{"guid": "ussr:69927bec-2e6f-4616-a9da-ab04e879e73e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.505.2015.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 505/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 505/2015 z 13. 1. 2016", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 13. januára 2016, sp. zn. I. ÚS 505/2015, ECLI:SK:USSR:2016:1.US.505.2015.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Peter Brňák", "sudca_id": 1095, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/peter-brnak-1095", "datum_vydania": "2016-01-13", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené nebolo", "právo porušené nebolo"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50.odsek-6", "nazov": "čl. 50 ods. 6 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50.odsek-6", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-50"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20", "nazov": "čl. 20 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6", "nazov": "čl. 6 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 6", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 6", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 6", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-50", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/69927bec-2e6f-4616-a9da-ab04e879e73e", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.505.2015.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.505.2015.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.505.2015.1/text", "citacie_n": 49, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\n\nI. ÚS 505/2015-55\n\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. januára 2016 v senáte\nzloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka (sudca\nspravodajca) a Milana Ľalíka prerokoval prijatú sťažnosť spoločnosti Siemens AG,\nWittelsbacherplatz 2, D-80333 Mníchov, Spolková republika Nemecko, zastúpenej\nadvokátom JUDr. Martinom Nedelkom, Ph.D., Advokátska kancelária Nedelka Kubáč\nOršulová, Mickiewiczova 9, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva\npodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžhpu 1/2013 a jeho rozsudkom z 9. júna 2015\na takto\nrozhodol:\nZákladné právo spoločnosti Siemens AG na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu\n\nSlovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžhpu 1/2013 a jeho rozsudkom\nz 9. júna 2015 p o r u š e n é n e b o l o .\nOdôvodnenie:\nI.\nSkutkový stav\nA.\nÚstavná sťažnosť\n1. Spoločnosť Siemens AG so sídlom Wittelsbacherplatz 2, D-80333 Mníchov,\nSpolková republika Nemecko (ďalej len „sťažovateľ“), je právnická osoba. Sťažovateľ\npodal správnu žalobu, ktorou navrhol, aby Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský\nsúd“) zrušil rozhodnutie Protimonopolného úradu Slovenskej republiky (ďalej len\n„protimonopolný úrad“), ktorý mu uložil pokutu za porušenie zákona č. 136/2001 Z. z.\no ochrane hospodárskej súťaže v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 136/2001\nZ. z.“ alebo „zákon o ochrane hospodárskej súťaže“).\nSťažovateľ žalobou namietol, že protimonopolný úrad pochybil, keď pri novom\nstanovení pokuty v druhostupňovom rozhodnutí nepoužil pre sťažovateľa priaznivejší\nmetodický predpis protimonopolného úradu. Krajský súd žalobný dôvod sťažovateľa\nakceptoval a konštatoval, že metodický predpis 2 bol pre sťažovateľa priaznivejší, a teda\nprotimonopolný úrad ho mal pri stanovení pokuty použiť. Protimonopolný úrad podal proti\nrozsudku krajského súdu odvolanie, ktorému Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len\n„najvyšší súd“) rozhodnutím sp. zn. 3 Sžhpu 1/2013 z 9. júna 2015 vyhovel.\n2. Sťažovateľ sťažnosťou doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej\nlen „ústavný súd“) 26. augusta 2015 namietol porušenie svojich základných práv podľa\nčl. 50 ods. 6, čl. 46 ods. 1 a čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6\nDohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom najvyššieho\nsúdu sp. zn. 3 Sžhpu 1/2013 z 9. júna 2015 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“). Podľa\nsťažovateľa došlo napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu k porušeniu jeho základného\npráva na použitie právneho predpisu pri ukladaní sankcie, ktorý je pre páchateľa\n\n2\n\npriaznivejší, podľa čl. 50 ods. 6 ústavy, práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1\nústavy a čl. 6 dohovoru a základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ústavy tým,\nže protimonopolný úrad pri novom uložení pokuty sťažovateľovi druhostupňovým\nrozhodnutím nepoužil nový interný predpis pre ukladanie pokút, ktorý bol pre sťažovateľa\npriaznivejší, a práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 dohovoru tým,\nže protimonopolný úrad druhostupňovým rozhodnutím zvýšil pokutu uloženú sťažovateľovi\nprvostupňovým rozhodnutím, čím porušil zásadu zákazu reformatio in peius.\n3. Námietku porušenia svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení\ns čl. 6 dohovoru sťažovateľ založil na výklade, v ktorom okrem iného uviedol:\n«(...) Sťažovateľ je toho názoru, že Napadnutý rozsudok ďalej porušuje jeho základné\nprávo na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 6 Dohovoru tým, že podľa\nneho mohol PMÚ Druhostupňovým rozhodnutím zvýšiť pokutu uloženú sťažovateľovi\nPrvostupňovým rozhodnutím, pretože sa v konaní pred PMÚ neaplikuje trestnoprávna\nzásada zákazu reformatio in peius. (...)\nSťažovateľ ďalej pripomína, že zásada zákazu reformatio in peius je všeobecne\nuznávaná trestnoprávna zásada, ktorá je zakotvená predovšetkým v §§ 195, 322 a 327\nzákona č. 301/2005 Z. z. trestný poriadok ako aj v § 82 zákona č. 372/1990 Zb.\no priestupkoch.\nAko bolo vysvetlené v časti 1.2 sťažnosti, existuje rozsiahla judikatúra k záveru, že\nsprávne konanie vedené pred PMÚ má kvazitrestný charakter. Z tohto dôvodu sa naň\nrovnako aplikujú primerane zásady trestného práva. Tento záver ostatne vyplýva aj zo str.\n24 a 25 Napadnutého rozsudku.\nPodľa názoru sťažovateľa pritom neexistuje žiadny dôvod, prečo by sa v takom\nprípade nemala aplikovať na správne konanie pred PMÚ aj trestnoprávna zásada zákazu\nreformatio in peius. Naopak, pre aplikáciu tejto zásady hovorí aj pripravovaná\nrekodifikácia a príprava nového správneho súdneho poriadku (viď str. 25 a 26 rozsudku\nNajvyššieho súdu). Odkázať je ďalej možné aj na Najvyšším súdom zmienenú judikatúru\nÚstavného súdu ČR v náleze Pl. ÚS 21/04 zo dňa 26.04.2005 a náleze III. ÚS 392/2010-33\nako aj Nejvyššího správního soudu ČR v rozsudku 1 As/27/2008-67 zo dňa 16.04.2008\na v neposlednom rade aj na historickú úpravu vo vládnom nariadení č. 8/1928 Zb. o konaní\n\n3\n\nvo veciach patriacich do pôsobnosti politických úradov (správne konanie) platnú na území\nbývalej Československej republiky (viď str. 26 rozsudku Najvyššieho súdu).\nSťažovateľ ďalej nemôže súhlasiť s konečným záverom Napadnutého rozsudku na str.\n30, že „zásadu zákazu reformatio in peius v správnom trestaní nie je možné bez všetkého\naplikovať, ale ani a priori vylúčiť“, a že aplikácia tejto zásady „záleží od posúdenia\nkonkrétnych okolností prejednávaného prípadu“. Podľa názoru sťažovateľa sa buď určitá\nzásada v správnom trestaní aplikuje alebo nie. Záver, že aplikácia zásady záleží od\nposúdenia konkrétnych okolností, by spôsoboval nejasnosti pri aplikácii tejto zásady a je\ntak sám protiústavný. Sťažovateľ je presvedčený, že aj z hľadiska zásady právnej istoty\na legitímnych očakávaní, ktorých požiadavkou je, aby zákony v právnom štáte boli\npochopené dostatočne a aby umožňovali ich adresátom urobiť si aspoň základnú predstavu\no svojej právnej situácii, bol Najvyšší súd povinný minimálne špecifikovať hranice alebo\nstanoviť indície, kedy sa určitá trestná zásada v správnom trestaní ešte použije a kedy už nie\n(viď napr. nález Pl. ÚS 15/98). Jasnosť a zrozumiteľnosť zákonov je pritom jedným\nzo základných dôvodov, pre ktorý je právo v spoločnosti všeobecne akceptované (viď napr.\nFuller, L. Morálka práva. Praha: OIKOYMENH, 1998.)\nSťažovateľ ďalej namieta, že právo na spravodlivý proces bolo porušené i tým, že mu\nbola odňatá možnosť podania riadneho opravného prostriedku proti zvýšenej pokute. PMÚ\nnavýšením sankcie z dôvodu, ktorý nebol uplatnený pri uložení sankcie (zvýšenie pokuty\nz dôvodu plnenia funkcie tajomníka údajného kartelu) v Prvostupňovom rozhodnutí porušil\nzásadu dvojinštančnosti správneho konania. Sťažovateľovi bola totiž odoprená možnosť\nbrániť sa voči argumentácii o navýšení sankcie v správnom konaní, pričom však toto právo\nje mu garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy (v tejto súvislosti viď rozhodnutie NS SR sp. zn.\n5 Sž 57/2007 zo dňa 12.08.2008).»\n4. Na základe dôvodov uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd\njeho sťažnosti vyhovel a rozhodol nálezom, v ktorom vysloví:\n„1. Základné právo sťažovateľa podľa čl. 50 ods. 6 Ústavy na použitie právneho\npredpisu pri ukladaní sankcie, ktorý je pre páchateľa priaznivejší, základné právo na\nspravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 6 Dohovoru a základné právo na\n\n4\n\nochranu vlastníctva podľa čl. 20 Ústavy rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nč. k. 3 Sžhpú/1/2013 zo dňa 09.06.2015 porušené bolo.\n2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 3 Sžhpú/1/2013 zo dňa\n09.06.2015 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.\n3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania\npred Ústavným súdom do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.“\nB.\nÚkony ústavného súdu a vyjadrenie najvyššieho súdu\n5. Ústavný súd si od najvyššieho súdu vyžiadal spis, ktorý krajský súd viedol\nv konaní o sťažovateľovej správnej žalobe. Súčasťou spisu bol aj rozsudok najvyššieho\nsúdu sp. zn. 3 Sžhpu 1/2013 z 9. júna 2015.\n6. Ústavný súd sťažnosť 18. novembra 2015 podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady\nSlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,\no konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no ústavnom súde“) predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí a rozhodol, že sťažnosť\nv časti namietajúcej porušenie čl. 50 ods. 6 a čl. 20 ústavy odmieta pre zjavnú\nneopodstatnenosť (uznesenie č. k. I. ÚS 505/2015-27). Ústavný súd sťažnosť v časti\nnamietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu priznaného čl. 46 ods. 1 ústavy\nv spojení s čl. 6 dohovoru prijal na konanie.\n7. Ústavný súd vyzval najvyšší súd na vyjadrenie k sťažnosti. Najvyšší súd\nvo svojom vyjadrení o. i. uviedol:\n«Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutým rozsudkom č. k. 3Sžhpu/1/2013\nz 09.06.2015 rozhodol tak, že rozsudok Krajského súdu v Bratislave zmenil tak, že žalobu\nsťažovateľa zamietol.\nV posudzovanom prípade najvyšší súd má za to, že vo svojom rozsudku právne\nvyčerpávajúcim a ústavne súladným spôsobom zdôvodnil, prečo a na základe akých\nprávnych úvah sa nestotožnil so sťažovateľom uvádzanou argumentáciou, a predovšetkým\n\n5\n\nprečo dospel k záveru, že „... žalovaný postupoval v súlade so zákonom, keď napadnutým\nrozhodnutím rozhodol o zvýšení pokuty pre žalobcu po tom, čo dospel k záveru, že\nprvostupňový správny orgán nedostatočne zohľadnil priťažujúcu skutočnosť, a to že žalobca\nplnil funkciu tajomníka kartelu, čo malo pre fungovanie a chod kartelu značný význam.\nŽalobca ostatným členom kartelu poskytoval zakódované mobilné telefóny a platil im\nnáklady na komunikáciu. Európsky tajomník kartelu taktiež sprostredkovával komunikáciu\nmedzi európskymi účastníkmi kartelu a komunikoval v mene európskych podnikateľov\ns japonským sekretárom. Žalobca mal taktiež vyhotoviť písomnú formu kartelovej dohody –\nDohody GQ a Dohody GQE, na ktorej sa jej zakladatelia dohodli. Všetky uvedené\nskutočnosti žalovaný vyhodnotil ako priťažujúce a dospel k záveru, že pokuta uložená\nprvostupňovým správnym orgánom nebola dostatočná, a preto rozhodol o zvýšení pokuty\npre materskú spoločnosť – žalobcu z 50 miliónov Sk (1.659.695,94 euro) na 2.987.450 euro\n(89.999.918,70 Sk)“.\nNajvyšší súd vo svojom rozsudku tiež uviedol, že „značná časť procesných práv,\nktoré prislúchajú obvinenému v trestnom konaní sa prostredníctvom judikatúry aplikuje aj\nvo veciach správneho trestania. To však neznamená, že sa v rámci správneho trestania\nmajú aplikovať úplne všetky práva obvineného, ktoré sa uplatňujú v trestnom konaní.