{"guid": "ussr:bc1cc9d1-fd45-4e38-98ff-016b8be96229", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.540.2015.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 540/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 540/2015 z 9. 12. 2015", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 9. decembra 2015, sp. zn. I. ÚS 540/2015, ECLI:SK:USSR:2016:1.US.540.2015.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Marianna Mochnáčová", "sudca_id": 1077, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/marianna-mochnacova-1077", "datum_vydania": "2015-12-09", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "nazov": "čl. 47 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-47"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-47", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/bc1cc9d1-fd45-4e38-98ff-016b8be96229", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.540.2015.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.540.2015.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.540.2015.1/text", "citacie_n": 8, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nI. ÚS 540/2015-10\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2015\npredbežne prerokoval sťažnosť\n\nMinisterstva\n\nspravodlivosti Slovenskej republiky,\n\nv zastúpení ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky JUDr. Tomášom Borecom,\na Slovenskej republiky, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky,\nv zastúpení ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky JUDr. Tomášom Borecom,\nvo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46\nods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie\nzaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 211/2013\na jeho uznesením z 30. júla 2015 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky a Slovenskej republiky,\nzastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, o d m i e t a .\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\n(ďalej\n\nlen\n\n„ústavný\n\nsúd“)\n\nbola\n\n21. októbra 2015 doručená sťažnosť Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky\n\n(ďalej aj „sťažovateľ v 1. rade“) a Slovenskej republiky, zastúpenej Ministerstvom\nspravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej aj „sťažovateľ v 2. rade“, spolu ďalej len\n„sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu\nzaručeného v čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)\na práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.\n1 Cdo 211/2013 a jeho uznesením z 30. júla 2015 (ďalej len „namietané uznesenie“ alebo\n„uznesenie najvyššieho súdu“).\nZo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že žalobou podanou Okresnému súdu Bratislava I\n(ďalej len „okresný súd“) 17. februára 2010 sa žalobca v konaní vedenom pod sp. zn.\n25 C 17/2010 domáhal proti sťažovateľovi v 1. rade náhrady škody v sume 51 723,02 €\ns príslušenstvom v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú\nrozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon\no zodpovednosti za škodu“).\nOkresný súd vo veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 25 C 17/2010 z 9. novembra 2011\n(ďalej len „rozsudok okresného súdu“), ktorým žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol\nz dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie na strane sťažovateľa v 1. rade, pričom\nKrajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) tento záver okresného súdu odobril\npotvrdzujúcim rozsudkom sp. zn. 8 Co 62/2012 z 19. februára 2013 (ďalej len „rozsudok\nkrajského súdu“). Žalobca nesúhlasiac s názorom krajského súdu napadol jeho rozhodnutie\ndovolaním, o ktorom rozhodol najvyšší súd namietaným uznesením tak, že rozsudok\nkrajského súdu spolu s rozsudkom okresného súdu zrušil a vec vrátil okresnému súdu\nna ďalšie konanie.\nV odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd uviedol, že žalobca, ktorý sa\ndomáhal náhrady škody spôsobenej mu nesprávnym rozhodnutím ministra spravodlivosti\nSlovenskej republiky (ďalej len „minister“) č. 2490/2004 41 z 5. februára 2004,\nako žalovaného označil sťažovateľa v 1. rade, pričom svoj nárok vyvodzoval z § 1 ods. 1 a 2\n2\n\na § 9 zákona o zodpovednosti za škodu. Z uvedených ustanovení zákona o zodpovednosti\nza škodu je zrejmá zodpovednosť štátu za vznik škody, i keď žalobca v žalobe\nza zodpovedný subjekt označil sťažovateľa v 1. rade. Rozpor medzi skutkovým a právnym\nodôvodnením žaloby, ktorou bol uplatnený nárok zo zodpovednosti štátu a označením\nžalovaného, mal podľa názoru najvyššieho súdu za následok nezrozumiteľnosť žaloby\nvo forme jej neurčitosti, a preto bolo povinnosťou súdu prvého stupňa, aby v zmysle § 43\nods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) vyzval žalobcu na jeho odstránenie.