{"guid": "ussr:15793ee9-e2aa-4713-b6d2-1a73dae76cf7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.34.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 34/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 34/2016 z 3. 2. 2016", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 3. februára 2016, sp. zn. I. ÚS 34/2016, ECLI:SK:USSR:2016:1.US.34.2016.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Marianna Mochnáčová", "sudca_id": 1077, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/marianna-mochnacova-1077", "datum_vydania": "2016-02-03", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50.odsek-3", "nazov": "čl. 50 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-50"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-3", "nazov": "čl. 6 ods. 3 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "nazov": "čl. 48 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-141.odsek-1", "nazov": "čl. 141 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-141.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-141"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-144.odsek-1", "nazov": "čl. 144 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-144.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-144"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. c", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. c", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. c", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. d", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. d", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. d", "judikatura_url": null}, {"iri": "Charta základných práv Európskej únie čl. 47", "nazov": "Charta základných práv Európskej únie čl. 47", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyCharta základných práv Európskej únie čl. 47", "judikatura_url": null}, {"iri": "Charta základných práv Európskej únie čl. 48", "nazov": "Charta základných práv Európskej únie čl. 48", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyCharta základných práv Európskej únie čl. 48", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 141 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 141 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 141 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. c", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. c", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. c", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. d", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. d", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. d", "judikatura_url": null}, {"iri": "Charta základných práv Európskej únie čl. 47", "nazov": "Charta základných práv Európskej únie čl. 47", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyCharta základných práv Európskej únie čl. 47", "judikatura_url": null}, {"iri": "Charta základných práv Európskej únie čl. 48", "nazov": "Charta základných práv Európskej únie čl. 48", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyCharta základných práv Európskej únie čl. 48", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 144 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 144 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 144 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-50", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-141", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-144", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/15793ee9-e2aa-4713-b6d2-1a73dae76cf7", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.34.2016.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.34.2016.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.34.2016.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nI. ÚS 34/2016-24\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. februára 2016\npredbežne prerokoval sťažnosť\n\n,\n\nzastúpeného advokátom JUDr. Jaroslavom Lovaššom, advokátska kancelária Aequitas\ns. r. o., Dolná 152/19, Banská Bystrica, vo veci namietaného porušenia jeho základných\npráv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 50 ods. 3 a čl. 141 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva\npodľa čl. 6 ods. 3 písm. c) a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\na práv podľa čl. 47 a čl. 48 Charty základných práv Európskej únie rozsudkom\nKrajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 5 T 1/2011 z 10. augusta 2011 „v časti výroku\nbodu 1“, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 TdoV 22/2010\nz 9. decembra\n\n2010,\n\nrozsudkom\n\nNajvyššieho\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\nsp. zn. 4 To 11/2011 z 25. októbra 2011 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 1 TdoV 20/2013 z 25. februára 2015 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\nodmieta.\nOdôvodnenie:\nI.\n\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júna 2015\ndoručená sťažnosť\n\n(ďalej len\n\n„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1,\nčl. 50 ods. 3 a čl. 141 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa\nčl. 6 ods. 3 písm. c) a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len\n„dohovor“) a práv podľa čl. 47 a čl. 48 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len\n„charta“) rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)\nsp. zn. 5 T 1/2011 z 10. augusta 2011 „v časti výroku bodu 1“ (ďalej len „rozsudok\nkrajského súdu z 10. augusta 2011“), rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\n(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Tdo V 22/2010 z 9. decembra 2010 (ďalej len „rozsudok\nnajvyššieho súdu z 9. decembra 2010“), rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 4 To 11/2011\nz 25. októbra 2011 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu z 25. októbra 2011“) a uznesením\nnajvyššieho súdu sp. zn. 1 TdoV 20/2013 z 25. februára 2015 (ďalej len „uznesenie\nnajvyššieho súdu z 25. februára 2015“).\nSťažovateľ vo svojej sťažnosti v podstatnom uviedol, že 2. mája 2003 o 09.50 h bola\nvykonaná prvá obhliadka miesta činu v jeho veci. Obhajca, ako vyplýva zo zápisnice\no výsluchu obvineného z 2. mája 2013 i z úradného záznamu spísaného vyšetrovateľom,\npožiadal vyšetrovateľa, aby ho vyrozumel o vyšetrovacích úkonoch, na ktoré sa podľa jeho\nvyjadrenia do Banskej Bystrice dostaví. Na základe tejto žiadosti bol obhajca sťažovateľa\n2. mája 2003 vyrozumený, že sa bude konať obhliadka iných priestorov, konkrétne\nosobného motorového vozidla sťažovateľa, ktorej sa zúčastnil aj jeho obhajca (pozri zápis\nz obhliadky osobného motorového vozidla z 2. mája 2003, cit. „od 18.10 hod osobne\nobhajca JUDr. Lovašš“).\nV ten istý deň 2. mája 2003 o 18.30 h, t. j. približne o 20 minút neskôr, bola\nvykonaná dodatočná obhliadka miesta činu, o ktorej už ale obhajca sťažovateľa\nupovedomený nebol, hoci vyšetrovateľ mal možnosť ho upovedomiť o predmetnom úkone\ni osobne. Pritom obhliadka miesta činu podľa sťažovateľa predstavovala pre obhajobu\nmimoriadne dôležitý procesný úkon, ktorý bol spôsobilý priamo ovplyvniť samotné\nrozhodnutie vo veci. Nevyrozumenie obhajcu o dodatočnej obhliadke miesta činu\npodľa sťažovateľa nemožno považovať za nič iné ako účelové konanie.\n\n2\n\nNajvyšší súd ako súd dovolací v uznesení z 25. februára 2015, ktorým bolo\nodmietnuté dovolanie sťažovateľa, uvádza, že prokurátor nepovažoval dovolací dôvod\nza naplnený, pretože sťažovateľ nepožiadal, aby sa jeho obhajca zúčastnil uvedeného úkonu\na takáto žiadosť bola vyšetrovateľovi Krajského úradu justičnej polície Policajného zboru\nv Banskej Bystrici doručená až 5. mája 2003.\nPodľa názoru sťažovateľa je pritom zrejmé, že obhajca mal záujem zúčastniť sa\nna úkonoch trestného konania, ako je uvedené v úradnom zázname, a rovnako zrejmá je tiež\nskutočnosť, že požiadať o účasť na konkrétnom úkone je možné až po informovaní\no uskutočnení tohto konkrétneho úkonu, na čom sa senát najvyššieho súdu zhodol\nnapr. v rozsudku sp. zn. 1 TdoV 16/2011 z 19. júna 2012, keď uviedol, že podstatou práva\nna obhajobu je zabezpečiť obhajovanie práv obvinených tak, aby boli okrem iného\nobjasnené aj všetky skutočnosti svedčiace v ich prospech a aby sa na ne v konaní\na pri rozhodovaní prihliadalo. Z toho odvodzujúc obvinený, resp. jeho obhajca, musí mať\nvždy reálnu možnosť realizovať právo na obhajobu a je len na ňom, či toto právo využije.