{"guid": "ussr:74cc5902-8158-4341-bfbc-409a6472a9b1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.464.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 464/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 464/2016 z 17. 8. 2016", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 17. augusta 2016, sp. zn. I. ÚS 464/2016, ECLI:SK:USSR:2016:1.US.464.2016.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Marianna Mochnáčová", "sudca_id": 1077, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/marianna-mochnacova-1077", "datum_vydania": "2016-08-17", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/74cc5902-8158-4341-bfbc-409a6472a9b1", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.464.2016.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.464.2016.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.464.2016.1/text", "citacie_n": 1, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nI. ÚS 464/2016-24\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. augusta 2016\npredbežne prerokoval sťažnosť\n\n, zastúpenej\n\nadvokátkou JUDr. Mgr. Martinou Hurtovou, MH Legal, s. r. o., Červenej armády 1, Martin,\nvo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 2 M Cdo 1/2015 z 9. marca 2016 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júla 2016\ndoručená sťažnosť\n\n(ďalej len „sťažovateľka“),\n\nvo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie\npodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len\n„dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)\n\nsp. zn. 2 M Cdo 1/2015 z 9. marca 2016 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu z 9. marca\n2016“).\nZ obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola ako žalovaná\núčastníčkou súdneho konania vedeného Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný\nsúd“) pod sp. zn. 11 C 194/2005, v ktorom sa občianske združenie\nďalej len „žalobca“] domáhalo\nurčenia svojho vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam (nachádzajúcich sa v obci\nvedeným na\n– pozemky a stavby) proti sťažovateľke ako evidovanému\nvlastníkovi na liste vlastníctva.\nOkresný súd rozsudkom č. k. 11 C 194/2005-311 z 12. decembra 2006 v spojení\ns potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k.\n9 Co 66/2007-379 zo 17. septembra 2009 zamietol žalobu z dôvodu, že žalobca nie je\naktívne legitimovaný, pretože je subjektom odlišným od pôvodného vlastníka nehnuteľností\na nie je ani jeho právnym nástupcom, pričom žalobca svoje vlastníctvo od totožnosti, resp.\nnástupníctva s týmto subjektom odvíjal. Rozsudok krajského súdu č. k. 9 Co 66/2007-379\nzo 17. septembra 2009 bol zrušený a vec vrátená krajskému súdu na ďalšie konanie nálezom\nústavného súdu č. k. III. ÚS 72/2010-38 zo 4. mája 2010 v spojení s vyslovením porušenia\npráv žalobcu ako sťažovateľa. Po vrátení veci krajský súd uznesením sp. zn. 9 Co 282/2010\nz 31. augusta 2010 zrušil rozsudok okresného súdu č. k. 11 C 194/2005-311 z 12. decembra\n2006 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\nV ďalšom konaní okresný súd viazaný právnymi názormi ústavného súdu opätovne\nmeritórne rozhodol rozsudkom č. k. 11 C 194/2005-553 z 8. októbra 2012 (ďalej len\n„rozsudok okresného súdu z 8. októbra 2012“) tak, že žalobe vyhovel a určil vlastníctvo\nžalobcu k sporným nehnuteľnostiam. Krajský súd rozsudkom č. k. 9 Co 19/2013-614\nz 23. októbra 2014 (ďalej len „rozsudok krajského súdu z 23. októbra 2014“) potvrdil\nodvolaním sťažovateľky napadnutý rozsudok okresného súdu č. k. 11 C 194/2005-553\nz 8. októbra 2012.\n\n2\n\nGenerálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) podal\n29. januára 2015 najvyššiemu súdu mimoriadne dovolanie proti rozsudku okresného súdu\nz 8. októbra 2012 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom krajského súdu z 23. októbra 2014.\nGenerálny prokurátor podal mimoriadne dovolanie z dovolacích dôvodov podľa § 243f\nods. 1 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), pretože v konaní došlo\nk vade uvedenej v § 237 ods. 1 písm. f) OSP (sťažovateľke ako žalovanej sa odňala\nmožnosť konať pred súdom), podľa § 243f ods. 1 písm. b) OSP, pretože konanie je\npostihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a podľa\n§ 243f ods. 1 písm. c) OSP, pretože rozhodnutia súdov spočívajú v nesprávnom právnom\nposúdení.\nNajvyšší súd napadnutým rozsudkom z 9. marca 2016 mimoriadne dovolanie\ngenerálneho prokurátora zamietol.\nSťažovateľka vidí porušenie ňou označených práv uznesením najvyššieho súdu\nv nesprávnych záveroch najvyššieho súdu pri meritórnom prieskume rozsudku krajského\nsúdu v spojení s rozsudkom okresného súdu na základe dovolacích dôvodov generálneho\nprokurátora.\nSťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti takto rozhodol:\n„Základné právo Sťažovateľky\n\n... na súdnu ochranu zaručené čl. 46\n\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli rozsudkom Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky zo dňa 9. marca 2016 vydaným v konaní vedenom pod sp. zn.\n2 M Cdo 1/2015 porušené.\nRozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 9. marca 2016 vydaný\nv konaní vedenom pod sp. zn. 2 M Cdo 1/2015 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu\nSlovenskej republiky na ďalšie konanie.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť Sťažovateľke náhradu trov\nprávneho zastúpenia do 15 dní odo dňa doručenia tohto nálezu na účet jej právnej\nzástupkyne.“\n3\n\nNajvyšší súd v napadnutom rozsudku svoje meritórne závery o nedôvodnosti\ngenerálnym prokurátorom vznesených dovolacích dôvodov, s ktorými sťažovateľka\npolemizuje vo svojej sťažnostnej argumentácii, odôvodnil takto:\n«Pred touto právnou analýzou je nevyhnutné uviesť, že dovolací súd je viazaný\nnielen rozsahom mimoriadneho dovolania, ale aj dôvodmi uplatnenými v mimoriadnom\ndovolaní.\nObligatórne (§ 243i ods. 2 v spojení s § 242 ods. 1 O. s. p.) sa zaoberá procesnými\nvadami uvedenými § 237 ods. 1 O. s. p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za\nnásledok nesprávne rozhodnutie vo veci.\nPodľa § 243f ods. 1 O. s. p. mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné\nrozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak a/ v konaní došlo k vadám\nuvedeným v § 237, b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne\nrozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.\nGenerálny prokurátor podal mimoriadne dovolanie z týchto dôvodov:\n1. podľa § 243f ods. 1 písm. a/ O. s. p., pretože v konaní došlo k vade uvedenej\nv § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p., čím sa žalovanej postupom súdu odňala možnosť konať pred\nsúdom,\n2. podľa § 243f ods. 1 písm. b/ O. s. p., pretože konanie je postihnuté vadou, ktorá\nmala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a napokon,\n3. podľa § 243f ods. 1 písm. d O. s. p., že rozhodnutia súdov spočívajú v nesprávnom\nprávnom posúdení.\n1. Generálny prokurátor videl odňatie možnosti žalovanej konať pred súdom\nv nedostatku riadneho odôvodnenia rozhodnutí súdov nižšieho stupňa, pričom konkrétne\nnamietal nedostatočné odôvodnenie otázky zákonnosti ukončenia činnosti a zániku spolku\nna Slovensku v roku 1951, otázky totožnosti žalobcu a spolku\n\ndo roku 1951\n\n(teda otázka aktívnej legitimácie žalobcu), ako aj otázky vydržania súdených nehnuteľností\nštátom prostredníctvom\n\n.\n\nPokiaľ generálny prokurátor namieta nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním\nnapadnutých rozhodnutí súdov nižšieho stupňa, treba uviesť, že právo na určitú kvalitu\nsúdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho\n4\n\nrozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho\nsúdu pre ľudské práva ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky totiž\nvyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru, v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania\na odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006); právo na riadne odôvodnenie súdneho\nrozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu.\nDovolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa (v spojení\ns potvrdzujúcim rozsudkom odvolacieho súdu v zmysle § 219 ods. 2 O. s. p.) spĺňa kritériá\npre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p. (§ 219 ods. 1, 2 O. s. p.)\na preto ho nemožno považovať za nepreskúmateľný, neodôvodnený, či zjavne arbitrárny\n(svojvoľný). Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia\nrozhodnutia, čo platí tak pre rozsudok súdu prvého stupňa (§ 157 ods. 2 O. s. p.), ako aj pre\nrozsudok odvolacieho súdu (§ 219 ods. 2 O. s. p.). Súslednosti jednotlivých častí\nodôvodnení a ich obsahové (materiálne) náplne, zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť i\nvšeobecnú interpretačnú presvedčivosť; tým však nie je zodpovedaná (ani inak dotknutá)\notázka správnosti právneho posúdenia veci konajúcimi súdmi.