{"guid": "ussr:d8e0ac98-d1a1-4078-820e-d010d1ebb86c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.454.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 454/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 454/2016 z 17. 8. 2016", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 17. augusta 2016, sp. zn. I. ÚS 454/2016, ECLI:SK:USSR:2016:1.US.454.2016.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Marianna Mochnáčová", "sudca_id": 1077, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/marianna-mochnacova-1077", "datum_vydania": "2016-08-17", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "nazov": "čl. 20 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/d8e0ac98-d1a1-4078-820e-d010d1ebb86c", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.454.2016.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.454.2016.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.454.2016.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nI. ÚS 454/2016-13\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. augusta 2016\npredbežne prerokoval sťažnosť\n\n,\n\n, vo veci\n\nnamietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd rozsudkom Okresného súdu Prešov č. k. 19 C 69/2014-162 z 22. mája 2015\na rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 5 Co 383/2015-183 z 28. januára 2016 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\nodmieta.\nOdôvodnenie:\nI.\n\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. mája 2016\ndoručená sťažnosť\n\n,\n\n(ďalej len „sťažovateľ“),\n\nvo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu\nPrešov (ďalej len „okresný súd“) č. k. 19 C 69/2014-162 z 22. mája 2015 (ďalej len\n„rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský\nsúd“) č. k. 5 Co 383/2015-183 z 28. januára 2016 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).\n\nZo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol v postavení žalobcu účastníkom konania\no určenie vlastníckeho práva k hospodárskej budove súp. č.\n\npostavenej na parcele\n\nregistra C KN č.\n\n, zastavané plochy a nádvoria o výmere 124 m 2 zapísaných na\n\nLV č.\n\n. Okresný súd rozsudkom č. k. 19 C 69/2014-162 z 22. mája 2015\n\n, kat. úz.\n\nžalobu sťažovateľa zamietol a zaviazal ho nahradiť žalovanému trovy právneho zastúpenia.\nKrajský súd rozsudkom č. k. 5 Co 383/2015-183 z 28. januára 2016 rozsudok okresného\nsúdu s výnimkou výroku o trovách konania vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným\npotvrdil.\nOpisujúc skutkové okolnosti prípadu sťažovateľ vyjadruje nespokojnosť s právnym\nposúdením jeho veci okresným súdom a krajským súdom. Označené súdy totiž\nnepovažovali za splnené všetky zákonom predpokladané podmienky vydržania predmetnej\nnehnuteľnosti, následkom čoho bola žaloba sťažovateľa zamietnutá. Podľa jeho názoru sa\nokresný súd „nevysporiadal so skutočnosťou, že svedok\n\n, ktorý bol starostom\n\nobce Torysa od roku 1990 do roku 2010 a od roku 2010 bol poslancom obecného\nzastupiteľstva do roku 2014 uviedol, že obec nikdy neuplatňovala vlastnícke právo na\nspornú nehnuteľnosť, ani ju neužívala a v podstate on sa osobne ako poslanec dozvedel\no tom, že obec si na seba dala vydržať vlastnícke právo k tejto nehnuteľnosti a má za to, že\nto bolo neoprávnene...\nSťažovateľ rozporuje tvrdenie prvostupňového súdu, že sťažovateľ ako žalobca\nnepreukázal, aby vydržaním nadobudol vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti\na žalobcovi nesvedčia zákonom stanovené podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva\nvydržaním. Keď súd uzavrel, že sťažovateľovi nesvedčia zákonné podmienky vydržania a to\nnapriek tomu, že sťažovateľ užíval spornú nehnuteľnosť v dobrej viere, že mu patrí a staral\nsa o budovu ako o vlastnú nepretržite viac ako 10 rokov, ako môžu potom tieto podmienky\nsvedčiť obci Torysa, ktorá budovu vôbec neužívala...\nSťažovateľ uvádza, že tak prvostupňový súd ako aj odvolací súd sa v nedostatočnej\nmiere vysporiadali s predmetom konania a zamietnutím žaloby sťažovateľa došlo k zásahu\ndo jeho vlastníckeho práva, čím zároveň bolo konvalidované neoprávnene nadobudnutie\n\n2\n\nvlastníckeho práva vydržaním obcou Torysa. Týmto postupom súdov bol porušený článok 6\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...