{"guid": "ussr:0ae22c53-9839-4145-8a5d-34d7d98821f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.321.2015.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 321/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 321/2015 z 9. 12. 2015", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 9. decembra 2015, sp. zn. I. ÚS 321/2015, ECLI:SK:USSR:2016:1.US.321.2015.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Peter Brňák", "sudca_id": 1095, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/peter-brnak-1095", "datum_vydania": "2015-12-09", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "nazov": "čl. 36 ods. 1 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-36"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-40.odsek-2", "nazov": "čl. 40 ods. 2 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-40.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-40"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 40 ods. 2", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 40 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 40 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 40 ods. 2", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 40 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 40 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 40 ods. 2", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 40 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 40 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 40 ods. 2", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 40 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 40 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1991/23#clanok-36", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-40", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/0ae22c53-9839-4145-8a5d-34d7d98821f3", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.321.2015.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.321.2015.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.321.2015.1/text", "citacie_n": 3, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nI. ÚS 321/2015-37\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. decembra 2015\nv senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Milana Ľalíka\na Petra Brňáka prerokoval prijatú sťažnosť\n\n,\n\n, zastúpeného advokátom\n\n,\n\n, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 40 ods. 2 Listiny základných práv\na slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tdo 10/2015\nz 26. februára 2015 v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 2 To 78/2013\nz 2. októbra 2013 a takto\nrozhodol:\n1. Základné práva\n\npodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\n\nrepubliky a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 40 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd uznesením\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tdo 10/2015 z 26. februára 2015\nporušené boli.\n2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tdo 10/2015\nz 26. februára 2015 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.\n\n3.\n\np r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume\n\n355,72 € (slovom tristopäťdesiatpäť eur a sedemdesiatdva centov), ktorú j e Najvyšší súd\nSlovenskej republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu advokáta\n,\n\n, do dvoch mesiacov\n\nod právoplatnosti tohto nálezu.\n4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.\nI. ÚS 321/2015-16 z 26. augusta 2015 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej\nrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní\npred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no ústavnom súde“) prijal sťažnosť\n\n(ďalej len „sťažovateľ“) na ďalšie\n\nkonanie pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj podľa čl. 36 ods. 1 Listiny\nzákladných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na prezumpciu neviny podľa čl. 40\nods. 2 listiny uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)\nsp. zn. 5 Tdo 10/2015 z 26. februára 2015 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie najvyššieho\nsúdu“) v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.\n2 To 78/2013 z 2. októbra 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).\nVo zvyšnej časti sťažnosť odmietol.\n2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu\nŽilina sp. zn. 22 T 95/2011 z 22. februára 2013 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn.\n2 To 78/2013 z 2. októbra 2013 uznaný za vinného z prečinu nebezpečného vyhrážania\npodľa § 360 ods. 1 a 2 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a iné, za čo mu bol uložený peňažný trest, náhradný\n\n2\n\ntrest odňatia slobody vo výmere desať dní a trest prepadnutia veci. Najvyšší súd uznesením\nsp. zn. 5 Tdo 10/2015 z 26. februára 2015 sťažovateľom podané dovolanie odmietol.\nV ostatnom podal sťažovateľ sťažnosť ústavnému súdu. Pre úplnosť je potrebné\nskonštatovať, že Okresný súd Žilina rozsudkom sp. zn. 22 T 95/2011 z 11. mája 2012\n(svojím prvým rozhodnutím vo veci, pozn.) rozhodol o oslobodení sťažovateľa z dôvodu, že\nnebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol obžalovaný stíhaný podľa § 285 písm. a)\nzákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný\nporiadok“). Krajský súd uznesením sp. zn. 2 To 97/2012 z 31. októbra 2012 (svojím prvým\nrozhodnutím vo veci, pozn.) rozhodol o zrušení rozsudku Okresného súdu Žilina sp. zn.\n22 T/95/2011 z 11. mája 2012 a vrátení veci na ďalšie konanie.\n3. Sťažovateľ v podanej sťažnosti koncentroval svoju argumentáciu do niekoľkých\nrovín.\n3.1 V prvej rovine konštatuje, že „Proti rozsudku Krajského súdu Žilina sp. zn.\n2 To 78/2013 z 2.10.2013 som podal dovolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktoré\ntento súd uznesením sp. zn. 5Tdo 10/2015 z 26.2.2015 podľa § 382 písm. f/ Trestného\nporiadku odmietol.“. Ďalej uviedol, že „Najvyšší súd Slovenskej republiky odôvodnil\nrozhodnutie o odmietnutí dovolania v podstate tým, že som uložený peňažný trest o výmere\n160,- Eur vykonal dňa 17.1.2014 zložením uvedenej sumy na účet Okresného súdu Žilina\na taktiež som vykonal uložený trest prepadnutia veci - krátkej guľovej zbrane,\nsamonabíjacej pištole zn. Arrow, model 002,9mm Luger, výr. č. PS 600252 už pred\npodaním dovolania. V odôvodnení svojho rozhodnutia o odmietnutí dovolania ďalej\nNajvyšší súd Slovenskej republiky uviedol, že podľa § 92 ods. 2 Trestného poriadku, ak ide\no odsúdenie na tresty uvedené v § 32 písm. b/ až k/, dochádza k zahladeniu odsúdenia ich\nvykonaním. V ustanovení o druhoch trestov je peňažný trest uvedený v § 32 písm. d/\nTrestného zákona a trest prepadnutia veci v § 32 písm. f/ Trestného zákona. Výkonom\npeňažného trestu a trestu prepadnutia veci, teda už od času pred podaním dovolania, sa na\nmňa hľadí, ako by som nebol odsúdený. Keďže sa možnosť podania dovolania dáva\npredovšetkým dvom hlavným proti sebe stojacím stranám v konaní, základným princípom,\nktorým sa musí tento inštitút mimoriadneho opravného prostriedku riadiť, je princíp\nrovnosti strán a to jednak čo do možnosti podania tohto opravného prostriedku, tak aj v\n\n3\n\nsamotnom procese, v konaní o ňom pred súdom. Pri dodržaní tejto základnej zásady v\ntrestnom konaní by bolo proti jej zmyslu, aby strana v konaní mala možnosť dovolať sa\nmimoriadnym opravným prostriedkom konania na najvyššom súde vo veci, v ktorej už bol\ntrest zahladený s účinkami, že sa na páchateľa hľadí akoby nebol odsúdený. Odsudzujúcim\nrozsudkom v zmysle § 163 až § 168 Trestného poriadku treba rozumieť taký, ktorý obsahuje\nvýrok o vine páchateľa a ak nedošlo k upusteniu od potrestania, výrok o treste a prípadne\nďalšie výroky o náhrade škody alebo o ochrannom opatrení. Odsudzujúcim rozsudkom\ntreba teda zároveň rozumieť taký rozsudok, na základe ktorého existujú účinky, že sa na\npáchateľa hľadí ako na odsúdeného. Predpokladom na podanie dovolania, ako\nmimoriadneho opravného prostriedku je existencia odsúdenia páchateľa. Pokiaľ platí fikcia\nneodsúdenia, ktorú zákonodarca spojil s inštitútom zahladenia odsúdenia, nemožno ju\nchápať podmienečne tak, že pre určité prípady v trestnom konaní platí a pre niektoré nie.