\nPokiaľ ide o odôvodnenie ukončenia činnosti a zániku spolku\n\nna Slovensku\n\nv roku 1951, súdy nižšieho stupňa sa tejto základnej otázke venovali dostatočne, pričom sa\n(aj s poukazom na Nález) zhodli na právnom závere, že o ukončení činnosti spolku\nna Slovensku a o prevode jeho majetku nebolo rozhodnuté orgánmi oprávnenými na to\nv zmysle jeho stanov (čl. XIV stanov v spojení s čl. VI bod 1 stanov) a že tento spolok,\nktorého činnosť bola násilne prerušená (ukončenie činnosti spolku\n\na prevzatie jeho\n\nmajetku malo znaky cielenej, organizovanej mocenskej akcie štátneho režimu ovládaného\nkomunistickou stranou - viď Nález) nezanikol v súlade s platným právnym poriadkom\na dispozícia s majetkom spolku\n\nna Slovensku bola rovnako vykonaná v rozpore\n\ns platným právnym poriadkom.\nSúdy nižšieho stupňa na základe vykonaného dokazovania a v zmysle usmernení\nÚstavného súdu Slovenskej republiky uvedených v Náleze (príliš formalistický výklad práva,\nposúdenie skutkových okolností prípadu v rozpore s požiadavkou materiálnej ochrany práv\nzo strany súdnej moci) dospeli k záveru, že žalobca a spolok\n\nna Slovensku sú totožná\n\nprávnická osoba - žalobca je v tomto spore aktívne vecne legitimovaný. Súdy na základe\n5\n\nvykonaných dôkazov dospeli k záveru, že skutočným obsahom vôle zástupcov žalobcu pri\núkone z 12. júla 1990 voči ministerstvu vnútra a pri činnosti, ktorá predchádzala tomuto\núkonu, bolo obnovenie činnosti spolku\n\nna Slovensku, nie založenie nového\n\nzdruženia. Súdy pri tomto zistení vychádzali aj z článkov dobovej tlače, ktoré objektivizovali\nvnútorný postoj členov spolku pri ich činnosti a výpovedí priamych účastníkov (svedkovia\nHapala a Straka). Rovnako za zásadný v tejto otázke považovali aj fakt, že prostredníctvom\npublikovaných inzerátov boli oslovovaní členovia spolku. Súdy zohľadnili aj znenie stanov\nzdruženia priložených k podaniu z 12. júla 1990, a to najmä čl. Vili ods. 4, z ktorého\nvyplýva, že členovia spolku schválením takýchto stanov chceli obnoviť fungovanie spolku.\nDovolací súd je preto toho názoru, že súdy nižšieho stupňa sa z otázkou aktívnej legitimácie\nžalobcu vysporiadali dostatočne.\nOdvolací súd sa ďalej osobitne zaoberal námietkou žalovanej týkajúcej sa vydržania\npredmetných nehnuteľností žalovanou a jej právnymi predchodcami, pričom uviedol, že\n„Z výpisu z pozemkovej knihy nehnuteľností (č. 1. 78) vyplýva, že k nehnuteľnosti bolo na\nzáklade prípisu Ústredia\nprávo\n\nv Československu zo dňa 12.03.1951 zapísané vlastnícke\n. Celkový primát socialistického vlastníctva a jeho\n\nzvýšená ochrana boli premietnuté do nescudziteľnosti veci zo socialistického vlastníctva\nštátu a ľudových družstiev, ktoré nemohli prejsť do vlastníctva súkromného ani vydržaním.\nVydržať nemohli ani socialistickí vlastníci, teda štát či ľudové družstvá voči inému\nsocialistickému vlastníkovi. Z uvedeného teda vyplýva, že vydržanie podľa zákona\nč. 141/1950 nebolo možné, keďže veci v socialistickom vlastníctve nebolo možné\nnadobudnúť vydržaním. Možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním bola\nopätovne zavedená do nášho právneho poriadku až novelou vykonanou zákonom\nč. 131/1982 Zb., účinnou od 1. apríla 1983. Rozsah subjektov vydržania bol však\nobmedzený (vydržanie bolo obmedzené na občanov) a rovnako bol obmedzený aj rozsah\npredmetov vydržania, keď nebolo možné vydržať vlastnícke právo najmä k pozemkom.\nPrávna úprava pred 1.1.1992 v zásade neumožňovala vydržanie právnickou osobou ani\nštátom, lebo právnická osoba ani štát nebol spôsobilým subjektom vydržania. Až novelou\nObčianskeho zákonníka vykonanou zákonom č. 509/1991 Zb., účinnou od 1.1.1992, boli\ntieto obmedzenia odstránené. V súvislosti s vydržaním vlastníckeho práva k pozemku\npredmetná novela umožnila započítanie nepretržitej držby vykonávanej aj pred 1. januárom\n6\n\n1992, pričom držbu nekvalifikovala odlišne v porovnaní s predchádzajúcou právnou\núpravou. Ak teda držiteľ pozemku (t. j. ten, kto s pozemkom nakladal ako s vlastným) spĺňal\nk 1. januáru 1992 podmienku nepretržitej držby trvajúcej po dobu desať rokov, a zároveň\nbol držiteľom oprávneným (t. j. bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že\nmu pozemok patrí), nadobudol k tomuto dňu vlastnícke právo k pozemku vydržaním. To\nznamená, že všetky podmienky vydržania museli byť splnené v deň účinnosti zákona č.\n509/1991 Zb. O taký prípad v súdenej veci sa nejedná, keďže neboli splnené podmienky\nvydržania k 1.1.1992, pretože v liste zo dňa 12.4.1990 adresovanom vtedajšiemu ministrovi\nškolstva\n\n(č.l. 307 spisu) ako aj liste zo dňa\n\n12.12.1990 adresovanom\n\n, podpredsedovi vlády ČSFR\n\n(č.l. 308 spisu) žalobkyňa ... „požiadala o prinavrátenie majetku organizácii\nSlovensku o budovu na\nvlastníkovi - združeniu\n\nz majetku\n\nna\n\npôvodnému\n\nna Slovensku ...“, Tieto listinné dôkazy, podľa názoru\n\nodvolacieho súdu spochybňujú dobromyseľnosť, t. j. oprávnenú držbu žalovanej, resp. jej\nprávnej nástupkyne ešte pred 1.1.1992, keď samotné písomné oznámenie vlastníka\noprávnenému držiteľovi stačí k vyvráteniu jeho dobrej vôle.“\nZ vyššie uvedeného vyplýva, že odvolací súd sa vyčerpávajúcim spôsobom\nvysporiadal s námietkou žalovanej týkajúcej sa otázky vydržania súdených nehnuteľností\nštátom (právnym predchodcom žalovanej) za obdobie od roku 1951 do roku 1992 vrátane.\nOdvolací súd uzavrel, že štát nebol spôsobilým nadobudnúť predmetné nehnuteľnosti\nvydržaním z dôvodu, že u neho absentoval jeden zo zákonných predpokladov vydržania a to\noprávnenosť, resp. dobromyseľnosť držby po celú dobu vydržania, keďže ho žalobkyňa\nlistami z 12. apríla 1990 a 12. decembra 1990 požiadala o prinavrátenie predmetných\nnehnuteľností združeniu\n\nna Slovensku. Nakoľko odvolací súd dôvodil, že štát ako\n\nprávny predchodca žalovanej nebol (minimálne) už od roku 1990 v držbe dobromyseľným\na nikým nerušeným (teda nebol držiteľom oprávneným), bolo by bez akéhokoľvek právneho\nvýznamu venovať sa otázke vydržania predmetných nehnuteľností štátom v nasledujúcom\nobdobí od 1. januára 1991 do 1. januára 2001 prostredníctvom\n\n, tak\n\nako to namietal generálny prokurátor. Inými slovami, ak štát nebol oprávneným držiteľom\nuž v roku 1990, nemohol ním byť ani v roku 2001. Pritom nie je podstatné prostredníctvom\nakej štátnej organizácie predmetné nehnuteľnosti držal. Námietky generálneho prokurátora\n7\n\nohľadom nedostatočného odôvodnenia rozsudkov súdov nižšieho stupňa sú preto nedôvodné\n(vada uvedená v § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. z vyššie uvedených dôvodov konanie\nnezaťažila).\n2. Generálny prokurátor ďalej vo svojom mimoriadnom dovolaní namieta, že\nkonanie je postihnuté tzv. inou vadou konania, ktorá mala za následok nesprávne\nrozhodnutie vo veci. Tvrdí, že rozhodnutia súdov nižšieho stupňa vychádzajú z neúplne či\nnesprávne zisteného skutkového stavu veci, ako aj to, že súdy vykonané dôkazy nesprávne\nvyhodnotili.\nZa takúto inú vadu konania sa spravidla považuje najmä porušenie ustanoveni\no dokazovaní, a to tým, že súd vôbec nezisťoval skutočnosti rozhodujúce pre posúdenie veci\naj napriek tomu, že boli tvrdené a na ich preukázanie boli navrhnuté dôkazy, porušenie\nustanovenia o vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov, (napr. osoba, ktorá mala\nbyť vypočutá ako svedok, bola vypočutá ako účastník konania, svedok nebol o svojich\npovinnostiach riadne poučený, dôkaz listinou bol vykonaný v rozpore s § 129 O. s. p.\na pod.), nevykonanie dôkazu navrhnutého účastníkom na preukázanie rozhodujúcej\nskutočnosti, hoci súd následne dospel k záveru, že účastník neuniesol dôkazné bremeno,\nodklon odvolacieho súdu od skutkových záverov súdu prvého stupňa bez zopakovania\ndôkazov alebo doplnenia dokazovania, nesplnenie poučovacej povinnosti, zohľadnenie\nskutočnosti, ktorá z dokazovania nevyplynula, opomenutie rozhodnej skutočnosti, ktorá\nvyšla v konaní najavo a logický rozpor v hodnotení dôkazov (nemožno pritom vylúčiť, že\nv závislosti od konkrétnych okolností môže vyššie uvedený nesprávny procesný postup súdu\nnadobudnúť intenzitu vady v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p., spočívajúcu v odňatí\nmožnosti účastníkovi konať pred súdom).\nInou vadou však nie je samotné hodnotenie dôkazov nižšími súdmi, keďže\nv dovolacom konaní nemožno toto hodnotenie preskúmavať (porovnaj R 42/1993).\nHodnotenie dôkazov totiž môže robiť len súd, ktorý ich vykonal. Zásada voľného hodnotenia\ndôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených\nskutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného\nsudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Z tejto zásady vyplýva, že\nna nesprávnosť hodnotenia dôkazov možno usudzovať len zo spôsobu, akým súd hodnotenie\nvykonal. Ak nemožno v tomto smere vyčítať súdu žiadne pochybenia (napr. že výsledok\n8\n\nhodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia, alebo že súd vzal do\núvahy skutočnosti, ktoré z dokazovania nevyplynuli alebo opomenul rozhodné skutočnosti,\nktoré vyšli v konaní najavo), potom nie je ani možné polemizovať s jeho skutkovými\nzávermi. To znamená, že hodnotenie dôkazov a teda ani skutkové zistenia ako jeho výsledok,\nz iných, než z vyššie uvedených dôvodov, nemožno dovolaním úspešne napadnúť.