{"guid": "ussr:d886a00f-3a3f-44d1-8f64-bde3fd43bc5f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.528.2015.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 528/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 528/2015 z 25. 11. 2015", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 25. novembra 2015, sp. zn. I. ÚS 528/2015, ECLI:SK:USSR:2016:1.US.528.2015.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Peter Brňák", "sudca_id": 1095, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/peter-brnak-1095", "datum_vydania": "2015-11-25", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "nazov": "čl. 20 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1", "nazov": "čl. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "nazov": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-1", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/d886a00f-3a3f-44d1-8f64-bde3fd43bc5f", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.528.2015.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.528.2015.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.528.2015.1/text", "citacie_n": 1, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\nÚstavný\n\nsúd\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\nna\n\n25. novembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť\n\nneverejnom\n\nI. ÚS 528/2015­14\nzasadnutí\n\nsenátu\n\n,\n\n, zastúpeného advokátkou JUDr. Stanislavou Čagalovou, Bojnická cesta č. 5, 7,\nPrievidza, vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 46\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku\npodľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd postupom Krajského súdu v Trenčíne a jeho rozsudkom sp. zn. 5 Co 135/2015\nz 29. júla 2015 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola faxom\n24. októbra 2015 (následne v zákonnej lehote v písomnej podobe 27. októbra 2015)\ndoručená sťažnosť\n\n(ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného\n\nporušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústava“), základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1\n\nústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva na ochranu majetku podľa\nčl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\n(ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský\nsúd“) a jeho rozsudkom sp. zn. 5 Co 135/2015 z 29. júla 2015 (ďalej len „napadnuté\nrozhodnutie“).\n2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v procesnom postavení\nnavrhovateľa v konaní o zaplatenie sumy 6 794,22 eur bol účastníkom konania vedeného\nna Okresnom súde Prievidza (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 10 C 119/2013\na následne\n\nv dôsledku\n\niniciovania\n\nodvolacieho\n\nkonania\n\nna\n\nkrajskom\n\nsúde\n\npod sp. zn. 5 Co 135/2015.\nV úvode sťažnosti s poukazom na následne podrobne uvedené skutkové okolnosti\nprípadu sťažovateľ poznamenáva, že ako advokát 9. októbra 2002 prijal splnomocnenie\nna zastupovanie klienta ­\n\nv konaní o zvýšenie náhrady za sťaženie\n\nspoločenského uplatnenia a náhrady za stratu na zárobku voči spoločnosti Hornonitrianske\nbane Prievidza, a. s., pričom predmetné nároky mali predstavovať náhradu škody vzniknutej\nklientovi sťažovateľa pracovným úrazom u jeho zamestnávateľa.\nAko ďalej sťažovateľ uvádza, „... dňa 9. 10. 2002, v deň podpísania plnej moci, som\nsa s klientom v súlade s ustanovením § 19 ods. 1 zákona č. 132/1990 Zb. o advokácii\n(účinného do 31. 12. 2003) dohodol na výške odmeny za poskytovanie právnych služieb\nv zmysle vyhlášky MS SR č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov\nza poskytovanie právnych služieb (účinnej do 31. 12. 2004), na ktorý účel bola spísaná\naj objednávka. Vzhľadom k neistému výsledku tohto konania som sa s klientom dohodol\nna podielovej odmene, ktorú citovaná vyhláška v § 10 a v § 11 pripúšťala. Z tohto dôvodu\nmala moja odmena tvoriť 25 %­ný podiel zo súdom priznaných náhrad v konaní o zvýšenie\nnáhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia a 20 %­ný podiel zo súdom priznaných\nnáhrad v konaní o náhradu za stratu na zárobku. Rovnako bolo s klientom dohodnuté, že\nsúdom priznané trovy konania budú tiež tvoriť moju odmenu a zostanú mi. ...\n\n2\n\nDňa 19. 11. 2002 bol na Okresný súd Prievidza podaný návrh na uplatnenie náhrady\nza zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia, ktorým som sa v mene klienta domáhal\nvyplatenia sumy 150 000,­ Sk. Vec bola na súde vedená pod sp. zn. 12C 240/2002. Návrhom\nzo dňa 28. 2. 2003 som sa na Okresnom súde Prievidza domáhal v mene klienta vyplatenia\nnáhrad za stratu na zárobku vo výške 456 269,­ Sk s príslušenstvom. Vec bola na súde\nvedená pod sp. zn. 12 C 53/2003. Nakoniec Okresný súd Prievidza uznesením zo dňa\n20. 9. 2006 obe konania spojil a ďalej sa viedli pod sp. zn. 12 C 240/2002.\nDňa 22. 4. 