{"guid": "ussr:b524d028-2ae1-47f0-8659-896466d427d0", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.530.2016.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 530/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 530/2016 z 9. 11. 2016", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 9. novembra 2016, sp. zn. I. ÚS 530/2016, ECLI:SK:USSR:2016:1.US.530.2016.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Peter Brňák", "sudca_id": 1095, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/peter-brnak-1095", "datum_vydania": "2016-11-09", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "prikazuje konať bez zbytočných prieťahov", "priznáva primerané finančné zadosťučinenie", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia", "nevyhovuje"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "nazov": "čl. 48 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/b524d028-2ae1-47f0-8659-896466d427d0", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.530.2016.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.530.2016.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.530.2016.2/text", "citacie_n": 7, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nI. ÚS 530/2016-29\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. novembra 2016\nv senáte zloženom z predsedníčky Jany Baricovej, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej\na sudcu Petra Brňáka prerokoval prijatú sťažnosť\n\n,\n\n, zastúpeného advokátkou JUDr. Elenou Ľalíkovou, Advokátska kancelária,\nPodbrezovská 9710/34, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva\nna prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave\nv konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 171/2016 (predtým vedenom pod sp. zn.\n6 Co 617/2013) a takto\nrozhodol:\n1. Základné právo\n\nna prerokovanie veci bez zbytočných\n\nprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho\nzáležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.\n6 Co 171/2016 (predtým vedenom pod sp. zn. 6 Co 617/2013) p o r u š e n é b o l i .\n\n2. Krajskému súdu v Bratislave p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.\n6 Co 171/2016 konal bez zbytočných prieťahov.\n3.\n\np r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €\n\n(slovom tisíc eur), ktoré j e Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch\nmesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.\n4. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť\n\ntrovy\n\nkonania v sume 545,68 € (slovom päťstoštyridsaťpäť eur a šesťdesiatosem centov)\nna účet jeho právnej zástupkyne JUDr. Eleny Ľalíkovej, Advokátska kancelária,\nPodbrezovská 9710/34, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.\n5. Sťažnosti\n\nvo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. mája\n2016 doručená sťažnosť\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta\n\nporušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa\nčl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie\nzáležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len\n„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 171/2016 (predtým bolo konanie vedené\npod sp. zn. 6 Co 617/2013 a tiež sp. zn. 6 Co 830/2014, ako to vyplýva z príloh k sťažnosti).\nIde o kompenzačné konanie, ktoré nie je ešte právoplatne skončené a celkovo trvá viac ako\nšesť rokov a dva mesiace, čo je podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej\naj „ESĽP“) neakceptovateľná doba, pretože tieto konania sa posudzujú prísnejšie (pozri aj\nsp. zn. II. ÚS 870/2015). V tejto veci boli až dvakrát zrušené rozhodnutia krajského súdu\nako odvolacieho súdu. Naposledy jeho rozsudok sp. zn. 6 Co 830/2014 z 19. januára 2015\n\n2\n\nzrušil Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako dovolací súd\nuznesením sp. zn. 7 Cdo 262/2015 zo 16. marca 2016 a v súčasnosti sa vec nachádza opäť\nna krajskom súde.\n2. Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 530/2016-16 zo 17. augusta 2016 prijal\nsťažnosť na ďalšie konanie.\n3. Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci vyjadril krajský súd podaním sp. zn.\nSpr/3452/16 z 13. septembra 2016. Vo svojom vyjadrení okrem iného uviedol:\n«V právnej veci žalobcu:\n\n..., proti žalovanému: Slovenská\n\nrepublika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky... o náhradu škody,\nOkresný súd Bratislava I v poradí druhým rozsudkom č. k. 5C/18/2010-211 zo dňa\n24.06.2013\n\nuložil\n\nžalovanej\n\npovinnosť\n\nzaplatiť\n\nžalobcovi\n\nsumu\n\n1.306,97\n\neur\n\ns príslušenstvom titulom náhrady škody v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. a sumu 80.000 eur\ntitulom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Vo zvyšku súd prvej inštancie žalobu\nzamietol. Proti tomuto rozsudku podali odvolanie obaja účastníci konania. Odvolací súd\nrozsudkom č. k. 6Co/617/20I3-247 zo dňa 18.11.2013 rozsudok súdu prvej inštancie\npotvrdil vo výroku, ktorým bola žaloba vo zvyšku zamietnutá s tým, že zaujal stanovisko, že\npokiaľ sa žalobca v trestnom konaní vedenom proti nemu dohodol s advokátom na zmluvnej\nodmene presahujúcej tarifnú odmenu, nemôže za takto vzniknutý rozdiel zodpovedať štát.\nTento názor odvolacieho súdu je v súlade s ustálenou judikatúrou (napr. uznesenie\nNajvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/402/2015 zo dňa 28.04.2016). Odvolací súd rozsudok\nsúdu prvej inštancie vo výroku, ktorým bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi\nnáhradu nemajetkovej ujmy v sume 80.000 eur, zrušil a vec mu v tomto rozsahu vrátil\nna ďalšie konanie. Vo vzťahu k náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch odvolací súd\nzhodne so žalovanou dospel k názoru, že súd pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy\nv peniazoch musí zohľadniť výšku náhrad stanovených zákonom v závažnejších prípadoch,\nakými sú náhrady stanovené pre obete násilných trestných činov a náhrady za vytrpenú\nbolesť (bolestné) a za sťaženie spoločenského uplatnenia. V opačnom prípade, teda ak by\nnáhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch za zásah do osobnostných práv fyzickej osoby\nniekoľkonásobne prevyšovala výšku náhrad stanovených zákonom vo vyššie uvedených\n\n3\n\nzávažnejších prípadoch, došlo by k ničím neodôvodnenej nerovnosti a neprimeranosti, ktorá\nskutočnosť by bola v rozpore so zásadou rozumného a spravodlivého usporiadania\nobčianskoprávnych vzťahov. Zároveň je potrebné poukázať na opodstatnené tvrdenie\nžalovanej, že súd prvej inštancie pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy síce\nanalogicky použil ustanovenie § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti\nza škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len\n„zákon č. 514/2003 Z z.“), ale už neaplikoval analogicky odsek 4 tohto ustanovenia, podľa\nktorého výška náhrady nemajetkovej ujmy nemôže byť vyššia ako výška náhrady\nposkytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa zákona č. 215/2006 Z. z.