“.\nK predostretému záveru sťažovateľ akcentoval: „Zo žiadneho ustanovenia Trestného\nporiadku nevyplýva, že by nemohol podať dovolanie odsúdený, ktorý vykonal uložený trest,\ns výkonom ktorého je spojená fikcia zahladenia odsúdenia, a že by len z tohto dôvodu mohol\nnajvyšší súd podané dovolanie odmietnuť, ako sa stalo v mojom prípade. Bolo predsa\nmojou povinnosťou zaplatiť uložený peňažný trest, ak som sa nechcel vystaviť riziku\nnariadenia výkonu uloženého náhradného trestu odňatia slobody. Podanie dovolania bolo\nmožnosťou, ako formou mimoriadneho opravného prostriedku dosiahnuť zrušenie\nrozhodnutí, ktoré sú z môjho pohľadu nezákonné. Postupom Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky, ktorý moje dovolanie bez preskúmania veci odmietol, bolo porušené moje\nústavné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky.“\n3.2 V ďalšom sťažovateľ súhrne skonštatoval, že „Tak Okresný súd Žilina v prípade\nodsudzujúceho rozsudku, ako aj Krajský súd Žilina v obidvoch svojich uzneseniach a tiež\nNajvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí, ktorým odmietol moje dovolanie,\nsa dôsledne nevysporiadali s mojou argumentáciou vyjadrenou v odvolaní a dovolaní\na nedali odpoveď na podstatu veci.“. Následne sťažovateľ predostrel veľmi podrobnú\nargumentáciu smerujúcu predovšetkým do sféry skutkových zistení a od nich sa\nodvíjajúcich nesprávnych skutkových záverov všeobecných súdov, pričom poukázal hlavne\n\n4\n\nna to, že „(i) Poukazujem na skutočnosť, že som sa útoku poškodeného bránil dovoleným\na primeraným spôsobom. Bol to poškodený, ktorý na mňa čakal pred obytným domom a bol\nto poškodený, ktorý vyvolal fyzický konflikt, napadol ma, ja som nemal žiadny motív na to,\naby som ho fyzicky napádal, moje konanie malo pri útoku zo strany poškodeného charakter\nnutnej obrany. Poškodenému som sa zastrelením nevyhrážal. (ii) Pri podávaní trestného\noznámenia, 4 hodiny po tom, ako mal byť skutok spáchaný, nepopisoval poškodený, že by\nbol zbraňou do hlavy udretý, nespomínal, že by som sa mu vyhrážal zastrelením. Na\nhlavnom pojednávaní poškodený tvrdil, že keď robil výpoveď na polícii, bol ešte v šoku\na odpovedal len na otázky policajtov, ktorí ho vypočúvali. Keď však boli vypočutí ako\nsvedkovia policajti, ktorí robili tieto úkony, a to\n\n,a\n\n, ani jeden\n\nz týchto policajtov nepotvrdil skutočnosť, že by poškodený bol v šoku, nebol schopný\nvýsluchu a že by celý výsluch prebiehal len formou kladenia otázok. Následne poverený\npríslušník PZ 17.7.2009 začal vo veci trestné stíhanie pre prečin ublíženia na zdraví\nv štádiu pokusu. Pre prečin nebezpečného vyhrážania nebolo trestné stíhanie, ktoré bolo\npôvodne začaté dňa 17.7.2009, vôbec začaté. Trestné stíhanie bolo pôvodne začaté len pre\nprečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona v štádiu pokusu podľa § 14\nods. 1 Trestného zákona. Trestné stíhanie bolo opätovne začaté a súčasne mi bolo vznesené\nobvinenie dňa 4.9.2009 pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona\nv štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona a pre prečin nebezpečného vyhrážania\npodľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Trestného zákona, až po výsluchu poškodeného\n27.7.2009, pri ktorom už popisoval priebeh udalosti môjho útoku na\njeho osobu inak. Uviedol novú skutočnosť, a to, že som sa mu mal vyhrážať zastrelením.\nTúto vyhrážku však nepočuli svedkovia\n\na\n\n. (iii) Ohliadka\n\nmiesta činu, ktorá bola vykonaná, bola vykonaná povrchne, nakoľko v zápisnici nie sú\nzaznamenané ani také veci, ako krvné stopy, ktoré sa tam mali nachádzať, nakoľko\npoškodený krvácal, a tiež údaje o čase jej vykonania sú nesprávne. (iv) Je tiež chybou práce\npolície, ktorá však nemôže byť pričítaná mne na vrub a v môj neprospech, že policajti vôbec\nneodobrali z tela poškodeného vzorky povýstrelových splodín a ani nedokazovali, či\nv prípade, že by malo dôjsť k výstrelu, ako to popisuje poškodený, by sa nachádzali\nv tvárovej časti poškodeného zvyšky spáleného strelného prachu, čo by sa určite museli\nnachádzať na takú vzdialenosť, na akú som mal na neho mieriť. Na druhej strane na mojich\n\n5\n\nrukách neboli zistené zvyšky týchto povýstrelových splodín, hoci policajný technik mi\nodobral stery z rúk. (v) ... mal byť vyšetrovací pokus vykonaný, nakoľko týmto vyšetrovacím\npokusom sa mohla potvrdiť moja obhajoba, že v prípade, že by došlo k výstrelu, tak ako to\npopisoval poškodený, nebola by nájdená nábojnica tam, kde nájdená bola. Nakoľko nebol\nvyšetrovací pokus vykonaný v prípravnom konaní a nebol vykonaný ani súdom prvého\nstupňa, považujem to za chybu konania, ktoré rozsudku predchádzalo, aj s prihliadnutím na\ndôkaznú situáciu, keď okrem mojej výpovede a výpovede poškodeného neexistuje žiaden\npriamy ani nepriamy dôkaz o tom, za akých okolností došlo k výstrelu a v akej polohe sa\nnachádzala v okamihu výstrelu zbraň. ... Som toho názoru, že vyšetrovací pokus mal\nvykonať súd prvého stupňa, keď nebol vykonaný v prípravnom konaní povereným\npolicajtom, hoci to bolo žiadané obhajobou aj pri preštudovaní spisu 1.7.2011. Keďže sa\ntak nestalo, treba opäť použiť zásadu v pochybnostiach v prospech obžalovaného\na vychádzať z toho, že nábojnica po výstrele dopadla na miesto ako bola nájdená. Miesto,\nna ktorom bola nábojnica po výstrele nájdená, zodpovedá mnou popisovaným okolnostiam,\nza ktorých došlo k výstrelu, a zodpovedá tiež mnou popisovanej polohe pištole v okamihu\nvýstrelu. Nie je možné pri hodnotení dôkazov argumentovať niečím k čomu dôkazy neboli\nvykonané a stavať moje odsúdenie len na domnienkach.“. Poukazom na jednotlivé\nnedostatočné a rozporné skutkové zistenia sťažovateľ vyslovil svoj právny záver na právne\nposúdenie predmetnej veci: „Pokiaľ ma súd neoslobodil spod obžaloby ohľadom pokusu\nprečinu ublíženia na zdraví z dôvodu § 285 písm. a/ Trestného poriadku, ako to urobil\nrozsudkom z 11.5.2012, tak som mal byť oslobodený spod obžaloby podľa § 285 písm. b/\nTrestného poriadku, pretože skutok nie je trestným činom, nakoľko som konal v nutnej\nobrane. Ohľadom prečinu nebezpečného vyhrážania nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre\nktorý som bol trestne stíhaný, čím bol daný dôvod na moje oslobodenie spod obžaloby\npodľa § 285 písm. a/ Trestného poriadku.“\n3.3 V závere predostretej argumentácie sťažovateľ namietal aj porušenie svojho\nzákladného práva na prezumpciu neviny podľa čl. 40 ods. 2 listiny, k čomu v súhrne\nuviedol, že „Nepovažujem za presvedčivé, že pri novom prejednávaní veci pred súdom\nprvého stupňa stratili svoje opodstatnenie dôvody, z ktorých vznikli pochybnosti o mojej\n\n6\n\nvine, na ktorých základe som bol prvým rozsudkom vo veci oslobodený spod obžaloby\nv súlade s princípom in dubio pro reo.\n...\nPokiaľ je možné trestnom konaní, na základe vykonaného dokazovania dospieť\nk niekoľkým približne rovnako pravdepodobným skutkovým verziám a súd sa prikloní\nk verzii, ktorá je pre obvineného nepriaznivá, porušuje princíp rozhodovania in dubio pro\nreo, a tým i zásadu prezumpcie neviny podľa článku 40 ods.2 Listiny základných práv\na slobôd.\nVšeobecné súdu hodnotia dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného\nna starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne (§ 2 ods. 12\nTrestného poriadku).\nOdvolací súd de facto rozhodol o mojej vine, akokoľvek bol procesne nútený vec\nuznesením vrátiť súdu prvého stupňa, čím dopredu určoval záver konania, aj keď k tomu\nv danej fáze nebol kompetentný. Týmto postupom nerešpektoval práva a kompetencie súdu\nprvého stupňa po tom, čo mu bola vec vrátená k opätovnému prejednaniu a rozhodnutiu.