{"guid": "ussr:8ed50437-f0de-41e4-8386-04e77860b712", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.392.2015.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 392/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 392/2015 z 13. 1. 2016", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 13. januára 2016, sp. zn. I. ÚS 392/2015, ECLI:SK:USSR:2016:1.US.392.2015.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Marianna Mochnáčová", "sudca_id": 1077, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/marianna-mochnacova-1077", "datum_vydania": "2016-01-13", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "nevyhovuje", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/8ed50437-f0de-41e4-8386-04e77860b712", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.392.2015.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.392.2015.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.392.2015.1/text", "citacie_n": 18, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nI. ÚS 392/2015-56\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. januára 2016 v senáte\nzloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka\nprerokoval prijatú sťažnosť obchodnej spoločnosti FINIMO a. s., Mlynské nivy 54,\nBratislava, zastúpenej advokátkou JUDr. Zuzanou Majcherovou, Mlynské nivy 54,\nBratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom\npod sp. zn. 4 Cob 28/2014 a jeho uznesením z 28. augusta 2014 a v konaní vedenom\npod sp. zn. 4 Cob 31/2014 a jeho uznesením z 28. augusta 2014, ako aj postupom\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Obdo 4/2015 a jeho\nuznesením z 30. apríla 2015 a v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Obdo 64/2014 a jeho\nuznesením z 30. apríla 2015 a takto\nrozhodol:\n1. Základné právo obchodnej spoločnosti FINIMO a. s. na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uzneseniami Krajského súdu v Prešove\nsp. zn. 4 Cob 28/2014 z 28. augusta 2014 a sp. zn. 4 Cob 31/2014 z 28. augusta 2014\nporušené bolo.\n\n2. Uznesenia Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4 Cob 28/2014 z 28. augusta 2014\na sp. zn. 4 Cob 31/2014 z 28. augusta 2014 z r u š u j e a veci mu v r a c i a na ďalšie\nkonanie.\n3. Krajský súd v Prešove j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej spoločnosti FINIMO\na. s. trovy konania v sume 296,44 € (slovom dvestodeväťdesiatšesť eur a štyridsaťštyri\ncentov) na účet jej právnej zástupkyne JUDr. Zuzany Majcherovej, Mlynské nivy 4962/54,\nBratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.\n4. Sťažnosti obchodnej spoločnosti FINIMO a. s. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\n(ďalej\n\nlen\n\n„ústavný\n\nsúd“)\n\nboli\n\n24. augusta 2015 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti FINIMO a. s., Mlynské nivy 54,\nBratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vedené pod sp. zn. Rvp 12082/2015 a sp. zn.\nRvp 12084/2015 vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa\nčl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“) postupom Krajského súdu\nv Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cob 28/2014 a jeho\nuznesením z 28. augusta 2014 a v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cob 31/2014 a jeho\nuznesením z 28. augusta 2014 (ďalej len „uznesenia krajského súdu“), ako aj postupom\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom\npod sp. zn. 5 Obdo 4/2015 a jeho uznesením z 30. apríla 2015 a v konaní vedenom\npod sp. zn. 5 Obdo 64/2014 a jeho uznesením z 30. apríla 2015 (ďalej len „uznesenia\nnajvyššieho súdu“).\nSťažovateľka vo svojich sťažnostiach uviedla, že ako oprávnená si v exekučných\nkonaniach vedených Exekútorským úradom JUDr. Ľubomíra Pekára vymáhala proti\nobchodnej spoločnosti\n\n,\n\n(ďalej aj „povinný“),\n\n2\n\nsvoje peňažné pohľadávky. Exekúcia bola vykonávaná popri iných spôsoboch aj prikázaním\niných peňažných pohľadávok podľa § 105 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)\na o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov.\nV rámci výkonu exekúcie prikázaním inej peňažnej pohľadávky bol spoločnostiam\n(sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 12082/2015),\na\n\n(sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 12084/2015), ako dlžníkom\n\npovinného doručený súdnym exekútorom príkaz na začatie exekúcie prikázaním\npohľadávky a príkaz na vykonanie exekúcie prikázaním pohľadávky.\nDoručením exekučného príkazu dlžníkom povinného stratil povinný v zmysle § 108\nExekučného poriadku právo na vyplatenie pohľadávky, ktoré súčasne nadobudla\nsťažovateľka. Z dôvodu nezaplatenia pohľadávky dlžníkmi povinného podala sťažovateľka\nna Okresnom súde Prešov (ďalej len „okresný súd“) návrh na začatie konania, predmetom\nktorého je povinnosť odporcov (dlžníkov povinného) zaplatiť sťažovateľke tieto\npohľadávky. Na základe týchto návrhov prebieha na okresnom súde sporové konanie\nvedené pod sp. zn. 19 Cb 95/2012, predmetom ktorého je zaplatenie sumy 196,33 €,\na konanie pod sp. zn. 7 Cb 139/2012, predmetom ktorého je zaplatenie sumy 7 595,22 €.\nSťažovateľka doručila povinnému oznámenia, že v zmysle § 109 Exekučného poriadku\nsi uplatňuje nárok na vyplatenie pohľadávok proti jeho dlžníkom prostredníctvom\ntzv. poddlžníckej žaloby.\nKeďže pohľadávka sťažovateľky v exekučnom konaní vedenom proti povinnému\nbola uspokojená iným spôsobom (na základe osobitnej dohody, v dôsledku ktorej sa\nsťažovateľka stala akcionárom povinného), na návrh sťažovateľky bolo uznesením\nOkresného súdu Bratislava II sp. zn. 0 Er 2476/2011 zo 14. novembra 2013 exekučné\nkonanie zastavené. V dôsledku tejto skutočnosti podľa názoru sťažovateľky prešlo právo\nna zaplatenie pohľadávky proti dlžníkom povinného späť na povinného. Keďže uvedená\nskutočnosť nastala po začatí súdneho konania, sťažovateľka so súhlasom povinného\n\n3\n\nnavrhla, aby okresný súd pripustil zmenu účastníka konania na strane navrhovateľa\n(sťažovateľky) tak, že z konania vystúpi sťažovateľka a na jej miesto vstúpi povinný.\nUzneseniami okresného súdu sp. zn. 19 Cb 95/2012 z 5. februára 2014 a sp. zn.\n7 Cb 139/2012 zo 17. februára 2014 boli návrhy sťažovateľky na pripustenie zmeny\núčastníka konania zamietnuté z dôvodu, že podľa právneho názoru okresného súdu\nzastavenie exekučného konania na Okresnom súde Bratislava II nie je takou právnou\nskutočnosťou, s ktorou právne predpisy spájajú prevod, resp. prechod práv a povinností,\no ktorých sa koná.\nProti uvedeným uzneseniam okresného súdu podala sťažovateľka odvolania, ktoré\nodôvodnila rozsiahlou právnou argumentáciou s poukazom predovšetkým na § 488\nObčianskeho zákonníka, § 105 až § 109 Exekučného poriadku a § 92 ods. 2 a 3\nObčianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), ako aj na rozhodnutie najvyššieho súdu\npodporujúce jej právny názor.\nUzneseniami krajského súdu bolo o podaných odvolaniach rozhodnuté tak, že\nuznesenia prvostupňového súdu boli potvrdené. Odvolací súd podľa sťažovateľky len\n„zopakoval tvrdenia odporcu a odôvodnenie súdu prvého stupňa, bez akéhokoľvek bližšieho\nodôvodnenia a vysporiadania sa s rozsiahlou právnou argumentáciou“ sťažovateľky\nuvedenou v odvolaniach.\nV tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na rozhodnutia krajského súdu\n(sp. zn. 1 Cob 32/2014 z 1. augusta 2014, sp. zn. 7 Cob 27/2014 z 1. augusta 2014,\nsp. zn. 1 Cob 27/2014 z 1. augusta 2014, sp. zn. 2 Cob 27/2014 z 1. augusta 2014,\nsp. zn. 1 Cob 28/2014 z 1. augusta 2014, sp. zn. 1 Cob 25/2014 z 1. augusta 2014), ktorý\nv právne totožných veciach sťažovateľky rozhodol vo svojich predchádzajúcich\nuzneseniach tak, že zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa, teda pripustil, aby do konania\nnamiesto sťažovateľky vstúpil nový navrhovateľ (povinný z exekučného konania –\nspoločnosť\n\n).\n\n4\n\nSťažovateľka v sťažnosti argumentovala, že z § 108 Exekučného poriadku\njednoznačne vyplýva, že „doručením príkazu na začatie exekúcie sa výrazne zasahuje\ndo hmotnoprávneho vzťahu povinného a dlžníka povinného, a to predovšetkým tým\nspôsobom, že doručením príkazu na začatie exekúcie dlžníkovi povinného stráca povinný\nprávo na vyplatenie pohľadávky (plnenie zo záväzkovo-právneho vzťahu) a toto právo\nprechádza\n\ndoručením\n\nexekučného\n\npríkazu\n\nna\n\noprávneného...\n\nKonštatovanie\n\nprvostupňového a odvolacieho súdu, že doručením exekučného príkazu nedochádza k\nžiadnemu prevodu alebo prechodu práv na oprávneného je priamo v rozpore s ustanovením\n§ 108 Exekučného poriadku, ktorý jednoznačne upravuje, že právo na vyplatenie\npohľadávky jednoznačne prechádza z povinného na oprávneného... V prípade\nprávoplatného zastavenia exekúcie, právoplatnosťou uznesenia o zastavení exekúcie,\noprávnený stráca právo na vyplatenie pohľadávky podľa exekučného príkazu a právo na\nzaplatenie pohľadávky voči dlžníkovi povinného prechádza späť na povinného.“. Na\nzáklade uvedeného potom možno uzavrieť, že právoplatnosťou uznesenia o zastavení\nexekúcie sťažovateľka stratila „postavenie oprávneného v exekučnom konaní a akékoľvek\nprávo na vyplatenie pohľadávky voči dlžníkovi povinného (odporcovi). Skončením exekúcie\nzanikli účinky príkazu na začatie exekúcie a exekučného príkazu. Dňom právoplatnosti\nuznesenia o zastavení exekúcie vstúpila\n\nopätovne do všetkých práv a\n\npovinností týkajúcich sa súm, ktoré mal dlžník povinného (odporca) vyplatiť sťažovateľovi\nako oprávnenému, a ktoré neboli oprávnenému do dňa zastavenia exekúcie vyplatené.“.\nSťažovateľka tak v súdnom konaní vedenom proti dlžníkom povinného stratila aktívnu\nlegitimáciu, ktorú nadobudol povinný.\nSťažovateľka ďalej argumentovala, že súdne konanie vedené okresným súdom\nna základe ňou podanej poddlžníckej žaloby je nepochybne konaním, v ktorom sa koná\na rozhoduje o nároku na zaplatenie peňažnej sumy, teda o splnenie povinnosti zaplatiť túto\nsumu (sporové konanie). Subjektom, ktorý disponoval právom na zaplatenie žalovanej\npeňažnej sumy, bola v čase podania návrhu na začatie konania sťažovateľka. Odporca\n(dlžník povinného) bol v tom čase povinný plniť len sťažovateľke a nebol oprávnený ani\npovinný plniť povinnému. Keďže pred skončením súdneho konania v dôsledku skončenia\nexekučného konania prešlo právo na zaplatenie zo sťažovateľky späť na povinného,\n\n5\n\nsťažovateľka v súlade s § 92 OSP podala návrh na zmenu účastníka na strane žalobcu\npovažujúc za preukázané, že splnila všetky podmienky, ktoré toto ustanovenie predpokladá.\nOkresný súd, ako aj krajský súd jej návrh zamietli v rozpore s § 92 OSP a bez dostatočného\nprávneho odôvodnenia.\nZ uznesení okresného súdu, ako aj namietaných uznesení krajského súdu podľa\nsťažovateľky vyplýva, že bola pozbavená práva vystúpiť z konania, predmetom ktorého je\nplnenie, ktoré prešlo z nej na povinného, a súčasne povinný bude pozbavený svojho práva\nsa tohto plnenia úspešne domáhať na príslušnom súde, čím je porušené základné právo\nsťažovateľky na súdnu ochranu garantované ústavou.\nKrajský\n\nsúd\n\nnásledne\n\nsamostatnými\n\nuzneseniami\n\nsp. zn.\n\n4 Cob 28/2014\n\nz 11. septembra 2014 a sp. zn. 4 Cob 31/2014 z 11. septembra 2014 pripustil podanie\ndovolania proti svojim potvrdzujúcim uzneseniam, pretože bol toho názoru, že ide\no rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.