{"guid": "ussr:7f09bfed-d1ed-4313-a66c-bb1bb3337c58", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.432.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 432/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 432/2016 z 7. 7. 2016", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 7. júla 2016, sp. zn. I. ÚS 432/2016, ECLI:SK:USSR:2016:1.US.432.2016.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Marianna Mochnáčová", "sudca_id": 1077, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/marianna-mochnacova-1077", "datum_vydania": "2016-07-07", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-3", "nazov": "čl. 46 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/7f09bfed-d1ed-4313-a66c-bb1bb3337c58", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.432.2016.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.432.2016.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.432.2016.1/text", "citacie_n": 59, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nI. ÚS 432/2016-28\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. júla 2016\npredbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti SH CLASSIC, spol. s r. o., Šulekova 1635/19,\nBratislava, zastúpenej advokátom Mgr. Jánom Kutanom, advokátska kancelária, KUTAN &\nPARTNERS, s. r. o., Laurinská 18, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného\npráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na\nspravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd rozsudkami Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 8 C 60/1997 z 21. septembra 2004\na zo 16. decembra 2010, uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8 Co 158/2005\nz 30. januára 2009 a jeho rozsudkom sp. zn. 8 Co 81/2011 zo 17. decembra 2013\na rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 358/2015 z 31. marca\n2016 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť spoločnosti SH CLASSIC, spol. s r. o., o d m i e t a .\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júna 2016\ndoručená sťažnosť spoločnosti SH CLASSIC, spol. s r. o., Šulekova 1635/19, Bratislava\n(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu\n\npodľa čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na\nspravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkami Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný\nsúd“) sp. zn. 8 C 60/1997 z 21. septembra 2004 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu\nz 21. septembra 2004“) a zo 16. decembra 2010 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu\nzo 16. decembra 2010“), uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)\nsp. zn. 8 Co 158/2005 z 30. januára 2009 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu z 30. januára\n2009“) a jeho rozsudkom sp. zn. 8 Co 81/2011 zo 17. decembra 2013 (ďalej aj „rozsudok\nkrajského súdu zo 17. decembra 2013“) a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 358/2015 z 31. marca 2016 (ďalej aj\n„rozsudok najvyššieho súdu z 31. marca 2016“).\nSťažovateľka v sťažnosti uviedla, že návrhom na začatie konania z 24. februára 1997\nsa na okresnom súde domáhala proti Rade Slovenskej republiky pre rozhlasové a televízne\nvysielanie (v súčasnosti Rada pre vysielanie a retransmisiu) ako odporcovi (ďalej len\n„odporca“) zaplatenia sumy 1 653 831,90 € s príslušenstvom z titulu náhrady škody\nvo forme ušlého zisku, ktorú jej spôsobil odporca (resp. jeho právny predchodca) porušením\nprávnej povinnosti, keď ako štátny orgán v rozpore s čl. 2 ods. 2 ústavy a v rozpore\nso zákonom č. 468/1991 Zb. o prevádzkovaní rozhlasového a televízneho vysielania v znení\nneskorších predpisov, resp. zákonom č. 294/1992 Zb. o Rade Slovenskej republiky pre\nrozhlasové a televízne vysielanie v znení neskorších predpisov oznámil sťažovateľke ako\nosobe, ktorej bola vydaná licencia na prevádzkovanie rozhlasového vysielania, že táto jej\nzanikla, a zároveň informoval a oboznamoval s týmto tvrdením tretie osoby. Toto tvrdenie\nbolo nepravdivé, keďže, ako bolo ustálené aj v konaní na vtedajšom Obvodnom súde\nBratislava I pod sp. zn. 9 C 234/93, licencia nezanikla. Odporca túto nepravdivú skutočnosť\npostupne oznamoval dotknutým osobám s tým, aby tieto nerobili úkony, ktoré by\numožňovali sťažovateľke vysielať podľa pridelenej licencie. V dôsledku uvedeného\nsťažovateľka nemohla dokončiť prípravné práce na vysielanie podľa udelenej licencie\na pristúpiť k začatiu vysielania v súlade s licenciou, čím jej vznikla škoda vo forme ušlého\nzisku. Výšku škody sťažovateľka preukazovala znaleckým posudkom č. 1/2010\n\n2\n\nvypracovaným súdom ustanoveným znalcom\n\n. Okresný súd\n\nrozhodol vo veci rozsudkom z 21. septembra 2004, ktorým návrh sťažovateľky zamietol.\nNa základe odvolania podaného sťažovateľkou krajský súd uznesením z 30. januára\n2009 zrušil rozsudok okresného súdu z 21. septembra 2004 a vec mu vrátil na ďalšie\nkonanie a rozhodnutie. Okresný súd vo veci opätovne rozhodol rozsudkom zo 16. decembra\n2010, ktorým návrhu sťažovateľky vyhovel.\nNa základe odvolania odporcu vo veci opakovane rozhodoval krajský súd, ktorý\nrozsudkom zo 17. decembra 2013 rozsudok okresného súdu zo 16. decembra 2010 zmenil\ntak, že návrh v celom rozsahu zamietol.\nSťažovateľka podala proti rozsudku krajského súdu dovolanie zo 17. decembra 2013,\nktoré bolo rozsudkom najvyššieho súdu z 31. marca 2016 zamietnuté.\nVo vzťahu k namietanej arbitrárnosti rozsudku krajského súdu zo 17. decembra 2013\na svojvôli krajského súdu pri rozhodovaní sťažovateľka uviedla, že „odvolací súd v rozpore\ns vykonanými dôkazmi, svojvoľne a bez opory v dokazovaní konštatoval neexistenciu\nkauzálneho nexusu medzi konaním Odporcu a vznikom škody Sťažovateľovi. Nespochybnil\nvšak vznik škody a ani protiprávne konanie Odporcu. Sťažovateľ má za to, že vykonané\ndokazovanie jednoznačne preukazuje, že škoda bola spôsobená práve kvôli konaniu\nOdporcu a nebyť konania Odporcu, škoda by nevznikla.“.\nSťažovateľka ďalej v sťažnosti podrobne rozobrala všetky opatrenia a kroky, ktoré\nuskutočnila s cieľom začať vysielanie podľa udelenej licencie a z ktorých podľa jej názoru\nje zrejmý kauzálny nexus medzi konaním odporcu a vznikom škody v podobe ušlého zisku.\nV tomto smere sťažovateľka v súdnom konaní predložila jednoznačné a nespochybniteľné\ndôkazy, a preto je toho názoru, že krajský súd svojím postupom spočívajúcim v nesprávnom\nposúdení uvedenej príčinnej súvislosti v rozpore so závermi vyplývajúcimi z vykonaného\ndokazovania porušil ústavné základné právo a právo sťažovateľky na spravodlivý súdny\nproces zakotvené v čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n\n3\n\nPodľa názoru sťažovateľky:\n«Dokazovanie ako prostriedok spravodlivého súdneho konania nemožno obmedziť\nlen na „právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom“. K dokazovaniu patrí aj\nnáležitá profesionálna činnosť súdov a sudcov implikovaná v zásade iura novit curia, ktorú\nmožno subsumovať do režimu základného práva na súdnu ochranu.\nSťažovateľ má za to, že preskúmanie záverov súdu, ktoré sú v rozpore s vykonaným\ndokazovaním, môže a má byť predmetom posúdenia zo strany Ústavného súdu.»\nKrajský súd v napadnutom rozhodnutí dospel k názoru, že príčinou vzniku škody\nbolo, že sťažovateľka nebola k dátumu stanovenému v rozhodnutí o udelení licencie na\nvysielanie pripravená, nevykonala všetky kroky potrebné na zabezpečenie vysielania po\ntechnickej a organizačnej stránke. K uvedenému záveru dospel krajský súd na takom\nzáklade, že sťažovateľka v konaní nepredložila žiadnu uzatvorenú zmluvu na zabezpečenie\nvysielania, žiadnu kúpnu zmluvu na satelitný prijímač, vnútorné technické vybavenie štúdia,\nresp. dôkaz o tom, že toto vnútorné vybavenie zabezpečila materská spoločnosť,\nnepredložila zmluvu uzatvorenú s reklamnými partnermi, zmluvu so\naj\n\n, pričom\n\n, viacerými listami oznámili, že pre rekonštrukciu antén\n\nbude možné vysielanie začať najskôr od 1. septembra 1993. Sťažovateľka, naopak,\nargumentovala, že aktívne vykonávala pred plánovaným začiatkom vysielania všetky\nopatrenia potrebné na začatie vysielania po technickej, ako aj personálnej stránke, avšak\nk ich formálnemu usporiadaniu nedošlo v dôsledku porušenia povinností odporcom. Len\nz tohto dôvodu sťažovateľka nemohla začať vysielanie 1. februára 1993 a ani neskôr.\nKrajský súd pochybil podľa sťažovateľky tiež v tom, že „napriek tomu, že § 15\nods. 2 písm. b) vtedy účinného zákona č. 468/1991 Zb. v znení neskorších predpisov ukladal\ndržiteľovi licencie na rozhlasové vysielanie začať toto vysielanie do 180 dní od\nprávoplatností rozhodnutia o udelení licencie, prípadné nedodržanie tejto lehoty nemalo za\nnásledok zánik udelenej licencie. Ak by držiteľ licencie nezačal vysielanie v uvedenej lehote,\nmalo by to za následok iba možnosť, aby Odporca rozhodol o odňatí licencie.\n\n4\n\nPreto, ak by držiteľ licencie nezačal podľa nej vysielať v zákonom stanovenej lehote,\nnič mu nebránilo v tom, aby začal na základe licencie vysielať aj neskôr, a to až do zániku\nlicencie, a to či už zánikom jej platnosti podľa § 13 zákona č. 468/1991 Zb. (najmä z dôvodu\nuplynutia doby, na ktorú bola vydaná) alebo rozhodnutím Odporcu ojej odňatí podľa § 15\ntohto zákona.\nNakoľko Odporca o odňatí tejto licencie Sťažovateľovi nerozhodol počas celej doby\njej trvania, táto licencia stratila platnosť podľa § 13 písm. a) zákona č. 468/1991 Zb. až\nuplynutím doby, na ktorú bola vydaná. Počas celej doby trvania licencie mohol teda\nSťažovateľ začať vysielať podľa nej (samozrejme nebyť porušenia povinnosti Odporcom).