{"guid": "ussr:1c4cca85-bdd1-4c1e-8626-a83e635cc00d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.711.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 711/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 711/2016 z 23. 11. 2016", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 23. novembra 2016, sp. zn. I. ÚS 711/2016, ECLI:SK:USSR:2016:1.US.711.2016.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Peter Brňák", "sudca_id": 1095, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/peter-brnak-1095", "datum_vydania": "2016-11-23", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/1c4cca85-bdd1-4c1e-8626-a83e635cc00d", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.711.2016.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.711.2016.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.711.2016.1/text", "citacie_n": 4, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nI. ÚS 711/2016-14\nÚstavný\n\nsúd\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\nna\n\nneverejnom\n\n23. novembra 2016 predbežne prerokoval sťažnosť\n,\n\nzastúpenej\n\nadvokátskou\n\nkanceláriou\n\nzasadnutí\n\nsenátu\n\n,\nFUTEJ\n\n&\n\nPartners,\n\ns.\n\nr.\n\no.,\n\nRadlinského 2788/2, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa\nčl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských\n\npráv\n\na základných\n\nslobôd\n\nrozsudkom\n\nKrajského\n\nsúdu\n\nv Bratislave\n\nsp. zn. 10 Co 351/2015 z 24. septembra 2015 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 6 Cdo 132/2016 z 28. júla 2016 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\nodmieta.\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n26. októbra 2016 doručená sťažnosť\n\n(ďalej len „sťažovateľka“) vo veci\n\nnamietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\n\na základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej\nlen „krajský súd“) sp. zn. 10 Co 351/2015 z 24. septembra 2015 (ďalej len „napadnutý\nrozsudok“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)\nsp. zn. 6 Cdo 132/2016 z 28. júla 2016 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).\n2. Z obsahu sťažovateľkou podanej ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že\nrozsudkom sp. zn. 11 C 37/2014 z 10. decembra 2014 Okresný súd Bratislava I (ďalej len\n„okresný súd“) žalobu sťažovateľky o zaplatenie sumy 7 408,96 eur s príslušenstvom\nz titulu náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom Národnej banky\nSlovenska (ďalej len „NBS“) podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu\nspôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „zákon o zodpovednosti za škodu“) [ktorá mala\nsťažovateľke vzniknúť v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom NBS pri\nvýkone bankového dohľadu podľa zákona č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom\na o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, a to jednako nad\nčinnosťou Podielového družstva slovenské investície (ďalej len „družstvo“), ako i nad\nčinnosťou obchodnej spoločnosti CAPITAL INVEST o. c. p., a. s., ktorá na základe\npovolenia NBS vykonávala činnosť obchodníka s cennými papiermi (ďalej len „obchodník\ns CP“), pozn.] zamietol a sťažovateľke náhradu trov konania nepriznal. Po podaní odvolania\nzo strany sťažovateľky krajský súd napadnutým rozsudkom rozhodnutie okresného súdu\nsp. zn. 11 C 37/2014 z 10. decembra 2014 potvrdil a sťažovateľke náhradu trov odvolacieho\nkonania nepriznal. Následne najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľky\nzamietol a náhradu trov dovolacieho konania jej nepriznal.\n3. Ako ďalej sťažovateľka s poukazom na podrobne uvedené skutkové okolnosti\nprerokúvanej veci uvádza, do družstva vložila svoje finančné prostriedky na účely ich\nďalšieho investovania a zhodnocovania, pričom družstvo predmetnú činnosť vykonávalo\nna základe verejnej ponuky majetkových hodnôt v zmysle ustanovenia § 126 zákona\nč. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov (zákon o cenných papieroch) v znení neskorších predpisov na základe\nzverejneného prospektu investície, ktorý schválila NBS, prvýkrát rozhodnutím Úradu pre\n\n2\n\nfinančný trh č. UFT-002/2002/SPI z 21. marca 2002, a to prostredníctvom obchodníka s CP\nna základe zmluvy o riadení portfólia z 2. júna 2008 uzavretej s družstvom.\nV dôsledku nezákonných postupov tak družstva, ako aj obchodníka s CP, ktorých\nnezákonnosť mala konštatovať aj NBS v roku 2008, keď „... vydala právoplatné sankčné\nrozhodnutie voči Obchodníkovi s CP... v ktorom konštatovala, že Obchodník s CP vo svojej\nčinnosti, pre svojich klientov a v rámci nich aj výslovne pre družstvo, porušil zákon o CP...