\no odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi (str. č. 5 štvrtý odsek\nodôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu č. k. 6Co/617/2013-247 zo dňa 18.11.2013).\nNajvyšší súd SR na základe dovolania žalobcu uznesením sp. zn. 7Cdo 145/2014\nzo dňa 27.10.2014 uvedený rozsudok odvolacieho súdu zrušil v celom rozsahu vrátane\nzrušujúceho výroku a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie z dôvodu\nnedostatočného odôvodnenia tohto výroku a tiež z dôvodu, že ide o prekvapivé rozhodnutie,\nkeďže sporové strany neboli vyzvané, aby sa vyjadrili k možnému použitiu ustanovenia § 17\nods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. pri rozhodovaní veci s tým, že ani v tejto časti nie je\nrozsudok odvolacieho súdu dostatočne odôvodnený. Najvyšší súd SR však v odôvodnení\nsvojho rozhodnutia neuviedol žiadny právny názor na vec samu, ktorý by bol pre odvolací\nsúd v ďalšom konaní záväzný, pričom ide najmä o právny názor týkajúci sa použitia\nustanovenia § 17 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. Vzhľadom\nna skutočnosť, že Najvyšší súd SR vo svojom zrušujúcom uznesení žiadny právny názor\nna vec samu nevyslovil, odvolací súd rozsudkom č. k. 6Co/830/2014-277 zo dňa 19.01.2015\nrozhodol rovnakým spôsobom ako rozsudkom č. k. 6Co/617/2013-247 zo dňa 18.11.2013.\nNajvyšší súd SR uznesením sp. zn. 7Cdo 262/2015 zo dňa 16.03.2016 zrušil rozsudok\nodvolacieho súdu č. k. 6Co/830/2014-277 zo dňa 19.01.2015 a vec mu vrátil na ďalšie\nkonanie s tým, že v predmetnej veci nie je možná aplikácia ustanovenia § 17 zákona\nč. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. z dôvodu zákazu retroaktivity právnych\nnoriem. Odvolací súd reflektuje skutočnosť, že v zmysle ustanovenia § 455 zákona\nč. 160/2015 Z. z. - Civilný sporový poriadok účinný od 01.07.2016... bude v ďalšom konaní\nviazaný týmto právnym názorom Najvyššieho súdu SR a sudcovia senátu 6Co odvolacieho\n\n4\n\nsúdu by sa zrejme dopustili disciplinárneho previnenia, ak by nerešpektovali právny názor\nNajvyššieho súdu SR vyjadrený v uznesení sp. zn. 7Cdo 262/2015 zo dňa 16.03.2016.\nOdvolací súd však doposiaľ vo veci, v súčasnosti vedenej pod sp. zn. 6Co/171/2016,\nnerozhodol.\nV súvislosti s chronologickým prehľadom o rozhodovacej činnosti tunajšieho\nodvolacieho súdu v predmetnej právnej veci, je potrebné uviesť, že odvolacie konanie\nvo vzťahu k senátu 6Co začalo dňa 15.10.2013 a odvolací súd rozhodol vo veci rozsudkom\nč. k. 6Co/617/2013-247 zo dňa 18.11.2013, teda po uplynutí jedného mesiaca. Odvolací súd\nvo veci opätovne rozhodol rozsudkom č. k. 6Co/830/2014-277 zo dňa 19.01.2015, a to\nna základe zrušujúceho uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo 145/2014 zo dňa\n27.10.2014, ktorý vec vrátil tunajšiemu súdu dňa 05.12.2014. Z uvedeného vyplýva, že\nodvolací súd rozhodol opätovne vo veci samej v časovom horizonte 1,5 mesiaca. Najvyšší\nsúd SR na základe ostatného zrušujúceho uznesenia sp. zn. 7Cdo 262/2015 zo dňa\n16.03.2016 vec vrátil tunajšiemu súdu na ďalšie konanie dňa 28.04.2016 a odvolací súd\nvo veci ešte nerozhodol. Na základe uvedených skutočností týkajúcich sa priebehu\nodvolacieho konania sp. zn. 6Co/171/2016 (predtým sp. zn. 6Co/830/2014 a sp. zn.\n6Co/617/2013) je zrejmé, že postupom odvolacieho súdu k žiadnym neodôvodneným\nprieťahom vo veci nedošlo. V zmysle judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky\nmožno za prieťah v konaní zapríčinený postupom súdu považovať situáciu, kedy s\nprihliadnutím na ďalšie okolnosti a osobitosti prejednávanej veci, nebol zo strany\nkonajúceho súdu vykonaný žiaden úkon po dobu dlhšiu ako 6 mesiacov.\nK uvedenej veci predseda senátu\n\nnapokon podotkol, že právna\n\nzástupkyňa sťažovateľa už skôr podala v predmetnej veci podnet na začatie disciplinárneho\nkonania sudcov senátu 6 Co ministrovi spravodlivosti, ktorý však návrh na začatie\ndisciplinárneho konania nepodal. Podnet na podanie návrhu na začatie disciplinárneho\nkonania podala aj na Súdnu radu Slovenskej republiky.\nZ uvedených dôvodov je nepochybné, že ústavná sťažnosť sťažovateľa zo dňa\n16.05.2016, ktorou namieta porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci\nbez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, je nedôvodná, nakoľko odvolací\nsúd v predmetnej veci počas jednotlivých odvolacích konaní rozhodoval doposiaľ plynule,\nv krátkych časových obdobiach od predloženia spisu tunajšiemu súdu, a preto nemožno\n\n5\n\nkonštatovať, že by uvedené konanie, a to ani aktuálne odvolacie konanie vedené\nod 28.04.2016 pod sp. zn. 6Co/171/2016, bolo poznačené zbytočnými prieťahmi postupom\ntunajšieho súdu.»\n4. Priebeh konaní pred krajským súdom uvedený v jeho vyjadrení považoval ústavný\nsúd za preukázaný, pretože sa zhoduje s jeho zisteniami a tiež listinnými dôkazmi\na vyjadreniami strán, a vyplýva aj zo zberného súdneho spisu, ktorý mal ústavný súd\nk nahliadnutiu. Do dňa rozhodnutia ústavného súdu o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy\nnebolo napadnuté konanie krajského súdu právoplatne skončené.\n5. Sťažovateľ vo svojom stanovisku z 3. októbra 2016 k vyjadreniu krajského súdu\nokrem iného uviedol: «... nielen nečinnosť v trvaní 6 mesiacov, ale aj nesprávna a neefektívna činnosť krajského súdu zapríčinila porušenie ústavou zaručeného práva\nna prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, lebo jeho doterajšia /ne/činnosť zatiaľ\nnesmeruje k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa, týkajúcej sa odškodnenia\nza nezákonne vedené trestné konanie...\nIgnorovanie názoru dovolacieho súdu vysloveného v jeho predchádzajúcom /prvom/\nkasačnom uznesení, má vždy za následok i porušenie práva na fair proces v jeho časovej\ndimenzii, lebo doba, o ktorú sa predlžuje súdne konanie v dôsledku prejednania\nnevyhnutného a ďalšieho dovolania /po kasačnom zásahu NS SR ako i po novom prejednaní\nveci KS/, je dobou zakladajúcou zbytočné prieťahy v súdnom konaní pričítateľné iba\nkrajskému súdu (I. ÚS 343/2010). Pre toto viacnásobné ignorovanie právneho názoru\nNS SR konajúcim krajským súdom, sme podali podnet MS SR a SR SR na začatie DK,\nna ktorý sme dodnes nedostali žiadnu odpoveď, čo svedčí o ich „záujme“ o skvalitnenie\nnášho súdnictva...\nK porušeniu namietaného práva dochádza vtedy, ak konanie trvá neprimerane dlhú\ndobu, a to bez ohľadu na počet procesných úkonov /rozhodnutí/ zo strany súdu.\nKompenzačné konanie by sa malo uzavrieť do 2 rokov, vrátane odvolacieho i dovolacieho\nkonania a tu iba odvolacie konanie trvá vyše troch rokov (rozh. ESĽP vo veci Golha v. ČR,\nJUPITER SK v. SR ap.).»\n\n6\n\n6. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej\nrady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej\nlen „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa\ns ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od neho nemožno\nočakávať ďalšie objasnenie veci.