{"guid": "ussr:8fc2779d-8d2a-4182-b507-1b3e0f800627", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.38.1994.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 38/94", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 38/94 z 15. 7. 1994", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 15. júla 1994, sp. zn. I. ÚS 38/94, ECLI:SK:USSR:2016:1.US.38.1994.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "1994-07-15", "forma": "Uznesenie", "povaha": [], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": [], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-130.odsek-3", "nazov": "čl. 130 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-130.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-130"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-130"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/8fc2779d-8d2a-4182-b507-1b3e0f800627", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.38.1994.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.38.1994.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.38.1994.1/text", "citacie_n": 21, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\nI. ÚS 38/94-63\nÚstavný súd Slovenskej republiky 27. februára 1995 na neverejnom zasadnutí senátu\no podnete\n\nbytom\n\n, v čase jeho\n\npodania zastúpeného Doc. JUDr. Ľudovítom Hudekom, CSc., komerčným právnikom, vo\nveci porušenia jeho občianskych práv takto\nrozhodol:\nPodnetu\n\nn e v y h o v u j e , lebo k porušeniu\n\nním namietaných občianskych práv prezidentom Slovenskej republiky nedošlo.\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky bol 24. júna 1994 doručený podnet\nktorým navrhuje „začatie konania podľa čl. 130 ods. 3 Ústavy\nSlovenskej republiky pre porušenie práva navrhovateľa - signatára petície na to, aby\nprezident republiky podľa čl. 95 Ústavy Slovenskej republiky vyhlásil referendum o ktoré\nv petícii ide.“\n\nNa ďalšom mieste (s. 2) pisateľ podnetu namieta porušenie svojho práva a práva\nkaždého z ostatných signatárov petície na to, aby prezident republiky - tak, ako mu to\nukladá čl. 95 Ústavy Slovenskej republiky - vyhlásil referendum, „ak o to petíciou požiada\naspoň 350 000 občanov.“\nSenát Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) na neverejnom\nzasadnutí 15. júla 1994 podnet po predbežnom prerokovaní prijal na ďalšie konanie.\nV rozsiahlom odôvodnení podnetu jeho pisateľ uviedol viacero skutočností, resp.\ndôkazov za účelom preukázania opodstatnenosti jednotlivých tvrdení nachádzajúcich sa\nv podnete, resp. požiadaviek tvoriacich súčasť návrhu rozhodnutia (petitu).\nAko z neho vyplýva, petičný výbor (vytvorený 18. februára 1994) predložil\nprezidentovi republiky 2. marca 1994 petíciu požadujúcu vyhlásenie referenda, v ktorej sa\nnachádzalo 21 059 petičných archov obsahujúcich 422 054 podpisov. Dodatočne 4. marca\n1994 bolo predložených ďalších 530 petičných archov, čo spolu predstavovalo viac ako\n350 000 podpisov potrebných podľa čl. 95 Ústavy Slovenskej republiky na vyhlásenie\nreferenda. Prezident republiky listom zo 16. marca 1994 č. 02-60/94-PR oznámil predsedovi\npetičného výboru (pisateľovi podnetu), že neboli splnené ústavnoprávne predpoklady na\nvyhlásenie referenda tak, ako vyplývajú z čl. 95 ústavy, a preto referendum požadované\npetíciou nemôže vyhlásiť. Poukázal pritom na zistenie Kancelárie prezidenta republiky,\nopierajúce sa o výsledky previerky petičných archov Podnikom výpočtovej techniky\nBratislava, a. s. Osvojením si výsledkov týchto zistení dospela Kancelária prezidenta\nrepubliky (KPR) k záveru, že na predložených petičných archoch bolo 232 957 podpisov,\nktoré bolo možné považovať za platné. Z týchto výsledkov vychádzal prezident republiky\npri svojom rozhodnutí o nevyhlásení referenda.\nNa základe toho dospel pisateľ podnetu k záveru, že nevyhlásením referenda „porušil\nprezident republiky petičné právo upravené v čl. 27 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,\nznemožnil uplatnenie ústavného práva zakotveného v čl. 30 ods. 1 Ústavy Slovenskej\n\n2\n\nrepubliky a porušil občianske právo vyplývajúce z čl. 95 Ústavy Slovenskej republiky“,\npodľa ktorého má prezident republiky vyhlásiť referendum, ak o to požiada v petícii aspoň\n350 000 občanov.\nV nadväznosti na to pisateľ podnetu uviedol, že k porušeniu jeho práv a práv\nostatných signatárov petície došlo tým, že prezident republiky v lehote 30 dní, t. j. do\n2. apríla 1994 referendum nevyhlásil, hoci ho o to v petícii požiadalo 372 054, t. j. viac ako\npotrebných 350 000 občanov.\nV súlade s tým pisateľ podnetu navrhol, aby ústavný súd svojím uznesením rozhodol,\nže „občianske práva\n\na ostatných signatárov petície\n\nboli porušené, lebo prezident republiky referendum nevyhlásil“. Ďalej navrhol, aby\n„rozhodnutie prezidenta republiky nevyhlásiť referendum požadované petíciou bolo\nzrušené, lebo bolo preukázané, že petíciu podpísalo viac ako 350 000 občanov“.\nPrezident republiky ako účastník konania vo svojom vyjadrení, o ktoré ho podľa § 29\nods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení, jeho sudcov požiadal ústavný\nsúd, doručenom 8. augusta 1994, uviedol niekoľko dôvodov, ktoré ho oprávňovali\nnevyhlásiť referendum, o ktoré ho požiadali signatári petície 2. marca 1994.\nPodľa jeho názoru, obsiahnutého v predmetnom vyjadrení, referendum nesmel\nvyhlásiť, lebo petíciu platne nepodporilo 350 000 občanov tak, ako to požaduje čl. 95\nÚstavy Slovenskej republiky. V tejto súvislosti uviedol, že východiskové tvrdenia pisateľa\npodnetu o tom, že KPR požadovala od signatárov petície ďalšie údaje ako tie, ktoré\nvyžaduje zákon č. 85/1990 Zb. o petičnom práve sú neodôvodnené, pretože postup KPR\nviedol iba k tomu, aby boli dodržané podmienky, ktoré ustanovuje citovaný zákon:\n-\n\naby podpisový arch obsahoval text petície, alebo aby bol označený tak, aby bolo\nzrejmé, aká petícia má byt podpismi podporená (§ 4 ods. 2 zákona č. 85/1990 Zb.),\n\n-\n\naby na podpisovom archu bolo uvedené meno, priezvisko a bydlisko zástupcu\npetičného výboru (§ 4 ods. 2 citovaného zákona),\n\n3\n\n-\n\naby na podpisovom archu bolo uvedené meno a priezvisko občana, ktorý petíciu\npodpísal (§ 4 ods. 1 citovaného zákona), z čoho vyplýva požiadavka, aby meno a\npriezvisko boli čitateľné a aby meno bolo úplné alebo aspoň uvedené v takej skratke,\naby sa nedalo zameniť s iným menom, lebo inak by nebolo možné zistiť, či petíciu\nnaozaj podpísalo 350 000 občanov,\n\n-\n\naby na podpisovom archu bolo uvedené bydlisko občana (§ 4 ods. 1 citovaného\nzákona), ktorý petíciu podpísal, aby sa z dôvodov nutnej požiadavky dalo zistiť, či sú\nsplnené podmienky podpisu 350 000 existujúcich a oprávnených občanov. V tejto\nsúvislosti uviedol. že vo vzťahu k pojmu bydlisko. KPR požadovala také údaje, ktoré\nbežne a pravidelne požaduje súdna, prokurátorská i administratívna prax, t. j. údaje o\nmieste bydliska a čísle domu a v obci, ktorá sa člení na ulice, aj údaj o ulici. Podľa\nnázoru prezidenta republiky všetky uvedené požiadavky ustanovuje zákon a nič iné\nnebolo vyžadované v súvislosti s vyhodnotením petície.