\nSťažovateľka preto podala proti obom uzneseniam krajského súdu dovolania,\nv ktorých žiadala, aby najvyšší súd ako dovolací súd uznesenia krajského súdu zmenil tak,\nže pripustí, aby do konania namiesto nej vstúpil povinný. Najvyšší súd dovolania\nsťažovateľky odmietol ako dovolania smerujúce proti rozhodnutiam, proti ktorým tento\nopravný prostriedok nie je prípustný, poukazujúc na to, že dovolaním napadnuté uznesenia\nnevykazujú znaky žiadneho z rozhodnutí uvedených v § 239 ods. 1 a 2 OSP, keďže\nprípustnosť dovolania bola odvolacím súdom vyslovená v samostatnom uznesení, nie v jeho\npotvrdzujúcom rozhodnutí. Podľa sťažovateľky najvyšší súd uvedené ustanovenie\nObčianskeho súdneho poriadku posúdil príliš reštriktívne a formalisticky, nezohľadňujúc\njeho zmysel a účel. Dovolací súd podľa sťažovateľky opomenul uvedené ustanovenie\nposúdiť v kontexte s § 166 OSP. Skutočnosť, že výrok rozhodnutia bol doplnený\nsamostatným uznesením, ktorým krajský súd pripustil dovolanie, nemôže byť podľa názoru\nsťažovateľky dôvodom odmietnutia dovolania.\n\n6\n\nSťažovateľka sa tiež domnieva, že postupom krajského súdu jej bola odňatá možnosť\ndomáhať sa svojich práv a realizovať svoje procesné práva a povinnosti v súdnom konaní,\nkonkrétne domáhať sa vystúpenia z konania za splnenia zákonných podmienok\nvyplývajúcich z § 92 OSP.\nNajvyšší súd okrem uvedeného v rozpore s požiadavkou na riadne odôvodnenie\nrozhodnutia konštatoval, že rozhodnutia odvolacieho súdu zodpovedajú požiadavkám\nvyplývajúcim z § 157 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2 OSP. Ani s týmto názorom najvyššieho\nsúdu sťažovateľka nesúhlasí, pretože namietané uznesenia krajského súdu nespĺňajú\nparametre zákonnosti a ústavnosti a ani minimálne požiadavky kladené na odôvodnenie\nsúdnych rozhodnutí, a vyvolávajú tak účinky nezlučiteľné s obsahom práva na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.\nSťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd v jej veciach rozhodol nálezom, v ktorom\nvysloví, že postupom a uzneseniami krajského súdu, ako aj postupom a uzneseniami\nnajvyššieho súdu bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nústavy, zruší namietané uznesenia krajského súdu a najvyššieho súdu, prizná sťažovateľke\nprimerané finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (v oboch prípadoch), ako aj trovy\nprávneho zastúpenia.\nÚstavný súd uznesením sp. zn. I. ÚS 392/2015 zo 16. septembra 2015 sťažnosti\nsťažovateľky vedené pod sp. zn. Rvp 12082/2015 a sp. zn. Rvp 12084/2015 spojil\nna spoločné konanie ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 12082/2015 a zároveň ich prijal na ďalšie\nkonanie podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).\nKrajský súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnostiam podaním\nsp. zn. Spr/10087/2015 doručeným ústavnému súdu 22. októbra 2015, v ktorom okrem\niného uviedol:\n\n7\n\n„Vo veci vedenej na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn. 4Cob/28/2014 a vo veci\nsp. zn. 4Cob/31/2014 podľa nás odvolací súd konal v medziach svojej právomoci. Jeho\núvahy napísané v dôvodoch rozhodnutia z 28. 8. 2014 vychádzajú z konkrétnych faktov\nprípadu, sú logické a majú oporu v obsahu spisového materiálu. V dôvodoch uznesení sú\nobsiahnuté také skutočnosti skutkového i právneho posúdenia veci, aké sú žiadané\naplikáciou ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p.. Opätovne sa žiada poukázať na obsah\nuznesení krajského súdu vo veci sp. zn. 4Cob/28/2014 a 4Cob/31/2014 i písomné vyjadrenie\npredsedu senátu k týmto dvom veciam.\nSťažovateľkin prejav nespokojnosti s napadnutými uzneseniami je potrebné hodnotiť\naj tak, že obsah základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nÚstavy SR nie je zárukou toho, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy\núčastníka konania. Základným atribútom je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby\nbol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,\npreskúmateľné a nearbitrárne.\nPodľa nášho názoru, v predmetných veciach bol vyššie uvedený predpoklad\ndodržaný postupom odvolacieho súdu, aj obsah rozhodnutí je zákonný, nearbitrárny a\npreskúmateľný čo do dôvodov. Preto nie je možné z hľadiska doterajšieho stavu veci\nkonštatovať porušenie základných práv účastníka upravených v čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3\nÚstavy SR. Naviac, rozhodnutia krajského súdu prešli dovolacím konaním na Najvyššom\nsúde SR, kde neboli konštatované porušenia procesných práv sťažovateľa, resp. neboli\nzistené pochybenia v právnom hodnotení nároku sťažovateľky.\nNavrhujeme preto sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú zamietnuť.\nSúhlasíme s tým, aby Ústavný súd SR upustil podľa § 30 ods. 2 zákona č. 38/1993\nZ. z. v znení neskorších predpisov od ústneho verejného prejednania.“\nPredseda senátu krajského súdu vo vzťahu k sťažovateľkou namietaným\nskutočnostiam uviedol:\n„Dňa 6. 11. 2012 bol podaný na OS Prešov návrh obchodnej spoločnosti Finimo,\na.s., Bratislava, proti odporcovi:\n\n, na zaplatenie 196,33\n\neur, pretože navrhovateľ ako oprávnený v exekučnom konaní proti povinnému: spoločnosti\n, vymáha pohľadávku cestou súdneho exekútora JUDr. Ľ. Pekára.\n\n8\n\nKeďže povinný ani po doručení exekučného príkazu nič neplnil, vznikla žalobcovi podľa\n§ 109 ods. 1 Exekučného poriadku /zákon č. 233/1995 Z.z./ aktívna legitimácia na podanie\nžaloby proti dlžníkovi povinného spoločnosti\n\n.\n\nV dôsledku zastavenia exekučného konania proti povinnému\n\n., navrhovateľ\n\npodal návrh na zámenu navrhovateľa podľa § 92 ods. 2, 3 OSP, pretože právoplatnosťou\nuznesenia o zastavení exekúcie stráca oprávnený - Finimo aktívnu legitimáciu a v plnom\nrozsahu sa obnovuje aktívna legitimácia povinného -\n\n. OS Prešov uznesením\n\nč.k. 19Cb/95/2012-218 zo dňa 5. 2. 2014 zamietol návrh na zámenu účastníkov na strane\nžalobcov. Zastavením exekúcie sa neobnovila aktívna legitimácia pre spoločnosť\npodľa § 92 ods. 2 a OSP, že po začatí konania nastala právna skutočnosť, s ktorou\nprávne predpisy spájajú prevod alebo prechod práv a povinností. Po odvolaní žalobcu\nKS v Prešove uznesením zo dňa 28. 8. 2014 č. k. 4Cob/28/2014-247 potvrdil uznesenie súdu\nprvého stupňa. Podľa § 109 ods. 1 EP ide o poddlžnícku žalobu v rámci exekučného\nkonania oprávneného Finimo, a.s., proti dlžníkovi povinného spoločnosti\nžalobe sa nemôže stať žalobcom povinný /\n\na pri takejto\n\n/. Žalobcovo oprávnenie podať\n\npoddlžnícku žalobu vo vlastnom mene proti dlžníkovi povinného vyplýva z § 109 ods. 1 EP,\nčo je osobitné procesné oprávnenie. Takéto oprávnenie nezískal prevodom či prechodom,\npreto spätne stratou takéhoto procesného oprávnenia na podanie žaloby nedochádza\nk prechodu alebo prevodu práv na povinného z exekučného konania. KS pripustil dovolanie\nproti uzneseniu, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.\nNa dovolanie navrhovateľa NS SR uznesením zo dňa 30. 4. 2015 č.k. 5Obdo/4/2015-311\ndovolanie odmietol. Závery odvolacieho súdu nie sú zjavne neodôvodnené a spĺňajú\nparametre zákonného odôvodnenia. Rozhodnutie nie je postihnuté inou vadou taxatívne\nvymenovanou v § 237 ods. 1 OSP.\nObdobný návrh bol dňa 15. 10. 2012 podaný na OS Prešov proti spoločnosti\nna zaplatenie 7.595,22 eur, kde odporca je dlžníkom\nspoločnosti\n\n. Exekučné konanie proti povinnému\n\n,\n\nbolo zastavené a navrhovateľ podal návrh na zámenu účastníka konania na strane žalobcu.\nOS Prešov uznesením zo dňa 17.2.2014 č. k. 7Cb/139/2012-108 zamietol. KS v Prešove\nuznesením zo dňa 28.8.2014 č. k. 4Cob/31/2014-137 potvrdil uznesenie OS. Pripustil však\n\n9\n\ndovolanie pre otázku zásadného právneho významu. NS SR uznesením zo dňa 30. 4. 2015\nč. k. 5Obdo/64/2014 - 166 dovolanie žalobcu odmietol.\nV sťažnostiach navrhovateľa Ústavnému súdu SR sa vytýka rozhodnutia KS\nv Prešove, že nedostatočne sa vyporiadal s otázkou procesného nástupníctva povinného\nz exekučného konania - spoločnosti\n\n, podľa § 92 OSP v náväznosti na § 109\n\nEP. V priebehu konania došlo k prechodu práv na plnenie zo žalobcu na veriteľa žalovanej\nspoločnosti, t.j. na\n\nNie je preto dôvod na to, aby v dôsledku týchto\n\nskutočnosti nebola pripustená zámena na strane navrhovateľa. Ako súd prvého stupňa, tak\nodvolací súd nedostatočným spôsobom odôvodnili svoje rozhodnutie a nedali jasnú a\nzrozumiteľnú odpoveď na všetky relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.\nJe to len strohé konštatovanie právneho záveru bez toho, aby sa vyporiadal s\nargumentáciou sťažovateľa. Nevysvetlil, prečo nedošlo k prechodu práv a povinností, ako to\nmá na mysli § 92 ods. 2 a 3 OSP.\nDovolací súd odmietol dovolanie sťažovateľa napriek tomu, že dovolanie bolo\npripustené odvolacím súdom. NS príliš reštriktívne a formalisticky posúdil ustanovenie\n§ 239 ods. 2 písm. a/ OSP a neposúdil to v spojení s ostatnými ustanoveniami tohto zákona.\nOS ani odvolací súd sa nezaoberal ostatnými ustanoveniami EP ako §§ 105-110,\nna ktoré poukazoval v odvolaní sťažovateľ v náväznosti na iné rozhodnutie NS SR\n5Obo/22/2008. Aj keď súdy nie sú povinné dať podrobnú odpoveď na každú otázku,\nale ak nejaké tvrdenie zásadne ovplyvní výsledok prípadu, súd sa ním musí osobitne\nv rozsudku zaoberať.\nPostupom a rozhodnutím KS a NS SR boli porušené základné práva sťažovateľa,\na to právo na súdnu ochranu.\nAko predseda odvolacieho senátu k ústavnej sťažnosti navrhovateľa uvádzam toľko,\nže nepovažujem rozhodnutie senátu za rozhodnutia, ktoré by nespĺňalo náležitosti\ndostatočného a presvedčivého odôvodnenia rozhodnutia. Pokiaľ odvolací súd potvrdil\nrozhodnutie súdu prvého stupňa vychádzal z predpokladu, že navrhovateľ oprávnenie\ndomáhať sa vo vlastnom mene od dlžníka povinného vyplatenia pohľadávky získal\nna základe osobitného procesného oprávnenia podľa § 109 ods. 1 EP, nie prevodom alebo\nprechodom práv. Nie je možné poprieť zmysel poddlžníckej žaloby, v rámci ktorej len\n\n10\n\noprávnený z exekučného konania má práva domáhať sa vo vlastnom mene od dlžníka\npovinného na jeho všeobecnom súde vyplatenia pohľadávky.\n§ 109 OSP vymedzuje účastníkov súdneho konania v poddlžníckych žalobách a toho,\nkto vo vlastnom mene je oprávnený od dlžníka povinného vymôcť pohľadávku. Tento názor\nakceptoval aj dovolací súd vo vyššie uvedených rozhodnutiach, keď aj po pripustení\ndovolania vo veci, nezistil v rozhodnutiach odvolacieho súdu žiadne pochybenie. Nie je\nvytknuté ani žiadne procesné pochybenie v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia, pričom\nodvolaciemu súdu neprislúcha hodnotiť rozhodnutie dovolacie nadriadeného súdu. Naviac,\nanalogicky, podľa § 243d ods. 1 OSP, platí viazanosť rozhodnutím dovolacieho súdu a\ntento je doposiaľ záväzný aj pre odvolací súd.\nOtázka procesného nástupníctva súvisí s prevodom alebo prechodom práv\npri aplikácii § 92 OSP, ale tu ide o osobitnú zákonom predpokladanú situáciu, kto podľa\n§ 109 EP je oprávnený podať vo vlastnom mene žalobu. Zastavenie exekučného konania\nproti povinnému nedáva povinnému procesné oprávnenie pokračovať v poddlžníckej žalobe\nproti jeho dlžníkovi namiesto veriteľa, terajšieho navrhovateľa. Len veriteľ ako oprávnený\nz exekúcie môže zo zákona /§ 109 ods. 1 EP/ vo vlastnom mene viesť samostatnú žalobu\nproti dlžníkovi povinného, nesmie ale uzatvárať zmier na úkor povinného či odpustiť dlh,\nčo sú obmedzenia, ktoré sa netýkajú prípadnej univerzálnej či singulárnej sukcesie.“\nNajvyšší súd zaujal k sťažnostiam stanovisko podaním sp. zn. KP 3/2015 doručeným\nústavnému súdu 29. októbra 2015, v ktorom okrem iného uviedol:\n„Uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. apríla 20145 (správne má\nbyť 2015, pozn.) sp. zn. 5 Obdo 64/2014 a 5 Obdo 4/2015 rozhodol odvolaniach\nspoločnosti FINIMO, a. s., Mlynské Nivy 54, Bratislava. Pri svojom rozhodovaní vychádzal\nz obsahu spisu Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4Cob/31/2014 a sp. zn. 4Cob/28/2014.