\nII.\n7. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy\nak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným\nrozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa\nodseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo\nslobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto\npráva alebo slobody porušil, vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže\nsvojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1\nboli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.\n8. Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva\npodľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého má každý právo, aby sa jeho vec verejne\nprerokovala bez zbytočných prieťahov, a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, v zmysle ktorého má\nkaždý právo na to, aby bola jeho záležitosť spravodlivo, verejne a v primeranej lehote\nprejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.\n9. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných\nprieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu\npre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti\n\n7\n\nv primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť\n(II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, I. ÚS 65/04).\n10. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov\nje odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia\nštátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo inom štátnom orgáne\nsa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K odstráneniu stavu\nprávnej neistoty dochádza spravidla až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného\nštátneho orgánu. Priznanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá\npovinnosť súdu aj sudcu na organizovanie práce tak, aby sa toto právo objektívne\nrealizovalo (II. ÚS 21/01, I. ÚS 251/05). Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto\nzabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej\nneistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.\n11. Táto povinnosť súdu a sudcu vychádzala predtým z Občianskeho súdneho\nporiadku, ktorý platil do 30. júna 2016 (ďalej len „OSP“), a v súčasnosti vychádza zo zásad\n(čl. 17 a § 157 ods. 1) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“),\na to v zmysle čl. 17 CSP – „súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie\nprejednaná\n\na rozhodnutá,\n\npredchádza\n\nzbytočným\n\nprieťahom,\n\nkoná\n\nhospodárne\n\na bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb“, resp. § 157\nods. 1 CSP – „súd postupuje v konaní tak, aby sa mohlo rozhodnúť rýchlo a hospodárne,\nspravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania“.\n12. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom\nv konaní, a tým aj k porušeniu označených práv, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou\njudikatúrou (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 111/02, III. ÚS 142/03) zohľadnil tri základné kritériá,\nktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka\nsúdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu\npre ľudské práva ústavný súd prihliada v rámci prvého kritéria aj na predmet sporu (povaha\nveci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. II. ÚS 32/02,\nIV. ÚS 202/05, III. ÚS 81/07).\n\n8\n\n12.1 Pokiaľ ide o právnu zložitosť veci, ústavný súd bral do úvahy skutkový stav\na platnú právnu úpravu relevantnú na rozhodnutie, ako aj charakter veci. Predmetom sporu\nje kompenzačné konanie, ktoré tvorí štandardnú súčasť rozhodovacej agendy všeobecných\nsúdov. Uvedené v plnej miere platí aj pri rozhodovaní týchto vecí v rámci odvolacieho\nkonania. Vzhľadom na právnu neistotu (sťažovateľ vyvodzuje svoj nárok na náhradu škody\na náhrady nemajetkovej ujmy z toho, že uznesením Okresnej prokuratúry Bratislava I bol\nnezákonne trestné stíhaný, neskôr bol oslobodený spod obžaloby) je podľa ústavného súdu\nvýznam a výsledok sporu pre sťažovateľa nepochybný.\n12.2 Pri posudzovaní druhého kritéria používaného pre hodnotenie prípadných\nzbytočných prieťahov v konaní ústavný súd dospel k záveru, že okolnosti na strane\nsťažovateľa k dĺžke posudzovaného konania v zásade neprispeli. Uvedené nenamieta ani\nkrajský súd vo svojom vyjadrení z 13. septembra 2016.\n12.3 Vo vzťahu k procesnému postupu samotného krajského súdu ústavný súd\nv zhode so svojou predchádzajúcou judikatúrou (m. m. III. ÚS 306/2010, IV. ÚS 347/2010)\nkonštatuje, že odvolacie konanie vedené krajským súdom od 28. apríla 2016 pod sp. zn.\n6 Co 171/2016 je potrebné považovať za pokračovanie odvolacieho konania krajského súdu\nvedeného od 15. októbra 2013 do 18. novembra 2013 pod sp. zn. 6 Co 617/2013,\na od decembra 2014 do januára 2015 pod sp. zn. 6 Co 830/2014, keď 19. januára 2015\nrozhodol druhýkrát. Všetky uvedené konania prebiehali na základe odvolania sťažovateľa\ndoručeného 31. marca 2009 proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný\nsúd“) (t. j. v poradí druhému rozsudku č. k. 5 C 18/2010-211 z 24. júna 2013, pozn.).\n13. V súvislosti s posúdením efektivity krajského súdu v konaní o odvolaní proti\nrozsudku okresného súdu z 24. júna 2013 skúmal ústavný súd aj dôvody, pre ktoré najvyšší\nsúd zrušil rozsudok krajského súdu sp. zn. 6 Co 617/2013 z 18. novembra 2013.\nV zrušujúcom uznesení sp. zn. 7 Cdo 145/2014 z 27. októbra 2014 najvyšší súd uviedol, že\n«rozhodnutie odvolacieho súdu nezodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie\nrozhodnutia...\n\n9\n\nPoukázal na to, že súd prvého stupňa vo svojom rozhodovaní o nároku\nna nemajetkovú ujmu tento posudzoval podľa článku č. 46 ods. 3 Ústavy... a zákona\nč. 58/1969 Zb., ako aj v zmysle právneho názoru Krajského súdu... vysloveného v uznesení\nz 24. októbra 2012 sp. zn. 4 Co 253/2011. Odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvého\nstupňa, ktorou priznal navrhovateľovi nemajetkovú ujmu v peniazoch vo výške 80.000,- Eur\nz dôvodu, že súd prvého stupňa mal pri určení výšky zohľadniť výšku náhrad stanovených\npre obete násilných trestných činov a náhrady za vytrpenú bolesť a za sťaženie\nspoločenského uplatnenia s poukazom na zákon č. 215/2006 Z.z. a § 17 ods. 4 zákona\nč. 514/2003 Z.z. a uviedol, že súd prvého stupňa bude musieť postupovať podľa týchto\nzásad.\nPodľa § 213 ods. 2 O.s.p., ak je odvolací súd toho názoru, že sa na vec vzťahuje\nustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je\npre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa k možnému použitiu\ntohto ustanovenia vyjadrili.\nÚčelom predmetného ustanovenia (účinného od 15. októbra 2008) je, aby sa jeho\nuplatňovaním zabránilo v praxi vydávaniu tzv. prekvapivých rozhodnutí tým, že účastník\nbude mať možnosť vyjadriť sa k možnej aplikácii doposiaľ nepoužitého ustanovenia\nna zistený skutkový stav. Predmetná novela posilňuje právo na spravodlivý proces tým, že\núčastníkovi umožňuje až do vydania samotného rozhodnutia adekvátne argumentovať\na predvídať možné rozhodnutie súdu.