{"guid": "ussr:3da03b61-8943-400a-a96f-16ff648d640a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.567.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 567/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 567/2016 z 14. 9. 2016", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 14. septembra 2016, sp. zn. I. ÚS 567/2016, ECLI:SK:USSR:2016:1.US.567.2016.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Milan Ľalík", "sudca_id": 1072, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/milan-lalik-1072", "datum_vydania": "2016-09-14", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "nazov": "čl. 47 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-47"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50.odsek-3", "nazov": "čl. 50 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-50"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "nazov": "čl. 20 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-47", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-50", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/3da03b61-8943-400a-a96f-16ff648d640a", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.567.2016.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.567.2016.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.567.2016.1/text", "citacie_n": 6, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nI. ÚS 567/2016-12\nÚstavný\n\nsúd\n\nSlovenskej\n\n14. septembra 2016 predbežne\n\nrepubliky\n\nprerokoval\n\nna\n\nneverejnom\n\nzasadnutí\n\nsťažnosť\n\nsenátu\n,\n\n, t. č. Ústav na výkon väzby a Ústav na výkon trestu odňatia\nslobody,\n\nvo veci namietaného porušenia jeho základného práva\n\nvlastniť\n\nmajetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť\núčastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva\nna obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Tdo/13/2016 zo 6. apríla 2016 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\nodmieta.\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n10. júna 2016 doručená sťažnosť\n\n(ďalej len „sťažovateľ“) vo veci\n\nnamietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa\n\nčl. 47 ods. 3 ústavy a základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy uznesením\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Tdo/13/2016\nzo 6. apríla 2016 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).\n2. Sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Topoľčany (ďalej len „okresný súd“)\nsp. zn. 1 T/119/2011 z 19. júna 2012 uznaný vinným v bode 1 zo spáchania prečinu\nnevyplatenia mzdy a odstupného podľa § 214 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona, v bode\n2 zo zločinu neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1 a 2 písm. b) Trestného\nzákona, v bode 3 z prečinu nevyplatenia mzdy a odstupného podľa § 214 ods. 1 a 2 písm. a)\nTrestného zákona formou účastníctva podľa § 21 ods. 1 písm. a) Trestného zákona a v bode\n4 z prečinu neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1 Trestného zákona formou\núčastníctva podľa § 21 ods. 1 písm. a) Trestného zákona za skutky podrobne uvedené\nvo výrokovej časti rozsudku, za čo mu bol uložený súhrnný nepodmienečný trest odňatia\nslobody vo výmere 6 rokov a 10 mesiacov so zaradením do ústavu na výkon trestu\nso stredným stupňom stráženia; zároveň zrušil výrok o treste v trestnom rozkaze\nOkresného súdu Žilina sp. zn. 35 T/96/2011 z 2. novembra 2011 a všetky rozhodnutia\nna tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením,\nstratili podklad, pričom poškodených s nárokom na náhradu škody odkázal na občianske\nsúdne konanie. Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“) po odvolaní podanom\nsťažovateľom proti rozsudku okresného súdu sám rozhodol rozsudkom sp. zn. 4 To/12/2013\nz 21. februára 2013 tak, že zrušil rozsudok okresného súdu vo výroku o treste týkajúceho sa\nsťažovateľa a uložil mu súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 5 rokov so zaradením\ndo ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia a zároveň zrušil výrok o treste\nv trestnom rozkaze Okresného súdu Žilina sp. zn. 35 T/96/2011 z 19. októbra 2011, ako aj\nvšetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu,\nku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.