{"guid": "ussr:9e35f76f-2c13-49b6-8d58-3bd3a627d23c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.395.2016.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 395/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 395/2016 z 14. 9. 2016", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 14. septembra 2016, sp. zn. I. ÚS 395/2016, ECLI:SK:USSR:2016:1.US.395.2016.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Marianna Mochnáčová", "sudca_id": 1077, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/marianna-mochnacova-1077", "datum_vydania": "2016-09-14", "forma": "Nález", "povaha": ["rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "nevyhovuje", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20", "nazov": "čl. 20 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1", "nazov": "čl. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "nazov": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-1", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/9e35f76f-2c13-49b6-8d58-3bd3a627d23c", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.395.2016.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.395.2016.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.395.2016.2/text", "citacie_n": 116, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nI. ÚS 395/2016-26\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. septembra 2016\nv senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka, sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu\nPetra Brňáka prerokoval prijatú sťažnosť\n\n,\n\nzastúpeného advokátom JUDr. Ondrejom Lučivjanským, Murgašova 3, Košice, vo veci\nnamietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej\nrepubliky a práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach\nč. k. 4 Co 283/2014-124 z 3. marca 2016 a takto\nrozhodol:\n1. Základné právo\n\nvlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy\n\nSlovenskej republiky a právo na ochranu vlastníctva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu\nk Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu\nv Košiciach č. k. 4 Co 283/2014-124 z 3. marca 2016 p o r u š e n é b o l o .\n2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 4 Co 283/2014-124 z 3. marca 2016\nz r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.\n\n3. Krajský súd v Košiciach j e p o v i n n ý uhradiť\n\ntrovy\n\nkonania v sume 363,80 € (slovom tristošesťdesiattri eur a osemdesiat centov) na účet jeho\nprávneho zástupcu JUDr. Ondreja Lučivjanského, Murgašova 3, Košice, do dvoch mesiacov\nod právoplatnosti tohto nálezu.\n4. Sťažnosti\n\nvo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením\nč. k. I. ÚS 395/2016-10 z 15. júna 2016 prijal na ďalšie konanie sťažnosť\n\n,\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), doručenú ústavnému súdu 3. júna 2016,\nktorou namieta porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 1 Dodatkového\nprotokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový\nprotokol“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)\nč. k. 4 Co 283/2014-124 z 3. marca 2016 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).\n2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol v procesnom postavení žalobcu\núčastníkom konania vedeného Okresným súdom Košice I (ďalej len „okresný súd“)\npod sp. zn. 23 C 95/2012 (predtým vedeného pod sp. zn. 23 C 415/2002), ktorého\npredmetom bol návrh na náhradu škody z dôvodu sťažovateľom namietaného nesprávneho\núradného postupu orgánov prokuratúry. Okresný súd rozsudkom č. k. 23 C 415/02-154\nzo 17. júna 2004 žalobu zamietol a krajský súd ho rozsudkom č. k. 14 Co 301/04-188\nz 20. septembra 2005 potvrdil. Ústavný súd však v náleze č. k. III. ÚS 117/06-53\nkonštatoval porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, na základe\nčoho rozsudok krajského súdu č. k. 14 Co 301/04-188 z 20. septembra 2005 zrušil a vec mu\nvrátil na ďalšie konanie. V ďalšom konaní rozhodol okresný súd o žalovanom nároku\nrozsudkom č. k. 23 C 415/2002-367 z 8. októbra 2009, ktorým Slovenskú republiku –\n\n2\n\nMinisterstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, vystupujúcu v postavení žalovaného\nv 2. rade (ďalej len „žalovaný v 2. rade“), zaviazal na zaplatenie sumy 39 616,54 €\ns úrokom z omeškania vo výške 17,6 % ročne zo sumy 38 281,68 € od 3. decembra 1999\ndo 31. decembra 2001 a zo sumy 31 096,49 € od 1. januára 2002 do zaplatenia a vo zvyšnej\nčasti žalobu zamietol. Tento v poradí druhý rozsudok krajský súd potvrdil rozsudkom\nč. k. 4 Co 53/2010-406 z 30. septembra 2010. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 M Cdo 18/2011 z 13. septembra 2012 boli\nvšak aj tieto rozsudky okresného súdu a krajského súdu zrušené a vec vrátená okresnému\nsúdu na ďalšie konanie. Okresný súd posledným rozsudkom č. k. 23 C 95/2012-56\nzo 17. januára 2014 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“) návrh sťažovateľa proti\nžalovanému v 2. rade zamietol, nepriznajúc mu ani náhradu trov konania, pričom krajský\nsúd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu potvrdil a účastníkom náhradu trov\nodvolacieho konania nepriznal.\n3. Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že konajúce súdy „nesprávne interpretovali\nv danej veci ust. § 79b ods. 1 a ods. 4 zákona o trestnom konaní súdnom v znení účinnom\ndo 31.10.1999, ktoré ustanovenie umožňovalo v čase podania žiadosti sťažovateľa zrušenie\nzaistenia účtu pričom v konaní bolo preukázané, že zaistenie účtu od počiatku celého\ntrestného konania nebolo pre účely trestného konania potrebné. Nie je teda ani správny\nzáver o tom že prokurátor v rámci svojich zákonom daných oprávnení nemohol vykonať\nžiadne iné úkony smerujúce k ochrane finančných prostriedkov žalobcu. ... Sťažovateľ sa\nnestotožňuje so záverom porušovateľa pri analýze ustanovení Trestného poriadku (§ 79b\nods. 1, 4 zák. č. 141/1961 Zb. v znení účinnom do 31.10.1999), na základe ktorých dospeli\nk záveru, že prokurátor v rámci svojich zákonom daných oprávnení nemohol vykonať žiadne\niné úkony smerujúce k ochrane finančných prostriedkov žalobcu a v konaní nebol\npreukázaný nesprávny úradný postup prokurátora. ... Ak odvolací súd tvrdí že sťažovateľ\nuvádzal, že disponoval inými finančnými prostriedkami, resp. že bol vlastníkom\nnehnuteľnosti, uvedené skutočnosti v čase zaistenia účtu ani v žiadostiach o uvoľnenie\nprostriedkov nemal dôvod oznamovať, pretože orgány činné v trestnom konaní predsa\ndisponovali jeho účtovníctvom a teda aj dokladmi o majetkových pomeroch, kde boli tieto\n\n3\n\nskutočnosti náležíte podložené a preto nie je správny záver o tom že by existenciu iného\nmajetku v trestnom konám ani žiadnym spôsobom nepreukázal...\nÚčelom základných práv uvedených v čl. 20 ods. 1, ods. 4, čl. 13 ods. 4 a čl. 46\nods. 3 ústavy, je zabezpečenie dôslednej ochrany vlastníckeho práva osoby, do ktorej práv\nmohlo byť zasiahnuté v rámci trestného konania len nevyhnutnej miere a orgány činné\nv trestnom konaní boli povinné v každom štádiu skúmať nielen to či dôvody obmedzenia\npráv sťažovateľa trvajú, ale aj to aby tieto obmedzenia sa nepriečili základným zásadám\ntrestného konania.\nZaistenie účtu predstavuje obmedzenie vlastníckeho práva, jedného zo základných\npráv žalobcu garantovaného Ústavou SR. Zároveň čl. 13 ods. 4 Ústavy SR zakotvuje\npovinnosť pri každom obmedzovaní práv a slobôd občanov dbať na ich podstatu a zmysel.\nPodľa názoru sťažovateľa je proti podstate a zmyslu inštitútu zaistenia účtu podľa\nTrestného poriadku, aby príslušný orgán činný v trestnom konaní vydávajúci takéto\nrozhodnutie nekládol dôraz na zabezpečenie ochrany týchto peňažných prostriedkov\nnachádzajúcich sa na zaistených účtoch pred zlým hospodárením banky, ktorá vedie\nzaistený účet a to najmä vtedy, ak ho na to žalobca ako majiteľ zaistených účtov\nniekoľkokrát písomne upozornil.\nSťažovateľ je toho názoru, že pri obmedzovaní práv a slobôd v rámci trestného\nkonania, musia príslušné orgány činné v trestnom konaní, zabezpečiť aj dôslednú\nstarostlivosť o jednotlivé veci, ktoré sú postihnuté ich obmedzujúcimi rozhodnutiami.\nKrajský súd v Košiciach podľa názoru sťažovateľa nesprávne vyhodnotil postup\nOČTK, ktorí hrubou nedbanlivosťou pri svojej činnosti spôsobili sťažovateľovi škodu\nna majetku, ktorej náhrady sa domáhal v konaní pred všeobecnými súdmi pričom všeobecné\nsúdy sú viazané pri svojej činnosti ústavou a preto mali taktiež prihliadať na práva ňou\ngarantované.\nBez ohľadu na výsledok prípravného konania, v ktorom bol nakoniec sťažovateľ\nzbavený obvinenia v plnom rozsahu, ak by sa aj preukázala jeho vina a bola by potvrdená\ndôvodnosť podozrenia pôvodu zaistených peňažných prostriedkov nachádzajúcich sa\nna účtoch z trestnej činnosti, čo by viedlo k následnému uloženiu trestu prepadnutiu veci,\ntakýto výrok odsudzujúceho rozsudku, by bol vzhľadom na súčasnú situáciu v AG Banke,\na. s. nevykonateľným.“.\n\n4\n\n4. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto\nrozhodol:\n„Základné právo sťažovateľa\n\n... vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy\n\nSlovenskej republiky a jeho právo na ochranu majetku zaručené v čl. 1 Dodatkového\nprotokolu Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského\nsúdu v Košiciach sp. zn. 4Co/283/2014-124 zo dňa 3.3.2016 porušené bolo.\nRozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4Co/283/2014-124 zo dňa 3.3.2016 sa\nzrušuje a vec sa Krajskému súdu v Košiciach vracia na ďalšie konanie.