{"guid": "ussr:5c25e5d3-8c7f-4be5-ac81-24d04f119b97", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.485.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 485/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 485/2016 z 17. 8. 2016", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 17. augusta 2016, sp. zn. I. ÚS 485/2016, ECLI:SK:USSR:2016:1.US.485.2016.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Milan Ľalík", "sudca_id": 1072, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/milan-lalik-1072", "datum_vydania": "2016-08-17", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-2", "nazov": "čl. 17 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-5", "nazov": "čl. 17 ods. 5 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-5", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-17", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/5c25e5d3-8c7f-4be5-ac81-24d04f119b97", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.485.2016.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.485.2016.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.485.2016.1/text", "citacie_n": 2, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\nI. ÚS 485/2016-19\n\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. augusta 2016\npredbežne prerokoval sťažnosť\n\n, t. č.\n\n,\n\nzastúpenej advokátom JUDr. Oskarom Chnápkom, Komenského 3, Banská Bystrica\na advokátom Mgr. Dávidom Štefankom, Kutlíková 17, Bratislava, vo veci namietaného\nporušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 1, ods. 2, ods. 5, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1,\nods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 5 ods. 4, čl. 6 ods. 1, ods. 3\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre\nsp. zn. 4 Tpo 75/2015 z 29. októbra 2015 v spojení s postupom Okresného súdu Nitra\nv konaní vedenom pod sp. zn. 33 Tp 152/2015 pri rozhodovaní o návrhu na nahradenie\nväzby peňažnou zárukou a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\no d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n28. decembra 2015 doručená sťažnosť\n\n(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou\n\nnamietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, ods. 2, ods. 5, čl. 46\nods. 1, čl. 48 ods. 1, ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)\na podľa čl. 5 ods. 4, čl. 6 ods. 1, ods. 3 (pravdepodobne podľa čl. 6 ods. 3 písm. b a c, pozn.)\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením\nKrajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Tpo 75/2015 z 29. októbra 2015\n(ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“) v spojení s postupom Okresného súdu\nNitra (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 33 Tp 152/2015\npri rozhodovaní o návrhu na nahradenie väzby peňažnou zárukou.\n2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa Prezídia\nPolicajného zboru, Národnej kriminálnej agentúry, Národnej jednotky finančnej polície,\nExpozitúry Západ v Nitre pod ČVS: PPZ-629/NKA-FP-ZA-2013 zo 14. mája 2014 bolo\nproti sťažovateľke vznesené obvinenie pre obzvlášť závažný zločin poisťovacieho podvodu\npodľa § 223 ods. 1, ods. 3 písm. c), ods. 5 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon,\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) s poukazom na § 138 písm. b),\npísm. i) Trestného zákona. Uznesením okresného súdu sp. zn. 33 Tp 38/2014 zo 16. mája\n2014 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Tpo 25/2014 z 26. mája 2014\nbola sťažovateľka vzatá do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) zákona\nč. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok, v znení neskorších predpisov (ďalej len „ Trestný\nporiadok“). Okresný súd svojím ďalším uznesením sp. zn. 33 Tp 152/2015 z 25. septembra\n2015 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Tpo 75/2015 z 29. októbra 2015\nzamietol žiadosť sťažovateľky o prepustenie z väzby. Okresný súd v uznesení sp. zn.\n33 Tp 152/2015 z 25. septembra 2015 rozhodol okrem zamietnutia žiadosti sťažovateľky\no prepustenie z väzby, aj o tom, že nenahrádza väzbu dohľadom probačného a mediačného\núradníka a neprijíma ani písomný sľub sťažovateľky a mení dôvody väzby sťažovateľky len\nna dôvod preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Krajský súd\nuznesením sp. zn. 4 Tpo 75/2015 z 29. októbra 2015 rozhodol o zamietnutí sťažnosti\nsťažovateľky voči uzneseniu okresného súdu sp. zn. 33 Tp 152/2015 z 25. septembra 2015\na zároveň neprijal peňažnú záruku ponúknutú JUDr. Oskarom Zacharom, ako prostriedok\nnahradzujúci väzbu sťažovateľky. V ostatnom podala sťažovateľka sťažnosť ústavnému\nsúdu.\n\n2\n\n3. Sťažovateľka v podanej sťažnosti nachádza porušenie svojich označených práv\nv dvoch rovinách.\n3.1. V prvej rovine svojej argumentácie namieta postup okresného súdu a krajského\nsúdu v sťažnostnom konaní, ktorým o ponúknutej peňažnej záruke JUDr. Ondreja Zachara,\nako prostriedku spôsobilého potenciálne nahradiť väzbu sťažovateľky, nerozhodol okresný\nsúd, ale len krajský súd na neverejnom zasadnutí bez vypočutia sťažovateľky, jej obhajcu\nako aj samotného poskytovateľa peňažnej záruky. Podľa názoru sťažovateľky „Konaním\nOkresného súdu Nitra a Krajského súdu v Nitre o žiadosti sťažovateľky o nahradenie jej\nväzobného stíhania prijatím peňažnej záruky bola sťažovateľka ukrátená na svojich\nprávach o možnosť preskúmania rozhodnutia nadriadeným súdom a zároveň nebolo o jej\nžiadosti rozhodnuté riadnym postupom v súlade s § 81 Trestného poriadku. Sťažovateľka\nmá za to, že na takýto postup nemali konajúce súdy žiaden zákonný dôvod a Okresnému\nsúdu Nitra nič nebránilo vtom, aby o žiadosti sťažovateľky zo dňa 09.10.2015 sám rozhodol\nv súlade s § 81 ods. 1 Trestného poriadku. Takýmto konaním boli porušené práva\nsťažovateľky garantované čl. 17 ods. 2, ods. 5 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky\nako aj práva sťažovateľky garantované Dohovorom o ochrane ľudských práv a slobôd čl. 5\nods 4 a čl. 6 ods. 1...“.\n3.2. V druhej rovine svojej argumentácie sťažovateľka poukazuje na to, že\n„... Krajský súd v Nitre napriek tomu, že nebol príslušný na rozhodnutie v I. stupni\no žiadosti sťažovateľky o nahradenie väzby peňažnou zárukou, rozhodoval na neverejnom\nzasadnutí o sťažnosti sťažovateľky a zároveň o ponúknutej peňažnej záruke, na ktorom\nnebol prítomný ani obhajca ani sama obvinená - sťažovateľka. To, že o sťažnosti\nsťažovateľky bolo krajským súdom rozhodnuté v neprítomnosti obhajcu a sťažovateľky\nna neverejnom zasadnutí je v súlade s ustanoveniami Trestného poriadku. Porušením práv\nsťažovateľky v danom prípade je aj tá skutočnosť, že krajský súd rozhodoval v jej\nneprítomnosti aj o jej žiadosti o nahradenie väzby peňažnou zárukou.“.\n\n3\n\n4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd prijal sťažnosť\nna ďalšie konanie a nálezom takto rozhodol :\n1. Základné práva\n\n, ..., a to právo na súdnu ochranu zaručené\n\nv čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivý súdny proces zaručené\nčl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj právo\nna osobnú slobodu zaručené v čl. 17 ods. 2, ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, právo\nna osobnú slobodu zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd postupom Okresného súdu Nitra v konaní vedenom pod sp.zn. 33 Tp 152/2015\na postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tpo 75/2015 porušené\nboli.\n2. Uznesenie Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 4Tpo 75/2015\nzo dňa 29.10.2015 v časti výroku II. zrušuje a vec vracia na Krajskému súdu v Nitre\nna ďalšie konanie.\n3. Okresnému súdu Nitra a Krajskému súdu v Nitre ukladá spoločne a nerozdielne\nzaplatiť sťažovateľke trovy právneho zastúpenia, za zastupovanie v konaní pred Ústavným\nsúdom SR... “.\n5. V písomnom doplnení podanej ústavnej sťažnosti, ktoré bolo ústavnému súdu\ndoručené 20. januára 2016 sťažovateľka zopakovala svoju už prezentovanú argumentáciu\npričom akcentovala to, že jej „ ... nebolo umožnené sa v konaní vyjadriť k ponúkanej záruke\na k tejto nebola vypočutá ani osoba JUDr. Ondreja Zachara ako osoba ponúkajúca\npeňažnú záruku. JUDr. Zachara nebol o termíne rozhodovania ani len upovedomený a\npreto sa nemohol ani len bližšie vyjadriť k ponúkanej záruke a ani nemohol byť poučený o\nvšetkých náležitostiach ponúkanej záruky (kontakt na túto osobu súd mal k dispozícii).“.\nĎalej zdôraznila, že... nikdy nežiadala súd, či už okresný alebo krajský v tomto rozhodovaní,\naby nebola prítomná na rozhodovaní o návrhu na nahradenie jej väzby. V tomto smere bolo\nvýznamným spôsobom porušené jej právo na obhajobu a na osobné vypočutie\npri rozhodovaní o väzbe.“. Záverom dodala, že „Krajský sud tým, že o návrhu\nna nahradenie väzby rozhodoval na neverejnom zasadnutí, a teda obvinenej neposkytol\nmožnosť zúčastniť sa konania pred súdom a osobne sa vyjadriť k dôvodom daných návrhov\na tiež tým, že o návrhu na nahradenie väzby rozhodoval ako orgán druhého stupňa,\nsťažovateľke odopretá možnosť dvojinštančnosti konania a prirodzene aj právo\n4\n\nna obhajobu, ktoré je bezpochyby jedným z najdôležitejších práv obvineného v rámci\ntrestného konania.“.\n6. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd „... prijal\nsťažnosť na ďalšie konanie, a následne rozhodol vo veci samej Nálezom tak, ako navrhuje\nadvokát JUDr. Oskar Chnápkov vo svojom návrhu, s tým doplnením, že Ústavný súd SR\nvysloví aj porušenie (okrem už uvedených v Ústavnej sťažnosti podanej JUDr. Oskarom\nChnápkom) nasledovných práv sťažovateľky:\nZákladné právo sťažovateľky na zákonné a preskúmateľné väzobné rozhodnutie\npodľa čl. 17 ods. 1, ods. 2 a ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Nitra v konaní\npod sp. zn.: pod sp. zn. 33 Tk 152/2015 v spojení s postupom Krajského súdu v Nitre v\nkonaní 4 Tpo/75/2015 a uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 4 Tpo 75/2015 zo dňa\n29.10.2015 porušené bolo.\nZákladné právo sťažovateľky na vysporiadanie sa s argumentáciou spochybňujúcou\nzákonnosť ďalšieho trvania väzby podľa čl. 17 ods. 1, ods. 2 a ods. 5 Ústavy Slovenskej\nrepubliky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom\nOkresného súdu Nitra v konaní pod sp. zn. 33Tk/152/2015 v spojení s postupom Krajského\nsúdu v Nitre v konaní 4Tpo/75/2015 a uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn.\n4Tpo/75/2015 zo dňa 29.10.2015 porušené bolo.\nZákladné právo sťažovateľky na zákonného sudcu podľa čl. 17 ods. 1, ods. 2 a ods. 5\nÚstavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd a podľa čl. 48 ods. 