\nNa námietku generálneho prokurátora, spochybňujúcu správnosť zistených\nskutkových záverov nižších súdov, či nedostatočne zisteného skutkového stavu veci - v tomto\nsmere bol najvyšší súd viazaný ako rozsahom tak i obsahom podaného mimoriadneho\ndovolania - možno uviesť len to, že v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O. s. p. dôvodom\ndovolania nemôže byť samé osebe nesprávne skutkové zistenie. Mimoriadne dovolanie totiž\nnie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným, na\nnápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O. s. p.)\na hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) vád. Preto sa dovolaním nemožno\núspešne domáhať ako revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa,\ntak ani prieskumom nimi vykonaného dokazovania.\nZ odôvodnenia rozsudkov súdov nižšieho stupňa vyplýva, že oba súdy dostatočne,\njasne a výstižne vysvetlili akými úvahami sa pri hodnotení označených dôkazov riadili a aké\npoznatky z nich vyvodili. Keďže súdom nižšieho stupňa nemožno vyčítať hodnotenie dôkazov\nv rozpore s pravidlami logického myslenia, mimoriadnym dovolaním namietané skutočnosti\nneboli z hľadiska existencie uplatneného dovolacieho dôvodu právne relevantné. Generálny\nprokurátor v mimoriadnom dovolaní neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by boli schopné\nkonanie zaťažiť inou vadou a existenciu takejto vady konania dovolací súd ani nezistil.\n3. Generálny prokurátor napokon namieta nesprávne právne posúdenie veci\nodvolacím súdom. Konkrétne nesúhlasí s právny posúdením odvolacieho súdu ohľadom\nvydržania sporných nehnuteľností podľa zákona č. 141/1950 Zb, pretože odvolací súd\nvychádzal zo skutočnosti, že v prípade sporných nehnuteľností ide o nehnuteľnosti\nv socialistickom vlastníctve. Generálny prokurátor v tomto smere zaujal právnu úvahu, že\npokiaľ by išlo o neplatný prevod súdených nehnuteľností zo spolku\nprípisu Ústredia\n\n(na základe\n\nv Československu z 12. marca 1951) na\n\n, vlastníkom by bola naďalej\n\nna Slovensku a išlo by o vlastníctvo súkromné\n\n9\n\na nie socialistické, pričom len socialistické vlastníctvo nemohlo byť (podľa zákona\nč. 141/1950 Zb.) predmetom vydržania.\nPodmienky pre vydržanie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti určoval Občiansky\nzákonník z roku 1950 (zákon č. 141/1950 Zb.) v ustanoveniach § 115 a § 116 ods. 1\nv spojení s ustanovením § 145; išlo o tri základné podmienky: oprávnenosť držby,\nnepretržitosť držby počas vydržacej doby a uplynutie zákonom stanovenej vydržacej doby;\noproti predchádzajúcemu právnemu stavu došlo k podstatnému skráteniu vydržacích dôb.\nPodľa týchto ustanovení bolo možné vydržaním nadobudnúť vlastnícke právo, pričom ho\nmohol nadobudnúť ten, kto oprávnene držal nehnuteľnú vec po dobu 10 rokov; vydržanie\nbolo vylúčené u nescudziteľných vecí, ktoré boli v socialistickom vlastníctve (§ 115).\nOprávneným držiteľom bol ten, kto bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom,\nže mu vec alebo právo patrí; v pochybnostiach sa predpokladalo, že držba je oprávnená.\nZ intertemporálneho ustanovenia (§ 566) vyplýva, že u vydržania vlastníctva k nehnuteľným\nveciam došlo k nadobudnutiu vlastníctva, pokiaľ vydržacia doba začala bežať pred 1.\njanuárom 1951, najneskoršie 1. januára 1961, t. j. najneskoršie uplynutím kratšej vydržacej\ndoby stanovenej Občianskym zákonníkom z roku 1950, počítanej od 1. januára 1951.\nVydržacia doba mohla však uplynúť aj skôr - pred 1. januárom 1961, ak napr.\npredchádzajúca 32-ročná doba by bola uplynula pred uvedeným dátumom 1. januára 1961.\nV prípade splnenia zákonom určených podmienok (týkajúcich sa držby, držiteľa, predmetu\ndržby a vydržacej doby) dochádza k vydržaniu priamo zo zákona. Podmienky vydržania sú\npritom stanovené tak, že musia byť splnené kumulatívne - ak z nich nie je splnená čo i len\njedna, nedochádza k vydržaniu. Tak minulou právnou úpravou (obyčajové právo platné na\nSlovensku do 31. decembra 1950, ďalej § 115 a § 116 ods. 1 v spojení s ustanovením § 145\nObčianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb., § 135a Občianskeho zákonníka v znení do\núčinnosti zákona č. 509/1991 Zb., § 134 Občianskeho zákonníka v znení od 1. januára\n1992) je oprávnenosť držby jednou z podmienok nadobudnutia vlastníctva veci vydržaním.\nÚstavný súd Slovenskej republiky v Náleze okrem iného uviedol, že z listinných\ndôkazov v spise vyplýva, že ukončenie činnosti spolku\n\na prevzatie jeho majetku malo\n\nznaky cielenej, organizovanej mocenskej akcie štátneho režimu ovládaného komunistickou\nstranou (KSČ a na Slovensku KSS). Ústavný súd ďalej konštatoval, že mocenským zvratom\nz februára 1948 došlo v Československej republike k situácii, keď sa KSČ a na Slovensku jej\n10\n\nsesterská organizácia KSS stali politickým hegemónom, pričom postupne mocensky ovládli\nštát ako taký a z verejného života vytesňovali politických a ideových oponentov, vrátane\nnepohodlných spoločenských organizácií, spolkov či združení.\nVzhľadom na vyššie uvedený záver Ústavného súdu Slovenskej republiky je vylúčené\naby štát prostredníctvom\n\nvydržal sporné nehnuteľnosti,\n\npretože jeho držba bola od samotného mocenského prevzatia sporných nehnuteľností\nneoprávnená. Nakoľko\n\nnemohol byť v držbe oprávnený, resp.\n\ndobromyseľný, je bez právnej relevancie posúdenie spôsobilosti predmetu držby, teda či\nsporné nehnuteľnosti boli v socialistickom alebo súkromnom vlastníctve. Dovolací súd\nďalej považuje za potrebné uviesť, že pri pripustení správnosti právnej úvahy generálneho\nprokurátora by bolo nevyhnutné dospieť k záveru, že štát by na základe neplatného prevodu\nsporných nehnuteľnosti zo spolku\n\nna\n\nde facto pre seba\n\nzískal výhodu spôsobilého predmetu držby, čo je podľa názoru dovolacieho súdu v príkrom\nrozpore s princípom spravodlivosti. Generálny prokurátor Slovenskej republiky preto\nnamieta nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom neopodstatnene.\nSo zreteľom na uvedené dovolací súd mimoriadne dovolanie generálneho\nprokurátora ako nedôvodné zamietol (§ 243b ods. 1 O. s. p. v spojení s § 243i ods. 2\nO. s. p.).»\nSťažovateľka v sťažnosti uviedla, že podľa nej najvyšší súd dospel k nesprávnym\nzáverom „V otázke možného odňatia práva Sťažovateľky konať pred súdom v dôsledku\nnedostatku riadneho odôvodnenia rozhodnutí súdov nižšieho stupňa týkajúceho sa najmä\nposúdenia zákonnosti ukončenia činnosti a zániku spolku\n\nna Slovensku v roku 1951“\n\na uviedla, že «Najvyšší súd SR, tak ako aj súdy nižšieho stupňa si Nález vyložili účelovým\nspôsobom, pričom ani jeden z nich nerešpektoval príkaz Ústavného súdu vykonať „náležité\na podrobné dokazovanie“, ktorého výsledkom by bol záver, či o ukončení činnosti a prevode\nmajetku spolku\n\nna Slovensku bolo rozhodnuté orgánom na to oprávneným.\n\nSťažovateľka poukazuje aj na skutočnosť, že tak Najvyšší súd SR, ako aj súdy nižšieho\nstupňa, sa bez náležitého posúdenia dôkazov a účelovo odvolávajú na konštatovanie\nv Náleze (str. 8), že „zo záznamu správy zaslanej\n\n23. marca 1949\n\n(na č.l. 72 súdneho spisu) vyplýva, že ukončenie činnosti spolku\n11\n\na prevzatie jeho majetku malo znaky cielenej, organizovanej mocenskej akcie štátneho\nrežimu ovládaného komunistickou stranou (KSČ a na Slovensku KSS)“. Sťažovateľka je\ntoho názoru, že práve predmetné konštatovanie v Náleze Ústavného súdu, ktoré však nebolo\nv súdnom konaní vedenom do roku 2009 medzi účastníkmi konania vôbec preukázané, resp.\ndokazovanie k nim nebolo vykonané neodôvodnene ovplyvnilo vykonanie dokazovania\nsúdmi v ďalšom konaní, ktoré bolo vedené jednostranne v prospech Navrhovateľa bez snahy\no objektívne vyhodnotenie faktov a dôkazov. ...\nNajvyšší súd SR, tak ako aj súdy nižšieho stupňa, účelovo vydávali a vykladali\npredmetné konštatovanie vo svojich rozhodnutiach ako fakt, ktorý im pri odôvodňovaní\nrozhodnutí poslúžil ako barlička k predznamenanému výsledku rozhodnutia.\nSťažovateľka touto sťažnosťou preto opätovne poukazuje na skutočnosti, ktoré boli\no.i. namietané aj v mimoriadnom dovolaní Generálneho prokurátora, a to že aj keď\nzohľadníme všeobecne známe nemorálne a protiprávne praktiky komunistického režimu po\nroku 1948, nemožno bez ďalšieho automaticky a účelovo bez vzájomnej súvislosti\nvyhodnocovať predložené dôkazy. Dôkazy, z ktorých súdy vyvodili záver o nezákonnom\nukončení činnosti\n\nz hľadiska „násilného prerušenia jeho činnosti“, nie sú dostatočné\n\npre takýto záver a len všeobecná znalosť o takýchto praktikách neoprávňuje súdy bez\nďalšieho konštatovať takýto záver v konkrétnej individuálnej veci bez získania dostatočných\ndôkazov a riadneho odôvodnia v zmysle § 157 ods. 2 OSP.