\nTrestné konanie a správne trestanie sú dve samostatné oblasti, v rámci ktorých by bolo\nmožné jednotlivé inštitúty akokoľvek navzájom dopĺňať a nahrádzať. Správne trestanie\numožňuje jednoduchšie a menej formálne postupy, než tie, ktoré sa uplatňujú v trestnom\nkonaní. Uvedené platí aj na zásadu zákazu reformatio in peius v správnom trestaní, pričom\nv trestnom konaní má svoje stále miesto. V správnom trestaní neplatí táto zásada\nneobmedzene (najmä s ohľadom na § 59 Správneho poriadku, cieľov odvolacieho konania,\nako i z úlohy odvolacieho orgánu, ktorého rozhodnutie nie je viazané na závery orgánu\nprvého stupňa a je oprávnený samostatne hodnotiť podklady pre rozhodnutie atď.) ale je\npotrebné v každom jednotlivom prípade zohľadniť všetky skutočnosti aj s ohľadom na\njudikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva a judikatúru súdnych inštitúcií Európskej\núnie.\nZásadu zákazu reformatio in peius v správnom trestaní nie je možné bez všetkého\naplikovať, ale ani a priori vylúčiť, uvedené záleží od posúdenia konkrétnych okolností\nprejednávaného prípadu. Druhostupňový správny orgán musí dostatočne prípadné zvýšenie\n\n6\n\nsankcie oproti prvostupňovému správnemu rozhodnutiu odôvodniť a zvážiť všetky skutkové\nokolnosti. Keďže zásada zákazu zmeny k horšiemu nie je výslovne v Správnom poriadku\nupravená, je potrebné pri jej analogickom použití aplikovať taký výklad, ktorý nebude na\nujmu účastníka konania, avšak ani na ujmu ochrany hodnôt, v ktorých spočíva príslušný\nchránený verejný záujem. V danom prípade verejný záujem spočíva v tom, že dohody\nobmedzujúce súťaž prinášajú výhody výlučne jej účastníkom a poškodzujú konkurenciu\na následne aj konečného spotrebiteľa, čo nie je v trhovej ekonomike. Zásada zákazu\nreformatio in peius má slúžiť najmä na to, aby účastníci správneho konania mohli bez obáv\nzo zhoršenia svojej situácie využiť právo na podanie opravného prostriedku. Avšak podľa\nnázoru odvolacieho súdu, aplikácia tejto zásady v správnom konaní bez obmedzenia, a to\nani pri ochrane verejného záujmu (napr. aj v prvom správnom poriadku – vládnom\nnariadení č. 8/1928 Zb. o konaní vo veciach patriacich do pôsobnosti politických úradov\n(správne konanie) bolo možné zmeniť rozhodnutie v neprospech odvolateľa, ak bol na danej\nveci verejný záujem) by bola v rozpore s úlohou odvolacieho orgánu, ktorého rozhodnutie\nnie je viazané na závery orgánu prvého stupňa. V tejto súvislosti senát odvolacieho súdu\npoukazuje aj na kontradiktórnosť trestného konania, kde takýto verejný záujem chráni\nprokurátor, ktorý sa má možnosť odvolať a tak dosiahnuť uloženie prísnejšieho trestu pre\npáchateľa, ak je to potrebné. V správnom konaní v rámci správneho trestania takáto\nmožnosť odvolania sa prokurátora odpadá, a preto jedine správny orgán druhého stupňa\nmôže v tomto prípade ochrániť verejný záujem.\nK záveru, že v oblasti súťažného práva nie je a priori zmena k horšiemu\ndruhostupňovým správnym rozhodnutím vylúčená dospel senát odvolacieho súdu aj\nv súvislosti s rozsudkom Súdu prvého stupňa (druhá komora) z 12. septembra 2007\nv spojených veciach T-101/05 a T-111/05 BASF AG a UCB SA proti Komisii Európskych\nspoločenstiev, v ktorom došlo k zvýšeniu pokuty účastníkovi kartelovej dohody Súdom\nprvého stupňa. Rovnaký záver konštatovala aj generálna advokátka Eleanor Sharpston\nvo svojom návrhu vo veci C-272/09 P KME Germany AG a spol. proti Komisii v bode 16, že\nSúdny dvor bude mať neobmedzenú právomoc v zmysle článku [229 ES/261 ZFEÚ] pri\nrevízii rozhodnutí, ktorými Komisia stanovila pokutu alebo periodickú penalizačnú platbu;\nmôže zrušiť, znížiť alebo zvýšiť uloženú pokutu alebo periodickú penalizačnú platbu“.\n\n7\n\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v rámci súdneho prieskumu zákonnosti zistil, že\nProtimonopolný úrad konal v rozsahu a spôsobom ustanoveným v zákone č. 136/2001 Z. z.\no ochrane hospodárskej súťaže, sťažovateľovi preukázal porušenie pravidiel hospodárskej\nsúťaže na slovenskom relevantnom trhu a za správny delikt ho sankcionoval uložením\npokuty.\nSkutočnosť, že sa odvolateľ s názorom súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť\nk záveru o porušení jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\n(napríklad II. ÚS 87/07-10).\n„Podľa čl. 15 ods. 2 nariadenia č. 17 Komisia môže uložiť podnikom „pokuty od\n1000 do 1000000 účtovných jednotiek alebo viac, ale nepresahujúcej 10% obratu\nv predchádzajúcom obchodnom roku každého podniku, ktorý sa zúčastnil porušenia...“.\nPodľa judikatúry je strop 10 % uvedený v článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17, určený na\nzabránenie tomu, aby boli uložené pokuty, pri ktorých sa dá očakávať, že ich podniky\nnebudú schopné zaplatiť. Keďže len celosvetový obrat môže skutočne dať o tom približný\nobraz, musí sa tomuto percentu rozumieť ako percentu z celosvetového obratu.\nJe potrebné dodať, že cieľom článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 je dať Komisii\nprávomoc ukladať pokuty, aby mohla plniť dozornú funkciu, ktorú jej zverilo komunitárne\nprávo. Táto funkcia zahŕňa úlohu vyšetrovať a stíhať jednotlivé porušenia, ako aj povinnosť\nviesť v oblasti hospodárskej súťaže všeobecnú politiku zameranú na použitie zásad\nstanovených v Zmluve a usmerňovať v tom zmysle správanie podnikov. Z toho vyplýva, že\nKomisia musí dbať na odstrašujúci charakter pokút. Komisia disponuje pri stanovení sumy\nkaždej pokuty voľnou úvahou a nie je na tento účel povinná použiť presný matematický\nvzorec. Hoci miera voľnej úvahy Komisie pri uplatnení sankcií je široká, nie je absolútna,\nkeďže je obmedzená maximálnou hranicou 10 % z obratu, posúdením závažnosti a dĺžky\nporušení, zásadami rovnosti zaobchádzania a proporcionality, svojou predchádzajúcou\nadministratívnou činnosťou vo svetle zásady rovnosti zaobchádzania a nakoniec seba\nobmedzením, ktoré si Komisia sama stanovila prijatím oznámenia o spolupráci a usmernení\no výpočte pokút. Inými slovami, zatiaľ čo základná suma pokuty sa stanovuje v závislosti od\nporušenia, jeho záväznosť sa určuje s odkazom na množstvo iných okolností, v prípade\nktorých disponuje Komisia voľnou úvahou.\n\n8\n\nJe teda dovolené, aby Komisia zvýšila úroveň pokút s cieľom zvýšiť ich odradzujúci\núčinok. Ak sa porušenia dopustilo viacero podnikov, musí sa v rámci stanovenia sumy pokút\npreskúmať závažnosť týkajúca sa účasti každého z nich, s čím je osobitne spojené dokázanie\nich úlohy počas dĺžky trvania ich účasti na porušení. Z toho najmä vyplýva, že úloha\n„vodcu“, ktorú zohrávajú jeden alebo viacero podnikov v rámci kartelu, sa musí zohľadniť\nna účely výpočtu pokuty, pričom podniky, ktoré zohrávali takúto úlohu, musia z tohto\ndôvodu niesť osobitnú zodpovednosť v porovnaní s ostatnými podnikmi.\nTeda Komisia môže uložiť ťažšie pokuty podniku, ktorého konanie na trhu,\nvzhľadom na to, že má rozhodujúce postavenie na trhu, malo väčší dosah na konanie iných\npodnikov, ktoré sa dopustili toho istého porušenia, bez toho, aby tým bola porušená zásad\nrovnosti zaobchádzania. Takýto spôsob výpočtu sumy pokuty zodpovedá takisto potrebe\ntoho, aby pokuta mala dostatočne odstrašujúci účinok. Odstrašujúci účinok musí byť aj\nšpecifický, aj všeobecný. Pokuta stíha individuálne porušenie, ale takisto patrí do rámca\nvšeobecnej politiky rešpektovania pravidiel hospodárskej súťaže zo strany podnikov.\nPodľa čl. 17 nariadenia č. 17 je súd prvého stupňa oprávnený na to, aby nad rámec\njednoduchej kontroly zákonnosti sankcie nahradil posúdenie Komisiou svojím posúdením\na v dôsledku toho zrušil, znížil alebo zvýšil uloženú pokutu alebo periodickú penalizačnú\nplatbu. Z toho vyplýva, že pokiaľ mu je predložená na posúdenie otázka výšky pokuty, súd\nprvého stupňa je oprávnený na výkon svojej neobmedzenej právomoci a túto právomoc\nmôže použiť tak na zníženie tejto sumy, ako aj na jej zvýšenie, súd prvého stupňa upresnil,\nže vzhľadom na zásadu právnej istoty sa táto možnosť musí v zásade obmedziť na\nzohľadnenie informácií predchádzajúcich napadnutému rozhodnutiu, o ktorých Komisia\nmohla vedieť v čase prijatia svojho rozhodnutia. Rozdielny prístup by totiž súd prvého\nstupňa viedol k tomu, že by nahrádzal správny orgán pri posudzovaní otázky, ktorú správny\norgán doteraz neskúmal, čo by viedlo k porušeniu systému rozdelenia úloh\na inštitucionálnej rovnováhy medzi súdnou a administratívnou mocou“ (Šváby D.\nRozhodovanie Súdneho dvora Európskych spoločenstiev ako ústavného a správneho súdu.\nIn: K aktuálnym otázkam konania a rozhodovania súdov v správnom súdnictve. Zborník\npríspevkov z medzinárodnej konferencie konanej v Častej Papierničke 21. – 22. mája 2007.\nBratislava : Najvyšší súd SR).»\n\n9\n\n8. Vo vzťahu k sťažovateľom namietanej skutočnosti spočívajúcej v porušení jeho\nzákladného práva priznaného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva garantovaného čl. 6 ods. 1\ndohovoru najvyšší súd navrhol, aby ústavný súd sťažnosti nevyhovel a vo veci vyhlásil\nnález, že základné práva sťažovateľa porušené neboli, lebo najvyšší súd v predmetnej veci\nrozhodoval v súlade s princípmi spravodlivého procesu. Napokon najvyšší súd vo vyjadrení\nk sťažnosti vyslovil súhlas s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.\n9. Sťažovateľ v zastúpení advokátom úkonom z 9. decembra 2015 doručeným\nosobne do podateľne ústavného súdu oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho\npojednávania v konaní o svojej sťažnosti.\nII.\nPlatná právna úprava\nA.\nÚprava podľa dohovoru\n10. Podľa čl. 6 dohovoru\n„1. Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne\na v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,\nktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti\nakéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale\ntlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme\nmravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti,\nalebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov,\nalebo v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na\nosobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom spoločnosti.\n2. Každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za nevinného, dokiaľ jeho\nvina nebola preukázaná zákonným spôsobom.\n3. Každý, kto je obvinený z trestného činu má tieto minimálne práva:\na) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, byť podrobne oboznámený\ns povahou a dôvodom obvinenia proti nemu;\n\n10\n\nb) mať primeraný čas a možnosti na prípravu obhajoby;\nc) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo\npokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy\nspravodlivosti vyžadujú;\nd) vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie\na výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe;\ne) mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdom\nalebo týmto jazykom nehovorí.“\nCase-law Európskeho súdu pre ľudské práva\n11. „Vymedzenie pôsobnosti (aplikovateľnosti) čl. 6 dohovoru je jednou\nz najobťažnejších otázok, ktoré Dohovor kladie.“ (Repík, B. Ľudské práva v súdnom\nkonaní. Bratislava : MANZ 1999, s. 49 – 50).\nPredmetom ochrany podľa čl. 6 dohovoru sú „trestné veci“ a spory o „občianske\npráva alebo záväzky“.\nPojmy „občianske právo alebo záväzok“ a „trestné obvinenie“ nie sú vyvodené\nz vnútroštátneho práva, nevzťahujú sa na pojmy vnútroštátneho práva a majú samostatný,\nautonómny význam (Neumeister v. Austria, séria A, č. 8, bod 18; Engel and Others v. the\nNetherlands, séria A, č. 22, bod 81).\nEurópsky súd pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) vymedzuje oba pojmy extenzívne,\nno nie natoľko extenzívne, aby sa pod ochranu čl. 6 dohovoru dal subsumovať každý spor\no právo.\n12. V porovnaní s ochranou zaručenou podľa čl. 46 ods. 1 ústavy užšia je ochrana\nčl. 6 ods. 1 dohovoru v správnom súdnictve, kde ESĽP vylúčil spod režimu čl. 6 ods. 1 také\nspory pred správnymi súdmi, ktoré spadajú výlučne do oblasti verejného práva (Case of\nSchouten and Meldrun v. the Netherlands. Séria A, č. 304). Za „trestné delikty“ ESĽP uznal\naj správne delikty (priestupky), dokonca bez ohľadu na ich závažnosť a závažnosť sankcií\nza ne ukladaných. Súd konal o priestupkoch v cestnej premávke (Case of Schmautzer,\nUmlaufand Grandiger v. Austria, séria A, 1995, č. 328-A-C; Case of Palaoro, Pfarrmeier\n\n11\n\nv. Austria, séria, 1995, č. 329-B a C), o priestupkoch proti verejnému poriadku (Case of\nBelilos v. Switzerland, séria A, 1988, č. 132), o priestupkoch v stavebnej výstavbe (Case of\nPramstaller v. Austria, séria A, 1995, č. 329-A), v oblasti spotrebiteľských cien (Case of\nDeweer v. Belgium, séria A, č. 35), predpisov o hospodárskej súťaži (Case of Société\nStenuit v. France, séria A, č. 232-A), daňových predpisov (Case of Bendenoun v. France,\nséria A, č. 284; Case of A.P., M.P. and T.P. v. Switzerland, Recueil des arrêts et décisions\n1997) či predpisov o dovoze (Case of Garyfallou v. Greece. Recueil des arrêts et décisions\n1997). Case-law ESĽP vykazuje istú rozkolísanosť na rozhraní trestného a správneho práva.