{"guid": "ussr:a6d6a0ea-a34a-4650-bb59-c04f366f98a1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.419.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 419/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 419/2016 z 7. 7. 2016", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 7. júla 2016, sp. zn. I. ÚS 419/2016, ECLI:SK:USSR:2016:1.US.419.2016.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Milan Ľalík", "sudca_id": 1072, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/milan-lalik-1072", "datum_vydania": "2016-07-07", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50.odsek-3", "nazov": "čl. 50 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-50"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-3", "nazov": "čl. 6 ods. 3 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. c", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. c", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. c", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-50", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/a6d6a0ea-a34a-4650-bb59-c04f366f98a1", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.419.2016.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.419.2016.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.419.2016.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\nI. ÚS 419/2015-67\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. júla 2016\npredbežne prerokoval sťažnosť\n, zastúpeného advokátom JUDr. Petrom\nSchmidlom, advokátska kancelária, Záhorácka 11/A, Malacky, vo veci namietaného\nporušenia jeho základného práva podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv\npodľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nuznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tdo 48/2015 z 10. augusta 2015\na takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\no d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n16. novembra 2015 doručená sťažnosť\n\n(ďalej len „sťažovateľ“) vo veci\n\nnamietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) Dohovoru o ochrane\n\nľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Tdo 48/2015 z 10. augusta 2015\n(ďalej aj „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“).\n2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava V\n(ďalej aj „okresný súd“) č. k. 2 T/52/2013-302 z 13. novembra 2014 bol sťažovateľ uznaný\nza vinného zo zločinu ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z.\nTrestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a iné, za čo mu bol\nuložený trest odňatia slobody v trvaní štyroch rokov nepodmienečne a pre výkon ktorého\nbol zaradený do ústavu s minimálnym stupňom stráženia. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj\n„krajský súd“) svojím uznesením sp. zn. 1 To/27/2015 z 29. apríla 2015 zamietol\nsťažovateľom podané odvolanie a najvyšší súd svojím uznesením sp. zn. 5 Tdo 48/2015\nz 10. augusta 2015 odmietol sťažovateľom podané dovolanie. V ostatnom podal sťažovateľ\nna ústavnom súde sťažnosť.\n3.1 Sťažovateľ v podanej sťažnosti v súhrne konštatuje, že «... konaním súdov\nvšetkých stupňov, došlo k porušeniu jeho práva na obhajobu, na obhajobu ním zvoleného\nobhajcu, ktoré právo nemohlo byť v žiadnom prípade nahradené a konvalidované\nrozhodnutím prvostupňového súdu o ustanovení náhradného obhajcu ex offo, najmä ak sa\n„rozhodujúcej“ časti hlavného pojednávania, kde boli realizované záverečné reči\nprokurátora a obhajoby fyzicky zúčastnil obhajca zvolený sťažovateľom a sudkyňa mu\nodmietla umožniť sa aktívne zúčastniť sa tohto pojednávania v procesnom postavení\nobhajcu, hoci na tom zvolený obhajca i jeho klient trval a zvolený obhajca minimálne jeden\nmesiac pred konaním tohto pojednávania, vediac o jeho termíne od klienta, písomne súdu\ndoporučenou poštou oznámil, že sa hlavného pojednávania v súdom stanovenom termíne\nzúčastní, ako sa uvádza vyššie, napriek tomu, že plnomocenstvo zvoleného obhajcu z radov\nadvokátov nikdy nebolo v predpísanej, a podľa klienta ani v inej forme zrušené, nakoľko\npísomné plnomocenstvo je možné platne a účinne zrušiť len písomnou formou, jeho\nvypovedaním.». V ďalšom doplnil, že „V zmysle zákonnej úpravy, ak sa zvolený obhajca\nzúčastní hlavného pojednávania, nemôže na ňom aktívne vystupovať náhradný obhajca.\nV danej veci nešlo o povinnú obhajobu a aj prvostupňový súd deklaroval, že náhradného\n\n2\n\nobhajcu ustanovuje len pre prípadnú neúčasť zvoleného obhajcu, a tak náhradný obhajca\nnemal dôvod na hlavnom pojednávaní ako obhajca vôbec konať. Odhliadnuc od\nskutočnosti, že náhradný obhajca nebol zrejme schopný klientovi poskytnúť efektívnu\nprávnu pomoc, lebo nebol dostatočne oboznámený zo spisom, (v spise niet zmienky o\nnaštudovaní spisu týmto ustanoveným obhajcom) a s klientom sa neporadil. O tomto svedčí\naj jeho záverečná reč, pričom ... vzhľadom na závažnosť veci, mala byť rozsiahlejšia.“.\n3.2 Postupu najvyššieho súdu sťažovateľ predovšetkým vytkol to, že „Najvyšší súd\nako súd dovolací sa pri odôvodnení svojho rozhodnutia ... dostatočne nevysporiadal\nso všetkými argumentmi, ktoré boli uvedené v dovolaní, čím sa javí toto rozhodnutie ako\narbitrárne. Dovolací súd dôvodí, že predsedníčka senátu prvého stupňa v snahe zabrániť\nprípadným ďalším odročeniam ustanovila dňa 10. 09. 2014 obvinenému náhradného\nobhajcu. V opatrení na č. 1. 281 sa okrem iného uvádza, že k ustanoveniu náhradného\nobhajcu podľa ustanovenia § 42 ods. 1 Tr. poriadku. Tiež sa v tomto opatrení však uvádza,\nže povinnosť obhajovať sťažovateľa trvá dobu, po ktorú trvajú dôvody nutnej obhajoby,\nale v predmetnej trestnej veci sťažovateľa sa nejednalo o prípad povinnej (nutnej)\nobhajoby. Táto skutočnosť unikla pozornosti dovolacieho súdu. Dovolací súd tiež poukazuje\nna zápisnicu z hlavného pojednávania zo dňa 07.10.2014, kde mal sťažovateľ prehlásiť,\nže zvolený obhajca mu vypovedal plnú moc. Predsedníčka senátu ho následne vyzvala,\naby si zvolil nového obhajcu. Aj tento postup prvostupňového súdu je nesprávny a dovolací\nsúd sa s týmto procesným nedostatkom žiadnym spôsobom nevysporiadal.“.\nV ďalšom sťažovateľ poukázal aj na najzávažnejšie nedostatky v celom priebehu\nkonania pred prvostupňovým súdom, ktorým bol Okresný súd Bratislava V, keď\n„... na hlavnom pojednávaní, ktoré sa konalo dňa 13. 11. 2014, kde boli prednášané\nzáverečné reči, ... predsedníčka senátu bezdôvodne zvolenému obhajcovi znemožnila konať\njeho povinnosti vyplývajúce s ustanovenia § 44 ods. 1 Tr. poriadku, napriek tomu, že sa\ntohto práva domáhal sťažovateľ ako aj jeho zvolený obhajca. Predsedníčka senátu svoje\nrozhodnutie odôvodnila tým, že zvolený obhajca by tak nemal dodržanú lehotu na prípravu,\nčo však taktiež nebola pravda, lebo zvolený obhajca písomným podaním zo dňa 14. 