\nPoukaz len na správu\n\nz 23. marca 1949 (č.l. 72) nemožno sám o sebe\n\npovažovať za dostatočný dôkaz pre takýto záver. Jednak, ako už bolo vyššie uvedené,\npredmetná správa pochádza z obdobia takmer dvoch rokov pred ukončením činnosti\nv roku 1951 a jednak podľa obsahu reaguje len na údajný plán prevzatia budov\nnaviac naň reaguje kriticky a napokon správa načrtáva len všeobecný plán ovládnutia\nspolku\n\ncez jej orgány. V tejto súvislosti upozorňuje na fakt, že v prípade realizácie\n\ntakéhoto plánu na prevzatie majetku\n\nje potrebné rátať s kompenzáciou, ktorú\n\namerická strana vyčíslila v tom čase na 30 miliónov dolárov - „Pokiaľ ide o uvedené\nmajetky, prirodzene treba rátať aj s náhradou čo už doteraz je z americkej strany vyčíslené\nna 30 miliónov dolárov.“\nNajvyšší súd SR, rovnako ani súdy nižšieho stupňa pri posudzovaní daného prípadu\nvôbec nezohľadnili rozdiel od násilnej konfiškácie majetkov komunistickému režimu\n12\n\nnepohodlných fyzických a právnických osôb (najmä predstaviteľov cirkví, náboženských\nspoločností, resp. neskôr tzv. buržoázie), pri konfiškácii majetku ktorých sa o akejkoľvek\nfinančnej náhrade ani len neuvažovalo (porovnaj Akcie K a R, Akciu B vykonané štátnou\nmocou pod vedením KSČ). Žiadny z vyššie spomenutých súdov nemal za (či už vypočutím\nsvedkov alebo zadovážením iných dôkazov) preukázané, či americkej strane, ktorá stála\nv minulosti za financovaním spolku\n\nna Slovensku bola vyplatená nejaká finančná\n\nnáhrada, tak ako sa to spomína v kábelograme\n\n. Z predmetného dôkazu je\n\nnaopak zrejmá ostražitosť štátnych orgánov vtom zmysle, že štát nechcel riešiť situáciu\nokolo spolku\n\nporušením medzinárodnoprávnych záväzkov vtedajšej Československej\n\nrepubliky. Podľa ďalších listinných dôkazov nachádzajúcich sa v spise (čl 203 a nasl.) boli\nďalšie kroky smerujúce k „likvidácii“ majetku spolku\n\nv tom čase zastavené.\n\nNajvyšší súd SR, ako aj súdy nižšieho stupňa sa uspokojili so skutočnosťou, že\nv konaní neboli poskytnuté žiadne ďalšie dôkazy, z ktorých by bolo možné vyvodiť, či sa\ntakýto plán realizoval, v akej forme a akým konkrétnym spôsobom, ktorý by viedol\nku konkrétnemu výsledku - uzneseniu Ústredného akčného výboru\n1951 o zastavení jej činnosti a rozchode celého združenia\n\nz 26. januára\n\nSúdy nemali za potrebu\n\nza účelom riadneho a objektívneho dokazovania vykonať ďalšie dôkazy, napr.\nprostredníctvom Ústavu pamäti národa alebo českého Ústavu pro studium totalitních\nrežimu (napr. viď http://www.ustrcr.cz/data/pdf/svodky/di- hs059-1968.pdf). Sťažovateľka je\npreto názoru, že účelové konštatovanie všeobecných súdov, o tom že žiadne ďalšie dôkazy\nohľadne činnosti\n\nneexistujú, nie je pravdivé.\n\nNajvyšší súd SR, ako aj súdy nižšieho stupňa, podľa názoru Sťažovateľky, opomenuli\nfakt, že Ústredný akčný výbor\n\nv Československu mal dokonca oprávnenie rozpustiť\n\nmiestne združenia. Napriek tomu prvostupňový, ani odvolací súd nepovažovali za potrebné\nskúmať znenie stanov Československej\n\nani hodnoverným spôsobom dospieť k\n\nzáveru, napr. či Ústredný akčný výbor\naj o skončení činnosti spolku\n\nv Československu nebol oprávnený rozhodnúť\n\nna Slovensku, resp. či ak Ústredný akčný výbor\n\nv Československu rozhodol o skončení činnosti Československej\n\nsa toto rozhodnutie\n\nako rozhodnutie orgánu zjednocujúceho všetky miestne združenia, nevzťahovalo aj na\nmiestne združenia.\n\n13\n\n„Odôvodnenie“ napadnutého rozhodnutia podľa názoru Sťažovateľky nespĺňa\nkritériá odôvodnenia rozhodnutia súdu, z ktorého by bolo zrejmé, na základe akých úvah\ndospel k svojmu záveru uvedenému vo výroku. De facto sa totiž jedná len o prevzatie\nzáverov, resp. citáciu Nálezu Ústavného súdu, pričom absentuje aplikácia na skutkový\nprávny stav alebo vysvetlenie, v akom rozsahu už bolo vykonané dokazovanie a prečo by\ndoterajšie dokazovanie malo byť dostatočné. ...\nVzhľadom na vyššie uvedené má Sťažovateľka za to, že postupom a rozsudkom\nNajvyššieho súdu SR ako aj súdov nižšieho stupňa bolo porušené jej právo na spravodlivý\nsúdny proces, nakoľko tak rozsudok Najvyššieho súdu SR, ako aj rozsudky súdov nižšieho\nstupňa boli založené na účelovej argumentácii .v prospech strany Navrhovateľa bez\nobjektívneho zhodnotenia a zadováženia si všetkých faktov a dôkazov, čím uvedené\nrozhodnutia vykazujú zjavné znaky arbitrárnosti...».\nV ďalšom okruhu svojej sťažnostnej argumentácie sťažovateľka uvádza, že «Za\nporušenie ústavného práva na spravodlivý súdny proces považuje... aj nesprávne právne\nposúdenie otázky vydržania sporných Nehnuteľností Sťažovateľkou.\nNajvyšší súd SR uviedol, že podmienky pre vydržanie vlastníckeho práva\nk nehnuteľnosti určoval Občiansky zákonník z roku 1950 (zákon č. 141/1950 Zb.)\nv ustanoveniach § 115 a § 116 ods. 1 v spojení s ustanovením § 145; išlo o tri základné\npodmienky: oprávnenosť držby, nepretržitosť držby počas vydržacej doby a uplynutie\nzákonom stanovenej vydržacej doby; oproti predchádzajúcemu právnemu stavu došlo\nk podstatnému skráteniu vydržacích dôb. Podľa týchto ustanovení bolo možné vydržaním\nnadobudnúť vlastnícke právo, pričom ho mohol nadobudnúť ten, kto oprávnene držal\nnehnuteľnú vec po dobu 10 rokov; vydržanie bolo vylúčené u nescudziteľných vecí, ktoré\nboli v socialistickom vlastníctve (§ 115). Oprávneným držiteľom bol ten, kto bol so zreteľom\nna všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu vec alebo právo patrí; v pochybnostiach sa\npredpokladalo, že držba je oprávnená. V prípade splnenia zákonom určených podmienok\n(týkajúcich sa držby, držiteľa, predmetu držby a vydržacej doby) dochádza k vydržaniu\npriamo zo zákona. Podmienky vydržania sú pritom stanovené tak, že musia byť splnené\nkumulatívne - ak z nich nie je splnená čo i len jedna, nedochádza k vydržaniu.\n\n14\n\nĎalej sa Najvyšší súd SR odvolal na Nález Ústavného súdu, v ktorom Ústavný súd\nokrem iného uviedol, že: „z listinných dôkazov v spise vyplýva, že ukončenie činnosti spolku\na prevzatie jeho majetku malo znaky cielenej, organizovanej mocenskej akcie\nštátneho režimu ovládaného komunistickou stranou (KSČ a na Slovensku KSS). Ústavný súd\nďalej konštatoval, že mocenským zvratom z februára 1948 došlo v Československej\nrepublike k situácii, keď sa KSČ a na Slovensku jej sesterská organizácia KSS stali\npolitickým hegemónom, pričom postupne mocensky ovládli štát ako taký a z verejného\nživota vytesňovali politických a ideových oponentov, vrátane nepohodlných spoločenských\norganizácií, spolkov či združení.\nVzhľadom na vyššie uvedený záver Ústavného súdu je podľa Najvyššieho súdu SR\nvylúčené, aby štát prostredníctvom SÚV - ČSM vydržal sporné Nehnuteľnosti, pretože jeho\ndržba bola od samotného mocenského prevzatia sporných Nehnuteľností neoprávnená.\nSťažovateľka si v tejto súvislosti (s ohľadom na vyššie uvedené závery Najvyššieho\nsúdu SR) opätovne dovoľuje poukázať na fakt, že Najvyšší súd SR, ako aj súdy nižšieho\nstupňa bez ďalšieho využili pre odôvodnenie svojich rozhodnutí výlučne konštatovanie\nÚstavného súdu týkajúce sa ukončenia činnosti spolku\n\nna Slovensku uvedené\n\nv Náleze, avšak podľa názoru Sťažovateľky sa sami s touto otázkou vysporiadali\nnedostatočným spôsobom.\nV zmysle § 145 Občianskeho zákonníka (141/1950 Zb.) platilo, že oprávneným\ndržiteľom bol ten, kto bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu vec\nalebo právo patrí; v pochybnostiach sa predpokladalo, že držba je oprávnená.“.\nSťažovateľka má za to, že Najvyšší súd SR a tobôž nie súdy nižšieho stupňa nevyvrátili\npochybnosti o tom, či právny predchodca vstúpil do držby sporných Nehnuteľností v roku\n1951 dobromyseľne. V prípade pretrvávania pochybností má preto platiť opak, a teda, že\ndržba právneho predchodcu Sťažovateľky bola od počiatku dobromyseľná. Vylúčiť\ndobromyseľnosť právneho predchodcu Sťažovateľky v roku 1951 iba s poukázaním na\nkonštatovanie Ústavného súdu, bez vykonania náležitého dokazovania, nesie zjavné znaky\narbitrárnosti rozhodnutia a účelového výkladu právnych predpisov. Hoci Najvyšší súd SR\nv odôvodnení uviedol celé znenie § 145 zákona č. 141/1945 Zb. Občiansky zákonník, podľa\nnázoru Sťažovateľky sa účelovo opomenul vysporiadať s§ 145 ods. 2 zákona č. 141/1945\n\n15\n\nZb. Občiansky zákonník, ktorý práve hovorí o tom, že v pochybnostiach týkajúcich sa\ndobromyseľnosti držiteľa veci sa predpokladá, že jeho držba je oprávnená.\nSťažovateľka je tiež názoru, že Najvyšší súd SR sa účelovo nezaoberal ani námietkou\nGenerálneho prokurátora, ktorý mal za to, že odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu\nv otázke vydržania nie je právne správne, lebo odvolací súd pri posudzovaní právneho\nrežimu sporných Nehnuteľností vychádzal zo záveru, že ide o nehnuteľnosti v socialistickom\nvlastníctve. Pokiaľ by však išlo o neplatný prevod týchto Nehnuteľností na SÚV - ČSM,\nvlastníkom by bol naďalej spolok\n\nna Slovensku, z ktorého dôvodu by išlo\n\no vlastníctvo súkromné a nie socialistické; pričom len socialistické vlastníctvo nemohlo byť,\npodľa v tom čase platnej právnej úpravy, predmetom vydržania.