\nPritom práve a len súd prvého stupňa mohol za danej procesnej situácii ako jediný\npreukázať vinu zákonným spôsobom.\nExplicitný výrok o mojej vine pred tým, ako bola vina vyslovená právoplatným\nodsudzujúcim rozsudkom súdu, a to celkom nad rámec pravidiel pre konanie o opravnom\nprostriedku, je v priamom rozpore s princípom prezumpcie neviny, ako ho judikatórne\nvykladá Ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva.“.\n4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, „... aby senát Ústavného súdu\nSlovenskej republiky po predbežnom prerokovaní... ústavnú sťažnosť prijal na ďalšie\nkonanie a po vykonaní dokazovania takto rozhodol:\n1. Rozsudkom Okresného súdu Žilina sp. zn. 22T/95/2011-316 z 22.2.2013,\nuznesením Krajského súdu Žilina sp. zn. 2To/97/2012-340 z 31.10.2012, uznesením\nKrajského súdu Žilina sp. zn. 2To/78/2013-388 z 2.10.2013 a uznesením Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 5Tdo 10/2015 z 26.2.2015 bolo porušené základné právo\nna spravodlivý proces a prezumpciu neviny, zaručené článkom 36\n\n7\n\nodsek 1, článkom 40 odsek 2 Listiny základných práv a slobôd a právo na súdnu a inú\nprávnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.\n2. Tieto rozhodnutia sa preto rušia.\n3. Vec sa vracia Krajskému súdu Žilina na ďalšie konanie a rozhodnutie\n4. Krajský súd Žilina je povinný uhradiť\n\ntrovy právneho\n\nzastúpenia...“.\n5. Na výzvu ústavného súdu sa k veci vyjadrila predsedníčka krajského súdu listom\nsp. zn. Spr 403/2015 z 5. októbra 2015 a predsedníčka najvyššieho súdu listom\nč. KP 3/2015-64 z 1. októbra 2015.\n5.1 Z listu predsedníčky krajského súdu sp. zn. Spr 403/2015 z 5. októbra 2015\nvyplýva, že:\n„Z pohľadu odvolacieho súdu nie sú z obsahu sťažnosti zistiteľné argumenty\nodôvodňujúce porušenie sťažovateľom namietaného práva na spravodlivý proces vo veci\nvedenej pod sp. zn. 2To/78/2013.\nV rámci konania pred odvolacím súdom tento zistil, že vo vzťahu ku skutkovým\nzisteniam tvoriacim podstatu súdeného trestného činu (prečinu nebezpečného vyhrážania\npodľa § 360 ods. 1,2, písm. a) Tr. zák., a prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr.\nzák. v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Tr. zák.) je napadnutý rozsudok výsledkom konania,\nv ktorom sa postupovalo podľa Trestného poriadku a v ktorom nedošlo k žiadnym chybám,\nktoré by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci. Skutkové zistenia, tak ako sú\nvyjadrené v napadnutom rozsudku, sú správne a úplné, lebo zodpovedajú výsledkom\ndokazovania vykonávaného na hlavnom pojednávaní.\nSťažovateľ odvolanie založil na opakovaných dôvodoch svojej obhajoby použitej\nv konaní pred súdom prvého stupňa. S jeho námietkami, skutkovými a právnymi, sa ale súd\nprvého stupňa v rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku,\nriešenie ktorej by zostalo na odvolacom súde. Vina obžalovaného musí byť dokázaná na\nzáklade dôkazov vykonaných v súlade s Trestným poriadkom. Podľa názoru odvolacieho\nsúdu prvostupňový súd postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa § 2 ods. 12\nTr. por., teda hodnotil ich na základe vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom\n\n8\n\nuvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo aj v ich súhrne a dospel k logicky\nodôvodneným skutkovým zisteniam.\nPodľa názoru odvolacieho súdu odôvodnenie namietaného rozsudku predstavuje\ndostatočný základ pre jeho výrok, lebo súd prvého stupňa v potrebnej miere vysvetlil, na\nzáklade akých právnych úvah rozhodol a jasne odôvodnil svoje skutkové zistenia a závery.\nAk súd prvého stupňa postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa § 2 ods. 12\nTr. por., t.j. že ich hodnotil na základe vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom\nuvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo aj v ich súhrne a dospel k logicky\nodôvodneným skutkovým zisteniam, odvolací súd nemôže napadnutý rozsudok zrušiť podľa\n§ 321 ods. 1 písm. b) Tr. por. len preto, že sám sťažovateľ na základe svojho presvedčenia\nhodnotí tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom. V takom prípade totiž\nnie je možné napadnutému rozsudku vytknúť žiadnu vadu v zmysle uvedeného ustanovenia\n(R 53/1992). V prejednávanej veci odvolací súd ani sám na základe svojho presvedčenia\nnehodnotil tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom, ako tieto dôkazy\nhodnotil súd prvého stupňa.\nDo práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany v konaní, aby sa všeobecný súd\nstotožnil s j ej právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý\nproces neznamená ani právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom\núspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami, predstavami a právnymi\nnázormi. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob\nhodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných\nprávnych predpisov.\nSťažovateľ primárne vytýka krajskému súdu, že v odvolacom konaní, ktoré bolo\nvedené pod sp. zn. 2To/97/2012 zrušil v poradí prvý, oslobodzujúci rozsudok súdu prvého\nstupňa pričom práve toto prvé rozhodnutie odvolacieho súdu označuje za tzv. prekvapujúce.\nTreba uviesť, že zo žiadneho právneho predpisu, ani z judikatúry všeobecných súdov a ani\nÚstavného súdu SR nevyplýva povinnosť odvolacieho súdu upozorňovať obvineného a jeho\nobhajcu na procesný postup odvolacieho súdu výsledkom ktorého je zrušenie\noslobodzujúceho rozsudku a vrátenie veci súdu prvého stupňa na nové konanie.\nPokiaľ ide o rozhodnutie odvolacieho súdu vedené pod sp. zn. 2To/97/2012 zo dňa\n31. 10. 2012 s poukazom na odôvodnenie uznesenia Ústavného súdu SR č. ÚS 321/2015 zo\n\n9\n\ndňa 26. augusta 2015 pod bodom II.A, body 7,8 nie je daný dôvod k podaniu vyjadrenia\nKrajského súdu v Žiline, pretože vo vzťahu k tomuto rozhodnutiu bola ústavná sťažnosť\nodmietnutá podľa § 25 ods. 2 Zákona o ústavnom súde ako podaná oneskorene.“\n5.2 Predsedníčka najvyššieho súdu vo svojom liste č. KP 3/2015-64 z 1. októbra\n2015 ozrejmila stanovisko dotknutého senátu najvyššieho súdu, z ktorého vyplýva, že\n„Vzhľadom na stanovisko prijaté plénom Ústavného súdu považujem vyjadrenie senátu\n5 Tdo za obsolentné.“.\n6. Právnemu zástupcovi sťažovateľa boli predmetné vyjadrenia všeobecných súdov\ndoručené 22. októbra 2015.\n7. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona\no ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že\nod neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.\nII.\n8. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak\nústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,\nopatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší\ntaké rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže\nsvojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1\nboli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.\n9. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\n\n10\n\nPri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať\nani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou\nústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha\ninterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu\nzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou\nmedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 19/02,\nI. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom\nkritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd\nvo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti\n(svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné\nuvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,\nže by zásadne poprel ich účel a význam (I. ÚS 13/00, I. ÚS 115/02, I. ÚS 139/02,\nI. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).