{"guid": "ussr:6df58dd3-153f-4cb3-9b89-13d5b2ed5e68", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.452.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 452/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 452/2016 z 7. 7. 2016", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 7. júla 2016, sp. zn. I. ÚS 452/2016, ECLI:SK:USSR:2016:1.US.452.2016.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Marianna Mochnáčová", "sudca_id": 1077, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/marianna-mochnacova-1077", "datum_vydania": "2016-07-07", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-1", "nazov": "čl. 26 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-26"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-2", "nazov": "čl. 26 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-26"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1.odsek-1", "nazov": "čl. 1 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-26", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-1", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/6df58dd3-153f-4cb3-9b89-13d5b2ed5e68", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.452.2016.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.452.2016.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.452.2016.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nI. ÚS 452/2016-21\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. júla 2016\npredbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Petit Press, a. s., Lazaretská 12,\nBratislava, zastúpenej advokátom Mgr. Tomášom Kamencom, DEDÁK & Partners, s. r. o.,\nMlynské nivy 45, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených\nčl. 1 ods. 1, čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Cdo 476/2015 z 19. novembra 2015 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť obchodnej spoločnosti Petit Press, a. s.,\n\nodmieta\n\nako zjavne\n\nneopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. marca 2016\ndoručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Petit Press, a. s., Lazaretská 12, Bratislava (ďalej\nlen „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených čl. 1 ods. 1,\nčl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením\n\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Cdo 476/2015\nz 19. novembra 2015 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu z 19. novembra 2015“).\nSťažovateľ v sťažnosti uviedol, že uverejnil v denníku SME články názvom „Súdili\ndisidentov, sú na Najvyššom súde“ z 12. augusta 2002, „Disidentov posielali sedieť súdia\ndodnes – Na Najvyššom súde sú stále sudcovia, ktorí v minulosti upierali právo na slobodu\nprejavu“, „Stiffel s Bždochom odsúdili kňaza, súdia ďalej“, „Sudcovia: Naša minulosť je\nvecou svedomia“ z 13. augusta 2002, „Lipšic: Sudca môže vziať Lexu do väzby“\nz 19. augusta 2002, „Sudca, ktorý prepustil Ľuboša F. viedol kedysi politické procesy“\nzo 17. septembra 2002 a „Stíhajú senát, ktorý prepustil Lexu na slobodu“ z 10. decembra\n2002.\nV denníku Práca boli sťažovateľom uverejnené články s názvom: „Sudcovia\ns pochybnou minulosťou súdia dodnes“ z 12. augusta 2002, „Disidentov posielali sedieť\nsúdia dodnes – Na Najvyššom súde sú stále sudcovia, ktorí v minulosti upierali právo na\nslobodu prejavu“, „Stiffel s Bždochom odsúdili kňaza, súdia ďalej“, „Sudcovia: Naša\nminulosť je vecou svedomia“ z 13. augusta 2002, „Aktuálne: Lexovi ochrancovia“, „Senát\no Lexovi rozhodoval čudne“ zo 17. augusta 2002.\nV čase uverejnenia predmetných článkov bol sťažovateľ vydavateľom denníka SME\na denníka Práca.\nNa Okresnom súde Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) podal\n(ďalej aj ako „žalobca“) 17. augusta 2003 proti sťažovateľovi návrh na ochranu\nosobnosti, v ktorom sa z dôvodu uverejnenia už uvedených článkov domáhal uverejnenia\nospravedlnenia v troch po sebe nasledujúcich vydaniach denníka\n\nna prvej strane, ako\n\naj náhrady nemajetkovej ujmy 3 milióny Sk, pretože uvedenými článkami došlo podľa neho\nk zásahu do jeho práv na ochranu osobnosti, keďže nikdy nebol kandidátom ani členom\nkomunistickej strany, neodsúdil kňaza\n\ndo väzenia, nikdy neodsúdil nikoho\n\nza prejavený názor, resp. presvedčenie, nikdy neodsúdil žiadneho disidenta ani nikoho iného\nza protištátnu činnosť, nikdy neviedol politický proces a nikdy nebol trestne stíhaný.\n2\n\nOkresný súd rozsudkom sp. zn. 46 Coch 2/2003 zo 14. apríla 2004 (ďalej aj\n„rozsudok okresného súdu zo 14. apríla 2004“) zaviazal sťažovateľa uverejniť v denníku\ntrikrát po sebe ospravedlnenie žalobcovi, zaplatiť mu z titulu nemajetkovej ujmy sumu\n3 000 000 Sk a nahradiť trovy konania vo výške 152 000 Sk.\nKrajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 2 Co 200/04\nz 8. decembra 2004 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu z 8. decembra 2004“) potvrdil\nodvolaním sťažovateľa napadnutý rozsudok okresného súdu zo 14. apríla 2004.\nNa základe dovolania podaného sťažovateľom najvyšší súd rozsudkom sp. zn.\n4 Cdo 171/2005 z 27. apríla 2006 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu z 27. apríla 2006“)\nzrušil rozsudok krajského súdu z 8. decembra 2004 i rozsudok okresného súdu zo 14. apríla\n2004.\nOkresný súd v predmetnej veci rozsudkom č. k. 46 Coch 2/2003-361 z 9. decembra\n2009 (ďalej len „rozsudok okresného súdu z 9. decembra 2009“) opätovne uložil\nsťažovateľovi povinnosť uverejniť v denníku\n\nv troch po sebe nasledujúcich vydaniach\n\nospravedlnenie žalobcovi, zaplatiť mu náhradu nemajetkovej ujmy v sume 99 581,76 €\na náhradu trov konania. Krajský súd uznesením č. k. 2 Co 85/2010-456 z 30. marca 2011\n(ďalej aj „uznesenie krajského súdu z 30. marca 2011“) na základe odvolania podaného\nsťažovateľom rozsudok okresného súdu z 9. decembra 2009 zrušil.\nOkresný súd rozsudkom č. k. 46 Coch 2/2003-581 z 28. mája 2012 (ďalej aj\n„rozsudok okresného súdu z 28. mája 2012“) zaviazal sťažovateľa uverejniť v troch po sebe\nnasledujúcich vydaniach denníka\n\nna prvej strane v rovnakej grafickej úprave ako\n\nnapadnuté články ospravedlnenie v znení uvedenom v petite tohto rozsudku, ďalej\nho zaviazal zaplatiť žalobcovi z titulu nemajetkovej ujmy sumu 99 581,76 €, nahradiť\nžalobcovi trovy konania v sume 5 045,48 € a trovy právneho zastúpenia v sume\n17 458,42 €.\n\n3\n\nNa základe odvolania sťažovateľa krajský súd rozsudkom č. k. 2 Co 259/2012-652\nz 26. júna 2013 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu z 26. júna 2013“) rozhodol v predmetnej\nveci tak, že napadnutý rozsudok okresného súdu z 28. mája 2012 v celom rozsahu potvrdil.\nSťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu z 26. júna 2013 dovolanie, ako aj sťažnosť\nústavnému súdu, ktorá bola uznesením sp. zn. I. ÚS 62/2014 z 5. februára 2014 odmietnutá\nako predčasne podaná.\nNajvyšší súd o dovolaní sťažovateľa rozhodol uznesením sp. zn. 7 Cdo 192/2013\nz 10. decembra 2014 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu z 10. decembra 2014“), ktorým\nrozsudok krajského súdu z 26. júna 2013 zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie\nkonanie, a to z procesných dôvodov, a vecne sa ostatnými námietkami sťažovateľa\nnezaoberal.\nNa základe uznesenia najvyššieho súdu z 10. decembra 2014 krajský súd v konaní\nodstránil svoje procesné pochybenie a rozsudkom č. k. 10 Co 74/2015-696 z 26. marca 2016\n(ďalej\n\naj\n\n„rozsudok\n\nkrajského\n\nsúdu\n\nz\n\n26.\n\nmarca\n\n2016“)\n\nopätovne\n\npotvrdil\n\nrozsudok okresného súdu z 28. mája 2012 v celom rozsahu, sťažovateľovi nepriznal\nnáhradu trov dovolacieho konania a žalobcovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.\nSťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu z 26. marca 2016 dovolanie, ktoré\nbolo napadnutým uznesením najvyššieho súdu z 19. novembra 2015 odmietnuté\npre neprípustnosť.\nVo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ vo svojej argumentácii zdôraznil\npredovšetkým materiálny obsah tohto práva a potrebu jeho výkladu spôsobom, ktorý\núčastníkom konania poskytne dostatok priestoru na prezentáciu ich vecnej a právnej\nargumentácie, na ktorú má byť v rámci odôvodnenia rozhodnutia daná súdom primeraná\nodpoveď. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal aj na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa\nobsahu základného práva na súdnu ochranu (nález ústavného súdu IV. ÚS 77/02\nz 27. novembra 2012).\n4\n\nPodľa názoru sťažovateľa je postup najvyššieho súdu v tejto veci pri posudzovaní\nprípustnosti ním podaného dovolania pre nepreskúmateľnosť rozhodnutia podľa § 237\nods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len ,,OSP“) nejasný, nezrozumiteľný.\nSťažovateľ poukázal na 2. stanovisko občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu\nz 3. decembra 2015 k výkladu § 237 ods. 1 písm. f) OSP uverejnené v Zbierke stanovísk\nnajvyššieho súdu a súdov Slovenskej republiky č. 1/2016 (ďalej len „stanovisko najvyššieho\nsúdu z 3. decembra 2015“), podľa ktorého „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú\nvadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne,\nkeď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných\npre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa\n§ 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.“.\nNapriek tomu, že bolo zverejnené stanovisko najvyššieho súdu z 3. decembra 2015,\npodľa sťažovateľa posudzovanie prípustnosti dovolania z dôvodu nepreskúmateľnosti\nnamietaného rozhodnutia naďalej ovláda právna neistota, pretože z tohto stanoviska\nnevyplýva jednoznačný záver, či nepreskúmateľnosť rozhodnutia spôsobuje odňatie\nmožnosti konať pred súdom podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP alebo nie.\nSťažovateľ po doručení rozsudku najvyššieho súdu z 27. apríla 2006 v celom ďalšom\npriebehu konania zdôrazňoval právne závery vyplývajúce z neho. Podľa názoru sťažovateľa\nrozsudok okresného súdu z 28. mája 2012, ako ani rozsudok krajského súdu z 26. júna 2013\nnenaplnili požiadavky obsiahnuté v rozsudku najvyššieho súdu z 27. apríla 2006, a táto vada\nkonania podľa neho zakladá prípustnosť dovolania podľa § 238 ods. 2 OSP.\nNajvyšší súd sa prípustnosťou dovolania podľa § 238 ods. 2 OSP vo svojom uznesení\nz 19. novembra 2015 podľa sťažovateľa vôbec nezaoberal, v dôsledku čoho konštatoval\nneprípustnosť jeho dovolania, čím bola sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom.\nV nadväznosti na už uvedené posudzovanie dovolacieho dôvodu podľa § 237 ods. 1\npísm. f) OSP sťažovateľ namieta, že súvisiaca časť odôvodnenia napadnutého uznesenia\n5\n\nnajvyššieho súdu z 19. novembra 2015 je príliš všeobecná, nereflektujúca jednotlivé ním\npredložené námietky uvedené v dovolaní, resp. iné osobitosti prejednávanej veci, a to\nnapriek tomu, že povinnosťou najvyššieho súdu bolo zaoberať sa týmito námietkami.\nPodľa názoru sťažovateľa všeobecné tvrdenia najvyššieho súdu (napr. „odôvodnenie\nrozsudkov oboch stupňov súdov zodpovedá základnej štruktúre odôvodnenia rozhodnutia“)\nalebo spojenie právnych názorov a výrokov z iných rozhodnutí nemôže predstavovať\npresvedčivé odôvodnenie rozhodnutia.\nSťažovateľ ďalej poukázal na to, že najvyšší súd v uznesení z 19. novembra 2015\nkonštatoval, že „Nejde... ani o rozsudok, v ktorom by sa odvolací súd odchýlil od právneho\nnázoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, pretože dovolací súd v tejto veci ešte\nnerozhodoval“, a to napriek skutočnosti, že zo spisu v tejto veci, ako aj zo všetkých\npísomných podaní sťažovateľa vrátane dovolania a tejto ústavnej sťažnosti je zrejmé,\nže v predmetnej veci boli pred vydaním tohto uznesenia vydané ešte dve rozhodnutia\nnajvyššieho súdu, avšak najvyšší súd v rámci rekapitulácie skutkového stavu túto\nskutočnosť neuviedol ani v napadnutom uznesení z 19. novembra 2015.\nUvedené skutočnosti u sťažovateľa vzbudzujú podľa neho odôvodnené pochybnosti,\no tom, či sa najvyšší súd riadne a starostlivo zaoberal jeho námietkami uvedenými\nv dovolaní, pretože napadnuté uznesenie z 19. novembra 2015 je podľa neho príliš\nvšeobecné, nereagujúce na jeho argumentáciu, t. j. nepreskúmateľné.\nNajvyšší súd v rozsudku z 27. apríla 2006 konštatoval, že predchádzajúce\nodôvodnenia rozhodnutí súdov nižšieho stupňa zúčastnených na rozhodovaní v tejto veci sú\nnedostatočné, zaoberal sa posudzovaním slobody prejavu sťažovateľa na strane jednej\na ochrany osobnosti na strane druhej, pričom náležite vysvetlil, aké skutočnosti sú uvedené\nsúdy ďalej povinné zohľadniť a posúdiť.\nUznesením z 10. decembra 2014 najvyšší súd dovolaniu sťažovateľa vyhovel, avšak\nako dôvod zrušenia namietaného rozsudku krajského súdu z 26. júna 2013 uviedol len\nprocesné pochybenie krajského súdu a ďalšou argumentáciou sťažovateľa uvedenou\n6\n\nv podanom dovolaní týkajúcou sa najmä porušenia jeho slobody prejavu a odchýlenia sa\nod právneho názoru najvyššieho súdu vyjadreného v tomto rozsudku sa nezaoberal.\nKrajský súd v rozsudku z 26. marca 2016 napravil uznesením najvyššieho súdu\nz 10. decembra 2014 vytýkaný procesný nedostatok, avšak v uvedenom rozsudku sa tento\nsúd ostatnými námietkami sťažovateľa nezaoberal.\nV napadnutom uznesení z 19. novembra 2015 najvyšší súd konštatoval, že dovolanie\nsťažovateľa nie je prípustné, a preto ho odmietol, avšak bez toho, aby sa ním predloženými\nnámietkami zaoberal (napr. najmä námietkami týkajúcimi sa porušenia jeho slobody prejavu\na odchýlenia sa od právneho názoru najvyššieho súdu vyjadreného v rozsudku z 27. apríla\n2006).\nSťažovateľ považuje uvedený postup najvyššieho súdu za nespravodlivý a nesúladný\ns jeho právom na prístup k súdu, keďže sa nezaoberal ním predloženými argumentmi, ale\nnamiesto toho krajskému súdu vytkol „len“ procesné pochybenie, ktoré bolo možné\nnapraviť jednoduchým oznámením miesta a času vyhlásenia rozsudku krajského súdu\nz 26. júna 2013 sťažovateľovi. V rozsudku z 27. apríla 2006 najvyšší súd jednoznačne\ndeklaroval svoje stanovisko v predmetnej veci, ktoré však v konečnom dôsledku nebolo\npri ďalšom rozhodovaní všeobecných súdov rešpektované, a to dokonca ani samotným\nnajvyšším súdom. Napriek tomu, že najvyšší súd svojím uznesením z 10. decembra 2014\nsťažovateľovi vyhovel a rozsudok krajského súdu z 26. júna 2013 zrušil, sťažovateľ\nnamieta, že mu nebola poskytnutá ochrana v dostatočnej miere, v dôsledku povrchného\nprístupu najvyššieho súdu pri prerokovaní jeho dovolania, ktorým prakticky zabránil tomu,\naby došlo k meritórnemu preskúmaniu jeho námietok, a taktiež spôsobil zbytočné prieťahy\npredmetného konania.\nSťažovateľ ďalej poukázal na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa odôvodnenia\nrozhodnutia súdu (rozhodnutie ústavného súdu vo veciach sp. zn. I. ÚS 236/2006,\nI. ÚS 241/2007), na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva [ďalej len „ESĽP“\n(napr. rozsudok vo veci Ruiz Torija proti Španielsku, 1994)], ako aj znenie § 157 ods. 2\n7\n\nOSP a následne uviedol, že aj rozsudok krajského súdu z 26. marca 2016 a rozsudok\nokresného súdu z 28. mája 2012 považuje za nespravodlivé, obsahujúce odôvodnenia, ktoré\nsú nedostatočné, zmätočné a nepreskúmateľné, a to preto, že závery krajského súdu\ni okresného súdu sú v extrémnom nesúlade s ich skutkovými zisteniami, zo skutkových\nzistení nevyplývajú v žiadnej možnej interpretácii týmito súdmi vyvodené právne závery,\na taktiež preto, že odôvodnenie týchto rozsudkov obsahuje len všeobecné súhrnné zistenia\nbez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto zistenia vyvodené.