{"guid": "ussr:75195bcd-3838-4a1b-8da0-7acb2b8ee327", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.578.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 578/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 578/2016 z 21. 9. 2016", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 21. septembra 2016, sp. zn. I. ÚS 578/2016, ECLI:SK:USSR:2016:1.US.578.2016.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Marianna Mochnáčová", "sudca_id": 1077, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/marianna-mochnacova-1077", "datum_vydania": "2016-09-21", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-41.odsek-1", "nazov": "čl. 41 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-41.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-41"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-41.odsek-4", "nazov": "čl. 41 ods. 4 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-41.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-41"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-8.odsek-1", "nazov": "čl. 8 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-8.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-8"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 41 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 41 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 41 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 41 ods. 4", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 41 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 41 ods. 4", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-41", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-8", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/75195bcd-3838-4a1b-8da0-7acb2b8ee327", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.578.2016.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.578.2016.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.578.2016.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nI. ÚS 578/2016-42\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. septembra\n2016 predbežne prerokoval sťažnosť\n, zastúpeného\nadvokátom JUDr. Jánom Krnáčom, Advokátska kancelária Krnáč s. r. o., Horná 65A,\nBanská Bystrica, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 41 ods. 1 a 4\na čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici\nsp. zn. 17 CoP 5/2016 z 29. marca 2016 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\nodmieta.\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. júla 2016\ndoručená faxom a 20. júla 2016 písomne doplnená sťažnosť\n(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných\npráv podľa čl. 41 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)\n\na práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len\n„krajský súd“) sp. zn. 17 CoP 5/2016 z 29. marca 2016 (ďalej len „uznesenie krajského\nsúdu“).\n2. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:\n«... 08.11.2013 bol Okresným súdom Banská Bystrica... prijatý Návrh sťažovateľa...\nna nariadenie návratu jeho syna - maloletého do krajiny obvyklého pobytu...\n... lebo matka maloletého... 27.05.2013 premiestnila maloletého z miesta jeho\nobvyklého pobytu vo Veľkej Británii na Slovensko, kde ho neoprávnene zadržiava od\n03.06.2013 doposiaľ.\n... súd prvej inštancie vydal Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa\n27.10.2015, sp. zn.: 32P/373/2013 (ďalej ako „Uznesenie zo dňa 27.10.2015“)..., ktorým\nsúd prvej inštancie návrh zamietol.\n... Proti Uzneseniu zo dňa 27.10.2015 podal sťažovateľ... Odvolanie zo dňa\n16.12.2015...\n... O Odvolaní zo dňa 16.12.2015 rozhodol odvolací súd tak, že vydal Uznesenie\nKrajského súdu v Banskej Bystrice zo dňa 29.03.2016. sp. zn.: 17CoP/5/2016..., ktorým...\nUznesenie zo dňa 27.10.2015 potvrdil.\n... 24.05.2015 bol Radou pre práva dieťaťa... podaný Návrh na vstup Rady pre\npráva dieťaťa ako vedľajšieho účastníka do predmetného konania...\n... sťažovateľ v 1. Rade... vyjadril nesúhlas so vstupom Rady pre práva dieťaťa do\npredmetného konania...\n... 19.08.2015 súd prvej inštancie vydal Uznesenie... ktorým vstup vedľajšieho\núčastníka Radu pre práva dieťaťa do konania na stranu maloletého dieťaťa nepripustil.\n... Uznesenie zo dňa 19.08.2015 bolo doručené aj Rade pre práva dieťaťa, avšak\nnebolo jej doručené Predvolanie na pojednávanie na deň 27.10.2015.\n... Po vydaní Uznesenia zo dňa 19.08.2015 bolo matkou maloletého dieťaťa dňa\n03.09.2015 podané Odvolanie proti Uzneseniu zo dňa 19.08.2015...\n\n2\n\n... Na pojednávaní konanom dňa 27.10.2015 súd prvej inštancie doručil krátkou\ncestou... Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 22.10.2015, sp. zn.:\n16CoP/66/2015... ktorým bolo Uznesenie zo dňa 19.08.2015 potvrdené.\n... Na uvedenom pojednávaní konanom dňa 27.10.2015 sa nezúčastnila Rada pre\npráva dieťaťa, keďže jej Predvolanie na pojednávanie... nebolo ani doručené...\n... Pojednávanie nariadené na deň 27.10.2015 sa uskutočnilo aj napriek tomu, že\nexistovala procesná prekážka k vedeniu tohto pojednávania spočívajúca v absencii\npredvolania na pojednávanie pre Radu pre práva dieťaťa, resp. v absencii účasti Rady pre\npráva dieťaťa na predmetom pojednávaní, preto je možné právne relevantným spôsobom\nuviesť, že Rade pre práva dieťaťa sa odňala možnosť konať pred súdom. ...\n... Sťažovateľ v 1. rade si dovoľuje uviesť, že na horeuvedenú protiprávnosť\nupozornil Krajský súd v Banskej Bystrici už aj v Odvolaní sťažovateľ v 1. rade zo dňa\n16.12.2015 avšak Krajský súd v Banskej Bystrici sa s uvedeným vysporiadal nesprávne...\n... Okresný súd v Banskej Bystrici v predmetnej otázke postupoval a rozhodol\nnesprávne... a Krajský súd v Banskej Bystrici ako odvolací súd svojím rozhodnutím\n(Uznesenie zo dňa 29.03.2016) neodstránil vytýkanú nezákonnosť, čím porušil Ústavou\na Dohovorom chránené právo na spravodlivé súdne konanie...\n... Z odôvodnenia Uznesenia zo dňa 27.10.2015 okrem iného vyplýva, že súd prvej\ninštancie nenariadil návrat maloletého do krajiny obvyklého pobytu Veľkej Británie, keďže\nsúd prvej inštancie zistil zo Správy z pohovoru s malol. dieťaťom zo dňa 12.05.2015..., že\nmaloletý prejavil záujem žiť na Slovensku. Z odôvodnenia Uznesenia zo dňa 27.10.2015\nokrem iného vyplýva, že súd prvej inštancie nenariadil návrat maloletého do miesta jeho\nobvyklého pobytu vo Veľkej Británii, keďže súd prvej inštancie zobral do úvahy aj dobré\nhodnotenie maloletého školou...\n... Uvedené dokumenty, t. j. Správa z pohovoru s maloletým dieťaťom a Podrobná\ncharakteristika maloletého vypracovaná školou neboli pred pojednávaním konaným dňa\n27.10.2015 doručené právnemu zástupcovi sťažovateľa v 1. rade. ...\n... Keďže právnemu zástupcovi sťažovateľa v 1. rade neboli doručené tieto pre\nkonanie dôležité dokumenty, tak sa sťažovateľovi v 1. rade odňala možnosť konať pred\nsúdom.\n3\n\n... V odôvodnení Uznesenia zo dňa 27.10.2015 je okrem iného uvedené, že: „Súd pri\nsvojom rozhodovaní zobral do úvahy aj vyjadrenie maloletého, ktorý vzhľadom aj na\nhodnotenie školy, ktorou je považovaný za inteligentného. Šikovného žiaka dosahujúceho\nnajlepšie výsledky, schopný samostatne vyjadriť svoj názor, vôľu, ktorú mal súd preukázanú\njeho pohovorom vykonaným prostredníctvom psychológa príslušného referátu poradenskopsychologických služieb. Maloletý pri pohovore mal jasnú predstavu o tom, oko chce žiť,\nprejavil záujem, aby sám žil doma na Slovensku a otec sa na Slovensko presťahoval\na s otcom sa stretával. Súd nespochybňuje, že vyjadrená vôľa maloletého môže byť\novplyvnená, ale len tým, že sa už v súčasnosti zžil s prostredím u matky, ktoré považuje za\nsvoj domov. Súd v danej veci nepovažoval za potrebné vo veci nariadiť znalecké\ndokazovanie za účelom posúdenia zrelosti maloletého vyjadriť svoj názor, pretože mal\nzo správy z pohovoru s maloletým vykonaným prostredníctvom psychológa preukázaný\nspôsob, akým mu boli kladené otázky, ako na ne reagoval a v danej veci vzhľadom na zžitie\nsa maloletého takéto dokazovanie považoval už za nehospodárne a neúčelné a preto návrhu\nkolízneho opatrovníka, ku ktorému sa právny zástupca otca pripojil nevyhovel.“\n... S uvedeným konštatovaním súdu prvej inštancie sa sťažovateľ v 1. rade nemôže\nv žiadnom prípade stotožniť. Sťažovateľ v 1. rade poukazuje na posledné vety uvedené\nv Správe z pohovoru s maloletým dieťaťom, ktorý bol vypracovaný\n, psychologičkou Referátu poradensko-psychologických služieb: „... Posúdenie\naktuálneho vzťahu k otcovi a návratu maloletého do Veľkej Británie nie je možné\nprostredníctvom RPPS\n\n, nakoľko kontakt s otcom maloletého, vzhľadom na jeho\n\nmiesto pobytu sa nedá v krátkom časovom období, zrealizovať. Rozhovor s maloletým bol\nzameraný len na zistenie názoru maloletého k danej veci. Z uvedených dôvodov navrhujem\ndo konania prizvať znalca z odboru klinickej psychológie.