{"guid": "ussr:39b83c54-d1c8-4ba3-aa32-b86120061a74", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.314.2015.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 314/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 314/2015 z 16. 12. 2015", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 16. decembra 2015, sp. zn. I. ÚS 314/2015, ECLI:SK:USSR:2016:1.US.314.2015.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2015-12-16", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "nazov": "čl. 46 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/39b83c54-d1c8-4ba3-aa32-b86120061a74", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.314.2015.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.314.2015.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.314.2015.1/text", "citacie_n": 273, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nI. ÚS 314/2015-55\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. decembra 2015\nv senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka\na Milana Ľalíka prerokoval prijatú sťažnosť spoločnosti Zlatá Huta spol. s r. o.,\nBernolákova 11/3040, Trenčín, zastúpenej advokátom JUDr. Bohumilom Novákom,\nHorná 27, Banská Bystrica, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nrozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžf 23/2014 z 25. februára\n2015 a takto\nrozhodol:\n1. Základné právo spoločnosti Zlatá Huta spol. s r. o. na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžf 23/2014 z 25. februára 2015 p o r u š e n é b o l i .\n2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžf 23/2014\nz 25. februára 2015 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.\n\n3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť spoločnosti Zlatá\nHuta spol. s r. o. trovy konania v sume 355,73 € (slovom tristopäťdesiatpäť eur\na sedemdesiattri centov) na účet jej právneho zástupcu JUDr. Bohumila Nováka, Horná 27,\nBanská Bystrica, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júna 2015\ndoručená sťažnosť spoločnosti Zlatá Huta spol. s r. o., Bernolákova 11/3040, Trenčín (ďalej\nlen „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1\na 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Sžf 23/2014\nz 25. februára 2015 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“ alebo „napadnuté\nrozhodnutie“).\nSťažovateľka v sťažnosti uviedla:\n„V poradí prvá daňová kontrola v spoločnosti sťažovateľky sa začala dňa 27. 07.\n2008 na základe oznámenia Daňového úradu Trenčín z 24. 07. 2008 na daň z pridanej\nhodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2008.\nProtokol z daňovej kontroly bol sťažovateľke doručený prostredníctvom jej právneho\nzástupcu 31. 08. 2009. K protokolu podala vyjadrenie z 11. septembra 2009, v ktorom\nnamietala závažné procesné i hmotnoprávne pochybenia správcu dane.\nDaňová kontrola bola ukončená prerokovaním protokolu 14. 09. 2009.\nNásledne 18. 09. 2009 vydal správca dane rozhodnutie, ktorým sťažovateľke znížil\nnadmerný odpočet DPH za máj 2008 o sumu 326.088,62 € a priznal nadmerný odpočet\nv sume 195.649,39 €.\n\n2\n\nO podanom odvolaní proti rozhodnutiam správcu dane vydalo Daňové riaditeľstvo\nSR rozhodnutie zo 16. 04. 2010, ktorým potvrdilo rozhodnutie správcu dane.\nŽalobou z 28. júna 2010 požiadala sťažovateľka Krajský súd v Trenčíne\no preskúmanie zákonnosti rozhodnutí Daňového riaditeľstva SR. Krajský súd v Trenčíne\no tejto žalobe rozhodol tak, že rozhodnutie žalovaného zrušil a vec vrátil žalovanému na\nďalšie konanie z dôvodu § 250j ods. 3 O. s. p. Dôvodom zrušenia veci bola skutočnosť, že\ndaňová kontrola nebola vykonaná v zákonnej lehote, a tak je nezákonná.\nNásledne Daňové riaditeľstvo SR rozhodnutím z 13. 01. 2011 zrušilo prvostupňové\nrozhodnutie Daňového úradu v Trenčíne a vec mu vrátilo na ďalšie konanie a rozhodnutie.\nDaňový úrad v Trenčíne sťažovateľke oznámil výkon daňovej kontroly za mesiac máj\n2008 listom z 29. 03. 2011.\nNapriek námietkam sťažovateľky o nemožnosti vykonať opakovanú daňovú kontrolu,\nsprávca dane nepokračoval v daňovom konaní, ale vykonával opakovanú daňovú kontrolu,\nz ktorej vydal 28. 02. 2012 protokol a následne 04. 05. 2012 dodatočný platobný výmer.\nTaký istý, ako v predchádzajúcom konaní, ktorým uložil sťažovateľke povinnosť zaplatiť\n308.896,566 správcovi dane na dani z pridanej hodnoty za mesiac máj 2008.\nO odvolaní sťažovateľky rozhodlo Finančné riaditeľstvo SR dňa 31. 08. 2012 tak, že\npotvrdilo rozhodnutie správcu dane.\nŽalobu sťažovateľky z 19. novembra 2012 krajský súd rozsudkom 13 S/152/2012-72\nzo 04. 12. 2013 zamietol.\nO odvolaní proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne rozhodol Najvyšší súd SR\nnapadnutým rozsudkom sp. zn. 6 Sžf/23/2014-124 z 25. februára 2015...“\nSťažovateľka namietala, že najvyšší súd sa v napadnutom rozhodnutí stotožnil\ns nesprávnymi a ústavne neprijateľnými závermi Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len\n„krajský súd“), prípadne k niektorým jej námietkam sa nevyjadril vôbec, čím porušil\noznačené práva sťažovateľky, keďže ňou uplatnené námietky nemožno považovať\nza samoúčelné, ale je potrebné ich posudzovať v súvislosti s celkovým postupom Daňového\núradu Trenčín (ďalej len „daňový úrad“) pri výkone daňovej kontroly.\n\n3\n\nNajvyšší súd\n- k námietke sťažovateľky o nemožnosti vykonať opakovanú daňovú kontrolu\nuviedol, že v danom prípade nejde o opakovanú daňovú kontrolu, čím považoval túto\nnámietku za nedôvodnú,\n- vo vzťahu k námietke o nezákonnosti vykonaných dôkazov a ich nesprávnom\nhodnotení sa najvyšší súd stotožnil v plnom rozsahu so závermi krajského súdu, ktorý sa\nzase stotožnil so závermi daňových orgánov konajúcich v tejto veci, teda nezákonnosť\nvykonaných dôkazov nezistil napriek tomu, že tieto neboli vykonané v rámci daňovej\nkontroly alebo sa netýkali sťažovateľky, alebo boli vyhodnotené v rozpore s ich skutočným\nobsahom,\n- námietku sťažovateľky, že vôbec neprebehlo prvostupňové vyrubovacie konanie,\nktorou sa daňové orgány nezaoberali, ponechal najvyšší súd bez povšimnutia,\n- k námietke o nedodržaní zákonnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly sa vôbec\nnevyjadril.\nNa základe uvedeného je sťažovateľka toho názoru, že najvyšší súd formalisticky\nzredukoval rozsah súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia Finančného riaditeľstva\nSlovenskej republiky (ďalej len „finančné riaditeľstvo“) č. 1020506/1/1146203/2012/5199-r\nz 31. augusta 2012 (ďalej len „rozhodnutie finančného riaditeľstva“) v spojení\ns rozhodnutím daňového úradu č. 9300401/5/240506/2012 zo 4. mája 2012 mimo jeho\nzákonných hraníc, pričom relevantné právne normy daňového práva aplikoval spôsobom,\nktorým poprel ich zmysel a účel.\nSťažovateľka ďalej argumentovala, že v daňovom konaní predložila daňovému úradu\nvšetky doklady, ktoré mala k dispozícii, keďže si je vedomá, že dôkazné bremeno spočíva\nna daňovom subjekte. Následne sa však dôkazné bremeno presunulo na daňový úrad, ktorý\nbol povinný pri vykonávaní daňovej kontroly postupovať podľa § 15 ods. 16 zákona\nSlovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave\núzemných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe\n\n4\n\ndaní“). Podľa názoru sťažovateľky bol daňový úrad povinný v prípade vzniku pochybností\no správnosti, úplnosti a pravdivosti ňou predložených dokladov jej tieto oznámiť a umožniť\njej vyjadriť sa k nim. Daňový úrad uvedený postup nedodržal, ale sám vykonával\ndokazovanie a vyhľadávaciu činnosť bez toho, aby sťažovateľka o tom vedela.\nK námietke nezákonnosti vykonania opakovanej daňovej kontroly sťažovateľka\npodrobne uviedla, že jej podstatou «sa finančné riaditeľstvo, krajský súd, a ani najvyšší súd\nvôbec nezaoberali, čím je teda napadnutý rozsudok krajského súdu, ako i rozhodnutie\nžalovaného, v tomto nepreskúmateľné pre neexistenciu dôvodov. Ako dôkaz nepochopenia\npodstaty tejto námietky je skutočnosť, keď najvyšší súd v dôvodoch rozhodnutia uvádza na\nstr. 24 „zo skutkových okolností teda vyplýva, že Daňové riaditeľstvo SR v rozhodnutí zo\ndňa 13. 01. 2011 neuložilo správcovi dane v ďalšom konaní vykonať opakovanú daňovú\nkontrolu. Správca dane sa pri výkone daňovej kontroly v danom prípade začatej dňa 04. 05.\n2011 riadil právnym názorom krajského súdu i odvolacieho súdu a v ďalšom konaní\npostupoval podľa § 15 ods. 2 zákona o správe daní. Vzhľadom k uvedenému zo skutkových\nzistení teda vyplýva, že správca dane nevykonal opakovanú daňovú kontrolu podľa § 15b\nzákona o správe daní, ak to namietal žalobca“.\nIde pritom o podstatnú a rozhodujúcu skutočnosť pre správne posúdenie procesnoprávneho postupu daňových orgánov, keď správca dane napriek neukončeniu pôvodného\nkonania začal ním tvrdenú daňovú kontrolu, pričom v skutočnosti ide o opakovanú daňovú\nkontrolu, čo sme odôvodnili v žalobe. Je vylúčené, aby súbežne pri neskončení pôvodného\nkonania (keď DR SR zrušilo vec a vrátilo na ďalšie konanie) opakovane prebehla daňová\nkontrola a následne daňové konanie o tej istej dani za to isté zdaňovacie obdobie.\nNajvyšší súd v dôvodoch napadnutého rozsudku na našu námietku, že ide\no opakovanú daňovú kontrolu, prevzal nezmyselné tvrdenie krajského súdu, že ide o dve\nrozličné kontroly, pretože zákon nevylučuje vykonanie daňovej kontroly na posúdenie\nnároku na odpočet DPH, pričom pôvodnú daňovú kontrolu na nadmerný odpočet DPH\npovažuje za inú daňovú kontrolu.\nTento záver najvyššieho súdu považujeme za nezmyselný a v rozpore so zákonom,\npretože v prípade možnej kontroly DPH za konkrétne zdaňovacie obdobie je možné vykonať\nlen jednu daňovú kontrolu, pričom podľa účtovných výsledkov DPH môžu nastať tri\n\n5\n\nsituácie. Prvá situácia je, keď spoločnosť vykáže daňovú povinnosť (t. j. daň na vstupe je\nnižšia ako daň na výstupe, teda daňová povinnosť je vyššia ako nárok na odpočítanie dane).\nDruhá situácia je, keď nám nevznikne daňová povinnosť DPH ani nárok na odpočet DPH,\nteda rozdiel je nula, a tretia situácia je, keď nám vznikne nárok na nadmerný odpočet, tak\nako to daňový subjekt vykáže v daňovom priznaní. Ak vznikne nárok na nadmerný odpočet\nDPH, tak nemôže byť vykonaná iná kontrola než kontrola oprávnenosti nároku na vrátenie\nnadmerného odpočtu DPH podľa § 15 ods. 14 zák. č. 511/1992 Zb.\nPre určenie druhu daňovej kontroly je rozhodujúci druh dane a v tomto prípade ide\no daň z pridanej hodnoty a je irelevantné, ako správca dane nazve konanie. O skutočnosti,\nže ide o ten istý druh dane svedčí i ten fakt, že tak v prvom ako i v druhom rozhodnutí\nsprávcu dane sú uvedené tie isté ustanovenia daňových predpisov, podľa ktorých\npostupoval a vydal rozhodnutie.\nOpakovanou daňovou kontrolou treba rozumieť kontrolu tej istej dane za to isté\nzdaňovacie obdobie. V tomto prípade je daňou daň z pridanej hodnoty a je irelevantné, či\nide o DPH s daňovou povinnosťou alebo s nadmerným odpočtom.\nNajvyšší súd sa vo svojich dôvodoch vôbec nevysporiadal s touto našou námietkou,\nlen stroho konštatoval, že nejde o opakovanú daňovú kontrolu. Preukázali sme, že nejde\no inú ale tú istú, (opakovanú) daňovú kontrolu tým, že obsah protokolu, ako\ni prvostupňového rozhodnutia, sú totožné s pôvodnými rozhodnutiami, len bola vynechaná\nzanedbateľná časť, keď správca dane uznal v tejto časti naše námietky. Zo strany\nžalovaného ide teda o špekulatívny nezákonný výklad v snahe zakryť nezákonnosť\npredchádzajúceho postupu.\nTým\n\njednoznačne\n\npreukazujeme\n\nnesprávnosť,\n\nnezákonnosť,\n\nzmätočnosť\n\na nepreskúmateľnosť tejto časti rozsudku najvyššieho súdu. Podľa nášho názoru nestačí,\naby najvyšší súd konštatoval, že nejde o opakovanú daňovú kontrolu, ale musí uviesť aspoň\npodstatné dôvody na vyvrátenie nášho tvrdenia, čo však nevykonal.».\nVo vzťahu k námietke o nesprávnom zistení skutkového stavu a nezákonnosti\ndôkazov a ich hodnotenia sťažovateľka uviedla, že „nemôžu byť zákonné dôkazy, ktoré boli\nsprávcom dane vykonané pred výkonom daňovej kontroly v úplne iných konaniach a v iných\nsúvislostiach, pričom o vykonávaní týchto dôkazov sťažovateľka nemala žiadnu vedomosť,\n\n6\n\na ani sa ich nemohla zúčastniť, čím bolo porušené jej základné ústavné právo podľa čl. 48\nods. 2 Ústavy SR a boli porušené i základné zásady daňového konania, a to ust. § 2 ods. 1,\n3 a 8 zák. č. 511/1992 Zb., ako i ust. § 15 ods. 5 cit. zák. a § 29 ods. 4 cit. zák.\nSprávca dane v súvislosti s poukazovaním na obsah žiadostí a odpovedí, získaných\nv rámci MVI, používa tieto informácie ako dôkaz.\nTakýto postup správcu dane je nezákonný, pretože žiadosti a doklady o poskytnutie\ninformácií sú len informáciami, a nie dôkazmi, pretože tieto slúžia úplne na iný cieľ\na využívajú sa bez ohľadu na to, či prebieha alebo neprebieha konanie alebo daňová\nkontrola...\nNezákonnosť týchto informácií ako dôkazov taktiež spočíva v tom, že údaje, ktoré\núdajne zistili maďarské daňové orgány, vyplývajú z výpovedí osôb, takže ide o výsluch\nsvedka, pričom sme nemali ani možnosť zúčastniť sa takéhoto výsluchu a brániť sa proti\nnepravdivým a zavádzajúcim údajom.“. V tejto súvislosti sťažovateľka tiež namietala\nnepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia pre nedostatok dôvodov, keďže najvyšší súd\nvo svojom rozhodnutí nedal relevantnú odpoveď na podstatu tejto námietky.\nVo vzťahu k vykonávaniu dokazovania sťažovateľka uviedla, že „správca dane\nzisťoval dôkazy, či dodávatelia, odberatelia a ich subdodávatelia sťažovateľky si plnili svoje\ndaňové povinnosti vedením účtovníctva a pod., čo v súvislosti s preukázaním našej dodávky\ntovaru nemá nič spoločné. Porušenie povinnosti iného daňového subjektu nesmie byť\nprenášané v neprospech sťažovateľky.