{"guid": "ussr:2e83f887-02d6-412a-a39e-daaec18864c1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.457.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 457/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 457/2016 z 17. 8. 2016", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 17. augusta 2016, sp. zn. I. ÚS 457/2016, ECLI:SK:USSR:2016:1.US.457.2016.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Marianna Mochnáčová", "sudca_id": 1077, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/marianna-mochnacova-1077", "datum_vydania": "2016-08-17", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "nazov": "čl. 20 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "nazov": "čl. 48 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/2e83f887-02d6-412a-a39e-daaec18864c1", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.457.2016.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.457.2016.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.457.2016.1/text", "citacie_n": 10, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nI. ÚS 457/2016-22\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. augusta 2016\npredbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Slánske Lesy, s. r. o., Ruskovská 6,\nTrebišov, zastúpenej advokátom JUDr. Jurajom Füzerom, M. R. Štefánika 1256/22,\nTrebišov, vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených čl. 20 ods. 1, čl. 46\nods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej\nBystrici č. k. 14 Co 352/2012-3270 z 26. novembra 2013 a uznesením Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 107/2014 z 13. apríla 2016 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť obchodnej spoločnosti Slánske Lesy, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne\nneopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. júna 2016\ndoručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Slánske Lesy, s. r. o., Ruskovská 6, Trebišov\n(ďalej len „sťažovateľka“), doplnená podaním doručeným 19. júla 2016, vo veci\nnamietaného porušenia základných práv zaručených čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48\n\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom\nKrajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 14 Co 352/2012-3270\nz 26. novembra 2013 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 107/2014 z 13. apríla 2016\n(ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“).\nZo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola v procesnom postavení žalovanej\nproti Slovenskej republike (ďalej aj „žalobkyňa“) účastníčkou súdneho konania vedeného\nOkresným súdom Košice - okolie (ďalej len „okresný súd“) o určenie vlastníckeho\npráva k v žalobe vymedzeným nehnuteľnostiam – prevažne lesným pozemkom. Okresný\nsúd rozsudkom č. k. 14 C 565/1998-2930 z 20. marca 2012 žalobe čiastočne vyhovel,\nkeď svojím výrokom Slovenskej republike určil vlastníctvo k pozemkom v ňom\nšpecifikovaných, v časti konanie o žalobe vylúčil na samostatné konanie, ktoré sa začalo\nviesť pod sp. zn. 11 C 43/2012, a sťažovateľke uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi\n100 % trov tohto konania. Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd rozsudkom\nč. k. 14 Co 352/2012-3270 z 26. novembra 2013 rozsudok okresného súdu v spojení\ns opravným uznesením potvrdil a vo výroku o náhrade trov konania rozsudok okresného\nsúdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Následne podané dovolanie sťažovateľky\nproti rozsudku krajského súdu najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Cdo 107/2014 z 13. apríla\n2016 odmietol.\nSťažovateľka namieta, že postupom konajúcich súdov jej bola odňatá možnosť konať\npred súdom. Podľa jej názoru sa viacerými argumentmi sťažovateľky uplatnenými\nv odvolaní krajský súd nezaoberal, prípadne ich vo svojom rozhodnutí ani nespomenul,\npričom s jej námietkami sa mal vysporiadať iba vo všeobecnosti. Tvrdí tiež, že konajúce\nsúdy sa nijako nezaoberali nedostatkom intabulácie vlastníckeho práva štátu do pozemkovej\nknihy. Aj keď najvyšší súd uzavrel, že rozsudok krajského súdu nie je postihnutý vadou\npodľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zakladajúcou\nprípustnosť dovolania, sťažovateľka je toho názoru, že „nevysporiadanie sa s kľúčovými\nodvolacími námietkami, ba čo viac, ani len ich zhrnutie v odvolacom rozhodnutí, je\n2\n\nnevyhnutné chápať ako odňatie možnosti účastníkovi konať pred súdom, ktorá skutočnosť\nzakladá prípustnosť dovolania proti každému, teda aj potvrdzujúcemu rozhodnutiu\nodvolacieho súdu... Z tohto dôvodu bolo povinnosťou najvyššieho súdu vysporiadať sa\ns námietkami sťažovateľky týkajúcimi sa toho, kedy a akým spôsobom mal štát sporné\nnehnuteľnosti\n\nnadobudnúť\n\ndo\n\nvlastníctva,\n\nako\n\naj\n\ns\n\nnámietkami\n\nsťažovateľky\n\nspochybňujúcimi vlastnícke právo štátu pre nedostatok intabulácie do pozemkovej knihy.“.\nZ dôvodu, že sťažnosť smeruje aj proti rozsudku krajského súdu, v ďalšej časti\nsťažovateľka rekapituluje obsah svojich odvolacích námietok uplatnených proti rozsudku\nokresného súdu. Poukazujúc na obsah inštrukcie Ministerstva spravodlivosti Slovenskej\nrepubliky namieta okrem iného použitie znaleckého posudku\nv konaní ako listinného dôkazu, ako aj nedodržania zákonných podmienok nadobudnutia\nvlastníctva bez intabulácie. K odňatiu možnosti sťažovateľky konať pred odvolacím súdom\nmalo dôjsť tiež tým, že jej v odvolacom konaní nebolo doručené vyjadrenie žalobkyne\nna odvolanie podané sťažovateľkou proti rozsudku okresného súdu. Tým malo dôjsť\nk porušeniu princípu rovnosti zbraní ako jedného z prvkov koncepcie spravodlivého\nkonania a práva na kontradiktórne konanie. Poukazuje pritom na zásadné právne názory\nformulované v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)\n„potvrdené v rozhodnutí zo 04.10.2011 k sťažnosti č. 35090/37 vo veci Ringier Axel\nSpringer Slovakia, a.s. proti Slovenskej republike, a to v odsekoch 84, 85, 86, 87, 88, 89,\n90... ako aj rozsudok ESĽP č. 17127/2012 z 13.1.2015 vo veci Trančíková proti Slovenskej\nrepublike (na ktorý poukazuje aj najvyšší súd v namietanom uznesení). ... Vo svetle...\nnázorov ESĽP neobstojí argumentácia najvyššieho súdu uvedená v dovolacom rozhodnutí,\npodľa ktorej právo sťažovateľky porušené nebolo, nakoľko jej právny zástupca bol\nnahliadať do spisu a teda mal možnosť sa s vyjadrením žalobkyne na odvolanie\noboznámiť.“. Názor najvyššieho súdu o poskytnutí možnosti oboznámiť sa s vyjadrením\nžalobkyne sťažovateľkou považuje za neakceptovateľný aj z dôvodu, že pred rozhodnutím\nkrajského súdu nenahliadal do spisu právny zástupca sťažovateľky, ale obhajca konateľa\nsťažovateľky v súbežne vedenom trestnom konaní. V tejto súvislosti uvádza, že\n„skutočnosť spočívajúca v tom, že náš právny zástupca (prostredníctvom substitúta)\nnahliadol do časti mimoriadne rozsiahleho spisu za účelom zistenia niektorých špecifických\n3\n\nskutočností potrebných v inom (trestnom) konaní, nemohla zbaviť a ani nezbavila všeobecné\nsúdy (či okresný súd, či krajský súd) povinnosti doručiť nám, resp. nášmu právnemu\nzástupcovi vyjadrenie žalobcu na naše odvolanie. Opačné stanovisko, ktoré v tejto otázke\nzaujal najvyšší súd v rámci dovolacieho konania, je vzhľadom na konkrétne okolnosti tohto\nprípadu popretím princípov kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní.“.\nSťažovateľka tiež nesúhlasí so záverom najvyššieho súdu, že dvojité označenie\nžalobkyne v rozsudku okresného súdu je len chybou formálnou, ktorá nemala vplyv\nna výsledok konania. S poukazom na uznesenie krajského súdu sp. zn. 14 Co 29/2008\nz 22. apríla 2008 uvádza, že prístup krajského súdu v tejto otázke je v rozpore s princípom\nprávnej istoty, keďže v označenom prípade totožný senát krajského súdu rozhodol\nv obdobnej veci inak. Sťažovateľka rovnako odporuje aj právnemu posúdeniu otázky\nplatnosti darovania, resp. nadobudnutia sporných nehnuteľností vydržaním právnou\npredchodkyňou\n\nsťažovateľky\n\ndomáhajúc\n\nsa\n\niného\n\nvýkladu\n\nzákonného\n\nčlánku\n\nč. XXXI/1894, ktorý mal byť v kritickom čase súčasťou uhorského právneho poriadku.\nPodľa jej názoru sa krajský súd vyčerpávajúcim spôsobom nezaoberal možnosťou\nnadobudnutia vlastníckeho práva skutočnou držbou právnou predchodkyňou sťažovateľky.\nNamieta napokon aj právny záver o neplatnosti vnesenia sporných nehnuteľností\ndo obchodného majetku sťažovateľky, ktorý má vyplývať zo znaleckého posudku\nvyhotoveného v trestnom konaní, ktoré dosiaľ nebolo skončené.\nNapokon sťažovateľka namieta zásah do základného práva na zákonného sudcu\npodľa čl. 48 ods. 1 ústavy, ako aj práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že\nz rozhodovania vo veci bola sudkyňa okresného súdu\n\nvylúčená\n\nrozhodnutím nepríslušného súdu – Krajského súdu v Košiciach, hoci už uznesením\nnajvyššieho súdu sp. zn. Nc 19/1999 z 28. apríla 1999 o prikázaní veci malo byť\nrozhodovanie o zaujatosti sudcov s konečnou platnosťou pridelené na konanie krajskému\nsúdu. Obdobne mal tento nepríslušný súd rozhodnúť aj o nevylúčení sudkyne\nuznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 14 NcC 13/2010\nz 19. apríla 2010. Sťažovateľka pritom považuje za rozhodujúce „rozlišovať medzi\nfunkčnou príslušnosťou v odvolacom konaní a funkčnou príslušnosťou v konaní o námietke\n4\n\nzaujatosti. Konanie o námietke zaujatosti je osobitným konaním odlišným od odvolacieho\nkonania. Hoci tak na odvolacie konanie ako aj na konanie o námietke zaujatosti je\nspravidla príslušný ten istý krajský súd, napriek tomu platí, že o odvolaní rozhoduje v\npostavení odvolacieho súdu, kým o námietke zaujatosti rozhoduje v postavení nadriadeného\nsúdu. ... Funkčná príslušnosť Krajského súdu v Košiciach ako odvolacieho súdu nebola a\nani nemohla byť citovaným uznesením dotknutá, keďže o zmene funkčnej príslušnosti vo\nvzťahu k odvolaciemu konaniu nebol dôvod rozhodovať. Námietka sa totiž netýkala\nrozhodovania Krajského súdu v Košiciach v odvolacom konaní, ale rozhodovania o\nnámietke zaujatosti, teda v postavení nadriadeného súdu. ... Doterajšie rozhodnutia NS SR\no zmene funkčnej príslušnosti sa totiž vždy týkali iba rozhodovania KS Košice o námietke\nzaujatosti ako nadriadeného súdu.“. Sťažovateľka prezentuje názor, že najvyšší súd sa síce\ns touto námietkou vysporiadal, avšak nie so skutočnosťou, že o námietke zaujatosti proti\nsudkyni\n\nrozhodoval Krajský súd v Košiciach. Preto podľa\n\nsťažovateľky možno urobiť záver, že okresný súd bol nesprávne zložený, keďže vo veci\nnekonal a nerozhodoval zákonný sudca.\nNa základe týchto skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd v danej veci\ntakto rozhodol:\n„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 107/2014\na jeho uznesením z 13.4.2016 porušil základné práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1, čl.\n20 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.\n2. Krajský súd v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 352/2012\na jeho rozsudkom z 26.11.2013 porušil základné práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1,\nčl. 20 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo sťažovateľky podľa čl. 6\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.\n3. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 107/2014\nz 13.4.2016 a rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14 Co 352/2012\nz 26.11.2013 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.\nSťažovateľke priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktorú sú Najvyšší súd\nSlovenskej republiky a Krajský súd v Banskej Bystrici povinní zaplatiť spoločne\n5\n\na nerozdielne na účet právneho zástupcu sťažovateľky JUDr. Juraja FÜZERA, M.R.\nŠtefánika 22, Trebišov, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“\nII.\nPodľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nÚstavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa čl. 140 ústavy ustanoví podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe\nkonania pred ním a o postavení jeho sudcov zákon.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nsťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.\nPri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené\nv § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto\nustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,\nnávrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy\npodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd\nna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd\nmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\n\n6\n\nO zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom\nprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,\nreálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle\nkonštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú\nneopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo\nslobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva\nalebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť\nmedzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie\nktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne\n(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).\nÚstavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory\nvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani\npreskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený\nskutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.\nÚloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie\na aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach\na základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať\nrozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo\nsamotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové\na právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného\nsúdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak\nz ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok\nporušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01,\nIII. ÚS 268/05).\n\n7\n\nK namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1\nústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu\nPodľa čl. 46 ods.1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 48 ods. 1 ústavy nemožno nikoho odňať jeho zákonnému sudcovi.\nPríslušnosť súdu ustanoví zákon.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne... prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,\nktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch ...\nÚstavný súd poznamenáva, že v obsahu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru\nniet zásadných odlišností a prípadné porušenie týchto práv je potrebné posudzovať\nspoločne.\nPodstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obdobne aj\npráva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany\nsvojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne\nvo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana\nv medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu\nvykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva\nna súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo\npodľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku\nSlovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika\nratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má\nkaždý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej\nnormy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy\nna zistený stav veci.\n8\n\nSúčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,\nresp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na dostatočné\nodôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. II. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 206/07),\nt. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne\na skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením\nnárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,\nktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver\no tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania\nna spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).\nDo práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa\nvšeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,\nteda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie\nnávrhu)\n\nv\n\nkonaní\n\npred\n\nvšeobecným\n\nsúdom\n\n(napr.\n\nI. ÚS 8/96,\n\nIII. ÚS 197/02,\n\nIII. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia\n(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych\nnoriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,\nneudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel\na podstatu práva na spravodlivý proces.\nZásada zákonného sudcu predstavuje v právnom štáte jednu zo základných garancií\nnezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Táto zásada je ústavnou zárukou\npre každého účastníka konania, že v jeho veci bude rozhodovať súd a sudcovia, ktorí sú\nna to povolaní podľa vopred známych pravidiel, ktoré sú obsahom rozvrhov práce\nupravujúcich prideľovanie súdnych prípadov jednotlivým sudcom tak, aby bola zachovaná\nzásada pevného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený (pre rôzne dôvody\na rozličné účely) výber súdov a sudcov „ad hoc“ (m. m. I. ÚS 239/04, IV. ÚS 257/07).\nRozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom) je tak základným predpokladom\npre naplnenie podmienok spravodlivého procesu (IV. ÚS 345/09).\n\n9\n\nK týmto kritériám treba priradiť v prvom rade vecnú, funkčnú a miestnu príslušnosť\nsúdov. Potom nasleduje obsadenie súdu, ktoré je v procesných poriadkoch a v zákone\nč. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon\no súdoch“) vymedzené od samosudcu až po rozmanité rozhodovacie útvary (senáty) zložené\nz troch a viacerých sudcov. Na to nadväzuje zásada prideľovania vecí jednotlivým sudcom\nalebo senátom v súlade s pravidlami obsiahnutými v rozvrhu práce a spôsobom, ktorý\nurčuje zákon (IV. ÚS 116/2011).\nZo stabilnej judikatúry ústavného súdu je zrejmé, že za zákonného sudcu treba\npovažovať sudcu, ktorý spĺňa zákonom určené predpoklady na výkon sudcovskej funkcie,\nbol natrvalo alebo dočasne pridelený na výkon funkcie k určitému súdu, jeho funkcia\nnezanikla a bol určený na prejednanie konkrétnej veci v súlade s rozvrhom práce súdu\n(III. ÚS 116/06).\nZ judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) týkajúcej sa práv\nzaručených čl. 6 ods. 1 dohovoru vyplýva, že zákonnosť súdu musí byť okrem iného\nzaložená na jeho zložení. Súd zriadený zákonom musí byť teda obsadený zákonným\nspôsobom (napr. rozsudok ESĽP vo veci Buscarini v. San Marino zo 4. 5. 2000).\nV relevantnej časti odôvodnenia rozsudku č. k. 14 Co 352/2012-3270 z 26. novembra\n2013, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu, uviedol krajský súd tieto právne\nzávery:\n«Po preskúmaní veci na základe podaného odvolania žalovaného dospel krajský súd\nk záveru, že v danej veci okresný súd v dostatočnom rozsahu vykonal dokazovanie\npre zistenie skutkového stavu veci, vykonané dôkazy aj vyhodnotil v súlade s § 132 O. s. p.\na svoje rozhodnutie aj náležíte odôvodnil podľa ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p.\nS podrobnými dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa sa krajský súd stotožňuje\na na tieto v podrobnostiach odkazuje.\nVzhľadom na to, že krajský súd v danej veci bol viazaný rozsahom a dôvodmi\npodaného odvolania, zaoberal sa odvolací súd námietkami, ktoré uviedol žalovaný ako\ndôvody, z ktorých vyvodzoval nesprávnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa.\n10\n\nŽalovaný v podanom odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa poukazoval\nna to, že v konaní je nesprávne označený ten, kto má konať v tomto konaní za žalobcu Slovenskú republiku. Treba poukázať na to, že touto otázkou sa zaoberal okresný súd\nna strane 13 a 14 svojho rozhodnutia. Pokiaľ súd dospel k záveru, že v danom konaní je\nsprávne označený ten, kto má konať za žalobcu - Slovenskú republiku, tak takýto záver súdu\nprvého stupňa je správny, pretože časť predmetných nehnuteľností bola predtým ako\nnadobudol vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam žalovaný v správe právneho\npredchodcu -\n\na tiež aj správe\n\n. V čase\n\nrozhodovania súdu prvého stupňa bolo v platnosti ustanovenie § 21 ods. 4 O. s. p., podľa\nktorého za štát pred súdom koná štátny orgán v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými\npredpismi alebo právnická osoba, ktorá je oprávnená podľa osobitného predpisu. Týmto\nosobitným predpisom je zákon č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, a to konkrétne\nustanovenie § 34 ods. 14. Z tohto ustanovenia vyplýva, že pozemkový fond za štát\na neznámych vlastníkov koná pred súdom vo veciach nehnuteľností vo vlastníctve štátu\nuvedených v osobitnom predpise, podielov spoločnej nehnuteľnosti vo vlastníctve štátu\na poľnohospodárskych pozemkov, ktorých vlastník nie je známy, a to aj vtedy, ak vlastnícke\nprávo štátu a neznámych vlastníkov je sporné; obdobne postupuje správca vo veciach\nlesných pozemkov vo vlastníctve štátu a lesných pozemkov, ktorých vlastník nie je známy.\nZ uvedeného vyplýva, že oprávnenie zákonného zastúpenia sa týka všetkých súdnych konaní\nvzťahujúcich sa k nehnuteľnostiam vo vlastníctve štátu, a teda aj konaní o ochranu\nvlastníckeho práva, ale aj o určovacie žaloby podľa § 80 písm. c/ O. s. p. Keďže podľa\nznaleckého posudku\n\nv danej veci išlo aj o neknihované pozemky, u ktorých\n\nmalo byť vedené vlastníctvo v prospech\n\n(pozemky\n\nneznámych vlastníkov), tak v danom prípade zastupovanie štátu prostredníctvom\nv danej veci bolo dôvodné.\nPokiaľ ide o\n\n, tak oprávnenie tohto subjektu konať za štát vyplýva\n\nz ustanovenia § 50 ods. 6 zákona č. 326/2005 Z. z. o lesoch. Podľa tohto zákonného\nustanovenia správca vykonáva právo vlastníka k lesnému majetku vo vlastníctve štátu,\nnajmä zabezpečuje jeho ochranu a zastupuje vlastníka v konaní pred súdom a orgánmi\nverejnej správy; obdobne správca postupuje vo veciach lesných pozemkov, ktorých vlastník\nnie je známy, a to aj vtedy, ak vlastnícke právo štátu a neznámych vlastníkov je sporné.\n11\n\nZ vyššie uvedeného vyplýva, že tak\n\n, ale aj\n\nako právnické osoby boli oprávnené konať za štát aj v danej veci, v ktorej ide o určenie\nvlastníctva k majetku, ktorý bol písaný predtým ako vlastníctvo štátu. Z vyššie uvedených\ndôvodov preto krajský súd námietku žalovaného nepovažoval za dôvodnú.\nOdvolateľ v podanom odvolaní taktiež poukazoval na to, že súd nesprávne aplikoval\nzákonný článok č. XXXI/1894 a to z dôvodu, že tak urobil bez hlbšej analýzy. V tejto\nsúvislosti poukázal na to, že ide o zákonný článok o manželskom práve, preto ustanovenie\n§127 písm. e/ zákonného článku definuje osobu nespôsobilú na právne úkony výslovne iba\npre účely citovaného zákonného článku, teda výlučne len pre právnu oblasť manželského\npráva. S takýmto záverom žalovaného sa krajský súd nestotožňuje a v tomto smere\npoukazuje na dôvody rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorý sa touto otázkou zaoberal.\nV tejto súvislosti súd prvého stupňa správne poukázal na publikáciu „Nástin súkromného\npráva platného na Slovensku a Podkarpatskej Rusi“ od\na\n\n, ktorá sa na str. 45 zaoberá skutočnosťami majúcimi vplyv na právnu\n\nspôsobilosť osôb. Z tejto publikácie vyplýva, že deti niže 12 rokov nemajú spôsobilosť\nk právnym úkonom vôbec, v dôsledku čoho nemôžu uzavrieť žiadny právny úkon, ani taký,\nktorý je im výlučne na osoh, teda nemôžu platne ani dar prijať, vyjmúc malé príležitostné\ndary. Z uvedeného bolo teda nesporné, že dieťa mladšie ako 12 rokov dar prijať nemohlo,\nlebo nemalo spôsobilosť na taký právny úkon.\nUvedená okolnosť má však súvis s tým, či gróf\ndisponovať so svojím majetkom v prospech\nroku 1913, a tak ako to tvrdí\n\nmohol platne\nako nascitúra vo februári\n\nv notárskych osvedčeniach, ktorými\n\nosvedčovala nadobudnutie vlastníckeho práva na základe vydržania k nehnuteľnostiam,\nku ktorým sa žalobca domáha určenia vlastníckeho práva. U majetku, ktorý nadobudol gróf\nišlo o sverenský majetok. Rodinné sverenstvo pozostávalo v takej\nviazanosti niektorého majetku, podľa ktorej požívanie majetku malo platiť vždy jednému,\nvopred určenému (mužskému) členovi rodiny až do jeho smrti, kdežto po smrti používateľa\nmajetku, tzv. držiteľa sverenstva, majetok mal bez ujmy pripadnúť oprávnenému čakateľovi.\nGróf\n\nvšak ako vlastník bol obmedzený vo svojom právnom\n\nnakladaní s majetkom bez toho, žeby prestal byť vlastníkom. Takéto obmedzené vlastníctvo\nprislúchalo tomu, koho právo bolo obmedzené nápadníctvom iného tak, že po uplynutí istej\n12\n\ndoby alebo po nastaní istej udalosti právo doterajšieho vlastníka pominie a právo\nvlastníctva bez zvláštneho prevodu samostatne prejde na inú osobu, na čakateľa\n(nápadníka). Tak tomu bolo zvlášť u rodinného sverenstva. Takýto vlastník nemohol naložiť\ns vecou na ujmu čakateľa; škodlivé dispozície vlastníka boli voči čakateľovi právne\nbezúčinné. Z toho, že s podstatou sverenstva nebolo možné voľne nakladať, vyplýva aj to, že\npodstatu sverenstva s povolením sverenského súdu v obmedzenej miere najviac do výšky 1/3\nbolo možné zaťažiť. Sám držiteľ sverenstva mohol svojím veriteľom dať do zálohu len\ndôchodky, ktoré mu prislúchali doživotne zo sverenského majetku.\nZ uvedeného je teda zrejmé, že gróf\n\nso svojím majetkom vo februári\n\n1913 nemohol nakladať darovaním na úkor čakateľa, teda svojho syna, pretože taký právny\núkon by bol vo vzťahu k čakateľovi právne bezúčinný. Ak teda gróf\nnemohol vo februári 1913 majetok platne - účinne darovať a\n\nako\n\nnasciturus, teda ešte nenarodená, ho nemohla platne prijať, pretože nemala spôsobilosť\nna taký právny úkon, tak nemohla platne nadobudnúť k nehnuteľnostiam, ktoré sú\npredmetom sporu, vlastnícke právo darovaním.\nOkrem toho z vykonaného dokazovania vyplýva, že v čase označeného daru\nv notárskych osvedčeniach jej matka nemohla vedieť, že je tehotná. Táto\nokolnosť vyplýva zo znaleckého posudku znalca\nz odboru gynekológie a pôrodníctva. Sama\n\n, znalca\nuvedením tohto dátumu tak\n\nspochybnila aj akt darovania, o ktorom tvrdila, že na základe neho nadobúdala vlastnícke\nprávo. Uvedené okolnosti svedčia o správnom závere súdu prvého stupňa, že\nnenadobudla nehnuteľnosti od grófa\ngróf\n\n, tak ako tvrdila, lebo\n\nvo februári 1913 bol držiteľom sverenského majetku, ktorý majetok\n\ndarovať nemohol, pretože ho dedil len mužský potomok, pričom v čase daru, t. j. začiatkom\nmesiaca február 2013 (zjavne došlo pri prepise k chybe, správny údaj má byť 1913, pozn.)\nešte nebola narodená, teda nemala spôsobilosť na právne úkony, a teda\nby nemohla takýto dar ani prijať.\nAko vyplýva z notárskych osvedčení, tak predmetom darovania však mal byť aj\nmajetok, ktorý grófovi\n\nnepatril, ale patril rodine\n\n. Z obsahu spisu však nevyplýva, že by takýto majetok nadobudla rodina grófa\n. V tomto smere nebola predložená žiadna zmluva, z ktorej by táto\n13\n\nokolnosť vyplývala, teda darovacia zmluva, pričom gróf\n\nby mohol\n\nnadobudnúť vlastnícke právo len na základe jej vkladu v pozemkovej knihe, t. j.\nintabuláciou darovacej zmluvy. V tejto súvislosti na dokreslenie veci treba spomenúť\nvýpoveď svedka\n\nv trestnom konaní, ktorá je založená na č. 1. 1949 spisu,\n\na z ktorej vyplýva, že tento nevedel, že by rodina\nrodine\n\ndarovala nejaký majetok\n\n. Ak by sa tak bolo stalo za života jeho otca alebo starého otca, bol by o\n\ntejto okolnosti vedel. Uvedené nasvedčuje tomu, že tvrdenie\nnehnuteľností rodiny\n\ngrófovi\n\no darovaní\n\nje nepravdivé a ničím nepodložené.\n\nPokiaľ ide o nadobudnutie vlastníckeho práva na základe vydržania\nk predmetným nehnuteľnostiam na základe uhorského obyčajového práva, tak\ntreba považovať za správny záver súdu prvého stupňa, že\n\nnepreukázala,\n\nže by vlastnícke právo takýmto spôsobom nadobudla.\nVlastnícke právo na základe práva platného na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi\nbolo možné nadobudnúť aj vydržaním. Právo vlastníctva nehnuteľností bez vpisu\ndo pozemkovej knihy, aj proti vlastníkovi vpísanému do pozemkovej knihy nadobudne si ten,\nkto nehnuteľnosť za 32 rokov ako svoju pokojne má v držbe. Ako svoju, totiž vo svojom\nmene a nie v mene iného (teda nie ako požívateľ, nájomník alebo púhy užívateľ) a pokojne,\nteda že pozemkový vlastník medzi časom nepodá žalobu proti držiteľovi o vydanie\nnehnuteľnosti alebo nejakým iným spôsobom sa nepreruší pokojná držba. Vydržať\nnehnuteľnosť nemohol ten, kto nebol dobromyseľný, teda ten, kto už na začiatku svojej\ndržby vedel o tom, že bezprávne nadobudol nehnuteľnosť.\nNadobudnutie vlastníckeho práva odvodzovala\nvykonaného grófom\n\nod darovania\n\n. Ako však z vyššie uvedeného vyplýva, tak gróf\n\nnemohol platne disponovať so svojím majetkom, a teda tento darom\npreviesť na\n\n, vtom čase ešte ako na nenarodenú. Pritom nemohol\n\ndisponovať ani s majetkom, ktorý patril rodine\nvyplýva, že u\n\n. Z uvedeného\n\nchýba právny titul pre vstup do držby nehnuteľností. Len\n\nna základe takéhoto titulu by bola\n\nmohla odvodzovať vstup\n\ndo dobromyseľnej držby. Okrem toho z vykonaného dokazovania nevyplýva, že by\nvstúpila do držby nehnuteľností a tieto ako svoje vo svojom mene pokojne\npo dobu 32 rokov užívala a ani to, že by do účinnosti prijatia Občianskeho zákonníka z roku\n14\n\n1950 sa domáhala toho, že by z tohto dôvodu nadobudla vlastnícke právo na základe\nvydržania mimo pozemkovej knihy. Z pripojených písomných dokladov totiž vyplýva, že\npôvodný pozemno-knižní vlastníci sa naďalej správali ako vlastníci týchto pozemkov, o čom\nsvedčia listinné dôkazy týkajúce sa prvej a druhej pozemkovej reformy, pretože s týmito\nosobami ako vlastníkmi nehnuteľností počas tvrdenej doby vydržania štát konal. Neboli\nsplnené podmienky pre to, aby notár osvedčil vydržanie vlastníckeho práva v prospech\n.