“ Z uvedeného celkom\njednoznačne vyplýva, že samotný psychológ, ktorý vykonal pohovor s maloletým dieťaťom\nuviedol, že tento pohovor bol zameraný len na zistenie názoru maloletého, pričom\npsychológ, ktorý vykonal pohovor s maloletým sa v žiadnom prípade nevysporiadal, a ani\nsa vysporiadať nemohol s tým, či maloletý je dostatočne zrelý na to, aby mohol vyjadriť svoj\nnázor a stáť si za nim aj na ďalší deň, resp. o ďalšiu hodinu, preto psychológ, ktorý vykonal\npohovor s maloletým, sám navrhol priznať znalca z odboru klinickej psychológie.\n4\n\n... Na základe uvedeného možno uviesť, že súd prvej inštancie si zo Správy\nz pohovoru s maloletým „zobral len to, čo sa mu hodilo.“ To znamená, že súd prvej\ninštancie zobral do úvahy časť Správy z pohovoru s maloletým, avšak inú časť tohto\ndokumentu (návrh na prizvanie znalca) nezobral do úvahy.\n... Otec maloletého poukazuje taktiež na vyjadrenie kolíznej opatrovníčky ÚPSVaR\nktorá na pojednávaní konanom dňa 27.10.2015 uviedla:\n„... vzhľadom k tomu, že maloletý sa pri pohovore s psychológom vyjadril pozitívne na\nadresu matky, ale aj pozitívne na adresu otca, máme zato, tak ako uviedol psychológ\nvo svojej správe, že je potrebné do toho konania prizvať ďalšieho odborníka a to klinického\npsychológa, ktorý by posúdil stupeň zrelosti dieťaťa, ktorý by posúdil, či toho vyjadrenie\ndieťaťa naozaj jeho samostatným vyjadrením a či nie je ovplyvnené prostredím a osobami,\nv ktorom sa aktuálne zdržiava. ...“ Z uvedeného vyjadrenia opäť vyplýva, že maloletý sa\nsíce vyjadril pozitívne k svoju žitiu na Slovensku (taktiež sa vyjadril pozitívne k osobe otca),\navšak aj kolízna opatrovníčka navrhla prizvať do konania znalca, ktorý by posúdil aj stupeň\nzrelosti maloletého dieťaťa vo vzťahu k jeho vyjadreniam.\n... Sťažovateľ v 1. rade poukazuje aj na skutočnosť, že aj jeho právny zástupca sa na\npojednávaní konanom dňa 27.10.2015 pripojil k návrhu na doplnenie dokazovania, ktorý\nspočíva v prizvaní znalca z odboru klinickej psychológie. ...\n... S ohľadom na uvedené skutočnosti je možné uviesť, že konajúce súdy nevykonali\ndôkaz, ktorého vykonanie je nesmierne dôležité pre spravodlivé rozhodnutie vo veci. ...\n... Je potrebné opätovne konštatovať, že takmer celá argumentácia súdov uvedená\nv jednak odôvodnení Uznesenia zo dňa 27.10.2015, resp. Uznesenia zo dňa 29.03.2016 sa\nzakladá na skutočnosti, že maloletý sa zžil na Slovensku, preto súdy nenariadili jeho návrat\ndo miesta jeho obvyklého pobytu vo Veľkej Británii. Súdy vydedukovali zžitie maloletého na\nSlovensku najmä z jeho vyjadrení uvedených v Správe z pohovoru s maloletým dieťaťom,\npričom súdy dospeli na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,\nkeďže v žiadnom prípade nebolo preukázané zžite maloletého na Slovensku, pretože\nvyjadrenia maloletého by mali byť preskúmané znalcom z príslušného odboru, pričom až po\nvypracovaní znaleckého posudku možno tvrdenie, že maloletý sa zžil s prostredím na\nSlovensku podporiť vyjadrením maloletého.\n5\n\n... Súdy dospeli aj k ďalším nesprávnym skutkovým zisteniam, keď súd prvého stupňa\nv Uznesení zo dňa 29.10.2015 uviedol: „... súčasné vytrhnutie maloletého z domácnosti\nmatky, ktorú označuje za svoj domov, záujmovej činnosti - futbalu, v ktorom dosahuje veľmi\ndobré výsledky, školy, lekárskej starostlivosti, jazykovej bariéry bez toho, aby otec mal\nzabezpečené rovnaké a rovnocenné podmienky pre kontinuálny prechod maloletého, za\ndaného stavu už považuje za dôvod vystavenia maloletého psychickej ujme.“\n... Otec maloletého dieťaťa sa v žiadnom prípade nestotožňuje s citovanou\nkonštatáciou súdu, keďže sťažovateľ v 1. rade počas celého dlhotrvajúceho súdneho\nkonania preukázal, že zabezpečí kontinuálny prechod maloletého z krajiny, v ktorej je\nneoprávnene zadržiavaný do krajiny jeho obvyklého pobytu.\n... Sťažovateľ v 1. rade počas súdneho konania preukázal, že maloletý má vo Veľkej\nBritánii v prípade návratu zabezpečené ubytovanie, školskú dochádzku, mimoškolské\naktivity, starostlivosť, lásku a pokojné prostredie (podrobnejšie uvedené ďalej v texte tejto\nsťažnosti).\n... Skutkové zistenie súdov, ktoré sa zakladajú na vyjadrení 8-ročného dieťaťa, že\nchce zostať so svojou matkou a opomenutie všetkých záruk poskytnutých sťažovateľom\nv 1. rade vo Veľkej Británii, ktoré odôvodňuje nenavrátenie maloletého do krajiny jeho\nobvyklého pobytu, možno jednoznačne definovať ako nesprávne. ...\n... Tak ako súd prvej inštancie, tak aj odvolací súd nesprávne interpretovali skutkový\nstav, keďže sťažovateľ v 1. rade preukázal zabezpečenie primeraných opatrení na\nzabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho návrate. ...\n... Citované tvrdenie si súd prvej inštancie vzal za svoje tým spôsobom, že\nodôvodnenie Uznesenia zo dňa 27.10.2015 „sa nesie v tom duchu“, že maloletý sa už zžil\ns prostredím u matky na Slovensku, keďže sa na Slovensku zdržiava už pomerene dlhú dobu,\na preto súd prvej inštancie nenariadil jeho návrat do miesta jeho obvyklého pobytu\nvo Veľkej Británii, avšak sťažovateľ sa nestotožňuje s tým, aby bolo citované tvrdenie\naplikované na prejednávané konanie, keďže na jedná o nesprávne právne posúdenie,\npretože na toto konanie je potrebné nazerať v širšom kontexte a závery uvedené v citovanom\ntvrdení taktiež nemožno aplikovať automaticky a mechanicky na každé konanie v tom\nzmysle, že maloletý sa už dlhšiu dobu nachádza v krajine, v ktorej je neoprávnene\n6\n\nzadržiavaný, a preto je potrebné maloletého v tejto krajine ponechať, pretože je potrebné\nvždy starostlivosti posúdiť celú situáciu a zobrať do úvahy relevantné ustanovenia právnych\npredpisov. ...\n... Zo všetkých uvedených informácii vyplýva, že\n- maloletý je od 03.06.2013 neoprávnene zadržiavaný na Slovensku, t. j. vyše 3rokov.\n- sťažovateľ v 1. rade podal Návrh na nariadenie návratu dňa 08.11.2013, t. j. pred\nvyše 2,5 rokmi.\n- Prvé rozhodnutia súdu prvej inštancie (Uznesenie zo dňa 07.04.2014 a Uznesenie\nzo dňa 14.04.2014) boli vydané po takmer 5 mesiacoch od podania Návrhu na nariadenie\nnávratu\n- Prvé rozhodnutia súdu prvej inštancie (Uznesenie zo dňa 07.04.2014 a Uznesenie\nzo dňa 14.04.2014) sa doručovali právnemu zástupcovi matky maloletého dieťaťa približne\n120 dní, t. j. 4 mesiace.\n- Krajský súd v Banskej Bystrici rozhodoval o Odvolaní matky maloletého zo dňa\n26.08.2014 približne 210 dní, t. j. 6 mesiacov.\n- po tom, čo odvolací súd rozhodol o Odvolaní zo dňa 26.08.2014 prostredníctvom\nUznesenia zo dňa 30.03.2015 (zrušenie Prvých rozhodnutí súdu prvej inštancie), tak súd\nprvej inštancie o veci zase rozhodoval vo veci takmer 7 mesiacov (Uznesenie zo dňa\n27.10.2015)\n- o Odvolaní sťažovateľa v 1. rade zo dňa 16.12.2015 proti Uzneseniu zo dňa\n27.10.2015 rozhodoval odvolací súd približne 5 mesiacov (Uznesenie zo dňa 29.03.2016).\nUvedený výpočet sťažovateľ uvádza z dôvodu, že súdy (súd prvej inštancie, ale aj\nodvolací súd) v odôvodneniach svojich rozhodnutí viackrát uvádzajú, že maloletý je už\npomerne dlhú dobu na Slovensku, a preto sa zžil s prostredím na Slovensku, resp. so svojim\nokolím. Či je toto tvrdenie pravdivé je otázne, avšak v prvom rade je potrebné položiť si\notázku, či má sťažovateľ v 1. rade byť „potrestaný“ tým, že jeho syn sa nenavráti do Veľkej\nBritánie k nemu kvôli tomu, že maloletý je už vyše 3 rokov neoprávnene zadržiavaný na\nSlovensku? Veď práve sťažovateľ v 1. rade (zrejme ako jediný) reaguje promptne a rýchlo.\nSťažovateľ v 1. rade predsa nemôže byť „potrestaný“ nenavrátením jeho syna kvôli tomu,\n\n7\n\nže matka maloletého dieťaťa, resp. jej právny zástupca umelo predlžovali súdne konanie\na kvôli tomu, že súdy vec neprejednali v lehote určenej Haagskym dohovorom.\n... V prípade, že dlhodobé (viac ako 2 roky trvajúce súdne konanie) má byť na ujmu\nsťažovateľa v 1. rade v tom, že návrat maloletého dieťaťa do miesta jeho obvyklého pobytu\nsa nenariadi len preto, že počas dlhotrvajúceho súdneho konania sa maloletý už zžil\ns prostredím, v ktorom je neoprávnene zadržiavaný aj s ľuďmi, ktorí ho neoprávnene\nzadržiavajú, tak sa jedná o hrubé porušenie najvyššieho zákona Slovenskej republiky, a to\nÚstavy SR, keďže práve v Ústave SR je uvedené, že Slovenská republika uznáva a dodržiava\nvšeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná,\na svoje ďalšie medzinárodné záväzky, pričom Slovenská republika je viazaná aj Haagskym\ndohovorom, v ktorom je viackrát uvedené a zvýraznené, že justičné orgány by mali\nzabezpečiť čo najrýchlejšie skončenie veci s tým, že cieľom Haagskeho dohovoru je návrat\nmaloletého dieťaťa z krajiny, v ktorej je neoprávnene zadržiavaný, do miesta jeho\nobvyklého pobytu. V prípade, že konajúce súdy nebudú brať do úvahy ciele, zásady a\nprincípy uvedené v Haagskom dohovore, tak sa jedná o hrubé porušenie Ústavy SR a\nmedzinárodných zmlúv a záväzkov, ktorými je Slovenská republika viazaná. Súdy by mali\nbrať do úvahy, že nikto nesmie ťažiť zo svojho protiprávneho konania, pričom\n„odobrovanie“ umelého predlžovania konania by bolo v rozpore so zásadou spravodlivosti.