\nSťažovateľ namieta, že napadnutý rozsudok Krajského súdu v Prešove je rámcový,\nstručný a arbitrárny. Sťažovateľ poukazuje na to, že odôvodnenie rozsudku začína až na\nstrane 7 a končí na strane 8 rozsudku. Porušovateľ základného práva sa podľa názoru\nsťažovateľa v rozsudku nedostatočne vysporiadal s námietkami sťažovateľa uvedenými\nv odvolaní, dokonca niektorými námietkami sa súd vôbec nezaoberal. Porušovateľ\nzákladného práva rozsudok odôvodnil iba tým, že argument o údajnom nepochybnom\nsubjektívnom presvedčení sa javí odvolaciemu súdu, vychádzajúc z dôkazov, ktoré boli aj\nzákladom rozhodnutia súdu prvého stupňa, ako nevierohodný.\nSťažovateľ zastáva názor, že aj rozsudok Okresného súdu Prešov je rámcový\na nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov. Sťažovateľ preto považuje rozsudok krajského\nsúdu ako aj rozsudok súdu prvého stupňa za nepreskúmateľný z dôvodu nedostatočného\nodôvodnenia a nepodloženia rozsudkov kvalifikovanou právnou argumentáciou.“.\nNa základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd v jeho veci takto rozhodol:\n„Základné právo sťažovateľa podľa článku 20 ods. 1 Ústavy SR a podľa článku 6\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu\nv Prešove sp. zn.: 5 Co/383/2015-183 zo dňa 28. 01. 2016 a rozsudkom Okresného súdu\nPrešov sp. zn.: 19 C/69/2014-162 zo dňa 22. 05. 2015 porušené boli.\nRozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn.: 5 Co/383/2015-183 zo dňa 28. 01. 2016\na rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn.: 19 C/69/2014-162 zo dňa 22. 05. 2015 sa\nzrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu Prešov na ďalšie konanie a rozhodnutie.“\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n3\n\nPodľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania\npred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.\nPri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené\nv § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto\nustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,\nnávrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy\npodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd\nna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd\nmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nO zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom\nprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,\nreálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle\nkonštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú\nneopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo\nslobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva\nalebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť\nmedzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie\nktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne\n(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).\nSkôr, ako ústavný súd pristúpi k uvedeniu dôvodov, ktoré ho viedli k odmietnutiu\nsťažnosti, považuje vzhľadom na absenciu právneho zastúpenia sťažovateľa za potrebné\n4\n\nvyjadriť sa k podmienkam jej predbežného prerokovania. Zo sťažovateľových podaní\ndoručených ústavnému súdu 9. júna 2016 a 17. júna 2016 totiž vyplýva, že po výzve\nústavného súdu na odstránenie nedostatku jeho kvalifikovaného právneho zastúpenia sa\nsťažovateľ obrátil na Centrum právnej pomoci, kanceláriu Prešov so žiadosťou\no poskytnutie právnej pomoci. Bez ohľadu na výsledok konania o žiadosti na poskytnutie\nprávnej pomoci však ústavný súd vzhľadom na dostatok iných dôvodov na odmietnutie\nsťažnosti pristúpil k rozhodnutiu o sťažnosti, pričom na nedostatok sťažnosti vyplývajúci\nz § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde (t. j. absenciu právneho zastúpenia sťažovateľa)\nneprihliadal. Sťažnosť preto ústavný súd odmietol z dôvodu nedostatku právomoci\nústavného súdu na jej prerokovanie, ako aj pre jej zjavnú neopodstatnenosť, a nie pre\nnesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.\nK namietanému porušeniu označených práv rozsudkom okresného súdu\nZ princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd\nmôže o namietanom porušení práv sťažovateľa konať iba vtedy, pokiaľ sa sťažovateľ\nnemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané porušenie\nniektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky nezakladá aj právomoc\nústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní\nsťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto základného práva\nalebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže (mohol) domôcť využitím\njemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne\nupraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto\nsťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr.\nI. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).