{"guid": "ussr:31642621-cfca-42ef-b023-4dc29dc63cf6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.545.2015.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 545/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 545/2015 z 9. 12. 2015", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 9. decembra 2015, sp. zn. I. ÚS 545/2015, ECLI:SK:USSR:2016:1.US.545.2015.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Milan Ľalík", "sudca_id": 1072, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/milan-lalik-1072", "datum_vydania": "2015-12-09", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/31642621-cfca-42ef-b023-4dc29dc63cf6", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.545.2015.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.545.2015.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.545.2015.1/text", "citacie_n": 2, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nI. ÚS 545/2015-11\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2015\npredbežne prerokoval sťažnosť\n\n,\n\n, zastúpenej\n\nadvokátskou kanceláriou Pacalaj, Palla a partneri, s. r. o., Námestie SNP 3, Trnava,\nkonajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Ing. Petra Pacalaja, substitučne\nzastúpeného advokátom Mgr. Pavlom Gavorníkom, vo veci namietaného porušenia\njej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Cdo 327/2014\nz 28. januára 2015 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n28. apríla 2015 doručená sťažnosť\n\n,\n\n(ďalej len\n\n„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Cdo 327/2014\nz 28. januára 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie“). Sťažnosť bola podaná na poštovú\nprepravu 24. apríla 2015.\n\n2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa pôvodným návrhom\ndoručeným Okresnému súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) 8. októbra 2008 domáhala\nproti\n\n(ďalej len „odporca“) a\n\n(ďalej\n\nlen „odporkyňa“), obaja bytom Ružindol 352 (spolu ďalej len „odporcovia“), zaplatenia\nsumy 7 475 418 Sk (248 138,41 €) z titulu náhrady škody, ktorá mala sťažovateľke\nvzniknúť vynaložením finančných prostriedkov na polyfunkčnú budovu vybudovanú\nna základe zmluvy o združení uzatvorenej 27. januára 1999 eventuálne 28. januára 1999\nmedzi sťažovateľkou, odporcom a\n\n(ďalej len „zmluva\n\no združení“). Návrhom doručeným okresnému súdu 2. novembra 2010 sťažovateľka\npožiadala o zmenu návrhu, ktorou sa domáhala proti odporcom zaplatenia sumy\n197 972,93 € z titulu vydania bezdôvodného obohatenia, ktoré predstavuje hodnotu\nspoluvlastníckeho podielu vo veľkosti 2,724/10 na nehnuteľnosti – polyfunkčnej budove\nv sume 135 630,35 €, ktorý sťažovateľka mala nadobudnúť podľa zmluvy o združení,\nako aj úžitku z bezdôvodného obohatenia v sume 62 342,58 € ako podielu na nájomnom,\nktoré odporcovia získali z prenájmu polyfunkčnej budovy za obdobie od 9. októbra 2006\ndo 9. októbra 2010. V konaní o neplatnosť zmluvy o združení okresný súd rozsudkom\nsp. zn. 12 C 370/2001 z 28. októbra 2003 určil, že predmetná zmluva je neplatná\na polyfunkčná budova patrí do bezpodielového spoluvlastníctva odporcov, ktorí predmetnú\nnehnuteľnosť nadobudli originálnym spôsobom – výstavbou. Predmetný rozsudok\nokresného súdu bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len\n„krajský súd“) sp. zn. 9 Co 63/2006 z 11. júla 2006. Sťažovateľka preto tvrdila, že dňom\nprávoplatnosti uvedeného rozsudku (t. j. 9. októbra 2006) vzniklo na strane odporcov\nbezdôvodné obohatenie a začala plynúť objektívna 3-ročná premlčacia doba na uplatnenie\npráva na jeho vydanie, ako aj subjektívna premlčacia doba, keďže týmto dňom sa\nprávoplatne dozvedela, že na jej úkor došlo na strane odporcov k bezdôvodnému\nobohateniu.\n\nKeďže\n\nzmluva\n\no združení\n\nbola\n\nneplatná\n\na\n\nspoluvlastnícky\n\npodiel\n\nna polyfunkčnej budove sťažovateľka nenadobudla, odporcovia sa na jej úkor bezdôvodne\nobohatili. Okresný súd rozhodol o návrhu sťažovateľky rozsudkom sp. zn. 17 C 153/2008\nz 24. marca 2011 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) tak, že návrh zamietol a uložil\nsťažovateľke povinnosť nahradiť odporcom trovy konania v sume 16 316,14 €, keď\nprihliadol\n\n2\n\nna\n\nnámietku\n\npremlčania\n\nuplatneného\n\nnároku\n\nvznesenú\n\nodporcami.