\n... Súdy v odôvodnení svojich rozhodnutí nenariadili návrat maloletého do miesta\njeho obvyklého pobytu vo Veľkej Británii z viacerých dôvodov, a to, že\n- maloletý nesúhlasí s návratom do krajiny obvyklého pobytu a s ohľadom na vek\na rozumovú vyspelosť maloletého treba zohľadniť jeho názor;\n- maloletý sa už zžil s novým prostredím na Slovensku;\n- návrat maloletého do krajiny obvyklého pobytu by mu mohol spôsobiť ujmu.\n... Sťažovateľ považuje za potrebné uviesť, že opakované nedodržiavanie lehôt\nkonajúcimi súdmi, prispela k neúmernému predlžovaniu súdneho konania, ktoré by sa\npodľa Haagskeho dohovoru malo ukončiť do 6 týždňov od začatia konanie, pričom\nv posudzovanom prípade sa konanie začalo dňa 08.11.2013 a skončilo právoplatnosťou\nUznesenia zo dňa 29.03.2016, ktoré z dôvodov nemožnosti doručenia právnemu zástupcovi\n\n8\n\nmatky maloletého aj v tomto prípade nadobudlo právoplatnosť dňa 19.05.2016, to je takmer\npo dvoch mesiacoch od jeho vydania.\n... Sťažovateľ považuje za potrebné uviesť aký dlhodobý proces sprevádzal doručenie\nPrvých rozhodnutí súdu prvej inštancie právnemu zástupcovi matky, ktorý dlhodobý proces\ndoručovania celkom zbytočne a zjavne účelovo natiahol celé toto súdne konanie.\n... Právny zástupca sťažovateľa v 1. rade prevzal Prvé rozhodnutia súdu prvej\ninštancie dňa 22.04.2014. Napriek skutočnosti, že súd prvej inštancie doručoval Prvé\nrozhodnutia súdu prvej inštancie v rovnakom čase aj právnemu zástupcovi matky\nmaloletého dieťaťa, tento ho prevzal až dňa 18.08.2014, napriek tomu súd prvej inštancie\nvoči takémuto flagrantnému porušovaniu procesných postupov zo strany jedného\nz účastníkov konania žiadnym spôsobom nezakročil a svojou pasivitou sa sám pričinil\nk porušenie základných ústavných práv sťažovateľa.\n... Následne protiprávny stav pretrvával aj na odvolacom súde, ktorý vo veci nekonal\nďalšieho pol roka a po vrátení veci odvolacím súdom naďalej dochádzalo k porušovaniu\nzákladných práv sťažovateľa, keď k meritórnemu rozhodnutiu veci došlo až dňa 29.03.2016,\nvydaním nezákonného rozhodnutia, to je Uznesenia zo dňa 29.03.2016, spochybňovaného\ntouto sťažnosťou. ...\n... S poukazom na popísané právne významné skutočnosti má sťažovateľ za to, že\nneodôvodnene dlhotrvajúcim postupom a rozhodovaním konajúcich súdov, ktorých\nvýsledkom bolo vydanie nesprávnych, nezákonných a protiústavných rozhodnutí Uznesenia zo dňa 27.10.2015, resp. Uznesenie zo dňa 29.03.2016. došlo k porušeniu práva\nsťažovateľa v. 1. rade na rodičovstvo a na rodinu, porušeniu práva sťažovateľa v 2. rade na\nrodinu.»\n3. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:\n„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu chránené podľa čl. 46 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením Krajského súdu\nv Banskej Bystrici zo dňa 29.03.2016, sp. zn. 17CoP/5/2016 porušené boli.\n\n9\n\n2. Základné právo sťažovateľa na rodičovstvo a rodinu chránené podľa čl. 41 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na starostlivosť a výchovu podľa čl. 41\nods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a taktiež právo na rešpektovanie rodinného života podľa\nčl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením Krajského\nsúdu v Banskej Bystrici zo dňa 29.03.2016, sp. zn. 17CoP/5/2016 porušené boli.\n3. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 29.03.2016, sp. zn.:\n17CoP/5/2016 zrušuje a vec vracia Krajského súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.\n4. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania\nv sume 363,79 Eur...“\nII.\n4. V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n5. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)\npredpisov každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.\n6. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody\nuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.\nPodľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd\nprávomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo\nnávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže\n\n10\n\nústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.\nÚstavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\n7. Podľa čl. 41 ods. 1 ústavy manželstvo, rodičovstvo a rodina sú pod ochranou\nzákona. Zaručuje sa osobitná ochrana detí a mladistvých.\n8. Podľa čl. 41 ods. 4 ústavy starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov;\ndeti majú právo na rodičovskú výchovu. Práva rodičov možno obmedziť a maloleté deti\nmožno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu a na základe zákona.\n9. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n10. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...\n11. Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie súkromného\na rodinného života, obydlia a korešpondencie.\n12. Sťažovateľ namieta porušenie základných práv podľa čl. 41 ods. 1 a 4 a čl. 46\nods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu.\nKrajský súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica\n(ďalej len „okresný súd“) č. k. 32 P 373/2013-649 z 27. októbra 2015 (ďalej len „uznesenie\nokresného súdu“), ktorým bol zamietnutý návrh sťažovateľa na nariadenie návratu jeho\nmaloletého syna do krajiny obvyklého pobytu Spojeného kráľovstva Veľkej Británie\na Severného Írska. K porušeniu označených práv malo tým, že okresný súd pojednával\nv neprítomnosti vedľajšieho účastníka – Rady pre práva dieťaťa, čím jej odňal možnosť\nkonať pred súdom, okresný súd nedoručil sťažovateľovi charakteristiku maloletého\nzo základnej školy a vyjadrenie maloletého vykonané prostredníctvom psychológa referátu\n11\n\nporadensko-psychologických služieb, čím odňal sťažovateľovi konať pred súdom, okresný\nsúd nevykonal dôkaz, ktorý navrhol sťažovateľ, a to znalecký posudok z odboru klinickej\npsychológie, ktorým malo byť zistené, či je maloletý dostatočne zrelý na vyjadrenie svojho\nnázoru, a tiež nedostatočným zistením skutkového stavu a nesprávnym právnym posúdením\nveci.\n13. K námietke sťažovateľa, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom\nnedoručením relevantných listinných dôkazov, ústavný súd uvádza, že právomoc ústavného\nsúdu rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú\nporušenie svojich základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu\nsubsidiarity (čl. 127 ods. 1 ústavy). Zo subsidiarity právomoci ústavného súdu vyplýva, že\nak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľka sa môže\ndomôcť ochrany svojho základného práva alebo slobody využitím jej dostupných a aj\núčinných právnych prostriedkov pred iným orgánom verejnej moci, odmietne takúto\nsťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na prerokovanie (mutatis mutandis napr.\nI. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). V konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda prislúcha\nústavnému súdu právomoc zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo\nslobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu\n(mutatis mutandis I. ÚS 78/99). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd\nsťažovateľa je okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická\nosoba k dispozícii vo vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa\nnamieta a ktorý jej umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného\npráva alebo slobody (I. ÚS 36/96).\n14. Podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom v čase\nrozhodovania (ďalej len „OSP“) dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu\nodvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred\nsúdom.\n\n12\n\n15. V danom prípade bol sťažovateľ oprávnený napadnúť uznesenie krajského súdu\ndovolaním, v ktorom mal možnosť namietať odňatie možnosti konať pred súdom. Z toho\nvyplýva, že sťažovateľ mal k dispozícii účinný právny prostriedok na ochranu svojich práv,\no ktorom bol oprávnený rozhodnúť Najvyšší súd Slovenskej republiky, čo vylučuje\nprávomoc ústavného súdu.\n16. Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol\nsťažnosť sťažovateľa v tejto časti z dôvodu nedostatku svojej právomoci.\nK namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1\nústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\n17. Ústavný súd poznamenáva, že prípadné porušenie práva na súdnu ochranu podľa\nčl. 46 ods. 1 ústavy a jemu porovnateľného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru je potrebné vzhľadom na ich obdobný charakter posudzovať spoločne\na niet medzi nimi zásadných odlišností.\n18. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na obdobne aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva\nv tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu\nzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého\nporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy\no základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51\nústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého\nna to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať\nzáklad v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných\nzmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý\npredpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal\nústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne\nsúladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.\n13\n\n19. Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie svojich práv tým, že okresný súd konal\nv neprítomnosti vedľajšieho účastníka – Rady pre práva dieťaťa, ústavný súd konštatuje, že\nuž zo samotného tvrdenia sťažovateľa, že Rade pre práva dieťaťa týmto konaním\nvšeobecného súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom, je zrejmé, že malo ísť\no porušenie práv vedľajšieho účastníka, a nie práv sťažovateľa, čo vylučuje akúkoľvek\nmožnosť, aby takýmto postupom okresného súdu, resp. krajského súdu bolo zasiahnuté do\noznačených práv sťažovateľa. Ústavný súd zároveň považuje za potrebné uviesť, že sám\nsťažovateľ so vstupom Rady pre práva dieťaťa do konania nesúhlasil, a ústavnému súdu tak\nnie je zrejmé, akým spôsobom mohlo byť porušené právo sťažovateľa, ak do konania nebol\npripustený vedľajší účastník, so vstupom ktorého sťažovateľ nesúhlasil.\n20. Vo vzťahu k námietkam sťažovateľa, že nebol vykonaný dôkaz, ktorý navrhol\nsťažovateľ, a to znalecký posudok z odboru klinickej psychológie, ktorým malo byť zistené,\nči je maloletý dostatočne zrelý na vyjadrenie svojho názoru, a tiež nedostatočným zistením\nskutkového stavu a nesprávnym právnym posúdením veci ústavný súd upriamuje pozornosť\nna túto relevantnú časť odôvodnenia uznesenia okresného súdu:\n„Podľa čl. 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Slovenská republika uznáva\na dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je\nviazaná a svoje ďalšie medzinárodnoprávne záväzky.\nPodľa čl. 1 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí\nprijatého v Haagu dna 25. 10. 1980, publikovaného v oznámení Ministerstva zahraničných\nvecí Slovenskej republiky pod číslom 119/2001 Z. z. cieľom dohovoru je:\na) zabezpečiť okamžitý návrat detí, ktoré boli neoprávnene premiestnené do\nniektorého zmluvného štátu alebo sú v ňom zadržiavané; a\nb) zabezpečiť, aby opatrovnícke práva a práva styku podľa právneho poriadku\njedného zmluvného štátu boli účinne dodržiavané v ostatných zmluvných štátoch.\nPodľa čl. 3 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí,\npremiestnenie alebo zadržanie dieťaťa sa považuje za neoprávnené, ak:\n\n14\n\na) je porušením opatrovníckeho práva, ktoré nadobudla osoba, inštitúcia alebo iná\nprávnická osoba, buď spoločne alebo samostatne, podľa právneho poriadku štátu, na území\nktorého malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním;\na\nb) v čase premiestnenia alebo zadržania bolo toto právo aj skutočne vykonávané,\nbuď spoločne alebo samostatne, alebo by bolo vykonávané, ak by nedošlo k premiestneniu\nči zadržaniu. Opatrovnícke právo uvedené v písm. a) možno nadobudnúť najmä zo zákona\nalebo na základe rozhodnutia súdu alebo správneho organu alebo na základe dohody\nplatnej podľa právneho poriadku tohto štátu.\nPodľa čl. 12 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí,\nak bolo dieťa neoprávnene premiestnené alebo zadržané v zmysle čl. 3 v deň začatia\nkonania pred justičným alebo správnym orgánom zmluvného štátu, v ktorom sa dieťa\nnachádza, neuplynula odo dňa neoprávneného premiestnenia alebo zadržania lehota\njedného roka, nariadi príslušný orgán bez ďalšieho návrat dieťaťa. Justičný alebo správny\norgán nariadi návrat dieťaťa, aj keď konanie začalo po uplynutí lehoty jedného roka\nuvedenej v predchádzajúcom odseku, pokiaľ sa nezistí, že dieťa sa už vžilo s novým\nprostredím. Ak justičný alebo správny orgán dožiadaného štátu má dôvod domnievať sa, že\ndieťa bolo premiestnené na územie iného štátu, môže zastaviť konanie alebo zamietnuť\nžiadosť o návrat dieťaťa.\nPodľa čl. 13 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí,\nbez ohľadu na ustanovenie predchádzajúceho článku, justičný alebo správny orgán\ndožiadaného štátu nemusí nariadiť návrat dieťaťa, ak osoba, inštitúcia alebo iná právnická\nosoba, ktorá nesúhlasí s jeho vrátením, preukáže, že:\na) osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá mala dieťa v osobnej\nstarostlivosti, v čase premiestnenia alebo zadržania opatrovnícke právo skutočne\nnevykonávala, alebo že súhlasila, či následne sa zmierila s premiestnením alebo zadržaním;\nalebo\nb) existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej\nujme alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie.\n\n15\n\nPodľa Nariadenia Rady (ES) číslo 2201/2003 zo dňa 27. 11. 2003 o súdnej\nprávomoci a uznávaní a výkone rozsudku v manželských veciach a vo veciach rodičovských\npráv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) číslo 1347/2000 čl. 11 ods. 4 súd\nnemôže odmietnuť vrátiť dieťa podľa čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru z roku 1980,\nak sa preukáže, že sa vykonali primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany dieťaťa po\njeho vrátení.\nCieľom Haagskeho dohovoru je obnoviť status quo spôsobený medzinárodným\núnosom. Pod pojmom medzinárodný únos dieťaťa v zmysle vyššie citovaného Haagskeho\ndohovoru sa rozumie neoprávnené premiestnené alebo zadržiavanie dieťaťa jedným\nz rodičom do jednej krajiny, než je krajina jeho obvyklého pobytu, čím dochádza\nk protiprávnemu konaniu a porušeniu práv druhého rodiča. V zmysle preambuly Haagskeho\ndohovoru medzinárodný únos detí má 2 prvky a to prvok nezákonnosti, ktorý sa prejavuje\nporušením práv druhého rodiča a medzinárodný prvok, ktorým sa rozumie únos dieťaťa do\ninej krajiny. Prvostupňový súd aj po zrušení veci odvolacím súdom, doplneným\ndokazovaním mal preukázané, že 1/ obvyklým pobytom maloletého v čase jeho\npremiestnenia bola Veľká Británia, 2/ otec bol jeden z nositeľov rodičovskej zodpovednosti\n(rodičovských práv a povinností) a preto matka ako jeden z nositeľov rodičovskej\nzodpovednosti nemohla rozhodnúť o mieste pobytu maloletého bez súhlasu otca ako\ndruhého nositeľa rodičovskej zodpovednosti, 3/ matka maloletého zadržiava na území\nSlovenskej republiky bez súhlasu otca a to či už písomného, ústneho, konkludentného, čím\nvo veci maloletého došlo k medzinárodnému únosu.\nNajvyšší súd SR, aj Ústavný súd SR vo svojich rozhodnutiach opakovane\nzdôrazňovali, že aj v prípade neoprávneného premiestnenia alebo zadržiavania dieťaťa je\npotrebné v maximálnej miere chrániť práva a oprávnené záujmy maloletého dieťaťa\na dôsledne skúmať, či nie sú naplnené podmienky ustanovené v čl. 13 Haagskeho dohovoru\npre odmietnutie nariadenia návratu maloletého dieťaťa. Pri rozhodovaní o návrate detí do\niného zmluvného štátu Haagskeho dohovoru musia súdy vychádzať z čo naj\nstarostlivejšieho zistenia skutkového stavu. Dôvody, ktoré by mohli eliminovať návrat\ndieťaťa do miesta bydliska v inom členskom štáte musia byť zistené a objasnené natoľko\ndostatočne, aby čo najúplnejšie boli ozrejmené všetky okolnosti, z ktorých by bolo možné\n16\n\nusudzovať na skutočný postoj rodiča v zahraničí k súčasnému pobytu dieťaťa. Ak je\núčastníkom konania maloleté dieťa, je povinnosťou súdu zisťovať jeho názor, keď je s\nohľadom na vek a rozumovú vyspelosť schopné samostatne ho vyjadriť (napr. rozhodnutie\nNajvyššieho súdu SR spis. zn. 2M Cdo 23/2008 z 30. 06. 2009, 7Cdo 81/2011 z 12. 12.\n2011, 4Cdo 344/2014 z 23. 10. 2014, 4Cdo 40/2012, nález Ústavného súdu SR z 13. 12.\n2011 spis. zn. III.ÚS 454/2011). Ústavný súd SR v náleze z 23. 05. 2014 spis. zn. IV.ÚS\n100/2014 s poukazom na ostatou judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva uviedol, že\nsa v judikatúre ESĽP vo veciach rodičovských únosov detí čoraz častejšie prejavuje názor,\nže návrat dieťaťa nemá byť v prípadoch, keď je Haagsky dohovor aplikovaný, nariadený\nautomaticky alebo mechanicky a najlepší záujem dieťaťa musí byť posudzovaný v každom\njednotlivom prípade a závisí od škály individuálnych okolností, konkrétne od veku a stupňa\nvyspelosti, prítomnosti alebo absencie rodičov, okolia a skúseností. Z procesného hľadiska\nmá národný orgán vykonať na základe úplného preskúmania celkovej rodinnej situácie\na faktorov materiálnej, ekonomickej, zdravotnej, psychologickej a podobnej povahy\n(rozsudok ESĽP č. 41615/07, Neulinger a Shuruk vs Švajčiarsko zo dňa 06. 07. 2010).\nÚstavný súd zdôrazňuje, že ESĽP vyžaduje preskúmanie najlepšieho záujmu dieťaťa\nv širšom kontexte ako len vo vzťahu k posúdeniu, či nie sú dané okolnosti podľa čl. 13, resp.