10.\n2014 oznámil súdu, že sa dňa 13. 11. 2014 vytýčeného hlavného pojednávania osobne\n\n3\n\nzúčastní.“. Ani s uvedeným pochybením sa najvyšší súd v dovolacom konaní nemal účinne\nvysporiadať.\n4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto\nrozhodol:\n„1. Uznesením Najvyššieho súdu, sp. zn. 5 Tdo 48/2015 bolo porušené základné\nprávo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy ... a práva\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. c) Dohovoru ... .\n2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. značka 5 Tdo 48/2015 zo dňa 29. 04. 2015 sa\nzrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.\n3. Najvyššiemu súdu SR sa prikazuje, aby sťažovateľa ihneď prepustil z výkonu trestu\nodňatia slobody.\n4. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania... “\nII.\n5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania\npred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje\nna neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak\n[§ 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii\nÚstavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)]. Návrhy vo veciach,\nna prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom\npredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne\nneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom\n\n4\n\nprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť\naj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).\n6. Podľa názoru sťažovateľa „Za ťažisko neústavnosti rozhodnutia Najvyššieho súdu\nSR možno v danom prípade považovať porušenie základného práva súdnu a inú právnu\nochranu, ktorého súčasťou je aj právo na obhajobu vedenú v prvom rade zvoleným\nobhajcom, obzvlášť ak je na konaní prítomný, niet zákonného dôkazu o právne účinnej\na zákonom požadovanej forme zrušenia jeho plnomocenstva, naopak prehlásenia klienta\ni advokáta priamo na začiatku konania jednoznačne potvrdzujú vzájomnú vôľu\nk zastupovania klienta zvoleným obhajcom.“.\n7. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným\npostupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo\nslobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti\nmedzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,\nporušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť\npreto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil\nžiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by\nmohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).\n8. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\n9. Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie\nsvojich občianskych práv a záväzkov na súde, ako aj pod tento článok spadá právomoc\nsúdov\n\nrozhodnúť\n\no\n\noprávnenosti\n\ntrestného\n\nobvinenia\n\nvoči\n\nkonkrétnej\n\nosobe.\n\nTakto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu.\nK nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu\na zloženie súdu a vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé\n\n5\n\nprerokovanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 21. 2. 1975, séria A,\nč. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé prerokovanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti\nzbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo\nna odôvodnenie\n\nsúdneho\n\nrozhodnutia\n\na\n\niné\n\npožiadavky\n\nspravodlivého\n\nprocesu\n\n(III. ÚS 199/08).\n10. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému\nvšeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať\nvšeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha\nústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie\na aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach\na základných slobodách (I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu\nkonať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo\npríslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná\nprincípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje\nlen v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky\nvýkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou\núpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to ústavný súd\nnie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,\nktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,\nči v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav\na aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové\na právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu\nlen vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak\nz ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok\nporušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).\n11. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 5 Tdo 48/2015 z 10. augusta 2015 v podstatnom\nuviedol:\n\n6\n\n«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) zistil, že\ndovolanie bolo podané oprávnenou osobou (§ 369 ods. 5 Tr. por.), v zákonnej lehote\na na mieste, kde možno tento mimoriadny opravný prostriedok podať (§ 370 ods. 1 Tr.\npor.). Dovolanie podala oprávnená osoba prostredníctvom obhajcu, čo je v súlade s\nustanovením § 373 ods. 1 Tr. por. Súčasne však zistil, že podané dovolanie je potrebné\nodmietnuť na neverejnom zasadnutí, lebo je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania\npodľa § 371 Tr. por.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len dovolací súd) opakovane pripomína,\nže dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Nielen z označenia tohto opravného\nprostriedku ako mimoriadneho, ale predovšetkým zo samotnej úpravy dovolania v Trestnom\nporiadku je zrejmé, že dovolanie nie je určené k náprave akýchkoľvek pochybení súdov,\nale len tých najzávažnejších - mimoriadnych procesných a hmotnoprávnych chýb. Tie sú\nako dovolacie dôvody taxatívne uvedené v ustanovení § 371 ods. 1 Tr. por., pričom\nv porovnaní s dôvodmi zakotvenými v Trestnom poriadku pre zrušenie rozsudku\nv odvolacom konaní sú koncipované podstatne užšie.\nDovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktorým bola vec právoplatne skončená.\nPredstavuje tak výnimočný prielom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou\nstability právnych vzťahov a právnej istoty. Možnosti dovolania, vrátane dovolacích\ndôvodov, sú striktne obmedzené, aby sa širokým uplatnením tohto mimoriadneho opravného\nprostriedku nezakladala ďalšia riadna opravná inštancia a dovolanie nebolo chápané len\nako „ďalšie” odvolanie.