\nsa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške\n50.000 €, ktoré je Krajský súd v Košiciach povinný mu vyplatiť do 30 dní od právoplatnosti\ntohto nálezu.\nsa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia vo výške\n363,80 €, ktorú je Krajský súd v Košiciach povinný vyplatiť jeho právnemu zástupcovi\ndo 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“\n5. Krajský súd na základe výzvy ústavného súdu vo svojom vyjadrení\nsp. zn. 1 SprV 551/2016 z 22. júla 2016 uviedol, že okresný súd «v odôvodnení svojho\nrozsudku mimoriadne podrobne rozviedol skutkový stav veci, výsledky vykonaného\ndokazovania vyhodnotil podľa § 132 O. s. p., každý dôkaz hodnotil jednotlivo a všetky\ndôkazy v ich vzájomnej súvislosti a starostlivo prihliadol na všetko, čo vyšlo za konania\nnajavo, včítane toho, čo uviedli účastníci konania.\nPretože predchádzajúce rozhodnutia okresného a krajského súdu boli zrušené\nnálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky (vo vzťahu k rozsudku Krajského súdu\nv Košiciach z 20. 09. 2006, č. k. 14 Co 301/2004-188) a uznesením Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky (vo vzťahu k rozhodnutiu okresného súdu sp. zn. 23 C 415/2002\na rozsudku krajského súdu sp. zn. 4 Co 53/2010), okresný súd dôsledne splnil pokyny, ktoré\ndal Ústavný súd Slovenskej republiky a Najvyšší súd Slovenskej republiky v zrušujúcich\nrozhodnutiach.\nKrajský súd v dôvodoch rozsudku zo dňa 3. marca 2016, č. k. 4 Co 283/2014-124\npodrobne rozviedol, čoho sa navrhovateľ domáhal v konaní a z akých dôvodov, ako sa\n\n5\n\nvyjadrili a bránili odporcovia, uviedol, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré\nnie a akými úvahami sa pri rozhodovaní riadil.\nVyslovil názor, že okresný súd v napadnutom rozsudku odstránil vytýkané nedostatky\n(ústavným súdom a najvyšším súdom) a podľa záväzného právneho názoru uvedených\nsúdov, urobil ucelenú analýzu relevantných ustanovení Trestného poriadku, ako aj zákona\no prokuratúre a posúdil vec podľa relevantných ústavnoprávnych hľadísk a vysvetlil svoje\núvahy vo vzťahu k otázke, čo možno považovať za správny úradný postup, resp. nesprávny\núradný postup, a to aj v intenciách článku 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky\na článku 20 ods. 1, 4 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj zák. č. 58/1969 Zb.\nOdvolací súd sa stotožnil aj s analýzou ust. § 79 ods. 1, 4 Trestného poriadku v znení\núčinnom do 31. 10. 1999, na základe ktorej okresný súd dospel k záveru, že prokurátor\nv rámci svojich zákonom daných oprávnení nemohol vykonať žiadne iné úkony smerujúce\nk ochrane finančných prostriedkov navrhovateľa a v konaní nebol preukázaný nesprávny\núradný postup prokurátora. Poukázal aj na to, že navrhovateľ dostatočným spôsobom\nneosvedčil, aby jeho jednotlivé žiadosti obsahovali také relevantné informácie, ktoré by\nosvedčili danosť potreby ochrany finančných prostriedkov na zaistených účtoch.\nDovoľujeme si nesúhlasiť s tvrdeniami sťažovateľa, že krajský súd nedostatočne\nodôvodnil meritórne výroky svojho rozhodnutia.\nK ostatným námietkam sťažovateľa sa nám žiada poznamenať, že z práva\nna spravodlivé súdne konanie vyplýva tiež (aj) povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa\núčinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán, (avšak) s výhradou, že majú\nvýznam pre rozhodnutie. Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v § 157\nods. 2 O. s. p., a táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2 O. s. p.).\nPrávo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať\npodrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania. Z odôvodnenia rozhodnutia\nmusia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti, objasňujúce skutkový\na právny základ rozhodnutia.\nZ odôvodnenia „napadnutého“ rozhodnutia krajského súdu (4Co/283/2014) vyplýva,\nže toto obsahuje nielen podrobné vysvetlenie skutkových zistení a záverov, ku ktorým\nodvolací súd dospel, ale aj mimoriadne podrobné právne posúdenie veci.\n\n6\n\nUvedeným rozhodnutím krajského súdu nebolo porušené základné právo sťažovateľa\nvlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky ani právo na ochranu vlastníctva\npodľa čl. 1 Dodatkového dohovoru k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd.\nSťažnosť sťažovateľa si dovoľujeme označiť za neopodstatnenú.».\n6. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej\nrady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože\npo oboznámení sa s obsahom sťažnosti, vyjadrením krajského súdu z 22. júla 2016,\noznámením sťažovateľa z 15. augusta 2016, ako aj obsahu napadnutého rozsudku\na rozsudku okresného súdu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať\nďalšie objasnenie veci.\nII.\n7. Pri skúmaní sťažovateľom namietaného porušenia práv zaručených čl. 20 ústavy\na čl. 1 dodatkového protokolu sa ústavný súd sústredil na obsah napadnutého rozsudku\nkrajského súdu, ako aj na obsah rozsudku okresného súdu, ktoré je potrebné s prihliadnutím\nna § 219 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) posudzovať spoločne. Okresný\nsúd v rozsudku zo 17. januára 2014, ktorý neskôr krajský súd napadnutým rozsudkom\npotvrdil, vo svojich právnych záveroch uviedol:\n«V prejednávanej právnej veci súdu bolo nepochybne preukázané, že uznesením\nvyšetrovateľa Krajského úradu vyšetrovania PZ Košice zo dňa 11.11.1997 bolo vznesené\nobvinenie a začaté trestné konanie voči navrhovateľovi pre trestný čin neoprávneného\npodnikania a trestný čin legalizácie príjmu z trestnej činnosti spáchaných formou\nspolupáchateľstva a že Krajská prokuratúra v Košiciach opatrením zo dňa 5.2.1998\nvydaného podľa § 79b Trestného poriadku zaistila peňažné prostriedky navrhovateľa\nv sume 27.576,96 USD, v sume 256.675,163 Sk, vedených na účtoch navrhovateľa\nv AG Banke, a. s., pobočka Košice. Z vykonaného dokazovania bolo súdu ďalej preukázané,\n\n7\n\nže navrhovateľ žiadosťami zo dňa 22.7.1998 a 1.12.1999 žiadal Krajskú prokuratúru\nv Košiciach o prevod finančných prostriedkov zaistených na účtoch v AG Banke, a. s.\nna účet v iných bankách, ktorým Krajská prokuratúra nevyhovela a následne vyhlásením\nNárodnej banky Slovenska zo dňa 3.12.1999 bola AG Banka, a. s. vyhlásená za neschopnú\nvyplácať vklady a rozhodnutím Národnej banky Slovenska zo dňa 13.4.2000, právoplatným\ndňa 3.5.2000 bolo AG Banke, a. s. povolenie ako banke odobraté. Uznesením Krajského\núradu vyšetrovania PZ v Košiciach zo dňa 29.6.2001, právoplatného dňa 20. 7. 2001\ntrestné stíhanie voči navrhovateľovi bolo zastavené z dôvodu, lebo skutok pre ktorý sa vedie\ntrestné konanie nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Krajská\nprokuratúra v Košiciach opatrením zo dňa 28.6.2001 zrušila zaistenie finančných\nprostriedkov navrhovateľa nachádzajúcich sa na účtoch vedených v AG Banke, a. s..\nVyššie uvedené skutočnosti medzi účastníkmi konania neboli sporné, keďže spornou\nmedzi nimi zostala otázka, či konanie resp. nekonanie prokurátora, ktorý nevyhovel\nžiadostiam navrhovateľa o prevod finančných prostriedkov nachádzajúcich sa na jeho\nzaistených účtoch v AG Banke, a. s., odôvodnených ohrozením prosperity tejto banky, je\ndaný nesprávny úradný postup prokurátora a tým preukázaná zodpovednosť odporcu\nv 2. rade za škodu uplatnenú navrhovateľom.\nPrvotnom podmienkou pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú\nnesprávnym úradným postupom je existencia nesprávneho úradného postupu. Zák.\nč. 58/1969 Zb. v ust. § 18 bližšie nedefinuje, čo treba rozumieť pod nesprávnym úradným\npostupom. Podľa ustálenej súdnej praxe, nesprávnym úradným postupom podľa § 18\nuvedeného zákona môže byť akákoľvek činnosť spojená s výkonom právomoci určitého\nštátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel\nustanovených právnymi normami. Podľa konkrétnych okolností môže ísť o akúkoľvek\nčinnosť spojenú s výkonom právomoci štátneho orgánu, ak dôjde pri nej alebo v jej\ndôsledku k porušeniu pravidiel predpísaných právnymi normami pre postup štátneho\norgánu pri jeho činnosti. Aby bolo možné určitý úradný postup kvalifikovať ako nesprávny,\nmusí byť úradný postup normatívne záväzne predpísaný. Aby bolo možné nekonanie orgánu\nv rámci určitého úradného postupu kvalifikovať ako nesprávny úradný postup, musí byť\nv platnom právnom predpise upravená možnosť dotknutého orgánu konať. Podľa čl. 2\nods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej\n\n8\n\nmedziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Súčasťou princípu právneho štátu\nje možnosť uplatnenia aj štátnej moci len vtedy, ak to ustanovuje zákon. Každý orgán štátu\nmá totiž ústavou alebo zákonom určený rozsah právomoci, ktorý nemôže prekročiť, takže\nmôže konať len čo mu ústava alebo zákon dovoľuje s tým, že spôsob, akým štátne orgány\nmôžu štátnu moc uplatňovať vrátane druhu a obsahu sankcii, ustanoví zákon. Konanie\norgánu štátu v rozsahu zákona bez akejkoľvek výnimky zákonom ustanoveným spôsobom\nnapĺňa v právnom štáte princíp právnej istoty, čím je vylúčený stav, aby orgán štátu mohol\nkonať podľa vlastnej úvahy a z vlastného rozhodnutia aj nad rámec zákona a tiež iným ako\nzákonom ustanoveným postupom.\nZ uvedeného vyplýva, že ak má prokuratúra ako štátny orgán pri výkone jej činnosti\npri ukladaní povinnosti na základe zákona (uloženie povinnosti strpieť obmedzenie\ndispozície s bankovým účtom jeho zaistením) a uloženú povinnosť v zmysle čl. 13 ods. 4\nÚstavy a čl. 20 ods. 1 Ústavy a čl. 20 ods. 4 Ústavy chrániť vlastníctvo navrhovateľa,\nje takáto možnosť zo strany prokuratúry daná výlučne jej zákonnými možnosťami.