\nJe teda nesporné, že\n\nnemohla nadobudnúť vlastnícke právo\n\nk nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom tohto sporu a ku ktorým sa žalobca domáha určenia\nvlastníckeho práva. Ak k nehnuteľnostiam nenadobudla vlastnícke právo, tak na základe\nvyhlásenia, ktoré je založené na č. 1. 19 a ktorého vklad bol povolený dňa 02. 07. 1998\npod č. V 1739/98 Okresným úradom vTrebišove – odborom katastrálnym, nemohla\nako jediná spoločníčka platne vložiť nehnuteľnosti do spoločnosti Slánske Lesy,\ns.r.o. so sídlom Ruskovská 6, Trebišov.\n\nby mohla previesť len toľko práv,\n\nkoľko skutočne mala a keďže k predmetným nehnuteľnostiam vlastnícke právo nenadobudla,\nnemohla s nimi platne nakladať (§ 123 Občianskeho zákonníka) tak žalovaný nadobúdal\nvlastnícke právo k nehnuteľnostiam od nevlastníka, čo znamená, že nemohol platne\nnadobudnúť vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam.\nPokiaľ sa v konaní poukazuje tiež na to, že podpis\n\nna vyhlásení,\n\nktorým vložila nehnuteľnosti ako nepeňažný vklad do spoločnosti - žalovaného, nie je jej\npodpisom,\n\ntak\n\ntáto\n\nokolnosť\n\nbola\n\npotvrdená\n\nznaleckým\n\nposudkom\n\npodaným\n\nKriminalistickým a expertíznym ústavom Policajného zboru v Bratislave dňa 18. 09. 2000\nv trestnej veci obvineného\n\n. Táto okolnosť však v čase rozhodovania\n\nkrajského súdu v konaní o určenie vlastníckeho nebola podstatná, ak bolo preukázané,\nže\n\nnemohla nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ktoré tvorili\n\nnepeňažný vklad do spoločnosti žalovaného. Nemohla takýto vklad do spoločnosti platne\nurobiť z iného právneho dôvodu.\nAko vyplýva z obsahu spisu, tak u nehnuteľností, ktoré sú predmetom sporu, bol\npredtým, ako uplatnila nárok\n\n, na základe notárskych osvedčení na listoch\n\nvlastníctva vedený ako vlastník Československý štát. Do tejto doby vlastnícke právo štátu\nk predmetným nehnuteľnostiam nikto nespochybňoval, ani si vlastnícke právo proti štátu\n15\n\nplatne neuplatnil, a to ani v priebehu tohto súdneho konania. To, akým spôsobom štát\nnadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ktorých sa predmet sporu týka, vyplýva\nz písomných podkladov, listov vlastníctva a pozemno-knižných vložiek, ako aj znaleckého\nposudku, ktoré doklady do konania dokladal žalobca a ktorými identifikoval a preukazoval\nsvoje vlastnícke právo. Uvedenými okolnosťami sa zaoberá okresný súd podrobne\nna č. l. 34 až 44 v dôvodoch svojho rozsudku. S týmito závermi súdu prvého stupňa sa\nkrajský súd stotožňuje. Súdu prvého stupňa bol poskytnutý dostatok písomných podkladov\npre zaujatie právneho záveru, akým spôsobom štát nadobudol vlastnícke právo\nk nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom sporu. Právne závery súdu prvého stupňa\nzodpovedajú jeho skutkovým zisteniam, preto krajský súd vzhľadom na podrobné dôvody\nrozhodnutia súdu prvého stupňa nepovažoval za potrebné, aby tieto v dôvodoch svojho\nrozhodnutia opakoval.\nOdvolanie žalovaného proti výroku rozsudku okresného súdu I. nepovažoval krajský\nsúd za dôvodné, a preto v uvedenom výroku rozsudok okresného súdu ako vecne správny\nv spojení s opravným uznesením zo dňa 02. 05. 2012 č. k. 14C/565/1998-3006, ktorým\nu parcely C-KN č. 321 o výmere 12758 doplnil len neuvedenú mernú jednotku, t. j. m 2.»\nPodstata námietok sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu spočíva v jej\nnesúhlase s právnym posúdením jej veci krajským súdom, ktorý sa stotožnil s právnym\nposúdením prípadu okresným súdom, ako aj so spôsobom, akým sa krajský súd vysporiadal\ns ňou predloženou odvolacou argumentáciou.\nÚstavný súd berúc na zreteľ obsah § 219 ods. 2 OSP zdôrazňuje, že odôvodnenie\nrozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane\n(m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové\na odvolacie konanie tvoria z hľadiska predmetu konania jeden celok. Vzhľadom\nna potvrdenie vecnej správnosti rozsudku okresného súdu, ako aj stotožnenie sa krajského\nsúdu s právnym posúdením veci okresným súdom sa ústavný súd oboznámil aj s obsahom\nprvostupňového rozsudku a zistil, že odpovede krajského súdu na odvolacie námietky\nsťažovateľky nadväzujú na právne závery rozsudku okresného súdu.\n\n16\n\nK námietkam sťažovateľky spochybňujúcim predpoklady pre určenie vlastníckeho\npráva žalobkyni (napríklad pre nedostatok jeho intabulácie do pozemkovej knihy) ústavný\nsúd poukazuje na závery okresného súdu, ktorý na strane 40 až 44 svojho rozsudku ozrejmil\ndôvody, pre ktoré na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru o prechode\nvlastníckeho práva ku v rozsudku okresného súdu uvedeným pozemkom na právneho\npredchodcu žalobkyne. Z nich vyplýva, že toto pozemkové vlastníctvo získal štát na základe\nprvej a druhej pozemkovej reformy, a záver, že zápis v pozemkovej knihe (sťažovateľkou\nnamietaná intabulácia) pre nadobudnutie vlastníckeho práva k týmto nehnuteľnostiam\npotrebný nebol, okresný súd oprel o výklad § 1 až 6 zákona č. 142/1947 Sb. o revízii prvej\npozemkovej reformy v znení zákona č. 44/1948 Z. z. V tejto spojitosti okresný súd uvádza,\nže s „ohľadom na spoločenské zmeny po druhej svetovej vojne bol uplatňovaný výklad,\npodľa ktorého sa vlastníctvo k obhospodárenej pôde nenadobudlo ani zápisom vlastníctva\ndo pozemkových kníh, ani vyhotovením listín, na ktorých základe by takýto zápis bolo možné\nvykonať. Podľa vtedajšieho výkladu sa vlastníctvo nehnuteľností nadobudlo oprávneným\nfaktickým prevzatím držby, nie až prevzatím držby knihovnej. Vlastníctvo zahraného\npozemkového majetku sa teda nadobudlo až tým, že nový vlastník zabranú pôdu oprávnene\nprevzal a začal na nej hospodáriť. Oprávnené prevzatie zabranej pôdy v uvedenom zmysle\nnastáva vtedy, keď bola daná pôvodnému vlastníkovi preberaného majetku výpoveď\nz hospodárenia podľa záborového a náhradového zákona a výpovedná doba riadne\nuplynula. Vyhotovenie vkladových listín a zápis do pozemkovej knihy boli už len vykonaním\nknihovného poriadku.\nKnihovný poriadok sa v určitých prípadoch vykonával až následne po prevzatí\nvlastníckeho práva k pôde novým vlastníkom, ako jednoznačne vyplýva z ustanovenia\nzákona č. 90/1944 Sb. Vykonanie knihovného bol proces, ktorým mal byť následne uvedený\nstav zápisu v pozemkovej knihe a v pozemkovom katastri do súladu so skutočným právnym\nstavom vzťahoval sa nielen na majetok konfiškovaný, podľa prezidenta republiky č. 12/1945\nSb. a č. 108/1945 Sb., ale aj na majetok zabraný a to podľa § 14 Zákona č. 142/1947 Sb.\nVykonaním knihovného poriadku žiadne práva nevznikli, len existujúcim právam bola\nposkytnutá verejná publicita. Teda prechod vlastníctva k nehnuteľnostiam na štát pred\n1.10.1948 došlo uplynutím výpovednej doby, prevzatím nehnuteľností bez zápisu vkladu\n\n17\n\nvlastníckeho práva podľa § 6 ods. 1 zákona č. 142/1947 Sb. Prevzatím sa rozumelo faktické\nprevzatie nehnuteľnosti uplynutím výpovednej lehoty. ...\nTvrdenie právneho zástupcu žalovaného neobstojí, lebo ako to súd vyššie uviedol\nprechod vlastníctva na štát podľa revízie prvej pozemkovej reformy predchádza faktickým\nprevzatím, čo v prípade majetku Veľkostatku Červený vrch bolo dňa 1.5.1934 bez výpovede,\no čom sa dohodli ŠPU s grófom\nv pozemnoknižnej vložke\n\n. Taktiež nehnuteľnosti, ktoré tvorili veľkostatok\n, katastrálne územie\n\nbolo vyznačené, že tieto\n\nnehnuteľnosti sú zabrané štátom a mieni ich prevziať štát ale zápisom zo dňa 22.1.1963 je\nvyznačená konfiškácia týchto nehnuteľností v prospech štátu.“.\nOkresný súd k nadobudnutiu časti nehnuteľností, ktoré boli predmetom sporu, štátom\nv rámci druhej pozemkovej reformy dôvodil dekrétom prezidenta republiky č. 12/1945 Zb.\no konfiškácii a urýchlenom rozdelení poľnohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov ako\naj zradcov a nepriateľov českého a slovenského národa (ďalej len „dekrét prezidenta\nrepubliky“), podľa ktorého „sa s okamžitou platnosťou t. j. v okamžiku jeho účinnosti\n(23. 6.1945) konfiškoval uvedeným subjektom poľnohospodársky majetok pre účely\npozemkovej reformy. Konfiškovaný majetok tak prešiel (ex lege) na štát. Aj na prípady keď\ndošlo k zápisu konfiškácie v pozemkovej knihe sa vzťahuje zákon č. 90/1947 Zb. a tiež aj\nzákon č. 12/1945 Zb., t. j. že knihovný poriadok sa v určitých prípadoch vykonával až\npo prevzatí vlastníckeho práva k pôde novým vlastníkom.“. Obdobne okresný súd\npoukazoval na ustanovenia nariadenia Slovenskej národnej rady č. 104/1945 Sb. SNR\no konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov,\nako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa a s poukazom na konkrétne listinné\ndôkazy považoval nadobudnutie vlastníckeho práva žalobkyne za dostatočne preukázané.\nPodľa názoru ústavného súdu nemožno obísť krajským súdom uvedené dôvody\nvylučujúce nadobudnutie vlastníctva právnou predchodkyňou sťažovateľky ich darovaním\nod grófa\n\n, resp. ich vydržaním, tak ako sú uvedené od strany 5 rozsudku\n\nkrajského súdu. Krajský súd pritom nadväzuje a dopĺňa právne závery okresného súdu\nk ním formulovanej predbežnej otázke týkajúcej sa nadobudnutia vlastníckeho práva\nprávnou predchodkyňou sťažovateľky (nebohou\n18\n\n) a následne\n\nsťažovateľkou na strane 29 až do strany 32 a následne až do strany 34 rozsudku okresného\nsúdu. Dôvody aplikácie ustanovenia § 127 písm. a) zákonného článku č. XXXI/1894\no manželskom práve aj v sťažovateľkinom prípade krajský súd a pred ním okresný súd\nvysvetlil opierajúc sa o všeobecne akceptovaný zdroj výkladu uhorského práva –\nmonografiu Nástin súkromného práva platného na Slovensku a Podkarpatskej Rusi\nautorskej dvojice Fajnor, Záturecký. Sťažovateľka síce v sťažnosti spochybňuje súdmi\nvykonaný výklad poukazom na právnu subjektivitu nascitura v zmysle obyčajového práva\nplatného na území Slovenska do roku 1950, avšak proti právnym názorom všeobecných\nsúdov o zmene obyčajového práva v roku 1894 označeným zákonným článkom v otázke\nspôsobilosti detí mladších ako 12 rokov dar prijať, ktoré si súdy osvojili na základe výkladu\nvyplývajúceho z označeného prameňa neformuluje žiadne relevantné právne argumenty.\nSvojvoľný nie je ani záver krajského súdu o tom, že v čase rozhodovania o návrhu\nna určenie vlastníckeho práva nebola okolnosť pravosti podpisu právnej predchodkyne\nsťažovateľky na vyhlásení, ktorým vložila sporné nehnuteľnosti ako nepeňažný vklad\ndo majetku sťažovateľky ako právnickej osoby podstatná, keďže v konaní bolo\npodľa krajského súdu preukázané, že\n\nvlastnícke právo k týmto\n\nnehnuteľnostiam na základe darovania ani vydržania nadobudnúť nemohla. Námietky\ntýkajúce sa použiteľnosti vykonaných dôkazov vedené proti záveru o neplatnosti vnesenia\nsporných nehnuteľností do majetku sťažovateľky preto ústavný súd nepovažoval\nza spôsobilé pre záver o arbitrárnosti rozsudku krajského súdu s priamym dosahom\nna sťažovateľkou označené základné právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. právo\nzaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nHoci podľa názoru sťažovateľky nie sú pre rozhodnutie súdov o vlastníckom práve\nSlovenskej republiky tieto súdmi formulované dôvody relevantné, podľa názoru ústavného\nsúdu je táto argumentácia krajského súdu a okresného súdu presvedčivá a zodpovedajúca\nstabilizovanému výkladu právnych otázok podstatných v danom prípade. Skutočnosť,\nže k otázke nadobudnutia vlastníckeho práva štátu k predmetným nehnuteľnostiam krajský\nsúd svoje právne úvahy podstatnejšie nerozvinul (okrem tých, ktoré sú uvedené na strane 8\nrozsudku) a na námietku sťažovateľky uvedenú na 6. strane jej odvolania proti rozsudku\n19\n\nokresného súdu tak výslovne nereagoval, ešte neznamená, že svojím rozhodnutím porušil\nzákladné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. právo na spravodlivé\nsúdne konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Na základe stotožnenia sa s obsahom rozsudku\nokresného súdu totiž dal aj na túto sťažovateľkou uplatnenú námietku dostatočnú odpoveď,\nv ktorej boli vyvrátené tvrdenia sťažovateľky o podmienke zápisu vlastníckeho práva\ndo pozemkovej knihy na prechod vlastníctva k nehnuteľnostiam podliehajúcim prvej\na druhej pozemkovej reforme na žalobkyňu. Nesúhlas sťažovateľky s krajským súdom\n(a pred ním okresným súdom) uskutočnenou aplikáciou dopadajúcich právnych predpisov\nvšak sám osebe neznamená porušenie sťažovateľkou označených práv zaručených čl. 46\nods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ napádané skutkové a právne závery nie sú\nsvojvoľné a neudržateľné, respektíve pokiaľ neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich\nsúdov, ktorý by popieral zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.\nVzhľadom na právne odôvodnený záver konajúcich súdov o nemožnosti\nnadobudnutia vlastníckeho práva právnou predchodkyňou sťažovateľky darovaním, ako aj\nvydržaním by podľa názoru ústavného súdu ani nebolo ústavnoprávne akceptovateľné\nposkytnúť v súdnom konaní sťažovateľke ochranu vlastníckeho práva (bez ohľadu\nna právno-teoretický diskurz o tom, či žaloba o určenie vlastníctva patrí medzi\ntzv. vlastnícke žaloby), ktoré mala nadobudnúť z už opísaných dôvodov, pokiaľ boli\nv súdnom konaní nepochybne zistené také skutočnosti, ktoré nadobudnutie vlastníckeho\npráva sťažovateľkou uvedenými spôsobmi vylučovali.\nVo vzťahu k spochybneniu zákonnosti okresným súdom vykonaného dôkazu listinou,\nktorou mal byť znalecký posudok znalca\n\nz odboru geodézie\n\na kartografie č. 100033-5/2002 s odkazom na inštrukciu Ministerstva spravodlivosti\nSlovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“) č. 7/2009 ústavný súd\npripomína, že zásada voľného hodnotenia dôkazov vyplýva z princípu nezávislosti súdov\npodľa čl. 144 ods. 1 ústavy (I. ÚS 67/06). Pokiaľ všeobecné súdy ústavné garancie\nobsiahnuté najmä v čl. 46 až čl. 50 ústavy rešpektujú, ústavný súd nie je oprávnený znovu\nhodnotiť hodnotenie dôkazov realizované všeobecnými súdmi, a to dokonca ani vtedy, keby\nsa s ich hodnotením sám nestotožňoval (II. ÚS 593/2011, III. ÚS 230/2012). V tejto\n20\n\nsúvislosti sa žiada poznamenať, že inštrukcia ministerstva spravodlivosti nie je všeobecne\nzáväzným predpisom, dodržanie ustanovení ktorého pri výkone znaleckej činnosti je\nvšeobecný súd povinný bez výnimky zohľadňovať, najmä pokiaľ sporný dôkaz nebol\nvykonaný ako znalecký posudok, ale iba ako jeden z listinných dôkazov. Naopak, v stave\ndôkaznej núdze, na ktorý okresný súd poukázal vzhľadom na značný časový odstup\nod priebehu okolností podstatných vo veci, by vylúčenie namietaného dôkazu\nzo sťažovateľkou uvádzaného dôvodu bolo v rozpore so zmyslom § 125 OSP,\npodľa ktorého môžu za dôkaz slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci,\npričom namietaný listinný dôkaz bol nepochybne vyhotovený osobou, ktorej odborné\nznalosti vzhľadom na odbor, v ktorom znalec pôsobí (geodézia a kartografia) mohol byť\nzdrojom odborných poznatkov relevantných pre posúdenie predmetného prípadu. Preto ani\ntáto sťažovateľkou namietaná skutočnosť nemôže odôvodňovať zásah ústavného súdu\ndo výsledku tohto konania.