\npodľa čl. 20 Haagskeho dohovoru, teda výnimky z povinnosti nariadiť návrat. Vnútroštátne\nsúdy sú povinné náležite preskúmať celú rodinnú situáciu, vrátane tvrdení o vážnej ujme,\nktorá by dieťaťu v prípade návratu mala hroziť a toto preskúmanie musia vnútroštátne súdy\naj náležite odôvodniť vo svojich rozhodnutiach. Riziko vzniku vážnej psychickej ujmy je\npriamo spojené s najlepším záujmom dieťaťa a preto toto tvrdenie musí byť preskúmané\nvo svetle čl. 13, písm. b/ Haagskeho dohovoru. Tiež v zmysle platnej judikatúry ESĽP je\nnutné vziať do úvahy najlepší záujem maloletého v súčasnej dobe (t. j. v čase rozhodovania\nsúdu) skôr, než v čase únosu alebo doby považovaného návratu.\nV danej veci súd zistil, že manželstvo rodičov maloletého bolo dňa 15. 12. 2011\nrozvedené. Rodičia maloletého do augusta 2012 aj po rozvode zotrvali v spoločnej\ndomácnosti, ktorú následne so súhlasom otca matka spolu s maloletým opustila\na presťahovala sa do mesta\n\n. Odvtedy matka zabezpečovala starostlivosť\n\no maloletého, otec sa s maloletým stretával, podieľal sa na výžive maloletého v zmysle\n17\n\ndohody rodičov. Matka dňa 02. 06. 2015 sa po prázdninách nevrátila na územie Veľkej\nBritánie, spolu s maloletým zotrvala na území SR, kde sa stala vlastníčkou 3-izbového bytu,\nv ktorom s maloletým dlhodobo nepretržite býva. Maloletý v tejto domácností má svoju\nvlastnú izbu, ktorá je kompletne zariadená. Matka maloletého je zamestnaná ako\nstredoškolská učiteľka. Maloletý v septembri 2014 nastúpil do 1. ročníka ZŠ. V súčasnosti je\nmaloletý žiakom 2. ročníka ZŠ, má 8 rokov. Školou je hodnotený ako jeden z najlepších\nžiakov, ktorý je veľmi šikovný, inteligentný. V školskom kolektíve je obľúbený, spolužiakom\nnápomocný, maloletý od nástupu do školy je členom futbalového oddielu, v súčasnosti\ns názvom ŠE\n\n, s ktorým dosahuje veľmi dobré, tak individuálne ako aj kolektívne\n\nvýsledky, má množstvo ocenení. S maloletým bol vykonaný prostredníctvom psychológa\nreferátu poradensko-psychologických služieb pohovor, pri ktorom vyjadril vôľu zotrvať\ndoma v\n\nSúčasnú domácnosť považuje maloletý za svoj domov. Tiež pri pohovore\n\nspontánne rozprával o svojej záujmovej činnosti, krúžku, rozprávkach, ktoré rád pozerá.\nVyjadril vôľu, aby otec sa presťahoval na Slovensko. Z pohovoru s maloletým vyplynulo, že\nje naviazaný na matku, k otcovi však prechováva taktiež pozitívny vzťah, chce sa sním\nstretávať. Maloletému je na území SR zabezpečovaná zdravotná starostlivosť. Podľa\nvyjadrenia matky je maloletý v súčasnosti zdravý, nenavštevuje žiadnu špecializovanú\nambulanciu. Matka maloletému zabezpečuje plnohodnotnú starostlivosť. Otec je\ns maloletým v kontakte a to telefonickom, skypovom a taktiež osobnom v roku 2005 2-krát\nstrávil s maloletým dovolenku, maloletý otca neodmieta. Otec maloletého býva na základe\nzmluvy o nájme zariadeného obytného domu v rodinnom dome spolu s ďalšími dvomi\nosobami, s ktorými spoločne uzatváral predmetnú nájomnú zmluvu. Zo zmluvy však\nnevyplýva možnosť bývania maloletého v domácnosti otca. Otec vo vzťahu k svojmu bývaniu\nuvádzal, že ide o domácnosť, v ktorej maloletý zhruba do 4 rokov svojho veku žil.\nZ vyjadrenia právneho zástupcu otca na poslednom pojednávaní vyplynulo, že otec sa len\nústne informoval na možnosť prijatia maloletého v škole v blízkosti jeho bydliska.\nZ vyjadrenia PZ otca nevyplynulo, že by otec maloletému okrem návštevy družiny, ranného\nškolského klubu, zabezpečil záujmovú činnosť, napr. návštevu futbalového krúžku, ktorý\nv súčasnosti maloletý na Slovensku navštevuje a dosahuje v ňom dobré výsledky. Otec\npracuje ako čašník v reštaurácii, podľa ním predloženého dokladu má zamestnávateľom\n18\n\numožnenú flexibilnú pracovnú dobu. Otcom predložený doklad o možnosti mať dohodnutý\nflexibilný pracovný čas spochybnila, uviedla, že ide o neoficiálne potvrdenie. V tejto\nsúvislostí uviedla, že sama 13 rokov žila vo Veľkej Británii, pracovala u zamestnávateľa\notca a preto vie posúdiť oficiálnosť otcom predloženého dokladu. Matka tiež poukazovala\nna pracovnú vyťaženosť otca, nemožnosť navštíviť dieťa počas jesenných prázdnin, Vianoc.\nPrávny zástupca otca jeho neprítomnosť na pojednávaní ospravedlňoval plnením\npracovných povinností. Súd vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, vývoj rodinnej\nsituácie maloletého a jeho rodičov, v súčasnosti automaticky nenariadil návrat maloletého\ndo krajiny obvyklého pobytu Veľkej Británie podľa Haagskeho dohovoru, pretože by bol\nv rozpore s najlepším záujmom maloletého a pre maloletého by nebolo najlepším riešením.\nSúd je totiž toho názoru, že súčasné vytrhnutie maloletého z domácnosti matky, ktorú\noznačuje za svoj domov, záujmovej činnosti - futbalu, v ktorom dosahuje veľmi dobré\nvýsledky, školy, lekárskej starostlivosti, jazykovej bariéry bez toho, aby otec mal\nzabezpečené rovnaké a rovnocenné podmienky pre kontinuálny prechod maloletého, za\ndaného stavu už považuje za dôvod vystavenia maloletého psychickej ujme. Je zrejmé, že\nmaloletý sa v rodinnom prostredí u matky cíti dobre, bezpečne, je zdravý, vyvíja sa\nprimerane veku, žije s matkou v prostredí, ktoré mu vytvára najlepšie podmienky pre\nvšestranný vývoj. Maloletý je 8-ročným dieťaťom, teda dieťaťom vo veku, kedy už intenzívne\nvníma okolie, nadväzuje kontakty a väzby s rovesníkmi, dospelými, ktoré formujú jeho\nosobnosť, jeho charakter, osobu, vzťahy s okolím, buduje si svoje sociálne zázemie a preto\nsúd za takéhoto daného stavu návrh otca zamietol ako nedôvodný. Súd má za to, že v danom\nprípade je najlepším riešením pre uneseného maloletého už jeho nenavrátenie. Súd pri\nsvojom rozhodovaní zobral do úvahy aj vyjadrenie maloletého, ktorý vzhľadom aj na\nhodnotenie školy, ktorou je považovaný za inteligentného, šikovného žiaka dosahujúceho\nnajlepšie výsledky, schopný samostatne vyjadriť svoj názor, vôľu, ktorú mal súd preukázanú\njeho pohovorom vykonaným prostredníctvom psychológa príslušného referátu poradenskopsychologických služieb. Maloletý pri pohovore mal jasnú predstavu o tom, ako chce žiť,\nprejavil záujem, aby sám žil doma na Slovensku a otec sa na Slovensko presťahoval\na s otcom sa stretával. Súd nespochybňuje, že vyjadrená vôľa maloletého môže byť\novplyvnená, ale len tým, že sa už v súčasnosti zžil s prostredím u matky, ktoré považuje za\n19\n\nsvoj domov. Súd v danej veci nepovažoval za potrebné vo veci nariadiť znalecké\ndokazovanie za účelom posúdenia zrelosti maloletého vyjadriť svoj názor, pretože mal\nzo správy z pohovoru s maloletým vykonaným prostredníctvom psychológa preukázaný\nspôsob, akým mu boli kladené otázky, ako na ne reagoval a v danej veci vzhľadom na zžitie\nsa maloletého takéto dokazovanie považoval už za nehospodárne a neúčelné a preto návrhu\nkolízneho opatrovníka, ku ktorému sa právny zástupca otca pripojil, nevyhovel. Súd pri\nsvojom rozhodovaní zobral do úvahy aj pomery na strane matky, ktorá na území SR má\nrodinu a na strane otca bývanie a pracovanie vo Veľkej Británii bez svojej rodiny. Súd tiež\npoznamenáva, že je potrebné poskytnúť právnu istotu všetkým účastníkom konania umožniť\nkonať a rozhodovať Okresnému súdu Brezno vo veci úpravy práv a povinností k maloletému\n(t.j. zverenie, stretávanie, výživné). K námietke právneho zástupcu matky, že 1/ súd konal\nbez toho, aby rozhodnutie o nepovolení vstupu vedľajšieho účastníka nadobudlo\nprávoplatnosť, 2/ možnosti mať poskytnutú lehotu 5 dní k vyjadreniu sa k dokladom\npredloženým PZ otca na pojednávaní, 3/ nedoručenie vyjadrenia triednej učiteľky\na psychológa, posudku, 4/ neúplnosti a nezrozumiteľnosti žaloby, pre ktorú by mal súd PZ\notca vyzvať na ich odstránenie alebo doplnenie udáva: 1/ vedľajší účastník sa stáva\núčastníkom súdneho konania až na základe právoplatného rozhodnutia súdu, pričom\nv danej veci prvostupňový súd nepovolil vstup vedľajšieho účastníka do konania a odvolací\nsúd rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil, preto súd nemal dôvod ďalej vo veci konať\na rozhodnúť, 2/ rozsah dokladov predložených PZ otca priamo na pojednávaní\na doručených priamo na pojednávaní PZ matky a matke neboli podané v takom rozsahu,\naby to súd mohol považovať za dôležitý dôvod pre odročenie pojednávania tak ako\npredpokladá ustanovenie § 119 Občianskeho súdneho poriadku, 3/ s charakteristikou\nmaloletého zo základnej školy a vyjadrením maloletého prostredníctvom psychológa\nreferátu poradensko-psychologických služieb boli účastníci na pojednávaní oboznámení\na tieto dôkazy súd vykonal ich prečítaním. V prejednávanej veci súd nenariadil žiadne\nznalecké dokazovanie za účelom získania znaleckého posudku, 4/ súd z úradnej moci\nv prvom rade skúma, či návrh má všetky náležitosti a tak urobil aj v danej veci. Súd preto\nvšetky vyššie uvedené námietky PZ matky považoval len za účelové, tendenčné, resp.\n\n20\n\nplynúce z neznalosti veci alebo nedostatočnej prípravy na pojednávanie a preto na ne\nneprihliadol.