\nPrezident republiky vo svojom vyjadrení zaujal stanovisko aj k základnému\n\nproblému týkajúceho sa vyhlásenia, resp. nevyhlásenia referenda na základe petície občanov\nz februára a marca 1994, t. j. či túto petíciu podporilo platnými podpismi aspofň350 000\nobčanov, pri splnení jednotlivých podmienok vyplývajúcich zo zákona o petičnom práve.\nVo svojom vyjadrení ďalej uviedol, že sporný výklad pojmu „bydlisko“ nemal\nvýznam pre jeho konečné rozhodnutie, lebo aj bez ohľadu na toto kritérium, počet platných\npodpisov bol najviac 324 321. Na podporu jednotného výkladu tohto pojmu predložil\nstanovisko generálneho prokurátora Slovenskej republiky zn. Leg. 181/94-3 z 20. apríla\n1994. V súvislosti s tým konštatoval, že vzhľadom na skutočnosť nedostatočného počtu\npodpisov v dôsledku vyradenia 90 504 podpisov z celkového počtu 414 825, čím klesol\npočet platných podpisov na 324 321, nepovažoval za účelné zisťovať, či boli splnené ďalšie\nnáležitosti, najmä:\n-\n\nskutočnú existenciu osôb podpísaných na petícii,\n\n-\n\nči podpísaní sú občanmi Slovenskej republiky,\n\n-\n\nči nešlo o duplicitné podpisy viacerých osôb tou istou rukou (písmom).\n\n4\n\nÚstavný súd v rámci vykonávania dôkazov (§ 31 ods. 1 zákona NR SR č. 38/1993 Z.\nz.) vykonal 28. až 30. septembra 1994 v KPR obhliadku vybraných petičných archov a\noboznámil sa s ich obsahom, metodikou zisťovania počtu podpisov a správnosti údajov v\nnich obsiahnutých. Zápisnica o vykonaní tohto dôkazu, ktorý bol zameraný predovšetkým\nna skutkové otázky (quaestlo facti) z 30. septembra 1994, tvorí súčasť spisového materiálu\npodnetu\n\nO výsledku obhliadky petičných archov v KPR bol sudcom\n\nspravodajcom osobne informovaný právny zástupca pisateľa podnetu a po jej ukončení mu\nbolo 4. októbra 1994 umožnené nahliadnuť do zápisnice napísanej v KPR 30. septembra\n1994, spraviť si z nej výpisky podľa vlastného uváženia, a súčasne s tým mu bola\nodovzdaná kópia vyjadrenia prezidenta republiky (záznam zo 4. októbra 1994).\nSúčasťou zabezpečovania a vykonávania dôkazov vo veci predmetného podnetu bolo\noboznámenie sa s „Organizačnými a technickými opatreniami v Kancelárii prezidenta\nSlovenskej republiky potrebnými na vyhlásenie referenda“, ktoré vydal\n\n, vedúci\n\nKancelárie prezidenta republiky, číslo 43/1994-leg. z 1. marca 1994 a s „Kritériami pre\nposudzovanie platnosti podpisových archov a podpisov na podpisových archoch“, vydaných\nodborom legislatívy Kancelárie prezidenta republiky z 3. marca 1994.\nÚstavný súd pri svojom rozhodovaní vzal do úvahy obsah podnetu z 23. júna 1994,\nako i vyjadrenie ďalšieho účastníka konania, proti ktorému podnet smeroval, výsledky\nvlastného šetrenia a dôkaz ďalšími listinami, ako i svedecké výpovede. Pri právnom\nposudzovaní a hodnotení jednotlivých častí podnetu, pri zdôvodňovaní postupu senátu v\nkonaní, vykonávaní a hodnotení jednotlivých dôkazov a formulovaní záverov vo veci\npredmetného podnetu, vychádzal, okrem zákona NR SR č. 38/1993 Z. z., výlučne z\npríslušných ustanovení Ústavy Slovenskej republiky, zákona č. 85/1990 Zb. a Občianskeho\nsúdneho poriadku.\nPrerokovanie a rozhodnutie vo veci predmetného podnetu sa uskutočnilo na\nneverejnom zasadnutí senátu ústavného súdu bez ústneho pojednávania. Podľa § 30 ods. 1 a\n4 zákona NR SR č. 38/1993 Z. z. sa na verejnom ústnom pojednávaní prerokúvajú iba tie\nveci, ktoré sú v nich taxatívne vymenované, s tým, že sa medzi nimi nenachádza podnet\n\n5\n\npodľa čl. 130 ods. 3 ústavy.\nII.\nAko už bolo v úvode odôvodnenia tohto rozhodnutia uvedené, pisateľ podnetu v ňom\nnamieta porušenie svojho práva ako signatára petície, ako aj práv ostatných signatárov\npetície tým, že prezident republiky nevyhlásil referendum, ak o to petíciou požiada aspoň\n350 000 občanov. Toto konštatovanie rozširujúcim spôsobom modifikoval v II. časti svojho\npodnetu (predmet podnetu), keď na základe skutočností uvedených v I. časti dospel\nk záveru, že nevyhlásením referenda na základe petície predloženej 2. a 4. marca 1994,\nporušil prezident republiky\n-\n\npetičné právo občana zakotvené v čl. 27 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,\n\n-\n\nznemožnil uplatnenie ústavného práva zakotveného v čl. 30 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky,\n\n-\n\nporušil občianske právo vyplývajúce z čl. 95 Ústavy Slovenskej republiky o tom, že\nprezident republiky vyhlási referendum, ak o to požiada v petícii aspoň 350 000\nobčanov.\nĎalšie modifikovanie rozsahu porušenia práv pisateľa podnetu, resp. i ostatných\n\nsignatárov petície predstavuje návrh uznesenia (petit), podľa ktorého by mal ústavný súd\nprijať uznesenie o tom, že „občianske práva\n\na\n\nostatných signatárov petície ... boli porušené, lebo prezident republiky listom z 3. marca\n1994 oznámil, že referendum nevyh1ási“.\nI napriek vyššie uvedeným, nie celkom totožným formuláciám, týkajúcich sa rozsahu\na spôsobu porušenia práv pisateľa podnetu, ústavný súd konštatuje, že pri posudzovaní\npodnetu je potrebné podľa čl. 130 ods. 3 ústavy vychádzať z tých skutočností, ktoré podľa\nnázoru pisateľa podnetu viedli k porušeniu jeho práv namietaných v podnete tým. že\nprezident republiky nevyhlásil referendum na základe odovzdanej petície. To znamená, že\nrozhodnutie o opodstatnenosti návrhu obsiahnutého v závere podnetu, resp. o jeho\nodmietnutí, môže byť uskutočnené iba v nadväznosti na posúdenie toho, či v prípade\n\n6\n\npisateľa podnetu došlo skutočne k porušeniu jeho občianskych práv a nie práv tretích osôb.\nÚstavný súd vychádzal pritom z hodnotenia tých dôkazov, ktoré získal počas prípravy\nkonania a v jeho priebehu a na základe použitia všeobecne platných a uznávaných metód\ninterpretácie právnych noriem.\nÚstavný súd preto pri svojom rozhodovaní o predloženom podnete zaujal stanovisko\naj k namietanému porušeniu práv nielen jeho pisateľa, ale aj „ostatných signatárov petície“,\nako to vyplýva z návrhu uznesenia na s. 8 podnetu. Podľa čl. 130 ods. 3 ústavy, ústavnou\npodmienkou pre prípadné začatie konania na podnet fyzickej osoby je namietanie porušenia\njej práva. Pisateľ podnetu (ako ktorákoľvek iná fyzická osoba) môže preto namietať\nporušenie iba svojho práva, avšak nie aj práv iných fyzických osôb, ktoré podpísali petíciu\nna vyhlásenie referenda, pretože podnetom sa nemožno úspešne domáhať nápravy\nporušených práv aj iných osôb, než je samotný pisateľ podnetu. Ani funkcia predsedu\npetičného výboru na tejto podmienke nič nemení. Podnet a v ňom sa nachádzajúci petit, nie\nsú v tejto časti v súlade s čl. 130 ods. 3 ústavy a s § 18 ods. 2 zákona Národnej rady\nSlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. Hromadný (skupinový) podnet z hľadiska uvedených\nustanovení nemá právne opodstatnenie, pričom postavenie predsedu petičného výboru ako\nprípadného zástupcu signatárov petície v konaní pred ústavným súdom by bolo v rozpore s\n§ 22 citovaného zákona, podľa ktorého účastníkov konania, ak sú nimi právnické alebo\nfyzické osoby, môže v konaní pred ústavným súdom zastupovať advokát alebo komerčný\nprávnik.