{"guid": "ussr:a286df26-7625-432f-89bb-cf4e9b59a530", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.514.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 514/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 514/2016 z 17. 8. 2016", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 17. augusta 2016, sp. zn. I. ÚS 514/2016, ECLI:SK:USSR:2016:1.US.514.2016.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Peter Brňák", "sudca_id": 1095, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/peter-brnak-1095", "datum_vydania": "2016-08-17", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/a286df26-7625-432f-89bb-cf4e9b59a530", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.514.2016.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.514.2016.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.514.2016.1/text", "citacie_n": 4, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\nI. ÚS 514/2016-12\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. augusta\n2016 predbežne prerokoval sťažnosť\n\n,\n\n, zastúpenej obchodnou spoločnosťou Advokátska kancelária\nŠKODLER & PARTNERS, s. r. o., Dobšinského 3119/12, Bratislava, vo veci namietaného\nporušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva\npodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 MCdo 7/2015 zo 14. apríla 2016 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\n, o d m i e t a ako zjavne\n\nneopodstatnenú.\n\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júla 2016\ndoručená sťažnosť\n\n(ďalej len „sťažovateľka“),\n\nvo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie\npodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len\n„dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)\nsp. zn. 8 MCdo 7/2015 zo 14. apríla 2016 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).\n2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka, v právnom postavení\nnavrhovateľky v 1. rade v konaní vedenom na najvyššom súde pod sp. zn. 8 MCdo 7/2015,\nbola účastníčkou konania o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „generálny prokurátor“) proti rozsudku Krajského súdu v Žiline (ďalej\nlen „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 350/2013 z 18. marca 2014 a medzitýmnemu rozsudku\nOkresného súdu Ružomberok (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 C 8/2013 z 24. mája 2013.\nPo tom, čo generálny prokurátor podal mimoriadne dovolanie za podmienok\nuvedených v § 243e ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v spojení\ns § 243f ods. 1 písm. c) OSP na základe podnetu účastníkov konania „... proti\nmedzitýmnemu rozsudku okresného súdu sp. zn. 2 C 8/2013 z 24. mája 2013 vo výroku, že\nzáklad nároku navrhovateľov v 1/ až 5/ rade voči odporcovi na náhradu škody titulom\nskutočnej škody nie je daný a proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 5 Co 350/2013\nz 18. marca 2014 vo výroku potvrdzujúcom medzitýmny rozsudok okresného súdu\nv uvedenom výroku, nakoľko týmito rozhodnutiami bol porušený zákon, vyžaduje to ochrana\npráv a právom chránených záujmov vedľajšieho účastníka konania a túto ochranu nie je\nmožné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami“, najvyšší súd napadnutým rozhodnutím\ngenerálnym prokurátorom podané mimoriadne dovolanie odmietol ako procesne\nneprípustné podľa § 243i ods. 2 OSP v spojení s ustanoveniami § 243b ods. 5 a § 218 ods. 1\npísm. c) OSP.\n3. Sťažovateľka v úvode sťažnosti s poukazom na podrobne uvedené „nosné body“\nodôvodnenia napadnutého rozhodnutia formuluje základné sťažnostné námietky, v zmysle\nktorých „... je protiústavné, aby podľa právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej\n\n2\n\nrepubliky bolo mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora podané na podnet\nnavrhovateľov procesne neprípustné aj v prípade, keď navrhovatelia nevyužili možnosť\npodať mimoriadny opravný prostriedok - dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Žiline\nz 18.03.2014 sp. zn. 5 Co 350/2013, keďže tento bol pre nich vzhľadom na absenciu\nzákonnej prípustnosti v zmysle § 237 a § 238 OSP nedostupný. ...\nNajvyšší súd Slovenskej republiky sa nijako nevysporiadal, a teda ani neodôvodnil\notázku zákonnej prípustnosti dovolania v zmysle § 237 a § 238 OSP. Najvyšší súd\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\ninterpretoval\n\npodanie\n\ndovolania\n\nako\n\nabsolútnu\n\npovinnosť\n\nnavrhovateľov bez toho, aby skúmal, či boli splnené zákonné podmienky na podanie\ndovolania. Vychádzajúc z názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky by malo byť\npovinnosťou navrhovateľov podať mimoriadny opravný prostriedok - dovolanie vždy, a to aj\nvtedy, ak nie je splnená ani jedna podmienka prípustnosti dovolania. ...