{"guid": "ussr:e2fe2c5f-e322-4cb4-9fde-c9f2b6b6bc8a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.586.2015.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 586/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 586/2015 z 16. 12. 2015", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 16. decembra 2015, sp. zn. I. ÚS 586/2015, ECLI:SK:USSR:2016:1.US.586.2015.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Peter Brňák", "sudca_id": 1095, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/peter-brnak-1095", "datum_vydania": "2015-12-16", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "spája na spoločné konanie", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-44.odsek-1", "nazov": "čl. 44 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-44.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-44"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "nazov": "čl. 46 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-9.odsek-3", "nazov": "čl. 9 ods. 3 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-9.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-9"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 44 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 44 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 44 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o prístupe k informáciám čl. 9 ods. 3", "nazov": "Dohovor o prístupe k informáciám čl. 9 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o prístupe k informáciám čl. 9 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o prístupe k informáciám čl. 9 ods. 3", "nazov": "Dohovor o prístupe k informáciám čl. 9 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o prístupe k informáciám čl. 9 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 44 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 44 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 44 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-44", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-9", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/e2fe2c5f-e322-4cb4-9fde-c9f2b6b6bc8a", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.586.2015.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.586.2015.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.586.2015.1/text", "citacie_n": 1, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nI. ÚS 586/2015-18\n\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. decembra\n2015 predbežne prerokoval sťažnosti Lesoochranárskeho zoskupenia VLK, občianske\nzdruženie, Tulčík 310, zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20,\nKošice, vo veci namietaného porušenia základného práva na priaznivé životné prostredie\nzaručeného čl. 44 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu\nzaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na preskúmanie\nzákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy zaručeného čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky, práva na prístup k správnemu a súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie\núkonov a opomenutí orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s vnútroštátnym právom\nv oblasti životného prostredia, zaručeného čl. 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám,\núčasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach\nživotného prostredia a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky z 18. júna 2015 v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Sžo 26/2014 a jeho\npostupom v tomto konaní (Rvp 13542/2015), ako i uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky z 11. júna 2015 v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Sžo 41/2014 a jeho postupom\nv tomto konaní (Rvp 13543/2015) a takto\n\nrozhodol:\n\nSťažnosti Lesoochranárskeho zoskupenia VLK, občianske združenie, vedené pod sp. zn.\nRvp 13542/2015 a sp. zn. Rvp 13543/2015 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej\nvedené pod sp. zn. Rvp 13542/2015.\nSťažnosti Lesoochranárskeho zoskupenia VLK, občianske združenie, o d m i e t a ako\nzjavne neopodstatnené.\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 1. októbra\n2015 doručené sťažnosti Lesoochranárskeho zoskupenia VLK, občianske združenie (ďalej\naj „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na priaznivé životné\nprostredie zaručeného čl. 44 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),\nzákladného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na\npreskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy zaručeného čl. 46 ods. 2\nústavy, práva na prístup k správnemu a súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie\núkonov a opomenutí orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s vnútroštátnym právom\nv oblasti životného prostredia, zaručeného čl. 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám,\núčasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach\nživotného prostredia (ďalej len „Aarhuský dohovor“) a práva na spravodlivé súdne konanie\nzaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len\n„dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“\nalebo „odvolací súd“) z 18. júna 2015 v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Sžo 26/2014 a jeho\npostupom v tomto konaní (Rvp 13542/2015), ako i uznesením najvyššieho súdu z 11. júna\n2015 v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Sžo 41/2014 a jeho postupom v tomto konaní\n(Rvp 13543/2015) (ďalej len „napadnuté rozhodnutia“).\n\n2. Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľ procesnými podaniami oznámil\nsvoj vstup do konaní vedených na Ministerstve životného prostredia Slovenskej republiky\n(ďalej len „ministerstvo“). Konania na ministerstve boli vedené na základe žiadostí\n2\n\noprávnených subjektov o povolenie výnimiek zo zákazov ustanovených § 35 ods. 1 písm. a)\na f) zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „ZOPK“).\nRozhodnutím č. 6039/2012-2.2 zo 17. júla 2012 (Rvp 13542/2015) a č. 3440/20122.2 zo 4. apríla 2012 (Rvp 13543/2015) ministerstvo rozhodlo o žiadostiach o povolenie\nvýnimiek tak, že:\n•\n\npovolilo výnimku zo zákazov ustanovených § 35 ods. 1 písm. a) s f) ZOPK\n\na povolilo žiadateľovi usmrtiť  odstreliť  jedného jedinca medveďa hnedého v poľovnom\nrevíri Ondrášová odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia do 30. novembra 2012\nv najskoršom možnom termíne v intraviláne obce Polerieka, ako aj najviac do vzdialenosti\n200 metrov od zastavaného územia (Rvp 13542/2015) a\n•\n\npovolilo výnimku zo zákazov ustanovených § 35 ods. 1 písm. a) a f) ZOPK,\n\na teda povolilo žiadateľovi usmrtiť  odstreliť  jedného jedinca medveďa hnedého\nv poľovnom revíri Veličná od 1. júna 2012 do 30. novembra 2012 posliedkou a postriežkou\nna lokalite Mlaď, k. ú. Veličná a Pod Úplzeň, k. ú. Veličná, alebo do 15. decembra 2012 len\npostriežkou na uvedených lokalitách (Rvp 13543/2015).