{"guid": "ussr:a571ed79-2ed2-4c73-9038-0c8ce14bebf9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.461.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 461/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 461/2016 z 17. 8. 2016", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 17. augusta 2016, sp. zn. I. ÚS 461/2016, ECLI:SK:USSR:2016:1.US.461.2016.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Marianna Mochnáčová", "sudca_id": 1077, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/marianna-mochnacova-1077", "datum_vydania": "2016-08-17", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/a571ed79-2ed2-4c73-9038-0c8ce14bebf9", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.461.2016.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.461.2016.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.461.2016.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\nI. ÚS 461/2016-10\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. augusta 2016\npredbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti FORSAW s. r. o., Novosady 925/17, Detva,\nzastúpenej advokátom JUDr. Radoslavom Uliankom, Ulianko & partners, s. r. o., Námestie\nSNP 41, Zvolen, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie\npodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom\nOkresného súdu Zvolen č. k. 12 Cb 82/2006-485 zo 17. júna 2014 a rozsudkom Krajského\nsúdu v Banskej Bystrici č. k. 41 Cob 504/2014-525 z 19. marca 2015 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť spoločnosti FORSAW s. r. o. o d m i e t a .\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júna 2016\ndoručená sťažnosť spoločnosti FORSAW s. r. o., Novosady 925/17, Detva (ďalej len\n„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu\n\npodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé\nsúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\n(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“)\nč. k. 12 Cb 82/2006-485 zo 17. júna 2014 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“)\na rozsudkom\n\nKrajského\n\nsúdu\n\nv Banskej\n\nBystrici\n\n(ďalej\n\nlen\n\n„krajský\n\nsúd“)\n\nč. k. 41 Cob 504/2014-525 z 19. marca 2015 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).\nZ obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola ako žalovaná\núčastníkom súdneho konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 12 Cb 82/2006,\nv ktorom sa spoločnosť\n\n(ďalej len „žalobca“) domáhala určenia svojho\n\nvlastníckeho práva k veciam – „troch silážnych veží typu OH 09132 vrátane\ntechnologického zariadenia k nim, nachádzajúcich sa na parcele\nOkresným úradom\n\n, vedenej\n\n, odbor katastrálny, pre katastrálne územie\n\nako senážne veže na...\n\n, pod súpisným číslom\n\n, ktoré sú vedené\n\n“.\n\nŽalobca tvrdil, že tri veže tvoriace predmet sporu sú silážnymi vežami a vlastníctvo\nk nim ako hnuteľným veciam nadobudol príklepom na dražbe konanej 26. apríla 2001\nv exekučnom konaní vedenom súdnym exekútorom\n\npod sp. zn.\n\nEx 426/1999 proti povinnému bývalému Poľnohospodárskemu podielnickému a výrobnému\ndružstvu\n\na technologické zariadenie k nim (technológiu naskladňovania silážnych\n\nveží a technológiu vyskladňovania krmív od silážnych veží) nadobudol do vlastníctva\n12. apríla 2000 kúpnou zmluvou od bývalého Poľnohospodárskeho podielnického\nvýrobného družstva\n\n.\n\nSťažovateľka tvrdila, že vlastnícke právo k trom vežiam označeným ako senážne\nnadobudla ako k nehnuteľnostiam kúpnou zmluvou z 22. novembra 2005, ktorej vklad\nv katastri nehnuteľností bol povolený pod č.\npodstaty\n\núpadcu\n\nPoľnohospodárskeho\n\npodielnického\n\nod správcu konkurznej\nvýrobného\n\ndružstva\n\n.\n\nKúpna zmluva bola uzatvorená na základe opatrenia krajského súdu z 18. októbra 2005\nsp. zn. 27-24 K 356/95, ktoré sa stalo právoplatným a vykonateľným 25. októbra 2005,\nktorým súd udelil správkyni konkurznej podstaty úpadcu súhlas so speňažením časti\n2\n\nmajetku z konkurznej podstaty úpadcu, a to na predaj predmetných veží v prospech\nsťažovateľky.\nOkresný súd napadnutým rozsudkom vyhovel žalobe žalobcu a určil, že žalobca\n„je vlastníkom troch silážnych veží typu OH 09132 vrátane technologického zariadenia\nk nim, nachádzajúcich sa na parcele\n\nč.\n\nodbor katastrálny, pre katastrálne územie\n\nvedenej Okresným úradom\n\n,\n\n, ktoré sú vedené ako senážne veže\n\nna Okresnom úrade\n\n, odbor katastrálny pre katastrálne územie\n\n, na LV č.\n\npod súpisným číslom\n\n“, a sťažovateľku zaviazal nahradiť žalobcovi trovy konania.\n\n,\n\nOkresný súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že sporné veže sú\nhnuteľnými vecami, z toho vyplývajúc ich mohol ako hnuteľné veci nadobudnúť\ndo vlastníctva žalobca na exekučnej dražbe hnuteľných, preto žalobe žalobcu vyhovel.\nKrajský súd napadnutým rozsudkom na odvolanie sťažovateľky rozsudok okresného\nsúdu potvrdil, pričom sa v celom rozsahu stotožnil so závermi okresného súdu.\nSťažovateľka namieta porušenie ňou označených práv rozsudkom okresného súdu,\nako aj rozsudkom krajského súdu.\nSťažovateľka v prvej časti svojej sťažnostnej argumentácie namieta podľa nej\nnesprávne a nedostatočne odôvodnené závery okresného súdu, ako aj krajského súdu\nv ostatnej spornej otázke sporu, a to v otázke, či tri veže, určenie vlastníctva ku ktorým bolo\npredmetom konania, sú vecami hnuteľnými alebo nehnuteľnými, a uvádza:\n«Porušovateľ 1 uviedol, že bez ohľadu na to, Veže sú zapísané v príslušnej evidencii\nnehnuteľností ako veže senážne, ide o veže, ktoré majú charakter silážnych a je potrebné ich\npovažovať za veci hnuteľné, teda také ktoré možno premiestniť. Takýto záver porušovateľa\n1 považuje sťažovateľ z hľadiska právneho posúdenia charakteru Veží ako hnuteľných vecí\nza nesprávny, postrádajúci v napadnutých rozhodnutiach primerané odôvodnenie k nemu\nprislúchajúce, a tvrdí, že predmetné Veže sú nehnuteľnosťami. Odôvodnenie rozsudku\n\n3\n\nporušovateľa 1 nemá oporu tak v ust. § 119 Občianskeho zákonníka, v porušovateľom 1\ncitovanej judikatúre ani v žiadnom v konaní vykonanom dôkaze.