\n10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý\nsa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde\na v určených prípadoch na inom orgáne. Podľa čl. 40 ods. 2 listiny každý, proti komu sa\nvedie trestné konanie, sa pokladá za nevinného, kým sa právoplatným odsudzujúcim\nrozsudkom súdu nevysloví jeho vina.\n11. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, obdobne\naj podľa čl. 36 ods. 1 listiny, spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich\npráv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci\nkonať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach\nzákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46\nods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu\nochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej\nprávnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky\nalebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli\nvyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06). Súčasne má\n\n11\n\nkaždý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej\nnormy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy\nna zistený stav veci.\n12. Podľa ustanovenia § 34 ods. 1 Trestného zákona trest má zabezpečiť ochranu\nspoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí\npodmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí\nod páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa\nspoločnosťou. Podľa ustanovenia § 165 ods. 1 Trestného poriadku odsudzujúci rozsudok\nmusí obsahovať výrok o treste s uvedením zákonných ustanovení, podľa ktorých bol trest\nuložený alebo podľa ktorých bolo od potrestania upustené, a to prípadne s poukazom na\nprijatú záruku.\nPodľa ustanovenia § 368 ods. 1 Trestného poriadku dovolanie možno podať proti\nprávoplatnému rozhodnutiu súdu, ktorým bol porušený zákon alebo ak boli porušené\nustanovenia o konaní, ktoré mu predchádzalo, ak je toto porušenie dôvodom dovolania\npodľa § 371.\nPodľa ustanovenia § 368 ods. 2 Trestného poriadku ak tento zákon\nneustanovuje inak, rozhodnutím podľa odseku 1 sa rozumie\na) rozsudok a trestný rozkaz,\nb) uznesenie o postúpení veci okrem uznesenia o postúpení veci inému súdu,\nc) uznesenie o zastavení trestného stíhania,\nd) uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania,\ne) uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania spolupracujúceho\nobvineného,\nf) uznesenie o schválení zmieru a zastavení trestného stíhania,\ng) rozhodnutie o uložení ochranného opatrenia,\nh) rozhodnutie, ktorým bol zamietnutý riadny opravný prostriedok podaný proti\nrozhodnutiu podľa písmen a) až g), alebo rozhodnutie, ktorým odvolací súd na základe\nriadneho opravného prostriedku vo veci sám rozhodol.\nPodľa ustanovenia § 369 ods. 2 Trestného poriadku proti právoplatnému rozhodnutiu\nsúdu druhého stupňa môže podať dovolanie z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1... b)\n\n12\n\nobvinený vo svoj prospech proti výroku, ktorý sa ho priamo týka. Podľa ustanovenia § 370\nods. 1 Trestného poriadku druhá veta ak sa dovolanie podáva v prospech obvineného,\nmožno ho podať do troch rokov od doručenia rozhodnutia obvinenému. ... Podľa\nustanovenia § 377 Trestného poriadku o dovolaní rozhoduje najvyšší súd.\n13. Z pohľadu ústavnoprávneho teda treba určiť povahu prípadov, v ktorých\nnesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom má za následok porušenie\nzákladných práv a slobôd. V konaní o ústavnej sťažnosti možno za také považovať prípady,\nv ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých\nnoriem tohto práva, prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých\nsa odráža kolízia ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady\nsvojvoľnej aplikácie jednoduchého práva (I. ÚS 331/09, I. ÚS 316/2011). Inými slovami,\nv prípadoch posudzovania individuálnych sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je\núlohou ústavného súdu preskúmavať príslušné právne predpisy a prax in abstracto, ale\nobmedziť sa, nakoľko je to len možné, na posúdenie konkrétneho prípadu na účely zistenia,\nči spôsob, akým boli uvedené predpisy aplikované alebo sa dotkli sťažovateľa, viedol\nk porušeniu ústavy a príslušných medzinárodných zmlúv.\n14. Sťažnosť sťažovateľa, ktorá bola uznesením ústavného súdu č. k. I. ÚS 321/201516 z 26. augusta 2015 prijatá na ďalšie konanie, smerovala v jej prvej rovine voči uzneseniu\nnajvyššieho súdu sp. zn. 5 Tdo 10/2015 z 26. februára 2015, ktorým tento súd odmietol\nsťažovateľom podané dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok v jeho právoplatne\nskončenej trestnej veci; sťažovateľom prezentované výhrady voči napadnutému rozhodnutiu\nnajvyššieho súdu sú koncentrované do bodu 3.1 tohto rozhodnutia. V druhej rovine svojej\nargumentácie sťažovateľ brojí voči predovšetkým skutkovým záverom vyplývajúcim\nz uznesenia krajského súdu sp. zn. 2 To 78/2013 z 2. októbra 2013, ktorým bolo zamietnuté\nním podané odvolanie voči rozsudku Okresného súdu Žilina sp. zn. 22 T 95/2011\nz 22. februára 2013, ktorým bol odsúdený za prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360\nods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona a iné, pričom jeho argumentačné námietky smerujúce\nvoči napadnutému rozhodnutiu krajského súdu sú vyjadrené v bode 3.2 tohto rozhodnutia.\n\n13\n\n15. Najvyšší súd vo svojom uznesení sp. zn. 5 Tdo 10/2015 z 26. februára 2015\ndôvodil:\n„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) v prvom rade\nzisťoval, či dovolanie obvineného\n\nspĺňa všetky zákonné náležitosti\n\na konštatuje, že dovolanie bolo podané oprávnenou osobou (§ 369 ods. 2 písm. b/ Tr. por.),\nv zákonnej lehote a na mieste, kde možno tento mimoriadny opravný prostriedok podať\n(§ 370 ods. 1, ods. 3 Tr. por.), ale súčasne aj to, že podané dovolanie je potrebné odmietnuť\nna neverejnom zasadnutí, lebo je zrejmé, že bolo podané proti rozhodnutiu, proti ktorému\ndovolanie nie je prípustné.\nPodľa § 382 písm. f/ Tr. por. dovolací súd na neverejnom zasadnutí uznesením, bez\npreskúmania veci, odmietne dovolanie, ak bolo podané proti rozhodnutiu, proti ktorému\ndovolanie nie je prípustné.\nZo spisového materiálu možno zistiť, že obvinený\n\nuložený peňažný\n\ntrest vo výmere 160,- Eur vykonal dňa 17. januára 2014 zložením uvedenej sumy na účet\nOkresného súdu Žilina (záznam o zložení na č. 1. 396).\nKrátka guľová zbraň - samonabíjacia pištoľ zn. Arrow, model 002, 9 mm Luger, výr.\nč. PS 600252, bola zaistená od obvineného podľa § 21 ods. 1 zák. č. 171/1993 Z. z.\no Policajnom zbore v znení neskorších predpisov dňa 16. júla 2009 a dňa 17. júla 2009\nbola prevzatá podľa § 92 Tr. por. povereným príslušníkom Policajného zboru SR, ktorý vo\nveci vykonával skrátené vyšetrovanie a nachádzala sa počas trestného konania na\nObvodnom oddelení Policajného zboru SR v Kysuckom Novom Meste.\nTrest prepadnutia veci, uvedenej krátkej guľovej zbrane, bol vykonaný v súlade\ns ustanovením § 428 ods. 1 Tr. por., postupom upraveným v § 78b ods. 1, ods. 3 vyhlášky\nMinisterstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom poriadku\npre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy v znení neskorších zmien\na doplnkov a tiež v súlade s § 62 zákona č. 190/2003 Z. z. o strelných zbraniach a strelive\nv znení neskorších predpisov, keď právoplatný a vykonateľný výrok rozsudku okresného\nsúdu, ktorým bol uložený trest prepadnutia veci a uznesenia krajského súdu bol 30. mája\n2014 zaslaný príslušnému Okresnému riaditeľstvu Policajného zboru SR, Útvaru správnej\nslužby v Žiline.\n\n14\n\nPodľa § 92 ods. 2 Tr. zák., ak ide o odsúdenie na tresty uvedené v § 32 písm. b/ až k/,\ndochádza k zahladeniu odsúdenia ich vykonaním. V ustanovení o druhoch trestov je\npeňažný trest uvedený v § 32 písm. d/ Tr. zák. a trest prepadnutia veci v § 32 písm. f/ Tr.\nzák.\nPodľa § 93 ods. 1 Tr. zák., ak bolo odsúdenie zahladené, hľadí sa na páchateľa, ako\nkeby nebol odsúdený.