{"guid": "ussr:cabd3302-6c11-476e-b79e-0425fc01c6c1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.48.1999.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 48/99", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 48/99 z 20. 12. 1999", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 20. decembra 1999, sp. zn. I. ÚS 48/99, ECLI:SK:USSR:2016:1.US.48.1999.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Tibor Šafárik", "sudca_id": 1110, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/tibor-safarik-1110", "datum_vydania": "1999-12-20", "forma": "Nález", "povaha": ["porušené bolo", "porušené bolo", "porušené bolo"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": [], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-2", "nazov": "čl. 17 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-130.odsek-3", "nazov": "čl. 130 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-130.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-130"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-17", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-130"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/cabd3302-6c11-476e-b79e-0425fc01c6c1", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.48.1999.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.48.1999.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.48.1999.1/text", "citacie_n": 7, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\n\nI. ÚS 48/99\nÚstavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Tibora\nŠafárika a sudcov JUDr. Jána Klučku a JUDr. Ľubomíra Dobríka o podnete\nnavrhovateľa\n\n,\n\n, bytom\n\nzastúpeného JUDr. Petrom Lelkešom, advokátom\nv Trnave,\n\npodanom\n\nproti\n\nMinisterstvu\n\nvnútra\n\nSlovenskej\n\nrepubliky,\n\nsekcii\n\nvyšetrovania a kriminalisticko-expertíznych činností Policajného zboru, odboru\nvyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti, so sídlom v Bratislave, zastúpeného\nJUDr. Ivetou Rajtákovou, advokátkou v Košiciach, a Krajskej prokuratúre\nv Bratislave, zastúpenej JUDr. Ivanom Minárom, námestníkom krajského prokurátora,\nza účasti vedľajších účastníkov\n\n,\n\n,\n\nzastúpeného JUDr. Svetozárom Chabadom, advokátom v Bratislave, a Ing. Mikuláša\nDzurindu, predsedu vlády Slovenskej republiky, zastúpeného JUDr. Štefanom\nDetvaiom, advokátom v Bratislave, takto\nr o z h o d o l:\n1) Uznesením vyšetrovateľa Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, sekcie\nvyšetrovania a kriminalisticko-expertíznych činností Policajného zboru, odboru\nvyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti, č. VKE 1/30-1998 z 1. 2. 1999\n\na postupom\n\nKrajskej prokuratúry\n\nBratislava, ktorá uvedené uznesenie\n\nrozhodnutím\n\nč. 2 Kv 4/99 zo dňa 18. 2. 1999 ponechala v platnosti, došlo\n\nk porušeniu základného práva navrhovateľa uvedeného v čl. 17 ods. 2 Ústavy\nSlovenskej republiky.\n2) Uznesenie\n\nvyšetrovateľa\n\nMinisterstva\n\nvnútra\n\nSR,\n\nsekcie\n\nvyšetrovania\n\na kriminalisticko-expertíznych činností Policajného zboru, odboru vyšetrovania\nobzvlášť závažnej trestnej činnosti, č. VKE 1/30-1998 z 1. 2. 1999 sa z r u š u j e .\n\nOdôvodnenie:\n\nOdôvodnenie\n\nobsahuje\n\núvodnú\n\nčasť\n\ns podstatným\n\nobsahom\n\npodnetu\n\na písomných vyjadrení (I.), podstatný obsah prednesov účastníkov a ich právnych\nzástupcov na ústnom pojednávaní (II.), podstatný obsah listinných dôkazov (III.),\nsumár skutkových zistení (IV.) a právne závery súdu (V.).\nI.\n, zastúpený advokátom JUDr. Petrom Lelkešom (ďalej\nlen „navrhovateľ“), podal 16. marca 1999 Ústavnému súdu Slovenskej republiky\n(ďalej len „ústavný súd“) podnet na začatie konania podľa čl. 130 ods. 3 Ústavy\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústava“).\nV podnete navrhovateľ uviedol:\n„Dňa 3. marca 1998 vydal predseda vlády SR v zastúpení prezidenta SR\nrozhodnutie o amnestii, ktoré bolo uverejnené v Zbierke zákonov SR pod č. 55/1998\nZ. z.\nV článku VI nariadil, aby sa nezačínalo, ak sa začalo, aby sa zastavilo trestného\nstíhanie za trestné činy spáchané v súvislosti s oznámením o zavlečení\ndo cudziny.\n\n2\n\nDňa 7. júla 1998 vydal predseda vlády Slovenskej republiky rozhodnutie\no amnestii, ktoré bolo uverejnené v Zbierke zákonov SR pod č. 214/1998 Z. z.\nV článku II nariadil, aby sa nezačínalo, a ak sa začalo, aby sa zastavilo trestné konanie\npre podozrenie z trestných činov, ktoré mali byť spáchané v súvislosti s oznámeným\nzavlečením\n\n,\n\n, do cudziny, ku ktorému malo dôjsť\n\n31. augusta 1995.\nDňa 8. decembra 1998 vydal predseda vlády SR v zastúpení prezidenta SR\nrozhodnutie, ktoré označil rozhodnutím o amnestii. Toto rozhodnutie bolo uverejnené\nv Zbierke zákonov SR pod č. 375/1998 Z. z. V tomto rozhodnutí rozhodol, že:\n„Článok V a článok VI rozhodnutia o amnestii z 3. marca 1998, uverejneného pod\nč. 55/1998 Z. z., a článok I a článok II rozhodnutia o amnestii zo 7. júla 1998,\nuverejneného pod č. 214/1998 Z. z., sa vypúšťajú“.\nOstatné rozhodnutie predsedu vlády SR v zastúpení prezidenta Slovenskej\nrepubliky považujem za rozhodnutie, ktorým došlo k porušeniu Ústavou SR mi\ngarantovaných práv. Na základe tohto rozhodnutia začal vyšetrovateľ Policajného\nzboru Ministerstva vnútra SR - sekcia vyšetrovania a kriminalisticko-expertíznych\nčinností PZ, odbor vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti, Bratislava pod\nČVS: VKE 1/30-98 voči mne trestné stíhanie a podľa § 160 ods. 1 Tr. poriadku mi\nvzniesol obvinenie“.\nĎalej navrhovateľ v podnete uviedol: „Rozhodnutím predsedu vlády SR\nv zastúpení prezidenta Slovenskej republiky boli p o r u š e n é moje ústavné práva\nzakotvené v hlave II. Ústavy Slovenskej republiky - napr. v článku 50 ods. 5, kde je\nzakotvený zákaz reformácie in peius, ako aj v článku 12 ods. 1 Ústavy SR, podľa\nktorého: ľudia sú slobodní v dôstojnosti a v právach. Základné práva a slobody sú\nneodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné. Ďalej boli porušené moje\npráva stanovené v čl. 16 ods. 1, v čl. 17 ods. 1 a 2 Ústavy SR.\nTieto ústavou mne zakotvené práva porušil predseda vlády SR v zastúpení\nprezidenta SR, a to tak, že čl. 102 písm. i) Ústavy SR použil v rozpore s Ústavou\nSlovenskej republiky, na čo následne vyšetrovatelia PZ Ministerstva vnútra SR začali\nvoči mne trestné stíhanie za skutky, ktoré už boli amnestované“.\n3\n\nTieto svoje závery a dôvody v podnete navrhovateľ v rôznych modifikáciách\nzopakoval a zhrnul do záveru, podľa ktorého: „Moje ústavné práva porušil predseda\nvlády SR v zastúpení prezidenta Slovenskej republiky, Ministerstvo vnútra SR, sekcia\nvyšetrovania a kriminalisticko-expertíznych činností PZ, odbor vyšetrovania obzvlášť\nzávažnej trestnej činnosti, Račianska 45, Bratislava, Krajská prokuratúra Bratislava,\nVajnorská ul., Okresný súd Bratislava I., Záhradnícka ul. 10, Bratislava.\nPodľa môjho názoru ako podnecovateľa - občana Slovenskej republiky je\nvedenie trestného konania o skutkoch, pre ktoré bola udelená amnestia, v rozpore\ns Ústavou Slovenskej republiky, a to aj napriek tomu, že prezident Slovenskej\nrepubliky vydal rozhodnutie, ktorým niektoré časti amnestie zrušil, čím boli porušené\nmoje ústavné práva zakotvené v hlave II. Ústavy SR, a to najmä v čl. 12 ods. 1“.\nPodnet smeroval proti predsedovi vlády Slovenskej republiky, vláde Slovenskej\nrepubliky, Okresnému súdu v Bratislave 1, Krajskej prokuratúre v Bratislave\na Ministerstvu vnútra SR, sekcii vyšetrovania a kriminalisticko-expertíznych činností\nPZ, odboru vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti (ďalej len „Ministerstvo\nvnútra SR“).\nNeprihliadajúc na nepodstatné chyby v systematike podnetu, ktoré nebránili\njeho prejednaniu na predbežnom prerokovaní podľa § 20 zákona Národnej rady SR\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred\nním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\nč. 38/1993 Z. z.“), ústavný súd podnet 22. júla 1999 predbežne prerokoval a rozhodol\ntak, že ho prijal na ďalšie konanie v časti smerujúcej proti Ministerstvu vnútra SR\na Krajskej prokuratúre v Bratislave v rozsahu namietaného porušenia čl. 17 ods. 2\nústavy.