\nSťažovateľka namieta v sťažnosti prílišný formalizmus pri aplikácii § 239 ods. 1 a 2 O. s. p.,\nkeďže prípustnosť dovolania bola vyslovená krajským súdom v samotnom uznesení a nie v\njeho potvrdzujúcom rozhodnutí a že dovolací súd opomenul uvedené uznesenia posúdiť\nv kontexte § 166 O. s. p. Podľa nášho názoru uvedené uznesenia nemohli byť posúdené\nv kontexte § 166 O. s. p., pretože z ich obsahu vyplýva, že neboli vydané podľa § 166\na na použitie tohto paragrafu neboli ani splnené podmienky uvedené v tomto ustanovení\n\n11\n\n(nešlo o časť predmetu konania, o trovy konania a ani o predbežnú vykonateľnosť). Z toho\ndôvodu považujeme sťažnosť v tejto časti za neopodstatnenú.\nSťažovateľka ďalej namieta, že rozhodnutia dovolacieho súdu neboli dostatočne\nodôvodnené. Po oboznámení sa s uvedenými uzneseniami sme toho názoru, že rozhodnutia\ndovolacieho súdu spĺňajú náležitosti požadované ust. § 157 O. s. p. v spojení s § 167 ods. 2\nO. s. p. Ako vyplýva z judikatúry Ústavného súdu SR, riadne odôvodnenie súdneho\nrozhodnutia, ako súčasť základného práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu,\nvyžaduje, aby sa súd jasným právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal\nso všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci\npodstatné a právne významné. Ústavný súd SR judikoval, že ak dôvody, na ktorých je\nzaložené súdne rozhodnutie, absentujú alebo sú zjavne protirečivé, alebo popierajú\npravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v\nextrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti, treba považovať rozhodnutie súdu za riadne\nneodôvodnené a arbitrárne.\nOdôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú\nnámietku alebo argument uvedený v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú\nrozhodujúci význam pre rozhodnutie a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie\ndôvodov napadnutého rozhodnutia (II. ÚS 78/05). V prejednávanej veci dovolania neboli\nprípustné podľa ust. § 239 O. s. p., preto dovolací súd nemohol posúdiť vecnú správnosť\nnapadnutých uznesení odvolacieho súdu, napokon túto skutočnosť dovolací súd uviedol\naj vo svojom rozhodnutí, teda riadne zdôvodnil, prečo nereagoval na námietky dovolateľa\ntýkajúce sa nesprávneho právneho posúdenia veci. Dovolací súd posúdil vec aj z hľadiska\nust. § 237 O. s. p. t. j., či v konaní nedošlo k závažným procesným vadám, čo vo svojich\nuzneseniach taktiež riadne odôvodnil, keďže nezistil prípustnosť dovolania ani podľa\nust. § 237 O. s. p. dovolanie odmietol.\nNajvyšší súd preto konštatuje, že postupom dovolacieho súdu nebolo porušené právo\nnebyť odňatý zákonnému sudcovi a jeho postupom ani nedošlo k porušeniu sťažovateľkou\nnamietaných práv.\nVo vzťahu k možnosti upustenia od ústneho pojednávania na ústavnom súde podľa\n§ 30 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,\n\n12\n\no konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, oznamujeme,\nže najvyšší súd s upustením od ústneho pojednávania súhlasí.“\nK vyjadreniam konajúcich súdov sťažovateľka prostredníctvom svojej právnej\nzástupkyne zaujala stanovisko elektronickým podaním doručeným ústavnému súdu\n16. novembra 2015. K vyjadreniam krajského súdu sťažovateľka uviedla:\n„Sťažovateľ sa v rozsiahlej časti podaných ústavných sťažností venuje popisu\nskutkového stavu predmetných konaní a právneho posúdenia veci, ale tomuto sa venuje\npráve z dôvodu, aby poukázal na to v čom považuje rozhodnutia za arbitrárne\na neodôvodnené.\nSťažovateľ nie je spokojný s tým akým spôsobom odvolací súd (aj prvostupňový súd)\npredmetnú vec v konaniach posúdil (ako to už uviedol jednoznačne aj v podaných\nodvolaniach, dovolaniach a aj podaných ústavných sťažnostiach), ale táto nespokojnosť\ns právnym posúdením veci nie je dôvodom podania ústavných sťažností. Odvolací súd\nna jednej strane právne posúdil prejednávané veci inak ako sťažovateľ, čo je samozrejme\nza predpokladu splnenia ústavných princípov a zákonných predpokladov prípustné,\nale na druhej strane svoje rozhodnutia dostatočným a právne relevantným spôsobom\nneodôvodnil, a práve toto nie je možné v právnom štáte akceptovať a tolerovať.\nKrajský súd v Prešove sa vo svojich rozhodnutiach nijako nevysporiadal s právnou\núpravou Exekučného poriadku, ktorú vzal do úvahy len parciálne (vybral si jediné\nustanovenie § 109 EP, ktorým zmätočne odôvodňuje svoje rozhodnutia v rozpore s ďalšími\nustanoveniami EP, ako aj ustanoveniami OSP a OZ), nijako sa nevysporiadal s právnou\nargumentáciou sťažovateľa a vo svojich rozhodnutiach (a aj vyjadreniach k sťažnostiam)\nbez dostatočného právneho odôvodnenia konštatuje, že nedošlo k prechodu práva, ktoré je\npredmetom konania a to napriek tomu, že priamo z EP jednoznačne vyplýva opak. Krajský\nsúd v Prešove sa nijako nevysporiadal s predchádzajúcou rozhodovacou činnosťou\na opomenul vziať do úvahy aj sťažovateľom citované rozhodnutie Najvyššieho súdu SR\nv právne obdobnej veci.\nUstanovenie § 109 Exekučného poriadku nie je možné vykladať formalisticky\nreštriktívne bez jeho nadväznosti na jeho predchádzajúce ustanovenia, ktoré len dopĺňa.\nAktívna procesná legitimácia oprávneného je daná tým, že právo na plnenie - zaplatenie\n\n13\n\npohľadávky prešlo doručením exekučného príkazu z povinného na oprávneného\n(sťažovateľa) a vyplýva už z ustanovení Exekučného poriadku, ktoré predchádzajú\nustanoveniu § 109, ktoré túto aktívnu procesnú legitimáciu už len jednoznačne konštatuje\na upravuje bez akýchkoľvek pochybností.\nSťažovateľ v bode B. (na strane 5 a 6 a 7 a 8) ústavných sťažností odcitoval\nustanovenia právnych predpisov, s ktorými sa odvolací súd vôbec žiadnym spôsobom\nnevysporiadal a pri odôvodnení svojich rozhodnutí ich úplne opomenul a to napriek tomu,\nže na ne sťažovateľ poukazoval a zdôrazňoval ich dôležitosť. Z týchto citovaných ustanovení\nprávnych predpisov (§ 488 OZ, § 105 - § 106 EP, § 79 a § 80 OSP, § 92 OSP) jednoznačne\nvyplýva splnenie podmienky prechodu práva na plnenie, ktoré je predmetom predmetných\nsúdnych konaní.\nV bode B. ústavných sťažností je zhrnutá právna argumentácia sťažovateľa, ktorá\nbola predložená už odvolaciemu súdu; ani s jednou argumentačnou námietkou sťažovateľa\nsa odvolací súd žiadnym spôsobom nevysporiadal, a to ani tými pre vec najpodstatnejšími.\nSúčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie je aj právo účastníka\nkonania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva\nodpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej\nochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Jeho zákonný rámec\nurčuje § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, pričom toto ustanovenie sa uplatňuje aj\nv odvolacom konaní (§ 211 ods. 2 O. s. p). Odôvodnenie rozhodnutí umožňuje účastníkom\nkonania posúdiť, ako všeobecný súd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné procesné\na hmotnoprávne predpisy a akými úvahami sa riadil pri svojom rozhodovaní o veci samej.\nPodľa ustálenej judikatúry ústavného súdu povinnosť súdu riadne odôvodniť\nrozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu\nrozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada i so špecifickými námietkami účastníka. Porušením\nuvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa\núčastníkovi konania (okrem opretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia právom\npredvídaným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti\nrozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) v rámci využitia prípadných riadnych\nalebo mimoriadnych opravných prostriedkov, a teda sa mu odníma možnosť konať\npred súdom.\n\n14\n\nKrajský súd v Prešove vo svojich rozhodnutiach síce konštatuje, že sťažovateľ získal\nprocesnú aktívnu legitimáciu na základe ustanovenia § 109 ods. 1 Exekučného poriadku\na že sa povinný nemôže svojho práva domáhať vstupom do tohto konania nakoľko\nsťažovateľ nezískal túto pohľadávku prechodom ani prevodom tak ako ho má na mysli § 92\nO. s. p., avšak toto svoje konštatovanie žiadnym spôsobom neodôvodňuje, a to napriek\ntomu, že priamo z ustanovení EP, argumentov sťažovateľa, predchádzajúcej rozhodovacej\nčinnosti Krajského súdu v Prešove a aj sťažovateľom citovaného rozsudku Najvyššieho súdu\nSR vyplýva úplný opak.\nZ odôvodnení rozhodnutí odvolacieho súdu nie je možné zistiť, a to už vôbec nie\njednoznačným a zrozumiteľným spôsobom, z akého dôvodu považuje súd konania za tak\nosobitný typ konania (jedná sa o konania, predmetom ktorých je právo na plnenie), že nie je\nmožné v nich pripustiť zmenu účastníka konania a z akého dôvodu nemalo prísť k prechodu\npráv a povinností, keď zo sťažovateľom citovaných ustanovení právnych predpisov,\nargumentácie sťažovateľa v podanom odvolaní jednoznačne vyplýva opak. Odvolací súd\n(aj prvostupňový súd) svoje rozhodnutia nedostatočným spôsobom odôvodnil, odôvodnenie\nrozhodnutí je nedostatočné a nemá oporu v platnej právnej úprave. Exekučný poriadok\njednoznačne upravuje prechod práva na vyplatenie pohľadávky, ktoré je predmetom\nsúdneho konania, ako aj s tým súvisiace práva a povinnosti povinného, oprávneného\na dlžníka oprávneného. Konanie o poddlžníckej žalobe (žalobe na plnenie) je klasickým\nobčianskym súdnym konaním upraveným Občianskym súdnym poriadkom a ustanovenie\n§ 92 Občianskeho súdneho poriadku je potrebné aplikovať aj na toto konanie.\nPrávny názor sťažovateľa (a teda právny názor opačný ako je konštatovaný\nv sťažovateľom namietaných rozhodnutiach) vyplýva aj z predchádzajúcej rozhodovacej\nčinnosti Krajského súdu v Prešove a sťažovateľom citovaného a Krajskému súdu v Prešove\npredloženého rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, s ktorými sa Krajský súd v Prešove tiež\nv odôvodnení svojich rozhodnutí vôbec nezaoberal napriek tomu, že rozhodol inak. V tejto\nsúvislosti sťažovateľ opätovne poukazuje na porušenie princípu právnej istoty...\nPodľa názoru sťažovateľa rozhodnutia Krajského súdu v Prešove nespĺňajú ani\nzákladné parametre predpísané § 157 OSP a nie je ich možné považovať za riadne\nodôvodnené v súlade splatným právnym poriadkom a ústavnými princípmi.\n\n15\n\nZávery Krajského súdu v Prešove sú zjavne neodôvodnené a arbitrárne a majú\nza následok porušenie základného práva sťažovateľa.“\nK stanovisku najvyššieho súdu sťažovateľka uviedla:\n„Sťažovateľ (aj s poukazom na vyššie uvedené stanovisko v bode A.)) je toho názoru,\nže rozhodnutia Najvyššieho súdu SR o odmietnutí dovolania ako neprípustného, napriek\ntomu, že boli splnené zákonné podmienky na podanie dovolania, nespĺňajú parametre\nzákonnosti a ústavnosti a vyvolávajú tak účinky nezlučiteľné s obsahom práva na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.\nRozhodnutia odvolacieho súdu napadnuté sťažovateľom dovolaním, nespĺňajú\nparametre zákonnosti a ústavnosti a minimálne požiadavky, ktoré sú kladené na\nodôvodnenie súdnych rozhodnutí. Napriek tomu posúdil dovolací súd tieto rozhodnutia\nodvolacieho súdu ako rozhodnutia, ktorými nebolo porušené právo sťažovateľa na súdne\nkonanie...