\nV tejto súvislosti poukazujeme na podstatnú skutočnosť pre posúdenie celej veci, že\nsprávca dane nám príjem z týchto obchodov v plnom rozsahu uznal, keď sme nakúpený\ntovar predali našim odberateľom v rovnakom množstve a v krátkom časovom slede, čím\nuznal, že tovar sme museli nadobudnúť a tento použiť v rámci našej obchodnej činnosti.\nTaktiež uznal, že spoločnosť sťažovateľky je zdaniteľnou osobou a je nesporné, že naši\ndodávatelia i odberatelia boli takisto zdaniteľnými osobami.“.\nV uvedenej súvislosti sťažovateľka poukázala na ustálenú judikatúru Súdneho dvora\nEurópskej únie (ďalej len „Súdny dvor“), ktorý zohľadňujúc základný princíp fungovania\nDPH v rámci Európskej únie uviedol, že „odoprieť právo na vrátenie odpočtu DPH je len\n\n7\n\nvýnimočné, a to v prípadoch, ak zdaniteľná osoba sa priamo zúčastnila na daňovom\npodvode alebo postupovala zneužívajúcim spôsobom, alebo ak o takomto podvodnom\nkonaní vedela alebo vedieť mohla“. Z konštantnej judikatúry Súdneho dvora podľa\nsťažovateľky tiež vyplýva, že „nie je v súlade s režimom práva na odpočet dane,\nstanoveným v smernici, potrestanie prostredníctvom zamietnutia tohto práva platiteľa dane,\nktorý nevedel alebo nemohol vedieť, že dotknuté plnenie bolo súčasťou podvodu\nspáchaného dodávajúcim, alebo že iné plnenie, tvoriace súčasť dodávateľského reťazca,\nktoré predchádza alebo nasleduje po plnení platiteľa dane, bolo poznačené podvodom vo\nvzťahu k DPH (pozri v tomto zmysle rozsudky Optigen a i., body 52 a 55, ako aj Kittel a\nRecolta Recycling, body 45, 46 a 60, ako aj Toth C 324/11 zo 7. septembra 2012).“.\nSťažovateľka v rámci svojej argumentácie tiež poukázala na záväzný výklad\nsmernice č. 2006/112/ES z 28. 11. 2006 o spoločnom systéme DPH, podľa ktorého režim\nodpočtov má za cieľ úplne zbaviť podnikateľa bremena DPH, splatnej alebo zaplatenej\nv rámci jeho hospodárskych činností. Spoločný systém DPH následne zaručuje neutralitu,\npokiaľ ide o daňové bremeno všetkých hospodárskych činností, bez ohľadu na účel\na výsledky týchto činností pod podmienkou, že tie v zásade podliehajú DPH (pozri najmä\nrozsudky Gabalfrisa a i., bod 44 z 21. 2. 2006, Halkofax a i., C-255/02 Zb. s. 1-1609, bod\n78, ako aj Mahagében a Dávid, bod 39).\nV uvedených súvislostiach je podľa názoru sťažovateľky nespochybniteľné, že jej\ndodávatelia a odberatelia, ako i sťažovateľka sú zdaniteľnými osobami a že „nadobudnutý\ntovar – zlato použili v rámci svojich hospodárskych činností, t. j. predali ho svojim\nodberateľom, čo ani najvyšší súd nespochybnil.\nĎalej treba zdôrazniť, že spoločnosť sťažovateľky vždy konala v dobrej viere\ndobromyseľne, bez akejkoľvek vedomosti či možnosti vedieť, že by v súvislosti s dodaním\nalebo predávaním tovaru došlo k podvodnému konaniu alebo k zneužívajúcemu konaniu.\nTáto skutočnosť nakoniec správcom dane ani všeobecnými súdmi nikdy nebola\nspochybnená.“.\nSťažovateľka ďalej namietala „nesprávnosť hodnotenia dôkazov, keď správca dane\nnerešpektoval podstatu obsahu dôkazov, ale na základe malicherných skutočností túto\n\n8\n\npodstatu spochybnil. Ide konkrétne o výpovede svedkov\na svedka\n\na svedkyne\n\n.\n\njednoznačne potvrdil a vysvetlil dôvody a spôsoby doručovania\nzásielok od rakúskej spoločnosti\n\n, ktorou jednoznačne\n\nvyvrátil tvrdenie daňových orgánov, že táto spoločnosť nám dodávala investičné zlato.\nSvedkovia\n\na\n\njednoznačne potvrdili, že spoločnosť\n\nnám dodali priemyselné zlato vo forme plátov s nepravidelnými okrajmi\na nie investičné zlato.\nNajvyšší súd v uvedených súvislostiach konštatuje, že hodnotenie dôkazov daňovými\norgánmi i krajským súdom je logické a v súlade so všeobecnými zásadami hodnotenia\ndôkazov.\nTakýto záver najvyššieho súdu je v úplnom rozpore so skutočným stavom, pretože je\nv rozpore nielen s logikou, ale i so zdravým rozumom, aby sťažovateľka nakupovala drahé\ninvestičné zlato a toto po spracovaní na polotovary predávala za podstatne nižšiu cenu. ...\nTakáto činnosť nemôže byť podnikaním (pretože cieľom podnikania je dosiahnutie zisku)\nale podnikateľským nezmyslom.\nV tomto prípade nejde o voľné, ale svojvoľné hodnotenie dôkazov správcom dane,\ns čím sa stotožnil i najvyšší súd.“.\nSťažovateľka v daňovom odvolacom konaní, ako aj v konaní pred všeobecnými\nsúdmi tiež namietala, že v jej veci sa neuskutočnilo prvostupňové vyrubovacie konanie.\nFinančné riaditeľstvo sťažovateľke na túto námietku neposkytlo odpoveď a najvyšší súd sa\nv dôvodoch napadnutého rozsudku touto námietkou vôbec nezaoberal. Na základe\nuvedeného považuje sťažovateľka rozsudok najvyššieho súdu za nepreskúmateľný pre\nnedostatok dôvodov.\nV tejto súvislosti sťažovateľka poukázala aj na nález ústavného súdu sp. zn.\nI. ÚS 238/06 zo 16. decembra 2008, ktorý je v tejto veci podľa jej názoru v celom rozsahu\naplikovateľný, a tiež na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sž-o-KS 139/2005\nz 24. novembra 2006, v ktorom najvyšší súd dospel k záveru, že „daňová kontrola\ni opakovaná daňová kontrola boli vykonané tak, ako by to malo byť prvostupňové konanie,\nčím bolo preukázané, že došlo k porušeniu základných zásad daňového konania a to nielen\n\n9\n\nzásady zákonnosti podľa § 2 ods. 1, ale i zásady práva daňového subjektu na úzku\nspoluprácu a súčinnosť so správcom dane podľa § 2 ods. 8 zák. č. 511/1992Zb.“.\nPodľa sťažovateľky je preto nezrozumiteľný názor najvyššieho súdu, že v daňovom\nkonaní nie je potrebné zopakovať dôkazy „vykonané v daňovej kontrole. Sťažovateľka\nnikdy netvrdila, že v prvostupňovom vyrubovacom daňovom konaní je potrebné zopakovať\ndôkazy vykonané v daňovej kontrole, pretože takýto názor nemá žiadnu oporu v platnej\nprávnej úprave. Tvrdí však, že vo vyrubovacom konaní bolo povinnosťou správcu dane\numožniť sťažovateľke odstrániť protichodné názory, v súvislosti so závermi daňovej\nkontroly, uvedenými v protokole z daňovej kontroly a vyjadrením sťažovateľky k protokolu.\nV tomto prípade správca dane teda nezákonným postupom neumožnil sťažovateľke tieto\nrozpory odstrániť, čím porušil jej ústavné právo podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy SR.\nV súvislosti s touto námietkou sťažovateľka nezákonným postupom správcu dane\nmala odňatú možnosť konať ako účastník prvostupňového daňového konania, keď pri\nvýkone daňovej kontroly táto bola vykonávaná takmer bez akejkoľvek súčinnosti so\nsťažovateľkou, prvostupňové daňové vyrubovacie konanie sa neuskutočnilo a odvolacie\nkonanie prebehlo bez akejkoľvek účasti sťažovateľky. Keď daňová kontrola bola ukončená\n03. 05. 2012 prerokovaním protokolu a rozhodnutie bolo vydané 04. 05. 2012, nemalo kedy\nbyť uskutočnené prvostupňové daňové vyrubovacie konanie.“.\nSťažovateľka tiež argumentovala, že nebola dodržaná zákonná lehota na vykonanie\ndaňovej kontroly podľa § 15 ods. 17 zákona o správe daní, pretože k „predĺženiu lehoty na\nvykonanie daňovej kontroly nadriadeným orgánom došlo nezákonne.\nZ ustanovenia § 15 ods. 17 zák. č. 511/1992 Zb. vyplýva, že orgán najbližšie\nnadriadený správcovi dane môže 6-mesačnú lehotu na vykonanie daňovej kontroly\nprimerane predĺžiť v zložitých prípadoch... Podľa názoru sťažovateľky práve správca dane\nnekoncentrovanosťou a nekoordinovanosťou vykonávania dokazovania nestíhal vykonať\ndaňovú kontrolu výlučne jeho zavinením, pretože dôkazy, ktoré vykonával po pol roku,\nmohol vykonať už v zákonnej lehote na samom začiatku daňovej kontroly. Keď nadriadený\norgán predĺžil z dôvodu vykonávania dokazovania lehotu na výkon daňovej kontroly, použil\niný než zákonný dôvod pre svoje rozhodnutie. V tejto súvislosti nemôže obstáť ani tvrdenie\n\n10\n\nnajvyššieho súdu, že ide o úvahu nadriadeného orgánu, ktorú súd nemôže preskúmavať,\npretože nejde o úvahu, ale o zjavné vybočenie z platnej právnej úpravy, čo je v rozpore\nso základným ústavným princípom uvedeným v čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, keď rozšíril,\nresp. zmenil zákonné dôvody predĺženia daňovej kontroly.“. Postup daňových orgánov\nje podľa názoru sťažovateľky ústavne neudržateľný.\nNa základe uvedeného sťažovateľka v sťažnosti navrhla, aby ústavný súd takto\nrozhodol:\n„1. Základné právo spoločnosti Zlatá Huta, spol. s r. o... na súdnu ochranu podľa\nčl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa\nčl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžf/23/2014 z 25. februára 2015 porušené boli.\n2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžf/23/2014\nz 25. februára 2015 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.\n3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľke trovy konania\nv sume 355,73 € na účet JUDr. Bohumila Nováka, advokáta, do troch dní od právoplatnosti\nnálezu.“\nÚstavný súd uznesením sp. zn. I. ÚS 314/2015 z 1. júla 2015 prijal podľa § 25 ods. 3\nzákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu\nSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie.\nNa základe výzvy ústavného súdu mu bol zapožičaný spis krajského súdu sp. zn.\n13 S 152/2012 (doručený 13. júla 2015), ako aj spis daňového úradu k dodatočnému\nplatobnému výmeru č. 9300401/5/240506/2012 (doručený 23. júla 2015).\nNajvyšší súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním\nsp. zn. KP 3/2015 doručeným ústavnému súdu 10. augusta 2015, v ktorom sa okrem iného\nuvádza:\n\n11\n\n«Najvyšší súd Slovenskej republiky okrem výstižného vyjadrenia svojho právneho\nnázoru v odôvodnení predmetného rozsudku uviedol aj konkrétne právne závery Krajského\nsúdu v Trenčíne ako prvostupňového súdu, ktorý sa vo svojom rozsudku v dostatočnom\nrozsahu vysporiadal so všetkými námietkami sťažovateľky uvedené v žalobe pod 1 a 7\na s týmito závermi sa v celom rozsahu stotožnil aj najvyšší súd podľa § 219 ods. 2\nObčianskeho súdneho poriadku.\nAko vyplýva z bodu VI. ústavnej sťažnosti sťažovateľka vidí ústavné vady rozsudku\nnajvyššieho súdu v tom, že v žalobe namietala, že sa (a) neuskutočnilo prvostupňové daňové\nvyrubovacie konanie, (aa) nebola dodržaná zákonná lehota na vykonanie daňovej kontroly,\n(aaa) bola namietaná nezákonnosť vykonávaných dôkazov, nesprávnosť ich hodnotenia\njednotlivo i vo vzájomnej súvislosti a nesprávnosť dokazovania a nesprávnosť smerovania\ndokazovania a najvyšší súd sa týmito námietkami vôbec nezaoberal a sťažovateľka\nnedostala žiadnu odpoveď.\nUvedené tvrdenie sťažovateľky sa však nezakladá na pravde. Ako vyplýva\nz odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu už prvostupňový súd sa týmito námietkami\nnáležité zaoberal, avšak nepovažoval ich za dôvodné. Najvyšší súd sa ako súd odvolací\nv zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 OSP stotožnil v celom rozsahu s odôvodnením\nrozhodnutia krajského súdu.\nKonkrétne, k tvrdeniu sťažovateľky pod písmenom (a) bodu VI ústavnej sťažnosti si\ndovoľuje najvyšší súd dať do pozornosti, že na strane 5 - 6 rozsudku Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky je uvedené: „Vo vzťahu k námietke č. 3/, že neprebehlo prvostupňové\nkonanie krajský súd uviedol, že pri posudzovaní tejto námietky, je potrebné vychádzať z §\n15 zákona o správe daní a poplatkov, pričom daňová kontrola nespadá pod procesy\nrozhodovacie, ale iba zisťovacie (§ 15 ods. 1), výstup z daňovej kontroly (protokol), ktorým\nsa táto ukončuje je jedným z podkladov na začatie daňového konania (§ 15 ods. 13)\na súčasne predstavuje zákonom označený dôkazný prostriedok (§ 29 ods. 4). Krajský súd sa\nnestotožnil s tvrdením žalobcu, že vyrubovacie konanie vôbec neprebehlo, keď daňová\nkontrola ukončená protokolom č. 930040 1/1/266442/2012 z 28. 2. 2012 a dodatku č. 1\nz 3. 5. 2012, ktorý bol so žalobcom prejednaný dňa 3. 5. 2012, následne začalo vyrubovacie\nkonanie, poukazom na to, že účelom vyrubovacieho konania nie je opakovane vykonať\ndôkazy už vykonané, ktoré boli obstarané v rámci daňovej kontroly a ak daňový subjekt\n\n12\n\nnepredložil také dôkazy alebo neuviedol také tvrdenia, s ktorými sa správca dane\nnevyporiadal počas daňovej kontroly, nie je dôvod opakovať už vykonané dôkazy\na vyrubovacie konanie sa obmedzí na vydanie rozhodnutia, v odôvodnení ktorého sú\nuvedené zistenia a závery daňovej kontroly. Krajský súd tiež poukázal na to, že žalobca\nv prejednávanej veci po ukončení daňovej kontroly neoznačil žiadne dôkazy, ktoré by neboli\nznáme z daňovej kontroly, a preto nebolo v rozpore so zákonom, keď správca dane\nnezopakoval vykonanie žalobcom navrhnutých dôkazov. Krajský súd preto túto námietku\nžalobcu považoval za nedôvodnú.\nK nedodržaniu zákonnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly, ktorú sťažovateľka\nnamieta pod písmenom (aa) bodu VI. ústavnej sťažnosti treba dať do pozornosti, že na\nstrane 5-6 rozsudku Najvyšší súd Slovenskej republiky okrem iného tiež uviedol, že\n„Vo vzťahu k námietke 4/, ktorou žalobca namietal závažné procesné pochybenie zo strany\nžalovaného, ktoré spočívalo v nedodržaní zákonom stanovenej lehoty na vydanie\nrozhodnutia podľa § 44 ods. 6 zákona o správe daní, krajský súd uviedol, že\nz administratívneho spisu je zrejmé, že správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu\ndane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2008 podľa § 15 zákona o správe daní\n(nie opakovanú daňovú kontrolu podľa § 15b), túto kontrolu ukončil protokolom z 28. 2.\n2012 a jeho dodatkom z 3. 5. 2012, rozhodnutie - dodatočný platobný výmer vydal dňa 4. 5.