\nOdvolací súd o.i. poukázal tiež na to, že Československý štát, ako právny predchodca\nSťažovateľky, mal stratiť dobromyseľnosť držby najneskôr v roku 1990, a to na základe listu\nz 12. apríla 1990 adresovaného vtedajšiemu ministrovi školstva SR a listu zo dňa\n12. decembra 1990 adresovaného\n\n, ako podpredsedovi vlády\n\nČSFR, na základe ktorých sa osoby snažiace sa o obnovenie činnosti spolku\n\nna\n\nSlovensku snažili o prinavrátenie pôvodného majetku spolku\nV neposlednom rade si Sťažovateľka dovoľuje doplniť, že Najvyšší súd SR, ako ani\nsúdy nižšieho stupňa nemali vôbec záujem vysporiadať sa s otázkou Sťažovateľky, prečo sa\nNavrhovateľ domáha určenia vlastníckeho práva až po 15 rokoch od roku 1990.\nV zmysle § 134 ods. 4 Občianskeho zákonníka (zákona č. 40/1964 Zb.) platí, že „pre\nzačiatok a trvanie doby podľa odseku 1 sa použijú primerane ustanovenia o plynutí\npremlčacej doby“.\nZ primeraného použitia § 112 Občianskeho zákonníka sa podáva, že vydržacia doba\nprestáva oprávnenému držiteľovi plynúť až vtedy, ak oprávnená osoba uplatní svoje právo\nkvalifikovaným spôsobom. Za taký sa považuje návrh na začatie občianskeho súdneho\nkonania. Samotné ústne alebo písomné oznámenie spochybňujúce oprávnenú držbu\nnepostačuje. ...\nNa plynutie (začiatok a trvanie) vydržacej doby sa primerane vzťahujú ustanovenia\no plynutí premlčacej doby. Neplynutie premlčacej doby je spojené s podaním žaloby na súd\nalebo iný príslušný orgán veriteľom a súčasne jeho riadne pokračovanie v tomto konaní\n(§ 112 OZ). Práve otázka primeranosti použitia však nesie so sebou niektoré sporné otázky\n16\n\ntýkajúce sa určenia osoby, ktorá sa má domáhať vlastníckeho práva, orgánu, na ktorom tak\nmá učiniť a následkov stým spojených. Ak spočívanie premlčania je spojené s konaním\nveriteľa, teda nositeľa obligačného oprávnenia (pohľadávky), malo by rovnaký dopad pri\nvydržacej dobe mať konanie vlastníka veci. Orgánom, voči ktorému by mal vlastník konať,\nby však mal byť výlučne súd, pretože tomuto jedinému prináleží rozhodovanie vlastníckych\nsporov. ...\nZ vyššie uvedeného výkladu ustanovení Občianskeho zákonníka možno vyvodiť, že\nani písomná komunikácia, ani rokovania s predstaviteľmi štátu v roku 1990 nemohli\nspôsobiť nedobromyseľnosť právneho predchodcu Sťažovateľky a prerušenie plynutia\nvydržacej doby, nakoľko takéto následky sú spájané jedine s kvalifikovaným úkonom,\nktorým je podanie žaloby o určenie vlastníckeho práva na súde.\nNavrhovateľ pritom vydržanie sporných nehnuteľností Sťažovateľkou po roku 1990\nspôsobil sám, a to svojou nečinnosťou trvajúcou 15 rokov. Ak sa Navrhovateľovi\nz akýchkoľvek dôvodov nepodarilo získať späť predmetné Nehnuteľnosti v roku 1990, mal\nNavrhovateľ plné právo podať na súd určovaciu žalobu v rámci lehoty stanovenej v § 134\nods. 4, resp. § 112 Občianskeho zákonníka.\nSťažovateľka, ako ani jej právni predchodcovia spätne do roku 1990. nemali\nvzhľadom na riadny zápis ich vlastníckeho práva k Nehnuteľnostiam v katastri\nnehnuteľností dôvod pochybovať o jeho správnosti, resp. o tom či ich držba bola alebo\nnebola oprávnená. Sťažovateľka si dovoľuje poukázať aj na skutočnosť, že Navrhovateľ bol\ntak pasívny, že nevyužil ani možnosť domáhať sa vlastníckeho práva k predmetným\nNehnuteľnostiam prostredníctvom reštitučných zákonov.».\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n\n17\n\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa.\nPri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené\nv § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto\nustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,\nnávrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy\npodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd\nna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd\nmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nO zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,\nak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného\npráva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi\nnapadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,\nale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo\nprocesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože\nuvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,\nII. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).\nÚstavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú dané\ndôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie\nkonanie.\nZ obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľka sa domáha\nvyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho\nsúdu z 9. marca 2016, ktorým najvyšší súd zamietol mimoriadne dovolanie generálneho\n18\n\nprokurátora podané proti rozsudku okresného súdu z 8. októbra 2012 v spojení\ns potvrdzujúcim rozsudkom krajského súdu z 23. októbra 2014. Právoplatnými súdnymi\nrozhodnutiami, proti ktorým smerovalo mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora,\nbolo určené vlastnícke právo žalobcu k nehnuteľnostiam voči sťažovateľke ako žalovanej.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na\ninom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...\nÚstavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na\nsúdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá\npovinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné\ngarancie v súdnom konaní.\nPodľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať\na posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov\nviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi\nbol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery\nzo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na\nkontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne\ns medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,\nmutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).\nZ tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia\nvšeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach\ndošlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery\nvšeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli\n19\n\nzjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné\na neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody\n(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by\nmali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli\nnapravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.\nÚstavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na\nspravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také\nodôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky\nprávne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.\ns uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Preto odôvodnenie rozhodnutia\nvšeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,\npostačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na\nspravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Splnenie povinnosti odôvodniť\nrozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj\nnapríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).\nZ odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd\nprvotne posudzoval prípustnosť mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora\nv nadväznosti na skutočnosť, že sťažovateľka (v prospech ktorej a z podnetu ktorej bolo\nmimoriadne dovolanie podané) sama nevyužila jej dostupné opravné prostriedky, konkrétne\nv danej veci mimoriadne opravný prostriedok – dovolanie proti právoplatnému rozsudku\nkrajského súdu z 23. októbra 2014, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu\nz 8. októbra 2012. Uvedené posudzoval najvyšší súd v spojení s judikatúrou Európskeho\nsúdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) zjednocujúcim stanoviskom ústavného súdu\nv rozhodnutí č. k. PLz. ÚS 3/2015-22 z 18. marca 2015 a stanoviskom občianskoprávneho\na obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu z 20. októbra 2015 k otázke prípustnosti\nmimoriadneho dovolania generálneho prokurátora a dospel k záveru o prípustnosti\nmimoriadneho dovolania.\n\n20\n\nV nadväznosti na to najvyšší súd meritórne posúdil dovolacie dôvody vznesené\ngenerálnym prokurátorom, a to v intenciách judikatúry ESĽP k mimoriadnemu prieskumu\nprávoplatných súdnych rozhodnutí, a dospel k záveru o nedôvodnosti mimoriadneho\ndovolania, a preto ho napadnutým uznesením zamietol.\nV podstatnej časti svojej sťažnostnej argumentácie sa sťažovateľka sústreďuje na\nnamietanie vecnej nesprávnosti záverov najvyššieho súdu pri posúdení dôvodnosti\nmimoriadneho dovolania generálneho prokurátora, a teda danosti uplatnených dovolacích\ndôvodov.\nNapriek takto koncipovanej sťažnostnej argumentácii sťažovateľky ústavný súd\nsústredil svoju pozornosť na závery najvyššieho súdu v napadnutom rozsudku v časti\nodôvodnenia prípustnosti mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora, kde najvyšší\nsúd uvádza:\n«V prvom rade treba uviesť, že mimoriadne dovolanie voči právoplatnému súdnemu\nrozhodnutiu možno považovať za prípustné.\nDovolací súd sa pri hodnotení tejto zásadnej otázky opieral o nasledujúce právne\núvahy.