\nDovolací súd navyše odmietol dovolania sťažovateľa napriek tomu, že odvolací súd\njednoznačne pripustil proti svojim rozhodnutiam dovolanie z dôvodu, že sa jedná\no rozhodnutia po právnej stránke zásadného významu. Nie je možné súhlasiť s názorom\ndovolacieho súdu, že posúdenie otázky pripustenia dovolania nie je možné posúdiť ako časť\npredmetu konania. Sťažovateľ v podaných odvolaniach navrhol, aby sa odvolací súd\nzaoberal aj otázkou pripustenia dovolania a rozhodol o nej, a teda odvolací súd bol povinný\nsa zaoberať aj touto otázkou a rozhodnúť o nej ako o časti predmetu odvolacieho konania.\nOdvolací súd jednoznačne rozhodol o tom, že dovolanie proti sťažovateľom namietaným\nrozhodnutiam v dovolacom konaní pripúšťa, čo odvolací súd potvrdzuje a nespochybňuje\nani vo vyjadrení k tejto sťažnosti.\nNajvyšší súd SR ako dovolací súd príliš reštriktívne a formalisticky posúdil\nustanovenie § 239 ods. 2 písm. a) O. s. p. a neposúdil ho podľa zmyslu a účelu tohto\nustanovenia.“\nÚstavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom\nsúde vo veci sťažností sťažovateľky upustil od ústneho pojednávania, pretože\npo oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru,\n\n16\n\nže od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát\npredmetnú sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov,\nich zástupcov a verejnosti len na základe písomne podaných stanovísk účastníkov.\n\nII.\nÚstavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi\nvšeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,\nktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným\nprávam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy),\na to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,\nale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 ústavy).\nÚstavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory\nvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci\nsamej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite\nzistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd\nvyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto\ninterpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach\na základných slobodách (I. ÚS 13/00).\n\n17\n\nPodľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 77/02) každý má právo\nna to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnej\nprávnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky\nalebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli\nvyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho\nveci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá\npoužitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.\nTieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane\nústavnosti boli relevantné aj v danej veci.\nÚstavný súd zistil, že v danom prípade sťažovateľka namieta porušenie svojho\nzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy z dôvodu, že uzneseniami\nokresného\n\nsúdu\n\npotvrdenými\n\nuzneseniami\n\nkrajského\n\nsúdu\n\nboli\n\nv\n\nkonaniach\n\no tzv. poddlžníckej žalobe, v ktorých vystupuje v procesnom postavení žalobcu, zamietnuté\njej návrhy na pripustenie zmeny účastníka konania na strane žalobcu podané v zmysle § 92\nods. 2 OSP v spojení s § 109 ods. 1 Exekučného poriadku. Sťažovateľka v návrhoch\nna pripustenie zmeny účastníka konania, ako aj v odvolaniach proti uzneseniam okresného\nsúdu, ako aj v sťažnostiach argumentovala, že v dôsledku právoplatného skončenia exekúcie\nstratila v konaniach o poddlžníckej žalobe aktívnu legitimáciu (ktorá jej prináležala\nako oprávnenej v exekučnom konaní), ako aj postavenie oprávnenej v exekučnom konaní;\nzanikli účinky príkazu na začatie exekúcie, ako aj exekučného príkazu a povinný opätovne\nvstúpil do všetkých práv a povinností, ktoré mal voči svojmu dlžníkovi (odporcovi v konaní\no poddlžníckej žalobe). V odvolaniach proti uzneseniam krajského súdu sťažovateľka\nnavrhla, aby krajský súd pripustil dovolanie, pretože otázka pripustenia zmeny účastníka\nkonania na strane žalobcu v dôsledku prechodu práv na vyplatenie peňažnej pohľadávky\nna základe právoplatného uznesenia o skončení exekúcie v prípade, ak návrh na začatie\nkonania, predmetom ktorého je zaplatenie peňažnej pohľadávky, bol podaný oprávneným\npodľa § 109 ods. 1 Exekučného poriadku, dosiaľ nebola dovolacím súdom riešená, teda ide\no rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Krajský súd v samostatných\nuzneseniach rozhodol o pripustení dovolania o tejto právnej otázke, sťažovateľka dovolania\n\n18\n\npodala, tieto však boli najvyšším súdom odmietnuté ako neprípustné, keďže o prípustnosti\ndovolania\n\nbolo\n\nodvolacím\n\nsúdom\n\nrozhodnuté\n\naž\n\nv\n\nsamostatnom\n\nuznesení,\n\na nie v potvrdzujúcom uznesení a procesné vady v zmysle § 237 OSP neboli dovolacím\nsúdom zistené.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon (čl. 46\nods. 4 ústavy).\nPodľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 46 tejto ústavy sa možno\nlen v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.\nZákladné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé\nsúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zaručujú, že každý má právo na to, aby sa v jeho\nveci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá\nmôže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo takých\nmedzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené\nspôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci\nvykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie\nústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci (IV. ÚS 77/02,\nIII. ÚS 63/06).\nReálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi\nsúdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad\na používanie zákonných ustanovení príslušných procesných predpisov musí v celom\nrozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nústavy.\n\n19\n\nZ pohľadu ústavnoprávneho teda treba určiť povahu prípadov, v ktorých nesprávna\naplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom má za následok porušenie základných\npráv a slobôd. V konaní o ústavnej sťažnosti možno za také považovať prípady, v ktorých\nnesprávna aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto\npráva, prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža\nkolízia ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej\naplikácie jednoduchého práva (m. m. I. ÚS 331/09, I. ÚS 316/2011). Inými slovami,\nv prípadoch posudzovania individuálnych sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je\núlohou ústavného súdu preskúmavať príslušné právne predpisy a prax in abstracto,\nale obmedziť sa, nakoľko je to len možné, na posúdenie konkrétneho prípadu na účely\nzistenia, či spôsob, akým boli uvedené predpisy aplikované alebo sa dotkli sťažovateľa,\nviedol k porušeniu ústavy a príslušných medzinárodných zmlúv.\nÚstavný súd vo svojej judikatúre štandardne uplatňuje zásadu prednosti ústavne\nkonformného výkladu (napr. PL. ÚS 15/98, II. ÚS 148/06 alebo IV. ÚS 96/07). V konaní\no súlade právnych predpisov sa ústavný súd k tejto zásade vyjadril týmto právnym názorom:\n„Keď právnu normu možno vysvetľovať dvoma spôsobmi, pričom jeden výklad je v súlade\ns ústavu a medzinárodnými dohovormi podľa čl. 11 ústavy a druhý výklad je s nimi\nv nesúlade, nejestvuje ústavný dôvod na zrušenie takej právnej normy. Všetky štátne orgány\nmajú vtedy ústavou určenú povinnosť uplatňovať právnu normu v súlade s ústavou“\n(PL. ÚS 15/98). Zo zásady ústavne konformného výkladu vyplýva tiež požiadavka, aby\nv prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne\nvýklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí\nplnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických\nalebo právnických osôb. Inak povedané, všetky orgány verejnej moci sú povinné\nv pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie ústavou (a tiež\nmedzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd (II. ÚS 148/06).\nK namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 ústavy uzneseniami krajského súdu a im predchádzajúcim postupom\n\n20\n\nPri preskúmaní skutkového stavu, predložených listinných dôkazov a po posúdení\nprávneho stavu dospel ústavný súd k záveru, že ústavná sťažnosť je dôvodná, pretože\npostupom krajského súdu došlo k porušeniu sťažovateľkou označeného základného práva.\nPodstatu predložených sťažností a aj konania pred všeobecnými súdmi tvorí otázka\ninterpretácie ustanovenia § 92 ods. 2 a 3 OSP v spojení s § 109 ods. 1 Exekučného\nporiadku; predovšetkým ide o právne posúdenie, či právoplatné uznesenie o skončení\nexekúcie je právnou skutočnosťou, s ktorou právne predpisy spájajú prevod alebo prechod\npráv a povinností, teda či dochádza k obnoveniu aktívnej legitimácie povinného už v skôr\nzačatom konaní o poddlžníckej žalobe (na návrh oprávneného). Sťažovateľka je toho\nnázoru, že z § 108 ods. 1 Exekučného poriadku jednoznačne vyplýva, že dňom doručenia\npríkazu na začatie exekúcie dlžníkovi povinného stráca povinný právo na vyplatenie\npohľadávky, ktorým od tohto momentu disponuje oprávnený (sťažovateľka). Konštatovanie\nokresného súdu, ako aj krajského súdu, že doručením exekučného príkazu nedochádza\nk žiadnemu prevodu alebo prechodu práv na oprávneného, je priamo v rozpore s § 108\nExekučného poriadku. V prípade právoplatného zastavenia exekúcie oprávnený zase stráca\nprávo na vyplatenie pohľadávky, ktoré opätovne prechádza na povinného. Nepripustením\nzmeny účastníka konania na strane žalobcu je sťažovateľka stále žalobcom v konaní\no poddlžníckej žalobe napriek tomu, že zastavením exekučného konania stratila akékoľvek\nprávo na zaplatenie pohľadávky voči dlžníkovi povinného, pričom povinný toto právo\nzískal.\nPodľa § 92 ods. 2 OSP ak po začatí konania nastala právna skutočnosť, s ktorou\nprávne predpisy spájajú prevod alebo prechod práv alebo povinností, o ktorých sa koná,\nmôže navrhovateľ alebo ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené, alebo\nna koho prešli, navrhnúť, aby do konania na miesto doterajšieho účastníka vstúpil ten,\nna koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené alebo na koho prešli.\nPodľa § 92 ods. 3 OSP súd vyhovie návrhu, ak sa preukáže, že po začatí konania\nnastala právna skutočnosť uvedená v odseku 2, a ak s tým súhlasí ten, kto má vstúpiť\nna miesto navrhovateľa; súhlas odporcu alebo toho, kto má vstúpiť na jeho miesto, sa\n\n21\n\nnevyžaduje. Právne účinky spojené s podaním návrhu na začatie konania zostávajú\nzachované.\nPodľa § 105 ods. 1 Exekučného poriadku exekúcia prikázaním inej peňažnej\npohľadávky než pohľadávky z účtu v banke sa vykoná prikázaním tejto pohľadávky\noprávnenému.\nPodľa § 106 ods. 1 Exekučného poriadku exekútor poverený vykonaním exekúcie a)\nprikáže dlžníkovi povinného, aby po doručení príkazu na začatie exekúcie prikázaním\npohľadávky (ďalej len „príkaz na začatie exekúcie“) nevyplatil túto pohľadávku povinnému,\nb) upovedomí o začatí exekúcie prikázaním pohľadávky oprávneného a povinného\na povinnému zakáže, aby po tom, keď sa mu doručí upovedomenie o začatí exekúcie,\nakokoľvek nakladal so svojou pohľadávkou až do výšky vykonateľnej pohľadávky\na jej príslušenstva. Podľa odseku 2 tohto ustanovenia exekútor doručí príkaz na začatie\nexekúcie dlžníkovi povinného do vlastných rúk.\nPodľa § 108 ods. 1 Exekučného poriadku povinný stráca právo na vyplatenie\npohľadávky dňom, keď sa dlžníkovi povinného doručil príkaz na začatie exekúcie. Podľa\nodseku 2 tohto ustanovenia ak nie je pohľadávka povinného splatná po doručení\nexekučného príkazu, vyplatí ju dlžník povinného oprávnenému, ak sa oprávnený\ns exekútorom písomne nedohodol inak, len čo sa stane splatnou. Podľa odseku 3 uvedeného\nustanovenia výplatou oprávnenému, ak sa oprávnený s exekútorom písomne nedohodol\ninak, sa oslobodí dlžník povinného odo svojej povinnosti voči povinnému.