\nProti týmto rozhodnutiam podal sťažovateľ 26. apríla 2012 a 7. augusta 2012\nrozklady, o ktorých minister rozhodol rozhodnutiami č. 6010/2012-1.10 (31/2012-rozkl.)\nz 10. júla 2012 (Rvp 13543/2015) a č. 7384/2012-1.10 (95/2012-rozkl.) z 28. septembra\n2012 (Rvp 13542/2015) tak, že rozklad zamietol a napadnuté rozhodnutia potvrdil.\n3. Obe už zmienené druhostupňové rozhodnutia (bod 2) napadol sťažovateľ žalobami\npodľa druhej hlavy piatej časti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení\nneskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), ktoré doručil Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len\n„krajský súd“), ktorý následne:\n•\n\nv konaní vedenom pod sp. zn. 5 S 2606/2012 rozsudkom z 12. novembra 2013\n\nžalobu sťažovateľa zamietol, pričom po iniciovaní odvolacieho konania zo strany\nsťažovateľa najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 8 Sžo 26/2014 z 18. júna 2015 zmenil rozsudok\nkrajského súdu sp. zn. 5 S 2606/2012 z 12. novembra 2013 tak, že konanie zastavil\na žiadnemu z účastníkov náhradu trov konania nepriznal (Rvp 13542/2015), a\n\n3\n\n•\n\nv konaní vedenom pod sp. zn. 5 S 309/2012 uznesením zo 14. januára 2014\n\nkonanie zastavil, pričom po podaní odvolania zo strany sťažovateľa najvyšší súd uznesením\nsp. zn. 7 Sžo 41/2014 z 11. júna 2015 uznesenie krajského súdu sp. zn. 5 S 309/2012\nzo 14. januára 2014 potvrdil a žiadnemu z účastníkov náhradu trov konania nepriznal\n(Rvp 13543/2015).\n4. Ako vyplýva z pripojeného uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžo 41/2014\nz 11. júna 2015 (Rvp 13543/2015), tento sa v plnom rozsahu stotožnil s odôvodnením\nuznesenia krajského súdu sp. zn. 5 S 309/2012 zo 14. januára 2014 a nezistil dôvod na to,\naby sa odchýlil od jeho právnych záverov vo veci samej. Bol toho názoru, že právne normy\naplikované na vec krajským súdom vytvárali dostatočné právne východiská pre vyslovenie\nvýroku uznesenia krajského súdu.\nNajvyšší súd s poukazom na § 89 ods. 3 písm. b) ZOPK dodal, že «... neplatnosť\npovolenej výnimky o povolení na odstrel chráneného živočícha - medveďa hnedého\nspôsobená uplynutím času, na ktorý bola výnimka povolená má za následok, že odpadol\npredmet konania, keďže výnimka, ktorá bola obsahom rozhodnutia už zanikla a neexistuje.\nPovinnosťou správneho orgánu v zmysle citovanej právnej úpravy § 82 ods. 9 písm. a)\nzákona o ochrane prírody a krajiny, je zastaviť konanie o výnimke, a to v ktoromkoľvek\nštádiu správneho konania. Citovanou právnou úpravou zákonodarca zveruje do právomoci\norgánu ochrany prírody povinnosť zastaviť konanie, ak dôvod na konanie odpadol, keď\nustanovuje, že rozhodnutie vydané podľa tohto zákona stráca platnosť uplynutím času, na\nktoré bolo vydané, v dôsledku ktorej úpravy je zrejmé, že „odpadnutím dôvodu na konanie“\ntreba rozumieť v prípade časovo limitovaného rozhodnutia aj stratu „platnosti\nrozhodnutia“ v dôsledku uplynutia času, na ktoré bolo vydané. V súlade s právnou úpravou\nustanovenou v § 82 ods. 9 písm. a) zákona o ochrane krajiny ústredný orgán štátnej správy,\nktorý koná o rozklade, preto musí konanie o udelenie výnimky zastaviť, keďže uplynutím\ndoby rozhodnutie o výnimke na povolenie k odstrelu chráneného živočícha - medveďa\nhnedého, stratilo platnosť, čím dôvod na konanie odpadol.\nV danej veci bol napadnutými rozhodnutiami povolený odstrel medveďa hnedého...\npričom čas, do ktorého bola povolená realizácia výnimky na odstrel medveďa hnedého\n\n4\n\nv uvedenom poľovnom revíri, uplynul už v čase rozhodovania krajského súdu (14. januára\n2014).\nNeplatnosť povolenej výnimky o povolení na odstrel chráneného živočícha –\nmedveďa hnedého, spôsobená uplynutím času, na ktorý bola výnimka povolená, má za\nnásledok, že odpadol predmet konania, lebo výnimka, ktorá bola obsahom rozhodnutia už\nzanikla a neexistuje. ...\nSúd prvého stupňa vzhľadom k uvedenému rozhodol na základe správneho právneho\nposúdenia veci, keď konanie o žalobe na preskúmanie zákonnosti rozhodnutí oboch\nstupňov, ktoré zo zákona stratili platnosť, zastavil.».\n5. V prípade zmeňujúceho a súčasne zastavujúceho rozsudku najvyššieho súdu\nsp. zn. 8 Sžo 26/2014 z 18. júna 2015 (Rvp 13542/2015) odvolací súd odkázal na stanovisko\nsprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Snj 72/2013 z 24. júna 2014, z ktorého vyvodil,\nže „neplatnosť povolenej výnimky o povolení na odstrel chráneného živočícha - medveďa\nhnedého, spôsobená uplynutím času, na ktorý bola výnimka povolená má za následok,\nže odpadol predmet konania, lebo výnimka, ktorá bola obsahom rozhodnutí už zanikla\na neexistuje. Správny orgán, resp. súd preto môže (ba dokonca musí) zastaviť konanie\no výnimke, a to v ktoromkoľvek štádiu konania.“. Aplikujúc tento všeobecný názor na\nčasové súvislosti posudzovaných prípadov, najvyšší súd uviedol, že „... V danej veci bol\nnapadnutým rozhodnutím povolený odstrel medveďa hnedého... pričom čas, do ktorého bola\npovolená realizácia výnimky na odstrel medveďa hnedého v uvedenom poľovnom revíri,\nteda uplynul už pred odaním žaloby krajského súdu (4. decembra 2012).\nZ uvedeného dôvodu, vyjadreného jednoznačne v uvedenom stanovisku Správneho\nkolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, odvolací súd rozsudok krajského súdu\nzmenil a konanie zastavil.“.\n6. Sťažovateľ v podanej sťažnosti ďalej poukazuje na to, že účasťou v správnych\nkonaniach sa snaží prispieť k tomu, aby v rozhodnutiach správnych orgánov vo veciach\nživotného prostredia bol napĺňaný zmysel a obsah právnych predpisov vydaných na ochranu\nprírody a krajiny a aby správne orgány rozhodovali v súlade so záujmami prírody\nvyjadrenými v týchto právnych predpisoch. V súvislosti s jeho postavením ako účastníka\n\n5\n\nkonania v označených správnych konaniach poukázal na rozsudok Súdneho dvora\nEurópskej únie (ďalej len „SD EÚ“) C-240/09 z 8. 3. 2011.\n7. Následne, citujúc stanovisko správneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn.\nSnj 72/2013 z 24. júna 2014, sťažovateľ namieta, že napadnuté rozhodnutia najvyššieho\nsúdu boli vydané v konaniach, „na ktoré nedopadá ani uvedené stanovisko“. Ďalej\nsťažovateľ naznačuje, že zastavenie konania podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho\nsúdneho poriadku prichádza do úvahy len v prípade splnenia podmienok ustanovených\nv § 248 a § 250d ods. 3 OSP, pričom akcentuje aj § 250i ods. 1 OSP (pri preskúmavaní\nzákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania\nnapadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie\nnapadnutého rozhodnutia.). Zo vzájomných súvislostí uvedených ustanovení potom\nuzatvára, že „pokiaľ najvyšší súd zastavil konanie bez toho, aby na to existoval zákonom\nv § 248 OSP predvídaný dôvod, odňal tým sťažovateľovi možnosť konať pred súdom“.\nZároveň na podporu svojich tvrdení poukazuje na rozhodnutia najvyššieho súdu\nsp. zn. 1 Sžp 6/2013 z 24. septembra 2013 a sp. zn. 1 Sžp 13/2103 z 13. mája 2014.