\nPo prijatí podnetu na konanie vyžiadal ústavný súd vyjadrenia od odporcov.\nMinisterstvo vnútra SR vo svojom vyjadrení prostredníctvom generálneho\nriaditeľa sekcie vyšetrovania a kriminalisticko-expertíznych činností PZ predložilo\nústavnému súdu stanovisko, v ktorom k veci uviedlo:\n\n4\n\n„Vyšetrovateľom odboru vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti,\nsekcie vyšetrovania a kriminalisticko-expertíznych činností PZ, bolo dňa 1. 2. 1999\npod ČVS: VKE-1/30-1998 vznesené obvinenie\n\nza\n\ntrestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a) a b)\nTrestného zákona v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona a trestný čin\nlúpeže podľa § 134 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona v spolupáchateľstve podľa\n§ 9 ods. 2 Trestného zákona. Uznesenie o vznesení obvinenia k stanovisku pripájame.\nV podnete\n\nje napádané uznesenie vyšetrovateľa\n\nv dvoch bodoch. Takéto uznesenie však vyšetrovateľom vydané nebolo.\nOkrem toho sa v podnete uvádza, že trestné stíhanie bolo vyšetrovateľom začaté\nna základe rozhodnutia predsedu vlády SR o amnestii. Inkriminované uznesenie\nvyšetrovateľa sa na rozhodnutie predsedu vlády SR zo dňa 8. 12. 1998 o amnestii\nneodvoláva.\nUverejnením rozhodnutia predsedu vlády zo dňa 8. 12. 1998 o amnestii\nv Zbierke zákonov SR pod. č. 375/1998 Z. z. sa toto stalo súčasťou právneho poriadku\nSR. Rešpektovať a dodržiavať právny poriadok Slovenskej republiky je povinnosťou\nvšetkých orgánov činných v trestnom konaní, teda i vyšetrovateľa.\nZáverom poukazujeme na skutočnosť, že dozor nad zachovávaním zákonnosti\nv prípravnom konaní v zmysle § 174 Trestného poriadku vykonáva prokurátor.“\nKrajský prokurátor v Bratislave sa k podnetu vyjadril podaním, v ktorom\nsúčasne vyslovil námietku zaujatosti voči predsedovi senátu, a preto sa v ňom\nv prevažnej miere zaoberal skutočnosťami, ktoré podľa jeho názoru mal zohľadniť\nústavný súd pred prijatím podnetu na konanie, a dôvodmi - podľa jeho názoru\nnesprávnymi - ktoré ústavný súd uviedol v rozhodnutí o prijatí podnetu na konanie.\nV častiach vyjadrenia priamo sa dotýkajúcich vecí uviedol: „Ústavný súd\nSlovenskej republiky nie je oprávnený zasahovať do činnosti orgánov činných\nv trestnom konaní a skúmať, či trestné stíhanie voči\nbolo začaté oprávnene a či krajský prokurátor v Bratislave postupoval v súlade\nso zákonom, keď zamietol jeho sťažnosť proti vznesenému obvineniu. Do tohto živého\n\n5\n\nprocesu ústavný súd nemôže vstupovať a prisvojiť si právomoc ako ďalšia inštitúcia,\npretože v poslednej fáze môže vykonať nápravu všeobecný súd.\nSom toho názoru, že aj v prípade, ak by Mikuláš Dzurinda nebol svojím\nrozhodnutím zrušil články za amnestiu Vladimíra Mečiara, bolo by možné začať\ntrestné stíhanie a vzniesť obvinenie\n\nza trestné činy\n\nsúvisiace so zavlečením\n\ndo cudziny. Formulácie použité v čl. VI\n\nrozhodnutia o amnestii z 3. 3. 1998 a čl. II rozhodnutia o amnestii zo 7. 7. 1998\nnevylučujú trestné stíhanie za skutok týkajúci sa zavlečenia\ndo cudziny, ale len za skutky spáchané v súvislosti s oznámením o zavlečení\ndo cudziny... Použitá formulácia sa nemôže vykladať tak, že sa vzťahuje aj\nna samotné skutky, ktoré predchádzali oznámeniu, teda na trestné činy zavlečenia\ndo cudziny, lúpeže, vydierania a zneužívania právomoci verejného činiteľa“.\nV tomto vyjadrení krajský prokurátor nepodal návrh na rozhodnutie ústavného\nsúdu, uviedol však, že ústavný súd mal podnet navrhovateľa odmietnuť.\nÚstavný súd si pre potreby svojho rozhodnutia obstaral uznesenie Krajského\núradu vyšetrovania PZ Bratislava č. KÚV 50/97 zo dňa 18. 9. 1998, uznesenie\nMinisterstva vnútra SR, sekcie vyšetrovania, č. VKE 1/30-1998 zo dňa 1. 2. 1998,\nuznesenie Krajskej prokuratúry v Bratislave č. 2 KV 4/99 zo dňa 18. 2. 1999\na vyrozumenie krajského prokurátora rovnakého čísla zo dňa 19. 2. 1999.\nNavrhovateľ podaním zo 7. 10. 1999 doplnil svoj podnet a navrhol okrem už\nskôr navrhnutého výroku o porušení jeho základného práva uvedeného v čl. 17 ods. 2\nústavy aj zrušenie uznesenia č. VKE 1/30-1998.\nII.\nPo prejednaní žiadostí o priznanie postavenia vedľajšieho účastníka prejednal\nústavný súd vec na ústnom pojednávaní s ustáleným okruhom účastníkov a vedľajších\núčastníkov.\nNa ústnom pojednávaní predniesli účastníci, vedľajší účastníci - sami alebo\nprostredníctvom svojich právnych zástupcov - svoje pripomienky a návrhy na\nrozhodnutie vo veci.\n\n6\n\nZástupca navrhovateľa zotrval na svojich dovtedajších stanoviskách a dôvodoch\npodnetu a naviac uviedol, že vyšetrovateľ bývalého krajského úradu vyšetrovania\nv septembri 1998 odložil skutok zavlečenia\n\ndo cudziny a že\n\n„...presne za ten istý skutok vzniesol obvinenie navrhovateľovi vyšetrovateľ sekcie\nvyšetrovania“. Podľa jeho názoru vyšetrovateľ rešpektoval amnestiu bývalého\npredsedu vlády o amnestii zo 7. 7. 1998. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť\na v predpísanom konaní nebolo zrušené. Ako ďalej uviedol, po vydaní tohto uznesenia\nbolo ministrom vnútra a generálnym riaditeľom sekcie vyšetrovania publikovaných\nveľa článkov, v ktorých sa uvádzalo celkom jednoznačne, že trestnému stíhaniu bráni\namnestia predsedu vlády Mečiara. Rozhodnutie predsedu vlády Dzurindu o amnestii\nbolo podľa jeho názoru reakciou na takto vytvorený stav.\nZotrval na návrhu na vyslovenie porušenia čl. 17 ods. 2 ústavy postupom\nodporcov a na zrušení dotknutého uznesenia vyšetrovateľa.\nNavrhovateľ sa pripojil k prednesu svojho právneho zástupcu a zdôraznil, že\ntvrdenia o tom, že sa amnestia zo 7. 7. 1998 na skutky, pre ktoré je stíhaný,\nnevzťahuje, je účelové a v rozpore s tou skutočnosťou, že ministerstvo vnútra si\nzrejme rozhodnutie o amnestii z 8. 12. 1998 od premiéra Mikuláša Dzurindu úmyselne\nvyžiadalo.\nPrávna zástupkyňa Ministerstva vnútra SR sa vo svojom vyjadrení pripojila\nk obsahu podania svojho klienta, ktoré predložil ústavnému súdu, a ďalej uviedla:\n„...Rozhodnutím predsedu vlády zo dňa 3. 3. 1998, ktoré bolo uverejnené v Z. z. pod\nčíslom 55/1998, bolo v čl. VI nariadené, aby sa nezačínalo, a ak sa začalo, aby sa\nzastavilo trestné stíhanie pre trestné činy spáchané v súvislosti s oznámením\no zavlečení\n\ndo cudziny.\n\nTakéto rozhodnutie mohlo mať za\n\nnásledok len nezačínanie, resp. zastavenie trestného stíhania za tie trestné činy, ktoré\nboli spáchané v súvislosti s oznámením. Domnievam sa, že takáto formulácia dáva\nmožnosť len na taký výklad, výsledkom ktorého je záver, že amnestia sa nevzťahuje\nani na trestné činy spáchané zavlečením\n\ndo cudziny, ani na\n\ntrestné činy spáchané v súvislosti s týmto zavlečením a ani na trestné činy spáchané\noznámením. Táto amnestia sa môže vzťahovať len na tie trestné činy, ktoré boli\n\n7\n\nspáchané konaním súvisiacim s iným konaním. Týmto iným konaním mohlo byť len\noznámenie o zavlečení\n\ndo cudziny.\n\nPri výklade citovaného článku rozhodnutia predsedu vlády zo dňa 3. 3. 1998 je\npotrebné čo najstriktnejšie dbať o jeho doslovný výklad. Zužujúci výklad by totiž\nukrátil na právach tých, ktorým by malo byť toto rozhodnutie na prospech, teda tých,\nktorí mali nadobudnúť právo, aby sa trestné stíhanie voči nim nezačínalo, a ak sa\nzačalo, aby sa v ňom nepokračovalo a muselo byť zastavené.\nNa druhej strane rozširujúci výklad tohto aktu by nad rámec ústavy a trestného\nporiadku zasahoval do základných práv a slobôd iných. Ústavné zakotvenie\nzákladných práv a slobôd neznamená totiž len ochranu týchto práv pred zásahmi štátu,\nale aj záväzok štátu chrániť tieto práva a slobody pred neoprávnenými zásahmi\nzo strany iných fyzických alebo právnických osôb, pričom skutky, ktorými sú\nspáchané trestné činy tieto práva a slobody porušujúce a ohrozujúce, takýmito zásahmi\nnepochybne sú. Za týchto okolností možno prijať ako základnú zásadu pri výklade\na aplikácii citovaného ustanovenia rozhodnutia o amnestii prezumpciu, že darca\namnestie použil výrazy v nej obsiahnuté práve preto, lebo účelom aktu bolo dosiahnuť\ntaký efekt, aký sa dá výrazom ním použitým priznať, a ak by chcel dosiahnuť iný účel\na dať svojmu rozhodnutiu iný význam a obsah, použil by iné jazykové prostriedky.