\nAni neskôr však Sťažovateľ nemohol začať vysielať podľa udelenej licencie, a to ako už bolo\nuvedené vyššie v dôsledku protiprávneho konania Odporcu a toho, že v priebehu prvého\npolroka 1993 na Sťažovateľovi pridelenej frekvencii začal vysielať\na 17. 03. 1994 bola táto frekvencia pridelená spoločnosti\n\n“.\n\nVo vzťahu k namietanej arbitrárnosti a neodôvodnenosti rozsudku najvyššieho súdu\nz 31. marca 2016, ktorým bolo dovolanie sťažovateľky zamietnuté, sťažovateľka uviedla, že\nnajvyšší súd sa s podstatnými námietkami sťažovateľky uvedenými v dovolaní vôbec\nnevysporiadal a v odôvodnení svojho rozsudku len stručne poznamenal, že uplatnený\ndovolací dôvod spočívajúci v tom, že rozhodnutie vychádza zo skutkového stavu, ktorý\nnemá v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní, v súčasnosti platný Občiansky\nsúdny poriadok (ďalej aj „OSP“) neupravuje.\nVzhľadom na uvedené je sťažovateľka toho názoru, že najvyšší súd porušil jej\nzákladné právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nSťažovateľka ďalej uviedla, že najvyšší súd v odôvodnení svojho rozsudku\nz 31. marca 2016 «vyslovil právny názor, založený na nedostatku pasívnej vecnej\nlegitimácie na strane Odporcu. Dovolací súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že\nzo všeobecnej koncepcie zodpovednosti za škodu podľa ustanovení Občianskeho zákonníka\nexistujú výnimky, pričom takúto výnimku predstavuje aj zákon č. 58/1969 Zb.\no zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym\n5\n\núradným postupom. Tento zákon v § 1 ods. 1 zakotvuje, že za škodu spôsobenú niektorým\nštátnym orgánom nezodpovedá sám štátny orgán, ale štát. Pritom štátny orgán a štát sú\nodlišnými subjektmi práva, teda odlišnými právnickými osobami. Znamená to, že bez\nohľadu na skutočnosť, ktorý štátny orgán škodu spôsobil, zodpovedným je štát. Dovolací\nsúd ďalej uviedol, že vzhľadom na to, že žaloba smerovala proti subjektu, ktorý nebol v\ndanej veci pasívne vecne legitimovaný, bol tento procesný nástroj žalobcu správne\nodvolacím súdom zamietnutý, i keď z takého dôvodu, ktorý dovolací súd nepovažuje za\nurčujúci.\nSťažovateľ má za to, že lakonické konštatovanie dovolacieho súdu o nedostatku\npasívnej vecnej legitimácie, ktoré sa v rámci tohto súdneho konania objavuje v rámci\nprávneho názoru súdu prvýkrát napriek tomu, že konanie trvá viac ako 19 rokov, je\nzávažným zásahom do právnej istoty a porušením práva na spravodlivý proces podľa čl. 46\nods. 3 Ústavy SR v spojení s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a článku 6 ods. 1 Dohovoru.\nNapriek tomu, že rozhodnutiu dovolacieho súdu predchádzali spolu štyri súdne\nrozhodnutia (dve rozhodnutia Okresného súdu Bratislava I a dve rozhodnutia Krajského\nsúdu v Bratislave), to znamená, že vec bola súdom štyrikrát posudzovaná, ani raz nebola\nzo strany súdu vyslovená pochybnosť o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie a ani o tom,\nže vec je potrebné posudzovať podľa iného právneho predpisu. Sťažovateľ v tejto súvislosti\npoukazuje na jednotnosť právneho posudzovania zo strany konajúcich súdov.\nOkresný súd Bratislava I v Rozsudku OS 1, ktorým žalobu v celom rozsahu zamietol,\npotvrdil dôvodnosť aplikácie všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka a uviedol, že\nOdporca v správnom konaní nevydal žiadne rozhodnutie, na ktoré by sa vzťahoval pri\nuplatnení náhrady škody zákon č. 58/1969 Zb. a konanie, akým Odporca postupovala\nv rámci svojej pôsobnosti, súd nepovažoval za nesprávny úradný postup, preto nárok\nžalobcu na náhradu škody posúdil podľa všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka.\nKrajský súd v Bratislave Uznesením KS Rozsudok OS 1 zrušil, avšak zotrval\nna aplikácii ustanovení o všeobecnej zodpovednosti podľa Občianskeho zákonníka:\n„Uvedené konanie odporcu preto možno nepochybne označiť za protiprávne, a teda za\nporušenie právnej povinnosti predpokladané v ust. § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka...\nV ďalšom konaní bude povinnosťou súdu prvého stupňa predovšetkým aj v súčinnosti\ns účastníkmi zameral svoju činnosť na zistenie podstatných otázok pre riadne zistenie\n6\n\nskutkového stavu, najmä pokiaľ ide o jednotlivé podmienky vzniku zodpovednosti za škodu\npodľa § 420 Občianskeho zákonníka...“\nOkresný súd Bratislava I v Rozsudku OS 2 uviedol: „V rámci vykonaného\ndokazovania súd skúmal splnenie všetkých zákonných podmienok zodpovednosti za škodu\npodľa ustanovenia § 420 Občianskeho zákonníka. Súd dospel k záveru, že navrhovateľ\nv celom rozsiahlom konaní dostatočne preukázal, že tieto podmienky sú splnené.“\nKrajský súd v Bratislave v dovolaním napadnutom Rozsudku KS zotrval na aplikácii\n§ 420 Občianskeho zákonníka a „vylúčil zodpovednostný režim podľa § 58/1969 Zb.“.\nDovolací súd v rozhodnutí uviedol, že aby predišiel možnosti, že jeho rozhodnutie\nbude prekvapivo (nečakane) v dovolacom konaní založené na aplikácii takého ustanovenia,\nktoré dosiaľ nebolo prvostupňovým a odvolacím súdom aplikované („režim, podľa ktorého\nbol vylúčený“), oboznámil účastníkov na oboch stranách s možnosťou, že vec môže byť\nv dovolacom konaní posudzovaná podľa zákona č. 58/1969 Zb. a vyzval ich, aby sa k\nmožnému použitiu tohto zákona vyjadrili.\nSťažovateľ má za to, že takéto oboznámenie a zmena právnej argumentácie po 19\nrokoch od podania Návrhu nemá pre Sťažovateľa praktický význam, pričom uvedené je\numocnené tým, že dovolací súd nezohľadnil vyjadrenia Sťažovateľa v nadväznosti na\npredmetné oboznámenie zo strany dovolacieho súdu. Uvedené konanie a zmena právneho\nposúdenia v tak podstatnej otázke, ako je pasívna vecná legitimácia na strane Odporcu,\nzohľadňujúc dobu konania, je takým závažným zásahom do právnej istoty, že je\nv materiálnom právnom štáte neprípustná. Sťažovateľ, na základe právneho názoru\nštyrikrát potvrdeného argumentáciou súdu, v súlade so zásadou iura novit curia trvá na\ntom, že Odporca je pasívne vecne legitimovaným subjektom.\nSťažovateľ tiež poukazuje na to, že Občiansky súdny poriadok stojí na zásade\npredvídateľnosti rozhodnutí súdu. Sťažovateľ bol však v dôsledku rozhodnutia Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky po neúmerne dlhej dobe konania postavený pred prekvapivý\nprávny záver, čo zakladá porušenie práva Sťažovateľa na spravodlivý proces.\nUvedeným konaním Najvyššieho súdu Slovenskej republiky navyše došlo k porušeniu\nzásady dvojinštančnosti konania, ktorá spočíva v možnosti nápravy rozhodnutia orgánom\nvyššieho stupňa (odvolacím orgánom) na základe podaného opravného prostriedku\núčastníkom konania. Vzhľadom na to, že nedostatok pasívnej vecnej legitimácie bol\n7\n\nprvýkrát vyslovený až v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, Sťažovateľovi\nbola odňatá možnosť domáhať sa nápravy, čím bolo jeho právo na spravodlivý súdny\nproces porušené.\nAj keď má dovolací súd za to, že na vec mal súd prvého stupňa a odvolací súd\naplikovať zákon č. 58/1969 Zb., neznamená to automaticky nedostatok pasívnej vecnej\nlegitimácie na strane Odporcu.».\nSťažovateľka na podporu svojich tvrdení poukázala na ustálenú judikatúru, v zmysle\nktorej „ak štát vystupuje ako nositeľ mocenských oprávnení, pri realizácii ktorých\nautoritatívne rozhoduje, je v takejto situácii subjektom verejného práva. Ak ale vstupuje do\nprávnych vzťahov ako osoba v rovnom postavení s inými účastníkmi týchto vzťahov, stáva\nsa účastníkom súkromnoprávnych, resp. občianskoprávnych vzťahov. V týchto prípadoch\nmá podľa § 21 Obč. zákonníka pozíciu právnickej osoby. Štát ako právna konštrukcia,\npodobne ako ostatné právnické osoby, nie je spôsobilý tvoriť sám osebe svoju vlastnú vôľu.\nÚkony štátu ako účastníka občianskoprávnych vzťahov preto musia robiť k tomu povolané\niné osoby. V prípade štátu sú to predovšetkým štátne orgány, ktoré sú povolané realizovať\npráva a povinnosti vyplývajúce z občianskoprávnych vzťahov pre štát.\nSťažovateľ je presvedčený, že Ministerstvo spravodlivosti SR je v tomto kontexte\norgánom povolaným vykonávať (realizovať) úkony v mene štátu, tzn. prejavovať jeho vôľu.\nOznačenie štátneho orgánu ako Odporcu však nevylučuje uplatnenie § 1 uvedeného zákona,\npodľa ktorého štát zodpovedá za škodu spôsobenú štátnym orgánom. V zmysle zákona štát\nzodpovedá za škodu aj v prípade, ak je ako Odporca označený štátny orgán. Zároveň\nSťažovateľ uvádza, že zákon mu neukladá povinnosť označiť Slovenskú republiku ako\nOdporcu. „Zodpovednosť“ štátu v tomto kontexte je daná len pri výkone rozhodnutia\n(exekúcii), keď v tomto prípade bol Odporca ešte ako Rada Slovenskej republiky pre\nrozhlasové a televízne vysielanie zriadený zákonom 294/1992 Zb. ako štátny orgán na\npodporu záujmov verejnosti na uskutočňovanie slobody prejavu q práva no informácie, čím\nje ako taký reprezentant (predĺženou rukou) štátu.“.\nSťažovateľka k označeniu porušovateľov svojich práv z opatrnosti vzhľadom na\nzávažnosť zásahu do ústavného práva na spravodlivý proces označila aj okresný súd. Ak by\n8\n\nsa ústavný súd stotožnil s argumentáciou najvyššieho súdu o nedostatku pasívnej vecnej\nlegitimácie, sťažovateľka je toho názoru, že okresný súd, ako aj krajský súd jej prakticky\nodňali právo na spravodlivý proces. Ustanovenie čl. 46 ods. 3 v spojení s čl. 46 ods. 1\na v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy zakladá podľa sťažovateľky poučovaciu povinnosť súdu,\nktorej obsahom je vyzvať navrhovateľa na opravu návrhu, v ktorom za účastníka konania\no náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci namiesto Slovenskej republiky\noznačil orgán štátu, ktorý spôsobil škodu. Sťažovateľka poukazuje na nález Ústavného súdu\nČeskej republiky sp. zn. IV. ÚS 22/03 zo 6. apríla 2004. Okresný súd a ani krajský súd si\ntúto „poučovaciu“ povinnosť nesplnili, a to napriek tomu, že otázka pasívnej vecnej\nlegitimácie bola v konaní otvorená. Sťažovateľka preto trvá na tom, že zodpovednosť štátu\nje zachovaná aj v prípade, ak sťažovateľka označila ako odporcu štátny orgán.