{"guid": "ussr:6b3f71de-7947-4f13-b1a6-1ededbf40b8a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.30.1999.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 30/99", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 30/99 z 28. 6. 1999", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 28. júna 1999, sp. zn. I. ÚS 30/99, ECLI:SK:USSR:2016:1.US.30.1999.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Tibor Šafárik", "sudca_id": 1110, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/tibor-safarik-1110", "datum_vydania": "1999-06-28", "forma": "Uznesenie", "povaha": [], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o výklad ústavy alebo ústavného zákona"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-128.odsek-1", "nazov": "čl. 128 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-128.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-128"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-128"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/6b3f71de-7947-4f13-b1a6-1ededbf40b8a", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.30.1999.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.30.1999.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.30.1999.1/text", "citacie_n": 55, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\nI. ÚS 30/99\nÚstavný súd Slovenskej republiky v Košiciach v senáte zloženom z predsedu\nJUDr. Tibora Šafárika a členov JUDr. Jána Klučku a JUDr. Viery Mrázovej na\nneverejnom zasadnutí 28. júna 1999 po prerokovaní návrhu skupiny 37 poslancov\nNárodnej rady Slovenskej republiky, zastúpených Tiborom Cabajom, poslancom\nNárodnej rady Slovenskej republiky, na podanie výkladu čl. 102 ods. 1 písm. i) Ústavy\nSlovenskej republiky podal tento\nvýklad\nčl. 102 ods. 1 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky:\nPrávom prezidenta Slovenskej republiky upraveným článkom 102 ods. 1 písm.\ni) Ústavy Slovenskej republiky je udeliť amnestiu niektorou z foriem, ktoré sú v tomto\nčlánku uvedené.\nSúčasťou tohto práva však nie je aj oprávnenie prezidenta Slovenskej republiky\nakýmkoľvek spôsobom meniť rozhodnutie o amnestii už uverejnené v Zbierke\nzákonov Slovenskej republiky.\n\nOdôvodnenie:\nSkupina 37 poslancov NR SR, zastúpená Tiborom Cabajom, poslancom\nNárodnej rady SR (ďalej len \"navrhovateľ\"), podala 19. 2. 1999 Ústavnému súdu\nSlovenskej republiky (ďalej len \"ústavný súd\") návrh na začatie konania podľa čl. 128\na čl. 130 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len \"ústava“) o výklad\nčlánku 102 ods. 1 písm. i).\nÚstavný súd predmetný návrh predbežne prerokoval na svojom neverejnom\nzasadnutí 4. mája 1999 a prijal ho na ďalšie konanie.\nNavrhovateľ sa vo svojom návrhu v jeho úvodných častiach zaoberal\npodmienkami jeho prijatia na ďalšie konanie, predovšetkým ústavnou podmienkou\nuvedenou v čl. 128 ods. 1 ústavy z hľadiska preukázania, že ide o \"vec spornú\"\nv zmysle citovaného článku.\nK uvedenej časti návrhu zaujal ústavný súd svoje stanovisko rozhodnutím\no jeho prijatí na ďalšie konanie.\nA.\nK predmetu konania navrhovateľ uviedol: \"Predmetom sporu je výklad obsahu\nčl. 102 písm. i) a samozrejme aj jeho aplikácia.\nPredovšetkým ide o výklad spojenia \"udeľuje amnestiu\". Doposiaľ gramatický\nvýklad ako i právno-technický výklad spojenia \"udeľuje amnestiu\" bol jednoznačný,\nnespochybnený, súladne formulovaný a všeobecne uznávaný.\n\n2\n\nJednoznačne sa uvádzalo, ba i uznáva, že amnestia sa svojím výkladom môže\ntýkať agraciácie, abolície a rehabilitácie (viď učebné texty: J. Prusák, - Teória práva,\nrok 1995, str. 81). Spôsob realizácie rozhodnutí o amnestii alebo milosti je podrobne\nupravený v trestnom poriadku. Doposiaľ sa jednoznačne rešpektuje názor, že\nrozhodnutie o amnestii nemôže byť zrušené (viď Milan Čič a spol. Komentár k Ústave\nSlovenskej republiky rok 1997, str. 376). V takomto zmysle je spracovaný aj výklad\nk Trestnému zákonu a Trestnému poriadku a súvisiacim predpisom (viď Kolektív:\nTrestný zákon, Trestný poriadok a súvisiace predpisy, rok 1994, str. 88 a 89), kde sa\njednoznačne vychádza z amnestie ako dôvodu z á n i k u trestnosti.\nV aplikačnej praxi sa vždy zánik trestnosti spojený s udelenou amnestiou\nrešpektoval. V platnom práve Slovenskej republiky, ako aj v platnom práve iných\ndemokratických právnych štátov niet inštitútu, na základe ktorého by po udelení\namnestie bolo možné zaniknutú trestnosť opätovne obnoviť. Preto doposiaľ v histórii\nslovenského práva, ako i v histórii iných právnych demokratických štátov niet prípadu,\nže by udelená amnestia bola zrušená s reflexiou na obnovenie trestnosti. Dokonca aj\nexprezident Michal Kováč, ktorý v kauze údajného zavlečenia\nml. udelil milosť\n\nv odôvodnení svojho rozhodnutia zo dňa\n\n29. novembra 1995 uvádza, že využil svoje ústavné právo a nariadil, aby za skutky,\npre ktoré udelil milosť, nebolo proti\ntoto je v uvedenom rozsahu\n\nzačaté trestné stíhanie s tým, že\n\nnavždy\n\nv y l ú č e n é (čl. 11 ods. 1 písm. a)\n\nTrestného poriadku). (Viď rozhodnutie o milosti prezidenta Slovenskej republiky zo\ndňa 29. novembra 1995). Z uvedeného vyplýva, že teória práva, ako i právna prax (a to\nnielen v Slovenskej republike) nepozná možnosť - danú právom alebo formulovanú\nteóriou práva - zrušiť amnestiu, a tým zaniknutú trestnosť obnoviť. Naviac takúto\nmožnosť danú ani absurdne rozširujúcim výkladom práva nemožno vyvodiť zo\nžiadneho článku ústavy a ani zo žiadneho ustanovenia platného práva.\nZ gramatického a sémantického hľadiska je nevyhnutné rešpektovať aj\njazykový výklad spojenia „udeľuje amnestiu\". Podľa Slovníka slovenského jazyka\n\n3\n\n(autor: Š. Peciar a kolektív, vydané SAV, Bratislava 1964, str. 641) význam slova\n\"udeľovať\" spája s významom poskytovať niečo bez náhrady, darovať, uštedriť, dať\nprávo či oprávnenie na niečo, a to aj vo význame prepožičať titul alebo niekoho\nomilostiť. Teda \"udeľovať amnestiu\" si v žiadnom prípade nemožno vyložiť ako právo\namnestiu zrušiť, mariť, meniť, vziať a neposkytnúť. Takéto možnosti teda nevyplývajú\nani zo spojenia \"udeľovať amnestiu\", ako ani z celého textu čl. 102 písm. i) Ústavy\nSR.\nVychádzajúc z uvedeného zastávame jednoznačne názor, že predseda vlády\nSlovenskej republiky, v zastúpení prezidenta Slovenskej republiky, Mikuláš Dzurinda\nuskutočnil nesprávny výklad čl. 102 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky a svojim\nrozhodnutím zo dňa 8. decembra 1998 konal v rozpore s čl. 102 písm. i) Ústavy\nSlovenskej republiky, ktorá dáva kompetenciu iba na udelenie amnestie, a nie na jej\nzrušenie v zmysle obnovenia zaniknutej trestnosti. Naviac zastávame názor, že bol\nporušený čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého štátne orgány môžu\nkonať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovuje\nzákon. Predseda vlády Slovenskej republiky v zastúpení prezidenta Slovenskej\nrepubliky prekročil rozsah kompetencie daný čl. 102 písm. i), z ktorého nevyplýva\noprávnenie rušiť alebo zmeniť amnestiu s účinkom obnovenia zaniknutej trestnosti.\nArgumentácia, že jeho rozhodnutím o amnestii sa otvárajú dvere spravodlivosti, pri\nposúdení výkladu čl. 102 písm. i) je irelevantná.\nNeprijateľné je aj zdôvodnenie vyhlásenia rozhodnutia o amnestii zo dňa\n8. decembra 1998 č. 375/1998, že sa vyhlasuje \"v záujme odstránenia sporov o\nústavnosť rozhodnutia o amnestii z 3. marca 1998 a rozhodnutia o amnestii zo 7. júla\n1998\". Predsedovi vlády Slovenskej republiky v zastúpení prezidenta Slovenskej\nrepubliky zo žiadneho článku Ústavy Slovenskej republiky, ako ani zo žiadneho\nustanovenia platného práva nevyplýva oprávnenie odstraňovať spory o ústavnosť. Ak\nvznikne spor o ústavnosť, iba Ústavný súd Slovenskej republiky je príslušný\nrozhodnúť o spornej veci.\n\n4\n\nÚstava Slovenskej republiky v čl. 1 zakotvuje, že naša republika je\ndemokratický a právny štát. Podľa čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky je jedným\nz dominantných znakov právneho štátu (popri dôslednom rešpektovaní čl. 2 ods. 1\nÚstavy SR) aj neprípustnosť spätnej účinnosti noriem a rozhodnutí umožňujúcich\nviesť trestné konanie voči osobám pre skutky, ktorých trestnosť už raz z akéhokoľvek\ndôvodu, teda aj z dôvodu udelenej milosti či amnestie zanikla\".\nS poukazom na vyššie uvedené skutočnosti navrhovateľ navrhol ústavnému\nsúdu podať nasledovný výklad čl. 102 písm. i) ústavy:\n\"V zmysle čl. 102 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky prezident Slovenskej\nrepubliky udeľuje amnestiu, odpúšťa a zmierňuje tresty uložené trestnými súdmi\na nariaďuje, aby sa trestné konanie nezačínalo, alebo aby sa v ňom nepokračovalo,\na zahládza tresty čl. 102 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky, ani žiadne iné\nustanovenie ústavy alebo zákonov Slovenskej republiky neumožňujú prezidentovi\nSlovenskej republiky, aby už udelenú amnestiu po jej zverejnení v Zbierke zákonov\nSlovenskej republiky zrušiť alebo aby obmedzil jej rozsah, aby zrušil jej\npredchádzajúce rozhodnutie, ktorým boli odpustené alebo zmiernené tresty uložené\ntrestnými súdmi, alebo aby zrušil predchádzajúce nariadenie, aby sa trestné konanie\nnezačínalo, alebo aby sa v ňom nepokračovalo, alebo aby zrušil predchádzajúce\nrozhodnutie, že majú byť zahladené tresty potom, čo tieto rozhodnutia alebo\nnariadenie boli už zverejnené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky. Takýto postup\nprezidenta Slovenskej republiky je v rozpore s ustanovením. čl. 1, čl. 2 a 102 písm. i)\nÚstavy Slovenskej republiky\".\nNavrhovateľ, ako vyplýva z obsahu jeho podania a z dôkazov, ktoré pripojil\nk svojmu návrhu, za \"štátny orgán, ktorý si podľa neho nesprávne vykladá ústavný\nzákon\"\n\noznačil\n\npredsedu\n\nvlády\n\nSlovenskej\n\n5\n\nrepubliky\n\nMikuláša\n\nDzurindu\n\nvykonávajúceho niektoré právomoci prezidenta Slovenskej republiky v zmysle čl. 105\nods. 1 ústavy.