\n2012, t.j. v 15 dňovej lehote v súlade s § 44 ods. 6 v nadväznosti na §15 ods. 13 zákona\nč. 511/1992 Zb.. Krajský súd mal za to, že nález Ústavného súdu Slovenskej republiky\nv III. ÚS 2412010-57 na danú vec nemožno aplikovať, pretože správca dane nevykonal\nopakovanú daňovú kontrolu podľa § 15b, ale podľa § 15 ods. 2 tohto zákona, a preto aj túto\nnámietku považoval za nedôvodnú. Vo vzťahu k námietke 1/ ktorou žalobca namietal\nnezákonnosť opakovanej daňovej kontroly krajský súd konštatoval, že zákon o správe daní\nnevylučuje, aby po vykonaní daňovej kontroly zameranej na zistenie oprávnenosti nároku\nna vrátenie nadmerného odpočtu DPH podľa § 79 zákona o DPH nebola vykonaná u\ndaňového subjektu daňová kontrola na odpočet DPH z tovaru a služieb v zmysle § 49\nzákona o DPH. Poukázal na to, že vykonanie daňovej kontroly na posúdenie nároku na\nodpočet DPH nie je zákonom o správe daní vylúčené ani v prípade ak ide o rovnaké\nzdaňovacie obdobie a posudzované sú okrem iných aj dodávky tovarov a služieb, ktoré už\nboli predmetom nadmerného odpočtu, pretože pre ich uplatnenie sú zákonom stanovené iné\n\n13\n\nhmotnoprávne podmienky. Nepovažoval za dôvodné tvrdenie žalobcu, že potom ako bola\nvykonaná daňová kontrola od 27. 7. 2008 do 14. 9. 2009 na zistenie oprávnenosti nároku na\nvrátenie nadmerného odpočtu DPH podľa § 79 zákona o DPH, už nebolo možné vykonať\ndaňovú kontrolu od 4. 5. 2011 do 3. 5. 2012 podľa § 49 zákona o DPH za rovnaké\nzdaňovacie obdobie t.j. máj 2008.“\nK tvrdeniu sťažovateľky pod písmenom (aaa) bodu VI. ústavnej sťažnosti treba\nuviesť, že na strane 19 - 21 rozsudku najvyššieho súdu sa najvyšší súd dostatočne zaoberal\nnamietanou nezákonnosťou dôkazov, keď uviedol, že: „v preskúmavacom konaní mal\nodvolací súd zhodne ako súd prvého stupňa preukázané, že z predloženého\nadministratívneho spisu vyplýva, že daňové orgány oboch stupňov sa náležíte vecou\nzaoberali a dokazovanie vykonávali v súčinnosti s daňovým subjektom - žalobcom.\nŽalovaný i správca dane pri vydaní rozhodnutí nevychádzali len z daňových dokladov\npredložených žalobcom, ale najmä z výsledkov dokazovania, ktoré smerovalo k prevereniu a\nzískaniu dôkazov o tom, či predmetné obchody boli uskutočnené spôsobom deklarovaným\nžalobcom. Skutkové zistenia vyplývajúce z administratívneho spisu potvrdzujú, že správca\ndane založil svoj právny záver na základe dôkazov vykonaných zákonným spôsobom. Nie je\nmožné súhlasiť s tvrdením žalobcu, že dôkazy vykonané správcom dane nemôžu byť použité\nz dôvodu ich nezákonnosti, pretože jednak ide o všeobecné tvrdenie, ktoré nemôže mať\nza následok\n\npreukázanie\n\na vykonávaní dokazovania,\n\nnezákonnosti\n\npostupu\n\nako\n\nže\n\nz\n\nadministratívneho\n\nspisu\n\nz\n\nobsahu\n\na\n\naj\n\nz\n\nplatobného\n\nvýmeru\n\naj,\n\nprotokolu č. 9300401/1/266442X012\n\nsprávcu\ndodatočného\n\ndane\n\npri\n-\n\nzadovážení\n\nč. 9300401/5/240506/2012 zo dňa 04.05.2012, je zrejmé, že správca dane využil pri výkone\nkontroly v súlade s§ 29 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. jednak dôkazy získané správcom\ndane z iných konaní (daňová kontrola DPH za zdaňovacie obdobie január - apríl a jún november 2008), z odpovedí na dožiadania vydané v r. 2010 od iných správcov dane\n(DÚ Bratislava, Detva, Myjava, Nové Zámky) a odpovede získané v rámci medzinárodnej\nvýmeny informácií z r. 2010, v roku 2011 správca dane sám vykonal opakované\npojednávanie s bývalým konateľom\n\n-\n\ninvestičného zlata pre\n\n, dodávateľom\n\na požiadal DÚ Bratislava o vypočutie\n\nbývalej konateľky\n\n-\n\n, ako dodávateľa\n\ninvestičného zlata pre žalobcu. Odvolací súd je tiež toho názoru, že dôkazy, ktoré miestne\n\n14\n\npríslušní správcovia dane získali v rámci iných konaní uskutočnených v roku 2008 a 2009,\na ktoré zaslali správcovi dane ako podklad k výkonu kontroly v roku 2011, nemožno\npovažovať za nezákonné dôkazy správcu dane.\nOdvolací súd v danej súvislosti dáva do pozornosti žalobcu, že v zmysle § 29 ods. 8\nzákona o správe daní skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane preukazuje daňový\nsubjekt, správca dane navrhované dôkazy len vykonáva, pričom je na jeho úvahe, či vykoná\naj ďalšie dôkazy daňovníkom navrhnuté resp. nenavrhnuté. Správca dane správne zameral\nsvoju pozornosť na obchodné transakcie, na základe ktorých spoločnosť\nkupovala zlato v obchodnom reťazci daňových subjektov. Z výsledkov medzinárodnej\nvýmeny informácií pritom vyplynulo, že zlato, ktoré\n\npredávala žalobcovi\n\nbolo dodávané v reťazci daňových subjektov\n-\n\n-\n\n- Zlatá huta, s.r.o.\n\n(žalobca). Správca dane správne zameral svoju pozornosť aj na obchodné transakcie,\nna základe ktorých spoločnosť\n\nkupovala zlato\n\nv obchodnom reťazci daňových subjektov, pričom z výsledkov vykonaného dokazovania\nvyplynulo, že prvým dodávateľom zlata na územie Slovenskej republiky bol rakúsky\ndodávateľ\n\n, táto rakúska spoločnosť fakturovala v roku\n\n2008 spoločnosti\n\ndodanie investičného zlata, následne spoločnosť\n\npredala zlato spoločnosti\npredala zlato nakúpené od\n\na táto spoločnosť\nlen žalobcovi.\n\nPodľa názoru odvolacieho súdu zhodne s názorom súdu prvého stupňa z výsledkov\nvykonaného dokazovania v daňovom konaní vyplýva, že žalobca spôsobom vylučujúcim\nakékoľvek pochybnosti nepreukázal, že obchody, ním deklarované v daňových priznaniach\nza sledované zdaňovacie obdobie (máj 2008) na základe faktúr predložených k daňovej\nkontrole, sa uskutočnili spôsobom ním tvrdeným ods.8 zákona č. 511/1992 Zb.. V tomto\nkontexte odvolací súd zdôrazňuje, že dôkazné bremeno leží na daňovom subjekte žalobcovi, ktorý má preukázať skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane\na skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých\npreukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj\nvierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených\ndaňovým subjektom. Z uvedených dôvodov žalobcu zaťažovala dôkazná povinnosť aj na tú\n\n15\n\nskutočnosť, že predmetom obchodov bol tovar, ktorý mal charakter ním deklarovaný, najmä\nz dôvodu, že podliehal samostatnej právnej úprave v zmysle hmotného práva (§ 67 ods.3\nzákona č. 222/2004 Z.z).\nNa podporu uvedeného najvyšší súd poukazuje aj na rozsudok najvyššieho súdu\nvo veci sp. zn. 2Sžf/4/2009 z 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky, č. k. III. ÚS 7812011-17 z 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že:\n„dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb.\nv spojení s §49 ods. 2, § 51 zákona o DPH). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné\nbremeno na strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si\nza zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty\n(je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil;\npreto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom\nstanovených podmienok.“\nPokiaľ teda sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namietala, že najvyšší súd sa\ns námietkami uvedenými v ústavnej sťažnosti v bode VI pod písmenami (a) - (aaa) vôbec\nnezaoberal a že na ne sťažovateľka nedostala žiadnu odpoveď, tak tieto jej tvrdenia sú\nvo svetle vyššie uvedených skutočností účelové.\nPostup Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pri odôvodňovaní svojho právneho\nzáveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny,\na v danom prípade preto nemohlo byť porušené označené základné právo sťažovateľky\npodľa čl. 46 ods.1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky. Podľa konštantnej judikatúry Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky (napr. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky\nz 25. novembra 2010, č.k. II. ÚS 508/2010-15) „skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym\nnázorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej\nneodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného\nsúdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. Prípadný zásah ústavného\nsúdu, a to nahrádzanie právneho názoru najvyššieho súdu, je možné realizovať len\nv prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.\nAj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, v zmysle\nustálenej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba\nv prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.\n\n16\n\nO svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné\nuvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že\nby zásadne poprel ich účel a význam.“\nNavyše, na daňovú vec sťažovateľky sa článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd nevzťahuje, lebo článok 6 ods. 1 dohovoru garantuje\nspravodlivý proces pri rozhodovaní súdu o „občianskych právach a záväzkoch“ alebo o\noprávnenosti, „akéhokoľvek trestného obvinenia“. V tejto súvislosti najvyšší súd poukazuje\naj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva podľa ktorej „daňové záležitostí patria\ndo tvrdého jadra výsad verejnej moci a verejný charakter vzťahu medzi daňovým subjektom\na správcom dane prevláda. Napokon súd dospel k záveru, že daňové spory sa vymykajú\nz oblasti občianskych práv a záväzkov, a teda nespadajú do pôsobností čl. 6 dohovoru, a to\nnapriek finančným dôsledkom na situáciu daňových subjektov (Ferrazzini proti Taliansku,\nrozsudok z 12. júla 2001, bod 29)“.»\nK vyjadreniu najvyššieho súdu sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho\nzástupcu zaujala stanovisko podaním doručeným ústavnému súdu 16. septembra 2015,\nv ktorom uviedla:\n«1/ K námietke neuskutočnenia prvostupňového konania.\nNa tejto našej námietke v plnom rozsahu trváme.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vo svojom vyjadrení\nopakovane k tejto námietke uvádza citáciu dôvodov jeho rozsudku. Z tejto citácie je zrejmé,\nže neodpovedá na podstatu našej otázky, či a kedy a uskutočnilo prvostupňové daňové\nvyrubovacie konanie.\nK uvedenému treba zdôrazniť, že je nespochybniteľné, že daňová kontrola nie je\ndaňovým konaním a nemôže nahrádzať prvostupňové daňové konanie. Taktiež je\nnespochybniteľné, že daňové konanie je dvojstupňové. Ak prvostupňové konanie nebolo\nuskutočnené, chýba materiálna podmienka odvolacieho konania, pretože odvolací orgán\nokrem rozhodnutia má preskúmať i zákonnosť prvostupňového konania. Aké konanie\nodvolací orgán preskúmaval, keď sa vôbec neuskutočnilo?\nChceme zdôrazniť, že táto námietka nie je prejavom našej svojvôle len niečo\nnamietať, ale smeruje k ústavnej ochrane našich práv účastníka daňového a súdneho\n\n17\n\nkonania spočívajúca vtom, že postupom daňových orgánov , „s požehnaním“ všeobecných\nsúdov, nám bola odňatá možnosť konať pred daňovými orgánmi a tým sa brániť proti\nnezmyslom ktoré vykonštruovali. Na dôkaz pravdivosti tohto tvrdenia poukazujeme na to, že\npočas výkonu daňovej kontroly nám nebolo umožnené brániť sa a vyjadrovať sa k úkonom\nsprávcu dane, ktoré nazýva dokazovanie, takže sme vôbec nevedeli z akého dôvodu správca\ndane túto činnosť vykonáva, aký bol obsah jeho podaní a dožiadaní, pretože nám to\nodmietal oznámiť a nikdy nám neoznámil aké má pochybnosti o našich tvrdeniach, pričom\nto bolo podľa §§ 32, 34 a 41 ods. 1 zák. č. 511/1992 Zb., ako i čl. 48 ods. 2 Ústavy SR (viď\nústavnú sťažnosť str. 7, ods. 2, 3) povinnosťou správcu dane. V priebehu daňovej kontroly,\nktorá trvala viac ako rok, nám bolo odopreté riadne uplatňovať práva účastníka konania.\nNásledne prvostupňové konanie sa vôbec neuskutočnilo a odvolacie konanie sa uskutočnilo\nbez akejkoľvek našej účasti. Z uvedeného vyvstáva, že treba odpovedať na otázku, kedy sme\nako účastníci daňového konania v skutočnosti účastníkmi boli? Odpoveď je jednoznačná,\nnikdy.\nDaňová kontrola, však nie je konaním a ani nenahrádza prvostupňové konanie. Preto\nje dôležité odlíšiť ju od daňového konania. V tomto prípade sa daňová kontrola skončila\nprerokovaním protokolu dňa 03. 05. 2012. Účelom prerokovania protokolu je však len\nvnútorná revízia protokolu správcom dane pri jeho prerokovaní. Práve v prvostupňovom\nkonaní má mať účastník priestor na uplatnenie svojich procesných práv, ktoré sú pre\nprvostupňové konanie charakteristické. Najmä aby daňový subjekt dostal príležitosť\npredložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby jeho návrhy uspeli, ale i zoznámiť sa so\nvšetkými ďalšími dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené s cieľom ovplyvniť\nrozhodnutie správneho orgánu a vyjadriť sa k nim. Keďže už na druhý deň po prerokovaní\nprotokolu k daňovej kontrole bolo vydané rozhodnutie, ani stanovisko najvyššieho súdu\nstále neobjasňuje, kedy prebehlo prvostupňové konanie. A hoci Sťažovateľka nikdy\nnetvrdila, že v prvostupňovom vyrubovacom konaní je potrebné zopakovať dôkazy vykonané\nv daňovej kontrole, stále tvrdí, že vo vyrubovacom konaní bolo povinnosťou správcu dane\ndať priestor Sťažovateľke na odstránenie protichodných názorov, v súvislosti so závermi\ndaňovej kontroly uvedenými v protokole z daňovej kontroly a vyjadreniami Sťažovateľky\nk protokolu. Tento priestor nám v tomto procese jednoznačne daný nebol. To, že\nprotichodné názory Sťažovateľky po daňovej kontrole boli, jasne vyplýva aj z našich tvrdení\n\n18\n\na námietok, ktoré sa týkajú nezákonnosti dokazovania, ktorému sa venujeme nižšie. Tým\nboli porušené naše práva a najvyšší súd sa k takémuto porušeniu vo svojom rozsudku\nnevyjadril.\n2/ K námietke nedodržania zákonnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly.\nĎalším porušením práv je aj to, že najvyšší súd nijako nereagoval na našu námietku\nnedodržania lehoty na vykonanie daňovej kontroly (bod X. ústavnej sťažnosti). Najvyšší súd\nvo svojom stanovisku poukazuje na strany 5 a 6 jeho rozsudku, ktoré sa však týkajú iných\nskutočností. Netýkajú sa našich námietok, ktorými namietame, že daňová kontrola bola\npredlžovaná z dôvodov, ktoré nie sú zákonné. K tomu sa najvyšší súd nevyjadril, a ani\nk tomu, prečo sa s touto námietkou nevysporiadal v rozsudku, čím porušil naše práva.