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu\nNitra v konaní pod sp. zn. 33Tk/152/2015 v spojení s postupom Krajského súdu v Nitre\nv konaní 4Tpo/75/2015 a uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 4Tpo/75/2015 zo dňa\n29.10.2015 porušené bolo.\nZákladné právo sťažovateľky na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej\nrepubliky a čl. 6 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom\nOkresného súdu Nitra v konaní pod sp. zn. 33Tk/152/2015 v spojení s postupom s postupom\nKrajského súdu v Nitre v konaní 4Tpo/75/2015 a uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn.\n4Tpo/75/2015 zo dňa 29.10.2015 porušené bolo.\n\n5\n\nV ostatnom zotrvávam na sťažnosti podanej JUDr. Oskarom Chnápkom v celom\nrozsahu a rovnako požadujem, aby Ústavný súd SR zrušil Uznesenie Krajského súdu\nv Nitre, sp. zn. 4 Tpo/75/2015 zo dňa 29.10.2015 v časti výroku II. a vec vrátil Krajskému\nsúdu v Nitre na ďalšie konanie.“.\nII.\n7. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti\no organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov\nustanoví zákon.\n8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody\nuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.\nPodľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd\nprávomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo\nnávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo\npodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením\nbez ústneho pojednávania.\n9. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným\npostupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného\npráva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej\nsúvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo\n6\n\nslobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne\nneopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej\nústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,\nreálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia\nI. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).\nIII.\nK namietanému porušeniu práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1, ods. 2 a čl. 50 ods. 3\nústavy a čl. 6 ods. 1 a ods. 3 dohovoru\n10. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\n11. Vo vzťahu k sťažovateľkou namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd poznamenáva, že konania všeobecných\nsúdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení a ani konaniami\no občianskych právach alebo záväzkoch, ako to vyžaduje citovaný článok dohovoru.\nVäzobným konaním podľa názoru ústavného súdu nemôže dôjsť k porušeniu práv\nzaručených v čl. 6 ods. 1 dohovoru aj z dôvodu, že túto oblasť ochrany práv upravuje\nvo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru. Článok 6 dohovoru upravuje právo na spravodlivý\nproces a zásadne sa teda nevzťahuje na konanie o väzbe, pre ktoré platí špeciálna, pokiaľ\nide o procesné záruky poskytnuté osobe nachádzajúcej sa vo väzbe, v zásade prísnejšia\nprávna úprava obsiahnutá v čl. 5 dohovoru upravujúcom právo na slobodu a bezpečnosť\n(III. ÚS 272/03, II. ÚS 15/05, IV. ÚS 65/05, I. ÚS 256/07). Procesné pravidlá týkajúce sa\nskúmania dôvodnosti ďalšieho trvania väzby sú ratione materiae súčasťou čl. 5 ods. 4\ndohovoru. Ústavný súd v tomto smere rešpektuje prax Európskeho súdu pre ľudské práva\n(ďalej len „ESĽP“), podľa ktorej osobnú slobodu chráni v zásade čl. 5 dohovoru, a to najmä\npokiaľ ide o zákonnosť väzby vrátane otázky, či k takémuto zbaveniu slobody došlo\nv súlade so zákonom upraveným postupom, kde dohovor odkazuje primárne na vnútroštátne\n7\n\nprávne predpisy a upravuje povinnosť dodržiavať ich hmotnoprávne aj procesné právne\nnormy a požaduje, aby zbavenie slobody jednotlivca nebolo arbitrárne (čl. 5 ods. 1\ndohovoru), ďalej chráni právo jednotlivca na primeranú dĺžku väzby v zmysle požiadavky,\naby väzba nebola predlžovaná nad primeranú lehotu, a aby nedochádzalo v postupe\npríslušných orgánov počas trvania väzby k zbytočným prieťahom (čl. 5 ods. 3 dohovoru).\nZároveň chráni právo jednotlivca domáhať sa periodického prieskumu zákonnosti väzby\na žiadať o prepustenie na slobodu, o ktorom musí byť rozhodnuté urýchlene (čl. 5 ods. 4\ndohovoru) [rozsudok ESĽP de Wilde at al v. Belgicko z 18. 6. 1971, AČ. 12, bod 65,\nbod 67, body 71 ̶ 77 etc., ako aj novšia judikatúra Khudoyorov v. Rusko, rozsudok ESĽP\nč. 6847/02 z 8. 11. 2005, body 124 – 125, 172 – 174 a 193; Öcalan v. Turecko, č. 46221/99,\nrozsudok Veľkej komory ESĽP z 12. 5. 2005, body 83 – 84 a bod 103; Khudobin v. Rusko,\nč. 59696/00, rozsudok ESĽP z 26. 10. 2006, body 103 a 115].\n12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n13. Vo vzťahu k sťažovateľkou namietanému porušeniu práva na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súd poznamenáva, že s prihliadnutím na svoju judikatúru\nuž opakovane konštatoval (I. ÚS 100/04, III. ÚS 135/04, I. ÚS 124/08, II. ÚS 60/08,\nII. ÚS 151/09, IV. ÚS 397/2010), že ide o všeobecné ustanovenie, ktoré upravuje základné\nprávo na súdnu ochranu, a to vo vzťahu ku konaniu vo veci samej, a nevzťahuje sa\nna konanie o väzbe, na ktoré je aplikovateľné ustanovenie čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ktoré je\nvo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy v pomere špeciality a sú v ňom implicitne obsiahnuté\nhmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej\nsúdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa\nzákladné procesné garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahu\na účel konania o väzbe, a preto sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné\nšpeciálne ustanovenia čl. 17 ods. 1, ods. 2 a ods. 5 ústavy o osobnej slobode, a nie\nvšeobecné ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy.\n\n8\n\n14. Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas\na možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom\nobhajcu. Podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má\ntieto minimálne práva... b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby, c)\nobhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu... .\n15. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu (bod 11 a 13) teda vyplýva, že\nna konanie o väzbe je aplikovateľné ustanovenie čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a v súvislosti\ns konaním o žiadosti o prepustenie z väzby čl. 5 ods. 4 dohovoru, v ktorých sú implicitne\nobsiahnuté hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane\npráva na jej súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna\nochrana zahŕňa základné procesné garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím\nna povahu a účel konania o väzbe, pričom obsahom týchto garancií je aj právo na obhajobu\nvo svojom vyjadrení v čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru a ako také je\nobsiahnuté už v čl. 17 ústavy, resp. v čl. 5 ods. 4 dohovoru. Inými slovami, pri väzobných\nkonaniach vníma ústavný súd právo na obhajobu ako súčasť práva na osobnú slobodu\npodľa čl. 17 ústavy v spojení aj s čl. 5 ods. 3, resp. 5 ods. 4 dohovoru a v prípade zistenia\nporušenia práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj podľa čl. 6 ods. 3 písm. b)\na c) dohovoru pristúpi k vysloveniu jeho porušenia prostredníctvom čl. 17 ústavy, ako aj\nčl. 5 ods. 3, resp. čl. 5 ods. 4 dohovoru.\n16. Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.\nPodľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala\nbez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým\nvykonávaným dôkazom.\n17. Právo na nestranný súd (ktorého súčasťou môže byť aj právo na zákonného\nsudcu) je obsiahnuté nielen v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale aj v čl. 5 ods. 4 dohovoru, keďže\npojem „súd“ tu musí mať rovnaký význam ako v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z tých istých\ndôvodov treba právo na zákonného sudcu/nestranného sudcu považovať aj za súčasť čl. 17\nods. 1, 2 a 5 ústavy v prípadoch, keď súd rozhoduje o väzbe. Právo na zákonného sudcu\nv zmysle čl. 48 ods. 1 ústavy sa naproti tomu vzťahuje na konanie vo veci samej.\n9\n\nPri skúmaní dôvodnosti väzby je právo na zákonného sudcu súčasťou čl. 5 ods. 4 dohovoru,\nresp. čl. 17 ods. 2 a ods. 5 ústavy (I. ÚS 794/2014). Pri zbytočných prieťahoch týkajúcich sa\nväzby sa môže podľa ústavy porušiť iba právo obvineného, ktoré súvisí s jeho osobnou\nslobodou podľa čl. 17 ústavy, konkrétne čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ktoré zakotvujú\npožiadavku rýchlosti konania vo väzobných veciach, a teda čl. 48 ods. 2 ústavy sa taktiež\nnevzťahuje na rozhodovanie súdu o žiadostiach osoby nachádzajúcej sa vo väzbe\n(III. ÚS 227/03, III. ÚS 149/04, I. ÚS 315/2010).\n18. Z vyššie uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd, podľa § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde o odmietnutí sťažnosť sťažovateľky pre namietané porušenie čl. 46 ods. 1,\nčl. 48 ods. 1, ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. b) a c) dohovoru\nz dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, nakoľko tieto články nemajú príčinné uplatnenie\nv okolnostiach sťažovateľkinho väzobného stíhania, ktoré boli predmetom rozhodovania\nkrajského súdu v jeho uznesení sp. zn. 4 Tpo 75/2015 z 29. októbra 2015.\n19. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu (I. ÚS 100/04, III. ÚS 135/04,\nII. ÚS 151/09) teda vyplýva, že na konanie o väzbe je aplikovateľné ustanovenie čl. 17\nods. 1, ods. 2 a ods. 5 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 4 dohovoru, v ktorých sú implicitne\nobsiahnuté hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane\npráva na jej súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. V dôsledku\nuvedeného ústavný súd podrobil ústavnému prieskumu sťažovateľkou napadnuté uznesenie\nkrajského súdu sp. zn. 4 Tpo 75/2015 z 29. októbra 2015 len vo vzťahu k ňou namietanému\nčl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru.\n\n10\n\nIV.\nK namietanému porušeniu práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a podľa čl. 5 ods. 4\ndohovoru napadnutým rozhodnutím krajského súdu\n20. Krajský súd v uznesení sp. zn. 4 Tpo 75/2015 z 29. októbra 2015 v podstatnom\nuviedol:\n«Nadriadený súd v rámci svojej prieskumnej povinnosti dospel k záveru, že súd\nprvého stupňa správne zistil, že aj v súčasnom štádiu trestného stíhania sú u obvinenej dané\na pretrvávajú dôvody väzby tzv. preventívnej v zmysle ustanovenia § 71 odsek 1 písmeno c/\nTrestného poriadku a jej prepustením na slobodu by hrozilo zmarenie účelu trestného\nstíhania, pričom v danom prípade nie sú splnené ani zákonné podmienky pre nahradenie\nväzby písomným sľubom obvinenej a tiež ani dohľadom probačného a mediačného\núradníka.