\n\nPodľa okresného súdu v konaní nebolo preukázané, že by zo strany odporcov došlo\nk bezdôvodnému obohateniu nadobudnutím spoluvlastníckeho podielu na nehnuteľnosti,\nktorý sťažovateľka mala nadobudnúť na základe zmluvy o združení, pretože sťažovateľka\npredmetnú\n\nnehnuteľnosť\n\nnevybudovala\n\nani\n\nneposkytla\n\nodporcom\n\nprostriedky\n\nna jej vybudovanie a pozemok, na ktorom bola polyfunkčná budova postavená, odporcovia\nnadobudli odplatne od mesta Trnava. Na základe rozhodnutia príslušného stavebného úradu\nbolo 30. mája 2003 právoplatne povolené užívanie predmetnej nehnuteľnosti a počnúc\ntýmto dňom začala sťažovateľke plynúť trojročná objektívna premlčacia doba na vydanie\nplnenia z bezdôvodného obohatenia. Sťažovateľka nepreukázala, že by sa odporcovia\nna jej úkor obohatili úmyselne. Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd rozsudkom\nsp. zn. 9 Co 171/2013 z 11. marca 2014 potvrdil rozsudok okresného súdu ako vecne\nsprávny, pričom sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa\na obmedzil sa len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku.\nV odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že okresný súd správne vyhodnotil vznesenú\nnámietku premlčania, keďže relevantným návrhom zodpovedajúcim sume tvrdeného\nbezdôvodného obohatenia je až návrh sťažovateľky z 2. novembra 2010, preto je nárok\nsťažovateľky jednoznačne premlčaný. Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka\ndovolanie, ktoré najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol z dôvodu jeho neprípustnosti.\n3. Sťažovateľka v odôvodnení sťažnosti uviedla, že «Dňa 04. 03. 2013 prevzala\nAdvokátska kancelária Pacalaj, Palla a partneri, s. r. o... právne zastupovanie\nSťažovateľky, v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia, vedeného toho času\nna Krajskom súde v Trnave...\nSťažovateľka ešte pred udelením plnomocenstva na zastupovanie... podala\ndňa 12. 05. 2011 v plnej miere komplexné odvolanie voči Rozsudku Okresného súdu Trnava\nzo dňa 24. 03. 2011, v ktorom Sťažovateľka riadne označila odvolacie dôvody v zmysle\n§ 205 ods. 2 písm. c), d) a f) OSP.\nPo prevzatí právneho zastupovania... Advokát v mene Sťažovateľky podal\ndňa 15. 03. 2013 doplňujúce písomné vyjadrenie (ďalej len „Doplňujúce vyjadrenie“),\nktoré nerozširovalo rozsah a dôvody odvolania, ale malo za cieľ podporiť nosnú líniu\nvtedajšej argumentácie Sťažovateľky v konaní o podstatné skutočnosti, ktoré doposiaľ\n\n3\n\nneboli v rámci vyjadrení Sťažovateľky osobitne zvýraznené, avšak ktoré vyplynuli už z\nprvostupňového konania.\nKrajský súd v Trnave ako odvolací súd vydal dňa 11. 03. 2014 vo veci Rozsudok...,\nktorým potvrdil rozsudok prvostupňového súdu vo veci samej. Odvolací súd v odôvodnení\nk Rozsudku uviedol, že v rámci rozhodovania vo veci na Doplňujúce vyjadrenie Žalobkyne\ns poukazom na § 205 ods. 3 OSP NEPRIHLIADOL.».\n4. Sťažovateľka považuje postup krajského súdu za odňatie možnosti konať\npred odvolacím súdom, ktorý je dovolacím dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania\npodľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len ,,OSP“). Podľa sťažovateľky\n„Odvolací súd odňal Sťažovateľke právo konať pred súdom, keď nezohľadnil a vôbec sa\nnezaoberal Doplňujúcim vyjadrením, z obsahu ktorého je zrejmé, že v žiadnom prípade\nnešlo o doplnenie odvolacích dôvodov a rozsahu po zákonom stanovenej lehote,\nčo Sťažovateľka v Doplňujúcom vyjadrení na úvod aj explicitne zdôrazňovala“.