{"guid": "ussr:4e24608c-1b19-47d9-8ed4-5a77fa040308", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.620.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 620/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 620/2016 z 5. 10. 2016", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 5. októbra 2016, sp. zn. I. ÚS 620/2016, ECLI:SK:USSR:2016:1.US.620.2016.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Milan Ľalík", "sudca_id": 1072, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/milan-lalik-1072", "datum_vydania": "2016-10-05", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-2", "nazov": "čl. 47 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-47"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "nazov": "čl. 47 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-47"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "nazov": "čl. 48 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50.odsek-2", "nazov": "čl. 50 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-50"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50.odsek-3", "nazov": "čl. 50 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-50"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-47", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-50", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/4e24608c-1b19-47d9-8ed4-5a77fa040308", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.620.2016.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.620.2016.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.620.2016.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nI. ÚS 620/2016-18\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. októbra 2016\npredbežne prerokoval sťažnosť\n, zastúpenej advokátkou JUDr. Janou Kocandovou,\nadvokátska kancelária, Jungmannova 8, Bratislava, vo veci namietaného porušenia čl. 46\nods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky\nuznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tdo 2/2016 z 23. februára\n2016, uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 To 53/2014 z 18. júna 2014\nv spojení s rozsudkom Okresného súdu Bratislava I č. k. 2 T 47/2012-869 z 1. októbra 2013\na takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\nodmieta.\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. mája 2016\ndoručená sťažnosť\n\n(ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného\n\nporušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50\nods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu\n\nSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Tdo 2/2016 z 23. februára 2016\n(ďalej aj „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“), uznesením Krajského súdu\nv Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 To 53/2014 z 18. júna 2014 (ďalej\naj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“) v spojení s rozsudkom Okresného súdu\nBratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 2 T 47/2012-869 z 1. októbra 2013 (ďalej\naj „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“).\n2. Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že rozsudkom okresného\nsúdu č. k. 2 T 47/2012-869 z 1. októbra 2013 v spojení s uznesením krajského súdu\nsp. zn. 1 To 53/2014 z 18. júna 2014 bola sťažovateľka uznaná vinnou z obzvlášť\nzávažného zločinu vraždy podľa § 145 ods. 1 a 2 písm. c) v spojení s § 139 ods. 1 písm. c)\nzákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný\nzákon“), za čo jej bol uložený trest odňatia slobody v trvaní osem rokov so zaradením\ndo ústavu s minimálnym stupňom stráženia, ochranný dohľad v trvaní jedného roka\na zároveň bola zaviazaná na náhradu škody vo výške 23,70 €. Najvyšší súd svojím\nuznesením sp. zn. 2 Tdo 2/2016 z 23. februára 2016 odmietol sťažovateľkou podané\ndovolanie. V ostatnom podala sťažovateľka sťažnosť na ústavnom súde.\n3. Sťažovateľka v podanej sťažnosti koncentruje svoju argumentáciu predovšetkým\ndo sféry skutkových zistení a v podstatnom namieta, že „(i)... nie je možné ustáliť osobu\npáchateľa, ktorý sa dopustil trestného činu, výpovede svedkov na hlavnom pojednávaní\nsi navzájom odporovali. Neexistoval v skutočnosti žiaden relevantný dôkaz, ktorý by\njednoznačne preukazoval moju vinu, jedine čo bolo preukázané jednoznačne bolo to, že\nsom žila s mužom, ktorý bol tyranom a starala som sa poctivo ako matka o osem detí.\n(ii)... okresný súd nedostatočne zistil skutkový stav veci, jednal veľmi urýchlene, nakoľko\nišlo o obzvlášť závažný zločin a vec chcel mať čo najskôr vyriešenú. Bez odstránenia\nrozporov vo výpovediach svedkov prítomných pri incidente a náležitého zistenia skutkového\nstavu nie je možné jednoznačne prijať výrok o vine obžalovaného. (iii) V odvolaní som\nžiadala, aby prvostupňový súd vec znova prerokoval a rozhodol, s poukazom na to, že som\ntrvala na tom, aby bolo vykonané znalecké dokazovanie ohľadne DNA na nohaviciach\n, čitateľný prepis ohliadky miesta činu, vykonané znalecké dokazovanie -\n\n2\n\nskúmanie sekery z miesta činu, tiež aby bola vykonaná pred súdom prvého stupňa ohliadka\nkrvavých nohavíc pôvodne obvineného\n\na jeho noža, ktorým mal byť\n\nspáchaný trestný čin, nakoľko sa necítila a ani sa doteraz necítila vinnou zo spáchania\nskutku za ktorý som bola odsúdená a výsledky takéhoto dokazovanie by priniesli pre mňa\npriaznivejšie rozhodnutie vo veci. (iv) Krajský súd nepovažoval za potrebné doplniť\ndokazovanie a ani vrátiť vec súdu prvého stupňa, tiež ignoroval zásadu in dubio pro reo –\nv prípade pochybností v prospech obvineného. Som toho názoru, že na odsúdenie nestačí\nlen výpoveď svedka p.\n\n, ktorý bol pôvodne obvinený zo skutku a menil\n\nvýpoveď podľa potreby, teda keď bol obvinený tvrdil, že on spáchal skutok kvalifikovaný\nako trestný čin vraždy, keď bol v postavení svedka tvrdil, že on skutok nespáchal, s tým\nže som sa tohto skutku mala dopustil ja a to tým spôsobom, že som mu mala zobrať nožík,\nktorý on mal v ruke a následne a vykonať bodné rany. (v) Ak má aj obhajoba spochybniť\nvýpoveď svedka, jeho vieryhodnosť - konkrétne u\n\nmusí mať priestor\n\nna vykonanie ďalších dôkazov, práve tých, ktoré boli v odvolacom konaní navrhované,\nak jej toto nie je umožnené považuje sa to za porušenie práva na obhajobu. Vražedná zbraň\na krvavé nohavice by mali byť k dispozícií aj súdu minimálne do právoplatného skončenia\nveci, ak nie dlhšie. Fotodokumentácia v spise totiž nemusí zodpovedať realite a v konečnom\ndôsledku ak sa zrazu stratí zo spisu po jeho preštudovaní, je potrebné vykonať dôkazy\nsúdom navrhované v tomto prípade aj obhajobou. (vi) Taktiež musím poukázať na to,\nže rekonštrukcia prípadu v\n\ndňa 29. 10. 2009 sa uskutočnila nezákonným\n\nspôsobom, lebo nebola prítomná svedkyňa\n\na nebola nahradená ani\n\nfigurantom. (str. spisu 197 a nasl.) V čase spáchania skutku bola prítomná pri incidente,\ndokonca z jej výpovede na hl. pojednávaní vyplýva, ako došlo k incidentu a zároveň aj to, že\nnožom pichol do krku poškodeného\n\nk čomu sa mal aj priznať, s tým, že matka\n\nmu zobrala nožík, aby si niečo nespravil a dala ho tzv. do kapse. Rekonštrukcia sa má\nvykonať podľa ust. § 159TP tak, že aby bola napodobnená situácia a okolnosti tak, ako bol\ntrestný čin spáchaný, čo sa v tomto konaní nestalo. (vii) Nesúhlasím ani s názorom\nokresného súdu, že neuveril výpovediam rodinných príslušníkov, lebo tí hovorili v prospech\nmatky. Treba brať do úvahy výpovede kľúčových svedkov, ktorí boli prítomní keď sa skutok\nstal a tom:\n\n,\n\n,\n\n. Výpoveď svedkyne\n\n- matky poškodeného bola tiež menená... (viii) V prospech mňa ako obžalovanej\n\n3\n\nsvedčí aj výpoveď znalca\n\nzo dňa 18. 02. 2010, v ktorej uvádza, že\n\npriebeh udalosti pri ktorej došlo k bodno rezným a bodným poraneniam tak ako to opísal\npočas rekonštrukcie obvinený\n\nsa javí zo súdno-lekárskeho hľadiska ako možný\n\na pravdepodobný. (ix) Okresný súd svoje rozhodnutie opiera predovšetkým o výpovede\nsvedkov, čo považujem pri trestnom čine vraždy vzhľadom na úmyselný trestný čin\na preukázanie ako objektívnej stránky tak aj subjektívnej stránky trestného činu\nza nedostačujúce, najmä ak sú rozpory vo výpovediach svedkov. Úlohou okresného súdu\nbolo viesť konanie tak, aby sa odstránili rozpory vo výpovediach svedkov - najmä\nk identifikácií a ustálení osoby páchateľa a jeho protiprávneho konania. V konaní nebolo\npreukázané jednoznačne, že som mala od p.\n\nzobrať nôž, následne som mala\n\nuvedený nôž otvoriť týmto 5krát bodnúť\n\n... (x) K uvedenému ďalej uvádzame,\n\nže skutok uvedený v obžalobe sa nezhoduje so skutkom uvedeným v uznesení o vnesení\nobvinenia zo dňa 23. 09. 2011, lebo tu sa výslovne uvádza, že som mala vziať nôž\nz jeho pravej ruky, ktorý som mala otvoriť a s týmto 5krát bodnúť\n\n,\n\nčo bolo tvrdené už v podanom odvolaní, pričom s touto otázkou sa nevyporiadal ani KS\nv Bratislave, čím boli porušené moje práva na obhajobu a mám za to, že obžaloba nespĺňa\nzákonom dané náležitosti.“. Vzhľadom na tieto pochybenia v závere zhrnula, že „... KS\nv Bratislave mal rozhodnutie OS v BA I. zrušiť pre jeho nepreskúmateľnosť, nedostatočne\nzistený skutkový stav a vrátiť mu vec na nové konanie s tým, že sa musia vykonať mnou\nnavrhované dôkazy a odstrániť rozpory vo výpovediach svedkov, tým dôsledne zistiť\nskutkový stav veci, ktorý má v konečnom dôsledku vplyv aj na právnu kvalifikáciu skutku.\nPoukazujem na to, že platí prezumpcia neviny, právo na spravodlivý proces, pričom\naj princíp kontradiktórnosti má zabezpečiť, aby všetci účastníci konania mali rovnakú\nmožnosť navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k ním. Súčasťou princípu kontradiktórnosti\nsúdneho konania jej aj to, že účastníci konania majú právo vo svojich veciach na prístup\nk spisu a žiadať jeho doplnenie, nápravu ak je zrejmé, že s ním bolo následne manipulované\na neboli súdu predložené všetky dôkazy - fotodokumentácia tak ako boli súčasťou spisu pri\npreštudovaní. Tiež platí princíp in dubio pro reo, ktorý znamená, že v prípade pochybností\no vine obžalovaného súd má rozhodnúť v prospech obžalovaného. Každý má právo, aby\nv trestnom konaní boli vykonávané dôkazy aj v jeho prospech, čo zvýrazňuje § 2 ods.10\nTrestného poriadku a právo na obhajobu.