\nÚstavný súd konštatuje, že ako odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu,\ntak aj vykonané právne posúdenie prípadu nevykazuje znaky arbitrárnosti. Uvedené platí aj\nv prípade, keď sa vnútorná intencionalita právnych úvah sťažovateľky uberala iným\nsmerom ako právny názor krajského súdu, ktorý síce rozhodol spôsobom, s ktorým\nsťažovateľka nesúhlasí, ale rozhodnutie v spojení s ním preskúmavaným rozsudkom\nokresného súdu dostatočne odôvodnil na základe vlastných myšlienkových postupov\na hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený a ani povinný nahrádzať. K tomu ústavný\nsúd obdobne poznamenáva, že ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí\npodľa želania účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom\npre namietanie porušenia základného práva (napr. II. ÚS 54/02).\nKeďže ústavný súd nezistil existenciu skutočností svedčiacich o tom, že by\nnapadnutý rozsudok krajského súdu (s prihliadnutím na obsah rozsudku okresného súdu)\nbolo možné považovať za popierajúci zmysel základného práva na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru, ústavný súd dospel v tejto časti sťažnosti k záveru o zjavnej neopodstatnenosti\nsťažnosti.\n21\n\nOstatné námietky sťažovateľky týkajúce sa nedodržania princípu rovnosti zbraní\nnedoručením vyjadrenia žalobkyne k odvolaniu, právnej subjektivity a právneho zastúpenia\nžalobkyne, ako aj zákonnosti obsadenia okresného súdu a krajského súdu (v spojitosti\ns ktorým sťažovateľka namieta aj porušenie čl. 48 ods. 1 ústavy) boli predmetom\ndovolacieho prieskumu realizovaného najvyšším súdom, z dôvodu ktorého ich bolo možné\npodrobiť ústavnému prieskumu len v súvislosti s obsahom uznesenia najvyššieho súdu.\nK namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1\nústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu\nZ obsahu uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že sťažovateľka podala proti rozsudku\nkrajského súdu dovolanie z dôvodu, že v konaní vystupoval ako účastník ten, kto nemal\nspôsobilosť byť účastníkom konania [§ 237 ods. 1 písm. b) OSP], ďalej že sťažovateľke sa\nako účastníčke konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom [§ 237 ods. 1\npísm. f) OSP], a napokon aj preto, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd\nnesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát [§ 237 ods. 1 písm. g)\nOSP]. Pred tým, ako sa najvyšší súd v napadnutom uznesení vyjadril k existencii všetkých\nsťažovateľkou namietaných vád konania, konštatoval procesnú neprípustnosť dovolania\nz hľadiska podmienok vyplývajúcich z § 238 ods. 1 a 3 OSP, ako aj absenciu vád konania\nv zmysle § 237 ods. 1 písm. a), c) až e) OSP.\nK dovolacej námietke sťažovateľky, že v konaní nemohli vystupovať dvaja\nžalobcovia, keď v skutočnosti existuje len jedna Slovenská republika, v dôsledku čoho mal\nbyť naplnený dovolací dôvod podľa § 237 ods. 1 písm. b) OSP, najvyšší súd uviedol:\n„Žalovaná namietala, že konanie je postihnuté vadou v zmysle § 237 písm. b/ O. s. p.\npretože v konaní vystupujú dvaja žalobcovia hoci je zrejmé, že existuje len jedna Slovenská\nrepublika a preto ďalšia Slovenská republika označená ako žalobkyňa 2/ neexistuje a nemá\nani spôsobilosť byť účastníkom konania.\nVada konania podľa § 237 písm. b/ O. s. p. zahŕňa len tie prípady, keď v konaní\nvystupuje účastník, ktorý nemá spôsobilosť byť účastníkom konania, t.j. nemôže byť\nnositeľom procesných práv a povinností. Spôsobilosť byť účastníkom konania má ten, kto\n22\n\nmá spôsobilosť mať práva a povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva (§ 19 O. s. p.).\nV zmysle § 21 Občianskeho zákonníka pokiaľ je účastníkom občianskoprávnych vzťahov\nštát, je právnickou osobou. Spôsobilosť mať práva a povinnosti majú aj právnické osoby\n(§ 18 ods. 1 Občianskeho zákonníka), z toho dôvodu majú aj spôsobilosť byť účastníkom\nkonania. Nedostatok spôsobilosti byť účastníkom konania má z procesného hľadiska\nza následok zastavenie konania (§ 103 a 104 ods. 1 O. s. p.).\nV žalobnom návrhu bola ako žalobkyňa označená Slovenská republika, ktorá ako je\nzrejmé z vyššie citovaných ustanovení má ako štát spôsobilosť byť účastníkom konania a je\nexistujúcim subjektom právnych vzťahov, preto námietka dovolateľky o existencii vady\nkonania v zmysle § 237 písm. b/ O. s. p. nie je dôvodná.“\nNadväzne na to vo vzťahu k otázke správnosti označenia žalobkyne najvyšší súd\npoukázal na to, že od «nedostatku spôsobilosti byť účastníkom konania treba dôsledne\nodlišovať procesné nedostatky týkajúce sa označenia účastníka konania (§ 79 ods. 1\nO. s. p.), aktívnu a pasívnu vecnú legitimáciu účastníkov vyplývajúcu z hmotného práva a\nak je účastníkom konania štát, potom aj označenie správneho štátneho orgánu, ktorý koná\nza štát a do ktorého pôsobnosti patrí predmet sporu (§ 21 ods. 4 O. s. p). Tieto otázky sa\ntotiž netýkajú právnej subjektivity účastníka konania a nespadajú pod dovolaciu vadu\nv zmysle § 237 písm. b/ O. s. p., pričom okrem správneho označenia účastníka sú z hľadiska\nprocesnej prípustnosti podaného dovolania irelevantné, pretože sa týkajú právneho\nposúdenia veci súdom, ktoré môže byť podrobené dovolaciemu prieskumu len\nza predpokladu, že dovolanie je procesné prípustné, čo však nie je prejednávaný prípad.\nProcesné pochybenia týkajúce sa správneho označenia účastníka konania spočívajú\nbuď v tom, že v žalobe absentujú náležitosti v zmysle § 79 ods. 1 O. s. p. a účastník nie je\nidentifikovaný tak, ako to vyžaduje občiansky súdny poriadok (chýbajúce údaje), alebo nie\nje označený v súlade s právnou realitou (nesprávne údaje). V oboch týchto prípadoch ide\no vadu žaloby, ktorá by mala byť odstránená postupom súdu podľa § 43 ods. 1 O. s. p.\nDôsledok neodstránenia tohto nedostatku podmienky konania bude závisieť od toho, či ide\no taký nedostatok, ktorý bráni ďalšiemu konaniu a rozhodovaniu súdu, alebo či aj pri tomto\nnedostatku je možné vec prejednať (§ 43 ods. 2 O. s. p.). „Možnosťou pokračovať v konaní\nv tomto zmysle je možnosť súdu konať a rozhodovať bez zásadnejších prekážok, ktorými sú\n23\n\nneodstrániteľné alebo neodstránené nedostatky žalôb. Musí ísť o prekážky pre akýkoľvek\nďalší postup všeobecného súdu. Prílišný formalizmus pri posudzovaní úkonov účastníkov\nobčianskeho súdneho konania a nadmerný tlak na doplňovanie takých náležitostí\ndo procesných úkonov účastníkov, ktoré nemajú oporu v zákone, idú nad rámec zákona\nalebo nemajú základný význam pre ochranu zákonnosti, a nie sú v súlade s ústavnými\nprincípmi spravodlivého procesu. Výklad a používanie procesných ustanovení musí v celom\nrozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky... (nález IV. ÚS 1/02 z 26. septembra 2002 publikovaný\npod č. 85/2002). Pokiaľ by však išlo o taký nedostatok v označení účastníka, ktorý bránil\nsúdu vo veci konať a rozhodnúť (žalobca označí názvy dvoch rozdielnych právnických osôb\nR46/2004, neuvedie údaj bydliska účastníka, alebo iný nedostatok v označení účastníkov\nmajúci za následok celkovú zmätočnosť žaloby), a súd by napriek tomu v konaní pokračoval\na rozhodol, zaťažil by konanie vadou v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.\nPod odňatím možnosti konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O. s. p. je potrebné\nvo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania\nrealizáciu procesných práv a právom chránených záujmov priznaných mu Občianskym\nsúdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov. Ide najmä\no právo predniesť (doplniť, či doplňovať) návrhy, vyjadriť sa k rozhodným skutočnostiam,\nk návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo označiť navrhované dôkazné\nprostriedky, právo so súhlasom predsedu senátu dávať v rámci výsluchu otázky účastníkom\n(svedkom) a právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu\ni k právnej stránke veci (čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj § 101 ods. 1,\n§ 117 ods. 1, § 123, § 118 ods. 1, § 126 ods. 3, § 131,§ 211,§ 215 O. s. p.). V tejto súvislosti\nje potrebné zdôrazniť, že súdna ochrana je poskytovaná v materiálnom a nie formálnom\nzmysle, čo znamená, že nie každé procesné pochybenie súdu, alebo jeho nesprávny procesný\npostup, ktorým dochádza k odopretiu procesného práva účastníkovi konania, je považovaný\nza porušenie základného práva na súdnu ochranu. Dôležitými hľadiskami sú tie, ktoré\nvo svetle prípadu dávajú jednoznačnú odpoveď na otázku, či účastník v skutočnosti bol\nz uplatnenia konkrétneho procesného úkonu vylúčený a či táto okolnosť mala podstatný\nvplyv na ďalšie konanie. Preto nie každé porušenie procesných predpisov súdom a tým aj\n\n24\n\nporušenie práva na spravodlivý súdny proces dosahuje intenzitu vady konania, ktorú má\nna zreteli ustanovenie § 237 písm. f/ O. s. p...\nPokiaľ ide o dvojité označenie Slovenskej republiky, na ktoré žalobkyňa\npoukazovala, treba prisvedčiť tomu argumentu, že Slovenská republika je len jedna a\nnemôže byť ako účastník konania označená dva krát. Aj štát môže byť totiž ako účastník\nkonania označený len raz a nemôže tvoriť procesné spoločenstvo účastníkov sám so sebou\n(obdobne uznesenie najvyššieho súdu z 26. septembra 2012 sp. zn. 6 Cdo 149/2011). Je\ntomu tak preto, že aj keď sa v konaní uplatňujú nároky spadajúce do kompetencie viacerých\npríslušných štátnych orgánov oprávnených za štát konať, nositeľom konkrétneho práva či\npovinnosti, nie je ten ktorý štátny orgán, ale štát ako taký, jeden subjekt právneho vzťahu a\njeden účastník súdneho konania. Štátne orgány vystupujú v súdnom konaní nie vo vlastnom\nmene, ale v mene štátu ako priamy vykonávatelia jeho vôle. Z tohto dôvodu bolo dvojité\noznačenie Slovenskej republiky ako žalobkyne jednak v žalobnom návrhu a tiež v záhlaví\nrozhodnutí súdov nižších stupňov formálne, procesné nesprávne. Tento nedostatok však ale\nsám osebe nezakladá vadu zmätočnosti konania (§ 237 písm. f/ O. s. p.), pre ktorú by\ndovolací súd musel napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť. Takýto dôsledok by\nnastal až v prípade, ak by sa toto procesné pochybenie prejavilo v odňatí, či upretí\nprocesných práv a povinností účastníkom konania alebo, ak by sa táto nesprávnosť\nprejavila aj vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia, ktoré by v jej dôsledku nebolo\nmateriálne vykonateľné. Iba v týchto prípadoch by šlo o taký nedostatok v označení\núčastníka, ktorý by súdu bránil vo veci konať a rozhodnúť (§ 43 ods. 2 O. s. p) a zakladal by\nvadu v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.\nDovolací súd po preskúmaní obsahu spisu nezistil, že by postupom súdu došlo\nk odňatiu možnosti konať pred súdom či už žalovanej alebo žalobkyni, ktoré mali v priebehu\ncelého súdneho konania vytvorený priestor na realizáciu procesných oprávnení a mali tak\nmožnosť uplatniť svoj vplyv na konanie a jeho výsledok. Súčasne sa procesná nesprávnosť\nspočívajúca v dvojitom označení Slovenskej republiky okrem záhlavia neprejavila v žiadnej\nčasti rozhodnutí súdov nižšieho stupňa (predovšetkým vo výrokovej časti) a nemala tak\nza následok nedostatok materiálnej vykonateľnosti týchto rozhodnutí.\nVo výroku rozhodnutia súdu prvého stupňa je uvedené „1. Určuje, že žalobca Slovenská republika je výlučným vlastníkom nehnuteľností...“. Zo znenia výroku je celkom\n25\n\nzrejmé, že súd za žalobkyňu a súčasne aj výlučného vlastníka sporných nehnuteľností\npovažoval len jeden subjekt a to Slovenskú republiku. Výrok súdneho rozhodnutia bol jasný,\nurčitý a zrozumiteľný a predovšetkým materiálne vykonateľný. Rozhodnutie súdu bolo\nv znení tohto výroku spôsobilou verejnou listinou na zápis vlastníckeho práva žalobkyne\ndo katastra nehnuteľností podľa § 34 ods. 1 zákona č. 162/1995 Zb. o katastri nehnuteľností\na o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam v znení neskorších predpisov.\nV tomto smere nie je rozpor ani medzi výrokom a odôvodnením súdneho rozhodnutia, ktorý\nby prípadne mohol mať za následok nepreskúmateľnosť rozhodnutia. Na str. 13 odsek 6\nodôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa sa uvádza: „Počas konania došlo\nk upresneniu žalobcu a je nesporné, že účastníkom na strane žalobcu je Slovenská republika\ns označením zastúpenia, a to Slovenským pozemkovým fondom (ďalej len SPF), ako aj\nprávnickou osobou\n\n.“ Aj z odôvodnenia je teda nepochybné,\n\nže súd prvého stupňa za žalobcu považoval Slovenskú republiku a nie dva krát Slovenskú\nrepubliku prípadne orgány oprávnené za ňu konať. Napokon označenie žalobkyne v konaní\nnemohlo u žalovanej vyvolať žiadne pochybnosti o tom, kto žalobu podáva a čoho sa\ndomáha. Už na pojednávaní pred súdom prvého stupňa dňa 3.júla 2008 (viď zápisnica\nz pojednávania č. l. 1375-6 zväzok III spisu) právna zástupkyňa žalobkyne uviedla,\nže žalobcom je Slovenská republika, ktorú v časti zastupujú\n\na v časti SPF podľa\n\njednotlivých nehnuteľností. Žalovaná tak postavila svoju dovolaciu argumentáciu\na procesnú prípustnosť podaného dovolania na napádaní výlučne formálneho, procesného\npochybenia súdov, ktoré ale nemalo žiadny vplyv na výsledok konania, nedotklo sa jej\nprocesných práv a preto ani nemohlo založiť procesnú prípustnosť podaného dovolania.\nZ vyššie uvedených dôvodov dovolací súd uzatvára, že formálna vada v označení\nžalobkyne, ktorou je postihnuté záhlavie rozhodnutí súdov nižšieho stupňa, nemala\nza následok zmätočnosť konania ani napadnutého rozhodnutia a uvedené procesné\npochybenie súdov nedosahuje takú intenzitu vady konania akú predpokladá ustanovenie\n§ 237 písm. f/ O. s. p.».