\n8. Sťažovateľ tvrdí, že napadnutými rozhodnutiami najvyššieho súdu je „ukrátený\nna svojich právach, keďže mu najvyšší súd odoprel právo, ktoré mu vyplýva z čl. 9 ods. 3\nAarhuského dohovoru a urobil ho abstraktným a imaginárnym bez možnosti reálne sa\ndomôcť preskúmania nezákonného rozhodnutia správneho orgánu...\nPostup najvyššieho súdu v skutočnosti znamená, že nie len v tomto konaní,\nale aj v mnohých ďalších konaniach o žalobách sťažovateľa, by tento bol zbavený možnosti\nreálne sa domôcť preskúmania zákonnosti rozhodnutí v oblasti ochrany prírody.\nSťažovateľovi bolo najprv krajským súdom nevyhovené v jeho žiadosti o odklad\nvykonateľnosti\n\nnapadnutého\n\nrozhodnutia...\n\na neskôr\n\nnajvyšším\n\nsúdom\n\nodopreté\n\npreskúmanie jeho odvolania voči zamietavému rozsudku prvostupňového súdu, práve pre\nuplynutie doby platnosti výnimky.\nSťažovateľ vidí v argumentácii najvyššieho súdu zásadný problém spočívajúci v tom,\nže akceptovaním tohto názoru... by účasť sťažovateľa v konaniach podľa zákona o ochrane\nprírody a krajiny stala úplne neúčinnou a nie viac než formálnou. Za týchto okolností by\nnebolo nielen možné uvažovať o akomkoľvek zmysle účasti sťažovateľa v konaniach\n6\n\ntýkajúcich sa životného prostredia vo všeobecnosti, ale ani o naplnení jeho práv,\nktorých porušenie namieta touto sťažnosťou.“.\n9. V petitoch svojich sťažností preto sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po ich\nprijatí na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:\n«Právo sťažovateľa Lesoochranárskeho zoskupenia VLK\n-\n\ndomáhať sa zákonným postupom svojho práva pred súdom Slovenskej republiky\nzakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR,\n\n-\n\nna priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 ods. 1 Ústavy SR,\n\n-\n\ndomáhať sa na súde preskúmania zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy\nukracujúceho ho na jeho právach zakotveného v čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky,\n\n-\n\nnapadnúť v správnom a súdnom konaní úkony a opomenutia orgánov verejnej moci,\nktoré sú v rozpore s vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia, podľa čl. 9\nods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom\nprocese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia,\n\n-\n\nna spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a slobôd,\n\nbolo rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžo 26/2014 zo dňa\n18.6.2015 (resp. „uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Sžo 41/2014\nzo dňa 11.6.2015“) a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené.\nÚstavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky\npokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.\nÚstavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 8 Sžo 26/2014 zo dňa 18.6.2015 (resp. „uznesenie Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 7 Sžo 41/2014 zo dňa 11.6.2015“) a vracia vec Najvyššiemu\nsúdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.\nOdporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.»\n10. Sťažovateľ súčasne podal návrh na prerušenie konaní, a to s poukazom na\nskutočnosť, že najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Sžp 4/2013 zo 14. apríla 2015 prerušil\n\n7\n\nkonanie vo veci obdobnej konaniam vedeným na tamojšom súde pod sp. zn. 8 Sžo 26/2014\na sp. zn. 7 Sžo 41/2014 a predložil SD EÚ prejudiciálnu otázku (čl. 267 Zmluvy\no fungovaní Európskej únie) týkajúcu sa možnosti meritórne nepreskúmať na základe\nžaloby Lesoochranárskeho zoskupenia VLK rozhodnutie orgánov ochrany prírody na\nzáklade uplynutia času.\nSťažovateľ považuje za nesporné, že „... v prejudiciálnom konaní C-243/15 pred\nSúdnym dvorom Európskej únie sa rieši otázka, týkajúca sa výkladu zmlúv a aktov orgánov\nEurópskej únie ktorá úzko súvisí s podstatou podávanej sťažnosti. Uvedená otázka spočíva\nv tom, či je možné odoprieť mimovládnej organizácii, zaoberajúcej sa otázkami životného\nprostredia, právo na prieskum rozhodnutia, ktoré napadla na súde s poukázaním na to, že\nčas, počas ktorého sa mala vykonať činnosť, na ktorú napadnuté rozhodnutie orgánu\nochrany prírody udelilo výnimku, či súhlas, v čase súdneho prieskumu už uplynul.“.\nII.\n11. V zmysle ustanovenia čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom\nochrany ústavnosti.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n12. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.\nPri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené\nv § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto\nustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,\n\n8\n\nnávrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy\npodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd\nna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd\nmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\n13. Podľa čl. 44 ods. 1 ústavy každý má právo na priaznivé životné prostredie.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím\norgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto\nrozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené\npreskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.\nPodľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\noprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\nPodľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru navyše bez toho, aby boli dotknuté procesy\nskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2, každá Strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky\nuvedené v jej národnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístup\nk správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie konaní a opomenutí\nprávnických a fyzických osôb a verejných inštitúcií, ktoré sú v rozpore s jej národným\nprávom v oblasti životného prostredia.\n14. Ako vyplýva z petitu oboch sťažností, sťažovateľ sa sťažnosťami domáha\nvyslovenia porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\na 2 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj\nporušenia základného práva na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 ods. 1 ústavy\n\n9\n\na práva na prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie konaní\na opomenutí právnických a fyzických osôb a verejných inštitúcií, ktoré sú v rozpore s jej\nnárodným právom v oblasti životného prostredia podľa čl. 9 ods. 1 Aarhuského dohovoru,\nku ktorému malo dôjsť rozsudkom najvyššieho súdu z 18. júna 2015 v konaní vedenom pod\nsp. zn. 8 Sžo 26/2014 a jeho postupom v tomto konaní, ako i uznesením najvyššieho súdu\nz 11. júna 2015 v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Sžo 41/2014 a jeho postupom v tomto\nkonaní.\nII.A K spoločnému prerokovaniu vecí\n15. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha\nveci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia\nObčianskeho súdneho poriadku. V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti\nkonania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu\nsúvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné\nustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde\nmožno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí\nprimerane § 112 ods. 1 OSP.