{"guid": "ussr:e832089c-dbc6-437f-8c9c-c9084d3780fc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.493.2015.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 493/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 493/2015 z 18. 11. 2015", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 18. novembra 2015, sp. zn. I. ÚS 493/2015, ECLI:SK:USSR:2016:1.US.493.2015.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Milan Ľalík", "sudca_id": 1072, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/milan-lalik-1072", "datum_vydania": "2015-11-18", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/e832089c-dbc6-437f-8c9c-c9084d3780fc", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.493.2015.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.493.2015.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.493.2015.1/text", "citacie_n": 1, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nI. ÚS 493/2015­13\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. novembra\n2015 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti DEVELOP GROUP, a. s., Nobelova 34,\nBratislava, zastúpenej spoločnosťou Advokáti Heinrich, s. r. o., konajúcou prostredníctvom\nadvokáta JUDr. Romana Heinricha, Lombardíniho 22b, Bratislava, ktorou namietala\nporušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva\npodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obdo 8/2014 z 27. februára 2015, a takto\nrozhodol:\nSťažnosť spoločnosti\n\nDEVELOP\n\nGROUP,\n\na.\n\ns.,\n\nodmieta\n\npre\n\nzjavnú\n\nneopodstatnenosť.\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 15. mája\n2015 doručená sťažnosť spoločnosti DEVELOP GROUP, a. s. (ďalej len ,,sťažovateľka“),\nktorou namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\n\nrepubliky (ďalej len ,,ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky (ďalej len ,,najvyšší súd“) sp. zn. 4 Obdo 8/2014 z 27. februára 2015 (ďalej len\n,,uznesenie najvyššieho súdu“).\n2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľka bola ako žalovaná\núčastníkom občianskeho súdneho konania o zaplatenie sumy 1 910,09 € s prísl. z titulu\nnájomného za dočasné užívanie fasádneho lešenia na základe zmluvy o podnikateľskom\nnájme hnuteľných vecí. Rozsudkom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len ,,okresný\nsúd“) sp. zn. 29 Cb 89/2011 z 13. marca 2012 (ďalej len ,,rozsudok okresného súdu“)\nv spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len ,,krajský súd“)\nsp. zn. 3 Cob 287/2012 z 11. septembra 2013 (ďalej len ,,rozsudok krajského súdu“) bola\nsťažovateľka právoplatne zaviazaná zaplatiť žalobkyni sumu 1 910,09 € s prísl., ako aj\nnáhradu trov konania.\n3. Na dovolanie sťažovateľky o veci rozhodoval najvyšší súd, ktorý uznesením\nnapadnutým touto sťažnosťou dovolanie vo veci samej odmietol a žalobkyni nepriznal\nnáhradu trov konania.\n4. Z odôvodnenia pripojených rozhodnutí všeobecných súdov ústavný súd zistil, že\nsťažovateľka v konaní nerozporovala žalobou uplatnený nárok žalobkyne, v odpore proti\nplatobnému rozkazu okresného súdu z 25. mája 2011 však tvrdila, že v súvislosti\ns činnosťou žalobkyne jej vznikla škoda vo výške žalovanej istiny. Pohľadávku na náhradu\nškody následne sťažovateľka jednostranným úkonom započítala proti žalovanej pohľadávke.\nZapočítaciu námietku však vyhodnotil okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku ako\núčelovú, pričom podľa jeho záveru sťažovateľka neuniesla dôkazné bremeno na preukázanie\npredpokladov vzniku zodpovednosti žalobkyne za tvrdenú škodu. K rovnakým záverom\ndospel aj krajský súd, ktorý sa vo svojom rozsudku vyrovnal aj s odvolacou argumentáciou\nsťažovateľky, ktorá namietala odňatie možnosti konať pred okresným súdom. Krajský súd\npritom uzavrel, že na pojednávania 19. januára 2012 a 13. marca 2012 bola sťažovateľka\n2\n\npredvolaná, keď súd riadne doručoval zásielky sťažovateľke na adresu zapísanú\nv obchodnom registri, pričom sťažovateľka sa uvedených pojednávaní nezúčastnila, hoci\nmala doručenie vykázané uplatnením fikcie doručenia. Na sťažovateľkou navrhované nové\ndôkazy odvolací súd neprihliadal, keďže sťažovateľka bola poučená podľa § 120 ods. 4\nObčianskeho súdneho poriadku, a pre nevyužitie procesného práva navrhovať dôkazy pred\nokresným súdom už nové dôkazy nemohla uplatniť v odvolacom konaní.\n5. Sťažovateľka vidí porušenie označenie práv napadnutým uznesením najvyššieho\nsúdu v tom, že ňou uplatnená skutočnosť zakladajúca podľa jej názoru prípustnosť dovolania\npodľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku – odňatie možnosti konať pred súdom\npostupom súdu – nebola najvyšším súdom akceptovaná a jej dovolanie bolo odmietnuté.