\nB.\nPredseda vlády Slovenskej republiky vo svojom vyjadrení k návrhu uviedol:\n„1. V zmysle čl. 102 písm. i) Ústavy prezident udeľuje amnestiu, odpúšťa\na zmierňuje tresty uložené trestnými súdmi a nariaďuje, aby sa trestné konanie\nnezačínalo, alebo aby sa v ňom nepokračovalo, a zahládza tresty.\nPodľa čl. 105 ods. 1 Ústavy, ak nie je prezident zvolený, okrem iného vyplýva,\nže výkon funkcie prezidenta patrí vláde Slovenskej republiky, okrem oprávnení\nprezidenta podľa čl. 102 písm. d) až g). V takom prípade môže vláda poveriť svojho\npredsedu vykonávať niektoré právomoci prezidenta.\n1.1. Východiskom k úvahám o obsahu právomoci zverenej prezidentovi podľa\nčl. 102 písm. i) Ústavy je právny názor Ústavného súdu vyslovený v jeho uznesení z\n2. 6. 1993, sp. zn. I. ÚS 39/93, str. 2 – 3, podľa ktorého v Ústave sú uvedené tri typy\nformulácií pre úpravu právomoci prezidenta. V prvom prípade ide o výslovne priznané\noprávnenie vyjadrené formuláciou „môže urobiť“, napríklad môže rozpustiť Národnú\nradu Slovenskej republiky (čl. 102 písm. d) Ústavy), môže odvolať sudcu Ústavného\nsúdu (čl. 138 ods. 2 Ústavy). V druhom prípade ide o výslovne určenú povinnosť\nvyjadrenú formuláciou „je povinný“, napríklad je povinný vypočuť stanovisko\npredsedu Národnej rady Slovenskej republiky (čl. 102 písm. d) druhá veta Ústavy).\nV treťom prípade ide o formuláciu „urobí“, napríklad „prepožičiava vyznamenania (čl.\n102 písm. h) Ústavy), alebo „odvolá člena vlády“ (čl. 116 ods. 4 Ústavy). Táto\nformulácia nemá jednoznačný obsah. Interpretáciou z nej možno odvodiť oprávnenie,\nale aj povinnosť. Ústavné postavenie prezidenta Slovenskej republiky je jednoznačné\niba vtedy, keď mu Ústava výslovne priznáva oprávnenie, alebo výslovne ukladá\npovinnosť. V iných prípadoch ústavné postavenie prezidenta treba dotvoriť buď\n\n6\n\ninterpretáciou právnych noriem uvedených v texte Ústavy alebo zmenou znenia\njednotlivých ustanovení Ústavy.\nPrávomoc prezidenta ustanovená v čl. 102 písm. i) Ústavy predstavuje\nformuláciu, ktorá nemá jednoznačný obsah. Interpretáciou z nej možno odvodiť\noprávnenie, ale aj povinnosť. V zmysle citovaného právneho názoru Ústavného súdu\nide v čl. 102 písm. i) Ústavy o také ustanovenie, ktoré si vyžaduje, aby sa ústavné\npostavenie prezidenta dotvorilo interpretáciou práva. Hoci Ústavný súd výslovne\nuviedol, že výkladom práva sa určuje, či daná právomoc prezidenta má povahu\noprávnenia prezidenta, alebo povinnosti uloženej prezidentovi, logicky možno z tohto\nprávneho názoru odvodiť, že metódy výkladu práva sú uplatniteľné aj širšie. Napríklad\nna určenie okamihu, s ktorým sa spájajú právne účinky oprávňujúce prezidenta\nvykonávať svoje právomoci, ako to Ústavný súd rozhodol vo veci vedenej pod č. II.\nÚS 65/97 (Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu – 1997, str. 425 – 440).\nTo znamená, že aj výkladom práva možno dospieť k definitívnej odpovedi na\notázku, či rozhodnutie o amnestii alebo milosti je možné zmeniť, resp. zrušiť.\n1.2. Ústavné právomoci prezidenta Slovenskej republiky možno rozdeliť podľa\ntoho, či sa uverejňujú v Zbierke zákonov Slovenskej republiky na také, ktoré sa\nv Zbierke zákonov uverejňujú a na tie, ktoré sa v Zbierke zákonov neuverejňujú.\nPodľa § 1 ods. 2 písm. b) zákona č. 1/1993 Z. z. o Zbierke zákonov Slovenskej\nrepubliky sa v Zbierke zákonov Slovenskej republiky uverejňujú rozhodnutia\nprezidenta Slovenskej republiky:\na) o rozpustení Národnej rady Slovenskej republiky,\nb) o vyhlásení referenda,\nc) o udelení amnestie,\nd) o vyhlásení vojnového alebo výnimočného stavu.\n\n7\n\nSúčasťou ústavného stavu je právny názor Ústavného súdu vyslovený\nv odôvodnení jeho uznesenia z 21. 5. 1997, sp. zn. II. ÚS 31/97 (Zbierka nálezov\na uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky – 1997, str. 424) o výklade Ústavy,\npodľa ktorého pokiaľ ide už o vyhlásené referendum, prezidenta to zaväzuje\na zaväzuje to aj iné štátne orgány, že musí prebehnúť. Ústava neumožňuje, aby bolo\nešte pred vyhlásením výsledkov referenda zrušené.\nK ďalším trom formám rozhodnutí prezidenta Slovenskej republiky\nvyhlasovaných v Zbierke zákonov (t. j. o rozpustení Národnej rady Slovenskej\nrepubliky, o udelení amnestie a o vyhlásení vojnového alebo výnimočného stavu) sa\nÚstavný súd doteraz nevyslovil.\nZ povahy rozhodnutia o vyhlásení vojnového stavu alebo výnimočného stavu\nvšak nepochybne možno odvodiť, že právne účinky tohto rozhodnutia možno zrušiť,\nkeď pominú dôvody, kvôli ktorým prezident vyhlásil vojnový alebo výnimočný stav.\nÚstavný súd vo svojom uznesení z 31. 10. 1996, sp. zn. I. ÚS 61/96 (Zbierka\nnálezov a uznesení Ústavného súdu – 1996, str. 238, 243) uviedol, že jediné\nustanovenie Ústavy limitujúce výkon všetkých ústavných právomocí prezidenta\nSlovenskej republiky je obsiahnuté v sľube, ktorý skladá pred Národnou radou\nSlovenskej republiky a v ktorom sa zaväzuje, že svoje povinnosti bude vykonávať\nv záujme občanov a zachovávať i obhajovať Ústavy a ostatné zákony (čl. 104 Ústavy).\nPreto len záujmy občanov, zachovávanie a obhajoba Ústavy a ostatných\nzákonov sú jediné ústavne upravené dôvody, ktoré prezident Slovenskej republiky\nzohľadňuje pri výkone ktorejkoľvek zo svojich ústavných právomocí tak, ako sú\nupravené v čl. 102 písm. a) až r) Ústavy. V tejto súvislosti treba uviesť, že i keď vláda\na jej predseda pri zastupovaní prezidenta (§ 105 ods. 1 Ústavy) tento sľub neskladajú,\nsú ním, v pozícii povereného orgánu, resp. osoby, viazaní.\n\n8\n\nZáujmom občanov Slovenskej republiky je nepochybne nežiť vo vojnovom\nalebo výnimočnom stave dlhšie, ako je to nevyhnutné. Preto v záujme občanov\nprávomoc prezidenta Slovenskej republiky vyhlásiť vojnový alebo výnimočný stav\nimplikované zahŕňa aj právomoc prezidenta zrušiť rozhodnutie o vyhlásení vojnového\nalebo výnimočného stavu.\nVyššie uvedené možno zhrnúť tak, že k právnym účinkom vyhlásenia\nrozhodnutia prezidenta Slovenskej republiky v Zbierke zákonov Slovenskej republiky\nnemožno zahrnúť nezrušiteľnosť rozhodnutia, ktoré bolo vyhlásené v Zbierke zákonov\nSlovenskej republiky.\n1.3. Pokiaľ ide o skupinu rozhodnutí prezidenta Slovenskej republiky, ktoré sa\nnevyhlasujú v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, existuje v podstate zhodný stav.\nUplatňovanie\n\nniektorých\n\nústavných\n\nprávomocí\n\nsa\n\nspája\n\ns nezrušiteľnosťou\n\nrozhodnutia (ratifikáciu medzinárodnej zmluvy nemožno odvolať; právne účinky\nrozhodnutia o ratifikácii zmluvy nie sú absolútne, ale na ich zrušenie je potrebný\nzložitý mechanizmus odstúpenia od zmluvy, ktorý ustanovuje medzinárodné právo).\nVäčšinu rozhodnutí, ktoré vyplývajú z právomocí prezidenta Slovenskej\nrepubliky, ktoré sa neuverejňujú v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, však môže\nprezident zmeniť alebo zrušiť (napr. vyslancov môže nielen poveriť, ale aj odvolať –\nčl. 102 písm. b) Ústavy).\n1.4. Analýza právomocí prezidenta Slovenskej republiky naznačuje, že bez\nohľadu na to, či sa rozhodnutie uverejňuje v Zbierke zákonov Slovenskej republiky\nalebo či sa v nej neuverejňuje, niektoré ústavné právomoci prezidenta implikujú\nmožnosť prezidenta zrušiť rozhodnutie, ktorým uplatnil svoju ústavnú právomoc a iné\nústavné právomoci takú možnosť neobsahujú.\n\n9\n\nPre identifikáciu tejto možnosti je ústavne významný účel právomoci, o ktorú\nide.\nÚstava neurčuje spoločný princíp predpisujúci zrušiteľnosť všetkých rozhodnutí\nprezidenta ani princíp vylučujúci zrušiteľnosť všetkých rozhodnutí prezidenta.\nZ princípu právneho štátu zaručeného v čl. 1 Ústavy („Slovenská republika je\nzvrchovaný, demokratický a právny štát.“) však možno odvodiť dominanciu\npreskúmateľnosti rozhodnutí nad ich nepreskúmateľnosťou. V právnom štáte len\ncelkom výnimočne a ojedinele by mali existovať úplne nepreskúmateľné rozhodnutia.\nPrávomoc prezidenta Slovenskej republiky podľa čl. 102 písm. i) Ústavy môže\nbyť predmetom úvah z hľadiska zrušiteľnosti rozhodnutia prezidenta o udelení\namnestie v troch typoch situácií.\na) hlava štátu mení vlastné rozhodnutie o udelení amnestie,\nb) hlava štátu mení rozhodnutie predchádzajúceho prezidenta o udelení amnestie,\nc) hlava štátu mení rozhodnutie parlamentu (vlády) o udelení amnestie, ktorý pred jej\nzvolaním zastupoval hlavu štátu.\nAk a priori neodmietneme možnosť, že rozhodnutie o amnestii je zrušiteľné,\npotom sa nevyhnutne treba zaoberať otázkou kritérií, ktoré by zmenu, resp. zrušenie\nrozhodnutia o udelení amnestie odôvodnili.\nSlovenská republika je podľa čl. 1 Ústavy právnym štátom. Znakom právneho\nštátu je vytváranie právnej istoty tak pri prijímaní zákonov a ďalších všeobecne\nzáväzných právnych predpisov, ako aj pri ich uplatňovaní štátnymi orgánmi\n(rozhodnutie Ústavného súdu pod sp. zn. II. ÚS 22/95, str. 2). Obsahom tohto princípu\nje vytvorenie istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní\nv rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (rozhodnutie Ústavného súdu pod\nsp. zn. I. ÚS 87/93, str. 3).\n\n10\n\nZ citovaných právnych názorov Ústavného súdu možno odvodiť, že zrušenie\nrozhodnutia prezidenta Slovenskej republiky o udelení amnestie prichádza do úvahy\njedine vtedy, ak kritériá odôvodňujúce zrušenie amnestie, budú mať druhovú povahu\n-na ich základe bude vopred možné určiť, že ak sa zopakujú podmienky vedúce\nk zrušeniu rozhodnutia o amnestii, dôjde k zrušeniu amnestie v rozsahu, v ktorom sa\nsplnili podmienky pre zrušenie takéhoto rozhodnutia.\nVerejný záujem na zrušení rozhodnutia o amnestii predstavuje prvé\na nevyhnutné kritérium, ktoré sa musí preukázať ako predpoklad zrušenia amnestie.\nPožiadavku verejného záujmu možno odvodiť od princípu právneho štátu\nustanoveného v čl. 1 Ústavy.