\nKeďže okresný súd takto nepostupoval a krajský súd tento nedostatok nijako neodstránil,\nbolo konanie pred oboma súdmi nižšieho stupňa podľa názoru najvyššieho súdu poznačené\nodňatím možnosti žalobcu konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) OSP.\nNamietaným uznesením najvyššieho súdu tak podľa sťažovateľov došlo k porušeniu\nnimi označených práv, pretože\n„A) najvyšší súd v uvedenom rozhodnutí len vyvolal zdanie, že sťažovateľovi v prvom\nrade poskytol súdnu ochranu (v skutočnosti je podstatná a rozhodujúca časť odôvodnenia\ndoslova nekriticky a necitlivo doslova prebratá z iného rozhodnutia najvyššieho súdu, bez\ntoho aby o tom v rozhodnutí bola čo i len zmienka). Uvedené zároveň znamená flagrantné\nporušenie § 157 ods. 2 OSP.\nB) najvyšší súd v uvedenom rozhodnutí bezdôvodne nerešpektoval (svoju vlastnú)\nustálenú judikatúru v obdobných veciach a odklonil sa od nej, jeho rozhodnutie je tak\nprekvapivé, nerešpektuje požiadavku na predvídateľnosť súdnych rozhodnutí a je v rozpore\ns princípom právnej istoty ako takým.\nC) najvyšší súd v uvedenom rozhodnutí porušil zásadu rovnosti účastníkov (nebola\ndodržaná rovnosť zbraní) a nerešpektoval požiadavku nestrannosti súdu.“.\nSťažovatelia tiež uviedli, že sťažovateľ v 2. rade sa pripája k sťažnosti len v bode C,\nkeďže v danom konaní nevystupuje v žiadnom procesnom postavení. Sťažovatelia\npripojenie sťažovateľa v 2. rade k sťažnosti odôvodnili tým, že namietané uznesenie\npripúšťa aj taký výklad, podľa ktorého štát ako žalovaný vystupuje v danom konaní\nod okamihu podania žaloby a ako účastník konania je len nepresne označený.\n\n3\n\nK námietke uvedenej v bode A sťažovateľ v 1. rade konštatoval, že uznesenie\nnajvyššieho súdu nemožno považovať za dostatočne odôvodnené v zmysle zákonných\npožiadaviek vyplývajúcich z § 157 ods. 2 OSP. Nespĺňa požadované atribúty\npresvedčivosti, ktoré sú v prípade rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku ešte\nviac očakávané a zdôrazňované, keďže následky nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia\ndovolacieho súdu sú nepomerne závažnejšie v porovnaní s nedostatočne odôvodneným\nrozhodnutím súdu prvého stupňa. Podľa sťažovateľov namietané rozhodnutie požiadavku\npresvedčivosti\n\nnenapĺňa,\n\npretože\n\njeho\n\nnosná\n\nčasť\n\nje\n\nlen\n\nnekriticky\n\nopísaná\n\nz predchádzajúceho rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 193/2009 z 29. septembra\n2009. Na základe uvedeného nemožno namietané rozhodnutie podľa sťažovateľa v 1. rade\npovažovať za racionálne, prijateľné a spravodlivé.\nSťažovateľ v 1. rade ďalej namietal, že najvyšší súd sa vo svojom rozhodnutí\nbezdôvodne odklonil od svojej predchádzajúcej judikatúry. Najvyšší súd otázku nemožnosti\nzmeny označenia žalovaného zo štátneho orgánu na štát riešil vo svojom predchádzajúcom\nrozhodnutí sp. zn. 2 Cdo 87/98, ktoré bolo potvrdené jeho neskorším rozhodnutím\nsp. zn. 3 Cdo 309/2008. V protiklade s uvedeným právnym názorom sa najvyšší súd\nod tohto\n\njednorázovo\n\n(bez\n\nakéhokoľvek\n\nodôvodnenia)\n\nodklonil\n\nv\n\nuznesení\n\nsp. zn. 4 Cdo 193/2009 z 29. septembra 2009, v ktorom pripustil možnosť opravy označenia\nžalovaného zo štátneho orgánu na štát. Podľa sťažovateľa v 1. rade je v súlade s princípom\nprávnej istoty, pokiaľ všeobecné súdy rozhodujú v skutkovo a právne analogických veciach\nidenticky, pričom právna otázka, ktorá je predmetom sťažnosti, už bola najmenej dvakrát\nvyriešená podstatne odlišným spôsobom, s čím sa najvyšší súd nijako nevysporiadal.\nSťažovatelia napadnutému rozhodnutiu najvyššieho súdu vytýkajú, že ním\nprezentovaný právny názor je v rozpore so zásadou rovnosti účastníkov konania. Uvedený\nrozpor sa podľa sťažovateľov prejavil aj v tom, že uznesenie najvyššieho súdu možno\nvykladať aj tak, že sťažovateľ v 2. rade je účastníkom konania vedeného okresným súdom\nuž odo dňa podania žaloby, keďže žalobca ho len nesprávne označil. Najvyšší súd tiež\nuviedol, že na výzvu súdu v zmysle § 43 OSP je možné označenie účastníka konania\n\n4\n\nopraviť, pričom súd je zároveň povinný účastníka konania o spôsobe opravy poučiť. Tento\nnázor je podľa sťažovateľov zjavne v rozpore so zásadou rovnosti účastníkov konania.