\nIII.\nÚstava Slovenskej republiky v čl. 27 ods. 1 obsahuje ústavné právo jednotlivca\nobracať sa vo veciach verejného alebo iného spoločného záujmu na štátne orgány a orgány\núzemnej samosprávy so žiadosťami, návrhmi, sťažnosťami. Každému sa teda zaručuje\nnikým nerušený výkon petičného práva, s prihliadnutím aj na čl. 2 ods. 3 ústavy a za\npredpokladu, že nie sú prekročené medze určené v čl. 27 ods. 2 a 3 ústavy.\n\n7\n\nVýkon petičného práva sa uskutočňuje prostredníctvom objektívneho práva, ktoré v\nčase realizácie predmetnej petície najmä:\n-\n\nzaručovalo právo občanov obracať sa vo veciach verejného a iného spoločného\nzáujmu na štátne orgány a orgány územnej samosprávy so žiadosťami, návrhmi a\nsťažnosťami (čl. 27 ods. 1 ústavy, § 1 ods. 1 zákona č. 85/1990 Zb.),\n\n-\n\npožadovalo, aby občan k podpisu pod petíciu uviedol svoje meno, priezvisko a\nbydlisko (§ 4 ods. 1 citovaného zákona),\n\n-\n\nustanovilo, že štátne orgány upravia spôsob prijímania, prerokúvania a vybavovania\npetícií im adresovaných vo svojich rokovacích poriadkoch. alebo obdobných predpisoch\n(§ 7 citovaného zákona).\n\n-\n\nustanovilo, že štátny orgán, ktorému sa petícia adresuje. je povinný ju prijať (§ 5 ods.\n2 citovaného zákona), je povinný posúdiť jej obsah a do 30 dní zaujať stanovisko k jej\nobsahu a spôsobu jej vybavenia (čl. 95 ústavy, § 5 ods. 3 citovaného zákona).\nSubjektívne petičné právo v spornej veci na základe objektívneho petičného práva\n\npredstavujú tieto ústavou zaručené možnosti:\n-\n\nobracať sa vo veciach verejného a iného spoločného záujmu na štátne orgány a\norgány územnej samosprávy so žiadosťami, návrhmi, sťažnosťami (čl. 27 ods. 1 ústavy,\n§ 1 ods. 1 citovaného zákona),\n\n-\n\nvytvoriť petičný výbor (§ 3 ods. 1 citovaného zákona),\n\n-\n\nvyzývať spôsobom, ktorý neodporuje zákonu iných občanov, aby petíciu svojím\npodpisom podporili (§ 4 ods. 1 citovaného zákona),\n\n-\n\nzhromažďovať podpisy na mieste prístupnom verejnosti (§ 4 ods. 4 citovaného\nzákona),\n\n-\n\noboznámiť sa riadne s obsahom petície a podpisovať ju (§4 ods. 1 citovaného\nzákona),\n\n-\n\npoznať meno, priezvisko a bydlisko toho, kto petíciu zostavil, alebo meno, priezvisko\na bydlisko toho, kto je oprávnený členov petičného výboru v tejto veci zastupovať (§ 4\nods. 2 citovaného zákona).\nSúčasťou objektívneho i subjektívneho petičného práva nie je však povinnosť\n8\n\nštátneho orgánu petícii vyhovieť bez ohľadu na konkrétne okolnosti a povahu verejnej veci,\no ktorej sa v petícii pojednáva. Ani ústava, a tým menej zákon o petičnom práve,\nneobsahujú konkrétne záruky priaznivého alebo dôsledky nepriaznivého „vybavenia“\npetície. Z práva podať petíciu nemožno odvodzovať subjektívne právo na to, aby jej bolo\nobsahovo vyhovené. Z citovanej právnej úpravy iba vyplýva povinnosť nebrániť podaniu\npetície, t. j. povinnosť prijať ju. Petícia sa považuje predovšetkým za určité konanie,\nspočívajúce vo vyjadrení názoru, za predpokladu, že ide o veci verejné, alebo iného\nspoločného záujmu. Takýto právny rámec chápania petície je v súlade so všeobecne\nuznávanými pravidlami uplatňovania a rozvíjania demokratickej formy vlády, ktoré sú\nbudované na presvedčení, že jedine vôľa založená na vopred známych a právne záväzných\npravidlách je smerodajná pre všetkých, čo jednoznačne vyplýva z čl. 27 ods. 1 ústavy a\nzákona č. 85/1990 Zb.\nV nadväznosti na tvrdenie obsiahnuté v II. časti podnetu, sa ústavný súd zaoberal\nposúdením problému, či prezident republiky tým, že nevyhlásil referendum, porušil petičné\nprávo pisateľa podnetu. Vychádzal pritom z obsahu petičného práva a možných foriem jeho\nkonkrétneho uplatňovania. Vzhľadom na skutočnosť, že ústavné právo upravené v čl. 27\nods. 1 ústavy nie je vymenované medzi tými, ktorých sa v zmysle čl. 51 ústavy možno\ndomáhať len v medziach zákonov, ktoré tieto vykonávajú. možno ho charakterizovať ako\nprávo aplikovateľné priamo z ústavy (právo na bezprostrednú realizáciu ktorého nie je\npotrebné prijatie príslušného zákona).\nAk však takýto zákon existuje (zákon č. 85/1990 Zb. v spojitosti s čl. 152 ods. 1\nústavy), je preto, bez akýchkoľvek pochybností. potrebné riadiť sa ním. Práve tento zákon\npodrobnejšie špecifikuje možnosti realizácie petičného práva (najmä § 1 až 5). Pre\nnaplnenie petičného práva zákon zaväzuje príslušný štátny orgán (v danom prípade\nprezidenta republiky), aby petíciu prijal a v určenom termíne písomne odpovedal tomu, kto\nju podal alebo tomu, kto zastupuje členov petičného výboru. K úplnému naplneniu\npetičného práva v prípade, ktorý je obsahom podnetu\n\n, došlo momentom, keď\n\npetičný výbor odovzdal petíciu prezidentovi a obdržal jeho písomnú odpoveď o spôsobe jej\nvybavenia. Ústavný súd vychádzal pritom zo záveru, že prezident republiky ako štátny\n\n9\n\norgán, ktorý petíciu prijal je povinný posúdiť jej obsah (§ 5 ods. 3 zákona č. 85/1990 Zb.).\nNakoľko v danom prípade sa petíciou žiadalo vyhlásenie referenda, bol prezident republiky\nnepochybne oprávnený skúmať, či boli ústavou (čl. 93 ods. 3a čl. 95) a zákonom o petičnom\npráve splnené určené podmienky na jeho vyhlásenie, a teda. či mu tým vznikla povinnosť\nvyhlásiť ho.\nÚstavný súd zo spisového materiálu, ako aj na základe zisteného skutkového stavu\nkonštatuje, že prezident republiky po preskúmaní odovzdaných petičných archov, z\nhľadiska podmienok obsiahnutých v príslušných ustanoveniach zákona č. 85/1990 Zb., v\nzákonnej 30-dňovéj lehote od prijatia petície písomne oznámil petičnému výboru, že\nreferendum nevyhlási z dôvodu, že neboli splnené ústavnoprávne predpoklady na jeho\nvyhlásenie; konkrétne preto, lebo petíciu platne nepodporilo aspoň 350 000 občanov.\nDôvody odmietnutia vyhlásiť referendum teda nespočívali v obsahu petície, ale v tom, že\nnepochybne zistil, že v petičných archoch sa nenachádza ústavou predpísaný počet platných\npodpisov, čím by vznikla prezidentovi republiky povinnosť referendum vyhlásiť. Ústavný\nsúd v tejto súvislosti konštatuje, že k porušeniu petičného práva ako základného práva môže\ndôjsť iba v súvislosti s nesplnením niektorých predpokladov potrebných na jeho realizáciu,\nupravených ústavou a v príslušných ustanoveniach zákona č. 85/1990 Zb. Mohlo by to byť\nnapr. zmarenie možností pripojiť sa k petícii, bránenie zbierať podpisy pod petíciu,\nneprijatie petície štátnym orgánom, neodpovedanie na ňu, prenasledovanie za podpísanie\npetície a pod. Porušením petičného práva rozhodne však nie je skutočnosť, že petícia\nneviedla k želateľnému výsledku ňou sledovaného. K zásahu do tohto základného práva\nnemohlo dôjsť, pretože nebolo zabraňované podať petíciu a príslušný orgán (prezident\nrepubliky) ju preukázateľne prijal, takže ústavou zaručený výkon petičného práva nebol\nničím narušený. Takéto chápanie realizovania petičného práva je v súlade s rozhodovacou\npraxou orgánov Rady Európy, podľa ktorej petičné právo znamená, že existuje možnosť\nprejaviť názor občanov. Za jeho porušenie však nemožno považovať skutočnosť, ak\njednotlivcom alebo skupinou občanov prejavený názor nie je totožný s konečným\nrozhodnutím vo veci samej, ku ktorej občan, resp. občania vyslovili svoj názor (napr. X and\nothers v Belgium, Drigest of Strasbourg Case - Law relating to the EU convention on\nHuman rights. Vol. 5. Köln - Berlin - Bonn – München, Carl Heymanns Verlag KG 1985,\n\n10\n\ns. 850; X v. United Kingdom, Tamže, s. 861).