\nPodľa § 109 ods. 1 Exekučného poriadku ak dlžník povinného nevyplatí\noprávnenému alebo exekútorovi, ak sa na tom oprávnený s exekútorom písomne dohodol,\npohľadávku bezodkladne po tom, keď sa mu doručil exekučný príkaz alebo keď sa stala\npohľadávka splatnou, môže sa oprávnený domáhať vo vlastnom mene od dlžníka povinného\nna jeho všeobecnom súde vyplatenia pohľadávky. Nesmie však s dlžníkom povinného,\nak ide o túto pohľadávku, uzavrieť na úkor povinného zmier ani odpustiť jej zaplatenie.\nDlžník povinného si v takomto prípade nemôže započítať ani svoju vlastnú pohľadávku,\n\n22\n\nktorú má voči oprávnenému. Podľa odseku 2 tohto ustanovenia ak oprávnený neuplatní včas\nna súde pohľadávku povinného voči dlžníkovi povinného alebo ak neoznámi povinnému,\nže ju uplatňuje, zodpovedá povinnému za škodu, ktorá by mu tým prípadne vznikla.\nOkresný súd, ako aj krajský súd v odôvodnení svojich rozhodnutí konštatovali,\nže tzv. poddlžnícka žaloba je osobitným typom žaloby, pričom konanie o nej je klasickým\nsporovým konaním, v ktorom oprávnený vo vlastnom mene uplatňuje právo povinného\nvyplývajúce z hmotnoprávneho vzťahu povinného k jeho dlžníkovi. Všeobecné súdy sa\nnestotožnili s názorom sťažovateľky (oprávnenej v exekučnom konaní, žalobkyne v konaní\no poddlžníckej žalobe), že zastavením exekučného konania žalobca stráca aktívnu\nlegitimáciu na podanie tzv. poddlžníckej žaloby a v celom rozsahu sa obnovuje aktívna\nlegitimácia povinného, pretože prechod aktívnej legitimácie v tomto špecifickom type\nsporového konania nie je vyslovený v žiadnom ustanovení zákona. Sťažovateľka vytýka\nkrajskému súdu, že sa nedostatočne vysporiadal s otázkou procesného nástupníctva\npovinného do konania o poddlžníckej žalobe, najmä nevysvetlil, prečo v dôsledku\nprávoplatného zastavenia exekučného konania nedošlo k prechodu práv a povinností,\ntak ako to ustanovuje § 92 ods. 2 a 3 OSP.\nÚstavný súd konštatuje, že v súlade s § 109 ods. 2 Exekučného poriadku\nak poddlžník nevyplatí oprávnenému riadne a včas pohľadávku, má oprávnený možnosť\nvo vlastnom mene a na vlastný účet túto pohľadávku vymáhať, teda využiť tzv. poddlžnícku\nžalobu. Aktívnu legitimáciu na podanie žaloby získava oprávnený doručením exekučného\npríkazu na vyplatenie splatnej pohľadávky dlžníkovi povinného, pokiaľ k vyplateniu\nnedošlo, resp. v deň nasledujúci po jej splatnosti, ak nastala neskôr. Oprávnenému\ntak vzniká procesné oprávnenie na prijatie plnenia od poddlžníka na uspokojenie vlastnej\npohľadávky. Povinný pritom naďalej zostáva veriteľom tejto pohľadávky, avšak právo ju\nžalovať prechádza na oprávneného. Z tohto dôvodu nedochádza z hľadiska hmotného práva\nk zmene veriteľa, teda nevzniká žiadny nový hmotnoprávny vzťah medzi oprávneným\na poddlžníkom.\n\n23\n\nKonanie o tzv. poddlžníckej žalobe je klasickým sporovým konaním vedeným podľa\ntretej časti Občianskeho súdneho poriadku, z ktorého však pre účastníkov konania\nvyplývajú určité obmedzenia, keďže nie sú oprávnení v tomto konaní na všetky právne\núkony, ktoré účastníkom konania v riadnom sporovom konaní prináležia, napr. oprávnený\nnemôže uzavrieť s dlžníkom taký zmier, ktorý by bol na úkor povinného, odpustiť\nzaplatenie pohľadávky či uplatniť úroky z omeškania. Zmyslom kladného rozhodnutia\no poddlžníckej žalobe je, že oprávnený získa exekučný titul voči poddlžníkovi,\nproti ktorému nebol v pôvodnom exekučnom konaní v žiadnom právnom vzťahu.\nAk je oprávnený v tomto konaní neúspešný, nemá to za následok zánik dlhu povinného.\nÚstavný súd pri výklade ustanovenia § 92 ods. 2 a 3 OSP v spojení s § 109 ods. 1\nExekučného poriadku prisvedčuje sťažovateľke, že pokiaľ dôjde k zastaveniu exekučného\nkonania z dôvodu uspokojenia pohľadávky oprávneného iným spôsobom ako splnením\npohľadávky, v konaní o tzv. poddlžníckej žalobe stratí oprávnený aktívnu legitimáciu\nbez ohľadu na to, v akom štádiu sa uvedené konanie nachádza, a obnovuje sa v plnom\nrozsahu aktívna legitimácia povinného (veriteľa pohľadávky). Právoplatné uznesenie\no zastavení exekučného konania tak možno v konaní o poddlžníckej žalobe považovať\nza právnu skutočnosť, s ktorou je spojený prechod práv a povinností z oprávneného\n(žalobcu) na povinného, tak ako to predpokladá § 92 ods. 2 a 3 OSP.\nNepripustenie zmeny účastníka konania na strane žalobcu by v danom prípade malo\nv podstate právny následok porovnateľný s neuplatnením práva na zaplatenie pohľadávky\noprávneným prostredníctvom poddlžníckej žaloby v súlade s § 109 ods. 2 Exekučného\nporiadku, v zmysle ktorého oprávnený zodpovedá povinnému za škodu, ktorá by mu tým\nprípadne vznikla.\nUvedený výklad tak podľa názoru ústavného súdu zohľadňuje i ochranu záujmov\npovinného, ktorý by v okolnostiach danej veci v dôsledku uplynutia času mohol stratiť\noprávnenie úspešne uplatniť svoju pohľadávku proti svojmu dlžníkovi (poddlžníkovi),\nresp. by sa jeho právo oslabilo. Pripustenie zmeny účastníka konania na strane žalobcu\n\n24\n\nv konaní o poddlžníckej žalobe by tak mohlo znamenať jedinú právnu cestu k uplatneniu\npohľadávky povinného voči poddlžníkovi.\nV tejto súvislosti ústavný súd prihliadol aj na účel exekučného konania, ktorým\nje ochrana práv povinného, ako aj tretích osôb pri nútenom výkone exekučných titulov,\nčo je súčasne prejavom právneho štátu a legitímnym produktom toho, že proces exekúcie\nje predmetom štátnej regulácie. Preto pri výklade procesných (ale aj hmotnoprávnych)\ninštitútov týkajúcich sa vykonávacieho konania je v prvom rade potrebné posudzovať,\nči tento výklad umožňuje naplnenie účelu konania. Možnosť zmarenia uplatnenia\npohľadávky povinného za situácie, že sa mu vstup do skôr začatého konania o poddlžníckej\nžalobe neumožní, by tento účel naplniť nemohlo.\nNámietku nedostatočného odôvodnenia napadnutých uznesení krajského súdu\nústavný súd nepovažoval za právne relevantnú, keďže krajský súd svoje právne úvahy\nodôvodnil relatívne podrobne, pri výklade a aplikácii relevantnej procesnoprávnej normy\nvšak nezohľadnil ústavné požiadavky zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy.\nVo vzťahu k právnemu názoru krajského súdu sťažovateľka namietala okrem jeho\nnesprávnosti aj jeho rozpor s rozhodovaním iných senátov tohto odvolacieho súdu, ktorý\nv totožných veciach návrhu sťažovateľky na zmenu účastníka konania na strane žalobcu\nv konaní o poddlžníckej žalobe vyhovel, keď zastavenie exekučného konania považoval\nza právnu skutočnosť, s ktorou sa uvedený právny následok spája. Podľa sťažovateľky táto\nskutočnosť len potvrdzuje arbitrárnosť právnych názorov krajského súdu uvedených\nv namietaných uzneseniach. Ústavný súd sa oboznámil s rozhodovacou činnosťou krajského\nsúdu v obdobných veciach, pričom zistil, že tieto sa zásadným spôsobom odchyľujú.\nSúčasne ústavný súd zistil, že sťažovateľka na tieto odlišné rozhodnutia nepoukázala\nv odvolaniach proti uzneseniam okresného súdu, ale až v dovolaniach podaných\nna najvyššom súde, a to zrejme z dôvodu ich vydania v krátkom čase pred prijatím\nnamietaných uznesení krajského súdu (menej ako 1 mesiac). Krajský súd teda objektívne\nnemohol reagovať na opačné rozhodnutia iných senátov krajského súdu, a preto absenciu\n\n25\n\ntejto časti argumentácie v odôvodnení jeho rozhodnutí ústavný súd nemohol posúdiť\nako nedostatočnú.\nÚstavný súd na základe uvedeného uzatvára, že krajský súd z dôvodu prísne\nformálnej interpretácie aplikovaných ustanovení príslušných právnych predpisov, opomenul\nvziať do úvahy všetky súvislosti, ako aj dôsledky svojho rozhodnutia, čím zasiahol\ndo označeného základného práva sťažovateľky, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto\nrozhodnutia.\nK namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 ústavy uzneseniami najvyššieho súdu a im predchádzajúcim postupom\nSťažnosti sťažovateľky smerujú aj proti postupu a uzneseniam najvyššieho súdu,\nktorými boli dovolania sťažovateľky proti uzneseniam krajského súdu odmietnuté\nako procesne neprípustné pre nesplnenie podmienok ustanovených v § 239 ods. 1 a 2 OSP\na za súčasného konštatovania, že uznesenia krajského súdu nie sú postihnuté žiadnou z vád\nzmätočnosti uvedených v § 237 ods. 1 OSP. Najvyšší súd sa podľa sťažovateľky\nnevysporiadal s jej námietkami uvedenými v dovolaniach, keďže dospel k nesprávnemu\nzáveru, že odôvodnenie uznesení krajského súdu zodpovedá požiadavkám vyplývajúcim\nz § 157 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2 OSP napriek tomu, že krajský súd\nsa podľa sťažovateľky\n\nv\n\npredmetných\n\nuzneseniach\n\nnevysporiadal\n\ns\n\nrozsiahlou\n\nargumentáciou sťažovateľky uvedenou v odvolaniach a svoje rozhodnutia nedostatočne\nprávne odôvodnil. Krajský súd vec nesprávne právne posúdil, keď uznesenia okresného\nsúdu, ktorými boli návrhy sťažovateľky na pripustenie zmeny účastníka konania\no poddlžníckej žalobe (podanej sťažovateľkou proti dlžníkom povinného) na strane žalobcu\nzamietnuté, potvrdil.\nPostupu najvyššieho súdu sťažovateľka tiež vytýka nesprávne posúdenie splnenia\npodmienok prípustnosti dovolania, keďže toto bolo podané na základe samostatného\nuznesenia krajského súdu, ktorým pripustil dovolanie z dôvodu, že ide o rozhodnutie\npo právnej stránke zásadného významu. Najvyšší súd však pri posudzovaní prípustnosti\n\n26\n\ndovolania podľa sťažovateľky aplikoval príliš formalistický a reštriktívny výklad § 239\nods. 1 a 2 OSP, keď uviedol, že prípustnosť dovolania nie je možné vyvodiť z uvedených\nustanovení Občianskeho súdneho poriadku, keďže tento výrok nebol súčasťou\npotvrdzujúceho rozhodnutia krajského súdu.\nV súvislosti s touto námietkou sťažovateľky najvyšší súd pri skúmaní prípustnosti\ndovolania v daných veciach dospel v oboch uzneseniach k záveru:\n„V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. Z ustanovenia § 239 ods. 1\na 2 O. s. p. (v znení účinnom od 01. 01. 2015) vyplýva, že ak dovolanie smeruje proti\nrozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak odvolací súd zmenil\nuznesenie súdu prvého stupňa, odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu\nSúdnemu dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska, dovolanie je tiež\nprípustné, ak odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení vyslovil, že dovolanie je\nprípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ide o\nuznesenie o priznaní (nepriznaní) účinkov cudziemu rozhodnutiu na území Slovenskej\nrepubliky.\nDovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nevykazuje znaky žiadneho\nz uznesení uvedených v § 239 ods. 1 O. s. p. Odvolací súd síce pripustil dovolanie proti\nnapadnutému uzneseniu, však urobil tak v samostatnom uznesení č. k. 4Cob/31/2014-139\nzo dňa 11. 09. 2014 a nie vo svojom potvrdzujúcom uznesení č. k. 4Cob/31/2014-137 zo dňa\n28. 08. 2014 ako to ukladá § 239 ods. 1 O. s. p., a preto prípustnosť dovolania v tejto veci\nnie je možné vyvodiť z ust. § 239 ods. 1 a 2 O. s. p.“\nNajvyšší súd sa ďalej vyslovil aj k otázke existencie prípadných procesných vád\nuvedených v § 237 ods. 1 OSP, keď uviedol, že „Dovolateľ namietol nedostatočné právne\nodôvodnenie napadnutého uznesenia a nevysporiadanie sa s argumentáciou žalobcu\nuvedenou v podanom odvolaní proti uzneseniu súdu prvého stupňa. Z toho možno vyvodiť,\nže dovolateľ namieta vadu konania uvedenú v § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p., t. j.,\nže účastníkovi konania bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom. Ak by\nk takémuto nesprávnemu postupu súdu došlo, zakladalo by to prípustnosť dovolania podľa\n\n27\n\n§ 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. Existenciu iných vád konania v zmysle § 237 ods. 1 O. s. p.