{"guid": "ussr:c1c283fc-5767-4c8e-8977-eda2d364c6ce", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.543.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 543/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 543/2016 z 14. 9. 2016", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 14. septembra 2016, sp. zn. I. ÚS 543/2016, ECLI:SK:USSR:2016:1.US.543.2016.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Marianna Mochnáčová", "sudca_id": 1077, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/marianna-mochnacova-1077", "datum_vydania": "2016-09-14", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-3", "nazov": "čl. 46 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1.odsek-1", "nazov": "čl. 1 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20", "nazov": "čl. 20 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-1", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/c1c283fc-5767-4c8e-8977-eda2d364c6ce", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.543.2016.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.543.2016.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.543.2016.1/text", "citacie_n": 10, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nI. ÚS 543/2016-29\nÚstavný\n\nsúd\n\n14. septembra 2016\n\nSlovenskej\npredbežne\n\nrepubliky\n\nprerokoval\n\nna\n\nneverejnom\n\nzasadnutí\n\nsťažnosť\n\nsenátu\n,\n\n, zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Kočičkom, Lion Law\nPartners s. r. o., Komenského 14A, Banská Bystrica, vo veci namietaného porušenia\nprincípu právnej istoty podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základných práv\npodľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 402/2015 z 28. apríla 2016 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n19. augusta 2016 doručená sťažnosť\n\n,\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia princípu právnej istoty podľa čl. 1\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základných práv podľa čl. 20\nods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\n\nľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 402/2015 z 28. apríla 2016\n(ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“ alebo „napadnuté uznesenie“).\n2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ vystupuje v procesnom postavení\nžalobcu v konaní vedenom pred Okresným súdom Zvolen (ďalej len „okresný súd“)\npod sp. zn. 9 C 22/2010 o zaplatenie sumy 11 119,96 € s príslušenstvom z titulu náhrady\nškody, ktorá mu vznikla v dôsledku nezákonných rozhodnutí štátu v trestných konaniach,\nktoré boli podrobne špecifikované v podanom žalobnom návrhu a ktorú si uplatnil\nproti Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky\n(ďalej len „žalovaný“). Ako nezákonné rozhodnutia sťažovateľ označil «uznesenie\no vznesení obvinenia zo dňa 11. 11. 1997, 03. 12. 1997, 05. 06. 1998 a 25. 09. 1998 vydané\nvyšetrovateľom Okresného úradu vyšetrovania PZ Zvolen, ktorými mu boli vznesené\nobvinenia pre trestný čin podvodu (v skratke) „Ľubica“, „Opel Astra“, „Belička“\na „Sporiteľňa“, pričom trestné stíhanie za skutok „Opel Astra“ bolo voči nemu zastavené\nešte v prípravnom konaní a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa\n04. 06. 2008, sp. zn. 2T/4/2004 bol spod obžaloby za skutok „Ľubica“ oslobodený, skutok\n„Belička“ obžalobou kvalifikovaný ako pokračovací trestný čin podvodu bol vo výroku\nrozsudku vypustený a len za skutok „Sporiteľňa“ bol uznaný vinným a odsúdený.».\nUznesenia o vznesení obvinenia za skutky „Ľubica“, „Opel Astra“ a „Belička“ boli\nnezákonné, a preto je podľa sťažovateľa daná zodpovednosť žalovaného za škodu\npodľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu\nštátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“).\nV žalobe uplatnená suma (11 119,96 €) zodpovedala výške paušálnej odmeny, ktorú\nsťažovateľ vyplatil svojmu právnemu zástupcovi JUDr. Petrovi Kočičkovi na základe\nmandátnej zmluvy a ktorá pozostávala zo sumy „90.000,- Sk (2.987,45 EUR - dve štvrtiny\nsumy vynaloženej na obhajobu do 30.11.2002, resp. v prípravnom konaní) a zo sumy\n245.000,- Sk (8.132,51 EUR dve tretiny zo sumy 367.500,- Sk vynaloženej na obhajobu\npo 30. 11. 2002, resp. v konaní po podaní obžaloby), nakoľko pri dvoch skutkoch bol\nsťažovateľ spod obžaloby oslobodený“.\n\n2\n\n3. Vo veci rozhodol okresný súd rozsudkom z 24. júna 2010, ktorým uložil\nžalovanému povinnosť zaplatiť sťažovateľovi sumu 11 119,93 € s úrokom z omeškania\na trovy konania, vo zvyšnej časti žalobu sťažovateľa zamietol.\n4. Proti rozsudku podal žalovaný odvolanie, v ktorom argumentoval, že náhradu\nškody za úkony obhajoby je možné priznať len podľa tarifnej sadzby odmeny advokáta\nna základe vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 240/1990 Zb.\no odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnej pomoci v znení neskorších\npredpisov, vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z.\no odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších\npredpisov a vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.\no odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších\npredpisov. Súčasne uviedol, že pokiaľ zmluvná odmena presiahne tarifnú odmenu\nza vykonané úkony obhajoby, za uvedený rozdiel nemôže zodpovedať štát, lebo nejde\no skutočnú škodu, a preto navyše zaplatené trovy obhajoby zaťažujú sťažovateľa\nako obhajovanú osobu, na základe jeho dohody s obhajcom o zmluvnej odmene.\n5. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) uznesením\nsp. zn. 12 Co 291/2010 z 18. novembra 2010 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu\nvrátil na ďalšie konanie. V rozhodnutí vyslovil právny názor v súlade s vyjadrením\nžalovaného (s výnimkou úrokov z omeškania), že vyhlášky o odmenách a náhradách\nadvokátov nevylučujú, aby si advokát s klientom za poskytnutie právnych služieb dohodli\nzmluvnú odmenu. Avšak v prípade, že dohodnutá zmluvná odmena za právnu službu\nje vyššia ako tarifná odmena upravená vyhláškami, nemožno tento rozdiel medzi odmenami\nvyžadovať od tretej osoby, ktorá účastníkom zmluvy (medzi advokátom a jeho klientom)\nnebola.