\nVoľby sú základom demokratickej spoločnosti. Na základe dosiahnutých\nvýsledkov volieb dochádza k zmenám vo verejných funkciách, čím sa ovplyvňuje\nchod celej spoločnosti. Výsledok volieb za určitých okolností môže viesť aj k odklonu\nod demokratického spôsobu uplatňovania verejnej moci v spoločnosti a v krajnom\nprípade môže viesť aj k nastoleniu diktatúry. Odstránenie nedemokratického spôsobu\nuplatňovania verejnej moci v spoločnosti, resp. diktatúry sa môže neskôr uskutočniť\nprostredníctvom štátneho prevratu, ale aj demokratickou cestou – prostredníctvom\nvolieb. Po uskutočnení takýchto spoločenských pohybov ako nevyhnutná vzniká\notázka, akým spôsobom sa má udiať náprava rozhodnutí prijatých v predchádzajúcom\nobdobí. Modelovo možno uvažovať o riešení „hrubá čiara za minulosťou“ alebo\no riešení založenom na uplatnení zodpovednosti voči tým, ktorí sa dopustili závažných\ntrestných činov. Uprednostnenie jedného z naznačených riešení závisí od konkrétnych\nhistorických\n\nokolností,\n\nale\n\naj\n\nod\n\npredvídateľného\n\nvplyvu\n\nnepotrestaných\n\npredstaviteľov nedostatočne demokratického predchádzajúceho režimu na budúce\ndianie v štáte. V prípade uplatnenia ich zodpovednosti miera účinnosť prijatých\nopatrení závisí od dĺžky času, v ktorom sa podarí dosiahnuť nápravu.\n\n11\n\nKonkrétne okolnosti, ktoré objektívne možno identifikovať s verejným\nzáujmom v právnom štáte odôvodňujú, aby každý štátny orgán, ktorý pri uplatnení\nsvojej právomoci vydal rozhodnutie, mohol toto rozhodnutie prehodnotiť, vrátane\nprípadnej zmeny alebo zrušenia rozhodnutia, či už vlastného, alebo rozhodnutia osoby\n(osôb) vykonávajúcej túto právomoc v predchádzajúcom období. Opačný postoj môže\nviesť jedine k zneužitiu medzinárodného práva (ako je to v prípade diplomatickej\nimunity bývalého čílskeho diktátora a dne s senátora Pinocheta) alebo vnútroštátne\nk zneužitiu ústavného práva. V oboch prípadoch je konečným dôsledkom oslabovanie\nprávnosti štátu.\nVo verejnom záujme teda uplatnenie právomoci zmeniť alebo zrušiť\nrozhodnutie o udelení amnestie podľa čl. 102 písm. i) Ústavy prichádza do úvahy\nvtedy, ak zmenená spoločenská a politická situácia dovoľuje hodnotiť pôvodné\nrozhodnutie ako protiústavné, prípadne protizákonné a zmenou alebo zrušením\nrozhodnutia sa má nastoliť ústavný stav.\n1.5. Napriek tomu, že Ústava ani iný zákon Slovenskej republiky v žiadnom\nsvojom ustanovení výslovne neupravuje dôvody a možnosti zrušenia vydanej\namnestie, treba poznamenať, že existujú právne zásady, ktoré sú silnejšie ako\nnedostatok konkrétnej procesnej úpravy.\nAk protiklad medzi povinnosťou rešpektovať výslovné rozhodnutie na jednej\nstrane a základnými princípmi spravodlivosti na druhej strane dosiahol takú mieru, že\nrešpektovanie rozhodnutia by pošliapalo zásady spravodlivosti, potom možno – podľa\nmôjho názoru – rozhodnutie zrušiť tým istým spôsobom, ako bolo vydané. Uvedený\npostup by neznamenal opustenie zákonnosti. Tak by tomu bolo, ak by sa amnestia bez\nďalšieho prestala rešpektovať, ale nie vtedy, ak sa rozhodnutie zruší rovnakou formou,\nakou bolo vydané pôvodné rozhodnutie.\n\n12\n\nInštitúcia amnestie ako žiadna iná norma právneho poriadku nemôže byť určená\nna to, aby slúžila bezpráviu. Právny poriadok slúži spravodlivosti a nie bezpráviu.\nOpiera sa pritom o hodnoty obsiahnuté v pojmoch ekvity a verejný záujem, ktoré\nv demokratickej spoločnosti určujú pohľad na spravodlivosť. Právo, právny poriadok\na jeho nástroje preto musia vyjadrovať snahu o dosiahnutie spravodlivosti.\n1.6. Ústava v niektorých ustanoveniach určuje režim so zvýšenou ochranou.\nNapr. slobodu prejavu a právo na informácie možno obmedziť jedine, ak sa splnia\npodmienky čl. 26 ods. 4 Ústavy, právo pokojne sa zhromažďovať možno obmedziť\njedine v súlade s podmienkami čl. 28 ods. 2 Ústavy, právo slobodne sa združovať je\nobmedziteľné jedine vtedy, ak sa splnia podmienky čl. 29 ods. 3 Ústavy. K takto\nurčeným podmienkam patrí podmienka nevyhnutnosti prijatia daného opatrenia\nv demokratickej spoločnosti.\nVzhľadom na skutočnosť, že rozhodnutie o zrušení amnestie s citovanými\nprávami a slobodami spája ich zásadný význam pre nastolenie a riadne fungovanie\ndemokratickej spoločnosti, podmienka nevyhnutnosti v demokratickej spoločnosti by\nmala byť ďalšou z Ústavy odvoditeľnou podmienkou pre prijatie rozhodnutia o zrušení\nudelenej amnestie.\n1.7. Ústavný súd vo svojom uznesení z 31. 10. 1996, sp. zn. I. ÚS 61/96\n(Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu – 1997, str. 372) uviedol, že z celého čl.\n102 Ústavy, ktorý pod písm. a) až r) upravuje právomoci prezidenta Slovenskej\nrepubliky však jednoznačne vyplýva, že tam, kde to zákonodarca považoval za vhodné\na účelné, výslovne stanovil, že určité ústavné právomoci môže prezident vykonávať\nlen za podmienok, prípadne spôsobom upraveným buď v inom všeobecne záväznom\nprávnom predpise, napríklad v zákone, ústavnom zákone, alebo aj v inom právnom\nakte…atď.\n\n13\n\nTam, kde to však zákonodarca nepovažoval na výkon ďalších ústavných\nprávomocí prezidenta za potrebné, neurčil, že k ich výkonu je prezident oprávnený len\nza podmienok a spôsobom upraveným v príslušnej zákonnej či ústavnej úprave.\nV takýchto prípadoch prezident Slovenskej republiky odvodzuje ako spôsob,\ntak aj podmienky a postup uplatnenia svojej právomoci priamo z Ústavy. Ústavný súd\npreto preskúmal, či čl. 102 písm. i) ústavy predpokladá existenciu zákona (zákonov),\nktorý by mal upravovať podmienky a spôsobom uplatnenia ústavnej právomoci\nprezidenta republiky v ňom obsiahnutej a zistil, že to tak nie je. Keďže ústavodárca\nv čl. 102 písm. i) nepredpokladá existenciu zákona, ústavné právo v ňom obsiahnuté\n(vrátane spôsobu, podmienok a postupu jeho uplatnenia) nemožno obmedziť a ani\npodmieniť odvolaním sa na Trestný poriadok, prípadne na iný zákon.\nPrávomoc priznaná prezidentovi Slovenskej republiky čl. 102 písm. i) Ústavy\nimplikovane obsahuje možnosť amnestiu nielen udeliť, ale aj rozhodnutie o amnestii\nzmeniť alebo zrušiť, ak je to potrebné vo verejnom záujme a nevyhnutné pre\nuplatnenie zásady právneho štátu.\nZákonodarca má ústavou danú možnosť upraviť zákonom podmienky a postup\npri zmene alebo zrušení rozhodnutia o amnestii. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy štátne\norgány môžu konať iba na základe Ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom,\nktorý ustanovuje zákon. Táto ústavná norma zaväzuje prezidenta Slovenskej republiky\nvtedy, ak bol zákon prijatý. Z čl. 2 ods. 2 Ústavy však nemožno odvodiť povinnosť\nštátneho orgánu, a teda ani prezidenta alebo ďalšieho ústavného subjektu povereného\nvýkonom právomoci prezidenta, neuplatniť svoju ústavnú právomoc dovtedy, dokiaľ\nnie je prijatý zákon určujúci rozsah a spôsob činnosti štátneho orgánu.\nNeexistencia zákona upravujúceho postup pri zmene alebo zrušení rozhodnutia\no amnestii v danom prípade nevylučuje uplatnenie právomoci zrušiť amnestiu, pokiaľ\n\n14\n\nsa zmena rozhodnutia o amnestii, resp. jeho zrušenie uskutoční na základe Ústavy a\nv jej medziach.\n1.8. Rozhodnutie o udelení amnestie podľa čl. 102 písm. i) Ústavy sa\nuverejňuje v Zbierke zákonov Slovenskej republiky a má charakter všeobecne\nzáväzného právneho predpisu.\nKaždý všeobecne záväzný právny predpis pritom možno nielen prijať, ale aj\ndoplniť, zmeniť alebo zrušiť.\nPokiaľ Ústava alebo v súlade s ňou prijatý zákon neustanovia inak, právomoc\ndoplniť, zmeniť alebo zrušiť všeobecne záväzný právny predpis má ten štátny orgán,\nktorý daný všeobecne záväzný právny predpis prijal.\n1.9. V publikácii „Komentár k Ústave Slovenskej republiky“ autorov Milan Čič\na kolektív (Martin, Matica Slovenská 1997) bol na str. 376 uverejnený právny názor,\npodľa ktorého je rozhodnutie o udelení amnestie nemôže byť zrušené.\nCitovaný názor však v súčasnosti stratil aktuálnosť, a to v rozsahu tvrdenia\no podrobnej úprave realizácie rozhodnutí o amnestii alebo milosti, nakoľko Ústavný\nsúd dňa 24. 6. 1998 vo veci vedenej pod č. PL. ÚS 8/97 uviedol, že ustanovenia § 366\nods. 2 a ustanovenie § 367 zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (Trestný\nporiadok) v znení neskorších predpisov nie sú v súlade s čl. 102 písm. i) Ústavy\nv spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy.\nCitované stanovisko Ústavného súdu SR rovnako samo osebe nie je dôkazom\no mylnosti tvrdenia o nezrušiteľnosti amnestie, ale rovnako neslúži v prospech\nprevzatia tézy o nezrušiteľnosti amnestie bez ďalších úvah a analýz. Neopiera sa totiž\no žiadne právne alebo logické argumenty.\n\n15\n\nV súvislosti s prípadným poukazom na význam právneho názoru uvedeného vo\nvyššie citovanej publikácii je potrebné poukázať aj na názor ÚS SR, ktorý bol\npublikovaný v odôvodnení rozhodnutia II. ÚS 31/99-64. V jeho zmysle totiž:\n\"Výklad práva podaný v právnej vede nemá záväzný význam pre uplatnenie\npráva ani mu nemožno priznať povahu dôkazu.\"\n2. Podľa čl. V. rozhodnutia predsedu vlády Slovenskej republiky z 3. marca\n1998 o amnestii, ktoré bolo publikované v Zbierke zákonov pod č. 55/1998 Z. z. (ďalej\nlen \"prvá amnestia\"), predseda vlády Slovenskej republiky využijúc svoje právomoci\npodľa čl. 105 ods. 1 a čl. 102 písm. i) Ústavy o. i. ako príspevok k dosiahnutiu\nobčianskeho zmieru a v záujme odstránenia možných zdrojov napätia v spoločnosti\nnariadil, aby sa nezačínalo, a ak sa začalo, aby sa zastavilo trestné stíhanie za trestné\nčiny spáchané v súvislosti s prípravou a vykonaním referenda z 23. mája a 24. mája\n1997.\nPodľa čl. VI. cit. rozhodnutia predseda vlády nariadil, aby sa nezačínalo, a ak sa\nzačalo, aby sa zastavilo trestné stíhanie za trestné činy spáchané v súvislosti\ns oznámením o zavlečení\n\ndo cudziny.\n\nRozhodnutím zo 7. júla 1998 o amnestii, ktoré bolo publikované v Zbierke\nzákonov pod č. 214/1998 Z. z. (ďalej len \"druhá amnestia\"), predseda vlády Vl.