\nSťažovateľka poukazuje na to, že «obsahom tohto Doplňujúceho vyjadrenia, v rámci\nodvolacích dôvodov a rozsahu, bola pre Žalobkyňu o. i. „kľúčová“ právna argumentácia,\nktorá mohla výrazne ovplyvniť rozhodovanie odvolacieho súdu v rámci odvolacieho\nkonania. Predmetom žalobného návrhu v merite veci bolo uplatnenie nároku na vydanie\nbezdôvodného obohatenia, ktorý prvostupňový súd, rovnako tak aj odvolací súd, vyhodnotil\nprincipiálne ako premlčaný v subjektívnej dvojročnej, resp. objektívnej trojročnej\npremlčacej lehote. Z odôvodnenia Rozsudku odvolacieho súdu vyplýva, že... údajné\npremlčanie bolo jediným dôvodom, pre ktorý odvolací súd potvrdil rozhodnutie\nprvostupňového súdu. Z odôvodnenia Rozsudku nevyplýva, že by odvolací súd zohľadňoval\nv rámci svojej rozhodovacej činnosti skutočnosť úmyselného bezdôvodného obohatenia,\na teda skutočnosť plynutia desaťročnej premlčacej doby, tak ako to Žalobkyňa uvádzala\nv Doplňujúcom vyjadrení.».\nPodľa tvrdenia sťažovateľky „Doplňujúce vyjadrenie malo za cieľ práve poukázať\nna úmyselné bezdôvodné obohatenie zo strany Žalovaných“, preto sa domnieva, že „pokiaľ\nby sa odvolací súd zaoberal obsahom Doplňujúceho vyjadrenia, Žalobkyňa by tak mohla...\núčinne zvrátiť nepriaznivý potvrdzujúci Rozsudok, nakoľko pri úmyselnom bezdôvodnom\n\n4\n\nobohatení by svoj nárok uplatňovaný v konaní žalovala v rámci dodržania desaťročnej\npremlčacej doby“.\n5. Sťažovateľka namieta, že najvyšší súd nesprávne vyhodnotil (ne)prípustnosť\ndovolania, pričom uvádza, že „... pravdepodobne ušlo pozornosti dovolacieho súdu,\nže Sťažovateľka neuvádzala nové dôvody odvolania, nakoľko Sťažovateľka uplatnila\nuž v odvolaní odvolacie dôvody v zmysle § 205 ods. 2 písm. c), d) a f) OSP. Doplňujúce\nvyjadrenie neobsahovalo žiadne ďalšie odvolacie dôvody, naopak, obsah Doplňujúceho\nvyjadrenia smeroval výhradne k dôvodom podľa § 205 ods. 2 písm. c) a d) OSP,... odvolací\nsúd mal preto Doplňujúce vyjadrenie v dotknutej časti ZOHĽADNIŤ.“.\n6. Podľa sťažovateľky odvolací súd nezohľadnením „Doplňujúceho vyjadrenia“\nodňal sťažovateľke realizáciu jej procesných práv v odvolacom konaní, pričom najvyšší súd\nuvedené pochybenie v postupe odvolacieho súdu nereparoval, naopak, odmietnutím\ndovolania sťažovateľky sa dopustil rovnakého porušenia jej práva na súdnu a inú právnu\nochranu. Zohľadňujúc aspekty a priebeh odvolacieho konania sťažovateľka viac nemohla\nuplatniť svoj vplyv na výsledok konania, pretože odvolací súd rozhodol bez nariadenia\npojednávania po tom, ako sťažovateľka doručila odvolaciemu súdu doplňujúce vyjadrenie\nk odvolaniu. Podľa sťažovateľky nemožno súhlasiť ani s tvrdením dovolacieho súdu,\nže odvolací súd sa premlčaním v rozsahu zákonného ustanovenia § 107 Občianskeho\nzákonníka zaoberal z úradnej povinnosti, a to vzhľadom na skutočnosť, že najvyšší súd\nako dovolací súd sa podľa vlastných vyjadrení nezaoberal vecnou správnosťou napadnutého\nrozhodnutia odvolacieho súdu. Navyše, podľa sťažovateľky z odôvodnenia rozsudku\nodvolacieho súdu vôbec nevyplýva, či sa odvolací súd zaoberal „ex offo“ otázkou\númyselného bezdôvodného obohatenia alebo nie. Sťažovateľka preto v závere konštatuje,\nže odvolací súd, ako aj dovolací súd jej svojím postupom spoločne odňali možnosť konať\npred súdom.\n7. Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom\nvysloví porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením\n\n5\n\nnajvyššieho súdu, napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zruší a vec mu vráti na ďalšie\nkonanie a prizná jej úhradu trov konania.\n8. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n9. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1\nzákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu\nSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde.\n10. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom\nprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých\nprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,\nneprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy\npodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nAk ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.\n11. Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného\nsúdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne\nneopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne\nneopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným\nrozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva\nalebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi\noznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným\nprávom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.