\nV tejto súvislosti chcem zdôrazniť, že vyššie uvedené závery možno v plnom\nrozsahu aplikovať aj na rozhodnutie predsedu vlády o amnestii zo dňa 7. 7. 1998.“\n„Pre druhé rozhodnutie o amnestii, teda pre rozhodnutie predsedu vlády zo dňa\n7. 7. 1998, resp. jeho posúdenie vo vzťahu k orgánom činným v trestnom konaní\na k ich oprávneniam a povinnostiam v tomto konaní, predovšetkým k oprávneniu\nzačať voči navrhovateľovi trestné stíhanie a pokračovať v ňom, je významných\nniekoľko rovín skúmania tohto vzťahu.\nPo prvé, je potrebné zaoberať sa touto otázkou, majúc na zreteli výklad čl. 102\nods. 1 písm. i) Ústavy SR, ktorý podal Ústavný súd SR vo svojom rozhodnutí I. ÚS\n30/99, ktoré bolo uverejnené 24. 7. 1999 v Zbierke zákonov SR pod č. 182/1999.\nPodľa tohto výkladu súčasťou tohto práva, teda práva prezidenta podľa čl. 102 ods. 1\npísm. i) Ústavy SR, nie je oprávnenie prezidenta SR akýmkoľvek spôsobom meniť\nrozhodnutie o amnestii už uverejnené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky.\n\n8\n\nPodľa § 11 ods. 1 písm. a) Tr. por. trestné stíhanie nemožno začať, a ak už bolo\nzačaté, nemožno v ňom pokračovať a musí byť zastavené, ak to nariadil prezident\nrepubliky použijúc svoje právo udeľovať milosť alebo amnestiu.\nPodľa § 9 ods. 1 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní posudzujú predbežné\notázky, ktoré sa v konaní vyskytnú, samostatne, ak je však o takejto otázke\nprávoplatné rozhodnutie súdu alebo iného štátneho orgánu, sú orgány činné v trestnom\nkonaní takýmto rozhodnutím viazané, pokiaľ nejde o posúdenie viny obvineného.\nRozhodnutie predsedu vlády o amnestii nie je z hľadiska tohto zákonného\nustanovenia ani rozhodnutím súdu, ani iného štátneho orgánu. Pre zdôvodnenie postačí\nuviesť, že takéto rozhodnutie nenadobúda právoplatnosť, čím pri ňom vzniká absencia\nzákonnej charakteristiky.\nAni uznesenie o odložení veci nemôže byť považované za takéto právoplatné\nrozhodnutie súdu alebo iného štátneho orgánu. Jednoznačne o tom svedčí posledná\nčasť citovanej vety, podľa ktorej sú orgány činné v trestnom konaní takýmto\nrozhodnutím viazané, pokiaľ nejde o posúdenie viny obvineného. Keďže podľa § 2\nods. 2 Tr. por. vina sa vyslovuje právoplatným odsudzujúcim rozsudkom súdu, je\nnepochybné, že spomínanými rozhodnutiami súdu a iných štátnych orgánov nemá\nTrestný poriadok na zreteli orgány činné v trestnom konaní vrátane orgánov činných\npred začatím trestného stíhania.\nPredbežnou otázkou vyskytnuvšou sa v trestnom konaní je teda nesporne aj\notázka, či existuje rozhodnutie prezidenta republiky, ktorým nariadil, použijúc svoje\nprávo udeľovať milosť alebo amnestiu, nezačínať trestné stíhanie, a ak bolo začaté,\nzastaviť ho, a či takéto rozhodnutie za predpokladu jeho existencie sa vzťahuje na\ntrestný čin, pre spáchanie ktorého by sa malo začať trestné stíhanie alebo pre\nspáchanie ktorého sa trestné stíhanie vedie.\nVýklad ustanovení Tr. por., ako aj výklad rozhodnutí o amnestii je nesporne\notázkou, ktorá patrí do kompetencie orgánov činných v trestnom konaní. Je\nneodmysliteľnou podmienkou ich postupu podľa ustanovení Tr. por. a pri aplikácii\nrozhodnutí o amnestii. Upieranie takéhoto oprávnenia by sa rovnalo odopretiu\nmožnosti konať podľa tohto právneho predpisu, pretože nevyhnutným predpokladom\ntakéhoto konania je vedomie o obsahu právnych predpisov, pričom toto vedomie\n\n9\n\nzahŕňa nielen informáciu o jazykovom vyjadrení právnych noriem v predpise\nobsiahnutých, ale chápanie zmyslu použitých jazykových prostriedkov, teda ich\nvýklad. Orgány činné v trestnom konaní, teda aj odporca, sú oprávnené urobiť záver\no tom, že trestné konanie musí byť zastavené, pretože to nariadil prezident republiky\npoužijúc svoje právo udeľovať milosť alebo amnestiu. Sú teda oprávnené posúdiť\nnevyhnutnosť zastavenia trestného stíhania, resp. nemožnosť jeho začatia vo vzťahu\nk splneniu obidvoch, v zákonnom ustanovení obsiahnutých podmienok, pričom obidve\npodmienky musia byť splnené súčasne. Ak by zákonodarca nechcel zastavenie, resp.\nnezačatie trestného stíhania viazať na súčasné splnenie obidvoch podmienok, obmedzil\nby sa na konštatovanie, že trestné stíhanie je neprípustné, ak to nariadi prezident\nrepubliky. Či a kedy môže prezident republiky takéto zastavenie nariadiť, by stačilo\nvymedziť v ústave v rámci jeho kompetencií.\nZ doposiaľ uvedeného možno vyvodiť záver, že odporca mal právo posúdiť, že\npodmienky na nezačínanie, resp. zastavenie trestného stíhania voči odporcovi nie sú\ndané, keďže nariadenie nezačínať alebo zastaviť trestné stíhanie nebolo použitím práva\nudeľovať milosť alebo amnestiu. Dôvody na takéto posúdenie sú obsiahnuté\nv citovanom rozhodnutí I.ÚS 30/99, podľa ktorého nemožno akýmkoľvek spôsobom\nmeniť rozhodnutie o amnestii už uverejnené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky.\nŽe rozhodnutie zo dňa 7. 7. 1998 je takouto opravou, dokazuje tak jeho preambula,\nako aj čl. 1, ktorého obsah je takmer identický s obsahom čl. 5 rozhodnutia zo dňa 3.\n3. 1998.\nPo druhé, k právam riešiť predbežné otázky, ktoré orgánom činným v trestnom\nkonaní dáva § 9 ods. 1 Tr. por., patrí aj právo zaujať názor, či nariadenie prezidenta\nrepubliky použijúceho jeho právo udeľovať milosť alebo amnestiu vzťahuje na skutok,\nktorý by sa mal stíhať alebo je stíhaný. Je nesporné, že takéto oprávnenie orgány činné\nv trestnom konaní majú. Na základe takéhoto posúdenia vykonávajú tak v prípravnom\nkonaní, ako aj v konaní pred súdom úkony zastavenia trestného stíhania, ak prídu\nk záveru, že sa na stíhaný skutok vzťahuje amnestia.\nAk odporca posúdil skutok navrhovateľa tak, že sa naňho rozhodnutie, ktoré by\naj spĺňalo obidve kritériá uvedené v § 11 ods. 1 písm. a) Tr. por., nevzťahuje, urobil\ntak vykonávajúc svoju právomoc v rozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom,\n\n10\n\nkonkrétne Tr. por. Podľa čl. 2 rozhodnutia o amnestii zo 7. 7. 1998 predseda vlády\nnariadil, aby sa nezačínalo, a ak sa začalo, aby sa zastavilo trestné konanie pre\npodozrenie z trestných činov, ktoré mali byť spáchané v súvislosti s oznámeným\nzavlečením\n\n,\n\n, do cudziny, ku ktorému malo dôjsť\n\n31. 8. 1995.“\nPodľa jej názoru „...takýmto spôsobom formulované rozhodnutie o amnestii je\nv našej právnej histórii bezprecedentné. Odporca ako orgán oprávnený vykladať obsah\namnestie pri výkone svojich právomocí dospel jednoznačne k záveru, že pokiaľ je\npredmetné rozhodnutie formulované vyššie uvedeným spôsobom, nemôže znamenať\nto isté, ako keby bolo formulované spôsobom používaným konštantne v rozhodnutiach\no udelení amnestie. V tejto súvislosti si dovoľujem len poukázať na to, že zvrat „mali\nbyť spáchané“ zo všetkých významov slova „mať“ ponúka najviac vysvetlenie tohto\nvýrazu ako nevyhnutnosť, naliehavosť, potrebnosť nejakého deja. V tejto situácii teda\nodporca nemohol porušiť právo podnecovateľa zakotvené v čl. 17 ods. 2 Ústavy SR,\nkeďže len vykonával svoju právomoc v rozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom.\nDovolím si poznamenať, že niet žiadneho v zákone alebo ústave zakotveného dôvodu\nalebo možnosti, aby takýto výklad orgánu činného v trestnom konaní, mal a mohol byť\nnahradený výkladom Ústavného súdu SR.\nRovnako spojenie „v súvislosti s oznámeným zavlečením\ndo cudziny“ môže byť skúmané z hľadiska otázky, čo darca amnestie povedal, ak\npoužil práve tento výraz, a v čom sa povedané odlišuje od obsahu, ktorý by sa\noznamoval jazykovými prostriedkami amnestie zvolenými odlišne. Je racionálny\na logický záver, že spojenie „v súvislosti s oznámeným zavlečením“ má iný obsah ako\nspojenie „oznámeným zavlečením“. K takémuto záveru oprávňuje nekomplikovaná\núvaha, že zavlečením\n\ndo cudziny boli spáchané viaceré trestné\n\nčiny, medzi nimi aj trestný čin zavlečenia do cudziny. Absurdne by potom pôsobil\nzáver, ku ktorému možno dôjsť pri snahe aplikovať predmetné rozhodnutie, pretože by\nsa muselo konštatovať, že zavlečenie do cudziny bolo spáchané v súvislosti\nso zavlečením do cudziny\n\nV súvislosti s interpretáciou\n\npredmetného rozhodnutia si je potrebné uvedomiť, že predmetom výkladu je text, a nie\npohnútky a zámery darcu amnestie, o ktorých môže existovať presvedčenie, že stáli na\n\n11\n\npočiatku tohto rozhodnutia. Vykladať a aplikovať možno len existujúcu normu, a to\nbez ohľadu na presvedčenie, že sa jej tvorcovi vzhľadom na nevhodne zvolené\njazykové prostriedky podarilo vyjadriť iný obsah, než zamýšľal.