\nNavrhovatelia nevyužili možnosť podať mimoriadny opravný prostriedok - dovolanie,\nnie pre ich pasivitu pri ochrane svojich práv tak, ako to nezmyselne uvádza najvyšší súd, ale\npreto, že dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 18.03.2014 sp. zn.\n5 Co 350/2013 nebolo možné podať pre absenciu zákonnej prípustnosti (nejednalo sa\no prípustnosť z dôvodu zmätočnosti v zmysle § 237, ani z dôvodov podľa § 238 OSP).\nIšlo o rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený medzitýmny rozsudok súdu prvého\nstupňa vo veci samej, ktorého vada spočívala v nesprávnom právnom posúdení veci. ...\nNavrhovatelia náležite chránili svoje práva všetkými dostupnými riadnymi aj\nmimoriadnymi opravnými prostriedkami, ktoré mali k dispozícii a ktoré boli potenciálne\nspôsobilé podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci. Keďže dovolanie bolo pre nich\nnedostupné pre zákonnú neprípustnosť, využili na ochranu svojich práv ústavnú sťažnosť\npodľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky o ktorej Ústavný súd Slovenskej republiky\nrozhodol uznesením zo dňa 12.11.2014 č. k. I. ÚS 696/2014-24 tak, že ju odmietol, a to\nz dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie a z dôvodu jej zjavnej\nneopodstatnenosti. Dávame do pozornosti Ústavného súdu, že sťažnosť navrhovateľov\nzo dňa 08.07.2014 nebola odmietnutá pre neprípustnosť (§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom\nsúde) z čoho vyplýva, že ústavný súd mal za to, že sťažovatelia vyčerpali opravné\nprostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré im zákon na ochranu ich základných práv\n\n3\n\núčinne poskytoval a na ktorých použitie boli sťažovatelia oprávnení podľa osobitných\npredpisov. ...\nNajvyšší súd SR svojim rozhodnutím zo dňa 14.04.2016 poprel základný cieľ\ncivilného procesu, keď sa vecou samou vôbec nezaoberal (hoci napadnutými rozsudkami\nbol podľa generálneho prokurátora porušený zákon) a neposkytol navrhovateľom súdnu\nochranu (hoci si to ochrana ich práv a právom chránených záujmov vyžadovala a túto\nochranu nebolo možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami).\nZo strany najvyššieho súdu došlo k odopretiu poskytnutia súdnej ochrany\nnavrhovateľom, keďže na procesnú prípustnosť mimoriadneho dovolania podaného\nna podnet účastníka v občianskom súdnom konaní najvyšší súd nepoužil ústavne súladne\ninterpretovanú platnú a účinnú právnu úpravu (t. j. ustanovenia § 243e a nasl. OSP).\nV dôsledku nesprávneho posúdenia procesnej prípustnosti mimoriadneho dovolania\npodaného generálnym prokurátorom SR na podnet účastníka (§ 243e a § 243f OSP sa\nv rozpore s právom na účinnú súdnu ochranu zabránilo sťažovateľovi v reálnom prístupe\nna súd a meritórnemu prerokovaniu veci sťažovateľa v konaní o mimoriadnom dovolaní.“.\n4. Sťažovateľka s ohľadom na uvedené zastáva názor, že najvyšší súd napadnutým\nrozhodnutím porušil jej ústavou, ako aj dohovorom zaručené práva (bod 1) tým, že ústavne\nnekonformne\n\nodmietol\n\nmimoriadne\n\ndovolanie\n\npodané\n\ngenerálnym\n\nprokurátorom\n\npre neprípustnosť, hoci prípustné bolo.\nV závere podanej sťažnosti preto žiada, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie\nkonanie nálezom vyslovil porušenie v bode 1 uvedených práv napadnutým rozhodnutím\nnajvyššieho súdu, ktoré následne zruší, vec vráti najvyššiemu súdu na ďalšie konanie\na sťažovateľke prizná úhradu trov konania.\n\nII.\n\n4\n\n5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo\nľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti\no organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov\nustanoví zákon.\n6. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...\n7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.