2009 bolo rozsudkom Okresného súdu Prievidza č. k. 12 C 240/2002­344\no návrhu klienta, ktorým sa prostredníctvom mňa ako svojho právneho zástupcu proti\nHornonitrianskym baniam Prievidza, a. s... domáhal náhrady za stratu na zárobku vo výške\n15 145,36 € (456 269,­ Sk) s príslušenstvom rozhodnuté tak, že mu bola priznaná náhrada\nza stratu na zárobku v celkovej výške 13 462,60 € s príslušenstvom a v prevyšujúcej časti\nbol návrh zamietnutý, a o návrhu klienta na mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie\nspoločenského uplatnenia, ktorým sa tiež v mojom zastúpení... domáhal zaplatenia\n4 979,09 € (150 000,­ Sk) bolo rozhodnuté tak, že mu bola priznaná náhrada 796,65 €\na v prevyšujúcej časti bol návrh zamietnutý. O trovách konania bolo rozhodnuté tak, že\nHornonitrianske bane Prievidza, a. s. boli povinné klientovi nahradiť trovy konania\nvo výške 3 080,20 € do mojich rúk ako jeho advokáta.\nDňa 7. 4. 2010 rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 4 Co 195/2009,\n4 Co 196/2009 bolo rozhodnutie prvostupňového súdu v otázke náhrady za sťaženie\nspoločenského uplatnenia vo výške 796,65 € potvrdené a v otázke náhrady za stratu\nna zárobku zmenené a priznané vo výške 12 759,01 € s príslušenstvom. Rozhodnutie\nkrajského súdu nadobudlo právoplatnosť dňa 12. 4. 2010.\nDňa 22. 12. 2010 Krajský súd v Trenčíne uznesením č. k. 4 Co 281/2010­430 zmenil\naj rozhodnutie prvostupňového súdu v otázke trov konania a klientovi priznal trovy konania\nvo výške 4 360,45 €. Rozhodnutie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť dňa 8. 2. 2011.\nDňa 17. 5. 2010 bola klientovi zo strany Sociálnej poisťovne ako vedľajšieho\núčastníka v spojenom konaní vyplatená za Hornonitrianske bane Prievidza, a. s. suma\n28 110,09 € (t. j. 12 759,01 € náhrada za stratu na zárobku + 14 554,43 € príslušenstvo\n+ 796,65 € náhrada za zvýšené sťaženie spoločenského uplatnenia). Dňa 3. 8. 2010\n3\n\nSociálna poisťovňa vzhľadom k výsledku konania sp. zn. 12 C 240/2002 klientovi vyplatila\naj sumu 36 816,12 € náhradu za stratu na zárobku ako úrazovej renty, nakoľko v priebehu\ntohto konania nadobudol účinnosť zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, ktorým sa\nnáhrada za stratu na zárobku zmenila na úrazovú rentu. ...\nNa základe môjho zastupovania a pričinenia bolo celkovo na náhradách\npre pracovný úraz klientovi vyplatených 65 722,86 €. Klient mi vykonané platby preukázal\nosobne poštovými peňažnými poukazmi zo dňa 17. 5. 2010 a výpisom z účtu zo dňa\n31. 8. 2010 práve na účely vyčíslenia mojej podielovej odmeny, na ktorej sme sa spolu\ndohodli. Rovnako boli do mojich rúk vyplatené aj trovy konania, ktoré som si však v zmysle\nobjednávky uzavretej s klientom dňa 9. 10. 2002 právom ponechal.“.\n3. Sťažovateľ ďalej poznamenáva, že 23. októbra 2010 inicioval na okresnom súde\nkonanie o zaplatenie podielovej odmeny vo výške 6 794,22 eur, vyčíslenej z náhrad\nvo výške\n\n28 110,09\n\neur\n\npriznaných\n\nv konaní\n\nvedenom\n\nna\n\nokresnom\n\nsúde\n\npod sp. zn. 12 C 240/2012, keďže jeho klient sa na účely vysporiadania dohodnutej\npodielovej odmeny dňa 15. marca 2013 k sťažovateľovi nedostavil a neurobil tak ani\nna základe telefonického dohodnutia nového termínu stretnutia.\nSťažovateľ ďalej uvádza, že „... dňa 18. 12. 2014 Okresný súd Prievidza rozsudkom\nč. k. 10 C 119/2013­94 rozhodol tak, že môjho klienta zaviazal zaplatiť mi 2 610,46 €.\nV prevyšujúcej časti návrh zamietol a náhradu trov konania mi nepriznal. Okresný súd\nmôjmu návrhu v celosti nevyhovel z dôvodu, lebo mal za to, že podielová odmena bola\nv objednávke dohodnutá z hodnoty veci a nie z príslušenstva. Okrem toho súd zároveň\npodielovú odmenu krátil v rozsahu pomeru úspechu v konaní sp. zn. 12 C 240/2002.\nDňa 2. 1. 2015 som sa voči rozhodnutiu okresného súdu odvolal. ...\nDňa 29. 7. 2015 Krajský súd v Trenčíne rozsudkom rozhodol tak, že v napadnutej\nzamietavej časti rozsudok prvostupňového súdu potvrdil a trovy odvolacieho súdu\nnepriznal. Svoje rozhodnutie oprel o tvrdenie, že okresný súd použil správny výpočet,\npretože v konaní sp. zn. 12 C 240/2002 nebol dosiahnutý plný úspech. Zároveň konštatoval,\nže bolo práve na mne, aby som svoju podielovú odmenu dojednal s klientom exaktnejšie,\n\n4\n\naby nepripúšťala iné výkladové pravidlá v tom, či sa vzťahovala aj na príslušenstvo náhrad.\nS názorom krajského súdu však nemožno súhlasiť.“.\n4. Sťažovateľ následne s poukazom na rozhodovaciu prax ústavného súdu rozporuje\nzávery krajského súdu v napadnutom rozhodnutí a je toho názoru, že napadnuté rozhodnutie\nvykazuje znaky svojvôle, je nedostatočné, nepreskúmateľné a nesprávne, pretože podporilo\nnesprávnu interpretáciu zákona okresným súdom, ďalej toto rozhodnutie nemá legitímny\nzáklad a porušilo ústavné práva sťažovateľa. Z uvedeného dôvodu sťažovateľ vyvodzuje\npotrebu ingerencie ústavného súdu v jeho veci.