“\nĎalej k veci uviedla: „...Podnecovateľ má pritom v trestnom konaní prostriedky\nna to, aby sa až do právoplatného skončenia veci domáhal zastavenia trestného\nstíhania, pretože sa na tento skutok podľa jeho výkladu vzťahuje amnestia.“\nK právomoci ústavného súdu konať vo veci uviedla: „...V tejto súvislosti sa\nvynára aj otázka, či vôbec ústavný súd by v tomto konaní v rámci posudzovania\ndôvodnosti podnetu mal a mohol sa zaoberať výkladom rozhodnutia predsedu vlády\no udelenie amnestie.“ „...Správnosť záveru, podľa ktorého, ak je právo, ktorého\nvyslovenia porušenia sa podnecovateľ domáha, chránené pred porušením inými\nprávnymi prostriedkami, musí sa podnecovateľ domáhať právnej ochrany týmito\ninými právnymi prostriedkami. Nakoniec, tento názor je vyslovený aj v rozhodnutí\nÚstavného súdu SR č. I. ÚS 49/98, podľa ktorého: „táto zásada (zachytená v už\nstabilizovanej judikatúre ústavného súdu) potvrdzuje, že ochranu namietanému\nporušeniu konkrétneho základného práva alebo slobody v konaní o podnete podľa čl.\n130 ods. 3 ústavy (platí to však v plnom rozsahu aj pre konanie o ústavných\nsťažnostiach) môže ústavný súd poskytnúť len vtedy, ak sa jej ochrany fyzická alebo\nprávnická osoba už nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred iným štátnym\norgánom Slovenskej republiky (vrátane všeobecných súdov).“ „...Ani v súvislosti\ns rozhodnutím o odložení veci zo dňa 18. 9. 1998 a začatím trestného stíhania proti\npodnecovateľovi, nemohlo dôjsť k porušeniu podnecovateľovho práva zakotveného\nv čl. 17 ods. 2 Ústavy SR. Trestný poriadok v § 11 výslovne stanovuje, kedy trestné\nstíhanie nemožno začať, a ak už bolo začaté, nemožno v ňom pokračovať a musí byť\nzastavené. Medzi takýmito dôvodmi uvedenými v písmenách a) až ch) nie je\nprávoplatnosť rozhodnutia o odložení veci. Pritom v písmene f) je uvedená\nskutočnosť, že zastavenie, resp. nezačínanie trestného stíhania musí nastať aj vtedy,\nproti komu sa skoršie stíhanie pre ten istý skutok skončilo právoplatným rozsudkom\nalebo bolo právoplatne rozhodnuté, nebolo dôvodu, ak by dôvodom na takýto postup\nmalo byť rozhodnutie o odložení veci, aby takéto rozhodnutie nebolo v citovanom\nzákonnom ustanovení uvedené...“\n12\n\nPodľa § 53 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. ústavná sťažnosť nie je prípustná, ak\nsťažovateľ nevyčerpal riadne opravné prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho\npráva poskytuje. Ani z doterajšej praxe ústavného súdu, ani z ustanovení zákona\nč. 38/1993 Z. z. nevyplýva záver, že by pre konanie o podnete toto ustanovenie\nneplatilo, zvlášť s prihliadnutím na skutočnosť, že trestné stíhanie dáva možnosť\núčastníkovi použiť viacero prostriedkov smerujúcich k náprave nezákonnosti\nv postupe orgánov činných v trestnom konaní.“\nO podnete navrhla rozhodnúť tak, že mu ústavný súd nevyhovie.\nZástupca krajského prokurátora sa so závermi zástupkyne Ministerstva vnútra\nSR stotožnil.\nĎalej uviedol, že z uznesenia vyšetrovateľa o odložení veci, i keď toto bolo\nvydané na základe amnestie zo 7. júla 1998, ako uznesenia, ktoré „má konštituovať\npráva“, nemohol žiaden konkrétny subjekt, a teda ani navrhovateľ nadobudnúť\nsubjektívne práva, pretože v ňom nie je uvedené meno. Takéto uznesenie preto\nnemožno považovať za prekážku veci rozhodnutej. V uznesení vyšetrovateľa\no vznesení obvinenia proti navrhovateľovi niet zmienky o tom, že by toto rozhodnutie\nvychádzalo z rozhodnutia o amnestii. Zástupca krajskej prokuratúry preto považuje\nhľadanie súvislosti medzi uznesením o začatí trestného stíhania a rozhodnutím\no amnestii z 8. decembra 1998 uverejneným v zbierke zákonov za vykonštruované,\nneopodstatnené a neodôvodnené. Ďalej podľa jeho názoru nepostupoval ústavný súd\nsprávne, ak ako dôvod neprijatia podnetu Okresného súdu Bratislava 1 uviedol, že pri\nrozhodovaní o väzbe nebol povinný zaoberať sa dôvodom, resp. prípustnosťou\ntrestného stíhania. V tomto ohľade považuje okresný súd za rovnako legitimovaného\núčastníka konania ako krajského prokurátora. Pokiaľ ide o rozhodnutie krajského\nprokurátora vo veci, tento nemohol inak rozhodnúť o sťažnosti navrhovateľa.\nRozhodovanie o opravnom prostriedku má prednosť a prokurátor o nej musí\nrozhodnúť predtým, ako by chcel využívať dozorové oprávnenie. Rozhodol preto\nsprávne, ak sťažnosť zamietol ako oneskorene podanú. Ak sa v odôvodnení uznesenia\nvyjadril k tomu, že stíhanie považuje za zákonné, táto úvaha bola nad rámec jeho\nrozhodovania.\n\n13\n\nVo svojom vyjadrení sa zástupca krajského prokurátora zaoberal skutočnosťou,\nže „...veľmi podobný, obsahovo takmer totožný podnet ústavný súd odmietol pre jeho\nneopodstatnenosť“. Ďalej uviedol, že ak by chcel ústavný súd vyhovieť podnetu\nnavrhovateľa, musel by ako predbežnú otázku vyriešiť, či možno aplikovať\nktorékoľvek rozhodnutie o amnestii na skutok, ktorého sa navrhovateľ mal dopustiť.\nTáto úloha prislúcha podľa jeho mienky iba orgánom činným v trestnom konaní.\nPoukázal na tú skutočnosť, že „v prípade prípravného konania ide vlastne iba o súdne\nkonanie, ktoré je v štádiu prípravného konania“. V konečnom dôsledku teda v takej\nveci prislúcha rozhodnúť všeobecnému súdu. Rozhodnutie ústavného súdu, ktorý by\nakokoľvek otázku posúdil, by bolo zasahovanie do jednoznačnej kompetencie orgánov\nčinných v trestnom konaní. Ďalej podľa jeho mienky, ak navrhovateľ nevyužil všetky\npráva, ktoré mu právny poriadok v Trestnom poriadku poskytuje, nemôže byť úspešný\nani v konaní na ústavnom súde. Z podnetu musí byť zrejmé, že už niet iného orgánu\nprávnej ochrany, ktorý by mohol poskytnúť ochranu tvrdenému porušeniu práva.\nZástupca krajského prokurátora navrhol, aby ústavný súd nevyhovel podnetu.\nPrávny zástupca vedľajšieho účastníka\n\npodrobnejšie rozviedol\n\nargumenty navrhovateľa a jeho právneho zástupcu a poukázal na to, že zaniknutú\ntrestnosť amnestovaných skutkov nemožno ani za pomoci rozhodnutia o amnestii\nobnoviť pre neprípustnosť jej retroaktívneho pôsobenia. Poukázal na podmienky, za\nktorých bola odložená vec podozrenia zo spáchania skutkov podliehajúcich amnestii\nzo 7. 7. 1998, na absenciu ústavných možností odstraňovania právnej prekážky\ntrestného stíhania rozhodnutím o zrušení amnestie. Ohľadne rozhodnutia ústavného\nsúdu sa pripojil k návrhu navrhovateľa a jeho právneho zástupcu.\nPrávny zástupca vedľajšieho účastníka, predsedu vlády SR Mikuláša Dzurindu,\nsa okrem procesného návrhu, ktorému ústavný súd nevyhovel, k veci vyjadril tak, že si\nosvojil prednes právnych zástupcov ministerstva vnútra a krajskej prokuratúry vrátane\nnávrhu na rozhodnutie, pretože ich považuje za právne a vecne náležite podložené.\nIII.\nOkrem prednesu účastníkov a ich písomných podaní vychádzal ústavný súd\nzo skutkového stavu zisteného z uznesenia Krajského úradu vyšetrovania PZ\n14\n\nBratislava č. KÚV 50/97 zo dňa 18. 9. 1998, uznesenia Ministerstva vnútra SR č. VKE\n1/30-1998 zo dňa 1. 2. 1999, uznesenia Krajskej prokuratúry Bratislava č. 2 KV 4/99\nzo dňa 18. 2. 1999 a vyrozumenia Krajskej prokuratúry v Bratislave č. 2 KV 4/99\nzo dňa 19. 2. 1999.\nZ uznesenia Krajského úradu vyšetrovania PZ Bratislava č. KÚV 50/97 zo dňa\n18. 9. 1998 ústavný súd zistil, že vyšetrovateľ Policajného zboru ním podľa § 159 ods.\n2 Tr. por. s poukazom na § 11 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku vec podozrenia\nz trestného činu zavlečenia do cudziny spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 k § 233\nods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona, v súbehu s trestným činom lúpeže podľa § 234\nods. 1, porušovania domovej slobody podľa § 238 ods. 1 a 2 a krádeže podľa § 247\nods. 1 písm. b) Trestného zákona odložil, „nakoľko trestné stíhanie podľa článku II\nrozhodnutia predsedu vlády Slovenskej republiky zo 7. júla 1998 o amnestii,\nuverejneného v Zbierke zákonov SR č. 214/98 Z. z., je neprípustné“.