\n6. V zmysle uvedeného záväzného právneho názoru následne okresný súd vo veci\nrozhodol rozsudkom z 22. februára 2011, ktorým žalovanému uložil povinnosť zaplatiť\nsťažovateľovi sumu 1 600,17 € spolu s úrokom z omeškania a vo zvyšnej časti žalobu\nzamietol a žalovanému nepriznal náhradu trov konania. Okresný súd považoval\n3\n\nza preukázaný základ nároku a pri určení jeho výšky vychádzal z príslušných ustanovení\nvyhlášok upravujúcich tarifnú odmenu za úkony právnej služby.\n7. Na základe podaného odvolania krajský súd rozsudkom sp. zn. 16 Co 152/2011\nz 12. januára 2012 zmenil rozsudok okresného súdu tak, že žalovaný je povinný zaplatiť\nsťažovateľovi sumu 10 345,41 € s úrokom z omeškania, rozhodol o trovách prvostupňového\na odvolacieho konania a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. V odôvodnení rozhodnutia\nuviedol, že právny názor vyslovený v predchádzajúcom rozhodnutí odvolacieho súdu nemá\noporu v rozhodovacej praxi súdov ani v príslušnej právnej úprave a že sa dostatočne\nnevysporiadal s argumentáciou sťažovateľa. Pri určení výšky škody vychádzal z dohody\no odmene v mandátnej zmluve uzatvorenej medzi advokátom a sťažovateľom. Bol toho\nnázoru, že verejnoprávna povaha trestného procesu nič nemení na tom, že odmena\nza obhajobu môže byť dojednaná dohodou strán, čo bolo v danom prípade preukázané.\n8. Na základe dovolania podaného žalovaným vo veci rozhodol najvyšší súd\nuznesením sp. zn. 6 Cdo 110/2012 z 20. marca 2013, ktorým rozsudok krajského súdu\nsp. zn. 16 Co 152/2011 z 12. januára 2012 v časti jeho zmeňujúceho výroku týkajúcej sa\nsumy nad 1 600,17 € vrátane príslušenstva a vo výrokoch o trovách prvostupňového\na odvolacieho konania zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom vo zvyšku dovolanie\nodmietol. Dovolací súd zrušenie rozsudku krajského súdu odôvodnil tým, že odvolací súd\ndospel k celkom rozdielnym právnym záverom než vo svojom pôvodnom rozhodnutí\nsp. zn. 12 Co 291/2010 z 18. novembra 2010 bez toho, aby uvedené riadne odôvodnil,\nčím zaťažil konanie vadou podľa § 237 písm. f) zákona Občianskeho súdneho poriadku.\n9. Krajský súd vo veci opätovne rozhodol rozsudkom sp. zn. 16 Co 196/2013\nz 12. decembra 2013, ktorým rozsudok okresného súdu zmenil tak, že žalovaný bol povinný\nzaplatiť sťažovateľovi sumu 8 745,24 € s príslušenstvom. Konanie o zaplatenie\nsumy 774,52 € s príslušenstvom zastavil a súčasne rozhodol o trovách prvostupňového\naj odvolacieho konania. Vychádzal z právneho názoru, že právo na náhradu škody\nspôsobenej uznesením o vznesení obvinenia podľa zákona č. 58/1969 Zb. má zásadne aj ten,\nkto bol spod obžaloby oslobodený, pričom za škodu treba považovať aj náklady vynaložené\n4\n\npoškodeným na trovy obhajoby. Poukázal na § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka a zákon\nč. 58/1969 Zb., z ktorých nevyplýva, že by rozsah náhrady škody spočívajúci v nákladoch\nna odmenu vyplatenú obvineným advokátovi v trestnom konaní mal byť obmedzený\nprocesnými predpismi (advokátskou tarifou). Právna úprava platná v čase uzatvorenia\nmandátnej zmluvy zo 6. júla 1998 totiž umožňovala účastníkovi konania platne dohodnúť\nzmluvnú odmenu aj formou paušálnej odmeny. Poukázal tiež na rozhodovaciu prax súdov\nv obdobných veciach a námietku žalovaného, že tretia osoba (štát) nijakým spôsobom\nnemohla ovplyvniť obsah zmluvy o odmene advokáta a klienta, považoval za právne\nbezvýznamnú, lebo nemá právny základ v predpisoch hmotného práva.\n10. Uvedený rozsudok krajského súdu napadol žalovaný dovolaním, o ktorom\nrozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením, ktorým rozsudok krajského súdu\nsp. zn. 16 Co 196/2013 z 12. decembra 2013, okrem výroku o zastavení konania zrušil\na vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie. Dovolací súd sa stotožnil s právnym\nnázorom odvolacieho súdu, podľa ktorého boli splnené všetky zákonné predpoklady\nzodpovednosti žalovanej za škodu vyplývajúce zo zákona č. 58/1969 Zb., a teda že základ\nnároku sťažovateľa na náhradu škody je v predmetnej veci daný. Najvyšší súd sa nestotožnil\ns právnym názorom odvolacieho súdu v otázke rozsahu náhrady škody. Poukázal\nna všeobecné zásady charakteristické pre právnu úpravu trov konania, v zmysle ktorých\nzastával názor, že niet dôvodu, aby štát uhrádzal sťažovateľovi všetky náklady, ktoré\nvynaložil v trestnom konaní na svoju obhajobu. Podľa názoru dovolacieho súdu je potrebné\ntieto náklady uplatniť obmedzene, teda musí ísť o náklady na obhajobu vynaložené účelne,\npričom niet dôvodu na to, aby ktokoľvek hradil náklady, ktoré neboli vynaložené dôvodne.\nÚčelnosť v danom prípade znamená aj to, že štát nie je povinný znášať náklady v podobe\nneprimerane vysoko dohodnutých zmluvných odmien medzi advokátom a poškodeným,\nktoré niekoľkonásobne prevyšujú odmenu mimozmluvnú. Za východisko pri posúdení\núčelnosti vynaložených nákladov na trovy obhajoby dovolací súd považoval ustanovenia\nvyhlášky o tarifnej odmene, pričom podľa dovolacieho súdu niet dôvodu, aby sa toto\npravidlo neuplatnilo aj pri určení rozsahu náhrady škody. Dovolací súd bol toho názoru,\nže kritériá na stanovenie tarifnej odmeny sú jasne určené, merateľné a predvídateľné, a preto\npre účely náhrady škody spočívajúcej v nákladoch vynaložených poškodeným (obvineným)\n5\n\nna obhajobu v trestnom konaní podľa zákona č. 58/1969 Zb. je potrebné skutočnú škodu\ninterpretovať v zmysle účelne vynaložených nákladov, ktorými sú náklady vo výške\nodmeny advokáta za zastupovanie klienta v trestnom konaní určenej podľa ustanovení\nprávneho predpisu o tarifnej odmene.\n11. Sťažovateľ uviedol, že ako vyplýva z popisu skutkového stavu, v súdnom konaní\nbolo ustálené, že boli splnené všetky zákonné predpoklady zodpovednosti žalovaného\nza škodu vyplývajúce zo zákona č. 58/1969 Zb., teda základ nároku sťažovateľa\nv predmetnej veci bol daný, sporná ostala len jeho výška a spôsob jej určenia.\n12. Podľa sťažovateľa dovolacím súdom uskutočnený prieskum rozhodnutia\nodvolacieho súdu presiahol rámec sporného právneho názoru, ktorý žalovaný vymedzil\nvo svojom dovolaní. Žalovaný nenastolil otázku obmedzenia výšky skutočnej škody\ncez prizmu inštitútu náhrady trov konania. Dovolací súd tak svojvoľne rozšíril dôvody\ndovolania. Sťažovateľ nikdy netvrdil, že náhrada škody v danom prípade nie je ničím\nobmedzená, naopak, poukázal na skutočnosť, že je v právomoci súdu, aby neprimerane\nvysokú zmluvnú odmenu znížil jednak s poukazom na základné zásady občianskoprávneho\nkonania, jednak podľa § 450 Občianskeho zákonníka.