\nPosudzovanie prípustnosti mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora\nSlovenskej republiky už dlhší čas významne rezonuje v súdnej judikatúre aj v právnej vede\na je spojená s odchylnými právnymi názormi. V praxi Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sa spravidla tento mimoriadny opravný prostriedok rešpektoval ako účinný\nprostriedok nápravy tých pochybení, ktoré zákonodarca taxatívnym spôsobom pomenoval\nv ustanovení § 243e Občianskeho súdneho poriadku. Podmienky pre jeho uplatnenie\nurčovalo i zjednocujúce stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené\nv Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod č. Rc 36/2008. Tento\nprocesný inštitút akceptoval aj Ústavný súd Slovenskej republiky. Ako príklad možno uviesť\njeho nález sp. zn. 1. ÚS 118/2013 z 22. januára 2014, ktorým bolo vyslovené porušenie\npráva\n\nsťažovateľky\n\nuznesením\n\nNajvyššieho\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\nsp.\n\nzn.\n\n3 M Cdo 2/2011 o zamietnutí mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora Slovenskej\nrepubliky.\n21\n\nNavyše inštitút mimoriadneho dovolania má mať naďalej svoje nenahraditeľné\nmiesto v civilnom konaní, keďže oba schválené vládne návrhy zákonov - Civilný sporový\nporiadok (viď ustanovenie § 458 ods. 1, ods. 2) ako aj Civilný nesporový poriadok (viď\nustanovenie § 78 ods. 1, ods. 2) ho znovu upravujú. Z dôvodovej správy týchto nových\nkódexov vyplýva, že jeho legislatívna modifikácia vychádza zo štrasburskej judikatúry.\nAni Európsky súd pre ľudské práva vo svojich rozhodnutiach z 9. júna 2015\nvo veciach DRAFT-OVA, a.s. v. Slovenská republika (sťažnosť č. 72493/10), PSMA, spol.\ns r.o. v. Slovenská republika (sťažnosť č. 42533/11) a COMPCAR, s.r.o. (sťažnosť\nč. 25132/13) expressis verbis nevylúčil možnosť kasácie právoplatného súdneho\nrozhodnutia v mimoriadnom opravnom konaní.\nPodľa všeobecných zásad (napr. bod 77 rozsudku vo veci DRAFT-OVA, a.s.\nv. Slovenská republika), ktoré tento medzinárodný súd zosumarizoval, platí, že „jedným\nzo základných aspektov právnych princípov je princíp právnej istoty, ktorý okrem iného\npožaduje, aby sa právoplatné a definitívne rozhodnutia súdov nespochybňovali. Tento\nprincíp neumožňuje žiadnej zo strán pokúšať sa o obnovenie konania len preto, aby\ndosiahla opätovné konanie pred súdom a iné rozhodnutie. Samotná možnosť existencie\ndvoch názorov na vec nie je dôvodom pre opätovné konanie. Odklonenie od tejto zásady je\nodôvodnené, len ak existujú okolnosti zásadného a závažného charakteru. Právomoc súdov\nvyššej inštancie rušiť alebo meniť právoplatné a vykonateľné súdne rozhodnutie by sa mala\nrealizovať s cieľom nápravy zásadných pochybení. Táto právomoc sa musí uplatňovať tak,\naby udržiavala v maximálnej možnej miere spravodlivú rovnováhu medzi záujmami\njednotlivca a nutnosťou zabezpečovať účinnosť justičného systému. Medzi dôležité\nokolnosti, ktoré v tejto súvislosti treba brať do úvahy, patrí najmä účinok obnoveného\nkonania a nasledujúceho konania na situáciu sťažovateľa a otázka, či k obnoveniu konania\ndošlo na žiadosť samotného sťažovateľa; dôvody, na základe ktorých vnútroštátne orgány\nzvrátili rozsudok v prípade sťažovateľa; súlad daného konania s procesnými požiadavkami\nvnútroštátneho práva; existencia a fungovanie procesných záruk v rámci vnútroštátneho\nprávneho systému, ktoré majú predchádzať zneužívaniu konania vnútroštátnymi orgánmi;\na ďalšie okolnosti prípadu. Okrem toho musí preskúmanie obsahovať všetky procesné\nzáruky čl. 6 ods. I a musí zaručovať celkovú spravodlivosť konania. Súd pri používaní\npojmu „zásadné pochybenie“ v mnohých prípadoch zdôrazňoval, že samotné konštatovanie,\n22\n\nže vyšetrovanie v sťažovateľovom prípade bolo „neúplné a zaujaté“, alebo viedlo\nk „chybnému“ oslobodeniu spod obžaloby, nemôže samo osebe - za neprítomnosti súdnych\npochybení alebo závažného porušenia súdneho konania, zneužitia právomoci, zjavných\nchýb pri uplatňovaní hmotného práva alebo iných závažných dôvodov vyplývajúcich zo\nzáujmov justície - indikovať prítomnosť zásadného defektu v predchádzajúcich\nkonaniach...“.\nEurópsky súd pre ľudské práva teda uplatňovaním vymenovaných princípov vždy\nv každej posudzovanej veci osobitne skúma, či existujú okolnosti podstatného a závažného\ncharakteru, ktoré by odôvodňovali odklon od zásady, že ak súdy právoplatne rozhodli, ich\nrozhodnutie by nemalo byť spochybňované (napr. bod 81 vyššie citovaného rozsudku\nESĽP).\nMožno uzavrieť, že podľa štrasburskej judikatúry zrušenie právoplatného\nrozhodnutia v mimoriadnom opravnom konaní prichádza do úvahy, avšak iba za účelom\nnápravy fundamentálnych nedostatkov vo výkone spravodlivosti. Nadriadené súdy smú tak\nvyužívať svoju prieskumnú právomoc len k oprave skutkových a právnych omylov\na justičných omylov, nie k novému prejednaniu veci.\nSkutočnosť, či existujú podstatné a presvedčivé argumenty, ktoré by odôvodňovali\nzásah do právnej istoty účastníka konania prostredníctvom mimoriadneho dovolania\ngenerálneho prokurátora Slovenskej republiky, je tak vždy nevyhnutným atribútom\nindividuálneho posúdenia každého prípadu.\nDovolaciemu súdu je známy aj obsah uznesenia Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky č. k. PLz. ÚS 3/2015-22 z 18. marca 2015, ktorým, dodržiavajúc zásadu\njednotnosti súdneho rozhodnutia, zjednotil rozdielne právne názory svojich senátov na\npovinnosť účastníka konania využiť všetky zákonom dovolené a efektívne prostriedky pred\nsamotným podaním podnetu generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky na podanie\nmimoriadneho dovolania.\nDovolaciemu\n\nsúdu\n\nje\n\nrovnako\n\nznámy\n\naj\n\nobsah\n\nspoločného\n\nstanoviska\n\nobčianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a obchodnoprávneho\nkolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. októbra 2015, ktoré bolo prijaté\nv nasledujúcom znení: Procesná prípustnosť mimoriadneho dovolania podaného na podnet\núčastníka je v občianskom súdnom konaní podmienená tým, že tento účastník najprv sám\n23\n\nneúspešne využil možnosť podať všetky zákonom dovolené riadne a mimoriadne opravné\nprostriedky, ktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie.\nPokiaľ túto možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie treba odmietnuť.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky je uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky\nviazaný. Napriek tomu, že nejde o formálnu záväznosť (v súlade s ustanovením § 6 zákona\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu SR a o konaní pred ním sú uznesením jeho\npléna výlučne viazané všetky tu pôsobiace senáty), ide o faktickú záväznosť, čiže o tzv.\n„precedens de facto“.\nKardinálnu otázku spojenú s aplikáciou vyššie citovaného uznesenia pléna\nÚstavného súdu a spoločného stanoviska občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky a obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nvšak predstavujú ich intertemporálne dopady na aktuálnu rozhodovaciu činnosť najvyššieho\nsúdu. Generálny prokurátor Slovenskej republiky postupujúc podľa zjednocujúceho\nstanoviska Najvyššieho súdu č. 36/2008 podal do doby konfirmácie názoru Ústavného\na Najvyššieho súdu Slovenskej republiky viacero mimoriadnych dovolaní bez akýchkoľvek\nobmedzujúcich podmienok.\nÚstavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze zo 6. februára 2008 sp. zn.\nPL. ÚS 10/04 konštatoval, že sa hlási k modernej európskej konštitucionalistike, ku ktorej\npatrí ochrana legitímneho očakávania (legitimate expectation, der Vertrauenschutz). Už\nz pomenovania legitímne očakávanie vyplýva, že účelom tohto princípu je ochrana\nsúkromných osôb pred nepredvídateľným mocenským zásahom do ich právnej situácie, na\nvyústenie ktorej do určitého výsledku sa spoliehali. Legitímne očakávanie je užšou\nkategóriou ako právna istota. Štát, aj keď nekoná retroaktívne alebo nezasiahne do\nnadobudnutých práv, môže vertikálnym mocenským zásahom, napríklad náhlou zmenou\npravidiel, na ktoré sa súkromné osoby spoliehali a ktoré spravidla súvisia s ľudským\nprávom, porušiť legitímne očakávanie ako princíp právneho štátu.\nV ústavnom poriadku Slovenskej republiky platí zásada, podľa ktorej ten, kto konal,\nresp. postupoval na základe dôvery v platný a účinný právny predpis (jeho noriem), nemôže\nbyť vo svojej dôvere k nemu sklamaný spätným pôsobením právneho predpisu alebo\nniektorého jeho ustanovenia (PL. ÚS 36/95).\n\n24\n\nVo všeobecnosti by malo platiť, že zjednocujúce stanovisko pôsobí nielen do\nbudúcna, ako je to pri zrušení protiústavných právnych predpisoch, ale nový právny názor\nje aplikovateľný na všetky pred súdmi prebiehajúce konania (primerane § 154 ods. 1\nO. s. p.). Dovolací súd skúmal, či táto premisa platí bezvýhradne aj na vzniknutú procesnú\nsituáciu, t. j. na rozhodovanie o mimoriadnych dovolaniach generálneho prokurátora\npodaných do nastúpenia faktických účinkov zjednocujúceho stanoviska Ústavného\na Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.