\nExistencia tejto dôvodnej obavy je u obvinenej opodstatnená aj tými skutočnosťami,\nktoré v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol súd prvého stupňa, rovnako ako\n(a zvlášť) aj tými, ktoré sú obsiahnuté v odôvodneniach skorších uznesení nadriadeného\nsúdu v posudzovanej veci z 16.05.2014 sp.zn. 4Tpo/25/2014, z 04.08.2014 sp.zn.\n4Tpo/50/2014, z 11.12.2014 sp.zn. 4Tpo/78/2014, z 14.05.2015 sp.zn. 4Tpo/38/2015\na ostatne z 06.07.2015 sp.zn. 4Tpo/52/2015, na ktoré všetky nadriadený súd iba ako\nna zákonu zodpovedajúce a doposiaľ vykonanými dôkazmi opodstatnené poukazuje,\nnepovažujúc za potrebné, ani spresniť a to aj preto, že obvinená v písomných\nodôvodneniach ňou proti napadnutému uzneseniu podanej sťažnosti, opäť neuviedla v tomto\nsmere žiadne relevantné ani skutočnosti a okolnosti, ani právne úvahy.\nNadriadený súd záverom konštatuje, že o žiadosti obvinenej o prepustenie z väzby\nna slobodu bolo zo strany súdu prvého stupňa rozhodované s osobitným urýchlením,\nsamozrejme s ohľadom na rozsiahlosť predmetného vyšetrovacieho spisu, skutočnosť, že ide\no skupinovú trestnú vec, v ktorej štyria obvinení sú väzobné stíhaní.\nK námietke obvinenej, že súd prvého stupňa pri svojom rozhodovaní nevychádzal\nz aplikácie Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, nadriadený súd\npovažuje za potrebné uviesť, že súd prvého stupňa pri rozhodovaní o väzbe obvinenej\ndôsledne rešpektuje článok 5 odsek 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd\n11\n\na realizuje jej právo chránené týmto článkom tak, že realizuje v konaní vnútroštátne právo\npri rozhodovaní o väzbe, koná plynulo a bez prieťahov v súlade s právnym názorom\nÚstavného súdu Slovenskej republiky vyjadreným v jeho nálezoch.\nNadriadený súd len pripomína, že konanie súdov je limitované len zákonom; súdy\nrozhodujú v súlade so zákonom a podľa konkrétnych ustanovení pre konkrétny prípad.\nPokiaľ ide o námietku obvinenej, že súd prvého stupňa neodôvodnil, aké výnimočné\nokolnosti mal na mysli (ktoré v jej prípade nezistil), ktoré by odôvodňovali jej prepustenie\nz väzby na slobodu, nadriadený súd si dovoľuje upriamiť pozornosť sťažovateľky ako aj\npríslušného obhajcu vytýkajúceho na č. l. 9 napadnutého uznesenia (na celú stranu) vecne\na jasne odôvodnil nezistenie výnimočných okolností (ktorých zistenie pri obzvlášť závažnom\nzločine zákon vyslovene vyžaduje) (!), a za daného stavu nenahradil (a ani nemohol) väzbu\nu obvinenej ponúknutými náhradnými inštitútmi (§ 80 písmeno b/, písmeno c/ Trestného\nporiadku).\nPodľa § 193 odsek 1 písmeno c/ Trestného poriadku nadriadený orgán zamietne\nsťažnosť, ak nie je dôvodná.\nVzhľadom na vyššie uvedené skutkové zistenia a právne úvahy, nadriadený súd\nnezistil žiadny dôvod na zrušenie napadnutého uznesenia a na iné rozhodnutie o väzbe\nobvinenej v jej prospech, preto za I. tohto uznesenia sťažnosť obvinenej podľa § 193 odsek\n1 písmeno c/ Trestného poriadku ako nedôvodnú zamietol.\nĎalším písomným podaním doručeným súdu prvého stupňa 14.10.2015 obhajca\nobvinenej JUDr. Oskar Chnápko predložil žiadosť obvinenej o nahradenie väzby v zmysle\n§ 81 Trestného poriadku a jednak ponuku JUDr. Ondreja Zachara ako fyzickej osoby\nna zloženie peňažnej záruky vo výške 100.000,- eur, ktorým prostriedkom navrhla nahradiť\nväzbu v prejednávanej veci. Prílohou predmetnej žiadosti jej aj súhlas obvinenej\nso zložením peňažnej záruky.\nObvinená vyjadrila presvedčenie, že prípadné prijatie navrhovanej peňažnej záruky\nje dostatočným prostriedkom, že by v prípade pobytu na slobode nepokračovala v údajnej\ntrestnej činnosti. Mala za to, že je potrebné prihliadnuť aj na to, že doposiaľ nebola súdne\ntrestaná, do obmedzenia osobnej slobody mala stále bydlisko, neskrývala sa, nebola\niniciátorom poistných konaní, nedisponuje žiadnym majetkom, ktorý by jej objektívne\numožňoval páchať trestnú činnosť, je osoby staršieho veku, vyšetrovanie je z pohľadu\norgánov činných v trestnom konaní ukončené, a preto nie je ďalšie trvanie obmedzenia\n12\n\nosobnej slobody v tomto štádiu trestného konania opodstatnené a účel je možné dosiahnuť\naj inými miernejšími prostriedkami, ktorými je možné väzbu nahradiť.\nŽiadala s prihliadnutím na uvedené výnimočné okolnosti nahradiť jej väzbu\nponúknutou peňažnou zárukou.\nNadriadený súd obdobne ako ani súd prvého stupňa nezistil v posudzovanom prípade\nu obvinenej splnenie výnimočných okolností v zmysle § 80 odsek 2 veta posledná Trestného\nporiadku za účelom nahradenia jej väzby, preto za II. tohto uznesenia podľa § 81 odsek 1\nTrestného poriadku neprijal peňažnú záruku ponúknutú JUDr. Ondrejom Zacharom.\nNadriadený súd podotýka, že výnimočné okolnosti prípadu sa posudzujú z hľadiska\npomerov páchateľa a určitých okolností prípadu. Pomermi páchateľa treba rozumieť\nokolnosti týkajúce sa osoby páchateľa, jeho osobných a rodinných pomerov, ktoré nesúvisia\nso spáchaním trestného činu, a existujú v čase rozhodnutia. Pri posudzovaní osoby\npáchateľa sa pozornosť venuje najmä celému jeho predchádzajúcemu životu (vek, recidíva ,\npostoj k spáchanému trestnému činu a pod.).\nArgumenty obvinenej o splnení mimoriadnych - výnimočných okolnostiach prípadu\nsú len jej subjektívnymi úvahami, pretože vzhľadom na povahu a okolnosti prípadu,\nno najmä negatívny postoj k spáchanému trestnému činu, skutočnosť, že osoba obvinenej je\nv súčasnej dobe trestne stíhaná pre obdobnú trestnú činnosť (na ktorú skutočnosť je\npotrebné prihliadať z hľadiska hodnotenia jej osoby) zjavne neumožňujú vyslovenie záveru\no splnení tzv. výnimočných okolností prípadu, pričom z tohto pohľadu je irelevantné,\nv akom štádiu je trestné konanie.\nZáverom nadriadený súd považuje vo všeobecnosti za potrebné uviesť, že súd má\npodľa Trestného poriadku k dispozícii viaceré prostriedky na ponechanie obvineného\nna slobode alebo prepustenie z väzby na slobodu, a to záruku, sľub, dohľad (§ 80) alebo\npeňažnú záruku (§ 81 ). Tieto prostriedky nahrádzajúce väzbu sú len možnosťami, a nie\noprávnením osoby pozbavenej osobnej slobody.»\n21. Vzhľadom na obsahovú spojitosť uznesenia krajského súdu sp. zn. 4 Tpo 75/2015\nz 29. októbra 2015 s uznesením okresného súdu sp. zn. 33 Tp 152/2015 z 25. septembra\n2015, považoval ústavný súd za potrebné uviesť aj podstatnú časť z tohto rozhodnutia:\n«Po dôkladnom oboznámení sa s obsahom jednotlivých žiadostí obvinených,\npo preštudovaní aktuálneho vyšetrovacieho spisu a pripojených spisov Okresného súdu\n13\n\nNitra týkajúcich sa predchádzajúceho rozhodovania súdu o väzbe obvinených, najmä\nvedených pod sp. zn. 33Tp/38/2014, 33Tp/l26/2014, 33Tp/13/2015, 33Tp/107/2015\na ďalších, po preskúmaní návrhu prokurátora a zistení jeho stanoviska a stanoviska\nobhajcov, dospel súd k záveru, že návrhu prokurátora vo vzťahu ku zmene dôvodov väzby je\nmožné v plnom rozsahu vyhovieť, pričom súčasne je tak možné čiastočne vyhovieť aj\nžiadostiam oboch obvinených. Avšak, súd tiež dospel k záveru, že žiadostiam obvinených\nv ich zostávajúcej časti vyhovieť možné nie je.\nSúd k uvedenému záveru dospel po zistení, že aj v tomto štádiu trestného konania,\nkedy je už vyšetrovanie skončené, zostáva vo veci nezmenené, že doteraz zistené skutočnosti\nnasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, tento má\nznaky obzvlášť závažného zločinu poisťovacieho podvodu podľa § 223 odsek 1, odsek 3\npísmeno c), odsek 5 písmeno a) Trestného zákona, s poukazom na § 138 písmeno b),\npísmeno i) Trestného zákona a iné, a stále sú dané dôvody na podozrenie, že ho spáchali\nobvinení ako členovia organizovanej skupiny, čo všetko aj naďalej vyplýva zo zadovážených\ndôkazov.\nSúd tak mohol znova konštatovať už skôr zistené skutočnosti, ktoré uvádzal vo\nsvojich predchádzajúcich rozhodnostiach, že množstvo a kvalita dôkazov sa počas priebehu\nvykonávania dokazovania v prípravnom konaní oproti počiatočnému štádiu zosilnili a že\nvo veci doposiaľ nebol produkovaný žiadny taký dôkaz, ktorý by svojim charakterom bol\nspôsobilý vyvrátiť dôvodnosť podozrenia voči týmto obvineným. Na rozdiel od\nsubjektívneho vnímania týchto skutočností obvinenými, súd aj naďalej konštatuje, že v\npriebehu vykonávania mimoriadne rozsiahleho dokazovania v prípravnom konaní, sa\ndôvodnosť podozrenia nezoslabovala, ale práve naopak, zosilňovala.\nSúd tiež nemenne zotrváva na závere, že vo vzťahu ani k jednému z týchto obvinených\nneprišlo ku zmene ohľadne pretrvávania dôvodnej obavy z pokračovania v páchaní trestnej\nčinnosti pre prípad, že by boli prepustení na slobodu (tzv. preventívna väzba), nakoľko\nzostávajú zachované doposiaľ zistené skutočnosti, že k páchaniu vyšetrovanej trestnej\nčinnosti malo prichádzať po dlhší čas, a to vo veľkom rozsahu (!). Bez významu stále nie je\nani motív jej páchania, ktorým mal byť finančný profit, čo celkom logicky vyplýva práve\nz rozsahu škody, ktorá mala byť protiprávnym konaním obvinených spôsobená.\nTieto skutočnosti boli už súdom viackrát vyslovené a niet žiadneho dôvodu, aby súd\nnapriek postupujúcemu času vo vzťahu k nim zmenil názor, alebo aby nepoužil predmetnú\n14\n\nargumentáciu opakovane aj pri tomto rozhodnutí o žiadostiach obvinených, pretože tieto\ndôvody zostávajú v čase rozhodovania súdu plne zachované.\nOkrem uvedeného, súd už zaujal stanovisko vo vzťahu k zisteniu dôvodov\ntzv. preventívnej väzby a vyčerpávajúco odôvodňoval a uvádzal, že sa v prejednávanom\nprípade s poukazom na všetky vyššie uvádzané skutočnosti jedná o jej učebnicový prípad.\nAni plynutie času výkonu väzby nie je spôsobilé vyvrátiť dôvodnú obavu z pokračovania\nv páchaní trestnej činnosti, pokiaľ bolo už v počiatočnom štádiu trestného konania zistené,\nže obvinení svojim protiprávnym, vysoko organizovaným a premysleným konaním,\nrealizovaným po dlhší čas, mali prispievať k zvyšovaniu úspechu, ktorý zamýšľali\ndosiahnuť.\nIde o také faktory, ktoré sa ani plynutím času nezoslabujú, ale práve naopak,\npri zohľadnení situácie, že obaja obvinení čelia trestným stíhaniam aj v iných závažných\nveciach, dôvodnú obavu zvyšujú.\n...\nSúd ďalej zistil, že skutočnosti, ktoré odôvodňovali vzatie obvinených do väzby sa\nv tomto štádiu trestného konania významne zmenili vo vzťahu k pretrvávaniu dôvodu\ntzv. kolúznej väzby podľa § 71 odsek 1 písmeno b) Trestného poriadku, nakoľko v prípade\noboch obvinených už prišlo k realizácii ich práva na oboznámenie sa s výsledkami\nvyšetrovania, resp. k preštudovaniu vyšetrovacieho spisu. Z toho podľa názoru súdu\nnepochybne vyplýva, že na účely ďalšieho priebehu trestného konania už nie je daná\ndôvodná obava z takého konania obvinených, ktorým by mohli reálne ovplyvniť niektorého\nzo spoluobvinených, svedkov alebo iných osôb vystupujúcich v tomto trestnom konaní\nv niektorej z procesných pozícií ako ani reálne mať možnosť iným spôsobom mariť\nobjasňovanie skutočností dôležitých pre trestné stíhanie, a to práve pre poznatok, že toto je\nvo vzťahu k obom obvineným už preukázateľne ukončené v súvislosti s vykonávaním\ndokazovania v prípravnom konaní. Doposiaľ tomu tak nebolo, najmä nie v štádiu, kedy súd\nnaposledy rozhodoval o väzbe obvinených (26.06.2015), kedy bol daný len predpoklad\nukončenia vyšetrovania v prípravnom konaní, čo sa nateraz nepochybne už zmenilo.