\nVzhľadom na uvedené sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd takto rozhodol:\n„Základné práva Sťažovateľa podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR, článku 46 ods. 3\nÚstavy SR a podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nboli rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 17. 12. 2013, č. k. 8Co 81/2011-1070\na rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. 03. 2016, č. k.\n3Cdo 358/2015 porušené.\nRozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 17. 12. 2013. č. k. 8Co 81/2011-1070\na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. 03. 2016, č. k. 3Cdo 358/2015\nsa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.\nKrajský súd v Bratislave a Najvyšší súd Slovenskej republiky sú povinní spoločne\na nerozdielne uhradiť Sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 30.000,EUR, a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.\nKrajský súd v Bratislave a Najvyšší súd Slovenskej republiky sú povinní spoločne\na nerozdielne uhradiť Sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia, ktoré budú vyčíslené\nv písomnom vyhotovení nálezu, a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“\nEventuálne:\n„Základné práva Sťažovateľa podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR, článku 46 ods. 3\nÚstavy SR a podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nboli rozsudkom Okresného súdu Bratislava I zo dňa 21. 09. 2004, č. k. 8C 60/1997-546,\n9\n\nuznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30. 01. 2009, č. k. 8Co 158/2005-650,\nrozsudkom Okresného súdu Bratislava I zo dňa 16. 12. 2010, č. k. 8C 60/1997-940,\nrozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 17. 12. 2013, č. k, 8Co 81/2011-1070\na rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. 03. 2016, č. k.\n3Cdo 358/2015 porušené.\nOkresný súd Bratislava I, Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd Slovenskej\nrepubliky sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť Sťažovateľovi primerané finančné\nzadosťučinenie vo výške 50.000,- EUR, a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto\nnálezu.“\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa.\nPri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené\nv § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto\nustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,\nnávrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy\npodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd\nna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.\n\n10\n\nÚstavný súd sa v prvom rade musel vysporiadať s alternatívnym petitom sťažnosti\na vychádzajúc z obsahu oboch navrhovaných petitov predmet tohto konania ustálil podľa\nnajširšieho z nich tak, že sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa\nčl. 46 ods. 1 a 3 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť\nrozsudkami okresného súdu z 21. septembra 2004 a zo 16. decembra 2010, uznesením\nkrajského súdu z 30. januára 2009 a jeho rozsudkom zo 17. decembra 2013 a rozsudkom\nnajvyššieho súdu z 31. marca 2016.\nK namietanému porušeniu označených práv rozsudkom okresného súdu\nz 21. septembra 2004 a uznesením krajského súdu z 30. januára 2009\nPokiaľ ide o namietané porušenie označených práv sťažovateľky rozsudkom\nokresného súdu z 21. septembra 2004, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity\nzakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právo sa\ndomáhať ochrany základného práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto\nochranu nemôže poskytnúť iný súd.\nNamietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá\nautomaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri\npredbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany\ntoho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ mohol\ndomôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne\niným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,\nmusí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie\n(mutatis mutandis I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).\nZmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie\nje a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou\nvšetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú\nprimárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo\nmedzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje\n11\n\nv tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade\nnefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti\npodieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného\nsúdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04,\nIV. ÚS 135/05).\nKeďže v danom prípade bol rozsudok okresného súdu z 21. septembra 2004\npodrobený revíznej právomoci krajského súdu v konaní o podanom odvolaní (uznesenie\nkrajského súdu z 30. januára 2009), jeho preskúmanie ústavným súdom by bolo v rozpore\ns princípom subsidiarity zakotveným v čl. 127 ods. 1 ústavy.\nV súvislosti so sťažovateľkou namietaným uznesením krajského súdu z 30. januára\n2009 ústavný súd konštatuje, že toto nebolo konečným rozhodnutím, dôsledkom ktorého by\nbolo právoplatné skončenie veci. V dôsledku vydania napadnutého uznesenia krajského\nsúdu z 30. januára 2009 bola vec vrátená prvostupňovému súdu, ktorý v konaní vedenom\npod sp. zn. 8 C 60/1997 ďalej pokračoval a vo veci opätovne rozhodol. Sťažovateľka teda\nmala v ďalšom štádiu konania pred okresným súdom v odvolacom aj dovolacom konaní\nmožnosť uplatniť ochranu označených práv, ako aj svoju argumentáciu týkajúcu sa\nskutkovej a právnej stránky predmetnej veci, z čoho vyplýva, že mala k dispozícii iný\nprávny prostriedok ochrany tých práv, ktorých porušenie namieta vo svojej sťažnosti (m. m.\nI. ÚS 538/2014).\nÚstavný súd už vyslovil, že nemožno akceptovať, aby napĺňanie úsilia o spravodlivé\nsúdne konanie príslušným všeobecným súdom nahradzoval ústavný súd svojím\nvstupovaním a ingerenciou do dosiaľ meritórne neskončeného konania. Ústavný súd môže\nurobiť zásah na ochranu ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou\ngarantovaných práv sťažovateľa až vtedy, keď už ostatné orgány verejnej moci nemajú\nmožnosť namietaný protiústavný stav napraviť (m. m. IV. ÚS 322/09).\nPridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry ústavný súd ďalej poukazuje na to, že\nzákladné právo na súdnu ochranu (siedmy oddiel ústavy) a právo na spravodlivé súdne\n12\n\nkonanie sú zásadne „výsledkové“, to znamená, že im musí zodpovedať proces ako celok,\na skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí v danej veci od\npokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov (III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05).\nAj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03) obdobne ako\nz judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva [ďalej len „ESĽP“ (napr. Komanický\nc. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 6. 2002) vyplýva, že ústavný súd a ESĽP práva\noverujú, či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50\nústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nÚstavný súd už v rámci svojej predchádzajúcej judikatúry taktiež vyslovil, že\npredpokladom na záver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je také\nporušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred\nzačatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť procesnými\nprostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku (m. m. I. ÚS 148/03,\nIII. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06). V nadväznosti na to ústavný súd poukazuje na to, že v rámci\nkonania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že\nmusí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo (napr. IV. ÚS 254/2011).\nÚstavný súd preto sťažnosť sťažovateľky smerujúcu proti rozsudku okresného súdu\nz 21. septembra 2004 a uzneseniu krajského súdu z 30. januára 2009 odmietol podľa § 25\nods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.\nK namietanému porušeniu označených práv rozsudkom okresného súdu\nzo 16. decembra 2010 a rozsudkom krajského súdu zo 17. decembra 2013\nPokiaľ ide o namietané porušenie označených práv sťažovateľky rozsudkom\nokresného súdu zo 16. decembra 2010 a rozsudkom krajského súdu zo 17. decembra 2013,\nktorým zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa tak, že návrh v celom rozsahu zamietol,\nústavný súd opakovane poukazuje na princíp subsidiarity uvedený už uvedený v tomto\nrozhodnutí.\n13\n\nKeďže v danom prípade bol rozsudok okresného súdu zo 16. decembra 2010\npodrobený revíznej právomoci krajského súdu v konaní o podanom odvolaní (rozsudok\nkrajského súdu zo 17. decembra 2013) a rozsudok krajského súdu zo 17. decembra 2013\nrevíznej právomoci najvyššieho súdu v konaní o podanom dovolaní (rozsudok najvyššieho\nsúdu z 31. marca 2016), preskúmanie týchto rozhodnutí ústavným súdom by bolo v rozpore\ns princípom subsidiarity zakotveným v čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto ústavný súd sťažnosť\nv tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2\nzákona o ústavnom súde.