{"guid": "ussr:b7e965e6-3faf-4882-af65-e3ce908f8c3b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.418.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 418/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 418/2016 z 7. 7. 2016", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 7. júla 2016, sp. zn. I. ÚS 418/2016, ECLI:SK:USSR:2016:1.US.418.2016.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Milan Ľalík", "sudca_id": 1072, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/milan-lalik-1072", "datum_vydania": "2016-07-07", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/b7e965e6-3faf-4882-af65-e3ce908f8c3b", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.418.2016.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.418.2016.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.418.2016.1/text", "citacie_n": 1, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nI. ÚS 418/2016-15\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. júla 2016\npredbežne prerokoval sťažnosť\n\n,\n\nspoločnosťou\n\n, zastúpeného\n\n,\n\n, konajúcou advokátom\n, vo veci namietaného porušenia základného\n\npráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 9 Co 187/2012\nz 26. februára\n\n2013\n\na rozsudkom\n\nNajvyššieho\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\nsp. zn. 8 Cdo 226/2013 z 28. januára 2015 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\nodmieta.\nOdôvodnenie:\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n16. júna 2015 doručená sťažnosť\n\n,\n\n(ďalej len\n\n„sťažovateľ“), vo veci namietaného základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie\npodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len\n\n„dohovor“)\n\nrozsudkom\n\nKrajského\n\nsúdu\n\nv\n\nTrnave\n\n(ďalej\n\nlen\n\n„krajský\n\nsúd“)\n\nsp. zn. 9 Co 187/2012 z 26. februára 2013 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“)\na rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)\nsp. zn. 8 Cdo 226/2013 z 28. januára 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok najvyššieho\nsúdu“).\n2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na Okresnom súde Galanta (ďalej\nlen „okresný súd“) sťažovateľ podal návrh na zaplatenie sumy 34 505,07 € z titulu\nmimoriadneho zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v dôsledku choroby\nz povolania. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 15 C 174/2008 zo 6. júla 2010 návrhu\nsťažovateľa v celom rozsahu vyhovel, nestotožniac sa s tvrdeniami odporcu o premlčaní\nním uplatneného práva na mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského\nuplatnenia. Žalovaný podal proti označenému rozsudku okresného súdu odvolanie. Krajský\nsúd napadnutým rozsudkom zmenil odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa tak,\nže návrh v celom rozsahu zamietol, pretože žalobou uplatnený nárok považoval\nza premlčaný vzhľadom na vznesenú námietku premlčania protistranou. V odôvodnení\nsvojho rozhodnutia konštatoval, že nárok na mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie\nspoločenského uplatnenia nebol uplatnený v dvojročnej subjektívnej lehote od vystavenia\nposudku na základné bodové ohodnotenie. Sťažovateľ proti napadnutému rozsudku\nkrajského súdu podal dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým rozsudkom\ntak, že ho zamietol potom, ako sa stotožnil s názorom krajského súdu v otázke námietky\npremlčania.\n3. Podľa sťažovateľa súdy zúčastnené na rozhodovaní v jeho veci nesprávne posúdili\nvznesenú námietku premlčania, čo malo za následok porušenie základného práva na súdnu\nochranu zaručeného čl. 46 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného\nv čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu.\n4. Najvyšší súd sa podľa sťažovateľa v otázke premlčania nároku stotožnil\ns arbitrárnym výkladom krajského súdu týkajúcim sa § 7 ods. 3 vyhlášky ministerstiev\nzdravotníctva a spravodlivosti, Štátneho úradu sociálneho zabezpečenia a Ústrednej rady\n\n2\n\nodborov č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 32/1965 Zb.“), keď neakceptoval tvrdenie\nsťažovateľa, že nárok na mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia nie je\nmožné premlčať, pretože vzniká až na základe rozhodnutia súdu, ktoré je vo vzťahu\nk existencii dôvodov na vznik nároku konštitutívne výrokom o existencii prípadu hodného\nosobitného zreteľa v čase rozhodovania súdu.