\nV tejto súvislosti treba v prvom rade zdôrazniť, že materiálny právny štát stojí mimo\niného na dôvere občanov v právo a právny poriadok. Podmienkou takejto dôvery je stabilita\nprávneho poriadku a dostatočná miera právnej istoty občanov. Stabilita právneho poriadku\na právna istota je ovplyvňovaná nielen legislatívnou činnosťou štátu (tvorbou práva), ale\ntiež činnosťou štátnych orgánov aplikujúcich právo. Nemožno opomenúť, že k nej patrí aj\nsúdna judikatúra. Práve ochrana oprávnenej dôvery občanov v právo, ktoré tu predstavoval\nustálený výklad právnej normy vo forme stanoviska Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,\nby mala byť pre podané mimoriadne dovolania pred novým právnym záverom Ústavného\na Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prioritná. Možno mať tak za to, že sú tu dané\nšpecifiká výnimočnej situácie, ktorá je založená intenzívnejším záujmom na ochrane\nlegitímnych očakávaní adresátov na riadnom prejednaní mimoriadneho opravného\nprostriedku. Generálny prokurátor Slovenskej republiky, ktorý podal mimoriadne dovolanie\nna podnet účastníka konania, využil svoje procesné oprávnenie v súlade s dlhoročne\nzaužívanou právnou praxou sledujúc ochranu práv účastníka konania. Ak teda generálny\nprokurátor Slovenskej republiky už podal mimoriadne dovolanie, ide o využitie jeho práv\nv takej intenzite, že jeho prípadné odmietnutie len s poukazom na prelom rozhodovacej\nčinnosti najvyššieho súdu vyvolaný zjednocujúcim názorom Ústavného a Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky, by znamenal prílišnú tvrdosť retrospektívy nového právneho názoru.\nAni od generálneho prokurátora Slovenskej republiky, ako prostredníka jedného\nz účastníkov konania na mimoriadne opravné konanie, nemožno očakávať, aby v prípade\nreálneho využitia svojho mimoriadneho oprávnenia v „tolerantnom právnom prostredí“,\nmohol odhadovať budúci názorový vývoj Ústavného a Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky v otázke výkladu jeho zákonných predpokladov.\n\n25\n\nOdmietnutie\n\npodaného\n\nmimoriadneho\n\ndovolania\n\ngenerálneho\n\nprokurátora\n\nSlovenskej republiky len s poukazom na reštrikcie dané uznesením pléna Ústavného súdu\nSlovenskej republiky a spoločným stanoviskom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky by\npodľa dovolacieho súdu znamenalo neprimerane tvrdý zásah do práv účastníka konania,\nktorý neuplatnil včas riadny, resp. tu iný mimoriadny opravný prostriedok, lebo spoliehajúc\nsa na bežnú súdnu prax priamo inicioval u generálneho prokurátora podanie\nmimoriadneho dovolania.\nDovolací súd tak v intenciách vyššie uvedeného a podľa kritérií poskytnutých\nštrasburskou judikatúrou skúmal, či je prítomné v konaní okresného, resp. krajského súdu,\ntaké pochybenie, ktoré možno označiť za elementárne porušenie základných práv a slobôd.\nÚstavný súd Slovenskej republiky považuje zaň napríklad také prípady nesprávnej aplikácie\njednoduchého práva, ktoré sú späté s konkurenciou jednotlivých noriem, príp.\ns konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia ústavných\nprincípov...»\nÚstavný súd po oboznámení sa s odôvodnením napadnutého rozsudku v dotknutej\nčasti (k otázke prípustnosti mimoriadneho dovolania) uzatvára, že vzhľadom na toho času\nstabilizovanú rozhodovaciu činnosť najvyššieho súdu aj ústavného súdu, ako aj vývoj\na východiská tejto rozhodovacej činnosti nie je namieste hodnotiť úvahy najvyššieho súdu,\nna základe ktorých dospel k neprípustnosti mimoriadneho dovolania, v okolnostiach danej\nveci za akceptovateľné z ústavnoprávneho hľadiska.\nÚstavný súd už vo svojom rozhodnutí č. k. I. ÚS 117/2016-14 uviedol:\n„Judikatúra ústavného súdu zastáva stabilne názor, že mimoriadne dovolanie\npredstavuje výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia vyjadreného jeho\nprávoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je účel mimoriadneho opravného prostriedku,\nktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť\nsúdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch. Uvedený účel môže mimoriadne\ndovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá akceptovateľnosti jeho právnej úpravy;\njedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne prostriedky nápravy\npochybení vytýkaných v mimoriadnom dovolaní. Rešpektovanie týchto kritérií je\n26\n\nnevyhnutné z hľadiska princípov právneho štátu (čl. 1 ústavy), ako aj z hľadiska práva na\nsúdnu ochranu (čl. 46 ústavy) a práva na spravodlivý súdny proces v súlade s hodnotami\nzaručenými čl. 6 ods. 1 dohovoru“ (m. m. PL. ÚS 57/99, II. ÚS 185/09, II. ÚS 280/2010). ...\nReštriktívne posudzovanie tohto mimoriadneho dovolania súvisí s princípom\nprávneho štátu, a to s princípom právnej istoty, ktorého zákonným naplnením v civilnom\nprocese je inštitút právoplatnosti súdnych rozhodnutí, teda ich záväznosti a nezmeniteľnosti.\nRovnako súvisí s princípom rovnosti, keď intervenciou tretej osoby (generálneho\nprokurátora) sa prima facie narúša právna istota druhého účastníka spoliehajúceho sa na\nzáväzné a nezmeniteľné súdne rozhodnutie. ...\nÚstavný súd ďalej poznamenáva, že aj z početnej judikatúry Európskeho súdu pre\nľudské práva (ďalej len „ESĽP“) možno vyvodiť kritický postoj ESĽP k mimoriadnym\nopravným prostriedkom, ktoré závisia od úvahy príslušného orgánu verejnej moci, či dôjde\nk podaniu takéhoto mimoriadneho opravného prostriedku, alebo nie a následne k vyneseniu\nrozhodnutia, ktorým sa zruší právoplatné konečné rozhodnutie. V zmysle judikatúry ESĽP\nje však prípustné zasiahnuť do nastolenej právnej istoty právoplatným rozhodnutím\nvnútroštátneho súdu vtedy, ak v konaní došlo k zásadnej vade alebo závažnému excesu,\nktorý je potrebné napraviť, ak sú tu mimoriadne okolnosti prípadu, pričom však podľa\njudikatúry ESĽP za takúto vadu exces však nemožno považovať skutočnosť, že na predmet\nkonania existujú dva rozličné názory, pretože právna istota v sebe zahŕňa požiadavku\nrešpektovania princípu res iudicata, ktorej prejavom je nezmeniteľnosť rozhodnutia.\nUplatňovanie tohto princípu je zdôraznené zásadou, že žiadna zo strán nie je oprávnená\nžiadať o preskúmanie konečného a záväzného rozhodnutia len z toho dôvodu, aby dosiahla\nznovuotvorenie prípadu a jeho nové skúmanie, pretože takýto mimoriadny opravný\nprostriedok by de facto mal charakter odvolania. Zrušené môžu byť iba na účely nápravy\nfundamentálnych chýb (pozri Ryabykh proti Rusku z 3. 12. 2003, sťažnosť č. 52854/99, bod\n52). V tejto súvislosti tiež ESĽP už judikoval, že nesúhlas s právnym posúdením prípadu\nodvolacím súdom nie je sám osebe mimoriadnou okolnosťou odôvodňujúcou zrušenie\nprávoplatného rozhodnutia (pozri Kot proti Rusku z 18. 1. 2007, sťažnosť č. 20887/03, bod\n29).\nÚstavný súd už vo veci sp. zn. III. ÚS 357/2013 uviedol, že «v súvislosti s aplikáciou\npredmetných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku a ich ústavne konformným\n27\n\nvýkladom (§ 243e a nasl. OSP, pozn.), majúc na pamäti judikatúru ESĽP, dospel k záveru,\nže pokiaľ zákonodarca odvádza prípustnosť mimoriadneho dovolania z porušenia zákona\ns odkazom na ustanovenie § 243f OSP, kde bližšie konkretizuje možné dôvody, medzi ktoré\nzaradil aj nesprávne právne posúdenie veci, tak potom v prípade podania mimoriadneho\ndovolania práve z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia je potrebné pod porušením\nzákona rozumieť také porušenie procesného práva – zákona, ktoré v konečnom dôsledku\nznamená zároveň aj nesprávne právne posúdenie (či už hmotnoprávneho, alebo prípadne\nprocesného charakteru). K takémuto interpretačnému záveru dospel ústavný súd v spojitosti\ns kumulatívnym predpokladom prípustnosti mimoriadneho dovolania, ktorý stanovuje\npodmienku, ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb,\nprávnických osôb alebo štátu. V opačnom prípade ak by nesprávne právne posúdenie bolo\nspájané výlučne s porušením hmotnoprávnych ustanovení zákona (ktoréhokoľvek), tak by\nde facto v takmer každom prípade bolo možné napadnúť právoplatne rozhodnutú vec týmto\nmimoriadnym opravným prostriedkom, čím by sa tento mimoriadny opravný prostriedok\ndostal na úroveň „ďalšieho“ odvolania a bolo by len na svojvôli generálneho prokurátora,\ndo ktorej právoplatne skončenej veci zasiahne podaním mimoriadneho dovolania\ns odvolaním sa na nesprávne právne posúdenie veci. Takýto výklad dotknutých ustanovení\nObčianskeho súdneho poriadku by vo svojich dôsledkoch znamenal porušenie minimálne\nzákladného práva na súdnu ochranu jedného z účastníkov konania, rovnosti účastníkov\nkonania, zásady nezmeniteľnosti právoplatných súdnych rozhodnutí, a to treťou stranou,\nodlišnou od účastníkov konania, ktorá nepatrí do súdnej moci, čo opodstatnene vyvoláva\notázky, či ide o prípustné legitímne zasahovanie do nezávislosti súdov a súdnej moci ako\ntakej. Ústavný súd na tomto mieste opätovne poukazuje na už citovanú judikatúru ESĽP,\nz ktorej vyplýva, že samotná okolnosť (možnosť) existencie dvoch rôznych právnych\nnázorov na vec nie je dostatočným dôvodom opätovného rozhodovania vo veci.».\nJudikatúra ústavného súdu i súdov všeobecných sa v otázke prípustnosti\nmimoriadneho dovolania podávaného generálnym prokurátorom plynutím času menila, a to\npredovšetkým pod vplyvom judikatúry ESĽP. Zmenu možno vyjadriť trendom\nreštriktívnejšieho prístupu súdnych orgánov k oprávneniu generálneho prokurátora podávať\nmimoriadne dovolanie.»