\nK namietanému porušeniu označených práv rozsudkom najvyššieho súdu\nz 31. marca 2016\nPodstata\n\nargumentácie\n\nsťažovateľky\n\nspočíva\n\nv námietke\n\nnedostatočného\n\na arbitrárneho odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu z 31. marca 2016,\nktorý sa nevysporiadal s jej podstatnými argumentmi, ktoré mali vplyv na rozhodnutie\nvo veci. Sťažovateľka súčasne nesúhlasí so zmenou právneho posúdenia veci v otázke\npasívnej vecnej legitimácie, ktorá bola prvýkrát vyslovená až v dovolacom konaní a ktorá je\nsúčasne zásahom do právnej istoty, a preto v materiálnom štáte neprípustná.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 46 ods. 3 ústavy každý má právo na náhradu škody spôsobenej\nnezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo\nnesprávnym úradným postupom.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom...\n\n14\n\nZ doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť\nzásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).\nOtázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania,\npatrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do\nprávomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd\na všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd nie je\nalternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci\nvšeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).\nNajvyšší súd v namietanom rozhodnutí po skonštatovaní neexistencie procesných\nvád v zmysle § 237 OSP k tzv. inej procesnej vade majúcej za následok nesprávne\nrozhodnutie vo veci spočívajúcej v údajných procesných nesprávnostiach v priebehu\nvykonávania dokazovania a vyhodnocovania jeho výsledkov zdôraznil, že sťažovateľka «si\ndostatočne neuvedomuje, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok určený na\nnápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O. s. p.)\na hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) nesprávností. Dovolanie nemožno chápať\nako „ďalšie odvolanie“. Preto sa ním ani nemožno úspešne domáhať revízie skutkových\nzistení urobených prvostupňovým a odvolacím súdom, ani prieskumu nimi vykonaného\ndokazovania. Ťažisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové\nzávery je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom\nmôže v medziach zákona vykonávať dokazovanie (§ 213 O. s. p.). Dovolací súd nemôže\npreskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení a v nadväznosti na to posudzovať, či\nsúdy správne vyhodnotili výsledky vykonaného dokazovania, už len z toho dôvodu, že nie je\noprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy. Na rozdiel od prvostupňového a odvolacieho\nsúdu totiž nemá možnosť vykonávať dokazovanie, ako je to, napokon, zrejmé z § 243a ods. 2\nin fine O. s. p. („dokazovanie však nevykonáva“).\nNajvyšší súd poznamenáva, že žalobcom v dovolaní uplatnený „dovolací dôvod“\nspočívajúci v tom, že rozhodnutie vychádza zo skutkového zistenia, ktoré nemá v podstatnej\nčasti oporu vo vykonanom dokazovaní, upravoval Občiansky súdny poriadok (len) v znení\n15\n\núčinnom do 31. augusta 2003; v súčasnosti Občiansky súdny poriadok tento „dovolací\ndôvod“ neupravuje.».\nK sťažovateľkou namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu najvyšší súd\nv relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia podrobne uviedol svoje zistenia\nvyplývajúce zo spisu, keď konštatoval:\n«Žalobca v podanej žalobe označil za žalovanú Radu, ktorej pôsobnosť v súčasnosti\nvykonáva žalovaná. Rada v priebehu konania opakovane namietala, že v tomto spore nie je\npasívne legitimovaná. Prvá námietka nedostatku jej pasívnej legitimácie je obsiahnutá\nv podaní z 11. januára 2000 na č. l. 99 spisu. V ďalšom podaní (z 23. septembra 2002\nzaloženom v spise na č. l. 204 až 207) konkretizovala svoju námietku poukázaním na to, že\nje štátny orgán. Toto svoje postavenie pripomenula v mnohých ďalších podaniach (viď\nnapríklad č. l. 216 až 219, 501, 519, 549, 829). Svoje úvahy o tom, že v danom prípade\nnemôže ísť o jej zodpovednosť podľa všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka\no náhrade škody, ale že má ísť o zodpovednosť podľa osobitného zákona (t. j. zákona\nč. 58/1969 Zb.) naplno rozvinula v podaní zo 16. februára 2004 (č. l. 458 až 469 spisu).\nPrávny názor žalovanej, že prejednávanú vec treba posudzovať podľa zákona č. 58/1969\nZb., zopakoval právny zástupca žalovanej aj na pojednávaní pred súdom prvého stupňa,\nktoré sa uskutočnilo 15. júna 2004 (viď č. l. 519 spisu). Žalobca vo vyjadrení\nz 10. septembra 2004 (č. 1. 532 až 536 spisu) zotrval na tom, že žalobou uplatnený nárok\nvyplýva z právneho vzťahu zodpovednosti za Škodu podľa § 420 Občianskeho zákonníka),\nžalovaná však aj naďalej poukazovala na potrebu aplikácie zákona č. 58/1969 Zb. (viď\nvyjadrenie jej právneho zástupcu na pojednávaní 21. septembra 2004 – č. l. 542 spisu).\nOkresný súd Bratislava I v rozsudku z 21. septembra 2004 č. k. 8 C 60/1997-546,\nktorým žalobu v celom rozsahu zamietol, pri vysvetľovaní dôvodnosti aplikácie všeobecných\nustanovení Občianskeho zákonníka o náhrade škody uviedol, že „žalovaná v správnom\nkonaní nevydala žiadne rozhodnutie, na ktoré by sa vzťahoval pri uplatnení náhrady škody\nzákon č. 58/1969 Zb. a konanie, akým žalovaná postupovala v rámci svojej pôsobnosti, súd\nnepovažoval za nesprávny úradný postup, preto nárok odporcu (správne však zrejme\nžalobcu) na náhradu škody posúdil podľa všeobecných ustanovení Občianskeho\nzákonníka“. Krajský súd v Bratislave v uznesení z 30. januára 2009 sp. zn. 8 Co 158/2005,\n16\n\nktorým tento prvostupňový rozsudok zrušil, otázku aplikácie zákona č. 58/1969 Zb.\nspomenul len pri opísaní priebehu konania na súde prvého stupňa (č. l. 650 spisu).\nRozsudok Okresného súdu Bratislava I zo 16. decembra 2010 č. k. 8 C 60/1997-940\nspočíva na právnom posúdení, podľa ktorého žalovaná zodpovedá žalobcovi za škodu podľa\n§ 420 Občianskeho zákonníka. Krajský súd v Bratislave v dovolaním napadnutom rozsudku\npoukázal na závery prvostupňového rozsudku, so zreteľom na ktoré „vylúčil\nzodpovednostný režim podľa zákona č. 58/1969 Zb.“ (viď č. l. 650 spisu); vlastné právne\nzávery k možnosti aplikácie tohto zákona ale neuviedol...\n... 4. Občiansky súdny poriadok (§ 243b ods. 2 veta druhá) po zachovaní postupu\npodľa § 241 ods. 3 O. s. p. v spojení s § 213 ods. 2 O. s. p. dovolaciemu súdu umožňuje, aby\nvtedy, keď súdy správne zistili skutkový stav, zmenil rozsudok odvolacieho súdu spočívajúci\nna nesprávnom právnom posúdení veci; dovolaciemu súdu teda umožňuje, aby svojím\nzmeňujúcim rozsudkom zasiahol do právneho stavu už nastoleného (deklarovaného)\nprávoplatným rozhodnutím odvolacieho súdu. O to viac môže dovolací súd v prípade riadne\nzisteného skutkového stavu a po zachovaní postupu podľa § 241 ods. 3 O. s. p. a § 213\nods. 2 O.s.p. „potvrdiť“ odvolacím súdom už právoplatne nastolený (deklarovaný) stav tým,\nže zamietne dovolanie smerujúce proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorý je vo výroku\nsprávny, spočíva však na nesprávnej aplikácii takého ustanovenia, ktoré odvolací súd pri\nrozhodovaní veci nepoužil, i keď bolo pre správne právne posúdenie veci rozhodujúce.\nNajvyšší súd konštatuje, že pre to, čo považuje v danom prípade za základ pre svoje\nrozhodnutie, bol dokazovaním súdu prvého stupňa v potrebnom rozsahu a správne zistený\nskutkový stav. Aby dovolací súd predišiel možnosti, že jeho rozhodnutie bude prekvapivo\n(nečakane) v dovolacom konaní založené na aplikácii takého ustanovenia zákona, ktoré\ndosiaľ nebolo prvostupňovým a odvolacím súdom aplikované („režim podľa ktorého bol\nvylúčený“), postupoval podľa § 241 ods. 3 O. s. p. v spojení s § 213 ods. 2 O. s. p.\na účastníkov na oboch procesných stranách oboznámil s možnosťou, že vec môže byť\nv dovolacom konaní posudzovaná podľa zákona č. 58/1969 Zb.; zároveň žalobcu a žalovanú\nvyzval, aby sa k možnému použitiu tohto zákona vyjadrili v lehote 10 dní. Predmetná výzva\nbola obom účastníkom dovolacieho konania doručená 10. marca 2016.»\n\n17\n\nPo doručení vyjadrení oboch účastníkov konania najvyšší súd k otázke nesplnenia\npoučovacej povinnosti súdmi nižšieho stupňa konštatoval:\n«Dôvodom pre procesný postup súdu podľa § 43 ods. 1 O. s. p. v prípade žaloby je\nzáver (zistenie) súdu, že žaloba je neúplná, nepresná, neurčitá, nezrozumiteľná alebo\nvnútorne rozporná. Pokiaľ súd k tomuto záveru (zisteniu) nedospeje, nemá dôvod\npostupovať podľa uvedeného ustanovenia.\nV preskúmavanej veci žalobca v žalobe, ktorou začalo konanie o náhradu jeho škody,\ncelkom zreteľne, určito a zrozumiteľne označil za žalovanú Radu. Vnútorne nerozporne tiež\nopísal relevantný skutkový dej, z ktorého vyvodzuje svoj nárok na náhradu škody. Jasne\nvysvetlil svoj názor, prečo práve Rada zodpovedá za jeho Škodu v zmysle všeobecných\nustanovení Občianskeho zákonníka o náhrade škody. Medzi tým, ako skutkovo vysvetlil svoj\nnárok na náhradu škody, a petitom jeho žaloby nie je žiadny vnútorný rozpor. Žaloba nie je\nrozporná, nekonzistentná, nezrozumiteľná, ani vnútorne protirečivá. Nebol preto žiadny\ndôvod, aby súd poučoval žalobcu o (neexistujúcich) vadách žaloby a vyzýval ho na opravu\nalebo doplnenie žaloby (§ 43 ods. 1 O. s. p.). Dovolací súd pripomína aj to, že § 5 ods. 1\nO. s. p. ukladá súdu povinnosť poskytnúť účastníkovi konania poučenie (len) o jeho\nprocesných právach a povinnostiach. Podľa tohto ustanovenia súd nie je povinný (ale ani\noprávnený) poskytnúť účastníkovi poučenie podľa hmotného práva. Neprípustným\npoučením by preto bolo, keby súd niektorému žalobcovi poskytol poučenie o tom, proti\nkomu by sa podľa hmotného práva mal domáhať svojho práva. Povinnosť poučenia s\ntakýmto obsahom nemá súd dokonca ani voči účastníkovi, ktorý nie je zastúpený\nadvokátom.