\nV posudzovanej veci bol ako prvý dovolací dôvod uplatnený dôvod uvedený\nv ustanovení § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por., podľa ktorého dovolanie možno podať,\nak zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu.\nDovolateľom uvádzaný dovolací dôvod predpokladá, že v konaní došlo k porušeniu\npráva na obhajobu najmä tým, že boli porušené ustanovenia o povinnej obhajobe § 37\nTr. por. Predovšetkým ide o prípady, kedy súd vykonával úkony trestného konania\nbez obhajcu obvineného napriek tomu, že ho obvinený musel mať z dôvodu povinnej\nobhajoby. V posudzovanej veci bol obvinený trestne stíhaný pre zločin, preto nešlo o prípad\npovinnej obhajoby v zmysle § 37 Tr. por. Napriek tomu si obvinený zvolil obhajcu\nJUDr. Petra Schmidla na plnú moc, ktorý obvinenému poskytoval potrebnú právnu pomoc\n\n7\n\nod prípravného konania až po konanie na súde prvého stupňa. V tejto súvislosti dovolací\nsúd pripomína, že prokurátor podal na obvineného obžalobu na príslušnom okresnom súde\n24. mája 2013, kde je vedená pod sp. zn. 2 T 52/2013. Vo veci bol určený prvý termín\nhlavného pojednávania na 9. júla 2013, na ktoré sa však obhajca nedostavil a svoju neúčasť\nvopred ospravedlnil. Následne musel konajúci súd vo veci viackrát zrušiť termín hlavného\npojednávania a stanoviť nový termín, väčšinou z dôvodov na strane obhajcu\nJUDr. Schmidla (zdravotné dôvody, čerpanie dovolenky) resp. obvineného. Predsedníčka\nsenátu súdu prvého stupňa v snahe zabrániť prípadným ďalším odročeniam ustanovila\n10. septembra 2014 obvinenému náhradného obhajcu\n\n(č. l. 281).\n\nZo zápisnice o hlavnom pojednávaní zo 7. októbra 2014 (č. l. 282-283). vyplýva, že zvolený\nobhajca obvineného JUDr. Schmidl sa neustanovil, pričom obvinený prehlásil, že obhajca\nmu vypovedal plnú moc, avšak žiadny doklad o tom nemá. Prítomná bola náhradná\nobhajkyňa, avšak obvinený požiadal súd o odročenie hlavného pojednávania, nakoľko si\nchce zvoliť na plnú moc iného obhajcu. Obvinenému bolo vyhovené, hlavné pojednávanie\nbolo odročené na 13. novembra 2014, pričom bol vyzvaný aby do 10 dní doložil súdu plnú\nmoc novozvoleného obhajcu. V stanovenom termíne však obvinený súdu novú plnú moc\nnedoložil, a preto sa hlavné pojednávanie 13. novembra 2014 vykonalo za prítomnosti\nnáhradnej obhajkyne, ktorá poskytovala obvinenému patričnú odbornú pomoc. Obvinený\nmal až do právoplatného ukončenia veci obhajcu, preto k žiadnemu zásadnému porušeniu\npráva na obhajobu v jeho prípade nedošlo.\nK námietkam dovolateľa považuje dovolací súd za potrebné uviesť, že v spise sa síce\nnenachádza žiadne písomné vypovedanie plnej moci zo strany JUDr. Schmidla, avšak\nz prehlásenia obvineného na hlavnom pojednávaní jednoznačne vyplýva, že obhajobu\nzo strany JUDr. Schmidla považuje za skončenú, nakoľko si chcel zvoliť nového obhajcu\nna plnú moc. O tom, že obhajoba JUDr. Schmidla skončila, svedčí aj nasledujúci postup\nobvineného, ktorý si zvolil na plnú moc iného obhajcu. Obhajoba obvineného bola teda\npo celý čas trestného stíhania riadne zabezpečená, a preto námietky dovolateľa nie sú\nspôsobilé naplniť dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por.\nDovolateľ ako ďalší dovolací dôvod uviedol ustanovenie § 371 ods. 1 písm. g/\nTr. por., podľa ktorého dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na dôkazoch,\nktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.\n\n8\n\nVo všeobecnej rovine k tomuto dovolaciemu dôvodu považuje dovolací súd za nutné\nuviesť, že uvedený dovolací dôvod sa vzťahuje k najdôležitejšej fáze trestného konania k dokazovaniu. Dokazovanie prebieha v štyroch etapách, začína vyhľadávaním, nasleduje\netapa zabezpečovania dôkazov, potom ich vykonávania a nakoniec etapa hodnotenia\ndôkazov. Za dôkaz pritom môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci\na čo sa získalo z dôkazných prostriedkov zadovážených podľa Trestného poriadku alebo\npodľa osobitného zákona.\nDôvod dovolania podľa citovaného ustanovenia sa vzťahuje predovšetkým k tretej\netape dokazovania, t.j. k vykonávaniu dôkazov súdom. Dovolateľ vo svojom mimoriadnom\nopravnom prostriedku nekonkretizoval dôkazy, ktoré mali byť vykonané nezákonným\nspôsobom. Pre naplnenie tohto dovolacieho dôvodu sa vyžaduje, aby sa napadnuté\nrozhodnutie opieralo o nezákonné dôkazy. Nezákonnosť podľa dovolateľa spočívala v tom,\nže hlavné pojednávanie, na ktorom bol vyhlásený odsudzujúci rozsudok súdu prvého stupňa,\nbolo vykonané bez toho, aby obvinenému poskytoval odbornú právnu pomoc ním zvolený\nobhajca. V tomto smere však dovolací súd, ako už bolo vyššie uvedené, žiadne pochybenie\nzo strany nižších súdov nezistil. Argumentáciu dovolateľa vo vzťahu k tomuto dovolaciemu\ndôvodu preto dovolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú.\nPodľa § 382 písm. c/ Tr. por. dovolací súd na neverejnom zasadnutí uznesením,\nbez preskúmania veci, odmietne dovolanie, ak je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania\npodľa § 371 Tr. por.\nV posudzovanej veci, ako z vyššie uvedeného vyplýva, neboli splnené zákonné\npodmienky dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c/, g/ Tr. por., a preto Najvyšší súd\nSlovenskej republiky na neverejnom zasadnutí dovolanie matky obvineného\npodľa § 382 písm. c/ Tr. por. odmietol.»\n12. Z dôvodu obsahovej súvislosti napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu\ns uznesením krajského súdu sp. zn. 1 To/27/2015 z 29. apríla 2015 považoval ústavný súd\nza potrebné odcitovať aj príslušnú časť z predmetného rozhodnutia krajského súdu, ktorý\nv podstatnom argumentoval:\n«Okresný súd v rámci procesného postupu rešpektoval a dodržal všetky\nzákladné zásady trestného konania uvedené v § 2 Tr. por., najmä však zásady zákonného\n\n9\n\nprocesu - § 2 ods. 7, voľného hodnotenia dôkazov - § 2 ods. 12 i rovnosti strán\n(kontradiktórnosti) - § 2 ods. 14. Krajský súd teda konštatuje, že súd prvého stupňa dospel\nk vyhlásenému rozsudku po bezchybnom procesnom postupe a v súlade so všetkými\nprocesnými ustanoveniami, ktoré tento proces upravujú. V odôvodnení rozsudku v súlade\ns § 168 Tr. por. stručne, jasne, zrozumiteľne a presvedčivo vyložil, ktoré skutočnosti vzal\nza dokázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a vysvetlil, na základe akých\ndôvodov - prečo dospel k odsudzujúcemu rozsudku.