\nNapríklad o práve hospodárskej súťaže vyslovil názor, podľa ktorého opatrenie majúce za\ncieľ odstrániť nežiaduce obmedzenie hospodárskej súťaže nie je trestným obvinením (OOO\nNeste St. Petersburg and Others v. Russia, rozsudok z 3. 6. 2004 k sťažnosti č. 69042).\nNo možno sa stretnúť aj s opačným názorom založeným na charaktere sankcie, ktorej\ncieľom bolo nielen naprávať nežiaduci stav, ale aj trestať (Lilly France S.A. v. France,\nrozsudok z 3. 12. 2002 k sťažnosti č. 53892/00).\n13. Pri rozhodovaní, či ide o „trestné“ delikty podľa čl. 6 dohovoru, ESĽP prihliada\nna tri kritériá (Engel and Others v. the Netherlands, séria A, č. 22):\n1. Kvalifikácia skutku podľa vnútroštátneho práva  «Tá je však iba východiskom\núvah Súdu a rozhodujúci význam má iba vtedy, ak je skutok kvalifikovaný ako trestný aj vo\nvnútroštátnom práve. V rámci tohto kritéria Súd prihliada na právo ostatných zmluvných\nštátov (porovnávacie hľadisko). Väčšiu váhu majú ďalšie dve kritériá, ktoré Súd používa\nalternatívne a každé z nich môže samo osebe rozhodnúť, že ide o „trestný“ čin v zmysle\nčlánku 6 Dohovoru.» (Repík, B. Ľudské práva v súdnom konaní. Bratislava : MANZ 1999,\ns. 66).\n2. Povaha deliktu vzhľadom na to, či jeho subjektom môže byť každý, ako to je\ntypické pre správne priestupky a iné správne delikty, za ktoré sa ukladajú sankcie z titulu\nvšeobecnej správy, alebo či subjektom deliktu môže byť iba určitý obmedzený okruh osôb\n(napr. vojaci, väzni, príslušníci slobodného povolania atď.), ako to je typické pre\ndisciplinárne delikty, kde medzi správnym či iným orgánom a subjektom deliktu existuje\nurčitý osobitný vzťah či chránený záujem, je všeobecnej alebo partikulárnej povahy, aká je\nzávažnosť porušenia právnej normy z hľadiska následku a stupňa odsúdenia tohto\n\n12\n\nporušenia. Ak už na základe tohto kritéria možno vysloviť, že ide o „trestný“ čin v zmysle\nčl. 6 dohovoru, tretie kritérium nie je rozhodujúce.\n3. Prísnosť sankcie, a to z hľadiska jej druhu a výmery. Sankcia odňatia slobody\nzásadne kvalifikuje čin ako trestný okrem prípadu, ak ide o celkom krátke, najviac niekoľko\ndní trvajúce sankcie vykonávané v osobitných podmienkach (napr. v prípade vojakov).\nPosudzuje sa predovšetkým sankcia ustanovená v zákone, konkrétne uložená sankcia má\ndruhotný význam. Ďalej sa berie do úvahy účel sankcie, menovite to, či má len reparačný\nalebo naopak, represívny a preventívny účel typický pre trestné sankcie. Druhotný význam\nmajú aj následky sankcie, napr. to, či sa sankcia zapisuje do trestného registra.\nB.\nVnútroštátna právna úprava\nÚstava\n14. „Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na\nnezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne\nSlovenskej republiky.“ (čl. 46 ods. 1)\n„Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy,\nmôže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takého rozhodnutia, ak zákon neustanoví\ninak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa\nzákladných práv a slobôd.“ (čl. 46 ods. 2)\nSprávny poriadok\n§ 59\n„(1) Odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu; ak je to\nnevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené vady odstráni.\n(2) Ak sú pre to dôvody, odvolací orgán rozhodnutie zmení alebo zruší, inak\nodvolanie zamietne a rozhodnutie potvrdí.\n(3) Odvolací orgán rozhodnutie zruší a vec vráti správnemu orgánu, ktorý ho vydal,\nna nové prejednanie a rozhodnutie, pokiaľ je to vhodnejšie najmä z dôvodov rýchlosti alebo\nhospodárnosti; správny orgán je právnym názorom odvolacieho orgánu viazaný.\n\n13\n\n(4) Proti rozhodnutiu odvolacieho orgánu o odvolaní sa nemožno ďalej\nodvolať.“\n\nZákaz reformatio in peius v rozhodnutiach ústavného súdu\n15. Ústavný súd vyvodil zásadu zákazu reformatio in peius pomocou historickej\nmetódy zužitkúvajúcej poznatky antického rímskeho práva:\n„Zákaz reformationis in peius (Sudcovi, ktorý prejednáva odvolanie, nie je dovolené\nzmeniť rozsudok k horšiemu – Reformatio in peius iudiciappellato non licet“) (porov.\nDigesta 49, 1, 1, pr. Ulpianus) je jedna z esenciálnych zásad trestného procesu. Ide o zásadu\nrímskoprávnej tradície zakotvenú v európskej právnej kultúre a do dnešných dní sa\nnachádzajúcu v právnych poriadkoch štátov Európy ako imanentná súčasť všeobecne\nzáväzných právnych predpisov upravujúcich trestný proces, v Slovenskej republike\nnevynímajúc [porov. napr. Spolková republika Nemecko  § 358 ods. 2 Strafprozessordnung\n(StPO); Slovenská republika  § 322 ods. 3 druhá veta Trestného poriadku]. Zákaz\nreformationis in peius, teda zásadu, že postavenie obvineného sa nemôže zhoršiť iba tým, že\nvyužije právo na podanie opravného prostriedku, je potrebné dôsledne chápať ako garanciu\nslobody odvolacieho práva a v dôsledku toho i práva na obhajobu. Ide však prirodzene iba\no situáciu, keď obžaloba rozhodnutie nenapadla (porov. nálezy Ústavného súdu Českej\nrepubliky sp. zn. I. ÚS 670/05, sp. zn. II. ÚS 304/04; Cryer, R. – Friman, H. – Robinson, D.\n– Wilmhurst, E. Anintroduction to internationalcriminallaw and procedure. New York:\nCambridge University Press, 2007, s. 388). Podstatou tejto zásady je teda garantovať\nmožnosť obvineného napadnúť rozhodnutie opravným prostriedkom bez obáv a rizika, že sa\njeho situácia zhorší (porov. Šámal, P. a kolektív. Trestní řád. Komentář. II. díl. 5. vydání.\nPraha: C. H. Beck 2005, s. 1959). (II. ÚS 253/2014)\n16. Ústavný súd v historizujúcej dedukcii zásadu zákazu reformatio in peius výslovne\nvztiahol aj na správne konania, ba aj na disciplinárne konania vedené proti sudcom.\n\n14\n\n„Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií\nprocesnej povahy je dodržanie zásady zákazu reformatio in peius, ktorá sa podľa názoru\nústavného súdu musí dodržať nielen v trestných veciach, resp. správnych veciach, ale\ni v disciplinárnych konaniach vedených proti sudcom ako predstaviteľom nezávislej súdnej\nmoci, ktorým hrozí pozbavenie osobnej slobody, alebo aj iná závažná ujma, napr. zbavenie\nfunkcie sudcu, trestné stíhanie sudcu a pod., keďže na toto konanie sa primerane vzťahujú\na aplikujú aj príslušné ustanovenia Trestného poriadku [kde je táto zásada v súčasnosti\npremietnutá napr. v ustanoveniach § 195 ods. 1 (pri väzbe) alebo v § 308 ods. 1 a § 322\nods. 1 a nasl. Trestného poriadku].\nTáto zásada má základ už v rímskom práve (Reformatio in peiusiudiciappelato non\nlicet – porovnaj Digesta 49, 1, 1, pr. – Ulpianus) a je plne aplikovaná aj v súčasnom\nprávnom poriadku Slovenskej republiky. Podstatou tejto zásady je garantovať možnosť\n(obvineného) napadnúť rozhodnutie opravným prostriedkom bez obáv a rizika, že sa jeho\nsituácia zhorší (Šámal, P. a kolektív. Trestný poriadok, komentár. II. diel, 5. vydanie. Praha:\nC. H. Beck 2005, s. 1959), teda garantovať slobodu odvolacieho práva zaručeného v druhej\nhlave (siedmy oddiel ústavy) a v dôsledku toho i základného práva na obhajobu. Túto\nzásadu je potrebné dodržiavať, ako aj aplikovať, pokiaľ možno vždy najširšie a vždy iba\nmateriálne, nie formálne.“ (III. ÚS 392/2010)\n17. Historický výklad bol dostatočný pre potreby prípadu, v akom ho ústavný súd\npoložil – pri zisťovaní, či zásada zákazu reformatio in peius je pod ústavnou ochranou\nz titulu implikovanosti v základnom práve na súdnu ochranu, no nie je dostatočná pre\nvšetky ústavne relevantné otázky spojené so zásadou zákazu zmeny rozhodnutia\nk horšiemu. Z hľadiska otázky, či zásada zákazu zmeny rozhodnutia prvostupňového\nsprávneho rozhodnutia k horšiemu patrí do správneho konania, nezaškodí pripomenúť, že\nhistorickú metódu nemožno označiť za kľúčovú a rozhodujúcu pre zachovanie či vyradenie\nzákazu reformatio in peius z množiny prvkov implikovaných v základnom práve na ochranu\norgánom verejnej správy v zákonom ustanovených prípadoch. Definitívna odpoveď závisí\nod účelu tohto základného práva, ktorý treba vymedziť pomocou viacerých ďalších\nvýkladových metód.\n\n15\n\nZákaz reformatio in peius v právnych názoroch súdov v Českej republike\n18. Podľa čl. 152 ods. 1 ústavy v Slovenskej republike zostávajú v platnosti ústavné\nzákony, zákony a ostatné všeobecne záväzné právne predpisy Českej a Slovenskej\nFederatívnej Republiky, ak neodporujú ústave. Jedným z prameňov práva, ktoré podľa\nčl. 152 ods. 1 ústavy zostávajú v platnosti, je ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa\nuvádza LISTINA ZÁKLADNÝCH PRÁV A SLOBȎD ako ústavný zákon Federálneho\nzhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ďalej len „listina“).\nČlánok 31 ods. 1 listiny znie: „Každý sa môže domáhať ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.“\nČlánok 31 ods. 2 listiny uvádza: „Kto tvrdí, že bol ukrátený na svojich právach\nrozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť\ntakého rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nemožno vylúčiť\npreskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd podľa Listiny.“\nRozdiely medzi čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 31 ods. 1 a 2 listiny sú formulačné, do\nistej miery dané aj inými gramatickými pravidlami stavby vety v slovenskom jazyku\na v českom jazyku. Formulačné rozdiely týchto ústavných noriem nemajú právny význam,\nlebo v okolnostiach prípadu nevedú k rozdielnemu právnemu účinku.\n19. S prihliadnutím na tieto okolnosti (bod 18) pre spor o implikáciu zásady zákazu\nreformatio in peius v správnom konaní majú význam aj právne názory súdov Českej\nrepubliky. Ústavný súd Českej republiky (ďalej len „Ústavný súd ČR“) konštatoval, že\nzákaz reformatio in peius sa v správnom poriadku (zákon č. 71/1967 Zb.) nenachádzal a že\ntúto zásadu nemožno vyvodiť na aplikácii vo veciach správneho trestania ani per analogiam.\nÚstavný súd ČR ďalej uviedol, že pre oblasť správneho trestania nie je možné\nz ústavnoprávnych predpisov vyvodiť všeobecný zákaz zmeny rozhodnutia v neprospech\nodvolateľa. Takýto zákaz nemožno vyvodiť ani z ľudského práva na spravodlivý proces\nzakotveného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ani z čl. 36 ods. 1 listiny a ani z čl. 2 ods. 2\nDodatkového protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\n(uznesenie III. ÚS 880/08 z 28. januára 2009).\n\n16\n\n20. Aj Najvyšší správny súd Českej republiky dospel k záveru, že zákaz zmeny\nk horšiemu v neprospech odvolateľa nie je možné pre oblasť správneho trestania vyvodiť\nz ústavnoprávnych predpisov ani z práva na spravodlivý proces priznaného čl. 6 ods. 1\ndohovoru (6As/63/2006-102 z 20. 12. 2007; 1As/26/2008-69 z 18. 6. 2008).\n\nZákaz reformatio in peius podľa slovenskej právnej vedy a všeobecných súdov\n21. „(...) Zmena rozhodnutia je vhodná vždy, keď prvostupňový orgán nesprávne\npoužil hmotnoprávny predpis alebo oprel svoje rozhodnutie o nedostatočne zistený\nskutkový stav veci (odvolací orgán má podľa odseku 1 povinnosť doplnením konania získať\nspoľahlivý podklad pre svoje rozhodnutie), ďalej keď prvostupňový orgán neúplne alebo\nnesprávne zhodnotil vykonané dôkazy (môže spočívať vo vecnom pochybení pri\nvyvodzovaní záverov v odborných otázkach, napr. chybný výpočet, nesprávne vyhodnotenie\ntechnických údajov, ekonomických javov a pod.), alebo keď správny orgán prvého stupňa\nnerešpektoval pri nezmenených skutkových okolnostiach právny názor (napr. vyslovený\nv predchádzajúcom odvolacom konaní druhostupňovým orgánom podľa § 59 ods. 3 alebo\nv súdnom konaní v prípade, keď súd podľa § 250j ods. 2 O. s. p. zrušil aj rozhodnutie\nsprávneho orgánu prvého stupňa). Odvolací orgán je povinný zmeniť každé nezákonné\nrozhodnutie, a to aj v neprospech odvolateľa (pokiaľ to výslovne nevylučuje osobitný\nzákon) alebo aj nad rámec jeho návrhov. To znamená, že jednak môže účastníkovi konania\n„dať viac“ než sám žiada, jednak môže jeho situáciu v porovnaní s rozhodnutím orgánu\nprvého stupňa zhoršiť. Táto jeho právomoc vyplýva z cieľa odvolacieho konania, ako\ni z úlohy odvolacieho orgánu v ňom (jeho rozhodovanie nie je viazané na závery orgánu\nprvého stupňa, má právomoc samostatne hodnotiť podklady pre rozhodovanie, posudzovať\nvec po právnej stránke a samostatne rozhodnúť i na základe nových zistených skutočností).