\n13. Dovolací súd založil svoje rozhodnutie na úvahe, podľa ktorej je z hľadiska\nrozsahu náhrady škody primerane potrebné použiť všeobecné zásady charakteristické\npre právnu úpravu týkajúcu sa náhrady trov konania, podľa ktorej každý účastník platí trovy\nkonania, ktoré vznikajú jemu osobne a trovy svojho zástupcu, a preto je možné uhradiť len\núčelne a dôvodne vynaložené náklady v konaní, pričom v súvislosti s odmenou\nza zastupovanie advokátom platí, že aj v prípade, ak sa klient s advokátom dohodne\nna zmluvnej odmene, pri určení nákladov konania, ktorých náhrada sa priznáva proti inej\nfyzickej či právnickej osobe, sa výška odmeny advokáta určí podľa ustanovení vyhlášky\no tarifnej odmene. S týmto právnym záverom dovolacieho súdu v zásadnej právnej otázke\npodľa sťažovateľa nemožno súhlasiť, pretože je v priamom rozpore ako s normatívnou\nprávnou úpravou, tak aj zo zásadami súkromného práva, pričom priamo popiera princípy,\nna ktorých je postavený inštitút náhrady škody.\n6\n\n14. Sťažovateľ uviedol, že skutočnou škodou je ujma, ktorá znamená zmenšenie\nmajetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou a ktorá predstavuje\nmajetkové hodnoty, ktoré treba vynaložiť pre uvedenie veci do predošlého stavu. V danom\nprípade zákon č. 58/1969 Zb. ani iný všeobecne záväzný právny predpis nevylučuje,\nže skutočnou škodou môžu byť aj náklady, ktoré obvinený vynaložil na obhajobu\nv trestnom konaní, ak sú v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím. Výška nákladov\nnie je pritom v citovanom zákone explicitne vymedzená či obmedzená. Sťažovateľ tiež\nzdôraznil, že v danom prípade v čase začatia trestného konania (ako aj podania obžaloby)\nišlo o prípad nutnej obhajoby, ktorý vyžadoval, aby si sťažovateľ obhajcu zvolil. Sťažovateľ\npreto uzavrel s advokátom mandátnu zmluvu, v ktorej bola dohodnutá paušálna odmena.\nZ príslušných ustanovení jednotlivých vyhlášok o odmenách advokátov podľa sťažovateľa\nvyplýva, že výška odmeny advokáta sa riadi predovšetkým zmluvou medzi advokátom\na klientom a jej výška nie je vyhláškou regulovaná. Stanovenie výšky odmeny je tak\nregulované len korektívom dobrých mravov, avšak v danom prípade vzhľadom na predmet\nobhajoby (hrozba odsúdenia sťažovateľa v rozpätí 5 − 12 rokov za každý skutok) nebolo ani\nz tohto hľadiska možné spochybňovať proporcionálnosť dohodnutej výšku odmeny,\nkedy zastupovanie sťažovateľa v trestnom konaní trvalo takmer 10 rokov, pričom samotné\ntrestné stíhanie trvalo 12 rokov. Tarifná odmena je výslovne určená pre odmenu advokáta,\nktorý zastupuje klienta na základe ustanovenia súdom a ktorému hradí odmenu štát,\nčo nebol prípad sťažovateľa. Dovolací súd v danom prípade neprípustným a svojvoľným\nspôsobom prepojil čisto hmotnoprávny inštitút náhrady škody s procesným inštitútom\nnáhrady trov konania. Sťažovateľ preto namieta, že napadnuté rozhodnutie je neudržateľné,\nsvojvoľné a nezákonné.\n15. Na podporu svojej argumentácie sťažovateľ poukázal na skutkovo totožnú vec,\nv ktorej najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 3 Cdo 175/2005 z 27. októbra 2005 v odôvodnení\ndospel k záveru, že „... náklady vynaložené poškodeným na zaplatenie odmeny advokátovi\nza nutnú obhajobu dohodnuté formou zmluvnej odmeny spĺňajú znaky skutočnej škody\npodľa § 442 OZ“.\n\n7\n\n16. Sťažovateľ zdôraznil, že v danom prípade ide o nárok na náhradu škody\n„v situácii, kedy zákon č. 58/1969 Zb. v spojení s OZ explicitne poskytuje komplexnú úpravu\ntohto nároku, nie je dôvod analogicky aplikovať ustanovenia procesných predpisov\nna posúdenie výšky nároku, ktorý má základ v hmotnom práve, ako sa o to pokúša dovolací\nsúd“.\n17. Za nesprávny považuje sťažovateľ aj argument najvyššieho súdu, že „štát\nnemôže znášať úhradu zvýšených nákladov vynaložených sťažovateľom na jeho obhajobu,\nkeďže dohodu o odmene nemohol nijako ovplyvniť. Ak ústava a trestný poriadok\nsťažovateľovi ako obvinenému umožňovali, aby si zabezpečil obhajcu a ak v tej dobe žiadny\nprávny predpis neurčoval rozsah náhrady škody predstavujúcej náklady na zabezpečenie\nobhajoby, resp. právneho zastúpenia, je potrebné akceptovať právny stav, že v tomto\nprípade rozsah náhrady nie je obmedzený výškou tarifnej odmeny podľa vyhlášky (viď tiež\nrozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 23. 02. 2005, sp. zn. 17Co/41/2005).“.\n18. Podľa názoru sťažovateľa použiteľnosť a stabilnosť uvedeného právneho názoru\n„nie je ovplyvnená skutočnosťou, že súčasné znenie zákona č. 514/2003 Z. z., ktorým bol\nzrušený zákon č. 58/1969 Zb. stanovuje, že náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne\nvynaložených trov konania vzniknutých poškodenému v konaní, v ktorom bolo vydané\nnezákonné rozhodnutie a že účelne vynaložené hotové výdavky a odmena za zastupovanie sa\nurčia ako tarifná odmena advokáta. Práve z rozdielnosti právnej úpravy obsiahnutej\nv zákone č. 58/1969 Zb. a zákone č. 514/2003 Z. z. vyplýva, že ak by mal zákonodarca\númysel obmedziť výšku náhrady škody tarifnou odmenou advokáta, zahrnul by takúto\núpravu explicitne priamo do textu zákona č. 58/1969 Zb., ako to urobil v zákone č.\n514/2003 Z. z. Absenciu takejto regulácie je potom potrebné vykladať tak, že zákon\numožňuje priznať aj náhradu škody, ktorá zodpovedá zmluvne dohodnutej odmene medzi\nsťažovateľom a jeho obhajcom. Uskutočneným výkladom dotknutých právnych noriem\ndovolací súd experimentálne, svojvoľne a neprípustne ignoroval rozdiel medzi explicitným\nznením dvoch právnych úprav účinných v rôznych časových obdobiach a odlišne riešiacich\nz hľadiska hmotného práva tú istú problematiku (výšku odmeny advokáta za obhajobu v\ntrestných veciach).“.\n8\n\n19. Podľa sťažovateľa právny názor prezentovaný v napadnutom uznesení možno\noznačiť za novátorský a prekvapivý, ktorým sa najvyšší súd odchýlil od dosiaľ všeobecne\nakceptovaného výkladu zákona č. 58/1969 Zb., a preto bolo žiaduce, aby sa s existujúcou\njudikatúrou vysporiadal a presvedčivo zdôvodnil, prečo je potrebné pristúpiť k zmene\nprávneho stanoviska, čo v rozhodnutí dovolacieho súdu absentuje.