\nV závere odôvodnenia uznesenia sa uvádza: „Vzhľadom na to, že v priebehu\npreverovania sa nepodarilo zistiť skutočnosti oprávňujúce vznesené obvinenie\nkonkrétnej osobe, vec bola viackrát vyšetrovateľom uložená z dôvodov uvedených\nv § 159 ods. 4 Trestného poriadku, naposledy dňa 30. 6. 1998.\nVzhľadom na to, že predseda vlády Slovenskej republiky, využívajúc svoje\nprávomoci podľa čl. 105 ods. 1 a čl. 102 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky,\nv záujme odstránenia sporov o výklad rozhodnutia o amnestii z 3. marca 1998\nuverejneného pod č. 55/98 Z. z. dňa 7. júla 1998 vyhlásil v článku II toto rozhodnutie\no amnestii, uverejnené v Zbierke zákonov SR pod č. 214/98 Z. z.: „Nariaďujem, aby\nsa nezačínalo, a ak sa začalo, aby sa zastavilo trestné konanie pre podozrenie z\ntrestných činov, ktoré mali byť spáchané v súvislosti s oznámeným zavlečením\n,\n\ndo cudziny, ku ktorému malo dôjsť\n\n31. augusta 1995“, trestné stíhanie v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku je\nneprípustné, preto som rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto\nuznesenia.“\nZ obsahu uznesenia vydaného vyšetrovateľom Ministerstva vnútra SR pod\nč. VKE 1/30-98 dňa 1. 2. 1999 ústavný súd zistil, že ním bolo podľa § 160 ods. 1\n15\n\nTrestného poriadku vznesené obvinenie navrhovateľovi „za trestný čin zneužívania\nprávomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a) a b) Trestného zákona\nv spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona a trestný čin lúpeže podľa\n§ 234 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2\nTrestného zákona...“\nPodľa výrokovej časti uznesenia sa mal týchto skutkov navrhovateľ dopustiť\nkonaním identifikovateľne s amnestiou zo 7. 7. 1998 popísanými.\nZ uznesenia Krajskej prokuratúry v Bratislave č. 2 KV 4/99 zo dňa 18. 2. 1999\nvyplýva, že prokurátor krajskej prokuratúry zamietol sťažnosť podanú navrhovateľom\nproti uzneseniu č. VKE 1/30-1998 zo dňa 1. 2. 1999 podľa § 148 ods. 1 písm. b)\nTrestného poriadku ako oneskorene podanú.\nV závere odôvodnenia uznesenia je k tomuto dôvodu zamietnutia uvedené, že\nprokurátor krajskej prokuratúry po preštudovaní vyšetrovacieho spisu dospel k záveru,\nže sťažnosť bola podaná osobou na to oprávnenou, avšak nebola podaná v zákonom\nstanovenej lehote. Prokurátor napokon uviedol, že „I napriek tomu som preskúmal\npostup vyšetrovateľa pri vyhodnotení dôkazov vedúcich k začatiu trestného stíhania\na vzneseniu obvinenia pre už uvedený trestný čin a dospel som k rovnakému záveru, a\nteda, že tento postup bol v danom štádiu konania odôvodnený.“\nObsahom „vyrozumenia“ Krajskej prokuratúry Bratislava č. 2 KV 4/99 zo dňa\n19. 2. 1999 adresovaného navrhovateľovi je oznámenie, že prokurátor krajskej\nprokuratúry po vyhodnotení obsahu sťažnosti navrhovateľa ako podnetu na\npreskúmanie postupu vyšetrovateľa „...nezistil v postupe vyšetrovateľa žiadne\nzávady.“\nIV.\nZ podkladov pre rozhodnutie ustálil ústavný súd skutkový stav, ktorého pre vec\nrozhodujúce fakty majú takúto vecnú a chronologickú podobu:\n1) Dňa 31. augusta 1995 došlo ku škode\n\n,\n\n,\n\nku spáchania viacerých skutkov, ktoré boli neskôr kvalifikované ako trestné činy\nzavlečenia do cudziny a v súbehu s ním spáchané ďalšie trestné činy - trestný čin\n\n16\n\nlúpeže podľa § 234 ods. 1 a 2 písm. a) Tr. zák., porušovania domovej slobody podľa\n§ 238 ods. 1 a 2 Tr. zák., zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1\npísm. a) a b) Tr. zák. a iné.\n2) Na základe oznámenia došlo ohľadne uvedených skutkov policajnými\norgánmi k preverovaniu dôležitých skutočností za účelom objasnenia veci a zistenia\npáchateľov. Vyšetrovateľ a prokurátor vydávajú vo veci viacero uznesení.\n3) Predseda vlády Slovenskej republiky vykonávajúci niektoré právomoci\nprezidenta SR vydáva 3. marca 1998 rozhodnutie o amnestii, ktoré bolo uverejnené\nv Zbierke zákonov SR pod č. 55/1998 Z. z., ktorým v čl. VI nariadil, aby sa\nnezačínalo, a ak sa začalo, aby sa zastavilo trestné stíhanie za trestné činy spáchané\nv súvislosti s oznámením o zavlečení\n\ndo cudziny.\n\n4) Napriek uvedenému rozhodnutiu o amnestii vyšetrovanie veci prebiehalo\nďalej s tým, že vec bola uznesením z 30. júna 1998 naposledy uložená.\n5) Predseda vlády Slovenskej republiky, súc i naďalej poverený vykonávať\nniektoré právomoci prezidenta SR, vydáva 7. júla 1998 rozhodnutie o amnestii, ktoré\nbolo uverejnené v Zbierke zákonov SR pod č. 214/1998 Z. z., ktorým v čl. II nariadil,\naby sa nezačínalo, a ak sa začalo, aby sa zastavilo trestné konanie pre podozrenie\nz trestných činov, ktoré mali byť spáchané v súvislosti s oznámeným zavlečením\n,\n\n, do cudziny, ku ktorému malo dôjsť 31. augusta\n\n1995.\n6) Vyšetrovateľ Krajského úradu vyšetrovania PZ Bratislava uznesením KÚV\n50/97 z 18. 9. 1998 podľa § 159 ods. 2 Tr. por. s poukazom na § 11 ods. 1 písm. a) Tr.\npor. vec podozrenia z trestného činu zavlečenia do cudziny spáchaného\nv spolupáchateľstve a ostatných trestných činov v tomto uznesení odložil, nakoľko\ntrestné stíhanie sa podľa čl. II rozhodnutia predsedu vlády SR zo 7. júla 1998\no amnestii stalo neprípustným. Toto uznesenie sa stalo právoplatným.\n7) Predseda vlády SR bez poverenia vládou SR na výkon niektorých právomocí\nprezidenta SR vydáva 8. 12. 1998 rozhodnutie o amnestii, uverejnené v Zbierke\n\n17\n\nzákonov SR pod č. 375/1998 Z. z., ktorým článok VI rozhodnutia o amnestii\nz 3. marca 1998 a článok II rozhodnutia o amnestii zo 7. júla 1998 vypustil.\n8) Vyšetrovateľ odboru vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti, sekcie\nvyšetrovania a kriminalisticko-expertíznych činností PZ SR, vzniesol uznesením\nč. VKE 1/30-1998 z 1. 2. 1999 obvinenie voči\n\nza trestné\n\nčiny zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a) a b) Tr.\nzák. spáchané v súbehu s trestnými činmi podľa § 233 ods. 1 a 2 písm. a) a § 234 ods.\n1 a 2 písm. a) Tr. zák. Vyšetrovanie v tejto veci v čase konania na ústavnom súde\nnaďalej prebieha.\n9) Ústavný súd podáva v konaní vedenom pod sp. zn. I. ÚS 30/99 výklad čl.\n102 ods. 1 písm. i) Ústavy SR, podľa ktorého amnestiu nemožno meniť.\nV.\nNa základe uvedeného skutkového stavu ústavný súd dospel k týmto právnym\nzáverom, vedúcim k jeho rozhodnutiu:\nPodnet v rozsahu, v akom ho ústavný súd prijal na konanie, je dôvodný.\nDotknutým článkom Ústavy Slovenskej republiky - základným právom,\nporušenie ktorého navrhovateľ namieta, je čl. 17 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „nikoho\nnemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý\nustanoví zákon.“ Povinným subjektom z tohto článku je štát, jeho orgány. K porušeniu\ntohto práva teda (a nie iba v tomto prípade) dochádza porušením povinnosti štátneho\norgánu. Všeobecný ústavný rámec pre konanie štátnych orgánov je daný čl. 2 ods. 2\nústavy. Podľa neho štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy a v rozsahu a\nspôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nesporným zámerom ústavodarcu bolo zabezpečiť\ntýmto ustanovením ochranu občanov pred každým konaním štátneho orgánu, ktoré\nz tohto ústavného rámca vybočuje.\nV konaní o podnete s vyššie uvedeným právnym základom musí ústavný súd na\njeho záver konštatovať, či trestné stíhanie, a tým postup orgánov činných v trestnom\nkonaní bol v súlade s týmto ústavným článkom, a predtým zistiť, ktoré z ustanovení\n\n18\n\nktorého zákona sú relevantnými ustanoveniami zachovávajúcimi uvedené základné\nprávo.\nPodľa znenia tohto základného práva - čl. 17 ods. 2 ústavy - musia teda zákonu\nzodpovedať ako dôvody, tak aj spôsob, na základe ktorých možno konkrétnu osobu\nstíhať. Stíhanie je v plnom rozsahu konformné s týmto ústavným právom, ak\nmateriálne i formálne podmienky postupu orgánov činných v trestnom konaní\nvychádzajú zo zákona.