\nOdvolací súd v konaní podľa tohto ustanovenia ale nepostupoval. Konajúc\no odvolaní účastníkov konania zrušil rozhodnutie súdu prvého stupňa o nároku\nna nemajetkovú ujmu bez toho, že by vyzval účastníkov, aby sa vyjadrili k možnému použitiu\nustanovenia § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 a zákona č. 215/2006 Z. z., ktoré dovtedy\nnebolo pri rozhodovaní o nemajetkovej ujme použité...\nOdvolací súd iba konštatoval, že sa stotožnil s odvolacou námietkou odporkyne, ale\nuž nezdôvodňuje prečo je potrebné nárok posudzovať podľa zákona č. 514/2003 Z. z.\na ďalšej zákonnej úpravy (zákon č. 412/2012 Z. z.), ktorej účinnosť nastala viac ako päť\nrokov potom, ako došlo k ukončeniu zásahu.\nDovolací súd ďalej poukázal na § 27 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., v zmysle\nktorého zodpovednosť za škodu sa vzťahuje na škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli\n\n10\n\nvydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona a na škodu spôsobenú nesprávnym\núradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona.\nKonštatoval, že nárok navrhovateľa je potrebné posudzovať podľa čl. 46 ods. 3\nÚstavy..., zákona č. 58/1969 Zb. a v zmysle čl. 5 Dohovoru nakoľko má Dohovor pred\nvnútroštátnou právnou úpravou prednosť.\nVzhľadom na to, že odvolací súd rozhodol „nečakane“ a bez riadneho odôvodnenia\nrozhodnutia navrhovateľovi svojím postupom znemožnil realizáciu jeho procesných práv\na zaťažil konanie procesnou vadou v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p...», teda došlo v tomto\nkonaní k naplneniu dovolacieho dôvodu podľa § 237 písm. f) OSP, t. j. k odňatiu možnosti\nkonať pred súdom.\n14. V ďalšom priebehu konania krajský súd opätovne rozsudkom z 19. januára 2015\nsp. zn. 6 Co 830/2014 rozhodol tak, že napadnutý rozsudok v časti, ktorou bola žaloba\nvo zvyšku zamietnutá, potvrdil a v časti, ktorou bola odporkyni uložená povinnosť zaplatiť\nnavrhovateľovi 80 000 € z titulu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (aj náhrady trov\nkonania, pozn.), napadnutý rozsudok zrušil a vec v tomto rozsahu vrátil súdu prvého stupňa\nna ďalšie konanie. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie sťažovateľ,\nv ktorom okrem iného namietal, že krajský súd „rozhodol v zjavnom rozpore s právnym\nnázorom obsiahnutým v rozhodnutí Najvyššieho súdu... z 27. októbra 2014... Záväzný\nprávny názor vyslovuje dovolací súd nielen v otázkach interpretácie a aplikácie hmotného\npráva, ale aj práva procesného. Odvolací súd nerozlišuje medzi precedenčnou záväznosťou\nrozhodnutia najvyššieho súdu (v rámci ktorej môže viesť konkurujúce úvahy a právny\ndialóg) a kasačnou záväznosťou (teda inštančnou. v tej istej veci), ktorá je absolútna.\nV konaní nasledujúcom po kasačnom uznesení niet priestoru pre úvahy typu, či je právny\nnázor najvyššieho súdu správny, fundovaný úplný (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 2 Cdo 155/2011). Postup odvolacieho sudu je možné charakterizovať ako\nodňatie možnosti konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O.s.p. Ak sa odvolací súd odchýlil\nod právneho názoru vysloveného v iných jeho rozhodnutiach, týkajúcich sa analogického\nprípadu (napr. 11 Co 2/2013, 2 Co 363/2011) bolo jeho povinnosťou poukázať na už\nexistujúce rozhodnutia v identických právnych veciach, ktoré vychádzali z odlišných\nprávnych názorov a na tomto základe odôvodniť, prečo sa od nich v konkrétnej veci,\n\n11\n\nv otázke obmedzenia náhrady nemajetkovej ujmy odkláňa. Svojim postupom vážne\nspochybnil princíp právnej istoty a predvídateľnosti súdneho rozhodovania ako jeden\nz princípov právneho štátu, ktorý bol pri svojej rozhodovacej činnosti povinný\nrešpektovať.“.\n15. V zmysle uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 7 Cdo 262/2015 zo 16. marca 2016,\nktorým bolo rozhodnuté o ďalšom dovolaní proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.\n6 Co 830/2014 z 19. januára 2015, malo aj v následnom konaní krajského súdu dôjsť\nk odňatiu možnosti dovolateľa konať pred súdom. Tým bol opäť naplnený dovolací dôvod\npodľa § 237 písm. f) OSP. V odôvodnení označeného uznesenia najvyšší súd uviedol:\n«Právna teória i súdna prax rozoznávajú dva základné typy záväznosti rozhodnutí\nnajvyššieho súdu, a to záväznosť kasačnú (inštančnú, v tej istej veci) a záväznosť\nprecedenčnú (judikatórnu)...\nPre konanie po zrušení rozhodnutia dovolacím súdom platí bezvýnimočne zásada\nviazanosti nižšieho súdu vysloveným právnym názorom dovolacieho súdu. Požiadavky\nna reflektovanie kasačného rozhodnutia v následnom rozhodnutí krajského (okresného)\nsúdu sú totiž výrazne prísnejšie, než je tomu tak v prípade „púhej“ záväznosti precedenčnej.\nZatiaľ čo v prípade tzv. precedenčnej záväznosti rozhodnutí najvyššieho súdu existuje\nmožnosť, aby všeobecný súd rôzneho stupňa (ne)reflektoval právne závery najvyššieho súdu\ntým, že v dobrej viere predostrie konkurujúce úvahy a začne s judikátom zmysluplný právny\ndialóg, kasačná záväznosť môže (pochopiteľne len za nezmeneného skutkového stavu) byť\nreflektovaná len bezpodmienečným rešpektovaním rozhodnutia najvyššieho súdu.\nV konaní nasledujúcom po kasačnom rozhodnutí preto nie je priestor pre úvahy, či je\nprávny názor najvyššieho súdu správny, fundovaný či úplný. Toto pravidlo neplynie\nz presvedčenia najvyššieho súdu o svojej vlastnej neomylnosti - na rozdiel od krajského\nsúdu - ale z nutnosti definitívne ukončiť konkrétny spor a predísť nekonečnému súdnemu\npresúvaniu spisu medzi súdmi, čo by neúmerne predlžovalo konanie a tým porušovalo\nústavné práva účastníkov na skončenie veci v primeranej dobe a na spravodlivý proces\npodľa čl. 46 ods. 1 a 48 ods. 2 Ústavy... a čl. 6 ods. 1 Dohovoru...\nUvedený právny názor je logickým vyjadrením samotného zmyslu kasácie v právnom\nporiadku a je široko zastavaný aj v odbornej literatúre (por. Bobek - Kiihn - Polčák :\n\n12\n\nJudikatúra a právni argumentace, Praha, Auditórium, 2006, s. 37, či všetky komentáre\nk § 226 alebo § 243d O.s.p., alebo učebnice procesného práva ku kasačnej záväznosti).\nV prejednávanej veci však krajský súd požiadavkám vyplývajúcim z vyššie uvedených\nzáverov nevyhovel; preto možno jeho postup vnímať ako neprípustné nereflektovanie či\ndokonca úmyselné a vedomé obchádzanie kasačného (záväzného) uznesenia najvyššieho\nsúdu (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu.. z 21. decembra 2011 sp. zn. 2 Cdo 155/2011)...\nNárok uplatňovaný navrhovateľom je nárokom na náhradu škody vzniknutú\nnezákonným rozhodnutím, ktorý súd prvého stupňa posúdil podľa zákona č. 58/19969 Zb.\na pokiaľ ide o posúdenie nároku na nemajetkovú ujmu aplikoval na daný prípad článok 46\nods. 3 Ústavy... a pri jej určení analogicky použil § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z.