\nSťažovatelia tiež argumentovali, že „podľa § 19 ods. 1 OSP v spojení s § 79 ods. 1\nOSP a s § 90 OSP môže byť účastníkom konanie len subjekt, ktorý má spôsobilosť mať\npráva a povinnosti, čiže fyzická osoba, právnická osoba alebo štát. V tejto súvislosti treba\nzdôrazniť, že aj pri určovaní/označovaní účastníka konania je nevyhnutné rozlišovať medzi\nštátom zastúpeným príslušným orgánom alebo právnickou osobou v zmysle § 21 ods. 4 OSP\na len štátnym orgánom ako právnickou osobou, nakoľko tak štát, ako aj štátny orgán, ktorý\nje právnickou osobou, je samostatným subjektom práva, so samostatnou právnou\nsubjektivitou a spôsobilosťou byť účastníkom konania. V prípade, že v konaní o nároku\nna náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb. žalobca za žalovaného označí len štátny\norgán a nie štát, zohľadňujúc procesnú zodpovednosť žalobcu za určenie/označenie\núčastníkov konania, musí byť návrh (žaloba) zamietnutý pre nedostatok pasívnej vecnej\nlegitimácie označeného odporcu (žalovaného).\nV otázke odstránenia nesprávnosti návrhu (žaloby) v podobe označenia pasívne\nnelegitimovaného subjektu za účastníka konania v konaniach o nárokoch podľa zák.\nč. 58/1969 Zb. je tiež potrebné zohľadniť nasledovné. Štát je samostatným subjektom práva,\na preto nie je možná oprava označenia pôvodného žalovaného ako ústredného orgánu\nštátnej správy na štát formou opravy, ale iba zámenou účastníka podľa § 92 ods. 4 OSP.\nVzhľadom k vyššie uvedenému tak nie je možné stotožniť sa so záverom vysloveným\nnapadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu s ohľadom potreby aplikácie § 43 OSP), resp.\nprezentovaný názor je možné aj vzhľadom na uvedenú rozhodovaciu činnosť považovať\nza arbitrárny, t. z. (podľa judikatúry Ústavného súdu SR) obsahujúci interpretáciu, ktorá je\nv extrémnom nesúlade s obsahom právnej praxe. Rovnako sa podľa sťažovateľov\nprezentovaný názor vymyká princípu spravodlivosti. Spravodlivosť (osobitne zvýraznená\nv čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd), ale aj v ustanovení § 1 a § 117\nods. 1 OSP je kritériom ukladajúcim súdu ústavnú povinnosť hľadať také riešenie súdenej\nprávnej vecí, ktoré nebude možné vyhodnotiť ako extrémne nesúladné s princípom\nspravodlivosti a popierajúce zmysel a účel príslušných zákonných ustanovení (porovnaj\nrozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 31. 01. 2012. sp. zn. 2 Cdo 101/2010).\n5\n\nJe dostatočne zrejmé, že na vyriešenie otázky (ne)dostatku pasívnej legitimácie\nžalovaného štátneho orgánu (v konaní podľa zák. č. 58/1969 Zb.) nemá súd oprávnenie\npoužiť § 43 OSP. Ak tak urobí, neprimerane poruší zásadu rovnosti účastníkov konania.\nOkruh účastníkov konania sa v zásade v priebehu konania mení iba minimálne,\nv nevyhnutnej miere a podlieha rozhodnutiu súdu. K zmene okruhu účastníkov môže dôjsť\njedine aplikáciou § 92 OSP, čomu zodpovedá aj systematika a logické usporiadanie\njednotlivých častí OSP. Je teda mylné domnievať sa, že rovnaký výsledok (napr. zámenu\núčastníkov) možno dosiahnuť aj aplikáciou § 43 OSP a okruh účastníkov konania meniť\nopravou, zmenou či spresnením (hoci aj na výzvu súdu).\nV prejednávanej veci bol navyše žalobca zastúpený advokátom (teda realizoval\nprávo podľa čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy) a bolo vecou (povinnosťou) advokáta, aby sa postaral\no to, aby na súd podal kvalifikované podanie za situácie, kedy je (z obsahu zák. č. 58/1969\nZb.) nepochybné, že žalovaným môže byť len štát zastúpený príslušným orgánom.“.\nVzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí jeho\nsťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:\n„- Základné práva sťažovateľov na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47\nods. 3 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom\na uznesením najvyššieho súdu zo dňa 30. 7. 2015, sp. zn. 1 Cdo 211/2013, ktorým bol\nzrušený rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 19. 2. 2013, č. k. 8Co/62/2012 spolu\ns rozsudkom Okresného súdu Bratislava I zo dňa 9. 11. 2011, č. k. 25C/17/2010, porušené\nboli.\n- Uznesenie najvyššieho súdu zo dňa 30. 7. 2015, sp. zn. 1 Cdo 211/2013, ktorým bol\nzrušený rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 19. 2. 2013, č. k. 8Co/62/2012 spolu\ns rozsudkom Okresného súdu Bratislava I zo dňa 9. 11. 2011, č. k. 25C/17/2010 zrušuje\na vec mu vracia na ďalšie konanie.“\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\n6\n\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti\nnavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.\nPri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené\nv § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto\nustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,\nnávrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy\npodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd\nna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd\nmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nPredmetom konania ústavného súdu bolo preskúmanie, či postupom najvyššieho\nsúdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 211/2013 a jeho uznesením z 30. júla 2015 došlo\nk porušeniu základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1\na čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1\ndohovoru.