\ndovolateľ netvrdil.\nZároveň dovolateľ namietol aj nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2\npísm. c/ O. s. p.). Túto dovolaciu námietku by však bolo možné dovolacím súdom posúdiť\nlen v prípade, ak by bolo dovolanie prípustné podľa § 239 O. s. p. Pokiaľ však dovolanie\nnie je prípustné podľa § 239 O. s. p., nie je možné napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému\npreskúmavaniu a ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.\nPodľa ust. § 237 ods. 1 O. s. p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu\nodvolacieho súdu, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto\nv konaní vystupoval ako účastník nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c) účastník\nkonania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa už prv\nprávoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) sa nepodal návrh\nna začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f) účastníkovi konania sa postupom\nsúdu odňala možnosť konať pred. súdom, g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd\nnesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.\nOdňatím možnosti konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f/\nO. s. p. sa rozumie taký postup súdu, ktorým znemožní účastníkovi konania realizáciu\nprocesných práv priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom za účelom obhájenia\na ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí však ísť o znemožnenie realizácie\nkonkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol pred súdom uplatniť a z ktorých\nbol v dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčený. Nie je pritom rozhodujúce, či bola\núčastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom odvolacieho súdu alebo či sa tak stalo\nv dôsledku postupu súdu prvého stupňa a odvolací súd neurobil v tomto smere nápravu...\nDovolací súd zistil, že odvolací súd sa v napadnutom uznesení vysporiadal\nso všetkými pre rozhodnutie relevantnými námietkami a tvrdeniami účastníkov konania,\na preto dospel k záveru, že namietaná vada konania uvedená v § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.,\nteda, že postupom súdu bola účastníkovi (žalobcovi) odňatá možnosť konať pred súdom sa\nv odvolacom konaní nevyskytla.\nVada konania vymedzená v ustanovení § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. je vo svojej\npodstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces,\nktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem\n\n28\n\nzákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd (oznámenie ministerstva zahraničných vecí ČSFR\nč. 209/1992 Zb.). Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija\nc/a Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci\nE.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky (nález z 12. mája 2004 sp. zn. I. ÚS 226/03) treba za porušenie práva\nna spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho\nodôvodnenia súdneho rozhodnutia. Požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu\nvo vnútroštátnych podmienkach Slovenskej republiky ustanovuje § 157 ods. 2 O. s. p., podľa\nktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal\na z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník\nkonania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré\nnie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo\nnevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil; dbá pritom aj na to, aby\nodôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. V spojitosti s § 167 ods. 2 O. s. p. toto ustanovenie\nprimerane platí aj pre odôvodnenie uznesenia súdu.\nÚstavne konformným výkladom ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p. pritom treba\ndospieť k záveru, že s požiadavkami v ňom uvedenými je v rozpore nielen úplný či čiastočný\nnedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale napr. aj existencia extrémneho nesúladu\nmedzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami, resp. prípad, keď právne závery\nzo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú a napokon i len všeobecné\nsúhrnné zistenia bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto zistenia\nvyvodené. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka\nna dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada\ni so špecifickými námietkami účastníka. Porušením uvedeného práva účastníka na jednej\nstrane a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva\ndozvedieť sa o príčinách rozhodnutia právom predvídaným spôsobom) odníma možnosť\nnáležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho\ndôvodmi) v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných\nprostriedkov, a teda sa mu odníma možnosť konať pred súdom.\n\n29\n\nŠtruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ust. § 157 ods. 2 O. s. p. sa\nuplatňuje aj v odvolacom konaní (§211 O. s. p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia\nv opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom\nprostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní\na zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,\nktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).\nDovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že odôvodnenie napadnutého\nrozhodnutia odvolacieho súdu zodpovedá jednak základnej (formálnej) štruktúre\nodôvodnenia rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p. v spojení s ust. § 167 ods. 2 O. s. p.\na súčasne odvolací súd v ňom dostatočným spôsobom objasnil dôvody, pre ktoré\nrozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil.\nV odôvodnení rozhodnutia uviedol stručne rozhodujúci skutkový stav, preukázané\nskutočnosti, obsah odvolania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný\nprípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. To, že s právnymi závermi odvolacieho súdu\nžalobca nesúhlasí a sú v rozpore s jeho právnym názorom, nie je možné vyhodnotiť ako\nvadu uvedenú v § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. Vecnú správnosť rozhodnutia je možné skúmať\nlen pri dovolaní prípustnom podľa § 239 O. s. p. (čo sa však v tomto prípade nestalo).\nPokiaľ sa aj odvolací súd nevysporiadal s inými rozhodnutiami odvolacieho súdu, na ktoré\npoukázal dovolateľ v dovolaní, tieto boli vydané len v krátkom čase pred prijatím\nnapadnutého rozhodnutia a neboli pre odvolací súd záväzné. Z odôvodnenia napadnutého\nuznesenia tiež nevyplýva, že by odvolací súd neakceptoval alebo že by odlišne, bez riadneho\nzdôvodnenia riešil vznik aktívnej legitimácie oprávneného (žalobcu) z pohľadávky\npovinného (spoločnosť\n\n) po doručení exekučného príkazu na prikázanie\n\ntejto pohľadávky povinného v exekučnom konaní, ako túto otázku riešil Najvyšší súd\nSlovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 5Obo/22/2008. Odvolací súd právne posudzoval,\nči po zastavení exekučného konania v priebehu súdneho konania o poddlžníckej žalobe\nprešli práva a povinnosti žalobcu v poddlžníckej žalobe na povinného, t. j. v danom prípade\nna spoločnosť\nNajvyšší súd Slovenskej republiky z týchto dôvodov dospel k záveru, že závery\nodvolacieho súdu nie sú zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky a že odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho súdu\n\n30\n\nako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O. s. p. v spojení s ust.\n§ 167 ods. 2 O. s. p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd\nneodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalobcu. Ako vyplýva aj z judikatúry\nústavného súdu iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu\nnestotožňuje, nemôže viesť k záveru o nepreskúmateľnosti, zjavnej neodôvodnenosti alebo\narbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06).\nVzhľadom na uvedené skutočnosti dovolací súd konštatoval, že uznesenie\nodvolacieho súdu netrpí vadou uvedenou v § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. a dovolací súd\nnezistil ani to, že by rozhodnutie odvolacieho súdu bolo postihnuté inou vadou taxatívne\nvymenovanou v § 237 ods. 1 O. s. p. Záverom dovolací súd ešte považuje za potrebné\nuviesť, že otázka zamedzenia prístupu k súdu by skôr bola aktuálna (pri určitom\nnesprávnom postupe súdu) zo strany spoločnosti\n\n, pretože jej vstup do\n\nkonania nebol pripustený, avšak táto spoločnosť dovolanie nepodala, a teda sa nedomáha\nochrany svojho práva na prístup k súdu.“.\nZ citovaného odôvodnenia uznesení najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd\nnapadnutými uzneseniami dovolania sťažovateľky odmietol ako neprípustné bez toho,\naby sa venoval materiálnej správnosti skutkových alebo právnych záverov napadnutých\nuznesení krajského súdu, ktorými boli potvrdené uznesenia okresného súdu o zamietnutí\nnávrhu sťažovateľky na pripustenie zmeny účastníkov konania na strane žalobcu v konaní\no poddlžníckej žalobe.\nPodľa\n\nnázoru\n\nústavného\n\nsúdu\n\nsa\n\nzákladné\n\nprávo\n\nna\n\nsúdnu\n\nochranu\n\nv občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné\npodmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci\nsamej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích\nkonaní. V dovolacom konaní procesné podmienky prípustnosti dovolania upravujú\nustanovenia § 236 a nasl. OSP.\n\n31\n\nV tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje\nza potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie\ndovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu,\na nie do právomoci ústavného súdu (napr. II. ÚS 418/2012, IV. ÚS 238/07). Ústavný súd\ndodáva, že právny názor najvyššieho súdu, podľa ktorého samotné nedostatočné zistenie\nskutkového stavu, nesprávne právne posúdenie veci alebo nepreskúmateľnosť dovolaním\nnapadnutého rozhodnutia nepredstavujú samy osebe odňatie možnosti konať pred súdom\n[podľa § 237 písm. f) OSP] ani iný dôvod prípustnosti dovolania, navyše, ak odôvodnenie\ndovolaním napadnutého rozsudku ako celok zodpovedá parametrom zákonného\nodôvodnenia (§ 157 ods. 2 OSP), spĺňa podmienky ústavne konformného výkladu\nustanovení Občianskeho súdneho poriadku vymedzujúcich podmienky prípustnosti\ndovolania (m. m. I. ÚS 141/2011, II. ÚS 418/2012, III. ÚS 184/2011, III. ÚS 148/2012,\nIV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 499/2011).\nV súvislosti s námietkou sťažovateľky o nesprávnom posúdení splnenia podmienok\nprípustnosti dovolania najvyšším súdom ústavný súd konštatuje, že zo sťažnosti\na z jej príloh vyplýva, že krajský súd uzneseniami z 28. augusta 2014 potvrdil uznesenia\nokresného súdu o zamietnutí návrhu sťažovateľky na zmenu účastníka konania na strane\nžalobcu (v konaní poddlžníckej žalobe) a následne samostatnými uzneseniami\nz 11. septembra 2014 pripustil dovolanie proti týmto potvrdzujúcim uzneseniam z dôvodu,\nže ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu (teda dopĺňacím uznesením).\nV tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 42/98\nz 19. mája 1998, v ktorom najvyšší súd k danej skutočnosti už zaujal stanovisko,\nkeď uviedol: „Z obsahu spisu vyplýva, že odvolací súd pri vyhlásení rozsudku\nna pojednávaní 12. novembra 1997 nevyslovil, že proti nemu pripúšťa dovolanie. Výrok\no prípustnosti dovolania proti svojmu rozsudku pojal až do výroku dopĺňacieho rozsudku.