\nZ doterajších žalobcových procesných úkonov nevyplýva, že by svoju žalobu\npovažoval za procesný úkon, ktorý by mal nejaké procesné nedostatky. Naopak, v konaní\npred prvostupňovým a odvolacím súdom ju považoval nielen za procesné bezchybnú, plne\nskutkovo podloženú, z vecného (právneho) hľadiska náležíte odôvodnenú, ale tiež za\nprocesný nástroj vhodne zvolený (a nasmerovaný) presne na to, aby dosiahol ním\npožadovaný výsledok konania: náhradu škody. Za procesné bezchybnú považovali žalobu aj\nprvostupňový a odvolací súd; za takú ju považuje aj dovolací súd, ktorý vzhľadom na\nargumentáciu žalobcu v jeho vyjadrení (4.1.) poznamenáva, že ak v niektorom prípade\nžalujúca strana označí v žalobe za žalovaného taký subjekt, ktorý nie je pasívne\n18\n\nlegitimovaný (lebo nie je účastníkom relevantného hmotnoprávneho vzťahu), nejde\no procesný nedostatok žaloby. Skutočnosť, že žaloba smeruje proti tomu, kto nie je pasívne\nlegitimovaný, nebráni súdu rozhodnúť o žalobe.\nSpor trval v danej veci vyše pätnásť rokov. Pri podaní žaloby (5. marca 1997) nebol\nžalobca zastúpený advokátom, už od 1. mája 1997 (viď č. l. 14 spisu) ho ale zastupovala\nadvokátka, ktorá počas konania zastávala názor, že na vec sa vzťahujú všeobecné\nustanovenia Občianskeho zákonníka o náhrade škody. Keď Rada vo vyjadrení z 11. januára\n2000 (č. l. 99 spisu) namietla, že z hľadiska hmotnoprávneho nie je v danom prípade\npasívne legitimovaná, advokátka žalobcu nástojila na tom, že za žalobcom tvrdenú škodu\nzodpovedá Rada (viď č. l. 156 spisu). Na tom, že Rada bola jediným subjektom oprávneným\nrozhodovať o licenciách, a preto je pasívne legitimovaná, zotrvala táto právna zástupkyňa\nžalobcu aj na pojednávaní pred súdom prvého stupňa 10. januára 2003 (č. l. 260 spisu)\nbezprostredne po prednese zástupcu žalovanej, ktorý zopakoval námietku, že Rada podľa\nhmotného práva nezodpovedá za žalobcom tvrdenú škodu.\nOd 18. marca 2003 zastupoval žalobcu iný advokát (viď č. l. 212 spisu), ktorý\nv „Záverečnom zhrnutí doterajšieho dokazovania“ z 8. decembra 2003 (č. l. 440 spisu)\nuviedol, že „... žalobca má za preukázané, že škoda mu... bola spôsobená žalovanou\nv zmysle ustanovenia § 27 zákona č. 58/1969 Zb.“ Ten istý advokát žalobcu na pojednávaní\npred prvostupňovým súdom, ktoré sa uskutočnilo 15. júna 2004 (č. l. 518 spisu), sa\npridržiaval toho, že vec treba posudzovať podľa § 420 Občianskeho zákonníka a dodal, že\nzákon č. 58/1969 Zb. Je v dnešnej dobe... ťažko aplikovateľný, a to s poukazom na dobu,\nkedy bol prijímaný“. Vysvetlil, že na tento zákon sa žalobca odvolal „len z dôvodu, aby\nuviedol postup, aký na strane žalovanej bol“. Výslovne ale konštatoval, že náhradu škody aj\nnaďalej uplatňuje podľa § 420 Občianskeho zákonníka. Podanie žalobcu z 10. septembra\n2004 (č. l. 533 spisu) podpísané jeho konateľom obsahuje text: „Už od začatia súdneho\nkonania bola žaloba na náhradu škody a ušlého zisku podaná podľa § 420 Obč. zák.“.\nAj odvolanie žalobcu (č. l. 551 spisu) proti rozsudku Okresného súdu Bratislava\n[z 21. septembra 2004 č. k. 8 C 60/1997-546 zotrváva na názore o opodstatnenosti\naplikácie všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka o náhrade škody.\nV spise sú založené aj iné plnomocenstvá udelené ďalším zástupcom žalobcu. Ani pri\nzastupovaní žalobcu týmito zástupcami sa nič nezmenilo na podstate tej časti žalobcovej\n19\n\nargumentácie, podľa ktorej žalobou uplatnený nárok vyvodzuje z právneho vzťahu, na ktorý\ndopadá § 420 Občianskeho zákonníka. Žalobca v konaní opakovane menil finančné\nvyjadrenie žalobou uplatneného nároku, žalobu však nemenil v tom zmysle, že by za\nžalovaný subjekt označil štát.\nSkutočnosť, že žalobca s istým odstupom času od podania žaloby, po zmene svojho\nprávneho zástupcu zvolil v jednotlivom prípade formuláciu, ktorá len zdanlivo pripúšťala\nmožnosť, že aj z jeho pohľadu do úvahy prichádza tiež aplikácia zákona č. 58/1969 Zb.,\nnemôže byť dodatočne v dovolacom konaní vykladaná tak, že v dôsledku ojedinelej\nargumentačnej nejednoznačnosti žalobcu sa jeho žaloba spätne stala procesné vadným\núkonom, ktorý opodstatňoval postup súdu podľa § 43 ods. 1 veta prvá O. s. p.\nAk by žalobcovmu pohľadu na procesné náležitosti žaloby (4.1.) mal byť priznaný\nním požadovaný význam, mal by každý žalobca v ktorejkoľvek inej veci vždy možnosť\nkedykoľvek po podaní žaloby sa vyjadriť argumentačne nejasno a potom (keď sa mu to\nhodí) hocikedy túto okolnosť využiť, ťažiť z nej, svoju žalobu spätne označiť za procesné\nvadnú a na tom základe zvrátiť rozhodnutie súdu vydané v jeho neprospech. Stým rozhodne\nnemožno súhlasiť.\nArgumentáciu žalobcu obsiahnutú v jeho vyjadrení (viď 4.1.) vyhodnotil dovolací súd\nako vyslovene účelovú a nepodloženú obsahom spisu. Žaloba podaná v tejto veci nie je\nprocesné vadná a žalobca ju dosiaľ nikdy nepovažoval za rozpornú, nekonzistentnú alebo\nvnútorne rozpornú. Ani z jeho dovolania nevyplýva, že by ju považoval za procesné chybnú.\nNapokon, v samotnom vyjadrení (4.1.) považuje svoju žalobu za procesné vadnú len\npodmienečne – pre ten prípad, že dovolací súd bude vychádzať z názoru, že vec mala byť\nsúdmi posudzovaná nie podľa všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka o náhrade\nškody, ale podľa zákona č. 58/1969 Zb.\nPre účely vysvetlenia úvah dovolacieho súdu, ktorými sa zaoberal pri posudzovaní\nvyjadrení žalobcu (4.1.) a žalovanej (4.2.) najvyšší súd už len dodáva, že žalovaný subjekt,\nktorý v občianskom súdnom konám pôvodne argumentoval tým, že nie je pasívne\nlegitimovaný (a takým aj v skutočnosti nebol), sa upustením od tejto argumentácie nestáva\npasívne legitimovaným.»\nK nedostatku pasívnej legitimácie najvyšší súd vo svojom rozhodnutí uviedol:\n20\n\n„5.1. Podľa všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka o zodpovednosti za\nškodu platí zásada, že za škodu zodpovedá ten, kto ju spôsobil, pričom v prípade škody\nspôsobenej právnickou osobou ide o činnosť tých fyzických osôb, ktoré právnická osoba na\ntúto činnosť použila (viď § 420 Občianskeho zákonníka). Z tejto zásady existujú viaceré\nvýnimky. Vo sfére pôsobnosti samotného Občianskeho zákonníka ide napríklad o škodu\nspôsobenú osobami, ktoré nemôžu posúdiť následky svojho konania (viď § 422 Občianskeho\nzákonníka), prípadne o škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (viď § 427\nObčianskeho zákonníka).\nAj zákon č. 58/1969 Zb. predstavuje výnimku z inak všeobecnej platnej zásady, podľa\nktorej subjekt práva zodpovedá za škodu, ktorú sám spôsobil. Tento zákon v § 1 ods. 1\nzakotvuje, že za škodu spôsobenú niektorým štátnym orgánom nezodpovedá sám štátny\norgán, ale štát. Pritom štátny orgán a štát sú odlišnými subjektmi práva, teda odlišnými\nprávnickými osobami. Znamená to, že bez ohľadu na skutočnosť, ktorý štátny orgán škodu\nspôsobil, zodpovedným (vecne pasívne legitimovaným) je štát.\n5.2. V zmysle všeobecnej zásady o vzťahu osobitného a všeobecného zákona (lex\nspecialis derogat generali) platí, že nároky upravené (osobitným) zákonom č. 58/1969 Zb.\nnemožno posudzovať podľa (všeobecného) zákona, v danom prípade podľa ustanovenia\n§ 420 Občianskeho zákonníka.\nAk osobitný zákon stanoví určité podmienky pre uplatnenie nároku, nie je možné ten\nistý nárok uplatňovať podľa iného predpisu, hoci by tento predpis stanovil niektoré\npodmienky odlišne. Hľadať riešenie vo všeobecnom právnom predpise možno iba vtedy,\nak chýba špeciálna úprava v zákone osobitnom. Takáto špeciálna právna úprava v danom\nprípade nechýbala.\nPri právnom posudzovaní v žalobe opísaného skutkového deja treba mať na zreteli,\nže Rada konala ako štátny orgán disponujúci s mocenskými prostriedkami vytvárajúcimi\npodmienky pre plnenie jej úloh na úseku štátnej správy v oblasti vysielania. Za súčasť\nrealizácie úloh Rady na úseku, ktorý bol právnym poriadkom Slovenskej republiky zverený\ndo jej pôsobnosti bolo potrebné považovať aj tie jej úkony týkajúce sa regulácie\nrozhlasového a televízneho vysielania, ktoré vo vzťahu k držiteľovi licencie, prípadne aj\nk tretím osobám vykonávala po rozhodnutí udeľujúcom licenciu. Bezpochyby o také úkony\nRady išlo aj vtedy, keď nositeľa licencie upozornila (či už tak konala v súlade alebo\n21\n\nv rozpore so zákonom) na podstatnú okolnosť významnú pre možnosť vysielať na základe\nlicencie, ale tiež vtedy, keď Rada informovala tretie osoby o otázkach významných\nz hľadiska možnosti nositeľa licencie dosiahnuť cieľ sledovaný udelením licencie.\nÚradným postupom Rady bol nielen jej postup chápaný v úzkom rámci\nadministratívneho konania, ale tiež jej postup nadväzujúci na vydanie administratívneho\nrozhodnutia (o udelení licencie), ktorý sa týka praktickej realizácie vydaného rozhodnutia\na tiež všetkých úloh Rady vyplývajúcich z jej postavenia ako správneho orgánu, ktorý\nvykonáva štátnu reguláciu v oblasti rozhlasového a televízneho vysielania.\n5.3. Otázku, kto je v tom-ktorom prípade aktívne a pasívne vecne legitimovaný, musí\nsúd v konaní o náhradu škody riešiť vždy medzi prvými. Pokiaľ súd nemá vyriešenú otázku,\nkto podľa zákona zodpovedá za (údajnú) škodu žalobcu spôsobenú ním tvrdeným skutkovým\ndejom, nie je (ešte) opodstatnené riešenie otázky neoprávnenosti konania bezprostredného\nškodcu, ním spôsobenej škody (a jej výšky), ani príčinnej súvislosti medzi konaním\n(údajného) bezprostredného škodcu a žalobcom tvrdenou škodou.