\n\n6\n\nZa zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom\nprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného\npráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie\n(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).\n12. Podstatou námietok sťažovateľky je jej nesúhlas s právnym názorom najvyššieho\nsúdu vysloveným v napadnutom uznesení, ktorým najvyšší súd odmietol dovolanie\nsťažovateľky ako procesne neprípustné, pretože nezistil sťažovateľkou vytýkanú vadu\nodvolacieho konania podľa § 237 písm. f) OSP. Podľa sťažovateľky najvyšší súd\n„nereparoval“ procesné pochybenie v postupe odvolacieho súdu, ktorý nezohľadnil a vôbec\nsa nezaoberal jej doplňujúcim vyjadrením k odvolaniu, z ktorého je zrejmé, že nešlo\no doplnenie odvolacích dôvodov a rozsahu odvolania po zákonom ustanovenej lehote,\na v ktorom poukazovala na skutočnosť úmyselného bezdôvodného obohatenia a plynutia\ndesaťročnej premlčacej doby.\n13. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne.\n14. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať\nani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou\nústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha\ninterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu\nzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou\nmedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci\nvšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,\nak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne\nneodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného\npredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko\n\n7\n\nodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam\n(mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).\n15. Ústavný súd konštatuje, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené\npodmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci\ndovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Otázka\nposúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže\nviesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľky (m. m. IV. ÚS 35/02). Prvoradou\núlohou ústavného súdu je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti, čo je prejavom\ndoktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je v právomoci všeobecných\nsúdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite\nzdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (mutatis mutandis napr. I. ÚS 19/02,\nI. ÚS 50/04, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06).\n16. Ústavný súd v tomto konaní preto skúmal, či napadnuté uznesenie najvyššieho\nsúdu je z ústavného hľadiska udržateľné a akceptovateľné. Z napadnutého uznesenia\nvyplýva, že najvyšší súd ním odmietol dovolanie sťažovateľky ako dovolanie smerujúce\nproti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, pretože nezistil\nexistenciu procesných vád podľa § 237 OSP v konaní na súdoch nižšieho stupňa. Najvyšší\nsúd vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu, ktorý sťažovateľka uplatnila aj v ústavnej sťažnosti\nako dôvod porušenia jej označeného základného práva, v odôvodnení napadnutého\nuznesenia uviedol: „Dovolateľka v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle\n§ 237 písm. f/ O. s. p. odvolaciemu súdu vyčítala, že nezohľadnil a vôbec sa nezaoberal\njej doplňujúcim vyjadrením k odvolaniu, z ktorého je zrejmé, že v žiadnom prípade nešlo\no doplnenie odvolacích dôvodov a rozsahu po zákonom stanovenej lehote. V doplňujúcom\nvyjadrení poukazovala na to, že odvolací súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti\nnezohľadňoval skutočnosť úmyselného bezdôvodného obohatenia, skutočnosť plynutia\ndesaťročnej premlčacej doby. Ak by sa súd zaoberal obsahom doplňujúceho vyjadrenia\nnavrhovateľka by mohla aktívnym konaním, využitím svojich procesných práv účinne zvrátiť\nnepriaznivý potvrdzujúci rozsudok, nakoľko pri úmyselnom bezdôvodnom obohatení by svoj\nnárok uplatňovaný v konaní žalovala v rámci dodržania 10 ročnej premlčacej doby.