\nPri posudzovaní opodstatnenosti argumentov uvádzaných v podnete, považoval\nústavný súd za potrebné zaujať stanovisko aj k tvrdeniu, ktoré sa v podnete uvádza v I. časti\n(s. 3). Jeho podstata spočíva v tom, že podľa § 7 zákona č. 85/1990 Zb., štátne orgány\nupravia spôsob prijímania, prerokúvania a vybavovania petícií im adresovaných vo svojich\nrokovacích poriadkoch alebo obdobných predpisoch. Z uvedeného teda vyplýva, že táto\nčinnosť by sa mala spravovať nielen ústavou a zákonom o petičnom práve, ale aj\norganizačným predpisom (rokovací poriadok alebo obdobný predpis), ktorý na základe\nzákonnej blankety obsiahnutej v § 7 zákona o petičnom práve vydávajú príslušné orgány,\nktoré prijímajú, prerokúvajú a vybavujú petície. Tento argument má bezprostrednú súvislosť\ns tým, či nevyhlásením referenda prezidentom republiky na základe ním prijatej petície\ndošlo k porušeniu, resp. zásahu do základného práva občana, t. j. jeho petičného práva, ako\nto tvrdil pisateľ podnetu. Ústavný súd pri posudzovaní tohto tvrdenia vychádzal z\nťažiskovej otázky, či sa môže určité právo občana, upravené ústavou, ktorého spôsob\nvykonania upravuje zákon, realizovať aj v tom prípade, ak štátny orgán nevydal\norganizačný predpis na konkretizovanie určitých úloh, ktoré má plniť v súvislosti s prijatím,\nprerokúvaním a vybavovaním petície. Ústavný súd pritom bral do úvahy skutočnosť, že v\nprípade § 7 zákona č. 85/1990 Zb. ide o blanketovú právnu normu, ktorá odkazuje nie na\nniektorý z druhov normatívnych právnych aktov určených ústavou a publikačnou normou\n(zákon NR SR č. 1/1993 Z. z. o Zbierke zákonov), ale na iný akt, ktorý je citovaným\nzákonom označený ako „iný právny alebo organizačný akt“.\nMedze petičného práva ako jedného zo základných práv uvedených v druhej hlave\nústavy možno podľa čl. 13 ods. 2 ústavy upraviť len zákonom. Z tejto ústavnej úpravy\nvychádzal ústavný súd pri posudzovaní významu a dôsledkov ustanovenia § 7 zákona č.\n85/1990 Zb. na výkon petičného práva. pretože len zákony vykonávajúce ústavu, môžu\nzabezpečiť normatívnu a inštitucionálnu stránku uplatňovania občianskych práv a slobôd\nupravených ústavou, teda i petičného práva, ako jedného zo základných práv a slobôd. Na\ndruhej strane z toho však logicky vyplýva, že uplatňovanie základných práv a slobôd\nnemôže vychádzať z úpravy, ktorá nemá povahu nielen zákona, ale dokonca ani iného\n\n11\n\nvšeobecne záväzného právneho predpisu.\nRokovacie poriadky a obdobné predpisy zákon NR SR č. 1/1993 Z. z. výslovne\nneuvádza medzi všeobecne záväznými právnymi predpismi, ktoré sa považujú za pramene\npráva Slovenskej republiky. Sú to interné normatívne akty (akty vnútornej povahy), ktoré\nnie sú všeobecne záväzné, a preto nemôžu vyvolávať právne záväzné dôsledky pre iné\nsubjekty, ako sú orgány (pracovníci) funkčne podriadené orgánu, ktorý takýto akt vydal.\nObsah interných normatívnych aktov nemôže byt v rozpore so všeobecne záväznými\nnormatívnymi právnymi aktmi. Ich uplatnenia sa však nemožno domáhať v konaní pred\nsúdmi, či inými štátnymi orgánmi, ktoré nie sú totožné s orgánom, ktorý príslušný interný\nnormatívny akt vydal. Takto chápané „rokovacie poriadky a obdobné predpisy“ nemožno\npreto považovať za súčasť právneho poriadku Slovenskej republiky. Uznanie ich všeobecnej\nzáväznosti by bolo v rozpore s princípom právneho štátu, vyjadreného v čl. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky.\nKeďže § 7 citovaného zákona je typická blanketová norma, ústavný súd zdôrazňuje,\nže s jej nerealizáciou nemožno spájať žiadny konkrétny právny dôsledok. Okrem iného i\npreto, že prípadný organizačný predpis prezidenta republiky by spôsob prijímania,\nprerokúvania a vybavovania petícií nemohol upraviť inak, než ako to určuje zákon č.\n85/1990 Zb.\nNezanedbateľným pre rozhodnutie vo veci samej je záver ústavného súdu, že tak\nzákon o petičnom práve, ako aj jeho ustanovenie § 7, neurčujú subjekt oprávnený\nuplatňovať zodpovednosť za omeškanie v súvislosti s využitím splnomocnenia a ani\nžiadnemu orgánu nepriznáva právomoc preskúmať, či nevydaním „rokovacieho poriadku\nalebo obdobného predpisu“ došlo k porušeniu zákona.\nVychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že vzhľadom na to, že § 7\nzákona č. 85/1990 Zb. je typickou blanketovou normou, nemožno s nesplnením povinnosti\nv nej uvedenej, spájať právny následok porušenia petičného práva namietaného pisateľom\npodnetu. Z § 7 citovaného zákona jednoznačne vyplýva, že štátne orgány upravia\n\n12\n\norganizačným predpisom len spôsob prijímania, prerokovania a vybavovania petícií im\nadresovaných. To však neznamená, že prípadný organizačný predpis prezidenta republiky\n(ako aj ktoréhokoľvek iného štátneho orgánu), by spôsob prijímania, prerokúvania a\nvybavovania petícií mohol upraviť rozdielne než zákon č. 85/1990 Zb. Ústavný súd v tejto\nsúvislosti konštatuje, že nevydanie organizačného predpisu podľa § 7 zákona o petičnom\npráve, nemôže zabrániť jeho realizácii, pretože ide o právo upravené v druhej hlave ústavy\noznačenej - Základné práva a slobody. Organizačný predpis by nemohol ani v prípade jeho\nvydania odporovať ústave ani zákonu, obsahovo by musel byť s nimi v súlade a slúžil by\nvlastne ako metodické a vnútorné usmernenie pre konkrétny štátny orgán. Takýto\norganizačný predpis, nachádzajúci sa mimo sféry normatívnych právnych aktov, nemôže vo\nvšeobecnej, ale ani v osobitnej úrovni zabrániť, resp, „ovplyvňovať“ realizáciu práva\nupraveného v ústave a zákone. Okrem toho, uplatňovanie práva upraveného v ústave nie je\nvždy viazané ani na vydanie zákona, tým menej na vydanie organizačného predpisu.\nÚstavný súd pri posudzovaní opodstatnenosti tej časti podnetu, ktorá sa týka\ndôsledkov nevydania organizačného predpisu prezidenta republiky podľa § 7 zákona č.\n85/1990 Zb. vychádzal z toho, že realizáciu základných práv a slobôd, teda i práva\nupraveného v čl. 27 ods. 1 ústavy, nemožno podmieňovať vydaním organizačného predpisu,\npretože tieto sú zaručené čl. 12 ods. 2 ústavy, sú neodňateľné podľa čl. 12 ods. 1 ústavy a\nústava im poskytuje súdnu a inú ochranu.