\nObvinený má takúto možnosť, samozrejme, až po tom, ako bol riadne upovedomený\no čase a mieste vykonania konkrétneho úkonu. Najvyšší súd v danom rozsudku\nsp. zn. 1 TdoV 16/2011 z 19. júna 2012 tiež skonštatoval, že „iba všeobecné poučenie\nobvineného a jeho obhajcu o možnosti zúčastniť sa vyšetrovacích úkonov podľa § 213\nods. 1, 3 Tr. por. nemožno považovať za dostatočné“.\nSťažovateľ ďalej uviedol:\n„Napriek vyššie uvedenému názoru samotného NS SR, ktorý vyjadril v inej veci, ten\nistý súd v prípade veci sťažovateľa rozhodol protichodne a dovolanie zamietol.\nZnemožnením uplatnenia práva na obhajobu sťažovateľovi neinformovaním obhajcu\no dodatočnej obhliadke miesta činu došlo k mimoriadne závažnému porušeniu práva\nna obhajobu a sťažovateľovi bola odopretá reálna možnosť realizovať toto právo.\nOpakujem, že tento dôkaz bol pre obhajobu mimoriadne dôležitý a bol spôsobilý priamo\novplyvniť rozhodnutie vo veci.“\n\n3\n\nSťažovateľ ďalej argumentoval, že k porušeniu jeho základného práva na obhajobu\na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru\na čl. 47 a čl. 48 charty podľa neho došlo taktiež na hlavnom pojednávaní krajského súdu\nv konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 1/2011, ktorý vo veci rozhodoval v novom konaní\npo zrušení pôvodného rozsudku krajského súdu sp. zn. 5 T 1/2004 z 9. mája 2007, pretože\nmu bolo odopreté právo posledného slova. Uvedený procesný postup krajského súdu\nje zrejmý podľa sťažovateľa zo spísanej zápisnice, z obsahu ktorej vyplýva, že\npo záverečnej reči obhajcu a sťažovateľa tento súd vyhlásil prestávku a po porade senátu\npristúpil rovno k vyhláseniu rozsudku vo veci samej. Sťažovateľ uvedené procesné\npochybenie\n\nnamietal\n\naj v\n\npodanom\n\nodvolaní\n\nproti\n\nrozsudku\n\nkrajského\n\nsúdu\n\nsp. zn. 5 T 1/2004 z 9. mája 2007. Najvyšší súd vo svojom rozsudku z 25. októbra 2011\nneuskutočnil nápravu uvedeného procesného pochybenia a vo vzťahu k nemu uviedol:\n„... aj keď právo obžalovaného na posledné slovo z formálneho hľadiska porušené bolo,\nz hľadiska materiálneho – uplatnenia vlastnej obhajoby v smeroch, ktoré považuje\nza dôležité a tak ovplyvniť úvahy súdu vo svoj prospech bezprostredne pred rozhodnutím,\nv skutočnosti porušené nebolo.“\nNajvyšší súd v predmetnej veci rozhodoval aj ako súd dovolací uznesením\nsp. zn. 1 Tdo V 20/2013 z 25. februára 2015, v ktorom sa podľa sťažovateľa s jeho\nargumentmi vysporiadal neprípustným spôsobom, ktorý podľa neho „nemožno považovať\nza nič iné ako bagatelizovanie jedného zo základných procesných práv obžalovaného“.\nPodľa názoru sťažovateľa „možnosti vyjadrovať sa k dôkazom, záverečná reč\na ďalšie uplatňovania obhajobných práv v priebehu konania nemôžu predstavovať akúsi\nnáhradu inštitútu posledného slova. V prípade, že by tomu tak bolo, samotný zákon by\nnemal dôvod predikovať jeho uplatňovanie. Tr. por. toto právo priznáva a nemožno vysloviť\nsúhlas s pokusmi nahradiť ho alebo vyvážiť akýmikoľvek inými oprávneniami, ktoré\nobvinenému prislúchajú v zmysle zákona a je povinnosťou súdu fázy hlavného pojednávania\na jednotlivé oprávnenia od seba oddeliť ako samostatné inštitúty, ktoré nemožno vzájomne\nnahrádzať.“.\n\n4\n\nSťažovateľ považuje závery najvyššieho súdu, ktorými sa snažil ospravedlniť\nskutočnosť, že mu nebolo udelené posledné slovo (konštatovanie, že nebolo možné\nočakávať významný zvrat v obsahu jeho prejavov, alebo tvrdenie, že sa mohol vyjadriť,\nnapr. v záverečnej reči), za neprípustné.\nV tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na judikatúru najvyššieho súdu – rozhodnutia\nvo veciach sp. zn. 3 Tdo 45/2007 a sp. zn. 1 Tdo 43/2008, v ktorých tento súd uviedol:\n„Ustanovenie § 275 Tr. por. realizuje právo obvineného na obhajobu, pričom posledné\nslovo je legálny spôsob ovplyvňovania súdneho rozhodnutia obvineným v jeho prospech.\nPorušenie tohto zákonného ustanovenia predstavuje zásadný spôsob porušenia práva\nna obhajobu, čím je daný dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por.“\nK namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa malo dôjsť ďalej aj z toho\ndôvodu, že v konaní pred krajským súdom v jeho veci vedenej pod sp. zn. 5 T 1/2004\nnavrhol vypočuť troch svedkov, avšak krajský súd dôkaz vypočutím týchto svedkov\nnevykonal, čo odôvodnil tým, že to nie je potrebné, pretože ide o priateľov sťažovateľa,\nktorí by s vysokou pravdepodobnosťou výpoveďami preukazovali, že bol v čase činu\nna inom mieste. Krajský súd svoje závery podložil poukázaním na skutočnosť, že návrhom\nna vypočutie týchto svedkov došlo k zmene verzie obhajoby sťažovateľa, pričom prvýkrát\nsa o nich zmienil až 29. decembra 2006. Sťažovateľ s uvedeným záverom krajského súdu\nnesúhlasil a poukázal na to, že zákon mu poskytuje možnosť navrhnúť dôkazy\naž do vyhlásenia dokazovania za skončené, ďalej, že z vykonaného dokazovania\nv predmetnom konaní neboli preukázané žiadne skutočnosti svedčiace o tom, že navrhnutí\nsvedkovia sú jeho priatelia, a ani z týchto skutočností nemožno vyvodiť, ako by títo\nsvedkovia vypovedali. Postup krajského súdu týkajúci sa nevypočutia navrhnutých svedkov\npovažuje sťažovateľ za rozporný s jeho právom na obhajobu a znemožňujúci mu účinne\nbrániť jeho práva, čím sa dostal do nevýhodnejšej pozície ako jeho protistrana.\nSťažovateľ poukázal na to, že k revízii ním označených práv nedošlo ani po využití\nriadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov. Súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto\nveci sa s namietanými skutočnosťami vôbec nevysporiadali a úplnou ignoráciou\n5\n\nnamietaných pochybení podľa sťažovateľa zásadným spôsobom porušili jeho právo\nna obhajobu.\nK námietke sťažovateľa týkajúcej sa nevypočutia navrhovaných svedkov sa vyjadril\naž najvyšší súd v uznesení sp. zn. 1 Tdo V 20/2013 z 25. februára 2015, ktorým dovolanie\nsťažovateľa odmietol a v jeho odôvodnení poukázal na zásadu voľného hodnotenia\ndôkazov. V reakcii na uvedené odôvodnenie uznesenia z 25. februára 2015 sťažovateľ\nuviedol, že zásadu voľného hodnotenia dôkazov nepopiera, avšak v jeho prípade musí\npoukázať na to, že táto zásada nemôže zahŕňať svojvôľu vlastnej úvahy, a vnútorné\npresvedčenie orgánov činných v trestnom konaní, ku ktorému dospejú, nemôže byť niečím\nnezodpovedným alebo nekontrolovateľným.\nV\n\ntejto\n\nsúvislosti\n\nsťažovateľ\n\npoukázal\n\nna\n\nuznesenie\n\nústavného\n\nsúdu\n\nsp. zn. II. ÚS 43/2015, v ktorom bolo konštatované, že úvaha všeobecného súdu je\npri voľnom hodnotení dôkazov obmedzená tým, že nevykonanie dôkazov, resp.\nich vykonanie v rozpore s názorom účastníka nesmie postaviť účastníka konania\ndo evidentne nevýhodnejšej pozície, než v ktorej je protistrana (napr. rozsudok de Haes\na Gijsels v. Belgicko z 24. 2. 1997, rozsudok Schenk v. Švajčiarsko z 12. 7. 1988).\nSťažovateľ nemohol v dôsledku uvedeného postupu krajského súdu v priebehu\npredmetného konania účinne uplatňovať právo na obhajobu, v dôsledku tohto postupu\ntaktiež nebolo zabezpečené spravodlivé súdne konanie, keďže súdy zúčastnené\nna rozhodovaní v predmetnej veci pri hodnotení vykonaných dôkazov nevychádzali\npodľa neho z prísne logického posúdenia veci a postavili ho do znevýhodneného postavenia.\nPodľa sťažovateľa v predmetnom konaní došlo taktiež k porušeniu jeho práva\nna prerokovanie veci v jeho prítomnosti a práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným\ndôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.\nKonanie proti sťažovateľovi bolo vedené ako konanie proti ušlému. Sťažovateľ\ntaktiež namietal, že po jeho zadržaní nebol nijakým spôsobom predvolaný na hlavné\n6\n\npojednávanie, ktoré bolo odročené na 15. marec 2007. O konaní hlavného pojednávania\n15. marca 2007 sťažovateľ podľa jeho tvrdenia nebol ani upovedomený zverejnením tejto\ninformácie na úradnej tabuli súdu v rozpore § 306 ods. 2 v tom čase platného Trestného\nporiadku, pritom povinnosť vhodným spôsobom uverejniť predvolanie obvineného\nna hlavné pojednávanie platí aj v prípadoch pokračovania v hlavnom pojednávaní\nna neurčito, resp. vykonania nového hlavného pojednávania po jeho odročení (V 24/1986).