\nKrajský súd si plne osvojuje skutkové závery I. stupňového súdu a v podrobnostiach\nodkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku. Aj senát odvolacieho súdu dospel\nk záveru, že skutok popísaný v napadnutom rozsudku sa stal, spáchal ho obžalovaný\nspôsobom v ňom popísaným. Nemá preto pochybnosti, že skutkové zistenia uvedené\nv skutkovej vete napadnutého rozsudku sú v súlade so stavom veci a je nimi preukázané,\nže obžalovaný sa v kritickej dobe správal spôsobom uvedeným vo výrokovej časti rozsudku.\nV prejednávanom prípade boli v prípravnom konaní zadovážené a na hlavnom\npojednávaní okresným súdom vykonané dve skupiny dôkazov, ktoré si navzájom odporovali.\nNa jednej strane je to výpoveď poškodeného\n\n, ktorý bol v prípravnom\n\nkonaní vypočutý dvakrát. Poškodený v súlade s výpoveďami z prípravného konania, zhodne\naj na hlavnom pojednávaní vypovedal, že neznámy mladý muž po tom, ako ho autom\nnasledoval od\n\naž na parkovisko na\n\n, ho fyzicky\n\nnapadol tak, že ho udrel asi 4 krát päsťou do ľavej časti hlavy. Uvedeného muža popísal\npred vznesením obvinenia a pred vykonanou rekogníciou, pri ktorej tohto bez pochybností\nopoznal. Na svojich tvrdeniach, že to bol obžalovaný, ktorý ho napadol, zotrval aj pri\nkonfrontácii a na hlavnom pojednávaní s vysvetlením, že nemá dôvod obžalovaného krivo\nobviňovať, keďže tohto nikdy nevidel a nepoznal ho. Oproti výpovedi poškodeného stojí\nvýpoveď obžalovaného, ktorý od počiatku skutok popiera. Z výpovedí svedkov\n,\n\na\n\n, vyplýva skutočnosť, že obžalovaný\n\nsa mal v čase skutku nachádzať na pracovisku v sídle spoločnosti\nso sídlom na\n\n. Okrem toho svedok\n\nupresnil,\n\nže predmetné motorové vozidlo, na ktorom mal jazdiť obžalovaný, jeho syn, v ten deň užíval\non, s tým, že aj mobil obžalovaného sa nachádzal v tomto aute a na uvedené číslo mu bolo\njedenkrát volané.\n\n10\n\nObhajobné námietky obžalovaného, že v čase ublíženia na zdraví poškodenému sa\nna mieste činu nenachádzal a poškodeného nepozná, sú jednoznačne okrem výpovede\npoškodeného, vyvrátené aj listinnými dôkazmi, z ktorých je zrejmé, že vzhľadom\nna vzdialenosť ulíc\n\na\n\n, kde sa mal obžalovaný zdržiavať, je možné sa\n\npresunúť s osobným motorovým vozidlom z ulice\n\nna\n\nv priebehu\n\ndesiatich minút. Okrem toho z prepisu telefónnych hovorov vyplýva, že z mobilu\nobžalovaného, ktorý mal mať jeho otec svedok\n\nv aute, bolo volané v čase\n\nskutku družke obžalovaného a to niekoľko krát a podľa vykrývačov mobilnej siete sa tento\ntelefón pohyboval po trase, v čase a mieste, ktoré korešponduje s výpoveďou poškodeného.\nV tejto časti preto nie je možné uveriť tvrdeniu svedka\n\n, že uvedený\n\nmobil mal v aute a na tento mu bolo volané. Pokiaľ ide o kamerové záznamy, nebolo možné\npreveriť obhajobné tvrdenia obžalovaného, že v čase skutku sa nachádzal v areáli firmy,\nkeďže tieto boli polícii poskytnuté a zachytávajúce čas od 16.15 do 19.15 hod., pričom\nostatné časti boli zmazané.\nZo znaleckého posudku z odvetvia zdravotníctva a farmácia odvetvie chirurgia\na traumatológia vypracovaného\n\nvyplýva, že poškodený\n\nutrpel poranenia uvedené vo výrokovej časti rozsudku, pričom je možné potvrdiť, že tieto\nmohli vzniknúť tak, ako to vo svojej výpovedi opisuje poškodený, ktorý musel absolvovať\noperačné riešenie zlomením tvárových kostí, musel podstúpiť pomerne bolestivé ošetrovanie\nkrvnej zrazeniny pod ľavým okom a musel absolvovať opakované pravidelné odborné\nlekárske vyšetrenia, pričom pri pohyboch ľavým okom do strán trpel závraťou, bolesťami\na dvojitým videním. Z lekárskeho hľadiska ide o poranenie ťažké, ktoré si vyžiadalo\noperačné riešenie, dlhodobú liečbu prevyšujúcu dobu tri mesiace. Poranenia poškodeného\nvznikli\n\nnajpravdepodobnejšie\n\nmechanizmom\n\nopakovaných\n\núderov\n\ntupým\n\npevným\n\npredmetom stredne silnej až silnej intenzity.\nNie je možné preto akceptovať obhajobné námietky obžalovaného, že z výpovede\npoškodeného\n\nnevyplýva, že útok mal prebehnúť tak, ako ho popísal\n\npoškodený, čomu nasvedčuje spôsob útoku, pri ktorom nebola použitá žiadna zbraň, keďže\npodľa vyjadrenia poškodeného mu mali byť zranenia spôsobené cca dvomi až štyrmi údermi\nrukou a to aj strednej intenzity. Treba poukázať na to, že od počiatku trestného stíhania\npoškodený tvrdí, že obžalovaný potom, čo použil slová, „hovädo chytím ťa a pichnem\n\n11\n\nnožom do srdca“ ho následne udrel štyrikrát do ľavej časti hlavy zovretou päsťou. Úmysel\nobžalovaného spôsobiť poškodenému ťažkú ujmu na zdraví tak deklaroval obžalovaný\nuž úvodnými slovami a následným útokom spôsobeným stredne silnou až silnou intenzitou.\nKrajský súd nemal dôvod neveriť výpovedi poškodeného, ktorá je logická\na od počiatku trestného stíhania nemenná. Okrem toho pravdivosť tvrdenia poškodeného\nposudzoval aj z hľadiska jeho osoby a zistenia, či tento mal motív uvádzať nepravdu\n„a škodiť obžalovanému“.\nV predmetnej veci obhajoba, a to ani pri výraznej snahe, nepreukázala, že by\npoškodený vypovedal nepravdu o podstatných okolnostiach, a nezistila ani relevantný motív\npoškodeného na krivé obvinenie na obžalovaného.\nV odvolaní uvádzané argumenty, že obžalovaný nemal úmysel poškodenému spôsobiť\nťažkú ujmu na zdraví a že ho neudrel štyri krát, považuje krajský súd za právne irelevantné.\nObhajoba vždy môže nájsť akýkoľvek motív, prečo poškodený klame v neprospech jej\nklienta. Argumenty však musia byť mimoriadne silné a presvedčivé, aby bolo možné\nvysloviť, že výpoveď poškodeného nie je pravdivá. Takéto obhajoba ani pri nadmernej\nsnahe nepredložila a nespochybnila tvrdenie poškodeného\n\ntak, aby\n\nkrajský súd mal dôvod korigovať hodnotenie dôkazov okresným súdom. Aj krajský súd\npovažuje výpoveď poškodeného\n\nza logickú, zrozumiteľnú, presvedčivú,\n\npravdivú a vierohodnú, navyše podporenú znaleckým dokazovaním ako aj ostatnými\ndôkazmi, a teda jej prisudzuje rozhodujúcu dôkaznú silu dostatočnú na preukázanie viny\nobžalovaného. Výpoveď obžalovaného musí súd vždy posudzovať s rešpektom a s ohľadom\naj na to, že môže uvádzať nepravdu a tú prezentovať ako jedinú pravdu - svoju. Preto je\nvždy v prioritnom záujme obžalovaného predložiť súdu svoje alibi, a tak dodať svojím\nvyjadreniam „punc“ úplnej pravdivosti. Obžalovaný tvrdil, že bol v čase činu vo firme,\nnepredložil však o tomto žiadne alibi, ba práve naopak, dôkazy ktoré boli v tomto smere\nvykonané, nemohli spochybniť výpoveď poškodeného, keďže nebolo preukázané,\nže obžalovaný sa v čase skutku nachádzal vo firme.\nKrajský súd uzatvára, že súd prvého stupňa rozhodol správne, keď priebeh\nskutkového deja ustálil tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti napadnutého rozsudku.