\nUstálenie či Veže sú hnuteľnou alebo nehnuteľnou vecou je zásadnou skutočnosťou\nz hľadiska posúdenia merita veci v predmetnom konaní. Sťažovateľ je názoru, že keby aj\nVeže boli silážne (ako to uvádza porušovateľ 1) samo o sebe to neznamená, že Veže sú\nhnuteľnými, a už vôbec to neznamená, žeby ich vlastníkom mal byť Navrhovateľ a nie\nsťažovateľ. ...\nZodpovedanie otázky, či v prípade konkrétnej veci ide o hnuteľnú vec,\nresp. nehnuteľnosť, je v kompetencii súdu, pričom súd môže vychádzať z odborných\nvyjadrení znalcov, týkajúcich sa zodpovedania otázky, či je stavbu možné premiestniť\nbez narušenia jej hospodárskeho určenia.\nZa týmto účelom dal porušovateľ 1 vypracovať odborné vyjadrenia, a to odborné\nvyjadrenie znalca\n\nzapísaného v odbore: Strojárstvo, podľa ktorého sú\n\npredmetné Veže hnuteľnými vecami a vyjadrenie znaleckej organizácie\nzapísanej okrem iného v odbore: Stavebníctvo, Strojárstvo odvetvie: Odhad hodnoty\nnehnuteľností, Pozemné stavby, Odhad hodnoty strojových zariadení, ktorá uviedla, že\nnevie jednoznačne stanoviť či v prípade predmetných Veží ide o nehnuteľnosť nakoľko jej to\nneprináleží. Nad rámec sa však organizácia\n\nvyjadrila, že „v posudzovanom\n\nprípade sú oceľové veže postavené na železobetónovom základe. S týmto základom sú\nspojené oceľovými závitmi kotvami zaliatymi betónom. Takýto spôsob spojenia je bežne\npoužívaný pri stavbách oceľových skladov a výrobných priestorov vybudovaných\nz oceľových konštrukcií.\nSpodná časť oceľových veží je zaliata betónovou mazaninou do výšky 280 mm. Jedná\nsa o trvalú nie dočasná stavbu. Stavba v čase posudzovania je spojená so zemou pevným\nzákladom, preto ju možno považovať za nehnuteľnosť“, pričom posúdila Veže z hľadiska\nObčianskeho zákonníka, zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom\nporiadku (stavebný zákon) v znení neskorších zmien a doplnkov ako aj z hľadiska\nštatistickej klasifikácie stavieb. ...\nNa základe dopytu porušovateľa 1 sa následne v konaní vyjadrilo Ministerstvo\nspravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „MS SR“) svojim listom zo dňa 06.06.2013\ns poukazom na vyjadrenie zo dňa 15.05.2013 Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej\n4\n\nuniverzity v Žiline (ďalej len „Ústav“), podľa ktorého odborné vyjadrenie\nv časti odpovede na otázku (či sa v prípade Veží a technologického zariadenia jedná\no veci hnuteľné alebo nehnuteľné) nepatrí do odboru a odvetvia, v ktorom je znalec\ndo zoznamu zapísaný a uviedol, že vykonanie znaleckého úkonu\nna zodpovedanie tejto otázky jednoznačne nespadá do kompetencie znalca - čím v podstate\npotvrdil názor znaleckej organizácie\n\nĎalej Ústav zdôraznil, že záver o tom,\n\nže je stavba spojená so zemou pevným základmi, je podľa názoru Ústavu potrebné vždy\nposudzovať podľa povahy a okolností konkrétneho prípadu, spravidla na základe\nodborného stavebno-technického vyjadrenia. ...\nPorušovateľ 1 sa teda jednostranne stotožnili s právnym posúdením charakteru Veží\nznalcom\n\n, znalcom z odboru: Strojárstvo, a to napriek vyjadreniu\n\nÚstavu, ku ktorého názoru sa pripojilo MS SR, o potrebe stavebno-technického vyjadrenia\nna uvedené posúdenie. Vyjadrenie znaleckej organizácie\n\n, Ústavu a MS SR\n\nporušovateľ 1 vôbec nezohľadnil a pri rozhodovaní na ne neprihliadal.\nZdôrazňujeme, že okrem vyjadrenia\n\n, žiaden v konaní vykonaný\n\ndôkaz nepreukazuje záver o tom, že Veže sú hnuteľnou vecou. Porušovateľ 1 pri posúdení\ncharakteru Veží vychádzal len z vyjadrenia\n\n, čo je neprijateľné\n\nv súvislosti s takýmto náročným stavebno-technickým posúdením ako aj vzhľadom\nna odlišné vyjadrenia znaleckej organizácie\n\n., Ústavu a MS SR.»\n\nV ďalšej časti svojej sťažnostnej argumentácie sťažovateľka uvádza:\n„... navrhovateľ nemal byť úspešný v tomto konaní, nakoľko Veže boli prevedené\nv rámci konkurzného konania na sťažovateľa. Navrhovateľ sa v priebehu konkurzného\nkonania nedomáhal vylúčenia vecí (Veží) z konkurznej podstaty prostredníctvom\nvylučovacej žaloby, a preto s poukazom na ust. § 19 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb.\no konkurze a vyrovnaní, zákon predpokladá domnienku (fikciu), že Veže boli zahrnuté\ndo súpisu konkurznej podstaty úpadcu PPVD oprávnene a správca mohol Veže ďalej\nspeňažovať, nakoľko ich predaj schválil Krajský súd v Banskej Bystrici ako konkurzný súd\nvykonávajúci dohľad nad zákonnosťou postupu správcu v konkurze, keď opatrením zo dňa\n18.10.2005 sp. zn. 27-24 K 356/95 udelil správcovi konkurznej podstaty súhlas na predaj\nVeží. V takom prípade nemusí ísť ani o majetok (Veže) vo vlastníctve úpadcu, nakoľko ide\n5\n\no prelomenie zásady nemo plus iuris ad alianum transferre potest quam ipse habet. Zvrátiť\ntento postup a vydané rozhodnutie v konkurznom konaní mohol navrhovateľ formou\nriadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov len v rámci konkurzného konania, čo sa\nvšak nestalo a preto navrhovateľ v predmetnom konaní už nemal naliehavý právny záujem\nna požadovanom určení.\nUvedené judikoval aj Najvyšší súd SR vo svojom rozsudku zo dňa 29.09.2009\nsp. zn. 2 Cdo 65/2008... Toto vyplýva aj z rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 13.10.2011\nsp. zn. 3 Obo 53/2009. Porušovateľ 1 svojím rozhodnutím rozhodol v rozpore s vyššie\nuvedenými zásadami, zákonnými ustanoveniami ako aj konštantnou judikatúrou\nNajvyššieho súdu SR a preto je jeho rozhodnutie absolútne arbitrárne.“\nSťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti takto rozhodol:\n„1. Rozsudkom Okresného súdu Zvolen zo dňa 17.06.2014, sp. zn. 12Cb/82/2006\nbolo porušené základné právo sťažovateľa, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8.\n2. Rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 19.03.2015, sp. zn.\n41Cob/504/2014 bolo porušené základné právo sťažovateľa, na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8.\n3. Rozsudok Okresného súdu Zvolen zo dňa 17.06.2014, sp. zn. 12Cb/82/2006 sa\nzrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Zvolen na ďalšie konanie.\n4. Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 19.03.2015, sp. zn.\n41Cob/504/2014 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie\nkonanie.\n5. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi trovy právneho\nzastúpenia vo výške 363,79 EUR... na účet právneho zástupcu sťažovateľa...“\n\n6\n\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa.\nPri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené\nv § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto\nustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,\nnávrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy\npodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd\nna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd\nmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nO zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,\nak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného\npráva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi\nnapadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,\nale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo\nprocesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože\nuvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,\nII. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).\n\n7\n\nÚstavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú dané\ndôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie\nkonanie.\nZ obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľka sa domáha\nvyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného\nsúdu a rozsudkom krajského súdu, ktorým bol na odvolanie sťažovateľky potvrdený\nrozsudok okresného súdu.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...\nK namietanému porušeniu práv sťažovateľky rozsudkom okresného súdu\nÚstavný súd vo svojej judikatúre stabilne uvádza, že jeho právomoc poskytnúť\nochranu základným právam a slobodám sa riadi princípom subsidiarity a je daná iba vtedy,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy, ktoré sú povolané chrániť\nnielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto právomoc ústavného súdu nastupuje až vtedy,\nak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).\nAk ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany\nsvojich základných práv alebo slobôd mohol domôcť využitím jemu dostupných a účinných\nprostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť\nz dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).\n\n8\n\nSťažovateľka mohla využiť a aj využila prípustný riadny opravný prostriedok –\nodvolanie proti rozsudku okresného súdu, o ktorom rozhodol krajský súd. Právomoc iného\nsúdu (krajského súdu) poskytnúť ochranu základným právam sťažovateľky vylučuje\nprávomoc ústavného súdu v tej istej veci, a preto ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej\nproti rozsudku okresného súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde\npre nedostatok svojej právomoci.\nÚstavný súd preto obmedzil svoju prieskumnú právomoc pri predbežnom\nprerokovaní sťažnosti na posúdenie rozsudku krajského súdu.\nK namietanému porušeniu práv sťažovateľky rozsudkom krajského súdu\nÚstavný súd vzhľadom na sťažovateľkou podané dovolanie proti rozsudku krajského\nsúdu a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)\nsp. zn. 5 Obdo 37/2015 z 29. februára 2016 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“),\nktoré bolo doručené sťažovateľke 29. apríla 2016 a ktorým najvyšší súd odmietol dovolanie\nsťažovateľky ako neprípustné, považoval za zachovanú lehotu na podanie sťažnosti\n(porov. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Zvolský a Zvolská v. Česká\nrepublika z 12. 11. 2002, sťažnosť č. 46129/99) a predbežne posúdil možnosť porušenia\npráv sťažovateľky rozsudkom krajského súdu.\nV podstatnej časti svojej sťažnostnej argumentácie sa sťažovateľka sústreďuje\nna namietanie nedostatočnej odôvodnenosti rozsudku krajského súdu a jeho vecnej\nnesprávnosti a nezákonnosti z dôvodu nesprávnosti záverov krajského súdu v posúdení\npodstatnej otázky sporu (posúdení, či veci tvoriace predmet konania sú vecami hnuteľnými\nalebo nehnuteľnými) a nevysporiadanie sa s aplikáciou § 19 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb.\no konkurze a vyrovnaní účinného v rozhodnom období (do 31. decembra 2005).\nÚstavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva\nna súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu\n\n9\n\nzodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne\nprocesné garancie v súdnom konaní.\nPodľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať\na posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov\nviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi\nbol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery\nzo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje\nna kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne\ns medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,\nmutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).\nZ tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia\nvšeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach\ndošlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery\nvšeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli\nzjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné\na neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody\n(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by\nmali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli\nnapravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.\nÚstavný súd zvýrazňuje, že súčasťou práva na spravodlivé konanie je aj právo\núčastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne\ndáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom\nsúdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu\n(m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj\nEurópsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uviedol: „Právo\nna spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie\nrozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať\npodrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované\n10\n\nso zreteľom na konkrétny prípad“ (napr. Georgidias c. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil\nIII/1997). Európsky súd pre ľudské práva ale zároveň tiež pripomína, že právo\nna spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý\nargument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho konania považovaný\nza rozhodujúci (porovnaj napr. rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. 12. 