“.\n\n4\n\n4. Na základe uvedeného sťažovateľka, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie\nkonanie nálezom takto rozhodol:\n„1. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu upravené v čl. 46 ods. 1, čl. 47\nods. 2, ods. 3, čl. 48 ods. 2, čl. 50 ods. 2, ods. 3 Ústavy... postupom Okresného súdu v BA I.\na KS BA a NS Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2T 47/2012\na 1 To 53/2014 a 2 Tdo/2016 a bolo porušené\n2. Rozhodnutie – rozsudok Okresného súdu BA I. zo dňa súdu 1. 10. 2013\nč. k. 2 T 47/2012 a uznesenia KS v BA zo dňa 18. 06. 2014 sp. zn. 1To 53/2014 a NS\nSlovenskej republiky zo dňa 23. 02. 2016 sp. zn. 2Tdo 2/2016 sa zrušujú a vec vracia\nna ďalšie konanie.\n3. Okresnému súdu BA I. a Krajskému súdu v BA sa prikazuje, aby vo veci znova\nkonal a zakazuje sa pokračovať v porušovaní základného práva. Krajský súd je povinný\nvrátiť vec OS BA I. na nové konanie a rozhodnutie vo veci.\n4. Ústavný súd priznáva trovy právneho zastúpenia..., ktoré sú krajský súd a okresný\nsúd spoločne a nerozdielne povinný zaplatiť...“.\nII.A\n5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti\no organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov\nustanoví zákon.\n6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\n\n5\n\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody\nuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.\nPodľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd\nprávomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo\nnávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo\npodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením\nbez ústneho pojednávania.\nII. B\nK namietanému\n\nporušeniu\n\noznačených\n\npráv\n\nnapadnutým\n\nrozhodnutím\n\nokresného súdu\n7. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, ktorý znamená,\nže ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať\nsťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv\npred všeobecným súdom. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd\nteda automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný\nsúd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,\nže ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ\nmôže domôcť využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,\nprípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym\norgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej\nprerokovanie (I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,\nII. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny\nmechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov\nverejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal\npopieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53\nods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).\n\n6\n\n8. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie okresného súdu v trestnej veci sťažovateľky,\nústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto rozhodnutiu\nbolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila),\na preto sťažnosť v tejto časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného\nsúdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.\nII. C\nK namietanému porušeniu označených práv napadnutými rozhodnutiami\nkrajského súdu a najvyššieho súdu\n9. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných\nprostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je ani zásadne\noprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho\npri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní\npred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové\na právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu\nsa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,\nprípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto\npostavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu\nv prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo\nk porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu\nmôžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery\nboli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné\na neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody\n(I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).\n10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo\nna právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej\nsprávy od začiatku konania... Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa\n\n7\n\nodseku 2 rovní. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne\nprerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť\nku všetkým vykonávaným dôkazom. Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie\ntrestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim\nrozsudkom jeho vinu. Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý\nčas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom\nobhajcu.\n11. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva\nv tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu\nzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého\nporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy\no základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51\nústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého\nna to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať\nzáklad v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných\nzmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý\npredpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal\nústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne\nsúladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. V zmysle svojej\njudikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, odôvodnenie\nktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom\nna preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).\n12. Ústavný súd už vo veci sp. zn. II. ÚS 8/96 uviedol, že čl. 50 ods. 3 zaručuje\nvšetkým oprávneným osobám, že budú mať čas na prípravu obhajoby, ďalej že budú mať\nmožnosť pripraviť si obhajobu a že svoju obhajobu budú môcť predniesť právne\nvýznamným spôsobom buď osobne, alebo prostredníctvom svojho obhajcu. Ústavný súd\nteda predostiera, že zásada „právo na obhajobu“ vyjadruje požiadavku, aby v trestnom\nprocese bola zaručená ochrana práv a záujmov osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie,\na je teda nevyhnutným prostriedkom úspešného výkonu súdnictva smerom k ochrane\n\n8\n\nzákladných práv a slobôd. Jej legislatívne vyjadrenie a reálne zabezpečenie svedčí\nv podstate nielen o stupni demokracie v trestnom procese daného štátu, ale vo svojej\npodstate jej realizácia v čo najširšom meradle je nielen v záujme osoby, proti ktorej sa vedie\ntrestné konanie, ale v záujme celej spoločnosti, pretože toto právo neplynie len z ochrany\npráv jednotlivca, ale aj zo záujmu štátu na zistení pravdy. Podľa názoru ústavného súdu\nprávo na obhajobu sa zaručuje ako základné právo fyzickej osoby, ktoré podlieha všetkým\npravidlám, ktoré sa uznávajú pri ochrane základných práv a slobôd (II. ÚS 34/99), a možno\nho vnímať aj ako prostriedok nastoľujúci spravodlivú rovnováhu medzi verejnými\nzáujmami, ktoré sú predmetom ústavnej ochrany. Naostatok jeho účelom je poskytnutie\npríležitosti brániť sa obvineniu zo spáchania trestného činu (III. ÚS 41/01, III. ÚS 256/03,\nI. ÚS 140/04), avšak jeho uplatnenie nie je zárukou dosiahnutia takého rozhodnutia súdu,\no ktoré sa usiluje pomocou obhajoby.\n13. Účelom zásady prezumpcie neviny je chrániť každého, kto bol obvinený\nz trestného činu pred vyslovením výroku o vine bez toho, aby bola jeho vina preukázaná\nv súlade so zákonom (rozsudok vo veci Nölkenbockhoff c. Nemecko z 25. 8. 1987, séria A,\nč. 123, § 33). Jej hlavným účelom je chrániť obvineného pred akýmkoľvek súdnym\nrozhodnutím alebo inými výrokmi príslušných úradných osôb („state officials“), ktoré sa\nrovnajú vysloveniu jeho viny bez toho, aby bola predtým preukázaná v súlade so zákonom\n(rozsudok ESĽP vo veci Rushiti c. Rakúsko z 21. 3. 2000, č. 28389/95, § 31). Z prezumpcie\nneviny tiež vyplýva, že žiadny štátny orgán nie je oprávnený vysloviť vinu či rozhodnúť\no vine osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, ešte pred tým, ako ju vyslovil príslušný\nsúd právoplatným odsudzujúcim rozsudkom (PL. ÚS 12/98). Zo zásady prezumpcie neviny\nsa odvíja i princíp rozhodovania in dubio pro reo (rozhodnutie ESLP z 27. 9. 2007 vo veci\nVassilios Stavropoulos proti Grécku, č. 35522/04, § 39), teda zásada, podľa ktorej musí byť\nobžalovanému\n\nvina\n\ntrestným\n\nčinom\n\nbez\n\nrozumných\n\npochybností\n\npreukázaná.\n\nTam, kde existujú akékoľvek rozumné pochybnosti, musia byť vyložené v prospech\nobvineného.\n14. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom\nprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,\n\n9\n\nreálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej\njudikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú\nneopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo\nslobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva\nalebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť\nmedzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie\nktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne\n(III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).\n15. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 2 Tdo 2/2016 z 23. februára 2016 v podstatnom\nuviedol: «Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok proti právoplatným rozhodnutiam\nsúdu, ktorým sa má zabezpečiť náprava procesných a hmotnoprávnych chýb taxatívne\nuvedených ako dovolacie dôvody v ustanovení § 371 ods. 1 písm. a) až n) Tr. por. Obvinená\nsvoje dovolanie založila na dôvodoch podľa § 371 ods. 1 písm. c), g) a i) Tr. por..\nPrávo na obhajobu je vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv\nobvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcií orgánov činných v trestnom konaní\na súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva.\nObvinená v podanom dovolaní dôvodila porušenie jej práva na obhajobu\nnevykonaním ňou navrhnutých dôkazov v odvolacom konaní.\nV zmysle § 272 ods. 3 Tr. por. súd odmietne vykonať dôkaz, ktorý sa týka okolnosti\nnepodstatnej pre rozhodnutie alebo okolnosti, ktorú možno zistiť inými už skôr navrhnutými\ndôkazmi. Súd teda nemá povinnosť vykonávať všetky stranami navrhnuté dôkazy a teda\nv prípade, ak takéto návrhy na vykonanie dokazovania považuje za nadbytočné,\nresp. nemajúce vzťah k prerokovávanej veci môže v súlade so zákonom ich vykonanie\nodmietnuť. Takýto postup súdu nemožno považovať za porušenie práva obvineného\nna obhajobu.\nAk by záver orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu učinený v zmysle § 2\nods. 12 Tr. por. o tom, že určitú skutkovú okolnosť považuje za dokázanú, a že ju nebude\noverovať ďalšími dôkazmi, zakladal opodstatnenosť dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1\npísm. c) Tr. por., odporovalo by to viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkom podľa\nust. § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por., ktoré vyjadruje zásadu, že účelom dovolacieho konania\n\n10\n\nje posudzovanie právnych otázok, nie posudzovanie správnosti a úplnosti zistenia\nskutkového stavu (R č. 7/2011).\nDovolanie možno podať v zmysle § 371 ods. 1 písm. g) Tr. por. ak je rozhodnutie\nzaložené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom. Obvinená\nnamietla nezákonnosť priebehu rekonštrukcie (vyšetrovacieho pokusu) vykonanej\nv prípravnom konaní, nakoľko nebola prítomná svedkyňa\n\na nebola\n\nani nahradená figurantom. Rovnako obvinená namietla detektor lží a takýto postup\nzískavania dôkazov považuje za neprípustný podľa Trestného poriadku.\nPodľa § 371 ods. 4 prvá veta Tr. por. dôvody podľa odseku 1 písm. a) až g) nemožno\npoužiť, ak táto okolnosť bola tomu, kto podáva dovolanie, známa už v pôvodnom konaní\na nenamietal ju najneskôr v konaní pred odvolacím súdom; to neplatí, ak dovolanie podáva\nminister spravodlivosti.\nNakoľko obvinená nenamietala zákonnosť dôkazov v odvolacom konaní ani v konaní\njemu predchádzajúcom, dovolací súd sa dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. g)\nTr. por. nezaoberal a neskúmal jeho dôvodnosť v súlade s citovaným ustanovením § 371\nods. 4, veta prvá Tr. por..\nPodľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. dovolanie možno podať, ak rozhodnutie\nje založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom\npoužití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku\nvšak dovolací súd nemôže skúmať a meniť. Z citácie zákonného ustanovenia vyplýva,\nže dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, s výnimkou dovolacieho dôvodu\npodľa § 373 ods. 3 Tr. por. neslúži účelu revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého\na druhého stupňa v základnom konaní. Ťažisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého\nstupňa a jeho skutkové závery môže doplňovať alebo korigovať len odvolací súd.\nObvinená v dovolaní poukazovala na nedostatočne zistený skutkový stav, rozpory\nvo výpovediach svedkov, rozpor v popise skutku v uznesení o vznesení obvinenia, v ktorom\nje skutková veta: „...uvedený nôž z ruky\n\nzobrala...“ , a v obžalobe, v ktorej\n\nje skutková veta: „...uvedený nôž z ruky\n\nzobrala...“, a navrhla\n\nNajvyššiemu súdu aby sa vysporiadal s otázkou právnej kvalifikácie zisteného skutku,\nnakoľko vo vzťahu k vykonanému dokazovaniu sa domnieva, že môže ísť o trestný čin\nusmrtenia.\n\n11\n\nPri skúmaní danosti dovolacieho dôvodu podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i)\nTr. por., t. j. či dovolaním napadnuté rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom\nposúdení, nemôže dovolací súd skúmať alebo meniť správnosť a úplnosť zisteného skutku,\ndovolací súd je vždy viazaný konečným skutkovým zistením. V rámci tohto dovolacieho\ndôvodu môže dovolací súd len posudzovať, či súdy nižšieho stupňa na pevne a nemenne\nzistený skutkový stav, aplikovali správne ustanovenia trestného zákona.\nPodľa § 145 ods. 1 Tr. zák. kto iného úmyselne usmrtí, potrestá sa odňatím slobody\nna pätnásť rokov až dvadsať rokov.\nPo subjektívnej stránke sa pri trestnom čine vraždy vyžaduje úmyselné zavinenie.\nÚmysel je dostatočne zrejmý z okolností a intenzity vykonaného útoku, najmä\nak páchateľ použije zbraň spôsobilú iného usmrtiť a útok zámerne vedie proti tým častiam\nľudského tela, kde sú uložené orgány dôležité pre život (viď. Usnesení Nejvyššího soudu ČR\nz 15. decembra 2010, sp. zn. 3 Tdo 1527/2010).\nV prípadoch, kedy páchateľ popiera úmysel usmrtiť poškodeného, je nutné otázku\njeho zavinenia vyvodiť nepriamo z okolností trestného činu objektívnej povahy, konkrétne\nz okolností, za ktorých k útoku došlo, čo útoku predchádzalo, ako bol útok zrealizovaný,\nakým predmetom páchateľ útočil, či páchateľ útočil proti takej časti tela, kde sú životne\ndôležité orgány, akou silou (intenzitou) útočil a podobne.\nNa základe popísaných skutkových okolností prípadu možno vyvodiť jednoznačný\nzáver o úmyselnom zavinení obvinenej a to vo forme nepriameho úmyslu podľa § 15\npísm. b) Tr. zák., a to predovšetkým mechanizmom vzniku zranení: zranenia boli spôsobené,\nnožom ako zbraňou spôsobilou iného usmrtiť, rôznou silou a prudkosťou, v krátkom slede\nza sebou a došlo k piatim bodnutiam do oblasti krku, tváre a hrudníka. Obvinená vzhľadom\nna svoje osobné pomery musela vedieť, že intenzívnym bodnutím poškodeného do oblasti\ntváre, krku a hrudníka nožom mu spôsobí zranenie, ktorým ho bezprostredne ohrozí\nna živote a musela byť aj uzrozumená so skutočnosťou, že svojím konaním môže spôsobiť\nfatálny následok v podobe smrti poškodeného.\nPodľa názoru dovolacieho súdu skutok ustálený súdmi v pôvodnom konaní bol\nsubsumovaný pod správnu skutkovú podstatu trestného činu, a to trestného činu vraždy\npodľa § 145 ods. 1, ods. 2 písm. c) Tr. zák..\n\n12\n\nObvinená ani svojimi ďalšími argumentmi uvedenými v dovolaní zjavne nenaplnila\nuplatnený dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por., nakoľko sa nimi domáhala\nrevízie skutkových zistení ustálených súdmi oboch stupňov v otázke zavinenia, čo ako\nuž bolo vyššie uvedené nie je prípustné, keďže dovolací súd správnosť a úplnosť zisteného\nskutku nemôže skúmať ani meniť.\nVzhľadom na vyššie uvedené, nakoľko obvinená skutočnosťami uvedenými v dovolaní\nnenaplnila dovolacie dôvody v zmysle ustanovení § 371 ods. 1 písm. c), g) a i) Tr. por.,\nNajvyšší súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí podľa § 382 písm. c) Tr. por.\ndovolanie obvinenej odmietol.»\n16. Krajský súd v uznesení sp. zn. 1 To 53/2014 z 18. júna 2014 v podstatnom\nuviedol: «Podľa názoru odvolacieho súdu, nemožno akceptovať odvolacie námietky\nobžalovanej, uvedené v písomne vypracovanom odvolaní, že skutku sa nedopustila.\nZo spáchania skutku je obžalovaná jednoznačne usvedčovaná výpoveďou svedka\n, ktorý popísal priebeh skutkového deja tak, ako sa to kladie obžalovanej za vinu.\nAj napriek tomu, že uvedený svedok bol pôvodne v danej trestnej veci obvinený s následným\nzastavením trestného stíhania, nemožno súhlasiť s tvrdením obhajoby obžalovanej, že ide\no nedôveryhodného svedka a to len preto, že tento bol pôvodne v postavení obvineného.\nTento svedok podrobne popísal priebeh skutku, pričom jeho výpoveď nie je osamotená,\nale je podopretá aj výpoveďou svedkyne\n\n, matky poškodeného, ktorá\n\nod začiatku trestného konania tvrdila a tvrdí, že poškodený pred smrťou jej povedal slová\n„Maminko moja, kukaj čo mi spravila“. V tejto súvislosti je potrebné poukázať\naj na výpoveď svedka\n\n, ktorému mal povedať svedok\n\n, že skutku\n\nsa dopustila obžalovaná, čím uvedený svedok potvrdzuje výpoveď\nv tejto súvislosti nie je zanedbateľná ani výpoveď svedka\n\n. Rovnako\n, ktorému\n\npovedala, že to spravila obžalovaná. Pravdivosť tvrdení svedka\nodvolací súd posudzoval aj z hľadiska jeho osoby a zistenia, či má motív uvádzať nepravdu\na „škodiť obžalovanej“. Je zrejmé, že svedok\n\n, aj keď v prvopočiatku\n\nv postavení obvineného hovoril, že skutok spáchal on, logicky vysvetlil, že to bolo iba\nna prianie obžalovanej. Svoju priznávajúcu výpoveď v postavení obvineného neskôr zmenil\na zmenu vo svojich výpovediach aj logicky zdôvodnil. Motívom jeho predchádzajúceho\n\n13\n\npriznania bol fakt, že nechcel, aby obžalovaná dostala trest, v dôsledku čoho by sa deti\nocitli bez matky. Odvolací súd dáva do pozornosti aj skutočnosť, že svedok\nna rozdiel od obžalovanej, má zákonnú povinnosť vypovedať pravdu a preto logicky\nsprávne i právne vždy musí platiť prezumpcia pravdivosti tvrdenia svedka, a to až do\nokamihu, kým nie je preukázaný opak. V predmetnej veci obhajoba, a to ani pri výraznej\nsnahe nepreukázala, že by svedok\n\nvypovedal nepravdu o podstatných\n\nokolnostiach a nezistila ani relevantný motív svedka na krivé obvinenie obžalovanej.\nObhajoba vždy môže nájsť akýkoľvek motív, prečo korunný svedok klame\nv neprospech jej klienta. Argumenty však musia byť mimoriadne silné a presvedčivé,\naby bolo možné vysloviť, že výpoveď svedka nie je pravdivá. Takéto argumenty obhajoba\nani pri nadmernej snahe nepredložila a nespochybnila tvrdenie svedka\n\ntak, aby\n\nkrajský súd mal dôvod korigovať hodnotenie dôkazov okresným súdom. Aj krajský súd\npovažuje výpoveď svedka\n\nza logickú, zrozumiteľnú, presvedčivú, pravdivú\n\na vierohodnú a teda jej prisudzuje rozhodujúcu dôkaznú silu dostatočnú na preukázanie\nviny obžalovanej spoločne s ďalšími podpornými dôkazmi. Je pochopiteľné, že obžalovaná\npopiera spáchanie skutku. Využíva tak svoje zákonné právo hoci aj beztrestne klamať.