\n\n8\n\nPodľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo\nv dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len\nna námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi\npriznať.\nPodľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo na vydanie plnenia\nz bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie,\nže došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.\nPodľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka najneskôr sa právo na vydanie plnenia\nz bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné\nobohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.\nDovolací súd k skutočnosti, že sa odvolací súd nezaoberal skutočnosťou úmyselného\nbezdôvodného obohatenia odporcami na úkor navrhovateľky, poukazuje na to, že súd\nprvého stupňa vo svojom rozsudku konštatoval, že navrhovateľka nepreukázala, že by\nodporcovia sa na jej úkor obohatili úmyselne. Odvolací súd vo svojom rozsudku sa plne\nstotožnil s dôvodmi rozsudku súdu prvého stupňa. Dĺžku premlčacích dôb upravuje zákon.\nSúd musí v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia posúdiť námietku premlčania\nkomplexne z hľadiska ustanovenia § 107 Občianskeho zákonníka a aj bez námietky\núčastníka z úradnej povinnosti skúmať aj to, či sa na danú vec vzťahuje trojročná alebo\ndesaťročná objektívna premlčacia doba. Ak by nemal dostatok skutkových zistení\npre vyhodnotenie tejto právnej otázky, môže účastníkov vyzvať na preukázanie skutkových\ntvrdení vzťahujúcich sa k dĺžke objektívnej premlčacej doby na vydanie bezdôvodného\nobohatenia.\nJe treba prisvedčiť navrhovateľke, že jej doplňujúce vyjadrenie k odvolaniu\nnemenilo rozsah pôvodného odvolania, išlo ale o nové dôvody. Ak aj odvolací súd\nneprihliadol na doplňujúce dôvody uvedené vo vyjadrení k odvolaniu, týmto postupom\nodvolací súd vzhľadom na uvedené vyššie neodňal navrhovateľke právo konať pred súdom,\nlebo odvolací súd sa premlčaním v rozsahu zákonného ustanovenia § 107 Občianskeho\nzákonníka zaoberal z úradnej povinnosti.\nPodstatou bezdôvodného obohatenia je zákonom stanovená povinnosť toho, kto sa\nna úkor iného bezdôvodne obohatí, toto obohatenie vydať tomu, na koho úkor bol predmet\nbezdôvodného obohatenia získaný. Predpokladom zodpovednosti za získané bezdôvodné\n\n9\n\nobohatenie nie je protiprávne konanie obohateného ani jeho zavinenie, ale objektívne\nvzniknutý stav obohatenia, ku ktorému došlo spôsobom, ktorý právny poriadok neuznáva.\nPodľa § 107 Občianskeho zákonníka právo na vydanie plnenia z bezdôvodného\nobohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo\nk bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Táto tzv. subjektívna\npremlčacia doba je však limitovaná objektívnou premlčacou dobou, a najneskôr sa právo\nna vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné\nbezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo. Pri práve na vydanie\nplnenia z bezdôvodného obohatenia je teda stanovená dvojitá kombinovaná premlčacia\ndoba, a to:\n- subjektívna, ktorá je dvojročná, a\n- objektívna trojročná, resp. desaťročná.\nIch začiatok je stanovený odlišne a ich vzájomný vzťah je taký, že sú na sebe\nnezávislé čo do svojho plynutia, jeho začiatku aj konca. Ak skončí plynutie niektorej z nich,\nprávo sa premlčí bez ohľadu na druhú premlčaciu dobu (ak je vznesená námietka\npremlčania).\nV prvom odseku tohto ustanovenia je upravená tzv. subjektívna premlčacia doba,\nv odseku druhom premlčacia doba objektívna. Vzájomný vzťah týchto dvoch premlčacích\ndôb je taký, že ak skončí beh jednej z nich, a je vznesená námietka premlčania, právo sa\npremlčí a nemožno ho priznať. Premlčanie nevedie k zániku práva, bráni však jeho\nvymožiteľnosti.\nPre začiatok behu dvojročnej subjektívnej premlčacej doby je rozhodný deň, kedy sa\noprávnený v konkrétnom prípade skutočne dozvie o tom, že došlo na jeho úkor k získaniu\nbezdôvodného obohatenia a kto ho získal. Pre záver dozvedieť sa o tom, že došlo\nk bezdôvodnému obohateniu a o tom, kto ho získal, je vždy rozhodujúce zistenie skutkového\nstavu v konkrétnom prípade.