\nPodľa ust. § 79b ods. 1 zák. č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom\n(Trestný poriadok), ďalej len „Trestný poriadok“ účinného do 31.10.1999 (v čase, kedy\nnavrhovateľ žiadosťami zo dňa 22.7.1999 a 1.12.1999 žiadal Krajskú prokuratúru\nv Košiciach o prevod finančných prostriedkov z jeho účtu v AG Banke, a. s. do iných bánk),\nprokurátor môže v prípravnom konaní dať príkaz, aby peniaze boli zaistené priamo na účte\nv prípade, ak sú v trestnom konaní o trestných činoch uvedených v osobitnom zákone vecou\ndôležitou pre trestné konanie.\nPodľa § 79b ods. 4 Trestného poriadku účinného do 31.10.1999 prokurátor môže\nv prípravnom konaní rozhodnúť o zrušení a obmedzení zaistenia v prípade, ak zaistenie účtu\nna účely trestného konania už nie je potrebné, alebo ak nie je potrebné v stanovenej výške.\nZ uvedeného teda je zrejmé, že vo vzťahu k posudzovaniu žiadosti navrhovateľa\no presun finančných prostriedkov na iný účet, podľa Trestného poriadku platného v čase\npodania žiadosti navrhovateľom prokurátor mohol zrušiť zaistenie, ktoré však v zmysle\nvtedy platného právneho poriadku bolo možné výlučne iba v prípade, ak by zaistenie účtu už\nv danom čase nebolo pre účely trestného konania potrebné, čomu podľa názoru súdu tak\nnebolo, pretože voči navrhovateľovi bolo trestné stíhanie zastavené až uznesením Krajského\núradu vyšetrovania Policajného zboru v Košiciach, právoplatného dňa 20.7.2001.\n\n9\n\nZ uvedeného vyplýva, že zaistenie účtov navrhovateľa v čase podania jeho žiadosti bolo\npre účely trestného konania potrebné. Druhou možnosťou prokurátora bolo nevyhovieť\nžiadosti navrhovateľa v prípade, ak neboli splnené zákonné podmienky pre zrušenie\nzaistenia. Prokurátor v rámci svojich zákonom daných oprávnení daných Trestným\nporiadkom (ktoré nemôže prekročiť) nemohol vykonať žiadne iné úkony smerujúce\nk ochrane finančných prostriedkov navrhovateľa, keďže nemal dispozičné právo nakladať\ns finančnými prostriedkami navrhovateľa na účte a preto nemohol prikázať banke, aby\nfinančné prostriedky previedla na iný účet v inej banke. Na tomto mieste je potrebné uviesť,\nže možnosť nakladania so zaistenými peňažnými prostriedkami na účte so súhlasom\nprokurátora bola zavedená až novým Trestným poriadkom teda zák. č. 301/2005 Z. z.\nkonkrétne § 95 ods. 7, v ktorom je uvedená možnosť prokurátora konať v prospech ochrany\nvlastníctva obvineného.\nZodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom má povahu\nobjektívnej zodpovednosti, ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá je založená na súčasnom\nsplnení troch podmienok, a to: 1. nesprávny úradný postup, 2. vznik škody, 3. príčinná\nsúvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Keďže prvotnou\npodmienkou pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenej nesprávnym úradným\npostupom je existencia nesprávneho úradného postupu súdu na základe vyššie uvedených\nskutočností a v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami dospel k záveru, že v konaní\nnebol preukázaný nesprávny úradný postup prokurátora. Keďže táto prvotná podmienka\npre vznik zodpovednosti odporcu v 2. rade za škodu spôsobenú nesprávnym úradným\npostupom nebol v konaní preukázaný súd návrh navrhovateľa považoval za nedôvodný\na preto ho zamietol. Preto v ďalšom už súd, nevykonal dokazovanie na zistenie tej\nskutočnosti či navrhovateľovi vznikla škoda prípadne v akej výške, keďže ďalšie\ndokazovanie v tomto smere by už bolo nadbytočné.\nPokiaľ navrhovateľ v konaní tvrdil, že prokuratúre nič nebránilo, aby zablokovala\niné účty navrhovateľa na ktorých mal finančné prostriedky prípadne iný jeho majetok,\nkeďže prokuratúra tvrdila, že by bol zmarený účel trestného konania odblokovaním účtov\nnavrhovateľa, súd túto argumentáciu považoval bez právneho významu, keďže súd vyššie už\nv odôvodnení podrobne uviedol, aké možnosti mal prokurátor podľa platného Trestného\nporiadku.»\n\n10\n\n8. Krajský súd v napadnutom rozsudku (potvrdzujúcom rozsudok okresného súdu)\npotom, ako opísal predchádzajúci priebeh konania, obsah rozsudku okresného súdu, ako aj\nodvolania sťažovateľa proti nemu konštatoval, že sťažovateľom uplatnené odvolacie\ndôvody neboli naplnené a súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom\nrozsahu, pričom zo zisteného skutkového stavu vyvodil správne právne závery. Preto sa\ns odôvodnením rozsudku okresného súdu stotožnil a na doplnenie jeho dôvodov uviedol:\n«Odvolací súd je toho názoru, že tak ako je to vyššie uvedené na rozdiel\nod predchádzajúceho rozsudku č. k. 23C/415/2002-154 zo dňa 17.6.2004 Okresný súd\nKošice I posúdil nárok žalobcu a jeho argumenty aj zo všetkých relevantných\nústavnoprávnych hľadísk, a správne dospel k záveru, že žalobe nie je možné vyhovieť.\nTak ako na to súdy už opakovanie poukazovali objektívna zodpovednosť štátu\nza škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je založená na kumulatívnom splnení\ntroch základných podmienok a to existencii nesprávneho úradného postupu, vzniknutej\nškode a preukázaní príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom\nškody. Súd pri rozhodovaní správne vychádzal zo stanoviska, že prvotnou podmienkou\npre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je teda\nexistencia nesprávneho úradného postupu, pričom zák. č. 58/1969 Zb. v ust. § 18 bližšie\nnevysvetľuje, čo treba rozumieť pod nesprávnym úradným postupom. Za takýto nesprávny\núradný postup môže byť považovaný akýkoľvek postup štátneho orgánu pri výkone jeho;\nprávomoci, pokiaľ ním dôjde k porušeniu pravidiel ustanovených právnymi normami.\nJedná sa teda o postup, ktorým by štátny orgán porušil určitú konkrétnu povinnosť\nvyplývajúcu mu z právnej normy, v dôsledku čoho by štátny orgán postupoval odlišne\nod toho, ako mu to prikazuje alebo umožňuje všeobecne záväzný právny predpis alebo\npravidlo vyplývajúce z tohto právneho predpisu. Súd prvého stupňa správne vychádzal\nz úvahy, že aby bolo možné nekonanie orgánu v rámci určitého úradného postupu\nkvalifikovať ako nesprávny úradný postup, musí byť v platnom právnom predpise upravená\nmožnosť dotknutého orgánu konať. V súvislosti s uvedeným súd prvého stupňa správne\npoukázal na čl. 2 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky, v zmysle ktorého štátne orgány môžu\nkonať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovuje\nzákon. Každý orgán štátu má ústavou alebo zákonom určený rozsah právomoci, ktorý\nnemôže prekročiť, takže môže konať len čo mu ústava alebo zákon dovoľuje, čo napĺňa\n\n11\n\nv právnom štáte princíp právnej istoty a je tým vylúčený stav, aby orgán štátu mohol konať\npodľa vlastnej úvahy a z vlastného rozhodnutia aj nad rámec zákona a iným ako zákonom\nustanoveným postupom. Prvostupňový súd správne poukázal na ust. § 79b ods. 1 a ods. 4\no trestnom konaní súdnom v znení účinnom do 31.10.1999, ktoré ustanovenie interpretoval\ntak, že v čase podania žiadosti žalobcu prokurátor mohol zrušiť zaistenie výlučne iba\nv prípade, ak by zaistenie účtu už v danom čase nebolo pre účely trestného konania\npotrebné, čo v tomto prípade nebolo splnené ani preukázané. Prokurátor v rámci svojich\nzákonom daných oprávnení nemohol vykonať žiadne iné úkony smerujúce k ochrane\nfinančných prostriedkov žalobcu, keďže nemal dispozičné právo nakladať s finančnými\nprostriedkami žalobcu na účte a rovnako nemal možnosť umožniť s týmito prostriedkami\nnakladať žalobcovi, nakoľko jeho dispozícia bola zo zákona obmedzená...\nOdvolací súd tu zdôrazňuje, že zavedenie inštitútu zaistenia účtu upraveného v § 79\npísm. b/ Trestného poriadku bolo snahou zákonodarcu uľahčiť orgánom činným v trestnom\nkonaní prejednávanie, vyhľadávanie a vyšetrovanie najmä závažnej trestnej činnosti\ns cieľmi zamedziť jej ďalšiemu pokračovaniu a zabezpečiť prípadnú náhrada škody\nvzniknutej trestným konaním. Vykonaným dokazovaním mal súd za preukázané, že v štádiu\nvyšetrovania dal vyšetrovateľ podnet dozorujúcemu prokurátorovi na prijatie opatrenia\npodľa § 79b Trestného poriadku, pretože výsledky tohto vyšetrovania odôvodňovali takýto\npostup. Prijaté opatrenie o zaistení účtu žalobcu bolo v čase jeho vydania efektívnym\nprostriedkom vedenia trestného stíhania z dôvodu existencie obavy z pokračovania\nv trestnej činnosti a jeho cieľom bolo zamedziť jeho pokračovaniu a zabezpečiť realizáciu\nprávoplatného rozsudku v priebehu celého trestného konania.\nAj v tomto konkrétnom prípade teda štátne orgány sledujúc cieľ daný Trestným\nporiadkom využili oprávnenia upravené v Trestnom poriadku, sledovali legitímny cieľ,\npotlačenie, objasnenie a potrestanie trestného činu. V konaní bolo nesporne preukázané,\nže uznesením vyšetrovateľa Krajského úradu vyšetrovania PZ Košice bolo vznesené\nobvinenie a začaté trestné konanie voči žalobcovi pre trestný čin neoprávneného\npodnikania a trestný čin legalizácie príjmu z trestnej činnosti a v súvislosti s uvedeným bolo\nvydané opatrenie, ktorým došlo k zaisteniu peňažných prostriedkov žalobcu, pričom žalobca\nnepovažoval aj v priebehu celého tohto konania uvedené rozhodnutie za nezákonné,\nale uplatňoval svoj nárok s poukazom na danosť nesprávneho úradného postupu\n\n12\n\nprokurátora, ktorý videl v jeho nečinnosti a nedostatočnej ochrane zaistených finančných\nprostriedkov, napriek jeho upozorneniam. V nadväznosti na uvedené odvolací súd\nzdôrazňuje, že účelom zaistenia peňažných prostriedkov v rámci trestného konania je práve\nodňatie možnosti disponovať peňažnými prostriedkami na účte v banke (alebo v pobočke\nzahraničnej banky alebo s inými peňažnými prostriedkami), ktoré inak patrí majiteľovi\ntýchto prostriedkov a to na neurčitý čas. Z uvedeného je zrejmé, že aj v prípade, ak by\nzákon umožňoval prokurátorovi nakladať a disponovať s finančnými prostriedkami\nzaistenými na účte, resp. umožňoval by mu dať súhlas vlastníkovi, aby nakladal s takýmito\nprostriedkami nie je možné očakávať od prokurátora, že vyhovie akejkoľvek (každej)\nžiadosti osoby obmedzenej v práve disponovať so zaisteným účtom (obsahujúcej návrh\nna disponovanie s finančnými prostriedkami na zaistenom účte), pretože by to bolo\nv rozpore s účelom inštitútu zaistenia účtu. Takáto žiadosť by musela byť dostatočným\nspôsobom odôvodnená a obsahovať konkrétne dôvody a relevantné informácie, vysvetľujúce\nvýnimočnosť daného prípadu.