\nVýpoveď obžalovanej musí súd vždy posudzovať s rešpektom a s ohľadom aj na to, že môže\nuvádzať nepravdu a tú prezentovať ako jedinú pravdu - svoju. Preto je vždy v prioritnom\nzáujme obžalovanej predložiť súdu svoje alibi, a tak dodať svojim vyjadreniam „punc\núplnej pravdivosti“. Obžalovaná tvrdila, že si na skutok nespomína, pričom interpretuje to,\nčo sa tam malo stať, resp. nestať. Nepredložila však žiadne alibi, ktoré by celkom\nnepochybne mohli výrazne spochybniť výpoveď svedka\n\n.\n\nPokiaľ obhajoba tvrdí, že nie je pravdou, že by obžalovaná bodla poškodeného\n5 krát, zo znaleckého posudku znalcov z odboru zdravotníctva odvetvie súdne lekárstvo\nvyplýva, že na tele poškodeného bolo 5 bodných rán a jedna rezná rana, ktoré presne\nsú popísané v obhliadke tela poškodeného s ich presným popisom, pričom len jedna bodná\nrana bola vedená strednou až väčšou silou a prudkosťou, ktorej dôsledkom bolo prerezanie\npravej vnútornej krčnej žily, a ktoré poranenie viedlo k smrti poškodeného. Ďalšie návrhy\nna doplnenie dokazovania ohľadom DNA na nohaviciach\n\nsú v tomto štádiu\n\nkonania právne irelevantné vzhľadom na to, že tieto boli dňa 03. 03. 2010 svedkovi, vtedy\nobvinenému\n\nvrátené. Rovnako návrh na vykonanie čitateľného prepisu\n\n14\n\nohliadky miesta činu a skúmanie sekery z miesta činu nie je možné považovať\nza akceptovateľné, keďže ohliadka z miesta činu bola na hlavnom pojednávaní oboznámená\nako jeden z listinných dôkazov, pričom procesné strany nemali k tomuto pripomienky\na rovnako v záverečnej fáze nemali návrhy na doplnenie dokazovania. Pokiaľ ide o sekeru,\nktorú mal použiť poškodený v danom štádiu trestného konania sa jedná o zrejmú\nneaktuálnosť navrhnutého dôkazu a odvolací súd nepovažuje za potrebné vývoj ďalšieho\ndokazovania skúmaním sekery rozhodnutie okresného súdu korigovať, navyše keď\nobžalovaná ku možnému vzniku poranenia, nepožiadala o lekárske ošetrenie.\nPodľa názoru odvolacieho súdu, obžalovaná svojím konaním uvedeným vo výroku\no vine, naplnila všetky znaky skutkovej podstaty obzvlášť závažného zločinu vraždy\npodľa § 145 ods. 1, ods. 2 písm. c/ Tr. zák..\nTento trestný čin spácha ten, kto úmyselne usmrtí chránenú osobu.\nTrestný zákon v ustanovení § 15 diferencuje úmyselné zavinenie na dve základné\nformy, priamy a nepriamy úmysel. Páchateľ koná v priamom úmysle (pri trestnom čine\nvraždy) v zmysle § 15 písm. a/ Tr. zák. v prípade, keď predmet, proti ktorému útok vedie\nchce usmrtiť a vie, že spôsobom, ktorým útok vedie, plánovaný následok dosiahne.\nV prípade nepriameho úmyslu podľa § 15 písm. b/ Tr. zák. si je páchateľ vedomý, že svojím\nkonaním môže predmet útoku usmrtiť, a pre prípad, že k následku dôjde, je s tým\nuzrozumený.\nObžalovaná\n\nkritického dňa voči poškodenému\n\nkonala spôsobom nezlučiteľným s jeho životom. V čase útoku konala cielene a vedome\ns úmyslom menovaného usmrtiť.\nRozumová i vôľová zložka zavinenia v konaní obžalovanej bola naplnená tým,\nže voči poškodenému\n\nútočila nožíkom, ktorý mal dĺžku čepele 9 cm,\n\nv prvom prípade ho bodla väčšou silou a prudkosťou, pričom v ostatných prípadoch\nuž menej intenzívnejšie, pričom útok smeroval na životne dôležitý orgán krk a hrudník.\nZo spôsobu vykonania činu nemožno vyvodiť iný záver, len ten, že obžalovaná chcela\npoškodeného usmrtiť za účelom naplnenia tohto úmyslu aj cielene konala.\nKrajský súd posúdil konanie obžalovanej ako konanie v priamom úmysle v zmysle\n§ 15 písm. a/ Tr. zák., pretože obžalovaná chcela poškodeného usmrtiť, pričom vedela, že\njej útok nožom o dĺžke čepele 9 cm bude mať smrteľné následky.\n\n15\n\nChránenou osobou v zmysle § 139 ods. 1 písm. c/ Tr. zák. sa rozumie osoba blízka.\nPoškodený bol manželom obžalovanej, preto ako z hľadiska objektívne stránky, skutkovej\npodstaty trestného činu vraždy, tak aj z hľadiska subjektívne vedomosti obžalovanej o tom,\nže útočí na manžela, bolo potrebné jej konanie posúdiť podľa písm. c/ ods. 2 § 145 Tr. zák..\nPri úvahách, aký druh a výmera trestu by spravodlivo zohľadňovali konanie\nobžalovanej, jej zavinenie, následok, pohnútku, osobu, pomery a možnosti jeho nápravy\na v neposlednom rade aj poľahčujúce okolnosti, vychádzal odvolací súd zo zásady, že trest\nje právnym následkom trestného činu a teda musí byť úmerný k spáchanému trestnému činu\n(zásada proporcionálnosti trestu). Trest je jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu\nTrestného zákona. Tým je určená aj jeho funkcia v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť\nzákon, na ochranu spoločnosti, jednak pred páchateľom trestného činu, voči ktorému sa\nprejavuje prvok represie (zabráneniu v trestnej činnosti) a prvok individuálnej prevencie\n(výchovy k riadnemu životu - rehabilitácia) a jednak aj voči ďalším občanom potenciálnym páchateľom, voči ktorým sa prejavuje prvok generálnej prevencie (výchovné\npôsobenie trestu na ostatných členov spoločnosti). Trest samozrejme musí vyjadrovať\naj morálne odsúdenie páchateľa (retribúcia). Okresný súd uložil obžalovanej trest odňatia\nslobody vo výmere 8 rokov za použitia ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. zák. a ustanovenia § 39\nods. 3 písm. b/ Tr. zák..\nPodľa § 39 ods. 1 Tr. zák., ak súd vzhľadom na okolnosti prípadu alebo vzhľadom\nna pomery páchateľa má za to, že by použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom\nbolo pre páchateľa neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje\naj trest kratšieho trvania, možno páchateľovi uložiť trest aj pod dolnú hranicu trestu\nustanoveného týmto zákonom.\nPodľa § 39 ods. 3 písm. b/ Tr. zák. pri ukladaní trestu pod zákonom ustanovenú\ntrestnú sadzbu však súd nesmie uložiť trest odňatia slobody kratší ako 8 rokov, ak je\nv osobitnej časti tohto zákona dolná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody aspoň\n15 rokov.\nObžalovanej v danom prípade bolo možné uložiť trest odňatia slobody od 20 do 25\nrokov. Keďže u obžalovanej prevažovali poľahčujúce okolnosti podľa § 36 písm. a/ spáchala trestný čin v ospravedlniteľnom silnom citovom rozrušení, písm. f/ - spáchala\ntrestný čin pod vplyvom hrozby alebo nátlaku, písm. h/ - spáchala trestný čin pod vplyvom\n\n16\n\ntiesnivých osobných pomerov alebo rodinných pomerov, ktoré si sama nespôsobila, písm. i/\n- spáchala trestný čin odvracajúc útok alebo iné nebezpečenstvo, písm. j/ - viedla\npred spáchaním trestného činu riadny život, aj odvolací súd zastáva názor, že trest odňatia\nslobody takto uložený na dolnej hranici zákonom stanovenej trestnej sadzby vo výmere\n8 rokov je trest primeraný a zodpovedajúci zákonu. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje\nna okolnosť, že obžalovaná mnoho rokov žila v manželstve s tyranom, ktorý ju v posledných\ntroch rokoch denno denne bíjaval a verbálne urážal, pričom ona sama vychovávala 8 detí\na poškodeného neopustila len z toho dôvodu, že nemala kam odísť a na takýto spôsob života\nsi viac menej zvykla. Sama sa o rodinu ako aj o deti, z ktorých 4 boli jej vlastné\na 4 vychovávala po svojej sestre vzorne starala.\nZaradenie obžalovanej do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym\nstupňom stráženia je v súlade s ustanovením § 48 ods. 4 Tr. zák., keďže miera narušenia\nobžalovanej dáva predpoklad, že táto bude lepšie zaručená v miernejšom ústave na výkon\ntrestu.\nSprávne okresný súd uložil obžalovanej ochranný dohľad v zmysle ust. § 76 ods. 1\nTr. zák. na dobu 1 roka, keďže odsúdil obžalovanú za obzvlášť závažný zločin\nna nepodmienečný trest odňatia slobody.»\n17. Pri preskúmavaní napadnutého rozhodnutia krajského súdu ako sťažnostného\nsúdu a argumentácie v ňom uvedenej ústavný súd vychádzal zo svojho ustáleného právneho\nnázoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu\nnemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože\nprvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Taktiež\nv zmysle judikatúry ESĽP pri zamietnutí odvolania sa odvolací súd môže obmedziť\ni na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (rozsudok ESĽP vo veci Helle v. Fínsko\nz 19. 12. 1997, sťažnosť č. 20772/92, body 59 – 60). Už uvedené závery zahŕňajú\naj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov\n(tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného\nsúdneho konania (IV. ÚS 350/09). Uvedené východiská nachádzajú svoje uplatnenie\naj v konaní všeobecných súdov o návrhoch na povolenie obnovy konania.\n\n17\n\n18. Okresný súd v rozsudku sp. zn. 2 T 47/2012 z 1. októbra 2013 v podstatnom\nuviedol:\n„Na základe takto vykonaných dôkazov Okresný súd Bratislava I dospel k záveru,\nže obžalovaná\n\nsvojím konaním, ktoré je uvedené v skutkovej vete rozsudku\n\nnaplnila pojmové znaky obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 145 ods. 1 ods. 2\npísm. c/ Tr. zák. s poukazom na ustanovenie § 139 ods. 1 písm. c/ Tr. zák. a ustanovenie\n§ 127 ods. 4 Tr. zák., pretože dňa 13.10.2008 v čase od 18.00 hod na dvore rodinného domu\nč.\n\nv obci\n\n, po tom, ako ju\n\n, ktorý mal v pravej\n\nruke zatvorený vyskakovací nôž zn. MANFENG, ktorý mal dĺžku čepele 9 cm začal brániť\npred fyzickým útokom zo strany podnapitého manžela\nzobrala, nôž otvorila a poškodeného\n\n, uvedený nôž z ruky\nním rôznou silou\n\na prudkosťou, v krátkom slede za sebou päťkrát bodla do oblasti krku, tváre a hrudníka,\nčím mu spôsobila bodno-reznú ranu pravej strany krku tesne pod uhlom sánky, povrchovú\nranu na pravej polovici krku vo výške ľavého ramena, s následnou kombináciou krvácavého\nšoku a vzduchovej embólie, na následky ktorých zranení poškodený na mieste zomrel.