\nKrajský súd a okresný súd v predmetnej veci sťažovateľovi podľa neho odňali\nmožnosť konať pred súdom a svojím postupom porušili zásadu spravodlivého súdneho\nprocesu (nedostatočným vyporiadaním sa s jeho argumentáciou, nedostatočným\nodôvodnením svojich rozhodnutí a nerešpektovaním, resp. ignorovaním právnych názorov\nvyslovených v rozsudku najvyššieho súdu z 27. apríla 2006).\nSťažovateľ ďalej poukázal na to, že súdy zúčastnené na rozhodovaní v jeho veci sa\nnezaoberali vôbec jeho argumentáciou, podľa ktorej tvrdenia, ktoré okresný súd označil\nza difamujúce, sa v článkoch nenachádzali, ďalej že niektoré napádané výroky sú\nhodnotiacimi úsudkami, ktorých pravdivosť sa nedá preveriť, a nie skutkovými tvrdeniami,\nčo súdy nezisťovali a nezohľadnili, ďalej nie je zrejmé, akým spôsobom dospeli súdy\nk záveru, že nárok žalobcu je dôvodný a primeraný, ako ani jeho tvrdením, že súdy\nnepreukázali oprávnenie žalobcu na zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy. Napriek\nvýhradám v rozsudku najvyššieho súdu z 27. apríla 2006 sa súdy opätovne nevenovali\nnáležitému posúdeniu povahy napádaných výrokov.\nV tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na judikatúru ESĽP napr. v rozsudku Ringier\nAxel Springer Slovakia, a. s., proti Slovenskej republike z 26. 7. 2011, kde tento súd\nkonštatoval, že je povinnosťou vnútroštátnych súdov starostlivo preskúmať prítomnosť\na stupeň verejného záujmu na uverejnení sporných informácií, ako aj dobromyseľnosť.\nVo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4\nústavy a čl. 10 dohovoru sťažovateľ poukázal na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa\n8\n\nposudzovania porušovania uvedených práv (napr. rozhodnutia ústavného súdu vo veciach\nsp. zn. II. ÚS 152/08, II. ÚS 326/09, IV. ÚS 302/2010, II. ÚS 558/2012, IV. ÚS 284/2012,\nII. ÚS 184/2015 alebo rozhodnutie najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 6 Cdo 169/2011).\nKeďže sa najvyšší súd v napadnutom uznesení z 19. novembra 2015 meritom sporu\nnezaoberal, sťažovateľ uviedol, že jeho argumentácia smeruje najmä proti rozsudku\nkrajského súdu z 26. marca 2016 a rozsudku okresného súdu z 28. mája 2012.\nPodľa sťažovateľa krajský súd v rozsudku z 26. marca 2016 neosvedčil splnenie\npodmienok pre obmedzenie slobody prejavu (zadefinovať primeranú rovnováhu medzi\nzákladným právom podľa čl. 26 ústavy a základným právom vyplývajúcim z čl. 19 ústavy),\njeho rozsudok je v tomto smere arbitrárny a z ústavného hľadiska neudržateľný, pretože\nbez zjavného dôvodu, ústavne nesúladným spôsobom priorizuje právo na zachovanie\nosobnej cti a na ochranu mena žalobcu pred právom sťažovateľa na slobodu prejavu.\nKrajský súd tak nekriticky prebral závery okresného súdu, ktorý sa dostatočne\nnevysporiadal s teóriou proporcionality (tzv. Alexyho formulou) zaoberajúcou sa vážením\na pomerovaním chránených ľudských práv a argumenty sťažovateľa odmietol ako\nsubjektívne a účelové.\nPodľa sťažovateľa v demokratickej spoločnosti nie je nevyhnutné, aby v dôsledku\nzverejnenia článkov boli prijaté opatrenia na ochranu osobnostných práv žalobcu.\nZverejnené články nijako nevybočujú z ústavných medzí slobody prejavu a sú jednoznačne\nrealizáciou slobody prejavu. Súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci podľa neho\nneosvedčili naliehavú spoločenskú potrebu pre aplikáciu opatrení potrebných na ochranu\npráv a slobôd žalobcu. Sťažovateľ je zároveň toho názoru, že žiaden z ním publikovaných\nčlánkov nepredstavoval neoprávnený zásah do práv žalobcu. Je nepochybné, že išlo o zásah\ndo práv žalobcu, avšak uvádzané skutočnosti a hodnotiace súdy boli podložené faktickými\nzisteniami. Išlo o kritické zhodnotenie činnosti niekoľkých sudcov v období pred rokom\n1989 a ich úlohy v politických procesoch s oponentmi komunistického režimu. I keď boli\nuvádzané tvrdenia pre žalobcu nepríjemné, podľa sťažovateľa nevybočili svojím obsahom\na formou z rámca primeranej, vecnej a konkrétnej kritiky, pričom úloha žalobcu v kauze\n9\n\nLabuda je nepochybná a argumentácia, že išlo iba o administratívny trestný čin v súvislosti\nso zákonom č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii v znení neskorších predpisov a zákonom\nč. 480/1991 Zb. o dobe neslobody, vyznieva podľa neho absurdne. Súdy zúčastnené\nna rozhodovaní v tejto veci neprihliadli ani na zníženú mieru ochrany žalobcu, ktorý\nv relevantnom období bol vysokým predstaviteľom súdnej moci (sudca pôsobiaci\nna najvyššom súde) a jeho miera ochrany pred kritikou je tak znížená v porovnaní\ns bežnými občanmi. Sťažovateľ ďalej poukázal na to, že v zmysle slovenskej judikatúry\nje pritom pozícia sudcu pri posudzovaní zásahov do ochrany osobnosti priblížená\nk politikom.\nKrajský súd tým, že potvrdil zákonnosť sankcie uloženej sťažovateľovi\nbez zákonného podkladu, zasiahol do jeho základného práva vyjadrovať svoje názory\nslovom, písmom, tlačou, ako aj slobodne rozširovať idey a informácie v zmysle čl. 26 ods. 2\nústavy.\nSúdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci podľa sťažovateľa tiež neprihliadli\nna špeciálne postavenie novinárov ako autorov článkov, ktorý majú garantovanú zvýšenú\nmieru ochrany pri výkone ich žurnalistickej činnosti.\nRozsudok z 26. marca 2015 podľa sťažovateľa neidentifikuje naliehavú spoločenskú\npotrebu na obmedzení jeho práva na slobodu prejavu, pričom v danej veci toto obmedzenie\nnemôže byť podľa neho ani v demokratickej spoločnosti nevyhnutné, pretože je vo vitálnom\nzáujme spoločnosti, aby sa dokázala vysporiadať s minulosťou, ktorej súčasťou je aj\npôsobenie sudcov pred rokom 1989. Podľa sťažovateľa nie je v demokratickej spoločnosti\nnevyhnutné, aby médiá nemohli nazývať odsúdenie kňazov na trest odňatia slobody\npre slúženie omše politickým procesom, resp. kriticky sa vyjadrovať k sudcom, ktorí\nvýkonu spravodlivosti v rozpore s ľudskými právami napomáhali. V priebehu konania pred\nsúdmi zúčastnenými na rozhodovaní v tejto veci pritom sťažovateľ opakovane poukazoval\nna to, že bez prispenia žalobcu a ostatných členov senátu najvyššieho súdu by k odsúdeniu\nkňaza\n\ndôjsť nemohlo.\n\n10\n\nV tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na záver ústavného súdu uvedený v rozhodnutí\nsp. zn. I. ÚS 408/2010, podľa ktorého zakazovanie, resp. trestanie takýchto vyjadrení\nna adresu sudcov tiež vyvoláva obavy z korporatívneho správania sudcov.\nSťažovateľ ďalej uviedol, že ak súd nehľadá v prípade stretu dvoch protichodných\npráv rovnováhu a navyše obmedzí jedno z nich (napr. slobodu prejavu) najprísnejším\nspôsobom, koná v rozpore s ústavou a takéto rozhodnutie nemôže byť spravodlivé, uvedená\nvec nemôže byť ním správne právne posúdená.\nSťažovateľ ďalej argumentoval, že súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej\nveci vykonaným dokazovaním neosvedčili podmienky pre priznanie náhrady nemajetkovej\nujmy. Okresný súd v rozsudku z 28. mája 2012, napr. na strane 24, výšku priznanej\nnemajetkovej ujmy odôvodnil len potrebou citeľne zasiahnuť tlačové médium (sťažovateľa).\nNapriek tomu, že sťažovateľ poukázal na viaceré nedostatky súdu pri právnom posudzovaní\nnároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy vo svojom odvolaní, jeho argumentácia\nkrajským súdom nebola zohľadnená. Žalobca pritom v predmetnom konaní podľa neho\npredovšetkým neuniesol dôkazné bremeno a presvedčivým spôsobom nepreukázal zníženie\nsvojej dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti.\nV tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na judikatúru najvyššieho súdu týkajúcu sa\nrozhodovania o priznaní zadosťučinenia (rozhodnutie vo veci sp. zn. 5 Cdo 202/2009,\n4 Cdo 15/03), ako aj záver najvyššieho súdu uvedený v rozsudku z 27. apríla 2006,\npodľa ktorého nemožno žalobcom priznávať neprimerané či premrštené sumy, ktoré by\nviedli k bezdôvodnému obohacovaniu, pričom nárok žalobcu vo výške 3 miliónov Sk\n(99 581,76 €) pritom podľa sťažovateľa presne takýto prípad predstavuje.\nSťažovateľ s poukazom na rozhodnutia ústavného súdu vo veciach sp. zn.\nIV. ÚS 54/2010 a sp. zn. I. ÚS 408/2010 uviedol, že podľa neho sa nemožno stotožniť\ns postupom, ktorým všeobecný súd pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy\nsíce formálne zdôrazňuje význam slobody prejavu a jej kontrolnú funkciu vo vzťahu\n\n11\n\nk verejnej moci, vo vlastnom rozhodnutí, ale vychádza skôr z predpokladu potreby zvýšenej\nochrany verejnej moci a jej predstaviteľov.\nSťažovateľ ďalej poukázal na právne závery vyslovené v rozhodnutiach ústavného\nsúdu vo veciach sp. zn. IV. ÚS 492/2012 týkajúce ústavnej neakceptovateľnosti\nprivilegovania predstaviteľov verejnej moci všeobecnými súdmi pri rozhodovaní o výške\nnáhrady nemajetkovej ujmy pred inými („bežnými“) občanmi s odôvodnením, že u nich je\nspôsobená ujma (automaticky) závažnejšia.\nV danom prípade priznaná suma 99 581,76 € patrí podľa sťažovateľa medzi najvyššie\nnáhrady nemajetkovej ujmy v Slovenskej republike a niekoľkonásobne prevyšuje čiastky\npriznávané „bežným občanom“. Dôvodom tohto selektívneho a pozitívneho prístupu súdov\nzúčastnených na rozhodovaní predmetnej veci je podľa názoru sťažovateľa príslušnosť\nžalobcu k sudcovskému stavu.\nZ hľadiska určovania výšky nemajetkovej ujmy vyjadril ESĽP názor prezentovaný\nnapr. v rozsudku vo veci Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko, podľa ktorého pri určovaní výšky\nnáhrady za porušenie osobnostných práv musí byť zohľadnená výška náhrady, ktorá je\npriznávaná za telesné zranenia alebo ktorá je priznávaná obetiam násilných činov, pričom\nnáhrada za porušenie iných osobnostných práv by nemala bez existencie závažných\na dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú za telesné\nzranenia alebo násilné činy. Z uvedených záverov ESĽP vychádzal aj ústavný súd v náleze\nsp. zn. IV. ÚS 302/2010, kde považoval výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy\nv sume 25 000 € (t. j. sumu 4-krát nižšiu ako v tomto konaní sumu priznanú žalobcovi)\nza neprimerane vysokú, a to aj bez ohľadu na závery k vecnej stránke predmetnej veci,\nt. j. k záveru, že krajský súd v danom prípade neprípustným spôsobom zasiahol do práva\nsťažovateľky na slobodu prejavu a práva na slobodné rozširovanie informácií.\nV zmysle záverov ESĽP výška náhrady nemajetkovej ujmy nemôže byť pre médiá\nničivá (rozsudok ESĽP vo veci Wolek, Kasprów a Lesk i proti Poľsku). Úvahy súdov\n\n12\n\no vysokej výške náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá by odradila tlač od informovania\no určitých témach, sú tak nesprávne a odporujú záverom ESĽP.\nOkresný súd výšku priznanej nemajetkovej ujmy odôvodnil aj dĺžkou časového\nobdobia, v ktorom k zásahu došlo (pozri s. 24, posledný odsek rozsudku z 28. mája 2013).\nTakéto posúdenie veci okresným súdom je podľa sťažovateľa tiež v rozpore s judikatúrou\nESĽP, ktorý napr. v rozsudku Flux proti Moldavsku konštatoval, že ujma spôsobená\nžalobcovi sa plynutím času môže zmenšovať a súdy na to majú v rozhodovacej činnosti\nprihliadať. Okrem toho sťažovateľ poukázal v tejto súvislosti na skutočnosť, že on dĺžku\nkonania nezavinil, a to, že konanie trvalo viac ako 10 rokov, bolo dôsledkom pochybení\nsúdov zúčastnených na rozhodovaní v predmetnej veci, keď viaceré rozsudky boli v rámci\nodvolacieho, resp. dovolacieho konania zrušené a tieto pochybenia nemôžu byť pričítané\nna jeho ťarchu.\nSťažovateľ ďalej poukázal na odôvodnenie okresného súdu, v ktorom na s. 24\nrozsudku z 28. mája 2013 tento súd uviedol, že pri určení výšky sumy nemajetkovej ujmy\nvychádzal z toho, aby citeľným spôsobom zasiahol sťažovateľa. Takýto prístup a spôsob\nsudcovskej úvahy sa podľa sťažovateľa úplne vymyká satisfakčnej funkcii inštitútu ochrany\nosobnosti a náhrady nemajetkovej ujmy a následné závery krajského súdu, ktorý prebral\nuvedené dôvody, tak nemôžu byť podľa sťažovateľa legitímne a ústavne konformné.\nNa základe uvedeného je sťažovateľ toho názoru, že okresný súd i krajský súd\npredmetnú vec po právnej stránke nesprávne posúdili, nerešpektovali platnú právnu úpravu,\nnajmä ustanovenia čl. 26 ústavy, čl. 10 dohovoru a § 11 – § 13 Občianskeho zákonníka,\nalebo túto právnu úpravu na daný prípad nesprávne aplikovali, pretože v danej veci nie sú\nsplnené ústavné predpoklady pre obmedzenie práva na slobodu prejavu. Súdy zúčastnené\nna rozhodovaní v tejto veci existenciu týchto predpokladov zväčša neposudzovali a tam,\nkde test ústavnej konformity obmedzenia práv vykonali, sú ich závery nesprávne, negujúce\npodstatu a zmysel predmetného práva, a takýmto konaním uvedené súdy porušili jeho právo\nna slobodu prejavu.\n\n13\n\nSťažovateľ ústavný súd požiadal o priznanie finančného zadosťučinenia v sume\n80 000 €, z ktorej priznanie čiastky 70 000 € odôvodnil s poukazom na to, že on sám musel\nžalobcovi na základe rozhodnutí súdov zúčastnených na rozhodovaní v tejto veci uhradiť\nsumu, ktorej výška je v prípade mienkotvorných printových médií bezprecedentná\na spôsobilá existenčne ohroziť vydavateľa tlače, pričom táto čiastková suma požadovaného\nfinančného zadosťučinenia približne zodpovedá zákonnému občianskoprávnemu úroku\nz omeškania zo súm uhradených žalobcovi sťažovateľom ako finančnú náhradu za obdobie,\nktoré\n\nsťažovateľ\n\nnemohol\n\ndisponovať\n\npredmetnými\n\nfinančnými\n\nprostriedkami\n\n(od zaplatenia do dňa podania ústavnej sťažnosti). Sťažovateľ taktiež poukázal na to,\nže súdmi zúčastnenými na rozhodovaní v predmetnej veci bol zaviazaný uverejniť\nospravedlnenie žalobcovi v neprimeranom rozsahu a túto skutočnosť nie je možné účinným\nspôsobom úplne reparovať, pričom za uvedený zásah ústavný súd požiadal o priznanie\nďalšej časti finančného zadosťučinenia v sume 10 000 €.\nVzhľadom na uvedené sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby svojím nálezom\nvyslovil, že uznesením z 19. novembra 2015 boli porušené základné práva podľa čl. 1\nods. 1, čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy, zrušil uvedené uznesenie a vec vrátil\nnajvyššiemu súdu na ďalšie konanie, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume\n80 000 €, ako aj náhradu trov konania.\nSťažovateľ\n\nv sťažnosti\n\nzároveň\n\nvzniesol\n\nnámietku\n\n„o\n\nodmietnutí\n\nsudcu\n\nJUDr. Milana Ľalíka pre jeho predpojatosť“.\nPredmetná vec bola pridelená sudkyni spravodajkyni Marianne Mochnáčovej.\nPodľa rozvrhu práce ústavného súdu na obdobie od 1. marca 2016 do 28. februára 2017\nI. senát ústavného súdu rozhoduje v zložení: predseda senátu Milan Ľalík a sudkyňa\nMarianna Mochnáčová a sudca Peter Brňák. Na základe vznesenej námietky sťažovateľa\n„o odmietnutí sudcu JUDr. Milana Ľalíka pre jeho predpojatosť“ bol uznesením sp. zn.\nII. ÚS 442/2016 z 19. mája 2016 sudca Milan Ľalík vylúčený z konania a rozhodovania\nvo veci. Na základe čl. III platného rozvrhu práce ústavného súdu namiesto vylúčeného\n\n14\n\npredsedu I. senátu ústavného súdu rozhodovala o predbežnom prerokovaní predsedníčka\nIII. senátu Jana Baricová.