\nV tomto prípade podľa názoru odvolacieho súdu nielen zákon neumožňoval\nprokurátorovi konať, ale žalobca ani dostatočným spôsobom neosvedčil, že jeho žiadosti\nobsahovali takéto relevantné informácie, aby osvedčili danosť potreby ochrany finančných\nprostriedkov na zaistených účtoch.\nV súvislosti s uvedeným odvolací súd poukazuje na to, že žalobca doručoval orgánom\nčinným v trestnom konaní tri žiadosti, z ktorých prvá žiadosť zo dňa 17.3.1998 sa týkala iba\nuvoľnenia čiastky 250.000,- Sk z podnikateľského účtu a súkromného devízového účtu\nza účelom zaplatenia daní z podnikateľskej činnosti žalobcu, teda táto žiadosť\nneobsahovala žiadne upozornenie na situáciu v AG banke, a. s.\nVo vzťahu k žiadosti zo dňa 22.7.1998 odvolací súd poukazuje na to, že táto žiadosť\nobsahovala iba všeobecnú informáciu, resp. konštatovanie žalobcu o situácii v spoločenskopolitickom živote, ktorá vládne okolo bankových inštitúcii a nepriaznivo sa odzrkadľuje\nv postavení AG banky, pričom poukázal na to, že sa nedá predpokladať termín ukončenia\nvyšetrovania, a preto sa cíti byť obmedzený na svojich právach ako občan Slovenskej\nrepubliky, preto požiadal o uvoľnenie prostriedkov alebo nahradenie nehnuteľnosťou\nv hodnote zodpovedajúcej finančným prostriedkom blokovaným na jeho peňažných účtoch.\nUvedená žiadosť neobsahuje v žalobe uvádzanú informáciu o tom, že odborníci začali\n\n13\n\navizovať rozsiahle problémy s likviditou AG Banky, a. s. a už vôbec žiadne konkrétnejšie\nskutočnosti, vyjadrenia či správy odborníkov, ktoré by odôvodňovali potrebu ochrániť\nfinančné prostriedky nachádzajúce sa na zaistenom účte.\nK poslednej žiadosti žalobcu zo dňa 1.12.1999 odvolací súd poukazuje na tú\nskutočnosť, že táto už nebola spôsobilá privodiť zmenu v situácii, nakoľko v konaní bolo\njednoznačne preukázané (z vyjadrenia Národnej banky Slovenska zo dňa 19.12.2003),\nže AG banke, a. s. bolo rozhodnutím Národnej banky Slovenska č. UBD-2337/2/1999 zo dňa\n1.12.1999 bankové povolenie pôsobiť ako banka odobraté a zároveň jej bolo rozhodnutím\nNárodnej banky Slovenska č. UBD-1801/3/1999 zo dňa 1.12.1999 uložené zdržať sa\nprijímania vkladov, poskytovania úverov a vykonávania ďalších činnosti uvedených\nv povolení na výkon bankových činností s výnimkou tých, ktoré sú nevyhnutné\nna vykonávanie pohľadávok a záväzkov vzniknutých pred nadobudnutím účinnosti tohto\nrozhodnutia. Vyhlásením Národnej banky Slovenska č. SGU-2451/1/1999 z dňa 3.12.1999\nbola AG banka, a. s. vyhlásená za neschopnú vyplácať vklady podľa ust. § 8 ods.3 zák.\nč. 118/1996 Z. z. o ochrane vkladov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov. Po vydaní týchto rozhodnutí už by prokurátor nemohol žiadnym\nspôsobom ovplyvniť konanie banky a ani disponovať s finančnými prostriedkami (ani\nv prípade, ak by mu to zákon umožňoval), t. j. nemohol žiadosti z 1.12.1999 vyhovieť ani\nz tohto dôvodu.\nK účinnej ochrane prostriedkov na predmetnom účte mohlo dôjsť iba pred vydaním\nvyššie uvedených rozhodnutí Národnej banky Slovenska týkajúcich sa AG banky, a. s.,\nkeďže po zavedení nútenej správy by už nebolo možné disponovať s finančnými\nprostriedkami na zaistenom účte, ani keby k zaisteniu nebolo došlo alebo by toto zaistenie\nuž netrvalo. Pre posúdenie uplatneného nároku žalobcu môže byť preto relevantné iba\nposúdenie potreby zaistenia účtu (a konanie prokurátora) v období od nariadenia zaistenia\n5.2.1998 do 1.12.1999 (resp. 3.12.1999) a preto nemožno považovať za správnu námietku\nžalobcu uvedenú v odvolaní o nesprávnom závere súdu o potrebe zaistenia finančných\nprostriedkov žalobcu na účtoch v AG banke počas celej doby trvania trestného stíhania voči\nžalobcovi, teda až do 29.6.2001 (1326 dní).\nPre úplnosť odvolací súd považuje za potrebné dodať, že aj keď v súčasnosti žalobca\nopakovane poukazuje na to, že disponoval inými finančnými prostriedkami, resp. že bol\n\n14\n\nvlastníkom nehnuteľnosti, uvedené skutočnosti v čase zaistenia účtu, ani v žiadostiach\no uvoľnenie prostriedkov neoznámil orgánom činným v trestnom konaní ani žiadnym\nspôsobom nepreukázal.\nNapokon k námietke žalobcu, že výška finančných prostriedkov zaistená\nna predmetných účtoch bola výrazne nižšia ako výška škody, ktorú deklarovali trestné\norgány v predmetnej veci pri vyšetrovaní, odvolací súd uvádza, že táto skutočnosť\npre rozhodnutie v danej veci o náhrade prípadnej škody spôsobenej orgánmi štátu nie je\nrelevantná a nie je spôsobilá ovplyvniť závery súdu na rozdiel od opačnej situácie, kedy by\nboli zaistené prostriedky v nepomerne vyššej sume ako je deklarovaná škoda. Naopak\nsvedčí to o skutočnosti, že v danom prípade mohlo dôjsť zo strany orgánov činných v\ntrestnom konaní k zaisteniu aj ďalších finančných prostriedkov patriacich žalobcovi, preto\nby neprichádzala do úvahy v súčasnosti žalobcom navrhovaná „zámena“, t. j. uvoľnenie\nfinančných prostriedkov na predmetnom účte a zablokovanie na inom účte. Možno\npredpokladať, že ak by orgány činné v trestnom konaní zistili vlastníctvo žalobcu vo vzťahu\nk ďalším finančným prostriedkom, pravdepodobne práve s poukazom na výšku deklarovanej\nškody došlo by k zaisteniu aj ďalších finančných prostriedkov žalobcu.\nVo vzťahu k tvrdeniu žalobcu, že nesprávnym úradným postupom môže byť aj\nnevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia nielen v dôsledku porušenia stanovených\nalebo primeraných lehôt na jeho vydanie, ale aj nepochopenia účelu a zmyslu jednotlivých\núkonov a rozhodnutí a znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho\norgánu, odvolací súd opakovane poukazuje na to, že toto tvrdenie je správne, avšak iba\nv prípade, ak príslušný orgán mal povinnosť alebo možnosť vydať určité rozhodnutie alebo\nkonať navrhovaným spôsobom, čo v tomto prípade nebolo splnené tak ako je to už vyššie\npopisované. Vo všeobecnosti by teda bolo možné považovať za nesprávny úradný postup,\nak orgány činné v trestnom konaní nedostatočne zabezpečia majetok osoby v prípade,\nak došlo k jej obmedzeniu nakladať s majetkom a na takomto majetku vznikla škoda, avšak\niba v prípade, ak existoval spôsob konania, ktorým by orgány činné v trestnom konaní\nvzniku takejto škody mohli zabrániť a rovnako iba v prípade, ak by bolo preukázané,\nže orgány činné v trestnom konaní mali vedomosť (resp. mohli mať vedomosť), že takáto\nškoda hrozí, čo v danom prípade preukázané nebolo.\n\n15\n\nOdvolací súd dospel k záveru, že škoda nevznikla žalobcovi v priamej príčinnej\nsúvislosti s úradným postupom orgánov činných v trestnom konaní, ale v dôsledku\nobjektívnej okolnosti, ku ktorej došlo mimo rámca pôsobnosti týchto orgánov, ktorú OČTK\nnemohli ovplyvniť ani jej zabrániť.»\nIII.\n9. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n10. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím\nrozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli\nporušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný\nzásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.\n11. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo\nvšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore\ns právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.\n12. Podľa čl. 20 ods. 2 ústavy zákon ustanoví, ktorý ďalší majetok okrem majetku\nuvedeného v čl. 4 tejto ústavy, nevyhnutný na zabezpečovanie potrieb spoločnosti, rozvoja\nnárodného hospodárstva a verejného záujmu, môže byť iba vo vlastníctve štátu, obce alebo\nurčených právnických osôb. Zákon tiež môže ustanoviť, že určité veci môžu byť iba\nvo vlastníctve občanov alebo právnických osôb so sídlom v Slovenskej republike.\n13. Podľa čl. 20 ods. 3 ústavy vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu\npráv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon\n\n16\n\nvlastníckeho práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky\na životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom.\n14. Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho\npráva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona\na za primeranú náhradu.\n15. Podľa čl. 20 ods. 5 ústavy iné zásahy do vlastníckeho práva možno dovoliť iba\nvtedy, ak ide o majetok nadobudnutý nezákonným spôsobom alebo z nelegálnych príjmov\na ide o opatrenie nevyhnutné v demokratickej spoločnosti pre bezpečnosť štátu, ochranu\nverejného poriadku, mravnosti alebo práv a slobôd iných. Podmienky ustanoví zákon.\n16. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má\nprávo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou\nverejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady\nmedzinárodného práva.\n17. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20\nods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu, ústavný súd konštantne uvádza,\nže čl. 20 ods. 1 ústavy vykladá a aplikuje tak, aby bol v súlade s čl. 1 dodatkového\nprotokolu (PL. ÚS 17/00).