\nOkresný súd Bratislava I pri uznaní viny vychádzal z dokazovania vykonaného\npred súdom kontradiktórnym spôsobom, pri svojom rozhodovaní vzal do úvahy dôkazy tak\nv prospech, ako aj v neprospech obžalovanej. Vyhodnotil aj dôkazový materiál získaný\nv prípravnom konaní a až po vykonaní všetkých navrhnutých dôkazov rozhodol vo veci\nrozsudkom.\nObžalovaná sa síce k trestnému činu, ktorý je jej kladený za vinu nedoznala,\nzo spáchania tohto činu je však presvedčivo usvedčená výpoveďami svedkov – sčasti\nvlastných rodinných príslušníkov i dokazovaním vykonaným v prípravnom konaní.\nSúd v tejto súvislosti pri hodnotení výpovedí poukazuje na výpovede matky\npoškodeného -\n\n, ktorá síce priamo útok na svojho syna nevidela, avšak syn\n\njej zomieral v náručí a pred smrťou sa vyjadril v tom zmysle, že ho pichla obžalovaná.\nĎalej výpoveď svedka\n\n, ktorý vyrastal v rodine obžalovanej\n\na poškodeného, dokonca bezprostredne po skutku zobral vinu za smrť poškodeného na seba\ns tým, že on poškodeného pichol nožom, bol aj obvinený a dokonca zadržaný, avšak\nuž počas veľmi krátkej doby, pár dní, orgány činné v trestnom konaní zistili, že\njednoducho nemohol poškodeného usmrtiť, nedokázal sa ani účinne brániť pred útokmi\n\n18\n\npoškodeného, keď ho tento napádal. Následne svedok\n\nveľmi presvedčivo popísal\n\npriebeh celého konfliktu s poškodeným, s tým, že poškodený útočil na neho a obžalovaná\npoškodeného pichla nožom v snahe zabrániť poškodenému v útokoch voči svedkovi\n.\nNa druhej strane súd nemohol uveriť rozporuplným výpovediam rodinných\npríslušníkov obžalovanej a poškodeného, ktorí ako ich deti vypovedali v prospech svojej\nmatky - obžalovanej.\nTak svedkovia\n\n,\n\n,\n\nna hlavnom pojednávaní pred súdom tvrdili, že\npoškodeného, dokonca\n\n, ako synovia obžalovanej\nsa mal vyjadriť, že on pichol\n\n, ktorá bola vo výchove obžalovanej a poškodeného\n\ntvrdila, že dokonca videla, ako svedok\n\npichol poškodeného. Tieto výpovede\n\njednoznačne nemôžu mať vypovedaciu hodnotu, pretože všetky deti v rodine obžalovanej\na poškodeného sa jednoznačne vyjadrovali tak, aby „maminka nešla do basy“.\nSvedok\n\n, ktorý bol v dobe útoku prítomný pri skutku a všetko musel vidieť,\n\nvyužil svoje právo a ako osoba blízka tak obžalovanej ako i poškodenému odmietol\nvypovedať.\nSúd vyslúchol aj svedkov, ktorí síce priamo útok na poškodeného nevideli, ale\nvypovedali o pomeroch v rodine a o tom, ako poškodený týral či už fyzicky alebo psychicky\nobžalovanú, ktorá sa na druhej strane vzorne starala o všetkých osem detí vo výchove\na navyše aj o rodičov poškodeného, s ktorými rodina žila v jednej domácnosti.\nSvedkyne\n\na\n\npopísali na hlavnom pojednávaní obžalovanú\n\nako vzornú matku rodiny, ktorá bola pre deti, ktoré mala vo výchove pretrpieť skoro všetko,\ntak neustále fyzické i psychické napádanie zo strany poškodeného, ktorý bol chorobne\nžiarlivý a pod vplyvom alkoholu aj neskutočne agresívny. Výpovede týchto svedkov súd\npresvedčili, že v útoku obžalovanej voči poškodenému išlo o ojedinelé skratové konania\nobžalovanej ako reakciu na neustále útoky a ponižovanie zo strany poškodeného, ktoré\nkonanie aj keď ojedinelé skončilo s fatálnym následkom – smrťou človeka.\nAni týranie zo strany poškodeného však nemohlo ospravedlniť útok nožom\nna nechránený krk poškodeného.\nDokonca aj samotná prokurátorka vo svojej záverečnej reči popísala obžalovanú\nvoči, ktorej všetky svedecké výpovede, ktoré boli vykonané na hlavnom pojednávaní\n\n19\n\nv zásade nemohli nič vytknúť a všetky svedecké výpovede boli robené v snahe nejakým\nspôsobom jej pomôcť. Obžalovaná sa ako kvočka starala o osem detí, z toho 4 svoje\na 4 osvojené a žila vo vzťahu, ktorý nie je možné označiť inak ako despotický zo strany\nsvojho bývalého manžela, teda poškodeného, ktorý robil zle jej, aj jej deťom a ona to všetko\nmusela znášať, aj napriek tomu sa o celú rodinu vzorne starala a čo sa týka tejto\nstarostlivosti nie je možné jej vytknúť absolútne nič. Čo sa týka konkrétneho skutku,\nbohužiaľ náš trestný zákon je postavený tak, že v tomto prípade nemohlo ísť o nutnú obranu\nani o krajnú núdzu, pretože obžalovaná počas útoku poškodeného voči\n\n,\n\ntomuto zobrala zatvorený nôž, ktorý mal svedok v ruke, otvorila ho a pichla poškodeného.\nPichla ho spolu 5x a z toho jeden útok, teda jedno pichnutie bolo smrteľné. Všetky výpovede\nboli vykonané v snahe pomôcť jej a dokonca aj svedok\n\nna seba prevzal\n\nzodpovednosť za zabitie poškodeného v snahe pomôcť obžalovanej, ktorá skutočne\nsa vzorne starala o celú rodinu, hlavne o maloleté deti.\nPodľa súdu, ani príkladný život obžalovanej, ani vynikajúca starostlivosť o deti\nnemôžu obžalovanú vyviniť zo spáchania trestnej činnosti.\nSúd pri dokazovaní zvažoval v prípade obžalovanej aj možnosť použitia ustanovenia\n§ 25 Tr. zák. o nutnej obrane i ustanovenia § 24 Tr. zák. o krajnej núdzi, ktoré ustanovenia\nby mohli vyviniť obžalovanú zo spáchania trestného činu.\nPodľa § 24 ods. 1 Tr. zák., čin inak trestný, ktorým niekto odvracia nebezpečenstvo\npriamo hroziace záujmu chránenému týmto zákonom, nie je trestným činom.\nPodľa § 24 ods. 2 Tr. zák., nejde o krajnú núdzu, ak bolo možné nebezpečenstvo\npriamo hroziace záujmu chránenému týmto zákonom za daných okolností odvrátiť inak\nalebo ak spôsobený následok je zjavne závažnejší ako ten, ktorý hrozil. Rovnako nejde\no krajnú núdzu, ak ten, komu nebezpečenstvo priamo hrozilo, bol podľa všeobecne\nzáväzného právneho predpisu povinný ho znášať.\nPodľa § 25 ods. 1 Tr. zák., čin inak trestný, ktorým niekto odvracia priamo hroziaci\nalebo trvajúci útok na záujem chránený týmto zákonom, nie je trestným činom.\nPodľa § 25 ods. 2 Tr. zák., nejde o nutnú obranu, ak obrana bola celkom zjavne\nneprimeraná útoku, najmä k jeho spôsobu, miestu a času, okolnostiam vzťahujúcim sa\nk osobe útočníka alebo k osobe obrancu.\n\n20\n\nPo vyhodnotení konania obžalovanej vo všetkých súvislostiach a s vyhodnotením\nmožnosti použitia ustanovení § 24 ods. 1 a § 25 ods. 1 Tr. zák., súd konštatuje, že v tomto\nprípade nejde ani o krajnú núdzu, ani o nutnú obranu.\nPoužitie ustanovenia § 24 ods. 1 Tr. zák. je viazané na ustanovenie odseku 2 tohto\nparagrafu, podľa ktorého nesmie byť spôsobený následok zjavne závažnejší ako tie, ktorý\nhrozil. V tomto prípade smrť poškodeného vylučuje použitie ustanovenia §24 ods. 1 Tr. zák.\nPoužitie ustanovenia § 25 ods. 1 Tr. zák. je podľa súdu v tomto prípade rovnako\nvylúčené, pretože obrana obžalovanej bola celkom zjavne neprimeraná útoku poškodeného.\nSúd v tejto súvislosti navyše konštatuje, že nie je možné použitím zbrane s fatálnymi\nnásledkami riešiť predchádzajúce, pretrvávajúce násilie zo strany poškodeného, najmä\nak v súvislosti s predchádzajúcim konaním poškodeného obžalovaná nevyužila zákonné\nmožnosti ochrany seba a detí a nakoniec problémy riešila najhorším možným spôsobom,\nakým sa riešiť dali.\nOkresný súd Bratislava 1 oboznámil aj register trestov obžalovanej, jej posudky,\naj zo zamestnania, pričom zistil, že obžalovaná nebola súdne trestaná, má vynikajúce\nhodnotenia aj v zamestnaní a s výnimkou problémov s bývalým manželom jej skutočne nie je\nmožné vytknúť absolútne nič. Hodnotenie zo zamestnania dokonca hovorí o obžalovanej ako\no vynikajúcej pracovníčke, ktorá dokonca vykonáva pre zamestnávateľa zodpovednú prácu.\nVšetky tieto zistenia súd bral do úvahy pri rozhodovaní o treste, ktorý mohol uložiť\nobžalovanej. Následne sa súd zaoberal zákonnými ustanoveniami ktoré sa vzťahujú\nna ukladanie trestu.\nPodľa § 145 ods. 1, ods. 2, písm. d Tr. zák. kto iného úmyselne usmrtí a čin spácha\nna chránenej osobe, potrestá sa odňatím slobody na 20 rokov až 25 rokov, alebo doživotie.\nPodľa § 139 ods. 1, písm. c/ Tr. zák., chránenou osobou sa rozumie blízka osoba.\nPodľa § 127 odsek 4 Tr. zák., blízkou osobou sa na účely tohto zákona rozumie\npríbuzný v priamom pokolení, osvojiteľ, osvojenec, súrodenec a manžel; iné osoby\nv rodinnom alebo obdobnom pomere sa pokladajú za navzájom blízke osoby len vtedy, ak\nby ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá právom pociťovala ako ujmu vlastnú.\nPoškodený\n\n, ako manžel obžalovanej, má v tomto konaní jednoznačne\n\npostavenie chránenej osoby.\n\n21\n\nU obžalovanej súd taktiež skúmal poľahčujúce okolnosti a priťažujúce okolnosti\npodľa § 36 a § 37 Tr. zák. z poľahčujúcich okolností podľa § 36 Tr. zák. obžalovanej\npriznal písm. a), písm. í), písm. h), písm. i), písm. j), teda\n- spáchanie trestného činu v ospravedlniteľnom silnom citovom rozrušení,\n- spáchanie trestného činu pod vplyvom hrozby alebo nátlaku,\n- spáchanie trestného činu pod vplyvom osobných pomerov alebo rodinných\npomerov, ktoré sama nespôsobila,\n- spáchanie trestného činu odvracajúc útok alebo iné nebezpečenstvo alebo konajúc\nza okolností, ktoré by za splnenia ďalších predpokladov inak vylučovali trestnosť činu,\nale konal bez toho, že by boli celkom splnené podmienky nutnej obrany, krajnej núdze,\nvýkonu práva a povinnosti alebo súhlasu poškodeného, oprávneného použitia zbrane,\ndovoleného rizika alebo plnenia úloh agenta,\n- viedla pred spáchaním trestného činu riadny život.\nPodľa § 34 ods. 1 Tr. zák. trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom\ntým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu\nk tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov;\ntrest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.\nPodľa § 34 ods. 4 Tr .zák. pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne\nnajmä na spôsobom spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce\nokolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery možnosť jeho nápravy.\nPri rozhodovaní o druhu a výmere trestu súd ďalej postupoval podľa znenia § 145\nods. 2 1 r. zák., teda trest ukladal obžalovanej v zákonnej trestnej sadzbe v rozpätí 20 až 25\nrokov odňatia slobody.