\nV danom prípade výkonom peňažného trestu a trestu prepadnutia veci, teda už od\nčasu pred podaním dovolania, sa na obvineného\n\nhľadí, akoby nebol\n\nodsúdený.\nDovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorý znamená vážny prielom\ndo právoplatnosti a predpokladanej stability konečného a vykonateľného rozhodnutia. Jeho\nzmyslom je, za prísne vymedzených podmienok, zvrátenie existencie odsúdenia páchateľa,\naby nedošlo k trestno-právnemu následku, t. j. sankcii spojenej s týmto odsúdením.\nPráve preto, že ide o prielom do naznačenej stability konečného a vykonateľného\nrozhodnutia na základe tohto mimoriadneho opravného prostriedku, ktorým sa dáva\nmožnosť dvom hlavným proti sebe stojacím stranám v trestnom konám (odhliadajúc od\npráva ministra spravodlivosti, ktorý nie je stranou v konám) prokurátorovi a obvinenému\ndosiahnuť vyvolanie mimoriadneho konania pred najvyšším súdom na preskúmanie\nniektorých právoplatných rozhodnutí, zákon obmedzuje možnosť podania dovolania len\nobmedzenému okruhu subjektov, v obmedzenom rozsahu, zo špecificky vymedzených,\nkvalifikovaných dôvodov a len proti niektorým vymedzeným rozhodnutiam.\nKeďže sa možnosť tohto opravného prostriedku dáva predovšetkým dvom hlavným\nproti sebe stojacím stranám v konaní, základným princípom, ktorým sa musí tento inštitút\nmimoriadneho opravného prostriedku riadiť, je princíp rovnosti strán a to jednak čo do\nmožnosti podania tohto opravného prostriedku, tak aj v samotnom procese, v konaní o ňom\npred súdom. Pri dodržaní tejto základnej zásady v trestnom konám by bolo proti jej zmyslu,\naby strana v konaní mala možnosť dovolať sa mimoriadnym opravným prostriedkom\nkonania na najvyššom súde vo veci, v ktorej už bol trest zahladený s účinkami, že sa na\npáchateľa hľadí akoby nebol odsúdený.\n\n15\n\nPodľa § 368 ods. 1 Tr. por. dovolanie možno podať proti právoplatnému rozhodnutiu\nsúdu, ktorým bol porušený zákon alebo ak boli porušené ustanovenia o konaní, ktoré mu\npredchádzalo, ak je toto porušenie dôvodom dovolania podľa § 371.\nV § 368 ods. 2 Tr. por. sú uvedené rozhodnutia, ktoré treba rozumieť, ak tento zákon\nneustanovuje inak, ako rozhodnutia podľa odseku 1, proti ktorým možno podať dovolanie.\nPod jeho písmenom a/ sa uvádza rozsudok a trestný rozkaz, bez bližšej špecifikácie, aký\nrozsudok sa má na mysli. V nadväznosti na ostatné ustanovenia Trestného poriadku\no dovolaní, i tie, ktoré sa týkajú rozsudku, je zrejmé, že sa má na mysli tak odsudzujúci, ako\naj oslobodzujúci rozsudok.\nOdsudzujúcim rozsudkom v zmysle § 163 až § 168 Tr. por. treba rozumieť taký, ktorý\nobsahuje výrok o vine páchateľa a ak nedošlo k upusteniu od potrestania, výrok o treste\na prípadné ďalšie výroky o náhrade škody alebo o ochrannom opatrení. Odsudzujúcim\nrozsudkom teda treba zároveň rozumieť taký rozsudok, na základe ktorého existujú účinky,\nže sa na páchateľa hľadí ako na odsúdeného.\nPokiaľ, tak ako v danom prípade, priamo zo zákona nastávajú právne dôsledky\nspojené s fikciou neodsúdenia, že sa v zmysle zákona hľadí na páchateľa, ako keby\nodsúdený nebol, potom treba do všetkých dôsledkov právne považovať za neexistujúce\nodsudzujúce rozhodnutie takej osoby, na ktorú sa hľadí, akoby odsúdená nebola.\nPredpokladom na podanie dovolania, ako mimoriadneho opravného prostriedku, je\nexistencia odsúdenia páchateľa. Pokiaľ platí fikcia neodsúdenia, ktorú zákonodarca spojil\ns inštitútom zahladenia odsúdenia, nemožno ju chápať podmienene tak, že pre určité\nprípady v trestnom konaní platí a pre niektoré nie.\nZahladenie odsúdenia spojené so zákonnou fikciou neodsúdenia, znamená, okrem\niných dôsledkov spojených s bezúhonnosťou určitej osoby, že vo výpise z registra trestov sa\njej zahladené odsúdenie už neuvádza. V oblasti trestno-právnej zanikajú nepriaznivé\nnásledky spojené s odsúdením páchateľa. Treba vychádzať z toho, že neexistuje odsúdenie,\nktoré by bolo dôvodom priťažujúcej okolnosti alebo recidívy trestnej činnosti. Zahladením\nodsúdenia s fikciou neodsúdenia môže taká osoba preukazovať stav svojej bezúhonnosti.\nNie je už povinná pri rôznych príležitostiach, napr. pri prijímam do zamestnania, pri\nžiadostiach o niektoré povolenia, oprávnenia a pod. uvádzať odsúdenie, ktoré už bolo\nzahladené. Platí to aj obrátene zo strany iných subjektov vo vzťahu k tejto osobe.\n\n16\n\nOdpadnutie prekážky odsúdenia teda môže viesť k vzniku alebo k obnoveniu takých\nprávnych vzťahov a práv, ktoré občan nemohol nadobudnúť alebo sa ich nemohol\ndožadovať, pokým u neho existovala prekážka odsúdenia páchateľa.\nKeďže v dôsledku toho, že odsúdenie bolo zahladené, môžu vznikať nové právne\nvzťahy, ktoré by inak nemohli nastať, ak by neexistovala podmienka bezúhonnosti, potom by\nbolo vážnym zásahom do stability právnych vzťahov, ak by na základe dovolania strany\nv trestnom konaní bolo možné zvrátiť nový právny stav vznikajúci po zahladení odsúdenia\nspojeného s fikciou neodsúdenia.\nKeďže v predmetnom prípade nastal zo zákona stav zahladenia odsúdenia, ktorý\nznamená, že neexistuje odsúdenie, ktorým sa uložila sankcia, jeho dôsledkom musí byť i to,\nže podanie dovolania, ako mimoriadneho opravného prostriedku, už neprichádza do úvahy.\nVychádzajúc z uvedenej zákonnej fikcie neodsúdenia obvineného\n\n,\n\npovažuje Najvyšší súd Slovenskej republiky jeho dovolanie za neprípustné, lebo nesmeruje\nproti existujúcemu odsudzujúcemu rozhodnutiu, proti ktorému by ho bolo možné podať\nv zmysle § 368 ods. 1 a 2 Tr. por. Preto dovolanie obvineného podľa § 382 písm. f/ Tr. por.\nodmietol.“\n\n16. Ústavný súd vo svojej judikatúre stabilne uplatňuje zásadu prednosti ústavne\nkonformného výkladu ( IV. ÚS 186/07, PL. ÚS 15/98, II. ÚS 148/06), z ktorej okrem iného\nvyplýva, že „v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do\núvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí\nplnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických\nosôb alebo právnických osôb. Inak povedané, všetky orgány verejnej moci sú povinné\nv pochybnostiach\n\nvykladať\n\nprávne\n\nnormy\n\nv\n\nprospech\n\nrealizácie\n\nústavou (a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd.“\n(II. ÚS 148/06, IV. ÚS 186/07). Ústavný súd pri posudzovaní konkrétnych prípadov nesmie\nopomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska\nvšeobecne ponímanej spravodlivosti (IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07, I. ÚS 82/07,\nIV. ÚS 182/07).\n\n17\n\n17. Pojem svojvôle možno aplikovať na prípady, keď všeobecný súd urobí taký\nvýklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s princípom spravodlivosti\nalebo ho urobí v inom než v zákonom ustanovenom a právnom myslení či konsenzuálne\nakceptovanom význame alebo bez bližších nerozpoznateľných kritérií. Označené porušenie\nniektorej z noriem jednoduchého práva v dôsledku svojvôle alebo v dôsledku interpretácie,\nktorá je v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti, mohlo byť spôsobilé zasiahnuť\ndo označených základných práv sťažovateľa.\n18. Ústavný súd vo veci sp. zn. PLz. ÚS 4/2015 z 18. marca 2015 v podstatnom\nuviedol, že «... ústavný súd je toho názoru, že z hľadiska prípustnosti podania dovolania je\nbez významu, či sa v dôsledku zahladenia odsúdenia hľadí na osobu odsúdeného ako na\nosobu, ktorá odsúdená nebola, keďže z hľadiska prípustnosti podania dovolania je\nrozhodujúce to, či existuje odsudzujúce rozhodnutie a či toto odsudzujúce rozhodnutie\nnadobudlo právoplatnosť. Tomuto záveru plne korešponduje aj znenie citovaného\nustanovenia § 165 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého odsudzujúcim rozsudkom je\nrozsudok, ktorým súd obžalovaného uznal za vinného. Inak povedané, podmienkou podania\ndovolania je existencia už samotného odsúdenia páchateľa  podmienkou podania dovolania\nnie je absencia zahladenia odsúdenia spojená so zákonnou fikciou neodsúdenia. Fikcia\nneodsúdenia sťažovateľa vyplýva z vykonania uloženého peňažného trestu na základe\nprávoplatného odsudzujúceho rozsudku, pričom odopretím práva podať dovolanie proti\ntakémuto právoplatnému rozhodnutiu by nebolo možné naplniť deklarovaný účel inštitútu\ndovolania, ktorým je odstrániť účinky založené nezákonným právoplatným rozhodnutím.