\nNesplnenie povinnosti vhodným spôsobom uverejniť predvolanie je v konaní proti ušlému\nrovnako vážnou procesnou chybou ako nedoručenie predvolania obvinenému riadnym\nspôsobom (R 71/1980). Sťažovateľ bol počas prebiehajúceho konania zadržaný a súdy\nzúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci mali podľa neho povinnosť predmetnú vec\nznovu prerokovať v súlade s platnými právnymi predpismi vrátane zopakovania\nvykonaných dôkazov. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na rozhodnutie najvyššieho\nsúdu vo veci sp. zn. 2 To 1/2007. Zároveň sťažovateľ poukázal na to, že túto argumentáciu\npredložil aj v rámci využitia opravných prostriedkov, avšak podľa jeho názoru sa súdy\nzúčastnené na rozhodovaní jeho veci po zrušení rozsudku krajského súdu sp. zn. 5 T 1/2004\nz 9. mája 2007 (t. j. rozsudok najvyššieho súdu z 9. decembra 2010, ktorým bolo zrušené\nuznesenie najvyššieho súdu z 20. októbra 2009, ktorým bol potvrdený rozsudok krajského\nsúdu sp. zn. 5 T 1/2004 z 9. mája 2007 na základe dovolania sťažovateľa) ním predloženou\nargumentáciou vôbec nezaoberali a porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy\nnebolo napravené.\nProti rozsudku krajského súdu z 10. augusta 2011 vydanému v „novom“ konaní bolo\npodané odvolanie, avšak ani najvyšší súd ako súd odvolací sa vo svojom rozsudku\nz 25. októbra 2011 podľa sťažovateľa ním predloženou argumentáciou vo vzťahu\nku konaniu proti ušlému nezaoberal. Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu\nz 25. februára 2015 vyplýva, že tento súd sa vzhľadom na svoju viazanosť dovolacími\ndôvodmi touto argumentáciou nemohol zaoberať, pretože ju sťažovateľ uplatnil\naž na verejnom zasadnutí tohto súdu. Podľa sťažovateľa mali súdy zúčastnené\nna rozhodovaní v jeho veci „povinnosť vysloviť porušenie zákona“, pretože v čase\ndoplnenia dovolania lehota na podanie dovolania ešte neuplynula, t. j. takýto návrh\nje potrebné považovať za doplnenie dovolania.\n7\n\nSťažovateľ poukázal i na zápisnicu o priebehu verejného zasadnutia v dovolacom\nkonaní pred najvyšším súdom sp. zn. 1 Tdo V 22/2013 a na stanovisko zástupcu Generálnej\nprokuratúry Slovenskej republiky, ktorý žiadal napadnuté rozhodnutie zrušiť a okrem iných\nskutočností v novom konaní zisťovať, či konanie proti ušlému bolo vedené v súlade s § 302\nods. 1 vtedy platného Trestného poriadku.\nPodľa sťažovateľa v predmetnom konaní došlo aj k porušeniu jeho základného práva\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 141 ods. 1 ústavy a čl. 47 charty.\nSťažovateľ\n\npoukazujúc\n\nna\n\nzávery\n\nuznesenia\n\nnajvyššieho\n\nsúdu\n\nvo\n\nveci\n\nsp. zn. Tzo V/2002 vyjadril presvedčenie, že vzhľadom na uvedený postup a rozhodovanie\nsúdov zúčastnených na rozhodovaní v tejto veci „bolo porušenie nestrannosti preukázané\nako objektívne a nie hypotetické a subjektívne“. Súhrn uvedených skutočnosti vo svojom\ncelku majúcich objektívny základ podľa sťažovateľa jednoznačne vzbudzuje pochybnosti\no objektivite a nestrannosti súdov zúčastnených na rozhodovaní tejto veci.\nPorušením práva sťažovateľa na posledné slovo súdmi zúčastnenými na rozhodovaní\nv tejto veci došlo zároveň aj k porušeniu čl. 46 ods. 1 a čl. 141 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 47\ncharty v dôsledku porušenia zásady objektívnej nestrannosti súdu, keďže z vyjadrení\njednotlivých súdov je zrejmé, že nech by sťažovateľ pri využití svojho práva posledného\nslova uviedol čokoľvek, názor uvedených súdov už bol vytvorený a nemenný. Taktiež\npodľa sťažovateľa opakovaná ignorácia jeho návrhov na vykonanie dokazovania zo strany\nsúdov zúčastnených na rozhodovaní v predmetnej veci, odôvodnenie nevykonania týchto\ndôkazov uvedenými súdmi, ako aj nimi vykonané vyhodnotenie výpovede svedka\nako nedôveryhodného (z dôvodu, že bol bývalým zamestnancom sťažovateľa)\npreukazuje podľa sťažovateľa porušenie zásady nestrannosti týmito súdmi.\nPodľa sťažovateľa je rozhodnutie súdu o jeho vine postavené na rozporných\nvýpovediach dvoch svedkýň, z ktorých jedna je poškodená a druhá je sestra poškodenej.\nNa vykonané obhliadky miesta činu, ktoré majú vypovedať o poškodení vchodových dverí\n8\n\ndo bytu, v ktorom malo ku skutku dôjsť, sa pritom krajský súd v uvedenom rozsudku\nz 10. augusta 2011 vôbec neodvolal a nijako sa s nimi nevysporiadal, čím došlo\npodľa sťažovateľa k porušeniu zásady nestrannosti rozhodovania súdu.\nV tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na skutočnosti, z ktorých je podľa neho možné\nvyvodiť záver o porušení zásady nestrannosti:\n„1. Pri prvej obhliadke miesta činu nebolo konštatované akékoľvek poškodenie\nvstupných dverí. Ako sme opakovane uvádzali, v prípade, že by boli dvere alebo zárubňa\nakokoľvek poškodené, obhliadajúci policajti by si takéto poškodenie museli všimnúť a uviesť\nho do zápisnice,\n2. V zápisnici o dodatočnej obhliadke miesta činu je uvedené, že vchodové drevené\ndvere boli riadne uzamknuté, nepoškodené, nepoškodený zámok FAB, rovnako ako\nnepoškodená kovová dutá zárubňa, nepoškodená drevená časť dverí bez stôp svedčiacich\no použití násilia, rovnako ako dvere z vnútornej strany bytu nevykazovali známky\npoškodenia. Jazýček zámky FAB bol zatlačený dovnútra, avšak už z výpovedí svedkýň je\nzrejmé, že sa snažili sťažovateľovi otvoriť dvere, ktoré boli zaseknuté. Samotné zaseknutie\ndverí, pričom nie je možné preukázať kedy a koho konaním k zaseknutiu došlo, nemožno\npovažovať za dôkaz svedčiaci o použití násilia pri vstupe sťažovateľa do bytu. Tvrdenie\no opaku má významne nedostatočný podklad.\nPoukazujúc na obhliadky miesta činu nie je zrejmé ako vlastne súd dospel k záveru,\nže vstup sťažovateľa do bytu bol nielen neoprávnený, ale navyše aj násilný. Zdôrazňujem, že\nk obhliadkam miesta činu nebol vypracovaný ani znalecký posudok.\nK výkonu prvej obhliadky miesta činu bola pribratá nezúčastnená osoba, pričom\npri výkone dodatočnej obhliadky miesta činu nezúčastnená osoba už prítomná nebola\na zároveň počas nej vystupovala ako svedok\n\n, sestra\n\npoškodenej. Túto skutočnosť vnímam ako účelovú a rozpornú, keďže oba úkony prebiehali\nna rovnakom mieste v ten istý deň a potreba pribratia nezúčastnenej osoby bola\nvyhodnotená v každom prípade nedôvodné odlišne. Prítomnosť\n– sestry poškodenej pri výkone dodatočnej obhliadky miesta činu\nbez súčasnej prítomnosti obhajcu sťažovateľa vyvoláva otázku aj o nestrannom prístupe\npri výkone samotnej dodatočnej obhliadky, nakoľko na mieste činu, ktorý bol zároveň bytom\n9\n\nkde poškodená a jej sestra bývali, a do ktorého mala\n\npred výkonom\n\ndodatočnej obhliadky miesta činu prístup, mohlo dôjsť v čase výkonu dodatočnej obhliadky\nmiesta činu k zmenám oproti prvej obhliadke miesta činu.\nVychádzajúc z obhliadok miesta činu nebolo preukázané násilné, neoprávnene\nvniknutie sťažovateľa do bytu a napriek dôvodným pochybnostiam bol sťažovateľ uznaný\nvinným z trestného činu porušovania domovej slobody, a to dokonca podľa druhého\nodseku.“\nSťažovateľ ďalej poukázal na rozpory vo výpovediach svedkýň, ktoré podľa neho\nvo svojich prvých výpovediach nijakým spôsobom nedali najavo, že si neželali, aby zostal\nv ich byte, resp. aby z ich bytu odišiel. Vo výpovediach uvedené svedkyne dospeli podľa\nsťažovateľa k výraznému posunu, keď sa v prvých výpovediach v prípravnom konaní\nvyjadrili, že sťažovateľ mal na dvere klopať a požiadať, aby ho pustili dnu s tým, že\ndovnútra ho obe chceli pustiť, až po svedecké výpovede podané na hlavnom pojednávaní\n10. augusta 2011, z ktorých vyplýva, že konanie sťažovateľa bolo agresívne (mal kopať\ndo dverí, dokonca mal mať nožík a dnu ho nechceli pustiť z dôvodu jeho agresivity).\nSťažovateľ ďalej uviedol, že ani jedna zo svedkýň ho nevyzvala, aby ich byt opustil,\nnijakým spôsobom nevyjadrili nesúhlas s tým, že sa v byte nachádza, nevyzvali ho, aby\nodišiel, pokojne sa s ním zhovárali, dokonca mu jedna z nich ponúkla kávu. V tejto\nsúvislosti sťažovateľ taktiež poukázal na skutočnosť, že v byte po celý čas predmetnej\nudalosti spal ďalší muž, svedok\n\n, ktorý si až do príchodu polície žiadny\n\nrozruch v byte nevšimol, avšak toto tvrdenie je vzhľadom na popis svedkýň o udalosti, ktorá\nsa mala v byte odohrať, veľmi nepravdepodobné. Poukazujúc na rozpory medzi\njednotlivými výpoveďami svedkýň a skutočnosť, že súdy zúčastnené na rozhodovaní\nv predmetnej veci sa s obhliadkami miesta činu nevysporiadali, dospel sťažovateľ\nk presvedčeniu, že uvedené súdy v jeho veci porušili zásadu nestrannosti rozhodovania.