\n18. V zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu samotná ústava nedefinuje, čo je\nobsahom vlastníckeho práva, pretože sa odvoláva na jeho zákonný obsah, t. j. obsah\nustanovený zákonom (PL. ÚS 38/95). Zákonom obsahujúcim základnú právnu úpravu\nvlastníckeho práva je zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších\npredpisov, ktorý v § 123 ustanovuje, že vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet\nsvojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním. Tento obsah\nvlastníckeho práva rešpektuje aj ustálená judikatúra ústavného súdu (napr. II. ÚS 8/97,\nIII. ÚS 412/2010 ).\n\n17\n\n19. Slovné spojenie „právo na ochranu“, ktoré je použité aj v čl. 20 ods. 1 ústavy,\nimplikuje v sebe aj potrebu minimálnych garancií procesnej povahy, ktoré sú ustanovené\npriamo v tomto čl. 20 ods. 1 ústavy a ktorých nedodržanie môže mať za následok jeho\nporušenie popri porušení práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 a nasl. ústavy\n(I. ÚS 23/01). Článok 20 ods. 1 ústavy zabezpečuje každému rovnaké zákonné predpoklady\na možnosti nadobúdať veci do vlastníctva za podmienok, ktoré sú upravené v ústave alebo\nv ďalších zákonoch. Vlastnícke právo každej osoby má rovnaký zákonný obsah a požíva\nochranu bez ohľadu na to, či ide o štát, právnickú osobu, obec alebo fyzickú osobu.\nZ formulácie obsiahnutej v čl. 20 ods. 1 ústavy nemožno však odvodzovať ústavné právo\nzískať vec do svojho vlastníctva (vlastniť majetok) bez dodržania predpokladov, ktoré sú\nna tento účel upravené zákonmi. Funkcia práva vlastniť majetok a jeho ochrana spočíva\nv tom, aby sa vlastníkovi poskytla a súčasne aj trvale garantovala právna istota, že\nvlastnícke právo k veci, ktoré nadobudol v súlade s platnými zákonmi, nemôže obmedziť\nalebo využiť bez právneho dôvodu (m. m. III. ÚS 303/07).\n20. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), v rámci\nktorej bola posudzovaná otázka porušenia práva na ochranu majetku podľa čl. 1\ndodatkového protokolu, vyplýva, že „majetky“ môžu byť buď majetky existujúce, alebo\nmajetkové hodnoty vrátane pohľadávok, o ktorých sťažovateľ môže tvrdiť, že má aspoň\n„legitímnu nádej“ na ich zhmotnenie (rozsudok ESĽP vo veci PINE VALLEY\nDEVELOPMENTS LTD. a iní v. Írsko z 29. 11. 1991 a rozsudok ESĽP vo veci PRESSOS\nCOMPANIA NAVIERA S. A. a iní v. Belgicko z 20. 11. 1995).\n21. Podľa názoru sťažovateľa malo k zásahu do ústavou zaručeného práva vlastniť\nmajetok dôjsť nepriznaním náhrady škody, ktorá mala na jeho majetku (peňažných\nprostriedkoch vedených na bankových účtoch) vzniknúť v dôsledku sporného postupu\norgánov prokuratúry v jeho trestnej veci, ktorá skončila zastavením trestného stíhania.\n22. Krajský súd tvrdiac, že pri rozhodovaní vo veci zohľadňoval aj relevantné\nústavnoprávne hľadiská vyplývajúce z čl. 13 ods. 4 a čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, sa stotožnil\nso záverom okresného súdu o nesplnení prvotnej podmienky pre vznik zodpovednosti štátu\n\n18\n\nza škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, ktorým je existencia nesprávneho\núradného postupu. Uvedený záver sa mal opierať o výklad § 79b zákona č. 141/1961 Zb.\no trestnom konaní súdnom (Trestný poriadok) účinného do 31. októbra 1999, z ktorého\nkrajský súd v zhode s okresným súdom vyvodil, že v čase podania žiadostí sťažovateľa\nmohol prokurátor zrušiť zaistenie výlučne iba v prípade, ak by zaistenie účtu už v danom\nčase nebolo na účely trestného konania potrebné, a že prokurátor nemohol v rámci svojich\nzákonom daných oprávnení vykonať žiadne iné úkony smerujúce k ochrane finančných\nprostriedkov. Podľa názoru ústavného súdu však krajský súd aj s prihliadnutím na už\nústavným súdom v danej veci vyslovené právne názory neaplikoval na prípad dopadajúce\nprávne normy spôsobom ústavne zlučiteľným s obsahom čl. 20 ústavy a čl. 1 dodatkového\nprotokolu.\n23. Ústavný súd zdôrazňuje, že nárok na náhradu škody spôsobenej začatím\na vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, je špecifickým\nprípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu\nspôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov účinného od 1. júla\n2004 (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.) a rovnako aj podľa predtým platného zákona\nč. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho\nnesprávnym úradným postupom účinného do 30. júna 2004 (ďalej len „zákon č. 58/1969\nZb.“). Doterajšia súdna judikatúra dôvodila, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu\nza škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným\nzásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená, a dospela k záveru,\nže ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba\ns prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal\na že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej\nzačatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej\nnezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia\n(vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Tieto závery boli prijaté\nsúdnou judikatúrou už v čase platnosti zákona č. 58/1969 Zb. a sú stále použiteľné\n(uznesenie najvyššieho súdu z 18. októbra 2010 sp. zn. 4 M Cdo 15/2009).\n\n19\n\n24. V súvislosti s posudzovaním následkov neskôr zastaveného trestného stíhania\nsa ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti (m. m. I. ÚS 320/2016) tiež\nstotožnil s názorom, že z hľadiska zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím\no začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia má zastavenie trestného stíhania\n(ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného\nčinu obvineným) rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania\na vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení trestného\nstíhania sa trestné konanie končí, to znamená, že zanikajú účinky rozhodnutia o začatí\ntrestného stíhania a vznesení obvinenia. Zastavenie trestného stíhania znamená, že výsledky\ntrestného (prípravného) konania ukazujú, že nejde o trestný čin, zároveň znamená,\nže podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla najavo nezákonnosť\nrozhodnutia o začatí trestného stíhania (uznesenie najvyššieho súdu z 18. októbra 2010\nsp. zn. 4 M Cdo 15/2009).\n25. Pri posudzovaní ústavnej konformnosti napadnutého rozsudku ústavný súd ďalej\nprihliadal aj na právne názory ústavného súdu vyslovené k danej veci v náleze\nč. k. III. ÚS 117/06-53 z 23. augusta 2006 v súvislosti s ústavným prieskumom skoršieho\nrozsudku krajského súdu č. k. 14 Co 301/04-188 z 20. septembra 2005. Podľa nich\n«aj zaistené finančné prostriedky, vzhľadom na ktoré má účastník súdneho konania\nlegitímnu nádej na ich navrátenie za splnenia zákonných podmienok (napr. v rámci konania\no náhradu škody podľa v tom čase platného zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti\nza škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom\nv prípade priaznivého rozhodnutia v merite veci), možno podradiť pod pojem majetok,\nresp. vlastnícke právo, ktorému je v súlade s judikatúrou ústavného súdu i ESĽP\nposkytovaná ochrana podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj podľa čl. 1 Dodatkového protokolu\nk dohovoru [k pojmu „legitímna nádej“ pozri rozsudok z 28. septembra 2004 vo veci\nKopecký v. Slovenská republika (No 44912/98)]...\nV uvedenom prípade kľúčovou otázkou pri rozhodovaní o sťažovateľovej žalobe\nbolo posúdenie postupu orgánov činných v trestnom konaní vedenom proti sťažovateľovi,\nv dôsledku ktorého malo dôjsť k vzniku jeho škody.\n\n20\n\nStatus sťažovateľa v rámci trestného konania bol určený predovšetkým základným\nprincípom platným v tomto konaní, ktorým je prezumpcia neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy,\nktorého cieľom je okrem iného i to, aby obvinený z trestného činu neznášal negatívne\ndôsledky z tohto obvinenia rovnajúce sa následkom súdneho rozhodnutia o vine.\nV rámci trestného konania čl. 20 ods. 1 ústavy sťažovateľovi priznáva aj právo\nna ochranu zaistených peňažných prostriedkov v priebehu tohto konania, ktorému\nkorešponduje zákonná povinnosť príslušných orgánov činných v trestnom konaní\nzabezpečiť ich ochranu zodpovedajúcu okolnostiam prípadu s ohľadom na základnú zásadu\ntrestného konania uvedenú v § 2 ods. 4 prvej vety v tom čase platného TP, podľa ktorej mali\ntieto orgány okrem iného i dôsledne zachovávať občianske práva zaručené ústavou.\nPovinnosťou krajského súdu teda v danom prípade bolo predovšetkým posúdiť,\nči orgány činné v trestnom konaní interpretovali a aplikovali relevantné ustanovenia\nTrestného poriadku, resp. zákona o prokuratúre, súvisiace s možnosťou zaistenia peňažných\nprostriedkov, ako aj ochrany zaistených peňažných prostriedkov pred eventuálne hroziacou\nškodou ústavne súladným spôsobom podľa čl. 152 ods. 4 ústavy.\nPrávo sťažovateľa zaručené v čl. 20 ods. 1 ústavy by teda zo strany krajského súdu\nbolo rešpektované v tom prípade, ak by krajský súd posúdil predmetnú vec vo vyššie\nuvedenom kontexte, náležite zistil skutkový a právny stav tejto veci a až následne vydal\nrozhodnutie vo veci samej...\nRozhodnutie krajského súdu v tejto veci je však bez posúdenia v naznačenom\nkontexte a bez akejkoľvek ucelenej analýzy relevantných ustanovení Trestného poriadku\na zákona o prokuratúre nepreskúmateľné.\nAk je nepriaznivé rozhodnutie všeobecného súdu o žalobe sťažovateľa, ktorou sa\ndomáha ochrany svojho vlastníckeho práva, nepreskúmateľné, znamená to porušenie jeho\npráva podľa čl. 20 ods. 1 druhej vety ústavy.»