\nMečiar ako zastupujúci prezident opravil svoje rozhodnutie o amnestii z 3. marca\n1998, a to nasledovne:\nV zmysle čl. I. druhej amnestie predseda vlády nariadil, aby sa nezačínalo, a ak\nsa začalo, aby sa zastavilo trestné konanie pre podozrenie z trestných činov, ktoré mali\nbyť spáchané v súvislosti s prípravou a vykonaním referenda z 23. mája a 24. mája\n1997.\n\n16\n\nPodľa čl. II. druhej amnestie predseda vlády nariadil, aby sa nezačínalo, a ak sa\nzačalo, aby sa zastavilo trestné konanie pre podozrenie z trestných činov, ktoré mali\nbyť spáchané v súvislosti s oznámeným zavlečením\n\n,\n\n, do cudziny, ku ktorému malo dôjsť 31. augusta 1995.\nNásledne predseda vlády Slovenskej republiky M. Dzurinda ako zastupujúci\nprezident dňa 8. decembra vydal rozhodnutie o amnestii, ktoré bolo uverejnené\nv Zbierke zákonov pod č. 375/1998 Z. z. (ďalej len \"tretia amnestia\"), podľa ktorého\nčl. V. a čl. VI. rozhodnutia o amnestii z 3. marca 1998 uverejneného pod č. 55/1998 Z.\nz. a článok I. a článok II. rozhodnutia o amnestii zo 7. júla 1998 uverejneného pod č.\n214/1998 Z. z. sa vypúšťajú.\nZastávam názor, že v prípade prvej a druhej amnestie Vl. Mečiara boli splnené\npodmienky pre zmenu jej aboličnej časti, t j. existovala reálna potreba po jej\nuskutočnení, podmienená verejným záujmom, ochranou celospoločenských hodnôt\na prinavrátením uplatňovania ústavných princípov demokratického a právneho štátu.\nJe potrebné zvýrazniť, že išlo pritom iba o nevyhnutnú zmenu jej aboličných\nustanovení, pričom ostatné ustanovenia ostali nedotknuté.\nUvedené sa domnievam najmä z nasledovných dôvodov:\n2.1. Udelenie amnestie patrí k výlučným osobným oprávneniam hlavy štátu.\nUdeľovaním amnestie sa rozumie hromadné odpúšťanie a zmierňovanie trestov\na právnych následkov odsúdenia. Súčasne zahŕňa právo nariaďovať, aby sa trestné\nkonanie nezačínalo alebo aby sa v ňom nepokračovalo a zahládza tresty. Rozhodnutie\no amnestii sa publikuje v Zbierke zákonov. Súčasťou tohto oprávnenia je i udeľovanie\nindividuálnej milosti, ktorá je aktom individuálnym. Amnestia sa svojím obsahom\nmôže týkať agraciácie, abolície i rehabilitácie. Spôsob realizácie rozhodnutí o amnestii\nalebo milosti je podrobne upravený v Trestnom poriadku. Vo svojej podstate ide\n\n17\n\no zásah hlavy štátu do súdnej moci (Milan Čič a kolektív: Komentár k Ústave\nSlovenskej republiky, Martin, Matica slovenská 1997, str. 376).\nZ doktrinálnych výkladov je zrejmé, že pod pojmom amnestia sa chápe\nopatrenie všeobecné, objektívne, týkajúce sa individuálne neurčitých páchateľov\ntrestných činov určitého druhu (Slovník verejného práva, diel I., str. 1).\nAmnestia sa vždy vzťahuje na konkrétne uvedené trestné činy alebo tresty.\nZ uvedeného je zrejmé, že prvá a druhá amnestia vo svojich aboličných častiach\nnezodpovedajú vymedzeniu amnestie, aká sa bežne používa v ústavnom práve.\nZ uvedeného možno vyvodiť záver, že bývalý premiér Slovenskej republiky p. Mečiar, nemal právo udeliť prvú a druhú amnestiu (v jej aboličnej časti) spôsobom,\nako to urobil vo svojom rozhodnutí zo dňa 3. marca 1998 a následne aj zo dňa 7. júla\n1998.\nV prípade vyššie uvedených častí prvej a druhej amnestie nešlo ani o amnestiu\nv právnom zmysle. Ich čl. V. a VI., resp. I. a II. sa vzťahuje nielen na neohraničený\nokruh subjektov, ale najmä na neohraničený okruh konaní.\n2.2. V prípade udeľovania amnestie sa vždy rešpektovala zásada, že prezident\ntúto udeľuje pri osobitných a zreteľa hodných príležitostiach. Možno jednoznačne\nkonštatovať, že do marca 1998 bolo ústavnou tradíciou na území Slovenskej\nrepubliky, že amnestiu udeľoval prezident pri príležitostiach, ktoré boli pre spoločnosť\nv konkrétnom čase mimoriadne významné (napr. 12. apríla 1993 prezident Slovenskej\nrepubliky pri príležitosti svojho zvolenia do funkcie, 27. októbra 1998 prezident ČSSR\npri príležitosti 70. výročia vzniku Československa a 20. výročia vyhlásenia jeho\nfederatívneho usporiadania, 8. mája 1985 prezident ČSSR pri príležitosti 40. výročia\nvyvrcholenia\n\nnárodnooslobodzovacieho\n\nboja\n\n18\n\nčeského\n\na\n\nslovenského\n\nľudu\n\na oslobodenia Československa Sovietskou armádou a takto by sa dalo pokračovať až\ndo obdobia prvej Československej republiky).\nNie je pritom známy ani jeden prípad z ústavnej histórie, v ktorom by\nv demokratickom štáte vláda zastupujúca hlavu štátu vyhlásila amnestiu iba na základe\nskutočnosti, že na ňu dočasne prešli jej ústavné kompetencie, ako sa to stalo v prípade\nprvej amnestie p. Mečiara zo dňa 3. marca 1998 a následne ju ešte aj v jej aboličných\nčastiach upravovala (dňa 7. júla 1998).\n2.3.\n\nVšeobecne\n\nznámou\n\nskutočnosťou\n\nje,\n\nže\n\nzo\n\nspáchania\n\nalebo\n\nspolupáchateľstva na trestných činoch súvisiacich so skutkami vymedzenými prvou\na druhou amnestiou je podozrivá Slovenská informačná služba a jej predstavitelia\n(riaditeľ SIS - Ivan Lexa), prípadne niektorí štátni a stranícki funkcionári Hnutia za\ndemokratické Slovensko (Gustáv Krajči - bývalý minister vnútra SR).\nS prihliadnutím na túto osobitnú okolnosť možno identifikovať verejný záujem\nna preukázaní alebo vyvrátení podozrenia v záujme bezpečnosti štátu.\nTáto je jednoznačne ohrozená, ak v Slovenskej informačnej službe zostanú\npôsobiť osoby, ktoré sa podieľali na trestnom čine s neprehliadnuteľnou politickou\nmotiváciou (obidve rozhodnutia označované ako amnestie pritom vo svojich\naboličných častiach stavali zásadnú prekážku pre nezávislé vyšetrovanie, odstránenie\nexistujúcich pochybností a nájdenie odpovede na otázky, ktoré hlboko zasiahli do\nživota slovenskej spoločnosti).\nRovnako je však na ujmu bezpečnosti štátu stav, v ktorom nedôjde k obnove\ndobrého mena organizácie s priamou účasťou na zabezpečovaní ochrany bezpečnosti\nštátu.\n\n19\n\nTreba tiež uviesť, že vo verejnom záujme bolo a je potrebné prešetriť, či\nverejný činiteľ vo vysokej štátnej funkcii (minister vnútra SR) sa dopustil spáchania\ntrestného činu marenia referenda, ktorým došlo k priamemu porušeniu práva občanov\nSlovenskej republiky zúčastňovať sa na správe verejných vecí a práva zúčastniť sa\nreferenda (čl. 30 a čl. 94 Ústavy). Ústavný súd SR pritom sám viackrát konštatoval, že\nkonaním Ministerstva vnútra SR v súvislosti s referendom vyhláseným na máj 1997\ndošlo k porušeniu základných práv občanov Slovenskej republiky. Iste nemôže byť\npreto v záujme tých istých občanov (a ani právneho štátu), aby činy, ktoré k tomuto\nporušeniu viedli, sa riadne nepreskúmali z hľadiska trestnej zodpovednosti ich\npôvodcov.\nKritérium verejného záujme pre zmenu rozhodnutia prvej a druhej amnestie\nbolo teda v okolnostiach daného prípadu jednoznačne splnené.\nV záujme splnenia ďalšej podmienky - vykonania zásahu do pôvodného\nrozhodnutia o udelení amnestie iba v rozsahu, v ktorom je zásah nevyhnutný\nv demokratickej spoločnosti - je potrebné uviesť, že tretia amnestia nerušila prvú a\ndruhú amnestiu v celej šírke, ale vypustil sa len čl. V. a VI. prvej amnestie a čl. I. a II.\ndruhej amnestie. Z hľadiska právnych účinkov teda nejde o zrušenie prvej a druhej\namnestie, ale o ich zmenu.\n2.4. Ak vychádzame zo skutočnosti, že prezident Slovenskej republiky je\npovinný pri výkone svojej ústavnej právomoci podľa čl. 102 písm. i) Ústavy plniť\nsvoje záväzky obsiahnuté v jeho sľube podľa čl. 104 Ústavy, treba uviesť, že prvá\na druhá amnestia týmto kritériám podľa môjho názoru nezodpovedajú, pretože neboli\nvydané \"v záujme občanov\", ani \"k dosiahnutiu občianskeho zmieru v záujme\nodstránenia možných zdrojov napätia v spoločnosti\", ako sa to v záhlaví prvej\namnestie uvádza. Všeobecné odsúdenie zavlečenia\n\ndo cudziny, aj\n\nširoké negatívne ohlasy na zmarenie referenda jasne vyvracajú tvrdenia o občianskom\nzmieri a odstránení napätia. Naopak, rozpory sa tým prehĺbili a napätie sa zvýšilo.\n\n20\n\nAmnestie teda neboli udelené \"v záujme občanov\", ale v zjavnom rozpore s týmito\nzáujmami.\nMožno teda hovoriť o zneužití oprávnenia a o svojvoľnom konaní orgánu\nverejnej moci.\nZ histórie nie je známe, žeby niektorý z predchádzajúcich prezidentov zneužil\ninštitút amnestie na iné ciele, než tie, pre ktoré bol inštitút kolektívnej milosti\n(amnestie) zriadený a ktoré v každom právnom štáte sleduje.\n2.5. Definícia pojmu amnestia narába s pojmami páchateľ a trestný čin.\nV prípade využitia tohto opatrenia teda osoba, ktorá udeľuje amnestiu si musí byť\nvedomá, že čin, na ktorý sa vzťahuje udelenie amnestie, je činom trestným.\nV tejto súvislosti dávam do pozornosti vyhlásenie popredných predstaviteľov\nvtedajšej vládnej koalície (počnúc Ministerstvom vnútra SR), ktorí odmietali, či o i len\nmožnosť kriminalizácie skutkov uvedených v čl. V. a VI. prvej amnestie, resp. čl. I. a\nII. druhej amnestie, t. j. skutkov súvisiacich s referendom, resp. zavlečením\ndo cudziny.\nVyššie uvedenými rozhodnutiami prakticky došlo k uznaniu, že činy popísané\nv už citovaných čl. V. a VI. prvej amnestie, resp. čl. I. a II. druhej amnestie, sú\ntrestnými činmi.\n2.6. Z uvedeného je zrejmé, že v prípade prvého a druhého rozhodnutia\np. Mečiara v ich aboličných častiach, ktoré označil ako amnestia, došlo nielen\nk porušeniu ústavných tradícií, ale aj k porušeniu čl. 1 a čl. 104 Ústavy. Okrem názvu\nnemajú s obsahom a zmyslom amnestie a ani milosti nič spoločné. Doposiaľ nie je\nz histórie známy ani jeden prípad tak zjavného zneužitia ústavného oprávnenia udeliť\namnestiu, ako sa to stalo v prípade uvedených rozhodnutí.\n\n21\n\nPrávny poriadok nepozná inú možnosť odstránenia podobných pochybení, než\nje autoremedúra. V záujme zachovania právneho štátu bolo preto potrebné, aby\nprezident odstrániť uvedené pochybenia a z textu prvej a druhej amnestie odstránil čl.\nV. a VI., resp. I. a II.\n3.1. Argumentom, ktorý v určitom smere hovorí proti možnosti zmeny, resp.\nzrušenia udelenej amnestie, je ochrana nadobudnutých subjektívnych práv.