\n16. Z obsahu sťažností a ich príloh tvoriacich súčasť spisov ústavného súdu vedených\npod sp. zn. Rvp 13542/2015 a sp. zn. Rvp 13543/2015 vyplýva, že obe sťažnosti spolu\nskutkovo súvisia, týkajú sa tých istých účastníkov, sťažovateľ je zastúpený rovnakým\nprávnym zástupcom a v každej sťažnosti na obdobnom skutkovom základe s totožnou\nprávnou argumentáciou namieta porušenie totožných práv. Sťažnosti sú po obsahovej\nstránke, s výnimkou označenia napadnutých rozhodnutí najvyššieho súdu, prakticky\nidentické.\n17. Prihliadajúc na uvedené, ústavný súd v súlade so zásadou procesnej ekonómie\na v súlade s ustanovením § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP\nrozhodol, uplatniac citované právne normy, tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto\nuznesenia.\n\n10\n\nII.B K návrhu na prerušenie konania\n18. Prejudiciálna otázka, ktorú najvyšší súd predložil SD EÚ a ktorá je tam vedená\npod C-243/2015, znie: „Je možné právo na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý\nproces, ktoré je zakotvené v článku 47 Charty základných práv Európskej únie, v prípade\ntvrdeného porušenia práva na vysokú úroveň ochrany životného prostredia vykonaného\npredovšetkým pre podmienky Európskej únie Smernicou Rady\n. 92/43/EHS z 21. mája 1992 o ochrane prirodzených biotopov a voľne žijúcich\nživočíchov a rastlín, t. j. najmä napomáha!' hľadaniu stanoviska v spojení s verejnosťou k\nprojektu, ktorý môže pravdepodobne významne ovplyvniť osobitne chránené územia\nsústredené pod európsku ekologickú sústavu s názvom NATURA 2000, a právo; ktorého\nuplatnenia sa v zmysle čl. 9 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na\nrozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia a v\nmedziach naznačených prostredníctvom rozsudku Súdneho dvora Európskej únie spisová\nznačka C-240/09 zo dňa 08. marca 2011 domáha žalobca ako nezisková organizácia\nzaložená na ochranu životného prostredia na vnútroštátnej úrovni, spravodlivo naplniť aj\ntakým postupom vnútroštátneho súdu, ktorý zastaví súdny prieskum v spore o preskúmanie\nrozhodnutia o nepriznaní postavenia účastníka v správnom konaní o vydanie súhlasu, ako je\ntomu vo veci samej, a odkáže ho na podanie žaloby ako opomenutého účastníka v uvedenom\nsprávnom konaní?“\n19. Ako jednoznačne vyplýva z formulácie otázky, týka sa prípadov v zásade\nnadväzujúcich na starší rozsudok SD EÚ C-240/09 z 8. 3. 2011, dôsledkom ktorého bol\nsťažovateľ ako nezisková organizácia založená na ochranu životného prostredia na základe\njednoduchého prejavu vôle akceptovaný ako účastník konania vo veciach ochrany životného\nprostredia.\n20. V zmysle dikcie ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c) OSP súd konanie preruší, ak\nrozhodol, že požiada SD EÚ o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej\nzmluvy.\n\n11\n\nPodľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže\nkonanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre\nrozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.\n21. Ústavný súd v tunajších konaniach (vedených pod sp. zn. Rvp 13542/2015\na sp. zn. Rvp 13543/2015) nedospel záveru, že by vzhľadom na požiadavku sťažovateľa\nbolo namieste konania prerušiť. V posudzovaných konaniach správny orgán priznal\nsťažovateľovi postavenie účastníka konania automaticky, najvyšší súd s ním ako\ns účastníkom správneho konania konal a vo veci rozhodol.\n22. Ústavný súd preto dospel k záveru, že rozhodnutie SD EÚ o prejudiciálnej otázke\n(predloženej najvyšším súdom 14. apríla 2015 v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Sžp 4/2013)\nvedené na SD EÚ pod C-243/2015 nemôže mať vplyv na posúdenie, či rozhodnutiami\nnajvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžo 26/2014 z 18. júna 2015 a sp. zn. 7 Sžo 41/2014 z 11. júna\n2015 najvyšší súd porušil označené základné práva sťažovateľa.\nKeďže nenastala situácia, v ktorej by ústavný súd bol povinný konanie prerušiť, ani\nnezistil konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre jeho rozhodnutie,\nústavný súd návrhom sťažovateľa na prerušenie konaní vedených na ústavnom súde\npôvodne pod sp. zn. Rvp 13542/2015 a sp. zn. Rvp 13543/2015 nevyhovel.\n\nII.C K dôvodom odmietnutia sťažností\n23. Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné\npripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory\nvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,\nani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený\nskutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.\nÚloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie\na aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach\na základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať\n12\n\nrozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,\nalebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové\na právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného\nsúdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,\na tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali\nza následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).\n24. Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že tak rozhodnutia krajského súdu\n(rozsudok sp. zn. 5 S 2606/2012 z 12. novembra 2013 a uznesenie sp. zn. 5 S 309/2012\nzo 14. januára 2014), ako i napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu nemali schopnosť\nporušiť právo sťažovateľa účinne sa zúčastniť sa konania vedeného ministerstvom vo veci\npovolenia výnimky z ochrany medveďa hnedého.\nPozornosti ústavného súdu taktiež neuniklo, že sťažovateľ toto svoje právo háji,\navšak nikde vo svojich sťažnostiach neuvádza, akým spôsobom by ho chcel realizovať.\nV teoretickom prípade, že by súdy v správnom súdnictve sťažovateľovi vyhoveli, ním\nnapadnuté správne rozhodnutia zrušili a veci vrátili ministerstvu na ďalšie konania, toto by\nnemalo inú možnosť, len svoje konanie zastaviť, pretože jeho predmet konania  výnimka \nzanikla uplynutím času, na ktorý bola povolená (30. novembra 2012), a nejde o konania,\nktoré by bolo možné začať z úradnej povinnosti.\nOsobitne je možnosť účinne realizovať práva podľa Aarhuského dohovoru sťažená\nv prípade, keď na základe platne udelenej výnimky došlo k odstrelu chráneného živočícha\n(medveďa hnedého).\n25. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na stanovisko najvyššieho súdu\nč. Snj 72/2013, v ktorom najvyšší súd spätne oprel svoj právny názor aj o nález ústavného\nsúdu sp. zn. III. ÚS 341/2007 z 1. júla 2008, keď okrem iného konštatoval, že\n„... v aplikačnej činnosti štátnych orgánov treba zohľadniť účel zákona“, a uviedol, že\n„... nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahrňujúcej aplikáciu abstraktných\nprávnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu\na zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy\no metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu\n\n13\n\nprednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť\nk zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu.\nViazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy totiž neznamená výlučnú\na bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných\nzákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 Ústavy nepredstavuje iba viazanosť\nštátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona.“. Z tohto právneho názoru\nústavného súdu potom najvyšší súd v stanovisku správneho kolégia vyvodil, že „ak žalobca\nnepreukázal ukrátenie na svojich subjektívnych právach, ktoré mu malo vzniknúť\nrozhodnutím o zastavení konania, je namieste, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého\nstupňa o zamietnutí žaloby potvrdil ako vecne správny“.\n26. Podľa § 82 ods. 9 písm. a) ZOPK orgán ochrany prírody konanie podľa tohto\nzákona zastaví, ak dôvod na konanie odpadol.\nPodľa § 89 ods. 3 písm. b) ZOPK rozhodnutie vydané podľa tohto zákona stráca\nplatnosť uplynutím času, na ktorý bolo vydané.\n27. V relácii k citovaným ustanoveniam regulujúcim procesné aspekty rozhodovania\nv konaniach podľa ZOPK najvyšší súd v napadnutom uznesení sp. zn. 7 Sžo 41/2014\nz 11. júna 2015 zdôraznil, že „... zo skutkových okolností danej veci je zrejmé, že\nrozhodnutia žalovaného oboch stupňov zo zákona stratili platnosť, a teda v danom prípade\nnejde o rozhodnutie, ktoré zakladá, mení alebo zrušuje oprávnenia a povinnosti fyzických\nalebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo\npovinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté (§ 244 ods. 3 OSP)\na súčasne napadnutými rozhodnutiami žalovaného žalobca nemôže byť ukrátený na svojich\nprávach (§ 247 ods. 1 OSP)“. V napadnutom rozsudku sp. zn. 8 Sžo 26/2014 z 18. júna\n2015 zase najvyšší súd poukázal na uplatnenie ustanovenia § 244 ods. 3 OSP pri\nrozhodovaní v správnom súdnictve.\n28. Ústavný súd hodnotí poukaz najvyššieho súdu na § 244 ods. 3 a § 247 ods. 1 OSP\nv okolnostiach sťažovateľových prípadov ako veľmi výstižný. Správne súdnictvo je\nprimárne prostriedkom ochrany subjektívnych práv adresáta výkonu verejnej správy v jej\n\n14\n\nnajrôznejších podobách. Len sekundárne je kritériom poskytovania tejto ochrany zákonnosť\nverejno-mocenských aktivít verejnej správy. Inými slovami, správne súdnictvo v systéme\nprávneho štátu nemá slúžiť naprávaniu nezákonnosti vo verejnej správe bez akéhokoľvek\nzreteľa na dopad eventuálne zistenej nezákonnosti na subjektívno-právnu pozíciu\ndotknutého. Preto nemožno vyhovieť takému návrhu na začatie konania v správnom\nsúdnictve, ktorého prerokovanie síce vedie k zisteniu formálneho rozporu činnosti verejnej\nsprávy so zákonom, no zároveň v ňom nebude preukázaný žiaden zásah do individuálnej\nsféry navrhovateľa.\nÚčelom správneho súdnictva nie je náprava nezákonnosti vo verejnej správe, ale\núčinná ochrana subjektívnych práv fyzickej osoby alebo právnickej osoby, voči ktorej je\nverejná správa v jednotlivom prípade vykonávaná.\n29. V posudzovaných prípadoch s ohľadom na právny stav daný citovanými\nustanoveniami ZOPK v spojení s relevantnými skutkovými okolnosťami (pred podaním\nžaloby, respektíve pred rozhodnutím krajského súdu o sťažovateľovej žalobe už uplynuli\nobdobia, na ktoré boli preskúmavanými administratívnymi rozhodnutiami priznané\nsťažovateľom kritizované oprávnenia) je zreteľné, že prípadné meritórne prerokovanie\nsťažovateľových žalôb nemohlo za žiadnych okolností viesť k poskytnutiu účinnej ochrany\njeho subjektívnym právam.\n30. Ústavný súd považuje za vhodné dať do pozornosti sťažovateľa i právny názor\nvyslovený v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sž 98-102/02 zo 17. decembra 2002,\nv zmysle ktorého „... rozhodnutie sa nezrušuje iba preto, aby sa zopakoval proces\na odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre\núčastníka. Ustanovenie § 250i ods. 3 OSP jasne zakladá prekážku, účelom ktorej je\nzabrániť zrušovaniu rozhodnutí správnych orgánov zo strany správnych súdov, ktoré sú po\nhmotnoprávnej stránke nezvratné, t.j. ich zmenu nemožno dosiahnuť opakovaním procesu\npre vady správneho konania. Neznamená to však, že správne orgány nemusia rešpektovať\nzákladné zásady správneho konania, medzi ktoré nepochybne patrí zásada súčinnosti\nsprávneho orgánu a účastníkov konania, avšak pokiaľ porušenie tejto zásady nemá, tak ako\n\n15\n\nv danom prípade, vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, smerovalo by zrušenie\nnapadnutého rozhodnutia k čisto formalistickému zopakovaniu správneho konania.“.\n31. Vo vzťahu k sťažovateľovým námietkam (založeným na poukaze na iné\nrozhodnutia najvyššieho súdu v obdobných sťažovateľových veciach) ústavný súd odkazuje\nna už spomínané zjednocovacie stanovisko správneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn.\nSnj 72/2013 z 24. júna 2014, ktorým bola využitá zjednocovacia právomoc priznaná\nkolégiám najvyššieho súdu podľa § 21 ods. 3 písm. a) zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch\na o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no súdoch“).\nZákonnou podmienkou využitia uvedenej právomoci kolégia najvyššieho súdu je\nzistenie, že došlo k výkladovým rozdielnostiam v právoplatných rozhodnutiach senátov\ntoho istého kolégia. Cez túto podmienku zjednocovacia právomoc kolégií najvyššieho súdu\nprirodzene napĺňa stabilne judikovanú požiadavku ústavného súdu, podľa ktorej\nk imanentným znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty (napr.\nPL. ÚS 36/95), ktorého súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú\notázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93,\nPL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99).\n32. Aj z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci\nBeian v. Rumunsko zo 6. 12. 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých,\nprípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému\n(v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch\npráva). K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie.\nZ hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila\nako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí\nrozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.\nÚstavný súd konštatuje, že v posudzovanom tematickom okruhu, ktorý viedol\nsťažovateľa k iniciácii viacerých konaní v správnom súdnictve, najvyšší súd učinil zadosť\npožiadavkám vyplývajúcim zo zákona o súdoch, z princípu právneho štátu (čl. 1 ods. 1\nústavy) i z judikatúry ESĽP. Prijatie zjednocovacieho stanoviska z 24. júna 2014 má právny\n\n16\n\nvýznam aj v tom, že od tohto momentu požiadavka právnej istoty vyžaduje od senátov\nsprávneho kolégia najvyššieho súdu, aby pri nezmenenej právnej úprave toto stanovisko\nrešpektovali a z neho pri posudzovaní tzv. správnych žalôb v identických alebo obdobných\nprípadov vychádzali, hoci aj v rozpore so svojimi rozhodnutiami z obdobia spred prijatia\npredmetného stanoviska. K takým rozhodnutiam patria aj tie, ktoré sťažovateľ vo svojich\nsťažnostiach argumentačne použil (rozhodnutie z 24. septembra 2013 vo veci sp. zn.