\n5. Sťažovateľ poukázal aj na to, že krajský súd námietku premlčania žalovaného\nposúdil\n\nnesprávne\n\na\n\nodlišne\n\nako\n\ns rovnakou chorobou\n\nz\n\npovolania\n\nv inom\ntoho\n\nobdobnom\n\nistého\n\nprípade\n\nzamestnávateľa\n\nzamestnanca\nv\n\nrozsudku\n\nsp. zn. 23 Co 261/2011z 30. apríla 2012, v ktorom konštatoval, že až do pozitívneho\nrozhodnutia súdu o nároku tzn. mimoriadneho zvýšenia odškodnenia za sťaženie\nspoločenského uplatnenia a bolesť neexistuje subjektívne právo poškodeného na primerané\nzvýšenie uvedeného nároku, a preto nemôže dôjsť ani k premlčaniu uvedeného nároku.\nV súlade s čl. 12 ods. 1 druhou vetou ústavy sťažovateľ očakával, že krajský súd vyhodnotí\nvznesenú námietku premlčania aj v jeho veci ako nenáležitú a bez právnych účinkov.\n6. Súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci podľa sťažovateľa na zodpovedanie\npodstatnej otázky, a to aké účinky má rozhodnutie súdu na základe § 7 ods. 3 vyhlášky\nč. 32/1965 Zb., aplikovali nesprávny výklad tohto ustanovenia, ktorý je v rozpore s právnou\nteóriou a právnymi princípmi.\n7. V napadnutom rozsudku krajský súd uviedol, že poškodený sa o škode na zdraví\nspočívajúcej v sťažení spoločenského uplatnenia dozvie v momente, keď je jeho zdravotný\nstav po skončení liečby natoľko ustálený, že je zistiteľné, či a v akom rozsahu došlo\nk sťaženiu jeho spoločenského uplatnenia v živote a v spoločnosti, a keď je objektívne\nmožné vykonať hodnotenie, pričom tento moment považoval za začiatok plynutia\npremlčacej doby pre uplatnenie mimoriadneho zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia.\nV tejto súvislosti sťažovateľ uviedol, že krajský súd podľa neho opomína a absolútne sa\nnevysporiadava so základným predpokladom pre priznanie mimoriadneho zvýšenia náhrady\nza sťaženie spoločenského uplatnenia, ktorým je podľa § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb.\n\n3\n\nzistenie prípadu hodného osobitného zreteľa, t. j. nerozlišuje medzi nárokom na mimoriadne\nzvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia a tzv. základným nárokom\nna odškodnenie.\n8. Sťažovateľ pre účely podloženia svojej argumentácie poukázal na rozhodnutie\nnajvyššieho súdu vo veci sp. zn. 7 Sžso 56/2008, v ktorom tento súd na strane 6 uviedol:\n„Mimoriadne zvýšenie odškodnenia, vyplatené na základe rozhodnutí súdov, je iným\nnárokom, ktorý so základným nárokom na odškodnenie nemožno zamieňať, pretože\nrozhodovanie súdu na základe § 7 ods. 3 vyhlášky je rozhodovaním súdu o inom nároku,\nvyplývajúceho z choroby z povolania.“\n9. V preskúmavanom konaní boli súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci podľa\nsťažovateľa povinné zisťovať a konštitutívne rozhodnúť o otázke, či následky choroby\nz povolania u neho predstavujú prípad hodný osobitného zreteľa, a v prípade, ak by dospeli\nk pozitívnemu záveru o tejto otázke, mali by zaviazať žalovaného na náhradu mimoriadneho\nodškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia.\n10. Podaným návrhom sa sťažovateľ v konaní domáhal podľa § 7 ods. 3 vyhlášky\nč. 32/1965 Zb. zvýšenia základnej sumy odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia,\nt. j. rozhodnutia právnej otázky, o ktorej je oprávnený rozhodnúť len všeobecný súd, pričom\njeho rozhodnutie je podľa sťažovateľa konštitutívnym aktom aplikácie práva (pozri\nrozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 23/96 z 30. septembra 1996, judikát č. 53/1997,\nzošit č. 5 ̶ 6, s. 169), ktorý konštituuje novú právnu situáciu a pôsobí ex nunc. Podľa\nsťažovateľa je jednoznačné, že až do pozitívneho rozhodnutia súdu o podanom návrhu\nneexistuje subjektívne právo sťažovateľa na zaplatenie zvýšenej náhrady za sťaženie\nspoločenského uplatnenia, a preto pred rozhodnutím súdu o tomto nároku nemôže dôjsť ani\nk premlčaniu takého práva.\n11. Podľa sťažovateľa právny názor krajského súdu, podľa ktorého za deň počiatku\nplynutia subjektívnej premlčacej lehoty v zmysle § 106 Občianskeho zákonníka považuje\ndeň ustálenia zdravotného stavu poškodeného, keď už možno objektívne urobiť bodové\n\n4\n\nhodnotenie, je relevantný výlučne k vystaveniu posudku na základné bodové hodnotenie\nsťaženia spoločenského uplatnenia a náhrady za bolesť ako dávok úrazového poistenia.