\nSťažovateľ, citujúc ustanovenie § 10 a § 11 ods. 1 a 2 vyhlášky Ministerstva\nspravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov\nza poskytovanie právnych služieb, vyvodzuje svoj nárok na priznanie podielovej odmeny\nnielen z istiny, ale i z príslušenstva a dôvodí, že tvrdenie tak okresného súdu,\nako i krajského súdu, že hodnotou veci pri peňažnom plnení je len istina, nemá podľa jeho\nnázoru v samotnej vyhláške oporu. V kontexte uvedeného sťažovateľ zdôrazňuje, že\n„... predovšetkým citovaná vyhláška ani nezakotvuje definíciu hodnoty veci, na základe\nktorej mohli oba súdy dospieť k takémuto jednoznačnému záveru. Až vyhláška MS SR\nč. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb\npri stanovení tarifnej odmeny uvádza, čo je hodnota veci. V súlade s týmto ustanovením\nje hodnotou vecí výška peňažného plnenia alebo cena veci či práva, ktorých sa právna\nslužba týka. Pri určovaní hodnoty veci ako základu pre stanovenie výšky podielovej odmeny\nby sa teda analogicky mohlo vychádzať z ustanovenia § 10 ods. 2 aktuálne účinnej vyhlášky\no tarifnej hodnote veci. Samozrejme na rozdiel od tarifnej odmeny je podielová odmena\nadvokáta viazaná ešte aj na výsledok sporu a na konečný úspech klienta vo veci. ...\nAj keď sa oba súdy odvolávajú na nedostatočné zmluvné dojednanie v tomto smere,\ns prihliadnutím na tento výklad nebolo pochybné, že môj nárok je dôvodný. Okrem toho\nmedzi mnou a klientom ani nikdy nebolo sporné, že podielová odmena mi má patriť\naj z príslušenstva. Práve na ten účel mi klient osobne do kancelárie po vyplatení všetkých\nnáhrad s príslušenstvom doniesol príslušné potvrdenia, aby sa mohlo pristúpiť k nášmu\nvzájomnému vyrovnaniu. ...\n5\n\nZa rovnako nesprávny výklad citovanej vyhlášky krajského súdu, ktorý sa\nbez širšieho vysvetlenia plne stotožnil s názorom okresného súdu, považujem jeho výklad\nk spôsobu výpočtu mojej podielovej odmeny. ...\n... okresný súd pri vyčíslení podielovej odmeny podiel (vyjadrený percentuálne)\ndohodnutý s klientom ponížil vzhľadom k neúspechu v konaní (25 %­ný dohodnutý podiel\npre náhradu za zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia znížil na 4 % a 20 %­ný\ndohodnutý podiel pre náhradu za stratu na zárobku znížil na 16,80 %) zároveň za základ\npre jej určenie zobral súdom priznaný a klientovi vyplatený nárok (zo žalovaných\n4 979,09 € pre náhradu za zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia vychádzal zo súdom\npriznaných 796,65 € a zo žalovaných 15 145,36 € pre náhradu za stratu na zárobku\nvychádzal zo súdom priznaných 12 759,01 €). Týmto spôsobom ma svojim potvrdzujúcim\nrozhodnutím krajský súd ukrátil na odmene, ktorá mi prináleží podľa zákona o advokácií.\nMoju podielovú odmenu ponížil dvakrát, t. j. aj vo výške dohodnutého podielu a aj vo výške\npeňažnej sumy rozhodnej pre jej výpočet, čo je v zjavnom rozpore s právnou úpravou.“.\n5. Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:\n„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivý proces podľa článku 46 odsek 1\nÚstavy Slovenskej republiky, na právo vlastniť majetok podľa článku 20 odsek 1 Ústavy\nSlovenskej republiky, na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 odsek 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd a na ochranu majetku podľa článku 1\nDodatkového protokolu Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd konaním\nKrajského súdu v Trenčíne vo veci vedenej pod sp. zn. 5 Co 135/2015 a jeho rozsudkom\nzo dňa 29. 7. 2015 bolo porušené.\n2. Zrušuje sa rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 5 Co 135/2015­111 zo dňa\n29. 7. 2015 a vec sa vracia Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie, aby v nej znovu\nkonal a rozhodol.\n3. Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania a právneho\nzastúpenia na účet advokátky JUDr. Stanislavy Čagalovej vo výške 296,44 € v lehote 15 dní\nod právoplatnosti tohto nálezu.“\n\n6\n\nII.\n6. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.\nPri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené\nv § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto\nustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré\nnemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým\nzjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom\nprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť\naj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\n8. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti\npre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným\nprávom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím, postupom alebo iným\nzásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie\nžiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody namietaným\nrozhodnutím, postupom alebo iným zásahom orgánu štátu, reálnosť ktorej by mohol posúdiť\npo jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).\nÚstavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý\npohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (napr. III. ÚS 199/02).\n\n7\n\n9. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov\nústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich\nprávomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom\nochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným\nsúdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05)\na nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo\nnebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný\nsúd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej\njudikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať\nvšeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to\nteda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť princípy\nspravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom,\nže všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne\na zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky\nsúvisiace\n\ns predmetom\n\nsúdnej\n\nochrany.\n\nÚstavný\n\nsúd\n\nuž\n\nopakovane\n\nuviedol\n\n(napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovaných\npráv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu,\nale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným\nzákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1\nústavy).\n10. Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným\nsúdom napokon nie je ani chrániť fyzické osoby a právnické osoby pred skutkovými omylmi\nvšeobecných súdov, ale chrániť ich pred takými zásahmi do ich práv, ktoré sú z ústavného\nhľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).\n11. Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že postupom krajského súdu a jeho\nrozsudkom sp. zn. 5 Co 135/2015 z 29. júla 2015 došlo k porušeniu sťažovateľom v petite\nsťažnosti uvedených práv zaručených v ústave, v dohovore, ako i v dodatkovom protokole.\n\n8\n\nPodstatné námietky sťažovateľa však opomínajú uvedenú judikatúru ústavného súdu\na sťažnosť možno podľa jej skutočného obsahu (nesúhlas so skutkovými a právnymi závermi\nkrajského súdu) vyhodnotiť v podstate ako ďalší opravný prostriedok. Podľa názoru\nústavného súdu sťažovateľ neuviedol žiadnu ústavne významnú argumentáciu a jeho\nargumentačná\n\npozícia\n\npodzákonného práva ­\n\nspočíva\n\nvýlučne\n\nv rovine\n\npodústavného\n\npráva\n\n(dokonca\n\nvyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky\n\nč. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb)\na tvrdenému zásahu do označených práv sa sťažovateľ venuje len okrajovo a vo všeobecnej\nrovine.\nSťažovateľ svojou sťažnosťou vlastne pokračuje v polemike so všeobecnými súdmi\no tom, k akým skutkovým a právnym záverom mali všeobecné súdy dospieť.\nSťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy má však iný účel a význam (sleduje ochranu\nzákladných práv a slobôd, resp. ľudských práv a slobôd), a preto ústavný súd skúmal len to,\nči krajský súd nemohol napadnutým rozhodnutím porušiť niektoré z označených práv\nsťažovateľa (bod 1).\nII.A K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na spravodlivý\nproces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1\n\ndohovoru\n\npostupom\n\nkrajského\n\nsúdu\n\nv konaní\n\nvedenom\n\npod\n\nsp. zn.\n\n5 Co 135/2015 a jeho rozsudkom z 29. júla 2015\n12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n13. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.\n\n9\n\n14. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva\nna súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému\nprávu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01),\nako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Obdobne čl. 6 ods. 1 dohovoru zahŕňa\n„právo na súd“, to znamená právo začať konanie na súde v „občianskoprávnych veciach“\nako jeden z jeho aspektov. K nemu pristupujú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru,\npokiaľ ide o organizáciu, zloženie súdu a vedenie procesu. Kvalita procesu zahrnutá v práve\nna spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru je zabezpečovaná zárukami\nprocesného a inštitucionálneho charakteru (III. ÚS 136/03).\n15. Sťažnostné námietky sa v tomto smere sústreďujú na tvrdené nedostatočné\nvysporiadanie sa s odvolacími dôvodmi, nedostatky v odôvodnení rozsudku krajského súdu\na absenciu ústavnej konformity predmetného rozsudku. Krajský súd v relevantnej časti\nodôvodnenia napadnutého rozhodnutia uviedol, že „... sa v celom rozsahu stotožňuje\ns vecne správnym a vyčerpávajúcim odôvodnením súdu prvého stupňa, na ktoré v celom\nrozsahu poukazuje. ...\nZ listiny formulovanej ako objednávka zo dňa 09. 10. 2002 vyplýva, že odporca si\nu navrhovateľa objednal zastupovanie vo veci náhrady za sťaženie spoločenského\nuplatnenia HBP, a. s. Prievidza v bode 2. si dohodol odmenu vo výške 25 % z priznanej\nnáhrady, v bode 3. uviedli účastníci, že náhrady trov právneho zastúpenia (odmeny)\npriznané súdom ostávajú advokátovi, v bode 4. režijný paušál podľa vyhlášky úkon TČ 100,\nv bode 5. iné náklady podľa potreby a v bode 6. prípadné cestovné náhrady je použitie auta\npodľa vyhlášky. Objednávka je podpísaná ako navrhovateľom, tak i odporcom.