\nOchranu nadobudnutých subjektívnych práv je však potrebné plne rešpektovať\nlen vtedy, ak išlo o práva nadobudnuté v dobrej viere. To sa však o páchateľoch\ntrestných činov marenia referenda, falšovania verejnej listiny (vzor hlasovacieho\nlístka), zavlečenia občana Slovenskej republiky do cudziny, ublíženie na zdraví,\nzneužitia právomoci verejného činiteľa … atď. v danom prípade nedá povedať.\nArgumentáciou proti možnosti zmeny, resp. zrušenia udelenej amnestie je teda\nskutočnosť, že v dôsledku udelenia amnestie je dotknutá osoba oslobodená od\ntrestného stíhania a v dôsledku jej zrušenia by toto \"oprávnenie\" stratila.\nTakáto argumentácia je v rozpore s obsahom princípu právneho štátu aj preto,\nže dotknutej osobe v plnom rozsahu zostáva právo prezumpcie neviny ako základného\nústavného práva, ktorým sa riadi trestný proces. Treba zdôrazniť, že treťou amnestiou\nnie sú dotknuté základné zásady trestného procesu, akými sú prezumpcia neviny,\nzákaz reformatio in peius, in dubio pro reo a ďalšie, pričom o vine alebo nevine\nkonkrétnych osôb rozhodne nezávislý súd.\nV právnom poriadku totiž neexistuje \"právo na amnestiu\", ale jednoznačne sa\nakceptuje právna zásada, podľa ktorej z nepráva nemôže vzniknúť právo.\n\n22\n\n3.2. Nijaký právny inštitút nemá absolútnu platnosť, ani absolútnu dominanciu\nnad ostatnými právnymi inštitútmi. Sféra právnej relevancie každého právneho\ninštitútu je vymedzená účelom právneho inštitútu. Účelom právnej normy je určiť stav,\nktorý má nastať, čo sa má dosiahnuť ľudským správaním (konaním alebo\nopomenutím), teda ustanoviť, čo človek môže svojou vôľou zapríčiniť. Právnou\nnormou nemožno spätne ustanoviť (prikázať alebo zakázať), aby v minulosti niečo\nmalo byť. V nadväznosti na účel právnej normy (právnej úpravy) sa pomocou inštitútu\nzákazu retroaktivity zaručuje tomu, kto sa v minulosti správal podľa práva, že jeho\nsprávanie, ktoré už nemôže nijako ovplyvniť, sa dodatočne neoznačí za protiprávne (aj\nz tohto princípu však existujú významné a odôvodnené výnimky - napr. tie, ktoré\numožnili konanie Norimberského procesu, či oveľa aktuálnejšie, ktoré boli základom\nrozhodnutia Snemovne lordov vo Veľkej Británii o imunite čílskeho senátora\nPinocheta).\nFormálno-právny prístup k tejto otázke môže naznačovať, že prezident je\noprávnený využívať amnestiu podľa ľubovôle. Materiálno-právne a dokonca aj\nhistorické nazeranie na obsah tohto inštitútu však vedú jednoznačne k odlišnému\nzáveru. V súlade s obsahom princípu právneho štátu je totiž požiadavka po tom, aby\npri využívaní ústavných oprávnení prezidenta, aj pre neho platili limity a hranice\nurčené samostatnou materiálnou podstatou základných ústavných princípov.\nV tomto chápaní môže preto hlava štátu udeliť amnestiu iba v súlade s obsahom\nústavného princípu právneho štátu a v rozsahu konania, ku ktorému ho zaväzuje aj\nobsah jeho prezidentského sľubu. Teda iba tak, aby táto slúžila na prospech všetkých\nobčanov a spravodlivosti, ktorú v každom prípade nemusí poskytovať právny\nporiadok.\nUvedený spor preto chápem ako hľadanie odpovede na nielen odpoveď na\notázku, či môže hlava štátu uplatňovať svoje ústavné kompetencie v podstate\nľubovoľne a či sa budú rozhodnutia prezidenta hodnotiť iba na základe vonkajších\n\n23\n\nformálnych znakov (napr. názvu) alebo či pre ich správne hodnotenie a charakteristiku\nje potrebné venovať pozornosť ich obsahu a súladu so zmyslom, pre ktoré ich ústava\nutvorila.\nPodľa všeobecne uznávaného a moderného prístupu k ústavnosti je prezident\n(podobne ako každý iný ústavný orgán) povinný rešpektovať tak formálno-právne, ako\naj materiálne znaky ústavnosti. Naviac sa však od neho očakáva, že nebude\nuprednostňovať určité partikulárne záujmy, či zvýhodňovať určité skupiny\nobyvateľstva a svoje oprávnenia dokáže používať na presadzovanie toho, čo sa zvykne\ntak vzletne označovať ako \"všeobecné blaho spoločnosti\".\nV okolnostiach prerokúvaného prípadu naviac rozhodnutie o zmene amnestie\nnemá povahu retroaktívneho zásahu do právneho postavenia oprávnenej osoby,\npretože obnovenie trestnej zodpovednosti nepoškodilo právne postavenie žiadnej\nosoby správajúcej sa podľa práva.\nÚnos a zmarenie referenda v čase, kedy k nim došlo, boli trestnými činmi podľa\nTrestného zákona (zákon č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov) platného\nv právne významnom období. Účel právneho inštitútu zákazu retroaktivity slúži na\nochranu pred zodpovednosťou za správanie, ktoré bolo v súlade s platným právnym\nporiadkom v čase konania alebo opomenutia. Inštitútom zákazu retroaktivity sa však\nnezabezpečuje ochrana pred správaním ktoré bolo protiprávne v okamihu, keď sa\nudialo.\n3.3. Pokiaľ ide o otázku právnej istoty, treba uviesť, že právo by malo zlučovať\ntri hodnoty - spravodlivosť, všeobecný prospech (všeobecné blaho) a právnu istotu. Pri\nrozhodovaní v každom konkrétnom prípade je potrebné zvažovať, či môže potreba\nprávnej istoty prevládnuť nad nespravodlivým zneužívaním právomoci, ktoré\nnesleduje celospoločenský záujem (analogicky v nemecky hovoriacich krajinách napr.\nG. Radbruch: teória o vzťahu zákonného nepráva a nadzákonného práva, prof. Stein,\n\n24\n\nprof. Herzog a ďalší, v anglosaskej oblasti vzťah pozitívneho a nadpozitívneho práva\nCoke, Dicey, Rehnquist a mnohí ďalší).\nV tejto súvislosti je potrebné tiež uviesť, že právo na udelenie amnestie nie je\nzaručené ústavou a ani žiadnym iným právnym predpisom. Súčasťou rozhodnutí\nÚstavného súdu SR je aj právny názor uvedený v rozhodnutí pod sp. zn. PL. ÚS 8/97\n(str. 16), podľa ktorého udeľovanie milosti sa nesmie stať pravidlom, pretože by išlo\no zrušenie alebo zmenu zákona, ktorá zmena prináleží moci zákonodarnej. Udeľovanie\nmilosti nie je súčasťou základných práv a slobôb a nejde ani o právny inštitút, na ktorý\nby si občan Slovenskej republiky mohol nárokovať.\nV ústavnom systéme Slovenskej republiky nie je súčasťou základných práv\na slobôd právo na individuálnu milosť, preto za základné právo nemôže byť označené\nani právo na amnestiu. Už Aristoteles pritom konštatoval, že \"…právna norma\nnachádza práve vo svojom všeobecnom charaktere a obsahu vlastné obmedzenia,\nnakoľko nie každá všeobecná norma zodpovedá presne každému jednotlivému\nprípadu. Milosť je preto nástrojom nevyhnutnej opravy (korekcie) právnej normy\n(zákona) v prípadoch, kde tento právny nástroj, práve vďaka svojím všeobecným\nformuláciám, zanechal určité medzery“ (Aristoteles, Nikomachische Ethik, V. 14 in\nBerchtold K., Der Bundespräsident, Springer - Verlag, Wien - New York, 1969,\ns. 281). Nemecký právny teoretik a filozof prof. Radbruch pritom oveľa nekôr rovnako\nkonštatoval, že „…akceptovanie milosti i amnestie aj v ústavách moderných\ndemokracií je uznanie toho, že svet, ktorý nás obklopuje, nie je iba svetom práva, ale\nže existujú aj iné hodnoty, ktoré je niekedy potrebné chrániť aj proti právu\nsamotnému\" (Radbruch, Vorschule der Rechtsphilosophie, Berlin 1948, s. 25).\n3.4. V súvislosti s vyššie uvedenými otázkami právnej istoty, resp. ochrany\nnadobudnutých subjektívnych práv, treba poznamenať, že v demokratickom\na právnom štáte nie je možné tolerovať stav, kedy predstavitelia vládnej moci zneužijú\ninštitút amnestie na to, aby vylúčili trestnoprávnu zodpovednosť osôb, ktoré sa\n\n25\n\npodieľajú na štátnej moci (zo spáchania trestných činov, na ktoré sa vzťahovala\nprvá a druhá amnestia je podozrivý bývalý minister vnútra a vysokí funkcionári\nSlovenskej informačnej služby) za trestné činy spáchané v súvislosti s výkonom\nverejnej moci v štáte, ktoré majú celospoločenský dopad - t. j. v prípade, keď\nzjednodušene povedané, predstavitelia vládnej moci udelia amnestiu vlastnej sami\nsebe. V demokratickej spoločnosti totiž konanie verejných činiteľov a predstaviteľov\nštátnej moci musí podliehať prísnym pravidlám a kontrole zo strany verejnosti, aby sa\nzabránilo možnosti zneužívania verejnej moci. Zneužitie inštitútu amnestie na\noslobodenie z trestného stíhania verejných činiteľov vylučuje ich zodpovednosť za\nskutky, ktorých sa dopustili počas výkonu svojej funkcie. Tento postup je preto\nv priamom rozpore so základnými princípmi demokratického a právneho štátu.\nV danom prípade preto udelením prvej a druhej amnestie predchádzajúcim\npremierom Slovenskej republiky - Vl. Mečiarom ako zastupujúcim prezidentom, došlo\njednoznačne k zneužitiu právomoci, ktorá je upravená v článku 102 písm. i) Ústavy\nSR.\nRešpektovanie zásad, na ktorých je budovaný každý právny a demokratický štát\na dôsledné plnenie obsahu sľubu prezidenta preto jednoznačne musí prevládnuť nad\npožiadavkou po právnej istote, ktorá by v tomto prípade zakotvovala stav odporujúci\nzákladným demokratickým hodnotám, na ktorých je postavený ústavný systém\nSlovenskej republiky.\nVychádzajúc z horeuvedených stanovísk zastávam názor, že takto zneužitej\nprávomoci (amnestii p. Mečiara v jej aboličnej časti) bolo potrebné odoprieť jej\nplatnosť, čo sa aj stalo treťou amnestiou.\n3.5. V súvislosti s uvedenou otázkou je potrebné poukázať aj na moderný\nprístup medzinárodného spoločenstva k riešeniu týchto otázok. Zástupcovia členských\nštátov združených v Organizácii spojených národov formulovali v Deklarácii Valného\n\n26\n\nzhromaždenia OSN z roku 1992 (Deklarácia OSN č. 47/133 z 18. decembra 1992 o\nochrane všetkých osôb pred násilným zmiznutím) základné zásady všeobecného\nmedzinárodného práva zamerané na ochranu osôb pred násilným zmiznutím.\nTento dokument sa pritom odvoláva na ciele Charty OSN (čl. 55), na uznávanie\ndôstojnosti, rovnakých a neodňateľných práv všetkých ľudí ako základ slobody,\nspravodlivosti a mieru vo svete, na obsah Všeobecnej deklarácie ľudských práv, na\nobsah Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a tiež na obsah\nďalších medzinárodných dokumentov. Valné zhromaždenie OSN sa v Deklarácii\nvyslovilo pre to, aby členské štáty OSN kvalifikovali ako trestné všetky činy, ktorých\nnásledkom je násilné zmiznutie osôb (čl. 4) a tiež aby osobám, ktoré sú podozrivé zo\nspáchania trestného činu únosu, nebola poskytovaná amnestia alebo podobné právne\nopatrenie, ktoré by im umožnilo vyhnúť sa trestnému stíhaniu alebo trestu (čl. 18).