“\na následne aj napriek tomu „... nevyužila svoje kompetencie v zmysle zákona o CP...\na neprijala žiadne následné kontrolné alebo významnejšie opatrenia, ktoré podľa zákona\no CP ako i zákona o dohľade ... mala a stále má, a to napr. predbežne alebo celkom zakázať\nčinnosť Obchodníkovi s CP alebo Družstvu, resp. zrušiť povolenie na činnosť Obchodníkovi\ns CP alebo napr. udeliť peňažné sankcie priamo členom predstavenstva Družstva alebo\nObchodníka s CP...“, dôsledkom čoho bolo, že sťažovateľka prišla o svoje finančné\nprostriedky, ktoré nielenže neboli zhodnotené, ale jej nebola vrátená ani istina, pretože\n„... Obchodník s CP s Družstvom k 30. 4. 2010 skončil činnosť(...) Družstvu neodovzdal\nžiadne portfólio ani zverené peňažné prostriedky a z tohto dôvodu Družstvo nemá\nprostriedky na výplatu žalobcom zverených prostriedkov Družstvu, vrátane ich\nzhodnotenia“.\n4. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 11 C 37/2014 z 10. decembra 2014 žalobu\nsťažovateľky zamietol dôvodiac, že „... nárok na náhradu škody je údajne možné uplatniť\nvoči štátu až vtedy, ak nemožno dosiahnuť uspokojenie pohľadávky voči dlžníkovi\n(Družstvu) iným titulom. Preto kým sťažovateľka nepreukáže bezúspešne domáhanie sa\núhrady svojej pohľadávky voči Družstvu, nie je daný predpoklad zodpovednosti štátu.\nNárok sťažovateľky tak mal byť uplatnený predčasne, nakoľko konkurzné konanie voči\nDružstvu doposiaľ nie je ukončené a vzhľadom na jeho stav nie je možné jednoznačne\nkonštatovať vylúčenie možnosti uspokojenia pohľadávky sťažovateľky voči Družstvu v\nkonkurze.\nSťažovateľka údajne nepreukázala nesprávny úradný postup NBS, keď NBS mala\nvykonávať nad činnosťou Družstva dohľad iba v obmedzenom rozsahu, spočívajúcom\nv kontrole povinností vyhlasovateľa ponuky majetkových hodnôt podľa zákona o CP.\nNBS údajne nemala právomoc vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou Družstva. Navyše\n\n3\n\nsťažovateľke údajne nemohla vzniknúť škoda v príčinnej súvislosti s konaním Obchodníka\ns CP, nakoľko sťažovateľka nebola v žiadnom záväzkovom ani inom vzťahu k Obchodníkovi\ns CP. Okresný súd taktiež poukázal na skutočnosť, že v prípade neprijatia dostatočných\nopatrení na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení Obchodníka s CP\npri činnosti voči Družstvu taktiež chýba priama príčinná súvislosť s prípadnou škodou\nsťažovateľky.“.\n5. Krajský súd v napadnutom rozsudku okrem stotožnenia sa so stanoviskom\nokresného súdu (bod 4) taktiež konštatoval, že „... povinnosť aktualizovať prospekt\ninvestície bola Družstvu uložená až od 1.1.2009 po novelizácii zákona o CP a preto sa\nna NBS nemohla vzťahovať povinnosť dohliadať na jeho aktuálnosť pred týmto dátumom...\nKeďže zákon o CP neukladal Družstvu povinnosti v oblasti skúmania rizikovosti\nportfólia, ani NBS z neho nevyplývala povinnosť skúmať jej dodržiavanie.\nDružstvo malo s Obchodníkom s CP uzatvorenú zmluvu, z ktorej v praxi vyplýva, že\nObchodník s CP obchodoval vo vlastnom mene na účet Družstva, čiže riziko nieslo samotné\nDružstvo, ktoré dávalo pokyny na nákup či predaj toho ktorého finančného nástroja.\nV danom prípade išlo o služby, ktoré Družstvo ako klient Obchodníka s CP využívalo\nna vlastné riziko s vedomím, že vývoj na finančných trhoch nemožno s istotou predpovedať\na odhadnúť. Zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnu zodpovednosť Obchodníka\ns CP voči Družstvu, či sekundárnu zodpovednosť Družstva voči sťažovateľke...\nNBS svojim postupom neporušila svoje povinnosti, keďže pri výkone verejnej moci\npostupovala v rozsahu svojich kompetencií daných jej zákonom, nedopustila sa pri svojom\nrozhodovaní žiadneho excesu a ani nepostupovala spôsobom nezlučiteľným s ochranou\nzákladných práv a ľudských slobôd. Postup NBS bol v súlade s Ústavou SR, podľa ktorej\nštátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom\nktorý ustanoví zákon.“.\n6. Dovolanie sťažovateľky proti napadnutému rozsudku krajského súdu najvyšší súd\nnapadnutým uznesením ako procesne neprípustné odmietol.\n\n4\n\n7. Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľka namieta arbitrárnosť a ústavnú\nneudržateľnosť záverov tak krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu, pričom v sťažnosti\nnajmä konštatuje:\n«Sťažovateľka viacnásobne v priebehu súdneho konania poukazovala na to, že\npeňažné prostriedky do Družstva vkladala výhradne a len z dôvodu, že sa spoľahla na to, že\nDružstvo a aj Obchodník s CP sú subjekty, nad ktorými je vykonávaný dohľad NBS a tak, že\nbude zabezpečené ich riadne fungovanie a tým budú nielen ochránené jej peňažné\nprostriedky, ale aj budú zhodnotené v garantovanej výške...