\nZ listiny rovnako titulovanej ako objednávka zo dňa 09.10.2002 vyplýva, že\nnavrhovateľ s odporcom uzavreli objednávku, na základe ktorej v bode 1. si dohodli\nzastupovanie vo veci náhrady škody proti HBP, a.s., stratu na zárobku z titulu úrazu zo dňa\n07. 10. 1999, v bode 2. odmenu 20 % z priznanej náhrady, v bode 3. náhrady trov právneho\nzastúpenia (odmeny) priznané súdom ostávajú advokátovi, v bode 4. režijný paušál podľa\nvyhlášky úkon TČ 100, v bode 5. iné náklady podľa potreby, v bode 6. prípadné cestovné\nnáhrady, použitie auta podľa vyhlášky. Z ďalšieho dojednania vyplýva, že v prípade odpočtu\n10\n\nfiktívneho zárobku klienta od výšky náhrady, klient dáva neodvolateľný súhlas k podaniu\nústavných a iných sťažností, uhradí advokátovi náklady a pracovnú réžiu s tým súvisiacu.\nRovnako je medzi účastníkmi nesporné a nepochybné, že obe tieto konania boli\nna Okresnom súde Prievidza spojené do jedného konania, pričom zo sťaženia\nspoločenského uplatnenia bola odporcovi priznaná suma 796,65 eur, čo predstavoval\nv konečnom dôsledku pri uplatnení pôvodnej náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia\nzo strany odporcu vo výške 4 979,09 eur 16 % úspech vo veci.\nVo veci, kde sa odporca domáhal zaplatenia náhrady za stratu na zárobku\npo skončení pracovnej neschopnosti mu bola v konečnom dôsledku priznaná suma\n12 759,01 eur s príslušenstvom pri uplatňovanej pôvodnej náhrade vo výške 15 145,36 eur\npredstavuje takto pomerná časť úspechu odporcu v tomto konaní 84 %.\nPredmetom prieskumu odvolacieho súdu bola potom zamietavá časť rozhodnutia\nsúdu prvého stupňa, ktorý pre výpočet podielovej odmeny vychádzal z toho právneho\nzáveru, že vzhľadom na čiastočný úspech odporcu vo vyššie uvedených konaniach, nepatrí\nnavrhovateľovi celá dohodnutá podielová odmena, ale len jej pomerná časť tak, ako to\npredpokladá ust. § 10 vyhl. č. 163/2002 Z. z. platnej a účinnej v čase uzavretia daných\nzmlúv, pričom pri dohodnutej podielovej odmene vo výške 25 % a pri úspechu vo veci samej\nv rozsahu 16 % predstavuje pomerná výška podielovej odmeny 4 % (16 : 100 x 25)\na pri druhej prejednávanej veci pri 84 % úspechu a dohodnutej 20 % podielovej odmeny\npatrí navrhovateľovi podielová odmena vo výške 16,80 % z priznanej náhrady pri výpočte\n84 : 100 x 20, t. j. suma 2 143,51 eur.\nVyhl. č. 163/2002 Z. z. rozlišuje zmluvnú a mimozmluvnú odmenu advokáta.\nPri uzatváraní zmluvy o poskytnutí právnej pomoci sa môže advokát dohodnúť s klientom\nna druhu zmluvnej odmeny. Ak nedôjde k dohode podľa § 2 ods. 1 cit. vyhlášky,\npredpokladá sa, že advokát sa dohodol s klientom na odmene určenej podľa ustanovení tejto\nvyhlášky o tarifnej odmene (§ 2 ods. 2 cit. vyhlášky). Pri uzatváraní zmluvy o poskytnutí\nprávnych služieb môže advokát dohodnúť s klientom spôsob, výšku zmluvnej odmeny. Výška\nzmluvnej odmeny musí byť v súlade s dobrými mravmi tak, ako to predpokladá § 2 ods. 1\nveta druhá vyhl. č. 163/2002 Z. z.. Ak nedôjde k dohode podľa ods. 1 na určenie odmeny\nadvokáta sa použije ustanovenia tejto vyhlášky o základnej sadzbe tarifnej odmeny.\n11\n\nPodielová odmena môže byť dohodnutá vo forme podielu na hodnote veci, ktorá je\npredmetom konania pred súdom alebo iným orgánom, ak je výsledok tohto konania\npodľa okolností prípadu veľmi neistý a advokát o tom klienta poučil (§ 10 cit. vyhlášky).\nAdvokát má právo na dohodnutú podielovú odmenu len za predpokladu, že klient, s ktorým\nsa dohodol na poskytnutí právnej pomoci za túto odmenu mal plný úspech vo veci (§ 11\nods. 1 cit. vyhlášky) s tým, že ak sa konanie uvedené v § 10 skočí len čiastočným úspechom\nklienta, advokát má právo len na pomernú časť dohodnutej podielovej odmeny (§ 11 ods. 2\ncit. vyhlášky). ...\nSúd prvého stupňa v prejednávanej veci z obsahu listinného dôkazu, a to\nv konkrétnom prípade objednávok zo dňa 09. 10. 2002, dôvodil, že medzi účastníkmi došlo\nk dohode o podielovej odmene tak, ako to predpokladá ust. § 10 a § 11 v spojení s § 5 vyhl.\nč. 163/2002 Z. z.. Pokiaľ vychádzame z podstaty podielovej odmeny, táto spočíva v odvodení\nodmeny podielom z predmetu právnej pomoci alebo podielom z výsledku konania.\nTak ako to predpokladá ust. § 35 ods. 2 OZ právne úkony vyjadrené slovami je\npotrebné vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale predovšetkým tiež z pohľadu\nvôle toho, kto právny úkon urobil, ak nie je táto vôľa v rozpore s jazykovým prejavom.\nO obsahu právneho úkonu môže z rady dôvodov vzniknúť v konkrétnom prípade\npochybnosť. V takomto prípade je potrebné vzniknutú pochybnosť odstrániť výkladom\ninterpretáciou, t. z. gramatickým, logickým, systematickým, prípadne historickým výkladom.