\nAj keď rezolúcie a deklarácie Valného zhromaždenia OSN zväčša nemajú\ncharakter samostatných prameňov medzinárodného práva, ich obsah vysvetľuje,\npotvrdzuje alebo formuluje zásady všeobecného medzinárodného práva.\nTieto\n\ndokumenty\n\nsú\n\npreto\n\nnielen\n\nvýznamným indikátorom\n\nprístupu\n\nmedzinárodného spoločenstva k ochrane ľudských práv a slobôd, ale pokladajú sa tiež\nza vyjadrenie všeobecného súhlasného výkladu platného medzinárodného práva, za\npotvrdenie všeobecnej platnosti určitých zásad, či formulovanie nových princípov de\nlege ferenda.\nSlovenská republika je členským štátom OSN. V zmysle článku 56 Charty\nOSN, ktorá bola zverejnená vyhláškou ministra zahraničných vecí č. 30/1947 Sb. sú\nvšetci členovia OSN zaviazaní postupovať spoločne i samostatne v súčinnosti\ns Organizáciou, aby sa dosiahli ciele ustanovené v článku 55, na ktorý sa odvoláva\nDeklarácia OSN č. 47/133 z 18. decembra 1992 o ochrane všetkých osôb pred\nnásilným zmiznutím.\n\n27\n\nMožno preto právom očakávať, že orgány Slovenskej republiky budú\nvysvetľovať si a využívať svoje oprávnenia tak, aby neporušovali záväzky, ktoré\nprevzala na seba Slovenská republika v súvislosti so svojím členstvom v Organizácii\nspojených národov.\nPri rozhodovaní o udelení amnestie z 3. marca 1998 (č. 55/1998 Z. z.) a zo\n7. júla 1998 (č. 214/1998 Z. z.) bol preto povinný rešpektovať tieto záväzky\nSlovenskej republiky aj predseda vlády Vl. Mečiar a nebol oprávnený udeliť amnestiu\naj za činy, ktoré boli \"…spáchané v súvislosti s oznámením o zavlečení\ndo cudziny\" alebo \"…ktoré mali byť spáchané v súvislosti\ns oznámeným zavlečením\n\n,\n\n, do\n\ncudziny, ku ktorému malo dôjsť 31. augusta 1995\".\n4. Záver\nNa\n\nzáklade\n\nhoreuvedeného\n\nzastávam\n\nnázor,\n\nže\n\nÚstavný\n\nsúd\n\nSlovenskej republiky by výkladom čl. 102 písm. i) Ústavy SR mal dospieť k záveru,\nže rozhodnutie o udelení amnestie prezidentom Slovenskej republiky (resp. predsedom\nvlády Slovenskej republiky ako zastupujúcim prezidentom podľa čl. 105 Ústavy)\nvo forme abolície, je možné výnimočne zmeniť alebo zrušiť, ak jeho obsah je\nv rozpore\n\nso\n\nzáujmami\n\nobčanov\n\nSlovenskej\n\nrepubliky,\n\nje\n\nv\n\nrozpore\n\nso zachovávaním a obhajobou Ústavy Slovenskej republiky a princípov, na\nktorých je budovaná a ostatných zákonov (ako to navrhujem v úvode svojho\nstanoviska).\nZastávam názor, že v danom prípade bolo vo verejnom záujme a\nv demokratickej spoločnosti nevyhnutné v súlade s obsahom Ústavy Slovenskej\nrepubliky vypustiť čl. V. a VI. rozhodnutia predsedu vlády p. Mečiara ako\nzastupujúceho prezidenta o amnestii z 3. 3. 1998 publikovaného pod č. 55/1998 Z. z.,\n\n28\n\nako aj čl. I. a II. rozhodnutia predsedu vlády p. Mečiara ako zastupujúceho prezidenta\no amnestii zo 7. 7. 1998 publikovaného pod č. 214/1998 Z. z., čo sa aj stalo mojím\nrozhodnutím o amnestii zo 17. 2. 1999 publikovaným pod č. 375/1998 Z. z.“\nVychádzajúc z uvedených argumentov podal predseda vlády Slovenskej\nrepubliky návrh ústavnému súdu na takýto výklad článku 102 ods. 1 písm. i) Ústavy\nSR v platnom znení.\n„Jediné ustanovenie Ústavy Slovenskej republiky limitujúce výkon všetkých\nústavných právomocí prezidenta Slovenskej republiky je obsiahnuté v sľube, ktorý\nskladá a v ktorom sa zaväzuje, že : „Svoje povinnosti budem vykonávať v záujme\nobčanov a zachovávať i obhajovať ústavu a ostatné zákony“ (čl. 104 ústavy).\nPreto len záujmy občanov, zachovávanie a obhajoba Ústavy Slovenskej\nrepubliky a ostatných zákonov sú jediné ústavne upravené dôvody, ktoré prezident\nSlovenskej republiky zohľadňuje pri výkone svojej ústavnej právomoci upravenej v čl.\n102 ods. 1 písm. i) Ústavy SR.\nZáujmom občanov Slovenskej republiky (a tým aj celospoločenským záujmom)\nje, aby všetky trestné činy boli riadne vyšetrené a ich páchatelia potrestaní. Tento\nzáujem je nielen vyjadrením demokratického charakteru Slovenskej republiky, ktorá\ndokáže ochraňovať základné práva a slobody svojich občanov len vtedy, ak bude\ndôsledne stíhať páchateľov všetkých trestných činov, ale aj významnou súčasťou jej\nústavnej charakteristiky ako právneho štátu (obsah článku 102 ods. 1 písm. i) v spojení\ns článkom 104 ods. 1 a s článkom 1 Ústavy SR).\nÚstavný poriadok a trestné právo v Slovenskej republike ako demokratickom\na právnom štáte je založené na demokratických princípoch, na humanizme\na zákonnosti.\n\n29\n\nPrincíp demokratizmu sa pritom chápe aj ako významná záruka práv občanov,\nže verejná moc ich bude chrániť proti páchateľom trestných činov.\nPrincíp humanity a zákonnosti neumožňuje žiadnemu orgánu verejnej moci\nzneužívať akýkoľvek ústavný a ani trestno-právny inštitút svojvoľne, či dokonca\nstranícky.\nV ústavnom poriadku slovenskej republiky, ako demokratického a právneho\nštátu, sa milosť (amnestia) akceptuje ako nevyhnutný nástroj na vyrovnávanie napätí,\nktoré sú neoddeliteľnou súčasťou každého právneho štátu. Rešpektuje sa, že ich\nzdrojom je vzájomný vzťah medzi jeho dvoma súčasťami – princípom rovnosti (ktorý\nkladie dôraz na rovnaké uplatňovanie právnych noriem voči všetkým) a princípom\nspravodlivosti\n\n(ktorý\n\nza\n\nurčitých\n\npodmienok\n\npripúšťa\n\nurčitú\n\nmieru\n\nindividualizovaného prístupu).\nKaždé iné použitie inštitútu milosti (amnestie) než to, ktoré sleduje,\nvyrovnávanie vnútorných napätí vznikajúcich vo vnútri právneho štátu a záujmy\nobčanov na zachovávaní všeobecného blaha, ústavy a právneho poriadku (v prípade\nich aboličnej formy, napr. na zabránenie vyšetrenia trestných činov bez existencie tak\nzávažných dôvodov, ktoré by jednoznačne prevládli nad záujmom verejnosti nad ich\nvyšetrením, či na svojvoľné a neodôvodnené zvýhodnenie bližšie neurčenej skupiny\npáchateľov trestných činov alebo napr. na ochranu skupiny vlastných politických\nprívržencov pred spravodlivým potrestaním za spáchané trestné činy) preto odporuje\nzmysle a podstate tohto ústavného inštitútu, je zneužitím ústavných právomocí\na odmietnutím rešpektovania princípu právneho štátu, ako ho zakotvuje článok 1\nÚstavy Slovenskej republiky.“\nC.\n\n30\n\nÚstavný súd pri podávaní výkladu sporného ustanovenia vychádzal\nz nasledovných úvah:\nObsahom návrhu v značne zredukovanej podobe je návrh na podanie takého\nvýkladu čl. 102 ods. 1 písm. i), ktorý by vyjadril \"zákaz\" nakladania s týmto\noprávnením prezidenta ohľadne udelenej amnestie v zmysle akejkoľvek jej úpravy,\ndoplnenia, najmä doplnenia in fraudem, alebo dokonca jej zrušenia. Z takého spôsobu\nnavrhovaného výkladu možno dedukovať názor, že pokiaľ ide o udeľovanie amnestie,\nnie je prezident ničím obmedzovaný.\nZ vyjadrenia predsedu vlády naopak vyplýva, že jeho záver o práve zrušiť\nudelenú amnestiu vychádza z imperatívu obmedzeného rozsahu využívania oprávnenia\nudeliť amnestiu, ktoré je dané, resp. limitované niektorými princípmi právneho štátu.\nPri ich nerešpektovaní predpokladá zvažovanie \"konkrétnych\" kritérií a podmienok\npre takýto postup a považuje ho za \"výnimočný\".\nPodľa čl. 102 ods. 1 písm. i) ústavy prezident udeľuje amnestiu, (ktorou)\n-\n\nodpúšťa a zmierňuje tresty uložené trestnými súdmi,\n\n-\n\nnariaďuje, aby sa trestné konanie nezačínalo, alebo aby sa v ňom, ak už bolo\nzačaté, nepokračovalo,\n\n-\n\nzahládza tresty.\nJednou z podmienok, ktoré musia byť splnené, aby ústavný súd podal výklad\n\nústavného zákona podľa čl. 128 ústavy, je praktická realizácia konkrétneho\nustanovenia subjektom, ktorý je k tomu oprávnený, a to kontroverzným spôsobom.\nÚstava a ústavné zákony tvoriace vrchol v hierarchii právnych noriem sú z hľadiska\npodmienok ich záväznej interpretácie podľa citovaného článku odlišné od ostatných\nvšeobecne záväzných právnych predpisov iba v jedinom: ich legálny výklad je\noprávnený podávať iba ústavný súd. Tento môže podať aj taký výklad sporného\nustanovenia, ktorý nebude totožný ani s jednou z verzií predkladaných účastníkmi.\n\n31\n\nPritom nemožno hovoriť o postupe \"ultra\" alebo dokonca \"extra petitum\", pretože za\npetit je potrebné považovať návrh na výklad konkrétneho ustanovenia ústavy alebo\nústavných zákonov ústavným súdom (za dodržania stanovených podmienok)\na nemožno ho zamietnuť, ak sa ústavný súd s navrhovaným spôsobom výkladu\nnestotožní. Neopodstatnené návrhy totiž nemôžu prejsť cez štádium predbežného\nprerokovania veci.\nVýklad ústavy (ústavného zákona) podlieha rovnakému postupu, aký pri\nvýklade iných právnych noriem používajú iné orgány na to oprávnené. Sú to\nvšeobecne uznávané metódy výkladu práva, uzatvorený súbor poznávacích metód,\nktoré v rozsahu použiteľnosti umožnia bližšie objasniť právnu normu po stránke\nobsahu, zmyslu a možnosti jej správneho uplatňovania.\nÚstavný súd v tejto súvislosti považuje za potrebné pripomenúť tieto\nskutočnosti:\n-\n\nvšeobecné výkladové pravidlo uvedené v čl. 152 ods. 4 ústavy je možné uplatniť\niba u všeobecne záväzných právnych predpisov s právnou silou nižšou ako ústava\nsama. Skutočnosť, že ústava musí byť v súlade \"sama so sebou\", vyžaduje zistiť, či\nexistuje jej vnútorná nerozpornosť (vnútorná súladnosť), a to analýzou právnych\núčinkov všetkých jej ustanovení svojím obsahom a právnymi účinkami podobných\ns čl. 102 ods. 1 písm. i) ústavy. Takýmito sú ustanovenia čl. 78 ods. 2, čl. 107, čl.\n17 ods. 2 a v širšom kontexte aj čl. 104 ods. 1 a 2 a články 105, 106, 107 a 136 ods.