“\n(Košičiarová, S. Správny poriadok – Komentár s novelou účinnou od 01.01.2004. Šamorín:\nHeuréka 2004, s. 247 – 248)\n„Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb,\no ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa\nkaždá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím, či postupom orgánu verejnej správy poškodená,\n\n17\n\ndovolala súdu, ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už\nnebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami\nako ten o koho práva v konaní ide.“ (uznesenie najvyššieho súdu 5 Sžo 14/2011\nz 29. februára 2012)\n22. Podľa § 59 ods. 1 Správneho poriadku odvolací orgán preskúma napadnuté\nrozhodnutie v celom rozsahu; ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne\nzistené vady odstráni.\nPodľa § 59 ods. 2 Správneho poriadku, ak sú pre to dôvody, odvolací orgán\nrozhodnutie zmení alebo zruší, inak odvolanie zamietne a rozhodnutie potvrdí.\n„Z dikcie zákonných ustanovení je zrejmé, že odvolací orgán má rozsiahle\noprávnenia nielen čo do rozsahu prieskumnej činnosti, ale aj vo vzťahu k spôsobu\nrozhodnutia o odvolaní. Odvolací orgán pri svojom rozhodovaní nie je viazaný návrhmi\nodvolateľa. Naopak, zákon mu ukladá povinnosť zrušiť, resp. zmeniť každé nezákonné\nrozhodnutie, a to aj mimo rámca dôvodov odvolania. Pri zmene rozhodnutia v dôsledku\ntoho môže preskúmané rozhodnutie zmeniť aj v neprospech odvolateľa (t. j. neuplatňuje sa\nzákaz reformatio in peius), ba dokonca môže rozhodnúť aj nad rámec návrhov odvolateľa\n(reformatio in melius).“ (rozsudok najvyššieho súdu 7 Sž 110/02 z 10. decembra 2002)\n23. O desať rokov najvyšší súd tento názor (bod 22 in fine) potvrdil formuláciou:\n„Odvolanie\n\npodľa\n\nsprávneho\n\nporiadku\n\nje\n\nvybudované\n\nna\n\napelačnom\n\nprincípe\n\na druhostupňový orgán je zásadne oprávnený rozhodnúť vo veci. Odvolací orgán nie je\nv žiadnom smere viazaný závermi prvostupňového orgánu. Samostatne hodnotí vec\nzo skutkovej a právnej stránky. Dôsledkom tohto postupu je skutočnosť, že situácia\núčastníka konania môže byť rozhodnutím odvolacieho orgánu aj zhoršená, t. j. odvolací\norgán môže rozhodnúť aj v neprospech odvolateľa. V správnom konaní neplatí zásada\nreformatio in peius (na rozdiel od § 82 ZOP).“ (uznesenie najvyššieho súdu 5 Sžo 14/2011\nz 29. februára 2012)\n„(...) značná časť procesných práv, ktoré prislúchajú obvinenému v trestnom konaní\nsa prostredníctvom judikatúry aplikuje aj vo veciach správneho trestania. To však\nneznamená, že sa v rámci správneho trestania majú aplikovať úplne všetky práva\n\n18\n\nobvineného, ktoré sa uplatňujú v trestnom konaní. Trestné konanie a správne trestanie sú\ndve samostatné oblasti, v ktorých by bolo možné jednotlivé inštitúty akokoľvek navzájom\ndopĺňať a nahrádzať. Správne trestanie umožňuje jednoduchšie a menej formálne postupy,\nnež tie ktoré sa uplatňujú v trestnom konaní. Uvedené platí aj na zásadu zákazu reformatio\nin peius v správnom trestaní, pričom v trestnom konaní má svoje stále miesto. V správnom\ntrestaní neplatí táto zásada neobmedzene (najmä s ohľadom na § 59 Správneho poriadku,\ncieľov odvolacieho konania, ako i z úlohy odvolacieho orgánu, ktorého rozhodovanie nie je\nviazané na závery orgánu prvého stupňa a je oprávnený samostatne hodnotiť podklady pre\nrozhodnutie atď.), ale je potrebné v každom jednotlivom prípade zohľadniť všetky\nskutočnosti aj s ohľadom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva a judikatúru\nsúdnych inštitúcií Európskej únie.“ (rozsudok 3 Sžhpu 1/2013 z 9. júna 2015, s. 28  29)\n„(...) zásadu zákazu reformatio in peius v správnom trestaní nie je možné bez\nvšetkého aplikovať, ale ani a priori vylúčiť, uvedené záleží od posúdenia konkrétnych\nokolností prejednávaného prípadu. Druhostupňový správny orgán musí dostatočne prípadné\nzvýšenie sankcie oproti prvostupňovému správnemu rozhodnutiu odôvodniť a zvážiť všetky\nskutkové okolnosti. Keďže zásada zákazu zmeny k horšiemu nie je výslovne v Správnom\nporiadku upravená, je potrebné pri jej analogickom použití aplikovať taký výklad, ktorý\nnebude na ujmu účastníka konania, avšak ani na ujmu ochrany hodnôt, v ktorých spočíva\nchránený verejný záujem. ... Zásada zákazu reformatio in peius má slúžiť najmä na to, aby\núčastníci správneho konania mohli bez obáv zo zhoršenia svojej situácie využiť právo na\npodanie opravného prostriedku. Avšak podľa názoru odvolacieho súdu, aplikácia tejto\nzásady v správnom konaní bez obmedzenia, a to ani pri ochrane verejného záujmu (napr. aj\nv prvom správnom poriadku – vládnom nariadení č. 8/1928 Zb. o konaní vo veciach\npatriacich do pôsobnosti politických úradov (správne konanie) bolo možné zmeniť\nrozhodnutie v neprospech odvolateľa, ak bol na danej veci verejný záujem) by bola\nv rozpore s úlohou odvolacieho orgánu, ktorého rozhodovanie nie je viazané na závery\norgánu prvého stupňa. V tejto súvislosti senát odvolacieho súdu poukazuje aj na\nkontradiktórnosť trestného konania, kde takýto verejný záujem chráni prokurátor, ktorý sa\nmá možnosť odvolať a tak dosiahnuť uloženie prísnejšieho trestu pre páchateľa, ak je to\npotrebné. V správnom konaní v rámci správneho trestania takáto možnosť odvolania sa\n\n19\n\nprokurátora odpadá, a preto jedine správny orgán druhého stupňa môže v tomto prípade\nochrániť verejný záujem.“ (rozsudok 3 Sžhpu 1/2013 z 9. júna 2015, s. 30)\n24. Výnimkou z pravidla je správne konanie, ktoré je predmetom úpravy zákona, aký\nvylučuje (zakazuje) sprísnenie sankcie v konaní pred odvolacím správnym orgánom.\n„Odvolací orgán nie je v žiadnom smere viazaný závermi prvostupňového orgánu, avšak\nv zmysle zákona o priestupkoch nie je možné zmeniť uloženú sankciu v neprospech\nobvineného z priestupku (uplatňuje sa zásada zákazu reformatio in peius),“ uviedol najvyšší\nsúd v konaní o prieskume rozsudku ukladajúceho sankciu za dopravný priestupok spáchaný\npodľa zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov v spojení\nso zákonom č. 315/1996 Z. z. o premávke na pozemných komunikáciách v znení neskorších\npredpisov.\n25. Označeniu tejto časti rozhodovacej praxe (body 21 až 23) najvyššieho súdu za\nustálenú judikatúru bránia menšinové typy rozhodnutí. V spore o ochranu hospodárskej\nsúťaže senát najvyššieho súdu uviedol:\n«Generálna klauzula zákona, zákon samotný v tomto prípade je všeobecný a okrem\nformulácie „najmä“ neobsahuje explicitný opis skutkovej podstaty správneho deliktu tak,\naby ním sama o sebe bola naplnená požiadavka čl. 49 Ústavy SR v spojení s čl. 152 ods. 4\nÚstavy SR, že „len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest, prípadne\niné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho správanie.“ Senáty najvyššieho\nsúdu sú jednotné v tom, že tieto princípy sa v plnom rozsahu aplikujú i v správnom trestaní\ni s prihliadnutím na odporúčanie Výboru ministrov Rady Európy č. (91) 1 členským štátom\no správnych sankciách z 13.2.1991, ktorý „odvolávajúc sa na všeobecné zásady vzťahujúce\nsa na ochranu jednotlivca vo vzťahu k rozhodnutiam správnych orgánov, ktoré sú zakotvené\nv Rezolúcii (77) 31 a na zásady týkajúce sa voľnej úvahy správnych orgánov pri\nrozhodovaní zakotvené v odporúčaní (80) 2, majúc na zreteli, že správne akty, ktorými sa\nukladajú správne sankcie by mali byť podriadené dodatočným zárukám (dodatočne\nzabezpečené), odporúča vládam členských štátov, aby sa v ich právnej teórii ako aj praxi\nriadili zásadami stanovenými v tomto odporúčaní.\n\n20\n\nOdporúčanie Výboru ministrov Rady Európy č. (91) 1 je dôležitým interpretačným\nnástrojom pre národné správne súdy pri výklade zákonov týkajúcich sa správneho trestania.\nNajvyšší súd hodnotil napadnuté rozhodnutie v časti uloženia pokuty ako konfliktné\nso zásadou č. 1 „Sankcie, ktoré je možné uložiť ako aj okolnosti, za ktorých môžu byť\nuložené musia byť stanovené zákonom (zakotvené v zákone)“\na so zásadou č. 2 „Žiadna správna sankcia nemôže byť uložená za konanie, ktoré\nv čase, keď sa stalo, nebolo v rozpore s platným zákonom“.» (rozsudok najvyššieho súdu\n3 Sžh 3/2010 z 3. mája 2011)\n26. Pre úplnosť treba uviesť, že rozhodnutia sp. zn. 3 Sžh 3/2010 a sp. zn.\n3 Sžhpu 1/2013, ktoré sú navzájom argumentačne značne vzdialené, urobili tí istí traja\nsudcovia najvyššieho súdu. Ak sa ich protirečivé názory vysvetlia posunom v poznaní,\npohybom, aký možno vyjadriť tézou lex posterior derogat legi priori, potom aktuálnosť ich\nargumentácie vo veci sp. zn. 3 Sžh 3/2010 vyslovenej 3. mája 2011 ustupuje ich\nargumentácii vo veci sp. zn. 3 Sžhpu 1/2013 vyhlásenej 9. júna 2015. Dôsledkom je\nv takom prípade rozptýlenie nesúladu väčšinového trendu rozhodovania, ktorý akceptuje\nzhoršenie rozhodnutia správneho orgánu v odvolacom konaní, s menšinovým trendom,\nv ktorom zmena rozhodnutia správneho orgánu k horšiemu v odvolaní je neprijateľná.\n27. Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia, ktorým zrušil rozsudok krajského\nsúdu o správnej žalobe, ktorú podal sťažovateľ proti rozhodnutiu protimonopolného úradu,\nv okolnostiach prípadu odkázal na rozhodnutia slovenských súdov v predchádzajúcich\nveciach, kde sa predmetom sporu stala relevancia zásady zákazu reformatio in peius\nv správnom konaní, pri rozhodovaní o správnych deliktoch. Z príkladov, na ktoré odkázal\nnajvyšší súd, je očividné predovšetkým to, že všeobecné súdy nerozhodujú o tejto otázke\npodľa jediného, generálneho pravidla, ale že berú do úvahy rozdielne klasifikačné kritériá\npre rôzne právne odvetvia [pozemkové právo, stavebné právo atď. (rozsudok najvyššieho\nsúdu 3 Sžhpu 1/2013 z 9. júna 2015, s. 18, 22  31)]. Najvyšší súd potvrdil prípustnosť\nuplatnenia postupu, ktorého sa netýka zásada zákazu reformatio in peius v konaní o uložení\npokuty podľa zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov\n(rozsudok 7 Sž 110/02 z 10. decembra 2002), či v konaní podľa zákona č. 180/1995 Z. z.\n21\n\no niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších\npredpisov (uznesenie 5 Sžo 14/2011 z 29. februára 2012).\n\nIII.\nNámietka porušenia sťažovateľovho základného práva priznaného čl. 46 ods. 1\nústavy v spojení s čl. 6 ods. 1 dohovoru\n28. Ústava výslovne priznáva niekoľko základných procesných práv pre trestné\nkonanie v siedmom oddiele druhej hlavy (čl. 46 až čl. 50). Ústava tiež výslovne priznáva\nniektoré základné procesné práva v konaní pred orgánmi verejnej správy. Ústava napr.\nvýslovne zaručuje právo na právnu pomoc pred inými štátnymi orgánmi (ako sú súdy), ako\naj pred orgánmi verejnej správy (čl. 47 ods. 2). Pre správne konanie je relevantné základné\nprávo na ochranu na inom orgáne Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom,\nktoré sa výslovne zaručuje čl. 46 ods. 1 spolu so základným právom na súdnu ochranu.\nV tom je zaručené právo na prístup k „inému orgánu Slovenskej republiky“ aj právo na\nspravodlivé konanie pred týmto orgánom. O výslovne priznaných základných právach\nnemožno mať pochybnosť – zaručujú sa aj v správnom konaní.\n29. Povedľa výslovne priznaných základných procesných práv v správnom konaní\nexistuje sivý priestor pre priznanie alebo odmietnutie ďalších základných procesných práv\npomocou výkladu ústavy. Možno základné procesné práva priznané pre trestné konanie\nvztiahnuť aj na správne konanie extenzívnym výkladom, alebo v súlade s ústavou je len\ndoslovný výklad základných procesných práv?\n30. Uplatňovanie ústavy sa spája s vyvodzovaním ochrany základných procesných\npráv pre správne konanie z úpravy základných procesných práv ustanovených pre trestné\nkonanie. Právnym základom tohto postupu sú rozhodnutia ESĽP v konaniach proti\nSlovenskej republike. Európsky súd pre ľudské práva vo veci Kadubec a rovnako tak\nvo veci Lauko vyslovil právny názor, že menší priestupok, za ktorý bol sťažovateľ\n\n22\n\nodsúdený, sa síce nepovažuje za trestný čin podľa vnútroštátneho práva, ale ide o „trestný\nčin“ všeobecného charakteru, pretože došlo k porušeniu právneho predpisu a uložená pokuta\nmá trestný charakter. Európsky súd pre ľudské práva ďalej uviedol, že základom určenia, či\nsa priestupok bude kvalifikovať ako „trestný“ podľa dohovoru, je zistenie, či text definujúci\npriestupok patrí alebo nepatrí podľa legislatívnej techniky daného štátu do trestného práva.