\nCitovaná časť odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu dáva dostatočnú odpoveď,\nprečo námietku sťažovateľky týkajúcu sa označenia účastníka konania na strane žalobcu\nnajvyšší súd nepovažoval za spôsobilú na naplnenie dovolacích dôvodov ustanovených\n26\n\nv § 237 písm. b) a písm. f) OSP. Zo sťažnosti v tomto smere vyplýva v podstate len\nnesúhlas sťažovateľky s právnym posúdením tejto otázky najvyšším súdom, nepredkladá\nvšak žiadne argumenty ústavnoprávneho charakteru, ktoré by citovaný záver relevantne\nspochybňovali. Pokiaľ sťažovateľka s poukazom na iné rozhodnutie krajského súdu,\nktorým malo byť o obdobnej otázke rozhodnuté iným spôsobom, namieta rozpor\ns princípom právnej istoty, ústavný súd poznamenáva, že v každom súdnom systéme\njudikatúra súdov podlieha vývoju, pri ktorom dochádza k odklonu od už skôr vyslovených\nprávnych záverov v obdobných otázkach. Podstatné pritom je, či prípadná rozdielna\nrozhodovacia činnosť konajúcich súdov, resp. odklon od skoršej rozhodovacej praxe je\npresvedčivo odôvodnený a vychádza z ústavne zlučiteľnej aplikácie dopadajúcich právnych\nnoriem. Citovaná časť odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu uvedené kritériá spĺňa,\na preto nemožno dospieť k záveru o porušení sťažovateľkou označených práv.\nV nadväznosti na uvedené je vhodné zopakovať ustálený právny názor ústavného\nsúdu, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných\nsúdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch § 8 ods. 3, § 20\nods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b) zveruje práve najvyššiemu súdu (resp. jeho\nplénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská\nk zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov\n(m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je súčasťou\nsystému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne\nzáväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad\nvyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok\nporušenie základného práva alebo slobody (III. ÚS 171/2016).\nK ďalšej podstatnej námietke sťažovateľky o porušení zásady rovnosti zbraní a práva\nna kontradiktórne súdne konanie tým, že krajský súd ako súd odvolací nedoručil vyjadrenie\nžalobkyne k jej odvolaniu, čím mala byť naplnená vada konania v zmysle § 237 písm. f)\nOSP, najvyšší súd uviedol:\n„Právo na rovnosť v konaní je v zmysle judikatúry Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky súčasťou práva na spravodlivý súdny proces a prejavuje sa vytváraním rovnakých\n27\n\nprocesných podmienok a rovnakého procesného postavenia subjektov, o ktorých právach\na povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd (PL. ÚS 43/95). Z judikatúry Európskeho\nsúdu pre ľudské práva vyplýva, že princíp rovností zbraní vyžaduje, aby každej procesnej\nstrane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju\nnestavajú do podstatne nevýhodnejšej situácie, než v ktorej je jej odporca (Komanický\nv. Slovenská republika, rozsudok zo 4. júna 2002, § 45).\nK dôsledkom procesného postupu súdu, v rámci ktorého nebolo odvolateľovi\ndoručené vyjadrenie opačnej procesnej strany k jeho odvolaniu, najvyšší súd zaujal\nv minulosti svoje právne závery vo viacerých rozhodnutiach vydaných do 13. januára 2015\n(viď napríklad sp. zn. 3 Cdo 24/2011, sp. zn. 3 Cdo 258/2012, sp. zn. 3 Cdo 23/2011, sp. zn.\n1 Cdo 17/2011, sp. zn. 5 Cdo 40/2012), v ktorých opakovane konštatoval, že ak nejde\no prípad uvedený v § 209 ods. 1 druhej vete O. s. p., doručí súd prvého stupňa odvolanie\nostatným účastníkom, a ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu vo veci samej, vyzve\núčastníkov na vyjadrenie k odvolaniu; iná povinnosť mu z týchto ustanovení nevyplýva.\nZ Občianskeho súdneho poriadku teda nevyplýva povinnosť odvolacieho súdu predložiť\ndruhému účastníkovi konania spätne na zaujatie stanoviska vyjadrenie druhého účastníka\nkonania k opravnému prostriedku. Súd nie je povinný donekonečna udržiavať stav\nkonfrontácie medzi podaniami účastníkov konania - je iba na jeho posúdení, kde je rozumná\nhranica takúto konfrontáciu ukončiť (III. ÚS 144/2012, III. ÚS 507/2012, IV. ÚS 19/2012).\nPokiaľ má odvolací súd k dispozícii potrebné argumenty, ako aj pri dodržaní dikcie\nustanovenia § 209a O. s. p. pristúpi k rozhodnutiu vo veci samej (viď tiež III. ÚS 72/09,\nIV. ÚS 462/2010, IV. ÚS 19/2012, III. ÚS 296/2011.). Odňatie možnosti pred súdom konať\nnezakladá teda sama skutočnosť, že odvolateľovi nebolo predložené vyjadrenie druhej\nprocesnej strany k jeho odvolaniu. Iný pohľad na realizáciu práva účastníka oboznámiť sa\ns vyjadrením procesnej protistrany by mohol v praxi znamenať neustály (neprestajne sa\nopakujúci a nikdy nekončiaci) proces vyjadrovania sa jedného účastníka konania\nk vyjadreniu druhého účastníka konania; takýto pohľad by mohol mať až znaky prílišného\nprávneho formalizmu, odporujúceho materiálnemu chápaniu princípu právneho štátu.\nESĽP vydal 13. januára 2015 rozsudok vo veci Trančíková proti Slovenskej\nrepublike, v ktorom sa zaoberal aj opodstatnenosťou námietky o nemožnosti zaujať\nstanovisko k vyjadreniu protistrany v rámci odvolacieho konania. V tomto rozsudku dospel\n28\n\nk záveru, že aj keď vyjadrenie k odvolaniu neobsahuje žiadne nové skutočnosti alebo\nargumenty, ku ktorým by sa procesná strana už nebola vyjadrila v predchádzajúcom\npriebehu konania, a prípadne ide o vyjadrenie nemajúce vplyv na rozhodnutie odvolacieho\nsúdu, musí byť druhému účastníkovi daná možnosť oboznámiť sa s ním, ak bolo\nformulované ako právna a skutková argumentácia. Pokiaľ súd takúto možnosť druhej\nprocesnej strane nevytvorí, dochádza k porušeniu práva na spravodlivé konanie, ktoré je\nzaručené článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.\nSúčasne však ESĽP uviedol, že právo na kontradiktórne konanie nie je absolútne a jeho\nrozsah sa môže líšiť v závislosti od osobitných čŕt daného prípadu (viď ods. 39 citovaného\nrozsudku). Svoje závery v tomto prípade formuloval až na základe skúmania prípadnej\nexistencie nejakých osobitných okolností, pre ktoré by doručenie vyjadrenia protistrane\nnebolo potrebné (viď ods. 40 a ods. 46 citovaného rozsudku).\nZo spisu vyplýva, že k odvolaniu žalovanej (č. l. 3000 až 3005 zväzok V spisu) sa\nvyjadrila žalobkyňa (č. l. 3022 až 3054 zväzok V spisu), odvolací súd toto vyjadrenie\nnedoručil žalovanej a vo veci rozhodol.\nV zmysle záverov obsiahnutých vo vyššie citovanom rozhodnutí ESĽP sa dovolací\nsúd zaoberal aj existenciou a posúdením osobitných okolností prejednávanej veci, ktoré\npredchádzali vyhláseniu rozhodnutia odvolacieho súdu, a ktoré bolo potrebné zohľadniť\npri posudzovaní námietky dovolateľky o nedoručení vyjadrenia protistrany k odvolaniu.\nPodľa úradného záznamu okresného súdu zo 4. októbra 2012 (č.l. 3197 zväzok V spisu) bol\ndo súdneho spisu nazerať právny zástupca žalovanej, ktorú skutočnosť potvrdil svojim\npodpisom.\nPodľa § 18 ods. 1 veta prvá zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene\na doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní v znení neskorších predpisov,\nje advokát povinný pri výkone advokácie chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta\na riadiť sa jeho pokynmi. Ustanovenie § 18 ods. 2 veta prvá tohto zákona ukladá advokátovi\npovinnosť pri výkone advokácie konať čestne a svedomito, dôsledne využívať všetky právne\nprostriedky a uplatňovať v záujme klienta všetko, čo podľa svojho presvedčenia pokladá\nza prospešné. So zreteľom na citované ustanovenia je dôvodné očakávať, že advokát urobí\nvšetko pre dosiahnutie procesného úspechu ním zastúpeného účastníka a za týmto účelom\n\n29\n\nbude robiť všetky procesné úkony, ktoré mu občiansky súdny poriadok počas konania\numožňuje.\nV zmysle § 44 ods. 1 O. s. p. účastníci a ich zástupcovia majú právo nazerať\ndo súdneho spisu a robiť si z neho výpisy, odpisy a fotokópie. Oprávnenie účastníkov a ich\nprávnych zástupcov nazerať do spisu im umožňuje kontrolovať obsah spisu, zisťovať postup\nsúdu v konaní, obsah pokynov a opatrení predsedu senátu vo veci, a dáva im tiež možnosť\noboznámiť sa s obsahom procesných úkonov ostatných účastníkov, ktoré boli do spisu\nzaložené.\nPodľa obsahu spisu právny zástupca žalovanej nahliadal do spisu potom, ako bolo\nsúdu doručené vyjadrenie žalobkyne k odvolaniu. Z tohto dôvodu má dovolací súd za to,\nže právny zástupca pri nahliadaní do spisu získal poznatok o tom, že v spise sa nachádza\nvyjadrenie žalobkyne k odvolaniu, mal možnosť oboznámiť sa s jeho obsahom a využiť\nprávo sa k nemu vyjadriť. Keďže povinnosť doručovania vyjadrení k odvolaniam občiansky\nsúdny poriadok nestanovuje, ako aj s poukazom na konštantnú judikatúru najvyššieho súdu\nv tejto otázke k 13. januáru 2015 (viď vyššie označené uznesenia najvyššieho súdu),\nnemohla dovolateľka legitímne očakávať, že súd jej vyjadrenie žalobkyne k odvolaniu\ndoručí. I keď teda odvolací súd žalovanej vyjadrenie žalobkyne nedoručil a vo veci\nrozhodol, obsah spisu nasvedčuje tomu, že právny zástupca žalovanej mal vytvorenú\nmožnosť sa s jeho obsahom oboznámiť. V tomto smere pritom nie je podstatné, či tak právny\nzástupca žalovanej aj skutočne urobil, pretože z hľadiska naplnenia dôsledkov rozhodnutia\nESĽP vo veci Trančíková je rozhodné len to, či účastník mal vytvorenú možnosť oboznámiť\nsa s obsahom vyjadrenia protistrany. Túto špecifickú okolnosť bolo potrebné\nv prejednávanej veci zohľadniť a preto nedoručenie vyjadrenia protistrany k odvolaniu\nžalovanej nepovažoval dovolací súd v tejto veci za porušenie práva na spravodlivé konanie\nmajúce za následok odňatie možnosti žalovanej konať pred súdom.“\nK namietanému dovolaciemu dôvodu sťažovateľky vyplývajúcemu z § 237 písm. f)\nOSP z dôvodu nepreskúmateľnosti rozsudku krajského súdu následne najvyšší súd odkázal\nna stanovisko občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu z 3. decembra 2015\npublikovaného v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej\nrepubliky pod R 2/2016, nadväzne na čo uviedol, že «vada nepreskúmateľnosti rozhodnutia\n30\n\nnamietaná dovolateľkou považovaná za tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/\nO. s. p., ktorá síce je relevantným dovolacím dôvodom avšak v súlade s konštantnou\njudikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (pozri napr. sp.zn. 3 MCdo 16/2008,\n6 Cdo 84/2010, 5 MCdo 10/2010, 3 Cdo 166/2012, 4 Cdo 107/2011) prípustnosť dovolania\nnezakladá. Dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto\ndovolacom dôvode až vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné,\no tento prípad ale v prejednávanej veci nejde.\nLen v mimoriadnych a ojedinelých prípadoch môže nepreskúmateľnosť rozhodnutia\nsúdu zakladať vadu v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., a to napríklad vtedy, ak rozhodnutie\nnapadnuté opravným prostriedkom ako celok neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie,\nprípadne vtedy, ak odôvodnenie napadnutého rozhodnutia má také zásadné nedostatky,\nktoré sa svojou povahou, intenzitou, významom a právnymi následkami blížia k Justičnému\nomylu“. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva totiž princíp právnej istoty\nmôže ustúpiť iba výnimočne, a to za účelom zaistenia opravy základných vád alebo\njustičných omylov (pozri Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003) a napravenia „vád\nnajzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém”, ale nie z dôvodu právnej čistoty (pozri\nSutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009). Po preskúmaní spisu dovolací súd nezistil,\nže by v prejednávanej veci išlo o takýto extrémny prípad vybočenia z medzí ustanovenia\n§ 157 ods. 2 O. s. p., ktorý by bol dôvodom pre uplatnenie (ako výnimky) druhej vety\nstanoviska R 2/2016.\nPotvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho súdu (v spojení s rozhodnutím súdu prvého\nstupňa) spĺňa kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p.,\na obsahuje vysvetlenie všetkých dôvodov, ktoré boli v prejednávanej veci pre posúdenie\nžálobného nároku podstatné. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia zodpovedá základnej\n(formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia (uvádza skutkový stav, ktorý považoval\nodvolací súd za rozhodujúci, stanoviská procesných strán k prerokúvanej veci, výsledky\nvykonaného dokazovania, obsah odvolania a právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje\nprávne názory vysvetlené v odôvodnení). Odvolací súd postupoval v súlade s § 219 ods. 2\nO. s. p., v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov\nsúdu prvého stupňa, pričom doplnil aj ďalšie úvahy a dôvody, pre ktoré toto rozhodnutie\npotvrdil.\n31\n\nNámietka dovolateľky vo vzťahu k nedostatkom odôvodnenia napadnutého\nrozhodnutia odvolacieho súdu preto nebola dôvodná. Dovolací súd zdôrazňuje, že za vadu\nkonania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. v žiadnom prípade nemožno považovať to,\nže odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľky. Do práva\nna spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd\nstotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04)\na rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným súdom úspešný,\nteda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).».\nPokiaľ ide o námietku procesne chybného postupu krajského súdu, možno považovať\nza nesporné, že pred rozhodnutím krajského súdu o odvolaní nebolo vyjadrenie žalobkyne\nk odvolaniu sťažovateľke skutočne doručené. Poukazujúc na judikatúru ESĽP vo veci\nTrančíková proti Slovenskej republike pritom najvyšší súd skúmal, či napriek nedoručeniu\ntohto vyjadrenia mala sťažovateľka možnosť oboznámiť sa s ním a zaujať k nemu svoje\nstanovisko. Záver najvyššieho súdu o tom, že sťažovateľka v skutočnosti mala možnosť sa\ns týmto vyjadrením pred rozhodnutím krajského súdu o odvolaní oboznámiť, keďže právny\nzástupca sťažovateľky ešte pred predložením veci krajskému súdu nahliadol do súdneho\nspisu, o čom bol spísaný aj úradný záznam, podľa ústavného súdu nasvedčuje,\nže k skúmaniu sťažovateľkou tvrdeného porušenia základného práva na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy, prípadne práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru najvyšší súd pristupoval z materiálneho hľadiska, ktoré pri svojej rozhodovacej\nčinnosti konštantne presadzuje aj ústavný súd. Sťažovateľkou namietanú skutočnosť,\nže v okolnostiach danej veci do spisu nahliadal iný advokát, ktorý bol obhajcom konateľa\nsťažovateľky, považuje ústavný súd za bezvýznamnú, keďže tento advokát konal na základe\npísomne pripojeného splnomocnenia advokáta sťažovateľky za sťažovateľku ako účastníčku\nkonania, a nie na základe povolenia sudcu podľa § 44 ods. 2 OSP ako právny zástupca\n(obhajca) niekoho iného, než je účastník konania. Ústavný súd považuje v tejto súvislosti\nza neprehliadnuteľný aj časový odstup viac ako jedného roka medzi nahliadnutím právneho\nzástupcu sťažovateľky do spisu (12. október 2012) a vyhlásením rozsudku krajského súdu\n(26. november 2013), ktorý napriek rozsahu vyjadrenia žalobkyne k odvolaniu svedčí\no dostatočnom časovom priestore pre sťažovateľku na podanie svojho stanoviska\n32\n\nk predloženej argumentácii protistrany. Z obsahu dovolania (a v zásade ani sťažnosti)\npritom nevyplýva konkrétna relevantná právna argumentácia, o ktorej predloženie\nsťažovateľka v konaní prišla v dôsledku nedoručenia vyjadrenia žalobkyne k odvolaniu.