\n1 Sžp 6/2013 a rozhodnutie z 13. mája 2014 vo veci sp. zn. 1 Sžp 13/2013).\n33. Úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon je\nchrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska\nneospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi\nústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou\nvo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je\nzastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia\nzákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto\ninterpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5\nústavy (I. ÚS 13/01).\n34. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak\nnamietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného\npráva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi\noznačeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,\nale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo\nprocesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože\nuvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03,\nIV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05, III. ÚS 74/07).\n\n35.\n\nV\n\nsúvislosti\n\nso\n\nsťažovateľom\n\ndeklarovaným\n\nprejavom\n\nnespokojnosti\n\ns napadnutými rozhodnutiami najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom\nzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne\n\n17\n\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať\nočakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade\nso zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné\nkvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný\nsúd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie\nzákladných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).\nTaktiež podľa už mnohonásobne judikovaného názoru ústavného súdu práva podľa\nčl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôžu byť porušené iba tou\nskutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami\núčastníka konania. Teda z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné\nsúdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do\nprávomoci všeobecných súdov (m. m. I. ÚS 19/02) a taktiež nie je možné vnímať\npostavenie ústavného súdu ako orgánu, ktorého úlohou by bolo zjednocovať stanoviská\nnajvyššieho súdu (m. m. I. ÚS 199/07, II. ÚS 273/08, IV. ÚS 331/09, III. ÚS 197/2011), ako\naj rozhodovaciu prax všeobecných súdov (m. m. I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08,\nII. ÚS 152/2011).\n36. Ústavno-súdna korekcia rozhodovacej činnosti všeobecných súdov v prípade\nsťažovateľa by teda bola možná len v tých prípadoch, ak by konanie a rozhodnutie\nvšeobecného súdu priamo zasahovalo do práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy).\nK porušeniu ústavou garantovaného práva na súdnu ochranu, resp. analogického práva na\nspravodlivý proces podľa dohovoru by mohlo dôjsť rozhodnutím všeobecného súdu nielen\ntým, keby tento fakticky odňal možnosť komukoľvek domáhať sa alebo brániť svoje právo\nna všeobecnom súde (napr. II. ÚS 8/2001), ale aj tým, keby tento súd rozhodol arbitrárne,\nbez náležitého odôvodnenia svojho rozhodnutia (napr. I. ÚS 241/07), alebo vtedy, ak by sa\npri výklade a aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlil od znenia príslušných\nustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. III. ÚS 264/05). Ústavný súd\nnezistil žiadnu z týchto ani inú tu výslovne neuvedenú skutočnosť, ktorá by napadnuté\nrozhodnutia najvyššieho súdu robila ústavne neakceptovateľné, a teda vyžadujúce ústavnosúdnu korekciu z dôvodu zásahu do základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu, resp.\nspravodlivé súdne konanie. Pretože napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu nevykazujú\n\n18\n\nznaky svojvôle a sú dostatočne odôvodnené, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto\npostupy a hodnotenia najvyššieho súdu nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04)\na nevidí dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu.\n37. Ústavný súd s ohľadom na už uvedené konštatuje, že rozhodnutiami najvyššieho\nsúdu sp. zn. 8 Sžo 26/2014 z 18. júna 2015 a sp. zn. 7 Sžo 41/2014 z 11. júna 2015 nemohlo\ndôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 a 2 ústavy alebo práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako ani\njeho základného práva na ochranu životného prostredia podľa čl. 44 ods. 1 ústavy a práva\npodľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru.\n38. Na tomto mieste však ústavný súd musí opätovne podčiarknuť jeho postavenie\nnezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti oddeleného od sústavy všeobecného\nsúdnictva (čl. 124 ústavy). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd\na všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach\npatriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať\nvšeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha\nústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie\na aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy\n(I. ÚS 13/01).\nPodstata základného práva na súdnu ochranu i základného práva zaručeného čl. 46\nods. 2 ústavy v sťažovateľových prípadoch vyžadovala, aby súdy v správnom súdnictve\nzabezpečili nápravu eventuálneho nezákonného ukrátenia sťažovateľa na jeho právach či\nprávom chránených záujmoch. Ako však už bolo viackrát zdôraznené, relevantné okolnosti\nneumožňovali súdom takto vymedzený účel naplniť, pretože v čase ich rozhodovania už\nprípadné zásahy do sťažovateľových práv nepôsobili. Uplynula totiž doba, počas ktorej bolo\nmožné využiť administratívnymi rozhodnutiami zakotvené práva, priznanie a následný\nvýkon, ktorý sa sťažovateľ svojimi správnymi žalobami snažil odvrátiť. Berúc do úvahy\nzistené skutkové okolnosti prerokúvaných káuz, nejde o problém ústavnej relevancie.\nNamietané rozhodnutia najvyššieho súdu teda nevykazujú znaky svojvôle a sú dostatočne\nodôvodnené, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia\n\n19\n\nnahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť\ndo právnych názorov najvyššieho súdu.\n39. Ústavný súd tak vyhodnotil sťažovateľove námietky, na ktorých založil názor\no porušení svojich základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, ako nedôvodné,\na preto sťažnostné námietky v tejto časti považuje za zjavne neopodstatnené.\n40. Obdobný záver platí aj pre namietané porušenie práva na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy\nústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov\nvo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru\n(II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú\nodlišnosť (IV. ÚS 195/07). Ústavný súd neopomína z judikatúry ESĽP (napr. rozsudok\nzo 16. 6. 