\nNie je pravda, že neexistuje príčinná súvislosť medzi škodou sťažovateľky\na porušením zákonných povinností NBS spočívajúce v nesprávnom výkone dohľadu, ktorým\nbol porušený zákon o CP. V tomto smere je konštatovanie súdu, že sťažovateľka sa mala\nviac starať o svoje záležitosti v rámci zásady, že „právo patrí bdelým“ za obzvlášť\nnepochopiteľné, pretože ku škode došlo v rámci porušenia zákonnej povinnosti NBS\nvykonávať zákonom stanovené povinnosti dohľadu a nie v dôsledku toho, že sťažovateľka\nnebola bdelá. Sťažovateľka nemala zákonom stanovené právomoci dohľadu nad činnosťou\nDružstva, ani Obchodníka s CP, ktorými mohol zabezpečiť dodržiavanie zákona o CP, resp.\nsankciami a pod. k dodržiavaniu zákona porušujúci subjekt donútiť...\nSúd svojim výkladom umožňuje, aby došlo aj v budúcnosti k porušeniu zákona\nna úkor občanov, ktorí ako vhodné a zákonom chránené zhodnotenie ich finančných\nprostriedkov zvolia ich investovanie v rámci subjektov dohliadaných NBS. Takýmto\nrozhodnutím sa kladie znamienko rovná sa medzi investovaním do nebankoviek\na investovaním prostredníctvom subjektov dohliadaných NBS, pretože zákon, ktorý ich mal\nchrániť aj prostredníctvom NBS ich nechráni.\n... podcenením situácie NBS umožnila ďalšiu činnosť Družstva aj Obchodníka s CP,\nčo vyústilo roku 2010 do nedostupnosti sťažovateľkou vložených prostriedkov do Družstva,\npričom NBS svojou nečinnosťou a ľahostajným prístupom k svojim kompetenciám\nzapríčinila taktiež to, že sťažovateľka už skôr nemohla rozpoznať riziko svojej investície,\nresp. že túto investíciu jej NBS svojim zanedbaným dohľadom NBS ani v minimálnej možnej\nmiere neochránila.\nNBS následne svojim postupom potvrdila tieto tvrdenia sťažovateľky o tom, že\nDružstvo, ako aj Obchodník s CP dlhodobo porušovali zákon o CP, keď NBS Obchodníkovi\n\n5\n\ns CP odňala licenciu na činnosť 4.3.2011 a Družstvu dokonca NBS zakázala činnosť až\nv roku 2011. To znamená, že v prípade Obchodníka s CP tolerovala NBS porušovanie\nprávnych predpisov minimálne od roku 2008 do roku 2011 a v prípade Družstva dokonca\nod roku 2007 až do roku 2011.\nZákon o zodpovednosti za škodu, o ktorý sťažovateľka opierala svoju žalobu,\nneustanovuje, nevyžaduje a dokonca, ani nepripúšťa žiadne predchádzajúce vysporiadanie\nsúkromnoprávnych vzťahov, ale naopak, pripúšťa regresnú náhradu...\nExistujúce konkurzné konanie samo o sebe nevylučuje možnosť podať veriteľom,\nktorí si prihlásili svoje pohľadávky do konkurzu, žalobu o náhradu škody proti štátu a\nnerobí žalobu predčasnou, pretože súd má v konaní o náhradu škody povinnosť skúmať, či\naktuálny stav konkurzného konania objektívne vylučuje možnosť uspokojenia žalobcu ako\nveriteľa v konkurznom konaní, a ak áno, v akom rozsahu, pričom pri tomto vyhodnotení súd\ndokonca nemá čakať až na (konečné) rozvrhové uznesenie konkurzného súdu, ale je povinný\nzohľadniť, už napr. správy ustanoveného správcu konkurznej podstaty o stave daného\nkonkurzu (Rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 29 Cdo 4968/2009,\nzo dňa 11.4.2012)...\nRozsudok krajského súdu je postavený na právnych a skutkových záveroch, ktoré sú\npodľa názoru sťažovateľky zjavne nepodložené a arbitrárne a preto z ústavného hľadiska\nneospravedlniteľné a neudržateľné a tieto je potrebné ústavným súdom preskúmať.\nNápravou uvedeného rozsudku krajského súdu sa najvyšší súd odmietol zaoberať, keď\nvyhodnotil dovolanie proti rozsudku krajského súdu ako neprijateľné. Zo strany najvyššieho\nsúdu a krajského súdu tak nebol rešpektovaný ústavný príkaz minimalizovať formalistický\nvýklad práva.»\n8. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť\nna ďalšie konanie, aby konštatoval, že napadnutým rozsudkom krajského súdu, ako\ni napadnutým uznesením najvyššieho súdu bolo porušené jej základné právo na súdnu\nochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý súdny proces zaručené\nv čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby ústavný súd zrušil tieto rozhodnutia a vec vrátil na ďalšie\nkonanie a rozhodnutie späť krajskému súdu a aby jej priznal úhradu trov konania.\n\n6\n\nII.\n9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n10. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti\nnavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.