\n20. Na základe uvedeného sťažovateľ dospel k záveru o porušení princípu právnej\nistoty uznesením najvyššieho súdu, keď opodstatnenosť použitia mimoriadneho opravného\nprostriedku pre účely zrušenia právoplatného súdneho rozhodnutia a prípustnosť odklonu\nod zachovania princípu právnej istoty bola v doterajšej judikatúre uznaná v prípadoch, keď\nv priebehu konania došlo k závažným procesným pochybeniam konajúcich súdov,\nt. j. k vadám konania, avšak nie v prípadoch odlišného hodnotenia skutkového stavu\na odlišných skutkových a právnych záverov niektorého z účastníkov konania oproti\nskutkovému a právnemu posúdeniu vyslovenému súdom v rámci riadneho konania.\nNajvyšší súd v tomto prípade „vstúpil na neistú pôdu svojvoľného a arbitrárneho\nargumentovania a rozhodovania v otázke, ktorá doposiaľ nerobila aplikačnej praxi žiadne\nvýkladové problémy“. Najvyšší súd pristúpil k takému výkladu právnej normy, ktorý\nje arbitrárny a nelogický, čím zasiahol do základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu.\nZávery dovolacieho súdu sú neudržateľné a svojvoľné, pričom z odôvodnenia rozhodnutia\nje tiež zrejmé, že použitá interpretácia právnych noriem zohľadňovala výlučne záujmy\nžalovanej.\n21. Sťažovateľ tiež uviedol, že došlo k porušeniu jeho základného práva na náhradu\nškody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátu podľa čl. 46 ods. 3 ústavy.\n22. Sťažovateľ ďalej namieta neoprávnený zásah do základného práva vlastniť\nmajetok garantovaného čl. 20 ods. 1 ústavy, pretože u neho nedošlo v jeho majetkovej sfére\nk legitímne očakávanému prírastku, ktorý by inak nastal.\n23. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:\n9\n\n„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky, na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu,\niného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom\npodľa čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, na právnu istotu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, právo vlastniť\nmajetok podľa čl. 20 Ústavy SR a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6Cdo/402/2015 zo dňa\n28. 04. 2016 porušené boli.\n2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 6Cdo/402/20I5 zo dňa\n28. 04. 2016 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie\nkonanie.\n3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy\nprávneho zastúpenia vo výške 363,79 €... na účet jeho právneho zástupcu do 15 dní\nod právoplatnosti tohto rozhodnutia.“\nII.\n24. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo\nľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n25. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody\nuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.\nPodľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd\nprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo\nnávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy\n10\n\nzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením\nbez ústneho pojednávania.\n26. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným\npostupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho\nzákladného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok\nvzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho\nrozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne\nz iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten,\npri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia\noznačeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho\nprijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).\n27. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať\nani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou\nústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha\ninterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu\nzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou\nmedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci\nvšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,\nak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne\nneodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného\npredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko\nodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam\n(mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).\n28. Z argumentácie sťažovateľa vyplýva, že napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu,\nktorým zrušil rozsudok krajského súdu, ktorým bol žalovaný (Slovenská republika, za ktorú\nkoná ministerstvo) zaviazaný zaplatiť sťažovateľovi sumu 8 745,24 € s príslušenstvom\n11\n\nako náhradu škody z titulu nezákonných rozhodnutí (uznesení o vznesení obvinenia),\npovažuje za arbitrárne, ústavne neudržateľné a neakceptovateľné rozhodnutie vychádzajúce\nz nesprávneho právneho posúdenia. Výška uplatnenej náhrady škody bola sťažovateľom\nvyčíslená ako suma nákladov na trovy nutnej obhajoby vo výške dohodnutej paušálnej\nodmeny v zmysle mandátnej zmluvy uzatvorenej medzi sťažovateľom a jeho obhajcom\npočas trestného konania vedeného voči sťažovateľovi. Najvyšší súd podľa sťažovateľa síce\ndospel k správnemu záveru o existencii nároku sťažovateľa, za ktorý zodpovedá v zmysle\nzákona č. 58/1969 Zb. štát, teda v danej otázke sa stotožnil s názorom všeobecných súdov\nnižšej inštancie, na druhej strane posúdil rozsah tejto náhrady odlišne vychádzajúc\nz nesprávneho právneho názoru, že aj pokiaľ bola medzi advokátom a jeho klientom\ndojednaná zmluvná odmena, pri určení rozsahu náhrady škody, za ktorú zodpovedá štát,\nje potrebné, aby išlo o účelne vynaložené náklady na obhajobu, za ktoré v danom prípade\nje možné považovať iba náklady stanovené v rozsahu tarifnej odmeny podľa príslušných\nvyhlášok ministerstva účinných v čase poskytovania právnych služieb.\n29. Sťažovateľ v sťažnosti tiež namietal, že dovolací súd pri posudzovaní rozsahu\nnáhrady škody nesprávne aplikoval všeobecné zásady vzťahujúce sa na právnu úpravu\nnáhrady trov konania, a preto dospel k nesprávnemu právnemu záveru o možnosti uhradiť\nlen účelne vynaložené náklady určené podľa vyhlášok o tarifnej odmene. Uvedený záver\nje podľa sťažovateľa v rozpore so zásadami súkromného práva a princípmi, na ktorých\nje založený inštitút náhrady škody. Podľa sťažovateľa zákon č. 58/1969 Zb. nevylučoval,\naby skutočnou škodou, ktorú je žalovaný povinný uhradiť, boli náklady vynaložené\nsťažovateľom na obhajobu v trestnom konaní, ktorých výška nebola uvedeným právnym\npredpisom nijako obmedzená, a preto paušálna odmena preukázateľne vyplatená\nsťažovateľom jeho obhajcovi (pomerne znížená z dôvodu, že sťažovateľ bol za jeden skutok\nuznaný vinným a odsúdený) je skutočnou škodou, ktorú je povinný zaplatiť štát.