\nSťažovateľka v sťažnosti tvrdí, že najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia\nnereagoval na jej námietku, že krajský súd sa vôbec nezaoberal jej návrhom na vykonanie\ndôkazov pred odvolacím súdom. Sťažovateľka pritom argumentuje, že najvyšší súd mal\npovinnosť vysporiadať sa s jej námietkou, pretože dôkazy pred okresným súdom nemohla\nbez svojej viny predložiť, keďže o pojednávaniach 19. januára 2012 a 13. marca 2012\nnevedela a účinky fikcie doručenia predvolania nemohli nastať. Sťažovateľka v sťažnosti\nnásledne rozsiahlo polemizuje so správnosťou postupu okresného súdu a krajského súdu\na cituje aj podľa jej názoru aplikovateľnú judikatúru najvyššieho súdu.\n6. Najvyššiemu súdu ako dovolaciemu súdu sťažovateľka taktiež vytýka, rozpornosť\na protirečivosť jeho argumentácie pri vyhodnotení ne/existencie fikcie doručenia, v dôsledku\nčoho dospel k nesprávnemu názoru o neodňatí možnosti konať pred súdom, a následne jej\ndovolanie ako procesne neprípustné odmietol. V petite sťažnosti sťažovateľka žiada, aby\nústavný súd vyslovil porušenie označených práv uznesením najvyššieho súdu, toto zrušil\na vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Požadovala priznať aj primerané finančné\nzadosťučinenie v sume 2 000 € z dôvodu celkom zjavne arbitrárneho postupu najvyššieho\nsúdu. Požadovala priznať aj náhradu trov konania pred ústavným súdom v sume 355,73 €.\n\n3\n\nII.\n7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím\nvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva\nalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.\n8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne\nprerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Cieľom predbežného\nprerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv\na slobôd podľa ústavy) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho\nodmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo zákonom\nustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúmal,\nči dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie\n\n4\n\nkonanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie\nnemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,\nneprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy\npodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez\nústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne\nneopodstatnený.\n9. Sťažovateľka pred podaním sťažnosti ústavnému súdu podala proti potvrdzujúcemu\nrozsudku odvolacieho súdu dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd tak, že ho odmietol\npre neprípustnosť. V odôvodnení uznesenia najvyšší súd po prepise dôvodov rozsudku\nokresného súdu a krajského súdu, obsahu dovolania a vyjadrenia k nemu na vlastné\nodôvodnenie uviedol:\n,,Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p. v dovolacom konaní nevyšli\nnajavo a v dovolaní namietané neboli.\nDovolateľ v dovolaní poukazoval na existenciu vady konania podľa § 237 písm. f/\nO. s. p., podľa ktorého je dovolanie prípustné, ak sa účastníkovi konania postupom súdu\nodňala možnosť konať pred súdom...\nPodľa tvrdenia dovolateľa, vada konania mala spočívať v tom, že odvolací súd\npotvrdil rozsudok súdu prvého stupňa bez vykonania dokazovania, ktoré žalovaný navrhol\naž v odvolacom konaní z dôvodu, že súd prvého stupňa vec prejednal a rozhodol v jeho\nneprítomnosti, čím mu neumožnil vyjadriť sa k tvrdeniam žalobcu, vykonaným dôkazom\na odňal mu možnosť navrhnúť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení o existencii škody,\nktorú proti žalobcovi vo forme kompenzačnej námietky v konaní uplatnil. Dôvodom\nnesprávneho postupu súdov podľa dovolateľa bolo nesprávne vyhodnotenie doručenia\npredvolaní na pojednávanie pred súdom prvého stupňa, keď oba súdy zhodne dospeli\nk záveru, že žalovanému boli písomnosti – predvolania na pojednávanie doručené postupom\npodľa § 48 ods. 2 O. s. p...\nPodľa 48 ods. 1 O. s. p. písomnosti, ktoré sú určené orgánom alebo právnickým\nosobám, doručujú sa pracovníkom oprávneným za orgány alebo právnické osoby prijímať\npísomnosti. Ak ich niet, doručuje sa písomnosť, ktorá je určená do vlastných rúk, tomu,\n5\n\nkto je oprávnený za orgán alebo právnickú osobu konať, ostatné písomnosti ktorémukoľvek\nich pracovníkovi, ktorý písomnosti prijme.\nPodľa 48 ods. 2 O. s. p. ak nie je možné doručiť písomnosť právnickej osobe\nna adresu jej sídla uvedenú v obchodnom registri alebo v inom registri, v ktorom je\nzapísaná, a jej iná adresa nie je súdu známa, písomnosť sa považuje po troch dňoch\nod vrátenia nedoručenej zásielky súdu za doručenú, a to aj vtedy, ak ten, kto je oprávnený\nkonať za právnickú osobu, sa o tom nedozvie.