\n...\nExistencia odsudzujúceho rozhodnutia totiž uplatnením fikcie neodsúdenia nezaniká,\npričom trest, ktorý odsúdený vykonal a ktorý bol odsúdenému zahladený, má stále platný\nprávny základ v odsudzujúcom rozhodnutí.\na) Aj po zahladení odsúdenia spojeného so zákonnou fikciou neodsúdenia tak\nzostávajú zachované účinky spojené s vykonaným a zahladeným trestom vo vzťahu\nk odsúdeniu, a to v prvom rade vo forme záznamu v odpise z registra trestov, pričom práve\nodpis z registra trestov bez evidovaného odsúdenia páchateľa je zákonnou podmienkou\n\n18\n\na predpokladom na plné uplatnenie subjektívnych práv páchateľa, napr. práva na\nzamestnanie, a to práve v prípade v štátnej správe.\nb) Nemožno opomenúť ani skutočnosť, že so zahladením odsúdenia páchateľa\nnezanikajú ani ďalšie účinky spojené s uloženým, ale zahladeným trestom, ako je napr.\nstrata vážnosti v spoločnosti, keď účelom uloženého trestu je v zmysle ustanovenia § 34\nods. 1 Trestného zákona okrem iného aj vyjadriť morálne odsúdenie páchateľa\nspoločnosťou, ktorý je naplnený už právoplatným uložením trestu, pričom jeho vykonaním\na následným zahladením tieto účinky nezanikajú a nie sú ani automaticky reparované. Aj\nz hľadiska cti a dobrého mena tak pre odsúdeného môže predstavovať zásadný rozdiel, či\ndošlo „len“ k zahladeniu jeho odsúdenia alebo či došlo k zrušeniu odsudzujúceho\nrozhodnutia.\nc) Vzhľadom na to, že existencia odsudzujúceho rozhodnutia uplatnením fikcie\nneodsúdenia nezaniká, nemôže odsúdený v súvislosti s jeho vykonaním žiadať ani napr.\nnáhradu škody alebo nemajetkovej ujmy, keďže existencia právoplatného odsudzujúceho\nrozhodnutia znamená, že trest bol uložený v súlade so zákonom.\nd) Ústavný súd poukazuje ďalej aj na to, že vykonaný a zahladený trest postihuje\npáchateľa aj sekundárne, keď už samotné právoplatné rozhodnutie, ktorým bol páchateľ\nuznaný za vinného a bol mu uložený trest, zakladá pre poškodeného právny titul na\nuplatnenie práva na náhradu škody a trov v civilnom konaní (pokiaľ náhrada škody nebola\npoškodenému priznaná už v trestnom konaní).\ne) Pokiaľ ide o nepriaznivé účinky spojené s odsúdením, k zániku ktorých\nnedochádza ani zahladením odsúdenia, je napokon potrebné osobitne zdôrazniť, že aj\nv zmysle judikatúry samotných všeobecných súdov zahladením odsúdenia alebo zákonnou\nfikciou neodsúdenia právne zaniká iba skutočnosť odsúdenia za trestný čin, ale nie aj sama\nskutočnosť, že páchateľ spáchal trestný čin (R 7/1975). Fikcia, v zmysle ktorej sa na\npáchateľa hľadí, akoby nebol odsúdený, nelikviduje samotný fakt spáchania činu, nebráni\ntomu, aby súd pri hodnotení osoby páchateľa v neskoršom trestnom konaní pre iný trestný\nčin prizeral na skutočnosť, že páchateľ spáchal trestný čin, a aby z tohto vyvodil príslušné\nzávery z hľadiska sklonu páchateľa k trestnej činnosti, jeho vzťahu k spoločenským\nhodnotám chráneným Trestným zákonom, možnosti jeho nápravy a podobne. Závažnosť\n\n19\n\ntejto skutočnosti je však zásadne menšia ako závažnosť skutočnosti, že páchateľ už bol\nodsúdený (R 10/1974).\nVychádzajúc z už uvedeného, možno bez akýchkoľvek pochybností konštatovať, že\nzahladením odsúdenia nedochádza k odstráneniu všetkých nepriaznivých účinkov spojených\ns odsúdením.\nPodľa názoru ústavného súdu osobe, ktorej odsúdenie bolo zahladené, nemožno\nodňať možnosť podať dovolanie proti odsudzujúcemu rozhodnutiu len z toho dôvodu, že jej\nodsúdenie bolo zahladené, keďže by sa jej tým odňala možnosť, aby (v prípade\nodôvodnenosti dovolania) v konečnom dôsledku dosiahla zrušenie rozhodnutia o svojom\nodsúdení, a teda dosiahla odstránenie už uvedených negatívnych dôsledkov odsúdenia.\nMožnosť podať dovolanie v danom prípade predstavuje výkon základného práva na\nsúdnu ochranu, pričom právnym poriadkom umelo konštruovaná skutočnosť  fikcia\nneodsúdenia, nemôže uprieť či znemožniť odsúdenému prístup k mimoriadnemu\nopravnému prostriedku, ktorého prípadné vyhodnotenie ako dôvodného a oprava\nvymedzených procesných a hmotnoprávnych chýb môže následne v konečnom dôsledku\nvyústiť do oslobodenia odsúdeného  tzn. preukázania nespáchania trestného činu.\n...\nVychádzajúc z už uvedeného, možno uzavrieť, že účinky spojené s uloženým\na zahladeným trestom v dôsledku jeho vykonania postihujú odsúdeného v možnosti\nuplatnenia jeho subjektívnych práv a civilnoprávnych vzťahov a práve cieľom a účelom\npráva odsúdeného podať dovolanie je zabezpečenie reálneho a účinného prostriedku\nnápravy  reparácie účinkov uloženého a zahladeného trestu, z dôvodu jeho vykonania\nodsúdeným.\nOdopretie práva podať dovolanie odsúdenému len z dôvodu, že sa na neho\nv dôsledku vykonania mu uloženého peňažného trestu hľadí ako keby nebol odsúdený,\nneprimeraným spôsobom a v rozpore s podstatou a účelom inštitútu dovolania obmedzuje\nprístup odsúdeného k súdnej ochrane, čím zasahuje do podstaty a zmyslu základného práva\nna súdnu ochranu.\nInak povedané, ak odsúdenému bol uložený peňažný trest a odsúdený tento peňažný\ntrest vykonal zaplatením sumy peňažného trestu, na základe čoho došlo k zahladeniu\nuloženého peňažného trestu, v dôsledku ktorého sa na odsúdeného hľadí ako keby nebol\n20\n\nodsúdený, nemožno odsúdenému odoprieť právo podať dovolanie len z dôvodu, že uložený\npeňažný trest mu bol zahladený, keďže by tým došlo k zásahu do podstaty a zmyslu\nzákladného práva na súdnu ochranu.».\nV nadväznosti na už uvedené ústavný súd vo veci sp. zn. PLz. ÚS 4/2015\nz 18. marca 2015 vyslovil záver:\n„Odsúdenému, ktorému bol uložený peňažný trest a ktorý tento uložený peňažný trest\nvykonal zaplatením sumy peňažného trestu, nemožno odoprieť právo podať dovolanie len\nz dôvodu, že jeho odsúdenie bolo zahladené, keďže by tým neprimeraným spôsobom\na v rozpore s podstatou a účelom inštitútu dovolania došlo k obmedzeniu prístupu\nodsúdeného k súdnej ochrane, čím by sa zasiahlo do podstaty a zmyslu základného práva na\nsúdnu ochranu.“\n19. Podľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov\na ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.\nK výkladu právnych predpisov v generálnej rovine ústavný súd už judikoval, že „Výklad\nprávneho predpisu nesmie obmedzovať, resp. brániť v reálnom uplatnení základného práva.\nMedzera v právnej úprave nemôže mať za následok porušenie základného práva sťažovateľa\ngarantovaného v ústave. V takomto prípade je potrebné použiť taký výklad, ktorý by\nzákladné právo nielenže neporušoval, ale naopak, garantoval“ (II. ÚS 31/04), pričom\nvo vzťahu k aplikácii čl. 152 ods. 4 ústavy uviedol, že „V situácii, keď právnu normu\nmožno vysvetľovať dvomi spôsobmi, pričom jeden výklad je v súlade s ústavou\na medzinárodnými dohovormi podľa čl. 11 ústavy a druhý výklad je s nimi v nesúlade,\nnejestvuje ústavný dôvod na zrušenie takej právnej normy. Všetky štátne orgány majú vtedy\nústavou určenú povinnosť uplatňovať právnu normu v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4)“,\n(PL. ÚS 15/98), ako aj konštatoval, že „všeobecné výkladové pravidlo uvedené v čl. 152\nods. 4 ústavy je možné uplatniť iba u všeobecne záväzných právnych predpisov s právnou\nsilou nižšou ako ústava sama“(I. ÚS 30/99). Článkom 152 ods. 4 ústavy sa vytvára právny\nzáklad pre pravidlo „Zákony sa vysvetľujú pomocou ústavy. Ústava sa nevysvetľuje\npomocou\n\nzákonov\n\ns výnimkou\n\nvzťahov,\n\nv ktorých\n\nústava\n\nvýslovne\n\nodkazuje\n\nna podrobnejšiu úpravu zákonom.