\nZa nesprávny považuje sťažovateľ aj argument najvyššieho súdu, že štát nemôže znášať\núhradu zvýšených nákladov na obhajobu, pokiaľ nemohol ovplyvniť obsah dojednania\nmedzi sťažovateľom a jeho obhajcom. V čase účinnosti zákona č. 58/1969 Zb. existoval\nprávny stav, ktorý rozsah náhrady škody neobmedzoval. Nie je akceptovateľné\nani poukazovanie\n\ndovolacieho\n\nsúdu\n\nna\n12\n\nprávnu\n\núpravu\n\nrozsahu\n\nnáhrady\n\nškody\n\npodľa neskoršieho právneho predpisu, v zmysle ktorého súčasťou trov konania sú aj trovy\nprávneho zastúpenia, ktoré zahŕňajú účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu\nza zastupovanie, ktorá sa určí ako tarifná odmena advokáta. Výklad dotknutých ustanovení\nzákonov najvyšším súdom je podľa názoru sťažovateľa nelogický a použitá interpretácia\nprávnych predpisov zohľadňuje výlučne záujmy žalovaného.\n30. Na\n\nzáklade\n\nuvedenej\n\nargumentácie\n\nsťažovateľa\n\nústavný\n\nsúd\n\npristúpil\n\nk preskúmaniu uznesenia najvyššieho súdu z hľadiska jeho ústavnej udržateľnosti. Ústavný\nsúd konštatuje, že jeho úlohou zásadne nie je posudzovať celkovú zákonnosť rozhodnutia,\nproti ktorému bola sťažnosť podaná, ale jeho úlohou pri predbežnom prerokovaní sťažnosti\nje zistiť, či napadnutým rozhodnutím mohlo byť zasiahnuté do ústavou alebo\nkvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv alebo slobôd\nsťažovateľky. V tomto zmysle sa ústavný súd nezaoberá právnou argumentáciou\nvšeobecných súdov, ale iba ústavnoprávnymi aspektmi konkrétnej veci (IV. ÚS 370/04).\n31. Základné právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie,\nporušenia ktorých sa sťažovateľ dovoláva, neznamená, že je jednotlivcovi zaručované\npriamo a bezprostredne právo na také rozhodnutie, ktoré zodpovedá jeho názoru, ale mu je\ngarantované právo na spravodlivé občianske súdne konanie, v ktorom sa uplatňujú zásady\nsúdneho rozhodovania v súlade so zákonom a ústavnými princípmi. Sťažovateľ mal\nv konaní nepochybne možnosť uplatniť pred okresným súdom, ako aj krajským súdom\nvšetky procesné prostriedky na obhájenie svojich práv. Skutočnosť, že najvyšší súd založil\nsvoje rozhodnutie na právnom názore, s ktorým sa sťažovateľ nestotožňuje, neznamená,\nže je jeho sťažnosť dôvodná (obdobne napr. m. m. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Aj keby\nústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov najvyšším súdom, v zmysle judikatúry\nústavného súdu by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba\nv prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný,\nčo nie je prípad sťažovateľa.\n32. Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí dospel k záveru o danosti objektívnej\nzodpovednosti štátu v tejto veci. Stotožnil sa s názorom odvolacieho súdu o existencii\n13\n\nzákladných predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu, keďže bolo nepochybne\npreukázané, že sťažovateľovi vznikla škoda začatím a vedením trestného stíhania, ktoré\nneskončilo právoplatným odsúdením. Ako sporné zostalo v konaní stanovenie rozsahu\nnáhrady škody a spôsob jej určenia. Najvyšší súd v tejto súvislosti uviedol:\n„Dovolací súd dospieva preto k záveru, že z hľadiska, a to treba zdôrazniť, rozsahu\nnáhrady škody, treba primerane použiť aj všeobecné zásady charakteristické pre právnu\núpravu týkajúcu sa trov konania (napriek tomu, že trovy konania upravujú procesné\npredpisy povahy verejnoprávnej a právna úprava zodpovednosti za škodu spôsobenú\nrozhodnutím orgánu štátu má základ v hmotnoprávnej úprave súkromnej povahy).\nIde predovšetkým o zásadu, podľa ktorej každý účastník platí trovy konania, ktoré vznikajú\njemu osobne a trovy svojho zástupcu. Táto zásada sa v trestnom konaní prejavuje v tom,\nže obvinený znáša vlastné trovy a výdavky spojené so zvolením obhajcu, včítane odmeny\ndohodnutej medzi ním a advokátom (§ 553 ods. 1 Trestného poriadku). V súvislosti\ns náhradou trov konania ide o zásadu, že sa priznáva len náhrada trov potrebných\nna účelné uplatňovanie alebo bránenie práva. Z uvedeného pravidla vyplýva, že sa\nuhradzujú len účelne, či dôvodne vynaložené náklady v konaní, a teda nie všetky náklady,\nktoré účastník v konaní vynaložil; pritom záleží na účastníkovi samotnom, aké finančné\nprostriedky na svoju obranu v súdnom konaní vynaloží. V súvislosti s odmenou\nza zastupovanie advokátom platí, že aj v prípade, ak sa klient s advokátom dohodne\nna zmluvnej odmene, pri určení nákladov konania, ktorých náhrada sa priznáva proti inej\nfyzickej či právnickej osobe, sa výška odmeny advokáta určí podľa ustanovení vyhlášky\no tarifnej odmene (§ 22 ods. 1 vyhlášky č. 240/1990 Zb. a vyhlášky č. 163/2002 Z. z.,\nobdobne § 18 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.).\nPodľa dovolacieho súdu v súlade s uvedenými zásadami niet dôvodu, aby štát\nuhrádzal poškodenému v tomto špecifickom prípade náhrady škody všetky náklady, ktoré\nvynaložil v trestnom konaní na svoju obhajobu. Obsah základného práva obvineného\nna právnu pomoc pri obhajobe v trestnom konaní spočívajúci v možnosti zvoliť si obhajcu,\nnemôže byť z hľadiska rozsahu nároku na náhradu škody proti štátu neobmedzený. Bolo by\npopretím základných predpokladov pre náhradu škody, aby štát hradil aj náklady spojené\nso zastúpením, ktoré boli poškodeným vynaložené bezúčelne. Treba preto uplatniť\nobmedzenie v tom zmysle, že pre účely náhrady škody sa musí jednať o náklady na\n14\n\nobhajobu vynaložené účelne. Prijatý záver však žiadnym spôsobom neobmedzuje právo\nobvineného zvoliť si pre svoju obhajobu v trestnom konaní obhajcu, ale sa iba limituje\nprávo poškodeného na náhradu účelne vynaložených nákladov v konaní. Túto požiadavku\ntreba považovať za legitímnu, lebo niet dôvodu pre to, aby ktokoľvek hradil náklady\nna odstránenie vadného stavu (v tomto prípade zrušenie nezákonného rozhodnutia), ktoré\nneboli vynaložené dôvodne.