\n12. Ďalej k otázke premlčania sťažovateľ poukazuje na právny názor Okresného súdu\nGalanta v obdobnom konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 174/2008 vyslovený v jeho\nrozhodnutí zo 6. júla 2010, podľa ktorého „nie je možné sa stotožniť s názorom odporcu,\nže navrhovateľ si svoj uplatnený nárok na mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského\nuplatnenia uplatňuje v zmysle posudkov z rokov 1986 a 2000 a to z toho dôvodu, že z týchto\nposudkov môže byť odvodzovaný nárok navrhovateľa na základné odškodnenie za sťaženie\nspoločenského uplatnenia, pričom v prípadoch posudzovania nároku na mimoriadne\nzvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia tieto posudky sú iba dôkazným prostriedkom\npreukazujúcim existenciu choroby z povolania... Taktiež súd vo veci zaujal stanovisko, že\nnie je možné sa stotožniť s argumentáciou odporcu, pretože v prípade progresujúcej\nchoroby z povolania tak, ako je tomu v prípade navrhovateľa, nie je možné jednoznačne\nurčiť časový bod, od ktorého by bolo možné v zmysle argumentácie odporcu počítať\nplynutie premlčacej lehoty, pretože od vypracovania posudkov z rokov 1986 a 2000\ndochádza v zmysle vykonaného dokazovania ako to vyplýva aj z najčerstvejšej prepúšťacej\nsprávy k vzniku stále nových prejavov choroby navrhovateľa.“.\n13. Krajský súd tým, že nerozhodol o zamietnutí vznesenej námietky premlčania,\nnerešpektoval podľa sťažovateľa ani judikatúru najvyššieho súdu (rozhodnutie najvyššieho\nsúdu sp. zn. 3 Cdo 23/96 z 30. septembra 1996, judikát č. 53/1997, zošit č. 5 ̶ 6, s. 169).\nVýklad právnych predpisov, ktorý krajský súd použil, je podľa sťažovateľa z právneho\nhľadiska absolútne nesprávny a z celospoločenského hľadiska s poukazom na účel uvedenej\nprávnej úpravy neprijateľný. V danom prípade uplatnením námietky premlčania podľa\nsťažovateľa nemôže dôjsť k zániku nároku patriaceho k obsahu práva na primerané\nzvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia nad sumu ustanovenú\nv § 7 ods. 1 a ods. 2 vyhlášky č. 32/1965 Zb., pretože takýto právny nárok ešte nevznikol\na vznikne až konštituovaním zodpovedajúceho práva (a to rozhodnutím súdu).\n\n5\n\n14. Sťažovateľ vo vzťahu k napadnutému rozsudku najvyššieho súdu namietal, že\nrovnako arbitrárne posúdil vznesenú námietku premlčania, a to tým, že sa stotožnil\ns právnym názorom krajského súdu v tejto otázke. Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd\nnapadnutým rozsudkom taktiež porušil jeho označené práva.\n15. Na základe uvedeného sťažovateľ ústavný súd požiadal, aby vydal nález,\nv ktorom vysloví, že napadnutým rozsudkom krajského súdu a najvyššieho súdu porušil\njeho označené práva, uvedené rozhodnutia krajského súdu a najvyššieho súdu zruší a vec\nvráti najvyššiemu súdu a ďalšie konanie, prizná mu primerané finančné zadosťučinenie\nv sume 1 000 €, ako aj náhradu trov konania.\n16. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n17. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti\nnavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého\nnávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde\nnebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,\nna prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom\npredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne\nneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom\nprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť\naj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\n\n6\n\n18. Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného\nsúdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne\nneopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne\nneopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným\nrozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva\nalebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi\noznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným\nprávom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.\nZa zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom\nprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného\npráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie\n(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).\n19. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie označených práv\nnapadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu.\n20. V prípadoch, ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že\nsťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže (mohol) domôcť využitím jemu\ndostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť\nodmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).\n21. Ústavný súd konštatuje, že proti napadnutému rozsudku krajského súdu, ktorým\nkrajský súd návrh sťažovateľa zamietol, bolo prípustné dovolanie v plnom rozsahu, keďže\nišlo o zmeňujúci rozsudok krajského súdu, čo sťažovateľ aj využil. Z toho vyplýva, že\nnámietky sťažovateľa meritórne preskúmal najvyšší súd ako dovolací. Z uvedeného dôvodu\nsa v okolnostiach sťažovateľovej veci uplatnil princíp subsidiarity právomoci ústavného\nsúdu vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti\nsmerujúcej proti napadnutému rozsudku krajského súdu v súlade s § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.