\nV dôsledku vyššie konštatovaných skutočností preto súd vyhovel návrhu prokurátora\na pre ďalšie štádium trestného konania rozhodol o vypustení väzobného dôvodu\nspočívajúceho v obave predpokladanej v § 71 odsek 1 písmeno b) Trestného poriadku.\n\n15\n\nVšetky takto rozpísané dôvody boli podkladom pre prijatie záveru, že žiadostiam\nobvinených bolo možné vyhovieť len sčasti a všetky uvedené úvahy súdu sú zároveň\npodkladom pre vyslovenie záveru, že vo veci nie sú splnené tzv. výnimočné okolnosti,\nktorých splnenie zákon vyžaduje pre prípady nahradenia väzby vo veciach kvalifikovaných\nako obzvlášť závažný zločin.\nZ tohto dôvodu preto súd neprijal ani písomné sľuby obvinených, pretože je\npresvedčený, že pre absenciu výnimočných okolností väzbu nie je možné nahradiť ich\nprijatím a ani žiadnym iným zákonom predpokladaným a prípustným spôsobom, teda ani\nnariadením dohľadu probačného a mediačného úradníka.\nPokiaľ išlo rozhodnutie súdu týkajúce sa prijatia záveru, že väzbu obvineným nie je\nmožné nahradiť, čo vyvodil z absencie výnimočných okolností, považuje súd za potrebné\ndoplniť, že argumentácia obvinenej, vzťahujúca sa na charakteristiku jej osoby (doposiaľ\nnetrestaná, osoba vyššieho veku) ako aj na aktuálnu životnú situáciu jej vnuka, maloletého\nJohna Zorka, je nespôsobilá umožniť prijať opačný záver. Doterajšia bezúhonnosť a ani vek\nobvinenej nie sú jedinými faktormi, ktoré utvárajú celkový obraz o osobe obvinenej. Súd tak\nnemôže neprihliadať na fakt, že v prípade obvinenej sa nejedná o výnimočný exces, teda\nakési mimoriadne vybočenie z obvyklého spôsobu života, a to práve z dôvodu, že táto je\npreukázateľne trestne stíhaná aj pre iné trestné činy, ktorých sa mala dopustiť a ktoré sú si\nsvojim charakterom podobné, ak nie rovnaké. Súd v nadväznosti na uvedené zdôrazňuje, že\npri posudzovaní týchto skutočností sa nejedná o porušenie zásady prezumpcie neviny\n(ako sa obvinená opakovane mylne domnieva a na čo opakovane poukazuje), ale ide\no komplexné posudzovanie a vyhodnocovanie jej osoby, čo je súd povinný preverovať\na zisťovať vo vzťahu k danosti výnimočných okolností.\n...\nAko súd už skôr konštatoval, výnimočné okolnosti nespočívajú ani v posudzovaní\nsamotného prípadu a na tomto závere nie je spôsobilá nič zmeniť ani tá skutočnosť,\nže vyšetrovanie trestného činu, pre ktorý sú obaja obvinení trestne stíhaní, je toho času\nuž ukončené.\nSúd znova pripomína, že si dôkladne plní povinnosť v súvislosti s rozhodovaním\no väzbe a prihliada na všetky okolnosti prípadu a skúma aj osoby obvinených a ich pomery,\nrešpektuje zásadu prezumpcie neviny a aplikuje tiež zásadu primeranosti a zdržanlivosti,\nteda nečakajúc na návrhy obvinených sám skúma a vyhodnocuje, či v konkrétnom\n16\n\nindividuálnom prípade väzobne stíhaných obvinených je alebo nie je možné dosiahnuť účel\nväzby, ktorej dôvody sú dané, aj iným spôsobom, ktorý Trestný poriadok pripúšťa.\nPo starostlivom uvážení súd dospel k záveru, že vzhľadom na osobu oboch obvinených\na okolnosti prípadu nie je možné ich väzbu nahradiť.\nPodľa názoru súdu verejný záujem na obmedzení ich osobnej slobody výrazne\nprevažuje nad ich právom na osobnú slobodu, ktoré je im zaručované Ústavou Slovenskej\nrepubliky.\nK jednotlivým argumentom oboch obvinených, obsiahnutých v ich početných\nžiadostiach o prepustenie z väzby na slobodu, považoval súd za potrebné zaujať stanovisko\na z tohto dôvodu nad rámec už uvedeného dopĺňa, že považuje za absolútne neprijateľné\ntvrdenia, že pri rozhodovaní o väzbe obvinených prišlo zo strany súdu k porušeniu zásady\nprezumpcie neviny. K porušeniu tejto zásady by prišlo za predpokladu, že by rozhodnutia\ntunajšieho súdu obsahovali alebo odrážali myšlienku, že sú obvinení vinní, a to bez toho,\naby im bola vina preukázaná zákonným spôsobom. Na tieto účely preto nie je vôbec\npodstatné, či by sa sporná formulácia objavila vo výroku rozhodnutia alebo len v jeho\nodôvodňujúcej časti, avšak v prejednávanej veci sa tak doposiaľ nikdy nestalo. Je preto\nnevyhnutné dôrazne rozlišovať a vnímať podstatný rozdiel medzi vyslovením výlučne len\npodozrenia, že sa obvinení mali dopustiť trestného činu a jasným konštatovaním, že sa ho\nobvinení dopustili.\nRešpektovanie zásady zdržanlivosti a primeranosti nie je v danom prípade nijako\nporušené ani s ohľadom na právo obvinených na súkromný a rodinný život. Súčasťou práva\nväzňa na rešpektovanie rodinného života je skutočnosť, že štátne orgány mu umožnia\na v prípade potreby aj pomôžu udržiavať styky s jeho blízkou rodinou v rámci väzenského\nrežimu.\nOkrem toho, rozhodnutia súdu o väzbe sa nepochybne vyznačujú rešpektovaním\nzásady zdržanlivosti a proporcionality aj na základe toho, že spĺňajú všetky podmienky\nprípustnosti zásahu súdu do práva obvinených na osobnú slobodu, ako aj práva na rodinný\nživot a súkromie. K zásahu dochádza od momentu ich vzatia do väzby na základe zákona\n(čím je splnená podmienka legality), na účely dosiahnutia zabezpečenia ich osôb pre úkony\ntrestného konania a na účely predchádzania trestnej činnosti (čím je splnená podmienka\nlegitimity) a zároveň je tento zásah nevyhnutný v demokratickej spoločnosti (čím je splnená\npodmienka proporcionality). Konkrétne k podmienke proporcionality a najmä k námietkam\n17\n\nobvinených, že v tomto štádiu trestného konania už nemôže prevažovať verejný záujem\nna ich väznení nad ich ústavným právom na osobnú slobodu, súd dodáva, že naliehavá\nspoločenská potreba na ich väznení spočíva v tom, že sledovaný verejný záujem je natoľko\nzávažný, že prevažuje nad záujmami obvinených na nezasahovaní do ich práv. Súd teda aj\nv týchto súvislostiach starostlivo posudzuje, že čím intenzívnejší je zásah (obmedzenie\nosobnej slobody sprevádzané obmedzeniami na rodinnom a súkromnom živote) do čím\ndôležitejšieho záujmu obvineného (právo na osobnú slobodu a právo na súkromie a rodinný\nživot), tým dôležitejší musí byť sledovaný cieľ pre spoločnosť. Okolnosti prejednávaného\nprípadu nepochybne umožňujú prijať záver, že spôsob, akým mal byť prejednávaný trestný\nčin vykonaný, dĺžka času, po ktorý mal byť trestný čin páchaný a tiež rozsah škody, ktorá\nmala byť trestným činom spôsobená, odôvodňujú naliehavý spoločenský záujem\nna objasnení tohto trestného činu a tiež záujem spoločnosti na zamedzení v možnom\npokračovaní v páchaní trestnej činnosti u obvinených, ktorých osobné pomery obavu\nz takého pokračovania zakladajú, odrážajúc všetky súdom už skôr podrobne uvedené\nkonkrétne skutočnosti.\nPokiaľ išlo o výhrady obvinených k odôvodneniu rozhodnutí súdu, spočívajúce\nv opakovaní „stereotypných formulácií“, súd poznamenáva, že v každom jednotlivom\ndoposiaľ učinenom rozhodnutí o väzbe obvinených bolo v plnom rozsahu dodržané právo\nobvinených na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, tzn. že obvinení dostali v odôvodnení\nrozhodnutí primeranú odpoveď na všetky svoje návrhy, argumenty a námietky a všetky\nrozhodnutia súdu boli zárukou, že výkon spravodlivosti nebol a nie je arbitrárny ani\nneprehľadný a obvinení mali vždy právo podať proti rozhodnutiam opravný prostriedok.\nZa potrebné však považuje súd tiež uviesť, že právo obvineného na odôvodnenie súdneho\nrozhodnutia nie je právom absolútnym, čo inými slovami znamená, že ho nie je možné\nchápať tak, že súd musí reagovať na každý jeden argument obvineného. Rozsah povinnosti\nsúdu odôvodniť svoje rozhodnutie sa totižto môže odlišovať v závislosti od povahy\nrozhodnutia, a preto pokiaľ súd zreteľne a vyčerpávajúco uviedol, na základe čoho\npovažoval a považuje formálne a materiálne podmienky väzby za splnené, dané alebo\npretrvávajúce, nemožno namietať porušenia práva obvinených v nimi naznačenom smere.\nTieto skutočnosti vyplývajú aj z rozhodnutí nadriadeného sťažnostného súdu.\nNavyše, súd dopĺňa, že pokiaľ o väzbe obvinených v období od mája 2014\ndo septembra 2015 rozhodoval už viac ako 20-krát, nie je celkom samozrejme možné\n18\n\nspravodlivo požadovať a ani očakávať, že odôvodnenie jeho rozhodnutí nebude poznačené\nopakovaním určitých nevyhnutných formulácií, najmä nie v prípade, keď sa konkrétne\nskutočnosti odôvodňujúce trvanie väzby žiadnym spôsobom nezmenili. Je preto nanajvýš\nneprimerané a zjavne nevhodné poukazovať na stereotypnosť použitých formulácií.\nNad rámec odôvodnenia rozhodnutia považuje súd za potrebné opätovne zdôrazniť,\nže vyjadrenia obhajcov obvinených sú v rozpore so zákonom v tej časti, v ktorej obhajcovia\nkonštatujú, že doterajšia väzba obvinených im bola dostatočnou výstrahou a mala by byť\ndostačujúca aj z hľadiska ponaučenia obvinených. Takéto vyjadrenia považuje súd\nza neprípustné s poukazom na neopomenuteľnú skutočnosť, že väzba nie je a nesmie byť\ntrestom, nemá mať prevýchovný charakter a ani sa jej výkonom nemá dosahovať náprava\npáchateľa, pretože je v zmysle platného právneho poriadku aj naďalej len fakultatívnym\nzaisťovacím inštitútom a o danosti alebo o pretrvávaní zistených väzobných dôvodov musí\nsúd rozhodovať aj po zohľadnení zásady primeranosti a zdržanlivosti práve vzhľadom\nna charakter tohto zaisťovacieho inštitútu.\nVzhľadom na všetky konštatované zistenia a s poukazom na to, že u obvinených sú\nstále dané ako materiálne tak aj formálne dôvody väzby podľa § 71 odsek 1 písmeno c)\nTrestného poriadku a u obvineného aj podľa § 71 odsek 1 písmeno a) Trestného poriadku\na ich prepustením na slobodu by hrozilo zmarenie účelu trestného konania, súd\nvýrokom 1. uznesenia žiadosť obvinenej o prepustenie z väzby na slobodu zamietol s tým,\nže pre nesplnenie podmienok pre nahradenie väzby túto ani nenahradil prijatím písomného\nsľubu ani dohľadom probačného a mediačného úradníka a rozhodol, že po preskúmaní\ndôvodov väzby tieto u obvinenej už netrvajú podľa § 71 odsek 1 písmeno b) Trestného\nporiadku a výrokom II. uznesenia žiadosť obvineného o prepustenie z väzby na slobodu\nzamietol s tým, že pre nesplnenie podmienok pre nahradenie väzby túto ani nenahradil\nprijatím písomného sľubu ani dohľadom probačného a mediačného úradníka a rozhodol,\nže po preskúmaní dôvodov väzby tieto u obvineného už netrvajú podľa § 71 odsek 1\npísmeno b) Trestného poriadku. ... .»