\nSúd obžalovanej ukladal trest v zákonnej sadzbe a za použitia ustanovení § 38 ods. 2,\nods. 3 Tr. zák., avšak v prípade obžalovanej došiel k záveru, že je možné použitie\nustanovenia o mimoriadnom znížení trestu podľa § 39 ods. 1 Tr. zák., podľa, ktorého, ak\nsúd vzhľadom na okolnosti prípadu alebo vzhľadom na pomery páchateľa má za to, že by\npoužitie trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne\na na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania, možno\npáchateľovi uložiť trest aj pod dolnú hranicu trestu ustanoveného týmto zákonom.\n\n22\n\nSúd dospel k záveru že v tomto prípade ide o učebnicový príklad možnosti použitia\nzmierňujúceho ustanovenia zákona v prospech páchateľa obzvlášť závažnej trestnej\nčinnosti.\nSúd však bol zároveň viazaný ustanovením § 39 ods. 3 písm. b/Tr. zák., podľa\nktorého súd nemôže uložiť trest odňatia slobody kratší ako osem rokov, ak je v osobitnej\nčasti tohto zákona dolná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody aspoň pätnásť\nrokov,\nČo sa týka ochranného dohľadu, ktorý bol uložený obžalovanej, ide o postup v\nzmysle ustanovenia § 76 ods. 1 Tr. zák., teda o povinnosť uložiť ochranný dohľad\npáchateľovi, ktorý bol odsúdený za obzvlášť závažný zločin na nepodmienečný trest odňatia\nslobody.“\n19. Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania\nv rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho\nrezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá\nna konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky\nkľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.\nÚstavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené\núčastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne\ndostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali\ndo všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Rovnako ESĽP\npripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých\nsa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje,\naby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide\no argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na\ntento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998)\nvrátane povinnosti súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi\nna vykonanie\n\ndôkazov\n\nstrán\n\ns\n\nvýhradou,\n\nže\n\n(Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, II. ÚS 410/06).\n\n23\n\nmajú\n\nvýznam\n\npre\n\nrozhodnutie\n\n20. Inými slovami, z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi\nskutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi\nzávermi na strane druhej. V prípade, keď sú právne závery súdu v extrémnom nesúlade\ns vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii\nodôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať\nza rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy. Naopak, ak všeobecný súd rešpektuje kautely určujúce\nminimálnu mieru racionality a konzistencie skutkovej a právnej argumentácie, nepatrí\ndo právomoci ústavného súdu „hodnotiť“ hodnotenie dôkazov, resp. posudzovanie\nskutkového stavu ako správne zisteného všeobecným súdom, a to ani vtedy, ak by sa\ns takým hodnotením ústavný súd sám celkom nestotožnil.\n21. Všeobecný súd by nemal byť vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení\nnekoherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť\npríslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda, inými slovami,\nna to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto\npremís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne,\nale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. V prípade, keď sú právne závery\nv extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej\ninterpretácii súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba také rozhodnutie považovať\nza rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy. „Je teda nevyhnutné, aby spravodlivé súdne rozhodnutie\nreagovalo na podstatné a relevantné argumenty účastníka konania a aby mu dalo jasnú\na zreteľnú odpoveď na riešenie konkrétneho právneho problému [(II. ÚS 193/06,\nIII. ÚS 198/07), II. ÚS 200/09).“. (Ústava Slovenskej republiky. Teória a prax.\nDoc. JUDr. Ján Drgonec, DrSc., 2015. C.H.BECK, s. 865;)].\n22. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutých rozhodnutí najvyššieho\nsúdu a krajského súdu vrátane sťažovateľkou prezentovaných nosných úvah (pozri bod 3,\npozn.) konštatuje, že najvyšší súd, ako aj súd dovolací, ako aj krajský súd ako súd odvolací\nkonali v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie\nveci interpretovali a aplikovali, ich úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické,\na preto aj celkom legitímne, právne akceptovateľné a ústavne konformné. Vzhľadom\n\n24\n\nna aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich hmotnoprávnych a procesnoprávnych\nzákonných ustanovení sú napadnuté rozhodnutia krajského súdu a najvyššieho súdu\naj náležite odôvodnené. Tak krajský súd, ako aj najvyšší súd vo svojich napadnutých\nrozhodnutiach primerane rozumným a v okolnostiach veci postačujúcim spôsobom\nreflektovali na sťažovateľkou vznesené obhajobné tvrdenia, ku ktorým v primerane\npodrobnej svojej argumentácii zdôvodnili svoje úvahy opierajúc sa o skutkové zistenia\nplynúce z vykonaného dokazovania a z nich odvodené právne závery. Inými slovami,\nodôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový\na právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne\nrealizované právo na súdnu ochranu (III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05).\n23. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že skutkové a právne závery všeobecného\nsúdu môžu byť predmetom ústavnej kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne\nneodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné\na neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody\n(I. ÚS 13/00, I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00). Navyše, do právomoci\nústavného súdu nepatrí zaoberať sa rozhodnutím o vine a treste (II. ÚS 31/94) ani otázkou\nprávnej kvalifikácie skutku, ktorý je predmetom trestného stíhania a o ktorom sa s konečnou\nplatnosťou koná a rozhoduje pred všeobecnými súdmi (I. ÚS 18/00). Inými slovami, úlohou\nsúdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred\nskutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv,\nktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).\nV naznačených súvislostiach sa ústavnému súdu žiada poznamenať, že sťažovateľka\nkoncentrovala svoju sťažnostnú argumentáciu výslovne/predovšetkým do sféry skutkových\nzistení a ústavný súd poňala ako ďalšiu nasledujúcu opravnú inštanciu, naproti čomu\nústavný súd stabilne judikuje, že rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd\na všeobecné súdy vyplýva, že nie je v poradí ďalšou opravnou inštanciou vo veciach\npatriacich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02). Z vyjadrení sťažovateľky\n(bližšie pozri bod 3, pozn.) je zrejmé, že táto sa snaží o revíziu skutkových zistení\nvšeobecných súdov cestou ich ústavného prieskumu zameraného predovšetkým na riešenie\nskutkových otázok, skúmaní dôkaznej hodnoty jednotlivých vo veci vykonaných dôkazov\n\n25\n\na nesúhlase s vyslovením jej trestnoprávnej zodpovednosti za spáchaný trestný čin.\nReagujúc na uvedené ústavný súd konštatuje, že k záveru o trestnoprávnej zodpovednosti\nsťažovateľky dospeli súdy na podklade riadne vykonaného dokazovania, a záver\nsťažovateľky o tom, že „Okresný súd svoje rozhodnutie opiera predovšetkým o výpovede\nsvedkov, čo považujem pri trestnom čine vraždy vzhľadom na úmyselný trestný čin\na preukázanie ako objektívnej stránky tak aj subjektívnej stránky trestného činu\nza nedostačujúce, najmä ak sú rozpory vo výpovediach svedkov.“, je iba jej hodnotiaci\núsudok, ktorý nemá oporu v Trestnom poriadku, ktorý v § 119 ods. 2 ustanovuje za dôkaz\nvšetko, čo môže prispieť na náležité objasnenie veci a čo sa získalo z dôkazných\nprostriedkov podľa tohto zákona alebo podľa osobitného zákona. Zároveň zákon ich\nnekategorizuje podľa ich významu/dôležitosti, ale demonštratívne vymenúva ako výsluch\nobvineného, svedkov, znalcov, posudky a odborné vyjadrenia, previerka výpovede\nnamieste, rekognícia, rekonštrukcia, vyšetrovací pokus, obhliadka, veci a listiny dôležité\npre trestné konanie, oznámenie, informácie získané použitím informačno-technických\nprostriedkov alebo prostriedkov operatívno-pátracej činnosti. Z gramatického výkladu\ntohto ustanovenia Trestného poriadku je zrejmé, že preukazovať alebo vyvracať\nobžalovanému vinu zo spáchania trestného činu je možné ktorýmkoľvek z uvedených\ndôkazných prostriedkov vrátane zisťovania ďalších skutočností predpokladaných § 119\nods. 1 Trestného poriadku. Naostatok to boli nielen svedecké výpovede\na\n\n, ale aj znalecké posudky a prítomnosť krvi poškodeného na ošatení\n\nsťažovateľky, ktoré viedli súd k záveru o jej vine za spáchaný trestný čin. Inými slovami,\nz odôvodnenia napadnutých rozhodnutí krajského súdu a najvyššieho súdu vyplýva jasne\nčitateľný a určujúci vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov\nna jednej strane a právnymi závermi na strane druhej, v dôsledku čoho ústavný súd odmieta\nsťažovateľkou podanú sťažnosť v tejto jej časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa\n§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.\nÚstavný súd vníma ťaživú osobnú situáciu, v ktorej sa sťažovateľka nachádzala\npred spáchaním trestného činu, ktorá však bola zohľadnená pri ukladaní trestu v podobe\njeho mimoriadneho zníženia pod dolnú hranicu trestnej sadzby limitovanej však znením\n§ 39 ods. 3 písm. b) Trestného zákona. Vychádzajúc zo skutkových okolností trestnej veci\nsťažovateľky vrátane jej dlhodobého násilného spolužitia s poškodeným a prihliadajúc aj\n\n26\n\nna jej simplexnejšiu osobnosť si ústavný súd dovoľuje vysloviť sťažovateľke odporúčanie\nobrátiť sa so žiadosťou o udelenie milosti na prezidenta Slovenskej republiky, ktorý môže\npostupujúc podľa čl. 102 ods. 1 písm. j) ústavy takejto žiadosti vyhovieť, a to či už vo forme\nagragácie alebo vo forme rehabilitácie, a tak zohľadniť ťaživú osobnú situáciu sťažovateľky\nv čase výkonu trestu odňatia slobody, ako aj v čase pred spáchaním trestného činu.