\n\n7\n\n22. Podstata námietok sťažovateľa vo vzťahu k napadnutému rozsudku najvyššieho\nsúdu spočíva v tvrdení, podľa ktorého súdy zúčastnené na rozhodovaní v jeho veci\nnesprávne aplikovali § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. v spojení s § 106 Občianskeho\nzákonníka, keď jeho právo na priznanie mimoriadneho odškodnenia za sťaženie\nspoločenského uplatnenia posúdili ako premlčané s tým, že ako začiatok plynutia\npremlčacej lehoty uvedeného nároku považovali okamih, keď sa po zistení choroby\nz povolania ustálil zdravotný stav poškodeného natoľko, že bolo známe, či a v akom\nrozsahu došlo k sťaženiu spoločenského uplatnenia, t. j. za začiatok plynutia premlčacej\nlehoty považovali deň ustálenia zdravotného stavu poškodeného, keď je možné objektívne\nurobiť bodové ohodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia. Podľa názoru sťažovateľa je\npremlčanie práva na priznanie mimoriadneho odškodnenia za sťaženie spoločenského\nuplatnenia vylúčené, pretože začiatok plynutia premlčacej doby je v tomto prípade možné\nviazať len na rozhodnutie všeobecného súdu o ňom, ktoré má konštitutívne účinky na vznik\ntohto nároku.\n23. Ústavný súd preskúmal obsah odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho\nsúdu, v ktorom tento súd v podstatnom uviedol:\n«Dovolateľ v dovolaní ako dovolací dôvod uviedol nesprávne právne posúdenie\notázky premlčania odvolacím súdom. Argumentoval tým, že v danom prípade predmetom\nkonania nebolo právo na náhradu škody, ale ním bol osobitný nárok na „spravodlivé\nfinančné zadosťučinenie“ - zvýšenie odškodnenia podľa § 7 ods. 3 vyhlášky, že právo\nna zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia vzniká až okamihom\nprávoplatnosti súdneho rozhodnutia, ktorým bolo toto mimoriadne zvýšenie priznané, keďže\ntu ide o konštitutívny rozsudok a teda, že až do tohto okamihu jeho subjektívne právo\nna zaplatenie zvýšenej náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia neexistuje a nemôže\npreto pred rozhodnutím súdu dôjsť ani k jeho premlčaniu.\nDovolací súd sa s uvedenou argumentáciou dovolateľa nestotožňuje, považuje ju\nza zavádzajúcu a nemajúcu žiadnu oporu v právnych predpisoch vzťahujúcich sa na vec.\nKeďže v danom prípade predmetom sporu je nárok na zvýšenie odškodnenia\nza sťaženie spoločenského uplatnenia, ktorého základ vychádza z choroby z povolania\nzistenej 14.1.1986 a k ustáleniu zdravotného stavu žalobcu došlo naposledy v máji 2000, t.\n\n8\n\nj. pred 1.4.2002, bolo potrebné vec, vrátane premlčania, posúdiť podľa ustanovení zákona\nč. 65/1965 Zb. Zákonníka práce (ďalej len Zákonník práce) a podľa vyhlášky č. 32/1965 Zb.\no odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia v znení účinnom v čase vzniku\npoškodenia zdravia žalobcu, resp. v čase, kedy došlo naposledy k ustáleniu jeho\nzdravotného stavu (ďalej len vyhláška).\nPodľa § 190 ods. 3 Zákonníka práce za škodu spôsobenú zamestnancovi chorobou\nz povolania zodpovedá zamestnávateľ, u ktorého zamestnanec pracoval naposledy pred jej\nzistením v pracovnom pomere za podmienok, z ktorých vzniká choroba z povolania, ktorou\nbol postihnutý. Chorobami z povolania sú choroby uvedené v právnych predpisoch\no sociálnom zabezpečení (zoznam chorôb z povolania), ak vznikli za podmienok tam\nuvedených.\nPodľa § 193 ods. 1 Zákonníka práce zamestnancovi, ktorý utrpel pracovný úraz\nalebo u ktorého sa zistila choroba z povolania, je zamestnávateľ povinný v rozsahu,\nv ktorom za škodu zodpovedá, poskytnúť náhradu za a) stratu na zárobku, b) bolesť\na sťaženie spoločenského uplatnenia, c) účelne vynaložené náklady spojené s liečením, d)\nvecnú škodu; ustanovenie § 187 ods. 3 platí aj tu.\nPodľa § 196 Zákonníka práce náhrada za bolesť a za sťaženie spoločenského\nuplatnenia, ktoré zamestnancovi vznikli následkom pracovného úrazu alebo choroby\nz povolania, poskytujú sa jednorazové.\nPodľa § 261 ods. 1 Zákonníka práce nárok sa premlčí, ak sa neuplatnil na súde\nv lehote v tomto zákonníku ustanovenej. Na premlčanie sa prihliadne, len ak sa ten, voči\nktorému sa nárok uplatňuje, premlčania dovolá; v takom prípade nemožno premlčaný\nnárok účastníkovi, ktorý ho uplatňuje, priznať.\nPodľa § 261 ods. 2 Zákonníka práce nepremlčujú sa nároky zamestnanca na\nnáhradu za stratu na zárobku z dôvodu pracovného úrazu alebo choroby z povolania (§ 194\na 195) alebo inej škody na zdraví (§ 187) a nároky na náhradu nákladov na výživu\npozostalých (§ 199). Nároky na jednotlivé plnenia z nich vyplývajúce sa však premlčujú.