\nK právnemu zastúpeniu sťažovateľov\nPodľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí\npripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom alebo komerčným\nprávnikom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť,\nže sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.\n\n7\n\nPodľa § 21 ods. 3 zákona o ústavnom súde štátne orgány alebo orgány územnej\nsamosprávy ako účastníkov konania alebo vedľajších účastníkov konania na ústnom\npojednávaní zastupuje nimi ustanovený zástupca. Ak nejde o zástupcu zákonodarného\norgánu alebo o skupinu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky uvedenej v § 18\nods. 1 písm. a), musí mať vysokoškolské právnické vzdelanie.\nZ citovaných všeobecných ustanovení zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak je\núčastníkom konania pred ústavným súdom orgán verejnej moci (štátny orgán), čo je aj daný\nprípad, na ústnom pojednávaní pred ústavným súdom ho nemusí zastupovať advokát,\nale postačuje, ak ho bude zastupovať ním ustanovený zástupca s právnickým vzdelaním.\nZ uvedeného možno per analogiam vyvodiť, že ak zákonodarca pripustil možnosť, aby bol\nna ústnom pojednávaní pred ústavným súdom štátny orgán zastúpený osobou s právnickým\nvzdelaním, ktorá nie je advokátom, o to viac je prípustné, aby takáto osoba zastupovala\nštátny orgán v konaní pred ústavným súdom aj v písomnom styku (II. ÚS 163/2013).\nVzhľadom na skutočnosť, že aj v danom prípade zastupuje sťažovateľa, ktorý je\nštátnym orgánom (ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky) minister, ktorý má\nprávnické vzdelanie, ústavný súd s ohľadom na uvedené nepovažoval za potrebné vyzývať\nsťažovateľa na ustanovenie si advokáta v konaní pred ústavným súdom.\nK namietanému porušeniu označených práv sťažovateľov\nV súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti sťažovateľov ústavný súd\npovažoval za potrebné poukázať aj na svoju stabilizovanú judikatúru, v ktorej zdôrazňuje,\nže vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou\nani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je\nzásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho\npri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,\nči v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové\na právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa\nobmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,\n8\n\nprípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry\npôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie\nalebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska\nneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého\nzákladného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).\nO svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by bolo\nmožné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných\nustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\nZo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovatelia v nej formulujú tieto zásadné výhrady\nproti postupu a rozhodnutiu najvyššieho súdu:\na) nesprávne posúdenie inštitútu tzv. poučovacej povinnosti najvyšším súdom, ktorý\nnamietaným rozhodnutím zrušil rozsudok krajského súdu, ako aj rozsudok okresného súdu\na vec mu vrátil na ďalšie konanie z toho dôvodu, aby v súlade s § 43 ods. 1 OSP vyzval\nžalobcu na odstránenie rozporu medzi skutkovým a právnym odôvodnením žaloby\na označením žalovaného, ktorým je sťažovateľ v 1. rade,\nb) uznesenie najvyššieho súdu nespĺňa požiadavky vyplývajúce z § 157 ods. 2 OSP\nna riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je tiež nedostatočne presvedčivé, keďže jeho\nnosná časť je len nekriticky opísaná z predchádzajúceho rozhodnutia najvyššieho súdu\nsp. zn. 4 Cdo 193/2009 z 29. septembra 2009,\n9\n\nc) namietaným rozhodnutím sa najvyšší súd bezdôvodne odklonil od svojej\npredchádzajúcej stabilnej judikatúry,\nd) prezentovaný právny názor najvyššieho súdu na vecný rozsah poučovacej\npovinnosti je podľa sťažovateľov porušením zásady rovnosti účastníkov konania.\nNajvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia v jeho relevantnej časti uviedol:\n„Procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a písm. g/ O. s. p. dovolateľ\nnenamietal a v dovolacom konaní ich existencia nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania\nžalobcu preto z týchto ustanovení nevyplýva.