\nI tieto odôvodnenia, ktoré použil najvyšší súd, preukazujú zjavné nepochopenie\npodstaty tejto našej námietky, keď my namietame niečo iné a súd na to nereaguje, ale\nuvádza iné skutočnosti než namietané.\nPodstata tejto našej námietky spočíva v tom, že súd mal vyriešiť ako prejudiciálnu\notázku i predĺženie lehoty na vykonanie daňovej kontroly, pričom poukazujeme na zákonné\ndôvody takéhoto predĺženia lehoty, ktoré zjavne splnené neboli. Lehota teda zákonne\npredĺžená byť nemohla.\nTaktiež je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov stanovisko krajského súdu\no nemožnosti aplikovať Nález ÚS SR III. ÚS 24/2010, keď údajne správca dane nevykonal\nopakovanú daňovú kontrolu. Z toho jednoznačne možno vyvodiť, že tak krajský ako\ni najvyšší súd nepochopili základný princíp tohto procesu, pretože v tejto súvislosti sme\nnenamietali opakovanie daňovej kontroly, ale namietali sme nezákonnosť lehoty na\nvykonanie daňovej kontroly. Navyše nie je možné zistiť, prečo súdy nepovažovali ďalšiu\ndaňovú kontrolu za opakovanú, keď jednoznačne ide o opakovanú daňovú kontrolu, lebo\nide o kontrolu tej istej dane za to isté zdaňovacie obdobie.\nVšeobecné súdy tvrdia, že vykonanie opakovanej daňovej kontroly zákon nevylučuje,\nčo nie je pravda, pretože opakovaná daňová kontrola môže byť vykonaná len za podmienok\nuvedených v § 15b zák. č. 511/1992 Zb., a navyše musí byť súčasne splnená podmienka, že\nnastali nové skutočnosti, ktoré v čase pôvodnej daňovej kontroly neboli známe. Je vylúčené\naby takéto nové skutočnosti nastali, pretože obsah protokolov i rozhodnutí z oboch kontrol\nsú takmer totožné. Jednoznačne ide o nezákonnú opakovanú daňovú kontrolu.\n\n19\n\nV opačnom prípade, tak ako v tejto veci, ide o zjavne svojvoľné konanie správcu\ndane, ktoré je v rozpore s ust. čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého verejný orgán, (v tomto\nprípade daňový orgán), môže konať len to, čo mu zákon dovoľuje, a nie naopak.\n3/ K námietke nezistenia skutkového stavu a nezákonnosti dôkazov a ich hodnotenia.\nV citáciách ktoré najvyšší súd uvádza vo svojom stanovisku sa neodpovedá\nna závažné námietky Sťažovateľky, týkajúce sa nezistenia skutkového stavu, nezákonnosti\ndôkazov a ich hodnotenia. V citáciách rozsudku, ktoré najvyšší súd použil vo svojom\nstanovisku nijako nereaguje na našu námietku, že MVDI nie sú dôkazmi ako takými a vôbec\nuž nepreukazujú splnenie podmienok, ktoré požaduje legislatíva na oslobodenie od dane.\nNajvyšší súd sa taktiež nevysporiadal s ďalšou podstatnou skutočnosťou pre posúdenie celej\nveci, a to, že správca dane nám v plnom rozsahu uznal príjem z obchodov s tovarom, na\nktorý sme si uplatnili nárok na vrátenie nadmerného odpočtu DPH v tomto prípade. Uznaný\npríjem sme získali predajom tohto tovaru našim odberateľom v rovnakom množstve\na v krátkom časovom slede. Z uznania príjmu správcom dane vyplýva, že tovar sme museli\nnadobudnúť a použili sme ho v našej obchodnej činnosti. S týmito dôležitými skutočnosťami\nsa ani najvyšší súd nevysporiadal vo svojom rozhodnutí, čím porušil práva Sťažovateľky.\nV tejto časti sú názory najvyššieho súdu v rozpore nielen s logikou, ale i so zdravým\nrozumom a záväznou a platnou judikatúrou ESD, tak ako na ňu poukazujeme. Pokiaľ\nvykonával správca dane dožiadania MVDI, nešlo o dôkazy, ale len o informácie ktorými\npreveroval skutkový stav , čím vykonával vyhľadávaciu činnosť, ku ktorej nepotreboval\nsúčinnosť daňového subjektu, a až po preverení skutkového stavu vyhľadávaním mohol\nzačať vykonávať dokazovanie, avšak už za úzkej súčinnosti s daňovým subjektom, v súlade\nso základnou zásadou daňového konania podľa § 2 ods. 2 a 8 zák. č. 511/1992 Zb.. Ak\npostupoval bez akejkoľvek súčinnosti s daňovým subjektom, porušoval tým zákon, a takto\nzískané dôkazy nemôžu byť zákonné. Preto tieto dožiadania MVDI nemožno považovať za\nzákonné dôkazy.\nNajvyšší súd v závere polemizuje o tom, či čl. 6 ods. 1 Dohovoru možno použiť\nv daňových veciach a poukazuje na judikát ESĽP Ferrazzini proti Taliansku z 12. júla 2001.\nOkrem toho, že sa jedná o rozsudok ESĽP, k použiteľnosti tohto rozsudku v daňových\nveciach sa už viackrát vyjadril aj Ústavný súd SR, napr. v bode 27 Nálezu Ústavného súdu\nSR sp. zn. I. ÚS 118/2010 z 11. novembra 2010, kde hovorí, že: „Ústavný súd si je vedomý,\n\n20\n\nže vo veci Ferrazzini proti Taliansku (rozhodnutie z 12. júla 2001 vo veci sťažnosti\nč. 44759/98) ESĽP konštatoval neaplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru na daňové\nzáležitosti, a to aj napriek finančným dôsledkom, ktoré nevyhnutne majú na platiteľov daní\n(m. m. I. ÚS 241/07). Ústavný súd sa však stotožňuje s názorom Európskeho súdu pre\nľudské práva, že aj dohovor ako každodenne realizovaný a aplikovaný právny predpis má\nbyť „živým nástrojom“, a je tak úlohou orgánov ho aplikujúcich interpretovať jeho\nustanovenia i s ohľadom na možné meniace sa spoločenské podmienky. Za danej situácie\ncharakterizovanej\n\nznačným\n\nstupňom\n\nneustálenosti\n\na\n\npermanentne\n\nprebiehajúcej\n\nkryštalizácie názorov Európskeho súdu pre ľudské práva na interpretáciu pojmu\n„občianske práva a záväzky“ použitého v čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to aj pri rozhodovaní o\nsporoch medzi fyzickými a právnickými osobami a orgánmi verejnej moci o zákonnosť\nrozhodnutí daňových orgánov (Bendenoun proti Francúzsku - rozsudok z 24. februára\n1994, séria A, č. 284, Georgiou proti Spojenému kráľovstvu - rozhodnutie zo 16. mája 2000\no prijateľnosti sťažnosti č. 40042/98, Ferrazzini proti Taliansku - rozhodnutie z 12. júla\n2001 vo veci sťažnosti č. 44759/98), ústavný súd nevidí žiaden rozumný dôvod robiť z\nhľadiska založenia svojej právomoci podľa čl. 127 ods. 1 ústavy pri preskúmavaní postupov\na rozhodnutí všeobecných súdov v rámci správneho súdnictva rozdiely medzi sťažovateľmi,\nktorí v konaní pred ústavným súdom namietajú porušenie základného práva na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a sťažovateľmi, ktorí tvrdia porušenie práva na\nspravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Túto pozíciu potvrdzuje aj ustálená\njudikatúra ústavného súdu, podľa ktorej formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy\nústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov\nvo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru\n(II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú\nodlišnosť (IV. ÚS 195/07). Zároveň ústavný súd stabilne vyslovuje porušenie čl. 6 ods. 1\ndohovoru aj v takých konaniach o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorých je\npredmetom preskúmania rozhodnutie všeobecného súdu v správnom súdnictve týkajúce sa\ndaňových záležitostí (I. ÚS 238/06, III. ÚS 305/08, III. ÚS 24/2010). V posudzovanom\nprípade pristúpil navyše ústavný súd k vysloveniu porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru\nrozsudkom najvyššieho súdu na základe zistenia nedostatočného odôvodnenia napadnutého\nrozsudku, čo relevanciu z pohľadu práva na spravodlivé súdne konanie nepochybne má aj v\n\n21\n\nprípade ústavno-súdneho prieskumu rozhodnutia všeobecného súdu vydaného v správnom\nsúdnictve“.\nToto vyjadrenie Ústavného súdu SR je plne aplikovateľné i pre tento prípad. Je\nzarážajúce, že najvyšší súd nepozná túto ustálenú judikatúru.\nSťažovateľka preto navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, že jej\npráva porušené boli a rozsudok najvyššieho súdu zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie\nkonanie.\nSťažovateľka v zmysle § 30 ods. 2 zákona Národnej rady SR č. 38/1993 Z. z. zároveň\nsúhlasí s upustením od ústneho pojednávania o prijatom návrhu.»\nÚstavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom\nsúde vo veci sťažnosti sťažovateľky upustil od ústneho pojednávania, pretože po\noboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto\npojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát predmetnú\nsťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov\na verejnosti len na základe písomne podaných stanovísk účastníkov.\nII.\nÚstavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nSťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa\nčl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\nrozsudkom najvyššieho súdu, ktorým na základe ňou podaného odvolania potvrdil rozsudok\nkrajského súdu, ktorým tento zamietol žalobu sťažovateľky o preskúmanie zákonnosti\nrozhodnutia žalovaného, ktorým bol potvrdený dodatočný platobný výmer správcu dane\no vyrubení rozdielu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2008, vydaného\n\n22\n\nna základe daňovej kontroly uskutočnenej v období od 4. mája 2011 do 3. mája 2012.\nVo vzťahu k sťažovateľke v predchádzajúcom konaní krajský súd rozsudkom sp. zn.\n11 S 65/2010 zrušil predchádzajúce rozhodnutie žalovaného, ktorým potvrdil rozhodnutie\nsprávcu dane o znížení odpočtu DPH vydané na základe záverov daňovej kontroly na\nzistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie\nmáj 2008 uskutočnenej v období od 27. júla 2008 do 14. septembra 2009. Dôvodom\nzrušenia uvedeného rozhodnutia bolo nedodržanie jednoročnej prekluzívnej lehoty na\nvykonanie a ukončenie daňovej kontroly, ktorú krajský súd považoval v súlade s ustálenou\njudikatúrou za prekluzívnu lehotu, ktorá zaťažila daňové konanie vadou nezákonnosti. Na\nzáklade tohto rozhodnutia krajského súdu vydal žalovaný rozhodnutie o zrušení rozhodnutia\nsprávcu dane a vec vrátil na ďalšie konanie správcovi dane. Správca dane v zmysle\nmetodického usmernenia žalovaného oznámil sťažovateľke začatie daňovej kontroly dane\nz pridanej hodnoty za máj 2008 podľa § 15 ods. 2 zákona o správe daní.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na\ninom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím\norgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto\nrozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené\npreskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\nÚstavný súd v súvislosti s rozhodovaním o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy\nkonštantne zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov\nnie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).\n\n23\n\nPreto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného\nsúdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej,\nani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav\na aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha\nústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie\na aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach\na základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd\nzasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo\narbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo\nza následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,\nI. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného\npredpisu všeobecným súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil\nod znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam\n(napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).\nÚstavný súd zastáva názor, že úlohou právneho štátu je pripraviť legitímne\npodmienky, ktoré by boli zárukou spravodlivého prerokovania veci pred kompetentným\norgánom verejnej moci. Vytvorenie takýchto podmienok tkvie v právnej úprave\njednotlivých konaní, v rámci ktorých dochádza k ochrane hmotnoprávnych vzťahov, a tým\naj k reálnemu výkonu a ochrane základných práv a slobôd. Je nepochybné, že len\nobjektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím\nnepodložená možnosť úvahy orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov,\nktoré sú vymedzené zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať\nrozhodnutie (m. m. III. ÚS 226/06, III. ÚS 283/2010)\nVychádzajúc zo svojej doterajšej judikatúry ústavný súd v konaní vo veci samej mal\nna zreteli svoju pozíciu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti, ktorá je odlišná\nod postavenia toho-ktorého všeobecného súdu plniaceho si svoju úlohu aj v rámci\nopravného systému, kde podstatou je preskúmať a v prípade nezrovnalostí reparovať zistený\nskutkový stav a na to nadväzujúci právny záver. Ústavný súd teda na seba neprevzal\nzodpovednosť všeobecného súdu, ale napadnutý rozsudok preskúmal z hľadiska dodržania\n\n24\n\nzásad spravodlivého procesu a jeho zlučiteľnosti s článkami ústavy a dohovoru, ktorých\nporušenie sa namieta. Pritom rozsudok najvyššieho súdu podrobil prísnej konfrontácii\ns argumentmi sťažovateľky majúc na pamäti, že rozhodnutie orgánu verejnej moci nemusí\nbyť totožné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia\nmusí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 Občianskeho súdneho\nporiadku), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné otázky a námietky\nspochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie\novplyvňujúcich súvislostiach (sp. zn. III. ÚS 283/2010)\nVychádzajúc z uvedeného bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či napadnuté\nrozhodnutie nie je arbitrárne a či ho najvyšší súd ústavne akceptovateľným a udržateľným\nspôsobom zdôvodnil.\nAko vyplýva zo sťažnosti, námietky sťažovateľky možno zhrnúť takto:\na) daňová kontrola, ktorá tvorila zákonný podklad pre vydanie rozhodnutí daňových\norgánov, ktoré boli predmetom preskúmania v rámci správneho súdnictva, bola vykonaná\nv rozpore so zákonom, keďže v skutočnosti išlo o opakovanú daňovú kontrolu, a nie riadnu\ndaňovú kontrolu, ako bola daňovými orgánmi a všeobecnými súdmi iba formálne označená,\nkeďže zo zákona o správe daní vyplývajúce podmienky pre vykonanie opakovanej daňovej\nkontroly splnené neboli,\nb) po prerokovaní protokolu o daňovej kontrole sa neuskutočnilo prvostupňové\nvyrubovacie konanie, pričom touto námietkou sa najvyšší súd náležite nezaoberal,\nc) nebola dodržaná zákonná lehota na vykonanie dôkazov,\nd) nezákonne vykonané dôkazy boli nesprávne vyhodnotené tak jednotlivo, ako i vo\nvzájomnej súvislosti. Skutočný skutkový stav veci je v rozpore so skutkovým stavom\ntvrdeným daňovými orgánmi, čím došlo k porušeniu zásady voľného hodnotenia dôkazov.\nNapadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu je preto podľa sťažovateľky neodôvodnené,\narbitrárne a nerešpektujúce základné zásady daňového konania.\n\n25\n\nAko zásadnú námietku sťažovateľky ústavný súd vyhodnotil jej tvrdenie\no nezákonnosti vykonania daňovej kontroly, ktorá predchádzala vydaniu rozhodnutia\nžalovaného a v konečnom dôsledku aj vydaniu rozsudku najvyššieho súdu.\nNajvyšší súd v napadnutom rozhodnutí k uvedenej námietke sťažovateľky uviedol:\n„Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku žalobcu, ktorou namietal, že\nnapadnuté rozhodnutie vychádza z tzv. opakovanej daňovej kontroly, ktorá bola nezákonná,\na preto vo veci na ňu nemožno prihliadať. Poukazom na skutkové zistenia predchádzajúce\nrozhodnutiu správcu dane a žalovaného, zdôraznil, že zrušujúcim rozhodnutím DR SR sa\nvec procesne dostala do štádia začatia vyrubovacieho konania, a preto vzhľadom na\nzáväznosť výroku rozhodnutia DR SR bolo povinnosťou správcu dane pokračovať v konaní\na vo veci v súlade so záväzným právnym názorom rozhodnúť, avšak napriek tomu do\ndnešného dňa toto konanie nebolo ukončené, považujúc za vylúčené, aby súbežne pri\nneskončení pôvodného konania prebehla daňová kontrola a následné daňové konanie o tej\nistej dani za to isté zdaňovacie obdobie, a súčasne namietajúc, že žalovaný ako aj krajský\nsúd sa vôbec nezaoberali touto jeho námietkou.\nZ právnej úpravy citovanej vyššie vyplýva, že zákonodarca v zákone o správe daní\nzveruje do právomoci daňových orgánov zistiť alebo preveriť základ dane alebo iné\nskutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti.\nZákonodarca v zákone o správe daní súčasne zveruje do právomoci Daňovému riaditeľstvu\nSR metodicky riadiť a usmerňovať správcu dane ako aj v rámci odvolacieho konania\nnaprávať a odstraňovať pochybenia v konaniach a rozhodnutiach správcu dane.\nVychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcej z administratívneho spisu je zrejmé,\nže žalobca ako daňový subjekt podal daňové priznanie DPH za zdaňovacie obdobie máj\n2008 dňa 4. 6. 2008, v ktorom si uplatnil nadmerný odpočet vo výške 15 717 879,- Sk;\nsprávca dane podľa § 79 ods. 2 zákona o DPH v spojení s § 15 ods. 14 zákona o správe\ndaní začal kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu\nDPH; správca dane pri výkone kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie\nnadmerného odpočtu DPH nedodržal jednoročnú lehotu na ukončenie kontroly, z ktorého\ndôvodu Krajský súd v Trenčíne rozsudkom č. k. 11 S/65/2010-61 zrušil rozhodnutie\nžalovaného číslo I/226/84-45877/2010/994159-r a vec vrátil na ďalšie konanie\n\n26\n\na rozhodnutie. V predmetnej preskúmavanej veci bola kontrola vykonaná na základe\nrozhodnutia odvolacieho orgánu č. 1/226/84-4087/2011/994159-r zo dňa 13. 1. 2001,\nktorým\n\nrozhodnutím\n\ndaňové\n\nriaditeľstvo\n\nzrušilo\n\nrozhodnutie\n\nsprávcu\n\ndane\n\nč. 645/230/79240/09/Feč a vec vrátilo na ďalšie konanie a rozhodnutie, keď v dôvodoch\nrozhodnutia zaviazal správcu dane, aby sa v ďalšom konaní riadil právnym názorom\nvysloveným v právoplatnom rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č. k. 11 S/65/2010-61\n(v ktorom krajský súd konštatuje nedodržanie zákonnej jednoročnej lehoty pri výkone\ndaňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za\nzdaňovacie obdobie máj 2008, a preto protokol z takto vykonanej kontroly má povahu\nnezákonne získaného dôkazného prostriedku a preto aj rozhodnutie, ktoré vychádza zo\nskutočností zistených počas nezákonne vykonanej kontroly zachytených v tomto protokole\nje nezákonné ) a súčasne uložiac povinnosť, že správca dane má umožniť žalobcovi\nvyjadriť sa ku všetkému, čo počas daňovej kontroly vyšlo vo veci najavo. Zo skutkových\nokolností teda vyplýva, že Daňové riaditeľstvo SR v rozhodnutí zo dňa 13. 1. 2011\nneuložilo správcovi dane v ďalšom konaní vykonať opakovanú daňovú kontrolu. Správca\ndane sa pri výkone daňovej kontroly v danom prípade začatej dňa 4. 5. 2011 riadil\nprávnym názorom krajského súdu i odvolacieho orgánu a v ďalšom konaní postupoval\npodľa § 15 ods. 2 zákona o správe daní. Vzhľadom k uvedenému zo skutkových zistení teda\nvyplýva, že správca dane nevykonal opakovanú daňovú kontrolu podľa § 15b zákona o\nspráve daní, ako to namietal žalobca.\nOdvolací súd preto súhlasí s argumentáciou krajského súdu, že v danej veci nebola\nvykonaná opakovaná daňová kontrola podľa § 15b zákona o správe daní a daňová kontrola\nna zistenie oprávnenosti uplatneného nadmerného odpočtu dane podľa § 79 zákona o DPH\nnevylučuje, aby správca dane vykonal za rovnaké zdaňovacie obdobie riadnu daňovú\nkontrolu na zistenie, či daňový subjekt si odpočet DPH uplatnil v súlade s § 49 zákona\no DPH, majúc za to, že žalovaný ako aj správca dane dostatočne zistili skutkový stav za\nkontrolované zdaňovacie obdobie máj 2008, zabezpečili potrebné dôkazy, ktoré neboli\nzískané v rozpore so zákonom, dôkazy správne vyhodnotili a vyvodili z nich správny právny\nzáver, že žalobca nesplnil zákonné podmienky na odpočet DPH podľa § 49 ods. 2 písm. a/\nv spojení z § 49 ods. 1 zákona o DPH, pretože žalobca nadobudol od svojich dodávateľov\n\n27\n\nv kontrolovanom zdaňovacom období len investičné zlato, ktoré je oslobodené od dane\nz pridanej hodnoty podľa § 67 ods. 3 zákona o DPH.\nNemožno súhlasiť ani s tvrdením žalobcu, že by sa žalovaný ako aj krajský súd\nuvedenou námietkou nezaoberali. Žalovaný sa s uvedenou námietkou žalobcu zaoberal na\nstrane 2 a 3 preskúmavaného rozhodnutia, dajúc na ňu odpoveď v dostatočnom rozsahu.\nKrajský súd sa taktiež v dostatočnom rozsahu vysporiadal s uvedenou námietkou\nžalobcu v odôvodnení napadnutého rozsudku na strane 6 a 7, ako aj na strane 12 a 13.“\nPred posúdením namietaného porušenia označených práv sťažovateľky ústavný súd\npovažoval za potrebné poukázať na základné zásady daňového konania, ktoré už vo svojej\nrozhodovacej činnosti judikoval, keď v náleze sp. zn. I. ÚS 238/06 zo 16. decembra 2008\nzhrnul:\n„Daňové konanie je ovládané celou radou princípov, resp. zásad, ktoré sú spoločné\npre celú oblasť správy daní a ktoré sa premietajú najmä do roviny práv a povinností\nsubjektov zúčastnených na daňovej kontrole a nadväzujúcich konaní a procesov. Tieto\nprincípy, resp. zásady možno rozdeliť do viacerých základných skupín, z ktorých sú\nz pohľadu posudzovanej veci najdôležitejšie princípy ústavné a princípy vyplývajúce zo\nzákona o správe daní.\nZ ústavných princípov je najdôležitejší princíp právneho štátu (čl. 1 ods. 1 ústavy).\nJednou zo základných aspektov právneho štátu je právna istota, ktorá by sa mala odrážať\nv určitej stabilite práva, resp. normotvorby, ale tiež jeho aplikácie. Taktiež právo na súdnu a\ninú ochranu (čl. 46 a nasl. ústavy) patrí k základným komponentom právneho štátu. Pre\ndaňovú oblasť je vo vzťahu k tomuto právu najvýznamnejšia skutočnosť, že daňový subjekt\nnesmie byť v žiadnej fáze správy daní a ani v nadväzujúcich konaniach zbavený alebo\nobmedzený v uplatnení svojich procesných práv. Princíp legality (čl. 2 ods. 2 ústavy)\nvyjadruje, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu\na spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Štátne orgány môžu teda konať iba to, čo je zákonom\npovolené, a to ešte iba v rozsahu a spôsobom, ako im zákon dovoľuje. Z tejto zásady\nvyplýva množstvo obmedzení pre oblasť správy daní. Správca dane napr. nesmie vykladať\nzákon extenzívnym spôsobom a nie je v žiadnom prípade oprávnený uskutočňovať\nvýpoveď svedkov bez oznámenia tohto úkonu daňovému subjektu a pod.\n\n28\n\nMedzi relevantné princípy upravené zákonom o správe daní patrí napr. zásada\nzákonnosti, ktorá predovšetkým ustanovuje povinnosť pre správcu dane v daňovom konaní\npostupovať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi (§ 2 ods. 1). V zmysle\nzásady súčinnosti (§ 2 ods. 2) správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti\ns daňovými subjektmi. Pre daňovú kontrolu a daňové konanie je jednou z\nnajvýznamnejších zásad tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov (§ 2 ods. 3), podľa ktorej\nsprávca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky\ndôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo\nnajavo. Zásada rovnosti (§ 2 ods. 7), podľa ktorej všetky daňové subjekty majú v daňovom\nkonaní rovnaké práva a povinnosti, vo svojej podstate vychádza z ústavnej zásady rovnosti\núčastníkov (čl. 47 ods. 3 ústavy).“\nZásada zákonnosti disponuje dominantným postavením voči ostatným zásadám. Tie\nsa môžu totiž uplatňovať len vďaka zásade zákonnosti a aj výnimky z ich uplatňovania sú\ndané obsahom zásady zákonnosti. Postupne možno dospieť k záveru, že zásada zákonnosti\nje nástrojom v rukách zákonodarcu, ktorým zabezpečuje vyvažovanie v kolízii stojacich\nprincípov typických pre daňové konanie... Ide o princíp dôsledného zohľadňovania\nfiškálnych záujmov štátu a princíp dôsledného rešpektovania práv a právom chránených\nzáujmov daňových subjektov a iných osôb zúčastnených na konaní (VERNARSKÝ, M.\nProcesné zásady daňového konania. Košice : Univerzita Pavla Jozefa Šafárika, 2009. ISBN\n978-80-7097-762-0).\nVýznam uvedených všeobecných právnych princípov spočíva najmä v skutočnosti,\nže sú metódou regulácie právnych vzťahov a súčasne určujú, ako má byť právna norma\nkoncipovaná, interpretovaná a aplikovaná v praxi.\nÚstavný súd súčasne pokladal za nevyhnutné vzhľadom na argumentáciu\nsťažovateľky poukázať na výklad pojmu „daňová kontrola“, tak ako vyplýva z nálezu\nsp. zn. I. ÚS 238/06 zo 16. decembra 2008, v ktorom ústavný súd uviedol:\n„Daňová kontrola nepredstavuje samostatné daňové konanie, ale je čiastkovým\nprocesným postupom, ktorý sa uskutočňuje v rámci daňového konania; nie je teda\n\n29\n\nsamostatnou fázou daňového konania, ale úkonom správcu dane. Daňová kontrola sa\nspravidla začína spísaním zápisnice o začatí daňovej kontroly. Ukončená je dňom\nprerokovania protokolu o daňovej kontrole s kontrolovaným daňovým subjektom. Protokol\no daňovej kontrole nemožno považovať za rozhodnutie, pretože ním sa daňovému subjektu\nneukladajú práva a povinnosti, ale je iba podkladom na prípadné vydanie platobného\nvýmeru. Daňová kontrola je teda svojou povahou procesom kontrolným, a nie\nrozhodovacím.“\nV súvislosti s uvedeným ústavný súd dodáva, že daňová kontrola ako súbor\nčiastkových úkonov správcu dane je vykonávaná v rámci konkrétneho daňového konania,\nktorým sa rozumie konanie o jednej dani (druh dane) za jedno zdaňovacie obdobie vedené\nproti konkrétnemu daňovému subjektu.\nÚstavný súd ďalej konštatuje, že v zákone o správe daní nie je taxatívne uvedený\nvýpočet situácií, kedy správca dane nie je oprávnený začať daňovú kontrolu.\nZo všeobecných zásad a princípov daňového konania, tak ako boli už uvedené, však\nvyplýva, že v určitých prípadoch nie je možné daňovú kontrolu vykonať. Jednou\nzo zákonných prekážok vykonania daňovej kontroly, ktorá už bola judikatúrou\nvšeobecných súdov, ako aj ústavného súdu potvrdená, je uplynutie prekluzívnej lehoty pre\nuskutočnenie daňovej kontroly (sp. zn. III. ÚS 24/2010). Uplynutím prekluzívnej lehoty\nkončí daňové konanie vo vzťahu ku konkrétnej dani a zdaňovaciemu obdobiu, čo\npredstavuje absolútnu prekážku pre uskutočnenie ďalšej daňovej kontroly a je súčasne\nprejavením jednej zo základných zásad právneho štátu, a to zásady právnej istoty\nv daňovom konaní.\nĎalšia prekážka uskutočnenia daňovej kontroly je podľa názoru ústavného súdu\nmodifikáciou zásady res iudicatae, pretože aj v daňovom konaní je potrebné zohľadňovať\nzákladný procesnoprávny princíp ne bis in idem; teda nezameniteľnosť už prijatých\nrozhodnutí, na základe ktorých vznikli, boli zmenené alebo zanikli hmotnoprávne\nsubjektívne práva a povinnosti právnických alebo fyzických osôb. Uvedený princíp sa\npodľa názoru ústavného súdu preniesol do daňového konania ako zákaz opakovanej\n\n30\n\ndaňovej kontroly, ktorý však nie je chápaný ako absolútny, keďže za splnenia zákonom\npresne stanovených podmienok vyplývajúcich z § 15b zákona o správe daní je možné\nopakovanú daňovú kontrolu uskutočniť. Pojmom opakovaná daňová kontrola možno teda\noznačiť postup správcu dane, ktorý vykonáva v poradí druhú daňovú kontrolu tej istej dane\nza to isté zdaňovacie obdobie u totožného daňového subjektu.\nPodľa § 15b ods. 1 zákona o správe daní opakovanou daňovou kontrolou sa rozumie\ndaňová kontrola u daňového subjektu tej istej dane za zdaňovacie obdobie, za ktoré už bola\nvykonaná,\na) ak daňový subjekt žiada o vrátenie dane dodatočným daňovým priznaním alebo\ndodatočným hlásením,\nb) ak daňový subjekt žiadal o vrátenie dane podľa osobitného zákona,\nc) na podnet ministerstva, daňového riaditeľstva alebo colného riaditeľstva.\nPodľa § 15b ods. 3 zákona o správe daní opakovanou daňovou kontrolou nie je\na) preverenie výsledkov daňovej kontroly v rámci konania o riadnych opravných\nprostriedkoch alebo mimoriadnych opravných prostriedkoch,\nb) daňová kontrola na základe žiadosti orgánov činných v trestnom konaní.\nPre posúdenie toho, či v danom prípade ide o opakovanú daňovú kontrolu, je podľa\nnázoru ústavného súdu rozhodujúce aj vymedzenie rozsahu oboch daňových kontrol.\nSprávca dane teda môže u toho istého subjektu vykonať daňovú kontrolu rovnakej dane za\nrovnaké zdaňovacie obdobie, pokiaľ druhá daňová kontrola bude mať vymedzený odlišný\nrozsah. V žiadnom prípade nie je možné vykonanie opakovanej daňovej kontroly len pre\núčely konvalidovania pochybení správu dane pri predchádzajúcej daňovej kontrole.