\nPri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené\nv § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto\nustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,\nnávrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy\npodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd\nna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd\nmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nII.A K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozsudkom\nkrajského súdu\n11. Pokiaľ ide o sťažovateľkou napadnutý rozsudok krajského súdu, ústavný súd\nv prvom rade podotýka, že v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva\n(napr. rozsudok z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť\nč. 46129/99, a jeho body 51, 52, 53, 54), podľa ktorej dvojmesačná lehota na podanie\nsťažnosti ústavnému súdu začne plynúť dňom doručenia rozhodnutia o mimoriadnom\nopravnom prostriedku (dovolaní) a je považovaná za zachovanú aj vo vzťahu\nk predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, ústavný súd považoval lehotu na podanie\n\n7\n\nsťažnosti ústavnému súdu aj v tomto prípade za zachovanú aj voči označenému rozsudku\nkrajského súdu (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 69/2010, II. ÚS 91/2011).\n12. Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde sa k sťažnosti pripojí kópia\nprávoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.\n13. Ústavný súd zdôrazňuje, že viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie\nkonania osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných\npráv a slobôd sú zastúpené advokátom.\n14. Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde\npresne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých\nformálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20\na § 50 zákona o ústavnom súde).\n15. V súvislosti s uvedeným ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka prostredníctvom\nkvalifikovaného zástupcu, ktorý koncipoval i samotnú ústavnú sťažnosť sťažovateľky,\ns týmto návrhom nedoručila aj napadnutý rozsudok krajského súdu, proti ktorému sťažnosť\nsmeruje, a ktorý tak z tohto dôvodu nemohol ústavný súd podrobiť jeho vecnému prieskumu\nv intenciách sťažovateľkou označených práv.\n16. Ústavný súd, poukazujúc na dikciu ustanovenia § 20 zákona o ústavnom súde,\ntaktiež zdôrazňuje, že hoci sťažovateľka prostredníctvom kvalifikovaného zástupcu\ns návrhom doručila i splnomocnenie pre advokáta na zastupovanie v konaní pred ústavným\nsúdom, predmetné splnomocnenie bolo udelené výlučne len na zastupovanie pred ústavným\nsúdom pre porušenie základných práv a slobôd splnomocniteľky „... proti rozhodnutiu\nnajvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 132/2016 zo dňa 28.07.2016...“.\nÚstavný súd v zhode so svojou skoršou judikatúrou považuje za potrebné zdôrazniť,\nže zmyslom inštitútu splnomocnenia je, že sa udeľuje inej osobe v rozsahu presne\nvymedzenom splnomocniteľom, pričom splnomocniteľ uvedeným úkonom dáva tretím\nosobám najavo, v akom rozsahu ho splnomocnená osoba zastupuje.\n\n8\n\nVyplývajúc z už uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že splnomocnenie udelené\nadvokátovi na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom (ako obligatórna náležitosť\nnávrhu na začatie konania pred ústavným súdom v zmysle § 20 ods. 2 zákona o ústavnom\nsúde) nebolo udelené na zastupovanie vo veci namietaného porušenia sťažovateľkou\noznačených práv (bod 1) napadnutým rozsudkom krajského súdu (ale výlučne len\nna zastupovanie v konaní pred ústavným súdom v rozsahu napadnutého uznesenia\nnajvyššieho súdu, pozn.).\n17. V súvislosti s uvedenými nedostatkami ústavný súd pripomína, že tieto nie je\npovinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho\nzastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne\nvyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní\núčastníkov konania (napr. IV. ÚS 77/08, I. ÚS 368/2010, III. ÚS 357/2010,\nII. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010,\nIV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010). Ústavný súd v tejto súvislosti už vo svojom uznesení\nsp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005 uviedol: „Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z.\no advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní\n(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať\nvšetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto\npovinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je\npovinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen\nzačatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom\nustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti\núkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.