\nÚčelnosť vynaložených nákladov na trovy obhajoby znamená aj to, že štát nie je\npovinný znášať náklady v podobe neprimerane dohodnutých zmluvných odmien medzi\nadvokátom a poškodeným, ktoré niekoľko násobne prevyšujú odmenu mimozmluvnú (tak je\ntomu aj v predmetnej vecí). Východiskom, čo treba považovať za účelne vynaložené náklady\nna trovy obhajoby, môže byť už zmienené pravidlo, podľa ktorého pri určení nákladov\nkonania, ktorých náhrada sa priznáva proti inej fyzickej či právnickej osobe, sa výška\nodmeny advokáta určí podľa ustanovení vyhlášky o tarifnej odmene. Podľa dovolacieho\nsúdu niet dôvodu, aby sa toto pravidlo neuplatnilo aj pri určení rozsahu náhrady škody\nspočívajúcej v trovách obhajoby, ktorá náhrada sa priznáva proti štátu, keďže jeho\npoužitím sa objektívne vyjadruje odmena za zastupovanie, ak zástupcom je advokát. Tarifná\nodmena advokáta za zastupovanie klienta v trestnom konaní sa totiž stanovuje podľa toho,\nči ide o obhajobu v trestnom konaní alebo o zastupovanie v konaní o priestupkoch, a podľa\npočtu úkonov právnej pomoci (služby) odstupňovaných podľa hornej hranice trestnej\nsadzby. Ide o kritériá, ktoré sú jasne určené, ktoré sú merateľné a predvídateľné. Určenie\nrozsahu náhrady škody podľa uvedených kritérií nepochybne prispieva aj k právnej istote\núčastníkov tohto právneho vzťahu. Pre účely náhrady škody treba preto za účelne\nvynaložené náklady poškodeným na zaplatenie odmeny advokátovi na obhajobu považovať\nnáklady v rozsahu tarifnej odmeny.\nV tejto súvislosti dovolací súd zdôrazňuje, že nijako nespochybňuje právo advokáta\na jeho klienta dohodnúť v zmluve o poskytnutí právnych služieb zmluvnú odmenu, ktorá\nmôže byť vyššia, než je tarifná odmena. Tu sa iba zohľadňuje, že štát nemusí úhradu\nzvýšených nákladov vynaložených poškodeným znášať.\nNapokon treba poznamenať, že ani výška paušálnej odmeny nebola v zmysle vyhlášky\nč. 240/1990 Zb. neobmedzená, ale ju bolo možné určiť s prihliadnutím na predpokladanú\n\n15\n\nvecnú a časovú náročnosť práce a na základnú sadzbu hodinovej odmeny (§ 8 ods. 2\ncitovanej vyhlášky).\nSo zreteľom na vyššie uvedené dovolací súd dospel k právnemu názoru, podľa\nktorého pre účely náhrady škody spočívajúcej v nákladoch vynaložených poškodeným\n(obvineným) na obhajobu v trestnom konaní podľa zákona č. 58/1969 Zb., treba skutočnú\nškodu interpretovať v zmysle účelne vynaložených nákladov, za ktoré treba považovať\nnáklady vo výške odmeny advokáta za zastupovanie klienta v trestnom konaní určenej\npodľa ustanovení zvláštneho právneho predpisu o tarifnej odmene.\nNa podporu tohto právneho názoru treba uviesť, že aj súčasné znenie zákona\nč. 514/2003 Z. z., ktorým bol zrušený zákon č. 58/1969 Zb. stanovuje, že náhrada škody\nzahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov konania vzniknutých poškodenému v konaní,\nv ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie a že účelne vynaložené hotové výdavky\na odmena za zastupovanie sa určia ako tarifná odmena advokáta.“\n33. V súvislosti s posúdením napadnutého rozhodnutia ústavný súd konštatuje,\nže nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím je špecifickým prípadom\nzodpovednosti štátu podľa zákona č. 58/1969 Zb., ktorého základ vyplýva priamo z ústavy\n(čl. 46 ods. 3). Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí pri určení rozsahu náhrady škody\na spôsobu jej výpočtu aplikoval všeobecné zásady charakteristické pre právnu úpravu trov\nkonania, a preto dospel k záveru o povinnosti štátu ako subjektu zodpovedného za vznik\nškody znášať výlučne účelne vynaložené náklady konania, ktoré zahŕňajú aj trovy obhajoby.\nZa účelne vynaložené náklady na trovy obhajoby v zmysle uvedeného najvyšší súd\npovažoval výšku odmeny advokáta určenú podľa predpisov o tarifnej odmene, ktoré\njednoznačne a jasne stanovujú kritériá jej výpočtu. Uvedený postup podľa názoru ústavného\nsúdu nezasahuje do zmluvnej slobody klienta zvoliť si v trestnom konaní advokáta\na dohodnúť s ním zmluvnú odmenu mimo predpisov o tarifnej odmene, súčasne jasne\nformuluje (zohľadňujúc aj ďalší vývoj právnej úpravy) objektívny a nespochybniteľný\nspôsob určenia náhrady škody spočívajúcej v náhrade trov právneho zastúpenia v trestnom\nkonaní, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením obvineného a ktorú je povinný zaplatiť\nštát, a to v rozsahu tarifnej odmeny advokáta. Podľa názoru ústavného súdu nemožno\npovinnosť náhrady trov obhajoby vyplývajúcich zo zmluvných dojednaní medzi obhajcom\n16\n\na jeho klientom prenášať na štát, ktorý síce za vzniknutú škodu zodpovedá, súčasne však\nvýber obhajcu zvoleného sťažovateľom ani výšku dojednanej odmeny nemohol ovplyvniť.\n34. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd konal v medziach\nsvojej právomoci, keď príslušné ustanovenia zákona č. 58/1969 Zb., Občianskeho\nzákonníka, ako aj vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 240/1990\nZb. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnej pomoci v znení neskorších\npredpisov podstatné na posúdenie veci interpretoval a aplikoval a jeho úvahy vychádzajú z\nkonkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a ústavne akceptovateľné.\nÚstavný súd považuje postup najvyššieho súdu pri preskúmavaní rozhodnutia odvolacieho\nsúdu za legitímny s ústavným kritériám zodpovedajúcou mierou interpretácie na vec\naplikovaných zákonných ustanovení a vylučujúci možnosť porušenia základného práva\nsťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n35. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu zaručuje\nkaždému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním\n(I. ÚS 26/94). Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46\nods. 1 ústavy neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym)\nsúdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo\nv občianskoprávnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).\n36. Sťažovateľ v sťažnosti poukázal i na rozdielnosť prístupov všeobecných súdov\nk rozhodovaniu v obdobných veciach. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj\nprávny názor, podľa ktorého právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach\nvo veci samej nemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich\nv obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne\nzávery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu\nprincípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne\nnapr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).\n\n17\n\n37. Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva Beian v. Rumunsko (č. 1)\nzo 6. decembra 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne\npodobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade\nkaždého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva).\nK rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie.\nZ hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila\nako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí\nrozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.\n38. Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľa považuje za potrebné\nzopakovať svoj ustálený právny názor (ktorý akceptuje podľa textu sťažnosti\naj sťažovateľka, pozn.), podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru\nvšeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch\na o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20\nods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu\n(resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať\nstanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych\npredpisov (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú\noprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných\nprávnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov\nsúdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného\nsúdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych\npredpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou\na zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie základného\npráva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade napadnutého uznesenia najvyššieho\nsúdu prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažoval v danom prípade\nargumentáciu sťažovateľa za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolo možné\ntoto rozhodnutie hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné, a preto v tejto časti\nodmietol sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú.\n\n18\n\n39. K namietanému porušeniu čl. 1 ods. 1 ústavy je potrebné uviesť, že jeho aplikácia\nsa v individuálnych sťažnostiach viaže na vyslovenie porušenia individuálne určeného\nzákladného práva alebo slobody sťažovateľa (v tomto prípade čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy).\nKeďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím najvyššieho\nsúdu a čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy, požiadavka na vyslovenie porušenia čl. 1 ods. 1 ústavy\nje v súlade s doterajšou rozhodovacou činnosťou ústavného súdu zjavne neopodstatnená,\na preto sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.\n40. Obdobne pristupoval ústavný súd aj k posúdeniu namietaného porušenia čl. 20\nods. 1, keďže sťažovateľ jeho porušenie v sťažnostnej logike odvodzuje od porušenia čl. 46\nods. 1 a 3 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru, a predloženú sťažnosť odmietol v tejto časti\ntiež podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.\n41. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších návrhoch\nsťažovateľa v uvedenej veci (zrušenie napadnutého uznesenia, vrátenie veci na ďalšie\nkonanie a náhrada trov konania) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd\nuž nezaoberal.\n42. K tomuto rozhodnutiu sa podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde pripája\nodlišné stanovisko sudcu Milana Ľalíka.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 14. septembra 2016\n\n19", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "náhrada škody (ujma)-majetková ujma", "advokát, advokácia-náhrada trov právneho zastúpenia", "advokát, advokácia-advokátska tarifa", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na náhradu škody spôsobenej orgánom verejnej moci", "trovy konania-náklady konania"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 88/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 88/07 z 30. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-30", "citacie_n": 2025, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708"}, {"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 300/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 300/06 z 4. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-04", "citacie_n": 1922, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f"}, {"guid": "ussr:24c87d79-915b-498a-b44c-0d73ab193b2c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 49/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 49/06 z 14. 9. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-09-14", "citacie_n": 768, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:24c87d79-915b-498a-b44c-0d73ab193b2c"}, {"guid": "ussr:32627ef7-d1a7-443e-93b9-b6a84d158d1f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 277/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 277/05 z 29. 11. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-11-29", "citacie_n": 315, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:32627ef7-d1a7-443e-93b9-b6a84d158d1f"}, {"guid": "ussr:2cd8a1fc-7928-4328-9369-ce2123dac06e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 267/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 267/05 z 15. 11. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-11-15", "citacie_n": 407, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2cd8a1fc-7928-4328-9369-ce2123dac06e"}, {"guid": "ussr:988268c0-64f0-4764-84d3-e5c8e6e5a3b0", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 162/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 162/05 z 1. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-01", "citacie_n": 904, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:988268c0-64f0-4764-84d3-e5c8e6e5a3b0"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:98ffe766-b57f-48cf-8e3e-216f61103935", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 370/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 370/04 z 10. 11. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-11-10", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:98ffe766-b57f-48cf-8e3e-216f61103935"}, {"guid": "ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 50/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/04 z 3. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-03", "citacie_n": 8434, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 110/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 110/02 z 7. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-07", "citacie_n": 2079, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471"}, {"guid": "ussr:94011438-da01-4343-b27d-3288866885f7", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 21/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/02 z 6. 3. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-03-06", "citacie_n": 324, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:94011438-da01-4343-b27d-3288866885f7"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "ussr:ee98ae3f-dc93-4f8e-8766-3f372395cb3d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.26.1994.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 26/94", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 26/94 z 10. 5. 1994", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1994-05-10", "citacie_n": 1929, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.26.1994.1"}, {"guid": "2bf1f6e9-c09d-467c-b2e8-5b6b576d5cbf:de1d1da1-7836-4c60-9f0d-7110f7766304", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:6710201839.1", "spisova_znacka": "6Cdo/402/2015", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/402/2015 z 27. 4. 2016", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2016-04-27", "citacie_n": 125, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:6710201839.1"}, {"guid": "3993f7f4-beca-47d6-aabe-c4829adce2a9:3e1b9e0b-579b-4963-90de-6d4391394de8", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2013:6710201839.1", "spisova_znacka": "16Co/196/2013", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 16Co/196/2013 z 11. 12. 2013", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2013-12-11", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2013:6710201839.1"}, {"guid": "4d01d55b-291b-438d-a3eb-aaa34035df39:9282ec7e-a036-41c5-b2ea-cb5c3e32e00c", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2012:6710201839.1", "spisova_znacka": "16Co/152/2011", "nazov": "Rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 16Co/152/2011 z 11. 1. 2012", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2012-01-11", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2012:6710201839.1"}], "citovane_v": [{"guid": "35f22691-a8cb-46f3-a4cf-9f515d072a68:b1a503f3-c9a9-4df0-a725-0575434e94dc", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2024:4413225428.1", "spisova_znacka": "9Cdo/77/2023", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Cdo/77/2023 z 25. 9. 2024", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2024-09-25", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2024:4413225428.1"}, {"guid": "08fcce0f-cae2-45b5-a39f-cd74313aecee:bf536b65-7590-46a4-9030-04f57a13ddd4", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2026:4123242871.1", "spisova_znacka": "11Co/62/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 11Co/62/2025 z 28. 1. 2026", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2026-01-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2026:4123242871.1"}, {"guid": "ccfe5d54-042a-42e7-a7d6-3698d6e69951:545f3ffa-b710-42b3-baf1-c6144d5a4e22", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2020:1210211259.2", "spisova_znacka": "12Co/57/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 12Co/57/2018 z 27. 2. 2020", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2020-02-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2020:1210211259.2"}, {"guid": "ccfe5d54-042a-42e7-a7d6-3698d6e69951:9a24f0c2-e25b-4f96-b5e3-778ac94c5571", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2020:1210211259.2", "spisova_znacka": "12Co/57/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 12Co/57/2018 z 27. 2. 2020", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2020-02-27", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2020:1210211259.2"}, {"guid": "ccfe5d54-042a-42e7-a7d6-3698d6e69951:a3196f7c-237a-4f2a-80a2-8f8b4cacc1ca", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2020:1210211259.2", "spisova_znacka": "12Co/57/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 12Co/57/2018 z 27. 2. 2020", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2020-02-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2020:1210211259.2"}, {"guid": "59edfcdf-002b-40e0-94f9-b2d83abc4523:f13aff79-ea2b-470b-94ac-d81d5d49d784", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2020:6415201113.1", "spisova_znacka": "13Co/43/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 13Co/43/2019 z 25. 2. 2020", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2020-02-25", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2020:6415201113.1"}, {"guid": "59edfcdf-002b-40e0-94f9-b2d83abc4523:6a4124b3-0be8-4fb6-a841-5e0acfe86b81", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2020:6415201113.1", "spisova_znacka": "13Co/43/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 13Co/43/2019 z 25. 2. 2020", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2020-02-25", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2020:6415201113.1"}, {"guid": "f1dc9759-5033-4a4f-8420-79e949aec9e2:838cf4d6-f950-40d9-bd5d-8fc8e2b29374", "ecli": "ECLI:SK:MSBA4:2025:6125334868.2", "spisova_znacka": "23C/6/2025", "nazov": "Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV sp. zn. 23C/6/2025 z 12. 12. 2025", "sud": "Mestský súd Bratislava IV", "datum_vydania": "2025-12-12", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:MSBA4:2025:6125334868.2"}, {"guid": "e25610cc-7d9f-4858-b037-11bf6e30b264:861a8fb0-fedb-4016-9f62-b405b45b5597", "ecli": "ECLI:SK:MSBA4:2025:6123362094.4", "spisova_znacka": "62C/19/2023", "nazov": "Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV sp. zn. 62C/19/2023 z 24. 7. 2025", "sud": "Mestský súd Bratislava IV", "datum_vydania": "2025-07-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:MSBA4:2025:6123362094.4"}, {"guid": "96135a68-423e-4bd7-bf59-da4726c376a2:3588d671-1156-45d1-be40-bbed68dc71ff", "ecli": "ECLI:SK:OSZA:2024:6123359886.1", "spisova_znacka": "42C/63/2024", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Žilina sp. zn. 42C/63/2024 z 20. 9. 2024", "sud": "Okresný súd Žilina", "datum_vydania": "2024-09-20", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSZA:2024:6123359886.1"}]}