\nOdvolací súd v časti, ktorou zrušil rozsudok súdu prvého stupňa (povinnosti\nodporkyne zaplatiť navrhovateľovi 80.000,- Eur z titulu nemajetkovej ujmy v peniazoch)\ntento odôvodnil tým, že súd pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy v peniazoch musí\nzohľadniť výšku náhrad stanovených zákonom v závažnejších prípadoch akými sú náhrady\nstanovené pre obete násilných trestných činov a náhrady za vytrpenú bolesť a za sťaženie\nspoločenského uplatnenia. V opačnom prípade by náhrada niekoľkonásobne prevyšovala\nvýšku náhrad stanovených zákonom v uvedených závažnejších prípadoch, došlo by k ničím\nneodôvodnenej nerovnosti a neprimeranosti, čo by bolo so zásadou rozumného\na spravodlivého usporiadania občianskoprávnych vzťahov. Okrem toho je namieste poukaz\nžalovanej na to, že súd prvého stupňa pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy síce\nanalogicky použil § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., ale už neaplikoval analogicky ods. 4\ntohto ustanovenia, podľa ktorého výška náhrady nemajetkovej ujmy nemôže byť vyššia ako\nvýška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa zákona č.\n215/2006 Z. z.\nNajvyšší súd vo svojom rozhodnutí z 27. októbra 2014 sp. zn. 7 Cdo 145/2014\npoukázal na § 213 ods. 2 O. s. p., že došlo k prekvapivému rozhodnutí tým, že účastník\nnemal možnosť sa vyjadriť k možnej aplikácii doposiaľ nepoužitého ustanovenia na zistený\nskutkový stav (zákona č. 215/2006 Z. z. a zákona č. 412/2012 Z. z.). Tiež poukázal\nna nedostatočnosť odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu, kde odvolací súd iba\nkonštatoval, že sa stotožnil s odvolacou námietkou odporkyne na posudzovanie nároku\nnavrhovateľa podľa zákona č. 514/2003 Z. z. a jeho ďalšej zákonnej úpravy zákona\n\n13\n\nč. 412/2012 Z.z.). Z uvedeného je zrejmé, že odvolací súd nezdôvodnil, prečo má súd prvého\nstupňa použiť pre posudzovanie nároku navrhovateľa na nemajetkovú ujmu podľa zákona,\nktorého účinnosť nastala viac ako päť rokov potom, ako došlo k ukončeniu zásahu...\nOdvolací súd napriek tomu, že dovolací súd riadne naznačil, v čom je\nodôvodenie nedostatočné, Krajský súd v Bratislave v novom rozsudku z 19. januára 2015\nsp. zn. 6 Co 830/2014 odôvodnenie v plnom rozsahu zopakoval a uviedol, že nevidí dôvod,\npre ktorý by sa mal odchýliť od záverov svojho predchádzajúceho rozsudku. Vytkol, tiež\nNajvyššiemu súdu Slovenskej republiky, že v zrušujúcom rozhodnutí sa k meritu veci\nnevyjadril, a preto pokiaľ ide o vec samu, nie je žiadny názor Najvyššieho súdu..., ktorým by\nbol odvolací súd viazaný...\nVzhľadom na to, že na Najvyššom súde... pretrvávala nejednotnosť rozhodovania\npri riešení otázky, na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa\nuskutočnilo 3. decembra 2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého\nznie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2\npísm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia\nneobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť\no skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho\nsúdneho poriadku“...\nJe potrebné uviesť, že odvolací súd ani pri druhom rozhodnutí (po zrušení veci\nNajvyšším súdom...rozhodnutie dostatočne neodôvodnil, zopakoval dôvody ako boli\nuvedené v zrušenom rozhodnutí...\nZ vykonaného dokazovania vyplýva, že voči navrhovateľovi bolo Okresnou\nprokuratúrou Bratislava I 30. novembra 1999 č.k. Pv 707/99 vydané uznesenie o vznesení\nobvinenia. Následne rozsudkom Okresného súdu Trnava z 15. júna 2005 sp.zn. 3 T 19/02\nbol navrhovateľ spod žaloby oslobodený. Uznesením Krajského súdu v Trnave\nz 20. novembra 2007 sp. zn. 3 To 121/2005 bolo odvolanie prokurátora zamietnuté\na rozsudok súdu prvého stupňa potvrdený ako správny. Z uvedeného vyplýva, že v čase\nzačatia trestného stíhania pre náhradu škody uplatňovanú navrhovateľom platil zákon\nč. 58/1969 Zb. a zásah bol ukončený už za platnosti zákona č. 514/2003 Z.z. Oba súdy\nnižšieho stupňa však správne posudzovali nárok navrhovateľa podľa zákona č. 58/1969 Zb.\n(viď § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. k účinnosti tohto zákona - 1. júla 2004). Súd\n\n14\n\nprvého stupňa pri priznaní nemajetkovej ujmy aplikoval článok 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej\nrepubliky a pri určení jej výšky analogicky použil § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z.\nOdvolací súd však pokiaľ ide o výšku nemajetkovej ujmy v peniazoch vytkol súdu prvého\nstupňa, že musí súd zohľadniť výšku náhrad stanovených zákonom v závažných prípadoch\nakými sú náhrady stanovené pre obete násilných trestných činov a náhrady za vytrpenú\nbolesť (bolestné) a za sťaženie spoločenského uplatnenia. Ak by náhrada nemajetkovej ujmy\nv peniazoch za zásah do osobnostných práv fyzickej osoby, niekoľkonásobne prevyšovala\nvýšku náhrad stanovených zákonom vo vyššie uvedených závažnejších prípadoch, došlo by\nk ničím neodôvodnenej nerovnosti a neprimeranosti, čo by bolo v rozpore so zásadou\nrozumného a spravodlivého usporiadania občianskoprávnych vzťahov. Konštatoval, že súd\nprvého stupňa pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy síce analogicky použil § 17\nods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., ale už neaplikoval analogicky ods. 4 tohto ustanovenia,\npodľa ktorého výška náhrady nemajetkovej ujmy nemôže byť vyššia ako výška náhrady\nposkytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa zákona č. 215/2006 Z. z.\nZákon č. 514/2003 Z. z. prešiel viacerými novelizáciami (v počte 5). Problematiky\nustanovenia § 17 o náhrade nemajetkovej ujmy zákona č. 514/2003 Z. z. sa dotkli dve\nnovely vykonané zákonom č. 517/2008 Z. z. s účinnosťou od 1. januára 2009 a zákonom\nč. 412/2012 Z. z. s účinnosťou od 1. januára 2013.\nV období od. 1. júla 2004 do 31. decembra 2008 uvedené ustanovenie obsahovalo\ndva odseky (ods. 1 znel „Uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk.“ ods. 2 „V prípade, ak iba\nsamotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom\nna ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom,\nuhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.“)\nNovela vykonaná zákonom č. 517/2008 Z. z. stanovila kritériá pre určovanie výšky\nnemajetkovej ujmy doplnením § 17 ods. 3 a zaviedla minimálnu výšku nemajetkovej ujmy\npre odškodňovanie väzby (§ 17 ods. 4). Obsahovala prechodné ustanovenie § 27b ods. 1.\npodľa ktorého zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami vydanými pred\nnadobudnutím účinnosti tohto zákona a za nesprávny úradný postup pred nadobudnutím\núčinnosti tohto zákona, sa riadi predpismi účinnými do 31. decembra 2008. V tejto\nsúvislosti poukazuje dovolací súd na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nz 12. decembra 2012 sp.zn. 7 Cdo 145/2011, v zmysle ktorého ak bolo (nezákonné)\n\n15\n\nrozhodnutie vydané pred 1. januárom 2009, má súd vec posudzovať podľa § 17 účinného\ndo 31. decembra 2008.