“\nAj v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“,\nt. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).\n18. Uvedené (bod 15 a 16) bolo podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu, ktorý\nv tejto časti (bod II.A) sťažnosť sťažovateľky odmietol pre nesplnenie zákonom\npredpísaných náležitostí (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).\n\n9\n\nII.B K namietanému porušeniu označených práv napadnutým uznesením\nnajvyššieho súdu\n19. Argumentácia sťažovateľky, ktorou odôvodňuje porušenie svojho základného\npráva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením\nnajvyššieho súdu, ktorým bolo jej dovolanie odmietnuté, sa sústreďuje predovšetkým\nna jeho nedostatočné odôvodnenie.\n20. Sťažovateľka v dovolaní proti napadnutému rozsudku krajského súdu okrem\niného namietala i odňatie možnosti konať pred súdom podľa § 237 ods. 1 písm. f)\nObčianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), keďže napadnutý rozsudok krajského\nsúdu bol podľa jej tvrdení založený na nesprávnych skutkových a právnych zisteniach,\npretože vychádzal z neúplne vykonaného dokazovania prvostupňovým súdom a bol rovnako\nnepreskúmateľný, v dôsledku čoho malo dôjsť k porušeniu jej práva na spravodlivý súdny\nproces.\n21. Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania, vychádzajúc z obsahu podanej\nústavnej sťažnosti, podrobil napadnuté uznesenie najvyššieho súdu prieskumu z ústavne\nvýznamných hľadísk, sústreďujúc sa najmä na posúdenie, či sa najvyšší súd ústavne\nakceptovateľným spôsobom vysporiadal s dovolacími námietkami sťažovateľky, ktorými\nodôvodňovala prípustnosť dovolania v súlade s § 237 ods. 1 písm. f) OSP.\n22. V súvislosti s preskúmavaním napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný\nsúd poukazuje v prvom rade na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje,\nže otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie\nkonanie, patrí v zásade do výlučnej právomoci najvyššieho súdu, nie do právomoci\nústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej\nriešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľky (napr.\nII. ÚS 324/2010, II. ÚS 410/2016).\n\n10\n\n23. Najvyšší súd v napadnutom uznesení najprv preskúmal procesnú prípustnosť\ndovolania proti napadnutému rozsudku krajského súdu podľa § 238 ods. 1 až 3 OSP, pričom\ndospel k záveru, že dovolanie z týchto dôvodov nie je procesne prípustné. Následne\npreskúmal prípustnosť dovolania aj z dôvodov uvedených v § 237 OSP, a to predovšetkým\nz dôvodu existencie prípadnej vady podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP, ktorej sa sťažovateľka\ndovolávala. V tejto súvislosti najvyšší súd v podstatnej časti svojho uznesenia dôvodil takto:\n«Na zasadnutí občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu 3. decembra 2015 bolo\nprijaté stanovisko, publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov\nSlovenskej republiky pod R 2/2016, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť\nrozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ OSP. Výnimočne, keď\npísomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre\nrozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237\nods. 1 písm. f/ OSP“. Pri vyjdení z tohto stanoviska má dovolací súd za to, že obsah spisu\nv prejednávanej veci nedáva žiaden podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila druhá\nčasť vyššie citovanej právnej vety. Dovolaním napádaný rozsudok totiž uvádza skutkový\nstav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská účastníčok konania (dnes\nstrán sporu; pozn. najvyššieho súdu) k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného\ndokazovania, obsah odvolania i právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory\nvysvetlené v odôvodnení. Treba mať na pamäti, že konanie pred súdom prvej inštancie\na pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu\ns potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Ak odvolací\nsúd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie, stačí, ak\nv odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne\nposúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj\nodôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. Dovolateľka preto nedôvodne argumentovala,\nže rozsudok odvolacieho súdu je nepreskúmateľný; pričom za vadu konania v zmysle § 237\nods. 1 písm. f/ OSP v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil\nsvoje rozhodnutie podľa predstáv účastníka; ale len to, že ho neodôvodnil objektívne\nuspokojivým spôsobom (o aký prípad tu ale nešlo).