\n3. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ prostredníctvom svojho obhajcu\ndovolanie z dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c) a písm. i) Trestného poriadku, a to\nz dôvodu, že ho považuje za vecne a právne nesprávny a z dôvodu, že došlo k zásadnému\nporušeniu jeho práva na obhajobu, ako aj z dôvodu, že rozhodnutie krajského súdu je\n\n2\n\nzaložené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití\niného hmotnoprávneho ustanovenia. Za dôvod pre podanie dovolania podľa § 371 ods. 1\npísm. c) Trestného poriadku považuje skutočnosť, že zo strany súdov neboli dodržané\nzákladné zásady uvedené v ustanovení § 2 ods. 10 a 14 Trestného poriadku, keďže súdy\nv konaní nepostupovali tak, aby bola zachovaná kontradiktórnosť hlavného pojednávania.\nSťažovateľ v dovolaní tiež namietal, že po skončení vyšetrovania nebol oboznámený\no možnosti záverečného preštudovania vyšetrovacieho spisu a aj nahliadnutie do spisu mu\nbolo umožnené až dodatočne, v dôsledku čoho došlo k odročeniu pojednávania. Sťažovateľ\nďalej namietal, že po dobu konania prvostupňového súdu nemal k dispozícii znalecký\nposudok z odboru ekonómie\n\n, v dôsledku čoho tak nedošlo\n\nk poskytnutiu možnosti reálneho naplnenia a uplatnenia práva na obhajobu. K dovolaciemu\ndôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku sťažovateľ uvádza, že tak rozsudok\nokresného súdu, ako aj rozsudok krajského súdu sú založené na nesprávnom právnom\nposúdení zisteného skutku, v dôsledku čoho došlo k uloženiu neprimerane prísneho trestu.\n4. K dovolaniu sa vyjadrila prokurátorka Okresnej prokuratúry Topoľčany (ďalej len\n„okresná prokuratúra“), ktorá uviedla, že nie sú splnené dôvody na podanie dovolania podľa\n§ 371 ods. 1 písm. c) a i) Trestného poriadku, pretože nebolo porušené právo sťažovateľa\nna obhajobu, ktorý napriek právam priznaným mu Trestným poriadkom tieto nevyužil\na správal sa pasívne. Po vykonanom dokazovaní bolo preukázané, že riadil konanie\nodsúdeného\n\na naplnil znaky účastníctva podľa § 21 ods. 1 písm. a) Trestného\n\nzákona. Z uvedených dôvodov prokurátorka okresnej prokuratúry navrhla, aby dovolací súd\ndovolanie odmietol.\n5. Sťažovateľ navrhol, „aby Ústavný súd Slovenskej republiky na základe porušenia\nmojich Ústavných práv a ľudských práv a slobôd a to: - porušenia článku 47. ods. 3\nÚstavy SR, - porušenia článku 50. ods. 3. Ústavy SR, - porušenia článku 20. ods. 1. Ústavy\nSR, zrušil uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 6 Tdo/13/2016 zo dňa\n6. apríla 2016 a vec vrátil na ďalšie konanie“.\n\n3\n\nK sťažnosti zároveň pripojil žiadosť o ustanovenie advokáta v konaní pred ústavným\nsúdom a splnomocnenie pre advokáta, ktorého mu pridelí ústavný súd na jeho zastupovanie.\nII.\n6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj\nosobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona\no ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.\nPri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené\nv § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto\nustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,\nnávrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy\npodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd\nna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd\nmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\n8. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti prihliada na to, že nie je iba jeho\npovinnosťou (ako súdneho orgánu ochrany ústavnosti) zabezpečovať v rámci svojej\nrozhodovacej právomoci ochranu základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov\nvyplývajúcich z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Túto\n\n4\n\npovinnosť\n\nmajú\n\naj\n\nvšeobecné\n\nsúdy\n\nako\n\nprimárni\n\nochrancovia\n\nústavnosti\n\n(napr. III. ÚS 79/02). Danú skutočnosť zohľadňuje napokon aj znenie čl. 127 ods. 1 ústavy\nlimitujúce právomoc ústavného súdu vo vzťahu k všeobecným súdom princípom\nsubsidiarity, podľa ktorého rozhoduje ústavný súd o individuálnych sťažnostiach fyzických\nosôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd iba v tých\nprípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nV tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že trestné konanie je od svojho začiatku až\npo jeho koniec proces, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie\ngarancií na ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní\nnaprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno\nna ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenia práv a slobôd označených\nv čl. 127 ods. 1 ústavy, ak tieto pochybenia neboli odstránené v priebehu samotného\ntrestného konania.\n9. Ústavný súd vo vzťahu k žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu\nv konaní pred ústavným súdom konštatuje, že u neho nie sú splnené predpoklady\npre ustanovenie právneho zástupcu, a to z dôvodu, že v sťažovateľovom prípade boli\nústavným súdom jednoznačne zistené dôvody na odmietnutie sťažnosti už pri jej\npredbežnom prerokovaní, a preto bolo namieste považovať sťažnosť za zrejme bezúspešné\nbránenie práva. Ústavný súd vzhľadom na zistené dôvody na odmietnutie sťažnosti\nnepovažoval za potrebné sťažovateľa vyzývať na ďalšie doplnenie podania, a aj preto bolo\nbez právneho významu ustanoviť mu právneho zástupcu.\nSťažnosť neobsahuje náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania\npred ústavným súdom ustanovené v § 20 ods. 1 a 4 zákona o ústavnom súde, pretože\nsťažovateľ síce označil, ktoré základné práva alebo slobody sa podľa neho porušili,\nneuviedol však žiadnu ústavno-právnu argumentáciu na odôvodnenie porušenia označených\npráv.\n\n5\n\n10. Podstatou predloženej sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s postupom všeobecných\nsúdov v jeho trestnej veci, pri ktorom malo dôjsť k porušeniu jeho práva na obhajobu.\nSťažovateľ tiež nesúhlasí s dôvodmi, na základe ktorých najvyšší súd odmietol jeho\ndovolanie proti uzneseniu krajského súdu podanému z dovolacích dôvodov podľa § 371\nods. 1 písm. c) a i) Trestného poriadku.\nIII.\n11. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo\nvšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.\nPodľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 (pred súdmi,\ninými štátnymi orgánmi verejnej správy) rovní.\nPodľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť\nna prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.\n12. K porušeniu práva vlastniť majetok sťažovateľ uviedol, že v dôsledku toho, že\nvlastnil obchodnú spoločnosť, bol potrestaný za účastníctvo na trestnom čine, a to napriek\ntomu, že ústava trestnú zodpovednosť za vlastníctvo nepripúšťa. Ústavný súd poukazuje, že\nsťažovateľovo chápanie ochrany vlastníctva je neprijateľné, navyše, v okolnostiach danej\nveci a vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu najvyššieho súdu nenachádza súvislosti, ktoré\nby sa týkali ochrany vlastníctva a mali ústavnoprávny rozmer, teda ktoré by vytvárali\npriestor na možnosť vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľa podľa ústavy\npo prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.\n13. Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie čl. 47 ods. 3 ústavy v súvislosti\ns uskutočneným trestným konaním, ústavný súd predovšetkým poznamenáva, že uvedený\nčlánok je všeobecným ustanovením, ktoré platí spravidla pre konanie vo veci samej.\nV trestnom konaní pred súdom je stranou ten, proti komu sa vedie trestné konanie,\npoškodený, zúčastnená osoba a prokurátor; rovnaké postavenie ako strana má aj zástupca\n\n6\n\nobčianskeho združenia, dôveryhodná osoba, ako aj iná osoba, na ktorej návrh alebo žiadosť\nsa konanie vedie alebo ktorá podala opravný prostriedok a v konaní proti mladistvému aj\norgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately. Trestný poriadok obsahuje celý rad\nustanovení, ktoré uvedené základné ústavné právo zabezpečujú aj v trestnom konaní\na najmä v konaní pred súdom, kde sa rozhoduje o najdôležitejších otázkach trestného\nkonania − o vine a treste (ide o ustanovenia upravujúce rovnaké lehoty na prípravu\nna pojednávania upravujúce právo navrhovať dôkazy, upravujúce záverečné reči, opravné\nprostriedky či účasť na verejnom zasadnutí a hlavnom pojednávaní). K uplatnenej námietke\nporušenia označeného práva ústavný súd uvádza, že vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu\nnajvyššieho súdu nemohlo dôjsť k pochybeniu, na základe ktorého by bolo možné vysloviť\nporušenie označeného práva.