\nNovela zákona č. 514/2003 Z. z. vykonaná zákonom č. 412/2012 Z. z. (od 1. januára\n2013) v § 17 došlo k vypusteniu minimálnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy v prípade\nväzby a k zavedeniu limitu výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Novela však neobsahovala\nžiadne prechodné ustanovenia.\nK definujúcim znakom právneho štátu patrí aj zákaz retroaktivity právnych noriem,\nktorý je významnou demokratickou zárukou ochrany práv a právnej istoty (Pl. ÚS 16/95).\nPrávo poškodeného na náhradu Škody (nemajetkovej ujmy) vzniká momentom vydania\nnezákonného rozhodnutia, vzatia do väzby, či zbytočnými prieťahmi v konaní, bez ohľadu\nna to, že žalovateľným nárokom sa stáva až po splnení ďalších podmienok (napr.\noslobodenie obžalovaného). Preto aplikovať ustanovenie § 17 v zmysle tejto novely\n(zákon č. 412/2012 Z. z.) na prípady, keď uznesenie o vznesení obvinenia bolo vydané pred\n1. januárom 2013 (uznesenie o vznesení obvinenia bolo vydané 30. novembra 1999),\nby znamenalo pripustiť, že hoci v čase pred nadobudnutím účinnosti novely vzniklo\npoškodenému právo na náhradu nemajetkovej ujmy vo vyššej výške, toto jeho právo v časti\nprevyšujúcej horný limit zavedený novelou (zákon č. 412/2012 Z. z.) zaniklo dňom jej\núčinnosti. Takýto prístup by popieral nielen princíp úplného odškodnenia, ale spôsoboval\nby aj neprípustné odňatie už existujúceho práva, zásah do legitímnej nádeje poškodeného\nna satisfakciu, a bol by aj porušením zákazu retroaktivity. Je preto potrebné uviesť, že\nkrajský súd svojim rozhodnutím (bez akéhokoľvek bližšieho zdôvodnenia prečo) popiera\nnavrhovateľovi\n\nprincíp\n\núplného\n\nodškodnenia\n\nna\n\nsatisfakciu,\n\nneprípustné\n\nodňal\n\nnavrhovateľovi už existujúce právo a tým porušil aj zákaz retroaktivity.\nVzhľadom na uvedené skutočnosti Najvyšší súd... dovolaniu navrhovateľa vyhovel,\nrozsudok Krajského súdu v Bratislave zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové\nrozhodnutie.\nPodľa § 243d ods. 1 O.s.p. ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd,\nktorého rozhodnutie bolo zrušené, koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu. ktorý\nrozhodol o dovolaní záväzný. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného\na dovolacieho konania.»\n\n16\n\n16. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a to, že najvyšším súdom ako súdom\ndovolacím boli rozsudky krajského súdu zrušené z dôvodu, že pri prerokúvaní odvolania sa\nkrajský súd dvakrát dopustil vady konania majúcej za následok odňatie možnosti účastníka\nkonať pred súdom, dospel ústavný súd k záveru, že odvolacie konanie vedené krajským\nsúdom pod sp. zn. 6 Co 171/2016 (predtým bolo konanie vedené pod sp. zn. 6 Co 617/2013\na tiež sp. zn. 6 Co 830/2014) nebolo efektívne. Celkovú dĺžku tohto konania je nutné\nposudzovať už od prvého predloženia spisu krajskému súdu s predmetným odvolaním,\nt. j. od 15. októbra 2013.\n17. Aj keď ústavný súd v zásade nezistil žiadne dlhšie obdobia úplnej nečinnosti\nkrajského súdu v obdobiach, v ktorých mal spis vo svojej dispozícii, a procesné úkony boli\nkrajským súdom vykonávané v zásade priebežne, spôsob konania krajského súdu v danej\nveci nespochybniteľne viedol k zásahu do obsahu sťažovateľom označených práv\n(kompenzačné konanie sa posudzuje aj podľa judikatúry ESĽP prísnejšie, pozn.). Odvolacie\nkonanie proti rozsudku okresného súdu z 24. júna 2013 od prvého predloženia veci\nkrajskému súdu (október 2013) trvá teda už 3 roky. Tento záver je vzhľadom na už uvedené\ndôvodný aj napriek skutočnosti, že krajský súd vecou reálne disponoval a disponuje súhrnne\niba niekoľko mesiacov (pozri bod 3), keďže ku dňu vydania rozhodnutia ústavného súdu\nvec stále nie je právoplatne skončená.\n18. Ústavný súd preto konštatuje, že v postupe krajského súdu vo veci sťažovateľa\nzistil nedostatky, ktoré vo svojom súhrne dosahujú ústavnú relevanciu a tieto v konečnom\ndôsledku majú za následok porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie jeho\nveci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jeho práva\nna prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výrokovej\nčasti nálezu).\nIII.\n19. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím\nrozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli\n\n17\n\nporušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný\nzásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd\nmôže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.\n20. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať\nv porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd\nvyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola\nvyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten,\nkto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.\n21. Podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti\nvyhovie, môže prikázať, aby ten, kto základné právo alebo slobodu porušil svojou\nnečinnosťou, vo veci konal podľa osobitných predpisov.\n22. Ústavný súd preto v súlade so svojím rozhodnutím o porušení základného práva\nsťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v zmysle čl. 127\nods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde prikázal krajskému súdu, ktorý\nv čase rozhodovania ústavného súdu vo veci koná, aby ďalej konal bez zbytočných\nprieťahov (bod 2 výrokovej časti nálezu).\n23. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým\nvyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané\nfinančné zadosťučinenie. Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ\ndomáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje,\na z akých dôvodov sa ho domáha.\n24. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd\nrozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo\nalebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov\nod právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.\n\n18\n\n25. Pri určení finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad\nspravodlivosti, z ktorých vychádza aj ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie\npodľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa\npritom riadil zásadou, že cieľom finančného zadosťučinenia je reparácia nemajetkovej\nujmy, nie prípadná náhrada škody, ktorá by sa po splnení zákonných podmienok mohla\nuplatňovať v konaní pred všeobecnými súdmi (m. m. IV. ÚS 84/02).\n26. Svoj návrh na priznanie finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodňuje\njednak neprimeranou dĺžkou konania, ktorá trvá viac ako 6 rokov, a tiež skutočnosťou, že už\nod roku 1999 (viac ako 17 rokov) sa neúspešne domáha odškodnenia za vykonštruovaný\ntrestný proces, preto žiada priznať finančné zadosťučinenie v sume 6 200 €.