\nPokiaľ dovolateľka namieta, že postup súdu v procese zisťovania skutkových\npodkladov pre rozhodnutie nebol správny, dovolací súd tu uvádza, že v prípade neúplnosti\n\n11\n\nalebo nesprávnosti skutkových zistení a skutkových záverov nejde o nedostatok, ktorý by bol\nv rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod zakladajúci vadu konania\nv zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ OSP (obdobne tiež R 42/1993, R 37/1993, R 125/1999,\nR 6/ 2000 a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011,\n3 Cdo 248/ 2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012).\nAk aj k tejto nesprávnosti v niektorom súdnom konaní dôjde, táto nezakladá procesnú\nvadu konania uvedenú v § 237 ods. 1 OSP, ale má nanajvýš „len“ charakter tzv. inej vady\nkonania s možným následkom v podobe nesprávneho rozhodnutia vo veci (§ 241 ods. 2\npísm. b/ OSP).\nSúd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný\nvykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania\na rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (v tejto\nsúv. por. § 120 ods. 1 OSP, resp. i dnešnú úpravu z ustanovení §§ 132 a 185 CSP) a nie\núčastníkov konania. Postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky účastníkom\nnavrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nezakladá\nprípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 ods. 1 písm. f/ OSP,\nlebo týmto postupom súd neodňal účastníkovi možnosť pred súdom konať (tu opäť\npor. R 37/1993 a R 125/1999).\nAni nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 OSP.\nPokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie\nz tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe prípustnosť dovolania v zmysle\n§ 237 ods. 1 OSP nezakladá (tu por. napr. uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.\n1 Cdo 85/2010 a 2 Cdo 29/2011).\nAj keď súd v procese dokazovania nevykoná dokazovanie určitým dôkazným\nprostriedkom takým spôsobom, ktorý predpisuje zákon, dochádza taktiež „len“ k tzv. inej,\nv ustanovení § 237 ods. 1 OSP neuvedenej vade (tu por. napr. uznesenie najvyššieho súdu\nv jeho veci sp. zn. 3 Cdo 266/2009).\nDovolateľka v dovolaní uplatnila aj dovolacie dôvody podľa § 241 ods. 2 písm. b/\na c/ OSP (súdom nižších stupňov vyčíta, že konanie pred nimi trpí inou vadou, ktorá mala\nza následok nesprávne rozhodnutie veci a ich rozhodnutia spočívajú na nesprávnom\nprávnom posúdení vecí); k týmto námietkam však dovolací súd odkazuje na svoju\n\n12\n\nkonštantnú judikatúru, podľa ktorej k dovolacím dôvodom v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/\na c/ OSP by bolo možné prihliadať len v prípade procesné prípustného dovolania, čo ale nie\nje tento prípad (tu napokon por. napr. R 54/2012 a niektoré ďalšie rozhodnutia najvyššieho\nsúdu sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011,\n6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 102/2012 či 7 Cdo 116/2013).\nZ uvedeného plynie, že na dovolacie dôvody v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ OSP\n(i keby bol prípadne namieste záver o ich opodstatnenom uplatnení) dovolací súd nemôže\nv tomto konaní prihliadať.\nVzhľadom k tomu, že dovolanie žalobkyne v prejednávanej veci nebolo prípustné\npodľa § 238 OSP, nebola preukázaná žalobkyňou tvrdená procesná vada uvedená v § 237\nods. 1 písm. f/ OSP a v dovolacom konaní nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237\nods. 1 OSP, dovolaciemu súdu neostávalo iné, než dovolanie ako procesné neprípustné\nodmietnuť (§ 447 písm. c/ CSP) bez toho, aby skúmal vecnú správnosť napádaného\nrozsudku odvolacieho súdu.»\n24. Vo vzťahu k vecnému rozsahu ústavného prieskumu napadnutého uznesenia\nnajvyššieho súdu ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd sa v napadnutom uznesení\nústavne konformným spôsobom zaoberal kľúčovými dovolacími námietkami, ktoré\nsťažovateľka vo svojom dovolaní uplatnila, pričom právne závery, ktoré k nim zaujal, sú\nprimeraným spôsobom odôvodnené a zodpovedajú obsahu a zmyslu právnych noriem, ktoré\nnajvyšší súd pri rozhodovaní o dovolaní aplikoval. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu\nje preto podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné\na nesignalizuje takú príčinnú súvislosť medzi ním a sťažovateľkou označenými právami,\nktorá by zakladala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti\nna ďalšie konanie.