\nKrajský súd sa v rozsudku z 10. augusta 2011 podľa sťažovateľa napriek záverom\nvyplývajúcim z rozsudku najvyššieho súdu z 9. decembra 2010 nevyrovnal ani s rozpormi\nvo výpovediach svedkýň, ani s rozpormi medzi výpoveďami a obhliadkami miesta činu.\n\n10\n\nUvedený postup krajského súdu nebol ani v novom konaní po využití opravných\nprostriedkov sťažovateľom napravený.\nO nestrannosti krajského súdu možno uvažovať podľa sťažovateľa aj s poukazom\nna to, že v predmetnom konaní došlo k zrušeniu šiestich rozhodnutí krajského súdu, ktoré\nšpecifikoval takto:\n„5.4.1 Trestné konanie bolo sprevádzané početnými procesnými chybami, ktoré\nvyústili aj do zrušenia Rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici ako súdu\nprvostupňového, sp. zn. 5 T 1/2004 z dňa 09. mája 2007 Rozsudkom NS SR ako súdu\ndovolacieho, sp. zn. 1 Tdo V-22/2010 z dňa 09. decembra 2010, kedy súd konštatoval, že bol\nporušený zákon v neprospech odsúdeného, čiže sťažovateľa, a vec bola vrátená Krajskému\nsúdu v Banskej Bystrici na nové konanie a prejednanie.\n5.4.2 Obdobne, NS SR Uznesením sp. zn. 4 Ntv 18/2005 z dňa 02. mája 2005 zrušil\nUznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 5 T 1/04 z dňa 18. marca 2005, ktorým\nKrajský súd v Banskej Bystrici zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby\na prepustil ho z väzby na slobodu. NS SR v tomto prípade skonštatoval, že konaním senátu\ndošlo k porušeniu ústavných práv odsúdeného ako obžalovaného, najmä práva na\nbezprieťahové, prednostné a urýchlené prerokovanie väzobnej veci.\n5.4.3 Vo vzťahu k rozhodovaniu o väzbe došlo k procesným pochybeniam\naj následne, kedy NS SR zrušil Uznesením, sp. zn. 6 Tost 2/2011 z dňa 03. februára 2011\nsťažnosťou napadnuté Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 5 T 1/2001\nz dňa 30. decembra 2010 z dôvodu, že senát postupoval podľa nesprávneho právneho\npredpisu a súd sa tak plne stotožnil s názorom sťažovateľa.\n5.4.4 Taktiež pri treťom rozhodovaní o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby\ndošlo k porušeniu zákona, a tak NS SR Uznesením sp. zn. 4 Tost 12/2011 z dňa 10. mája\n2011 vyslovil potrebu zrušenia Uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici,\nsp. zn. 5 7/2011 z dňa 21. marca 2010.\n5.4.5 Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 5T 1/2011 z dňa\n28. februára 2011 bol tiež zrušený Uznesením NS SR, sp. zn. 4 To 6/2011 z dňa 10. mája\n2011, pretože konaním senátu došlo k chybám rozsudku, najmä pre nejasnosť a neúplnosť\n\n11\n\njeho skutkových zistení a preto, že sa súd nevyrovnal so všetkými okolnosťami významnými\npre rozhodnutie.\n5.4.6 V neposlednom rade bol Rozsudkom NS SR, sp. zn. 4 To 11/2011 z dňa\n25. októbra 2011 zrušený Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 5T 1/2011\nz dňa 10. augusta 2011 v bode 2 Rozsudku, nakoľko skutok, za ktorý bol Krajským súdom\nv Banskej Bystrici sťažovateľ odsúdený nie je trestným činom.“\nSťažovateľ uviedol, že uvedené skutočnosti v ňom vzbudzujú podľa neho oprávnené\npochybnosti o nestrannosti súdov zúčastnených na rozhodovaní v jeho veci a opakované\npochybenia týchto súdov zakladajú u neho objektívne odôvodniteľnú nedôveru v nestranné\nrozhodovanie uvedených súdov.\nNa základe uvedených skutočností sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal\nnález, v ktorom vysloví, že rozsudkom najvyššieho súdu z 9. decembra 2010, rozsudkom\nkrajského súdu z 10. augusta 2011 „v časti výroku bodu 1“, rozsudkom najvyššieho súdu\nz 25. októbra 2011, ako aj uznesením najvyššieho súdu z 25. februára 2015 došlo\nk porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom\nsúde podľa čl. 46 ods. 1, základného práva na prerokovanie veci v jeho prítomnosti a práva\nvyjadriť sa ku všetkým vykonaných dôkazom podľa čl. 48 ods. 2, základného práva\nna obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 141 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 3\npísm. c) a d) dohovoru a čl. 47 charty, zruší uvedené rozhodnutia a prikáže sťažovateľa\nprepustiť z výkonu trestu na slobodu, prípadne vráti vec na ďalšie konanie a prizná\nsťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia v sume 305,86 €.\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n12\n\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti\nnavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.\nPri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené\nv § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto\nustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,\nnávrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy\npodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd\nna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd\nmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nSťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu\nna nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva\nna prerokovanie veci v jeho prítomnosti a práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaných\ndôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3\nústavy a čl. 141 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) a d) dohovoru a čl. 47 charty\nrozsudkom najvyššieho súdu z 9. decembra 2010, rozsudkom krajského súdu\nz 10. augusta 2011 „v časti výroku bodu 1“, rozsudkom najvyššieho súdu z 25. októbra\n2011, ako aj uznesením najvyššieho súdu z 25. februára 2015. K namietanému porušeniu\noznačených práv malo dôjsť v dôsledku toho, že:\n- vyšetrovateľ jeho ani jeho obhajcu nevyrozumel o konaní vyšetrovacieho úkonu\n(dodatočnej obhliadky miesta činu),\n- na hlavnom pojednávaní v predmetnej veci mu bolo odopreté právo posledného\nslova,\n- v konaní neboli vykonané ním navrhované dôkazy (vypočutie 3 svedkov)\nbez náležitého odôvodnenia,\n\n13\n\n- hoci sa proti nemu viedlo konanie proti ušlému, nebol upovedomený o nariadení\nhlavného pojednávania v jeho veci na 15. marec 2007,\n- všetky uvedené okolnosti vo svojom súhrne, ako aj spolu s neodôvodnenosťou\nrozhodnutia o jeho vine, ktoré je založené na rozporných výpovediach svedkov a neberie\ndo úvahy vo veci vykonané obhliadky, v ňom vzbudzujú pochybnosti o objektivite\na nestrannosti súdov zúčastnených na rozhodovaní v predmetnej veci.\nRozsudkom najvyššieho súdu z 9. decembra 2010 uvedený súd rozhodol, že\nuznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 To 13/2008 z 20. októbra 2009 (týmto rozhodnutím\nbolo zamietnuté odvolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 5 T 1/04\nz 9. mája 2007) a konaním predchádzajúcim jeho vydaniu z dôvodu podľa § 371 ods. 1\npísm. i) Trestného poriadku bol porušený zákon v ustanovení § 238 ods. 1 a 3 a § 185 ods. 2\npísm. b) Trestného zákona účinného do 1. januára 2006 v neprospech sťažovateľa a zároveň\nbolo uvedené napadnuté uznesenie zrušené.\nRozsudkom krajského súdu z 10. augusta 2011 bol sťažovateľ v bode 1 uznaný\nvinným zo spáchania pokusu vraždy podľa § 8 ods. 1 a § 219 ods. 1 Trestného zákona\nv súbehu s trestným činom porušovania domovej slobody podľa § 238 ods. 1 a 3 Trestného\nzákona účinného do 1. januára 2006 a v bode 2 bol uznaný vinným z trestného činu\nnedovoleného ozbrojovania podľa § 185 ods. 2 písm. b) Trestného zákona účinného\ndo 1. januára 2006. Sťažovateľ sa proti rozsudku krajského súdu z 10. augusta 2011 odvolal.\nRozsudkom najvyššieho súdu z 25. októbra 2011 bol podľa § 258 ods. 1 písm. b) a d)\nTrestného zákona účinného do 1. januára 2006 rozsudok krajského súdu z 10. augusta 2011\nzrušený a najvyšší súd podľa § 259 ods. 3 Trestného priadku uznal sťažovateľa vinným\nzo spáchania pokusu trestného činu vraždy podľa § 8 ods. 1 a § 219 ods. 1 Trestného zákona\nv jednočinnom súbehu s trestným činom porušovania domovej slobody podľa § 238 ods. 1\na 3 Trestného zákona. Sťažovateľ podal proti rozsudku najvyššieho súdu z 25. októbra 2011\ndovolanie.\n\n14\n\nUznesením najvyššieho súdu z 25. februára 2015 bolo podľa § 382 písm. c)\nTrestného poriadku dovolanie sťažovateľa odmietnuté.\nK namietanému porušeniu označených práv rozsudkom najvyššieho súdu\nz 9. decembra 2010 a rozsudkom krajského súdu z 10. augusta 2011\nZ princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu\nzákladným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd\nnerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi\nzásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.