\nS prihliadnutím na obsah dovolania dovolací súd osobitne skúmal, či postupom\nodvolacieho súdu nebola žalobcovi odňatá možnosť pred ním konať. Odňatím možnosti\nkonať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.) sa rozumie procesne nesprávny postup súdu\npriečiaci sa zákonu alebo inému všeobecne záväznému právnemu predpisu, ktorý má\nza následok znemožnenie realizácie procesných práv účastníka občianskeho súdneho\nkonania. Žalobca videl vadu tejto povahy vtom, že nižšie súdy si nesplnili poučovaciu\npovinnosť podľa § 43 ods. 1 O. s. p.\nPodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý sa môže domáhať zákonom\nustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch\nustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo, aby jeho\nzáležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým\na nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo\nzáväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\nPodstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva\nna spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení každého domáhať sa\nochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle\na nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá\nochrana v medziach zákonov ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu\nochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).\nVýklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť preto\nv súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej\n10\n\nochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených\nzáujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť\ntoto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom.\nPodľa § 43 ods. 1 prvá veta O. s. p. sudca alebo poverený zamestnanec súdu\nuznesením vyzve účastníka, aby nesprávne, neúplné alebo nezrozumiteľné podanie doplnil\nalebo opravil v lehote, ktorú určí, ktorá nemôže byť kratšia ako desať dní.\nAk tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom súde platia primerane\nustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa (§ 211 ods. 2 O. s. p).\nÚstavný súd v tejto súvislosti už judikoval, že výklad a používanie § 43 ods. 1 a 2\nO. s. p. musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Všeobecný súd musí vykladať a používať citované ustanovenie\nObčianskeho súdneho poriadku v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu.\nInterpretáciou a používaním tohto ustanovenia nemožno obmedziť základné právo na súdnu\nochranu bez zákonného podkladu. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že\nvšeobecné súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu\nzákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov\núčastníkov (§ 1 O. s. p.). Občianske súdne konanie sa musí v každom jednotlivom prípade\nstať zárukou zákonnosti a slúžiť na jej upevňovanie a rozvíjanie (§ 3 O. s. p.). Prílišný\nformalizmus pri posudzovaní úkonov účastníkov občianskeho súdneho konania a nadmerný\ntlak na dopĺňanie takých náležitostí do procesných úkonov účastníkov, ktoré nemajú oporu\nv zákone, ktoré idú nad rámec zákona alebo nemajú základný význam pre ochranu\nzákonnosti, nie sú v súlade s ústavnými princípmi spravodlivého procesu. Sám Občiansky\nsúdny poriadok to vyjadruje tak, že umožňuje odmietnuť podanie podľa § 43 ods. 2 len\nvtedy, ak v konaní nemožno pre nedostatky podania pokračovať. Pokračovanie v konaní\ntreba chápať ako možnosť súdu konať a rozhodovať bez zásadnejších prekážok, akými sú\nneodstrániteľné alebo neodstránené nedostatky podaní (porovnaj Nález Ústavného súdu\nz 28. septembra 2008 sp. zn. II. ÚS 154/08 a zo 14. septembra 2011 sp. zn. I. ÚS 361/2010).\nV preskúmavanej veci sa žalobca domáhal náhrady škody spôsobenej mu, podľa jeho\ntvrdenia\n\nnesprávnym\n\nrozhodnutím\n\nministra\n\nspravodlivosti\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\nč. 2490/2004 41 z 5. februára 2004. V žalobe za subjekt zodpovedný za vzniknutú škodu\noznačil Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. Podľa odôvodnenia žaloby svoj\n11\n\nnárok vyvodzoval zo zákona č. 58/1969 Zb., pričom citoval konkrétne ustanovenia § 1\nods. 1, 2 a § 9 o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím,\nz ktorých je zrejmá zodpovednosť štátu, i keď v žalobe za subjekt zodpovedný za vzniknutú\nškodu označil iný subjekt. Medzi skutkovým a právnym odôvodnením žaloby, ktorou bol\nuplatnený nárok zo zodpovednosti štátu, t. j. proti štátu, a označením žalovaného, ktorý\nv takýchto prípadoch je len orgánom konajúcim v mene štátu, bol zjavný logický rozpor.