\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.\nPodľa čl. 26 ods. 2 ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom,\ntlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať\nidey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu\nkonaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu.\nPodmienky ustanoví zákon.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa.\nPri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené\nv § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto\nustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,\n15\n\nnávrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy\npodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd\nna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd\nmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nSťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 1 ods. 1, čl. 26\nods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením najvyššieho súdu z 19. novembra 2015.\nK porušeniu ním označených práv malo dôjsť v dôsledku toho, že:\n- postup najvyššieho súdu v súvislosti s posudzovaním prípustnosti dovolania\npre nepreskúmateľnosť rozhodnutia podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP je nejasný\na nezrozumiteľný,\n- najvyšší súd nevysvetlil svoj myšlienkový postup pri posudzovaní jeho námietky\nnaplnenia dôvodu prípustnosti dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. b) OSP,\n- rozsudok okresného súdu z 28. mája 2012 a rozsudok krajského súdu z 26. marca\n2015 nenaplnili požiadavky obsiahnuté v rozsudku najvyššieho súdu z 27. apríla 2006\nv predmetnej veci, čo zakladá prípustnosť dovolania podľa § 238 ods. 2 OSP,\n- najvyšší súd sa nevysporiadal s argumentáciou sťažovateľa predloženou v jeho\ndovolaní,\n- v rámci rekapitulácie skutkového stavu predmetnej veci najvyšší súd neuviedol, že\ntejto veci už bol vydaný rozsudok najvyššieho súdu z 27. apríla 2007,\n- najvyšší súd sa nezaoberal námietkami sťažovateľa týkajúcimi sa najmä porušenia\njeho slobody prejavu a odchýlenia sa od právneho názoru najvyššieho súdu vyjadreného\nv rozsudku z 27. apríla 2006,\n- v rozsudku okresného súdu z 28. mája 2012 a rozsudku krajského súdu z 26. marca\n2015 sa súdy zúčastnené na rozhodovaní predmetnej veci nevysporiadali s argumentmi\núčastníkov a dôkazmi predloženými v konaní a z odôvodnenia týchto rozsudkov nie je\nzrejmé odôvodnenie ich právneho názoru,\n- rozsudok okresného súdu z 28. mája 2012 a rozsudok krajského súdu z 26. marca\n2015 sú nespravodlivé, ich odôvodnenia sú nedostatočné, zmätočné a nepreskúmateľné\n(právne závery sú v extrémnom nesúlade s ich skutkovými zisteniami, nešpecifikujú\njednotlivé dôkazy, z ktorých vyvodili skutkové zistenia, na ktorých založili svoje právne\n16\n\nzávery, neposúdili náležite povahu napádaných výrokov napriek výhradám uvedeným\nv rozsudku najvyššieho súdu z 27. apríla 2006, vôbec nevzali do úvahy dobromyseľnosť\nautorov, špeciálne postavenie novinárov), čím došlo k odňatiu možnosti sťažovateľa konať\npred súdom,\n- v dôsledku zásahu v podobe zverejnenia článkov o žalobcovi nebolo nevyhnutné\nprijať opatrenia na ochranu jeho osobnostných práv, pretože tieto články nevybočujú\nz ústavných medzí slobody prejavu,\n- žiaden z publikovaných článkov nepredstavoval neoprávnený zásah do práv\nžalobcu,\n- obmedzenie práva sťažovateľa na slobodu prejavu súdy zdôvodnili spôsobom, ktorý\nnemá oporu v právnom predpise a je dôsledkom nesprávnej aplikácie ustanovení\nObčianskeho zákonníka,\n- súdy zúčastnené na rozhodovaní neidentifikovali naliehavú spoločenskú potrebu\nna obmedzení práva sťažovateľa na slobodu prejavu,\n- súdy zúčastnené na rozhodovaní predmetnej veci neosvedčili podmienky\nna priznanie náhrady nemajetkovej ujmy.\nÚstavný súd vzhľadom na argumentáciu sťažovateľa preskúmal obsah napadnutého\nuznesenia z 19. novembra 2015, v ktorom najvyšší súd rozhodoval o ním podanom dovolaní\nproti rozsudku krajského súdu z 26. marca 2015 a v ktorom v podstatnom uviedol:\n«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po\nzistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpený v súlade\ns § 241 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.)\nskúmal, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným\nprostriedkom. ...\nDovolaním žalovaného napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky\nrozsudkov uvedených v § 238 ods. 1 a 3 O. s. p. Nejde totiž o zmeňujúci rozsudok\nodvolacieho súdu vo veci samej, ani o rozsudok, v ktorom by sa odvolací súd odchýlil\nod právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, pretože dovolací súd v tejto\nveci ešte nerozhodoval. Rovnako nejde o rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd\nvyslovil prípustnosť dovolania, ani o rozsudok, ktorým by bol potvrdený rozsudok súdu\n17\n\nprvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej\npodmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p.\nS prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p., ukladajúce\ndovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237\nods. 1 O. s. p. (či už to účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej\nrepubliky len na skúmanie podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku\n(§ 238 O. s. p.), ale sa zaoberal aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné podľa\n§ 237 ods. 1 O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému\nrozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu. ak konanie, v ktorom bolo\nvydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách\na/ až g/ tohto ustanovenia (t. j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu,\nnedostatku spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho zastúpenia procesné nespôsobilého\núčastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, o\nprípad nedostatku návrhu na začatie konania vo veciach, ktoré možno začať len na návrh, o\nprípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, či o prípad rozhodovania vylúčeným\nsudcom alebo súdom nesprávne obsadeným).\nTreba uviesť, že z hľadiska § 237 ods. 1 O. s. p. sú právne významné len tie procesné\nnedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/\naž g/ tohto ustanovenia. Iné vady, i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali za\nnásledok nesprávne rozhodnutie vo veci, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto\nustanovenia. Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237\nods. 1 O. s. p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu\nodvolacieho súdu, nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, že v konaní došlo k\ntakejto vade, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je\nskutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád.\nVady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p. neboli v dovolaní\nnamietané a v dovolacom konaní ich existencia ani nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania\nžalovaného preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.\nŽalovaný dovolaní namieta, že v konaní došlo k procesnej vade v zmysle § 237 ods. 1\npísm. f/ O. s. p.\n\n18\n\nOdňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.) sa rozumie taký\nprocesné nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných\noprávnení účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú\nvadu v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval\nv rozpore so zákonom, pripadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto\npostupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O. s. p. majú\núčastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im\nrovnaké možnosti na uplatnenie ich práv - pozri napríklad právo účastníka vykonávať\nprocesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O. s. p.), nazerať do spisu a robiť si\nz neho výpisy (§ 44 O. s. p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným\ndôkazom (§ 123 O. s. p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O. s. p.), na to, aby\nmu bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O. s. p.)].