\nPri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené\nv § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto\nustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,\nnávrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy\npodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd\nna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd\nmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\n8. Za zjavne neopodstatnený možno považovať návrh vtedy, keď namietaným\npostupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného\n\n5\n\npráva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej\nsúvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím\na základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných\ndôvodov. O zjavne neopodstatnený návrh ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom\nprerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo\nslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí návrhu na ďalšie konanie\n(napr. I. ÚS 140/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).\n9. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať\nani právne názory všeobecného súdu, ani posúdenie jeho skutkovej otázky. Úlohou\nústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha\ninterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu\nzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou\nmedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci\nvšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,\nak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne\nneodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného\npredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko\nodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam\n(mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).\n10. Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka\nkonania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva\nodpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej\nochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Preto odôvodnenie\nrozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ\nrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo\núčastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Splnenie povinnosti\n\n6\n\nodôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad\n(porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).\n11. Judikatúra ústavného súdu zastáva stabilne názor, že mimoriadne dovolanie\npredstavuje výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia vyjadreného jeho\nprávoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je účel mimoriadneho opravného prostriedku,\nktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť\nsúdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch. Uvedený účel môže mimoriadne\ndovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá akceptovateľnosti jeho právnej úpravy;\njedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne prostriedky nápravy\npochybení\n\nvytýkaných\n\nv\n\nmimoriadnom\n\ndovolaní.\n\nRešpektovanie\n\ntýchto\n\nkritérií\n\nje nevyhnutné z hľadiska princípov právneho štátu (čl. 1 ústavy), ako aj z hľadiska práva\nna súdnu ochranu (čl. 46 ústavy) a práva na spravodlivý súdny proces v súlade s hodnotami\nzaručenými čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. PL. ÚS 57/99, II. ÚS 185/09, II. ÚS 280/2010).\n12. Reštriktívne posudzovanie tohto mimoriadneho dovolania (bod 11) súvisí\ns princípom právneho štátu, a to s princípom právnej istoty, ktorého zákonným naplnením\nv civilnom procese je inštitút právoplatnosti súdnych rozhodnutí, teda ich záväznosti\na nezmeniteľnosti. Rovnako súvisí s princípom rovnosti, keď intervenciou tretej osoby\n(generálneho prokurátora) sa prima facie narúša právna istota druhého účastníka\nspoliehajúceho sa na záväzné a nezmeniteľné súdne rozhodnutie. S princípom rovnosti\na bezrozpornosti právneho poriadku súvisí napríklad aj okolnosť, že v prípadoch dovolania\npodaného účastníkom konania je za dôvod neprípustnosti považovaný tiež finančný cenzus\nvyjadrený v § 238 ods. 5 OSP, kým v prípade mimoriadneho dovolania podávaného\ngenerálnym prokurátorom takýto finančný cenzus explicitne z právnej úpravy nevyplýva.\n13. Ústavný súd ďalej poznamenáva, že aj z početnej judikatúry Európskeho súdu\npre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) možno vyvodiť kritický postoj ESĽP k mimoriadnym\nopravným prostriedkom, ktoré závisia od úvahy príslušného orgánu verejnej moci, či dôjde\nk podaniu takéhoto mimoriadneho opravného prostriedku, alebo nie a následne k vyneseniu\nrozhodnutia, ktorým sa zruší právoplatné konečné rozhodnutie. V zmysle judikatúry ESĽP\n\n7\n\nje však prípustné zasiahnuť do nastolenej právnej istoty právoplatným rozhodnutím\nvnútroštátneho súdu vtedy, ak v konaní došlo k zásadnej vade alebo závažnému excesu,\nktorý je potrebné napraviť, ak sú tu mimoriadne okolnosti prípadu, pričom