\n„Dôvody“ stíhania majú podľa zásady nullum crimen sine lege svoj pôvod\nv zákone č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov - Trestný zákon a „spôsob“,\nktorým je regulovaný postup orgánov činných v trestnom konaní, nachádzame\nv príslušných ustanoveniach zákona č. 141/1961 Zb. v znení neskorších predpisov Trestný poriadok. Splnenie oboch týchto podmienok\n\npatrí do preskúmavacej\n\nprávomoci ústavného súdu, pretože každá samostatne ako zákonná podmienka\nústavného základného práva predstavuje samostatný predmet ich posudzovania\nz hľadiska ich dodržania, či naopak nedodržania. Inak by nebolo možné dospieť\nk záveru o tom, či namietaným postupom došlo, alebo nedošlo k porušeniu článku 17\nods. 2 ústavy.\nPokiaľ ide o „dôvody stíhania“, môžu byť nimi iba skutky kvalifikovateľné ako\ntrestné činy. Uvedením konkrétneho trestného činu v uznesení o začatí trestného\nstíhania sa však vo veciach so skutkovým a právnym základom ako prejednaný podnet\ntáto ústavná podmienka nevyčerpáva. Došlo by tým neopodstatnene k jej úzko\nformalistickému chápaniu.\nPodľa ust. § 3 ods. 1 Tr. zák. je trestným činom pre spoločnosť nebezpečným\nčin, ktorého znaky sú uvedené v tomto zákone. Skutky, na ktoré sa vzťahuje amnestia\nprezidenta republiky, musia byť za trestné činy považované. Táto skutočnosť ostáva\npodmienkou pre uplatnenie § 11 ods. 1 písm. a) Tr. por., podľa ktorého nemožno\ntrestné stíhanie začať, ak to nariadi prezident republiky, využijúc svoje právo udeliť\namnestiu alebo milosť, pretože iba ohľadne skutkov, ktoré možno za trestné činy\npovažovať, je dôvod podľa uvedeného ustanovenia rozhodovať. Inak by bolo potrebné\nrozhodnúť podľa ods. 1 § 159 Tr. por., a nie podľa ods. 2 cit. ustanovenia. Podľa nich:\n19\n\nVyšetrovateľ, prokurátor alebo policajný orgán odloží vec uznesením, ak nejde\no podozrenie z trestného činu – ods. 1, alebo odloží vec z dôvodov neprípustnosti\ntrestného stíhania – ods. 2. Ústavný súd je povinný skúmať vecný a prípadne aj\nosobný rozsah amnestie udelenej v aboličnej forme, a to v závislosti od jej konkrétnej\npodoby: ak prezident udelí amnestiu, ktorou nariadi nezačať trestné stíhanie, ide\no skúmanie výlučne jej vecného rozsahu. Ak sa totiž amnestia vzťahuje na určité\nskutky považované podľa všeobecných zásad za trestné činy – čo je pravda jej\nnáležitosťou – stávajú sa tieto skutkami, u ktorých zaniká trestnosť v zmysle § 65 Tr.\nzákona. Ako uvádza komentár k tomuto ustanoveniu (Tr. zák. a Tr. por. a súvisiace\npredpisy – Ister science press, Bratislava 1994, str. 88), „dôvodom zániku trestnosti je\nabolícia“. Až ustálením, či je splnená podmienka zákonného „dôvodu“ trestného\nstíhania z hľadiska trestnosti činu ako inherentnej zložky stíhateľného skutku, môže\nústavný súd rozhodnúť o rešpektovaní čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky\nvyšetrovateľom a prokurátorom. Vzniesť obvinenie pre skutky, u ktorých došlo\nk zániku trestnosti, je v rozpore s čl. 17 ods. 2 Ústavy SR. Zrekapitulujúc uvedené\nskutočnosti pre potreby záveru o naplnení podmienky „dôvodu“ stíhania podľa čl. 17\nods. 2 Ústavy SR teda treba uviesť: v dôsledku rozhodnutia o amnestii čin inak trestný\nnie je trestným činom. Pre podozrenie zo spáchania takéhoto činu nemožno začať\ntrestné stíhanie. Pritom je potrebné zdôrazniť, že ústavný súd sa nezaoberá otázkou\nviny; základným dôvodom je znenie článku 50 ods. 1 v spojení s článkami 141 a 142\nÚstavy Slovenskej republiky, podľa ktorého o vine a treste za trestné činy rozhoduje\nlen súd; ďalším je fakt, ktorý nedovoľuje, aby sa otázkou predpokladanej viny\nzaoberali orgány činné v trestnom konaní, a to v tom štádiu vyšetrovania, s ktorým je\nabolícia v priamom vzťahu. Podľa § 160 Tr. por.: ak je dostatočne odôvodnený záver,\nže čin spáchala určitá osoba, začne vyšetrovateľ bez meškania trestné stíhanie proti\nobvinenému. K takémuto záveru nemožno dospieť. Bráni tomu nariadenie trestné\nstíhanie nezačínať. Na námietku, že ústavný súd nemôže zasahovať do tzv. živej veci,\nje potrebné uviesť, že článok 17 ods. 2 ústavy hovorí o „stíhaní“. Ak by ústavodarca\nchápal funkčné hľadisko tohto článku redukovane iba v súvislosti so\n\nsúdne\n\nskončenými vecami, formuloval by jeho text inak. Uviedol by, že nikoho nemožno\n„odsúdiť“ inak, ako z dôvodov a spôsobom ako ustanovuje zákon. Trestné stíhanie je\n\n20\n\nproces, ktorý sa začína vznesením obvinenia a končí právoplatným rozhodnutím, a\nústavný súd má právo aj povinnosť, ako už bolo uvedené skôr, preskúmať ústavnosť\nuž prvého úkonu, ku ktorému došlo v rámci tohto procesu. V tomto smere považuje\nústavný súd formuláciu základného práva uvedeného v čl. 17 ods. 2 ústavy za\ndostatočne zrozumiteľnú. Jurisdikcia ústavného súdu vo veciach, v ktorých sa namieta\nporušenie čl. 17 ods. 2 Ústavy SR, je daná i napriek celému systému „prostriedkov\nnápravy.“ S trestným stíhaním je spojený celý rad vážnych legálnych obmedzení,\nktorým sa obvinený a obžalovaný musí podriaďovať. Naviac, reálnou je poväčšine\nnehmotná ujma, ťažko odstrániteľná napriek výsledku pre obvineného priaznivému.\nZáruky čl. 17 ods. 2 ústavy sa podľa právneho názoru ústavného súdu vzťahujú i na tú\nfázu trestného konania, v ktorej sa nachádza vec navrhovateľa, keďže ide o takú chybu\nv konaní, ktorá ho postihuje už v jeho priebehu. Ochranu je ústavný súd povinný\nposkytnúť v okamihu zistenia, že dôvod stíhania nie je zákonný a tento stav nielen\ntrvá, ale nemalo k nemu vôbec dôjsť. Odstrániteľná vada by totiž po jej odstránení\nprestala byť prekážkou legálnej podoby trestného stíhania.\nNaviac, z hľadiska štádia trestného stíhania veci sa opravné prostriedky\nuplatňujú iba v jeho rámci (§ 12 ods. 11 Tr. por.). V štádiu prípravného konania je\n„odvolacou inštanciou“ prokurátor. Zásah súdu do tohto konania zákon nepripúšťa\n(rozhodovanie o väzbe v prípravnom konaní má odlišné podmienky). Za „prostriedky\nnápravy“ teda nemožno považovať žiadne rozhodnutie súdu v tom zmysle, ako to mali\nna mysli odporcovia. Rozhodnutie súdu reagujúce na amnestiu je po podaní a prijatí\nobžaloby jedným z jeho možných autonómnych rozhodnutí a medzi opravné\nprostriedky nepatrí. Ako bolo zistené, navrhovateľ podal proti uzneseniu VKE 1/301998 sťažnosť, táto však bola ako oneskorene podaná podľa § 148\n\nTr. por.\n\nzamietnutá. Táto skutočnosť však pre toto konanie nemá právny význam, a to pre\njednoznačnú povinnosť prokurátora v každej veci postupovať podľa § 174 Tr. por.,\nktorý zakotvuje v Trestnom poriadku dozor prokurátora nad zachovaním zákonnosti\nv prípravnom konaní. Podľa ods. 2 písm. e) cit. ustanovenia môže prokurátor nahradiť\nrozhodnutie vyšetrovateľa vlastným rozhodnutím aj inak, ako na podklade sťažnosti\noprávnenej osoby. V tomto zmysle sa prokurátor napokon vo svojom zamietavom\nuznesení vyjadril, keď uviedol, že uznesenie považuje za zákonné.\n21\n\nPokiaľ ide o ústavnú podmienku čl. 17 ods. 2 uvedenú ako „spôsob“ stíhania\nupravený Trestným poriadkom, patrí sem i otázka rešpektovania tzv. prekážky\nrozhodnutej veci, ktorá má v prejednávanom prípade málo frekventovanú podobu.\nPrávne relevantnými skutočnosťami určujúcimi hranice úvah v tomto smere sú: forma\namnestie - v našom prípade abolícia s príkazom nezačať trestné stíhanie - a uznesenie\no odložení veci vydané podľa § 159 ods. 2 Tr. por., ktoré je obligatórnym aktom\nvyšetrovateľa\n\nalebo\n\nprokurátora.\n\nPodľa\n\ncitovaného\n\nustanovenia\n\nprokurátor,\n\nvyšetrovateľ alebo policajný orgán pred začatím trestného stíhania odloží vec\nuznesením, ak je trestné stíhanie neprípustné podľa § 11 ods. 1. Podľa § 11 ods. 1\npísm. a) Tr. por. trestné stíhanie nemožno začať, a ak bolo už začaté, nemožno v ňom\npokračovať a musí byť zastavené, ak to nariadi prezident republiky, použijúc svoje\nprávo udeľovať milosť alebo amnestiu. Z hľadiska štádií vyšetrovania trestných činov\nprichádza po zhodnotení právnej a skutkovej situácie v medziach určených amnestiou\ndo úvahy iba jediné rozhodnutie, a to odloženie veci s poukazom na cit. ustanovenie\nTr. por. Amnestia udelená v aboličnej forme, ako k tomu došlo v prejednávanom\nprípade, nedovoľuje prekročiť štádium vyšetrovania trestných činov zakotvených v IX.