\nÚstavný súd v tejto súvislosti predstavuje ultima ratio inštitucionálny mechanizmus,\nktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré\nsa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu\nsubsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona\no ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity reflektuje okrem\n5\n\niného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov,\nktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).\nPokiaľ ide o napadnutý rozsudok okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už\nuvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto rozsudku bolo možné podať odvolanie\nako riadny opravný prostriedok, čo aj sťažovateľ využil. Označený rozsudok okresného\nsúdu, ako aj sťažovateľom namietaný postup tohto súdu, ktorý vydaniu rozhodnutia\npredchádzal, bol teda predmetom súdneho prieskumu realizovaného krajským súdom.\nS prihliadnutím na to bolo potrebné túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.\nK namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 6\ndohovoru rozsudkom krajského súdu\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne... prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,\nktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...\nPodstata označeného práva spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany\nsvojich práv na súde, pričom tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle\na nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá\nochrana v medziach zákona. Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj\nprávo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne\na zrozumiteľne odpovie na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace\ns predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.\nVšeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,\nale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú\nskutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu\nuvádzaných účastníkmi konania.\n\n6\n\nDo práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa\nvšeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,\nteda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie\nnávrhu)\n\nv\n\nkonaní\n\npred\n\nvšeobecným\n\nsúdom\n\n(napr.\n\nI. ÚS 8/96,\n\nIII. ÚS 197/02,\n\nIII. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia\n(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych\nnoriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,\nneudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel\na podstatu práva na spravodlivý proces.\nÚstavný súd realizujúc prieskum napadnutého rozsudku z hľadísk, ktoré ústavný\nprieskum súdnych rozhodnutí pripúšťa, sa oboznámil so závermi napadnutého rozsudku,\npričom v relevantnej časti odôvodnenia rozsudku krajský súd uviedol:\n„Vydržanie je jedným zo všeobecných spôsobov nadobudnutia vlastníctva zo zákona,\njedným zo základných predpokladov vydržania je dobrá viera držiteľa. Tvrdenie držiteľa\no tom, že mu vec patrí a že s ňou nakladal ako s vlastnou, musí byť však podložené\nkonkrétnymi okolnosťami, z ktorých sa dá usúdiť, že toto presvedčenie držiteľa bolo\ndôvodné. Dobrá viera je presvedčením nadobúdateľa o tom, že nekoná bezprávne, keď si\nkonkrétnu vec prisvojuje. Základným kritériom pre posúdenie objektívne daného\nsubjektívneho presvedčenia držiteľa je to, či za obvyklých okolností pri obvykle\npredpokladanej opatrnosti nemal, resp. nemohol mať pochybnosti o tom, že mu vec, ktorú\nfakticky ovláda, patrí. Tieto okolnosti, z ktorých je možné usudzovať, že existencia dobrej\nviery je daná, musí držiteľ preukázať. Civilné sporové konanie je ovládané zásadou\nkontradiktórnosti, ktorá znamená, že ten účastník konania, ktorý z určitej skutočnosti\nvyvodzuje pre seba priaznivé dôsledky, musí túto skutočnosť tvrdiť a k tvrdenej skutočnosti\npredložiť alebo označiť dôkazné prostriedky, inak úspešným byť nemôže a musí niesť\nprípadne nepriaznivé následky v zmysle neúspechu v konaní.\nSprávne a presvedčivé sú dôvody, pre ktoré súd prvého stupňa žalobu zamietol.\nZo spisu je zrejmé, že súd prvého stupňa vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie, vykonané\ndôkazy náležíte zhodnotil v ich jednotlivosti, ako aj vo vzájomných súvislostiach a jeho\nrozhodnutie je správne, vyplývajúce z náležíte zisteného skutkového stavu. Skutkový stav\n7\n\nveci sa nezmenil ani v priebehu odvolacieho konania, preto na zistenia uvedené\nv odôvodnení rozsudku a na právne normy, z ktorých vychádzal súd prvého stupňa v celom\nrozsahu poukazuje aj odvolací súd a s argumentáciou súdu prvého stupňa sa plne\nstotožňuje.