\nPri hodnotení tejto problematiky ústavný súd zobral do úvahy aj skutočnosť, že v\nprípade § 7 zákona č. 85/1990 Zb. ide o ustanovenie, ktoré je súčasťou zákona, účinnosť\nktorého vznikla v podmienkach bývalého federálneho práva, t. j. pred platnosťou a\núčinnosťou Ústavy Slovenskej republiky, ako aj publikačného predpisu (zákon NR SR\nč. 1/1993 Z. z.). To je nepochybné jednou zo základných príčin nevyváženosti medzi\nÚstavou Slovenskej republiky, akceptujúcou a rešpektujúcou princíp legality ako\nneodmysliteľnej súčasti celkovej koncepcie právneho štátu, ktorá podmieňuje právo\n(osobitne základné práva a slobody) rešpektovaním základných hodnôt demokratickej\nspoločnosti a zákonom č. 85/1990 Zb. prijatým v počiatočnom období transformácie\nspoločnosti a jej právneho poriadku, vrátane ľudských a občianskych práv.\n\n13\n\nIV.\nSkutkový základ podnetu, obsiahnutý v jeho odôvodnení (III. časť, s. 8), vychádzal\npri zdôvodňovaní porušenia práv pisateľa podnetu (v petite označené ako „porušenie\nobčianskych práv), okrem porušenia petičného práva aj z tvrdenia, že prezident republiky\nnevyhlásením referenda požadovaného petíciou „znemožnil uplatnenie ústavného práva\nzakotveného v čl. 30 ods. 1 Ústavy SR“.\nPodľa čl. 30 ods. 1 ústavy, občania majú právo zúčastňovať sa na správe verejných\nvecí priamo alebo slobodnou voľbou svojich zástupcov. Jednou z foriem priamej účasti\nobčanov na správe verejných vecí je aj referendum. V prípade prejednávaného podnetu ide\no referendum, ktoré podľa čl. 95 ústavy vyhlasuje prezident republiky, ak o to petíciou\npožiada aspoň 350 000 občanov.\nJe nepochybné, že žiadosti na vyhlásenie referenda vyjadrenej petíciou, spĺňajúcou\nzákonné podmienky. ústavou predpísaným počtom občanov, je prezident republiky povinný\nvyhovieť, teda musí referendum vyhlásiť.\nVzájomná väzba medzi petičným právom (čl. 27 ods. 1 ústavy) a právom občana\nzúčastniť sa na správe verejných vecí priamo formou referenda (čl. 30 ods. 1 ústavy) je\npodmienená právnym úkonom prezidenta republiky, ktorý túto formu účasti občanov musí\nzabezpečiť, a to v danom prípade vyhlásením referenda (čl. 95 ústavy). Povinnosť\nprezidenta republiky vyhlásiť referendum je však viazaná na splnenie podmienok\nupravených ústavou a zákonom č. 85/1990 Zb., čo znamená, že občania svoje petičné právo\nuplatnili právne predpísaným spôsobom. Z ústavy nepochybné vyplýva, že až ústavou\npredpokladaným vyhlásením referenda vzniká občanovi právo zúčastniť sa na referende,\nteda aj právo zúčastniť sa touto formou na správe verejných vecí priamo podľa čl. 30 ods. 1\nústavy. Znemožnenie uplatnenia tohto práva konkrétnemu občanovi, prípadne ho\n\n14\n\nobmedzovať v jeho realizácii, môže dôjsť len vtedy, keď sa ono skutočne aj realizuje. K\nobmedzeniu práva zúčastniť sa na referende môže dôjsť len konkrétnym protiprávnym\nkonaním iného subjektu. Ústavný súd vychádza zo skutočnosti, že k tomu by mohlo dôjsť\niba vtedy, ak by prezident republiky nepostupoval podľa čl. 95 ústavy, teda nevyhlásil by\nreferendum, hoci o jeho vyhlásenie požiadal predpísaný počet občanov, alebo vtedy, že\nústavným spôsobom vyhlásené referendum, by sa nedovoleným zásahom alebo nečinnosťou\nneuskutočnilo alebo obmedzilo (napr. pri jeho uplatnení by nebola rešpektovaná\nvšeobecnosť hlasovacieho práva a pod.). Zo samotnej skutočnosti, že prezident republiky\nnevyhlásil referendum, opierajúc sa pritom o objektívne zistenie (petíciu na jeho vyhlásenie\nzákonným spôsobom nepodporil potrebný, ústavou predpísaný počet občanov), nemožno\nvyvodiť záver, že bolo znemožnené praktické uplatnenie ústavného práva upraveného v čl.\n30 ods. 1 ústavy. Rovnako, ako nemožno občana donútiť, aby sa referenda zúčastnil, aj keď\no jeho vyhlásenie v petícii žiadal, nemožno vytvorenie podmienok pre realizáciu základného\npráva účasti na referende spájať s porušením tohto práva ako takého.\nV konaní o podnete, v ktorom jeho pisateľ namietal porušenie základného práva\nupraveného v čl. 30 ods. 1 ústavy v dôsledku nevyhlásenia referenda prezidentom\nrepubliky, ústavný súd preskúmal a vyhodnotil:\n-\n\nči boli splnené zákonom upravené podmienky pri zostavovaní petície požadujúcej\nvyhlásenie referenda,\n\n-\n\nči bola splnená podmienka vyplývajúca z čl. 95 ústavy, teda či petíciu zákonným\nspôsobom podporilo aspoň 350 000 občanov.\nÚstavný súd pritom zistil, že ústavná podmienka na vyhlásenie referenda nebola\n\nsplnená, pretože rôzne nedostatky vyskytujúce sa pri zostavovaní a podpore petície (sú\nkonkretizované na iných miestach odôvodnenia tohto rozhodnutia) mali za následok, že\nprezidentovi republiky predložená petícia 2. a 4. marca 1994, nespĺňala viaceré zákonné\npodmienky, čo súčasne znamenalo, že nebola podpísaná takým počtom občanov, aký\nupravuje ústava. Na základe tejto skutočnosti ústavný súd konštatuje, že nesplnením\npodmienky uvedenej v čl. 95 ústavy, nevznikla prezidentovi republiky ústavná povinnosť\nvyhlásiť referendum, čím zároveň ani nemohlo byť realizované právo uvedené v čl. 30 ods.\n\n15\n\n1 ústavy, z čoho logicky vyplýva, že nemohlo dôjsť k jeho znemožneniu, ako v podnete\nnamietal jeho pisateľ.\nV.\nV poradí tretí dôvod, ktorý podľa pisateľa podnetu spôsobil porušenie jeho\nobčianskych práv, bolo „porušenie občianskeho práva vyplývajúceho z čl. 95 ústavy o tom,\nže prezident republiky vyhlási referendum, ak o tom požiada v petícii aspoň 350 000\nobčanov“.\nPetícia, ktorou podľa čl. 95 ústavy možno žiadať o vyhlásenie referenda, nie je\nosobitným druhom petície z hľadiska práva občana dosiahnuť celospoločenskú záväznosť\nvôle prejavenej občanmi. V citovanom článku ústava ustanovuje, že o referendum musí\npetíciou požiadať aspoň 350 000 občanov, avšak v žiadnom prípade nie menší počet,\npretože by to malo za následok nesplnenie ústavou upravenej podmienky, potrebnej na\nvyhlásenie referenda. Z toho teda vyplýva, že nedodržanie ústavnej podmienky „aspoň\n350 000 občanov“ podpísaných na petícii, spôsobom upraveným v zákone, v ktorej žiadajú\nvyhlásenie referenda, by nebolo ústavné. Prezident republiky by porušil ústavu vtedy, ak by\nvyhlásil referendum bez splnenia ústavnej podmienky vyplývajúcej z čl. 95 ústavy. Jej\nobsah je nepochybný v tom, že prezident republiky ako štátny orgán, ktorý petíciu prijal, je\npovinný posúdiť jej obsah a to, či boli splnené ústavou určené podmienky na vyhlásenie\nreferenda, pretože iba tieto skutočnosti majú vplyv na jeho ústavnú povinnosť referendum\nvyhlásiť.\nRozhodujúca otázka, s ktorou sa prezident republiky musel vysporiadať pred svojím\nrozhodnutím, či vyhlási, alebo nevyhlási referendum, o čo ho požiadali signatári petície\nvyplývala zo zistenia, či ju podpísal ústavou určený počet občanov a tiež či súčasne boli\nsplnené predpoklady upravené zákonom č. 85/1990 Zb. Rovnaký význam prikladal v\ndôkaznom konaní tejto zásadnej otázke aj ústavný súd.