\nO výklad gramatický jazykový ide tam, kde sa právna norma vysvetľuje podľa zásad\ngramatiky s cieľom vystihnúť slovné znenie právnej normy a význam použitých pojmov.\nGramatický výklad je dôležitý, avšak nemôžeme si s ním v praxi vystačiť. Logický výklad\nsleduje vysvetliť skúmanú právnu normu podľa zásad formálnej logiky s cieľom objasniť jej\nzmysel, účel a vzájomnú väzbu použitím pojmov. Pre účely tohto výkladu sa používajú rôzne\nlogické prostriedky ako predovšetkým prostriedok a contrario zákaz dôkazu z opaku,\nprostriedok per eliminationen dôkaz vylúčenia, prostriedok a minori ad majus od užšieho\nk širšiemu. Systematický výklad sleduje výklad hlavne zmysel a účel právnej normy podľa\njeho zaradenia v systéme ostatných právnych noriem. Historický výklad potom sleduje\nosvetliť skúmanú právnu normu podľa doby jej vzniku. Všetky tieto druhy výkladov je\npotrebné v konkrétnych prípadoch používať vždy vo vzájomnej súvislosti.\n12\n\nVzhľadom na stručnosť dojednania medzi účastníkmi konania ohľadom podielovej\nodmeny, ktorá je v oboch sporoch, v rámci ktorej navrhovateľ zastupoval odporcu v inom\nkonaní (odmena 20 % z priznanej náhrady a odmena 25 % z priznanej náhrady)\nnezostávalo súdu prvého stupňa nič iné ako zvoliť výklad danej dohodnutej podielovej\nodmeny medzi účastníkmi v prejednávanej veci.\nS prihliadnutím na dohodu medzi účastníkmi, ako aj znenie ust. § 10 a § 11 vyhl.\nč. 163/2002 Z. z. odvolací súd preskúmaním dôvodov súdu prvého stupňa dospel k záveru,\nže je potrebné sa s nimi stotožniť. Vzhľadom k tomu, že navrhovateľ v prejednávanej veci\nzastupoval odporcu v konaniach, kde nemal plný úspech vo veci, zásadne platí predpoklad\nustanovený v § 11 ods. 2 vyhl. č. 163/2002 Z. z. platnej a účinnej v čase uzavretia daného\nzmluvného vzťahu, že advokát má právo len na pomernú časť dohodnutej podielovej\nodmeny. Následne potom súd prvého stupňa zvolil ten výpočet, že keďže navrhovateľ\nzastupujúci odporcu mal v prvej prejednávanej veci úspech v pomere 16 %, nepatrí mu plná\npodielová odmena vo výške 25 % tak, ako bola dohodnutá, ale len jej pomerná časť, ktorú\nvypočítal na 4 % z priznanej čiastky, t. j. suma 31,87 eur a vo zvyšku jeho nárok zamietol.\nS týmto konštatovaním sa odvolací súd použitím výkladových pravidiel, ako bolo vyššie\nuvedené, v celom rozsahu stotožňuje. Obdobný spôsob výpočtu použil súd prvého stupňa aj\nv druhej prejednávanej veci, kde navrhovateľ zastupoval odporcu, v konečnom dôsledku\nmal 84 % úspech, čo pri dohodnutej podielovej odmene 20 % z priznanej náhrady\npredstavuje v konečnom dôsledku 16,80 % nárok na podielovú odmenu, t. j. sumu 2 143,51\neur z priznanej náhrady za stratu na zárobku v celkovej sume 12 759,01 eur.\nPokiaľ navrhovateľ namieta tento spôsob výpočtu, odvolací súd zdôrazňuje, že\npri dohodovaní\n\npodielovej\n\nodmeny\n\npredstavuje\n\nadvokát\n\ndominantnejšiu\n\nstranu\n\npri uzatváraní daného právneho vzťahu. Je pravdou, že dohodnutie zmluvnej odmeny závisí\nna vôli oboch subjektov, avšak klient má možnosť ponuku akceptovať alebo odmietnuť,\navšak sa má za to, že pri uzatvorení takýchto zmlúv v záujme odstránenia prípadných\nbudúcich rozporov bolo práve na navrhovateľovi, aby si danú podielovú odmenu\nexaktnejšie tak, aby potom následne táto nepripúšťala iné výkladové pravidlá. Pokiaľ tak\nnavrhovateľ neurobil, nezostávalo súdu prvého stupňa nič iné len zvoliť výklad daného\nzmluvného dojednania, pričom odvolací súd nezistil žiaden rozpor pri výklade danej dohody\n13\n\nv kombinácii s vyhláškou upravujúcou podielovú odmenu navrhovateľa, a preto v celom\nrozsahu na toto odôvodnenie v nadväznosti na § 219 ods. 2 OSP poukazuje. ...\nRovnako v tomto smere odvolací súd sa odvoláva a poukazuje na odôvodnenie súdu\nprvého stupňa, kedy na zdôraznenie správnosti rozhodnutia dodáva, že definíciu\npríslušenstva pohľadávky stanovuje ust. § 121 ods. 3 OZ, kedy za príslušenstvo pohľadávky\nsú považované úroky, úroky z omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené s jej\nuplatnením. Pokiaľ by sme sa teda stotožnili v prejednávanej veci s výkladom zo strany\nnavrhovateľa, že mu patrí nárok aj na 20 % podielovú odmenu z priznaného príslušenstva,\ntoto príslušenstvo predstavuje nielen úroky, z ktorých sa v tomto konaní domáhal priznať\npodielovú odmenu navrhovateľ, ale v konečnom dôsledku aj samotné trovy konania, ktoré\nboli odporcovi v konaní pred súdom priznané. Za týchto okolností bol plne správny\na korektný výklad súdu prvého stupňa, ktorý priznanú náhradu stotožnil s istinou daného\nnároku a v časti požadovanej percentuálnej odmeny z príslušenstva nárok ako nedôvodný\nzamietol.\nRovnako odvolací súd poukazuje na nedostatočné zmluvné dojednanie medzi\núčastníkmi konania, ktoré neprispelo k odstráneniu prípadného možného rozporu\nvo výklade daného ustanovenia, dohodnutého zmluvného dojednania s ustanoveniami\nzákona a preto v konečnom dôsledku, výklad ktorý zvolil súd prvého stupňa je vecne\nsprávny a korektný.