\nPodľa § 263 ods. 3 Zákonníka práce lehota na uplatnenie nároku na náhradu škody\nje dva roky; začína plynúť odo dňa, keď sa poškodený dozvie o tom, že škoda vznikla,\na o tom, kto za ňu zodpovedá. Nárok na náhradu škody sa však premlčí, ak sa neuplatnil\n\n9\n\nv lehote troch rokov, a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, desiatich rokov odo dňa, keď\ndošlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví.\nPodľa § 4 ods. 1 vyhlášky sťaženie spoločenského uplatnenia sa odškodňuje, ak\npoškodenie na zdraví má preukázateľne nepriaznivé dôsledky pre životné úkony\npoškodeného, pre uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb alebo pre plnenie\njeho spoločenských úloh (ďalej len ,,následky“). Odškodnenie za sťaženie spoločenského\nuplatnenia musí byť primerané povahe následkov a ich predpokladanému vývoju,\na to v rozsahu, v akom sú obmedzené možnosti poškodeného uplatniť sa v živote\na spoločnosti.\nPodľa § 6 ods. 1 vyhlášky pri odškodňovaní sťaženia spoločenského uplatnenia sa\nvychádza zo základného počtu bodov, ktorým bolo toto sťaženie ohodnotené v lekárskom\nposudku.\nPodľa § 7 ods. 3 vyhlášky v prípadoch hodných osobitného zreteľa môže súd\nodškodnenie za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia primerane zvýšiť, a to i nad\nsumu ustanovenú v odsekoch 1 a 2.\nZákonník práce (zákon č. 65/1965 Zb.) v ustanovení § 190 a nasl., ktoré ustanovenia\nboli systematicky začlenené do Ôsmej hlavy s názvom „Náhrada škody“, upravoval\nzodpovednosť zamestnávateľa za škodu pri pracovných úrazoch a chorobách z povolania,\npričom stanovil, že za škodu spôsobenú zamestnancovi chorobou z povolania zodpovedá\nzamestnávateľ, u ktorého zamestnanec pracoval naposledy pred jej zistením v pracovnom\npomere. V § 193 ods. 1 Zákonníka práce boli vymenované jednotlivé náhrady, ktoré je\nzamestnávateľ povinný zamestnancovi poskytnúť v rozsahu, v ktorom za škodu zodpovedá.\nJednou z foriem odškodnenia poškodenia zdravia zamestnanca, ktorú bol zamestnávateľ\npovinný poskytnúť, bola aj náhrada za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia\n(od 1.1.2004 je uvedená náhrada v prípade pracovného úrazu a choroby z povolania\nupravená v zákone č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení ako dávka úrazového poistenia poznámka najvyššieho súdu). Zákonník práce žiadnu inú osobitnú formu odškodnenia\npoškodenia zdravia (okrem prípadu uvedeného v § 197 Zákonníka práce) neupravoval. Ani\nvyhláška č. 32/1965 Zb. neupravovala žiaden osobitný nárok v podobe „spravodlivého\nfinančného zadosťučinenia“ tak, ako to mylne uvádza žalobca. Už z jej samotného názvu je\nzrejmé, že sa týka odškodňovania, a to treba zdôrazniť, bolesti a sťaženia spoločenského\n\n10\n\nuplatnenia. V ustanovení § 7 vyhlášky sa nachádza právna úprava výšky odškodnenia\nza bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia, keď odsek 1 určuje sumu za jeden bod,\nv odseku 2 je stanovená maximálna hranica, ktorú celková výška odškodnenia nesmie\npresiahnuť a v odseku 3 je upravená možnosť súdu výnimočne odškodnenie za bolesť\na sťaženie spoločenského uplatnenia zvýšiť aj nad sumy uvedené v odsekoch 1 a 2. Odvolací\nsúd preto správne žalobcom uplatnený nárok na zvýšenie odškodnenia za sťaženie\nspoločenského uplatnenia v zmysle § 7 ods. 3 vyhlášky považoval za nárok na náhradu\nškody, a to škody na zdraví.\nZa správny treba považovať aj záver odvolacieho súdu, že v prípade sťaženia\nspoločenského uplatnenia ide o osobné právo majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje.\nDovolací súd k dôvodom uvedeným odvolacím súdom v jeho rozsudku dodáva, že ani\nustanovenie § 261 ods. 2 Zákonníka práce nevylučovalo z premlčania nároky zamestnanca\nna náhradu za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia. Napokon, dovolateľ\nsprávnosť tohto záveru odvolacieho súdu v dovolaní nespochybňuje.\nZodpovedajúci zákonu je aj odvolacím súdom vyslovený právny názor, že žalobcom\nuplatnený nárok, keďže ide o škodu na zdraví, sa premlčuje v dvojročnej subjektívnej\npremlčacej lehote (použitie objektívnej premlčacej doby tu neprichádza do úvahy) a že\npremlčacia doba začína plynúť odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za\nňu zodpovedá (právna úprava premlčania v Zákonníku práce v čase, kedy bol naposledy\nustálený zdravotný stav žalobcu, bola totožná s právnou úpravou premlčania v Občianskom\nzákonníku). Odvolací súd v súlade s ustálenou súdnou praxou vychádzal z názoru, že\npoškodený sa o škode vo forme sťaženie spoločenského uplatnenia dozvie v čase, keď sa\npo skončení liečby jeho zdravotný stav ustálil natoľko, že je možné objektívne vykonať jeho\nohodnotenie a teda, že získava vedomosť o škode spravidla z lekárskeho posudku, ktorým\nbolo sťaženie spoločenského uplatnenia ohodnotené (porovnaj rozsudok NS SR\nz 27. januára 2011 sp. zn. 3 Cdo 146/2010, rozsudok NS SR z 28. februára 2011\nsp. zn. 4Cdo 152/2010).