\nK odvolacím námietkam žalobcu považuje za potrebné dodať:\nPodstatným argumentom, na ktorý mal odvolací súd prihliadať, malo byť\npresvedčenie žalobcu, že v daňovej exekúcii nadobudol všetky tie nehnuteľnosti, ktoré aj\nneskôr reálne užíval a pri ich užívaní nebol nikým ani rušený. Argument o údajnom\nnepochybnom subjektívnom presvedčení sa však javí odvolaciemu súdu, vychádzajúc\nz dôkazov, ktoré boli aj základom rozhodnutia súdu prvého stupňa, ako nevierohodný.\nVychádzajúc z predpokladu racionálneho konania osoby presvedčenej o tom, že je\nnepochybným vlastníkom konkrétnej veci, je možné hodnotiť žiadosť žalobcu adresovanú\nžalovanému o odkúpenie spornej budovy (č. l. 68 spisu) ako dôkaz svedčiaci pre to, že si bol\nvedomý toho, že spornú budovu síce užíva (označil ju ako priľahlú k budove v jeho\nvlastníctve), nie je však jej vlastníkom. Je predsa nelogické, aby osoba presvedčená\no svojom vlastníctve žiadala od subjektu, ktorého má za nevlastníka, o odkúpenie predmetu\nvlastníctva. Dôkazom svedčiacim pre tento záver je aj list zaťa žalobcu\n\n, ktorý\n\nadresoval žalovanému snažiac sa spornú budovu taktiež odkúpiť (list z 10.05.2012, č. l. 62\nspisu).\n\nv tomto liste výslovne uvádza, že keďže budova nemala vlastníka a bola\n\nv dezolátnom stave, majiteľa pozemku požiadal o súhlas s úpravami, ktorý aj dostal\na budovu poopravoval. Nie je podstatné, či\n\nbol alebo nie v zamestnaneckom\n\npomere k žalobcovi, podstatné je, že bol v blízkom vzťahu so žalobcom a je viac ako\npravdepodobné, že musel mať vedomosť o skutočnom stave veci v zmysle vlastníckeho práva\nk spornej budove; napokon už v žalobe (str. 4 žaloby) uviedol, že spornú budovu užíval\nspolu so svojím zaťom.\nSúd prvého stupňa vo veci samej rozhodol správne, odvolací súd preto rozhodnutie\nsúdu prvého stupňa vo výroku, ktorým žalobu zamietol ako vecne správne v súlade\ns ust. § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil.“\nÚstavný súd berúc na zreteľ obsah § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku\nzdôrazňuje, že odôvodnenie rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno\n8\n\nposudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09),\npretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.\nVzhľadom na potvrdenie vecnej správnosti rozsudku okresného súdu sa ústavný súd\noboznámil aj s obsahom prvostupňového rozsudku, z ktorého vyplýva, že okresný súd\naplikujúc na vec § 80, § 129 ods. 1, § 130 ods. 1, § 132 a § 134 ods. 1 Občianskeho\nzákonníka dospel k záveru, že «skutkové okolnosti, ktoré uvádzal žalobca v žalobe,\na o ktoré opieral svoj žalobný nárok nie sú pravdivé a žalobcovi nesvedčia zákonom\nstanovené podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním v zmysle vyššie\nuvedených ustanovení Občianskeho zákonníka.\nSúd sa v tomto smere nemôže inak, než stotožniť s obranou žalovaného a na ňu aj\nokrem iného aj poukazuje.\nPodľa právnej teórie je vydržanie originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho\npráva zo zákona, pri splnení nasledovných zákonom požadovaných predpokladov:\na/ musí ísť o spôsobilý predmet vydržania\nb/ držba musí byť oprávnená\nc/ držba musí byť nepretržitá počas celej zákonom stanovenej doby.\nPokiaľ ide o dobromyseľnosť žalobcu, súd sa stotožňuje s tvrdením žalovaného, že\nžalobca nebol dobromyseľný, teda neužíval predmetnú stavbu v dobrej viere, že mu táto\npatrí a od začiatku užívania vedel, že predmetná stavba mu nepatrí.\nAj súd je presvedčený, že žalobca vedel v čase dražby aký objekt draží, keďže sám ho\nv ponuke jednoznačne identifikoval. Sporná nehnuteľnosť bola v dražobnej vyhláške taktiež\njednoznačne identifikovaná a špecifikovaná odlišne od mostovej váhy aj vzhľadom na oveľa\nvyššiu cenu. Výpoveď\n\na znalecký posudok\n\nto jednoznačne\n\npreukazujú.\nUž počas ohliadky na mieste samom súd konštatoval, že na rozdiel od budovy\nmostovej váhy, ktorá má plastové okná, udržiavanú omietka aj strecha, sporná budova je\nv neporovnateľne horšom stavebnotechnickom stave ako v exteriéri tak v interiéri. Pokiaľ sa\nžalobca cítil byť vlastníkom tejto nehnuteľnosti, iste by k jej údržbe a využitiu aj tak\npristupoval. Nevyhnutné stavebné úpravy však podľa úvahy súdu urobil len preto, aby do\nobjektu nezatekalo a mohol v nej skladovať zdvihák slúžiaci nie na podnikateľskú činnosť,\nale pre potreby rodiny a množstvo vecí, ktorých využitie bolo obtiažne počas ohliadky\n9\n\npomenovať, a ktoré interiér budovy robili podobným neupratanému skladisku. V istej časti\ndokonca zriadil maštaľ pre chov kôz, ktoré naviac nechoval on, ale jeho zať\n\n.