\n14. K namietanému porušeniu základného práva obvineného na obhajobu podľa\nčl. 50 ods. 3 je potrebné uviesť, že podľa judikatúry ústavného súdu sa týmto článkom\nústavy zaručuje všetkým oprávneným osobám, že budú mať čas na prípravu obhajoby, že\nbudú mať možnosť pripraviť si obhajobu a že svoju obhajobu budú môcť predniesť právne\nvýznamným spôsobom buď osobne, alebo prostredníctvom svojho obhajcu. Účelom práva\nna obhajobu je poskytnutie príležitosti brániť sa proti obvineniu zo spáchania trestného činu\na tiež sa brániť proti tvrdeniam o skutočnostiach, ktoré ovplyvňujú rozhodnutia v trestnom\nkonaní v neprospech účastníka trestného konania. Obsahu a účelu priznaného zákonného\na ústavného práva musí korešpondovať možnosť jeho reálneho naplnenia a uplatnenia tými\nsubjektmi, ktorým bolo priznané (I. ÚS 17/99). Podstatou práva na obhajobu je zabezpečiť\nobhajovanie práv obvineného tak, aby boli v konaní objasnené všetky skutočnosti svedčiace\nv prospech obvineného a aby sa na ne v konaní a pri rozhodovaní prihliadalo, t. j. najmä aby\nnevinná osoba nebola odsúdená a páchateľ bol odsúdený len za to, čo spáchal.\n15. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom\nprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,\nreálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle\nkonštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú\nneopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo\n\n7\n\nslobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takého práva\nalebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť\nmedzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie\nktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne\n(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06, III. ÚS 79/2012).\n16. Dovolací súd nemožno chápať ako tretiu inštanciu v sústave súdov zameranú\nna preskúmavanie všetkých rozhodnutí súdu druhého stupňa. Mimoriadny opravný\nprostriedok − dovolanie neslúži na revíziu skutkových zistení urobených súdmi prvého\na druhého stupňa. Ťažisko dokazovania je na súde prvého stupňa a jeho skutkové závery\nmôže doplniť alebo meniť len odvolací súd. Dovolací súd nemôže posudzovať úplnosť\nskutkových zistení, nemôže bez ďalšieho sám prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože\ndôkazy v konaní o dovolaní nemôže sám vykonávať. Namietané nesprávne skutkové\nzistenia alebo nesúhlas s tým, ako súd hodnotil vykonané dôkazy, nemôžu zakladať\ndovolací dôvod uvedený v ustanovení § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku. Tento\ndôvod dovolania je daný len v prípade nesprávneho právneho posúdenia skutku alebo\nv prípade iného nesprávneho posúdenia podľa hmotnoprávnych ustanovení.\nNajvyšší súd ako súd dovolací v sťažovateľovej trestnej veci podrobne skúmal\nexistenciu dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c) a i) Trestného poriadku, pričom\no podanom dovolaní rozhodol podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku.\nPodľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak\nzásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu.\nPodľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak je\nrozhodnutie založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo\nna nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného\nskutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.\n\n8\n\nPodľa § 382 písm. c) Trestného poriadku dovolací súd na neverejnom zasadnutí\nuznesením, bez preskúmania veci, odmietne dovolanie, ak je zrejmé, že nie sú splnené\ndôvody dovolania podľa § 371 Trestného poriadku.