\n26. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd v napadnutom rozsudku síce\ndeklaroval, no v skutočnosti neprihliadol na obsah a zmysel už naznačených zásad\nkorigujúcich ústavnú zlučiteľnosť rozhodnutia o sťažovateľom uplatnenom práve\nna náhradu škody, ktorá mala byť spôsobená rozhodovacou činnosťou prokuratúry\no zaistení finančných prostriedkov sťažovateľa na jeho účtoch v banke. Zmyslu právnej\n\n21\n\núpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá výklad, podľa ktorého by mala byť každá\nmajetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti občanovi\n(fyzickej osobe) odčinená. Uvedené korešponduje aj so záverom vysloveným ústavným\nsúdom v náleze č. k. III. ÚS 117/06-53 z 23. augusta 2006 v spojitosti s dopadom princípu\nprezumpcie neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy, ktorého podstatou je zásada, že osoba\nobvinená, ktorej obvinenie bolo neskôr zrušené by nemala znášať negatívne dôsledky\nz obvinenia rovnajúce sa následkom súdneho rozhodnutia o vine. Pritom je zrejmé, že\nsťažovateľ sa nemôže domôcť uspokojenia svojej pohľadávky na vyplatenie svojich\nfinančných prostriedkov vedených na účte úpadcu uznanej v konkurznom konaní (bližšie\ns. 14 rozsudku okresného súdu).\n27. V danom prípade sa však krajský súd (obdobne ako okresný súd) v zásade\nsústredil len na odôvodnenie nemožnosti orgánov prokuratúry postupovať podľa obsahu\nžiadostí, ktoré im vo vzťahu k ochrane svojich finančných prostriedkov sťažovateľ počas\nich zaistenia adresoval aplikujúc prísne gramatický výklad príslušných ustanovení vtedy\nplatného Trestného poriadku umožňujúceho len zaistenie a zrušenie zaistenia finančných\nprostriedkov, nezohľadnil však zodpovednosť orgánov prokuratúry za ochranu zaisteného\nmajetku v kontexte platných zásad jej činnosti, aj v tom čase normatívne vyjadrených v § 3\nzákona č. 314/1996 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov, v zmysle ktorých bola\nprokuratúra pri výkone svojej pôsobnosti povinná využívať všetky zákonné prostriedky tak,\naby sa zabezpečila dôsledná, účinná a rýchla ochrana práv a zákonom chránených záujmov\nfyzických osôb, právnických osôb a štátu. Krajským súdom uskutočnený výklad\nrelevantných právnych noriem (§ 79b Trestného poriadku účinného v čase zaistenia\nv nadväznosti na § 18 zákona č. 58/1969 Zb.) obmedzujúci sa na skúmanie, či orgány\nprokuratúry neporušili výslovne v právnych normách formulované právomoci (postupy),\nktoré by jedine mohli odôvodňovať zodpovednosť štátu za nesprávny úradný postu orgánov\nprokuratúry, považuje ústavný súd za neprimerane reštriktívny a rozporný s už\nformulovanými zásadami, ktoré sú podstatným korektívom pre výklad pojmu nesprávny\núradný postup. Žiada sa v tejto súvislosti pripomenúť, že výklad (definíciu) tohto pojmu\nzákonodarca prenechal orgánom aplikujúcim právo.\n\n22\n\n28. Rovnako je možné konštatovať, že uplatnený výklad pojmu nesprávny úradný\npostup (t. j. že ide o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého štátneho\norgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel\nustanovených právnymi normami) v tejto otázke podľa názoru ústavného súdu\nnezohľadňuje rozvíjajúcu sa súdnu prax. V zmysle nej (napr. rozsudok najvyššieho súdu\nsp. zn. 5 Cdo 126/2009 z 30. júna 2010) môže ísť «o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom\nprávomocí určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde\nk porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo\nk porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Pretože\núradný postup nie je spravidla možné v právnom predpise upraviť do najmenších\npodrobností, treba správnosť úradného postupu posudzovať i z hľadiska účelu,\nk dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje. ... O nesprávny úradný postup by\nišlo napr. i vtedy, ak by orgány polície nedostatočne zabezpečili majetok osoby, ktorá bola\nvzatá do väzby alebo neumožnili, aby sa o majetok tejto osoby postarali iné osoby\na na takomto majetku vznikla škoda“ (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 5 Cdo 126/2009 z 30. júna 2010).».\nV rozsudku sp. zn. 2 M Cdo 15/2014 zo 16. decembra 2014 najvyšší súd tiež uviedol:\n„Nesprávny úradný postup nemožno stotožniť s uplatňovaním právomoci, aj keď sa môže\njaviť, že iný postup, ako ten, ktorým orgán verejnej moci uplatní právomoc, nemôže byť\núradným postupom. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky štátne orgány môžu\nkonať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktoré ustanoví zákon.\nAk sa ustanovenie čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky neinterpretuje vytrhnuté\nz kontextu, ale v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, potom aj postup\nnerešpektujúci právo má povahu nesprávneho postupu, lebo z čl. 2 ods. 2 možno vyvodiť\npovinnosť orgánu verejnej moci konať výlučne v medziach právomocí, priznaných ústavou\na zákonom. Nesprávnym úradným postupom je každé vybočenie orgánu verejnej moci\nz medzí ustanovených ústavou, odklon od správania určeného orgánu verejnej moci\nzákonom. ... K povinnostiam orgánu verejnej moci v materiálnom právnom štáte patrí aj\ndôsledné dodržiavanie práv osôb, ktoré voči orgánu verejnej moci oprávnená osoba\nuplatnila.“\n\n23\n\n29. Právne závery v podstatnom spočívajúce len na hodnotení nedostatkov žiadostí\nsťažovateľa na zrušenie zaistenia jeho finančných prostriedkov, resp. na nepreukázaní iných\nmožností prokuratúry, pokiaľ ide o zaistenie ďalšieho majetku sťažovateľa, neprimerane\nzužuje možnosť postihnutej osoby nezákonne obvinenej (zastavenie trestného stíhania\nvzhľadom na záver o tom, že skutok nie je trestným činom je potrebné považovať\nza rozhodnutie deklarujúce nezákonnosť predchádzajúceho trestného stíhania) domáhať sa\nnáhrady škody na majetku zaistenom počas takéhoto nezákonne vedeného trestného\nstíhania. Tým, že konajúci krajský súd v podstate odmietol sťažovateľovi priznať právnu\nochranu napadnutým súdnym rozhodnutím na základe uvedených dôvodov, zasiahol\ndo obsahu základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy (a obdobne\npráva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu) priznávajúcich aj právo\nna ochranu zaistených peňažných prostriedkov v priebehu trestného konania, ktorému, ako\nuž bolo uvedené v náleze ústavného súdu č. k. III. ÚS 117/06-53 z 23. augusta 2006,\nkorešponduje zákonná povinnosť príslušných orgánov činných v trestnom konaní\nzabezpečiť ich ochranu zodpovedajúcu okolnostiam prípadu s ohľadom na základnú zásadu\ntrestného konania uvedenú v § 2 ods. 4 prvej vety v tom čase platného Trestného poriadku.\n30. Z uvedených dôvodov ústavný súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok\nkrajského súdu je ústavne neudržateľný a jeho vydaním došlo k neospravedlniteľnému\nzásahu do základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy, resp. práva\nna ochranu majetku zaručeného čl. 1 dodatkového protokolu.\n31. Vo zvyšnej časti (t. j. pokiaľ ide o namietané porušenie práv zaručených čl. 20\nods. 2 až 5 ústavy) ústavný súd sťažnosti nevyhovel, keďže nevzhliadol relevantnú súvislosť\nmedzi napadnutým rozsudkom a obsahom uvedených článkov ústavy. Predmet konania pred\nvšeobecným súdom sa totiž netýkal ani majetku, ktorý môže byť len vo vlastníctve štátu\n(čl. 20 ods. 2 ústavy), ani spôsobu výkonu práv a povinností vlastníka (čl. 20 ods. 3 ústavy),\nrovnako ani vyvlastnenia alebo núteného obmedzenia majetku (čl. 20 ods. 4 ústavy), keďže\nsa v konaní nerozhodovalo o náhrade za vyvlastnený majetok, a napokon ani posúdeniu\ndôvodu jeho nadobudnutia – nezákonným spôsobom alebo z nelegálnych príjmov (čl. 20\nods. 5 ústavy). Pre záver o porušení základného práva vlastniť majetok však postačuje\n\n24\n\nzistenie, že krajský súd napadnutým rozsudkom nepriznal ochranu právu sťažovateľa\nna náhradu škody na jeho majetku zaisteného rozhodnutím štátneho orgánu v trestnom\nkonaní, ktoré možno v dôsledku zastavenia trestného stíhania považovať za nezákonné, čo\nsa následne prejavilo vo vyslovení porušenia tohto základného práva v zmysle čl. 20 ods. 1\nústavy.\n32. Vzhľadom na to, že ústavný súd posúdil napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu\nako porušujúce sťažovateľom označené práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového\nprotokolu, bolo namieste toto rozhodnutie podľa čl. 127 ods. 2 ústavy (a jemu\nzodpovedajúcemu § 56 ods. 2 a 3 zákona o ústavnom súde) zrušiť a vec vrátiť krajskému\nsúdu na ďalšie konanie, ako to vyplýva z druhého bodu výroku rozhodnutia. V ďalšom\nkonaní je krajský súd povinný o odvolaní sťažovateľa opätovne rozhodnúť, a to ústavne\nkonformným spôsobom, dôsledne rešpektujúc zákonnú úpravu a najmä ústavný rámec\nkonania pred súdnymi orgánmi.\n33. Povinnosťou krajského súdu bude odstrániť vytýkané nedostatky a rešpektovať\nrelevantné ústavné princípy, zaujať ústavne konformné stanovisko k podstatným právnym\notázkam (obsah pojmu nesprávny úradný postup, predpoklady vzniku práva na náhradu\nškody z neho vyplývajúceho) a vo veci opätovne rozhodnúť, prihliadajúc na obsah a zmysel\nzákladných práv a slobôd zaručených ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami\no ľudských právach a slobodách (a osobitne čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového\nprotokolu, ktorých porušenie bolo týmto nálezom konštatované).\nIV.\n34. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiadal priznať finančné zadosťučinenie v sume\n50 000 € poukazujúc na „útrapy a všetku ujmu“, ktoré mali byť spojené s nezákonným\ntrestným stíhaním, jeho neodôvodneným pobytom vo väzbe a poškodením jeho podnikania\na života.