\n\n28\n\nVzhľadom na uvedené ak najvyšší súd pri vecnom prieskume dôvodnosti\nmimoriadneho dovolania dospel k záveru o jeho nedôvodnosti a mimoriadne dovolanie\nzamietol, takéto rozhodnutie najvyššieho súdu už z podstaty veci nemohlo zakladať\nmožnosť porušenia označených práv sťažovateľky (v prospech ktorej bolo mimoriadne\ndovolanie podané) a takéto porušenie by bolo v danej veci vylúčené aj v prípade\nodmietnutia mimoriadneho dovolania z dôvodu neprípustnosti.\nÚstavný súd napriek uvedenému posúdil aj meritórne závery najvyššieho súdu\nv nadväznosti na dovolaciu argumentáciu generálneho prokurátora a v spojitosti\nso sťažnostnou argumentáciou sťažovateľky a dospel k záveru, že argumentácia\nsťažovateľky nie je spôsobilá spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov najvyššieho súdu\nv merite veci v nadväznosti na dovolacie dôvody generálneho prokurátora, a nezistil, že by\nposudzovaný rozsudok v merite veci bol svojvoľný alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či\nurobený v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou, či nedostatočne\nodôvodnený, a tým mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu v súlade s jeho\nprávomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy.\nKeďže ústavný súd nezistil možnosť porušenia sťažovateľkou označených práv\nrozsudkom najvyššieho súdu, odmietol jej sťažnosť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti\npodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.\nVzhľadom na to, že sťažnosť ako celok bola odmietnutá, bolo už bez právneho\ndôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky formulovanými v petite jej sťažnosti.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 17. augusta 2016\n\n29", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "právna istota", "mimoriadne dovolanie", "právny štát"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:41bd3a46-b425-4168-ab59-cc6a72b52a73", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.117.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 117/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 117/2016 z 17. 2. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-02-17", "citacie_n": 22, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.117.2016.1"}, {"guid": "ussr:45f5571a-5a8b-463e-bfe1-08bd421d7d1e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:PLz.US.3.2015.1", "spisova_znacka": "PLz. ÚS 3/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. ÚS 3/2015 z 18. 3. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-03-18", "citacie_n": 67, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:PLz.US.3.2015.1"}, {"guid": "ussr:2d92d8d4-b52d-4345-9941-6f857528ac89", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 357/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 357/2013 z 2. 7. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-07-02", "citacie_n": 35, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2d92d8d4-b52d-4345-9941-6f857528ac89"}, {"guid": "ussr:ad2555c8-a741-4efb-a8d7-4bbbd2f2d149", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 280/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 280/2010 z 17. 6. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-06-17", "citacie_n": 62, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ad2555c8-a741-4efb-a8d7-4bbbd2f2d149"}, {"guid": "ussr:6dc6d16f-0c57-4203-9d72-b14a1913d9b0", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 72/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 72/2010 z 4. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-04", "citacie_n": 478, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6dc6d16f-0c57-4203-9d72-b14a1913d9b0"}, {"guid": "ussr:f5d37e47-c554-4ef2-bd08-f5c9a71d6f9e", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 185/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 185/09 z 12. 11. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-11-12", "citacie_n": 69, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f5d37e47-c554-4ef2-bd08-f5c9a71d6f9e"}, {"guid": "ussr:75dd40d6-2fa6-4c18-b208-5653a0ec3b7d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 288/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 288/05 z 13. 12. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-12-13", "citacie_n": 1777, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:75dd40d6-2fa6-4c18-b208-5653a0ec3b7d"}, {"guid": "ussr:933c0239-7912-4bbe-9f03-fcff51781745", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 55/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 55/05 z 2. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-02", "citacie_n": 1279, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:933c0239-7912-4bbe-9f03-fcff51781745"}, {"guid": "ussr:332bb6dc-9ead-4da0-982f-ce72f4c389bf", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 20/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 20/05 z 26. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-26", "citacie_n": 1749, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:332bb6dc-9ead-4da0-982f-ce72f4c389bf"}, {"guid": "ussr:5ef19834-e37b-4d51-8c72-05f31057a0ea", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 1/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/05 z 5. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-05", "citacie_n": 2095, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5ef19834-e37b-4d51-8c72-05f31057a0ea"}, {"guid": "ussr:e9b59f1d-f563-4f9c-afba-76dbf9d13bae", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 10/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/04 z 30. 11. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-11-30", "citacie_n": 308, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e9b59f1d-f563-4f9c-afba-76dbf9d13bae"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:58c096c4-a5e6-425b-b9e4-fd2c8a14fd54", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 16/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 16/04 z 30. 1. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-01-30", "citacie_n": 1955, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:58c096c4-a5e6-425b-b9e4-fd2c8a14fd54"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 88/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 88/01 z 18. 4. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-04-18", "citacie_n": 1046, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "ussr:6298aa59-ade8-42c4-a4be-6fb1bac48db1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2000:1.US.5.2000.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 5/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 5/00 z 13. 7. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-07-13", "citacie_n": 2100, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2000:1.US.5.2000.1"}, {"guid": "ussr:eb9fd407-8be4-4e7b-b83c-79903e3503af", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.58.1998.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 58/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 58/98 z 13. 1. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-01-13", "citacie_n": 1462, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.58.1998.1"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "ussr:78c3c2c8-5b23-4e3b-8b09-7770961882ff", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.36.1995.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 36/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 36/95 z 3. 4. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-04-03", "citacie_n": 849, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.36.1995.1"}, {"guid": "ussr:dd1d1e00-2a17-46d9-862f-9ce231e7d7f1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.37.1995.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 37/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 37/95 z 20. 12. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-12-20", "citacie_n": 1495, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.37.1995.1"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}, {"guid": "dcd3a720-4f09-4d12-a396-43c9e013615c:4987232a-22d1-4f22-9bf0-c8e9dd65566c", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2013:4208204817.1", "spisova_znacka": "9Co/19/2013", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 9Co/19/2013 z 30. 1. 2013", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2013-01-30", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2013:4208204817.1"}], "citovane_v": [{"guid": "21b43590-f007-4c19-8d91-8f58e0e0ec4b:9b014145-0d7c-4e2f-81f0-563654180867", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2018:5616208399.1", "spisova_znacka": "9Co/130/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 9Co/130/2018 z 26. 9. 2018", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2018-09-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2018:5616208399.1"}]}