\n17. K jednotlivým sťažovateľom namietaným dovolacím dôvodom najvyšší súd\nvo svojom uznesení uviedol:\n„V prvom rade Najvyšší súd Slovenskej republiky poznamenáva, že v zmysle § 385\nTr. por. je dovolací súd viazaný odvolacími dôvodmi, ktoré sú v ňom uvedené, z čoho\nvyplýva, že táto viazanosť sa týka vymedzenia chýb napadnutého rozhodnutia a konania,\nktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Tr. por.) a nie právnych dôvodov dovolania uvedených\nv ňom v súlade s § 374 ods. 2 Tr. por. z hľadiska ich hodnotenia (R 120/2012-1).\nS ohľadom na uvedené nebol Najvyšší súd Slovenskej republiky oprávnený\npreskúmavať iné v dovolaní označené porušenia zákona, ktoré nezodpovedajú vymedzeným\ndovolacím dôvodom, pretože by si tak abstrahoval prieskum právoplatného rozhodnutia\na jemu predchádzajúceho konania nad rámec návrhu - dovolania, čo by znamenalo\nprekročenie právomocí vyplývajúcej mu zo zákona (§ 385 Tr. por.) a Ústavy Slovenskej\nrepubliky (čl. 2 ods. 2).\nZ uvedeného je preto potrebné vyvodiť, a to aj s ohľadom na povahu dovolacieho\nkonania, ktoré je ako návrhové konanie vždy podmienené návrhom oprávnenej osoby znalej\npráva - minister spravodlivosti, generálny prokurátor, obhajca, že Najvyšší súd Slovenskej\nrepubliky je viazaný podaným návrhom do takej miery, že v rámci prieskumu dodržiavania\nzákonnosti, nemôže ísť nad rámec návrhu a tam špecifikovaných dôvodov dovolania\n(§ 385 Tr. por.), preto Najvyšší súd Slovenskej republiky podrobil prieskumu vecné\nargumenty dovolateľa zodpovedajúce dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 Tr. por. bez\nhlbšieho prieskumu tých argumentov, ktoré im nezodpovedajú.“\nK dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku najvyšší súd\nuviedol:\n„Existenciu tohto dovolacieho dôvodu obvinený vecne, ale nie relevantne odôvodnil\n\nporušením práva na obhajobu tým, že mu nebolo umožnené záverečné preštudovanie\nvyšetrovacieho spisu v zmysle § 208 ods. 1 Tr. por. a že nemal po dobu celého konania\n\n9\n\nprvostupňového súdu k dispozícii znalecký posudok z odboru ekonómie\n.\nJednou zo základných zásad trestného konania je aj zásada práva na obhajobu\nvyjadrená v ustanovení § 2 ods. 9 Tr. por. Právo na obhajobu je zakotvené v čl. 50 ods. 3\nÚstavy Slovenskej republiky v čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a tiež v čl. 6\nods. 3 písm. b/, písm. c/, písm. d/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.\nPrávo na obhajobu patrí k základným atribútom spravodlivého procesu, keďže\nzabezpečuje aj rovnosť zbraní medzi obvineným na jednej strane a prokurátorom na druhej\nstrane. Zmyslom tohto práva je zaručiť ochranu zákonných záujmov a práv osoby, proti\nktorej sa konanie vedie, pretože aj bezchybné rešpektovanie práva na obhajobu je dôležitým\npredpokladom vydania zákonného a spravodlivého rozhodnutia. Právo na obhajobu\nv zmysle dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. je potrebné chápať ako\nvytvorenie podmienok na plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu\na zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie\nkaždého práva na obhajobu. Tento dovolací dôvod možno úspešne uplatňovať len vtedy, ak\nprávo na obhajobu bolo porušené zásadným spôsobom.\nZ predloženého spisového materiálu (č. 1. 795) vyplýva, že obvinený\nbol riadne a včas upovedomený o možnosti preštudovať vyšetrovací spis, o čom\nsvedčí priložená doručenka, ktorou menovaný 25. júla 2011 potvrdil upovedomenie o tejto\nmožnosti. Okolnosť, že obvinený nevyužil právo na preštudovanie spisu nemôže v žiadnom\nprípade znamenať porušenie práva na obhajobu, pretože sám, potom ako bol riadne a včas\no tejto možnosti upovedomený, nevyužil svoje právo, čím deklaroval svoj nezáujem\no preštudovanie vyšetrovacieho spisu.\nNedoručenie znaleckého posudku obvinenému v zmysle § 145 ods. 2 Tr. por.