\nNepochybil okresný súd keď konanie obžalovaného kvalifikoval ako zločin ublíženia\nna zdraví podľa § 155 ods. 1 Tr. zák. v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva\n\n12\n\npodľa § 364 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. Z hľadiska naplnenia subjektívnej stránky zločinu\nublíženia na zdraví stačí zistenie, že páchateľ vedel, že svojím konaním môže spôsobiť tento\nťažký následok a bol s tým uzrozumený (úmysel eventuálny). Takže uzrozumenie možno\nvyvodzovať najmä z intenzity útoku, zo spôsobu jeho vykonania a z pohnútky činu.\nTo, že obžalovaný mal úmysel spôsobiť poškodenému ťažkú ujmu na zdraví bolo preukázané\nspoľahlivo už prednesenými slovnými útokmi na adresu poškodeného a následne\naj zo spôsobu a intenzity útoku (4 stredne silné až silné údery päsťou do hlavovej časti tela).\nNie je možné akceptovať návrhy obhajoby na kvalifikáciu konania obžalovaného\npodľa § 156 ods. 3 Tr. zák., keďže v tomto prípade by musel úmysel obžalovaného smerovať\nk spôsobeniu ublíženia na zdraví, pričom týmto činom bola z nedbanlivosti spôsobená ťažká\nujma na zdraví, čo sa však v danom prípade nestalo.\nOdvolací súd nezistil pochybenie, ani vo výroku o treste v napadnutom rozsudku.\nKeďže obžalovaný\n\nspáchal zločin ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1\n\nTr. zák. v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/ Tr. zák.,\nbolo potrebné ukladať mu trest podľa najprísnejšieho ustanovenia, ktorým je v danom\nprípade zločin ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 Tr. zák., kde základná sadzba je daná\nrozpätím od 4 do 10 rokov. Správne postupoval súd I. stupňa, keď v súlade s § 38 ods. 2\nTr. zák. prihliadol na pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich a priťažujúcich okolností\na zistil existenciu jednej poľahčujúcej okolnosti uvedenej v ustanovení § 36 písm. j/ Tr. zák.,\nt. j., že viedol pred spáchaním trestného činu riadny život. Priťažujúcu okolnosť v zmysle\n§ 37 Tr. zák. nezistil.\nZ uvedeného teda vyplýva, že pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností je 1:0,\nv dôsledku čoho podľa § 38 ods. 3 Tr. zák. sa znižuje horná hranica zákonom ustanovenej\ntrestnej sadzby o jednu tretinu a preto bolo možné ukladať obžalovanému trest odňatia\nslobody v konečnom rozmedzí od 4 do 8 rokov.\nSúd prvého stupňa postupoval plne v súlade so zákonom keď uložil obžalovanému\núhrnný trest odňatia slobody na dolnej hranici zákonom stanovenej trestnej sadzby, ktorý\ntrest považoval aj krajský súd za primeraný a zodpovedajúci zákonu.\nKeďže obžalovaný\n\ndoposiaľ nebol vo výkone trestu odňatia slobody,\n\nzaradil ho súd v súlade s ustanovením § 48 ods. 2 písm., a/ Tr. zák. na výkon uloženého\ntrestu do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.\n\n13\n\nOdvolací súd sa v plnej miere stotožnil s postupom súdu I. stupňa ohľadne výroku\no treste, pretože v danom prípade predovšetkým s poukazom na osobu obžalovaného\nje zjavne v súlade s ustanoveniami § 34 ods. 1, ods. 4 Tr. zák.\nPodľa § 34 ods. 1 Tr. zák. trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom\ntým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu\nk tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov, trest\nzároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.\nV prvom rade trest odňatia slobody uložený takým spôsobom, ako ho uložil okresný\nsúd, zabezpečí ochranu spoločnosti pred obžalovaným\n\ntým, že mu\n\nzabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti. V prípade akceptácie takého druhu a výmery\ntrestu a spôsobe jeho výkonu sa nebude obžalovaný nachádzať na slobode, žiť a ani\npacovať, resp. tráviť svoj voľný čas.\nV druhom rade uložený trest odňatia slobody súdom I. stupňa odradí iných\nod páchania takéhoto druhu trestných činov. Odvolací súd k tomuto poznamenáva,\nže trestná činnosť, pre ktorú je obžalovaný\n\nstíhaný, je v súčasnej dobe\n\nmimoriadne rozšírená. Uloženie trestu odňatia slobody spôsobom, akým bol uložený\nokresným súdom, ostatných možných páchateľov odradí od súčasného trendu a\nnesprávneho a nezákonného spôsobu vedenia svojho života.\nPodľa § 34 ods. 4 Tr. zák. pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne\nnajmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce\nokolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho\nnápravy.\nČo sa týka zavinenia a pohnútky zo strany obžalovaného\n\n, odvolací\n\nsúd konštatuje, že v jeho prípade ide priamy úmysel podľa § 15 písm. a/ Tr. zák., nakoľko\nchcel a aj porušil záujem chránený Trestným zákonom, t.j. záujem spoločnosti na ochrane\nživota, zdravia a majetku svojich občanov.\nČo sa týka jeho osoby, pomerov a možnosti nápravy, treba podotknúť, že ide\no páchateľa, ktorý doposiaľ nebol súdne trestaný.\nKeďže odvolací súd nezistil zákonné dôvody pre zmenu ktoréhokoľvek z výrokov\nnapadnutého rozsudku, odvolanie obžalovaného\n§ 319 Tr. por. zamietol..»\n\n14\n\nako nedôvodné v zmysle\n\n13. Ústavný súd považuje v prvom rade za podstatné uviesť, že podľa už spomenutej\nkonštantnej judikatúry nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy\nje nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci\nústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného\nsúdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Ústavný súd teda pripomína obmedzený rozsah\njeho právomoci preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho\npri výklade a uplatňovaní zákonov, Trestný poriadok a Trestný zákon nevynímajúc, viedli\nk rozhodnutiu vo veci samej. K tomu dodáva, že nepatrí do jeho právomoci zaoberať sa\nrozhodnutím o vine a treste (II. ÚS 31/94) ani otázkou právnej kvalifikácie skutku, ktorý je\npredmetom trestného stíhania a o ktorom sa s konečnou platnosťou koná a rozhoduje\npred všeobecnými súdmi (I. ÚS 18/00). Inými slovami, úlohou súdnej ochrany ústavnosti\nposkytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných\nsúdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska\nneospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).\n14. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia najvyššieho\nsúdu (v spojení s obsahom uznesenia krajského súdu sp. zn. 1 To/27/2015 z 29. apríla 2015,\npozn.) vo všeobecnej rovine svojej argumentácie konštatuje, že najvyšší súd ako súd\ndovolací konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné\npre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov,\nsú logické, a preto aj celkom legitímne, právne akceptovateľné a ústavne konformné.