však podľa\njudikatúry ESĽP za takúto vadu alebo exces však nemožno považovať skutočnosť, že na\npredmet konania existujú dva rozličné názory, pretože právna istota v sebe zahŕňa\npožiadavku rešpektovania princípu res iudicata, ktorej prejavom je nezmeniteľnosť\nrozhodnutia. Uplatňovanie tohto princípu je zdôraznené zásadou, že žiadna zo strán nie je\noprávnená žiadať o preskúmanie konečného a záväzného rozhodnutia len z toho dôvodu,\naby dosiahla znovuotvorenie prípadu a jeho nové skúmanie, pretože takýto mimoriadny\nopravný prostriedok by de facto mal charakter odvolania. Zrušené môžu byť iba na účely\nnápravy fundamentálnych chýb (pozri Ryabykh proti Rusku z 3. 12. 2003, sťažnosť č.\n52854/99, bod 52). V tejto súvislosti tiež ESĽP už judikoval, že nesúhlas s právnym\nposúdením prípadu odvolacím súdom nie je sám osebe mimoriadnou okolnosťou\nodôvodňujúcou zrušenie právoplatného rozhodnutia (pozri Kot proti Rusku z 18. 1. 2007,\nsťažnosť č. 20887/03, bod 29).\n14. Ústavný súd už vo veci sp. zn. III. ÚS 357/2013 uviedol, že «v súvislosti\ns aplikáciou predmetných ustanovení OSP a ich ústavne konformným výkladom (§ 243e\na nasl. OSP, pozn.), majúc na pamäti judikatúru ESĽP, dospel k záveru, že pokiaľ\nzákonodarca odvádza prípustnosť mimoriadneho dovolania z porušenia zákona s odkazom\nna ustanovenie § 243f OSP, kde bližšie konkretizuje možné dôvody, medzi ktoré zaradil aj\nnesprávne právne posúdenie veci, tak potom v prípade podania mimoriadneho dovolania\npráve\n\nz\n\ndôvodu\n\nnesprávneho\n\nprávneho\n\nposúdenia\n\nje\n\npotrebné\n\npod porušením\n\nzákona rozumieť také porušenie procesného práva  zákona, ktoré v konečnom dôsledku\nznamená zároveň aj nesprávne právne posúdenie (či už hmotnoprávneho, alebo prípadne\nprocesného charakteru). K takémuto interpretačnému záveru dospel ústavný súd v spojitosti\ns kumulatívnym predpokladom prípustnosti mimoriadneho dovolania, ktorý stanovuje\npodmienku, ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb,\nprávnických osôb alebo štátu. V opačnom prípade ak by nesprávne právne posúdenie bolo\nspájané výlučne s porušením hmotnoprávnych ustanovení zákona (ktoréhokoľvek), tak by\nde facto v takmer každom prípade bolo možné napadnúť právoplatne rozhodnutú vec týmto\n\n8\n\nmimoriadnym opravným prostriedkom, čím by sa tento mimoriadny opravný prostriedok\ndostal na úroveň „ďalšieho“ odvolania a bolo by len na svojvôli generálneho prokurátora,\ndo ktorej právoplatne skončenej veci zasiahne podaním mimoriadneho dovolania\ns odvolaním sa na nesprávne právne posúdenie veci. Takýto výklad dotknutých ustanovení\nObčianskeho súdneho poriadku by vo svojich dôsledkoch znamenal porušenie minimálne\nzákladného práva na súdnu ochranu jedného z účastníkov konania, rovnosti účastníkov\nkonania, zásady nezmeniteľnosti právoplatných súdnych rozhodnutí, a to treťou stranou,\nodlišnou od účastníkov konania, ktorá nepatrí do súdnej moci, čo opodstatnene vyvoláva\notázky, či ide o prípustné legitímne zasahovanie do nezávislosti súdov a súdnej moci ako\ntakej. Ústavný súd na tomto mieste opätovne poukazuje na už citovanú judikatúru ESĽP,\nz ktorej vyplýva, že samotná okolnosť (možnosť) existencie dvoch rôznych právnych\nnázorov na vec nie je dostatočným dôvodom opätovného rozhodovania vo veci.».\n15. Judikatúra ústavného súdu i súdov všeobecných sa v otázke prípustnosti\nmimoriadneho dovolania podávaného generálnym prokurátorom plynutím času menila, a to\npredovšetkým pod vplyvom judikatúry ESĽP. Zmenu možno vyjadriť trendom\nreštriktívnejšieho prístupu súdnych orgánov k oprávneniu generálneho prokurátora podávať\nmimoriadne dovolanie. Okrem už uvedeného ESĽP opakovane potvrdil, že pripúšťa určité\nzásahy do konečných súdnych rozhodnutí ako výnimku zo zásady právnej istoty a zo zásady\nres iudicata, ak je takýto zásah odôvodnený potrebou nápravy extrémnej chyby.\n„(...) Mimoriadny prieskum sa nesmie uplatňovať ako zastreté odvolanie (appeal in\ndisguise) a samotná možnosť existencie dvoch právnych názorov na predmet konania nie je\ndôvodom pre opätovné posúdenie veci. Odkloniť sa od tohto princípu je možné iba tam, kde\nje to nevyhnutné z dôvodu okolností podstatného a závažného významu.“ (Sutyazhnik proti\nRusku, rozsudok z 23. 7. 2009, bod 33). «(...) Dohovor zásadne umožňuje „znovuotvorenie“\nprávoplatne rozhodnutých konaní v prípade, ak vyjdú najavo nové skutočnosti. Akokoľvek,\npreskúmanie rozhodnutia by sa malo uplatniť za účelom nápravy hrubých (veľkých)\npochybení súdu(...), a nie iba ako inštitút predstavujúci vo svojej podstate odvolanie.»