1994,\nAnnuaire, č. 303-B). Aj podľa judikatúry ústavného súdu odôvodnenie rozhodnutia\nvšeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,\npostačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo na spravodlivé súdne\nkonanie (m. m. III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05).\nÚstavný súd na účely posúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal napadnutý\nrozsudok krajského súdu z hľadiska ústavnej udržateľnosti jeho záverov, resp. z hľadiska\ndostatočného odôvodnenia v príčinnej súvislosti s namietaným porušením sťažovateľkou\noznačených práv a konštatuje, že krajský súd (aj okresný súd) sa relevantne vysporiadal\nso všetkými skutočnosťami rozhodnými v danej veci a svoje závery dostatočne odôvodnil.\nK sťažovateľkou namietanej nedostatočnej odôvodnenosti napadnutého rozsudku\nkrajského súdu sa vyjadril už najvyšší súd v uznesení z 29. februára 2016, ktorým odmietol\ndovolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu. Dostatočnosť odôvodnenia rozsudku\nkrajského súdu posudzoval najvyšší súd v súvislosti s danosťou dôvodu prípustnosti\ndovolania podľa § 237 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)\nspočívajúcej v odňatí možnosti konať pred súdom a uviedol:\n«Dovolateľ namietal vadu uvedenú v § 237 ods. 1 písm. f) O. s. p. t. j., že účastníkovi\nkonania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom tým, že : a) prvostupňový súd\nnepostupoval v súlade s ust. § 118 ods. 4 O. s. p. a b) rozhodnutie odvolacieho súdu nemá\nnáležitosti vyžadované ustanovením § 157 ods. 2 O. s. p. ...\nK námietke dovolateľa uvedenej pod písmenom b) dovolací súd uvádza:\nDovolateľ má zato, že v konaní došlo k odňatiu možnosti účastníka konať pred\nsúdom, keďže rozhodnutie súdu odvolacieho nemá náležitosti vyžadované v ust. § 157 ods. 2\nO. s. p.\n\n11\n\nPri posudzovaní otázky, či za odňatie možnosti účastníka konať pred súdom treba\npovažovať aj nepreskúmateľnosť rozhodnutia z dôvodu nedostatku jeho odôvodnenia, bola\nsúdna prax nejednotná.\nObčianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky dňa 3. decembra\n2015 zaujalo stanovisko k výkladu § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku\nnasledovne:\nNepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2\npísm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia\nneobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť\no skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho\nsúdneho poriadku.\nStanovisko občianskoprávneho kolégia vychádzalo i z právneho názoru ESĽP.\nZ relevantnej judikatúry ESĽP vyplýva, že systém opravných prostriedkov zakotvený\nv právnom poriadku zmluvnej strany Dohovoru musí byť nevyhnutne v súlade\ns požiadavkami čl. 6 Dohovoru. Vo všeobecnosti pre použitie mimoriadnych opravných\nprostriedkov platí, že sú prípustné iba vo výnimočných prípadoch. ESĽP v rámci svojej\nrozhodovacej praxe už viackrát vyslovil nezlučiteľnosť mimoriadneho opravného\nprostriedku s princípom právnej istoty, a konštatoval porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru vtedy,\nkeď k nariadeniu opätovného preskúmania veci došlo(len) z dôvodu existencie odlišného\nprávneho posúdenia veci (porovnaj Roseltrans proti Rusku, rozsudok z roku 2005).Vo veci\nAbdullayev proti Rusku (rozsudok z roku 2010) ESĽP zdôraznil, že v záujme právnej istoty\nzahrnutej v čl.6 Dohovoru by právoplatné rozsudky mali vo všeobecnosti zostať\n„nedotknuté“. K ich zrušeniu by preto malo dochádzať iba pre účely nápravy zásadných,\nhrubých a podstatných vád. Podľa ESĽP v žiadnom prípade však za takú vadu nemožno\noznačiť skutočnosť, že na predmet konania existujú dva odlišné právne názory\n(napr. Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009 alebo Bulgakova proti Rusku,\nrozsudok z roku 2007). Princíp právnej istoty tu môže ustúpiť iba výnimočne, a to za účelom\nzaistenia opravy základných vád alebo justičných omylov (pozri Ryabykh proti Rusku,\nrozsudok z roku 2003) a napravenia „vád najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém“, ale\nnie z dôvodu právnej čistoty.\n\n12\n\nObčianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ďalej vo svojom\nstanovisku poukázalo, že imanentným znakom právneho štátu je medziiným princíp právnej\nistoty, ktorý spočíva okrem iného vtom, že všetky subjekty práva môžu odôvodnene\nočakávať, že príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať podľa platných právnych\npredpisov a že ich budú správne vykladať a aplikovať.\nOtázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže\nuskutočniť dovolacie konanie, je otázkou zákonnosti a jej riešenie patrí do výlučnej\nprávomoci najvyššieho súdu ( napr. rozhodnutie ústavného súdu sp. zn.: IV. ÚS 35/02,\nII. ÚS 324/2010, III. ÚS 550/2012).\nPrávo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty\na riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou\nktorého je bezpochyby tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov\nv konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje len\nvtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenie ktorých občianskoprávny súd\nmôže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádia konania pred\nobčianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).\nPri uplatnení tézy, vyplývajúcej z rozhodnutí ESĽP, podľa ktorej rozhodnutia súdov\npredstavujúce res iudicata „majú zostať nedotknuté“, je potrebné na prípady možnosti\nprelomenia záväznosti a nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí hľadieť ako na výnimky\nz tejto zásady. Vzhľadom na to právnu úpravu, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých sa\nmôže táto výnimka uplatniť(t. j. ustanovenia upravujúce prípustnosť dovolania), nemožno\nv žiadnom prípade vykladať rozširujúco, namieste je tu skôr reštriktívny výklad.\nCelkom, výnimočne sa v praxi môže vyskytnúť prípad, v ktorom písomné vyhotovenie\nrozhodnutia nebude obsahovať ani len zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných\npre rozhodnutie súdu.