\nhlave II. časti Tr. por. Korelátom nariadenia prezidenta nezačať trestné stíhanie je\nuznesenie o odložení veci. Amnestia udelená v aboličnej forme\n\n- „prikazujúca\n\nnezačať trestné stíhanie“ - má anonymných adresátov, pokiaľ ide o potenciálnych\npodozrivých. Uverejnením v zbierke zákonov je však záväzná pre všetky orgány, ktoré\nju realizujú. „Vecou rozhodnutou“ je preto v pravom zmysle slova rozhodnutie o veci\nbez vzťahu ku konkrétnej osobe. Prepracovať sa totiž ku konkrétnej osobe vzhľadom\nna uznesenie o odložení veci z dôvodov amnestie zákonom upraveným spôsobom\nnemožno. V tomto zmysle preto právoplatné uznesenie o odložení veci z dôvodu\namnestie prikazujúcej nezačať trestné stíhanie považuje ústavný súd za prekážku veci\nrozhodnutej analogicky k ustanoveniu § 11 ods. 1 písm. f) Tr. por.\nÚstavný súd je toho názoru, že vzniesť obvinenie pre skutky, ktoré sú\npredmetom abolície, preto že neskôr došlo k prehodnoteniu jej vecného rozsahu, nie\nje v súlade so základným právom uvedeným v čl. 17 ods. 2 a nie je ani v súlade s čl. 1\na čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Najmä nie v takej podobe, aby jeden vyšetrovateľ vec pre\namnestiu odložil a iný vyšetrovateľ rovnako vecne a miestne príslušný po tomto\n22\n\nodložení začal trestné stíhanie pre amnestované skutky po úvahe, že sa na ne amnestia\nnevzťahuje. Takýto postup je v rozpore s inštitútom právoplatnosti rozhodnutí, a tým\naj právnou istotou ako jedným z princípov právneho štátu.\nÚstavný súd bol pri rozhodovaní o veci postavený pred viacero otázok\nv súvislosti s posudzovaním právnej relevancie viacerých skutočností vzájomne na\nseba nadväzujúcich, prepojených a vzájomne sa podmieňujúcich, predovšetkým\nz hľadiska konečného vplyvu na vydanie uznesenia o vznesení obvinenia voči\nnavrhovateľovi. V tejto súvislosti ústavný súd dospel k záverom, že: za mylný a právu\nnezodpovedajúci pokladá taký výklad textu čl. II rozhodnutia o amnestii zo 7. 7.\n1998, podľa ktorého by táto nepokrývala (nezahŕňala) tzv. základný skutok, ktorým je\ntrestný čin zavlečenia do cudziny podľa § 233 Tr. zák. Udávané spáchanie tohto\ntrestného činu malo byť cieľom, pričom ako prostriedok k jeho spáchaniu mali slúžiť\nostatné trestné činy spáchané v rôznych formách súbehu. V súhrne teda podľa názoru\nústavného súdu sa amnestia dotýkala nielen trestných činov, ktoré mali umožniť\nspáchanie trestného činu zavlečenia do cudziny, ale aj samotného zavlečenia. V čase\nrozhodnutia o udelení amnestie 7. 7. 1998 sa viedlo vyšetrovanie aj pre podozrenie\nzo spáchania trestného činu zavlečenia do cudziny\n\n, ku ktorému\n\nmalo dôjsť 31. 8. 1995. Z toho dôvodu bol ako amnestovaný uvedený aj tento skutok,\na to opisom faktickej situácie bez subsumpcie pod konkrétnu normu. Slová\n„v súvislosti“ použité v texte rozhodnutia o amnestii vyložili odporcovia tak, že skutok\nzavlečenia do cudziny oddelili od ostatných možných trestných činov, majúcich\nv tomto skutku pôvod. Takýto výklad je nesprávny. Uvedené slová naopak spájajú\nspomínaný skutok s ostatnými do jedného amnestovaného okruhu. Ústavný súd\nkonštatuje, že z relevantných úkonov a stanovísk vydaných vo veci týkajúcich sa\ntrestného konania vrátane amnestie zo 7. júla 1998 spolu s rozhodnutím o amnestii\nz 8. 12. 1998 vyplýva pre vec podstatný záver. Na vecný rozsah amnestie zo 7. júla\n1998 sa vytvorili dva názorové tábory. Pritom názor o amnestovaní všetkých trestných\nčinov nepresadzovala – a túto skupinku teda výlučne nepredstavuje – iba obhajoba\nnavrhovateľa. Patrí k nej v jednej fáze konania i vyšetrovateľ. Napokon k veci sa\nvyjadroval i ústavný súd, ktorý v jednom svojom rozhodnutí (sp. zn. II. ÚS 69/99)\nvylučoval amnestovanie trestného činu zavlečenia\n23\n\ndo cudziny\n\n„s pravdepodobnosťou rovnajúcou sa istote“ a v inom rozhodnutí (sp. zn. II. ÚS 80/99)\nsa o amnestii zo 7. júla 1998 vyslovil ako o „nejasnej“. Ústavný súd je toho názoru, že\nuplatnenie pravidla in dubio pro reo treba klásť i mimo hranice konania, kde sa\nrozhoduje o vine. Pritom už uvádzané rozhodnutie o odložení veci vyšetrovateľom\n(podľa názoru ústavného súdu záväzne) dokumentuje, že aplikovateľnosť tejto\namnestie za dubióznu nepovažuje. Preto aj spor o uplatniteľnosť, o vecný rozsah\namnestie zo 7. júla 1998, kedykoľvek sa nastolí, môže byť uzavretý iba – a to doslova\n– v prospech veci („pro reo“).\nÚstavný súd je ďalej toho názoru, že vzniesť obvinenie navrhovateľovi by\nnebolo v súlade so zákonom, a teda ani s ústavou ani za situácie, kedy by boli právne\nrelevantné a platné tie úkony a právne akty, ktoré odporcovia omylom považovali\njednak za odstránenie prekážky v trestnom konaní, najmä však za podnet pre úvahy a\ndiskusie o ich význame pre vec samu. Majú sa tu na mysli kompetencia predsedu\nvlády SR zakotvená v čl. 105 ods. 1 Ústavy SR, ku ktorej sa ústavný súd nemá\nmožnosť ani dôvod vrátiť, pretože o nej už svojím uznesením v tejto veci z 22. júna\n1999 rozhodol, najmä však záväznosť rozhodnutia ústavného súdu o výklade čl. 102\nods. 1 písm. i) Ústavy SR. Právny názor ústavného súdu je taký, že tieto akty - vrátane\nrozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 30/99 - neboli právne významnými\na rozhodujúcimi skutočnosťami umožňujúcimi začatie trestného stíhania navrhovateľa.\nAni za situácie, že by predseda vlády na rozhodovanie o amnestii mal poverenie vlády,\nba dokonca ani vtedy, ak by ústavný súd výkladom potvrdil jeho oprávnenie udelenú\namnestiu zrušiť, by vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nemohli orgány činné\nv trestnom konaní nerešpektovať stav vytvorený rozhodnutím vo veci - uznesením\no odložení veci č. KÚV 50/97. A s poukazom na to, že ústavný súd považuje amnestiu\nzo 7. 7. 1998 za jednoznačnú v tom rozsahu, ako ju toto uznesenie akceptovalo, ak by\nk odloženiu veci uznesením nedošlo už skôr, boli by orgány činné v trestnom konaní\npovinné urobiť tak neskôr, kedykoľvek pred vznesením obvinenia a pre ktorýkoľvek\n„novoobjavený“ trestný čin spáchaný vo väzbe na zavlečenie\ndo cudziny vrátane tohto skutku vzhľadom na formu abolície: nariadenie, aby sa\nnezačínalo trestné stíhanie.\n\n24\n\nZ tohto hľadiska je iba sekundárnou otázkou a problémom otázka času, od\nktorého je účinné uznesenie ústavného súdu o výklade čl. 102 ods. 1 písm. i) ústavy\npodané pod sp. zn. I. ÚS 30/99. Predsa však názory, že takéto rozhodnutie je záväzné\niba v budúcnosti, po jeho prijatí, nielenže nemajú právnu oporu v žiadnom právnom\npredpise, ale sú v zrejmom rozpore s princípmi právneho štátu, ako ho má na mysli čl.\n1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Podľa čl. 1 ústavy je Slovenská republika právnym štátom.\nPodľa čl. 2 ods. 2 ústavy môžu štátne orgány konať iba na základe ústavy, v jej\nmedziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Ak je konanie štátneho\norgánu z hľadiska rozsahu jeho právomocí predmetom sporu medzi ním a iným\nsubjektom a následne predmetom konania pred týmto súdom, vynesie ústavný súd\nsvoje rozhodnutie ako deklaratórny akt. Svojím rozhodnutím ústavný súd deklaruje,\naký bol, je a bude rozsah ústavného práva alebo právomoci. Toto rozhodnutie je\ncelkom nepochybne platné ex tunc, teda do minulosti, vždy v prípadoch, kedy to je\nv konkrétnej veci efektívne. Naopak, iba tam - iba v tých veciach - kde či už plynutie\nčasu, alebo iná, právne relevantná okolnosť robí úpravu vzťahov a kompetencií do\nminulosti neefektívnou, sa rozhodnutím ústavného súdu tieto vzťahy a kompetencie do\nminulosti neriešia. Ak štátny orgán koná inak, ako to vo svojom rozhodnutí o výklade\npovažuje za súladné s ústavou ústavný súd, konal tento štátny orgán celkom\njednoznačne v rozpore s čl. 2 ods. 2 ústavy už v tej chvíli, keď svoje oprávnenie využil\nv rozsahu, ktorý mu ústava neposkytovala. Je celkom irelevantné, že konkrétny štátny\norgán svoje konanie považoval za súladné s ústavou, a je teda irelevantné i to, ako si\nsám rozsah svojich oprávnení vykladá. Právny stav vytvorený právnymi normami\nexistuje objektívne. Existuje už v čase pred rozhodnutím ústavného súdu o výklade\nkonkrétneho článku ústavy alebo ústavného zákona. Je to v úplnom súlade so zásadou\nrímskeho práva errore veritas non amittitur – omylom sa na skutočnosti nič nezmení.