1971 vo veci Ringeisen c. Rakúsko, séria A, č. 13) limitovaný priestor pre\nuplatňovanie práva na spravodlivé súdne konanie v správnom súdnictve (pojem „občianske\npráva a záväzky“ a „trestné obvinenie“), no nepovažoval za potrebné sa touto otázkou\nbližšie zaoberať, keďže bez ohľadu na odpoveď by k záveru o porušení práva na\nspravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami\nnajvyššieho súdu nemohol dospieť.\n41. Rovnaký záver ako vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru je\npotrebné prijať aj vo vzťahu k namietanému porušeniu práva sťažovateľa zaručeného čl. 9\nods. 3 Aarhuského dohovoru. Jeho zakotvenie v medzinárodno-právnom dokumente totiž\nodkazuje na splnenie podmienok vyplývajúcich z vnútroštátneho práva. Tie sú\nv podmienkach Slovenskej republiky v správnom súdnictve dané práve už spomínaným\nprimárnym účelovým zameraním na ochranu subjektívnych práv žalobcu. Preto ak súd\nv správnom súdnictve nemohol pre nedostatok vplyvu preskúmavaných rozhodnutí orgánov\nverejnej správy na subjektívnu pozíciu sťažovateľa preskúmať ich zákonnosť, potom\nrešpektoval vnútroštátne podmienky uplatnenia práva zaručeného čl. 9 ods. 3 Aarhuského\ndohovoru, a tak nemohlo za žiadnych okolností dôjsť k jeho porušeniu.\n\n20\n\n42. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva na priaznivé životné\nprostredie podľa čl. 44 ods. 1 ústavy, ústavný súd predznamenáva, že nejde o základné\nprávo hmotnej povahy, ktorého sa možno domáhať len medziach zákonov, ktoré toto\nustanovenie ústavy vykonávajú (čl. 51 ods. 1 ústavy).\n43. Všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných\npráv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd\nsúčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom\nprípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym\norgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy.\nÚstavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery\nv rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je\nzákladným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných\nsúdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07,\nIII. ÚS 26/08). Keďže ústavný súd sťažnosti v častiach pre namietané porušenie základného\npráva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uzneseniami najvyššieho súdu odmietol z dôvodu zjavnej\nneopodstatnenosti, odmietnutie ďalších častí sťažností, ktorými sťažovateľ namietal\nporušenie základného práva podľa čl. 44 ods. 1 ústavy, je nevyhnutným dôsledkom\nvyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotno-právneho charakteru\na ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia. Aj v týchto častiach\nsú preto sťažnosti sťažovateľa zjavne neopodstatnené.\n44. Keďže boli sťažnosti ako celok odmietnuté z dôvodu ich zjavnej\nneopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), ústavný súd sa ďalšími návrhmi\nsťažovateľa nezaoberal.\n45. Nad rámec odôvodnenia tohto rozhodnutia ústavný súd považuje za potrebné\nuviesť, že sťažovateľ sa na neho opakovane obracia so skutkovo a právne takmer\nidentickými sťažnosťami, o ktorých už viackrát rozhodol, pričom formuloval k nim\njednoznačné právne závery (pozri m. m. IV. ÚS 467/2012, IV. ÚS 27/2011).\n\n21\n\nZ uvedeného vyplýva, že sťažovateľovi musí byť právny názor ústavného súdu na\nním namietané skutočnosti dostatočne známy. Vzhľadom na to vyvstáva otázka, aký\nvýznam a efektivitu má pre neho opakované podávanie sťažností ústavnému súdu\nv skutkovo a právne takmer identických veciach, keďže aj podľa judikatúry ESĽP nie je\nnevyhnutné ako predpoklad možnosti obrátiť sa na tento medzinárodný súdny orgán\nvyčerpať právny prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ sa tento javí\nz materiálneho hľadiska v obdobných prípadoch ako neefektívny.\n46. S poukazom na uvedené skutočnosti, prihliadajúc na zásadu efektivity\na procesnej hospodárnosti konania, ústavný súd dáva sťažovateľovi do pozornosti, že pokiaľ\nbude aj naďalej podávať takéto typovo identické sťažnosti, ku ktorým ústavný súd už zaujal\nprávne závery vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, ktorými tieto typovo identické\nsťažnosti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, ústavný súd môže využiť možnosť\nvyplývajúcu mu z ustanovenia § 25 ods. 2 poslednej vety zákona o ústavnom súde, v zmysle\nktorej nemusí svoje rozhodnutie o odmietnutí sťažnosti odôvodňovať.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 16. decembra 2015\n\n22", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "predbežná (prejudiciálna) otázka-konanie o prejudicálnej otázke SD EÚ", "správne súdnictvo-rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov", "občianske združenie", "príčinná súvislosť", "návrh-zjavne neopodstatnený", "Ústavný súd Slovenskej republiky-vzťah k všeobecným súdom", "konanie pred ústavným súdom-použitie ustanovení Občianskeho súdneho poriadku"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:6d10fd34-7ad8-49a6-855f-40fe2418b6ac", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 467/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 467/2012 z 18. 9. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-09-18", "citacie_n": 312, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6d10fd34-7ad8-49a6-855f-40fe2418b6ac"}, {"guid": "ussr:6e706d1d-00b1-40bd-888e-97a0be13c915", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 197/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 197/2011 z 3. 5. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-05-03", "citacie_n": 48, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6e706d1d-00b1-40bd-888e-97a0be13c915"}, {"guid": "ussr:b91f4f57-9544-44e0-b1fd-12907266364d", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 152/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 152/2011 z 13. 4. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-04-13", "citacie_n": 99, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b91f4f57-9544-44e0-b1fd-12907266364d"}, {"guid": "ussr:297b2bcf-05ec-4c19-adcc-43d141321f2a", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 27/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 27/2011 z 3. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-03", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:297b2bcf-05ec-4c19-adcc-43d141321f2a"}, {"guid": "ussr:d03a8d2d-6185-4045-b597-94b693185d7b", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 331/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 331/09 z 1. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-01", "citacie_n": 117, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d03a8d2d-6185-4045-b597-94b693185d7b"}, {"guid": "ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 241/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 241/07 z 18. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-18", "citacie_n": 3093, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6"}, {"guid": "ussr:8a5548a1-d22b-4097-a4ab-b57d4d499b30", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 273/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 273/08 z 25. 6. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-06-25", "citacie_n": 140, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8a5548a1-d22b-4097-a4ab-b57d4d499b30"}, {"guid": "ussr:30c1b457-b190-42e9-af01-34f2d01b0fe2", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 26/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 26/08 z 23. 1. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-01-23", "citacie_n": 494, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:30c1b457-b190-42e9-af01-34f2d01b0fe2"}, {"guid": "ussr:e143a4eb-9bb3-428b-9b2f-bd688d508716", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 18/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 18/08 z 17. 1. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-01-17", "citacie_n": 190, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e143a4eb-9bb3-428b-9b2f-bd688d508716"}, {"guid": "ussr:03951bb3-a7c6-4ccc-84d7-2c914963015a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 199/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 199/07 z 18. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-18", "citacie_n": 361, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:03951bb3-a7c6-4ccc-84d7-2c914963015a"}, {"guid": "ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 195/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 195/07 z 31. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-31", "citacie_n": 1812, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb"}, {"guid": "ussr:fb2657f8-33ae-4282-9e9c-e0547657e646", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 71/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/07 z 26. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-26", "citacie_n": 498, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb2657f8-33ae-4282-9e9c-e0547657e646"}, {"guid": "ussr:5d3eb571-6226-4e86-a99d-dc572461afd5", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 74/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 74/07 z 12. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-12", "citacie_n": 81, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5d3eb571-6226-4e86-a99d-dc572461afd5"}, {"guid": "ussr:75dd40d6-2fa6-4c18-b208-5653a0ec3b7d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 288/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 288/05 z 13. 12. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-12-13", "citacie_n": 1777, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:75dd40d6-2fa6-4c18-b208-5653a0ec3b7d"}, {"guid": "ussr:419fadee-c1cc-45f2-bdc5-c91847aca3a0", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/05 z 29. 9. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-09-29", "citacie_n": 1632, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:419fadee-c1cc-45f2-bdc5-c91847aca3a0"}, {"guid": "ussr:988268c0-64f0-4764-84d3-e5c8e6e5a3b0", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 162/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 162/05 z 1. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-01", "citacie_n": 904, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:988268c0-64f0-4764-84d3-e5c8e6e5a3b0"}, {"guid": "ussr:e728d97f-595e-412c-878c-042ec2d9bd82", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 50/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 50/05 z 23. 2. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-02-23", "citacie_n": 306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e728d97f-595e-412c-878c-042ec2d9bd82"}, {"guid": "ussr:332bb6dc-9ead-4da0-982f-ce72f4c389bf", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 20/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 20/05 z 26. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-26", "citacie_n": 1749, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:332bb6dc-9ead-4da0-982f-ce72f4c389bf"}, {"guid": "ussr:5ef19834-e37b-4d51-8c72-05f31057a0ea", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 1/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/05 z 5. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-05", "citacie_n": 2095, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5ef19834-e37b-4d51-8c72-05f31057a0ea"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 50/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/04 z 3. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-03", "citacie_n": 8434, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9"}, {"guid": "ussr:58c096c4-a5e6-425b-b9e4-fd2c8a14fd54", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 16/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 16/04 z 30. 1. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-01-30", "citacie_n": 1955, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:58c096c4-a5e6-425b-b9e4-fd2c8a14fd54"}, {"guid": "ussr:949d51e0-ca37-4c97-8ac1-25fdb46c7d19", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 56/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 56/03 z 12. 3. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-03-12", "citacie_n": 550, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:949d51e0-ca37-4c97-8ac1-25fdb46c7d19"}, {"guid": "ussr:af4ed880-fe69-49c4-893b-0ca14c0a1879", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 66/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 66/02 z 19. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-19", "citacie_n": 616, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:af4ed880-fe69-49c4-893b-0ca14c0a1879"}, {"guid": "ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 19/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 19/02 z 13. 3. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-03-13", "citacie_n": 3382, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "ussr:4ff44017-7b03-4f36-a715-9b791b5982b4", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/01 z 14. 3. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-03-14", "citacie_n": 768, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4ff44017-7b03-4f36-a715-9b791b5982b4"}, {"guid": "ussr:516ef6bd-ef7c-42ac-936a-fc1f813ee427", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.80.1999.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 80/99", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 80/99 z 18. 8. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-08-18", "citacie_n": 1187, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.80.1999.1"}, {"guid": "ussr:2115fe63-2931-418d-8fd9-44b09da4b2a4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 71/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/97 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 3317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:6c0fe0ab-33f2-4d6b-b3a6-4406d7e4d4cc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.113.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 113/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 113/2017 z 14. 2. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-02-14", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.113.2017.1"}]}