\nV súlade s právnymi závermi vyjadrenými v rozhodnutiach ESĽP môže však o takýto\nvýnimočný prípad ísť len vtedy, keď nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia vykazuje znaky\n(až) vady „najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém“ alebo vady „zásadnej, hrubej\na podstatnej“, prípadne ak sa zrušením napadnutého rozhodnutia má dosiahnuť náprava\nJustičného omylu“. Len v takomto výnimočnom prípade môže uvedená okolnosť zakladať\nprípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) O. s. p., lebo len takto charakterizovaný\n13\n\nnedostatok odôvodnenia rozhodnutia môže intenzitou svojich právnych dôsledkov prekročiť\nrámec tzv. inej vady, v tomto ustanovení Občianskeho súdneho poriadku neuvedenej.\nDovolací súd preto skúmal,\n\nči dovolateľom tvrdená vada nedostatočne\n\nodôvodneného napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nesie znaky vady zásadnej,\nhrubej a podstatnej resp. vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém resp. má sa\ndosiahnuť náprava justičného omylu a konštatoval, že odôvodnenie napadnutého\nodvolacieho rozhodnutia vyššie uvedené atribúty zakladajúce vadu konania podľa § 237\nods.1písm. f) O. s. p. nemá.\nPodľa ust. § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa\nnavrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca\n(žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré\nskutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými\núvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako\nvec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.\nDovolací súd pri skúmaní odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu\nvychádzal z vyššie citovaného ust. § 157 ods. 2 O. s. p. a dospel k názoru, že odôvodnenie\nnapadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa požiadavky stanovené zákonom. Jasne\na zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace\ns predmetom súdnej ochrany. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý\nargument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť\nrozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad. Dovolací súd\npreto konštatoval, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa\npožiadavky ústavne konformného odôvodnenia súdneho rozhodnutia a preto k vade konania\nnamietanej dovolateľom podľa ust.§ 237 ods. 1 písm. f) O. s. p. nedošlo.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky, keďže dospel k názoru, že v danej veci prípustnosť\ndovolania nie je daná ani podľa ust. § 237 ods. l písm. f) O. s. p., k vecnému prejednaniu\ndovolania nemohol pristúpiť z dôvodu neprípustnosti dovolania a dovolanie dovolateľa žalovaného odmietol podľa ust. § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s ust. § 218 ods. 1 písm. c)\nO. s. p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné.»\n\n14\n\nÚstavný súd s poukazom na závery najvyššieho súdu, s ktorými sa v plnom rozsahu\nstotožňuje, konštatuje, že nezistil možnosť porušenia sťažovateľkou označených práv\nv príčinnej súvislosti s rozsahom a kvalitou odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského\nsúdu.\nV ďalšom sťažovateľka namietala samotné meritórne závery krajského súdu\npri zodpovedaní podstatnej otázky sporu, a to či veci, vlastníctvo ku ktorým bolo\npredmetom sporu, sú vecami hnuteľnými alebo nehnuteľnými, a v závislosti od toho,\nči nadobudnutie vlastníctva k nim žalobcom príklepom v exekučnej dražbe hnuteľných vecí\nbolo objektívne možné.\nKrajský súd zhrnul dôvody rozsudku okresného súdu takto:\n«Súd prvého stupňa... riešil otázku, či v prípade silážnych veží, určenia vlastníctva\nku ktorým sa žalobca domáhal ide o hnuteľné veci alebo o nehnuteľnosti, pričom za kľúčové\npovažoval odborné vyjadrenie znalca\n\npodané dňa 02. 09. 2011\n\npod č. 6/2011, v ktorom znalec uvádza tiež rozlíšenie medzi silážnymi a senážnymi vecami\ns tým, že nejde o synonymické označenie, ale medzi silážnymi a senážnymi vežami sú\nrozdiely, ktoré súvisia najmä so spôsobom ich osadenia. Pri silážnych vežiach je dno veže\nuzatvorené, aby nemohlo dôjsť k úniku silážnych štiav, ktoré sú odvádzané potrebnou\nsústavou napojenou na spodnú časť obvodového plášťa, zatiaľ čo senážne veže nemajú\nnepriepustné dno, ale sú umiestnené na podmúrovke, dno senážnych veží je otvorené a majú\nnainštalovaný prevzdušňovací systém, aby nedošlo k samovznieteniu uskladneného\nmateriálu. Podľa porovnania v odbornom vyjadrení znalca\n\nsilážne\n\nveže predstavujú primáme technologické zariadenie, ktoré slúži podľa účelového určenia\nvýrobcom na prvom mieste na výrobu siláže a až následne je jeho funkciou uskladnenie\ntejto siláže. Súd prvého stupňa posudzoval, či predmetné silážne veže predstavujú v zmysle\n§ 119 Občianskeho zákonníka nehnuteľnosť, teda stavbu spojenú so zemou pevným\nzákladom, pričom vychádzajúc z judikatúry súdov mal za podstatné, či vec, ktorá má byť\nspojená so zemou pevným základom je oddeliteľná od zeme bez toho, aby došlo k porušeniu\nveci, teda či vec po oddelení je naďalej schopná plniť svoju funkciu alebo po oddelení veci\nspojenej so zemou sa naruší jej podstata v tom rozmere, že po oddelení už nepôjde o tú istú\n15\n\nvec schopnú plniť určený účel, ale oddelením sa získa napr. len konštrukčný materiál, ktorý\nbol súčasťou a tvoril podstatu veci spojenej so zemou pevným základom. Poukázal pritom aj\nna konanie vedené na OS Zvolen pod sp. zn. 14C/132/2006, v ktorom sa žalovaný\n(FORSAW s. r. o.) ako žalobca domáhal nie užívania a využívania predmetných veží\nako nehnuteľností, ale možností ich demontáže a následného predaja s tým, že mu hrozí\nujma z dôvodu straty odberateľa - záujemcu o kúpu demontovaných veží.\nŽalovaný svoje vlastnícke právo k predmetu sporu odvodzuje od vkladu v KN\na v evidencii na LV č.\n\na opiera sa aj o stavebné povolenie, kolaudačné rozhodnutie\n\na rozhodnutie o udelení súpisného čísla, ktoré dôkazy sú však podľa súdu rozporné, pretože\ntak stavebné povolenie, ktorým bola povolená stavba „Špeciálna odchovňa mladého\ndobytka“, ako aj kolaudačné rozhodnutie, ktorým bolo povolené užívanie stavby\n„Špecializovaný závod odchovu jalovíc\n\n“ sa týkajú z hľadiska svojho účelu\n\núplne iných stavieb. Rozhodnutie o udelení súpisného čísla zo dňa 04. 06. 1997 bolo vydané\nuž v čase, keď v dotknutom areáli stálo 11 veží, pričom z neho nie je zrejmé, ku ktorým\nobjektom malo byť súpisné číslo pridelené. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že písomné\ndôkazy, ktoré majú podľa žalovaného preukázať, že ide o senážne veže, ktoré sú\nnehnuteľnosťami, žalovaným uvádzanú skutočnosť jednoznačne nepreukazujú, a to nielen\nz hľadiska ich obsahu, ale aj logických súvislostí. ...