\n(Bulgakova proti Rusku, rozsudok z 18. 1. 2007, bod 34). Aj aktuálne rozhodnutia\nESĽP z 9. 6. 2015 vydané vo veciach proti Slovenskej republike (DRAFT-OVA, a. s.,\nPSMA, s. r. o., a COMPCAR, s. r. o.) pripomínajú význam a obsah princípu rovnosti zbraní\n\n9\n\na princípu právnej istoty, s ktorými bezprostredne súvisí otázka záväznosti, nezrušiteľnosti\na dôveryhodnosti právoplatných súdnych rozhodnutí, ktoré boli napadnuté z iniciatívy\ngenerálneho prokurátora vyjadrenej podaním mimoriadneho dovolania. Na viaceré tieto\nrozhodnutia ESĽP poukazuje tiež napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu.\n16. Ústavný súd 18. marca 2015 pod sp. zn. PLz. 3/2015 prijal zjednocujúce\nstanovisko, ktorého právna veta znie: „Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola\nnastolená právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky, ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako\nmimoriadneho opravného prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej\nrepubliky, je jeho prípustnosť v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania\nvšetkých zákonom dovolených riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov,\nktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich\npráv a oprávnených záujmov.“\n17. Následne aj najvyšší súd (jeho občianskoprávne a obchodnoprávne kolégia) prijal\n20. októbra 2015 zovšeobecňujúce stanovisko: „Procesná prípustnosť mimoriadneho\ndovolania podaného na podnet účastníka je v občianskom súdnom konaní podmienená tým,\nže tento účastník najprv sám neúspešne využil možnosť podať všetky zákonom dovolené\nriadne a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť\npre neho priaznivejšie rozhodnutie. Pokiaľ túto možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie\ntreba\n\nodmietnuť.“\n\nTýmto\n\nstanoviskom\n\nsa\n\nrevidovali\n\nprijaté\n\nzávery\n\nvyjadrené\n\nv predchádzajúcom období (R 36/2008).\n18. Nosné dôvody uvádzané v napadnutom rozhodnutí najvyššieho súdu (na základe\nktorého bolo odmietnuté mimoriadne dovolanie podané generálnym prokurátorom, pozn.)\nspočívajú v názore najvyššieho súdu o neprípustnosti mimoriadneho dovolania podaného\ngenerálnym prokurátorom v zmysle dikcie ustanovenia § 243e ods. 1 OSP z dôvodu\nnesprávneho právneho posúdenia veci rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co 350/2013\nz 18. marca 2014, ako i medzitýmnym rozsudkom okresného súdu podľa § 243f ods. 1\npísm. c) OSP sp. zn. 2 C 8/2013 z 24. mája 2013.\n\n10\n\nV okolnostiach napadnutého rozhodnutia najvyšší súd, rozvíjajúc jeho právny záver\no neprípustnosti mimoriadneho dovolania podaného generálnym prokurátorom, pomerne\npodrobne argumentujúc skoršou nejednotnou rozhodovacou praxou najvyššieho súdu\nv otázke procesnej prípustnosti generálnym prokurátorom podaného mimoriadneho\ndovolania a poukazujúc na rozhodovaciu prax ESĽP a zjednocujúce stanovisko ústavného\nsúdu k tejto otázke (stanovisko pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. 3/2015 z 18. marca 2015,\npozn.), uvádza:\n«Judikatúra najvyššieho súdu, vrátane ním prijatých stanovísk na zjednotenie\nrozhodovania, nemôže byť bez vývoja. Aj pri nezmenenej právnej úprave bola nielen\ndoplňovaná o nové interpretačné závery, ale aj menená. So zreteľom na význam judikatúry\nnajvyššieho súdu predpisuje platná právna úprava pre najvyšší súd osobitné a záväzné\npravidlá prijímania rozhodnutí a stanovísk vtedy, keď má dôjsť k prekonaniu doterajšej\njudikatúry. Účel, význam a výnimočná právna váha stanoviska kolégia najvyššieho súdu\npublikovaného v Zbierke predurčujú, že ho nemožno zmeniť (bežným) rozhodnutím senátu\nnajvyššieho súdu, ale iba novým stanoviskom kolégia najvyššieho súdu.\nObčianskoprávne kolégium a obchodnoprávne kolégium Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky na spoločnom rokovaní 20. októbra 2015 dospeli k názoru, že\nstanovisko R 36/2008 vychádza zo záverov, ktoré nie sú súladné s rozhodnutiami ESĽP\ntýkajúcimi sa mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora, ani so zjednocujúcim\nstanoviskom ústavného súdu PLz. 3/2015. Teda že toto stanovisko je prekonané\npredovšetkým v dôsledku odlišného náhľadu na procesnú povinnosť nespokojného účastníka\nvyužiť všetky dostupné riadne a mimoriadne opravné prostriedky .