\n22. Článok 17 ods. 1 ústavy zaručuje osobnú slobodu. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy\nnikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý\nustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný\nzáväzok. Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas\n19\n\nustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto\nbol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie,\nv ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil\nprepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.\n23. Ústavný súd vo svojej judikatúre k čl. 17 ods. 2 ústavy uviedol, že vo vzťahu\nk väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného\ndôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v\nktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil\nprepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú,\nresp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť\npodmienené zárukou (III. ÚS 7/00, I. ÚS 100/04). Z čl. 17 ods. 2 ústavy vyplýva\nneodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím\nsudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho\ntrvania väzby. Inými slovami, v zmysle judikatúry ústavného súdu bez rozhodnutia\nvšeobecného súdu nemožno považovať väzbu za zákonnú (I. ÚS 187/07, III. ÚS 16/09).\nZákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou\npodstatou mali dať ratio decidendi na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S touto\nkonštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy, z ktorého\nvyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich pre alebo proti\nväzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností, a nie\nna základe abstraktnej úvahy (obdobne III. ÚS 271/07).\n24. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že právomoc ústavného\nsúdu vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná len\nna preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa\nberie do väzby, bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými\nokolnosťami, o väzbe rozhodoval súd, obvinený bol vzatý do väzby pre konkrétne\nskutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený zákonom,\nresp. konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby. Do obsahu právomoci\nústavného súdu nepatrí preskúmať postup, ako aj správnosť skutkových a právnych záverov\nvšeobecných súdov, ktorý viedol k záveru o existencii zákonného dôvodu na vzatie\n20\n\ndo väzby. Tento postup skúma opravný súd v riadnom inštančnom postupe, ktorý je funkčne\nuspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného\na prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie takéhoto zabezpečovacieho\nprostriedku, akým je väzba v trestnom konaní (II. ÚS 76/02).\n25. Ústavný súd pripomína, že jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany\nústavnosti (čl. 124 ústavy) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho úlohou\nje preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s ústavou\nalebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 165/02).\n26. Ústavný súd už viackrát vyslovil, že každé pozbavenie slobody musí byť\n„zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem\ntoho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné\ns účelom čl. 17 ústavy, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (I. ÚS 165/02,\nII. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00, I. ÚS 115/07, I. ÚS 187/07). Základné právo podľa\nčl. 17 ods. 2 ústavy vo svojom znení odkazuje na zákon, a preto pri posudzovaní otázky\njeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd do úvahy zákonnú úpravu a jej\naplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zistenia závažného porušenia zákonnosti\nide aj o porušenie ústavnosti (III. ÚS 48/00). Rovnako aj z čl. 17 ods. 5 ústavy vyplýva, že\ndo väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom. Príslušná zákonná\núprava obsiahnutá predovšetkým v Trestnom poriadku je tak integrálnou súčasťou\nústavného rámca zaručenej osobnej slobody (II. ÚS 55/98). Aj čl. 5 ods. 1 dohovoru\nvyžaduje, aby k pozbaveniu osobnej slobody došlo „v súlade s konaním ustanoveným\nzákonom“, a každé dohovorom prípustné pozbavenie osobnej slobody [čl. 5 ods. 1 písm. a)\naž f)] musí byť „zákonné“. Dohovor tu teda priamo odkazuje na vnútroštátne právo, a preto\nrešpektovanie tohto práva je integrálnou súčasťou záväzkov zmluvných štátov (Lukanov\nv. Bulharsko z 20. 3. 1997, bod 43). Každé pozbavenie osobnej slobody zároveň musí byť\nv súlade s účelom čl. 5 dohovoru, ktorým je ochrana jednotlivca pred svojvôľou (k tomu\npozri okrem judikatúry ESĽP uvedenej v bode 27 aj Bozano v. Francúzsko, č. 9990/82,\nrozsudok ESĽP z 18. 12. 1986, bod 54; Benham v. Veľká Británia, č. 19380/92, rozsudok\nESĽP z 24. 9. 1992, Herczegfalvy v. Rakúsko, rozsudok ESĽP z 11. 5. 2004, Morsink\nv. Holandsko, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 10. 6. 1996, bod 40; z novšej judikatúry\n21\n\nStanev v. Bulharsko, č. 36760/06, rozsudok Veľkej komory ESĽP zo 17. 1. 2012, bod 143;\nL. M. v. Slovinsko, č. 32863/05, rozsudok ESĽP z 12. 6. 2014, bod 121).\n27. Podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby len\nvtedy, ako doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté\ntrestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento\nskutok spáchal obvinený, a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva\ndôvodná obava, že:\n- ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä\nak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký\ntrest,\n- bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie\nskutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo\n- bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo\nvykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.\n28. Podľa § 72 ods. 1 Trestného poriadku rozhodnutím o väzbe sa rozumie\nrozhodnutie o\na) vzatí alebo nevzatí obvineného do väzby; za rozhodnutie o nevzatí do väzby sa\npovažuje aj rozhodnutie o ponechaní obvineného na slobode pri nahradení väzby,\nb) prepustení z väzby a o zamietnutí žiadosti o prepustenie obvineného z väzby;\nza takúto žiadosť sa považuje aj žiadosť o nahradenie väzby,\nc) zmene dôvodov väzby obvineného,\nd) návrhu na predĺženie lehoty väzby obvineného,\ne) ponechaní obvineného vo väzbe, alebo predĺžení celkovej lehoty väzby v trestnom\nkonaní,\nf) prepustení zatknutého obvineného na slobodu; za takéto rozhodnutie sa považuje aj\nrozhodnutie o ponechaní obvineného na slobode pri nahradení väzby.\n29. Podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku konať a rozhodovať možno len o väzbe\nosoby, proti ktorej bolo vznesené obvinenie. Odôvodnenie rozhodnutia o väzbe obsahuje aj\nuvedenie skutkových okolností, o ktoré sa výrok rozhodnutia o väzbe opiera. O väzbe koná\n22\n\na rozhoduje súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie,\nktorý nie je pri vymedzení dôvodov väzby návrhom prokurátora viazaný. O sťažnosti proti\nrozhodnutiu súdu alebo sudcu pre prípravné konanie o väzbe koná a rozhoduje nadriadený\nsúd. Pred rozhodnutím o väzbe musí byť obvinený vypočutý; o čase a mieste výsluchu sa\nvhodným spôsobom upovedomí prokurátor, obvinený a jeho obhajca, ak je dosiahnuteľný.\nPredseda senátu alebo sudca pre prípravné konanie vypočuje obvineného, a potom umožní\nprísediacim alebo sudcom, prokurátorovi a obhajcovi položiť obvinenému otázky týkajúce\nsa rozhodnutia o väzbe; bez výsluchu obvineného možno rozhodnúť o väzbe len vtedy,\nak obvinený výslovne požiadal, aby sa konalo v jeho neprítomnosti alebo ak zdravotný stav\nobvineného neumožňuje jeho výsluch. Podľa § 192 ods. 1 Trestného poriadku\npri rozhodovaní o sťažnosti preskúma nadriadený orgán správnosť výrokov napadnutého\nuznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť, a konanie predchádzajúce týmto\nvýrokom napadnutého uznesenia... .\n30. Podľa § 81 ods. 1 Trestného poriadku ak je daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1\npísm. a) alebo c), môže súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie,\nrozhodnúť o ponechaní obvineného na slobode alebo o jeho prepustení na slobodu aj vtedy,\nak obvinený zložil peňažnú záruku a súd alebo sudca pre prípravné konanie ju príjme. Ak je\nobvinený stíhaný pre obzvlášť závažný zločin, je daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 3\npísm. a) až c) alebo e), alebo obvinený bol vzatý do väzby podľa odseku 4 alebo podľa § 80\nods. 3, možno peňažnú záruku prijať, len ak to odôvodňujú výnimočné okolnosti prípadu.\n31. Podľa § 81 ods. 2 Trestného poriadku s prihliadnutím na osobu a majetkové\npomery obvineného alebo toho, kto za neho zloženie peňažnej záruky ponúka, povahu činu,\njeho následok a iné okolnosti prípadu predseda senátu alebo v prípravnom konaní sudca\npre prípravné konanie\na) v rámci postupu podľa § 72 ods. 2 alebo § 302 ods. 2 opatrením určí výšku\npeňažnej záruky a spôsob jej zloženia a doručí opatrenie tomu, kto má peňažnú záruku\nzložiť, alebo\nb) postupuje podľa § 72 ods. 2 alebo § 302 ods. 2 bez vydania tohto opatrenia.\n\n23\n\n32. Z čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy možno teda vyvodiť základné právo na osobnú\nslobodu, ako aj zásadu, že pozbaviť niekoho osobnej slobody možno iba z dôvodov\na spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Ďalšie odseky čl. 17 ústavy uvádzajú konkrétne spôsoby\npozbavenia, resp. obmedzenia osobnej slobody, ktoré za splnenia ustanovených podmienok\nsú prípustné. Jedným z týchto spôsobov je aj vzatie do väzby, resp. držanie vo väzbe\nv zmysle čl. 17 ods. 5 ústavy. Preto možno uviesť, že v prípade pozbavenia osobnej slobody\nvzatím do väzby, resp. držaním vo väzbe je okrem čl. 17 ods. 5 ústavy vždy dotknutý aj\nčl. 17 ods. 1 a 2 ústavy (I. ÚS 220/04). Z hľadiska posúdenia čl. 5 ods. 4 dohovoru má\nosoba vo väzbe právo na preskúmanie hmotných a procesných podmienok väzby, ktoré sú\nurčujúce pre posúdenie jej zákonnosti. Požiadavka preskúmania hmotných podmienok\n(„substantive requirement“) znamená povinnosť preskúmať okolnosti svedčiace pre a proti\nväzbe a rozhodnúť s poukazom na právne kritériá, či sú dané dôvody opodstatňujúce väzbu,\nako aj prepustenie na slobodu, pokiaľ také dôvody neexistujú (napr. rozsudok vo veci\nSchiesser v. Švajčiarsko zo 4. 12. 1979, séria A, č. 34, bod 31). Je teda výsostným právom,\nale aj povinnosťou všeobecného súdu skúmať všetky okolnosti spôsobilé vyvrátiť alebo\npotvrdiť\n\nexistenciu\n\nskutočného\n\nverejného\n\nzáujmu odôvodňujúceho\n\nso\n\nzreteľom\n\nna prezumpciu neviny výnimku z pravidla rešpektovania osobnej slobody a uviesť ich\nv rozhodnutiach o väzbe (Tóth c. Rakúsko, 1991). Inými slovami, v zmysle čl. 5 ods. 4\ndohovoru je osoba vo väzbe oprávnená na preskúmanie procesných a hmotných podmienok,\nktoré sú podstatné pre „zákonnosť“ tejto väzby v zmysle dohovoru (napr. rozsudok ESĽP\nvo veci Brogan and Others v. Anglicko z 29. 