“\n17. V citovanej časti odôvodnenia\n\nnapadnutého uznesenia\n\nnajvyšší súd\n\njednoznačným a dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré nepovažoval\nsťažovateľkou namietaný postup odvolacieho súdu za odňatie možnosti sťažovateľky konať\npred odvolacím súdom a pre ktoré dovolanie odmietol z dôvodu jeho neprípustnosti.\n\n10\n\nOdôvodnenie napadnutého uznesenia poskytuje dostatočný podklad pre uvedený právny\nzáver, pričom poskytuje primeranú odpoveď aj na sťažovateľkou uplatnené dovolacie\nnámietky. Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd dostatočne ozrejmil, prečo\nnepovažoval ňou namietaný postup odvolacieho súdu spočívajúci v nezohľadnení\njej doplňujúceho vyjadrenia k odvolaniu, v ktorom namietala skutočnosť úmyselného\nbezdôvodného obohatenia, za odňatie možnosti konať pred odvolacím súdom. Najvyšší súd\nsa ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal aj s námietkou sťažovateľky, že\nv doplňujúcom vyjadrení nešlo o doplnenie odvolacích dôvodov a rozsahu po zákonom\nstanovenej lehote, keď uviedol, že tieto dôvody považoval za nové, a ak aj na ne odvolací\nsúd neprihliadol, týmto postupom neodňal sťažovateľke možnosť konať pred súdom,\npretože odvolací súd sa zaoberal ex offo premlčaním v rozsahu zákonného ustanovenia\n§ 107 Občianskeho zákonníka. Ústavný súd preto konštatuje, že predmetný postup\nnajvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno\npovažovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.\n18. V súvislosti s námietkou sťažovateľky o nezohľadnení skutočnosti úmyselného\nbezdôvodného obohatenia a plynutia desaťročnej premlčacej doby odvolacím súdom\nústavný súd poukazuje aj na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cz 129/74\nz 29. januára 1975, v zmysle ktorého: „Ak odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode\na o tom, kto za ňu zodpovedá, do uplatnenia práva na náhradu škody uplynie čas uvedený\nv ustanovení § 106 ods. 1 O. z. a škodca namieta premlčanie, právo sa premlčalo, aj keď\nide o škodu spôsobenú úmyselne. Neprichádza tu už do úvahy objektívna desaťročná\npremlčacia doba podľa ustanovenia § 106 ods. 2 O. z.“ Vzhľadom na obdobnú zákonnú\núpravu premlčacích dôb možno uvedené závery analogicky aplikovať aj na premlčacie doby\ntýkajúce sa nároku na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia podľa § 107\nObčianskeho zákonníka. Preto ak sťažovateľka v odvolaní z 12. mája 2011 tvrdila, že\n„práve deň 09. 10. 2006 (deň právoplatnosti rozhodnutia o neplatnosti zmluvy o združení,\npozn.) treba považovať za deň začiatku plynutia objektívnej... aj subjektívnej, premlčacej\nlehoty na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia... keďže k bezdôvodnému obohateniu\ndošlo až dňa 09. 10. 2006, kedy sa navrhovateľka dozvedela, že sa odporcovia obohatili\nna jej úkor“, nepochybne jej 9. októbra 2008 uplynula subjektívna dvojročná premlčacia\n\n11\n\ndoba vo vzťahu k nároku uplatnenému na súde 2. novembra 2010. Vzhľadom na uvedené\nodvolacia námietka sťažovateľky o úmyselnom obohatení sa odporcov bola bez právneho\nvýznamu, a preto odvolací súd na uvedenú námietku ani nemal prihliadnuť.\n19. Keďže napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvôle\na je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov\na hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať\na v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu. Skutočnosť,\nže najvyšší súd kvalifikoval dovolanie sťažovateľky ako neprípustné a že pri tom vyslovil\nprávny názor, s ktorým sa sťažovateľka nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru\no porušení práva na súdnu ochranu podľa označeného článku ústavy.\n20. Vychádzajúc z uvedeného a s poukazom na to, že obsahom označeného\nzákladného práva nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka\nsúdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), ústavný\nsúd dospel k záveru, že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a namietaným\nporušením základného práva sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 ústavy neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala reálnu možnosť\nvyslovenia jeho porušenia po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd\npreto pri predbežnom prerokovaní sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom\nsúde ako zjavne neopodstatnenú.