\n1 ústavy;\n\n-\n\nústavný súd ústavu alebo ústavný zákon a jej konkrétne ustanovenie v konaní o\nvýklad neuplatňuje. Integrilnou súčasťou konania o výklad nie sú preto konania,\nktoré po jeho podaní môžu ale nemusia nasledovať;\n\n-\n\nústavný súd podáva výklad ústavy a ústavných zákonov. Výklad opierajúci sa\no analýzu všeobecných právnych princípov, hodnôt a cieľov demokratickej\nspoločnosti nemôže prekročiť všeobecný rámec daný ustanoveniami právnych\npredpisov. O rozsahu jeho použiteľnosti teda vedome (prípadne aj nevedome)\n\n32\n\nrozhoduje sám tvorca právneho predpisu. Preto tiež miera, akou prihliada na\nuvedené princípy, nemôže presiahnuť hranicu potreby ich zahrnutia do niektorej\nz uznávaných výkladových metód. Platná právna norma nemôže podliehať pri\nsvojom uplatňovaní - ako poslednom štádiu interpretácie - kritériám významným\npredovšetkým pri jej tvorbe. Tým sa nemá na mysli, že ich treba ignorovať v\nprípade, ak ide napríklad o tzv. indifirentné právne normy. Takou však podľa\nvýsledkov jednotlivých metód výkladu článok 102 ods. 1 písm. i) ústavy nie je;\n-\n\nodporca, i keď to vo svojom vyjadrení priamo neuviedol, zvolil rozširujúci výklad\ninterpretovanej normy. Východiskom pre to mu bolo právno-politické hodnotenie\nsituácie, vyvolanej amnestiami udelenými predsedom vlády 3. marca 1998 a 7. júla\n1998. Takýto interpretačný výsledok by mohol byť akceptovateľný iba v prípade\ncelkom zjavných nedostatkov tvorby práva, výsledkom ktorých sú nepresnosti,\nnejasnosti alebo opomenutia v texte. Takéto nedostatky v interpretovanom texte\nmôžu síce sťažovať výklad a aplikáciu ustanovenia, nevedú však k možnosti\nchápať\n\nnormu\n\nextenzívne.\n\nExtenzívne\n\nchápanie\n\nby\n\nmuselo\n\nvyplývať\n\nz nezrovnalostí v systémovosti vzťahov, ktoré budú rozobraté nižšie, na ktoré\nústavný súd nenarazil. Keďže v ústavnom práve rovnako ako v trestnom práve je\nanalógia vylúčená, nemožno považovať rozširujúci výklad celkovo za prípustný.\nNajzávažnejším dôvodom vylučujúcim možnosť extenzívneho výkladu ústavnej\nnormy je však ústavná direktíva uvedená v čl. 2 ods. 2 ústavy;\n-\n\npodľa ustanovenia § 1 ods. 2 písm. b) zákona č. 1/1993 Z. z. o Zbierke zákonov\nSlovenskej republiky sa rozhodnutia o udelení amnestie uverejňujú v Zbierke\nzákonov. Že môže ísť iba o uverejnenie rozhodnutí o udelení amnestie, a nie iných\n„výhlásení o amnestii“, vyplýva zo znenia čl. 102 písm. i) ústavy ( v platnom znení\npodľa čl. 102 ods. 1 písm. i) ústavy). Preambuly nie sú esenciálnou náležitosťou\nžiadneho normatívneho aktu a sú pre posudzovanie jeho normatívneho obsahu bez\nprávneho významu;\n\n-\n\nnavrhovateľ požiadal o výklad čl. 102 ods. 1 písm. i) ústavy. Ústavným zákonom\nč. 9/1999 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej repuliky č. 460/1992\nZb. v znení ústavného zákona č. 244/1998 Z. z. došlo k zmene (bod 11), podľa\n\n33\n\nktorej sa doterajší text čl. 102 ústavy označuje ako odsek 1 a dopĺňa sa odsekom 2,\nktorý znie: „Rozhodnutie prezidenta vydané podľa čl. 102 písm. b) a i), ak ide\no udelenie amnestie, a podľa písm. j) je platné, ak ho podpíše predseda vlády\nSlovenskej republiky alebo príslušný minister; v týchto prípadoch za rozhodnutie\nprezidenta zodpovedá vláda Slovenskej republiky.“\nDoterajší text článku 102 písm. i) ústavy napriek doplneniu odsekom 2, ostal v čl.\n102 ods. 1 písm. i) ústavy v platnom znení nezmenený. Výklad oprávnenia\nprezidenta uvedeného v tomto ustanovení sa preto týka oprávnenia uvedeného pod\nnovým označením.\nÚstavný súd pri výklade sporného ustanovenia použil metódu jazykového,\nlogického, historického a systematického výkladu. Závery získané jednotlivými\nmetódami výkladu sa prekrývajú alebo prelínajú. V konečnom dôsledku je to však\npotvrdením o ich vzájomnom prepojení, najmä však toho, že ich výsledky sa vzájomne\nnevylučujú.\nI.\nPrimárnym objektom výkladu je slovný text právnej normy. V rovine právneho\njazyka je jednotnosť právneho poriadku, okrem iného, spojená s konštantnosťou\nvýznamov prisudzovaných jazykovým výrazom.\nŠpecifickosť práva vyplýva aj z miery možnosti formálne presne, jednoducho\na jednoznačne vyjadriť oprávnenia a povinnosti predpokladaných účastníkov právnych\nvzťahov. Prostriedkom na to sú syntaktické, sémantické a pragmatické vlastnosti\nprávneho jazyka.\nVýklad čl. 102 ods. 1 písm. i) ústavy sa nemôže týkať iba \"aboličnej časti\"\nalebo formy amnestie, ale musí sa týkať všetkých jej foriem.\n\n34\n\nZa každým jednotlivým pojmom tohto ustanovenia je potrebné rozoznávať jeho\nnormatívny obsah.\nV slovnom spojení \"udeľuje amnestiu\" došlo k prípustnému hromadeniu sčasti\nrovnoznačných výrazov, pretože ak je nejaký trestný čin alebo osoba amnestovaná,\nstalo sa tak preto, lebo amnestia bola udelená.\nPri analýze (výklade) pojmu udeľuje, jeho normatívneho obsahu, došiel ústavný\nsúd k zisteniu, že je jedným z možných designátov pojmu rozhoduje. Základný pojem\nrozhoduje ako hyponymum zahŕňa v sebe i pojem odníma ako ďalší možný designát.\nMedzi týmito designátmi existuje zreteľná sémantická hranica, ktorú je potrebné\nmedzi nimi viesť.\nV Synonymickom slovníku slovenčiny (Veda, vydavateľstvo SAV, Bratislava\n1995) je termín udeliť charakterizovaný ako: poskytnúť bez náhrady, ako dar,\nodovzdať do vlastníctva, poskytnúť právo, oprávnenie na používanie. Neprijateľný je\npreto názor, že by v samotnom tomto pojme mohlo byť implikované právo vziať\nudelené späť. Tento význam posilňuje slovné spojenie udeľuje amnestiu.\nNormatívnym obsahom pojmu amnestia je nad každú pochybnosť zánik trestnosti na\núrovni právoplatného rozhodnutia príslušného orgánu bez možnosti podať mimoriadny\nopravný prostriedok proti nemu, ako aj zánik realizácie dôsledkov trestného stíhania.\nPodľa § 65 Trestného zákona je udelenie amnestie zaradené medzi dôvody zániku\nnebezpečnosti trestného činu pre spoločnosť. Legálna definícia pojmu amnestia\nneexistuje, no z doktrinálneho výkladu celkom nepochybne jej uvedený normatívny\nobsah vyplýva (Slovník verejného práva československého, Brno 1929).\nVýklad čl. 102 ods. 1 písm. i) ústavy, ktorý by sa obmedzil iba na \"aboličné\noprávnenie\", nemá opodstatnenie, pretože všetky druhy amnestie sú svojím zmyslom,\nvýznamom a právnym účinkom - vytvorením najskôr objektívnej a potom subjektívnej\nprávnej situácie- rovnocenné. Pretože na tejto skutočnosti nemôže nič zmeniť\n\n35\n\nodlišnosť týchto druhov amnestie po stránke ich normatívnej podoby, keďže ich\nprávne účinky sú rovnaké (už uvedený zánik trestnosti, vykonateľnosti trestu atď.),\ntreba považovať najmä z tohto dôvodu za irelevantné, akým spôsobom a akou formou\nsa udelená amnestia alebo individuálna milosť dostáva nielen ku svojmu adresátovi,\nale aj ku všetkým subjektom, ktoré sú jej udelením viazané. Na druhej strane však\nuvedená spoločná črta všetkých druhov amnestie dovoľuje sústrediť sa výlučne na\naboličnú formu amnestie, ktorá z hľadiska výkladu všetky ostatné formy reprezentuje.\nReálne právne účinky abolície, agraciácie i rehabilitácie nepripúšťajú teda v rámci\ngramatického výkladu možnosť ich odlišnej interpretácie z hľadiska položenej otázky.\nV súlade s týmto názorom je gramatický výklad textu odpúšťa a zmierňuje\ntresty uložené trestnými súdmi, rovnako tak textu nariaďuje, aby sa trestné konanie\nnezačínalo, alebo aby sa v ňom nepokračovalo spolu s oprávnením zahládzať tresty\ntaký jednoznačný, že o jeho sémantickej, temporálnej a významovej \"jednosmernosti\"\nnemôže byť pochýb. Vychádzajúc z tých častí čl. 102 ods. 1 písm. i) ústavy, ktoré\nkonkretizujú jej formy, potom by právo prezidenta zrušiť amnestiu muselo nevyhnutne\nmať aj tieto dôsledky: nariadiť, aby sa trestné konanie opätovne začalo, aby sa v\nzastavenom trestnom konaní pokračovalo, mal by mať možnosť rozhodnúť, že\namnestiou odpustené a zmiernené tresty uložené trestnými súdmi sa predsa len\nvykonajú a že zahladené odsúdenia sa do uplynutia zákonných lehôt budú vo výpisoch\nz registrov trestov a v iných dokladoch naďalej uvádzať.\nZa správny je potrebné považovať už vyslovený názor ústavného súdu, že\nvýklad ústavy, ústavných zákonov je nutné podávať striktne právne, bez politicky\nmotivovaného sporu (II. ÚS 31/97). Všeobecne možno pripustiť, že i v spoločnosti\nso všetkými atribútmi spoločnosti demokratickej existuje politická klíma alebo s\nbenevolentným prístupom k niektorým druhom delikvencie, alebo naopak klíma, ktorá\nmá k niektorým trestným činom vyhrotený vzťah. K prioritným záujmom platným v\ndemokratickej spoločnosti patrí nepochybne záujem na odhalení, odsúdení a potrestaní\nvšetkých trestných činov. V tomto zmysle nemôže preto byť z hľadiska dodržiavania\n\n36\n\nprincípov právneho štátu preferovaná iba aboličná forma amnestie. Záujem je i na\npotrestaní páchateľov, teda na odpykaní trestu. Aj možnosti zmeny in fraudem tých\nforiem amnestie a milosti, ktoré sa týkajú penitenciárnej a postpenitenciárnej fázy,\nnarážajú na neprekonateľné ústavné i zákonné prekážky, ako o tom bude bližšie\npojednávané v časti týkajúcej sa systematického výkladu.\nVýsledkom metódy gramatického výkladu je zistenie, že pojmy zmierňuje\na odpúšťa tresty uložené trestnými súdmi a nariaďuje, aby sa trestné konanie\nnezačínalo alebo aby sa v ňom nepokračovalo\n\na zahládza odsúdenia, nemožno\n\npovažovať za sémanticky neostré výrazy, rovnako tak ako za takýto nemožno\npovažovať zložený výraz udeľuje amnestiu.\nV súhrne táto interpretačná metóda vyústila do záveru ústavného súdu, že čl.\n102 ods. 1 písm. i) ústavy priznáva prezidentovi Slovenskej republiky právo amnestiu\n(milosť) vo všetkých jej formách udeliť, z jeho gramatického obsahu naopak\nnevyplýva právo udelenú amnestiu (milosť) vziať späť (zrušiť ju). Tento záver sa\ncelkom prirodzene týka nielen prezidenta, ktorý amnestiu sám udelil, ale i každého\nďalšieho vykonávateľa tejto funkcie.\nII.\nPrávo udeľovať amnestiu a milosť patrí oddávna k tradičným prerogatívam\nhlavy štátu. Inštitút amnestie má od začiatkov svojho vzniku svojich zástancov,\nkritikov i odporcov. Motívy nesúhlasu s ním vychádzali nielen z rozsahu jej\nvyužívania, ale i jeho samotnej existencie. Podstatnou je však skutočnosť, že inštitút\namnestie a milosti napriek rôznorodým modifikáciam, ktorými v histórii svojho\ntrvania prechádzal a napokon pretrval do dnešných čias, je v rôznych podobách\nzachovaný vo všetkých krajinách, s ktorými je vhodné Slovenskú republiku\nporovnávať.