\nVzhľadom\n\nna\n\naplikáciu\n\npríslušných\n\nna\n\nvec\n\nsa\n\nvzťahujúcich\n\nhmotnoprávnych\n\na procesnoprávnych zákonných ustanovení je napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu\naj náležite odôvodnené. Najvyšší súd vo svojom napadnutom rozhodnutí primerane\nrozumným a v okolnostiach veci postačujúcim spôsobom reflektoval na sťažovateľom\nvznesené námietky, ku ktorým sa spôsobom v dovolacom konaní očakávanom vyjadril.\nInými slovami, najvyšší súd v dostatočnej miere uviedol dôvody, na základe/podklade\nktorých rozhodol (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva García Ruiz c. Španielsku\nz 21. 1. 1999). V tejto súvislosti je potrebné ešte zdôrazniť, že záver sťažovateľa o jeho vine\nbol vo veci konajúcimi súdmi dostatočne zdôvodnený, ich úvahy vychádzajú z vykonaného\n\n15\n\ndokazovania a závery neindikujú svojvôľu, alebo arbitrárnosť, a preto ich ústavný súd\nvníma aj v rovine ústavnoprávnej za akceptovateľné a nachádzajúce oporu vo vykonanom\ndokazovaní. Taktiež podľa už mnohonásobne judikovaného názoru ústavného súdu právo\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou\nskutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami\núčastníka konania. Inými slovami, skutočnosť, že konanie pred všeobecnými súdmi\nneskončilo podľa predstáv sťažovateľa, sama osebe nie je právnym základom\nna namietnutie porušenia jeho práva na spravodlivé súdne konanie sťažnosťou podanou\nústavnému súdu, pretože označené právo v sebe nezahŕňa záruku úspechu v konaní\n(II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08).\n15. Ústavný súd uzatvára, že právne závery najvyššieho súdu nie je možné\npovažovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené, v dôsledku čoho nezistil príčinnú\nsúvislosť medzi týmto napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu a sťažovateľom\nnamietaným porušením práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,\na preto sťažnosť sťažovateľa v tejto jej časti odmietol z dôvodu jej zjavnej\nneopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.\n16.1 Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas\na možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom\nobhajcu. Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý kto je obvinený z trestného činu má tieto\nminimálne práva: ... písm. c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu\npodľa vlastného výberu, alebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu\nposkytol bezplatne, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú.\n16.2 Podľa § 42 ods. 1 Trestného poriadku ak je dôvodná obava, že by mohol byť\nzmarený v prípravnom konaní výsluch obvineného, ktorý trvá na prítomnosti obhajcu,\nhlavné pojednávanie alebo verejné zasadnutie pre neprítomnosť zvoleného obhajcu alebo\nustanoveného obhajcu, môže byť obvinenému popri zvolenom obhajcovi alebo\nustanovenom obhajcovi ustanovený náhradný obhajca. Podľa § 42 ods. 2 Trestného\nporiadku náhradný obhajca má rovnaké práva a povinnosti ako zvolený obhajca alebo\n\n16\n\nustanovený obhajca, na hlavnom pojednávaní a verejnom zasadnutí ich však môže\nvykonávať iba v prípade neúčasti zvoleného obhajcu alebo ustanoveného obhajcu.\n17. Ústavný súd už vo svojich prvotných rozhodnutiach zaujal stanoviská\nk dodržiavaniu čl. 50 ods. 3 ústavy orgánmi štátu.\n17.1 Vo veci sp. zn. II. ÚS 8/96 uviedol, že čl. 50 ods. 3 zaručuje všetkým\noprávneným osobám, že budú mať čas na prípravu obhajoby, ďalej že budú mať možnosť\npripraviť si obhajobu a že svoju obhajobu budú môcť predniesť právne významným\nspôsobom buď osobne, alebo prostredníctvom svojho obhajcu. Uplatnenie práva\nna obhajobu nezaručuje oprávnenej osobe dosiahnutie takého rozhodnutia súdu, o ktorý sa\nusiluje pomocou obhajoby. Účelom práva zaručeného čl. 50 ods. 3 ústavy je poskytnutie\npríležitosti brániť sa obvineniu zo spáchania trestného činu.\n17.2 Vo veci sp. zn. II. ÚS 52/98 ústavný súd uviedol, že pozitívny záväzok\nSlovenskej republiky pri realizácii práv obvineného v trestnom konaní je zabezpečený\nTrestným poriadkom, ktorý je právnym predpisom upravujúcim postup v trestnom konaní.\nTrestný poriadok v jednotlivých fázach trestného konania zaručuje ústavou garantované\nprávo obhajoby.\n18. Ústavný súd teda predostiera, že zásada „právo na obhajobu“ vyjadruje\npožiadavku, aby v trestnom procese bola zaručená ochrana práv a záujmov osoby, proti\nktorej sa vedie trestné konanie, a je teda nevyhnutným prostriedkom úspešného výkonu\nsúdnictva smerom k ochrane základných práv a slobôd. Jej legislatívne vyjadrenie a reálne\nzabezpečenie svedčí v podstate nielen o stupni demokracie v trestnom procese daného štátu,\nale vo svojej podstate jej realizácia v čo najširšom meradle je nielen v záujme osoby,\nproti ktorej sa vedie trestné konanie, ale v záujme celej spoločnosti, pretože toto právo\nneplynie len z ochrany práv jednotlivca, ale aj zo záujmu štátu na zistení pravdy.\nPodľa názoru ústavného súdu právo na obhajobu sa zaručuje ako základné právo fyzickej\nosoby, ktoré podlieha všetkým pravidlám, ktoré sa uznávajú pri ochrane základných práv\n\n17\n\na slobôd (II. ÚS 34/99), a možno ho vnímať aj ako prostriedok nastoľujúci spravodlivú\nrovnováhu medzi verejnými záujmami, ktoré sú predmetom ústavnej ochrany.\n19. Ústavný súd poukazuje na to, že v prvom rade je všeobecný súd povinný\nposkytnúť ochranu základným práva a slobodám sťažovateľa, ale na druhej strane nemožno\nbagatelizovať význam, podstatu a zmysel obhajoby, v rámci ktorej sa obvinený obhajuje\nsám alebo prostredníctvom svojho obhajcu. Ak takéhoto obhajcu má alebo ho musí mať,\nje potom jeho úlohou obhajovať práva obvineného čo najúčinnejším spôsobom, pod ktorým\ntreba bez pochýb rozumieť aj aktívny prístup obhajcu pri obhajovaní jeho záujmov,\nako aj starostlivosť obhajcu zameranú na to, aby boli náležite a včas objasnené skutočnosti,\nktoré vinu obvineného vyvracajú alebo ju zmierňujú [§ 44 ods. 1 Trestného poriadku\n(IV. ÚS 482/2011)]. Spôsob obrany sťažovateľa a taktika jeho obhajoby nemôže byť\nv prípade jej neúspechu pričítaná na vrub súdu, ktorý koná v súlade so zákonom\n(IV. ÚS 217/2013). Naostatok, uplatnenie práva na obhajobu oprávnenej osobe nezaručuje\ndosiahnutie takého rozhodnutia súdu, o ktoré sa usiluje pomocou obhajoby. Účelom\nzákladného práva zaručeného čl. 50 ods. 3 ústavy je poskytnutie príležitosti brániť\nsa obvineniu zo spáchania trestného činu (III. ÚS 41/01, III. ÚS 256/03, I. ÚS 140/04).\n20. Taktiež z komentovaného znenia dohovoru vyplýva, že „Z nezávislosti advokacie\nna státu vyplývá, že vedení obhajoby je ve své podstatě záležitostí mezi obviněným a jeho\nklientem, ať už mu byl obhájce přidělen v rámci právní pomoci nebo si jej platí klient sám.