\nK tej časti dovolania, v ktorej žalovaný namieta, že rozhodnutie odvolacieho súdu\n(i rozhodnutie súdu prvého stupňa) je v napadnutej časti nepreskúmateľné a že táto\nnesprávnosť zakladá procesnú vadu konania uvedenú v § 237 ods. l písm. f/ O. s. p. a teda\naj prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, dovolací súd uvádza nasledovné:\nDovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 ods. 1\npísm. f/ O. s. p. namieta porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy, každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Jedným z aspektov práva na spravodlivý\nproces je tiež právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Z práva\nna spravodlivé súdne konanie vyplýva totiž aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa\núčinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán s výhradou, že majú význam\npre rozhodnutie (I. ÚS 46/05).\nPrávo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka\nna dostatočné\n\nodôvodnenie\n\nsúdneho\n\nrozhodnutia,\n\nje\n\njedným z\n\naspektov\n\npráva\n\nna spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí\nÚstavného súdu Slovenskej republiky totiž vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46\nods. 1 Ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo\n\n19\n\nna odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/06); právo na riadne odôvodnenie súdneho\nrozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu.\nPrávo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav\na po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a\nprávne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich\nsúdov, ktoré by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Ústavný súd\nSlovenskej republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania\nvšeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom\na hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy\nriadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. Ústavy a čl. 6 ods. 1\nDohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces\n(čl. 46 ods. 1 Ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj\npovinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležité\nodôvodniť (§132 a § 157 ods. 1 O. s. p., m. m. I. ÚS 243/07), pritom starostlivo prihliadať\nna všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia\nsúdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O. s. p.) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými\nzisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane\ndruhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho\nrozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda, inými slovami, na to, aby\npremisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís\ndospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale\nv neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí súčasne\nvychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá\nochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O. s. p.; obdobne napr. IV. ÚS 1/02,\nII. ÚS 174/04. III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11). Z práva na spravodlivé súdne\nkonanie v tejto súvislosti vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne\nnámietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam\npre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla\n1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená\nv § 157 ods. 2 O. s. p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2\nO. s. p.).\n20\n\nOdvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s vyššie citovaným ustanovením,\nkeď skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa doplnením\nďalších dôvodov, pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil. Odôvodnenie dovolaním napadnutého\nrozsudku dalo odpoveď na relevantné otázky súvisiace s predmetom konania. Odôvodnenie\nrozsudkov oboch stupňov súdov zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia\nrozhodnutia. Súslednosti jednotlivých častí odôvodnení a ich obsahové (materiálne) náplne\nzakladajú v súhrne ich zrozumiteľnosť i všeobecnú interpretačnú presvedčivosť; tým však\nnie je zodpovedaná (ani inak dotknutá) otázka správnosti právneho posúdenia veci\nkonajúcim súdom. Okolnosť, že táto odpoveď neúspešného dovolateľa neuspokojila,\nneznamená, že odôvodnenie nespĺňa náležitosti zákonného rozhodnutia podľa § 157 ods. 2\nO. s. p. Za odňatie možnosti konať pred súdom nemožno považovať to, že odvolací súd\nneodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv či požiadaviek dovolateľa. Aj Ústavný súd\nSlovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 78/05 potvrdil, že odôvodnenie súdneho\nrozhodnutia v opravnom konaní nemá dať odpoveď na každú námietku alebo argument\nuvedené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam\npre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov\nprvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. Z odôvodnenia\nnapadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť a ani taká aplikácia\npríslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím\nich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa názoru dovolacieho súdu, skutkové a právne závery\nodvolacieho súdu nie sú v posudzovanom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné\ns článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a článkom 46\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, pretože odôvodnenie odvolaním napadnutého\nrozhodnutia odvolacieho súdu ako celok spĺňa požiadavky zákona na odôvodnenie\nrozhodnutia, pričom tieto závery platia aj pre rozhodnutie súdu prvého stupňa.\nDovoláteľ\n\nďalej\n\nnamieta,\n\nže\n\nrozhodnutie\n\nodvolacieho\n\nsúdu\n\nje\n\nzaložené\n\nna nesprávnom právnom posúdení veci. Pokiaľ súd prípadne pri riešení niektorej\nhmotnoprávnej otázky (vrátane otázky aktívnej alebo pasívnej legitimácie) dospeje\nk neprávnym právnym záverom môže to mať za následok nesprávne posúdenie veci, nie však\nodňatie možnosti konať pred súdom.\n\n21\n\nPrávnym posúdením je nečinnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje\nprávne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu\naplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak nepoužil správny právny predpis alebo ak síce\naplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych\nskutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.\nNesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom v tom\nzmysle, že ho možno uplatniť v procesne prípadnom dovolaní (§ 241 ods. 2 písm. c/\nO. s. p.), samo nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania však nezakladá\n(pozri tiež E 54/2012 a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napr. sp. zn. 1 Cdo 62/2010,\n2 Cdo 97/2010,\n\n3 Cdo 53/2011,\n\n4 Cdo 68/2011,\n\n5 Cdo 44/2011,\n\n6 Cdo 41/2011,\n\n7 Cdo 26/2010). Nejde totiž o vadu konania uvedenú v § 237 ods. 1 O. s. p. ani znak\n(atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 238 O. s. p. ako zakladajúci\nprípustnosť dovolania.