\nPreto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná\nprávomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom\nprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže\ndomôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,\nmusí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie\n(m. m. IV. ÚS 115/07).\nV\n\nprípadoch,\n\npri\n\nktorých\n\nsťažovateľ\n\nnamieta\n\nporušenie\n\nsvojho\n\nústavou\n\ngarantovaného práva v trestnom konaní, ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane\nzdôrazňuje, že trestné konanie je od svojho začiatku až po koniec procesom, v rámci\nktorého sa pri vykonávaní jednotlivých úkonov môžu zo strany orgánov činných v trestnom\nkonaní, ako aj v predmetnej veci konajúcich všeobecných súdov naprávať, resp. korigovať\njednotlivé pochybenia, ku ktorým došlo v predchádzajúcich štádiách trestného konania.\nPreto spravidla až po právoplatnom skončení trestného konania možno na ústavnom súde\nnamietať také pochybenia príslušných orgánov verejnej moci, ktoré neboli odstránené\nv jeho dovtedajšom priebehu a ktoré mohli vo svojich dôsledkoch spôsobiť porušenie práv\na slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. pozri napr. II. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04,\nIV. ÚS 76/05, IV. ÚS 220/07).\nV záujme ochrany svojich práv mal v súlade s § 388 ods. 1 a nasl. Trestného\nporiadku sťažovateľ možnosť predložiť svoju argumentáciu krajskému súdu v konaní,\n15\n\nv ktorom mu najvyšší súd rozsudkom z 9. decembra 2010 prikázal vec v potrebnom rozsahu\nznovu prerokovať a rozhodnúť. Rovnako tak argumentáciu proti rozsudku krajského súdu\nz 10. augusta 2011 sťažovateľ mal možnosť podľa § 306 a nasl. Trestného poriadku\npredložiť najvyššiemu súdu, do právomoci ktorého patrí rozhodovanie o uvedenom\nopravnom prostriedku. Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa proti\nrozsudku krajského súdu z 10. augusta 2011 v danom prípade vylučuje právomoc ústavného\nsúdu na ďalšie prerokovanie a rozhodnutie v tejto veci.\nVzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť\nsťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu\nnedostatku svojej právomoci.\nK namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu\nz 25. februára 2015\nÚstavný súd v súvislosti s namietaným porušením označených práv uznesením\nnajvyššieho súdu z 25. februára 2015 preskúmal obsah odôvodnenia tohto uznesenia,\nv ktorom najvyšší súd rozhodoval o dovolaní sťažovateľa proti rozsudku najvyššieho súdu\nz 25. októbra 2011.\nVo vzťahu k argumentácii sťažovateľa týkajúcej sa porušenia jeho práva\nna obhajobu odopretím práva na posledné slovo predloženej ústavnému súdu v uznesení\nz 25. februára 2015 najvyšší súd uviedol:\n«Porušenie práva na obhajobu je závažnou chybou konania. Dovolací dôvod\npodľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. je však koncipovaný oveľa užšie, nie je ním akékoľvek\nporušenie práva na obhajobu, ale len porušenie tohto práva „zásadným spôsobom“.\nV podanom dovolaní obvinený uplatnil námietku procesnej povahy, že mu nebolo\nsúdom prvého stupňa poskytnuté právo posledného slova.\nPodľa § 217 Tr. por. účinného do 1. januára 2006 po skončení záverečných rečí\na pred odchodom na záverečnú poradu udelí predseda senátu obžalovanému posledné\nslovo. Počas tohto prejavu nesmú obžalovanému ani súd, ani nikto iný klásť otázky.\n16\n\nZo zápisnice z hlavného pojednávania z 10. augusta 2011 vyplýva, že po vyhlásení\ndokazovania za skončené a udelení slova na záverečné reči, predseda senátu právo\nposledného slova obvinenému neudelil vôbec. Záverečnú reč predniesol prokurátor,\nobhajca obvineného JUDr. Jaroslav Lovašš a následne aj obvinený, ktorého prednes nebol\nnikým prerušovaný, mal možnosť sa vyjadriť k priebehu celého konania, pričom\nv podrobnostiach odkázal na písomnosti, ktoré súdu predložil (odvolanie z 21. apríla,\npodanie a žiadosti z 28. júla 2011). Po vyhlásení prvostupňového rozsudku obvinený podal\nodvolanie 16. septembra 2011 na krajskom súde, ktoré doplnil 19. septembra. Dovolateľ\npredmetnú námietku neudelenia posledného slova vyslovil i v odôvodnení tohto odvolania.\nOdvolací súd pripustil, že predmetná námietka je oprávnená, a preto právo obvineného\nna posledné slovo z formálneho hľadiska porušené bolo, avšak z hľadiska materiálneho\nuplatnenia vlastnej obhajoby v smeroch ovplyvniť úvahy súdu vo svoj prospech\nbezprostredne pred rozhodnutím, v skutočnosti porušené nebolo.\nPrávo posledného slova je významným inštitútom procesného práva, ktorým\nobvinený môže v závere konania pred prvostupňovým súdom vyjadriť svoj názor na danú\nvec, vyjadriť sa k dôkazom, navrhnúť doplnenie dokazovania, i oľutovať spáchanú trestnú\nčinnosť pred tým, ako sa senát odoberie na záverečnú poradu. Účelom práva posledného\nslova je umožniť obvinenému uplatnenie vlastnej obhajoby v tých smeroch, ktoré považuje\nza dôležité a na záver tak ovplyvniť vo svoj prospech úvahy súdu bezprostredne pred jeho\nrozhodnutím. Trestný poriadok neupravuje, čo má byť obsahom posledného slova, čím dáva\nobvinenému priestor zdôrazniť tie skutočnosti, ktoré z hľadiska svojej obhajoby považuje\nza dôležité.\nNesporným v tomto konaní je, že podľa obsahu zápisnice z hlavného pojednávania\nabsentuje posledné slovo obvineného ako úkon, ktorý má nasledovať po skončení záverečnej\nreči obvineného. Z formálno-procesného hľadiska je potrebné tieto fázy hlavného\npojednávania od seba vždy oddeliť, bez ohľadu na obsah tvrdení obvineného. Dovolací súd\npreto súhlasí s obvineným, že k porušeniu jeho práva na obhajobu v konaní\npred prvostupňovým súdom, resp. jeho práva na posledné slovo po formálnej stránke\n(udelené nebolo) reálne došlo.\nDovolací súd však konštatuje, že v danej veci z hľadiska materiálneho uplatnenia\npráva posledného slova, tak ako to vyplýva z ďalšieho priebehu trestného konania, nebolo\n17\n\nmožné očakávať od dovolateľa žiaden významný zvrat v obsahu jeho prejavov, a preto sa\nnejedná zo strany prvostupňového súdu o tak závažné procesné pochybenie, ktoré by si\nvyžadovalo nápravu. Z obsahu relevantných častí spisu nepochybne vyplýva, že obvinenému\nbola poskytnutá faktická možnosť vyjadriť sa na záver hlavného pojednávania ku všetkým\nvykonaným dôkazom a uviesť záverečné návrhy vo svojej záverečnej reči. Rovnako tak aj\nv rámci celého odvolacieho konania mohol uplatňovať svoje obhajobné práva, hoci sa sám\naktívne čiastočne obmedzil, keď žiadal, aby verejné zasadnutie odvolacieho súdu bolo\nvykonané v jeho neprítomnosti /č. l. 1471, zv. 8/. Obvinený\n\nani následne\n\nv ďalšom konaní neuplatnil takú argumentáciu, ktorá by sa premietla do konečného\nrozhodnutia vo veci a reálne ho ovplyvnila.\nV tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu\nSlovenskej republiky z 11. júla 2012, sp. zn. II. ÚS 264/2012, ktorý rovnakú námietku\nobvineného neakceptoval uvedením právneho stanoviska esenciálne vyjadreného v jeho\nodôvodnení najmä textom, že „námietka obvineného\n\no neuplatnení práva na\n\nposledné slovo z jej materiálneho hľadiska sa javí ako účelová bez náznaku konkrétneho\ndopadu na výsledok tohto konania v danom štádiu“. Ústavný súd ústavnú sťažnosť\nobvineného v celom rozsahu odmietol. Dovolací súd vzhľadom na uvedené skutočnosti\ndospel k záveru, že k ujme na práve obvineného na obhajobu zásadným spôsobom nedošlo.»\nZ uvedeného je podľa ústavného súdu zrejmé, že priestor na realizáciu práva\nna posledné slovo oddelenú od záverečnej reči v predmetnej veci nebol daný. Na druhej\nstrane sťažovateľ bol počas celého konania zastúpený obhajcom, ktorý uvedenú skutočnosť\npriamo na hlavnom pojednávaní nenamietal. Právo posledného slova umožňuje\nobžalovanému, aby v záujme čo najširšieho uplatnenia práva na obhajobu prehovoril\nako posledný bezprostredne pred tým, ako sa senát odoberie na záverečnú poradu, aby tak\nmohol ovplyvniť súd pri vyhodnocovaní výsledkov dokazovania, prípadne rozhodnutie\nsenátu o jeho doplnení a pokračovaní v hlavnom pojednávaní. Aj v danom prípade mala\nobhajoba možnosť dožadovať sa udelenia posledného slova, avšak zostala pasívna.