“\n21. Krajský súd uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil, pričom\nv relevantnej časti odôvodnenia uviedol:\n«Prvostupňový súd napadnutým uznesením zamietol návrh otca maloletého, ktorým\nsa tento domáhal nariadenia návratu maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu\nSpojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného írska. Išlo v poradí o druhé rozhodnutie,\nkeď odvolací súd zrušil prvé uznesenie okresného súdu z dôvodu nedostatočných skutkových\nzistení v otázke existencie výnimiek z nariadenia návratu dieťaťa, konkrétne, či maloletému\nhrozí vážne nebezpečenstvo, že by návratom bolo vystavené fyzickej alebo duševnej ujme\nalebo by sa dostalo do inak nepriaznivej situácie, prípadne, že maloletý nesúhlasí\ns návratom pokiaľ dosiahol vek a stupeň vyspelosti, v ktorom je potrebné zohľadniť jeho\nnázory.\nPodľa súčasnej platnej právnej úpravy - konanie o návrat maloletého do cudziny pri\nneoprávnenom premiestnení alebo zadržaní (§ 178a až 178j O. s. p. platné a účinné od\n01.01.2016), podľa ust. § 178a ods. 1 v konaní o návrat maloletého do cudziny pri\nneoprávnenom premiestnení alebo zadržaní podľa osobitných predpisov súd rozhoduje, či\npremiestnenie alebo zadržanie maloletého bolo neoprávnené a či je daný niektorý z\ndôvodov na nenariadenie návratu maloletého.\nOsobitnými predpismi v tomto prípade je Dohovor o občianskoprávnych aspektoch\nmedzinárodných únosov detí a Nariadenie Rady (ES) č. 2201/2003 z 27.11.2003.\nPodľa článku 13 Dohovoru (bez ohľadu na ustanovenie predchádzajúceho článku),\njustičný alebo správny orgán dožiadaného štátu nemusí nariadiť návrat dieťaťa, ak osoba,\ninštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá nesúhlasí s jeho vrátením, preukáže, že\na) osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá mala dieťa v osobnej\nstarostlivosti, v čase premiestnenia alebo zadržania opatrovnícke právo skutočne\nnevykonávala alebo že súhlasila, či následne sa zmierila s premiestnením alebo zadržaním,\nalebo\n\n21\n\nb) existuje vážne nebezpečenstvo, že návrt by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej\nujme alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie.\nJustičný alebo správny orgán môže odmietnuť nariadiť návrat dieťaťa aj vtedy, ak\nzistí, že dieťa nesúhlasí s návratom, a ak dosiahlo vek a stupeň vyspelosti, v ktorom je\nvhodné zohľadniť jeho názory. Pri hodnotení okolností uvedených v tomto článku, justičné\na správne orgány vezmú do úvahy informácie o sociálnom prostredí dieťaťa, ktoré poskytol\nústredný orgán alebo príslušný orgán štátu obvyklého pobytu dieťaťa.\nPodľa Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 - článku 11 - Návrat dieťaťa, odsek 1, keď\nosoba, orgán alebo iný subjekt ktorý vykonáva opatrovnícke právo, podá žiadosť na\npríslušné orgány členského štátu o vydaní rozsudku podľa Haagskeho dohovoru\nz 25. októbra 1980 o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí, aby\ndosiahla návrat dieťaťa, ktoré bolo neoprávnene premiestnené alebo zadržané v inom\nčlenskom štáte ako členskom štáte, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred\nneoprávneným premiestnením alebo zadržaním, uplatňujú sa odseky 2 až 8.\nPodľa odseku 2 pri uplatňovaní článkov 12 a 13 Haagskeho dohovoru z roku 1980 sa\nmusí zabezpečiť, aby sa dieťaťu dala možnosť vyjadriť sa v konaní, ak sa to s ohľadom na\njeho vek alebo stupeň vyspelosti nejaví nevhodné.\nPodľa odseku 4 súd nemôže odmietnuť návrat dieťaťa podľa článku 13, písm. b)\nHaagskeho dohovoru, ak sa preukáže, že sa vykonali primerané opatrenia na zabezpečenie\nochrany dieťaťa po jeho návrate.\nOdvolací súd konštatuje, že prvostupňový súd postupoval uvedeným spôsobom, ako\nmu to bolo aj uložené odvolacím súdom.\nZ podrobne zisteného a v odôvodnení napadnutého uznesenia uvedeného skutkového\nstavu považuje odvolací súd za okrem iného neopomenuteľnú skutočnosť, že v čase, kedy\nmatka s maloletým opustila územie Veľkej Británie bez súhlasu otca, žila matka s dieťaťom\nodlúčene od otca, s jeho vedomím a súhlasom v meste\n\na to takmer počas obdobia\n\njedného roka, pričom v podstatnej miere starostlivosť maloletému v období pred opustením\nVeľkej Británie poskytovala matka. Ako minimálne diskutabilné sa potom javí tvrdenie otca,\nže sa má maloletý vrátiť do miesta, ktoré dôverne pozná, pretože tam žil do svojho 4-tého\nroku života. Naviac bez povšimnutia nemožno nechať ani skutočnosť, že matka bez pomoci\n22\n\notca nedokázala finančne situáciu zvládnuť, teda na jej konaní sa dosť závažnou mierou\npodieľal aj otec maloletého. Odvolací súd má za to, že prvostupňový súd v tejto veci\nvykonal dôsledné dokazovanie, pri jeho hodnotení v súlade s ust. § 132 O.s.p. možno toto\npovažovať za dostatočne zrozumiteľné, zodpovedajúce základným pravidlám, odôvodnenie\nje dostatočne jasné a logické. Súd pri svojom rozhodovaní okrem iného zobral do úvahy\nvyjadrenie maloletého, keď ho vzhľadom na vek aj vzhľadom na hodnotenie školy považoval\nza schopného samostatne vyjadriť svoj názor a vôľu, ktorú mal preukázanú pohovorom\nvykonaným prostredníctvom psychológia príslušného referátu poradensko-psychologických\nslužieb. Poukázal na to, že maloletý mal jasnú predstavu o tom, ako chce žiť, prejavil\nzáujem žiť na Slovensku s tým, aby sa na Slovensko presťahoval aj otec, s ktorým by sa\nstretával. Odvolací súd poukazuje na Správu z pohovoru s maloletým, ktorú uskutočnil\nÚrad práce, sociálnych vecí a rodiny\n\noddelenie sociálno-právnej ochrany detí a\n\nsociálnej kurately dňa 12.05.2015 za účelom zistenia názoru maloletého vo veci jeho\nnávratu do krajiny obvyklého pôvodu. V Správe sa uvádza okrem iného, že maloletý bol\noboznámený (primerane veku a rozumovým schopnostiam) s účelom pohovoru, na otázky\ntýkajúce sa jeho návratu do Veľkej Británie odpovedal samostatne. Maloletý uviedol, že\nchce zostať na Slovensku. Nespomína si, ako tam bývalo, nevie povedať čo bolo dobré, keď\nbývali tam, ale „zle bolo v škole.“ Teraz sa mu v škole páči. Býva s mamou a tak by chcel\nzostať. Za otcom by šiel počas veľkých prázdnin a bol by u neho aj celý mesiac, čo mu aj\nnavrhol, avšak otec na to neodpovedal. Ako dôvod, prečo sa nechce vrátiť do Anglicka\nuviedol, že sa mu viac páči doma (v\n\nchce zostať s mamou, chodieva hrávať futbal,\n\nmá tu kamarátov a je tu lepšie. Na otázku, že by sa mu možno zapáčilo bývať znova v\nAnglicku, reagoval odmietavo. Dôležité pre neho je to, kde býva jeho maminka. Viac\nmaloletý k veci nemal záujem uviesť, zdôrazňoval len to, že „chce zostať doma.“\nPodľa názoru odvolacieho súdu z uvedeného pohovoru celkom jednoznačne vyplýva\nskutočnosť, že maloletý si dostatočne uvedomuje situáciu a ako domov vníma terajšie\nprostredie, najmä z dôvodu, že tu je jeho matka. Vzhľadom na vek dieťaťa, ako aj na prv\nuvedené zistenia o rodinnej situácii maloletého v čase predchádzajúcom opustenie územie\nVeľkej Británie je úplne pochopiteľné a prirodzené, že matka je osoba, u ktorej maloletej\ncíti istotu a tam kde je matka, je aj domov. Pokiaľ za takejto situácie dospel prvostupňový\n23\n\nsúd k názoru, že súčasné vytrhnutie maloletého z domácnosti matky považuje za dôvod\nvystavenia maloletého psychickej ujme. Odvolací súd s takýmto posúdením veci súhlasí,\npovažuje ho za správny a zodpovedajúci tomuto konaniu. Možno tiež uzavrieť, že je\nnaplnený predpoklad Dohovoru v článku 13, podľa ktorého justičný alebo správny orgán\nmôže odmietnuť nariadiť návrat dieťaťa aj vtedy, ak zistí, že dieťa nesúhlasí s návratom,\na ak dosiahlo vek a stupeň vyspelosti, v ktorom je vhodné zohľadniť jeho názory.\nPokiaľ v tomto smere právny zástupca otca maloletého dieťaťa vytýka\nprvostupňovému súdu nevykonanie znaleckého dokazovania a majúc zároveň za to, že súd\nnie je oprávnený túto otázku posúdiť vzhľadom na jej odbornosť, odvolací súd uvádza, že je\nvecou súdu, akým spôsobom vykoná dokazovanie, ktoré dôkazy vykoná a každý dôkazný\nprostriedok v konečnom dôsledku podlieha hodnoteniu súdu, teda aj odborný znalecký\nposudok je pre súd dôkazom, ktorý posúdi súd. Námietky právneho zástupcu otca v tomto\nsmere preto odvolací súd považuje za nedôvodné. Prvostupňový súd skúmal tiež opätovne\notázku primeraných opatrení na zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho návrate zo strany\notca. Poukázal pritom na skutočnosť, že otec maloletého býva na základe zmluvy o nájme\nv obytnom rodinnom dome spolu s ďalšími dvoma osobami, s ktorými nájomnú zmluvu\nspoločne uzatváral a z tejto nevyplýva možnosť bývania maloletého v domácnosti otca.\nRovnako nebolo dostatočným spôsobom preukázané, že je otec schopný, vzhľadom na svoj\npracovný post, zabezpečiť kontinuálny prechod maloletého do krajiny obvyklého pobytu bez\ntoho, aby to maloletému nespôsobilo psychickú ujmu vzhľadom na jeho naviazanosť na\nmatku.