\nEurópsky súd pre ľudské práva vzal do úvahy povahu priestupku a výšku trestu a uznal, že\npatrí do trestnej oblasti, s odkazom na svoje predchádzajúce rozhodnutie vo veci Oztűrk\n(s. 20, bod 53), lebo všeobecný charakter právneho predpisu porušeného sťažovateľom\nspolu s odstrašujúcim a trestným účelom uloženej pokuty stačia na to, aby priestupok podľa\nčl. 6 dohovoru bol trestným podľa povahy. Ťažiskom hľadania priestoru na uplatnenie\nzákladných procesných práv v správnom konaní sa rozhodnutiami ESĽP vo veci Kadubec\na Lauko stalo rozhranie medzi trestným konaním a správnym konaním. Týmito\nrozhodnutiami, ktoré sú relatívne zložité a náročné vo fáze aplikácie na identifikáciu ďalších\nzákonov kvázi trestného charakteru, sa vytvorila istota, že zodpovednosť za priestupok na\nSlovensku podlieha ochrane základnými procesnými právami určenými pre trestné konanie,\na otvorila sa možnosť, že aj ďalšia zodpovednosť založená prameňmi práva z odvetvia\nsprávneho práva podlieha ochrane základnými procesnými právami priznanými v trestnom\nkonaní.\n31. Cesta hľadania prieniku trestného práva so správnym právom pri ochrane\nústavnosti oboch právnych odvetví je dvojaká. V prvom modeli sa rozširuje rozsah aplikácie\ntrestného práva. Hľadajú sa subodvetvia správneho práva, ktoré patria k trestnému konaniu,\nlebo sú jeho pokračovaním, majú kvázi trestnú povahu, sú natoľko blízke trestnému právu,\nže základné procesné práva ustanovené ústavou pre trestné konanie možno uplatniť aj\nv nich, ako sa to stalo v konaní pred ESĽP s priestupkovým právom (bod 30). V druhom\nmodeli ide o hľadanie základných procesných práv zaručených v trestnom konaní, ktoré\nmožno extenzívnym výkladom preniesť aj do správneho konania. Správne právo sa tak\nobohacuje, dopĺňa o prvky trestného práva.\n32. V prvom modeli, v kvázi trestných konaniach, sa základné procesné práva\npriznávajú v celom rozsahu základných práv podľa siedmeho oddielu druhej hlavy ústavy.\n\n23\n\nV druhom modeli treba odlíšiť základné procesné práva, ktoré sú relevantné pre správne\nkonanie, od základných procesných práv, ktoré sa v správnom konaní nezaručujú, lebo\nsvojou povahou sú obmedzené iba na trestné a kvázi trestné veci. Zo siedmeho oddielu\ndruhej hlavy za relevantné pre správne konanie možno označiť tie základné procesné práva,\nktorých účel sa nepoprie v okolnostiach správneho trestania. Podľa tohto kritéria pre\nsprávne konanie je relevantné základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných\nprieťahov (čl. 48 ods. 2 ústavy), aj základné právo na tlmočníka (čl. 47 ods. 4 ústavy).\nVýpočet sa tu nekončí. Každé ďalšie základné procesné právo treba analyzovať\na vyhodnotiť z hľadiska jeho účelu skôr, ako sa zaradí k základným procesným právam, aké\nmá zmysel zaručovať aj v správnom konaní, alebo k základným procesným právam, aké nie\nsú relevantné pre správne konanie.\n33. Ak sa pre zjednodušenie zanedbajú tie základné procesné práva, ktoré sa ústavou\nvýslovne priznávajú pred orgánmi verejnej správy, aj vo všeobecnej formulácii „pred inými\norgánmi Slovenskej republiky“, potom odlíšenie základných procesných práv na také, ktoré\nsa zaručujú aj v správnom konaní, a na také, ktoré sa nezaručujú aj v správnom konaní,\nmožno spojiť s hľadaním v medziach účelu, obsahu a rozsahu ochrany podľa čl. 46 ods. 1\nústavy. Pomocou základného práva priznaného čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať\nochrany nielen v konaní pred súdmi, ale v rozsahu zákona aj pred inými orgánmi Slovenskej\nrepubliky. Účelom základného práva priznaného čl. 46 ods. 1 ústavy je poskytnúť\núčastníkom konania, v ktorom súd, orgán verejnej správy alebo iný orgán Slovenskej\nrepubliky rozhoduje o právach a povinnostiach účastníkov konania, prístup k súdu, orgánu\nverejnej správy alebo k inému orgánu Slovenskej republiky. Po umožnení prístupu\nk príslušnému orgánu verejnej moci sa oprávnenej osobe zaručuje možnosť účastníka\nkonania uplatňovať svoje zákonom priznané práva. Zároveň je v ňom implikovaná možnosť\núčastníka konania vyžadovať od orgánu verejnej moci, aby voči nemu včas a riadne plnil\nvšetky povinnosti, ktoré právny poriadok určuje súdu alebo inému vecne a miestne\npríslušnému orgánu verejnej moci.\n34. Sťažovateľ namietol porušenie svojej ústavnej ochrany z oboch dôvodov – preto,\nlebo podľa jeho názoru ochrana hospodárskej súťaže má kvázi trestný charakter, ako aj\n\n24\n\npreto, lebo v správnom konaní vedenom podľa zákona o ochrane hospodárskej súťaže sa\nmusí aplikovať zákaz zmeny správneho rozhodnutia k horšiemu v odvolacom konaní.\n\nIII.1\n35. Sťažovateľ v súvislosti s prvou námietkou o porušení svojho základného práva na\nsúdnu ochranu uviedol, že zásada zákazu reformatio in peius je všeobecne uznávaná\ntrestnoprávna zásada, ktorá je zakotvená predovšetkým v § 195, § 322 a § 327 zákona\nč. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov, ako aj v § 82 zákona\nč. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov. Správne konanie vedené pred\nprotimonopolným úradom má kvázi trestný charakter. Z tohto dôvodu sa naň rovnako\naplikujú primerane zásady trestného práva. Tento záver podľa sťažovateľa vyplýva aj\nzo s. 24 a 25 napadnutého rozhodnutia.\n36. Ústavný súd v konaní o abstraktnej ochrane ústavnosti vo veci súladu § 83 ods. 1\nzákona o priestupkoch s ústavou potvrdil relatívnu podobnosť priestupkov s trestnými činmi\nz dôvodu, že obsahujú rovnaké procesné inštitúty ako napr. prezumpciu neviny alebo právo\nnevypovedať atď. Ústavný súd pritom priznal právnu relevanciu o. i. skutočnosti, že ústava\ndáva možnosť udeliť milosť nielen v prípade trestných činov, ale aj v prípade priestupkov\n(PL. ÚS 12/97). Dobrodenie milosti sa nespája s uložením sankcie za správanie porušujúce\nzákon č. 136/2001 Z. z. S milosťou nemožno stotožniť prípadné premlčanie zodpovednosti\nza porušenie zákona č. 136/2001 Z. z.\n37. Aj keď ESĽP interpretoval slovenský zákon o priestupkoch ako zákon náležiaci\ndo odvetvia trestného práva, interpretácia právneho poriadku Slovenskej republiky nemôže\nbyť taká extenzívna, aby sa jej pomocou vyvodilo, že uloženie sankcie podľa akéhokoľvek\nzákona má povahu trestnoprávnej sankcie a patrí do odvetvia trestného práva. „Materiálny\nprávny štát sa nezakladá na zdanlivom dodržiavaní práva či na formálnom rešpektovaní jeho\nobsahu spôsobom, ktorý predstiera súlad právne významných skutočností s právnym\n\n25\n\nporiadkom. Podstata materiálneho právneho štátu spočíva v uvádzaní platného práva do\nsúladu so základnými hodnotami demokraticky usporiadanej spoločnosti a následne\nv dôslednom uplatňovaní platného práva bez výnimiek založených na účelových\ndôvodoch.“ (PL. ÚS 17/08.) Inak povedané, materiálny právny štát je štátom, v ktorom sa\nprávo dôsledne uplatňuje. Ukladanie sankcie za protiprávne správanie je nevyhnutnou\nsúčasťou riadenia spoločnosti prostredníctvom právneho poriadku, lebo tak sa zabezpečuje\nuplatnenie práva. Sama okolnosť, že subjekt práva, ktorý sa správal protiprávne, bol\npostihnutý sankciou, neumožňuje uloženie sankcie kvalifikovať ako trestnoprávny postih.\nDonucovanie k správaniu určenému zákonom najskôr formou hrozby sankcie a neskôr\ndôvodným uložením sankcie nemožno stotožňovať s trestnoprávnym donútením.\n38. Ochrana hospodárskej súťaže je osobitným ústavným princípom výslovne\nzaručeným čl. 55 ods. 2 ústavy. Z dosiaľ uvedeného ústavný súd vyvodzuje čiastkový záver\no tom, že niet ústavnoprávneho dôvodu pre subsumpciu ochrany hospodárskej súťaže do\nkategórie kvázi trestného práva. Právo na ochranu hospodárskej súťaže je súčasťou odvetvia\nsprávneho práva (Vozár, J. Právo proti nekalej súťaži. Bratislava : Veda 2013, s. 59).\nV konaní podľa zákona č. 136/2001 Z. z. niet dôvodu uplatňovať základné procesné práva\npriznané ústavou z titulu kvázi trestnej povahy tohto konania.\nIII.2\n39. V konaní, v ktorom správny orgán rozhoduje o uplatnení zákona č. 136/2001\nZ. z., prichádza do úvahy uplatnenie základných procesných práv priznaných ústavou, ak sa\nsplní\n\npodmienka\n\núčelu\n\nuplatnenia\n\nrelevantného\n\nzákladného\n\nprocesného\n\npráva.\n\nV okolnostiach prípadu má zásadný právny význam druhá sťažovateľova námietka\no porušení jeho základného práva na súdnu ochranu nerešpektovaním zákazu reformationis\nin peius ako zásady, ktorá chráni aj účastníkov správneho konania.\n40. V súdnom spise sa uvádza, že „(...) krajský súd zopakoval, že trestanie za\nsprávne delikty (priestupky, správne delikty právnických osôb a správne delikty fyzických\nosôb podnikateľov) musí podliehať rovnakému režimu ako postih za trestné činy. Z tohto\n\n26\n\nhľadiska treba vykladať aj všetky záruky, ktoré sa poskytujú obvinenému z trestného činu.\nHranice medzi trestnými deliktami, za ktoré ukladá trest súd a deliktami, za ktoré ukladajú\nsankcie správne orgány, sú určené prejavom vôle zákonodarcu a nie sú odôvodnené\nprirodzenými právnymi princípmi.“. Najvyšší súd v odvolacom konaní proti rozsudku\nkrajského súdu tento postoj krajského súdu neakceptoval. Sťažovateľ sa tak stal obeťou\nsúdnej praxe. Nemožno sa čudovať, že tento zásadne rozdielny prístup všeobecných súdov\ndvoch inštancií pocítil ako ujmu na svojom základnom práve na súdnu ochranu.\n41. Sťažovateľ si za základ ochrany svojho práva na súdnu ochranu zvolil\nrozhodnutie krajského súdu, lebo to je pre neho výhodné, kým právny názor najvyššieho\nsúdu pre neho výhodný nie je. Sťažovateľ svoju voľbu právneho názoru orgánu súdnej moci\nzaložil na tvrdení o určujúcom charaktere prejavu vôle zákonodarcu. V tom sa sťažovateľ\nzmýlil. Určenie hraníc medzi trestnými deliktami, za ktoré ukladá trest súd, a deliktami, za\nktoré ukladajú sankcie správne orgány, sú určené účelom základného práva na súdnu\nochranu a základného práva na ochranu iným orgánom Slovenskej republiky (obe zaručené\nčl. 46 ods. 1 ústavy), jednotlivými princípmi implikovanými v týchto základných právach,\nako aj účelom čiastkových práv, ktoré spoluvytvárajú obsah základných práv podľa čl. 46\nods. 1 ústavy a ktorým sa musí podriadiť a prispôsobiť aj vôľa zákonodarcu a jej prejavy.\n42. „Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb,\no ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa\nkaždá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím, či postupom orgánu verejnej správy poškodená,\ndovolala súdu, ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už\nnebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami\nako ten o koho práva v konaní ide.“ (uznesenie najvyššieho súdu 5 Sžo 14/2011\nz 29. februára 2012) Ústavný súd ČR aj všeobecné súdy v Českej republike vylúčili\nzáväznosť zákazu zmeny odvolacieho správneho rozhodnutia k horšiemu z okolnosti, že\ntaký zákaz nie je obsiahnutý v listine ani v dohovore. Toto konštatovanie má platnosť aj\nv Slovenskej republike, kde nemožno dospieť k inému hodnoteniu výslovnej úpravy\ndohovoru ani listiny. Tento výklad, ktorý sa dá označiť za formálny, potvrdzuje materiálny\nvýklad právne relevantných okolností.\n\n27\n\n43. Účelom zásady zákazu reformatio in peius je nastolenie spravodlivej rovnováhy\nmedzi protiprávnym správaním a uloženou sankciou za protiprávne správanie. Ak\nv trestnom konaní má potrestaný páchateľ dôvodný pocit príliš prísneho trestu, ktorý dostal\nza svoje protiprávne správanie, má právo podať odvolanie proti uloženému trestu. Ak je to\niba páchateľ, ktorý sa v trestnom konaní odvolá, jeho odvolanie podlieha ochrane danej\nzárukou, že v odvolacom konaní nemôže dostať prísnejší trest, ako už dostal. V trestnom\nkonaní sa spravodlivá rovnováha nezabezpečuje iba v prospech páchateľa vytváraním\npríležitostí pre hľadanie rovnovážneho stavu medzi páchateľovým protiprávnym správaním\na sankciou, ktorú za svoje správanie dostane. Spravodlivá rovnováha v trestnom konaní je\nzložitejšia, lebo sa pri nej dbá aj na ochranu verejného záujmu. V trestnom konaní vystupuje\nprokurátor, ktorý má právo podať odvolanie, ak zastáva názor, že páchateľ bol za svoje\nprotiprávne správanie potrestaný nezaslúžene mierne, že verejný záujem nebol pred\nprotiprávnym správaním páchateľa náležite ochránený. Odvolanie prokurátora môže\nvyvolať odvolacie konanie s možným sprísnením trestu uloženého páchateľovi. Ak podajú\nodvolanie obaja, páchateľ aj prokurátor, výsledok odvolacieho konania znovu môže priviesť\nk zvýšeniu sankcie.