\nZ jednotlivých, v rámci dokazovania, získaných písomných podkladov, ako aj\n\n16\n\nšetrením v KPR 28. - 30. septembra 1994 ústavný súd zistil, že spracovanie, vytriedenie a\nzaznamenanie obsahu petičných archov preveroval Podnik výpočtovej techniky Bratislava,\na. s. (PVT) na základe Zmluvy o dielo č.\n\nuzavretej medzi KPR a PVT\n\n9. 3. 1994 v spolupráci s komisiou ustanovenou prezidentom republiky zloženej z\npracovníkov KPR. Pritom bolo zistené, že údaje z petičných archov spracovávalo v rôznych\npobočkách PVT približne 700 pracovníkov počas 12 pracovných dní v dvoch a troch\nsmenách. Pri spracovaní a vyhodnocovaní údajov v petičných archoch postupoval PVT\npodľa „Kritérií pre posudzovanie platnosti podpisových archov a podpisov na podpisových\narchoch“, vydaných KPR 3. marca 1994. Na základe nich PVT vypracoval programové\nvybavenie pre záznam jednotlivých riadkov v petičných archoch podľa organizačnej\nsmernice „Organizačné zabezpečenie spracovania petičných hárkov“ zo 7. marca 1994.\nPodľa nej prebiehalo celé spracovanie údajov nachádzajúcich sa v petičných archoch v\njednotlivých divíziách tohto podniku. K odovzdaniu výsledkov spracovania a vyhodnotenia\núdajov v petičných archoch PVT došlo na základe protokolu zo 16. marca 1994. Podľa\nfaktúry z 2. júna 1994 č. f. 50128, hodnota vykonaných prác predstavovala sumu\n2 120 000,- Sk.\nAko vyplýva zo spisového materiálu, petičný výbor odovzdal v dvoch častiach KPR\ncelkom 74 obalov, v ktorých sa nachádzali petičné archy z jednotlivých častí Slovenskej\nrepubliky (2. marca 1994 69 obalov a 4. marca 1994 5 obalov), čo spolu predstavovalo\n21 589 petičných archov, na ktorých sa nachádzalo 414 825 riadkov, vyplnených rôznym\nspôsobom (ďalej len „riadok“).\nZ tohto počtu bolo 695 archov, obsahujúcich 15 613 riadkov vyradených, z dôvodu,\nže sa v nich nenachádzal text petície, alebo také označenie, z ktorého by bolo zrejmé, aká\npetícia mala byť podporená, prípadne ako zástupca petičného výboru nebol uvedený\nnavrhovateľ, ale iná osoba (§ 4 ods. 2 zákona č. 85/1990 Zb.). Zo zostatku 20 894 archov,\nna ktorých sa nachádzalo 399 212 riadkov bolo vyradených ďalších 38 259 riadkov pre\nneúplnosť údajov v mene a priezvisku a 36 632 riadkov pre nečitateľnosť mena alebo\npriezviska, čo spolu predstavovalo 74 891 riadkov. Tým bolo celkove vyradených 90 504\nriadkov, čo znamená, že počet uznaných riadkov bol znížený na 324 321. K ďalšiemu\n\n17\n\nvyradeniu riadkov došlo v dôsledku nedostatočných údajov o bydlisku, a to 91 364 riadkov,\nčím sa počet uznaných riadkov znížil na 232 957.\nÚstavný súd pri vykonávaní dôkazov na zistenie stavu veci podľa § 31 ods. 1 zákona\nNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu\nSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v KPR 28. až 30.\nseptembra 1994 sa zameral na tieto skutočnosti:\n-\n\nfyzicky prehliadol a prekontroloval 695 petičných archov a konštatoval, že ich\nvyradenie z dôvodov ich neoznačenia alebo, že sa na nich nenachádzal text petície (§ 4\nods. 2 zákona č. 85/1990 Zb.) bolo opodstatnené,\n\n-\n\nfyzicky prehliadol a prekontroloval 195 náhodne vybraných petičných archov a zistil\ntento stav:\n\na/ 749 riadkov z nich vyradil PVT ako neplatné z dôvodu chýbajúcich niektorých zo\nzákonných\n\nnáležitostí,\n\nnapr.\n\nmeno\n\nalebo\n\npriezvisko\n\nalebo\n\npodpis,\n\nďalej\n\nneidentifikovateľnosť mena alebo priezviska. Z tohto počtu vyradených riadkov považoval\nústavný súd 7 nesprávne vyradených riadkov,\nb/ ústavný súd pri skúmaní zvyšných riadkov z tejto náhodne vybranej skupiny zistil, že\nďalších 114 riadkov, ktoré PVT nevyradil a ponechal ich ako platné, objektívne nespĺňali\nzákonné podmienky (napr. skratky mien a pod.) na to, aby boli zaradené medzi platné\nriadky,\nc/ ústavný súd i napriek tomu, že kritérium bydliska nebolo predmetom ich skúmania, zistil,\nže vo viacerých riadkoch buď vôbec nie sú údaje o bydlisku, alebo boli iba označené\nskratkami (detto). I napriek tomu boli takéto riadky PVT uznané za platné a neboli\nvyradené,\nd/ fotokópie archov 000 363, 000 364, 101 260, ktoré boli pri náhodnom zisťovaní\nvybrané, ústavný súd považoval za potrebné pripojiť k zápisnici napísanej v KPR, a to za\núčelom ich vierohodnosti. Pritom zistil, že PVT tieto archy v celom rozsahu uznal za platné,\n\n18\n\n1 keď je nepopierateľné, že vôbec nespĺňali zákonné požiadavky (išlo pravdepodobne o\nobčanov rómskej osady, ktorých mená, priezviská, bydlisko i podpisy sú zapísané rovnakým\npísmom (i perom).\nÚstavný súd pri obhliadke 195 náhodne vybraných petičných archov v KPR zistil, že\nchybovosť bola 16-násobne vyššia v prospech uznania jednotlivých riadkov, ako v ich\nneprospech.\nV rámci dokazovania nepovažoval však ústavný súd za potrebné venovať osobitnú\npozornosť výkladu obsahu sporného pojmu „bydlisko“, pretože to nemalo význam pre jeho\nrozhodnutie. Bez ohľadu na toto kritérium dospel ústavný súd k záveru, že počet platných\npodpisov v petičných archoch bol najviac 324 321, teda nedosiahol počet 350 000 tak, ako\nto upravuje čl. 95 ústavy na vyhlásenie referenda. V nadväznosti na pojem bydlisko vo\nvzťahu k uplatneniu petičného práva ústavný súd konštatuje, že považuje za sporné\nvyžadovanie presnej adresy signatára, keď zákonnou požiadavkou (§ 4 ods. 1 zákona\nč. 85/1990 Zb.) je uvedenie bydliska. Podľa jeho názoru u petičného práva, ktoré je\nústavným právom občana, nemožno argumentovať súdnou, prokurátorskou, alebo\nadministratívnou praxou a z nej vyvodzovať zákonnú požiadavku, aby ako bydlisko bola\nuvedená presná adresa signatára petície.\nSúčasťou dokazovania bolo aj vypočutie svedkov, ktorými boli\nnámestník generálneho riaditeľa PVT Bratislava, a. s. a\n\n, prvý\n, vedúci odborník -\n\nšpecialista tohto podniku, ktorí podrobnejšie uviedli a vysvetlili jednotlivé skutočnosti\ntýkajúce sa spracovania, triedenia a vyhodnotenia údajov v petičných archoch. Podľa ich\nsvedeckých výpovedí, PVT ako renomovaná akciová spoločnosť, ktorá zabezpečuje\nceloplošné hromadné spracovanie dát (voľby do zastupiteľských orgánov, prvá a druhá vlna\nkupónovej privatizácie, RH systém a pod.) spracovala zákazku spôsobom, ktorý bol plne v\nsúlade s odbornými požiadavkami v tejto oblasti, bez vnášania akýchkoľvek neodborných,\nresp. účelových faktov a vplyvov. Obaja svedkovia zhodne potvrdili, že PVT objektívne\nspracoval a vyhodnotil údaje nachádzajúce sa v petičných archoch na základe kritérií,\nobsiahnutých v smernici vypracovanej KPR (tieto boli zostavené a vychádzali výlučne zo\n\n19\n\nzákona č. 85/1990 Zb.). Výsledky, ktoré PVT zistil a spracoval si KPR osvojila, čo bolo v\nkonečnom dôsledku dôvodom pre rozhodnutie prezidenta Slovenskej republiky o\nnevyhlásení referenda.