\nTento rozpor mal za následok nezrozumiteľnosť žaloby vo forme jej neurčitosti. V zmysle\ncitovaného ustanovenia § 43 ods. 1 O. s. p. bolo povinnosťou súdu prvého stupňa uznesením\nvyzvať žalobcu na odstránenie tejto vady žaloby. Prvostupňový súd však takto nepostupoval,\nale vo veci meritórne rozhodol. Z uvedeného nedostatku v postupe súdu prvého stupňa\nnevyvodil žiadny dôsledok ani odvolací súd. Tým bolo konanie pred oboma súdmi\npostihnuté vadou vyplývajúcou z § 237 písm. f/ O. s. p., t. j. odňatím možnosti žalobcu konať\npred súdom, zakladajúcou prípustnosť a zároveň dôvodnosť podaného dovolania.\nExistencia takejto vady je porušením práva na poskytnutie spravodlivej ochrany práv\nzaručeného citovaným ustanovením § 1 O. s. p., ako aj čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky a čl. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“\nÚstavný súd konštatuje, že zákonodarca zakotvil v Občianskom súdnom poriadku\nvšeobecnú poučovaciu povinnosť súdov v občianskom súdnom konaní, pričom vymedzil\nvecný a osobný rozsah tejto povinnosti. Súdy sú povinné poučovať účastníkov konania,\nktorí nie sú zastúpení advokátom. Poučenie poskytujú o procesných právach\na povinnostiach účastníka. V ďalších častiach Občianskeho súdneho poriadku je zakotvená\nosobitná poučovacia povinnosť súdu (napr. § 43 ods. 1, § 49 ods. 5 a § 52 ods. 1 OSP),\nktorou je súdu výslovne uložené, aby v konkrétnych procesných situáciách osobitne poučil\núčastníka, a to v záujme ochrany jeho záujmov. Poučovacia povinnosť uvedená v § 43\nods. 1 OSP smeruje k tomu, aby boli vady žaloby odstránené, a preto je súd povinný\núčastníka konania (žalobcu) poučiť, ako treba opravu alebo doplnenie žaloby vykonať.\nPo splnení tejto povinnosti všeobecným súdom záleží už len na účastníkovi konania, či tieto\nvady odstráni alebo či bude jeho podanie odmietnuté.\n\n12\n\nÚstavný súd tiež dodáva, že najvyšší súd už vo svojej predchádzajúcej judikatúre\n(nielen v sťažovateľmi uvádzanom rozhodnutí sp. zn. 4 Cdo 193/2009 z 29. septembra\n2009) opakovane dospel k právnemu záveru, že riadne označenie štátu ako žalovaného\núčastníka konania je náležitosťou riadneho návrhu, bez ktorého nemožno v konaní\npokračovať. Štát je ako účastník konania označený riadne, ak je súčasne s ním označený\npríslušný orgán, ktorý má v mene štátu konať s uvedením jeho názvu a sídla. Pokiaľ nie je\nžalovaný takto riadne označený, súd v zmysle § 43 OSP žalobcu poučí a vyzve ho\nna doplnenie alebo opravu žaloby (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 64/2011\nz 28. októbra 2011, uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 149/2011 z 26. septembra\n2012).\nSúčasne ústavný súd v súvislosti s podstatou námietok sťažovateľov dáva\ndo pozornosti uznesenie veľkého senátu občianskoprávneho a obchodného kolégia\nNajvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 31 Cdo 2847/2011 zo 14. marca 2012, v ktorom\nsa uvádza:\n„Ak je žalobcom v žalobe ako žalovaný označený len orgán štátu (kraja, obce),\npričom z iných častí žaloby vyplýva, že smeruje proti štátu (kraju, obci), je namieste takýto\nstav posúdiť ako vadu žaloby v zmysle § 43 ods. 1 OSŘ. Ak je žalobcom následne zjednaná\nnáprava spočívajúca v označení žalovaného ako Českej republiky (kraju, obce), je možné\nodteraz pôvodne vadnú žalobu (§ 43 OSŘ) posudzovať ako takú, ktorú žalobca sám zhojil.“\nV nadväznosti na argumentáciu sťažovateľov ústavný súd poukazuje na svoju\nstabilizovanú judikatúru, podľa ktorej posudzuje spravodlivosť procesu ako celku\n(napr. m. m. II. ÚS 307/06), preto k vyhoveniu sťažnosti dochádza zásadne iba v prípadoch,\nak dospeje k názoru, že namietané a relevantné procesné pochybenia zo strany príslušného\norgánu verejnej moci umožňujú prijatie záveru, že proces ako celok bol nespravodlivý\na vzhľadom na to aj jeho výsledok môže vyznievať ako nespravodlivý.\nÚstavný súd vychádzajúc zo sťažnostných námietok sťažovateľov preskúmaním\nnapadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu dospel k záveru, že ho nemožno považovať\nza svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva\n13\n\nna súdnu ochranu, resp. na spravodlivý súdny proces, a že z ústavnoprávneho hľadiska niet\nžiadneho dôvodu na spochybnenie právnych záverov najvyššieho súdu vyjadrených v jeho\nrozhodnutí, v ktorom najvyšší súd zdôraznil potrebu materiálnej ochrany zákonnosti, a teda\nv konečnom dôsledku aj ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov konania.\nSkutočnosť, že dovolacie konanie pred najvyšším súdom neskončilo podľa predstáv\nsťažovateľov, sama osebe nie je právnym základom na namietnutie porušenia ich práva\nna súdnu ochranu sťažnosťou podanou ústavnému súdu, pretože ako bolo uvedené,\noznačené právo v sebe nezahŕňa záruku úspechu v konaní.