\n(per analogiam ak nemá obhajobu) by mohlo byť za istých okolností považované\nza porušenie práva na obhajobu, ale len v zmysle formálneho až formalistického výkladu\n§ 145 ods. 2 Tr. por., z hľadiska práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 Dohovoru by\no porušenie práva na obhajobu - nedoručením znaleckého posudku už v prípravnom konaní\nobvinenému mohlo dôjsť len vtedy, ak by tento znalecký posudok bol pred obvineným\nzatajovaný počas celého trestného konania, teda aj v súdnom konaní, keby obvinenému\nnebolo umožnené na hlavnom pojednávaní oboznámiť sa s obsahom znaleckého posudku,\n\n10\n\nkeby nemal možnosť znalcovi klásť otázky a keby znalecký posudok bol rozhodujúci\na usvedčujúci dôkaz, o ktorý súd oprel svoje rozhodnutie o vine obvineného. V predmetnej\nveci k ničomu takému nedošlo. Okrem toho obvinený mal v zmysle § 69 Tr. por. možnosť\nkedykoľvek nahliadnuť do spisu a robiť si z neho výpisky a poznámky a obstarávať si\nna svoje trovy kópie spisov a ich častí. Pokiaľ obvinený rezignuje aj na túto možnosť, potom\nsa sám zbavuje práv, ktoré mu prináležia podľa Tr. por., a preto sa nemôže právne účinne\ndomáhať ochrany svojich práv, ak sa sám o tieto svoje práva dostatočne nezaujíma\na nestará (vigilantibus leges sunt scriptae – zákony sú napísané pre bdelých, treba byť\nbdelý, aby sme mohli ochrániť svoje právo, vigilantibus iura - právo je na strane\nostražitých, vigilantibus non dormientibus iura subveniunt - právo pomáha bdelým nie\nspiacim).\nS ohľadom na vyššie uvedené najvyšší súd uzatvára, že nezistil porušenie práva\nna obhajobu obvineného\n\nprocesným postupom, ktorý uviedol\n\nv dovolaní. K uvedenému sa žiada ešte poznamenať, že Ústavný súd Slovenskej republiky\nv uzneseniach I. ÚS 21/2000 a I. ÚS 74/2001 vyslovil, že trestné konanie predstavuje\nod svojho začiatku až po koniec organický celok, v ktorom sa v rámci vykonávania\njednotlivých úkonov a realizáciou garancií na ochranu práv a slobôd zo strany orgánov\nčinných v trestnom konaní súdov môžu a majú naprávať, resp. korigovať prípadné\npredchádzajúce pochybenia týkajúce sa porušenia základných práv a slobôd. Z tohto\npohľadu je podstatné to, že rozsudok má byť založený výlučne na dôkazoch, ktoré boli\nvykonané na hlavnom pojednávaní v prítomnosti obžalovaného a jeho obhajcu. Preto, i keď\nv určitom štádiu mohlo dôjsť nesprávnym postupom vyšetrovateľa k obmedzeniu práva\nobvineného na obhajobu. Toto bolo postupom okresného súdu v celom rozsahu\nnapravené...“\nNásledne k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku\nnajvyšší súd uviedol:\n„K dovolateľom označenému dovolaciemu dôvodu najvyšší súd poznamenáva, že\nv rámci dovolacieho konania nie je prípustné preskúmavať správnosť a úplnosť zisteného\nskutku (veta za bodkočiarkou v § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por.), ak dovolanie nepodal\nminister spravodlivosti podľa § 371 ods. 1 Tr. por. Skutkový stav môže najvyšší súd\n\n11\n\nhodnotiť len z toho hľadiska, či skutok alebo iné okolnosti skutkovej povahy boli správne\nprávne posúdené, tzn. či boli právne kvalifikované v súlade s príslušnými ustanoveniami\nhmotného práva. Preto nemožno preverovať úplnosť vykonaného dokazovania a správnosť\nhodnotenia jednotlivých dôkazov, nakoľko toto sú otázky upravené normami procesného\npráva, nie hmotným právom. Uvedený záver zodpovedá skutočnosti, že dovolanie je\nmimoriadnym opravným prostriedkom a rozhoduje o ňom najvyšší súd až v tretej inštancii,\nkde nemožno znovu vytvárať či meniť skutkové zistenia. S ohľadom na to nemôže najvyšší\nsúd spochybňovať skutkové zistenia, prehodnocovať vykonané dôkazy a ich hodnotenie\nvykonané súdmi nižších stupňov.\nArgumenty obvineného spočívajúce v tom, že v čase spáchania skutkov pod bodom\n3/ a 4/ on nebol konateľom spoločnosti, ale len jej spoločníkom, a teda ako spoločník\nnemôže niesť zodpovednosť za konanie, resp. nekonanie jej konateľa\n\n, nemôže\n\nnajvyšší súd akceptovať, pretože skutky sú perfektne obsahovo i právne formulované tak,\naby zodpovedali jeho činnosti ako účastníka na stíhaných trestných činoch v zmysle § 21\nods. 1 písm. a/ Tr. zák., preto použitá právna kvalifikácia zodpovedá obsahu stíhaných\nskutkov a so zreteľom na to sú argumenty obvineného v dovolaní neakceptovateľné.