\nNa základe všetkých skutkových zistení ústavný súd konštatuje, že dôvodom\nnevyhlásenia referenda bolo zistenie, že na petičných archoch bolo podpísaných menej ako\n350 000 občanov, spôsobom, ktorý upravuje zákon č. 85/1990 Zb. Tým, že boli vyradené\nriadky v petičných archoch, resp. petičné archy ako také, pre nedostatky v údajoch\nuvedených v § 4 ods. 1 a 2 zákona č. 85/1990 Zb., čím klesol počet platných petičných\npodpisov pod 350 000, nevznikla prezidentovi republiky povinnosť vyhlásiť referendum v\nzmysle čl. 95 ústavy.\nV nadväznosti na zistenie ústavného súdu, že spôsobom upraveným v zákone\nč. 85/1990 Zb. nepožiadalo v petícii na vyhlásenie referenda aspoň 350 000 občanov, je\npotrebné zaujať stanovisko k tvrdeniu pisateľa podnetu, že nevyhlásením referenda bolo\n„porušené jeho občianske právo, ako aj ostatných signatárov petície vyplývajúce z čl. 95\nústavy“.\nCitovaný článok je zaradený do druhého oddielu piatej hlavy ústavy, ktorý upravuje\npodmienky pre uskutočnenie referenda. Základné práva a slobody, medzi ktoré patrí aj\npetičné právo, sú upravené v druhej hlave ústavy. Samotný obsah článku nemožno\npovažovať za materiálnu ústavnú normu, ktorá upravuje základné právo občana, pretože je\nto norma procesná, ktorá určuje procesné podmienky pre konanie hlavy štátu, spočívajúce\nvo vyhlásení referenda. Z uvedeného vyplýva, že ústava neobsahuje právo fyzickej osoby\n(občana) na vyhlásenie referenda, a preto je neopodstatnené tvrdenie nachádzajúce sa v\npodnete, že prezident republiky nevyhlásením referenda porušil občianske práva\nvyplývajúce z čl. 95 ústavy. Z tohto článku možno vyvodiť, že petícia 350 000 občanov je\njednou z dvoch podmienok, splnenie ktorých je potrebné na vyhlásenie referenda; na druhej\nstrane nie je možné z neho vyvodiť žiadne iné občianske právo, než právo určitého počtu\nobčanov požiadať petíciou o vyhlásenie referenda.\n\n20\n\nVI.\nPodľa § 31 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.,\nústavný súd vykonáva dôkazy potrebné na zistenie stavu veci. O vykonávaní dôkazov\nprimerane platia podľa § 31 ods. 4 citovaného zákona ustanovenia Občianskeho súdneho\nporiadku. Vykonané dôkazy v zmysle § 132 O. s. p. hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to\nkaždý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo\nprihliada ku všetkému, čo počas konania vyšlo najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci.\nVychádzajúc z hodnotenia vykonaných dôkazov, právneho posúdenia skutkových otázok a\nargumentov, nevyhnutných pre rozhodnutie vo veci podnetu\n\ndospel ústavný\n\nsúd k nasledujúcim skutkovým zisteniam a právnym záverom:\n1) Konanie a rozhodovanie prezidenta republiky, je všeobecne potrebné posudzovať z\nhľadiska vzájomnej spätosti ústavných noriem upravujúcich jeho právomoci ako hlavy\nštátu, z hľadiska jeho vzťahov k iným štátnym orgánom, pričom treba vziať do úvahy jeho\nústavnú zodpovednosť za veci celospoločenské, ako i prezumpciu správnosti rozhodnutí\nním vydávaných. Táto domnienka správnosti platí len za predpokladu, že nie je ústavným\nspôsobom preukázaný opak.\n2) Petičné právo, spolu s právom priamej účasti na správe verejných vecí patrí medzi tie\nzákladné práva, ktoré svojou vážnosťou, dosahom a dôsledkami umožňuje občanom\nzúčastňovať sa na správe verejných vecí priamo a vo vzájomnej spojitosti sú teda\nvýznamným nástrojom právneho štátu, avšak len pri dodržaní všetkých ustanovení ústavy a\nzákonov, ktoré ich v celom rozsahu upravujú. Iný postup by mohol viesť k oslabovaniu\nvýznamu tohto práva, a k postupnému znižovaniu jeho vplyvu na správu verejných vecí.\n3) Ústava neupravuje právo žiadneho subjektu posudzovať petíciu, ktorú prijal prezident\nrepubliky a spochybňovať jej formálne a obsahové náležitosti. Ako orgán, ktorý petíciu\nprijal, je prezident republiky povinný posúdiť jej obsah (§ 5 ods. 3 zákona č. 85/1990 Zb.)\na zistiť, či bola splnená podmienka, že petíciou o vyhlásenie referenda požiadal ústavou\nurčený počet občanov (čl. 95 ústavy) a či spôsob a obsah požiadania bol správne vyjadrený\n\n21\n\nv podpisových archoch petície (§ 4 ods. 1 a 2 zákona č. 85/1990 Zb.). Ďalej musí skúmať, či\npredmetom požadovaného referenda nie sú základné práva a slobody, dane, odvody a štátny\nrozpočet (čl. 93 ods. 3 ústavy). Ak prezident republiky zistí, že nebola splnená niektorá z\npredpísaných ústavných a zákonných podmienok pre vyhlásenie referenda, nie je oprávnený\npetíciou iniciované referendum vyhlásiť, a preto jeho konanie nemožno hodnotiť ako\nporušenie petičného práva občana. Vyvolať právne účinky vyplývajúce z požiadaviek\nuvedených v petícii môže iba taká petícia, ktorá je plne v súlade s ústavou a zákonom o\npetičnom práve. V prípade petície požadujúcej vyhlásenie referenda, ústava a ani citovaný\nzákon neobsahujú žiadne výnimky z požiadavky dodržania všeobecných podmienok\nvzťahujúcich sa na uplatnenie petičného práva.\n4) Ak ústava v čl. 95 upravuje najnižší počet občanov, ktorí môžu petíciou požadovať\nvyhlásenie referenda, súčasne tým určuje nevyhnutnú ústavnú podmienku, ktorú je povinný\nkaždý subjekt rešpektovať. Teda i každý občan, ktorý uplatňuje petičné právo smerujúce k\nvyhláseniu referenda, si musí byť vedomý, že k jeho vyhláseniu môže dôjsť len vtedy, ak\nbola splnená ústavná podmienka upravená v citovanom článku ústavy.\n5) Na petícii, ktorá bola prezidentovi Slovenskej republiky odovzdaná 2. až 4. marca 1994 a\nktorou sa požadovalo vyhlásenie referenda podľa čl. 95 Ústavy Slovenskej republiky bolo\nzhromaždených, spôsobom upraveným v § 4 ods. 1 a 2 zákona č. 85/1990 Zb. najviac 324\n321 podpisov občanov. Z tohto dôvodu nevznikla prezidentovi Slovenskej republiky\nústavná povinnosť vyhlásiť referendum v zmysle citovaného článku ústavy.\nVychádzajúc z týchto skutočností, rozhodol Ústavný súd Slovenskej republiky tak,\nako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nKošice 27. februára 1995\n\n22", "vazby": {"registre": ["petície, referendum"], "ustanovenia": ["čl. 130 ods. 3 ústavy platného do 30. 6. 2001"]}, "cituje": [], "citovane_v": [{"guid": "ussr:41c0bc58-e449-4185-8110-643e0333da18", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:4.US.636.2025.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 636/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 636/2025 z 20. 11. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-11-20", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:4.US.636.2025.1"}, {"guid": "ussr:885e82bc-ca49-419a-b02c-fdd1323a1e14", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:3.US.598.2025.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 598/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 598/2025 z 21. 10. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-10-21", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:3.US.598.2025.1"}, {"guid": "ussr:0e878e30-9e8b-44b2-9a00-bf0d01ce2060", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:4.US.412.2025.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 412/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 412/2025 z 26. 8. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-08-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:4.US.412.2025.1"}, {"guid": "ussr:97ae6318-e780-4698-bbc5-efe17daebde3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:4.US.314.2025.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 314/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 314/2025 z 23. 6. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-06-23", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:4.US.314.2025.1"}, {"guid": "ussr:79449715-64f5-4d95-b2e8-9d5e12703b9f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.84.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 84/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 84/2019 z 13. 3. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-03-13", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.84.2019.1"}, {"guid": "ussr:4a3aff3e-5bed-40cf-a49e-e4ad6ffd0f52", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.720.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 720/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 720/2017 z 20. 12. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-12-20", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.720.2017.1"}, {"guid": "ussr:3765fad2-0d14-4619-892b-2d88330ad502", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.4.2016.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 4/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 4/2016 z 10. 5. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-05-10", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.4.2016.1"}, {"guid": "ussr:2e6636ad-e54f-4f8b-b53d-c38e52176ce5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:3.US.352.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 352/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 352/2015 z 14. 7. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-07-14", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.352.2015.1"}, {"guid": "ussr:2bb5412a-4871-44a8-af7f-02775daefa4a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 514/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 514/2012 z 22. 11. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-11-22", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2bb5412a-4871-44a8-af7f-02775daefa4a"}, {"guid": "ussr:1da15099-df36-4c6a-8eec-684d5ef00fe8", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 532/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 532/2011 z 15. 12. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-12-15", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1da15099-df36-4c6a-8eec-684d5ef00fe8"}, {"guid": "ussr:378aa7fd-a80f-4e6d-b94d-328082cace1c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 409/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 409/2010 z 20. 12. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-12-20", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:378aa7fd-a80f-4e6d-b94d-328082cace1c"}, {"guid": "ussr:607e42c5-e339-4079-b7de-29cf0a4ac46b", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 266/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 266/08 z 3. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-03", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:607e42c5-e339-4079-b7de-29cf0a4ac46b"}, {"guid": "ussr:23b9052c-4129-461c-a2aa-ee7ee1f0d2a5", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 4/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 4/08 z 9. 1. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-01-09", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:23b9052c-4129-461c-a2aa-ee7ee1f0d2a5"}, {"guid": "ussr:520299fb-4f73-4e8c-9267-595248bb15af", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.35.2000.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 35/00", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 35/00 z 22. 6. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-06-22", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.35.2000.1"}, {"guid": "ussr:48ccba2e-34aa-4a2d-88d2-4fce244a2958", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.22.2000.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 22/00", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 22/00 z 3. 5. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-05-03", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.22.2000.1"}, {"guid": "0615bdd8-c097-49ac-90e6-44791ead1447:871357b4-e87e-4fbe-b81f-f7c748cf2c0e", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2021:1017201621.2", "spisova_znacka": "2Usam/2/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Usam/2/2018 z 26. 1. 2021", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2021-01-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:1017201621.2"}, {"guid": "3340acc1-f8c0-4f6e-b68a-871627c51bde:3bdc2bda-d85f-4100-b5b5-5edd317377f5", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2019:7016200852.4", "spisova_znacka": "5Sa/11/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 5Sa/11/2016 z 28. 4. 2019", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2019-04-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2019:7016200852.4"}, {"guid": "a5ea4193-0321-457d-a082-00f383d39ae1:5e16ed77-3986-48e5-8b5c-fd3529c8a934", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2018:6417210088.1", "spisova_znacka": "23S/24/2018", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 23S/24/2018 z 12. 3. 2018", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2018-03-12", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2018:6417210088.1"}, {"guid": "18c1f125-dba0-4eac-beea-93e5a5fb1a1b:39f57129-068c-475f-9b02-ef4bfa626566", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2017:5017200049.2", "spisova_znacka": "30S/15/2017", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 30S/15/2017 z 22. 5. 2017", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2017-05-22", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2017:5017200049.2"}, {"guid": "8f887887-dfa5-4dae-be9f-df6e46619d08:ed4d00c3-1bd8-4500-9bc1-6e4e3c2402d6", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2017:7016200299.3", "spisova_znacka": "7S/31/2016", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 7S/31/2016 z 16. 2. 2017", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2017-02-16", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2017:7016200299.3"}, {"guid": "8f887887-dfa5-4dae-be9f-df6e46619d08:f3008b4c-d8e8-4911-abbd-449ec3d1fe95", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2017:7016200299.3", "spisova_znacka": "7S/31/2016", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 7S/31/2016 z 16. 2. 2017", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2017-02-16", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2017:7016200299.3"}]}