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 9. decembra 2015\n\n12", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "rozhodnutie-odôvodnenie", "bezdôvodné obohatenie", "dovolanie-prípustnosť"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/07 z 17. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-17", "citacie_n": 5043, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98"}, {"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:0845e61e-85c2-47e6-9380-052cb5f5ebd2", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 357/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 357/06 z 31. 10. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-10-31", "citacie_n": 370, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0845e61e-85c2-47e6-9380-052cb5f5ebd2"}, {"guid": "ussr:f59342f7-2a38-4304-852c-8e6da74669d1", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 238/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 238/05 z 4. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-04", "citacie_n": 333, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f59342f7-2a38-4304-852c-8e6da74669d1"}, {"guid": "ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 136/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 136/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 3751, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 50/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/04 z 3. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-03", "citacie_n": 8434, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:caacb035-758e-405e-9948-22e1d16b5169", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 218/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 218/02 z 13. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-13", "citacie_n": 1576, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:caacb035-758e-405e-9948-22e1d16b5169"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 35/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 35/02 z 10. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-10", "citacie_n": 1066, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d"}, {"guid": "ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 19/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 19/02 z 13. 3. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-03-13", "citacie_n": 3382, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "ussr:072e386c-5acf-465d-8931-d4a47ae7b9e2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.3.1997.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 3/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 3/97 z 16. 1. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-01-16", "citacie_n": 342, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.3.1997.1"}, {"guid": "d5450278-3121-400f-8fd5-4e804cb4c36a:13f262c2-a247-4066-94bc-89235f27c672", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2014:2108221261.4", "spisova_znacka": "9Co/171/2013", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 9Co/171/2013 z 10. 3. 2014", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2014-03-10", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2014:2108221261.4"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:506e60a5-2a51-46b7-8138-5d1a4b4db722", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.449.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 449/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 449/2017 z 20. 9. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-09-20", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.449.2017.1"}, {"guid": "21eb9465-ddfe-4d5e-95bd-d4c8e9d98a5d:8c2f3dca-f392-40ef-880f-848f5c236f47", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2018:8614201768.2", "spisova_znacka": "20Co/101/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 20Co/101/2017 z 11. 7. 2018", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2018-07-11", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2018:8614201768.2"}]}