\nŽiadny „predpis“, ktorý by expresis verbis upravil záväznosť rozhodnutí ústavného\nsúdu o výklade ústavy a ústavného zákona, z hľadiska ich časového pôsobenia nemôže\nexistovať. Ako už bolo uvedené, iba konkrétna situácia, povaha riešenej otázky,\npredmet konania a pod. rozhodnú totiž o čase reálneho pôsobenia výroku. Neobstojí\npreto porovnávanie záväznosti výrokov ústavného súdu vydaných v iných druhoch\n\n25\n\nkonania, ktoré môžu prebiehať pred ústavným súdom, so záväznosťou výrokov\no výklade podľa čl. 128 ústavy.\nNeprijateľný je aj názor o účinnosti výkladového uznesenia ústavného súdu až\npo jeho zverejnení v zbierke zákonov. Celkom jednoznačne tomu odporuje\nustanovenie § 33 ods. 4 zák. č. 38/1993 Z. z.,\n\nktoré neustanovuje obligatórne\n\nuverejnenie rozhodnutí o výklade v zbierke zákonov, a § 1 zákona č. 1/1993 Z. z.,\nktorý taxatívne uvádza, čo sa v zbierke zákonov uverejňuje. Citované ustanovenie zák.\nč. 38/1993 Z. z. totiž predpokladá, že ústavný súd zváži, či má právny názor vyslovený\nv uznesení o výklade všeobecný význam, a po tomto konštatovaní môže (teda\nnemusí!) rozhodnúť o jeho uverejnení v zbierke zákonov. V § 1 zák. 1/1993 Z. z.\nmedzi normami, ktoré sa v zbierke zákonov uverejňujú, rozhodnutia o výklade\nuvedené nie sú. Ich uverejnenie iba pripúšťa ustanovenie § 1 ods. 2 písm. d) zákona.\nPodľa § 2 cit. zák. platí nevyvrátiteľná domnienka o vedomosti o obsahu\nuverejnených aktov iba ohľadne tých, ktoré sú\n\nv zbierke uverejnené. Ak teda\n\nustanovenie § 33 ods. 4 zák. č. 38/1993 Z. z. legalizuje možnosť, že sa uznesenie\no výklade v zbierke zákonov neuverejní, nemôže byť jeho záväznosť od tejto\nskutočnosti závislá. Ústavný súd je toho názoru, že nielen pre účastníkov konania - pre\ntých prirodzene predovšetkým - rieši ústavný súd výkladom už ten spor, ktorého vznik\nbol podmienkou konania pred ústavným súdom. Tomuto názoru zodpovedá aj analýza\nprávnych účinkov rozhodnutí o výklade v iných kauzách skončených pred Ústavným\nsúdom Slovenskej republiky.\nRozhodnutie ústavného súdu uvedené v bode 2 výroku sa opiera o ust. § 31a\nods. 1 zák. č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov, podľa ktorého sa o prijatom\npodnete koná a rozhoduje s primeraným použitím ustanovení tretej časti druhej hlavy\nštvrtého oddielu tohto zákona, t. j. ako o ústavnej sťažnosti.\nPodľa § 57 ods. 1 citovaného zákona, ak ústavný súd vyhovie ústavnej\nsťažnosti, vysloví v náleze, ktoré základné právo alebo sloboda a aké ustanovenie\nústavy alebo ústavného zákona boli porušené a akým konaním k tomuto porušeniu\ndošlo, a napadnuté rozhodnutie zruší.\n\n26\n\nPre konanie o ústavných sťažnostiach je zrušenie napadnutého rozhodnutia\nobligatórne v prípadoch, v ktorých sa naplnia podmienky pre tento postup.\nPrimeranosť použitia ustanovení o konaní o ústavnej sťažnosti na konanie o prijatom\npodnete spočíva v tom, že obligatórne zrušenie napadnutého rozhodnutia paušálne\nneprichádza do úvahy. Neprichádza do úvahy najmä tam, kde ústavný súd v konaní\no podnete skonštatuje protiústavný postup príslušného orgánu štátu, ktorý však je iba\njedným z komponentov celého konania vedúceho k prijatiu rozhodnutia, pričom samo\nrozhodnutie nemusí byť protiústavným postupom zásadne ovplyvnené. K takémuto\nrozhodnutiu ústavného súdu - bez zrušenia napadnutého rozhodnutia - opodstatnene\ndochádza napríklad v konaní o základnom práve na konanie bez zbytočných prieťahov\npodľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v konaní o lehotách väzby a pod. V prípade, že však\nsamotné rozhodnutie je vydané v rozpore so základným právom, ak je jeho výlučným\na jediným dôsledkom, bola by ústavnoprávna ochrana základných práv neodôvodnene\nneúplná, ak by k zrušeniu takéhoto rozhodnutia ústavný súd nepristúpil. V plnom\nsúlade s princípmi právneho štátu podľa čl. 1 ústavy je komplexné odstránenie\nprotiústavného stavu tam, kde to ústava a zákon umožňujú.\n\nP o u č e n i e: Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\n\nV Košiciach 20. decembra 1999\n\nJUDr. Tibor Šafárik\npredseda senátu\n\n27\n\n28", "vazby": {"registre": ["porušovanie Ústavy"], "ustanovenia": ["čl. 130 ods. 3 ústavy platného do 30. 6. 2001"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:516ef6bd-ef7c-42ac-936a-fc1f813ee427", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.80.1999.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 80/99", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 80/99 z 18. 8. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-08-18", "citacie_n": 1187, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.80.1999.1"}, {"guid": "ussr:cd2d9cfd-408c-4793-ab78-cea0aed7d667", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.69.1999.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 69/99", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 69/99 z 15. 7. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-07-15", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.69.1999.1"}, {"guid": "ussr:6b3f71de-7947-4f13-b1a6-1ededbf40b8a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.30.1999.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 30/99", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 30/99 z 28. 6. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-06-28", "citacie_n": 55, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.30.1999.1"}, {"guid": "ussr:f708a34d-7623-4825-8828-4cbdf3ba2316", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.49.1998.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 49/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 49/98 z 8. 7. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-07-08", "citacie_n": 59, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.49.1998.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:aa51f0c8-3371-47a8-b5bf-5fcbc14d6e88", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.6.2018.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 6/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 6/2018 z 17. 3. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-03-17", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.6.2018.1"}, {"guid": "ussr:6628fa6c-b1a3-4fc6-847f-777c3f979702", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 21/2014", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 21/2014 z 30. 1. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-01-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6628fa6c-b1a3-4fc6-847f-777c3f979702"}, {"guid": "ussr:8d244471-3b4d-4bbd-9432-1e69ef44c5c3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.7.2017.3", "spisova_znacka": "PL. ÚS 7/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 7/2017 z 31. 5. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-05-31", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.7.2017.3"}, {"guid": "ussr:cf6d84f7-7346-434f-8ee9-78c448ea9f0b", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 165/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 165/2011 z 27. 4. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-04-27", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:cf6d84f7-7346-434f-8ee9-78c448ea9f0b"}, {"guid": "ussr:9b437278-2a01-47a4-bf67-27535d0d272d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 164/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 164/2011 z 27. 4. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-04-27", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9b437278-2a01-47a4-bf67-27535d0d272d"}, {"guid": "ussr:1e4bc59c-c1b0-480b-8958-de52157c01de", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 396/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 396/09 z 30. 8. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-08-30", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1e4bc59c-c1b0-480b-8958-de52157c01de"}, {"guid": "0d61d13b-226f-4d0d-a3c7-770838b14232:7ec41413-70cd-497a-a8b2-18401caab209", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2012:1011899267.1", "spisova_znacka": "4Co/403/2011", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4Co/403/2011 z 19. 6. 2012", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2012-06-19", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2012:1011899267.1"}]}