\nKeďže dovolanie žalovaného nie je podľa § 238 O. s. p. prípustné, nepotvrdila sa\nexistencia dovolateľom namietanej procesnej vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/\nO. s. p. a v dovolacom konaní nevyšli najavo iné vady vymenované v § 237 ods. 1 O. s. p.\nnajvyšší súd odmietol jeho dovolanie podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1\npísm. c/ O. s. p. ako smerujúce proti rozhodnutiu proti ktorému nie je dovolanie prípustné.“\nNajvyšší súd uznesením z 19. novembra 2015 odmietol dovolanie sťažovateľa\nargumentujúce dôvodmi jeho prípustnosti podľa § 237 ods. 1 písm. f) a § 241 ods. 2\npísm. c) OSP (bližšie uvedené v dovolaní), pretože nezistil splnenie podmienok prípustnosti\ndovolania podľa § 238 OSP a § 242 ods. 1 v spojení s § 237 ods. 1 OSP.\nZ obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ nesúhlasí s výkladom § 237 ods. 1\npísm. f) OSP aplikovaným najvyšším súdom, ktorý vo vzťahu k rozsudku krajského súdu\nz 26. marca 2015 konštatoval správnosť skutkových i právnych záverov okresného súdu,\nktoré boli navyše doplnené krajským súdom o ďalšie dôvody, pre ktoré rozsudok okresného\nsúdu z 28. mája 2012 tento súd potvrdil. Z uvedeného je zrejmé, že najvyšší súd nezistil\npo preskúmaní rozsudku krajského súdu z 26. marca 2015 absenciu dôvodov podstatných\n\n22\n\npre rozhodnutie súdu v predmetnej veci, ktorá by zakladala naplnenie podmienky\nprípustnosti dovolania ustanovenej v § 237 ods. 1 písm. f) OSP.\nV súvislosti s uvedeným záverom je podľa ústavného súdu potrebné poukázať aj\nna stanovisko najvyššieho súdu z 3. decembra 2015 k výkladu § 237 ods. 1 písm. f) OSP,\nv ktorom toto kolégium dospelo k záveru, podľa ktorého nepreskúmateľnosť rozhodnutia\nzakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) OSP. Výnimočne, keď písomné\nvyhotovenie\n\nrozhodnutia\n\nneobsahuje\n\nzásadné\n\nvysvetlenie\n\ndôvodov\n\npodstatných\n\npre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa\n§ 237 ods. 1 písm. f) OSP.\nNajvyšší súd pri rozhodovaní predmetnej veci teda nijako nevybočil z medzí\nv uvedenom stanovisku sformulovanej doktríny v otázke posudzovania splnenia podmienok\nprípustnosti dovolania, ktoré síce bolo prijaté po vydaní uznesenia z 19. novembra 2015,\navšak zároveň potvrdilo rozdielnosť v aplikácii § 237 ods. 1 písm. f) OSP jednotlivými\nsenátmi najvyššieho súdu, ktoré zaujímali v tejto veci odlišné, avšak oba ústavne\nakceptovateľné názory.\nRovnako nič nemožno vyčítať ani konštatácii najvyššieho súdu, podľa ktorej\nnesprávne právne posúdenie veci ako dovolací dôvod možno uplatniť len v procesne\nprípustnom dovolaní, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá. Výklad ustanovenia\n§ 241 ods. 2 písm. c) OSP je ustálený aj v rámci judikatúry najvyššieho súdu, na ktorú\nv preskúmavanom uznesení z 19. novembra 2015 najvyšší súd sám napokon odkázal.\nÚstavný súd už v rámci svojej judikatúry uviedol, že len výnimočne by otázka\nsplnenia podmienok konania pred všeobecnými súdmi mohla byť predmetom kritiky\nzo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo\narbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie nejakého základného práva alebo\nslobody (m. m. I. ÚS 24/2000, III. ÚS 72/2001).\n\n23\n\nZ uvedeného vyplýva, že najvyšší súd sa meritórne jednotlivými dovolacími\ndôvodmi, ktoré účastník konania špecifikoval vo svojom dovolaní, zaoberal a riadne na ne\nreagoval, a preto podľa názoru ústavného súdu napadnutým uznesením najvyššieho súdu\nz 19. novembra 2015 k odopretiu ním označených práv v predmetnej veci nedošlo.\nÚstavný súd je v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný petitom\nsťažnosti (návrhom na rozhodnutie) a môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ\ndomáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil\nza porušovateľa svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, I. ÚS 598/2013). Ústavný\nsúd zdôrazňuje, že viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania i ostatnými\npožadovanými zákonnými náležitosťami osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby\npožadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd sú zastúpené advokátom.\nZ uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde presne\ndefinované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých formálnych aj\nvecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20, § 50 a § 53\nzákona o ústavnom súde).\nSťažovateľ uviedol a poukázal na uznesenie ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 62/2014\nz 5. februára 2014, v ktorom bola jeho sťažnosť pre porušenie jeho základných práv podľa\nčl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 Co 259/2012\nz 26. júna 2013 odmietnutá ako predčasne podaná z dôvodu nedostatku právomoci\nústavného súdu na jej prerokovanie a rozhodnutie, pretože existoval účinný prostriedok\nnápravy, a síce dovolania, o ktorom je oprávnený rozhodovať najvyšší súd. Ústavný súd\nv ňom zaujal názor (podobne I. ÚS 169/09), podľa ktorého v prípade podania opravného\nprostriedku (odvolania alebo dovolania) a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je ústavná\nsťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o takomto prostriedku (v danom\nprípade o dovolaní). Pritom lehota na podanie takejto sťažnosti bude považovaná\nza zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj tiež\nrozsudku ESĽP z 12. 11. 2012 vo veci Zvolský a Zvolská proti Českej republike, sťažnosť\nč. 46129/99, body 51, 53 a 54 alebo vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť\n\n24\n\nč. 31419/04, body 47 a 48), napadnutému opravným prostriedkom (riadnym alebo\nmimoriadnym).\nZ uvedeného vyplýva, že podľa ustálenej judikatúry ústavný súd síce v takýchto\nprípadoch zaručuje sťažovateľovi zachovanie lehoty na podanie sťažnosti proti\ndruhostupňovému rozhodnutiu, resp. predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, avšak\nnemôže rozhodnúť o požadovanej ochrane označených práv, ktorých porušenie sa namieta,\nproti rozhodnutiu, ktoré nebolo špecifikované v petite podanej sťažnosti.\nVzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnom\nprerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu zjavnej\nneopodstatnenosti.\nVzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi sťažovateľa\nnezaoberal.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 7. júla 2016\n\n25", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "ochrana osobnosti", "dovolanie-prípustnosť", "rozhodnutie-nepreskúmateľnosť"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:4d6f6a43-d59a-4298-9232-51ea0de2efd6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.442.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 442/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 442/2016 z 19. 5. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-05-19", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.442.2016.1"}, {"guid": "ussr:642f3f9f-d215-4faa-86d5-c88f5d0560fc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.184.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 184/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 184/2015 z 11. 11. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-11-11", "citacie_n": 551, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.184.2015.1"}, {"guid": "ussr:f437f9e6-e9a1-42bc-b752-328333af0f20", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 62/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 62/2014 z 5. 2. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-02-05", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f437f9e6-e9a1-42bc-b752-328333af0f20"}, {"guid": "ussr:51b670f1-0e3d-4aa9-bb14-939ce43eecb9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 598/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 598/2013 z 2. 10. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-10-02", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:51b670f1-0e3d-4aa9-bb14-939ce43eecb9"}, {"guid": "ussr:af41a17e-6198-4614-ae07-0eb4c5a1c80c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 284/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 284/2012 z 6. 6. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-06-06", "citacie_n": 38, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:af41a17e-6198-4614-ae07-0eb4c5a1c80c"}, {"guid": "ussr:4495ad29-bfcf-4598-9c40-a2892684081d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 492/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 492/2012 z 18. 4. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-04-18", "citacie_n": 111, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4495ad29-bfcf-4598-9c40-a2892684081d"}, {"guid": "ussr:6562eb52-b0e0-4e7b-b16f-a5079bfa0d17", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 558/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 558/2012 z 28. 2. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-02-28", "citacie_n": 21, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6562eb52-b0e0-4e7b-b16f-a5079bfa0d17"}, {"guid": "ussr:561ecdf9-cffc-40fb-b2b4-e9c92f9e603a", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 302/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 302/2010 z 7. 7. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-07-07", "citacie_n": 108, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:561ecdf9-cffc-40fb-b2b4-e9c92f9e603a"}, {"guid": "ussr:bd16a2ee-8775-44ee-980e-174da34cd511", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 408/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 408/2010 z 16. 6. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-06-16", "citacie_n": 58, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bd16a2ee-8775-44ee-980e-174da34cd511"}, {"guid": "ussr:a8116a06-df0d-40fc-891d-6022b5240a94", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 326/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 326/09 z 4. 3. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-03-04", "citacie_n": 126, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a8116a06-df0d-40fc-891d-6022b5240a94"}, {"guid": "ussr:a1b6880b-78a0-409e-96c0-207ab955ea59", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 54/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 54/2010 z 5. 2. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-02-05", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a1b6880b-78a0-409e-96c0-207ab955ea59"}, {"guid": "ussr:5732e699-64e5-4940-a62a-abd90e8335db", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 332/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 332/09 z 26. 1. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-01-26", "citacie_n": 1370, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5732e699-64e5-4940-a62a-abd90e8335db"}, {"guid": "ussr:8d9a9b76-2dae-47a1-b474-2b05840e94ec", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 152/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 152/08 z 15. 12. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-12-15", "citacie_n": 291, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8d9a9b76-2dae-47a1-b474-2b05840e94ec"}, {"guid": "ussr:b2224e53-4645-4ae8-879e-ab506b0c3d40", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 169/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 169/09 z 24. 6. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-06-24", "citacie_n": 772, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b2224e53-4645-4ae8-879e-ab506b0c3d40"}, {"guid": "ussr:51cdde3d-6670-4d53-b73d-aa8f713a22a9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 243/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 243/07 z 19. 6. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-06-19", "citacie_n": 2317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:51cdde3d-6670-4d53-b73d-aa8f713a22a9"}, {"guid": "ussr:c8ec6738-e84b-4676-832c-3aa10a1d60e4", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 76/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 76/07 z 6. 12. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-12-06", "citacie_n": 1787, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c8ec6738-e84b-4676-832c-3aa10a1d60e4"}, {"guid": "ussr:95b0e55e-2998-490f-b070-a1479d1a183c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 117/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 117/07 z 24. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-24", "citacie_n": 1196, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:95b0e55e-2998-490f-b070-a1479d1a183c"}, {"guid": "ussr:9cfc70f8-bfa6-4d4b-8fbd-2a8996420dd7", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 383/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 383/06 z 20. 3. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-03-20", "citacie_n": 657, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9cfc70f8-bfa6-4d4b-8fbd-2a8996420dd7"}, {"guid": "ussr:5776e1fe-7494-41ad-bcae-4947822dff20", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 46/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 46/05 z 29. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-29", "citacie_n": 2526, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5776e1fe-7494-41ad-bcae-4947822dff20"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:e68ba244-def6-440c-81da-5feb103ec39c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 19/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 19/05 z 26. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-26", "citacie_n": 1191, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e68ba244-def6-440c-81da-5feb103ec39c"}, {"guid": "ussr:0ad63eed-cfa9-47b3-a259-932a9b146ac1", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 2/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 2/05 z 11. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-11", "citacie_n": 1189, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0ad63eed-cfa9-47b3-a259-932a9b146ac1"}, {"guid": "ussr:ac733b49-083b-413f-9efa-40a7139fd0e3", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 174/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 174/04 z 27. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-27", "citacie_n": 1612, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ac733b49-083b-413f-9efa-40a7139fd0e3"}, {"guid": "ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 77/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 77/02 z 27. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-27", "citacie_n": 2547, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe"}, {"guid": "ussr:49009b12-3a39-4f1c-a4d9-91902c5fb3da", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 1/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 1/02 z 26. 9. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-09-26", "citacie_n": 1024, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:49009b12-3a39-4f1c-a4d9-91902c5fb3da"}, {"guid": "9651dfb7-4562-448f-a771-2973c364a253:d6835f1c-f0dc-4ec5-bf2e-a92e2db582a6", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2015:5114204890.1", "spisova_znacka": "10Co/74/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 10Co/74/2015 z 14. 7. 2015", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2015-07-14", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2015:5114204890.1"}], "citovane_v": []}