\n\nSúd ohľadom oprávnenosti držby a dobromyseľnosti poukazuje aj na ustálenú súdnu\nprax, prezentovanú napr. uznesením Najvyššieho súdu z 1. marca 2011, sp. zn. 5Cdo\n30/2010, podľa ktorého\n„V zmysle ustanovení §§ 129 ods. 1 a 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka\noprávneným držiteľom je ten, kto nakladá s vecou ako s vlastnou a je zreteľom na všetky\nokolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí. Dobromyseľnosť teda znamená, že držiteľ je\nohľadne existencie svojho práva v omyle, posúdenie, či držiteľ je alebo nie je\ndobromyseľný, treba hodnotiť vždy objektívne, a nie iba zo subjektívneho hľadiska\n(osobného presvedčenia) účastníka, a treba vždy brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej\n(normálnej) opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od\nkaždého požadovať, nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti\no tom, že mu vec patrí, o dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle,\nže mu vec patrí a ide pritom o omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému\ndošlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so\nzreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od každého požadovať, omyl môže byť nielen\nskutkový, ale aj právny, právny omyl spočíva v neznalosti alebo v neúplnej znalosti\nvšeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia\nprávnych dôsledkov právnych skutočností, vzhľadom na všeobecne (aj v oblasti súkromného\npráva) uznanú zásadu ignorantia iuris non excusat (neznalosť zákona neospravedlňuje),\nvyplývajúcu zo samej podstaty práva, právny omyl držiteľa, vychádzajúci z neznalosti\njednoznačne formulovaného ustanovenia Občianskeho zákonníka platného v dobe, kedy sa\ndržiteľ ujal držby, nie je ospravedlniteľný. Len výnimočne možno takýto omyl ospravedlniť,\na to v prípadoch, keď znenie zákona je nejasné a pripúšťa rôzny výklad.“\nNevieryhodné a námietku nedostatku aktívnej legitimácie potvrdzujúce je aj samotné\nsprávanie ako žalobcu, tak jeho zaťa, ktorý žiadal o odkúpenie budovy v máji 2012,\na v ktorej jednoznačne uvádza, že budova nemala vlastníka a preto ju časom poopravoval,\nnásledne však sa o to isté, teda o odkúpenie budovy, už po zápise vlastníckeho práva\nv prospech žalovaného, usiloval aj samotný žalobca.\n\n10\n\nNemožno inak ako konštatovať, že žalobca nepreukázal, aby vydržaním nadobudol\nvlastníckej právo k spornej nehnuteľnosti a súd nezistil žiadne dôvody v zmysle\nspravodlivého usporiadania vecí, aby žalovanému nároku poskytol právnu ochranu.\nA preto žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.».\nÚstavný súd konštatuje, že napadnutý rozsudok krajského súdu vydaný vo veci\nsťažovateľa považuje za ústavne udržateľný a svojimi účinkami za zlučiteľný s obsahom\npráva na spravodlivé súdne konanie.\nK námietke sťažovateľa o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku ústavný\nsúd pripomína, že stručnosť odôvodnenia rozhodnutia ešte neznamená jeho arbitrárnosť.\nPokiaľ krajský súd výstižne vysvetlil podstatné dôvody svojho rozhodnutia, opierajúc\nsa súčasne o relevantné právne normy, ktoré v danom prípade aplikoval v zhode s ustálenou\njudikatúrou všeobecných súdov, na ktorú v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal,\ndodržal základné princípy vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 dohovoru, a tak nebolo možné dospieť\nk záveru o nezlučiteľnosti tohto rozsudku s právom na spravodlivý súdny proces zaručeným\nv čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nVzhľadom na potvrdenie rozsudku okresného súdu rozsudkom krajského súdu pri\nhodnotení ústavnej konformnosti odôvodnenia napadnutého rozsudku ústavný súd prihliadal\nna všetky právne odpovede, ktoré všeobecné súdy sťažovateľovi v danej veci poskytli.\nPokiaľ sa teda krajský súd v napadnutom rozsudku vyjadril len ku kľúčovým právnym\notázkam, pričom v ostatnom sa stotožnil s právnymi názormi okresného súdu, takéto jeho\nrozhodnutie nemožno považovať za neodôvodnené, a tak porušujúce právo na spravodlivé\nsúdne konanie podľa čl. 6 dohovoru. Na tomto mieste ústavný súd opätovne pripomína, že\njudikatúra ESĽP nevyžaduje, aby bola v odôvodnení rozhodnutia daná odpoveď na každý\nargument strany, osobitná odpoveď sa len vyžaduje na argument, ktorý je pre rozhodnutie\nkľúčový (Georgidias c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).