\nNa tomto zasadnutí prijali k prípustnosti mimoriadneho dovolania v zmysle § 243e\naž § 243j OSP stanovisko, ktorého právna veta znie: „Procesná prípustnosť mimoriadneho\ndovolania podaného na podnet účastníka je v občianskom súdnom konaní podmienená tým,\nže tento účastník najprv sám neúspešne využil možnosť podať všetky zákonom dovolané\nriadne a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť\npre neho priaznivejšie rozhodnutie. Pokiaľ túto možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie\ntreba odmietnuť“.\nZ ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktoré upravujú riadne a mimoriadne\nopravné prostriedky je zrejmá zásada, že je na účastníkovi, ktorý je nespokojný s konaním\n\n11\n\nalebo rozhodovaním súdu, aby sám, z vlastnej iniciatívy, svojimi procesnými úkonmi\na v logickom slede zohľadňujúcom stav, do ktorého sa konanie dostalo, využil postupne\nvšetky procesné prostriedky nápravy (opravné prostriedky), ktoré mu Občiansky súdny\nporiadok poskytuje.\nPravidlo postupného vyčerpania opravných prostriedkov, a to aj v prípade\npochybností o účinnosti opravného prostriedku, vyžaduje využiť všetky opravné prostriedky,\no ktorých sa dá predpokladať, že povedú k dosiahnutiu nápravy rozhodnutia súdu. V súlade\ns tým je na účastníkovi konania, aby - až po najvyššiu úroveň - využil možnosť podať všetky\ndostupné opravné prostriedky, ktoré sú čo i len potenciálne spôsobilé podstatne ovplyvniť\nrozhodnutie v merite veci. To sa v plnom rozsahu vzťahuje aj na prípady, v ktorých súd\nmohol (alebo bol povinný) konať aj bez návrhu účastníka. Osobný názor účastníka konania\nna (ne)účinnosť konkrétneho opravného prostriedku nie je významný. Právomoc vyhodnotiť,\nči boli využité všetky dostupné opravné prostriedky, prináleží ex offício súdu, ktorý\nrozhoduje o mimoriadnom opravnom prostriedku. Požiadavka vyčerpania adekvátneho\nopravného prostriedku pritom nie je splnená už tým, že konanie o určitom opravnom\nprostriedku („hierarchicky nižšom“) začalo, avšak ešte neskončilo.\nVzhľadom na uvedené je opodstatnené konštatovanie, že mimoriadne dovolanie\npodané na podnet účastníka konania (teda nie mimoriadne dovolanie podané generálnym\nprokurátorom vo veciach uvedených v § 35 ods. 1, 2 OSP a tiež nie mimoriadne dovolanie\npodané na podnet osoby odlišnej od účastníka konania) nemožno považovať za procesné\nprípustné, ak účastník konania bol pasívny v tom zmysle, že sa nepokúsil využiť možnosť\npodať riadne a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli v jeho dispozícii.\nV danom prípade prebehlo štandardné dvojstupňové konanie, v ktorom mali\nnavrhovatelia možnosť realizovať svoje procesné oprávnenia. Zo spisu nevyplýva, že by\nnáležite chránili svoje práva a konali dostatočne predvídavo, starostlivo a obozretne.\nNavrhovatelia nepodali dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 18. marca 2014\nsp. zn. 5Co 350/2013. V zmysle vyššie uvedeného výkladu najvyššieho súdu to znamená, že\nnevyužili dostupný mimoriadny opravný prostriedok, ktorý mali k dispozícii a ktorý bol\npotenciálne spôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci. Vzhľadom na pasivitu\nsamotných navrhovateľov pri včasnej ochrane ich práv je procesné neprípustná dodatočná\n\n12\n\naktivita generálneho prokurátora, ku ktorej došlo podaním mimoriadneho dovolania\npodaného na podnet navrhovateľov.\nZ týchto dôvodov najvyšší súd odmietol mimoriadne dovolanie generálneho\nprokurátora ako neprípustné (§ 243i ods. 2 OSP v spojení s ustanoveniami § 243b ods. 5\nOSP a § 218 ods. 1 písm. c/ OSP).»\n19. Otázka posúdenia prípustnosti mimoriadneho dovolania je otázkou zákonnosti\na jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľky\n(mutatis mutandis IV. ÚS 35/02). Podľa názoru ústavného súdu v bode 18 uvedený výklad\nnajvyššieho súdu nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.\nV citovaných\n\nčastiach\n\nodôvodnenia\n\nnapadnutého rozhodnutia\n\nnajvyšší\n\nsúd\n\nzrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo treba považovať\nmimoriadne dovolanie generálneho prokurátora za neprípustné, a preto ho ústavný súd\npovažuje i z hľadiska ústavných aspektov za dostačujúce a ústavne relevantné.\n20. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu\nnestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto\nnázoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím\nvlastným už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov\nnajvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu\nje opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou\nmedzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov\nvšeobecnými súdmi, mohol by v zmysle citovanej judikatúry nahradiť napadnutý právny\nnázor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda\nústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným\nsúdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia\npríslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (I. ÚS 303/06), čo však,\nako už bolo uvedené, v okolnostiach prípadu ústavný súd nezistil a sťažovateľka neuviedla\nžiadnu skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné usudzovať, že napadnuté rozhodnutie\nnajvyššieho súdu je postihnuté takými nedostatkami, ktoré by odôvodňovali záver o jeho\n\n13\n\nzjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a v konečnom dôsledku o porušení označených\npráv sťažovateľky.\n21. Na základe uvedeného, ako aj so zreteľom na argumentáciu sťažovateľky\nv sťažnosti ústavný súd konštatuje, že v danom prípade nemožno prijať záver o vecnej\nsúvislosti\n\nmedzi\n\nnapadnutým\n\nrozhodnutím\n\nnajvyššieho\n\nsúdu\n\na\n\noznačeným\n\nporušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru, reálnosť ktorých by ústavný súd mohol posúdiť až po prijatí sťažnosti\nna ďalšie konanie.\n22. Vzhľadom na uvedené ústavný súd v tejto časti v zmysle dikcie ustanovenia § 25\nods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, že sťažnosť sťažovateľky odmietol ako zjavne\nneopodstatnenú.\n23. V kontexte sťažnostnej námietky sťažovateľky týkajúcej sa nesprávneho\nposúdenia procesnej prípustnosti generálnym prokurátorom podaného mimoriadneho\ndovolania zo strany najvyššieho súdu ústavný súd v závere s poukazom na sťažovateľkou\nsignalizované rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 696/2014 z 12. novembra 2014\nnad rámec uvedeného poznamenáva, že ústavný súd sa okrem iného v rámci svojho\nzmieneného rozhodnutia rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co 350/2013 z 18. marca 2014\nv rozsahu sťažnostným námietok už zaoberal a na rozdiel od najvyššieho súdu, ktorý sa\nrozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co 350/2013 z 18. marca 2014 v dôsledku generálnym\nprokurátorom podaného mimoriadneho dovolania odmietol z procesných dôvodov zaoberať,\nústavný súd nezistil jeho vecnoprávnu rozpornosť a ústavnú sťažnosť v časti namietajúcej\nporušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako i práva podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (quazimeritórne\nrozhodnutie).\nV tomto ohľade rozsudok krajského súdu sp. zn. 5 Co 350/2013 z 18. marca 2014\ntvorí pre ďalší jeho prípadný budúci vecný prieskum zo strany ústavného súdu prekážku\nveci rozhodnutej (res iudicata).\n\n14\n\n24. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných\nnávrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už\nnezaoberal.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 17. augusta 2016\n\n15", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "generálny prokurátor", "dovolanie", "mimoriadne dovolanie"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:0fcdee14-9ce7-4202-8396-aa7a26393dab", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 696/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 696/2014 z 12. 11. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-11-12", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0fcdee14-9ce7-4202-8396-aa7a26393dab"}, {"guid": "ussr:2d92d8d4-b52d-4345-9941-6f857528ac89", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 357/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 357/2013 z 2. 7. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-07-02", "citacie_n": 35, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2d92d8d4-b52d-4345-9941-6f857528ac89"}, {"guid": "ussr:ad2555c8-a741-4efb-a8d7-4bbbd2f2d149", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 280/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 280/2010 z 17. 6. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-06-17", "citacie_n": 62, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ad2555c8-a741-4efb-a8d7-4bbbd2f2d149"}, {"guid": "ussr:11f883b4-7cb2-49c9-9e72-9cfdb4ecc73f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 27/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 27/2010 z 28. 1. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-01-28", "citacie_n": 671, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:11f883b4-7cb2-49c9-9e72-9cfdb4ecc73f"}, {"guid": "ussr:f5d37e47-c554-4ef2-bd08-f5c9a71d6f9e", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 185/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 185/09 z 12. 11. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-11-12", "citacie_n": 69, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f5d37e47-c554-4ef2-bd08-f5c9a71d6f9e"}, {"guid": "ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/07 z 17. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-17", "citacie_n": 5043, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98"}, {"guid": "ussr:39145877-0667-405d-ac7f-4fc8aeb04f1a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 382/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 382/06 z 24. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-24", "citacie_n": 967, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:39145877-0667-405d-ac7f-4fc8aeb04f1a"}, {"guid": "ussr:260eb826-9f39-4d3f-bf9c-4a6f3515c05c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 303/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 303/06 z 4. 10. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-10-04", "citacie_n": 33, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:260eb826-9f39-4d3f-bf9c-4a6f3515c05c"}, {"guid": "ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 98/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 98/06 z 5. 4. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-04-05", "citacie_n": 1866, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:b3417789-7a66-4ae6-b1bc-8de6ac454ba6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 140/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 140/03 z 9. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-09", "citacie_n": 706, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b3417789-7a66-4ae6-b1bc-8de6ac454ba6"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 35/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 35/02 z 10. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-10", "citacie_n": 1066, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d"}, {"guid": "71c479a4-1a4f-4a22-9c50-5aecb5119eca:be029714-de88-48ff-96a0-1df3ce5eae8e", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:5909200683.1", "spisova_znacka": "8MCdo/7/2015", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8MCdo/7/2015 z 13. 4. 2016", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2016-04-13", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:5909200683.1"}, {"guid": "a3968a93-ef16-47b3-81f1-571d149bfc34:8352bfe5-1066-4003-ab32-c5279beeb21a", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2013:4110206579.1", "spisova_znacka": "5Co/350/2013", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 5Co/350/2013 z 30. 10. 2013", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2013-10-30", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2013:4110206579.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:c402cca8-1fa0-4159-93ed-79307845f80b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:1.US.151.2022.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 151/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 151/2022 z 19. 10. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-10-19", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.151.2022.2"}, {"guid": "ussr:a6435f78-58a5-4454-a820-f6a574f80b3a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.577.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 577/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 577/2017 z 15. 11. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-11-15", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.577.2017.1"}, {"guid": "a8d829c3-ac6f-4c73-a8be-b7b3769ae474:41132dec-12f0-471f-917d-9428e6ed63e8", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2020:5114227319.1", "spisova_znacka": "5Co/173/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 5Co/173/2019 z 27. 1. 2020", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2020-01-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2020:5114227319.1"}, {"guid": "5f4b94f8-8ae9-4342-8409-038c6c206727:2f53281f-50c3-445d-b116-bfdd1fc384ec", "ecli": "ECLI:SK:OSLM:2025:5909200683.18", "spisova_znacka": "RK-2C/8/2013", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. RK-2C/8/2013 z 22. 10. 2025", "sud": "Okresný súd Liptovský Mikuláš", "datum_vydania": "2025-10-22", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSLM:2025:5909200683.18"}]}