\n\n25\n\n35. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým\nvyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané\nfinančné zadosťučinenie.\n36. Zmyslom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany\nporušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k jeho porušeniu došlo\nspôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu\nporušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva\n(IV. ÚS 210/04). Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je len reparácia\nnemajetkovej ujmy, nie však prípadná náhrada škody, ktorá by sa po splnení zákonných\npodmienok mohla uplatňovať v konaní pred všeobecnými súdmi (m. m. IV. ÚS 84/02).\n37. Vychádzajúc z uvedených ustálených názorov ústavného súdu, najmä že cieľom\nfinančného zadosťučinenia nie je náhrada škody, ktorej sa sťažovateľ v danom prípade\ndomáha priamo v konaní pred všeobecným súdom, ústavný súd nevzhliadol dostatok\ndôvodov na priznanie žiadaného finančného zadosťučinenia. Samotné vyslovenie porušenia\noznačených práv sťažovateľa v spojení s poskytnutím priestoru krajskému súdu na reparáciu\nústavným súdom zistených nedostatkov posudzovaného konania predstavuje podľa názoru\nústavného súdu dostatočnú satisfakciu, preto ústavný súd požadované finančné\nzadosťučinenie sťažovateľovi nepriznal, čo sa odrazilo v bode 4 výrokovej časti tohto\nnálezu.\nV.\n38. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených\nprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,\naby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.\n39. Sťažovateľ si v sťažnosti uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia v sume\n363,80 €, a to za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie zastúpenia, podanie\nústavnej sťažnosti), čo zodpovedá odmene, ako aj sume paušálnych náhrad za dva úkony\n\n26\n\nprávnej služby podľa § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky\nMinisterstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách\nadvokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len\n„vyhláška“). Odmena za jeden úkon právnej služby v roku 2016 predstavuje sumu 143 €\na paušálna náhrada za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2016 sumu 8,58 €.\n40. Ústavný súd vzhliadol za dôvodné priznať sťažovateľovi úhradu trov právneho\nzastúpenia za obidva vyúčtované úkony právnych služieb a na základe toho zaviazal\nporušovateľa základného práva na zaplatenie úhrady trov právneho zastúpenia\nsťažovateľovi v sume 363,80 € v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a b),\n§ 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky (pozostávajúcich z odmeny za vykonané právne úkony\nv sume 2 x 143 €, paušálnej náhrady nákladov v sume 2 x 8,58 € a dane z pridanej hodnoty\nv sume 60,64 €), tak ako to vyplýva z bodu 3 výrokovej časti tohto nálezu.\n41. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie\nje prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho\ndoručenia účastníkom konania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 14. septembra 2016\n\n27", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "podmienky konania", "náhrada škody (ujma)-majetková ujma", "prokurátor, prokuratúra", "zodpovednosť-orgánov verejnej moci", "nesprávny úradný postup", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-právo vlastniť majetok"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "4Co/283/2014", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:2fd4300b-ac82-47c6-a095-1ea9dbdfa99b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.320.2016.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 320/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 320/2016 z 7. 7. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-07-07", "citacie_n": 272, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.320.2016.2"}, {"guid": "ussr:d13f85c9-e9df-487b-833f-19e8e732373d", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 412/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 412/2010 z 25. 1. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-01-25", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d13f85c9-e9df-487b-833f-19e8e732373d"}, {"guid": "ussr:9fc5431c-7f1b-4725-9a9d-c995dc7c8a41", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 303/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 303/07 z 15. 5. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-05-15", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9fc5431c-7f1b-4725-9a9d-c995dc7c8a41"}, {"guid": "ussr:c6e55ba9-95a1-4c48-8044-db695d91d445", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 117/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 117/06 z 23. 8. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-08-23", "citacie_n": 107, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c6e55ba9-95a1-4c48-8044-db695d91d445"}, {"guid": "ussr:cd486cb1-7248-4290-851f-aba788212e7a", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 210/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 210/04 z 15. 12. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-12-15", "citacie_n": 3328, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:cd486cb1-7248-4290-851f-aba788212e7a"}, {"guid": "ussr:f6f846b1-7865-4b1b-ae4d-95579734fa9d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 23/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 23/01 z 15. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-15", "citacie_n": 170, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f6f846b1-7865-4b1b-ae4d-95579734fa9d"}, {"guid": "ussr:725b3c24-569e-4b71-81bc-3f0f8d023bbf", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 84/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 84/02 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 178, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:725b3c24-569e-4b71-81bc-3f0f8d023bbf"}, {"guid": "ussr:91d26ba1-13fc-422a-9aac-16555f874fbb", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 17/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 17/00 z 30. 5. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-05-30", "citacie_n": 140, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:91d26ba1-13fc-422a-9aac-16555f874fbb"}, {"guid": "ussr:a18b6794-4568-4ecf-8cdd-730fcb88706d", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 8/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 8/97 z 26. 3. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-03-26", "citacie_n": 77, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a18b6794-4568-4ecf-8cdd-730fcb88706d"}, {"guid": "ussr:e5c79efc-6e9a-4697-9a78-42da124527aa", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.38.1995.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 38/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 38/95 z 3. 4. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-04-03", "citacie_n": 238, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.38.1995.1"}, {"guid": "a2bc2a5f-1157-4ba9-993a-cf659be95f0b:b5eda71b-e511-40cd-a7f1-24426907b97a", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2016:7102899122.5", "spisova_znacka": "4Co/283/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 4Co/283/2014 z 2. 3. 2016", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2016-03-02", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2016:7102899122.5"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:fe02df18-de8c-4033-bb2b-dbfe9be39256", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:1.US.351.2026.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 351/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 351/2026 z 9. 6. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-06-09", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:1.US.351.2026.1"}, {"guid": "ussr:118055e9-35dc-4e5a-94f1-a217f986f951", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:1.US.343.2026.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 343/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 343/2026 z 9. 6. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-06-09", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:1.US.343.2026.1"}, {"guid": "ussr:d1a712cd-6dfb-4ded-861e-b125aeeb447b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:1.US.300.2026.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 300/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 300/2026 z 20. 5. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-05-20", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:1.US.300.2026.1"}, {"guid": "ussr:d36c4483-0e44-4332-821c-4fb3a571edec", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:1.US.230.2026.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 230/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 230/2026 z 14. 4. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-04-14", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:1.US.230.2026.1"}, {"guid": "ussr:22c80899-ebad-4195-91a6-f46262eb83e1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:2.US.479.2024.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 479/2024", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 479/2024 z 25. 3. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-03-25", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:2.US.479.2024.1"}, {"guid": "ussr:9f066dd8-be0a-44dc-b7a3-05a7add1602f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:2.US.334.2025.