\nV danom prípade bolo rozhodujúce posúdenie, či sťažovateľ preukázal naplnenie\npodmienok pre vydržanie vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti, pričom sťažovateľ\n11\n\nv tomto smere namietal aj hodnotenie vykonaných dôkazov. K týmto námietkam\nspochybňujúcim vo svoje podstate krajským súdom realizované hodnotenie vykonaných\ndôkazov ústavný súd poukazuje na svoju predchádzajúcu rozhodovaciu činnosť, v rámci\nktorej judikoval (I. ÚS 67/06), že zásada voľného hodnotenia dôkazov vyplýva z princípu\nnezávislosti súdov podľa čl. 144 ods. 1 ústavy. Pokiaľ všeobecné súdy garancie obsiahnuté\nnajmä čl. 46 až čl. 50 ústavy (a obdobne aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru) rešpektujú, ústavný súd\nnie je oprávnený znovu „hodnotiť“ hodnotenie dôkazov realizované všeobecnými súdmi,\na to dokonca ani vtedy, keby sa s hodnotením sám nestotožňoval (II. ÚS 593/2011,\nIII. ÚS 230/2012).\nPodľa názoru ústavného súdu krajský súd prihliadal na všetky relevantné skutočnosti\na jeho hodnotenie dôkazov nevykazuje podstatné odchýlky od pravidiel logického\nuvažovania, ktoré by vyústili do nezrozumiteľného alebo nejasného záveru. Analýzou\nrozsudku krajského súdu a jeho odôvodnenia ústavný súd dospel k záveru, že pokiaľ sa aj\npodrobne nezaoberal všetkými námietkami sťažovateľa formulovanými v jeho odvolaní, na\nrelevantné otázky prípadu poskytol adekvátnu odpoveď, čím naplnil princípy vyplývajúce\nz práva na spravodlivé konanie. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom\nuvedeným v napadnutom rozsudku nestotožňuje, sama osebe nemôže viesť k záveru\no zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie\nústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným (napr. II. ÚS 54/02).\nÚstavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že jeho úlohou pri rozhodovaní\no sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je posudzovanie právnej perfektnosti\nnamietaného rozhodnutia všeobecného súdu z hľadiska formálnych požiadaviek\nvyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a z týchto\naspektov\n\njeho\n\n„vylepšovanie“\n\n(IV. ÚS 325/08),\n\nale\n\nposúdenie\n\njeho\n\nústavnej\n\nakceptovateľnosti a udržateľnosti. Ústavný súd nie je ani opravným súdom právnych\nnázorov všeobecných súdov. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci\nvšeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo\nkvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou\nzákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle judikatúry ústavného\n12\n\nsúdu by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak by ten\nbol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade\na aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,\nak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich\núčel a význam.\nOkolnosti prevažne skutkového charakteru, ktorým sa sťažovateľ vo svojej sťažnosti\npodrobne venuje s cieľom zvrátiť pre neho nepriaznivé právne posúdenie veci, však\nneodôvodňujú záver, v zmysle ktorého by sa krajský súd dopustil takých zjavných omylov\nv právnom posúdení na prípad dopadajúcich relevantných právnych noriem, ktoré by bolo\nmožné považovať za nezlučiteľné s obsahom práva na spravodlivé súdne konanie. Uvedené\nplatí aj v prípade, keď sa vnútorná intencionalita právnych úvah sťažovateľa uberala iným\nsmerom ako právny názor krajského súdu (a rovnako tak okresného súdu), ktorý síce\nrozhodol spôsobom, s ktorým sťažovateľ nesúhlasí, ale rozhodnutie dostatočne odôvodnil\nna základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je\noprávnený a ani povinný nahrádzať.\nVzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru o absencii akejkoľvek príčinnej\nsúvislosti medzi namietaným porušením práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\ndohovoru a napadnutým rozsudkom krajského súdu, na základe čoho považoval sťažnosť\nv tejto časti za zjavne neopodstatnenú.\nK namietanému porušeniu práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy\nSťažovateľ tvrdí, že zamietnutím jeho žaloby o určenie vlastníckeho práva konajúce\nsúdy zasiahli do jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.\nPodľa čl. 20 ods. 1 ústavy má každý právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo\nvšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore\ns právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.