\n44. Tieto znaky (bod 43) nemožno identifikovať v správnom konaní. Verejný záujem\nna náležitej ochrane chráneného spoločenského vzťahu pred protiprávnym správaním\nsubjektu práva porušujúceho právnu úpravu daného spoločenského vzťahu nechráni nijaká\nprotistrana v správnom konaní. Ochrana verejného záujmu spočíva na uvážení orgánu\nverejnej správy, ktorý vedie správne konanie. Ak by sa v takto organizovanom právnom\nvzťahu odvolacie konanie vysvetlilo ako konanie, v ktorom je neprípustná zmena\nprvostupňového správneho rozhodnutia k horšiemu, nenapĺňal by sa tým účel odvolania ani\núčel základného práva na prístup k „inému orgánu Slovenskej republiky“, ktorým\nv správnom konaní je orgán verejnej správy. Odvolacie správne konanie by sa v rozpore\ns účelom tohto základného práva zmenilo na konanie, v ktorom ak subjekt práva postihnutý\nza svoje protiprávne správanie uplatní odvolanie, potom prvostupňové rozhodnutie by sa\nmohlo buď potvrdiť, alebo zmeniť pre protiprávne sa správajúci subjekt k lepšiemu. Taký\nstav je nezlučiteľný s princípmi materiálneho právneho štátu, v ktorých je implikovaná aj\n\n28\n\npožiadavka spravodlivosti. Nemožno prehliadnuť, že taký stav je zároveň v rozpore\ns požiadavkou zdravého rozumu, ktorá tiež nemôže byť irelevantná pre organizáciu\na fungovanie materiálneho právneho štátu.\n45. Pri zmene správneho rozhodnutia k horšiemu možno od druhostupňového orgánu\nverejnej správy spravodlivo požadovať, aby sa zdržal svojvôle a aby prvostupňové\nrozhodnutie zmenil k horšiemu iba tam, kde existuje pre takú zmenu zákonný základ\nspočívajúci v nedostatočnej, neprimeranej aplikácii zákona správnym orgánom prvého\nstupňa. Teda tam, kde prvostupňový orgán nedostatočne ochránil verejný záujem\nreprezentovaný zákonom, chybne ustanovil skutkový stav, neuplatnil všetky relevantné\nprávne normy alebo očividne svojvoľne ich interpretoval na prospech protiprávne sa\nsprávajúceho subjektu práva. K rozhodnutiu meniacemu prvostupňové správne rozhodnutie\nv odvolacom konaní k horšiemu nevyhnutne patrí riadne odôvodnenie všetkých\nrelevantných skutkových okolností aj aplikovanej právnej úpravy. Právo na odôvodnenie\nrozhodnutia možno označiť za implikované právo v základnom práve na ochranu iným ako\nsúdnym orgánom Slovenskej republiky (čl. 46 ods. 1 ústavy). V judikatúre najvyššieho súdu\nsa toto právo označuje aj za právo implikované v prvkoch materiálneho právneho štátu\nzahŕňajúcich právo na dobrú správu vecí verejných (rozsudok 8 Sžo 12/2009\nzo 17. decembra 2009; 8 Sžo 440/2009 z 18. marca 2010; 1 Sžr 54/2013 z 19. marca 2013).\n46. Od správnych súdov, ktoré podľa čl. 46 ods. 2 ústavy preskúmavajú správne\nrozhodnutia, ktoré boli v odvolacom konaní zmenené k horšiemu, možno vyžadovať to isté,\nčo sú povinné urobiť orgány verejnej správy v odvolacom správnom konaní. To znamená,\nže od správnych súdov možno vyžadovať absenciu svojvôle tak pri potvrdení\ndruhostupňového správneho rozhodnutia meniaceho k horšiemu prvostupňové správne\nrozhodnutie, ako aj pri jeho zrušení. Ďalej, bez ohľadu na povahu výroku, jeho dôkladné\nodôvodnenie, ktoré je implikované v základnom práve na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nústavy.\n47. Zásada rovnosti zbraní sa v trestnom konaní zachováva v práve prokurátora\npodať odvolanie proti rozhodnutiu súdu s právnym účinkom, ktorý môže byť pre\n\n29\n\nžalovaného nepriaznivejší ako rozhodnutie súdu prvého stupňa. V konaní podľa Správneho\nporiadku je to iba účastník konania, ktorý má právo podať odvolanie, resp. rozklad.\nÚčastník konania má tak právo pokúsiť sa o zmenu správneho rozhodnutia vo svoj prospech\npred správnym orgánom druhého stupňa, a ak neuspeje, má znovu právo pokúsiť sa\no zmenu správneho rozhodnutia pred orgánom správneho súdnictva. Zváženie ústavného\nvýznamu zásady rovnosti zbraní v správnom konaní je otázkou, ktorú nemožno opomenúť\npri rozhodovaní o sťažovateľovej námietke, že protimonopolný úrad porušil jeho ochranu\nzaručenú pomocou zásady zákazu reformatio in peius.\n48. Sťažovateľ uplatnil základné právo na ochranu pred postupom a rozhodnutím\niného orgánu Slovenskej republiky (protimonopolného úradu) v spojení s čl. 46 ods. 2\nústavy, ktorý zaručuje preskúmanie zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy súdom.\nÚstava vylučuje možnosť, že súdnemu prieskumu nebude podliehať rozhodnutie orgánu\nverejnej správy, ktorým tento orgán rozhodol o základnom práve alebo slobode. Ústava\nvýslovne vylučuje nepreskúmateľnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, pokiaľ ide\no rozhodnutia o základných právach a slobodách. Okrem toho, nad rámec ochrany\nzákladných práv a slobôd dotknutých rozhodnutiami orgánov verejnej správy ústava\nzaručuje aj súdny prieskum iných rozhodnutí, ak zákon neustanoví inak. Relevantný zákon \nzákon o ochrane hospodárskej súťaže, ako aj ďalšie pramene práva (Správny poriadok)\nneurčujú, že rozhodnutia vo veciach ochrany hospodárskej súťaže nepodliehajú súdnemu\nprieskumu. Občiansky súdny poriadok výslovne ustanovuje úpravu, ktorá umožňuje súdny\nprieskum rozhodnutí protimonopolného úradu, pričom za príslušný súd na taký prieskum\nurčuje krajský súd (§ 246 ods. 1). Rozhodnutie aj postup protimonopolného úradu\na následne aj krajského súdu preskúmal najvyšší súd v osobitnom type konania\nustanovenom zákonom pre súdny prieskum rozhodnutí orgánov verejnej správy (druhá\nhlava piatej časti Občianskeho súdneho poriadku).\n49. Pri zachovaní spravodlivej rovnováhy medzi správaním sankcionovaným\nv súlade s ústavne konformným zákonom a verejným záujmom, kvôli ochrane ktorého má\nsubjekt práva zákonom ustanovenú povinnosť rešpektovať daný zákonom chránený záujem,\n\n30\n\nsamu zmenu správneho rozhodnutia k horšiemu v odvolacom konaní nemožno označiť za\nprotiústavné uplatnenie práva.\n50. Na základe dosiaľ uvedeného ústavný súd vyvodzuje, že zmena prvostupňového\nsprávneho rozhodnutia k horšiemu v odvolacom konaní nie je per se nezlučiteľná s účelom\na podstatou ochrany, aká sa zaručuje čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy.\n51. Každé právne odvetvie ustanovuje vlastné sankcie slúžiace na uplatnenie\nprávnych noriem náležiacich do daného právneho odvetvia. Bez sankcie nemožno uplatniť\nzákonnú ani zmluvnú zodpovednosť za protiprávne správanie. Sama okolnosť, že zákon\ndovoľuje postihnúť protiprávne správanie finančnou sankciou vo výške počítanej na milióny\neur, nie je dôkazom o porušení dohovoru neprimerane vysokou sankciou. Výška sankcie\nustanovená zákonom o ochrane hospodárskej súťaže je daná povahou veci. Protimonopolné\nprávo upravuje vzťahy predovšetkým medzi veľkými podnikateľmi, ktorých cieľom je\nzachovanie alebo nastolenie štruktúry trhu s dostatočnou mierou konkurencie na to, aby\nhospodárska súťaž na danom trhu mohla naďalej plniť hlavnú funkciu (Vozár, J. Právo proti\nnekalej súťaži. Bratislava : Veda, 2013, s. 59). Ide o vzťahy zásadného makroekonomického\nvýznamu s finančným objemom vyjadreným v miliardách eur. Podľa druhého\nklasifikačného kritéria ESĽP vo veci Engel relevantné je rozlíšenie medzi preventívnorepresívnym a reparačným účelom sankcie. V rámci tohto kritéria očividne treba\nrelativizovať, lebo sankcia je svojou podstatou vždy postihom za protiprávne správanie.\nPreto účel sankcie závisí od toho, na čo sankcia slúži predovšetkým. Či ide dominantne\no nápravu (reparáciu) a až potom o represiu alebo či náprava je v úzadí, prípadne o ňu nejde\nvôbec.\n52. K formám zákonom zakázaného správania v hospodárskej súťaži patria kartelové\ndohody. V prípade kartelových dohôd úlohou sankcie je predovšetkým napraviť narušenie\nhospodárskej súťaže, pre ktorú sú kartelové dohody vysoko nebezpečné. Povaha sankcie za\nnarušenie hospodárskej súťaže kartelovou dohodou je teda sankciou, ktorá nemá prioritne\npreventívno-represívny charakter, ale sleduje predovšetkým reparačný účel sankcie. Pokuta,\nktorú sťažovateľovi uložil protimonopolný úrad, nebola trestnou sankciou.\n\n31\n\n53.\n\nNajvyšší\n\nsúd\n\nv\n\nkonaní\n\no\n\nsťažovateľovej\n\nžalobe\n\nproti\n\nrozhodnutiu\n\nprotimonopolného úradu vyslovil právny názor: „(...) nie je možné jednoznačne určiť, či sa\nmá v správnom trestaní uplatňovať zásada trestného práva zákazu reformatio in peius, ale\nv každom jednotlivom prípade je potrebné zvážiť všetky osobitosti danej veci.“ (rozsudok\nnajvyššieho súdu 3 Sžhpu 1/2013 z 9. júna 2015, s. 27). Sťažovateľ označil tento právny\nnázor za ústavnoprávne neprijateľný, pretože podľa jeho názoru sa buď určitá zásada\nv správnom trestaní aplikuje, alebo nie. Záver najvyššieho súdu, že aplikácia zásady záleží\nod posúdenia konkrétnych okolností, by spôsoboval nejasnosti pri aplikácii tejto zásady a je\ntak sám protiústavný. Sťažovateľ vyslovil presvedčenie, že aj z hľadiska zásady právnej\nistoty a legitímnych očakávaní, ktorých požiadavkou je, aby zákony v právnom štáte boli\npochopené dostatočne a aby umožňovali ich adresátom urobiť si aspoň základnú predstavu\no svojej právnej situácii, bol najvyšší súd povinný minimálne špecifikovať hranice alebo\nstanoviť indície, kedy sa určitá trestná zásada v správnom trestaní ešte použije a kedy už\nnie.\n54. Ústavný súd súhlasí s týmto sťažovateľovým tvrdením. Pravidlo, ktorého sa\nnajvyšší súd pridŕža, nemožno uplatňovať ako základné pravidlo ochrany ústavnosti pri\nzmene správneho rozhodnutia k horšiemu v odvolacom konaní. Išlo by o neprijateľný\npostup porovnateľný s postupom, akým je výklad ústavy pomocou zákona namiesto\nvýkladu zákonov pomocou ústavy. Ochrana ústavnosti zmeny správneho rozhodnutia k\nhoršiemu v odvolacom konaní si vyžaduje ustálenie podmienok, za akých je taká zmena\nústavne dovolená, a určenie klasifikačných kritérií pre zistenie, či konkrétna zmena\nsprávneho rozhodnutia k horšiemu v odvolacom konaní je ústavne udržateľná. Týmito\npodmienkami a klasifikačnými kritériami sa ústavný súd už zaoberal.\n55. Keď sťažovateľ svojou sťažnosťou namietol neústavnosť generálnej línie\ninterpretácie zákazu zásady reformatio in peius zapríčinenej popretím právnej istoty tézou\no potrebe zvážiť všetky osobitosti danej veci v každom jednotlivom prípade, prekročil\nmedze určené pre predmet ústavnej sťažnosti. Konanie o sťažnosti je takým typom ochrany\n\n32\n\nústavnosti, v ktorom fyzická osoba alebo právnická osoba môže žiadať o ochranu svojho\nzákladného práva alebo slobody porušenej presne označeným orgánom verejnej moci.\nÚstavný súd v konaní o sťažnosti neposkytuje abstraktnú ochranu ústavnosti ani neoveruje\nsúlad modelu, podľa akého orgán verejnej moci uplatňuje svoju právomoc, s ústavou.\nÚstavný súd sa v konaní o sťažnosti musí zamerať na preskúmanie konkrétneho prípadu.\nJeho úlohou nie je preskúmavať právny poriadok Slovenskej republiky a prax in abstracto,\nale rozhodnúť, či spôsob, akým bolo aplikované alebo ovplyvnilo právne postavenie\nsťažovateľa, porušilo sťažovateľovu ústavou zaručenú ochranu. V súlade s tým ústavný súd\nv konaní o sťažovateľovej sťažnosti nepreskúmal všeobecnú prax najvyššieho súdu\nz hľadiska ústavnej konformnosti generálne zvolenej a uplatňovanej tézy o posudzovaní\nzákazu reformatio in peius podľa konkrétnych okolností prípadu, ale zameral sa výlučne na\notázku, či uplatnením postupu o posudzovaní zákazu reformatio in peius pri zvýšení pokuty\nsťažovateľovi v odvolacom správnom konaní došlo k porušeniu základného práva\nsťažovateľa, alebo nie.\n56. V okolnostiach sťažovateľovho prípadu najvyšší súd zistil, že prvostupňový\nsprávny orgán zanedbal časť skutkových okolností a túto svoju nedbanlivosť neodstránil pri\nustanovovaní právnej kvalifikácie skutkového stavu. Sťažovateľ plnil funkciu tajomníka\nkartelu, čo malo pre fungovanie a chod kartelu značný význam. Žalobca ostatným členom\nkartelu poskytoval zakódované mobilné telefóny a platil im náklady na komunikáciu.\nEurópsky tajomník kartelu taktiež sprostredkovával komunikáciu medzi európskymi\núčastníkmi kartelu a komunikoval v mene európskych podnikateľov s japonským\nsekretárom. Žalobca mal taktiež vyhotoviť písomnú formu kartelovej dohody – Dohody GQ\na Dohody GQE, na ktorej sa jej zakladatelia dohodli. Všetky uvedené skutočnosti\ndruhostupňový správny orgán vyhodnotil ako priťažujúce a dospel k záveru, že pokuta\nuložená prvostupňovým správnym orgánom nebola dostatočná, a preto rozhodol o zvýšení\npokuty pre materskú spoločnosť – žalobcu z 50 miliónov Sk (1 659 695,94 eur) na\n2 987 450 eur (89 999 918,70 Sk). Najvyšší súd sa s týmto zistením vo svojom rozhodnutí\nvyrovnal pomocou rozsiahleho odôvodnenia, v ktorom analyzoval klasifikačné kritériá\nprieskumu druhostupňového správneho rozhodnutia v prípade zmeny prvostupňového\nsprávneho rozhodnutia k horšiemu v odvolacom konaní a následne pomocou týchto kritérií\n\n33\n\npreskúmal rozhodnutie správneho orgánu, ktorý na protimonopolnom úrade rozhodoval\no sťažovateľovej veci v prvom stupni. Najvyšší súd svoje sťažovateľom spochybňované\npravidlo v okolnostiach prípadu neuplatnil spôsobom, ktorý by mal za následok\nnedostupnosť základného práva na súdnu ochranu pre sťažovateľa.