\nHoci teda realizovaný procesný postup v danej veci vo svojej podstate nezodpovedal\nformalistickej požiadavke na doručenie vyjadrenia jednej procesnej strany druhej procesnej\nstrane osobitnou zásielkou, ústavný súd zastáva názor, že záver o možnosti sťažovateľky\noboznámiť sa s obsahom vyjadrenia k odvolaniu v dôsledku nahliadnutia do spisu zásadne\nnezasahuje do práva na poskytnutie možnosti účastníkovi konania oboznámiť sa s právnou\na skutkovou argumentáciou druhej procesnej strany vyplývajúceho v zmysle judikatúry\nESĽP citovanej v uznesení najvyššieho súdu, resp. sťažovateľkou v sťažnosti z obsahu čl. 6\nods. 1 dohovoru. V zmysle uvedeného tak záver najvyššieho súdu o nenaplnení dovolacieho\ndôvodu podľa § 237 písm. f) OSP svojou intenzitou relevantne nezasiahol do ústavnej\nakceptovateľnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.\nV súvislosti s namietaným porušením práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru ústavný súd na podporu tohto záveru poukazuje na aj na rozhodnutia ESĽP\nHanzl a Špadrna proti Českej republike z 15. 1. 2013, Matošek proti Českej republike\nz 29. 3. 2011 alebo Čavajda proti Českej republike tiež z 29. 3. 2011, pri ktorých ESĽP\nna rozdiel od prípadov citovaných v sťažnosti využil právomoc vyplývajúcu z ustanovenia\nčl. 35 ods. 3 písm. b) dohovoru v znení Protokolu č. 14 k Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd, ktorým sa mení a dopĺňa kontrolný systém dohovoru, vyhlásiac\nneprijateľnosť uvedených sťažností týkajúcich sa porušenia práva na spravodlivý proces\npre nedostatok podstatnej ujmy na právach sťažujúcich sa osôb, namietajúcich porušenie\nprincípu kontradiktórnosti konania nedoručením vyjadrení ostatných účastníkov konania\nosobám sťažujúcim sa pred ESĽP.\nOboznámiac sa tak s tou časťou odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu, v ktorej\nnajvyšší súd vysvetlil, prečo vady procesného postupu súdov nižších stupňov nedosahujú\nintenzitu, ktorá by mohla odôvodňovať záver o odňatí možnosti sťažovateľke konať\npred súdom, ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa so sťažovateľkou predloženými\n33\n\nodvolacími námietkami v tomto smere zaoberal a vysporiadal sa s nimi v zhode so svojou\nrozhodovacou praxou. Tvrdenia sťažovateľky o postihnutí predchádzajúceho súdneho\nkonania uvedenou vadou sú podľa názoru ústavného súdu len prejavom jej nesúhlasu\ns právnym posúdením prípadu konajúcimi súdmi, ktorý, ako už bolo povedané, sám osebe\nneznamená, že v konaní došlo k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nNajvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia totiž primerane uviedol, v čom odňatie\nmožnosti účastníkov konať pred súdom spočíva (najmä, že ním nie je každé porušenie\nprocesných predpisov pred súdom), a aplikujúc opísané kritériá na sťažovateľkin prípad\ndostatočne odôvodnil, prečo podmienky pre záver o naplnení uvedenej vady konania\nnepovažoval za splnené. Uvedené tak podľa názoru ústavného súdu postačuje pre naplnenie\npožiadaviek vyplývajúci z obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nNapokon k sťažovateľkou namietanému obsadeniu konajúcich súdov konkrétnymi\nsudcami a funkčnej príslušnosti krajského súdu, s ktorým sťažovateľka spája tvrdenie\no porušení základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, rovnako ako\npráva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, najvyšší súd, pred ktorým sťažovateľka tvrdila, že\npredchádzajúce konanie súdov nižších stupňov bolo postihnuté vadou v zmysle § 237\npísm. g) OSP, pretože uznesením najvyššieho súdu sp. zn. Nc 19/1999 z 28. apríla 1999\nbolo krajskému súdu prikázané len rozhodovanie vo veci námietky zaujatosti vznesenej\nproti sudkyni okresného súdu, a nie rozhodovanie vo veci samej, podal tento právny výklad:\n„Pod dovolací dôvod v zmysle § 237 písm. g/ O. s. p. spadajú dva prípady; ak vo veci\nrozhodol vylúčený sudca alebo vo veci rozhodol nesprávne obsadený súd. Za nesprávne\nobsadený súd v zmysle ustanovenia § 237 písm. g/ O. s. p. treba považovať súd aj vtedy, ak\nnekoná zákonný sudca respektíve zákonní sudcovia (nález II. ÚS 136/08 zverejnený\nv Zbierke rozhodnutí u nálezov ústavného súdu pod č. 60/2008).\nPrávo na zákonného sudcu je zaručené v čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,\npodľa ktorého nemožno nikoho odňať jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví\nzákon. Uvedený ústavný príkaz predstavuje pre každého účastníka konania rovnakú záruku,\n\n34\n\nže na rozhodovanie o jeho veci sú povolávané súdy a sudcovia podľa vopred vybraných\nzásad (procesných pravidiel).\nKoho treba považovať za zákonného sudcu a akým spôsobom môže dôjsť k jeho\nzmene upravuje ustanovenie § 3 ods. 3 a ods. 4 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 757/2004\nZ.z.“), podľa ktorého zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na vecne\na miestne príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce na\nkonanie a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými\nsudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte.\nK zmene zákonného sudcu môže dôjsť aj v dôsledku prikázania veci inému než\nurčenému príslušnému súdu toho istého stupňa podľa ustanovenia § 12 ods. 1 O. s. p.\n(nutná delegácia). Táto zmena je dôsledkom vylúčenia všetkých sudcov inak miestne a\nvecne príslušného súdu v zmysle § 14 O. s. p.\nZ obsahu spisu dovolací súd zistil, že uznesením najvyššieho súdu z 28. apríla 1999\nsp. zn. Nc 19/99 (č. l. 419 zväzok 1 spisu) bola vec vedená na Krajskom súde v Košiciach\npod sp. zn. 12 Nc 3/99 prikázaná podľa ustanovenia § 12 ods. 2 O. s. p. na konanie\na rozhodnutie Krajskému súdu v Banskej Bystrici.\nV otázke prikázania veci podľa § 12 ods. 2 O. s. p. v prejednávanej veci naposledy\nrozhodol najvyšší súd uznesením z 25. augusta 2011 sp. zn. 1 Nc 48/2011, ktorým spis\nOkresného súdu Košice - okolie sp. zn. 14C 565/98 postúpil na rozhodnutie o námietke\nzaujatosti Krajskému súdu v Banskej Bystrici. Svoje rozhodnutie založil na tom právnom\nnázore, že najvyšší súd v tejto právnej veci rozhodnutím z28.apríla 1999 sp. zn. Nc 19/99\nprikázal vec na prejednanie a rozhodovanie Krajskému súdu v Banskej Bystrici, čím\ns konečnou platnosťou založil príslušnosť tohto súdu. Uviedol, že funkčná príslušnosť sa\nnevyčerpala len bezprostredne nadväzujúcim rozhodnutím Krajského súdu v Banskej\nBystrici o námietke zaujatosti, ale je daná na všetky ďalšie budúce rozhodovania.\nOpakované predkladanie veci na rozhodovanie o vylúčení sudcov Krajského súdu\nv Košiciach by bolo v rozpore so zásadou o trvaní súdnej príslušnosti a poprelo by aj právo\nna zákonného sudcu. Vo vzťahu k rozhodnutiu najvyššieho súdu zo 16. januára 2006 sp. zn.\n3Ndc 5/2006 vydanému v tomto konaní uviedol, že sa ním rozhodlo len o nevyhovení návrhu\nna prikázanie veci Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5 NcC 92/2005, nedošlo však\n35\n\nk prikázaniu veci inému súdu podľa § 12 O. s. p., ktoré by mohlo zmeniť stav už raz daný\nskorším rozhodnutím založenej príslušnosti Krajského súdu v Banskej Bystrici. S týmito\nprávnymi závermi sa plne stotožňuje aj dovolací súd rozhodujúci v tomto dovolacom konaní\na dopĺňa ho o nasledovné:\nV zmysle rozhodnutia najvyššieho súdu z 27.septembra 2010 sp. zn. 1Nc 45/2010\nuverejneného v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky\npod R 3/2011, pravidlo trvania súdnej príslušnosti sa vzťahuje aj na tzv. delegáciu nutnú\npodľa § 12 ods. 1 O. s. p. Zásada perpetuatio fori (trvanie súdnej príslušnosti) vychádza\nz ustanovenia § 11 ods. 1 O. s. p. a znamená, že za miestne a vecne príslušný súd sa\npovažuje ten súd, ktorý bol určený na začiatku konania až do jeho skončenia, bez ohľadu\nna neskoršie zmeny okolností, ktoré sú inak pre určenie príslušnosti rozhodné. Táto zásada\nsa uplatní aj v prípade, ak nadriadený súd v konaní rozhodne o prikázaní veci inému súdu\na jej dôsledkom bude, že takto určený súd sa stane súdom príslušným pre celé konanie\na všetky rozhodnutia v ňom vydané, t.j. zákonným súdom.\nObčianske súdne konanie tvorí jeden nedeliteľný celok, v rámci ktorého súd\nrozhoduje o viacerých čiastkových otázkach (o povinnosti poplatníka zaplatiť súdny\npoplatok, námietke zaujatosti, ustanovení zástupcu, uložení poriadkovej pokuty, trovách\nkonania, svedočnom a pod.). O týchto otázkach ale nerozhoduje v nejakom samostatnom\n(súbežne prebiehajúcom) konaní, ktoré by začínalo osobitným návrhom a končilo sa\nrozhodnutím o tejto otázke. Rozhodovanie o týchto otázkach predstavuje integrálnu súčasť\njednotného občianskeho súdneho konania, v ktorom koná a rozhoduje jeden miestne, vecne\na funkčne príslušný súd. Na konanie v prvom stupni sú zásadne príslušné okresné súdy\n(§ 9 ods. 1 O. s. p.). O odvolaniach proti rozhodnutiam okresných súdov rozhodujú krajské\nsúdy (§ 10 ods. 1 O. s. p.). Občiansky súdny poriadok nemá žiadne ustanovenie, z ktorého\nby vyplývalo, že v rámci jedného súdneho konania sa bude posudzovať otázka súdnej\npríslušnosti pre každé takéto rozhodnutie osobitne, práve naopak platí zásada perpetuatio\nfori (§ 11 ods. 1 O. s. p.). Preto aj vtedy, keď súd rozhoduje o námietke zaujatosti vznesenej\núčastníkom, rozhoduje o nej ako súd príslušný pre celé konanie. Z tohto dôvodu,\nak rozhodol najvyšší súd o prikázaní veci inému súdu hoci aj na podklade podanej námietky\nzaujatosti, jeho rozhodnutie o prikázaní veci dopadá svojimi dôsledkami na celé súdne\nkonanie a zmena konajúceho súdu nastáva en block teda nielen vo vzťahu k rozhodovaniu\n36\n\no námietke zaujatosti, ale vo vzťahu ku každému rozhodnutiu v danom súdnom konaní.\nSprávnosť tohto záveru vyplýva aj z toho, že nutná delegácia je výsledkom posúdenia takých\nokolností (nezávislosť a nestrannosť sudcov pôvodne príslušného súdu), ktoré sú relevantné\npre celé súdne konanie a akékoľvek rozhodnutie vydané v ňom. Opakované rozhodnutia\no prikázaní veci v rámci jedného súdneho konania nemajú žiadne opodstatnenie a\nsmerovali by len k predĺženiu súdneho konania a predovšetkým k oslabeniu právnej istoty\núčastníkov a ich ústavného práva na neodňateľnosť zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky). Tým samozrejme nie je vylúčené, aby v prípade existencie dôvodov\npre nutnú delegáciu v zmysle § 12 O. s. p., ktoré však nastali po prikázaní veci, došlo k\nopätovnej zmene súdu rozhodnutím nadriadeného súdu.\nNa základe vyššie uvedeného dovolací súd uzatvára, že pokiaľ odvolanie žalovanej\nprejednal a vo veci rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici, išlo o rozhodnutie zákonného\nsudcu.\nDovolateľka spochybňovala aj obsadenie okresného súdu, keď uviedla, že v rámci\nprvostupňového konania o vylúčení sudkyne\nsudkyne\n\n, ako aj o nevylúčení\n\n, rozhodol funkčne nepríslušný Krajský súd v Košiciach,\n\nkeďže jeho príslušnosť bola rozhodnutím najvyššieho súdu z 28. apríla 1999 sp. zn.\nNc 19/1999 prenesená na Krajský súd v Banskej Bystrici.\nTáto námietka žalovanej je založená na jej názore, že v rámci jedného súdneho\nkonania sú dva funkčne príslušné súdy, jeden rozhodujúci o námietke zaujatosti a druhý\nvo veci samej. Tento názor však nie je správny, existencia akejsi delenej príslušnosti súdu\na dvojkoľajnosti rozhodovania nemá podklad v žiadnom ustanovení Občianskeho súdneho\nporiadku, prieči sa zásade trvania súdnej príslušnosti ako aj jednotnosti súdneho konania,\nv ktorom rozhoduje vždy jeden miestne, vecne a funkčne príslušný súd určený podľa zásad\ndaných Občianskym súdnym poriadkom. „Konanie o uplatnenej námietke zaujatosti sudcu\npredstavuje čiastkový procesný postup všeobecného súdu smerujúci k rozhodnutiu\nslúžiacemu\n\nna\n\nzabezpečenie\n\nrozhodovania\n\nsporovej\n\nveci\n\nnestranným\n\nsúdom“\n\n(III. ÚS 30/2010). Ako už bolo vyššie uvedené v dôsledku rozhodnutia najvyššieho súdu\nz 28.apríla 1999 sp. zn. Nc 19/99, stal sa miestne a funkčne príslušným súdom v konaní\nKrajský súd v Banskej Bystrici, ktorý bol príslušným súdom aj na rozhodovanie\no námietkach zaujatosti vznesených v tomto konaní.\n37\n\nPodľa obsahu spisu o námietke zaujatosti podanej žalovanou proti sudkyni\nokresného súdu\n\nrozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici\n\nuznesením z 8. novembra 2011 sp.zn. 17NcC 57/2011 (č.l. 2878 zväzok V spisu) tak, že nie\nje vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci. Je teda zrejmé, že o tejto námietke\nrozhodol zákonný súd.\nPokiaľ ide o vylúčenie sudkyne okresného súdu\nz prejednávania\n\na\n\nrozhodovania\n\nveci\n\nuznesením\n\nKrajského\n\nsúdu\n\nv\n\nKošiciach\n\nzo 16. novembra 2009 sp.zn. 4NcC 25/2009 (č.l. 1564 zväzok III spisu), treba uviesť, že\nskutočne v tejto veci nerozhodol funkčne príslušný súd, avšak na druhej strane treba\nkonštatovať, že dovolateľke bola zachovaná možnosť uplatniť svoj vplyv na výsledok\nkonania a namietať túto výhradu v rámci mimoriadneho opravného prostriedku, čo aj\nurobila.\nNámietky spadajúce pod ustanovenie § 237 písm. g/ O. s. p. sledujú naplnenie\nzákladnej zásady súdneho konania, aby vo veci rozhodol nestranný a nezaujatý sudca.\nDovolací súd sa preto osobitne zaoberal tým, či boli dané dôvody pre vylúčenie sudkyne\nokresného súdu\n\nz prejednávania a rozhodovania veci\n\nrespektíve, či v dôsledku postupu a rozhodnutia nepríslušného Krajského súdu v Košiciach,\nktorý o námietke zaujatosti rozhodol, došlo k porušeniu práva žalovanej na zákonného\nsudcu a zákazu neodňateľnosti zákonného sudcu, majúc na zreteli, že „neexistencia\nžiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu o\ntom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania vecí, nebráni\ndovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle; ustanovenia §\n237 písm. g/ O. s. p., posúdiť túto otázku samostatne a prípadne i inak, než ju posúdil\nnadriadený súd (R 59/97).\nNámietku zaujatosti proti sudkyni okresného súdu\nvzniesla žalobkyňa z dôvodu jej vzťahu k právnemu zástupcovi žalovanej, ktorý ju\nzastupoval v disciplinárnom konaní, pričom túto okolnosť neoznámila predsedovi okresného\nsúdu v zmysle § 15 ods. 1 O. s. p., zastavila konanie na podklade právneho názoru právneho\nzástupcu žalovanej a neodôvodnila akým spôsobom sa právny zástupca oboznámil\ns obsahom spisu mimo predpísaného spôsobu nahliadania do spisu.