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 334/2025", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 334/2025 z 3. 12. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-12-03", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:2.US.334.2025.2"}, {"guid": "ussr:58f060da-9d1b-4c31-bad8-51d04cd15aa5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:2.US.634.2024.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 634/2024", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 634/2024 z 9. 9. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-09-09", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:2.US.634.2024.1"}, {"guid": "ussr:fa186e35-5c9e-4e47-868e-5042d1c64d9c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:2.US.280.2025.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 280/2025", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 280/2025 z 26. 8. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-08-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:2.US.280.2025.2"}, {"guid": "ussr:172049d3-708d-4be8-b4b9-6fb89799b159", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:3.US.80.2024.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 80/2024", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 80/2024 z 10. 4. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-04-10", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:3.US.80.2024.2"}, {"guid": "ussr:7233016c-edbf-418f-9fdb-2bd27db1c7fe", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:1.US.29.2024.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 29/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 29/2024 z 18. 1. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-01-18", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:1.US.29.2024.1"}, {"guid": "ussr:df4b7239-51a0-4529-bc49-17eff8f589df", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:3.US.12.2024.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 12/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 12/2024 z 11. 1. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-01-11", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:3.US.12.2024.1"}, {"guid": "ussr:94688bb1-0e4c-4122-9770-d43a9685147a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:1.US.504.2023.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 504/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 504/2023 z 28. 9. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-09-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:1.US.504.2023.1"}, {"guid": "ussr:a9781d00-ce56-4e2f-accc-3eb8b3e15150", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:2.US.166.2023.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 166/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 166/2023 z 30. 3. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-03-30", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:2.US.166.2023.1"}, {"guid": "ussr:9b0f1e4d-2e0f-4f64-8b23-9aa2acc1d965", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:2.US.615.2021.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 615/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 615/2021 z 20. 12. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-12-20", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:2.US.615.2021.1"}, {"guid": "ussr:fa28810d-1d6d-46c3-a4ca-bd6c21c27d0d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:1.US.527.2022.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 527/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 527/2022 z 27. 9. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-09-27", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.527.2022.1"}, {"guid": "ussr:059888aa-8212-4cd1-89d0-e7e2c3e4ecd4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:1.US.394.2021.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 394/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 394/2021 z 12. 1. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-01-12", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.394.2021.1"}, {"guid": "ussr:62d38949-a30b-4b3e-979f-47f163290cd3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:4.US.438.2021.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 438/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 438/2021 z 21. 10. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-10-21", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:4.US.438.2021.2"}, {"guid": "ussr:96729b43-58c2-460f-95e9-8ddf8fa84ba1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:1.US.273.2021.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 273/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 273/2021 z 29. 6. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-06-29", "citacie_n": 68, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:1.US.273.2021.1"}, {"guid": "ussr:bf61ad78-bbe3-4248-8432-1813808eff3b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:4.US.291.2021.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 291/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 291/2021 z 7. 6. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-06-07", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:4.US.291.2021.1"}, {"guid": "ussr:2e61aec8-0749-43df-a2e3-e8194617feb9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:4.US.5.2021.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 5/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 5/2021 z 30. 3. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-03-30", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:4.US.5.2021.2"}, {"guid": "ussr:47b35879-dd33-43cf-b941-6e3733444a8b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.115.2020.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 115/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/2020 z 6. 10. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-10-06", "citacie_n": 427, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.115.2020.2"}, {"guid": "ussr:e3ae434c-a4dd-4c9c-83dd-f14744ea28ce", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:3.US.109.2020.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 109/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 109/2020 z 23. 6. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-06-23", "citacie_n": 41, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.109.2020.2"}, {"guid": "ussr:3f5c55cf-b4fd-43f2-9e80-6bd117699ba8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:3.US.25.2020.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 25/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 25/2020 z 28. 1. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-01-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.25.2020.1"}, {"guid": "ussr:20072843-a694-4013-9a23-f4c6fcb81a63", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.6.2016.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 6/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 6/2016 z 30. 1. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-01-30", "citacie_n": 27, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.6.2016.1"}, {"guid": "ussr:d6b98704-11fb-4045-8642-76b2c5ed92db", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.10.2016.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 10/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/2016 z 10. 10. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-10-10", "citacie_n": 58, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.10.2016.1"}, {"guid": "ussr:e87a9b4b-4c37-4636-9169-cc94db90bb10", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.100.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 100/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 100/2018 z 13. 3. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-03-13", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.100.2018.1"}, {"guid": "ussr:9b2055b0-8331-4527-8455-403c252edfbb", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.170.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 170/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 170/2017 z 21. 3. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-03-21", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.170.2017.1"}, {"guid": "ussr:149b4042-e5d4-43fe-940a-803e6ece93ff", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.540.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 540/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 540/2016 z 13. 12. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-12-13", "citacie_n": 154, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.540.2016.1"}, {"guid": "7c1fa63e-2098-4322-b3c5-d9f2a5516b1e:7db1599a-c428-47d0-9e30-02e5b8a66c34", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2024:6712214577.3", "spisova_znacka": "7Cdo/77/2022", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/77/2022 z 26. 3. 2024", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2024-03-26", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2024:6712214577.3"}, {"guid": "ace120a2-1924-4089-bc05-e54b05552a0d:84960a80-2bed-4ce9-9470-fa89a5c8cb42", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:7117224145.2", "spisova_znacka": "1VCdo/2/2022", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VCdo/2/2022 z 24. 10. 2022", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2022-10-24", "citacie_n": 71, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:7117224145.2"}]}