\nPokiaľ prvostupňový súd dospel k záveru, že v danom prípade možno odmietnuť\nnávrat maloletého s poukazom na prv citovaný Dohovor - článok 13, teda že existuje vážne\nnebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil duševnej ujme a navyše dieťa nesúhlasí\ns návratom, vychádzajúc z toho, že je dostatočne vyspelé na vyjadrenie svojho názoru\nv tomto smere, je jeho rozhodnutie, ktorým zamietol návrh otca na navrátenie dieťaťa do\nkrajiny, v ktorom malo obvyklý pobyt bezprostredne pred jeho premiestnením matkou bez\nsúhlasu otca, správne. K ďalším dôvodom odvolania odvolací súd uvádza, že nepovažuje za\nrelevantnú námietku ohľadne neprávoplatnosti rozhodnutia o nepripustení vstupu\nvedľajšieho účastníka - Rady pre práva dieťaťa, keď táto je už vzhľadom aj na potvrdenie\n24\n\nuznesenia odvolacím súdom bezpredmetná (dôvody pod bodom 11 až 31 odvolania).\nK odňatiu možnosti konať pred súdom, ku ktorej malo dôjsť nedoručením Správy z\npohovoru pred pojednávaním, odvolací súd nesúhlasí, s uvedeným dôkazom bol právny\nzástupca otca oboznámený dostatočným spôsobom na pojednávaní, mal možnosť sa k nemu\nvyjadriť a odvolací súd nepovažuje za žiaduce, aby sa pojednávanie odročovalo za účelom\nvyjadrovania sa k jednotlivým dôkazom, najmä za situácie, že ide o prečítanie Správy\nkolízneho opatrovníka, keďže aj bez ohľadu na stanovisko otca k tejto Správe by údaje,\nktoré sú v nej uvedené, boli rovnaké. Hodnotiť tento dôkaz opätovne prináleží súdu\n(námietky pod bodom 32 až 42). Pokiaľ vytýka právny zástupca otca nevykonanie\nnavrhnutých dôkazov, konkrétne znaleckého dokazovania na posúdenie zrelosti maloletého\n(pod bodom 43 až 51 odvolania), odvolací súd odkazuje na vyššie uvedené stanovisko k\ntejto otázke.\nK námietkam ohľadne nesprávneho právneho posúdenia veci (body 52 až 116)\nodvolací súd poukazuje na svoje stanovisko k otázke ustálenia skutkového stavu a právneho\nposúdenia veci s tým, že opätovne zdôrazňuje, že podľa jeho názoru prvostupňový súd\nsprávne rozhodol, keď vychádzal z Dohovoru, konkrétne článku 13 s odkazom aj na\nrelevantnú judikatúru v tomto smere, konkrétne prípad Neulinger a Shuruk verzus\nŠvajčiarsko, ktoré zdôrazňuje povinnosť posudzovať každú vec individuálne tak, aby\nrozhodnutie bolo v najlepšom záujme maloletého dieťaťa. Pokiaľ sú zistené a objasnené\ndôvody, pre ktoré súd dospel k záveru, že nie je v záujme maloletého rozhodnúť o jeho\nnavrátení do miesta obvyklého bydliska tak, ako je uvedené vyššie, bolo správne rozhodnúť\npodľa uvedených výnimiek. Odvolací súd považuje za dostatočne preukázané, že existuje\ndôvod pre použitie výnimky z Dohovoru podľa článku 13, písm. b) - nebezpečenstvo\nvystavenia maloletého duševnej ujme, nesúhlas maloletého s návratom (majúc za to, že\nmaloletý je dostatočne vyspelý pochopiť situáciu a jej dôsledky), ako nariadenia Rady (ES)\nč. 2201/2003, článok 11 ods. 2. Odvolací súd pritom opätovne zdôrazňuje situáciu pred\n„neoprávneným únosom,“ keď starostlivosť o maloletého už v tomto období (takmer rok)\nv prevažnej miere, takmer výlučne osobne zabezpečovala a poskytovala maloletému dieťaťu\nmatka. Aj to je závažný moment pre posúdenie psychickej ujmy hroziacej maloletému pri\njeho odňatí matke. Aj z toho dôvodu poukazuje odvolací súd na rozhodnutia Neunlinger\n25\n\na Shuruk a Raban v tom význame, že je nevyhnutné posudzovať každý prípad individuálne\nv záujme čo najlepšieho prospechu pre dieťa, ktorý musí byť prioritný.»\n22. Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu\na odôvodnenia uznesenia okresného súdu, na ktoré nemožno nazerať izolovane a ktoré\npodľa judikatúry ústavného súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05), dospel k záveru, že\nnapadnuté uznesenie krajského súdu je odôvodnené dostatočným spôsobom.\n23. Krajský súd sa vysporiadal so všetkými odvolacími námietkami sťažovateľa,\nktoré sú v podstate totožné so sťažnosťou doručenou ústavnému súdu, relevantným ústavne\nakceptovateľným spôsobom.\n24. Podľa § 157 ods. 2 OSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ\n(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne\niný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje\nza preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení\ndôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá\nna to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.\n25. Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania\nv rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho\nrezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky\núčastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne\na skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd\npripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom\nkonania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú\nskutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu\nuvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva\n26\n\n(ďalej len „ESĽP“) pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať\ndôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP\nteda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení\nrozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa\nšpecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins\nc. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť\nsúdu v odôvodnení rozhodnutia zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na\nvykonanie dôkazov strán s výhradou, že (ne)majú význam pre rozhodnutie (Kraska\nc. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, II. ÚS 410/06). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva\naj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie\ndôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko\nz 29. 4. 1993, II. ÚS 410/06).\n26. Dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach;\nod navrhnutia dôkazu, cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým\nnavrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len\nsúd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje\nprejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie\ndokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa\nzisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa\nneuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný.\nV prípade, že súd odmietne vykonať určitý účastníkom navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou\npovinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy\n(§ 157 ods. 2 OSP).\n27. Ústavný súd osobitne k námietke sťažovateľa týkajúcej sa nevykonania\nnavrhnutého dôkazu – znaleckého posudku pre účely zrelosti maloletého zdôrazňuje, že\nokresný súd vo svojom uznesení postupoval v intenciách už uvedeného, keď jasne\na zrozumiteľne zdôvodnil, prečo nepovažuje za účelné a hospodárne nariadenie znaleckého\n\n27\n\ndokazovania. Krajský súd navyše podrobne odkázal na vyjadrenie maloletého, z ktorého je\nnázor maloletého zrejmý.\n28. Pokiaľ teda okresný súd, resp. krajský súd riadne odôvodnili, prečo odmietli\nvykonať navrhovaný dôkaz, neporušili tým základné práva sťažovateľa.\n29. Ústavný súd opakovane zdôrazňuje, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať\na posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov\nviedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol\nnáležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu\nvšeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti\núčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami\no ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že\nmôže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu\npredchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo\nslobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly\nzo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo\narbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali\nza následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00,\nI. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05). Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom uvedeným\nv napadnutom uznesení nestotožňuje, sama osebe nemôže viesť k záveru o zjavnej\nneodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného\nsúdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.\n30. V súlade s touto judikatúrou ústavného súdu a s odkazom na citované\nodôvodnenia uznesení okresného súdu a krajského považuje ústavný súd námietky\nsťažovateľa týkajúce sa nedostatočného zistenia skutkového stavu a nesprávneho právneho\nposúdenia za irelevantné.\n\n28\n\n31. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom\nprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,\nreálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle\nkonštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú\nneopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo\nslobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva\nalebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť\nmedzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie\nktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne\n(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).