\nJe totiž logické, že spornosť v týchto otázkach, môže byť v konaní o náhradu škody\nriešená len medzi subjektmi, ktorých sa táto spornosť týka - medzi poškodeným a tým, kto za\njeho (údajnú) škodu zodpovedá. Z tohto hľadiska je preto predpokladom úspešného\nuplatnenia práva na náhradu škody nielen zistenie, že žalobca je subjektom, ktorému bola\nspôsobená škoda, ale rovnako zistenie, že ten, koho žalobca považuje za subjekt\nzodpovedajúci za jemu vzniknutú škodu, skutočne za ňu podľa zákona zodpovedá. Obe\nzisťovania sú súčasťou skúmania, kto je v konaní vecne legitimovaný.\nVecnou legitimáciou sa rozumie stav vyplývajúci z hmotného práva, v rámci ktorého\nje jeden z účastníkov nositeľom oprávnenia (je aktívne legitimovaný) a druhý účastník je\nnositeľom právnej povinnosti je pasívne legitimovaný). Nedostatok vecnej legitimácie\n(aktívnej alebo pasívnej) vedie vždy k zamietnutiu žaloby meritórnym rozhodnutím.\nZ dôvodov uvedených v bodoch 5.1. a 5.2. dospel najvyšší súd k záveru, že ak Rada\nspôsobila žalobcovi (ním tvrdenú) škodu, za jej konanie ako orgánu, ktorý vykonáva na\núseku licencií štátnu správu, zodpovedá podľa hmotného práva od Rady odlišný subjekt –\nštát podľa zákona č. 58/1969 Zb.\n\n22\n\nŽalobca teda v danom prípade podal žalobu proti tomu, kto v právnom vzťahu,\nz ktorého vyvodzoval opodstatnenosť svojho nároku na náhradu škody, nie je pasívne vecne\nlegitimovaný.“\nPodľa názoru ústavného súdu argumentácia najvyššieho súdu uvedená v odôvodnení\nnapadnutého rozsudku citovaná v prvej časti tohto rozhodnutia je dostatočná. V žiadnom\nprípade argumentáciu nemožno považovať za arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Niet teda\nani dôvodu na to, aby ústavný súd do veci zasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniť\nokolnosť, že sťažovateľka má na celú vec odlišný názor a s napadnutým rozsudkom\nnajvyššieho súdu nesúhlasí. Táto okolnosť totiž sama osebe nemôže spôsobiť porušenie\noznačených práv sťažovateľky.\nÚstavný súd ďalej poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenie\nrozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ\nrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo\núčastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).\nÚstavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu\ndospel k záveru, že rozhodnutie je dostatočným spôsobom odôvodnené, najvyšší súd\nzrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolil pri rozhodovaní o nároku sťažovateľky,\na právne závery, na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne.\nNajvyšší súd podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil,\nprečo dovolanie sťažovateľky zamietol, čím vlastne došlo k potvrdeniu rozsudku krajského\nsúdu, ktorým krajský súd žalobu sťažovateľky zamietol. Tým základným a nosným\ndôvodom zamietnutia žaloby krajským súdom bola skutočnosť, že sťažovateľka žalobou\nžiadala, aby jej odporca zaplatil náhradu škody vo forme ušlého zisku, ktorú spôsobil\nporušením právnej povinnosti, keď ako príslušný štátny orgán oznámil sťažovateľke zánik\nlicencie na prevádzkovanie rozhlasového vysielania a súčasne s týmto nepravdivým\ntvrdením oboznamoval tretie osoby s tým, aby tieto nerobili úkony, ktoré by sťažovateľke\numožnili začať vysielanie. Krajský súd žalobu zamietol z dôvodu neexistencie príčinnej\nsúvislosti medzi konaním odporcu a vznikom škody. Vzhľadom na to, že okresný súd\n23\n\nžalobe sťažovateľky vyhovel a krajský súd zmenil rozsudok okresného súdu tak, že žalobu\nzamietol, bolo dovolanie ex lege podľa § 238 ods. 1 OSP prípustné v celom rozsahu, t. j. čo\nsa týka aj právneho posúdenia veci. Sťažovateľka v rámci svojho dovolania predostrela\nsvoje argumenty založené na tvrdení, že krajský súd pri hodnotení dôkazov nepostupoval\nv súlade s § 132 OSP. Súčasne namietala, že krajský súd nesprávne právne posúdil vec,\npokiaľ ide o nedostatok príčinnej súvislosti medzi konaním odporcu a vznikom škody; tiež\nuviedla, že skutkové zistenia odvolacieho súdu nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní,\nktoré preskúmal v rámci dovolacieho konania najvyšší súd meritórne, pričom sa nestotožnil\ns právnym posúdením veci tak, ako to vyjadril krajský súd svojím rozsudkom. Najvyšší súd\ndospel k záveru o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie odporcu, ktorý ako orgán\nvykonávajúci štátnu správu na úseku licencií podľa ustanovení zákona č. 58/1969 Zb.\no zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym\núradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“) nezodpovedá za sťažovateľkou\nuplatnenú škodu, teda nie je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, o ktorú v danom konaní\nide. Najvyšší súd k uvedenému odlišnému právnemu posúdeniu veci dospel potom, ako\nvyzval oboch účastníkov konania, aby sa v súlade s § 213 ods. 2 OSP vyjadrili k možnosti,\nže vec bude v dovolacom konaní posudzovaná podľa zákona č. 58/1969 Zb. Vzhľadom na\nuvedené sťažovateľka mala možnosť v rámci dovolacieho konania predostrieť svoje\nargumenty proti tzv. prekvapivému právnemu posúdeniu veci dovolacím súdom a dovolací\nsúd sa tým musel zaoberať a meritórne jej námietky preskúmať. Vychádzajúc z uvedeného\nsťažovateľke nebola upretá možnosť brániť sa v konaní pred súdom proti prekvapivému\nprávnemu posúdeniu veci najvyšším súdom. Zohľadňujúc svoje právne závery najvyšší súd\ndovolanie sťažovateľky zamietol, pretože rozsudok krajského súdu považoval vo výroku za\nvecne správny.\nÚstavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej do obsahu\nzákladného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci\nrozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom\nporiadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská\nrepublika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Každý má právo,\naby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy.\n24\n\nZ toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na\nzistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná, platná a účinná právna norma\n(IV. ÚS 77/02).\nVzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že v danej veci bolo aj podľa jeho\nnázoru rozhodujúce určenie právneho predpisu, ktorým sa má zodpovednostný vzťah medzi\nsťažovateľkou a odporcom riadiť a v zmysle ktorého je potrebné posudzovať aj vecnú\nlegitimáciu účastníkov konania, ktorej nedostatok na strane odporcu znamenal neúspech\nžalobcu (sťažovateľky) v konaní.\nVo vzťahu k námietke sťažovateľky o nesplnení poučovacej povinnosti všeobecnými\nsúdmi ústavný súd dodáva, že obsahom poučenia je poučenie o procesných právach\na procesných povinnostiach, ktorých realizácia má zásadný význam pre zabezpečenie\nzákladného práva na súdnu ochranu garantovaného v ústave, ako aj v dohovore. O právach\na povinnostiach, ktoré vyplývajú z hmotného práva a ktoré určujú vecnú legitimáciu\núčastníka, súd nepoučuje. Opačný postup súdu by podľa názoru ústavného súdu znamenal\nneprípustnú aktivitu všeobecného súdu, ktorá by mala za následok porušenie princípu\nrovnosti účastníkov v konaní. V okolnostiach danej veci ústavný súd dodáva, že\nsťažovateľkou označený žalovaný bol označený riadne a bez pochybností, žaloba\nnesmerovala proti štátu, a preto nebolo možné dospieť k právnemu záveru o tom, že medzi\nskutkovým a právnym odôvodnením návrhu a označením žalovaného je logický rozpor,\nktorý by mal za následok neurčitosť tohto návrhu a vyvolal by potrebu splnenia poučovacej\npovinnosti súdom.\nO arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným\nsúdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia\npríslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02,\nI. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06). Takéto pochybenie v ústavnoprávnom zmysle však ústavný súd\nv napadnutom rozsudku najvyššieho súdu nezistil. Nesúhlas sťažovateľky s obsahom\nnapadnutého rozsudku najvyššieho súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani\noprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím vlastným.\n25\n\nÚstavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom označeného\nzákladného práva nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka\nsúdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), sťažnosť\nsťažovateľky, ktorou namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 3\nústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru samotným\nnapadnutým rozsudkom najvyššieho súdu z 31. marca 2016, považujúc ho za arbitrárne,\nodmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.\nVzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už ďalšími návrhmi\nsťažovateľky nezaoberal.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 7. júla 2016\n\n26", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "poučenie, poučovacia povinnosť-poučovacia povinnosť súdu", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "dovolanie-dovolacie konanie", "legitimácia-pasívna", "náhrada škody (ujma)-majetková ujma"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:fefde7c8-c48a-4b18-ad5b-c321a63ccfd7", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 538/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 538/2014 z 10. 9. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-09-10", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fefde7c8-c48a-4b18-ad5b-c321a63ccfd7"}, {"guid": "ussr:a3e3f82a-4591-4ead-9f6c-a406ea60fa85", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 254/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 254/2011 z 16. 6. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-06-16", "citacie_n": 78, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a3e3f82a-4591-4ead-9f6c-a406ea60fa85"}, {"guid": "ussr:3cc6fd4e-5706-4816-a9b0-c41ea3b54d79", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 322/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 322/09 z 25. 9. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-09-25", "citacie_n": 341, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3cc6fd4e-5706-4816-a9b0-c41ea3b54d79"}, {"guid": "ussr:39145877-0667-405d-ac7f-4fc8aeb04f1a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 382/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 382/06 z 24. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-24", "citacie_n": 967, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:39145877-0667-405d-ac7f-4fc8aeb04f1a"}, {"guid": "ussr:96960586-1820-41da-b759-f28824c17319", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 42/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 42/07 z 20. 3. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-03-20", "citacie_n": 369, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:96960586-1820-41da-b759-f28824c17319"}, {"guid": "ussr:7d155005-167b-4905-af60-639823f8e4bb", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 307/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 307/06 z 20. 9. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-09-20", "citacie_n": 781, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7d155005-167b-4905-af60-639823f8e4bb"}, {"guid": "ussr:9a5e68bd-5882-45b4-8a90-519b36e6f877", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 90/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 90/06 z 5. 4. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-04-05", "citacie_n": 1160, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9a5e68bd-5882-45b4-8a90-519b36e6f877"}, {"guid": "ussr:816f977c-0403-4b41-aff5-a4a03c281a9a", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 355/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 355/05 z 14. 12. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-12-14", "citacie_n": 254, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:816f977c-0403-4b41-aff5-a4a03c281a9a"}, {"guid": "ussr:3d44fc5a-f1c6-4948-a558-7b201e658668", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 243/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 243/05 z 11. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-11", "citacie_n": 1164, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3d44fc5a-f1c6-4948-a558-7b201e658668"}, {"guid": "ussr:9ef76826-7481-4708-8b7f-da436dbe3c79", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 179/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 179/05 z 21. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-21", "citacie_n": 1265, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9ef76826-7481-4708-8b7f-da436dbe3c79"}, {"guid": "ussr:e540c0cf-5c47-4b51-add9-d64143396288", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 163/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 163/05 z 8. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-08", "citacie_n": 636, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e540c0cf-5c47-4b51-add9-d64143396288"}, {"guid": "ussr:5a33bd5a-4255-4487-89b0-45d3a7945a5b", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 135/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 135/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 2364, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5a33bd5a-4255-4487-89b0-45d3a7945a5b"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:b9c4a4d0-caaa-4064-90fc-0455a4f76974", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 149/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 149/04 z 5. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-05", "citacie_n": 3401, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b9c4a4d0-caaa-4064-90fc-0455a4f76974"}, {"guid": "ussr:6de76074-7817-47aa-9878-11a1726a8ca1", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 33/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 33/04 z 4. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-04", "citacie_n": 638, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6de76074-7817-47aa-9878-11a1726a8ca1"}, {"guid": "ussr:1cd4af91-fa87-4513-84b6-07332dba1d70", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 6/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 6/04 z 14. 1. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-01-14", "citacie_n": 1165, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1cd4af91-fa87-4513-84b6-07332dba1d70"}, {"guid": "ussr:89851db3-e8c4-4f27-b63d-cbb99648e5fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 236/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 236/03 z 17. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-17", "citacie_n": 334, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:89851db3-e8c4-4f27-b63d-cbb99648e5fe"}, {"guid": "ussr:86f601ce-8077-4306-92a6-74e47a263050", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 22/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 22/03 z 19. 9. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-09-19", "citacie_n": 69, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:86f601ce-8077-4306-92a6-74e47a263050"}, {"guid": "ussr:0199e831-aefe-4f17-861d-b3f938aea7a8", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 148/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 148/03 z 27. 8. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-08-27", "citacie_n": 313, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0199e831-aefe-4f17-861d-b3f938aea7a8"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:02540481-a652-4ee1-a6db-4ed263d14e47", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 79/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 79/03 z 9. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-09", "citacie_n": 296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:02540481-a652-4ee1-a6db-4ed263d14e47"}, {"guid": "ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 77/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 77/02 z 27. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-27", "citacie_n": 2547, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe"}, {"guid": "ussr:caacb035-758e-405e-9948-22e1d16b5169", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 218/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 218/02 z 13. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-13", "citacie_n": 1576, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:caacb035-758e-405e-9948-22e1d16b5169"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:2115fe63-2931-418d-8fd9-44b09da4b2a4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 71/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/97 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 3317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1"}, {"guid": "ussr:072e386c-5acf-465d-8931-d4a47ae7b9e2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.3.1997.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 3/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 3/97 z 16. 1. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-01-16", "citacie_n": 342, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.3.1997.1"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}, {"guid": "f1466bbe-a633-4c33-8f11-da77f5a733cd:fdd162ac-4964-41eb-81aa-6f6e284870bd", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2012:8108202521.1", "spisova_znacka": "8Co/81/2011", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 8Co/81/2011 z 25. 4. 2012", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2012-04-25", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2012:8108202521.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:5653e6d2-8c88-4ef0-ae09-38df9b36e427", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:4.US.480.2026.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 480/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 480/2026 z 2. 9. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-09-02", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:4.US.480.2026.1"}, {"guid": "ussr:805097f3-02d4-4960-96d6-fd52d71fa21a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:4.US.118.2026.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 118/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 118/2026 z 24. 2. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-02-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:4.US.118.2026.1"}, {"guid": "ussr:5ecc2dde-1f1d-4f5e-b566-ec716eb46127", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:4.US.628.2025.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 628/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 628/2025 z 13. 11. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-11-13", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:4.US.628.2025.1"}, {"guid": "ussr:ef121728-a1c8-42ef-9d1f-ebf5a3363411", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:1.US.595.2025.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 595/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 595/2025 z 23. 10. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-10-23", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:1.US.595.2025.1"}, {"guid": "ussr:5c7b2574-636a-47e9-9270-5f689be5a12e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:4.US.30.2025.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 30/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 30/2025 z 28. 1. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-01-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:4.US.30.2025.1"}, {"guid": "ussr:a40d2a8a-d45f-46fb-8520-92f9491fa939", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:1.US.622.2024.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 622/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 622/2024 z 21. 11. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-11-21", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:1.US.622.2024.1"}, {"guid": "ussr:726dc0b1-b983-45f2-939e-9ca8b9a7b5ae", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:1.US.415.2024.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 415/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 415/2024 z 24. 7. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-07-24", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:1.US.415.2024.1"}, {"guid": "ussr:1f937fc7-2912-4ac4-8c3a-dfa25b00117e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:4.US.320.2024.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 320/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 320/2024 z 25. 6. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-06-25", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:4.US.320.2024.1"}, {"guid": "ussr:4381f609-1165-4313-889f-b85c4be91190", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:4.US.211.2024.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 211/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 211/2024 z 24. 4. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-04-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:4.US.211.2024.1"}, {"guid": "ussr:60d6ee83-9211-4bd7-9e0d-d5dc48444b02", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:4.US.186.2024.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 186/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 186/2024 z 16. 4. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-04-16", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:4.US.186.2024.1"}, {"guid": "ussr:55805a7c-73dc-49da-a455-19ddba7c477e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:4.US.513.2023.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 513/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 513/2023 z 11. 10. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-10-11", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:4.US.513.2023.1"}, {"guid": "ussr:a96ef736-c32a-48bc-94d1-5b5cf516d88c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:4.US.444.2023.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 444/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 444/2023 z 5. 9. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-09-05", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:4.US.444.2023.1"}, {"guid": "ussr:7c8b2615-e886-4c4b-921b-b3b51625336a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:4.US.279.2023.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 279/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 279/2023 z 23. 5. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-05-23", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:4.US.279.2023.1"}, {"guid": "ussr:2af5fcbf-c85a-4385-a9e1-948d782482ff", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:4.US.199.2023.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 199/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 199/2023 z 12. 4. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-04-12", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:4.US.199.2023.1"}, {"guid": "ussr:026227a6-4b8b-4a05-bf99-53a4cb9adbd4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:4.US.124.2023.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 124/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 124/2023 z 9. 3. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-03-09", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:4.US.124.2023.1"}, {"guid": "ussr:72f4e437-dcd6-4b9e-adef-52c3dd875d11", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:4.US.137.2023.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 137/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 137/2023 z 9. 3. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-03-09", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:4.US.137.2023.1"}, {"guid": "ussr:a22ab992-98fc-408a-a7cd-f6b1e12ef3fb", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:1.US.49.2023.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 49/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 49/2023 z 2. 2. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-02-02", "citacie_n": 19, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:1.US.49.2023.1"}, {"guid": "ussr:0a1df998-a69b-4520-9e6d-cf1b2b2ec856", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:4.US.41.2023.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 41/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 41/2023 z 24. 1. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-01-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:4.US.41.2023.1"}, {"guid": "ussr:1610da57-d778-45a9-883c-a7a13ec8013e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:1.US.18.2023.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 18/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 18/2023 z 19. 1. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-01-19", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:1.US.18.2023.1"}, {"guid": "ussr:422c8ba9-7409-4699-aba4-652c9c48292c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:4.US.17.2023.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 17/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 17/2023 z 10. 1. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-01-10", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:4.US.17.2023.1"}, {"guid": "ussr:860775a1-34f0-4415-918c-b007b8707803", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:1.US.426.2022.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 426/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 426/2022 z 17. 8. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-08-17", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.426.2022.1"}, {"guid": "ussr:8da26574-c80d-4f3c-8dd2-2087b91a60ed", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:1.US.440.2022.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 440/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 440/2022 z 17. 8. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-08-17", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.440.2022.1"}, {"guid": "ussr:6ef35d56-822b-470a-9470-810045352339", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:1.US.378.2022.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 378/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 378/2022 z 23. 6. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-06-23", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.378.2022.1"}, {"guid": "ussr:58f2acdb-f6ad-42fc-b215-22c432b9532b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:1.US.336.2022.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 336/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 336/2022 z 9. 6. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-06-09", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.336.2022.1"}, {"guid": "ussr:5574792d-e648-41cf-8c82-ef92b79c76fb", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:4.US.535.2021.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 535/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 535/2021 z 21. 10. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-10-21", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:4.US.535.2021.1"}, {"guid": "ussr:2a00c9f5-e525-4fcc-af0b-b0de665dc646", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:4.US.406.2021.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 406/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 406/2021 z 17. 8. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-08-17", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:4.US.406.2021.1"}, {"guid": "ussr:1fd571c8-7647-4d9d-b613-7d6b456027f7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:4.US.410.2021.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 410/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 410/2021 z 17. 8. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-08-17", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:4.US.410.2021.1"}, {"guid": "ussr:f5112150-b1a6-47c0-9667-691777a609bc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:4.US.343.2021.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 343/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 343/2021 z 22. 6. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-06-22", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:4.US.343.2021.1"}, {"guid": "ussr:dff55900-e326-4baf-9d0f-0a259c1e45d5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:4.US.247.2021.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 247/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 247/2021 z 11. 5. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-05-11", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:4.US.247.2021.1"}, {"guid": "ussr:39f8fd36-e7a1-4bee-8f26-d2377a10c766", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:4.US.163.2021.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 163/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 163/2021 z 23. 3. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-03-23", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:4.US.163.2021.1"}]}