\n24. V súvislosti so sťažovateľkou deklarovaným prejavom nespokojnosti\ns napadnutými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje,\nže obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka,\nže rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je,\naby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho\nrozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne.\nV opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov,\na tak vyslovovať porušenia základných práv (I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).\n25. Sťažovateľka odvodzuje porušenie svojich práv aj postupom všeobecných súdov,\npresnejšie okresného súdu (za odobrenia krajského súdu v odvolacom konaní a najvyššieho\nsúdu v dovolacom konaní, pozn.), ktorý nevykonal/odmietol vykonať dôkazy ňou navrhnuté\ns dôsledkom spravodlivejšieho posúdenia jej trestnoprávnej zodpovednosti (bližšie pozri\nbod 3).\n25.1 Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu nie je súčasťou práva\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy povinnosť vykonať dôkazy označené účastníkmi konania\n(I. ÚS 75/96, II. ÚS 153/03). Procesný princíp voľného hodnotenia dôkazov v spojení\nso zásadou procesnej ekonomiky dovoľuje súdu vykonať len tie dôkazy, ktoré podľa jeho\nuváženia vedú k rozhodnutiu vo veci samej (II. ÚS 218/00, IV. ÚS 182/04). V širšom\nje možné poukázať aj na to, že tak podľa judikatúry ústavného súdu napr. II. ÚS 25/07,\nI. ÚS 478/2013, IV. ÚS 10/2014, ako aj judikatúry ESĽP napr. Engel c. Holandsko\nz 8. 6. 1976, séria A, č. 22, s. 38 – 39, § 91, Pisano c. Taliansko z 27. 7. 2000, sťažnosť\nč. 36732/97, z práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (vrátane čl. 36 ods. 1\nListiny základných práv a slobôd, ako aj podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských\n\n27\n\npráv a základných slobôd, pozn.) nevyplýva, aby súdy akceptovali všetky návrhy\nna vykonanie dôkazov.\n25.2 V naznačených súvislostiach ústavný súd konštatuje, že nič nenasvedčuje tomu,\naby neboli vo veci vykonané všetky relevantné dôkazy dostatočne objasňujúce skutkový\nstav veci tak, aby tento bol spoľahlivým podkladom na rozhodnutie o ňom. Sťažovateľke\nbol poskytnutý potrebný priestor pre prezentovanie vlastného posúdenia jej veci vrátane\nvykonania dôkazov v jej prospech a úlohou ústavného súdu, tak ako to bolo už naznačené,\nnie je komentovať vykonané dôkazy, hodnotiť skutočnosti z nich plynúce, polemizovať\ns názormi sťažovateľa a všeobecných súdov alebo skúmať opodstatnenosť a relevantnosť\nvšetkých vo veci vykonaných dôkazov so zameraním na ich postačujúcu/nedostačujúcu\nkomplexnosť, nakoľko takýto postoj by si vyžadoval opätovné vykonanie dôkazov v konaní\npre ústavným súdom, k čomu ústavný súd ako orgán kontroly ústavnosti povolaný nie je.\nVychádzajúc z naznačených súvislostí ústavný súd odmieta sťažovateľkou podanú sťažnosť\naj v tejto jej časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom\nsúde.\n26. Sťažovateľka v predostretej argumentácii odvodzuje porušenie svojho práva\nna obhajobu aj poukazom na zásadu totožnosti skutku, keď namietala, že „... skutok\nuvedený v obžalobe sa nezhoduje so skutkom uvedeným v uznesení o vnesení obvinenia\nzo dňa 23. 09. 2011, lebo tu sa výslovne uvádza, že som mala vziať nôž\nz jeho pravej ruky, ktorý som mala otvoriť a s týmto 5krát bodnúť\n\n, čo bolo\n\ntvrdené už v podanom odvolaní, pričom s touto otázkou sa nevyporiadal ani\nKS v Bratislave, čím boli porušené moje práva na obhajobu a mám za to, že obžaloba\nnespĺňa zákonom dané náležitosti“.\n26.1 Ústavný súd predovšetkým predostiera, že sťažovateľkou uvádzanú zásadu\ntotožnosti skutku je potrebné vnímať ako súčasť základných zásad trestného konania,\nna ktorej sú vybudované tak jednotlivé etapy trestného konania, ako aj právne inštitúty\nupravené v Trestnom poriadku. Ústavný súd pripúšťa, že zákonná úprava tejto zásady\nv spojení s obžalovacou zásadou (pozri napr. § 2 ods. 15, § 163 ods. 3, § 234 ods. 2, § 278,\n\n28\n\n§ 393 ods. 1 Trestného poriadku) môže spôsobovať spory predovšetkým v rámci\njej praktickej aplikácie na jednotlivé skutkové okolnosti tej-ktorej trestnej veci, tak ako\nto bolo aj v sťažovateľkinej trestnej veci. Rozhodovacia prax všeobecných súdov\n(napr. R 6/1962, R 19/1964, R 64/1973, R 52/1979, R 24/1981, R 9/1997, ale\ntiež rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 8 Tdo 179/2012,\nsp. zn. 8 Tdo 474/2010, sp. zn. 3 Tz 279/2000, sp. zn. 3 Tz 73/2000, sp. zn. 7 Tz 179/99,\nsp. zn. 1 To 167/97, sp. zn. Tzn 12/94) v základe ustálila medze jej interpretácie a aplikácie,\na to spôsobom nie ústavne nekonformným.\n26.2 Podľa § 278 ods. 1 Trestného poriadku súd môže rozhodovať len o skutku, ktorý\nje uvedený v obžalobnom návrhu. V rozhodovacej praxi ústavného súdu bol pojem skutok\nvymedzený takto: V rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 60/00 tak, že ide o kategóriu\nprocesnoprávnu, pričom „totožnosť stíhaného skutku je zachovaná, pokiaľ je aspoň sčasti\nzachovaná totožnosť konania alebo totožnosť následku“. Podobne v rozhodnutí\nsp. zn. III. ÚS 194/06 ústavný súd uviedol, že „z ustálenej súdnej praxe vyplýva,\nže o totožný skutok ide aj vtedy, keď sa pri rôznosti následkov zhoduje konanie aspoň\ns časťou konania, pre ktorý je trestné konanie vedené. Podstata skutku je v zmysle\nvšeobecných zásad Trestného poriadku určovaná existenciou určitej udalosti, z ktorej vzišiel\nnásledok porušujúci alebo ohrozujúci spoločenské záujmy chránené Trestným zákonom.\nZ týchto dôvodov zostáva totožnosť skutku zachovaná, ak bude aspoň sčasti zachovaná\ntotožnosť konania alebo následku“. K rovnakým záverom dospel ústavný súd aj vo veci\nvedenej pod sp. zn. II. ÚS 388/2010.\n26.3 Zo skutočnosti, že súd môže rozhodovať len o skutku, ktorý je uvedený\nv obžalobe, nemožno vyvodiť záver, že medzi skutkom, ktorý je uvedený v obžalobnom\nnávrhu, a skutkom uvedeným vo výroku rozsudku musí byť úplná zhoda. To isté platí aj\npre prípravné konanie a vymedzení skutku na jednej strane v uznesení o vznesení obvinenia\npolicajtom a podanej obžalobe na strane druhej pri vymedzení skutku prokurátorom.\nNiektoré skutočnosti môžu odpadnúť a iné, naopak, pribudnúť, nesmie však dôjsť k zmene\npodstaty skutku. Totožnosť skutku je zachovaná, ak je zachovaná jeho podstata. Podstata\nskutku spočíva v konaní páchateľa a v následku, ktorý je relevantný z hľadiska trestného\n\n29\n\npráva. Podstata skutku je v účasti obvineného na určitej udalosti, ktorá je uvedená\nv uznesení o vznesení obvinenia a z ktorej vznikol následok. Podstata skutku preto nebude\nporušená, ak sa zmenia okolnosti týkajúce sa miesta a času spáchania činu, rozsah\nnásledkov, spôsob vykonania činu a pod. Totožnosť skutku je teda zachovaná nielen\nv prípadoch (i) úplnej zhody opísaného konania a následku, ale aj v prípadoch,\nak (ii) je úplná zhoda aspoň v konaní pri rozdielnom následku, (iii) je úplná zhoda aspoň\nv následku pri rozdielnom konaní, (iv) konanie alebo následok (vrátane obidvoch) sú aspoň\nčiastočne zhodné pri zhode v podstatných okolnostiach. V okolnostiach sťažovateľkinej\ntrestnej veci je totožnosť skutku zachovaná v (i) mieste spáchania skutku, (ii) čase\nspáchania skutku, (iii) následku a (iv) konania smerujúceho k dosiahnutiu následku,\nv dôsledku čoho ústavný súd konštatuje dostatočné/primerané vymedzenie skutku, tak aby\nbolo možné o ňom spoľahlivo rozhodnúť, resp. aby mohol byť skutok spoľahlivým\npredmetom súdneho rozhodnutia. V dôsledku uvedeného ústavný súd odmieta\nsťažovateľkou podanú sťažnosť aj v tejto jej časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti\npodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.\n27. Ústavný súd uzatvára, že právne závery krajského súdu a najvyššieho súdu nie je\nmožné považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené, v dôsledku čoho nezistil\npríčinnú súvislosť medzi týmito napadnutými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho\nsúdu a sťažovateľkou namietaným porušením označeného základného práva na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a preto sťažnosť sťažovateľky odmietol z dôvodu\njej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.\n28. Sťažovateľka v podanej sťažnosti namietala aj porušenie svojho práva\nna obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, prezumpcie neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy, práva\nna rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, práva na právnu pomoc\npodľa čl. 47 ods. 2 ústavy a práva vyjadreného v čl. 48 ods. 2 ústavy, a to v rovine obdobnej\nargumentačnej línie ako pri namietaní už spomenutého práva na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 ústavy, resp. od porušenia tohto práva odvodzovala aj porušenie týchto citovaných\npráv. Po ústavnom prieskume napadnutých rozhodnutí krajského súdu a najvyššieho súdu,\nako aj s prihliadnutím na tú skutočnosť, že sťažovateľka v systéme všeobecného súdnictva\n\n30\n\núčinne využila aj všetky jej dostupné opravné prostriedky slúžiace na revidovanie postupu\na rozhodnutí súdov nižšej inštancie súdmi vyššej inštancie, a to za aktívnej právnej pomoci\nzvolenej obhajkyne a za situácie, keď sa nielen najvyšší súd, ale v spojitosti svojich\nprávnych záverov aj súdy nižšej inštancie ústavne súladným spôsobom vysporiadali\ns obhajobnou argumentáciou sťažovateľky, nezistil ani porušenie ňou označených práv\npodľa čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 2 a 3 ústavy, a preto jej sťažnosť aj v tejto\njej časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.