“ (Ústava Slovenskej republiky – komentár, druhé\nprepracované vydanie, február 2007, Ján Drgonec, s. 1143). Inými slovami, „K prvkom\n\n21\n\nimplikovaným v ústavnom princípe právneho štátu sa radí taká interpretácia a aplikácia\npráva, pri ktorej sa okrem formálnych znakov právnej úpravy rešpektuje aj obsah právnej\núpravy. Identifikácia obsahu právnej úpravy by sa mala začať určením účelu právnej\nnormy.“ (Ústava Slovenskej republiky – komentár, druhé prepracované vydanie,\nfebruár 2007, Ján Drgonec, s. 16).\n20. «Ustanovenie čl. 152 ods. 4 má povahu generálneho príkazu adresovaného\nvšetkým subjektom, ktoré vo svojej činnosti interpretujú a aplikujú pramene práva. Toto\nustanovenie neurčuje subjekty, ktoré sa pri výklade a uplatnení všeobecne záväzných\nprávnych predpisov majú správať podľa čl. 152 ods. 4. ... V právnom štáte možno rozumne\nočakávať a vyžadovať, aby orgány štátu, rovnako ako všetky ostatné orgány verejnej moci,\nale aj subjekty súkromného práva (fyzické osoby a právnické osoby) pri výklade a uplatnení\nvšeobecne záväzného právneho predpisu postupovali v súlade s ústavou. Preto príkaz\nčl. 152 ods. 4 zaväzuje každého, subjekty verejného aj súkromného práva. ... príkaz čl. 152\nods. 4 zakladá povinnosť orgánov verejnej moci postupovať podľa čl. 152 ods. 4 ex offo.\nPredpokladom uplatnenia čl. 152 ods. 4 v činnosti orgánu verejnej moci teda nie je\n„uplatnenie nároku“ oprávnenou osobou s voliteľnými právnymi účinkami, pri ktorých ten,\nkto požiada, aby sa voči nemu konalo v súlade s čl. 152 ods. 4, má právo vyžadovať\ndodržanie ústavného príkazu, kým ten, kto výslovne nepožiada o rešpektovanie príkazu\nčl. 152 ods. 4 ústavy, nezíska oprávnenie na postup podľa čl. 152 ods. 4 ústavy.» (Ústava\nSlovenskej republiky – komentár, druhé prepracované vydanie, február 2007, Ján Drgonec,\ns. 1144).\n21. Ak teda zákonodarca prejavil vôľu poskytnúť v dovolacom konaní korekciu\nnielen Trestným poriadkom vymedzených hmotnoprávnych a procesnoprávnych chýb pri\nrealizácii trestnoprávnej represie, ale aj na to nadväzujúcej požiadavky ochrany tých\nzákladných práv a slobôd, ktoré môžu byť takýmito chybami dotknuté, je potrebné takúto\npožiadavku rešpektovať a aj cestou prednosti ústavne konformného výkladu zohľadniť\nv rozhodovacej činnosti príslušného orgánu verejnej moci v posudzovanom prípade\nnajvyšším súdom. Ústavný súd, opierajúc sa o svoje východiská (bod 16, 19 a 20, pozn.)\na riadiac sa záväzným právnym názorom vysloveným v zjednocujúcom stanovisku pléna\n\n22\n\n(bod 18, pozn.), sa stotožňuje s argumentačnými námietkami sťažovateľa (pozri bod 3.1,\npozn.) a konštatuje, že najvyšší súd, rozhodujúc o sťažovateľom podanom dovolaní,\npostupoval reštriktívne a nevykonal ústavne súladný výklad príslušných ustanovení\nTrestného poriadku, keď svoj záver o odmietnutí sťažovateľom podaného dovolania založil\nna závere o vykonaní uloženého peňažného trestu a zahladení sťažovateľovho odsúdenia,\nčím tak porušil sťažovateľom označené základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny.\n22. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím\nrozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli\nporušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný\nzásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie... Podľa § 56 ods. 2 zákona\no ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením,\nústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší. Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona\no ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.\n23. Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.\n5 Tdo 10/2015 z 26. februára 2015. Na základe konštatovania porušenia ústavnosti v danej\nveci v dôsledku vyslovenia porušenia základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1\nústavy a čl. 36 ods. 1 listiny ústavný súd uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tdo 10/2015\nz 26. februára 2015 zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na nové konanie (bod 2 výroku\ntohto nálezu).\n24. Ústavný súd, riadiac sa princípom sebaobmedzenia a zdržanlivosti (PL. ÚS 3/09,\nI. ÚS 76/2011, PL. ÚS 95/2011) nepovažoval za vhodné ani účelné zaoberať sa ďalšími\nsťažovateľom predostretými námietkami (pozri bod 3.2, pozn.) smerujúcimi voči uzneseniu\nkrajského súdu sp. zn. 2 To 78/2013 z 2. októbra 2013 vrátane sťažovateľom označeného\npráva na prezumpciu neviny podľa čl. 40 ods. 2 listiny, pretože práve z dôvodu zrušenia\nnapadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu a vrátenia veci na ďalšie konanie má najvyšší\nsúd nielen možnosť, ale aj povinnosť v rozumne dostatočnej miere vysporiadať sa opätovne\naj s týmito námietkami sťažovateľa a následne o nich rozhodnúť v rámci dovolacieho\n\n23\n\nkonania. V tejto súvislosti ústavný súd podčiarkuje, že predstavuje ultima ratio\ninštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných\norgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Z uvedených dôvodov\nrozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto nálezu.\n25. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu\nvznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom. Podľa\n§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa\nvýsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti\nuhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu\nv súlade s ich vyčíslením jeho právnym zástupcom za dva úkony právnej služby (prevzatie\na prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti a vyjadrenie k stanovisku odporcu) v súlade s § 1\nods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva\nspravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov\nza poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to\nkaždý úkon po 139,83 € + režijný paušál vo výške 8,39 € v roku 2015 + DPH vo výške\n29,64 €, čo v súhrne predstavuje sumu 355,72 €. Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia\nje najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona\no ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho priadku).\n26. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu\nnie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho\ndoručenia účastníkom konania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 9. decembra 2015\n\n24", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "lehota-zmeškanie lehoty", "konanie-splnenie podmienok konania", "právomoc-právomoc všeobecného súdu", "arbitrárnosť", "dovolanie-dovolacie konanie", "zahladenie odsúdenia", "ústavnosť", "stanovisko-Najvyššieho súdu Slovenskej republiky"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "5Tdo/10/2015", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:04c928b6-cab7-4f82-b5d3-814eb34e4476", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:PLz.US.4.2015.1", "spisova_znacka": "PLz. ÚS 4/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. ÚS 4/2015 z 18. 3. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-03-18", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:PLz.US.4.2015.1"}, {"guid": "ussr:98c3a775-2900-4611-9ede-2475d769f404", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 316/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 316/2011 z 14. 12. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-12-14", "citacie_n": 99, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:98c3a775-2900-4611-9ede-2475d769f404"}, {"guid": "ussr:4e289af9-aa95-4418-8148-7f7a3d4d48ca", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 95/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 95/2011 z 5. 10. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-10-05", "citacie_n": 44, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e289af9-aa95-4418-8148-7f7a3d4d48ca"}, {"guid": "ussr:9fcd5ff8-72ef-4815-b65d-178077b4da16", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 76/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 76/2011 z 20. 4. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-04-20", "citacie_n": 113, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9fcd5ff8-72ef-4815-b65d-178077b4da16"}, {"guid": "ussr:4ffd5bc7-7d78-42c5-aa1d-5cae02ca0395", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 3/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 3/09 z 26. 1. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-01-26", "citacie_n": 111, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4ffd5bc7-7d78-42c5-aa1d-5cae02ca0395"}, {"guid": "ussr:9ec6c88a-2f13-461f-bf4a-966e4b464a02", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 331/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 331/09 z 11. 11. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-11-11", "citacie_n": 457, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9ec6c88a-2f13-461f-bf4a-966e4b464a02"}, {"guid": "ussr:e4327793-5fce-4d7f-a3e4-ced1be3393ea", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 75/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 75/08 z 10. 4. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-04-10", "citacie_n": 255, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e4327793-5fce-4d7f-a3e4-ced1be3393ea"}, {"guid": "ussr:37b50c01-e48d-47cb-bf6e-ad7c2b8219c4", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 82/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 82/07 z 5. 12. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-12-05", "citacie_n": 240, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:37b50c01-e48d-47cb-bf6e-ad7c2b8219c4"}, {"guid": "ussr:fdeb7e69-a521-43d5-9a77-1f3c6d08d22d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 182/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 182/07 z 29. 11. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-11-29", "citacie_n": 289, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fdeb7e69-a521-43d5-9a77-1f3c6d08d22d"}, {"guid": "ussr:3d6a87c3-62be-4aa9-b347-c39fb45de2e2", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 57/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 57/07 z 31. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-31", "citacie_n": 277, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3d6a87c3-62be-4aa9-b347-c39fb45de2e2"}, {"guid": "ussr:53d01fc9-e7b5-43ef-8352-6921d268bb06", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 186/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 186/07 z 2. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-02", "citacie_n": 50, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:53d01fc9-e7b5-43ef-8352-6921d268bb06"}, {"guid": "ussr:cb0b68ca-a66e-4ab4-b48b-f4621ee131e7", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 1/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 1/07 z 17. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-17", "citacie_n": 335, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:cb0b68ca-a66e-4ab4-b48b-f4621ee131e7"}, {"guid": "ussr:ea7dc890-1e30-4875-bc44-3b0e41c087ee", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 148/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 148/06 z 12. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-12", "citacie_n": 478, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ea7dc890-1e30-4875-bc44-3b0e41c087ee"}, {"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:1bf3dff1-4b01-4cec-9cf9-5fb4949bc4eb", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 63/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 63/06 z 23. 8. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-08-23", "citacie_n": 440, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1bf3dff1-4b01-4cec-9cf9-5fb4949bc4eb"}, {"guid": "ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 74/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 74/05 z 28. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-28", "citacie_n": 2139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:08d607bd-eb00-4d78-9e99-b13baa4bd8ea", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 31/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 31/04 z 17. 12. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-12-17", "citacie_n": 1532, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:08d607bd-eb00-4d78-9e99-b13baa4bd8ea"}, {"guid": "ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 27/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 27/04 z 11. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-11", "citacie_n": 2330, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455"}, {"guid": "ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 139/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 139/02 z 26. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-26", "citacie_n": 3306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c"}, {"guid": "ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 77/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 77/02 z 27. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-27", "citacie_n": 2547, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 19/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 19/02 z 13. 3. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-03-13", "citacie_n": 3382, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:6b3f71de-7947-4f13-b1a6-1ededbf40b8a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.30.1999.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 30/99", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 30/99 z 28. 6. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-06-28", "citacie_n": 55, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.30.1999.1"}, {"guid": "ussr:8d3bfbe7-1f31-448c-b5b0-c27253745ced", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 15/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 15/98 z 11. 3. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-03-11", "citacie_n": 638, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8d3bfbe7-1f31-448c-b5b0-c27253745ced"}, {"guid": "bc2cf54d-2596-4643-8c06-1cb288e216a1:b29fb6a0-a4b7-4212-9140-83312a94098a", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2013:3213010114.1", "spisova_znacka": "2To/78/2013", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 2To/78/2013 z 14. 8. 2013", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2013-08-14", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2013:3213010114.1"}, {"guid": "b530b5f1-6f81-45ba-b11e-636f5d783dee:78001dce-845e-452b-9ea6-278e6d20bf80", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2013:3108011235.1", "spisova_znacka": "2To/97/2012", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 2To/97/2012 z 17. 4. 2013", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2013-04-17", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2013:3108011235.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:fcb904be-0400-4d45-9fe1-b1a946e5b384", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:4.US.174.2021.3", "spisova_znacka": "IV. ÚS 174/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 174/2021 z 5. 10. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-10-05", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:4.US.174.2021.3"}, {"guid": "ussr:0db6025a-241a-48c4-9ec8-fa076e20906d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.423.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 423/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 423/2017 z 15. 11. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-11-15", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.423.2017.1"}, {"guid": "42d0bc49-b970-4c91-af1b-a91b6c674c0f:b6b0593e-3df5-4fb1-af11-211a991f3e92", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2021:8417010467.1", "spisova_znacka": "8Tos/17/2021", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 8Tos/17/2021 z 24. 8. 2021", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2021-08-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2021:8417010467.1"}]}