11. 1988, séria A, č. 154 - B, bod 65, rozsudok\nESĽP vo veci Jecius v. Litva, bod 100).\n33. Z judikatúry ústavného súdu je zrejmé, že z práva nebyť vo väzbe z iného ako\nzo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu vyplýva priama spojitosť\nzákonného väzobného dôvodu s rozhodnutím sudcu alebo súdu nielen pri vzatí do väzby,\nale aj počas jej trvania. V prípadoch, keď sa ústavný súd zaoberal možným porušením\nzákladného práva na osobnú slobodu v zmysle čl. 17 ústavy rozhodnutím súdu konajúceho\no zákonnosti väzby, konštatoval, že otázka, či je väzba zákonná, má byť vyriešená nielen\ns poukazom na vnútroštátny zákon, ale aj na znenie dohovoru (napr. III. ÚS 79/02,\nIII. ÚS 77/05), s ktorým musí byť v súlade, vrátane všeobecných princípov obsiahnutých\nv ňom výslovne alebo implikovane (pozri obdobne napr. rozsudky ESĽP vo veciach\n24\n\nWinterwerp v. Holandsko z 24. 10. 1979, séria A, č. 33, s. 19 – 20, bod 45 a Baranowski v.\nPoľsko z 28. 3. 2000, č. 28358/95, bod 51).\nInými slovami, povinnosť súdov vyplývajúca zo základného práva zaručeného\nv čl. 17 ods. 2 ústavy postupovať v prípade trestného stíhania obvinenej osoby a pozbavenia\njej osobnej slobody väzbou „spôsobom, ktorý ustanoví zákon“, vyžaduje, aby procesný\npostup súdu konajúceho vo veci rešpektoval nielen ustanovenia všeobecne záväzných\nprávnych predpisov s právnou silou zákona (v danom prípade predovšetkým Trestného\nporiadku), ale taktiež aj ustanovenia príslušných medzinárodných zmlúv, ktoré sú súčasťou\nprávneho poriadku Slovenskej republiky a v zmysle čl. 7 ods. 5 a čl. 154c ods. 1 ústavy\nmajú pred zákonom prednosť, ak poskytujú väčší štandard ochrany základných práv\na slobôd.\n34. Medzi základné požiadavky preskúmania zákonnosti väzby a rozhodnutia o nej\nv zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru patria aj:\n- účinná kontrola zákonnosti väzby (rozsudok ESĽP z 10. 10. 2000 vo veci Grauzinis\nv. Litva, č. 37 975/97),\n-\n\npodstatné\n\nopatrenie,\n\nktoré\n\nzabezpečí\n\njedincovi\n\nprocesnú\n\nspravodlivosť\n\n(„substantial measure of procedural justice“; rozsudok ESĽP z 20. 6. 2002 vo veci AlNashif and others v. Bulharsko, č. 50963/99),\n- vzhľadom na dramatický vplyv pozbavenia slobody na základné práva jedinca\nkonanie podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru musí v zásade spĺňať základné požiadavky\nspravodlivého konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (rozsudok ESĽP z 13. 2 2001 vo veci\nGarcia Alva v. Nemecko, č. 23541/94), pričom princíp spravodlivosti („fairness“) v zmysle\nposledného označeného článku zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli\ndostatočné dôvody (rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti sťažnosti z 26. 2. 2002 vo veci\nBufferne v. Francúzsko, č. 54367/00),\n- primeraná súdna odpoveď („adequate judicial response“; rozsudok ESĽP\nz 10. 10. 2000 vo veci Grauslys v. Litva, č. 36743/97).\n35. V zmysle uvedených ústavných záruk osobnej slobody musí byť preto väzba\nchápaná ako výnimočný prostriedok zaistenia obvineného na účely trestného konania\n25\n\nv prípade zistenia skutočností ustanovených zákonom, ktoré odôvodňujú nevyhnutnosť jeho\npoužitia v záujme včasného a náležitého objasnenia trestných činov a spravodlivého\npostihu ich páchateľov. Výnimočnosti tohto prostriedku musí zodpovedať aj jeho čas\npoužitia tak, aby väzba nepresiahla v konkrétnom prípade s ohľadom na jeho okolnosti\nnevyhnutnú dobu. Súčasťou vyššie uvedených záruk je obsiahnuté aj právo samotného\nobvineného/obžalovaného iniciovať konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene\nrozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná (III. ÚS 7/00\na III. ÚS 255/03, rozsudok ESĽP z 21. 12. 2000 vo veci Vodeničarov c. Slovenská\nrepublika, body 33 – 36).\n36. Pokiaľ ide o výklad pojmu záruka z doterajšej judikatúry ESĽP možno vyvodiť,\nže má autonómny obsah, ktorý je nezávislý od terminológie používanej vo vnútroštátnom\npráve. Zárukou treba rozumieť akýkoľvek prostriedok prípustný podľa vnútroštátneho\npráva, ktorý je miernejší ako obmedzenie osobnej slobody a ktorý je zároveň spôsobilý\nzabezpečiť účasť obvineného na pojednávaní. Spravidla ide o peňažnú záruku (kauciu), ale\naj o iné formy záruk, napríklad odovzdanie cestovného pasu (Stögmüller c. Rakúsko\nz 10. 11. 1969), stanovenie povinnosti mať stále bydlisko, hlásiť sa v pravidelných\nintervaloch atď. Z doterajšej judikatúry ESĽP taktiež vyplýva, že prepustenie na základe\nzáruky je len možnosťou, a nie oprávnením osoby pozbavenej osobnej slobody.\nPri posudzovaní jej opodstatnenosti má záruka prednosť pred pokračovaním väzby.\nUplatňuje sa nielen v prípade takzvanej útekovej väzby, ako by tomu nasvedčovala\nformulácia účelu tejto záruky (zabezpečenie prítomnosti na pojednávaní), ale je možné ňou\nnahradiť aj väzbu realizovanú na základe iných dôvodov. V rozpore s dohovorom by bolo,\nak by vnútroštátne právo vylučovalo v prípade niektorých trestných činov vôbec\nmožnosť záruky (Caballero c. Spojené kráľovstvo z 8. 2. 2000, S. B. C. c. Spojené\nkráľovstvo z 19. 6. 2001). Vychádzajúc nielen zo zákonnej dikcie § 80 a nasl. Trestného\nporiadku, ale aj napr. z nálezu ústavného súdu č. k. IV. ÚS 346/2008-39 zo 16. decembra\n2008 právny poriadok Slovenskej republiky pozná štyri prostriedky nahradzujúce väzbu,\npričom tri z nich sú závislé na vôli samotného obvineného alebo tretích osôb (sľub, peňažná\nzáruka, záruka záujmového združenia alebo dôveryhodnej osoby) a jedna záruka nie je\nzávislá na vôli samotného obvineného (dohľad probačného a mediačného úradníka).\n\n26\n\n37. Ústavný súd na tomto mieste považuje za potrebné zvýrazniť, že v každom\njednotlivom prípade tvrdeného porušenia základného práva na osobnú slobodu je povinný\npri svojom rozhodovaní prihliadať aj na konkrétne okolnosti preskúmavanej veci (obdobne\npozri II. ÚS 353/06, II. ÚS 142/07, II. ÚS 80/08, I. ÚS 59/2016 a pod., ale vyplýva to aj\nz mnohých rozhodnutí ESĽP napr. Letellier proti Francúzsku, rozhodnutie z 26. 6. 1991,\nAnnuaire, č. 207; Navarra proti Francúzsku, rozhodnutie z 23. 11. 1993, Annuaire, č. 273-B\na ďalšie).\n38. Po ústavnom prieskume napadnutého rozhodnutia krajského súdu (v nadväznosti\nna príslušnú časť odôvodnenia uznesenia okresného súdu sp. zn. 33 Tp 152/2015\nz 25. septembra 2015, pozn.) a vychádzajúc z citovanej judikatúry ESĽP, ústavný súd\nkonštatuje, že z jeho odôvodnenia vo vzťahu k zákonom predpokladanému ďalšiemu\nzotrvaniu sťažovateľky vo výkone väzby nevyplýva nič, čo by signalizovalo arbitrárny\nalebo zjavne neopodstatnený výklad relevantnej zákonnej úpravy vo veci konajúcim\nkrajským súdom, vrátane právnej úpravy práva na slobodu a bezpečnosť podľa dohovoru\ns dôsledkom porušenia sťažovateľkou označených práv a jej ďalším nezákonným zotrvaním\nvo výkone preventívnej väzby. Ústavný súd teda konštatuje, že krajský súd konal\nv medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Trestného poriadku podstatné\nna posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov\na skutkových okolností posudzovanej veci, v dôsledku čoho sú adresné, konkrétne\na vo svojich záveroch aj logické, v dôsledku čoho ich ústavný súd vníma ako legitímne\na právne akceptovateľné nielen z uhla zákonnosti, ale aj ústavnosti. Zo záverov, ku ktorým\ndospel krajský súd pri posudzovaní podmienok ďalšieho zotrvania sťažovateľky vo väzbe\nv jej trestnej veci, pritom nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných\nustanovení Trestného poriadku, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu a krajský súd\n(prihliadajúc aj k príslušnej časti odôvodnenia uznesenia okresného súdu sp. zn.\n33 Tp 152/2015 z 25. septembra 2015, pozn.) dostatočne podrobne zdôvodnil sťažovateľkou\npredostreté podstatné námietky a pretrvávajúce okolnosti pozbavenia jej osobnej slobody,\npričom neopomenul zdôvodniť potrebu ponechania sťažovateľky, resp. aj sťažovateľky\nvo väzbe poukazom na konkrétne skutočnosti vyplývajúce z hľadiska materiálnej\ninterpretácie podmienok preventívnej väzby, ktoré podrobne aj vo svojom rozhodnutí\nvysvetlil. Opakovanie týchto dôvodov počas trvania väzby, za predpokladu, že táto bola\n27\n\npočas jej trvania, podrobená niekoľkonásobnému/pravidelnému preskúmaniu súdom, nie je\nvýchodiskom ich oslabenia a predpokladom vyslovenia porušenia práv podľa čl. 17 ústavy\na čl. 5 ods. 4 dohovoru. Reagujúc na námietku sťažovateľky o tom, že „Argumenty\nza prepustenie a proti nemu nesmú byť všeobecné a abstraktné, ale musia odkazovať\nna špecifické skutočnosti a osobné pomery danej osoby, ktoré odôvodnia jej väzbu... .\nOsobitne preventívna väzba nemôže byť považovaná za prostriedok všeobecnej prevencie,\nale musí smerovať k zabráneniu spáchania konkrétneho trestného činu... .“, ústavný súd\npoukazuje na to, že už len samotný rozsah trestnej činnosti kladenej aj sťažovateľke za vinu\nspočívajúcej v sedemdesiatich skutkoch majetkovej povahy páchanej minimálne na báze\nvysoko sofistikovaného prvku po dlhší čas so škodou presahujúcou sedemstotisíc eur\nvysiela dostatočne čitateľný, ba až transparentný signál pretrvávajúceho, vysoko\nodôvodneného podozrenia z možného pokračovania v páchaní ďalšej trestnej činnosti\nmajetkového charakteru sťažovateľkou, ktorej doposiaľ zadokumentovaný priebeh je\npovažovaný za učebnicový prípad. Práve tieto okolnosti sú katalyzátorom naliehavého\nspoločenského záujmu na objasnení tejto trestnej činnosti so záujmom na eliminácii jej\npáchania v budúcnosti. V kontexte konštatovaného nie je možné krajskému súdu vytknúť\nani to, že neprijal peňažnú kauciu poskytnutú JUDr. Ondrejom Zacharom a to v dôsledku\nabsencie výnimočných okolností zákonom predpokladaných, ktorých právomoc skúmať\na posudzovať ich spadá do výlučnej právomoci všeobecných súdov a nie ústavného súdu.\nV naznačených súvislostiach ústavný súd teda považuje sťažovateľkou predostretú\nargumentáciu v tejto jej časti za zjavne neopodstatnenú a podľa § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde odmieta ňou podanú sťažnosť v tejto jej časti z dôvodu zjavnej\nneopodstatnenosti.