\nArgumentáciu, v ktorej súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci konštatovali,\nže sťažovateľ využil v plnom rozsahu aj právo záverečnej reči, ktorú nikto neprerušoval,\na teda mal možnosť sa vyjadriť ku konaniu, dokazovaniu, prednesu prokurátora, ako aj\n18\n\nku všetkým skutočnostiam, ktoré považoval za dôležité, t. j. mal možnosť uplatniť svoje\nobhajobné práva v rozsahu, ktorý prípadné formálne pochybenie súdu pri realizácii práva\nna posledné slovo nemohlo v danom prípade ovplyvniť, považuje ústavný súd za ústavne\nakceptovateľnú. Navyše, ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľ ani v konaní pred ním\nnepredložil žiadny argument, ktorým by ho presvedčil, že poukázanie na neposkytnutie\npráva posledného slova v jeho prípade nie je len nedostatkom formálnym, ale že reálnym\nvyužitím tohto práva mal možnosť podstatným spôsobom ovplyvniť výsledok konania\nvo svoj prospech.\nVo vzťahu k argumentácii sťažovateľa, podľa ktorej v konaní neboli vykonané ním\nnavrhované dôkazy (vypočutie 3 svedkov), bez náležitého odôvodnenia najvyšší súd\nv uznesení z 25. februára 2015 uviedol:\n„Neprípustné v dovolacom konaní je namietanie nevykonania navrhnutých dôkazov\n(výsluch svedkov\n\n,\n\na\n\n), pretože ak uplatnenie práva na obhajobu\n\nspočíva v navrhovaní dôkazov, zodpovedá mu síce povinnosť orgánov činných v trestnom\nkonaní a súdu zaoberať sa každým dôkazným návrhom a najneskôr pred meritórnym\nrozhodnutím tomuto návrhu buď vyhovieť alebo ho odmietnuť, resp. rozhodnúť, že sa ďalšie\ndôkazy vykonávať nebudú, avšak nemožno úspešne podať dovolanie z dôvodu podľa § 371\nods. 1 písm. c/ Tr. por. na podklade toho, že sa návrhu na vykonanie dôkazu nevyhovelo.\nNa hlavnom pojednávaní 10. augusta 2011 boli návrhy obvineného a obhajcu na doplnenie\ndokazovania uznesením zamietnuté (č. l. 1272, zv. 8).\nPodľa § 2 ods. 5, 6 Tr. por. účinného do 1. januára 2006 orgány činné v trestnom\nkonám postupujú tak, aby bol náležite zistený skutkový stav veci, a to v rozsahu\nnevyhnutnom na ich rozhodnutie. S rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace\nproti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch\nvykonávajú dôkazy, nečakajúc na návrh strán. Orgány činné v trestnom konaní hodnotia\ndôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých\nokolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstarali orgány činné\nv trestnom konaní alebo niektorá zo strán.\nV priebehu trestného konania boli v procesnom postavení svedka vypočutí\n,\n\n,\n\n,\n19\n\n,\n\n,\n\n,\n\n,\n\na celý rad ďalších svedkov, súdny znalec\n\nz odboru zdravotníctva a boli oboznámené listinné dôkazy zadokumentované v trestnom\nspise.\nProces dokazovania /a to nie len z hľadiska hodnotenia obsahu jednotlivých dôkazov,\nale aj v otázke rozsahu dokazovania/ je ovládaný zásadou voľného hodnotenia, kedy\npo vykonaní logických úsudkov v kontexte všetkých vo veci vykonaných dôkazov dochádza\nk vydaniu meritórneho rozhodnutia. Zákon pritom neurčuje, ani nemôže určovať, konkrétne\npravidlá, podľa ktorých by sa malo vychádzať v danom prípade pri určení rozsahu\ndokazovania alebo pri hodnotení obsahu dôkazov, prípadne ich vzájomnej súvislosti.\nJediným všeobecným pravidlom určujúcim rozsah dokazovania je zásada vyjadrená\nv citovanom ustanovení § 2 ods. 5 Tr. por. účinného do 1. januára 2006, podľa ktorej\norgány postupujú tak, aby bol náležite zistený skutkový stav veci, a to v rozsahu\nnevyhnutnom na rozhodnutie.\nZásada voľného hodnotenia dôkazov, vybudovaná na vnútornom presvedčení\norgánov činných v trestnom konaní, znamená teda myšlienkovú činnosť, ktorá dáva súdu\ndostatočný priestor, aby sám, v rámci vlastnej úvahy určil rozsah dokazovania a vykonal\nprípadnú selekciu navrhovaných dôkazov v obsahovom kontexte významu navrhovaných\ndôkazov niektorou z procesných strán v porovnaní s množstvom, kvalitou a závažnosťou\ntých dôkazov, ktoré už boli vo veci vykonané.\nZ týchto dôvodov námietku obvineného, spočívajúcu v tvrdení, že súd odmietol\nvykonať niektorý z navrhovaných dôkazov, treba považovať z hľadiska naplnenia\ndovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. za irelevantnú.“\nZ uvedeného je zrejmé, že v súvislosti s argumentáciou sťažovateľa týkajúcou sa\nnevykonania dôkazov najvyšší súd poukázal konkrétne na v predmetnom konaní vykonané\nz hľadiska jeho skutkových záverov relevantné dôkazy a následne na zásadu voľného\nhodnotenia dôkazov pomocou, ktorej rozsah i relevantnosť jednotlivých dôkazov\nvyhodnotil. Samotný rozsah dokazovania, ako aj selekciu dôkazov navrhnutých\njednotlivými procesnými stranami určuje v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov\nsúd rozhodujúci vo veci samej, resp. o obžalobe, ktorý je ako jediný v predmetnom konaní\noprávnený posúdiť význam dôkazu navrhovaného procesnou stranou v rámci obsahového\n20\n\nkontextu posúdením množstva, kvality a závažnosti dôkazov, ktoré už boli v danej veci\nvykonané. Ústavný súd sa v danom prípade plne stotožňuje s argumentáciou najvyššieho\nsúdu, podľa ktorej nevykonanie dôkazov, ktoré boli súdom rozhodujúcim vo veci riadne\nuznesením odmietnuté, s ohľadom na realizáciu zásady voľného hodnotenia dôkazov\npodoprenú logickými úvahami nemožno považovať za zásadné porušenie práv obhajoby\nresp. za dôvod zásahu a vyslovenia porušenia označených práv.\nVo vzťahu k argumentácii sťažovateľa, ktorou namietal, že sa proti nemu viedlo\nkonanie proti ušlému a že nebol upovedomený o nariadení hlavného pojednávania v jeho\nveci na 15. marec 2007, spôsob vykonania obhliadok miesta činu i podľa neho rozporné\nvýpovede jednotlivých svedkov, najvyšší súd v uznesení z 25. februára 2015 uviedol:\n„Podstata argumentácie podľa § 371 ods. 1 písm. d/ Tr. por. spočíva v tvrdení,\nže po odpadnutí dôvodov na konanie proti ušlému podľa § 302 Tr. por. účinného\ndo 1. januára 2006 a nasl. malo byť celé dokazovanie vykonávané odznovu v celom\nrozsahu, nemalo sa obmedziť len na konanie o trestnom čine porušovania domovej slobody.\nRovnako tak v rámci tohto konania došlo k ďalšej procesnej chybe súdu, keď nebol\npredvolaný ani upovedomený na hlavné pojednávanie 15. marca 2007, pretože táto\nskutočnosť nebola zverejnená na úradnej tabuli súdu.\nV nadväznosti na tento dovolací dôvod obvinený uplatnil aj dovolací dôvod podľa\n§ 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por., keď namietal obsah výpovedí sestier\n\na spôsob\n\nvykonania obhliadky miesta činu.\nPrávo na dovolanie nie je ústavne zaručené v Ústave Slovenskej republiky, v Listine\nzákladných práv a slobôd ani v záväzných medzinárodných zmluvách. V čl. 2 Protokolu č. 7\nk Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je zakotvené iba právo\nna odvolanie v niektorých trestných veciach. Právo na dovolanie ako mimoriadneho\nopravného prostriedku je teda nad rámec ústavne zaručených procesných oprávnení. Z toho\nokrem iného vyplýva, že dovolanie nemôže nahradiť riadne opravné prostriedky a jeho\npodanie nie je prípustné v rovnako širokom rozsahu, ktorý je charakteristický pre riadne\nopravné prostriedky. Dovolanie narušuje stabilitu konečného a vykonateľného (v niektorých\nprípadoch i vykonaného) rozhodnutia súdu. Dovolanie má byť len skutočne výnimočným\nprielomom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov\n21\n\na právnej istoty. Preto možnosti podania dovolania, vrátane dovolacích dôvodov, musia byť\nnutne obmedzené, aby sa širokým uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku\nnezakladala ďalšia riadna opravná inštancia. Dôvody dovolania sú podstatne užšie ako\nzákonne zakotvené dôvody pre možnosť zrušenia meritórneho rozhodnutia v rámci\nodvolacieho konania, ako konania o riadnom opravnom prostriedku.\nObmedzený revízny princíp uplatňovaný v dovolacom konaní znamená, že\nna podklade ďalšieho dovolania proti novému právoplatnému rozhodnutiu vydanému v tej\nistej veci je dovolací súd oprávnený skúmať len tie výroky napadnutého rozhodnutia\na tú časť konania, ktoré nasledovali po predchádzajúcom rozhodnutí o dovolaní, a nie celé\ntrestné konanie od začatia trestného stíhania. Opätovné preskúmanie námietok obvineného\ntýkajúcich sa výrokov a konania, ktoré skoršiemu rozhodnutiu dovolacieho súdu\npredchádzali, a s ktorými sa dovolací súd pri plnení jeho revíznej povinnosti už vysporiadal,\nby znamenalo ich neprípustnú revíziu, čo na podklade nového dovolania nie je prípustné.\nObmedzený revízny princíp je okrem toho vyjadrený aj v ustanovení § 371 ods. 1\npísm. 