\n\n38\n\nPodľa § 14 ods. 1 O. s. p. sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci,\nak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo ich zástupcom možno mať\npochybnosti o ich nezaujatosti.\nNezaujatosť a nezávislosť sudcu patria k hlavným predpokladom spravodlivého\nrozhodovania. Súd musí každú vec prerokovať a rozhodnúť tak, aby voči účastníkom\npostupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal a objektívne posúdil všetky\nskutočnosti závažné pre rozhodnutia vo veci. Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom\nkonania rovnaké príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje právny\nporiadok (II. ÚS 71/97).\nNezaujatosť sudcu je kategória, ktorá vyjadruje vnútorný psychický vzťah sudcu\nk prejednávanej veci. V širšom zmysle zahŕňa vzťah sudcu k predmetu konania, jeho\núčastníkom, ich zástupcom, o podstate a povahe ktorého je schopný podať (subjektívnu)\ninformáciu iba sám sudca. Inštitút nezaujatosti je preto potrebné chápať širšie, tiež v rovine\nobjektívnej. Nie je preto rozhodujúce, ako sa nezaujatosť sudcu iba subjektívne javí\núčastníkovi konania; určujúcim je, či reálne existujú objektívne okolnosti, ktoré by mohli\nviesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým vzťahom k veci\nskutočne disponuje. V každom jednotlivom prípade treba posudzovať, či povaha a stupeň\nvzťahu sudcu k veci či účastníkom (právnym zástupcom) sú také, že prezrádzajú nedostatok\nnestrannosti súdu (ESĽP vo veci Pullar proti Spojenému kráľovstvu), teda či je tu\nrelevantná obava z nedostatku nezaujatosti. Relevantnou je len taká obava z nedostatku\nnestrannosti, ktorá sa zakladá na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných\nskutočnostiach.\nZ hľadiska ustanovenia § 14 ods. 1 O. s. p. je právne významný vzťah sudcu, a to\nbuď:\n1. k veci,\n2. k účastníkom konania (o takýto vzťah ide v prípade vzťahu sudcu charakteru\nrodičovského, manželského, súrodeneckého alebo iného blízkeho rodinného vzťahu alebo\nrelevantného osobného vzťahu (tak pozitívneho alebo negatívneho),\n3. k zástupcom účastníkov konania (viď vyššie 2.).\nV prípade sudkyne Okresného súdu Košice - okolie\n\n, ktorá\n\nvo svojom vyjadrení poukázala na (len) profesionálny vzťah k právnemu zástupcovi\n39\n\nžalovanej\n\n(sudca - advokát), vzal najvyšší súd na zreteľ, že\n\nvo všeobecnosti sú vzájomné vzťahy sudcov a advokátov založené na profesionalite\na odbornosti. Ak rámec týchto ich vzájomných vzťahov neprekročí tomu zodpovedajúce\nmedze, objektívne nie je daný dôvod pre pochybnosti o nezaujatosti sudcu. Okolnosť,\nže\n\nudelila plnú moc na zastupovanie právnemu zástupcovi\n\nžalovanej\n\nv konaní, ktoré sa jej osobne týkalo, ešte sama\n\no sebe nie je dôvodom pre vylúčenie sudkyne z prejednávania a rozhodovania veci v zmysle\n§ 14 ods. 1 O. s. p., bez ďalšieho môže znamenať len toľko, že má dôveru v odborné\nschopnosti konkrétneho právneho zástupcu.\nV prejednávanej veci však bolo potrebné vziať na zreteľ aj ďalšie okolnosti, ktorými\nžalobkyňa zdôvodnila námietku zaujatosti, a to konkrétne pochybnosti o spôsobe realizácie\npráva žalovanej nazerať do súdneho spisu prostredníctvom jej právneho zástupcu. Z obsahu\nspisu vyplýva, že dňa 18. augusta 2009 doručila žalobkyňa do spisu listinné doklady\na uviedla, že s touto skutočnosťou oboznámila aj právneho zástupcu žalovanej (č. l. 1507\nzväzok III spisu). Vo vyjadrení právneho zástupcu žalovanej zo dňa 10. septembra 2009 sa\nuvádza, že sa oboznámil s obsahom novo predložených listinných dôkazov (č. l. 1509 zväzok\nIII spisu). V spise nie je žiadny záznam o nazretí žalovanej alebo jej právneho zástupcu\ndo spisu a preto nie je zrejmé, akým spôsobom sa právny zástupca oboznámil s obsahom\ndôkazov založených v spise, pričom konajúca sudkyňa\n\ntúto\n\nskutočnosť nevedela vysvetliť. Aj podľa názoru dovolacieho súdu táto skutočnosť\npristupujúca k faktu, že sudkyňa mala určitú väzbu vo vzťahu k právnemu zástupcovi\nžalovanej, mohla u žalobkyne objektívne vzbudiť obavu vo vzťahu k jej nestrannosti\na nezaujatosti, a bolo potrebné ju považovať za objektívny dôvod pre jej vylúčenie\nz prejednania a rozhodovania veci. Keďže tu boli dôvody pre vylúčenie\nzo zákonných dôvodov v zmysle § 14 O. s. p., jej vylúčením (i keď rozhodnutím\nnezákonného súdu) nedošlo k porušeniu práva účastníkov nebyť odňatý zákonnému sudcovi,\npráve naopak bolo naplnené ich právo na rozhodnutie vydané nezávislým a nestranným\nsudcom. Keďže vec bola následne pridelená podľa zákonných pravidiel inému sudcovi,\nktorý ju prejednal a rozhodol, nebolo konanie postihnuté vadou v zmysle § 237 písm. g/\nO. s. p.\n\n40\n\nSo zreteľom na uvedené nie je ničím podložená argumentácia žalovanej obsiahnutá\nv dovolaní, podľa ktorej v konaní došlo k procesnej vade v zmysle § 237 písm. g/ O. s. p.»\nZ uvedenej časti odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd\nsa rozsiahlo a podrobne venoval sťažovateľkiným námietkam o nesprávnom obsadení\nokresného súdu, ako aj o funkčnej príslušnosti krajského súdu a na sťažovateľkou vznesené\npochybnosti reagoval závermi zlučiteľnými s obsahom základného práva na zákonného\nsudcu zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy. Aj keď stručnosť obsahu uznesenia najvyššieho\nsúdu sp. zn. Nc 19/99 z 28. apríla 1999 umožňuje rozdielne interpretačné závery, najvyšší\nsúd podložil svoj právny názor o založení príslušnosti krajského súdu na celé konanie\npodrobným vysvetlením zásady perpetuatio fori (trvania miestnej príslušnosti) aj s odkazom\nna judikatúru najvyššieho súdu a ústavného súdu. V tejto línii potom svoj záver o trvaní\npríslušnosti krajského súdu na základe označeného rozhodnutia najvyššieho súdu v celom\nďalšom konaní presvedčivo odôvodnil, prízvukujúc celistvosť, jednotnosť i hospodárnosť\nobčianskeho súdneho konania. Jeho argumentáciu považuje ústavný súd za presvedčivú aj\nz dôvodu, že v danej veci sa celé konanie nieslo v duchu spochybňovania nezaujatosti\nsudcov okresného súdu a Krajského súdu v Košiciach v zásade z oboch sporových strán,\nčím záver o založení príslušnosti krajského súdu na celé konanie uznesením sp. zn.\nNc 19/99 z 28. apríla 1999 objektívne posilňuje aj zdanie nestrannosti krajského súdu\nkonajúceho o odvolaní proti rozsudku okresného súdu, čo napĺňa aj atribúty základného\npráva na zákonného sudcu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie. Skutočnosť, že aj\npo vydaní uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. Nc 19/99 z 28. apríla 1999 rozhodoval\no niektorých procesných otázkach aj Krajský súd v Košiciach, vzhľadom na v konaní\nprezentované rozbiehajúce sa právne názory senátov najvyššieho súdu, ktoré sa prejavili\nv prípisoch sp. zn. 3 Nc 21/2005, 3 Ndc 175/2005 zo 7. decembra 2005 a sp. zn.\n4 Ndc 70/2007 z 3. júla 2007), nie je podľa názoru ústavného súdu spôsobilá vyvrátiť\npresvedčivosť sťažovateľkou napádaného záveru najvyššieho súdu o založení miestnej\npríslušnosti krajského súdu na celé konanie a považuje ho len za nežiaduci dôsledok\nstručnosti uznesenia sp. zn. Nc 19/99 z 28. apríla 1999.\n\n41\n\nV tejto súvislosti hodnotí ústavný súd ako správny aj postup najvyššieho súdu, ktorý\nsa v zmysle kompetencie danej mu § 237 písm. g) OSP nadväzne na uvedené zaoberal aj\notázkou existencie konkrétnych dôvodov na vylúčenie sudkyne okresného súdu\n, keďže v priebehu konania o jej vylúčení nerozhodoval\npríslušný krajský súd, ale Krajský súd v Košiciach. Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd\nsvoj záver o správnosti vylúčenia sudkyne okresného súdu\n\noprel\n\no ustálené hľadiská, posudzované v podobných prípadoch. Keďže zároveň nezistil, že by\nk prideleniu zákonného sudcu okresného súdu došlo nezákonným spôsobom (sudkyni\nbola vec pridelená náhodným výberom pomocou technických\nprostriedok schválených ministerstvom), jeho záver o tom, že v danej veci konala\na rozhodovala zákonná sudkyňa, je ústavne akceptovateľný a nevyžaduje žiaden zásah\nústavného súdu do výsledku napadnutého konania. Argumentácia predložená k tejto otázke\nje v zásade len zopakovaním argumentácie prednesenej sťažovateľkou v dovolaní\npred najvyšším súdom, ktorý však na jej nosné idey primerane odpovedal vlastnými\na ústavne udržateľnými úvahami.\nPokiaľ sa sťažovateľka snaží nepriaznivý záver najvyššieho súdu zvrátiť poukazom\nna uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 14 NcC 13/2010 z 19. apríla 2010, ktorým\nmal aj o zaujatosti sudkyne\n\nv priebehu konania rozhodnúť\n\nnepríslušný krajský súd, ústavný súd v zhode s najvyšším súdom pripomína, že bez ohľadu\nna možnú nezákonnosť tohto konkrétneho uznesenia Krajského súdu v Košiciach\npre posúdenie otázky, či vo veci konal a rozhodoval zákonný sudca okresného súdu, je\npodstatné, že o zákonnosti konania a rozhodovania sudkyne okresného súdu\nv danej veci krátky čas pred vynesením rozsudku súdu 1. stupňa rozhodoval ešte\nraz krajský súd, a to uznesením sp. zn. 17 NcC 57/2011 z 8. novembra 2011, pričom aj\nvzhľadom na dovolacím súdom uvedené úvahy o existencii dôvodov na vylúčenie sudkyne\nokresného súdu\n\nmožno záver o tom, že vo veci konala\n\na rozhodovala sudkyňa okresného súdu\n\nako zákonná sudkyňa,\n\npovažovať za ústavne akceptovateľný. Inými slovami, bez ohľadu na to, že v súvislosti\ns otázkou zaujatosti sudcov okresného súdu neboli v priebehu konania vydané vždy\nrozhodnutia príslušným súdom, samotné konanie vo veci bolo v konečnom dôsledku vedené\n42\n\nzákonnou sudkyňou okresného súdu a v odvolacom konaní vo veci rozhodoval\npríslušný krajský súd. V tomto ohľade sa ústavný súd stále pridŕža svojho záveru\no zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach\nsp. zn. 14 NcC 13/2010 z 19. apríla 2010, ku ktorému dospel v konaní vedenom pod sp. zn.\nI. ÚS 303/2010.\nNa základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že ani uznesením najvyššieho\nsúdu nemohlo dôjsť k porušeniu základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1\nústavy, ako aj práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to pre nedostatok vzájomnej\npríčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a uvedenými právami, čo viedlo\nústavný súd aj v tejto časti k záveru o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti.\nK namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy\nPodľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo\nvšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore\ns právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.\nV zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu samotná ústava nedefinuje, čo je\nobsahom vlastníckeho práva, pretože sa odvoláva na jeho zákonný obsah, t. j. obsah\nustanovený zákonom (PL. ÚS 38/95). Zákonom obsahujúcim základnú právnu úpravu\nvlastníckeho práva je zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších\npredpisov, ktorý v § 123 ustanovuje, že vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet\nsvojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním. Tento obsah\nvlastníckeho práva rešpektuje aj ustálená judikatúra ústavného súdu (napr. II. ÚS 8/97,\nIII. ÚS 412/2010 ).\nSlovné spojenie „právo na ochranu“, ktoré je použité aj v čl. 20 ods. 1 ústavy,\nimplikuje v sebe aj potrebu minimálnych garancií procesnej povahy, ktoré sú ustanovené\npriamo v tomto čl. 20 ods. 1 ústavy a ktorých nedodržanie môže mať za následok jeho\nporušenie popri porušení práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 a nasl. ústavy\n(I. ÚS 23/01). Článok 20 ods. 1 ústavy zabezpečuje každému rovnaké zákonné predpoklady\n43\n\na možnosti nadobúdať veci do vlastníctva za podmienok, ktoré sú upravené v ústave alebo\nv ďalších zákonoch. Vlastnícke právo každej osoby má rovnaký zákonný obsah a požíva\nochranu bez ohľadu na to, či ide o štát, právnickú osobu, obec alebo fyzickú osobu.\nZ formulácie obsiahnutej v čl. 20 ods. 1 ústavy nemožno však odvodzovať ústavné právo\nzískať vec do svojho vlastníctva (vlastniť majetok) bez dodržania predpokladov, ktoré sú\nna tento účel upravené zákonmi. Funkcia práva vlastniť majetok a jeho ochrana spočíva\nv tom, aby sa vlastníkovi poskytla a súčasne aj trvale garantovala právna istota, že\nvlastnícke právo k veci, ktoré nadobudol v súlade s platnými zákonmi, nemôže obmedziť\nalebo využiť bez právneho dôvodu (m. m. III. ÚS 303/07).\nSťažovateľka\n\nv\n\nsťažnosti\n\npodstatnejšie\n\nproti\n\nporušeniu\n\nuvedeného\n\npráva\n\nneargumentuje, pričom jeho porušenie po celý čas spája s porušením základného práva\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy. Dôvodom namietania porušenia\nuvedeného práva zo strany sťažovateľky je jej neúspech v konaní, v ktorom bolo na jej úkor\nurčené vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam v prospech žalobkyne. Ústavný súd\npreto v tejto súvislosti poukazuje najmä na svoje závery o ústavnej zlučiteľnosti rozsudku\nkrajského súdu v časti III tohto uznesenia, z ktorého vyplýva, že závery konajúcich súdov\no vylúčení vlastníckeho práva sťažovateľky boli odôvodnené konkrétnymi skutkovými\nokolnosťami a boli prijaté na základe ústavne zlučiteľnej aplikácie relevantných právnych\npredpisov dopadajúcich na daný prípad.\nÚstavný súd rešpektuje, že je primárnou úlohou všeobecného súdu vykladať zákony\na ďalšie právne predpisy, pričom právne názory krajského súdu a jeho závery (v spojení\ns rozsudkom okresného súdu) možno v posudzovanej veci považovať za zrozumiteľné,\na preto z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné, pretože ich obsah je potrebné\nvykladať vo vzájomných súvislostiach aj s ostatnými článkami ústavy. Nebolo dostatok\ndôvodov dospieť k záveru, že krajský súd sa v danom prípade dopustil svojvoľnej\ninterpretácie zákonnej právnej úpravy a že by účinky tejto interpretácie boli nezlučiteľné\ns obsahom sťažovateľkou označených práv. Aj na tomto mieste sa žiada zopakovať,\nže nesúhlas sťažovateľky s právnymi závermi konajúcich súdov ešte neznamená, že\n\n44\n\nv danom prípade aj došlo k porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1\nústavy.\nÚstavný súd zároveň v tejto súvislosti pripomína, že jeho úlohou nie je pôsobiť ako\ntzv. štvrtá inštancia súdnictva a poskytovať ochranu pred skutkovými a/alebo právnymi\nomylmi všeobecných súdov. Výklad a aplikácia zákonov (v danom prípade zákonov\nupravujúcich v rôznych časových obdobiach nadobudnutie vlastníckeho práva) patrí\ndo právomoci všeobecných súdov, a pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite\nzdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod do neho zasahovať.\nNa základe uvedeného ústavný súd dospel pri predbežnom prerokovaní sťažnosti\nk záveru, že medzi rozsudkom krajského súdu, ako aj uznesením najvyššieho súdu\na obsahom základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy neexistuje taká\npríčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohla viesť\nk vysloveniu jeho porušenia.