\n27. Pri určení finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal iba z dĺžky konania\npred krajským súdom, zohľadňujúc rozsah neefektívnej činnosti krajského súdu (pritom\nnemohol brať do úvahy druhý dôvod uvedený v jeho žiadosti v bode 25, pretože krajský súd\nmal iba nepatrný podiel na tejto skutočnosti, pozn.). Preto aj napriek tomu, že v konaní\nkrajského súdu sa neobjavili dlhé obdobia nečinnosti, považoval ústavný súd za primerané\npriznať sťažovateľovi vzhľadom na celkový dopad zisteného porušenia označených práv\nfinančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (bod 3 výrokovej časti tohto nálezu). Ústavný súd\npreto nevyhovel v súlade s čl. 127 ods. 2 a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde časti\nsťažnosti, v ktorej sťažovateľ žiadal priznať finančné zadosťučinenie nad ústavným súdom\npriznanú sumu 1 000 €. Z uvedených dôvodov ústavný súd v tejto časti rozhodol tak, ako to\nje uvedené v bode 5 výroku tohto rozhodnutia.\n28. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu\ntrov konania z dôvodu jeho právneho zastúpenia advokátom, ktorý si uplatnil nárok na ich\núhradu v celkovej sume 545,68 €.\nPri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal\nz príslušných ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky\nč. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb\n\n19\n\nv znení neskorších predpisov. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby\nuskutočnený v roku 2016 je 143 € a hodnota režijného paušálu je 8,58 € a k tomu je\npotrebné pripočítať 20 % DPH, pretože právna zástupkyňa je platcom tejto dane.\nÚstavný súd vzhliadol za dôvodné priznať sťažovateľovi úhradu trov právneho\nzastúpenia za tri vyúčtované úkony právnych služieb vykonané v roku 2016 (t. j. prevzatie\na príprava zastupovania, podanie sťažnosti a vyjadrenie k stanovisku krajského súdu).\nÚstavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov konania v požadovanej sume (bod 4\nvýrokovej časti tohto rozhodnutia).\n29. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu\nnemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou\nvo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok;\nto neplatí, ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej organizácie zriadeného na uplatňovanie\nmedzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, vznikne Slovenskej\nrepublike povinnosť v konaní pred ústavným súdom znovu preskúmať už prijaté\nrozhodnutie ústavného súdu (čl. 133 ústavy).\nV Košiciach 9. novembra 2016\n\n20", "vazby": {"registre": ["prieťahy", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na prerokovanie veci - bez zbytočných prieťahov", "konanie pred ústavným súdom-podmienky konania pred ústavným súdom", "náhrada škody (ujma)-nemajetková ujma", "prieťahy v konaní-neefektívny postup", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na prerokovanie veci - bez zbytočných prieťahov", "náhrada škody (ujma)-nemajetková ujma"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "6Co/171/2016", "guid": null, "vztah": "porusene"}, {"sz": "6Co/617/2013", "guid": null, "vztah": "porusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:5fee54d4-9c1f-4820-aa0d-673cb1cee094", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.870.2015.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 870/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 870/2015 z 7. 4. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-04-07", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.870.2015.2"}, {"guid": "ussr:aee3812e-18d3-4abd-97a5-b967adb93254", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 343/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 343/2010 z 27. 4. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-04-27", "citacie_n": 23, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aee3812e-18d3-4abd-97a5-b967adb93254"}, {"guid": "ussr:53f32651-dd6e-45b9-b94d-8b91c50d990d", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 306/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 306/2010 z 29. 3. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-03-29", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:53f32651-dd6e-45b9-b94d-8b91c50d990d"}, {"guid": "ussr:cc31805e-411a-407c-8f27-24e01f03163f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 347/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 347/2010 z 25. 11. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-11-25", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:cc31805e-411a-407c-8f27-24e01f03163f"}, {"guid": "ussr:16fe7c28-c1b0-4268-b0ac-ebe965d8bcde", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 81/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 81/07 z 17. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-17", "citacie_n": 24, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:16fe7c28-c1b0-4268-b0ac-ebe965d8bcde"}, {"guid": "ussr:c4179a1d-db7b-4f2a-b469-b609b6518029", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 251/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 251/05 z 22. 2. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-02-22", "citacie_n": 401, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c4179a1d-db7b-4f2a-b469-b609b6518029"}, {"guid": "ussr:225d96f0-560c-4a85-af1f-98424d110039", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 202/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 202/05 z 29. 11. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-11-29", "citacie_n": 45, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:225d96f0-560c-4a85-af1f-98424d110039"}, {"guid": "ussr:258e6d62-0601-4500-bba0-ee96089820e9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 65/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 65/04 z 5. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-05", "citacie_n": 549, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:258e6d62-0601-4500-bba0-ee96089820e9"}, {"guid": "ussr:bfbce88e-dc5b-4e7d-a4c1-f20edf3495ce", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 132/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 132/03 z 23. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-23", "citacie_n": 2755, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bfbce88e-dc5b-4e7d-a4c1-f20edf3495ce"}, {"guid": "ussr:82a23cfa-41ba-433b-b120-38d2c3ed3b2e", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 142/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 142/03 z 21. 8. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-08-21", "citacie_n": 2064, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:82a23cfa-41ba-433b-b120-38d2c3ed3b2e"}, {"guid": "ussr:725b3c24-569e-4b71-81bc-3f0f8d023bbf", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 84/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 84/02 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 178, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:725b3c24-569e-4b71-81bc-3f0f8d023bbf"}, {"guid": "ussr:2c22f85c-cc09-4d49-90fc-769ac6580998", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 74/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 74/02 z 4. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-04", "citacie_n": 3381, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2c22f85c-cc09-4d49-90fc-769ac6580998"}, {"guid": "ussr:0597db0e-534b-4454-adb7-b2da48c44767", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 111/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 111/02 z 6. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-06", "citacie_n": 3435, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0597db0e-534b-4454-adb7-b2da48c44767"}, {"guid": "ussr:7683ba13-f53e-4632-8406-ded7b9bd5a96", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 32/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 32/02 z 12. 7. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-07-12", "citacie_n": 3990, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7683ba13-f53e-4632-8406-ded7b9bd5a96"}, {"guid": "ussr:811fe073-92d1-41dd-a8ba-486cad7c6014", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 21/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/01 z 13. 12. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-12-13", "citacie_n": 595, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:811fe073-92d1-41dd-a8ba-486cad7c6014"}, {"guid": "ussr:55b749c9-53c1-4efd-987c-b413a079fc71", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 55/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 55/98 z 18. 10. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-10-18", "citacie_n": 4873, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:55b749c9-53c1-4efd-987c-b413a079fc71"}, {"guid": "2bf1f6e9-c09d-467c-b2e8-5b6b576d5cbf:de1d1da1-7836-4c60-9f0d-7110f7766304", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:6710201839.1", "spisova_znacka": "6Cdo/402/2015", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/402/2015 z 27. 4. 2016", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2016-04-27", "citacie_n": 125, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:6710201839.1"}, {"guid": "868a928c-e07b-4279-9bd8-51fbe6200fb1:2f2e1cc4-de64-4217-91e0-93c01a48ba46", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2016:7713204860.2", "spisova_znacka": "6Co/171/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 6Co/171/2016 z 26. 9. 2016", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2016-09-26", "citacie_n": 162, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2016:7713204860.2"}, {"guid": "e40a6d52-5d94-4674-9da9-818b90a3cc5e:6f4cde36-ce20-4526-91ad-5971186a31aa", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2014:3508899808.2", "spisova_znacka": "6Co/830/2014", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 6Co/830/2014 z 24. 11. 2014", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2014-11-24", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2014:3508899808.2"}, {"guid": "63905ad5-a2dc-4fad-abb0-f3e3cd8a9003:96050df9-c517-475b-9032-2a73f8a48c0d", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2013:3811219627.2", "spisova_znacka": "6Co/617/2013", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 6Co/617/2013 z 28. 10. 2013", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2013-10-28", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2013:3811219627.2"}, {"guid": "c14be1ca-1bde-495e-a001-f52ba5402306:da19e2e6-e0b2-4a81-8082-937270671fb4", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2013:1109212098.1", "spisova_znacka": "2Co/363/2011", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2Co/363/2011 z 11. 6. 2013", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2013-06-11", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2013:1109212098.1"}, {"guid": "2160cc67-fc25-4ad8-8a7a-72332beed80e:57a035e9-45d3-4303-bca2-ea608e1e9b50", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2012:3810205794.1", "spisova_znacka": "4Co/253/2011", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 4Co/253/2011 z 18. 1. 2012", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2012-01-18", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2012:3810205794.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:4f27432a-187b-4fef-b167-c419bae266d0", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:4.US.329.2022.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 329/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 329/2022 z 24. 8. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-08-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:4.US.329.2022.2"}, {"guid": "ussr:91c09455-7a91-4e40-938e-910f8c05ce33", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:4.US.441.2021.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 441/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 441/2021 z 9. 11. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-11-09", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:4.US.441.2021.2"}, {"guid": "ussr:1cbe7b63-a661-4375-b78d-68474973cf8f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:3.US.414.2020.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 414/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 414/2020 z 27. 4. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-04-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.414.2020.2"}, {"guid": "ussr:fbca489f-c893-4f23-9479-4edef09ef306", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:4.US.86.2021.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 86/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 86/2021 z 13. 4. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-04-13", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:4.US.86.2021.2"}, {"guid": "e880cfcb-8eb2-40ce-9651-48368ffda77b:ac8b4a38-351f-4df9-aa47-160c67133b8d", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2018:2712206024.1", "spisova_znacka": "23Co/317/2017", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 23Co/317/2017 z 19. 8. 2018", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2018-08-19", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2018:2712206024.1"}, {"guid": "978ac81d-4a1e-472e-8978-80f3c448e53b:6349cca3-5fb0-4925-957f-54879a70874c", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2017:1111240518.4", "spisova_znacka": "10Co/132/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 10Co/132/2016 z 30. 10. 2017", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2017-10-30", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2017:1111240518.4"}, {"guid": "eee3e36f-75cd-41cc-a5f7-b2972a212c50:eac91d1a-f864-4a28-abe7-1ee3ba27bece", "ecli": "ECLI:SK:MSKE:2025:7124207568.3", "spisova_znacka": "67C/14/2024", "nazov": "Rozsudok Mestského súdu Košice sp. zn. 67C/14/2024 z 19. 2. 2025", "sud": "Mestský súd Košice", "datum_vydania": "2025-02-19", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:MSKE:2025:7124207568.3"}]}