\n32. Podľa názoru ústavného súdu okresný súd aj krajský súd vzali pri svojom\nrozhodovaní o návrhu sťažovateľa do úvahy najlepší záujem maloletého v čase\nrozhodovania. Pri rozhodovaní vychádzali okresný súd aj krajský súd nielen zo skutočnosti,\nže v dôsledku plynutia času sa maloletý zžil s prostredím, v ktorom žije, ale tiež z ďalších\nskutočností, a to zo sociálnej situácie matky a sťažovateľa, ich pracovného času\na schopnosti zabezpečiť starostlivosť o maloletého, možností bývania maloletého,\nšportových aktivít maloletého, vzťahu k matke a k sťažovateľovi a tiež osobitne z okolností,\nktoré predchádzali príchodu maloletého s matkou na územie Slovenskej republiky, keď\nmaloleté dieťa bolo už takmer rok pred jeho premiestnením na územie Slovenskej republiky\nna základe vzájomnej dohody rodičov v osobnej starostlivosti matky mimo miesta bydliska\nsťažovateľa. Ústavný súd osobitne poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľ napriek tvrdenej\nmožnosti usporiadať si svoje pracovné záležitosti tak, aby sa mohol o maloletého osobne\nstarať, sa nezúčastnil ani jedného pojednávania, ktoré sa uskutočnilo v roku 2015 z dôvodu\npracovnej zaneprázdnenosti, a s maloletým sa v roku 2015 stretol iba dvakrát na obdobie\nniekoľkých dní.\n33. Vzhľadom na okolnosti preskúmavanej veci možno konštatovať, že k porušeniu\nzákladného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\n\n29\n\nnedošlo, a preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\nK namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 41 ods. 1 a 4\nústavy a práva podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru\n34. Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie svojich práv podľa č. 41 ods. 1 a 4 ústavy\na práva podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru, podľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenie\nkrajského súdu a ani doba trvania konania pred všeobecnými súdmi nezasahujú do práva na\nsúkromný a rodinný život podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru a ani do práva rodičov na\nstarostlivosť o dieťa a jeho výchovu podľa čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy, keďže sťažovateľa\nnapadnuté uznesenie krajského súdu nevylučuje zo styku a zo starostlivosti o maloleté dieťa\nani mu nebráni dieťa vychovávať. Ústavný súd zároveň považuje opätovne za potrebné\nupriamiť pozornosť na skutočnosť, že počas obdobia roka 2015 sa sťažovateľ s maloletým\nstretol osobne iba 2-krát na niekoľko dní. Teda je zrejmé, že sťažovateľ napriek tvrdenému\nporušeniu svojich práv tieto svoje práva v plnej možnej miere nevyužíva. Zároveň ústavný\nsúd opakovane zdôrazňuje, že skutočnosť, že maloletý sa v dôsledku plynutia času zžil\ns prostredím, v ktorom žije, nebol jediným dôvodom, prečo bol návrh sťažovateľa na\nnavrátenie maloletého do miesta obvyklého pobytu zamietnutý, čo jasne a zrozumiteľne\nvyplýva z napadnutého uznesenia krajského súdu v spojení s uznesením okresného súdu,\npričom nie je možné tiež opomenúť skutočnosť, že sťažovateľ podal návrh na okresnom\nsúde až viac ako 5 mesiacov potom, ako bol maloletý premiestnený na územie Slovenskej\nrepubliky.\n35. Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť aj vo zvyšnej časti odmietol podľa\n§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\n36. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi\nsťažovateľa nezaoberal.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\n30\n\nV Košiciach 21. septembra 2016\n\n31", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "maloletý-obvyklý pobyt", "maloletý-záujem dieťaťa"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:8421171f-00ce-40df-b1e6-76ec0c68a5d1", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 100/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 100/2014 z 23. 5. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-05-23", "citacie_n": 78, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8421171f-00ce-40df-b1e6-76ec0c68a5d1"}, {"guid": "ussr:801045fa-9006-4ab9-aa6f-cdd397a2b6eb", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 454/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 454/2011 z 13. 12. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-12-13", "citacie_n": 35, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:801045fa-9006-4ab9-aa6f-cdd397a2b6eb"}, {"guid": "ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 241/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 241/07 z 18. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-18", "citacie_n": 3093, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6"}, {"guid": "ussr:b1fbdbce-ce27-4984-bbc0-9c2d371368a7", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 410/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 410/06 z 2. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-02", "citacie_n": 1608, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b1fbdbce-ce27-4984-bbc0-9c2d371368a7"}, {"guid": "ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 300/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 300/06 z 4. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-04", "citacie_n": 1922, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f"}, {"guid": "ussr:90befcb9-7b27-47bf-8cdc-ab3b208769c3", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 269/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 269/06 z 7. 9. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-09-07", "citacie_n": 267, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:90befcb9-7b27-47bf-8cdc-ab3b208769c3"}, {"guid": "ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 98/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 98/06 z 5. 4. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-04-05", "citacie_n": 1866, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd"}, {"guid": "ussr:5dc4917d-5aa7-4fea-b867-3f8dfb38d0e9", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 268/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 268/05 z 29. 9. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-09-29", "citacie_n": 505, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5dc4917d-5aa7-4fea-b867-3f8dfb38d0e9"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:83783f26-2ce9-416d-84fd-f09755b033cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 263/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 263/03 z 3. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-03", "citacie_n": 1667, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:83783f26-2ce9-416d-84fd-f09755b033cb"}, {"guid": "ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 77/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 77/02 z 27. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-27", "citacie_n": 2547, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe"}, {"guid": "ussr:58da22c8-d6ec-484d-8cd9-068558793798", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 103/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 103/02 z 7. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-07", "citacie_n": 1520, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:58da22c8-d6ec-484d-8cd9-068558793798"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "ussr:96b024b8-0a97-4438-bea9-833f7c5e06ab", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.78.1999.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 78/99", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 78/99 z 27. 10. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-10-27", "citacie_n": 359, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.78.1999.1"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "ussr:752c5b8c-e673-453a-ab41-ce3b8602bac1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.36.1996.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 36/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 36/96 z 27. 6. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-06-27", "citacie_n": 344, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.36.1996.1"}, {"guid": "56348345-7468-4629-a9c1-3940e22ebd72:0f6d7551-eb1e-4f6e-8935-b1413a456cff", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2016:8114220791.2", "spisova_znacka": "17CoP/5/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 17CoP/5/2016 z 30. 3. 2016", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2016-03-30", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2016:8114220791.2"}, {"guid": "cab8d8a2-dd0c-477b-be37-603faf0968e7:3fa562cb-6410-4ca4-a313-735f94ea7a09", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2015:6113231463.2", "spisova_znacka": "16CoP/66/2015", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 16CoP/66/2015 z 21. 10. 2015", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2015-10-21", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2015:6113231463.2"}], "citovane_v": []}