\nCitované ani iné ustanovenie zákona bližšie nešpecifikuje, v ktorých prípadoch je\npotrebné vychádzať z toho, že písomnosť doručiť nie je možné. Zmyslom zákonnej úpravy\ndoručovania písomností právnickým osobám je, aby boli zásielky skutočne adresátovi\ndoručené a výnimočne by malo dôjsť k situácii, že sa vychádza z fikcie doručenia v zmysle\ncitovaného § 48 ods. 2 O. s. p...\nV danom prípade súd prvého stupňa doručoval písomnosti – predvolania\nna pojednávania žalovanému, ktorý je právnickou osobou prostredníctvom pošty, pričom\nnešlo o zásielky doručované do vlastných rúk. Z uvedeného vyplýva, že pri doručovaní\nzásielky poštou bolo potrebné postupovať podľa § 48 O. s. p. a tieto zásielky mohol poštový\ndoručovateľ doručiť ktorémukoľvek pracovníkovi žalovaného.\nUstanovenie § 48 ods. 2 O. s. p. určuje právne následky, ak vyššie uvedeným\nspôsobom písomnosť nebolo možné doručiť. V takomto prípade za splnenia aj ďalších\npodmienok (nie je súdu známa iná adresa), písomnosť sa považuje za doručenú po troch\ndňoch od vrátenia nedoručenej zásielky aj vtedy, ak ten kto je oprávnený konať za\nprávnickú osobu sa o tom nedozvie. V danom prípade súd prvého stupňa pri posudzovaní\nvčasného doručenia predvolania na pojednávania postupoval správne, keď z ustanovenia §\n48 ods. 2 O. s. p. vyvodil fikciu doručenia.\nZ obsahu spisu vyplýva, že zásielka obsahujúca predvolanie na pojednávanie pred\nsúdom prvého stupňa na deň 13.3.2012 bola doručovaná žalovanému na adresu jeho sídla\nv obchodnom registri, v ktorom je zapísaný. Z údajov pošty, uvedených na písomnosti\nvrátenej súdu 29.2.2012 vyplýva, že žalovaný písomnosť uloženú na pošte 8.2.2012\nv odbernej lehote neprevzal, a preto bola 28.2.2012 vrátená súdu. Súd teda nepochybil, keď\nvyvodil záver o včasnom doručení predvolania žalovanému na pojednávanie 13.3.2012,\n6\n\nna ktorom vec prejednal a rozhodol. Súd prvého stupňa ako aj odvolací súd posúdili\nsprávne fikciu doručenia písomnosti obsahujúcej uvedené predvolanie na pojednávanie\na uvedeným postupom súd prvého stupňa a následne ani odvolací súd, neodňali žalovanému\nmožnosť konať pred súdom.\nPo preskúmaní napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, ako aj konania, ktoré\njeho vydaniu predchádzalo, dovolací súd existenciu podmienky prípustnosti dovolania\nv zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. nezistil. Z uvedených dôvodov dovolanie ako neprípustné\nzamietol.“\n10. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že o zjavne neopodstatnený návrh\nide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť\nporušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť\npo jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, III. ÚS 142/2011). Teda úloha ústavného\nsúdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci\npredloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd\nzaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek\nmožnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní\nodmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí\nako neopodstatnený. Dôvodom odmietnutia návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je\nabsencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej\nstrane a namietaným rozhodnutím, konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo\nslobody na strane druhej.\n11. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných\nzásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich\ndo ich právomoci. Predovšetkým ústavný súd pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom\nochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným\nsúdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05)\na nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo\nnebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný\n7\n\nsúd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej\njudikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať\nvšeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to\nteda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej\núrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne\nnámietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové\nprávne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už\nopakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou prípadne\ndohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len\nústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní\nústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy\na zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie\nzákladných práv a slobôd rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane\nuviedol, že jeho úloha pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranu\nrozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie\na aplikácie zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských\nprávach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú\ndostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré\nzo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).