\nŽalobca podľa súdu prvého stupňa preukázal naliehavý právny záujem na podaní\nnávrhu, ktorý existoval tak v čase podania návrhu, ako aj v čase rozhodnutia vo veci.\nBez určenia vlastníckeho práva by bolo vlastníctvo žalobcu ohrozené, vlastnícky nárok\nsi robí aj žalovaný, ktorý sa odvolával na stav zaznamenaný na LV, preto súd prvého\nstupňa musel ustáliť vlastníka nehnuteľností. Z predložených dokladov súd ustálil,\nže sa jedná o silážne veže a technologické zariadenie k nim a určil, že ich vlastníkom je\nžalobca. Poukázal na prípis znaleckej organizácie\n\nv podaní zo dňa\n\n06. 05. 2011, v ktorom cituje právnu úpravu, z ktorej vyplýva, že senážne veže sú\nnehnuteľnosťou, a to § 119 Občianskeho zákonníka, Zák. č. 50/1996 Z. z. o územnom\nplánovaní a stavebnom poriadku, vyhl. č. 323/2010 Z. z., ktorou sa vydáva klasifikácia\nstavieb a z ktorej vyplýva, že pod príslušným kódom sú nádrže, silá a sklady. Súd prvého\nstupňa predmetnú vec vyhodnotil tak, že ide o silážne veže a nie o senážne veže, preto nejde\n\n16\n\no nehnuteľnosť, na ktorú by sa uvedené ustanovenia vzťahovali, preto predmet sporu\nposúdil ako hnuteľnú vec, vlastníkom ktorej je žalobca.»\nPo zhrnutí odvolacích dôvodov sťažovateľky (v podstate totožných s prvou časťou\njej sťažnostnej argumentácie) ďalej uviedol:\n„Delenie vecí na hnuteľné a nehnuteľné má právny význam pri posudzovaní splnenia\nzákonom stanovených náležitostí pre platnosť konkrétnych právnych úkonov, predmetom\nktorých príslušné veci sú. Žalobca tvrdil, že vlastníctvo k vežiam nadobudol príklepom\nna dražbe uskutočnenej súdnym exekútorom\n26. 04. 2001 (príklep pod sp. zn.\n\n,\n\na to dňa\n\nžalobca nadobudol 3 ks silážnych veží typu\n\nOH 09132 za cenu 22.041,- Sk). Príklepom na dražbe je možné nadobudnúť vlastníctvo\nk hnuteľným veciam. Žalovaný žiadal návrh zamietnuť a tvrdil, že uvedené tri veže\nnadobudol ako senážne veže do vlastníctva kúpnou zmluvou uzavretou dňa 25. 10. 2005\nmedzi\n\n, správkyňou konkurznej podstaty úpadcu PPVD\n\nv konkurze ako predávajúcim a žalovaným ako kupujúcim, a vlastníctvo k nim preukazoval\naj zápisom do príslušného katastra nehnuteľností (OÚ\nk. ú.\n\n, senážne veže na LV č.\n\npod súp. č.\n\n, odbor katastrálny,\n\n). Z uvedených dôvodov bolo\n\npre rozhodnutie tejto veci potrebné predovšetkým určiť, či predmetné veže sú vecami\nhnuteľnými alebo nehnuteľnými a posúdiť aj, či žalobca má vo vzťahu k predmetu sporu\n(veže + technologické zariadenie k nim patriace) naliehavý právny záujem na určení\nvlastníctva, určenia ktorého sa v spore domáhal (ako to uviedol tunajší súd ako odvolací\nv uznesení č. k. 43Cob/149/2010-252 zo dňa 25. 08. 2010, ktorým zrušil rozsudok OS\nZvolen v tejto veci, č. k. 12Cb/82/2006-234 zo dňa 16.02.2010 a vec mu vrátil na ďalšie\nkonanie).\nPo zhodnotení skutočností zistených z predloženého spisu odvolací súd dospel\nk záveru, že dokazovanie vykonané súdom prvého stupňa v tejto veci je pre zistenie\nskutkového stavu postačujúce, skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním súd prvého\nstupňa správne právne posúdil, pričom sa riadil aj právnym názorom odvolacieho súdu\nvyslovenom v uvedenom uznesení.\nPodľa citovanej úpravy Občianskeho zákonníka stavby sú nehnuteľnosťami len vtedy,\nak sú spojené so zemou pevným základom. Spojenie konkrétnej stavby pevným základom\n17\n\nso zemou sa zisťuje z technického hľadiska a posudzuje sa, či je možné stavbu premiestniť\nbez narušenia jej hospodárskeho určenia. Ako to uviedol aj súd prvého stupňa v odôvodnení\nnapadnutého rozhodnutia, zodpovedanie otázky, či v prípade konkrétnej veci ide o hnuteľnú\nvec, resp. nehnuteľnosť, je v kompetencii súdu, pričom súd môže vychádzať z odborných\nvyjadrení znalcov, týkajúcich sa zodpovedania otázky, či je stavbu možné premiestniť\nbez narušenia jej hospodárskeho určenia. Odvolací súd súhlasí so záverom súdu prvého\nstupňa v tom, že bez ohľadu na to, že predmetné veže sú zapísané v príslušnej evidencii\nnehnuteľností ako veže senážne, ide o veže, ktoré majú charakter veží silážnych, a je\npotrebné ich považovať za veci hnuteľné, teda také, ktoré je možné premiestniť. Súd prvého\nstupňa pri tomto závere vychádzal nielen z vyjadrení znalcov (pričom za rozhodujúce\npovažoval odborné vyjadrenie znalca\n\n), ale vyhodnotil aj písomné doklady\n\npredkladané žalovaným, ktoré sa týkali stavby, resp. zhotovenia týchto veží, ich uvedenia\ndo užívania a zápisu do evidencie nehnuteľností, pričom vyhodnotil aj ďalšie skutočnosti\nzistené vykonaným dokazovaním v súvislosti s konaniami, vedenými na OS Zvolen. Odvolací\nsúd súhlasí so záverom súdu prvého stupňa, že doklady predkladané v konaní týkajúce sa\nsamotnej výstavby predmetných veží, ich uvedenia do užívania ako stavieb, ako aj\npridelenia súpisného čísla nie sú jednoznačné, nie je možné z nich ustáliť, že sa skutočne\njedná o tie veže, ktoré boli príklepom súdneho exekútora prevedené do vlastníctva žalobcu.\nSamotná skutočnosť, že veže sú ako senážne veže evidované ako nehnuteľnosti v príslušnej\nevidencii nehnuteľností ešte nepreukazuje, že ide o veci nehnuteľné. Odvolací súd súhlasí\ns hodnotením súdu prvého stupňa, že písomné doklady (stavebné povolenie, kolaudačné\nrozhodnutia a rozhodnutie o udelení súp. č. zo dňa 04. 06. 1997) sú z hľadiska identifikácie\npredmetných veží nepreukazné a nejednoznačné. Samotný zápis na LV je v tomto prípade\ntiež nepostačujúci.\nSúd prvého stupňa teda pri posudzovaní charakteru predmetných veží nevychádzal\nlen z odborného vyjadrenia uvedeného znalca, ale aj z ďalších písomných dôkazov tak, ako\nto uviedol v odôvodnení svojho rozhodnutia. Z predloženého spisu je tiež zrejmé, že\nznalecká organizácia\n\nposudzovala veže z hľadiska stavebného\n\nzákona, štatistickej klasifikácie stavieb a nákresu (senážna veža VÍTKOVICE typ OH\n09132, kovová konštrukcia, ktorá sa zaraďuje medzi sklady a zásobníky), pričom sa\nnevedela jednoznačne vyjadriť k tomu, či ide o nehnuteľnosť, rovnako tak Ústav súdneho\n18\n\ninžinierstva\n\nstanovisku zo dňa 15. 05. 