4 Tr. por., v zmysle ktorého dôvody dovolania podľa odseku 1 písm. a/ až písm. g/\nnemožno použiť, ak táto okolnosť bola tomu, kto podáva dovolanie, známa už v pôvodnom\nkonaní a nenamietal ju najneskôr v konaní pred odvolacím súdom; to neplatí, ak dovolanie\npodáva minister spravodlivosti.\nV predchádzajúcom dovolacom konaní (rozsudok dovolacieho súdu z 9. decembra\n2010, sp. zn. 1 Tdo V 22/2010), mal (a mohol) obvinený uplatniť všetky námietky známe mu\nuž v pôvodnom konaní (konanie proti ušlému, namietané ohliadky miesta činu, vyrozumenie\nobhajcu), navyše v prípade uplatnenia dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. a/\naž písm. g/ Tr. por. len tie námietky, ktoré použil najneskôr v odvolacom konaní. V tomto\nsmere je treba poukázať aj na to, že v predmetnom rozhodnutí sa dovolací súd vysporiadal\ns námietkami vzťahujúcimi sa k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por.\nNámietkou obvineného, či konanie proti ušlému bolo v súlade so zákonom, sa vzhľadom\nna viazanosť dovolacími dôvodmi uvedenými v dovolaní nemohol zaoberať, keďže obvinený\nuplatnil predmetnú námietku až na verejnom zasadnutí dovolacieho súdu.\nV novom konaní, ktoré nasledovalo po vydaní rozhodnutia dovolacieho súdu, mohol\nobvinený použiť len námietky pripadajúce na túto novú časť konania. V prípade nového\ndovolania, ktoré smeruje proti právoplatnému rozhodnutiu súdu vydanému v novom konaní,\n22\n\nmôže obvinený vo vzťahu k dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. a/ až g/ Tr. por. rovnako tak\nnamietať okolnosti, ktoré mu boli známe v danej časti konania, a ktoré použil najneskôr\nv konaní pred odvolacím súdom.\nVzhľadom na vyjadrené sa dovolací súd námietkami týkajúcimi sa konania proti\nušlému, obhliadky miesta činu a vyrozumenia jeho obhajcu, ktoré mal a mohol obvinený\nuplatniť ešte v pôvodnom konaní pred odvolacím súdom, ktorý rozhodol uznesením\nz 20. októbra 2009, sp. zn. 4 To 13/2008, nezaoberal.“\nZ obsahu odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu z 25. februára 2015 je tiež zrejmé,\nže s ohľadom na obmedzený revízny princíp uplatňovaný v dovolacom konaní sa tento súd\nnámietkami sťažovateľa týkajúcimi sa hodnotenia výpovedí svedkov a spôsobu vykonania\nobhliadky miesta činu či namietanými nedostatkami konania, ktoré bolo spočiatku\nrealizované ako konanie proti ušlému, vôbec nezaoberal. V tejto súvislosti najvyšším súdom\nrealizovaná aplikácia § 371 ods. 4 Trestného poriadku spôsobujúca obmedzenie práv\nsťažovateľa je aj podľa názoru ústavného súdu plne ústavne akceptovateľná.\nNajvyšší súd vo svojom odôvodnení uznesenia z 25. februára 2015 venoval\npozornosť aj námietkam sťažovateľa týkajúcim sa rozporovania objektívnosti a nestrannosti\nrozhodovania súdu v jeho prípade. Najvyšší súd v tejto súvislosti poukázal na § 30\nTrestného poriadku a podrobne sa zaoberal popisom možných dôvodov vylúčenia sudcu\nz prerokovania a rozhodnutia veci a dospel k záveru, že námietky sťažovateľa týkajúce sa\nprocesného postupu súdu, resp. spôsobu rozhodovania súdu v danej veci nie sú dôvodom\npre vylúčenie sudcov z vykonávania úkonov trestného konania. Uvedené závery\nnajvyššieho súdu podľa názoru ústavného súdu nie sú poznačené arbitrárnosťou a sú plne\nústavne akceptovateľné.\nS ohľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti\npri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne\nneopodstatnenú.\n\n23\n\nK namietanému porušeniu označených práv rozsudkom najvyššieho súdu\nz 25. októbra 2011\nSťažovateľ namietal, že k porušeniu ním označených práv došlo aj rozsudkom\nnajvyššieho súdu z 25. októbra 2011, ktorým bol na základe ním podaného odvolania\nzrušený rozsudok krajského súdu z 10. augusta 2011 a najvyšší súd podľa § 259 ods. 3\nTrestného poriadku uznal sťažovateľa vinným zo spáchania pokusu trestného činu vraždy\npodľa § 8 ods. 1 a § 219 ods. 1 Trestného zákona v jednočinnom súbehu s trestným činom\nporušovania domovej slobody podľa § 238 ods. 1 a 3 Trestného zákona.\nÚstavný súd považoval v tomto prípade lehotu na podanie sťažnosti za zachovanú\nv súlade so svojou judikatúrou, v ktorej zaujal názor, že v prípade podania opravného\nprostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti ústavnému súdu je sťažnosť\npovažovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota na podanie takejto\nsťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému\nrozhodnutiu v tomto prípade vo vzťahu k rozsudku najvyššieho súdu z 25. októbra 2011\n(napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 69/2010, resp. porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre\nľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť\nč. 46129/99, body 51, 53 a 54).\nÚstavný súd preskúmal rozsudok najvyššieho súdu z 25. októbra 2011, v rámci\nktorého najvyšší súd v podstatnom vo vzťahu k sťažnosťou napadnutému bodu 1 uviedol:\n„V prvom rade treba uviesť, že predmetná trestná vec už bola prejednaná\nna Najvyššom súde Slovenskej republiky a to v odvolacom i dovolacom konaní.\nPráve z rozsudku dovolacieho súdu z 9. decembra 2010, sp. zn. 1 Tdo V 22/2010,\nktorým bolo vyslovené porušenie zákona v neprospech obvineného pri uznaní viny\nz trestného činu porušovania domovej slobody podľa § 238 ods. 1, ods. 3 v skutku\npod bodom 1/ i z trestného činu nedovoleného ozbrojovania podľa § 185 ods. 2 písm. b/\nTr. zák. v skutku pod bodom 2/ dovolaním napadnutého rozsudku Krajského súdu v Banskej\nBystrici z 9. mája 2007, sp. zn. 5 T 01/04, vyplynul rozsah dokazovania v tu posudzovanej\nveci.\n24\n\nVzhľadom na to, že dovolací súd nezistil pochybenie pri ustálení skutkového stavu\na právnom posúdení skutku ako pokusu trestného činu vraždy podľa § 8 ods. 1 Tr. zák.\n§ 219 ods. 1 Tr. zák. dokazovanie bolo zamerané na skutkové zistenie odseku 3 § 238\nTr. zák. (bod 1/ v jednočinnom súbehu s § 8 ods. 1, § 219 ods. 1 Tr. zák.) a trestného činu\nnedovoleného ozbrojovania podľa § 185 Tr. zák. (bod 2/).\nNa hlavnom pojednávaní, ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku správne preto\npostupoval prvostupňový súd, keď vykonal dokazovanie v uvedených smeroch a Najvyšší\nsúd Slovenskej republiky súc týmto viazaný na podklade odvolania obžalovaného\nv zmysle § 254 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť\nrozsudku súdu prvého stupňa a konanie, ktoré mu predchádzalo, len v tomto rozsahu\na dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného\n\nje sčasti dôvodné.\n\nPokiaľ ide o dokazovanie vo vzťahu k trestnému činu podľa § 238 ods. 1, ods. 3\nTr. zák. z výpovedí poškodenej\n\na svedkyne\n\n, na ktoré\n\nsprávne poukázal súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku, podľa odvolacieho súdu\nnepochybne vyplýva, že obžalovaný\n\nv kritickej dobe sa dobýjal do bytu,\n\nv ktorom v tom čase obe spoločne bývali tak, že mykal dverami, búchal na ne a kopal\ndo nich, pričom práve pre jeho agresívne správanie ho nechceli do bytu pustiť. Napriek\ntomu sa mu podarilo do bytu dostať tak, že násilím vytlačil vchodové dvere bytu a tam\npokračoval v konaní ako je ustálené vo výroku o vine v bode 1/ napadnutého rozsudku\nprávne posúdeného ako pokus trestného činu vraždy podľa § 8 ods. 1, § 219 ods. 1 Tr. zák.\nNapriek tomu, že tieto skutkové zistenia vyplývali z už uvedených výpovedí svedkýň sestier\n\n, pochybil prvostupňový súd, že do skutkovej vety neuviedol spôsob\n\nakým sa obžalovaný dostal do bytu poškodených teda, že vnikol do bytu použitím násilia\n-vytlačením vchodových dverí bytu ako naplnenie zákonného znaku odseku 3 § 238 Tr. zák.\nNajvyšší súd toto pochybenie súdu prvého stupňa napravil tak, že zrušil napadnutý\nrozsudok i v tejto časti a na podklade § 259 ods. 3 Tr. por. uznal obžalovaného\nza vinného z pokusu trestného činu vraždy podľa § 8 ods. 1 Tr. zák. § 219\nods. 1 Tr. zák. v jednočinnom súbehu s trestným činom porušovania domovej slobody\npodľa § 238 ods. 1, ods. 3 Tr. zák. ...\nK odvolacej námietke obžalovaného opierajúcej sa o ustanovenie § 391 ods. 1\nTr. por., že krajský súd nebol viazaný právnym názorom, ktorý vo veci vyslovil dovolací súd,\n25\n\npretože podľa jeho názoru v rámci nariadeného dokazovania došlo k podstatnej zmene\nskutočností, než, z ktorej vychádzal dovolací súd možno vysloviť, že táto zákonná\npodmienka v posudzovanej veci splnená nebola. Žiadnym z vykonaných dôkazov po\nrozhodnutí dovolacieho súdu v rámci nariadeného dokazovania k takejto zmene nedošlo, a\npreto súd prvého stupňa postupoval správne a v súlade so zákonom, keď viazaný jeho\nprávnym názorom vykonal úkony, ktorých vykonanie nariadil dovolací súd. Pokiaľ\nobžalovaný v podanom odvolaní namietal, že podľa jeho názoru konanie proti ušlému\nnebolo vykonané v súlade so zákonom, je potrebné zdôrazniť, že pre absenciu tohto\ndovolacieho dôvodu najvyšší súd ako súd dovolací o tejto otázke nerozhodoval.