\n12. Ako vyplýva z uvedeného, ústavnému súdu v zásade neprislúcha hodnotiť\nsprávnosť právneho záveru všeobecného súdu v konkrétnej právnej veci ani výklad zákona,\nktorý v konkrétnej veci aplikoval. Sťažovateľka však túto stabilizovanú judikatúru\nústavného súdu opomína a sťažnosť uplatnila v podstate ako ďalší opravný prostriedok\nv systéme všeobecného súdnictva. Sťažnosť v podstate iba kopíruje dôvody, ktoré už\nuplatnila v odvolaní proti rozsudku okresného súdu a dovolaní proti rozsudku krajského\nsúdu, ktoré stručne dopĺňa iba všeobecnými tvrdeniami, z ktorých vyvodzuje porušenie\nsvojich práv. Účel sťažnosti je však v porovnaní s opravnými prostriedkami v systéme\nvšeobecného súdnictva diametrálne odlišný, keďže táto sleduje výlučne ochranu základných\npráv a slobôd.\n8\n\n13. Ako vyplýva zo skôr uvedeného, najvyšší súd dovolanie odmietol, pretože\nnezistil existenciu niektorej z vád, ktorá v zmysle § 237 Občianskeho súdneho poriadku\nzakladá prípustnosť dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu. Primeraným spôsobom\nsťažovateľke vysvetlil, že ňou formulované dovolacie dôvody ešte nezakladajú prípustnosť\ndovolania a z pohľadu podstaty jej dovolacej argumentácie nemožno považovať rozsudky\nnižších súdov za kolidujúce s dôvodmi zakladajúcimi prípustnosť dovolania. V tomto smere\nústavný súd konštatuje, že záver najvyššieho súdu o absencii prípustnosti dovolania\nnemožno považovať za svojvoľný či neodôvodnený a ani za taký, ktorý by popieral účel\na zmysel dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku. S určujúcimi dovolacími\nnámietkami sa najvyšší súd vysporiadal ústavne konformným spôsobom, keď najskôr\nvo všeobecnej rovine vymedzil podmienky, za ktorých splnenia možno uplatniť\npri doručovaní predvolania na pojednávanie právnickým osobám tzv. fikciu doručenia, aby\nnásledne vychádzajúc z konkrétnych skutočností tvoriacich obsah spisového materiálu\nvyvodil ich splnenie v obchodnej veci sťažovateľky.\n14. Sťažovateľka pritom ani v sťažnosti doručenej ústavnému súdu a ani v dovolaní\nokrem vlastných tvrdení nepredložila žiaden dôkaz opaku, ktorý by spochybnil preukázané\nzávery okresného súdu, ako aj krajského súdu o splnení zákonných podmienok\npre uplatnenie fikcie doručenia. Naopak, aj z pohľadu ústavného súdu sa konanie\nsťažovateľky javí ako účelové a obštrukčné, keď táto sa sama svojím správaním\npred okresným súdom pozbavila aktívnej účasti v spore vrátane možnosti navrhovať dôkazy\na argumentovať v prospech ňou tvrdeného zániku žalovanej pohľadávky v dôsledku\nzapočítania. Z odôvodnení rozsudku okresného súdu a krajského súdu je totiž zrejmé, že\nsťažovateľka v odpore proti platobnému rozkazu efektívne uplatnila svoju obranu v spore\na označila aj niektoré dôkazy na podporu svojich tvrdení, z pojednávania nariadeného\nna 6. december 2011 sa ospravedlnila iba 5. decembra 2011 s tým, že až vtedy sa jej\npodarilo splnomocniť advokáta na zastupovanie v konaní, splnomocnenie pre advokáta však\nnepredložila počas celého konania na okresnom súde, na pojednávaní 19. januára 2012 sa\nsťažovateľka nezúčastnila bez ospravedlnenia, pričom predvolanie si v odbernej lehote\n9\n\nna pošte neprevzala a toto sa vrátilo okresnému súdu. Rovnako pojednávania z 13. marca\n2012 sa sťažovateľka nezúčastnila bez ospravedlnenia, pričom predvolanie si v odbernej\nlehote na pošte neprevzala a toto sa vrátilo okresnému súdu. Sťažovateľka teda\npreukázateľne vedela o prebiehajúcom konaní, v rozpore so zásadou ,,vigilantibus iura“,\nteda bdelým patrí právo, však na svoju aktívnu účasť v konaní rezignovala. Preto za splnenia\npodmienky uvedenej v § 120 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku nemožno považovať za\nústavne nekonformné ani neprihliadnutie na dôkazy a skutočnosti, ktoré sťažovateľka\nuplatnila až v odvolaní proti rozsudku okresného súdu.\n15. Z uvedených dôvodov neprichádzalo do úvahy, aby ústavný súd sťažnosť prijal na\nďalšie konanie. Tejto totiž chýbala akákoľvek ústavnoprávna relevancia, ktorá by takýto\npostup a rozhodnutie ústavného súdu odôvodňovali. V okolnostiach prípadu preto ústavný\nsúd považuje postup najvyššieho súdu za ústavne akceptovateľný a primerane\nargumentačne zdôvodnený.\n\nNapadnuté\n\nuznesenie\n\npreto\n\nnemožno\n\npovažovať\n\nani\n\nza svojvoľné či arbitrárne. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho\nsúdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo\narbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento právny\nnázor svojím vlastným (m. m. II. ÚS 134/09, I. ÚS 417/08). V uznesení najvyššieho súdu\nteda ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil nič, čo by ho robilo ústavne\nneakceptovateľným, a teda vyžadujúcim korekciu zo strany ústavného súdu.\n16. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní ústavný\nsúd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky, ktoré sú viazané na to, že\nsťažnosti by bolo vyhovené (zrušenie uznesenia najvyššieho súdu, vrátenie veci na ďalšie\nkonanie, priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a náhrady trov konania).\n\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\n\nV Košiciach 18. novembra 2015\n\n10\n\n11", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "dovolanie-prípustnosť", "výklad (interpretácia)-ústavne konformný", "účastník konania-súčinnosť"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:faaddaff-96b9-4c17-9181-ce1c5f3e8ffb", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 142/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 142/2011 z 5. 4. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-04-05", "citacie_n": 65, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:faaddaff-96b9-4c17-9181-ce1c5f3e8ffb"}, {"guid": "ussr:78299d69-af2e-4df7-8526-94eb4e38aeb4", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 417/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 417/08 z 9. 12. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-12-09", "citacie_n": 160, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:78299d69-af2e-4df7-8526-94eb4e38aeb4"}, {"guid": "ussr:2336e028-df60-4327-805d-0b05c7695255", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 134/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 134/09 z 2. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-02", "citacie_n": 665, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2336e028-df60-4327-805d-0b05c7695255"}, {"guid": "ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 241/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 241/07 z 18. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-18", "citacie_n": 3093, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6"}, {"guid": "ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 74/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 74/05 z 28. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-28", "citacie_n": 2139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9"}, {"guid": "ussr:1e646382-f770-4cca-bf55-8923a2f809f6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 31/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 31/05 z 1. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-01", "citacie_n": 1062, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1e646382-f770-4cca-bf55-8923a2f809f6"}, {"guid": "ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 27/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 27/04 z 11. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-11", "citacie_n": 2330, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455"}, {"guid": "ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 19/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 19/02 z 13. 3. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-03-13", "citacie_n": 3382, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73"}, {"guid": "ussr:4365ea3f-7810-4806-a09b-888aded6bf64", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 13/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 13/01 z 14. 2. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-02-14", "citacie_n": 1105, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4365ea3f-7810-4806-a09b-888aded6bf64"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "f77be1cf-fed1-4525-802a-656200a809e8:ce118d51-a983-49e5-8bc9-fffcde34e436", "ecli": null, "spisova_znacka": "29Cb/89/2011", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 29Cb/89/2011 z 29. 2. 2012", "sud": "Okresný súd Bratislava V", "datum_vydania": "2012-02-29", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/f77be1cf-fed1-4525-802a-656200a809e8:ce118d51-a983-49e5-8bc9-fffcde34e436"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:47e84668-c5c8-4dc4-af35-6988131770d9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.320.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 320/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 320/2020 z 7. 7. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-07-07", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.320.2020.1"}]}