\n\n13\n\nPre priznanie právnej ochrany sťažovateľovmu právu bol v danej veci podstatný\nprávny záver týkajúci sa ním tvrdeného nadobudnutia vlastníckeho práva k spornej budove\nz titulu vydržania na základe podmienok zakotvených v Občianskom zákonníku. Krajský\nsúd sa však v spojení s rozsudkom okresného súdu otázkou splnenia podmienok vydržania\nnáležite zaoberal a svoje právne závery dostatočne (t. j. ústavne konformne) odôvodnil\naplikujúc vo veci relevantné hmotnoprávne normy, ako aj právny výklad vyplývajúci\nz ustálenej judikatúry všeobecných súdov. Zohľadňujúc preto už uvedené právne závery,\nktoré na tomto mieste nie je potrebné opakovať, ústavný súd zastáva názor, že rozsudkom\nkrajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľom označeného základného práva\nvlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy.\nS prihliadnutím na uvedené ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti rozsudku\nkrajského súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej\nneopodstatnenosti.\nKeďže bola sťažnosť ako celok odmietnutá, rozhodovanie o ďalších návrhoch\nsťažovateľa v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 17. augusta 2016\n\n14", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-právo vlastniť majetok", "vydržanie", "rozhodnutie-odôvodnenie", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces", "dokazovanie-hodnotenie dôkazov"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:229c216a-5ec0-4a0d-b96a-fff186f5c634", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 230/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 230/2012 z 13. 6. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-06-13", "citacie_n": 46, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:229c216a-5ec0-4a0d-b96a-fff186f5c634"}, {"guid": "ussr:bd3ec36c-cb5e-47f3-8d24-ff5bf0979d4f", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 593/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 593/2011 z 15. 12. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-12-15", "citacie_n": 102, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bd3ec36c-cb5e-47f3-8d24-ff5bf0979d4f"}, {"guid": "ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 350/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 z 8. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-08", "citacie_n": 2595, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93"}, {"guid": "ussr:a5830d99-a87a-4bf7-9c15-d7de61f28497", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 325/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 325/08 z 29. 1. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-01-29", "citacie_n": 185, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a5830d99-a87a-4bf7-9c15-d7de61f28497"}, {"guid": "ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 372/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 372/08 z 20. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-20", "citacie_n": 3469, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2"}, {"guid": "ussr:62629ddb-9b88-46ed-9ef9-eede114984a1", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 284/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 284/08 z 24. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-24", "citacie_n": 547, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:62629ddb-9b88-46ed-9ef9-eede114984a1"}, {"guid": "ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/08 z 3. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-03", "citacie_n": 3148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe"}, {"guid": "ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 300/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 300/06 z 4. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-04", "citacie_n": 1922, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f"}, {"guid": "ussr:4f084ded-c26c-466d-93a7-fe00fdf79b9c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 122/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 122/05 z 14. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-14", "citacie_n": 1152, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4f084ded-c26c-466d-93a7-fe00fdf79b9c"}, {"guid": "ussr:9a5e68bd-5882-45b4-8a90-519b36e6f877", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 90/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 90/06 z 5. 4. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-04-05", "citacie_n": 1160, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9a5e68bd-5882-45b4-8a90-519b36e6f877"}, {"guid": "ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 98/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 98/06 z 5. 4. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-04-05", "citacie_n": 1866, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd"}, {"guid": "ussr:169a749c-a33e-4f25-bf1f-ab1ba61c185d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 67/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 67/06 z 8. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-08", "citacie_n": 66, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:169a749c-a33e-4f25-bf1f-ab1ba61c185d"}, {"guid": "ussr:3d44fc5a-f1c6-4948-a558-7b201e658668", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 243/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 243/05 z 11. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-11", "citacie_n": 1164, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3d44fc5a-f1c6-4948-a558-7b201e658668"}, {"guid": "ussr:9ef76826-7481-4708-8b7f-da436dbe3c79", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 179/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 179/05 z 21. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-21", "citacie_n": 1265, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9ef76826-7481-4708-8b7f-da436dbe3c79"}, {"guid": "ussr:5a33bd5a-4255-4487-89b0-45d3a7945a5b", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 135/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 135/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 2364, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5a33bd5a-4255-4487-89b0-45d3a7945a5b"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:0081dcc6-8002-4a07-9cb9-c7cbf17d56c4", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 303/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 303/04 z 6. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-06", "citacie_n": 1554, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0081dcc6-8002-4a07-9cb9-c7cbf17d56c4"}, {"guid": "ussr:b9c4a4d0-caaa-4064-90fc-0455a4f76974", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 149/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 149/04 z 5. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-05", "citacie_n": 3401, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b9c4a4d0-caaa-4064-90fc-0455a4f76974"}, {"guid": "ussr:1cd4af91-fa87-4513-84b6-07332dba1d70", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 6/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 6/04 z 14. 1. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-01-14", "citacie_n": 1165, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1cd4af91-fa87-4513-84b6-07332dba1d70"}, {"guid": "ussr:83783f26-2ce9-416d-84fd-f09755b033cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 263/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 263/03 z 3. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-03", "citacie_n": 1667, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:83783f26-2ce9-416d-84fd-f09755b033cb"}, {"guid": "ussr:1eb7e3f6-99a9-4715-b97a-dbc8f9be0e46", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 197/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 197/02 z 11. 12. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-12-11", "citacie_n": 471, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1eb7e3f6-99a9-4715-b97a-dbc8f9be0e46"}, {"guid": "ussr:58da22c8-d6ec-484d-8cd9-068558793798", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 103/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 103/02 z 7. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-07", "citacie_n": 1520, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:58da22c8-d6ec-484d-8cd9-068558793798"}, {"guid": "ussr:dffbff36-c5e0-4961-9065-66068231ba7e", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 54/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 54/02 z 17. 4. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-04-17", "citacie_n": 212, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dffbff36-c5e0-4961-9065-66068231ba7e"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "ussr:4cbcf8a1-a23f-498c-8dd1-0bded6afda38", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.8.1996.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 8/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 8/96 z 30. 1. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-01-30", "citacie_n": 1339, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.8.1996.1"}, {"guid": "88ebc95f-d3d5-428d-9403-d6d10c05eab5:900fa015-1b57-4a87-bdca-25b92209895d", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2016:4413217300.2", "spisova_znacka": "5Co/383/2015", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 5Co/383/2015 z 31. 5. 2016", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2016-05-31", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2016:4413217300.2"}], "citovane_v": []}