\n29. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie o ďalších\nprocesných návrhoch sťažovateľky (zrušenie napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov,\nvrátenie veci na ďalšie konanie a priznanie náhrady trov konania) v danej veci stratilo\nopodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 5. októbra 2016\n\n31", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "trestné konanie-práva obvineného v trestnom konaní", "trestné konanie-rozhodnutie o treste", "trestné konanie-dokazovanie v trestnom konaní", "trestný čin-obzvlášť závažný zločin"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:e5e73274-898a-4f76-9ca2-b0d06450dd67", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 10/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 10/2014 z 23. 1. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-01-23", "citacie_n": 25, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e5e73274-898a-4f76-9ca2-b0d06450dd67"}, {"guid": "ussr:e08f0182-fafd-4751-aa05-c51ec949f6a2", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 478/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 478/2013 z 7. 8. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-08-07", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e08f0182-fafd-4751-aa05-c51ec949f6a2"}, {"guid": "ussr:e14f9d0b-6165-4906-94a4-c14fc4680443", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 388/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 388/2010 z 23. 9. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-09-23", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e14f9d0b-6165-4906-94a4-c14fc4680443"}, {"guid": "ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 350/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 z 8. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-08", "citacie_n": 2595, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93"}, {"guid": "ussr:6ab0f494-bded-45ab-bec8-2fb63d54492d", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 200/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 200/09 z 19. 5. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-05-19", "citacie_n": 5114, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ab0f494-bded-45ab-bec8-2fb63d54492d"}, {"guid": "ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 372/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 372/08 z 20. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-20", "citacie_n": 3469, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2"}, {"guid": "ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 241/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 241/07 z 18. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-18", "citacie_n": 3093, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6"}, {"guid": "ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/08 z 3. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-03", "citacie_n": 3148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe"}, {"guid": "ussr:b1fbdbce-ce27-4984-bbc0-9c2d371368a7", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 410/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 410/06 z 2. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-02", "citacie_n": 1608, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b1fbdbce-ce27-4984-bbc0-9c2d371368a7"}, {"guid": "ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/07 z 17. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-17", "citacie_n": 5043, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98"}, {"guid": "ussr:7839b62b-a55d-43ec-a5a8-12151a13e53d", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 25/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 25/07 z 6. 6. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-06-06", "citacie_n": 21, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7839b62b-a55d-43ec-a5a8-12151a13e53d"}, {"guid": "ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 300/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 300/06 z 4. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-04", "citacie_n": 1922, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f"}, {"guid": "ussr:ff7105fd-5fae-4042-af75-a44f8ac5c4e6", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 194/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 194/06 z 13. 12. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-12-13", "citacie_n": 55, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ff7105fd-5fae-4042-af75-a44f8ac5c4e6"}, {"guid": "ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 301/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 301/06 z 4. 10. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-10-04", "citacie_n": 1940, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1"}, {"guid": "ussr:4f084ded-c26c-466d-93a7-fe00fdf79b9c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 122/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 122/05 z 14. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-14", "citacie_n": 1152, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4f084ded-c26c-466d-93a7-fe00fdf79b9c"}, {"guid": "ussr:be4c7e27-32ad-4187-8696-2f8bf5efc02a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 193/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 193/06 z 8. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-08", "citacie_n": 809, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:be4c7e27-32ad-4187-8696-2f8bf5efc02a"}, {"guid": "ussr:9a5e68bd-5882-45b4-8a90-519b36e6f877", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 90/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 90/06 z 5. 4. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-04-05", "citacie_n": 1160, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9a5e68bd-5882-45b4-8a90-519b36e6f877"}, {"guid": "ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 98/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 98/06 z 5. 4. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-04-05", "citacie_n": 1866, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd"}, {"guid": "ussr:3d44fc5a-f1c6-4948-a558-7b201e658668", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 243/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 243/05 z 11. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-11", "citacie_n": 1164, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3d44fc5a-f1c6-4948-a558-7b201e658668"}, {"guid": "ussr:5dc4917d-5aa7-4fea-b867-3f8dfb38d0e9", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 268/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 268/05 z 29. 9. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-09-29", "citacie_n": 505, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5dc4917d-5aa7-4fea-b867-3f8dfb38d0e9"}, {"guid": "ussr:9ef76826-7481-4708-8b7f-da436dbe3c79", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 179/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 179/05 z 21. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-21", "citacie_n": 1265, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9ef76826-7481-4708-8b7f-da436dbe3c79"}, {"guid": "ussr:988268c0-64f0-4764-84d3-e5c8e6e5a3b0", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 162/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 162/05 z 1. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-01", "citacie_n": 904, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:988268c0-64f0-4764-84d3-e5c8e6e5a3b0"}, {"guid": "ussr:5a33bd5a-4255-4487-89b0-45d3a7945a5b", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 135/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 135/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 2364, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5a33bd5a-4255-4487-89b0-45d3a7945a5b"}, {"guid": "ussr:33a2cbd6-0211-46c3-8f59-3aeceed8b516", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 112/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 112/05 z 20. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-20", "citacie_n": 1888, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:33a2cbd6-0211-46c3-8f59-3aeceed8b516"}, {"guid": "ussr:8105730a-86c9-44e4-a9ee-f2cd4dd64e1a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 140/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 140/04 z 20. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-20", "citacie_n": 38, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8105730a-86c9-44e4-a9ee-f2cd4dd64e1a"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:0ddccc5a-8313-4280-9d9d-54e2358b0c68", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 256/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 256/03 z 29. 9. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-09-29", "citacie_n": 31, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0ddccc5a-8313-4280-9d9d-54e2358b0c68"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:e7735b38-3000-4fa8-94b2-eb1f227d65b5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:4.US.182.2004.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 182/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 182/04 z 26. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-26", "citacie_n": 46, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:4.US.182.2004.1"}, {"guid": "ussr:b9c4a4d0-caaa-4064-90fc-0455a4f76974", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 149/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 149/04 z 5. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-05", "citacie_n": 3401, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b9c4a4d0-caaa-4064-90fc-0455a4f76974"}], "citovane_v": []}