\nČl. 6 odst. 3 písm. c) nutí příslušné státní orgány zasáhnout pouze tehdy, jestliže nedostatky\nna straně ustanoveného obhájce vyjdou najevo anebo jestliže jsou o nich jakýmkoli jiným\nzpůsobem informovány [Kamasinski proti Rakousku, rozsudek 19. 12. 1989, č. 9783/82,\n§ 65]. Totéž platí i pro obhájce zvoleného obviněným [Imbrioscia, § 41]. (Kmec, J., Kosař,\nD., Kratochvíl, J., Bobek, M.: Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. vydanie.\nPraha : C. H. Beck 2012.)“.\n21. V materiálnom ponímaní teda právo na obhajobu zaručuje všetkým oprávneným\nosobám tak čas na prípravu obhajoby a možnosť pripraviť si jej koncepciu podľa vlastných\npredstáv, ako aj to, že svoju obhajobu budú môcť predniesť právne významným spôsobom\n\n18\n\nbuď osobne, alebo prostredníctvom obhajcu. Zo zistení ústavného súdu vyplývajúcich\nzo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 2 T 52/2013 nevyplýva, aby sťažovateľ nemal\nmožnosť spôsobom, ktorý si sám zvolil (a teda aj právne účinným spôsobom v zmysle\nzvolenej stratégie, pozn.) predniesť svoju obhajobu, čo bolo umocnené zvolením si obhajcu\npodľa vlastného výberu. Je pravdou, že viaceré nariadené termíny hlavného pojednávania\nboli odročované, a to nielen z dôvodu neprítomnosti sťažovateľa, alebo jeho obhajcu\n(ako to bolo napríklad pri termínoch hlavného pojednávania naplánovaného na 24. október\n2013, 19. jún 2014, 4. september 2014 a 25. september 2014, pozn.), ale aj z dôvodu\nneprítomnosti členov senátu (ako to bolo pri termínoch hlavného pojednávania\nnaplánovaného na 19. september 2013, 24. október 2013, 18. marec 2014, pozn.).\nZ hľadiska významu vedeného dokazovania však na hlavnom pojednávaní konanom\nv dňoch 1. augusta 2013 a 6. februára 2014 bolo vykonané podstatné dokazovanie,\na to výsluchy poškodeného\n\n, sťažovateľa v procesnom postavení\n\nobžalovaného, svedkov\n\n,\n\n,\n\n,\n\n, pri ktorom bol prítomný obhajca sťažovateľa advokát JUDr. Peter Schmidl\na do ktorého tak mal možnosť sťažovateľom zvolený tento obhajca v plnej miere zasiahnuť\na v zmysle zvolenej taktiky obhajoby aj ovplyvniť. Na hlavnom pojednávaní konanom\n13. novembra 2014 boli vykonané listinné dôkazy ich prečítaním a prezentované záverečné\nreči,\n\nv\n\nrámci\n\nktorých\n\nsa\n\nprezentovala\n\naj\n\nnáhradná\n\nobhajkyňa\n\na\n\nsamotný\n\nsťažovateľ, čím tak bolo zabezpečené právo sťažovateľa na obhajobu v plnej miere,\nresp. nič nenasvedčuje tomu, aby bol sťažovateľ ako obžalovaný akýmkoľvek spôsobom\nna svojom práve na obhajobu ukrátený.\nV ďalšom je potrebné poukázať na to, že postup vo veci konajúcej sudkyne\nokresného súdu pri ustanovení náhradného obhajcu nebol svojvoľný, ale vychádzal\nz vyjadrenia samotného sťažovateľa prezentovaného na hlavnom pojednávaní konanom\n7. októbra 2014 o vypovedaní plnej moci obhajcom JUDr. Petrom Schmidlom\nsťažovateľovi a vyjadrenia samotného sťažovateľa o vôli zabezpečiť si iného obhajcu,\nčo bol aj dôvod na odročenie hlavného pojednávania. Na hlavnom pojednávaní konanom\n13. novembra 2014 sa obhajca JUDr. Peter Schmidl domáhal svojej účasti napriek\nskutočnosti, že nedisponoval v tom čase platnou plnou mocou na zastupovanie sťažovateľa\n\n19\n\n(k takémuto záveru dospel ústavný súd z obsahu zápisnice okresného súdu na č. l. 297\nsúdneho spisu sp. zn. 2 T 52/2013, pozn.). Ak teda vo veci konajúca sudkyňa okresného\nsúdu uskutočnila hlavné pojednávanie za prítomnosti náhradného obhajcu za súčasného\nnepredloženia plnej moci iného sťažovateľom zvoleného obhajcu, konala tak v súlade\ns Trestným poriadkom, ustanovením § 42 ods. 2 Trestného poriadku druhou vetou\nnevynímajúc. Naopak, z príslušnej časti súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 2 T 52/2013\nvyznievajú sťažnostné námietky sťažovateľa paradoxne a predmetná situácia sa ústavnému\nsúdu javí ako medzi sťažovateľom a jeho zvoleným obhajcom JUDr. Petrom Schmidlom\nprebiehajúce diskrepancie na pozadí vypovedanej plnej moci (či už sťažovateľom, alebo\nJUDr. Petrom Schmidlom, pozn.), resp. pri nesúhlase sťažovateľa nechať sa zastupovať\nobhajcom\n\nJUDr.\n\nPetrom\n\nSchmidlom.\n\nTomuto\n\nzáveru\n\nnasvedčuje\n\naj\n\nsamotný\n\nfakt/skutočnosť, že obsahom predmetného spisu je aj plná moc udelená sťažovateľom\nobhajcovi\n\n, advokátska kancelária,\n\n,\n\na to 21. novembra 2014, z ktorej vyplýva, že v ďalšom priebehu konania (pri podaní\npísomného odvolania z 9. februára 2015 a pri zastupovaní sťažovateľa na verejnom\nzasadnutí krajského súdu o podanom odvolaní konanom 29. apríla 2015) sťažovateľa\nnezastupoval obhajca JUDr. Peter Schmidl, ale obhajca\n\n. Je potom\n\notázne, prečo obhajca JUDr. Peter Schmidl adresoval okresnému súdu svoje vyjadrenia\nsmerujúce k opätovnému podpisu plnej moci sťažovateľom, a to aj v deň konania hlavného\npojednávania 13. novembra 2014, tak ako to vyplýva z č. l. 297 súdneho spisu okresného\nsúdu sp. zn. 2 T 52/2013 „JUDr. Schmidl uviedol, že jeho klient mu dnešného dňa podpíše\nplnú moc...“, keď sa tak v priebehu ďalšieho konania nestalo.\nZ uvedeného dôsledku ústavný súd sťažovateľom podanú sťažnosť v časti\nnamietajúcej porušenie práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a podľa čl. 6 ods. 3\npísm. c) dohovoru odmieta podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej\nneopodstatnenosti.\n22. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie o ďalších\nprocesných návrhoch sťažovateľa (zrušenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu,\n\n20\n\nvrátenie veci na ďalšie konanie a priznanie náhrady trov konania) v danej veci stratilo\nopodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 7. júla 2016\n\n21", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "dovolanie-dovolacie dôvody", "obhajoba, obhajca-zvolený", "trestné konanie-práva obvineného v trestnom konaní"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:8ce2864e-e181-454b-84c1-2e532f966dc5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:1.US.419.2015.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 419/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 419/2015 z 18. 11. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-11-18", "citacie_n": 47, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.419.2015.2"}, {"guid": "ussr:e71dc8a5-2685-4309-b315-1af352ffc938", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 217/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 217/2013 z 18. 4. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-04-18", "citacie_n": 49, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e71dc8a5-2685-4309-b315-1af352ffc938"}, {"guid": "ussr:aa26c834-4347-4fff-9cf1-e32eaabddb59", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 482/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 482/2011 z 10. 11. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-11-10", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aa26c834-4347-4fff-9cf1-e32eaabddb59"}, {"guid": "ussr:80854d00-546c-48e8-9c1b-0ad3bf854400", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 199/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 199/08 z 12. 8. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-08-12", "citacie_n": 255, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:80854d00-546c-48e8-9c1b-0ad3bf854400"}, {"guid": "ussr:05db828b-63d2-4901-b31d-5f01100e0558", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 139/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 139/08 z 29. 4. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-04-29", "citacie_n": 1218, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:05db828b-63d2-4901-b31d-5f01100e0558"}, {"guid": "ussr:17a82aa6-7f0c-4e1a-95f8-cba07ba7941f", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 265/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 265/07 z 13. 12. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-12-13", "citacie_n": 1207, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:17a82aa6-7f0c-4e1a-95f8-cba07ba7941f"}, {"guid": "ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/07 z 17. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-17", "citacie_n": 5043, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98"}, {"guid": "ussr:8b0d780f-6628-41eb-a3b0-adbad48e400c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 168/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 168/05 z 9. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-09", "citacie_n": 1886, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8b0d780f-6628-41eb-a3b0-adbad48e400c"}, {"guid": "ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 74/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 74/05 z 28. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-28", "citacie_n": 2139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9"}, {"guid": "ussr:8105730a-86c9-44e4-a9ee-f2cd4dd64e1a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 140/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 140/04 z 20. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-20", "citacie_n": 38, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8105730a-86c9-44e4-a9ee-f2cd4dd64e1a"}, {"guid": "ussr:0ddccc5a-8313-4280-9d9d-54e2358b0c68", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 256/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 256/03 z 29. 9. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-09-29", "citacie_n": 31, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0ddccc5a-8313-4280-9d9d-54e2358b0c68"}, {"guid": "ussr:d4335051-93b3-45f5-aac4-1ad984a09c36", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 92/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 92/04 z 1. 4. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-04-01", "citacie_n": 1285, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d4335051-93b3-45f5-aac4-1ad984a09c36"}, {"guid": "ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 27/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 27/04 z 11. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-11", "citacie_n": 2330, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455"}, {"guid": "ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 180/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 180/02 z 2. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-02", "citacie_n": 2893, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe"}, {"guid": "ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 139/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 139/02 z 26. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-26", "citacie_n": 3306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c"}, {"guid": "ussr:caacb035-758e-405e-9948-22e1d16b5169", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 218/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 218/02 z 13. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-13", "citacie_n": 1576, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:caacb035-758e-405e-9948-22e1d16b5169"}, {"guid": "ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 19/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 19/02 z 13. 3. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-03-13", "citacie_n": 3382, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73"}, {"guid": "ussr:a10cafb1-cdb4-43e2-aac6-72cb53337f13", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 41/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 41/01 z 12. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-12", "citacie_n": 33, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a10cafb1-cdb4-43e2-aac6-72cb53337f13"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "ussr:92d25b91-0ca1-40cf-b9ea-4e2057bc3ae4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.34.1999.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 34/99", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 34/99 z 28. 4. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-04-28", "citacie_n": 48, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.34.1999.1"}, {"guid": "ussr:083aa7b8-1850-4ae5-8101-a76170fc00da", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.52.1998.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 52/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 52/98 z 26. 1. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-01-26", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.52.1998.1"}, {"guid": "ussr:a5a83e06-6baf-431e-9a77-f27944f9b9c2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.8.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 8/96", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 8/96 z 4. 9. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-09-04", "citacie_n": 98, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.8.1996.1"}, {"guid": "ussr:1602af38-021d-4faf-b650-6e359b6fb522", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.31.1994.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 31/94", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 31/94 z 1. 6. 1994", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1994-06-01", "citacie_n": 44, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.31.1994.1"}], "citovane_v": []}