2013 sa vyjadroval\n\nk znaleckým vyjadreniam podaným v tejto veci (vrátane odborného vyjadrenia\nzo dňa 02.09.2011) a upozornil okresný súd, že zodpovedanie otázky, či\npredmetné veže, ktoré sú vedené ako senážne veže v evidencii nehnuteľnosti sú hnuteľné\nalebo nehnuteľné nespadá do kompetencie znalca, vychádzal zrejme len z dokladov\ntýkajúcich sa predmetných veží (Ústav navyše upozornil súd na to, že predmetné veže sú\nevidované v KN ako nehnuteľnosti, ktoré splnili podmienku ich evidovania - stavebné\npovolenie, kolaudačné rozhodnutie, rozhodnutie o určení súpisného čísla a zameranie\ngeometrickým plánom). Oproti uvedeným odborným vyjadreniam odborné vyjadrenie\nvypracované\n\npod č.\n\nvychádza aj z technického stavu\n\npredmetných veží zisteného obhliadkou, čomu okrem popisu nasvedčuje aj priložená\nfotodokumentácia. Súd prvého stupňa preto nepochybil, keď v odôvodnení svojho\nrozhodnutia, okrem už vyššie uvedených iných zistených skutočností vychádzal aj z tohto\nodborného posudku, a nie z odborných vyjadrení, ktoré boli podané bez fyzickej obhliadky\nveží. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že napríklad aj odborné vyjadrenie znalca\npod č.\n\nzo dňa 12. 01. 2010 vypracované na objednávku žalobcu,\n\nktorý bol súčasťou dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa bol podaný tiež na\nzáklade obhliadky a miestneho šetrenia znalca (znalec sa vyjadril tak, že silážne veže\nnenapĺňajú v plnom rozsahu definíciu nehnuteľností, t. j., že sa jedná o stavbu spojenú so\nzemou pevným základom, ale tvoria technologickú zostavu umiestnenú na železobetónových doskách a ukotvenú kotevnými skrutkami, a preto je ich možné definovať ako\nhnuteľnú vec).\nOdvolací súd súhlasí aj so záverom súdu prvého stupňa, že žalobca preukázal\nnaliehavý právny záujem na určovacej žalobe. ...\nOdvolací súd súhlasí so záverom súdu prvého stupňa v tom, že v prípade vyššie\nuvedených vecí ide o veci hnuteľné, žalobca k nim nadobudol vlastníctvo príklepom\nna dražbe uskutočnenej súdnym exekútorom dňa 26. 04. 2001. Rozsudok súdu prvého\nstupňa, ktorým určil, že žalobca je vlastníkom týchto 3 silážnych veží vrátane\ntechnologického zariadenia k nim, ktoré sú vedené ako senážne veže v príslušnom KN preto\npovažoval odvolací súd za vecne správny a podľa § 219 ods. 1 OSP ho potvrdil.“\n\n19\n\nÚstavný súd po oboznámení sa s obsahom odôvodnenia rozsudku krajského súdu\nargumentáciu sťažovateľky namietajúcu nesprávne závery krajského súdu v podstatnej\notázke sporu (posúdenie charakteru vecí, či ide o veci hnuteľné alebo nehnuteľné)\nnevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu\n(v spojení so závermi okresného súdu) a nezistil, že by posudzovaný rozsudok bol\nsvojvoľný alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobený v zrejmom omyle a v nesúlade\ns platnou právnou úpravou, či nedostatočne odôvodnený, a tým mohol zakladať dôvod\nna zásah ústavného súdu v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2\nústavy.\nÚstavný súd konštatuje, že ani tretí okruh sťažnostnej argumentácie sťažovateľky\n(ktorou namietala nesprávny záver krajského súdu o danosti právneho záujmu žalobcu\nna určení, ktorého sa domáhal, a to z dôvodu opomenutia aplikácie § 19 ods. 2 zákona\nč. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov krajským súdom),\nnebol spôsobilý spochybniť ústavnú konformnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.\nSťažovateľka argumentovala tým, že právna domnienka vyplývajúca z citovaného\nustanovenia je nevyvrátiteľná a prelamuje zásadu, podľa ktorej nikto nemôže previesť\nna iného viac práv, než má sám, a zároveň spôsobuje, že ak by aj vec nemala patriť\ndo súpisu konkurznej podstaty, nie je možné už vzniesť žiadne nároky proti osobe\n(pozn. v danom prípade sťažovateľke), ktorá následne majetok nadobudla od správcu\nkonkurznej podstaty v dôsledku jeho speňaženia. Na podporu svojej argumentácie\npoukazovala na rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 65/2008 a sp. zn.\n3 Obo 53/2009.\nÚstavný súd v tejto súvislosti poukazuje na judikatúru najvyššieho súdu\n(5 Cdo 194/2008), ako aj svoju rozhodovaciu činnosť (III. ÚS 531/2012, I. ÚS 154/2015),\nz ktorej vyplýva, že v § 19 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení\nneskorších predpisov vyjadrená právna domnienka nie je absolútna a krajský súd\nnepostupoval a nerozhodoval v rozpore s citovaným ustanovením, keď ustálil danosť\nprávneho záujmu žalobcu na určení, ktorého sa domáhal.\n20\n\nKeďže ústavný súd nezistil možnosť porušenia sťažovateľkou označených práv\nrozsudkom krajského súdu, odmietol jej sťažnosť v tejto časti z dôvodu jej zjavnej\nneopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.\nVzhľadom na to, že sťažnosť ako celok bola odmietnutá, bolo už bez právneho\ndôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky formulovanými v petite jej sťažnosti.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 17. augusta 2016\n\n21", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "vec (vo fyzickom zmysle)", "exekúcia", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu", "konkurz a reštrukturalizácia / vyrovnanie"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:60e6fb52-78ac-4ca9-88fb-8291ffb9af48", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:1.US.154.2015.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 154/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 154/2015 z 16. 9. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-09-16", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.154.2015.2"}, {"guid": "ussr:fdd8df70-c399-49c2-8113-38c430094dde", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 531/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 531/2012 z 12. 2. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-02-12", "citacie_n": 24, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fdd8df70-c399-49c2-8113-38c430094dde"}, {"guid": "ussr:04ad02cb-b157-4060-a030-19dfbc61b4c0", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 550/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 550/2012 z 13. 11. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-11-13", "citacie_n": 274, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:04ad02cb-b157-4060-a030-19dfbc61b4c0"}, {"guid": "ussr:d4803749-1cc9-44ce-a009-c48aca612e31", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 4/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 4/2011 z 27. 1. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-01-27", "citacie_n": 728, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d4803749-1cc9-44ce-a009-c48aca612e31"}, {"guid": "ussr:e2432065-546d-402f-a96a-435d811ab52c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 324/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 324/2010 z 8. 7. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-07-08", "citacie_n": 741, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e2432065-546d-402f-a96a-435d811ab52c"}, {"guid": "ussr:3d1bbbf7-d99c-47a6-bb70-07901c4bb4d6", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 236/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 236/07 z 27. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-27", "citacie_n": 1809, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3d1bbbf7-d99c-47a6-bb70-07901c4bb4d6"}, {"guid": "ussr:4cde5b9f-f9a9-4ed2-beaf-3ccde794261e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/07 z 17. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-17", "citacie_n": 1741, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4cde5b9f-f9a9-4ed2-beaf-3ccde794261e"}, {"guid": "ussr:75dd40d6-2fa6-4c18-b208-5653a0ec3b7d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 288/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 288/05 z 13. 12. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-12-13", "citacie_n": 1777, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:75dd40d6-2fa6-4c18-b208-5653a0ec3b7d"}, {"guid": "ussr:33a2cbd6-0211-46c3-8f59-3aeceed8b516", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 112/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 112/05 z 20. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-20", "citacie_n": 1888, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:33a2cbd6-0211-46c3-8f59-3aeceed8b516"}, {"guid": "ussr:933c0239-7912-4bbe-9f03-fcff51781745", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 55/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 55/05 z 2. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-02", "citacie_n": 1279, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:933c0239-7912-4bbe-9f03-fcff51781745"}, {"guid": "ussr:332bb6dc-9ead-4da0-982f-ce72f4c389bf", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 20/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 20/05 z 26. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-26", "citacie_n": 1749, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:332bb6dc-9ead-4da0-982f-ce72f4c389bf"}, {"guid": "ussr:5ef19834-e37b-4d51-8c72-05f31057a0ea", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 1/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/05 z 5. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-05", "citacie_n": 2095, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5ef19834-e37b-4d51-8c72-05f31057a0ea"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 60/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 60/04 z 19. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-19", "citacie_n": 2204, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c"}, {"guid": "ussr:58c096c4-a5e6-425b-b9e4-fd2c8a14fd54", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 16/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 16/04 z 30. 1. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-01-30", "citacie_n": 1955, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:58c096c4-a5e6-425b-b9e4-fd2c8a14fd54"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 35/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 35/02 z 10. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-10", "citacie_n": 1066, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d"}, {"guid": "ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 88/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 88/01 z 18. 4. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-04-18", "citacie_n": 1046, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "ussr:6298aa59-ade8-42c4-a4be-6fb1bac48db1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2000:1.US.5.2000.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 5/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 5/00 z 13. 7. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-07-13", "citacie_n": 2100, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2000:1.US.5.2000.1"}, {"guid": "ussr:eb9fd407-8be4-4e7b-b83c-79903e3503af", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.58.1998.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 58/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 58/98 z 13. 1. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-01-13", "citacie_n": 1462, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.58.1998.1"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "ussr:dd1d1e00-2a17-46d9-862f-9ce231e7d7f1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.37.1995.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 37/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 37/95 z 20. 12. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-12-20", "citacie_n": 1495, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.37.1995.1"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}, {"guid": "24e4d5e5-7a1a-404f-854e-0567b989a1de:bad5f5b6-7729-41c5-a524-44b78fed8e40", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2015:6706210972.1", "spisova_znacka": "41Cob/504/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 41Cob/504/2014 z 18. 3. 2015", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2015-03-18", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2015:6706210972.1"}, {"guid": "13f04c68-de94-42b2-9aa9-5f3a24721125:3704d6c6-0854-4df5-bfd6-91fba45c0a1e", "ecli": null, "spisova_znacka": "12Cb/82/2006", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Zvolen sp. zn. 12Cb/82/2006 z 17. 6. 2014", "sud": "Okresný súd Zvolen", "datum_vydania": "2014-06-17", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/13f04c68-de94-42b2-9aa9-5f3a24721125:3704d6c6-0854-4df5-bfd6-91fba45c0a1e"}], "citovane_v": []}