\nÚstavný súd Českej republiky v tejto súvislosti vo svojej rozhodovacej činnosti\nuviedol:\n„Z důkazů předložených v řízení o ústavní stížnosti je patrno, že správce daně\nústním jednáním zahájil u navrhovatele další daňovou kontrolu. Z vymezení jejího\npředmětu lze dovodit, že v pořadí druhá daňová kontrola se týká stejných otázek, které již\n\n31\n\npředmětem daňové kontroly byly. Jestliže i časové období je identické s obdobím\nvymezeném v daňové kontrole předchozí, platí pro finanční orgán ust. § 28 odst. 1 zák. č.\n337/1992 Sb., o správě daní a poplatků, ve znění pozdějších předpisů a z hlediska běhu\ndruhé daňové kontroly tak jde o res judicata ve smyslu ust. § 27 odst. 1 písm. e) (§ 25 ods.\n1 písm. e) zákona o správě daní, pozn.) citovaného zákona.“ (nález Ústavného súdu Českej\nrepubliky sp. zn. III. ÚS 89/99 z 4. novembra 1999).\n„Provedená daňová kontrola nezakládá překážku věci rozhodnuté ve smyslu § 28\nodst. 1 zákona č. 337/1992 Sb., o správě daní a poplatků, ve znění pozdějších předpisů;\nsprávce daně je oprávněn provést opakovanou daňovou kontrolu, tj. kontrolu téže daně za\nstejné období, kterou již předtím zkontroloval, to však za předpokladu, že se objeví\nskutečnosti, jež správce v době předchozí daňové kontroly nebyly známy, a kontrola bude\nprovedena v rozsahu bezprostředně souvisejícím s těmito nově zjištěnými skutečnostmi. Aby\nse vyloučila (nebo alespoň omezila) možnost svévolného jednání správce daně jak ve\nvztahu k zahájení daňové kontroly vůbec, tak ve vztahu k jejímu rozsahu, musí být\ndaňovému subjektu sdělen její důvod a cíl, a to zcela konkrétně tak, aby i daňový subjekt\nměl určitou možnost kontroly postupu správce daně.“ (nález Ústavného súdu Českej\nrepubliky sp. zn. II. ÚS 334/02 z 13. mája 2003).\nZ uvedeného možno uzavrieť, že pokiaľ správca dane uskutoční daňovú kontrolu\nnapriek existencii zo zákona vyplývajúcej prekážky (uplynutie prekluzívnej lehoty,\nopakovaná daňová kontrola bez splnenia zákonných podmienok), pre ktorú nie je možné\ndaňovú kontrolu vykonať, ide o porušenie zásady právnej istoty v daňovom konaní, a teda\no nezákonný zásah do práv daňového subjektu.\nAko z citovaného rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, najvyšší súd prevzal právny\nzáver krajského súdu (a jemu predchádzajúci názor žalovaného), že kontrolu oprávnenosti\nnároku na vrátenie nadmerného odpočtu DPH a daňovú kontrolu na odpočet DPH je\npotrebné považovať za dve rozličné daňové kontroly, pretože zákon o správe daní expressis\nverbis nevylučuje, aby u daňového subjektu nemohli byť vykonané obe uvedené daňové\nkontroly za rovnaké zdaňovacie obdobie. Krajský súd na podporu právneho záveru\no odlišnosti oboch daňových kontrol poukázal na formálne rozdiely medzi nimi spočívajúce\n\n32\n\nv spôsobe začatia daňovej kontroly, ako aj vo vydaní rozhodnutia, ktorým daňová kontrola\nkončí. K odlišnostiam spočívajúcim v rozsahu uskutočnených daňových kontrol nezaujali\nvšeobecné súdy žiadne relevantné závery. Ako vyplýva z predložených spisových\nmateriálov, v oboch prípadoch daňovej kontroly vykonanej u sťažovateľky bola jej\npredmetom daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2008, a preto je podľa\nnázoru ústavného súdu irelevantné, či ide o daňovú kontrolu zameranú na nadmerný\nodpočet DPH alebo daňovú kontrolu vlastnej daňovej povinnosti sťažovateľky, ktorá jej\nvznikla na DPH, pretože ich vznik je v oboch prípadoch len výsledkom porovnania dane\nz pridanej hodnoty zaplatenej daňovníkom pri nákupe tovarov a služieb, tzv. daň na vstupe,\ns daňou z pridanej hodnoty pri predaji tovarov a služieb, tzv. daň na výstupe (ak je daň na\nvýstupe väčšia ako daň na vstupe, vzniká vlastná daňová povinnosť; v opačnom prípade\nvzniká nadmerný odpočet). Odlišnosť spočíva teda v tom, že kým v prvom prípade vznikne\ndaňovníkovi povinnosť zaplatiť daň štátu, v druhom prípade má daňovník nárok na vrátenie\nzaplatenej dane od štátu.\nVo vzťahu k súvisiacemu sťažovateľkou namietanému nesprávnemu procesnému\npostupu daňových orgánov po zrušení prvého rozhodnutia správcu dane (vydaného\npo skončení daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na nadmerný odpočet DPH)\npredchádzajúcim rozhodnutím žalovaného vydaným na základe rozsudku krajského súdu\nsp. zn. 11 S 65/2010 z 20. októbra 2010 ústavný súd vychádzajúc zo svojej judikatúry\nkonštatuje, že daňové konanie končí právoplatnosťou meritórneho rozhodnutia správcu\ndane alebo odvolacieho orgánu, avšak rozhodnutie odvolacieho orgánu o zrušení\nprvostupňového rozhodnutia a vrátení veci na ďalšie konanie nemožno považovať za\nrozhodnutie, ktorým sa právoplatne rozhodlo o predmete konania. Po nadobudnutí jeho\nprávoplatnosti predsa musí pokračovať konanie na prvom stupni, ktorého zavŕšením bude\nmeritórne rozhodnutie (sp. zn. III. ÚS 281/2010). Ako zo sťažnosti a jej príloh vyplýva,\npredchádzajúce\n\ndaňové\n\nkonanie\n\nnebolo\n\ndosiaľ\n\nukončené\n\nžiadnym\n\nmeritórnym\n\nrozhodnutím, keďže žalovaný zrušil prvostupňové rozhodnutie správcu dane a vec mu\nvrátil na ďalšie konanie. Napriek uvedenému správca dane začal u sťažovateľky vykonávať\nďalšiu daňovú kontrolu zameranú na odpočet DPH za totožné zdaňovacie obdobie\nargumentujúc, že ide o riadnu daňovú kontrolu. Uvedeným procesným postupom správcu\n\n33\n\ndane (ktorý konal v zmysle metodického usmernenia žalovaného) tak podľa názoru\nústavného súdu došlo k nedostatočnému posúdeniu právnych dôsledkov oboch daňových\nkontrol na sťažovateľku, ktorá legitímne očakávala vydanie meritórneho rozhodnutia\nv predchádzajúcom daňovom konaní, a nie začatie ďalšej daňovej kontroly rovnakej dane\nza totožné zdaňovacie obdobie.\n\nS uvedenou námietkou sťažovateľky sa najvyšší súd\n\nv napadnutom rozhodnutí nevysporiadal náležitým spôsobom, a preto je odôvodnenie jeho\nrozhodnutia v tejto časti nepreskúmateľné.\nUvedený postup daňových orgánov potvrdený rozhodnutím najvyššieho súdu v danej\nveci je podľa ústavného súdu neudržateľný aj z hľadiska princípu legality podľa čl. 2 ods. 2\nústavy, v zmysle ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach\na v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon. S uvedenou zásadou úzko súvisí zásada\nenumeratívnosti verejnoprávnych pretenzií, ktorá znamená, že správca dane pri svojej\nčinnosti nemôže konať svojvoľne, ale svoju právomoc môže uplatňovať len na účely,\nku ktorým mu bola táto právomoc zverená, a v rozsahu, v akom mu bola zverená.\nV ďalšom sťažovateľka namietala, že po skončení daňovej kontroly neprebehlo\nprvostupňové vyrubovacie konanie, pretože za daňové vyrubovacie konanie nemožno\npovažovať jediný úkon správcu dane, a to vydanie prvostupňového rozhodnutia. Podľa\nsťažovateľky daňová kontrola nemôže nahrádzať prvostupňové daňové konanie, ktorého\nneuskutočnenie\n\nspôsobí\n\nnedostatok\n\nmateriálnej\n\npodmienky\n\ndaňového\n\nkonania\n\na v konečnom dôsledku odňatie možnosti sťažovateľky konať pred daňovými orgánmi.\nZo spisu predloženého správcom dane ústavný súd zistil, že na základe oznámenia\no výkone daňovej kontroly z 29. marca 2011 začala u sťažovateľky 4. mája 2011 daňová\nkontrola dane z pridanej hodnoty za máj 2008. Dňa 28. februára 2012 bol spísaný protokol\no daňovej kontrole v znení dodatku č. 1 z 3. mája 2012, ktorý mal byť so sťažovateľkou\nprerokovaný 3. mája 2012. Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľka sa v stanovený deň\nna prerokovanie protokolu nedostavila, bol v súlade s § 15 ods. 12 zákona o správe daní\npovažovaný za deň prerokovania protokolu deň určený vo výzve správcu dane.\nSťažovateľka svoje pripomienky k protokolu písomne podala 21. marca 2012. Správca dane\n\n34\n\nvydal 4. mája 2012 dodatočný platobný výmer, ktorým sťažovateľke vyrubil rozdiel dane\nz pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2008.\nZ odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že na túto procesnú námietku\nsťažovateľky najvyšší súd poskytol odpoveď len v rámci konštatovania obsahu\nodôvodnenia rozsudku krajského súdu, na ktorý stotožňujúc sa s jeho obsahom v zmysle\n§ 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku poukázal. Krajský súd v danej súvislosti\nuvedenú námietku sťažovateľky vyhodnotil ako nedôvodnú konštatujúc, že správca dane\nv rámci vyrubovacieho konania rozhodol o daňovej povinnosti sťažovateľky na nasledujúci\ndeň po prerokovaní protokolu o skončení daňovej kontroly, pretože táto nepredložila\nv rámci daňovej kontroly také dôkazy, s ktorými sa už prvostupňový daňový orgán\nnevysporiadal počas daňovej kontroly, a preto nebol dôvod tieto dôkazy opakovane\nvykonávať.\nVzhľadom na uvedené skutočnosti nemožno mať pochybnosti o tom, že po ukončení\ndaňovej kontroly sa v danej veci neuskutočnilo vyrubovacie konanie, v ktorom by\nsťažovateľka mohla v plnom rozsahu uplatniť svoje procesné práva, najmä predložiť\ndôkazy, zoznámiť sa s pripomienkami a prípadne odstrániť protichodnosť tvrdení správcu\ndane, ku ktorým dospel pri daňovej kontrole. Daňové konanie sa v danej veci začalo bez\nprvej inštancie, teda prakticky odvolacím konaním, pričom správca dane tak svojím\npostupom porušil základné zásady daňového konania (najmä zásadu zákonnosti, zásadu\nsúčinnosti, zásadu rovnosti) (m. m. I. ÚS 238/06). Uvedený postup daňových orgánov,\nv rámci ktorého bola daňová kontrola vykonaná ako prvostupňové daňové konanie, možno\npodľa názoru ústavného súdu považovať za vážne procesné pochybenie, ktorého\ndôsledkom mohlo byť nezákonné rozhodnutie vo veci samej.\nZ odôvodnenia napadnutého rozhodnutia podľa názoru ústavného súdu nevyplýva\nrelevantné zaujatie stanoviska najvyššieho súdu k sťažovateľkou nastolenej otázke, kedy\nprebehlo vyrubovacie konanie. Argumenty sťažovateľky zostali v podstate nezodpovedané,\na preto ústavný súd hodnotí odôvodnenie napadnutého rozhodnutia v tejto časti\n\nako\n\nnepreskúmateľné a nepresvedčivé poukazujúc na svoju ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej\n\n35\n\ntaké rozhodnutie nerešpektuje požiadavku odôvodnenia súdneho rozhodnutia, pretože jasne\na zrozumiteľne nedáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace\ns predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu\n(sp. zn. III. ÚS 279/09). Procesná otázka, či v danej veci prebehlo vyrubovacie konanie,\nbola bez akýchkoľvek pochybností otázkou podstatnou pre posúdenie zákonnosti\nrozhodnutia žalovaného (daňového riaditeľstva).\nÚstavný súd tiež pristúpil k posúdeniu námietky sťažovateľky o nezákonnosti\ndôkazov získaných správcom dane a ich nesprávneho hodnotenia jednotlivo, ako aj\nvo vzájomných súvislostiach. Sťažovateľka už v konaní pred všeobecnými súdmi\nopakovane namietala, že informácie získané v rámci medzinárodnej výmeny daňových\ninformácií (ďalej len „MVDI“) nemožno použiť ako dôkazy v daňovom konaní, pretože\ntieto majú charakter informácií, ktorými sa preveruje skutkový stav veci, ktorý má byť\nnásledne potvrdený vykonaným dokazovaním. V tejto súvislosti sťažovateľka v sťažnosti\npoukázala na záväznú judikatúru Súdneho dvora vo veci C – 184/05, Twoh International\nBV, rozsudok z 27. 9. 2007, body 35 a 36, a vo veci C – 55/98, Vestergaard rozsudok\nz 28. 10. 1999, body 26 a 28.\nNajvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia k tejto námietke sťažovateľky\nuviedol, že v zhode s krajským súdom považuje vykonané dokazovanie smerujúce\nk prevereniu a získaniu dôkazov o tom, že obchody deklarované sťažovateľkou boli\nuskutočnené\n\nňou\n\ntvrdeným\n\nspôsobom,\n\nza\n\nzákonné.\n\nSúčasne\n\nkonštatoval,\n\nže\n\nz administratívneho spisu vyplýva, že správca dane využil pri výkone daňovej kontroly\ndôkazy získané z iných konaní (u rovnakého daňového subjektu), z odpovedí na dožiadania\nod iných správcov dane a z odpovedí získaných v rámci MVDI z roku 2010, vykonal\npojednávania s bývalým konateľom obchodnej spoločnosti\ninvestičného zlata pre\n\n, dodávateľom\n\n, ako aj vypočutím bývalej konateľky\n\ntejto spoločnosti prostredníctvom dožiadaného Daňového úradu Bratislava. Najvyšší súd sa\nsúčasne stotožnil s postupom správcu dane, ktorý svoju pozornosť správne zameral na\nobchodné transakcie, na základe ktorých spoločnosť\n\nkupovala zlato\n\nv obchodnom reťazci daňových subjektov (strana 19 – 21 namietaného rozhodnutia).\n\n36\n\nÚstavný súd v súvislosti s uvedenou námietkou sťažovateľky konštatuje, že zásada\nzákonnosti v daňovom konaní súvisí aj s požiadavkou spoľahlivého zistenia skutočného\nstavu veci tvoriacej predmet konania. Správca musí vykonávať dokazovanie spôsobom,\nktorý garantuje jeho objektivitu, teda musí vziať do úvahy dôkazy svedčiace v neprospech\ndaňového subjektu, ale aj v jeho prospech. V prípade zistenia skutkových okolností, ktoré\nsú spôsobilé podstatne ovplyvniť rozhodnutie vo veci, nemožno na uvedené prihliadnuť,\nak správca dane o nich nezískal informácie v procese dokazovania postupom zákonne\nkonformným.\nÚstavný súd dospel k záveru, že námietka sťažovateľky o nezákonnosti dôkazov\nzískaných v rámci MVDI bola najvyšším súdom zodpovedaná len všeobecne, keďže\nv odôvodnení napadnutého rozhodnutia je konštatovaná zákonnosť vykonaných dôkazov\nbez zaujatia relevantného stanoviska k uvedenému tvrdeniu sťažovateľky.\nVzhľadom na uvedené zistenia považuje ústavný súd sťažovateľkou napádané\nrozhodnutie najvyššieho súdu za arbitrárne a nepreskúmateľné, čím došlo k porušeniu\nzákladného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj práva na\nspravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nÚstavný súd vyslovil porušenie práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6\nods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu) napriek obrane najvyššieho súdu, ktorá sa\nzakladala na argumentácii judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len\n,,ESĽP“).