\nK odvolacej námietke obžalovaného, že postupom krajského súdu mu bolo odopreté\nprávo na posledné slovo najvyšší súd uvádza nasledovné.\nZodpovedá skutočnosti, že právo posledného slova obžalovanému vyplýva\nz ustanovenia § 217 Tr. por.\nZ tohto ustanovenia je zrejmé, že po skončení záverečných rečí a pred odchodom\nna záverečnú poradu udelí predseda senátu obžalovanému posledné slovo. Počas tohto\nprejavu nesmú obžalovanému ani súd, ani nikto iný klásť otázky.\nZmyslom tohto ustanovenia je uplatnenie vlastnej obhajoby obžalovaného v tých\nsmeroch, ktoré považuje za dôležité a naposledy tak ovplyvniť úvahy súdu vo svoj prospech\nbezprostredne pred rozhodnutím.\nAko už v predchádzajúcej časti tohto rozsudku bolo konštatované, posudzovaná vec\nbola opakovane prejednaná na súde prvého aj druhého stupňa (ako odvolacieho\ntak i dovolacieho) a v týchto štádiách trestného stíhania obžalovaný v rámci svojej\nobhajoby aktívne využíval všetky práva obvineného či už na hlavnom pojednávaní alebo\nverejnom zasadnutí ako aj v rámci opakovane podávaných odvolaní a podaného dovolania\na tiež aj dovolacieho konania. V priebehu týchto opakovane vykonal vlastnú analýzu\nvykonaných dôkazov. Na ostatných hlavných pojednávaniach (od rozhodnutia najvyššieho\nsúdu ako súdu dovolacieho) boli vo veci vykonané len dôkazy výsluchmi svedkýň\n, konfrontácie medzi obžalovaným a svedkyňami\n\na boli\n\nprečítané listinné dôkazy týkajúce sa trestného činu nedovoleného ozbrojovania. Svedkyne\nvšak zotrvali na svojich viackrát opakovaných výpovediach z predchádzajúcich\nštádií trestného stíhania a obžalovaného zhodne označili za páchateľa skutkov\n26\n\na spod trestného činu nedovoleného ozbrojovania, ktorého sa týkali oboznámené listinné\ndôkazy najvyšší súd obžalovaného týmto rozsudkom oslobodil.\nJe preto zrejmé, že aj keď právo obžalovaného na posledného slovo z formálneho\nhľadiska porušené bolo, z hľadiska materiálneho – uplatnenia vlastnej obhajoby v smeroch,\nktoré považuje za dôležité a tak ovplyvniť úvahy súdu vo svoj prospech bezprostredne pred\nrozhodnutím, v skutočnosti porušené nebolo.\nNa podklade týchto úvah najvyšší súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej\nčasti tohto rozsudku.“\nZ uvedeného je zrejmé, že najvyšší súd sa argumentáciou sťažovateľa predloženou\nv odvolaní zaoberal a hodnoverne sa s ňou vysporiadal s poukázaním na výsledky\nvykonaného dokazovania i priebeh konania v tejto veci. Z obsahu odôvodnenia rozsudku\nz 25. októbra 2011 vyplýva, že najvyšší súd zrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolil\npri preskúmaní rozsudku krajského súdu z 10. augusta 2011 a jemu predchádzajúceho\npostupu, a právne závery, ku ktorým dospel, nemožno hodnotiť ako arbitrárne. Najvyšší súd\npodľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, prečo\nnepovažoval námietku odopretia práva posledného slova za ústavne akceptovateľnú,\na samotné výroky uvedeného rozsudku z 25. októbra 2011 svedčia o tom, že uvedený súd\nsamostatne vyhodnotil vykonané dokazovanie a v súlade s vlastnými právnymi závermi\nv predmetnej veci podopretým logickými úvahami vychádzajúcimi z krajským súdom\nustálených skutkových záverov rozhodol. Rozsudok najvyššieho súdu z 25. októbra 2011\npreto podľa ústavného súdu nemožno považovať za svojvoľný či arbitrárny a samotný\nsťažovateľov nesúhlas s jeho obsahom ešte nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá\nani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným.\nS ohľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na odôvodnenie\nrozsudku krajského súdu z 25. októbra 2011 nepovažuje uvedený rozsudok za zjavne\nneodôvodnený alebo arbitrárny, a tak z ústavného hľadiska za neospravedlniteľný,\nresp. neudržateľný, a preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej\nneopodstatnenosti.\n\n27\n\nVzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi sťažovateľa\nnezaoberal.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 3. februára 2016\n\n28", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "arbitrárnosť", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom", "dokazovanie-opomenutie dôkazov (nevykonanie dôkazov)", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na prerokovanie veci – v prítomnosti účastníkov", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na obhajobu", "súd-nezávislosť", "obvinenie, obvinený-práva obvineného v trestnom konaní", "súd-nestrannosť"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:9e237822-1f77-4ffc-a204-00d0aa88c919", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.43.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 43/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 43/2015 z 22. 1. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-01-22", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.43.2015.1"}, {"guid": "ussr:0c13943f-5d2f-44e3-9838-d52fcdbc56a3", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 264/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 264/2012 z 11. 7. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-07-11", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0c13943f-5d2f-44e3-9838-d52fcdbc56a3"}, {"guid": "ussr:7234c158-dca5-4a47-8d49-5326a95bd171", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 69/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 69/2010 z 31. 3. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-03-31", "citacie_n": 136, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7234c158-dca5-4a47-8d49-5326a95bd171"}, {"guid": "ussr:b2224e53-4645-4ae8-879e-ab506b0c3d40", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 169/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 169/09 z 24. 6. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-06-24", "citacie_n": 772, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b2224e53-4645-4ae8-879e-ab506b0c3d40"}, {"guid": "ussr:3d1bbbf7-d99c-47a6-bb70-07901c4bb4d6", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 236/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 236/07 z 27. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-27", "citacie_n": 1809, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3d1bbbf7-d99c-47a6-bb70-07901c4bb4d6"}, {"guid": "ussr:5a3a0aae-b075-46f1-bbbc-de31906b2528", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 220/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 220/07 z 19. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-19", "citacie_n": 212, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5a3a0aae-b075-46f1-bbbc-de31906b2528"}, {"guid": "ussr:4cde5b9f-f9a9-4ed2-beaf-3ccde794261e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/07 z 17. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-17", "citacie_n": 1741, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4cde5b9f-f9a9-4ed2-beaf-3ccde794261e"}, {"guid": "ussr:71d28b00-6977-4886-b829-d5fb0baba326", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 76/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 76/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 448, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:71d28b00-6977-4886-b829-d5fb0baba326"}, {"guid": "ussr:ec93b933-7f09-4d96-abc9-eb5dcceaec3d", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 18/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 18/04 z 23. 1. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-01-23", "citacie_n": 459, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ec93b933-7f09-4d96-abc9-eb5dcceaec3d"}, {"guid": "ussr:b1cf93e6-c070-4e2d-bcff-0e03a7fedb38", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 3/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 3/02 z 31. 1. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-01-31", "citacie_n": 165, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b1cf93e6-c070-4e2d-bcff-0e03a7fedb38"}], "citovane_v": []}