\n39. Ústavný súd ďalej poukazuje aj ku komentovanému zneniu dohovoru, z ktorého\nvyplýva, že „Opakované používaní stereotypních formulací v rozhodnutích vnitrostátních\norgánů o prodloužení vazby vzbudzuje podezření, že se tyto orgány dostatečně nezabývaly\nkonkrétními okolnostmi a nereagovaly na argumenty obviněného [viz Kondratyev proti\nRusku, rozsudek, 9.4.2009, č. 2450/04, § 55, Lind proti Rusku, rozsudek, 6.12.2007,\nč. 25664/05, bod 85]. Pokud však stejné důvody pro ponechání obviněného ve vazbě, které\nESLP označil za relevantní a dostatečné, přetrvávaly po celou dobu jejího trvání a jestliže\nzákonnost vazby byla předmětem několikerého přezkoumání, nelze vnitrostátním soudům\n28\n\nvytýkat, že se v textech svých rozhodnutí opakovaly [viz Knebl proti České republice,\nrozsudek, 28.10.2010, č. 20157/05, § 68]. Príslušné orgány rozhodujíci o vazbě sice nejsou\npovinny se ve svých rozhodnutích vypořádat jednotlivě s každým argumentem uplatněným\nobviněným nebo jeho obhájcem, měly by však reagovat adekvátním způsobem na všechny,\nkteré jsou způsobilé zpochybnit oprávněnost dalšího trvání vazby [viz např. Ignatenco proti\nMoldavsku, rozsudek, 8.2.2011, č. 36988/07, §78, Michalko proti Slovensku. rozsudek,\n21.12.2010, č. 35377/05, bod 53]. (Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M.:\nEvropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. vydanie: Praha: C.H.Beck 2012.)“.\nInými slovami, krajský súd (a všeobecné súdy vo všeobecnosti) rozhodujúci o ďalšom\ntrvaní väzby nie je povinný detailne odpovedať na každý argument sťažovateľa uvedený\nv sťažnosti, avšak je povinný vysporiadať so skutočnosťami a argumentmi, ktoré sú\nspôsobilé spochybniť existenciu podmienok nevyhnutných pre zákonnosť pozbavenia\nslobody, resp. ďalšieho držania sťažovateľa vo väzbe (porov. Nikolova v. Bulharsko,\nč. 31195/96, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 25. 3. 1999, bod 61; Ilgar Mammadov\nv. Azerbajdžan, č. 15172/13, rozsudok ESĽP z 22. 5. 2014, bod 114). ), pričom tejto svojej\npovinnosti sa zastal aj krajský súd vo svojom napadnutom rozhodnutí.\n40. Z komentovaného znenia dohovoru ďalej vyplýva, že „... ESLP připouští, že\nobviněný nemusí být slyšen v řízení o opravném prostředku proti rozhodnutí o návrhu\nna přezkoumání zákonnosti vazby ve smyslu čl. 5 ods. 4 EÚSL, jsou-li kumulativně splněny\ndvě podmínky : a) obviněný byl slyšen soudem při rozhodování o tomto návrhu, přičemž\nod takového slyšení uplynula doba maximálně v řádu týdnů…, b) obviněný mohl podat nový\nnávrh v řízení, o němž by byl slyšen (… ve věci Rahbar-Pagard ESLP stačilo, že\nstěžovatelka mohla znovu podat návrh na propuštění z vazby, o kterém by bylo v prvním\nstupni opět rozhodnuto po jejím slyšení) [srov. nicméně např. Gaidjurgis proti Litvě,\nrozhodnutí, 16.1.2001, č. 49098/99, oddíl 4, a Jankauskas proti Litvě, rozhodnutí,\n16.12.2003, č. 59304/00, oddíl 4,… , srov. též globální přístup ke všem vazebním řízením\nv dané věci, uplatněný v rozsudku Depa proti Polsku, 12.12.2006, č. 62324/00 bod 48, nebo\nSorokin proti Rusku, rozsudek, 30. 7. 2009, č. 7739/06, body 78-84 … . (Kmec, J., Kosař,\nD., Kratochvíl, J., Bobek, M.: Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. vydanie:\nPraha: C.H.Beck 2012, str. 542.)].“.\n29\n\n41. Ani z judikatúry ústavného súdu (III. ÚS 318/06, IV. ÚS 45/08), ani z judikatúry\nESĽP nevyplýva, že v konaní o väzbe musí byť sťažovateľ osobne vypočutý na oboch\nstupňoch konania. Rešpektovanie práv zaručených v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4\ndohovoru vyžaduje, aby v priebehu väzby obvineného bola procesná záruka spočívajúca\nv jeho možnosti byť osobne prítomný v konaní pred súdom a osobne sa k veci vyjadriť\nrešpektovaná v rámci periodickej súdnej kontroly väzby (v rámci konaní spadajúcich\npod režim čl. 5 ods. 4 dohovoru) v primeraných (t. j. relatívne krátkych) časových\nintervaloch. Osobná prítomnosť obvineného v konaní pred súdom je nevyhnutná vždy, keď\nto vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu vyžaduje povaha skutočností (tvrdení\na skutkových okolností), ktoré majú byť predmetom posúdenia súdom, alebo ak vzhľadom\nna procesnú situáciu a povahu prerokúvaných skutočností je zabezpečenie osobnej\nprítomnosti obvineného nevyhnutným predpokladom rešpektovania kontradiktórnosti\nkonania a princípu rovnosti zbraní (III. ÚS 34/07, III. ÚS 226/07).\n42. Ústavný súd v ďalšom konštatuje/poukazuje na to, že v prvom rade je všeobecný\nsúd povinný poskytnúť ochranu základným práva a slobodám sťažovateľa, ale na druhej\nstrane nemožno bagatelizovať význam, podstatu a zmysel obhajoby, v rámci ktorej sa\nobvinený obhajuje sám alebo prostredníctvom svojho obhajcu. Ak takéhoto obhajcu má\nalebo ho musí mať, je potom jeho úlohou obhajovať práva obvineného čo najúčinnejším\nspôsobom, pod ktorým treba bez pochýb rozumieť aj aktívny prístup obhajcu pri obhajovaní\njeho záujmov, ako aj starostlivosť obhajcu zameranú na to, aby boli náležite a včas\nobjasnené skutočnosti, ktoré vinu obvineného vyvracajú alebo ju zmierňujú [§ 44 ods. 1\nTrestného poriadku (IV. ÚS 482/2011)]. Spôsob obrany sťažovateľa a taktika jeho obhajoby\nnemôže byť v prípade jej neúspechu (aj v dôsledku oneskoreného uplatnenia) pričítaná\nna vrub súdu, ktorý koná v súlade so zákonom (IV. ÚS 217/2013).\n43. Z povinností advokáta [vyplývajúcich z § 18 ods. 2 a § 21 písm. e) zákona\nč. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb.\no živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len\n„zákon o advokácii“)] vyplýva, že nesie zodpovednosť za spôsob výkonu obhajoby svojho\nmandanta v konaní pred súdom, a to nielen v rovine zvolenej „taktiky“ obhajoby, ale aj jej\nsamotného výkonu, resp. nesie zodpovednosť aj v podobe opomenutia konkrétnych úkonov\n30\n\nprávnej pomoci, ku ktorým je zmocnený zákonom alebo poverený mandantom. Uvedený\nzáver potvrdzuje aj komentované znenie dohovoru, z ktorého vyplýva, že „„Z nezávislosti\nadvokacie na státu vyplýva, že vedení obhajoby je ve své podstatě záležitostí medzi\nobviněným a jeho klientem, ať už mu byl obhájce přidělen v rámci právní pomoci nebo si jej\nplatí klient sám. Čl. 6 odst. 3 písm. c) nutí příslušné státní orgány zasáhnout pouze tehdy,\njestliže nedostatky na straně ustanoveného obhájce vyjdou najevo anebo jestliže jsou o nich\njakýmkoli jiným způsobem informovány [Kamasinski proti Rakousku, rozsudek 19. 12.\n1989, č. 9783/82, bod 65]. Totéž platí i pro obhájce zvoleného obviněným [Imbrioscia,\nbod 41]. (Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M.: Evropská úmluva o lidských\nprávech. Komentář. 1. vydanie: Praha: C.H.Beck 2012.)“.\n44. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka\npredložila návrh na nahradenie väzby peňažnou zárukou až v priebehu sťažnostného\nkonania, po tom, ako okresný súd rozhodol o jej žiadosti o prepustenie z väzby svojím\nuznesením sp. zn. 33 Tp 152/2015 z 25. septembra 2015. Rozhodovacia činnosť krajského\nsúdu v tomto smere bola podmienená doplnením sťažnosti podanej sťažovateľkou\no nový/ďalší\n\nnávrh\n\nna nahradenie\n\nväzby\n\na to\n\nposkytnutím\n\npeňažnej\n\nzáruky.\n\nZ ústavnoprávneho pohľadu bolo povinnosťou krajského súdu vyjadriť sa k podanej\nsťažnosti proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 33 Tp 152/2015 z 25. septembra 2015, ako\naj k novému/ďalšiemu návrhu na nahradenie väzby a to peňažnou zárukou, tak ako mu táto\npovinnosť vyplýva aj napr. z nálezu ústavného súdu č. k. IV. ÚS 227/09-27 zo 7. augusta\n2009. Ak sťažovateľka v súčinnosti so svojím obhajcom (a obhajcom zastupujúcich ďalších\nspoluobžalovaných, pozn.) predložila návrh na nahradenie väzby ďalším prostriedkom až\nv sťažnostnom konaní, mala si byť vedomá tej skutočnosti, že rozhodovať o ňom bude až\nkrajský súd v sťažnostnom konaní, pričom zo žiadnych sťažovateľkou predostretých\nokolností jej veci nevyplýva, že tak nemohla učiniť skôr, už v rámci svojej žiadosti\no prepustenie z väzby. Ústavný súd už v podobných situáciách judikoval (upozornil), že\nobvinený sa má v záujme ochrany svojich práv a osobnej slobody snažiť ovplyvniť\nrozhodnutie o väzbe svojou argumentáciou ešte pred jeho vynesením (III. ÚS 227/03).\nZo zákonnej dikcie § 302 ods. 2 Trestného poriadku vyplýva fakultatívna možnosť,\nnie obligatórna zákonom uložená povinnosť, predsedu senátu odvolacieho súdu uskutočniť\nneverejné zasadnutie za prítomnosti sťažovateľa ako obvineného a jeho obhajcu.\n31\n\nÚstavný súd by sa k tejto možnosti priklonil napr. vtedy, ak by v okolnostiach posudzovanej\nveci nebola sťažovateľka vypočutá ani pred prvoinštančným súdnym orgánom\nku skutočnostiam, na ktoré ju ako obvinenú treba vypočuť, alebo za situácie, ak by pred\nrozhodnutím odvolacieho súdu vyšli najavo nové, dosiaľ nepoznané skutočnosti a obvinená\nvýslovne na svojom výsluchu k týmto okolnostiam trvala z dôvodu, že sú významné pre\nrozhodnutie súdu k otázke jej zotrvania vo väzbe (IV. ÚS 290/07). K takému záveru krajský\nsúd nedospel a naopak skonštatoval, že neprijal peňažnú záruku z dôvodu nezistenia\nvýnimočných okolností veci, ktoré by jej prijatie odôvodnili.\nInými slovami, ústavný súd vníma sťažovateľkou predložený návrh na nahradenie\nväzby peňažnou zárukou až v sťažnostnom konaní ako súčasť jej žiadosti o prepustenie\nz väzby, o ktorej rozhodol okresný súd svojím uznesením sp. zn. 33 Tp 152/2015 z 25.\nseptembra 2015 z čoho vyplýva, že povinnosťou rozhodnúť o nej spadalo do kompetencie\nkrajského súdu rozhodujúceho v sťažnostnom konaní. Túto povinnosť si krajský súd\nv uznesení sp. zn. 4 Tpo 75/2015 z 29. októbra 2015 splnil. Nezanedbateľnou skutočnosťou\nje aj samotný fakt, že okolnosti sťažovateľkinho väzobného stíhania sú predmetom\nmnohonásobného skúmania všeobecnými súdmi (celkovo od mája 2014 do septembra 2015\nuž viac ako 20-krát, pozn.) a to v pravidelných intervaloch, keď sťažovateľka môže ďalšiu\nsvoju žiadosť o prepustenie z väzby podporiť aj poskytnutím peňažnej záruky. Z vyššie\nuvedených dôvodov rozhodol ústavný súd, podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde\no odmietnutí sťažnosti sťažovateľky aj v tejto jej časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.\n45. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie o ďalších\nprocesných návrhoch sťažovateľky v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný\nsúd už nezaoberal.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\n\nV Košiciach 17. augusta 2016\n\n32", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "väzba-dôvody väzby", "väzba-peňažná záruka"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:be6408bd-6f9c-4944-a5cb-0c4f2161726d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.59.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 59/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 59/2016 z 3. 2. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-02-03", "citacie_n": 62, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.59.2016.1"}, {"guid": "ussr:540adc10-b912-4382-b21c-1d6aee185072", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:1.US.794.2014.