\nPokiaľ dovolateľ v tejto súvislosti uvádza, že nárok na zvýšenie odškodnenia\nza sťaženie spoločenského uplatnenia vzniká až okamihom právoplatnosti súdneho\nrozhodnutia, ktorým bolo toto mimoriadne zvýšenie priznané, keďže tu ide o konštitutívny\nrozsudok a teda, že až do tohto okamihu jeho subjektívne právo na zaplatenie zvýšenej\n\n11\n\nnáhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia neexistuje a nemôže preto dôjsť ani k jeho\npremlčaniu, treba uviesť, že už základná premisa, z ktorej dovolateľ vychádza (konštitutívna\npovaha rozsudku), je nesprávna.\nKonštitutívne rozsudky, na rozdiel od deklaratórnych, nevytvárajú len vzťahy\nprocesné vyjadrené najmä v účinkoch procesnej záväznosti o hmotných subjektívnych\nprávach, ktoré trvali už pred vydaním rozhodnutia, ale sú priamo v zmysle ustanovení\nhmotného práva dôvodom vzniku nového, predtým neexistujúceho hmotnoprávneho vzťahu,\nprípadne jeho zmeny alebo zániku. Právoplatným súdnym výrokom tu dochádza k zmene\ndoterajšieho hmotnoprávneho stavu, v dôsledku čoho konštitutívne rozsudky majú, ak zákon\nneustanovuje inak, účinky ex nunc.\nPrávoplatný rozsudok, ktorým súd priznáva zvýšenie odškodnenia za sťaženie\nspoločenského uplatnenia v zmysle § 7 ods. 3 vyhlášky, nie je svojou podstatou v zmysle\nhmotného práva dôvodom vzniku žiadneho nového právneho vzťahu. S takýmto rozhodnutím\nhmotné právo nespája vznik, zmenu alebo zánik samotného hmotnoprávneho vzťahu. Aj\npo vydaní kladného výroku rozhodnutia tu medzi zamestnancom a zamestnávateľom,\nz hľadiska hmotného práva, zostáva záväzkový právny vzťah zo spôsobenej škody, ktorý tu\nexistoval už pred vydaním takéhoto rozhodnutia. Uvedený hmotnoprávny vzťah\n(a subjektívne právo z neho vyplývajúce) vzniká na základe škodovej udalosti, v tomto\nprípade choroby z povolania, výsledkom ktorej je poškodenie zdravia zamestnanca.\nV dôsledku tejto právnej skutočnosti (a nie rozsudku, ktorým súd zamestnancovi priznáva\nzvýšenie odškodnenia), vzniká zamestnancovi právo na náhradu škody vo forme\njednotlivých náhrad, t.j. aj náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, včítane jej\nmimoriadneho zvýšenia. Právoplatný výrok súdneho rozhodnutia, ktorým súd priznáva\npoškodenému zamestnancovi zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia,\nnijako nemení doterajší hmotnoprávny stav. Autoritatívnym rozhodnutím súdu sa\nhmotnoprávny vzťah, ktorý tu trval pred rozhodnutím, preniesol iba na úroveň procesného\nvzťahu, vyjadrený najmä v účinkoch procesnej záväznosti a prípadne vykonateľnosti tohto\nrozhodnutia. Ide preto o rozsudok, ktorý sa o spornom hmotnoprávnom vzťahu len záväzne\nvyslovuje bez tohto, aby ho menil a teda jeho výrok má z tohto pohľadu len deklaratórnu\npovahu.\n\n12\n\nNázor žalobcu, podľa ktorého právo na zvýšenie odškodnenia za sťaženie\nspoločenského uplatnenia podľa § 7 ods. 3 vyhlášky vzniká až okamihom právoplatnosti\nsúdneho rozhodnutia, ktorým bolo toto mimoriadne zvýšenie priznané a z ktorého dôvodu\nnemohlo byť premlčané, nie je preto možné považovať za správny.\nPokiaľ žalobca odkazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. septembra 1996\nsp. zn. 3 Cdo 23/96 treba uviesť, že v tomto prípade sa najvyšší súd zaoberal otázkou\nomeškania dlžníka v prípade zvýšenia odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia\npodľa § 7 ods. 3 vyhlášky. Dospel k záveru, že povinnosť zaplatiť túto náhradu vzniká až\nna základe súdneho rozhodnutia a že až uplynutím lehoty na plnenie v ňom určenej\ndochádza k omeškaniu dlžníka. Poznamenal, že v tomto smere je rozhodnutie konštitutívne,\nteda z hľadiska vzniku úrokov z omeškania v spojení s uplynutím lehoty na plnenie určenej\nrozhodnutím. Konštatovanie, že na základe súdneho rozhodnutia vzniká poškodenému právo\na zodpovednému subjektu povinnosť na plnenie, t.j. zaplatiť mimoriadne zvýšenie\nodškodnenia, je len vyjadrením vzniku nového procesného vzťahu založeného záväzným\nvýrokom súdu. Odkaz žalobcu na toto rozhodnutie dovolací súd považuje v posudzovanej\nveci preto za nenáležité.\nNapokon, pre začiatok plynutia premlčacej doby nie je v danej veci určujúci okamih\nsplatnosti dlhu, ale deň, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá.\nSprávnosť skutkových zistení, z ktorých odvolací súd vychádzal pri posúdení\npremlčania uplatneného nároku, dovolateľ v dovolaní nenamietal. Napokon, tieto\nvychádzajú z tvrdení samotného žalobcu, resp. sú založené na konkrétnych výsledkami\nvykonaného dokazovania preukázaných skutočnostiach. Dovolací súd sa teda stotožňuje\ns odvolacím súdom v tom, že choroba z povolania bola u žalobcu zistená 14.1.1986 a že\nžalobca vedomosť o škode získal z lekárskeho posudku o bolestnom a sťažení spoločenského\nuplatnenia, ktorý bol vyhotovený 4.5.2000. Dvojročná premlčacia doba v danom prípade\nuplynula 4.5.2002, pričom žalobca uplatnil žalobou nárok na súde až 2.9.2008, teda\npo uplynutí premlčacej doby. Keďže žalovaný účinne vzniesol námietku premlčania, nebolo\nmožné žalobcovi premlčané právo priznať. Odvolací súd preto správne vo veci rozhodol,\nkeď rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobu zamietol.\nSo zreteľom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že žalobca napadol dovolaním vecne\nsprávny rozsudok odvolacieho súdu. Keďže v konaní neboli zistené vady uvedené v § 237\n\n13\n\nO.s.p. a konanie nie je postihnuté ani inou vadou, ktorá by mala za následok nesprávne\nrozhodnutie vo veci, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu podľa § 243b\nods. 1 O.s.p. zamietol.»\n24. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že v predmetnej\nveci súd uplatnený nárok sťažovateľa zamietol z dôvodu premlčania. Najvyšší\nsúd odôvodnenie napadnutého rozsudku založil na ustálenej judikatúre všeobecných súdov,\nktoré sťaženie spoločenského uplatnenia považujú za majetkové právo viazané na konkrétnu\nosobu, ktoré sa premlčuje, pretože jeho obsahom je peňažná satisfakcia, ktorá je priznávaná\nna základe nemajetkovej roviny. Práve obsah uvedeného nároku je určujúci, resp. definuje\nprávo na sťaženie spoločenského uplatnenia ako právo majetkovej povahy, ktoré sa\npremlčuje. Právo na mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia\nmá podľa uvedenej judikatúry obdobne charakter majetkového práva, ktoré sa premlčuje,\npričom pre začiatok plynutia premlčacej lehoty je rozhodujúci okamih ustálenia\nzdravotného stavu poškodeného, t. j. vykonania bodového ohodnotenia sťaženia\nspoločenského uplatnenia. V prípade, ak neskôr dôjde k zvýšeniu určenia počtu bodov\nvzhľadom na zmenu či zhoršenie zdravotného stavu poškodeného, pre ďalšie uplatnenie\nnároku na mimoriadne sťaženie spoločenského uplatnenia je z hľadiska premlčania\nrozhodujúci tento okamih nového bodovania (napr. rozsudok najvyššieho súdu\nsp. zn. 4 Cdo/152/2010, sp. zn. 5 Cdo/104/2010).\n25. Sťažovateľ vo svojej argumentácii poukázal na názor vyslovený v rozsudku\nkrajského súdu sp. zn. 23 Co 261/2001 z 30. apríla 20012, ktorým tento súd rozhodoval\no nároku na zvýšenie mimoriadneho odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia,\navšak uplatnenom v dôsledku neskoršieho zhoršenia zdravotného stavu poškodeného, t. j.\nv dôsledku „dobodovania zdravotného stavu“, podľa ktorého k premlčaniu nároku\nna priznanie zvýšenia mimoriadneho odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia\nnemôže dôjsť. K uvedenému ústavný súd poznamenáva, že takýto právny názor vyjadrený\nv rozsudku krajského súdu vo veci sp. zn. 23 Co 261/2001 týkajúci sa možnosti premlčania\nnároku na priznanie mimoriadneho odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia je\nv rámci judikatúry ojedinelý a pre rozhodnutie v predmetnej veci nebol podstatný.\n\n14\n\n26. Sťažovateľ taktiež poukázal na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžso 56/2008\nz 19. novembra 2008, ktorého predmetom bol nárok na priznanie odškodnenia za sťaženie\nspoločenského uplatnenia v prípade, v ktorom u poškodeného došlo postupom času\nk zhoršeniu pôvodného zdravotného stavu, pričom ako podstatná sa v tomto konaní riešila\notázka možnosti súdu pri rozhodovaní podľa § 7 ods. 2 vyhlášky č. 32/1965 Zb. znížiť\nzákladné odškodnenie sťaženia spoločenského uplatnenia o výšku už poškodenému\npriznaného mimoriadneho zvýšenia za sťaženie spoločenského uplatnenia, a najvyšší súd\ndospel k záveru, že ide o dva samostatné nároky vyplývajúce z choroby z povolania. V tejto\nsúvislosti ústavný súd poznamenáva, že uvedený záver najvyššieho súdu vôbec nepopiera\nprávne závery krajského súdu uvedené v jeho napadnutom rozsudku.\n27. V súvislosti so svojou argumentáciou týkajúcou sa konštitutívnych účinkov\nrozhodnutia súdu o priznaní mimoriadneho odškodnenia za sťaženie spoločenského\nuplatnenia sa sťažovateľ odvolal na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 23/96\nz 30. septembra 1996, v ktorom uvedený súd konštatoval v súvislosti s riešením otázky\npriznania úrokov z omeškania, že povinnosť zaplatiť súdom priznaný nárok na mimoriadne\nodškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia môže vzniknúť až na základe súdneho\nrozhodnutia, v ktorom je určená doba splnenia tohto nároku. Ústavný súd konštatuje, že\npredmetné rozhodnutie najvyššieho súdu sa nezaoberá otázkou premlčania nároku, ale\notázkou vzniku splatnosti priznanej náhrady a s tým súvisiacich úrokov z omeškania, a preto\njeho argumentáciu nemožno považovať za právne relevantnú.