\nÚstavný súd zdôrazňuje, že zo vzájomnej súvislosti ustanovení čl. 152 ods. 4\na čl. 154c ods. 1 ústavy vyplýva, že dohovor a k nemu vzťahujúca sa judikatúra predstavujú\npre vnútroštátne orgány aplikácie práva záväzné výkladové smernice pre výklad\na uplatňovanie zákonnej úpravy jednotlivých komponentov práva na súdnu a inú právnu\nochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy, a tým normujú rámec,\n\n37\n\nv ktorom je pred týmito orgánmi možné domáhať sa rešpektovania jednotlivých aspektov\n„práva na spravodlivé súdne konanie“ (napr. I. ÚS 49/01, I. ÚS 1/03).\nÚstavný súd si je vedomý, že vo veci Ferrazzini proti Taliansku (rozhodnutie z 12. 7.\n2001 vo veci sťažnosti č. 44759/98) ESĽP konštatoval neaplikovateľnosť čl. 6 ods. 1\ndohovoru na daňové záležitosti, „a to napriek finančným dôsledkom, ktoré nevyhnutne majú\nna platiteľov daní“. V tom istom rozhodnutí však ESĽP pripomenul, že dohovor „je živý\nnástroj, ktorý má byť interpretovaný vo svetle súčasných pomerov a Súdu prináleží\nzrevidovať, či by na základe zmeny názorov spoločnosti na právnu ochranu, ktorá má byť\nzaručená jednotlivcom v ich vzťahoch s orgánmi verejnej moci, nemala byť pôsobnosť\nčlánku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru rozšírená na spory medzi občanmi a orgánmi\nverejnej moci o zákonnosti rozhodnutí daňových orgánov.“.\nÚstavný súd sa stotožňuje s názorom ESĽP, že aj dohovor ako každodenne\nrealizovaný a aplikovaný právny predpis má byť „živým nástrojom“, a je tak úlohou\norgánov ho aplikujúcich interpretovať jeho ustanovenia i s ohľadom na možné meniace sa\nspoločenské podmienky. V tejto súvislosti je preto potrebné zohľadniť spoločenské pomery,\nktoré podmieňovali podobu dohovoru v období jeho vzniku.\nVývoj judikatúry ESĽP však postupne speje k novoformulovaným kritériám\nna posudzovanie aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru na spory o zákonnosť\nadministratívnych\n\nrozhodnutí\n\nmedzi\n\nsprávnymi\n\norgánmi\n\na\n\nfyzickými\n\nosobami\n\na právnickými osobami. Do popredia sa dostáva predovšetkým kritérium individuálnych\nzáujmov jednotlivca dotknutých administratívnym zásahom v spojení so skúmaním rozsahu\nuplatnenia diskrečných právomocí správneho orgánu pri realizácii tohto zásahu (pozri\nPecníková, M.: Tendencie aplikácie článku 6 ods. 1 dohovoru v sporoch s orgánmi verejnej\nmoci. In: Justičná revue, č. 5/2002, s. 616 – 635).\nZa danej situácie charakterizovanej značným stupňom neustálenosti a permanentne\nprebiehajúcej kryštalizácie názorov ESĽP na interpretáciu pojmu „občianske práva\na záväzky“ použitého v čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to aj pri rozhodovaní o sporoch medzi\n\n38\n\nfyzickými a právnickými osobami a orgánmi verejnej moci o zákonnosť rozhodnutí\ndaňových orgánov (Bendenoun proti Francúzsku – rozsudok z 24. 2. 1994, séria A, č. 284,\nGeorgiou proti Spojenému kráľovstvu – rozhodnutie zo 16. 5. 2000 o prijateľnosti sťažnosti\nč. 40042/98, Ferrazzini proti Taliansku – rozhodnutie z 12. 7. 2001 vo veci sťažnosti\nč. 44759/98), ústavný súd nevidí žiaden rozumný dôvod robiť z hľadiska založenia svojej\nprávomoci podľa čl. 127 ods. 1 ústavy pri preskúmavaní postupov a rozhodnutí\nvšeobecných súdov v rámci správneho súdnictva rozdiely medzi sťažovateľmi, ktorí\nv konaní pred ústavným súdom namietajú porušenie základného práva na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a sťažovateľmi, ktorí tvrdia porušenie práva na spravodlivé\nsúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Túto pozíciu potvrdzuje aj ustálená judikatúra\nústavného súdu, podľa ktorej formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca\nv základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva\nna súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97).\nZ uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť\n(IV. ÚS 195/07). Zároveň ústavný súd stabilne vyslovuje porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru aj\nv takých konaniach o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorých je predmetom\npreskúmania rozhodnutie všeobecného súdu v správnom súdnictve týkajúce sa daňových\nzáležitostí (I. ÚS 238/06, III. ÚS 305/08, III. ÚS 24/2010).\nAj keď ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne\npoňatie právneho štátu (pozri napr. IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07, I. ÚS 82/07),\nnemôže rezignovať na svoju funkciu súdneho orgánu ochrany ústavnosti, a preto nemôže\nprehliadať závažné procesné pochybenia, ku ktorým dôjde v postupe a rozhodovaní\npríslušných orgánov verejnej moci, ktoré intenzitou svojich dôsledkov zasahujú do podstaty\nzákladných práv.\nÚstavný súd riadiac sa v danom prípade princípom\n\nzdržanlivosti (m. m.\n\nPL. ÚS 3/09, I. ÚS 76/2011) nepovažoval za vhodné ani účelné zaoberať sa všetkými\nsťažovateľkou namietanými skutočnosťami, keďže tie, na základe ktorých rozhodol, boli\nv danej veci zásadné, pretože spochybnili samotný zákonný podklad pre vydanie\nrozhodnutia žalovaného v daňovom konaní, ktoré bolo predmetom preskúmania zákonnosti\n\n39\n\nv súdnom konaní, a teda dostačujúce na vyslovenie porušenia označených práv\nsťažovateľky.\nIII.\nPodľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím\nvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva\nalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.\nVzhľadom na konštatovanie porušenia práv zaručených dohovorom ústavný súd\nvyhovel aj návrhu sťažovateľky na zrušenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu\na vrátenie veci tomuto súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).\nPodľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,\nopatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal\nrozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať\na rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.\nPodľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených\nprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby\núplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.\nSťažovateľka si v sťažnosti uplatnila trovy konania v sume 355,73 € za 2 úkony\nprávnej služby vykonané v roku 2015 spolu s režijným paušálom a pripočítaním 20 % dane\nz pridanej hodnoty.\nPri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal\nz ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.\no odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších\npredpisov. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2015 je\n\n40\n\n139,83 € (§ 11 ods. 3 vyhlášky) a hodnota režijného paušálu predstavuje 8,39 € (§ 16 ods. 3\nvyhlášky).\nS poukazom na výsledok konania i na sťažovateľkou požadovaný rozsah náhrady\ntrov právneho zastúpenia (za dva úkony právnej služby) priznal ústavný súd sťažovateľke\nnárok na náhradu trov konania za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2015\n(prevzatie a príprava zastúpenia, písomné podanie – sťažnosť) v sume 296,44 € (vrátane\npaušálu), ktorá po zvýšení o daň z pridanej hodnoty predstavuje celkovú sumu 355,73 €.\nTrovy konania je okresný súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu\nsťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho\nporiadku).\nVzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je\nprípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto\nrozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 16. decembra 2015\n\n41", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "konanie pred ústavným súdom-podmienky konania pred ústavným súdom", "konanie-splnenie podmienok konania", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "daň-z pridanej hodnoty", "arbitrárnosť", "daň-daňové konanie", "daň-daňová kontrola", "princíp a zásady (zjednotenie pojmov)", "správne súdnictvo-rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "6Sžf/23/2014", "guid": "f499ccc3-fcff-48d7-af47-0105f8632531:a9af9d0e-96cd-4011-876f-86a907068490", "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:9fcd5ff8-72ef-4815-b65d-178077b4da16", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 76/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 76/2011 z 20. 4. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-04-20", "citacie_n": 113, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9fcd5ff8-72ef-4815-b65d-178077b4da16"}, {"guid": "ussr:4ffd5bc7-7d78-42c5-aa1d-5cae02ca0395", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 3/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 3/09 z 26. 1. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-01-26", "citacie_n": 111, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4ffd5bc7-7d78-42c5-aa1d-5cae02ca0395"}, {"guid": "ussr:e963d77e-f2b8-424c-ac3a-8a31566cf86b", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 508/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 508/2010 z 25. 11. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-11-25", "citacie_n": 44, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e963d77e-f2b8-424c-ac3a-8a31566cf86b"}, {"guid": "ussr:a45901dc-de82-43d8-961f-566c42748a01", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 118/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 118/2010 z 11. 11. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-11-11", "citacie_n": 29, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a45901dc-de82-43d8-961f-566c42748a01"}, {"guid": "ussr:4791c0f4-7d6e-4551-a268-3842f27f7408", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 283/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 283/2010 z 27. 10. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-10-27", "citacie_n": 80, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4791c0f4-7d6e-4551-a268-3842f27f7408"}, {"guid": "ussr:9e89b25f-db9a-4df4-bdde-7cbacb19f1d0", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 281/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 281/2010 z 25. 8. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-08-25", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9e89b25f-db9a-4df4-bdde-7cbacb19f1d0"}, {"guid": "ussr:00436408-9de7-431b-a178-16533368aec8", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 24/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 24/2010 z 29. 6. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-06-29", "citacie_n": 1557, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:00436408-9de7-431b-a178-16533368aec8"}, {"guid": "ussr:edfe3eea-18e5-4733-9302-fff03537e9ce", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 279/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 279/09 z 26. 11. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-11-26", "citacie_n": 37, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:edfe3eea-18e5-4733-9302-fff03537e9ce"}, {"guid": "ussr:107a0572-b23b-44d3-8d0f-f218158cb02a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 238/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 238/06 z 16. 12. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-12-16", "citacie_n": 292, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:107a0572-b23b-44d3-8d0f-f218158cb02a"}, {"guid": "ussr:ff51266a-0d77-414d-bc8f-5ccd877ee26a", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 305/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 305/08 z 25. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-25", "citacie_n": 835, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ff51266a-0d77-414d-bc8f-5ccd877ee26a"}, {"guid": "ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 241/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 241/07 z 18. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-18", "citacie_n": 3093, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6"}, {"guid": "ussr:e4327793-5fce-4d7f-a3e4-ced1be3393ea", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 75/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 75/08 z 10. 4. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-04-10", "citacie_n": 255, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e4327793-5fce-4d7f-a3e4-ced1be3393ea"}, {"guid": "ussr:37b50c01-e48d-47cb-bf6e-ad7c2b8219c4", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 82/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 82/07 z 5. 12. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-12-05", "citacie_n": 240, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:37b50c01-e48d-47cb-bf6e-ad7c2b8219c4"}, {"guid": "ussr:3d6a87c3-62be-4aa9-b347-c39fb45de2e2", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 57/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 57/07 z 31. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-31", "citacie_n": 277, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3d6a87c3-62be-4aa9-b347-c39fb45de2e2"}, {"guid": "ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 195/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 195/07 z 31. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-31", "citacie_n": 1812, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb"}, {"guid": "ussr:cb0b68ca-a66e-4ab4-b48b-f4621ee131e7", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 1/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 1/07 z 17. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-17", "citacie_n": 335, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:cb0b68ca-a66e-4ab4-b48b-f4621ee131e7"}, {"guid": "ussr:f157f4b7-db8d-423c-9684-145fa15e1a65", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 226/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 226/06 z 30. 11. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-11-30", "citacie_n": 21, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f157f4b7-db8d-423c-9684-145fa15e1a65"}, {"guid": "ussr:962f276e-b948-47b9-bfd1-40e7365ca32a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 176/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 176/03 z 8. 10. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-10-08", "citacie_n": 764, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:962f276e-b948-47b9-bfd1-40e7365ca32a"}, {"guid": "ussr:55b817a2-d054-4e56-ac86-76063738b47e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 1/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 1/03 z 2. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-02", "citacie_n": 160, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:55b817a2-d054-4e56-ac86-76063738b47e"}, {"guid": "ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 180/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 180/02 z 2. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-02", "citacie_n": 2893, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe"}, {"guid": "ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 139/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 139/02 z 26. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-26", "citacie_n": 3306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:e2a9f6f4-76d1-41c6-8ba1-b44c538409bb", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 49/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 49/01 z 19. 12. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-12-19", "citacie_n": 214, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e2a9f6f4-76d1-41c6-8ba1-b44c538409bb"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:2115fe63-2931-418d-8fd9-44b09da4b2a4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 71/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/97 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 3317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:32573ee4-e526-4661-8c67-813a32ef483b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:4.US.258.2024.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 258/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 258/2024 z 28. 5. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-05-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:4.US.258.2024.1"}, {"guid": "ussr:3b12ea70-e2e8-4ee5-ae47-43f1ffebd0d6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:4.US.254.2024.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 254/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 254/2024 z 28. 5. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-05-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:4.US.254.2024.1"}, {"guid": "ussr:5446c401-1135-4430-8e66-a31abb502438", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:3.US.213.2024.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 213/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 213/2024 z 10. 4. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-04-10", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:3.US.213.2024.1"}, {"guid": "ussr:d7c8ba9f-d4ec-4647-a507-722c60ccaa43", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:3.US.195.2024.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 195/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 195/2024 z 10. 4. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-04-10", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:3.US.195.2024.1"}, {"guid": "ussr:6834a141-1c62-49a2-a192-812c4b54ba67", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:1.US.49.2024.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 49/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 49/2024 z 25. 1. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-01-25", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:1.US.49.2024.1"}, {"guid": "ussr:57068038-986d-4024-baca-f1a219de3a9f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:1.US.26.2024.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 26/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 26/2024 z 18. 1. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-01-18", "citacie_n": 22, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:1.US.26.2024.1"}, {"guid": "ussr:d7584511-d907-4eed-8831-e52e92d29121", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:4.US.614.2022.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 614/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 614/2022 z 29. 11. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-11-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:4.US.614.2022.1"}, {"guid": "ussr:cae10e08-a1af-4f4b-92ef-5d50d54351de", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:1.US.584.2022.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 584/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 584/2022 z 27. 10. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-10-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.584.2022.1"}, {"guid": "ussr:bdaff879-0091-4a58-ae89-00c7f20e1881", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:1.US.525.2022.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 525/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 525/2022 z 27. 9. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-09-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.525.2022.1"}, {"guid": "ussr:cea46bc3-3db5-4e40-93bf-88088747c2f4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:1.US.67.2022.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 67/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 67/2022 z 3. 2. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-02-03", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.67.2022.1"}, {"guid": "ussr:fc01b533-8fc8-41ad-85cf-eb5058f5f253", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:4.US.479.2021.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 479/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 479/2021 z 5. 10. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-10-05", "citacie_n": 84, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:4.US.479.2021.1"}, {"guid": "ussr:b1893895-4776-4d07-b978-49b6c1a0dea3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:1.US.380.2021.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 380/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 380/2021 z 21. 9. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-09-21", "citacie_n": 29, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:1.US.380.2021.1"}, {"guid": "ussr:fa01dd0d-a4e1-4bf0-ad42-7e0776e7ea54", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:3.US.392.2021.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 392/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 392/2021 z 29. 6. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-06-29", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.392.2021.1"}, {"guid": "ussr:02879feb-e3d8-45b2-bbb1-f810d6556c03", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:1.US.144.2021.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 144/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 144/2021 z 30. 3. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-03-30", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:1.US.144.2021.1"}, {"guid": "ussr:d373c0f4-7da5-4906-8afd-f6c45f508563", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:3.US.249.2021.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 249/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 249/2021 z 30. 3. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-03-30", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.249.2021.1"}, {"guid": "ussr:04037d98-c77f-426c-8dd9-8e12c1027da5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:1.US.118.2021.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 118/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 118/2021 z 23. 3. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-03-23", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:1.US.118.2021.1"}, {"guid": "ussr:1a6f2351-57b2-4348-8b87-3255f6e9c799", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:1.US.23.2021.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 23/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 23/2021 z 19. 1. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-01-19", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:1.US.23.2021.1"}, {"guid": "ussr:1584bfa0-c11e-4af0-8a37-8a9f2d81976e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.257.2020.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 257/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 257/2020 z 26. 5. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-05-26", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.257.2020.1"}, {"guid": "ussr:41e77871-d2ec-4fd2-ac5f-e6d04b295464", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.255.2020.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 255/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 255/2020 z 26. 5. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-05-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.255.2020.1"}, {"guid": "ussr:5dc87d3d-c2d3-46dc-a93a-0d36d95430ad", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.30.2018.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 30/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 30/2018 z 30. 1. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-01-30", "citacie_n": 141, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.30.2018.1"}, {"guid": "ussr:79d81abc-01cc-47a5-98a2-c0d3f9990b77", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.461.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 461/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 461/2018 z 26. 9. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-09-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.461.2018.1"}, {"guid": "ussr:08e96db7-4439-4274-b4e9-cab64ccf9e2f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.247.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 247/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 247/2018 z 10. 5. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-05-10", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.247.2018.1"}, {"guid": "ussr:7386a5f0-6ec3-4557-bcad-392e45da5cfd", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.18.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 18/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 18/2018 z 23. 1. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-01-23", "citacie_n": 35, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.18.2018.1"}, {"guid": "ussr:27d3ed2d-ae57-45f0-bea8-372f3f615310", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:4.US.39.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 39/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 39/2018 z 18. 1. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-01-18", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.39.2018.1"}, {"guid": "ussr:8b793b5f-6687-40b3-96d5-e9963c070d46", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.506.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 506/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 506/2016 z 23. 6. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-06-23", "citacie_n": 40, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.506.2016.1"}, {"guid": "75885c8c-8d31-445b-a37f-cbc44142bbbf:3acde345-b5d7-4244-8c6f-9974aece175f", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2021:3011200786.1", "spisova_znacka": "2Sžf/1/2019", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf/1/2019 z 29. 6. 2021", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2021-06-29", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:3011200786.1"}, {"guid": "75885c8c-8d31-445b-a37f-cbc44142bbbf:263e2f50-b66c-41a6-a240-730d0b8b4029", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2021:3011200786.1", "spisova_znacka": "2Sžf/1/2019", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf/1/2019 z 29. 6. 2021", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2021-06-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:3011200786.1"}, {"guid": "57bb0e72-5b64-431d-9018-4e72c4501f78:48f19a9c-3925-4e01-b956-4d10b9a8dbe6", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2021:4018200292.1", "spisova_znacka": "8Sžfk/70/2019", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžfk/70/2019 z 27. 4. 2021", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2021-04-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:4018200292.1"}, {"guid": "587cde76-4db3-449b-9e09-d3b930a6e93e:c14cd778-775a-4566-92e9-db79b057456d", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2021:1015202117.1", "spisova_znacka": "3Sžfk/55/2019", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžfk/55/2019 z 25. 3. 2021", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2021-03-25", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:1015202117.1"}, {"guid": "587cde76-4db3-449b-9e09-d3b930a6e93e:75b0cd18-347b-4fc1-a9da-8c347c76c0c8", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2021:1015202117.1", "spisova_znacka": "3Sžfk/55/2019", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžfk/55/2019 z 24. 3. 2021", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2021-03-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:1015202117.1"}]}