\nIII.3\n57. Sťažovateľ sa napokon v sťažnosti zmienil aj o treťom dôvode porušenia svojej\nústavnej ochrany v okolnostiach prípadu. Za ten označil odopretie možnosti brániť sa voči\nargumentácii o navýšení sankcie v správnom konaní, „pričom však toto právo je mu\ngarantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy (v tejto súvislosti viď rozhodnutie NS SR sp. zn.\n5 Sž 57/2007 zo dňa 12.08.2008)“.\n58. Ústavný súd už v uznesení o predbežnom prerokovaní sťažnosti z 18. novembra\n2015 poukázal na to, že sťažovateľ v okolnostiach prípadu pracuje s účelovou\nargumentáciou (I. ÚS 505/2015, s. 16, bod 23). Účelovosť uplatnenej argumentácie\nnemožno prehliadnuť ani v spojení so sťažovateľovým tvrdením o porušení jeho základného\npráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy o odopretí možnosti brániť sa voči argumentácii o navýšení\nsankcie v správnom konaní. Účelovosť sa prejavuje v hľadaní príčin pre podanie ústavnej\nsťažnosti mimo skutkových a právnych dôvodov, ktoré sťažovateľ predtým uplatnil buď\nv správnom konaní, alebo v správnom súdnictve. Tento rozdiel v skutkových a právnych\ndôvodoch preukazuje úsilie sťažovateľa nájsť nové dôvody pre zrušenie rozsudku\nnajvyššieho súdu po tom, ako neuspel s argumentáciou, ktorú predložil najvyššiemu súdu na\núčely zrušenia odvolacieho rozhodnutia Rady protimonopolného úradu.\n59. Sťažovateľ predovšetkým nepožiadal ústavný súd, aby tento preskúmal aj\nprípadné porušenie jeho základného práva priznaného čl. 48 ods. 2 ústavy a aby vyslovil\nporušenie jeho ústavnej ochrany podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Námietku o odňatí možnosti\nbrániť sa voči argumentácii o navýšení sankcie v odvolacom správnom konaní nemožno\nstotožniť ani subsumovať pod všeobecnú námietku, ktorú sťažovateľ uplatnil v konaní\no žalobe pred krajským súdom, kde spochybňoval splnenie účelu výzvy pred vydaním\n\n34\n\nrozhodnutia, ktorou mu protimonopolný úrad možnosť riadne sa brániť voči tvrdeniam\nuvedeným vo výzve odoprel. Ústavný súd konštatuje, že tvrdenie o porušení\nsťažovateľovho základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy sa v konaní o ústavnej\nsťažnosti predloženej sťažovateľom objavuje ako deus ex machina, odrazu, pričom toto\ntvrdenie sťažovateľa o porušení jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže\nústavný súd odmietnuť z formálneho dôvodu, z titulu svojej viazanosti sťažovateľovým\nnávrhom (petitom), ktorému chýba požiadavka, aby ústavný súd rozhodol, že najvyšší súd\nnepriznal právny význam porušeniu sťažovateľovho práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy\nodopretím možnosti brániť sa voči argumentácii o navýšení sankcie v správnom konaní.\n60. Sťažovateľova ústavná sťažnosť zároveň vykazuje ďalší (druhý) formálny\nnedostatok. „Pokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní\nv konaní pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť, avšak nepredniesol\nv konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc.“\n(III. ÚS 149/04)\n61. Sťažovateľ vymedzil predmet konania pred krajským súdom žalobou proti\nrozhodnutiu Rady protimonopolného úradu č. 2009/KH/R/2/035 zo 14. augusta 2009 a proti\nrozhodnutiu protimonopolného úradu č. 2007/KH/1/1/109 z 27. decembra 2007. V obsahom\ni rozsahom objemnom podaní sťažovateľ namietol porušenie zásady ne bis in idem\nv dôsledku súbežného konania vedeného pred Komisiou EÚ, českým Úřadem pro ochranu\nhospodářské soutěže a Národným súťažným orgánom Slovenskej republiky, ďalej namietol,\nže protimonopolný úrad vykonal nedostatočné a nezákonné dokazovanie, že dôkazy\nvykonal v rozpore so zákonom a zásadou materiálnej pravdy, že žalovaný nepreukázal\nspáchanie správneho deliktu žalobcom, a namietol množstvo ďalších okolností, ako\nnapríklad definíciu relevantného geografického trhu, neexistenciu dopadu kartelovej dohody\nna územie Slovenskej republiky či premlčanie časti údajného protisúťažného konania.\nSťažovateľ nikdy sťažnosťou nenamietol, že protimonopolný úrad mu v odvolacom\nsprávnom konaní odňal právo vyjadriť sa k svojmu zámeru zmeniť prvostupňové správne\nrozhodnutie k horšiemu v odvolacom konaní. Pritom sťažovateľ podal žalobu krajskému\n\n35\n\nsúdu následne po rozhodnutí Rady protimonopolného úradu, teda v čase, keď už o zvýšení\nuloženej pokuty vedel.\n62. Ústavný súd nad rámec sťažovateľovho návrhu poukazuje na materiálnu právnu\nnemožnosť porušenia sťažovateľovho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.\nZ množiny skutkových a právnych tvrdení, ktoré hypoteticky (ideálne) prichádzajú do\núvahy v každom konaní podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, sa v okolnostiach prípadu dá\nvylučovacou metódou vyselektovať právo na prerokovanie veci vo svojej prítomnosti, ktoré\nv okolnostiach prípadu mohlo byť porušené, a to z dôvodu označeného sťažovateľom –\nprotimonopolný úrad mu v odvolacom správnom konaní neposkytol príležitosť vyjadriť sa\nk zvýšeniu sankcie uloženej v prvostupňovom správnom konaní organizačným útvarom\nprotimonopolného úradu.\n63. Sťažovateľ ako samozrejmosť z trestného konania prenáša do správneho konania\nprvky kontradiktórnosti. Požiadavky vyplývajúce z princípu kontradiktórnosti definoval\nESĽP mnohokrát vo svojom case – law, napríklad vo veci Mantovanelli proti Francúzsku\n(Recueil 1997, II, s. 436, bod 33). Ústavný súd nepokladá za potrebné podrobnejšie sa\nvenovať analýze case – law ESĽP o požiadavke kontradiktórnosti, lebo táto požiadavka je\nv príčinnej súvislosti so súdnym konaním. Správne konanie (konanie pred orgánmi verejnej\nsprávy) vykazuje osobitosti, ktorými sa odlišuje od súdneho konania, a tým vylučuje\nnevyhnutnosť prieskumu, či sťažovateľ naozaj má právo dôvodne namietnuť porušenie\nsvojej ústavnej ochrany podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v odvolacom konaní pred\nprotimonopolným úradom.\n64. Ústavný súd zároveň poukazuje na formálnosť potenciálneho dopadu\nsťažovateľovej námietky o porušení čl. 48 ods. 2 ústavy na jeho právne postavenie\nv správnom konaní. Tým, že protimonopolný úrad má zákonom priznanú možnosť\nrozhodnúť v odvolacom správnom konaní o zhoršení sankcie uloženej prvostupňovým\nsprávnym orgánom (nie je viazaný zásadou zákazu reformatio in peius) a že v okolnostiach\nprípadu prvostupňový správny orgán nepriznal právny účinok závažnému skutkovému\nzisteniu o pôsobení sťažovateľa ako tajomníka kartelu, sťažovateľ sa dožaduje takého\n\n36\n\nopätovného prerokovania svojej veci pred najvyšším súdom a jeho nového rozhodnutia\nvo veci, ktoré by bolo celkom formálne, bez vyhliadky na požadované vrátenie veci\nprotimonopolnému úradu na ďalšie konanie.\n65. Európsky súd pre ľudské práva k relevantným princípom dohovoru zaručeným čl.\n6 ods. 1 zahrnul tézu, podľa ktorej právo na spravodlivé súdne konanie pred súdom sa musí\ninterpretovať vo svetle Preambuly k dohovoru, ktorej relevantná časť vyhlasuje, že vláda\npráva je súčasťou spoločného dedičstva zmluvných štátov. Jedným zo základných prvkov\nvlády práva je princíp právnej istoty, ktorý okrem iného vyžaduje, aby v prípade, keď súdy\nrozhodnú vo veci s konečnou platnosťou, ich rozhodnutie nebolo viac spochybňované\n(Giuran proti Rumunsku, sťažnosť č. 24360/04, bod 28; zhodne COMPCAR, s. r. o., proti\nSlovenskej republike, sťažnosť č. 25132/13, bod 63; DRAFT-OVA, a. s., proti Slovenskej\nrepublike, sťažnosť č. 72493/10, bod 77; PSMA, spol. s r. o., proti Slovenskej republike,\nsťažnosť č. 42533/11, bod 69).\n66. Konanie o sťažnosti pred ústavným súdom je konaním, v ktorom sa právoplatné\nrozhodnutie súdu spochybňuje pod podmienkou, že postup všeobecného súdu alebo\nsprávneho súdu, akým súd dospel k právoplatnému rozhodnutiu, alebo právoplatné\nrozhodnutie samo porušuje ústavu s ústavnou intenzitou. Sťažovateľova námietka porušenia\njeho základného práva priznaného čl. 48 ods. 2 ústavy nepredstavuje úkon uplatnenia\nzákladného práva, ale jeho zneužitia na odďaľovanie právneho účinku rozhodnutia, ktorým\nnajvyšší súd potvrdil druhostupňové rozhodnutie protimonopolného úradu vo svojej veci.\nZa takého stavu túto námietku nemožno hodnotiť ako námietku, ktorá je ústavne relevantná,\npre spochybňovanie právoplatného rozhodnutia najvyššieho súdu.\n67. Sťažovateľov subjektívny pocit zapríčinenia ujmy na jeho základnom práve na\nsúdnu ochranu priznanom čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení so vznikom ujmy na jeho práve na\nspravodlivý proces zaručenom čl. 6 dohovoru nemožno doložiť objektivizovateľnými\nzisteniami ústavného súdu. Ústavný súd v postupe a rozhodovaní najvyššieho súdu nezistil\nchybu s ústavnou intenzitou. Z toho dôvodu ústavný súd nemá ústavný ani zákonný dôvod\nvyhovieť návrhu sťažovateľa na zrušenie rozsudku najvyššieho súdu a na vrátenie veci\n\n37\n\nnajvyššiemu súdu na ďalšie konanie, ktorému rozhodnutiu predchádza zistenie porušenia\nv petite označených práv.\n68. Vzhľadom na to, že základné právo sťažovateľa v okolnostiach prípadu porušené\nnebolo a rozhodnutie o zrušení napádaného rozhodnutia a o úhrade trov konania je\npodmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127\nods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti, ktorou sa ich sťažovateľ\ndomáhal v rozsahu odmietnutej sťažnosti, nezaoberal.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný\nprostriedok; to neplatí, ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej organizácie zriadeného na\nuplatňovanie medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, vznikne\nSlovenskej republike povinnosť v konaní pred ústavným súdom znovu preskúmať už prijaté\nrozhodnutie ústavného súdu (čl. 133 ústavy).\nV Košiciach 13. januára 2016\n\n38", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na inú právnu ochranu", "konanie pred ústavným súdom-podmienky konania pred ústavným súdom", "ochrana hospodárskej súťaže", "interný predpis", "interpretácia právnych noriem", "právny štát", "princíp a zásady (zjednotenie pojmov)-zákaz „reformatio in peius“", "trest-ukladanie trestov", "interpretácia právnych noriem", "ochrana hospodárskej súťaže-nekalá súťaž", "rozhodnutie-odôvodnenie", "rozhodnutie-správne rozhodnutie"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "3Sžhpu/1/2013", "guid": "ad8dd6c1-fdae-4283-89d2-2fdb52aa996f:b522936b-6513-4bdd-ae9e-bf68739d6b9b", "vztah": "porusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:e8453c35-0814-4afb-84ef-3f683c0b5ebd", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 253/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 253/2014 z 6. 5. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-05-06", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e8453c35-0814-4afb-84ef-3f683c0b5ebd"}, {"guid": "ussr:1395a48d-133c-4512-9dd0-90a9330c97ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 392/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 392/2010 z 8. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-08", "citacie_n": 29, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1395a48d-133c-4512-9dd0-90a9330c97ae"}, {"guid": "ussr:80000845-5811-41b2-9f3a-8a18147fd59f", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 87/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 87/07 z 17. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-17", "citacie_n": 36, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:80000845-5811-41b2-9f3a-8a18147fd59f"}, {"guid": "ussr:b9c4a4d0-caaa-4064-90fc-0455a4f76974", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 149/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 149/04 z 5. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-05", "citacie_n": 3401, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b9c4a4d0-caaa-4064-90fc-0455a4f76974"}, {"guid": "ussr:487877c7-12fc-45c3-897a-ab7799a5f7d6", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 12/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 12/97 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 61, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:487877c7-12fc-45c3-897a-ab7799a5f7d6"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:1e098918-e2c4-40b5-8f39-eb5a80127ea4", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 526/2023", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 526/2023 z 31. 10. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-10-31", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1e098918-e2c4-40b5-8f39-eb5a80127ea4"}, {"guid": "94e522d8-5476-4e8f-b1bc-202afac0f362:f62f9c8f-3711-4aff-8f0a-0cc02b393202", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2021:8018200090.1", "spisova_znacka": "6Asan/7/2020", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Asan/7/2020 z 16. 6. 2021", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2021-06-16", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:8018200090.1"}, {"guid": "94e522d8-5476-4e8f-b1bc-202afac0f362:607547b7-d58a-4a5b-82d8-04ba3a0915b8", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2021:8018200090.1", "spisova_znacka": "6Asan/7/2020", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Asan/7/2020 z 15. 6. 2021", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2021-06-15", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:8018200090.1"}, {"guid": "06b359b7-47dc-4ec3-8ee7-2204e8d752a1:1895bc0d-7653-4e20-b217-6b22ad0df166", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:1016200593.1", "spisova_znacka": "10Asan/6/2018", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Asan/6/2018 z 29. 7. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-07-29", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:1016200593.1"}, {"guid": "06b359b7-47dc-4ec3-8ee7-2204e8d752a1:80a2bbe4-dfbf-4503-8c37-3c1cf341e084", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:1016200593.1", "spisova_znacka": "10Asan/6/2018", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Asan/6/2018 z 29. 7. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-07-29", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:1016200593.1"}, {"guid": "49ebac27-2ec9-4563-a911-835139d6c9fc:1f750e34-2dfb-4721-9aeb-82427e4e7dae", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2026:9625200244.1", "spisova_znacka": "19SVs/4/2025", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 19SVs/4/2025 z 30. 7. 2026", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2026-07-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2026:9625200244.1"}, {"guid": "82a217ae-cf87-48e8-bc79-9e1078bd79aa:383b4bc7-0aeb-467d-b3fe-df4b53fa6489", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2026:1018200786.1", "spisova_znacka": "8Shk/1/2023", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 8Shk/1/2023 z 23. 4. 2026", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2026-04-23", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2026:1018200786.1"}, {"guid": "254c570f-6530-4d79-ab11-3a153fce7a6e:150069e5-e68e-4024-a531-aedae0c0602b", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2025:7023200208.1", "spisova_znacka": "8Stk/12/2024", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 8Stk/12/2024 z 25. 11. 2025", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2025-11-25", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2025:7023200208.1"}, {"guid": "d82ec821-b60d-4e1c-9693-ca473acf1615:0a5e3f9e-7fad-4f77-917b-9bddd4397ac8", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2025:1019200247.1", "spisova_znacka": "4Stk/11/2025", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 4Stk/11/2025 z 22. 10. 2025", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2025-10-22", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2025:1019200247.1"}, {"guid": "cea535ce-0a68-4525-b039-776d467c43f1:b5e24def-9e1d-4682-b13f-24ed61218c24", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2025:1014201265.1", "spisova_znacka": "1Stk/6/2024", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 1Stk/6/2024 z 26. 9. 2025", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2025-09-26", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2025:1014201265.1"}, {"guid": "f63b10b1-90cd-4767-9b0c-6120a03ce37a:23af9cd4-eb37-4679-9569-35f4ea934587", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2025:8021200672.1", "spisova_znacka": "5Stk/2/2023", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 5Stk/2/2023 z 29. 5. 2025", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2025-05-29", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2025:8021200672.1"}, {"guid": "42168e3d-d831-4417-9608-a1e110a53ce8:3295bc4d-0230-4b2c-a604-12bc6232771b", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2025:8021200671.1", "spisova_znacka": "3Stk/1/2023", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 3Stk/1/2023 z 27. 3. 2025", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2025-03-27", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2025:8021200671.1"}, {"guid": "5062c2cf-8b36-47ae-aff1-5976114df8d0:c90ff461-0a39-403e-8b95-f80c85660058", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2025:7022200072.2", "spisova_znacka": "7Ssk/33/2024", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 7Ssk/33/2024 z 29. 1. 2025", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2025-01-29", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2025:7022200072.2"}, {"guid": "d1d9cae2-4c28-41e1-b760-d91aa725bb22:9fe10840-299b-4e9b-846a-97d38df68648", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2024:7020200666.1", "spisova_znacka": "6Ssk/109/2023", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 6Ssk/109/2023 z 31. 1. 2024", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2024-01-31", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2024:7020200666.1"}, {"guid": "9c40963a-28de-4830-a7e0-4f239de57150:5535634b-3278-4cd6-bebd-e69aa9068e1c", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2023:1022201540.1", "spisova_znacka": "7Ssk/115/2023", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 7Ssk/115/2023 z 20. 12. 2023", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2023-12-20", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2023:1022201540.1"}, {"guid": "3d1a1364-eb85-4135-ad76-d019a3931ebc:7552477b-e3f6-4e9f-86df-6144e2d3b557", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2023:1017201522.2", "spisova_znacka": "8Sžhk/1/2019", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 8Sžhk/1/2019 z 30. 11. 2023", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2023-11-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2023:1017201522.2"}, {"guid": "ed1b7619-393e-4039-994e-12f5f805c75e:586fca0c-4c2b-4be1-bcc0-59395ca0167d", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2022:1017200351.1", "spisova_znacka": "6Asan/10/2020", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 6Asan/10/2020 z 31. 5. 2022", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2022-05-31", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2022:1017200351.1"}, {"guid": "7cc0278a-1900-4828-80af-ae3ccffb0653:899ee26a-9607-4137-8a4a-46996db924cd", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2022:7017200871.1", "spisova_znacka": "5Asan/18/2020", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 5Asan/18/2020 z 26. 5. 2022", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2022-05-26", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2022:7017200871.1"}, {"guid": "bb49aaf8-5ad0-42f8-8ba5-41d379127736:b49136a6-79ff-497a-b49c-134ace1370f4", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2022:7017200805.1", "spisova_znacka": "5Asan/12/2020", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 5Asan/12/2020 z 25. 5. 2022", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2022-05-25", "citacie_n": 24, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2022:7017200805.1"}, {"guid": "912ad727-b343-4c5d-b801-05b819a95b7e:d99934fb-8f66-4c2a-b7d1-e866641a9ad5", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2021:7018200810.1", "spisova_znacka": "4Asan/11/2020", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 4Asan/11/2020 z 9. 12. 2021", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2021-12-09", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2021:7018200810.1"}, {"guid": "47a2ae22-ea62-440f-ae52-c646008ee08b:dd9c358a-4174-4e64-b909-fe2f333b1452", "ecli": "ECLI:SK:SpSBA:2026:1022201304.4", "spisova_znacka": "BA-1S/201/2022", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. BA-1S/201/2022 z 15. 5. 2026", "sud": "Správny súd v Bratislave", "datum_vydania": "2026-05-15", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2026:1022201304.4"}, {"guid": "f080eeb8-7957-4039-b8a6-721faf65b482:fa3c9193-d521-42de-9033-e5d7d27796fb", "ecli": "ECLI:SK:SpSBB:2026:0824100522.4", "spisova_znacka": "6S/36/2024", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 6S/36/2024 z 29. 4. 2026", "sud": "Správny súd v Banskej Bystrici", "datum_vydania": "2026-04-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBB:2026:0824100522.4"}, {"guid": "ff8449ea-e127-451d-8b7f-9832dfc66d2b:79295a70-4a6c-401f-b1a0-4b0f8d57eac1", "ecli": "ECLI:SK:SpSBA:2025:1021201019.3", "spisova_znacka": "BA-2S/137/2021", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. BA-2S/137/2021 z 11. 12. 2025", "sud": "Správny súd v Bratislave", "datum_vydania": "2025-12-11", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2025:1021201019.3"}, {"guid": "c7a7fc56-64dd-4802-906b-88e681c90798:e4d0ecdc-4040-4922-a856-1543d814308f", "ecli": "ECLI:SK:SpSKE:2025:8021200671.4", "spisova_znacka": "PO-6S/69/2021", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Košiciach sp. zn. PO-6S/69/2021 z 4. 9. 2025", "sud": "Správny súd v Košiciach", "datum_vydania": "2025-09-04", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSKE:2025:8021200671.4"}, {"guid": "c91a0bef-c2d9-4164-9d8c-a5e69f5ad229:d6ff4464-1051-4c2c-aecb-e1f7911de944", "ecli": "ECLI:SK:SpSKE:2025:7019200568.3", "spisova_znacka": "KE-6S/126/2019", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Košiciach sp. zn. KE-6S/126/2019 z 12. 8. 2025", "sud": "Správny súd v Košiciach", "datum_vydania": "2025-08-12", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSKE:2025:7019200568.3"}, {"guid": "ed5d1c83-3f05-4ff3-b20b-d18ef2c110d1:76abeba8-b5c6-4b82-aa61-116c98b1ba3a", "ecli": "ECLI:SK:SpSBB:2025:0823106457.3", "spisova_znacka": "3S/45/2023", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 3S/45/2023 z 30. 7. 2025", "sud": "Správny súd v Banskej Bystrici", "datum_vydania": "2025-07-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBB:2025:0823106457.3"}, {"guid": "ca32ceea-ec02-4f37-9c51-fb7b5025bbc9:32ee58ee-9f53-4b4f-a0f2-42bde40f6c27", "ecli": "ECLI:SK:SpSBB:2025:5021200392.2", "spisova_znacka": "ZA-30S/142/2021", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Banskej Bystrici sp. zn. ZA-30S/142/2021 z 30. 1. 2025", "sud": "Správny súd v Banskej Bystrici", "datum_vydania": "2025-01-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBB:2025:5021200392.2"}, {"guid": "a0011fea-d5bf-4950-adb9-248d16c3a226:b611e08b-8843-431e-b21b-5a3526b50ef9", "ecli": "ECLI:SK:SpSBB:2024:1021202047.4", "spisova_znacka": "BB-76S/55/2022", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Banskej Bystrici sp. zn. BB-76S/55/2022 z 11. 9. 2024", "sud": "Správny súd v Banskej Bystrici", "datum_vydania": "2024-09-11", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBB:2024:1021202047.4"}, {"guid": "72f53ba6-ceb6-4d74-90f2-3c7aa453723e:f15dc875-6a12-4c6a-ba03-346cb3574d55", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2023:5021200392.1", "spisova_znacka": "ZA-30S/142/2021", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Banskej Bystrici sp. zn. ZA-30S/142/2021 z 26. 4. 2023", "sud": "Správny súd v Banskej Bystrici", "datum_vydania": "2023-04-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2023:5021200392.1"}, {"guid": "4fe1cf76-3caf-4e9c-a26a-251353af3a93:df7b8135-d311-4d87-9464-96f7de07d768", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2024:3513213445.1", "spisova_znacka": "5Co/86/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 5Co/86/2024 z 18. 12. 2024", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2024-12-18", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2024:3513213445.1"}]}