\n28. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd sa\nnámietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ\nv tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už\nústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené\núčastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne\ndostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia\nvšeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,\npostačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka\nna súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05,\n\n15\n\nI. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa\nspochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú\noporu vo vykonanom dokazovaní.\n29. S ohľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti\nsťažovateľa v tejto časti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru,\nže z predloženej sťažnosti nevyplýva nič, čo by svedčilo o zjavnej neodôvodnenosti alebo\narbitrárnosti záverov vyvodených najvyšším súdom v jeho napadnutom rozsudku, a teda\no porušení základného práva na súdnu ochranu sťažovateľa podľa čl. 46 ústavy, ako aj\npráva podľa čl. 6 dohovoru, preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol z dôvodu jej\nzjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde.\n30. V nadväznosti na odmietnutie sťažnosti ústavný súd už o ďalších požiadavkách\nsťažovateľa nerozhodoval.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 7. júla 2016\n\n16", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "premlčanie-premlčanie v občianskom práve", "náhrada škody (ujma)-ujma na zdraví", "práca, pracovný pomer-pracovný úraz"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/07 z 17. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-17", "citacie_n": 5043, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98"}, {"guid": "ussr:4cde5b9f-f9a9-4ed2-beaf-3ccde794261e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/07 z 17. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-17", "citacie_n": 1741, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4cde5b9f-f9a9-4ed2-beaf-3ccde794261e"}, {"guid": "ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 117/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 117/05 z 22. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-22", "citacie_n": 2919, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719"}, {"guid": "ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 136/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 136/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 3751, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74"}, {"guid": "ussr:33a2cbd6-0211-46c3-8f59-3aeceed8b516", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 112/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 112/05 z 20. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-20", "citacie_n": 1888, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:33a2cbd6-0211-46c3-8f59-3aeceed8b516"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "60bdefb6-273e-4c06-97f6-4a9c61a9bb58:7da078c1-cf76-48f8-9349-5ff212748c8b", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2012:5110237834.1", "spisova_znacka": "9Co/187/2012", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 9Co/187/2012 z 19. 9. 2012", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2012-09-19", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2012:5110237834.1"}, {"guid": "d6b429cb-89db-4bd1-afbd-860b6d1a49a7:d9f61988-6f35-423f-a973-a4927ff3a0a9", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2012:2309210640.2", "spisova_znacka": "23Co/261/2011", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 23Co/261/2011 z 29. 4. 2012", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2012-04-29", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2012:2309210640.2"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:7749c093-4a24-4df1-86ec-f508927bb3b3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:3.US.515.2025.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 515/2025", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 515/2025 z 31. 3. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-03-31", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:3.US.515.2025.1"}]}