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 794/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 794/2014 z 17. 12. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-12-17", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.794.2014.1"}, {"guid": "ussr:e71dc8a5-2685-4309-b315-1af352ffc938", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 217/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 217/2013 z 18. 4. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-04-18", "citacie_n": 49, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e71dc8a5-2685-4309-b315-1af352ffc938"}, {"guid": "ussr:aa26c834-4347-4fff-9cf1-e32eaabddb59", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 482/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 482/2011 z 10. 11. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-11-10", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aa26c834-4347-4fff-9cf1-e32eaabddb59"}, {"guid": "ussr:7cd34381-5f12-4f58-a4db-793ea9c99955", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 397/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 397/2010 z 3. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-03", "citacie_n": 108, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7cd34381-5f12-4f58-a4db-793ea9c99955"}, {"guid": "ussr:fc710381-1f48-433e-aec7-470a6acc3f62", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 315/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 315/2010 z 7. 9. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-09-07", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fc710381-1f48-433e-aec7-470a6acc3f62"}, {"guid": "ussr:e48c9800-5293-49bf-b7ca-4df9cf5cf26f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 16/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 16/09 z 7. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-07", "citacie_n": 44, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e48c9800-5293-49bf-b7ca-4df9cf5cf26f"}, {"guid": "ussr:4c5ddd8f-9562-4c92-bd88-48a5dd6ccd7c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 227/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 227/09 z 7. 8. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-08-07", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4c5ddd8f-9562-4c92-bd88-48a5dd6ccd7c"}, {"guid": "ussr:1b58efab-6669-4f43-b3c4-48ed45726124", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 151/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 151/09 z 15. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-15", "citacie_n": 142, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1b58efab-6669-4f43-b3c4-48ed45726124"}, {"guid": "ussr:b9cf335b-d293-4f27-b0fd-a8cf5e733bf2", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 80/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 80/08 z 24. 4. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-04-24", "citacie_n": 62, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b9cf335b-d293-4f27-b0fd-a8cf5e733bf2"}, {"guid": "ussr:079842e8-2c47-4ceb-a1c3-f3aa837a567a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 187/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 187/07 z 22. 4. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-04-22", "citacie_n": 147, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:079842e8-2c47-4ceb-a1c3-f3aa837a567a"}, {"guid": "ussr:0f228dd6-346a-49ea-a9b7-cb75911bdd1d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 124/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 124/08 z 17. 4. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-04-17", "citacie_n": 98, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0f228dd6-346a-49ea-a9b7-cb75911bdd1d"}, {"guid": "ussr:23b8fde2-5dc0-41a2-9169-0b433ce2a516", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 318/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 318/06 z 28. 2. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-02-28", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:23b8fde2-5dc0-41a2-9169-0b433ce2a516"}, {"guid": "ussr:155651f4-2154-4aec-b864-e34e2268f693", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 60/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 60/08 z 7. 2. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-02-07", "citacie_n": 143, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:155651f4-2154-4aec-b864-e34e2268f693"}, {"guid": "ussr:f13bc5c2-7147-421d-9ce7-e105886ea290", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 45/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 45/08 z 7. 2. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-02-07", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f13bc5c2-7147-421d-9ce7-e105886ea290"}, {"guid": "ussr:b943371f-5827-4d6c-a97e-f655e56aa4d1", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 290/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 290/07 z 24. 1. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-01-24", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b943371f-5827-4d6c-a97e-f655e56aa4d1"}, {"guid": "ussr:eb89dee8-771a-4df7-bf07-d485903dbe41", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 256/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 256/07 z 13. 12. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-12-13", "citacie_n": 124, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:eb89dee8-771a-4df7-bf07-d485903dbe41"}, {"guid": "ussr:49d3530d-5a50-4911-9ec9-6944e05ebcad", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 226/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 226/07 z 11. 12. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-12-11", "citacie_n": 29, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:49d3530d-5a50-4911-9ec9-6944e05ebcad"}, {"guid": "ussr:f88e72b0-929b-4b42-ac66-4619a09b0d89", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/07 z 23. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-23", "citacie_n": 245, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f88e72b0-929b-4b42-ac66-4619a09b0d89"}, {"guid": "ussr:32dded3d-e61d-4a1a-8dda-80384bef6295", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 271/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 271/07 z 11. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-11", "citacie_n": 371, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:32dded3d-e61d-4a1a-8dda-80384bef6295"}, {"guid": "ussr:bc9d52f3-72cc-4144-b678-49be00405b3a", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 34/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 34/07 z 26. 6. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-06-26", "citacie_n": 457, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bc9d52f3-72cc-4144-b678-49be00405b3a"}, {"guid": "ussr:2ccfb76e-bd7f-44bf-b637-8751b9c11de7", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 142/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 142/07 z 21. 6. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-06-21", "citacie_n": 65, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2ccfb76e-bd7f-44bf-b637-8751b9c11de7"}, {"guid": "ussr:f4e65a10-d89c-43bb-92dd-512c1788ef5a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 353/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 353/06 z 19. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-19", "citacie_n": 153, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f4e65a10-d89c-43bb-92dd-512c1788ef5a"}, {"guid": "ussr:8b0d780f-6628-41eb-a3b0-adbad48e400c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 168/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 168/05 z 9. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-09", "citacie_n": 1886, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8b0d780f-6628-41eb-a3b0-adbad48e400c"}, {"guid": "ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 136/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 136/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 3751, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74"}, {"guid": "ussr:013bb44a-5a61-4e33-a734-699ed9f8d3c8", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 65/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 65/05 z 9. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-09", "citacie_n": 129, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:013bb44a-5a61-4e33-a734-699ed9f8d3c8"}, {"guid": "ussr:e75e8932-ce0f-4dfd-a2ac-9a0130347844", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 77/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 77/05 z 9. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-09", "citacie_n": 243, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e75e8932-ce0f-4dfd-a2ac-9a0130347844"}, {"guid": "ussr:c02ec593-1601-4609-b360-0faba91c965d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 220/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 220/04 z 2. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-02", "citacie_n": 35, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c02ec593-1601-4609-b360-0faba91c965d"}, {"guid": "ussr:8f85b557-77ac-4937-bbaa-c2c6af5e8d95", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 15/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 15/05 z 18. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-18", "citacie_n": 184, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8f85b557-77ac-4937-bbaa-c2c6af5e8d95"}, {"guid": "ussr:4bd23bff-af19-42e4-b987-71a078cc9be0", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 100/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 100/04 z 8. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-08", "citacie_n": 454, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4bd23bff-af19-42e4-b987-71a078cc9be0"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:4ba28e11-e2ae-4757-b2bf-1564ec18278e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:2.US.25.2022.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 25/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 25/2022 z 20. 1. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-01-20", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:2.US.25.2022.1"}, {"guid": "ussr:a2781695-522b-468c-811b-7a13a12ac200", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.508.2020.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 508/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 508/2020 z 13. 10. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-10-13", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.508.2020.1"}]}