\nÚstavný súd tiež považuje za potrebné vyjadriť sa k námietke sťažovateľov, ktorou\npoukazujú na rozdielnosť prístupov najvyššieho súdu k rozhodovaniu obdobných vecí.\nÚstavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj právny názor, podľa ktorého právne\nzávery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter\nprecedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval\nrozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických\nprípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere\nv spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).\nZ rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že rozdielna judikatúra\nv skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho\nsúdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený\nna precedensoch ako prameňoch práva). K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza\naj na úrovni najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité,\naby\n\nnajvyššia\n\nsúdna\n\ninštancia\n\npôsobila\n\nako\n\nregulátor\n\nkonfliktov\n\njudikatúry\n\na aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo\nrovnakých alebo podobných veciach (IV. ÚS 107/2012).\nÚstavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľov považuje za potrebné\nzopakovať svoj ustálený právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať\nin abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004\n14\n\nZ. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov\n[§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve\nnajvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iného priznáva aj právomoc\nzaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných\nprávnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiá\nnajvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a iných\nvšeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne\nočakávania účastníkov súdnych konaní.\nKeďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi týmto rozhodnutím a porušením\nzákladného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru, sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu\nzjavnej neopodstatnenosti.\nVzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku ústavný súd o ďalších návrhoch v nej\nuplatnených nerozhodoval.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 9. decembra 2015\n\n15", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "poučenie, poučovacia povinnosť-poučovacia povinnosť súdu", "účastník konania-označenie", "príčinná súvislosť", "rozhodnutie-odôvodnenie", "návrh-zjavne neopodstatnený"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:3875a92f-454c-4a0c-836b-5ebb96606a0e", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 163/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 163/2013 z 13. 11. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-11-13", "citacie_n": 296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3875a92f-454c-4a0c-836b-5ebb96606a0e"}, {"guid": "ussr:db1d9b6e-6527-46c0-bf2d-3ca8ce2cd25e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 107/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 107/2012 z 1. 3. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-03-01", "citacie_n": 26, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:db1d9b6e-6527-46c0-bf2d-3ca8ce2cd25e"}, {"guid": "ussr:c2ae6027-5ece-40ed-949e-0eb15b8f433b", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 361/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 361/2010 z 14. 9. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-09-14", "citacie_n": 855, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c2ae6027-5ece-40ed-949e-0eb15b8f433b"}, {"guid": "ussr:baae17b0-3c20-4ca1-8dee-7481197a7071", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 154/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 154/08 z 24. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-24", "citacie_n": 58, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:baae17b0-3c20-4ca1-8dee-7481197a7071"}, {"guid": "ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 300/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 300/06 z 4. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-04", "citacie_n": 1922, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f"}, {"guid": "ussr:7d155005-167b-4905-af60-639823f8e4bb", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 307/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 307/06 z 20. 9. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-09-20", "citacie_n": 781, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7d155005-167b-4905-af60-639823f8e4bb"}, {"guid": "ussr:24c87d79-915b-498a-b44c-0d73ab193b2c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 49/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 49/06 z 14. 9. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-09-14", "citacie_n": 768, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:24c87d79-915b-498a-b44c-0d73ab193b2c"}, {"guid": "ussr:2cd8a1fc-7928-4328-9369-ce2123dac06e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 267/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 267/05 z 15. 11. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-11-15", "citacie_n": 407, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2cd8a1fc-7928-4328-9369-ce2123dac06e"}, {"guid": "ussr:962f276e-b948-47b9-bfd1-40e7365ca32a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 176/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 176/03 z 8. 10. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-10-08", "citacie_n": 764, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:962f276e-b948-47b9-bfd1-40e7365ca32a"}, {"guid": "ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 180/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 180/02 z 2. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-02", "citacie_n": 2893, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe"}, {"guid": "ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 139/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 139/02 z 26. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-26", "citacie_n": 3306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:8b9c4e2e-2540-4c44-972f-6545967dcb6a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:2.US.99.2023.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 99/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 99/2023 z 16. 2. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-02-16", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:2.US.99.2023.1"}, {"guid": "ussr:3e1c41fb-3bc6-4960-9d22-0c6c4b2f9854", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:4.US.157.2022.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 157/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 157/2022 z 14. 6. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-06-14", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:4.US.157.2022.2"}, {"guid": "ussr:84286231-07d7-4f88-9614-ea3537e3cc64", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.17.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 17/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 17/2020 z 16. 1. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-01-16", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.17.2020.1"}, {"guid": "ussr:9f9d18f3-42bc-445a-be96-a2f016793041", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.675.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 675/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 675/2016 z 12. 1. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-01-12", "citacie_n": 89, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.675.2016.1"}, {"guid": "6daa7685-2dc1-40ab-a0d6-c15370ee0c56:979830ad-3a89-4041-8c8f-f9fa04a0f463", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2023:3610201293.1", "spisova_znacka": "4Cdo/242/2020", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/242/2020 z 28. 2. 2023", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2023-02-28", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2023:3610201293.1"}, {"guid": "b721156a-9ad8-4b03-bc3e-b985f693c0c7:b139dd13-cd50-4496-bfd9-acb029cf371a", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2019:5617202231.1", "spisova_znacka": "7Co/41/2019", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 7Co/41/2019 z 27. 8. 2019", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2019-08-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2019:5617202231.1"}, {"guid": "d16d55f7-5021-4956-a165-ff232e0f2aa5:bf114cbe-05bb-4c9d-b400-acb3c7424f84", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2019:8714212164.1", "spisova_znacka": "10Co/78/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 10Co/78/2019 z 21. 8. 2019", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2019-08-21", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2019:8714212164.1"}, {"guid": "f399668a-6b8a-43a1-b93a-7a6b93e89d46:1641e6be-84a1-4d5b-aee4-fa53933b2cf4", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2017:2116203946.1", "spisova_znacka": "9Co/328/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 9Co/328/2016 z 30. 10. 2017", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2017-10-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2017:2116203946.1"}]}