“.\n16. Jadro právneho problému v právnej veci sťažovateľa takto spočívalo v právnom\nposúdení listiny označenej ako „objednávka zo dňa 09. 10. 2002“ v časti týkajúcej sa\nspôsobu určenia výšky podielovej odmeny za právnu pomoc, ktorú sťažovateľ poskytol\nžalovanému. Sťažovateľ v konaní pred všeobecnými súdmi, ako aj v sťažnosti adresovanej\nústavnému súdu zotrval na tvrdení, že dohodnutá podielová odmena vo výške 20 % a 25 %\nmu prislúchala nielen z hodnoty istiny, ale i z hodnoty samotného príslušenstva, pričom\nsťažovateľ rozporoval i spôsob výpočtu výšky podielovej odmeny ­ krátenia výšky\npriznanej podielovej odmeny v závislosti od pomeru úspechu vo veci.\nNaopak, krajský súd sa v plnom rozsahu stotožnil so záverom okresného súdu tak\nv spôsobe výpočtu podielovej odmeny, ako i v otázke krátenia podielovej odmeny\n14\n\ns ohľadom na uplatnenie zásady zodpovednosti za výsledok konania (podľa zásady\núspechu).\nKrajský súd súčasne poukázal i na nedostatočné zmluvné dojednanie medzi\núčastníkmi konania, ktoré podľa názoru odvolacieho súdu neprispelo k odstráneniu\nprípadného\n\nmožného\n\nrozporu\n\nvo\n\nvýklade\n\ndohodnutého\n\nzmluvného\n\ndojednania\n\ns ustanoveniami vyhlášky. S ohľadom na uvedené krajský súd považoval výklad okresného\nsúdu za vecne správny a korektný.\n17. Ústavný súd konštatuje, že nie je skutkovým súdom, a preto mu ani neprislúcha\nrevízia záverov krajského súdu v hodnotení vykonaných dôkazov. V intenciách mantinelov\nmožných zásahov do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov preto ústavný súd posúdil\nlen to, či napadnutý rozsudok krajského súdu je ústavne udržateľný, t. j. či nevykazuje\nznaky svojvôle, arbitrárnosti, či je náležite odôvodnený a či výklad práva všeobecným\nsúdom nie je taký, že popiera účel a zmysel príslušných zákonných (podzákonných) noriem\n(m. m. I. ÚS 23/2010).\n18. Z odôvodnenia sťažnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu podľa názoru\nústavného súdu jasne a zrozumiteľne vyplývajú dôvody, pre ktoré potvrdil rozsudok\nokresného súdu. Krajský súd deklaroval správnosť záveru okresného súdu, keď rozsudok\nokresného súdu č. k. 10 C 119/2013­94 z 18. decembra 2014 v napadnutej zamietavej časti\npotvrdil ako vecne správny.\n19. Ústavný súd na základe uvedeného zdôrazňuje, že právny záver krajského súdu\nv napadnutom rozsudku nevykazuje znaky arbitrárnosti či svojvôle, čo by bolo možné\nkonštatovať len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení\nzákona, že by tým poprel jeho účel a význam (m. m. III. ÚS 264/05, I. ÚS 23/2010).\n20. V rozsudku krajského súdu teda ústavný súd pri predbežnom prerokovaní\nsťažnosti nezistil nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným, a teda vyžadujúcim\nkorekciu zo strany ústavného súdu. Pokiaľ teda ide o namietaný zásah do základného práva\n15\n\nna súdnu ochranu sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd uzatvára, že napadnutý rozsudok\nkrajského súdu je vnútorne logický, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle\nkonajúceho všeobecného súdu, rešpektuje zákonné požiadavky na odôvodnenie (skutkové\na právne) rozsudku (§ 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku), nie je arbitrárny\na zrozumiteľným spôsobom dáva odpoveď na otázku, prečo krajský súd rozsudok okresného\nsúdu č. k. 10 C 119/2013­94 z 18. decembra 2014 v napadnutej zamietavej časti ako vecne\nsprávny potvrdil.\n21. V súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateľa s napadnutým rozsudkom\nkrajského súdu ústavný súd poukazuje na to, že obsahom základného práva na súdnu a inú\nprávnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy\núčastníka konania.\n22. Ústavný súd na základe uvedených skutočností sťažnosť v tejto časti odmietol ako\nzjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).\n\nII.B K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa vlastniť majetok\npodľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového\nprotokolu postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 135/2015\na jeho rozsudkom z 29. júla 2015\n23. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo\nvšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.\n\n16\n\n24. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má\nprávo pokojne užívať svoj majetok.\n25. Ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľ namietal porušenie základného práva\npodľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu v podstate\nz identických dôvodov, ako porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp.\npráva čl. 6 ods. 1 dohovoru. Keďže v tejto časti bola sťažnosť sťažovateľa odmietnutá\nz dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti, rovnako potom bolo potrebné rozhodnúť aj v tejto\nčasti sťažnosti.\n26. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími návrhmi\nsťažovateľa (napr. návrhom na zrušenie napadnutého rozhodnutia krajskému súdu a vrátenie\nveci na ďalšie konanie či návrhom na priznanie úhrady trov konania) už nezaoberal.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 25. novembra 2015\n\n17", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "advokát, advokácia-odmena advokáta", "rozhodnutie-zákonnosť"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:9b6530f2-8b6a-467a-a4c3-c20d84617cd2", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 23/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 23/2010 z 27. 1. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-01-27", "citacie_n": 183, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9b6530f2-8b6a-467a-a4c3-c20d84617cd2"}, {"guid": "ussr:2336e028-df60-4327-805d-0b05c7695255", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 134/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 134/09 z 2. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-02", "citacie_n": 665, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2336e028-df60-4327-805d-0b05c7695255"}, {"guid": "ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 241/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 241/07 z 18. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-18", "citacie_n": 3093, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6"}, {"guid": "ussr:419fadee-c1cc-45f2-bdc5-c91847aca3a0", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/05 z 29. 9. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-09-29", "citacie_n": 1632, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:419fadee-c1cc-45f2-bdc5-c91847aca3a0"}, {"guid": "ussr:1e646382-f770-4cca-bf55-8923a2f809f6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 31/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 31/05 z 1. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-01", "citacie_n": 1062, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1e646382-f770-4cca-bf55-8923a2f809f6"}, {"guid": "ussr:302645b8-3e55-4454-ab56-e9c16e58ee2a", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 136/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 136/03 z 11. 6. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-06-11", "citacie_n": 76, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:302645b8-3e55-4454-ab56-e9c16e58ee2a"}, {"guid": "ussr:39ee6f06-0479-4238-828c-c7abe225c397", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 199/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 199/02 z 17. 12. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-12-17", "citacie_n": 682, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:39ee6f06-0479-4238-828c-c7abe225c397"}, {"guid": "ussr:326410ce-1e2c-4602-b27d-9da2c2167a29", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 138/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 138/02 z 25. 9. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-09-25", "citacie_n": 356, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:326410ce-1e2c-4602-b27d-9da2c2167a29"}, {"guid": "ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 88/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 88/01 z 18. 4. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-04-18", "citacie_n": 1046, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04"}, {"guid": "ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 19/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 19/02 z 13. 3. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-03-13", "citacie_n": 3382, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "ussr:4365ea3f-7810-4806-a09b-888aded6bf64", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 13/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 13/01 z 14. 2. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-02-14", "citacie_n": 1105, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4365ea3f-7810-4806-a09b-888aded6bf64"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "f10c1f7c-1354-4036-81c2-61d864c70a04:e92adabe-e478-4686-b369-bd0ac49071b1", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2015:3113209490.1", "spisova_znacka": "5Co/135/2015", "nazov": "Rozhodnutie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 5Co/135/2015 z 28. 7. 2015", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2015-07-28", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2015:3113209490.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:b430aaae-2f9f-454d-98e6-50e3ec73d150", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.548.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 548/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 548/2017 z 8. 11. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-11-08", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.548.2017.1"}]}