.US.182.2004.1"}, {"guid": "ussr:962f276e-b948-47b9-bfd1-40e7365ca32a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 176/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 176/03 z 8. 10. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-10-08", "citacie_n": 764, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:962f276e-b948-47b9-bfd1-40e7365ca32a"}, {"guid": "ussr:5efa628a-bf20-442b-8f57-49769d3bcbe7", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 150/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 150/03 z 27. 8. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-08-27", "citacie_n": 1938, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5efa628a-bf20-442b-8f57-49769d3bcbe7"}, {"guid": "ussr:c79c8834-0f1b-4963-8fb0-ef9a73f4fd9d", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 153/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 153/03 z 11. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-11", "citacie_n": 44, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c79c8834-0f1b-4963-8fb0-ef9a73f4fd9d"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 180/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 180/02 z 2. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-02", "citacie_n": 2893, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe"}, {"guid": "ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 139/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 139/02 z 26. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-26", "citacie_n": 3306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 110/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 110/02 z 7. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-07", "citacie_n": 2079, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471"}, {"guid": "ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 88/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 88/01 z 18. 4. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-04-18", "citacie_n": 1046, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:ac2e0fce-a71c-4f9a-8ccf-77d1bfd46610", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.218.2000.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 218/00", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 218/00 z 12. 9. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-09-12", "citacie_n": 47, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.218.2000.1"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "ussr:b56612c3-303f-4c7d-b226-b794e4e75c84", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.75.1996.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 75/96", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 75/96 z 16. 4. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-04-16", "citacie_n": 151, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.75.1996.1"}, {"guid": "ussr:1348e0f0-0a30-4c1e-b170-7364e546ca39", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 3/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 3/97 z 19. 3. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-03-19", "citacie_n": 8205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1"}, {"guid": "ussr:2405493f-5127-4f8b-a216-f15382bfefb5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.6.1997.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 6/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 6/97 z 23. 1. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-01-23", "citacie_n": 791, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.6.1997.1"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "ussr:4cbcf8a1-a23f-498c-8dd1-0bded6afda38", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.8.1996.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 8/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 8/96 z 30. 1. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-01-30", "citacie_n": 1339, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.8.1996.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:66023c77-f043-4e49-93a2-f9ead8586f20", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:4.US.9.2026.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 9/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 9/2026 z 13. 1. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-01-13", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:4.US.9.2026.1"}, {"guid": "ussr:7357b391-80ad-430b-bea0-9888c632b21d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:1.US.417.2022.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 417/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 417/2022 z 17. 8. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-08-17", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.417.2022.1"}, {"guid": "ussr:fda2ab6b-0faf-490b-98ba-1c0fefecaa24", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:1.US.196.2022.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 196/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 196/2022 z 6. 4. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-04-06", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.196.2022.1"}, {"guid": "ussr:40172a9c-3975-47c8-b4a8-d702f4a85264", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:4.US.459.2021.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 459/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 459/2021 z 21. 9. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-09-21", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:4.US.459.2021.1"}, {"guid": "ussr:826a0ad8-7200-4362-9107-3bff88d34f32", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.333.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 333/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 333/2019 z 20. 8. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-08-20", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.333.2019.1"}, {"guid": "382ff52e-df6d-4d0f-a43c-1f55d2e4e341:9071addb-ecff-4612-bb27-c7f26d2ad53d", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:6111228772.3", "spisova_znacka": "1Cdo/71/2025", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/71/2025 z 28. 10. 2025", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2025-10-28", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:6111228772.3"}, {"guid": "e7e4eb05-2579-4b8a-bad2-dff4e54852e4:515ba773-582b-4247-9b12-fa0c3692c62d", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:9017200083.1", "spisova_znacka": "4Volpp/1/2017", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Volpp/1/2017 z 28. 4. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-04-28", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:9017200083.1"}, {"guid": "2d5a18e2-41b3-4d11-98bb-f05d57e6543f:420bcb67-b311-4363-8a9d-0a84b51ff3ab", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2025:8224201011.1", "spisova_znacka": "7Co/16/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 7Co/16/2025 z 18. 8. 2025", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2025-08-18", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2025:8224201011.1"}, {"guid": "d46dfd2e-0079-4fc9-9fe5-2698eaa49265:e245bfb7-dab6-47fb-b509-ac16a73b0fb9", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2024:8122202955.1", "spisova_znacka": "18Co/58/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 18Co/58/2023 z 19. 9. 2024", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2024-09-19", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2024:8122202955.1"}, {"guid": "5e439fbb-555e-4253-b9b0-9df683852388:72e5b7ce-5fda-44c4-9cbe-4fd077920b51", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2024:6111228772.8", "spisova_znacka": "13Co/8/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 13Co/8/2023 z 27. 6. 2024", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2024-06-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2024:6111228772.8"}, {"guid": "1c490156-d56e-433d-a5f2-0792055ee9bb:673ce3e2-5a09-4e12-82aa-e73de5c447ca", "ecli": "ECLI:SK:OSBJ:2024:8224201011.4", "spisova_znacka": "1C/14/2024", "nazov": "Rozhodnutie Okresného súdu Bardejov sp. zn. 1C/14/2024 z 4. 11. 2024", "sud": "Okresný súd Bardejov", "datum_vydania": "2024-11-04", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSBJ:2024:8224201011.4"}]}