\nZ týchto dôvodov bola sťažnosť ako celok odmietnutá podľa § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde ako zjavne neopodstatnená.\nS prihliadnutím na uvedené rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch\nsťažovateľky v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 17. augusta 2016\n\n45", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "pozemok, pozemkové právo-pozemková reforma", "sudca-zákonný", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces", "sudca-námietka zaujatosti", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-právo vlastniť majetok", "princíp a zásady (zjednotenie pojmov)-kontradiktórnosť", "vlastníctvo-konfiškácia majetku", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:d7e41922-56cf-498d-8219-086378f6bb86", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.171.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 171/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 171/2016 z 30. 3. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-03-30", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.171.2016.1"}, {"guid": "ussr:57e8b364-dcea-4502-b25d-734df40df8da", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 144/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 144/2012 z 16. 4. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-04-16", "citacie_n": 39, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:57e8b364-dcea-4502-b25d-734df40df8da"}, {"guid": "ussr:01d81fc8-c707-4e99-a54e-c9bde37669c3", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 507/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 507/2012 z 23. 10. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-10-23", "citacie_n": 89, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:01d81fc8-c707-4e99-a54e-c9bde37669c3"}, {"guid": "ussr:229c216a-5ec0-4a0d-b96a-fff186f5c634", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 230/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 230/2012 z 13. 6. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-06-13", "citacie_n": 46, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:229c216a-5ec0-4a0d-b96a-fff186f5c634"}, {"guid": "ussr:b7070662-9558-4cdc-92bf-e9bea97b8256", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 19/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 19/2012 z 12. 1. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-01-12", "citacie_n": 195, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b7070662-9558-4cdc-92bf-e9bea97b8256"}, {"guid": "ussr:bd3ec36c-cb5e-47f3-8d24-ff5bf0979d4f", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 593/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 593/2011 z 15. 12. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-12-15", "citacie_n": 102, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bd3ec36c-cb5e-47f3-8d24-ff5bf0979d4f"}, {"guid": "ussr:e021f8b4-73d6-452a-9cf5-74ab0b4e52e0", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 296/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 296/2011 z 13. 9. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-09-13", "citacie_n": 23, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e021f8b4-73d6-452a-9cf5-74ab0b4e52e0"}, {"guid": "ussr:b5035a4c-efc8-4ca1-aa0a-ae30d65e6502", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 116/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 116/2011 z 9. 6. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-06-09", "citacie_n": 60, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b5035a4c-efc8-4ca1-aa0a-ae30d65e6502"}, {"guid": "ussr:f422dd86-37fe-4e31-8046-8894691593c9", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 345/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 345/09 z 24. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-24", "citacie_n": 1426, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f422dd86-37fe-4e31-8046-8894691593c9"}, {"guid": "ussr:d13f85c9-e9df-487b-833f-19e8e732373d", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 412/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 412/2010 z 25. 1. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-01-25", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d13f85c9-e9df-487b-833f-19e8e732373d"}, {"guid": "ussr:3e67ba8f-c73e-4645-b315-36c3d74d7144", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 462/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 462/2010 z 20. 12. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-12-20", "citacie_n": 31, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3e67ba8f-c73e-4645-b315-36c3d74d7144"}, {"guid": "ussr:bf6129e6-64aa-4f6c-a53e-acbe1163e21c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 303/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 303/2010 z 7. 9. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-09-07", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bf6129e6-64aa-4f6c-a53e-acbe1163e21c"}, {"guid": "ussr:f9160571-642a-4073-9436-0362aeb18ade", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 30/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 30/2010 z 20. 1. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-01-20", "citacie_n": 111, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9160571-642a-4073-9436-0362aeb18ade"}, {"guid": "ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 350/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 z 8. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-08", "citacie_n": 2595, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93"}, {"guid": "ussr:22a2cccc-2285-4642-b39f-114874e377ec", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 72/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 72/09 z 10. 3. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-03-10", "citacie_n": 126, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:22a2cccc-2285-4642-b39f-114874e377ec"}, {"guid": "ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 372/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 372/08 z 20. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-20", "citacie_n": 3469, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2"}, {"guid": "ussr:787fe557-8b8e-4d03-89b1-2ff4dc47f470", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 136/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 136/08 z 5. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-05", "citacie_n": 89, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:787fe557-8b8e-4d03-89b1-2ff4dc47f470"}, {"guid": "ussr:62629ddb-9b88-46ed-9ef9-eede114984a1", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 284/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 284/08 z 24. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-24", "citacie_n": 547, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:62629ddb-9b88-46ed-9ef9-eede114984a1"}, {"guid": "ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/08 z 3. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-03", "citacie_n": 3148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe"}, {"guid": "ussr:9fc5431c-7f1b-4725-9a9d-c995dc7c8a41", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 303/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 303/07 z 15. 5. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-05-15", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9fc5431c-7f1b-4725-9a9d-c995dc7c8a41"}, {"guid": "ussr:3f1e3e20-4a41-4498-99cd-4447022bb440", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 257/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 257/07 z 18. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-18", "citacie_n": 153, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3f1e3e20-4a41-4498-99cd-4447022bb440"}, {"guid": "ussr:8bedd595-bb99-485f-9fe5-7d6e70226d6b", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 206/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 206/07 z 21. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-21", "citacie_n": 246, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8bedd595-bb99-485f-9fe5-7d6e70226d6b"}, {"guid": "ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 300/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 300/06 z 4. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-04", "citacie_n": 1922, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f"}, {"guid": "ussr:c4ac951d-0989-4185-83b5-26716b3d8c97", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 116/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 116/06 z 5. 9. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-09-05", "citacie_n": 825, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c4ac951d-0989-4185-83b5-26716b3d8c97"}, {"guid": "ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 98/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 98/06 z 5. 4. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-04-05", "citacie_n": 1866, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd"}, {"guid": "ussr:b4a6a5b5-d712-49a3-8177-bb15ff56fd61", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 95/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 95/06 z 15. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-15", "citacie_n": 1498, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b4a6a5b5-d712-49a3-8177-bb15ff56fd61"}, {"guid": "ussr:169a749c-a33e-4f25-bf1f-ab1ba61c185d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 67/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 67/06 z 8. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-08", "citacie_n": 66, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:169a749c-a33e-4f25-bf1f-ab1ba61c185d"}, {"guid": "ussr:2cd8a1fc-7928-4328-9369-ce2123dac06e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 267/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 267/05 z 15. 11. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-11-15", "citacie_n": 407, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2cd8a1fc-7928-4328-9369-ce2123dac06e"}, {"guid": "ussr:271b448d-602b-4675-82aa-1e85775203da", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 239/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 239/04 z 26. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-26", "citacie_n": 302, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:271b448d-602b-4675-82aa-1e85775203da"}, {"guid": "ussr:5dc4917d-5aa7-4fea-b867-3f8dfb38d0e9", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 268/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 268/05 z 29. 9. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-09-29", "citacie_n": 505, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5dc4917d-5aa7-4fea-b867-3f8dfb38d0e9"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:2259fe36-8720-43cf-af61-37c4b5ac3e6f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:4.US.392.2021.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 392/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 392/2021 z 17. 8. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-08-17", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:4.US.392.2021.1"}, {"guid": "ussr:c5980024-e708-4ddf-949e-f18e480928b0", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:2.US.306.2021.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 306/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 306/2021 z 16. 6. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-06-16", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:2.US.306.2021.1"}, {"guid": "ussr:a64e4ba7-1683-4eaa-b1ce-267a9d780c9c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:4.US.168.2021.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 168/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 168/2021 z 23. 3. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-03-23", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:4.US.168.2021.1"}, {"guid": "ussr:21a1b415-6c43-429c-be31-bdddcb51f044", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:4.US.73.2021.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 73/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 73/2021 z 9. 2. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-02-09", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:4.US.73.2021.1"}, {"guid": "ussr:f0d72405-d7b2-4584-8d0c-2b7bf6247dbe", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:4.US.632.2020.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 632/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 632/2020 z 2. 12. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-12-02", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:4.US.632.2020.1"}, {"guid": "ussr:64c74f28-ea23-4c9b-999b-ed0ea26c87ac", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.539.2020.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 539/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 539/2020 z 1. 12. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-12-01", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.539.2020.1"}, {"guid": "ussr:7c43b569-459b-4164-b1d8-b7eb8ee9f973", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.281.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 281/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 281/2019 z 25. 6. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-06-25", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.281.2019.1"}, {"guid": "ussr:820b8483-7a29-459a-96e0-25238bac0ff8", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 408/2016", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 408/2016 z 18. 10. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-10-18", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:820b8483-7a29-459a-96e0-25238bac0ff8"}, {"guid": "a3ebe974-29ab-4bc4-8425-63d483f107cc:600a64ce-b2b7-4f15-9515-eb3659d0202a", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:4123237121.1", "spisova_znacka": "2Cob/156/2023", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2Cob/156/2023 z 31. 3. 2025", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2025-03-31", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:4123237121.1"}, {"guid": "5842127a-3970-43e4-b7ee-bfe0968c4c7c:3fb27416-f9e7-471e-ac81-1cbbbd1e1652", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2020:7517219699.1", "spisova_znacka": "1Co/150/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 1Co/150/2019 z 9. 12. 2020", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2020-12-09", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2020:7517219699.1"}]}