“\n18. Z citovanej časti odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu vyplýva jasná,\nzrozumiteľná a podrobná odpoveď dovolacieho súdu na námietky sťažovateľa týkajúce sa\nporušenia jeho práva na obhajobu zakotveného v čl. 50 ods. 3 ústavy. Ústavný súd\nv posudzovanej veci nezistil, že by procesným postupom všeobecných súdov bola účelovo\nvytvorená nepriaznivá procesná situácia a také podmienky pre sťažovateľa, ktoré by mu\nbránili, resp. ho podstatným spôsobom obmedzovali pri reálnom uplatnení práva\nna obhajobu. Z napadnutého uznesenia vyplýva, že najvyšší súd preskúmal procesný postup\nsúdov nižšieho stupňa preštudovaním spisového materiálu, pričom nezistil porušenie\nsťažovateľom označených práv. Sťažovateľ síce tento záver najvyššieho súdu namietal, ale\nneuviedol žiadne relevantné argumenty spochybňujúce z prieskumnej činnosti vyvodené\nzávery najvyššieho súdu. Významná je aj tá skutočnosť, že sťažovateľ napriek poučeniu\no svojich právach už v prípravnom konaní i v konaní pred súdom tieto náležite nevyužíval,\nsprával sa pasívne a pre konanie si nezvolil obhajcu, ktorý by mu v konaní poskytoval\nkvalifikovanú právnu pomoc pri reálnom uplatňovaní jeho práva na obhajobu.\n\n12\n\nV tejto súvislosti ústavný súd zároveň poukazuje na svoju judikatúru, z ktorej\nvyplýva, že uplatnenie práva na obhajobu nezaručuje oprávnenej osobe dosiahnutie takého\nrozhodnutia súdu, o ktoré sa usiluje pomocou obhajoby. Účelom práva zaručeného čl. 50\nods. 3 ústavy je totiž len poskytnutie príležitosti brániť sa obvineniu zo spáchania trestného\nčinu (obdobne II. ÚS 34/99).\n19. Na základe uvedeného možno konštatovať, že najvyšší súd sa dovolaním\nsťažovateľa riadne zaoberal a svoje rozhodnutie adekvátne odôvodnil. Ak najvyšší súd\nnezistil danosť ani jedného z dôvodov uplatnených sťažovateľom v zmysle § 371 ods. 1\nTrestného poriadku, nemožno mu vytknúť ako nesprávny ani procesný postup podľa § 382\npísm. c) Trestného poriadku, ktorým dovolanie sťažovateľa na neverejnom zasadnutí senátu\nodmietol. Tieto skutočnosti nesignalizujú žiadnu možnosť porušenia základného práva\nsťažovateľa na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy. Ústavný súd v takom prípade nemá\nžiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov všeobecných súdov.\nS prihliadnutím na požiadavku sťažovateľa zrušiť napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu\nvydané v jeho trestnej veci a jej vrátenie na ďalšie konanie tvrdenia sťažovateľa podľa\nnázoru ústavného súdu sledujú len dosiahnutie zmeny výsledku súdneho konania, ktoré\nneskončilo podľa jeho želania, čo však nemožno spájať s porušením práva na obhajobu.\n20. Pretože ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia základných práv podľa\nčl. 20 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy namietaným uznesením najvyššieho súdu,\nústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa\n§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 14. septembra 2016\n\n13", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "dovolanie", "obhajoba, obhajca"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:ed588b68-67f8-4d2d-bd0e-80ecb182ddcf", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 79/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 79/2012 z 21. 2. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-02-21", "citacie_n": 202, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ed588b68-67f8-4d2d-bd0e-80ecb182ddcf"}, {"guid": "ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 300/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 300/06 z 4. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-04", "citacie_n": 1922, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f"}, {"guid": "ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 98/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 98/06 z 5. 4. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-04-05", "citacie_n": 1866, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd"}, {"guid": "ussr:83783f26-2ce9-416d-84fd-f09755b033cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 263/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 263/03 z 3. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-03", "citacie_n": 1667, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:83783f26-2ce9-416d-84fd-f09755b033cb"}, {"guid": "ussr:3c6105df-de89-481a-b436-7669fb034459", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 79/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 79/02 z 21. 8. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-08-21", "citacie_n": 480, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3c6105df-de89-481a-b436-7669fb034459"}, {"guid": "ussr:e9e602ec-81fb-4b4a-ac19-6e1f1c087f86", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.17.1999.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 17/99", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/99 z 22. 9. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-09-22", "citacie_n": 992, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.17.1999.1"}, {"guid": "ussr:92d25b91-0ca1-40cf-b9ea-4e2057bc3ae4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.34.1999.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 34/99", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 34/99 z 28. 4. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-04-28", "citacie_n": 48, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.34.1999.1"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "1a97658e-f279-4bfb-ba83-4aa37c8529d1:ef7e4c7d-ef16-4f4c-95f5-6d390e58fb87", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2013:1412010365.2", "spisova_znacka": "4To/12/2013", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4To/12/2013 z 1. 7. 2013", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2013-07-01", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2013:1412010365.2"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:5bbba45d-55cf-421a-8e46-2ef3dce5829f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:1.US.279.2022.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 279/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 279/2022 z 12. 5. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-05-12", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.279.2022.1"}, {"guid": "ussr:badb7343-a1f3-4dfe-9cd5-499f15f7c49a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.285.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 285/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 285/2019 z 25. 6. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-06-25", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.285.2019.1"}, {"guid": "ussr:9d45694a-03c3-444d-9741-0efaaae93999", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:3.US.414.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 414/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 414/2018 z 13. 11. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-11-13", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:3.US.414.2018.1"}, {"guid": "ussr:3031cfd4-224b-4a0a-8586-288a4236706f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.743.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 743/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 743/2017 z 5. 12. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-12-05", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.743.2017.1"}, {"guid": "ussr:b8ac4ad5-923f-474e-86b2-1122ffa2cf17", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.496.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 496/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 496/2017 z 3. 8. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-08-03", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.496.2017.1"}, {"guid": "de05642a-ef75-4b5d-9967-4ee2a9f254d4:80dc652d-63da-4e13-969f-fc45d54e5e1a", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2022:9621200110.2", "spisova_znacka": "33D/17/2021", "nazov": "Rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 33D/17/2021 z 17. 10. 2022", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2022-10-17", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2022:9621200110.2"}]}