\nPredpokladom doplnenia rozsudku (na návrh alebo bez návrhu) je, že súd v rozsudku\nnerozhodol o niektorej časti predmetu konania, o trovách konania alebo o predbežnej\nvykonateľnosti (§ 166 ods. 1 O. s. p.). Výpočet dôvodov doplnenia rozsudku je taxatívny,\ndoplnenie rozsudku nie je možné z iných, v tomto ustanovení neuvedených dôvodov.\nDoplnenie rozsudku výrokom o prípustnosti dovolania nie je doplnením rozhodnutia o časti\n\n32\n\npredmetu konania. Ten je vymedzený skutkovým stavom opísaným v žalobe a žalobným\nnávrhom. Napadnutým rozsudkom odvolací súd rozhodol o celom predmete konania,\nrozsudok súdu prvého stupňa potvrdil v celom rozsahu. Z uvedeného dovolací súd\nvyvodzuje, že dopĺňacím rozsudkom nie je možné vysloviť prípustnosť dovolania\npodľa § 238 ods. 3 písm. a/ O. s. p.“\nTotožné právne závery vo veci posudzovania prípustnosti dovolania za obdobných\nokolností vyslovil aj prof. Bulín, keď uviedol: «Téměř obecně se soudí, že v § 239 odst. 1\npísm. a) jde o „legislativní opomenutí“, neboť každé rozhodnutí soudu, má-li být závazné,\nmusí být vyjádřeno ve výroku. Z toho se dále vyvozuje, že vysloví-li odvolací soud\npřípustnost dovolání, musí tak učinit vždy ve výroku svého rozhodnutí, což platí nejen\no rozsudku, ale i o usnesení, i když to – na rozdíl od § 238 – v § 239 výslovně uvedeno\nnení. ... Přípustnost dovolání musí vyslovit odvolací soud ve výroku toho rozhodnutí, o jehož\nnapadatelnost jde. Jde-li o částečný rozsudek odvolacího soudu nebo o jeho mezitímní\nrozsudek (§ 152 odst. 2), musí být přípustnost dovolání proti takovému rozsudku vyslovena\njiž ve výroku tohoto rozsudku a ne až ve výroku konečného rozsudku. Odvolací soud nemůže\ntotiž dodatečně připustit dovolání proti rozsudkům dříve vydaným (částečným nebo\nmezitímním). Rovněž nemůže vyslovit přípustnost dovolání tzv. doplňujícím rozsudkem nebo\ndoplňujícím usnesením.» (Bulín, H.: Přípustnost dovolání založená výrokem odvolacího\nsoudu, Právní praxe č. 8/1995, s. 482 a nasl.)\nPoukazujúc na citované právne názory, s ktorými sa ústavný súd stotožňuje,\nnemožno preto napadnuté uznesenia najvyššieho súdu považovať za arbitrárne\na nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku. Takýto\npostup a rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdny poriadok výslovne umožňuje,\npreto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol viesť k odopretiu prístupu k súdnej\nochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch.\nÚstavný súd s poukazom na uvedené zastáva názor, že najvyšší súd sa ústavne\nudržateľným spôsobom vysporiadal s dôvodmi prípustnosti dovolania v rozsahu potrebnom\nna rozhodnutie. V rozsahu potrebnom na posúdenie prípustnosti dovolania a bez toho,\n\n33\n\naby posudzoval správnosť skutkových alebo právnych záverov, ku ktorým dospel krajský\nsúd, najvyšší súd v napadnutých uzneseniach podľa názoru ústavného súdu dostatočne\nreagoval na tvrdenia sťažovateľky o prípustnosti dovolania a tiež jej námietkam týkajúcim\nsa posúdenia naplnenia dovolacieho dôvodu podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP. Na tomto\nzáklade ústavný súd dospel k záveru, že právny názor, na ktorom sú založené napadnuté\nuznesenia najvyššieho súdu, ktorými boli odmietnuté dovolania sťažovateľky z dôvodu\nich neprípustnosti, je odôvodnený z ústavného hľadiska akceptovateľným spôsobom,\na v okolnostiach danej veci preto nič nesignalizuje možnosť vysloviť porušenie základného\npráva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a preto ústavný súd tejto časti sťažnosti\nsťažovateľky nevyhovel, tak ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.\nIII.\nPodľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím\nvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva\nalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.\nVzhľadom na konštatovanie porušenia práv zaručených dohovorom ústavný súd\nvyhovel aj návrhu sťažovateľky na zrušenie napadnutých rozhodnutí krajského súdu\na vrátenie vecí tomuto súdu na ďalšie konanie, tak ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto\nrozhodnutia.\nPodľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,\nopatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal\nrozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať\na rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.\nPodľa čl. 127 ods. 3 ústavy a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže\nsvojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa čl. 127\nods. 1 ústavy boli porušené, finančné zadosťučinenie.\n\n34\n\nSťažovateľka v sťažnosti žiadala aj o priznanie finančného zadosťučinenia v sume\n1 000 € v oboch sťažnostiach z dôvodu, že postupom a rozhodnutiami krajského súdu,\nako aj postupom a rozhodnutiami najvyššieho súdu bolo porušené jej základné právo\nna súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy.\nZ citovaného textu ústavy a zákona o ústavnom súde vyplýva, že toto zadosťučinenie\nsa môže, ale nemusí priznať. Ústavný súd je toho názoru, že priznanie finančného\nzadosťučinenia je namieste predovšetkým vtedy, keď nie je možné dosiahnuť a dovŕšiť\nochranu porušeného základného práva iným ústavou a zákonom upraveným spôsobom,\na tiež vtedy, ak bola sťažovateľovi neústavným postupom alebo rozhodnutím spôsobená\nreálna ujma. Podľa názoru ústavného súdu je v danom prípade ochrana práv sťažovateľky,\nktorej sa týmito sťažnosťami domáhala, účinne poskytnutá tým, že ústavný súd napadnuté\nuznesenia krajského súdu zrušil a veci mu vrátil na ďalšie konanie, a na jej dovŕšenie\npostačujú v tomto konaní vyslovené a pre krajský súd záväzné právne názory ústavného\nsúdu. Preto ústavný súd sťažovateľke požadované finančné zadosťučinenie nepriznal.\nPodľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených\nprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby\núplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.\nSťažovateľka si v každej zo sťažnosti uplatnila trovy konania v sume 355,73 €\nza 2 úkony právnej služby vykonané v roku 2015 spolu s režijným paušálom a pripočítaním\n20 % dane z pridanej hodnoty.\nPri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľky ústavný súd vychádzal\nz ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.\no odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších\npredpisov. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2015\nje 139,83 € (§ 11 ods. 3 vyhlášky) a hodnota režijného paušálu predstavuje 8,39 € (§ 16\nods. 3 vyhlášky). Vzhľadom na to, že ústavný súd už v uznesení č. k. I. ÚS 392/2015-16\nzo 16. septembra 2015 skonštatoval právnu a skutkovú súvislosť predložených sťažností,\n\n35\n\na keďže v okolnostiach daného prípadu osobitné písomné vyhotovenie každej zo sťažností\nprávnou zástupkyňou sťažovateľky nebolo nutné ani hospodárne, ústavný súd priznal\ns poukazom na výsledok konania i na sťažovateľkou požadovaný rozsah náhrady trov\nprávneho zastúpenia (za dva úkony právnej služby) nárok na náhradu trov konania\nza dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2015 (prevzatie a príprava zastúpenia,\npísomné podanie – sťažnosť) v sume 296,44 € (vrátane paušálu). Ústavný súd k tejto sume\nnepripočítal daň z pridanej hodnoty, pretože dôkaz o registrácii advokáta pre tento druh\ndane mu ku dňu rozhodovania o sťažnostiach nebol predložený.\nTrovy konania je krajský súd povinný uhradiť na účet právnej zástupkyne\nsťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).\nVzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je\nprípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto\nrozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 13. januára 2016\n\n36", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "konanie pred ústavným súdom-podmienky konania pred ústavným súdom", "konanie-splnenie podmienok konania", "legitimácia-aktívna", "účastník konania-zmena", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "dovolanie-prípustnosť", "prechod (práv a povinností)-odplatný", "exekúcia-exekučné konanie"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "4Cob/28/2014", "guid": "aa2447b1-11c2-4223-9135-6bd46fb01cda:4c4218f3-ca79-4fd8-baa7-8d44b00d470a", "vztah": "zrusene"}, {"sz": "4Cob/31/2014", "guid": "9c94f7a1-9536-4c1c-9a01-5e326a0f071d:06a3fd03-5c11-49ae-9ad7-b69748b7578f", "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:e31854ca-41d1-4d2e-948d-fccd3ebe2b10", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 418/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 418/2012 z 11. 10. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-10-11", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e31854ca-41d1-4d2e-948d-fccd3ebe2b10"}, {"guid": "ussr:5f33f13d-273c-4c2a-9f31-7249aaca8089", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 148/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 148/2012 z 3. 4. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-04-03", "citacie_n": 76, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5f33f13d-273c-4c2a-9f31-7249aaca8089"}, {"guid": "ussr:98c3a775-2900-4611-9ede-2475d769f404", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 316/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 316/2011 z 14. 12. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-12-14", "citacie_n": 99, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:98c3a775-2900-4611-9ede-2475d769f404"}, {"guid": "ussr:73f225b7-0320-4a21-a5b1-85583ca64722", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 499/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 499/2011 z 22. 11. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-11-22", "citacie_n": 800, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:73f225b7-0320-4a21-a5b1-85583ca64722"}, {"guid": "ussr:9d2a82a2-9c97-41ef-8ceb-0f05121074e4", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 481/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 481/2011 z 10. 11. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-11-10", "citacie_n": 423, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9d2a82a2-9c97-41ef-8ceb-0f05121074e4"}, {"guid": "ussr:1390f188-ce31-43ec-a546-a490b5e936e1", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 141/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 141/2011 z 20. 4. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-04-20", "citacie_n": 65, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1390f188-ce31-43ec-a546-a490b5e936e1"}, {"guid": "ussr:4c46f352-cb5e-424d-bdb0-395a3e11b0db", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 184/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 184/2011 z 19. 4. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-04-19", "citacie_n": 70, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4c46f352-cb5e-424d-bdb0-395a3e11b0db"}, {"guid": "ussr:9ec6c88a-2f13-461f-bf4a-966e4b464a02", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 331/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 331/09 z 11. 11. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-11-11", "citacie_n": 457, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9ec6c88a-2f13-461f-bf4a-966e4b464a02"}, {"guid": "ussr:2d31688e-815f-456e-af47-2b5e2df16c37", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 238/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 238/07 z 27. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-27", "citacie_n": 822, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2d31688e-815f-456e-af47-2b5e2df16c37"}, {"guid": "ussr:f1db4d37-b3b6-4f38-8553-c6b6b6552cf3", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 96/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 96/07 z 10. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-10", "citacie_n": 146, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f1db4d37-b3b6-4f38-8553-c6b6b6552cf3"}, {"guid": "ussr:ea7dc890-1e30-4875-bc44-3b0e41c087ee", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 148/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 148/06 z 12. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-12", "citacie_n": 478, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ea7dc890-1e30-4875-bc44-3b0e41c087ee"}, {"guid": "ussr:1bf3dff1-4b01-4cec-9cf9-5fb4949bc4eb", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 63/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 63/06 z 23. 8. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-08-23", "citacie_n": 440, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1bf3dff1-4b01-4cec-9cf9-5fb4949bc4eb"}, {"guid": "ussr:251e6c54-67ec-4fc3-80b4-d003bd473a9e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 188/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 188/06 z 8. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-08", "citacie_n": 2017, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:251e6c54-67ec-4fc3-80b4-d003bd473a9e"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:f1216a42-0929-45b4-a527-85e03d833414", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 226/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 226/03 z 12. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-12", "citacie_n": 1430, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f1216a42-0929-45b4-a527-85e03d833414"}, {"guid": "ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 77/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 77/02 z 27. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-27", "citacie_n": 2547, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:8d3bfbe7-1f31-448c-b5b0-c27253745ced", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 15/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 15/98 z 11. 3. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-03-11", "citacie_n": 638, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8d3bfbe7-1f31-448c-b5b0-c27253745ced"}, {"guid": "5d770c0c-fb0d-4598-be6f-24a4ac557ff1:10e02117-1282-42d8-9e43-56de200d0937", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2014:8112232838.1", "spisova_znacka": "1Cob/32/2014", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 1Cob/32/2014 z 31. 7. 2014", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2014-07-31", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2014:8112232838.1"}, {"guid": "9c94f7a1-9536-4c1c-9a01-5e326a0f071d:06a3fd03-5c11-49ae-9ad7-b69748b7578f", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2014:7813202607.1", "spisova_znacka": "4Cob/31/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 4Cob/31/2014 z 26. 6. 2014", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2014-06-26", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2014:7813202607.1"}, {"guid": "aa2447b1-11c2-4223-9135-6bd46fb01cda:4c4218f3-ca79-4fd8-baa7-8d44b00d470a", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2014:7113216472.1", "spisova_znacka": "4Cob/28/2014", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 4Cob/28/2014 z 10. 4. 2014", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2014-04-10", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2014:7113216472.1"}, {"guid": "5053b454-4a37-4afa-a7f3-d9d5e2cd1bdf:01ddeb91-0d22-4e44-8536-f3d944bb334d", "ecli": null, "spisova_znacka": "19Cb/95/2012", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Prešov sp. zn. 19Cb/95/2012 z 27. 2. 2017", "sud": "Okresný súd Prešov", "datum_vydania": "2017-02-27", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/5053b454-4a37-4afa-a7f3-d9d5e2cd1bdf:01ddeb91-0d22-4e44-8536-f3d944bb334d"}, {"guid": "aa6f5c99-9b0d-4f39-b0d7-bf027da413d3:5175c8bd-29cb-41c1-b15b-86ce5801d946", "ecli": null, "spisova_znacka": "7Cb/139/2012", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Prešov sp. zn. 7Cb/139/2012 z 13. 2. 2017", "sud": "Okresný súd Prešov", "datum_vydania": "2017-02-13", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/aa6f5c99-9b0d-4f39-b0d7-bf027da413d3:5175c8bd-29cb-41c1-b15b-86ce5801d946"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:5515c7d2-e168-4dce-814b-020684820975", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:1.US.394.2020.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 394/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 394/2020 z 23. 3. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-03-23", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:1.US.394.2020.1"}, {"guid": "ussr:ae3c4bd9-833a-47d3-b1cf-b73c3c40247b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.543.2016.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 543/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 543/2016 z 4. 11. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-11-04", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.543.2016.2"}, {"guid": "ussr:a79c6d70-dce5-4643-ae0a-d67a38001181", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.444.2016.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 444/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 444/2016 z 27. 10. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-10-27", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.444.2016.2"}, {"guid": "ussr:955bd182-cc9b-4b3e-bd5a-8d0797ceaba3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.157.2016.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 157/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 157/2016 z 28. 6. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-06-28", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.157.2016.2"}, {"guid": "997b4bf2-ab19-43c2-a4f4-3a809f28e218:62b13ca6-e4ac-4c70-b474-7f65a62115eb", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:1114217783.1", "spisova_znacka": "3Obdo/61/2019", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Obdo/61/2019 z 26. 11. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-11-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:1114217783.1"}, {"guid": "997b4bf2-ab19-43c2-a4f4-3a809f28e218:9b2f83f0-219a-4bb2-9d9d-6492e447a885", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:1114217783.1", "spisova_znacka": "3Obdo/61/2019", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Obdo/61/2019 z 26. 11. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-11-26", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:1114217783.1"}, {"guid": "8453eb21-c2eb-4e51-bcc8-2fb34e2b5526:0acb2846-72f1-4447-b520-8359e4280937", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2025:5121210531.2", "spisova_znacka": "41Cob/74/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 41Cob/74/2024 z 22. 1. 2025", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2025-01-22", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2025:5121210531.2"}, {"guid": "0817628c-b703-41b8-ab36-d8ed3e5e7749:c8ab47b5-e320-4afd-acff-136af2a027de", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2020:5817201304.1", "spisova_znacka": "6Co/26/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 6Co/26/2019 z 28. 4. 2020", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2020-04-28", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2020:5817201304.1"}, {"guid": "0817628c-b703-41b8-ab36-d8ed3e5e7749:7982b81d-800b-4045-a62f-8bcf81c73460", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2020:5817201304.1", "spisova_znacka": "6Co/26/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 6Co/26/2019 z 28. 4. 2020", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2020-04-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2020:5817201304.1"}, {"guid": "28b0e7d0-bcb6-48ce-9847-ded68def468c:38e27536-6181-4204-a5b2-ea6f0b312c09", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2019:8108216767.8", "spisova_znacka": "21Co/17/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 21Co/17/2018 z 24. 4. 2019", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2019-04-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2019:8108216767.8"}, {"guid": "0167ba03-7044-450f-babe-31c74e98b40c:cbeb4124-c130-4593-88cd-2dfa090d888d", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2018:8117213083.1", "spisova_znacka": "9Co/56/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 9Co/56/2018 z 28. 11. 2018", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2018-11-28", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2018:8117213083.1"}, {"guid": "0167ba03-7044-450f-babe-31c74e98b40c:3ed58755-0711-48ea-a7b0-0c22da64f52e", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2018:8117213083.1", "spisova_znacka": "9Co/56/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 9Co/56/2018 z 28. 11. 2018", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2018-11-28", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2018:8117213083.1"}, {"guid": "b496e671-568e-46f8-a285-8eb1c3bafe5b:4c969c67-4c45-45a8-93eb-a2c8848c2464", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2018:8114228120.1", "spisova_znacka": "1Cob/69/2018", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 1Cob/69/2018 z 27. 11. 2018", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2018-11-27", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2018:8114228120.1"}, {"guid": "b496e671-568e-46f8-a285-8eb1c3bafe5b:190530de-35af-49e2-af47-40363f0514b9", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2018:8114228120.1", "spisova_znacka": "1Cob/69/2018", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 1Cob/69/2018 z 27. 11. 2018", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2018-11-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2018:8114228120.1"}, {"guid": "0df72327-986c-4214-8c5b-f0f6e745db85:8a82692d-cd28-4927-a67b-d7124bcb545c", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2017:8112233980.1", "spisova_znacka": "4Cob/88/2016", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 4Cob/88/2016 z 11. 1. 2017", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2017-01-11", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2017:8112233980.1"}, {"guid": "99db811c-3de4-4403-a0d6-ff1f42b55c9e:993734f2-79f6-492e-a675-1db480b7b55f", "ecli": "ECLI:SK:MSBA4:2026:6122297511.9", "spisova_znacka": "7Csp/117/2022", "nazov": "Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV sp. zn. 7Csp/117/2022 z 3. 9. 2026", "sud": "Mestský súd Bratislava IV", "datum_vydania": "2026-09-03", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:MSBA4:2026:6122297511.9"}, {"guid": "cfc24822-334e-4c2f-bff1-093922ceff5b:2cc0a821-e11e-457b-9b08-5cfb63caf052", "ecli": "ECLI:SK:MSBA3:2026:1326201648.1", "spisova_znacka": "90Cb/20/2026", "nazov": "Uznesenie Mestského súdu Bratislava III sp. zn. 90Cb/20/2026 z 30. 3. 2026", "sud": "Mestský súd Bratislava III", "datum_vydania": "2026-03-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:MSBA3:2026:1326201648.1"}, {"guid": "9359c3f4-20aa-45c6-a645-a52c31579162:453cab63-30b6-48ad-b1ba-116f41d66933", "ecli": "ECLI:SK:OSZH:2025:6424203597.5", "spisova_znacka": "28C/105/2024", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. 28C/105/2024 z 27. 6. 2025", "sud": "Okresný súd Žiar nad Hronom", "datum_vydania": "2025-06-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSZH:2025:6424203597.5"}]}