\n25. Ústavný súd poukazuje na to, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\nnie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané\nsťažovateľkou, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho\npovažovať za porušenie označeného základného práva podľa ústavy a práva podľa\n\n13\n\ndohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody\nprípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené. Takýto postup\na rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdny poriadok výslovne umožňoval, preto\npoužitý spôsob v konkrétnych prípadoch nemohol znamenať odoprenie prístupu\nsťažovateľke k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku.\n26. Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,\nže medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a obsahom základného práva podľa\nčl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých vyslovenia porušenia sa\nsťažovateľka domáhala, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by\npo prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd reálne mohol dospieť k záveru\no ich porušení.\nÚstavný súd preto sťažnosť aj v tejto časti sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2\nzákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\n27. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných\nnávrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd\nuž nezaoberal.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 23. novembra 2016\n\n14", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "dovolanie-prípustnosť", "náhrada škody (ujma)", "arbitrárnosť", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:48fc4d6e-e94a-42df-a69a-ba989a77fbd0", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.410.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 410/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 410/2016 z 12. 5. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-05-12", "citacie_n": 264, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.410.2016.1"}, {"guid": "ussr:0677b44d-c9bf-4f21-805d-ecb9c4009f51", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 91/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 91/2011 z 17. 3. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-03-17", "citacie_n": 74, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0677b44d-c9bf-4f21-805d-ecb9c4009f51"}, {"guid": "ussr:ec2ace03-df01-4f81-afe4-b32bfc2e1172", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 368/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 368/2010 z 21. 10. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-10-21", "citacie_n": 592, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ec2ace03-df01-4f81-afe4-b32bfc2e1172"}, {"guid": "ussr:a9a59dba-e4b5-437b-9b71-d0a76f57d012", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 357/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 357/2010 z 5. 10. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-10-05", "citacie_n": 1044, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a9a59dba-e4b5-437b-9b71-d0a76f57d012"}, {"guid": "ussr:e2432065-546d-402f-a96a-435d811ab52c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 324/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 324/2010 z 8. 7. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-07-08", "citacie_n": 741, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e2432065-546d-402f-a96a-435d811ab52c"}, {"guid": "ussr:a9288483-2d82-4715-bddc-5c3f92a7d149", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 309/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 309/2010 z 1. 7. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-07-01", "citacie_n": 590, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a9288483-2d82-4715-bddc-5c3f92a7d149"}, {"guid": "ussr:7acbcc46-634b-4324-9fd3-b5dac38aaee3", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 234/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 234/2010 z 17. 6. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-06-17", "citacie_n": 621, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7acbcc46-634b-4324-9fd3-b5dac38aaee3"}, {"guid": "ussr:60c09ae3-b0d4-41d7-9b25-3217de1d7a06", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 213/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 213/2010 z 20. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-20", "citacie_n": 685, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:60c09ae3-b0d4-41d7-9b25-3217de1d7a06"}, {"guid": "ussr:fe684aaa-bdf7-49c0-90db-9d96fb5600f5", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 206/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 206/2010 z 18. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-18", "citacie_n": 1015, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fe684aaa-bdf7-49c0-90db-9d96fb5600f5"}, {"guid": "ussr:18c57efc-66c4-4e6b-b56a-ad2d6ca52213", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 162/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 162/2010 z 28. 4. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-04-28", "citacie_n": 623, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:18c57efc-66c4-4e6b-b56a-ad2d6ca52213"}, {"guid": "ussr:d138df39-aefc-4673-9981-7f1b82f1d7d2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 159/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 159/2010 z 8. 4. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-04-08", "citacie_n": 636, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d138df39-aefc-4673-9981-7f1b82f1d7d2"}, {"guid": "ussr:7234c158-dca5-4a47-8d49-5326a95bd171", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 69/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 69/2010 z 31. 3. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-03-31", "citacie_n": 136, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7234c158-dca5-4a47-8d49-5326a95bd171"}, {"guid": "ussr:40444538-d796-49eb-87b0-78450da8e8bf", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 134/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 134/2010 z 25. 3. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-03-25", "citacie_n": 606, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:40444538-d796-49eb-87b0-78450da8e8bf"}, {"guid": "ussr:b2224e53-4645-4ae8-879e-ab506b0c3d40", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 169/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 169/09 z 24. 6. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-06-24", "citacie_n": 772, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b2224e53-4645-4ae8-879e-ab506b0c3d40"}, {"guid": "ussr:52ba8c3e-6ec0-4388-be42-9d68d2ecc0c3", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 77/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 77/08 z 28. 2. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-02-28", "citacie_n": 668, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:52ba8c3e-6ec0-4388-be42-9d68d2ecc0c3"}, {"guid": "ussr:db6fb929-bd17-4255-b7c7-3838456f42a8", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 117/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 867, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:db6fb929-bd17-4255-b7c7-3838456f42a8"}, {"guid": "59b0faab-2b44-4296-bc6e-fea788ac37ea:5b8fb734-6206-4544-93c1-c574cf9d7758", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2015:1114211966.1", "spisova_znacka": "10Co/351/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 10Co/351/2015 z 23. 9. 2015", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2015-09-23", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2015:1114211966.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:a5c94801-3d84-4af6-a503-cc195d83098f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.506.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 506/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 506/2017 z 9. 10. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-10-09", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.506.2017.1"}, {"guid": "ussr:487b7713-9ca4-4fd5-91c0-18218eb16c05", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.500.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 500/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 500/2017 z 9. 10. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-10-09", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.500.2017.1"}, {"guid": "ussr:be7faf62-4773-4366-875e-a0a0a3189c6d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.509.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 509/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 509/2017 z 9. 10. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-10-09", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.509.2017.1"}, {"guid": "ussr:c8e0ea60-1dda-41b5-8742-93a23cc3fe36", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.118.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 118/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 118/2017 z 14. 2. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-02-14", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.118.2017.1"}]}