\n\n37\n\nAk venujeme pozornosť iba histórii slovenskej (vrátane československej)\nštátnosti, je analýza formy a rozsahu ústavného zakotvenia tohto oprávnenia prínosná\npre jeho interpretáciu minimálne z jedného dôvodu. Hodnotenie skutočnosti, že\nsúčasná podoba čl. 102 ods. 1 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky je v podstate\ntotožná so všetkými predchádzajúcimi úpravami - s výnimkou zákona z 29. februára\n1920, ktorým sa uvádza Ústavná listina Československej republiky - praktický význam\nnemá. Vyúsťuje však do konštatovania, že ani významné spoločenské a politické\nzmeny počas existencie našej štátnosti, najmä po r. 1945, nepodmienili vznik zásadne\nodlišnej úpravy tohto oprávnenia prezidenta. Svedčí to o tom, že sa nemenili základné\npodmienky pre jeho existenciu a uplatňovanie. Ratio legis ostáva nezmenené:\nponechať hlave štátu právo určeným spôsobom a v určenom rozsahu \"korigovať\"\nvýsledky uplatňovania súdnej moci.\nZákon z 29. februára 1920, ktorým sa uvádza Ústavná listina Československej\nrepubliky , je inštruktívny predovšetkým z hľadiska zaradenia práva prezidenta\nrepubliky udeľovať amnestiu, odpúšťať alebo zmierňovať tresty atď. Toto právo\nuvedené v § 64 ods. 1 čl. 11 a § 103 ods. 1 a 2 Ústavnej listiny je systematicky\nzaradené pod \"Moc vládnu a výkonnú\", predovšetkým však pod „Moc súdnu“. Z tohto\nzaradenia vyplýva jednoznačná orientácia, resp. chápanie inštitútu amnestie ako\ntrestnoprávnej kategórie.\nPozornosť si zaslúži odsek 2 tohto ustanovenia, podľa ktorého \"tieto práva\nneprislúchajú prezidentovi republiky, pokiaľ ide o členov vlády obžalovaných alebo\nodsúdených podľa § 79\". V ustanovení § 79 ods. 1 Ústavnej listiny sa hovorí: \"Ak\nporuší predseda alebo členovia vlády úmyselne alebo z hrubej nedbanlivosti v odbore\nsvojej úradnej povinnosti ústavné alebo iné zákony, sú trestne zodpovední.\" Takto\nzvolený spôsob negatívnej enumerácie dokumentuje významným spôsobom možnosti\nnormotvorby, o ktorých možno všeobecne povedať, že ich využitie je výsledkom\nzáujmov\n\nnormotvorcu,\n\nzaložených\n\nna\n\nobjektívnych\n\npotrebách\n\nspoločnosti.\n\nNormotvorca si ich uvedomuje v zložitom motivačnom procese, v ktorom nadobúdajú\n\n38\n\ncharakter cieľovej orientácie bez ohľadu na to, aký stupeň právnej sily má konkrétna\nprávna norma. Motívy, prezumpcie a princípy, ktoré viedli po r. 1920, kedy bola\nÚstavná listina nahradená neskoršími ústavami, neskorších ústavodarcov vrátane\ntvorcov dnešnej ústavy a jej poslednej úpravy zo 14. januára 1999 (ústavný zákon č.\n9/1999 Z. z.), k takej úprave čl. 102 písm. i), ktorý vo svojom znení z možnosti udeliť\namnestiu nevylučoval ani konkretizované skupiny osôb, ani konkretizované druhy\ntrestnej činnosti ústavný súd nezisťuje ani nehodnotí. Samotný inštitút amnestie, jeho\nexistencia a uplatňovanie, by však bol iluzórny v prípade, ak by sa bezpodmienečne\nnerešpektovala súdna moc ako jedna zo štátnych mocí. Udelenie a rešpektovanie\nudelenej amnestie v akejkoľvek forme je potvrdením deľby moci v právnom štáte.\nIII.\nZ hľadiska systematického výkladu je čl. 102 ods. 1 písm. i) ústavy potrebné\nzaradiť do dvoch systémov.\nV prvom rade je to systém, ktorý tvorí samotná ústava. Právo udeľovať\namnestiu patrilo medzi autonómne právomoci hlavy štátu (od prijatia ústavného\nzákona č. 9/1999 Z. z. ide o právomoc viazanú).\nCharakteristika všetkých právomocí prezidenta ani po ich podrobnej analýze a\nporovnaní nemôže byť smerodajná pre výklad čl. 102 ods. 1 písm. i) ústavy. Jej\nvýsledkom by totiž nemohlo byť nič iné, ako konštatovanie, že prezident môže, ale\nnemusí udeliť amnestiu alebo milosť v akejkoľvek forme (ako o tom napokon už\nústavný súd v iných veciach judikoval).\nPodľa čl. 101 ods. 1 ústavy: \"Hlavou Slovenskej republiky je prezident.\" Ide\no prvé ustanovenie šiestej hlavy (Výkonná moc), prvého oddielu (Prezident Slovenskej\nrepubliky) Ústavy Slovenskej republiky. Právo udeľovať amnestiu teda patrí k právam\n\n39\n\npredstaviteľa výkonnej a nie súdnej moci a je systematicky zaradené pod \"výkonnú\nmoc.\"\nÚstava prostredníctvom čl. 78 ods. 1, 2 a 3 pozná aj iný zásah do výkonu súdnej\nmoci, a to nie predstaviteľom moci výkonnej, ale zákonodárnou mocou. Podľa ods. 2\nuvedeného článku poslanca nemožno trestne ani disciplinárne stíhať, ani ho vziať do\nväzby bez súhlasu Národnej rady Slovenskej republiky. Ak Národná rada súhlas\nodoprie, stíhanie je navždy vylúčené.\nNapriek diskutabilnému opodstatneniu tohto ustanovenia je toto stále súčasťou\nústavy. Tento exkurz je z hľadiska interpretácie čl. 102 ods. 1 písm. i) nesporne\nvýznamný, pretože rovnaké motívy (rovnaké kritériá) by museli zjavne platiť aj pri\núvahe o možnosti zrušiť uznesenie Národnej rady, ktorým sa súhlas na trestné stíhanie\nodoprie, a to či už tou istou Národnou radou alebo v inom zložení (napr. po voľbách).\nZnačný zásah do súdnej moci predstavuje čl. 107 ústavy, podľa ktorého možno\nprezidenta stíhať len pre úmyselné porušenie ústavy alebo vlastizradu. Prezidenta\nnemožno stíhať teda ani za evidentne spáchaný kriminálny delikt.\nSystematické zaradenie sporného článku v ústave viac efektívne využiteľných\nmožností jeho interpretácie neponúka.\nV druhom rade, avšak z hľadiska podávania výkladu jednoznačne\nvýznamnejšom, patrí čl. 102 ods. 1 písm. i) ústavy svojimi právnymi účinkami do\nsystému trestného zákonodarstva. Toto zaradenie zásadným a rozhodujúcim spôsobom\nohraničuje priestor, v ktorom o pojme amnestia možno uvažovať.\nJe potvrdením toho, že čl. 102 ods. 1 písm. i) ústavy nemôže mať samostatnú,\nizolovanú existenciu a že by pri jeho interpretácii bolo možné nevziať do úvahy\n\n40\n\npostupy - pre trestné právo príznačne presne formulované - ktoré s jej udelením\npriamo súvisia.\nPrávnym účinkom (dôsledkom, následkom) udelenia amnestie je objektívny\nvznik subjektívnej právnej situácie u všetkých osôb, ktorých sa udelená amnestia\ndotýka. Na druhej strane znamená konkrétne povinnosti pre všetky orgány činné\nv trestnom konaní vrátane inštitúcií penitenciárnej starostlivosti a inej trestnej agendy.\nKonkretizáciu uvedenej subjektívnej právnej situácie a práv z nej vyplývajúcich\nnachádzame vo viacerých ustanoveniach zákona č. 141/1961 Zb. v znení neskorších\nzmien a doplnkov (Trestný poriadok).Všetky tieto ustanovenia majú priamy vzťah\nk ust. § 2 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého: \"Nikto nemôže byť stíhaný ako\nobvinený ináč, než zo zákonných dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje tento zákon.\"\nUstanovenie § 11 Trestného poriadku má nadpis: \"Neprípustnosť trestného\nstíhania.“ Podľa ods. 1 písm. a) citovaného ustanovenia trestné stíhanie nemožno\nzačať, a ak bolo už začaté, nemožno v ňom pokračovať a musí byť zastavené, ak to\nnariadi prezident republiky, použijúc svoje právo udeľovať milosť alebo amnestiu.\nTento dôvod neprípustnosti trestného stíhania je medzi ostatnými dôvodmi uvedený na\nprvom mieste, pričom aj všetky ostatné dôvody patria medzi také, ktoré ani\nv budúcnosti nemôžu \"odpadnúť\": premlčanie trestného stíhania, stíhanie osoby\nzomrelej, stíhanie osôb vyňatých z právomoci orgánov činných v trestnom konaní v\nprípade odopretia súhlasu na ich stíhanie, nedostatok veku. Podľa písm. f) citovaného\nustanovenia nie je trestné stíhanie prípustné proti tomu, proti komu sa skoršie stíhanie\npre ten istý skutok skončilo právoplatným rozsudkom súdu alebo bolo právoplatne\nzastavené, ak rozhodnutie nebolo v predpísanom konaní zrušené. Tá istá podmienka je\nuvedená pod písm. g) citovaného ustanovenia ohľadne stíhania a rozhodnutia iného\norgánu na stíhanie trestných činov oprávneného.\n\n41\n\nJedinú možnosť pokračovania v trestnom stíhaní poskytuje odsek 2 tohto\nustanovenia, podľa ktorého sa v trestnom stíhaní, ktoré bolo zastavené z dôvodu\nuvedeného v ods. 1 písm. a) (a písm. b)), pokračuje, ak obvinený do 3 dní odvtedy, čo\nmu bolo uznesenie o zastavení trestného stíhania oznámené, vyhlási, že na prejednaní\nveci trvá. Trvať na prejednaní veci však možno iba v prípadoch, kedy bolo v dôsledku\namnestie trestné stíhanie zastavené uznesením, ktoré sa obvinenému doručuje. Preto,\nak dôjde k odloženiu veci podľa § 159 ods. 1 a 4 Trestného poriadku, niet zrejme\noprávnenej osoby, ktorá by mohla o pokračovanie v trestnom stíhaní žiadať. Odloženie\nveci prichádza do úvahy v prípadoch, ak ešte nebolo začaté trestné stíhanie podľa\n§ 160 Trestného poriadku. Vec sa teda odloží, ak prezident v amnestii nariadi, aby sa\ntrestné stíhanie nezačínalo.\nV priamej súvislosti s jednotlivými druhmi amnestie (hromadnej alebo\nindividuálnej) sú ustanovenia § 159 ods. 2 a 4, § 172 ods. 1 písm. d), § 223 ods. 1,\n§ 231 ods. 1 a § 257 písm. b) Trestného poriadku. Všetky tieto ustanovenia v rôznych\nštádiách trestného konania znamenajú zastavenie trestného stíhania vedeného proti\nosobe, na ktorú sa v dôsledku udelenej amnestie alebo milosti vzťahuje ustanovenie\n§ 11 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku.\nAmnestiu alebo milosť udelenú formou agraciácie alebo rehabilitácie\nvykonávajú ust. § 363 a § 366 Trestného poriadku a § 69 a § 87 Trestného zákona.\nŽiadne ustanovenie Trestného poriadku neobsahuje takú úpravu pre orgány\nčinné v trestnom konaní, podľa ktorej by mohli postupovať v prípade „obnovenia“\ntrestnosti skutkov, páchateľov, výkonu trestu, atď. po zrušení amnestie. Z toho teda\nvyplýva, že ak Trestný poriadok pri použití § 11 ods. 1 písm. a) nepozná možnosť\nzrušenia na základe neho vydaného rozhodnutia prostredníctvom predpísaného\nkonania, je takéto rozhodnutie nezmeniteľné.\n\n42\n\nTýmito závermi sa čl. 102 ods. 1 písm. i) ústavy prostredníctvom svojich\ndôsledkov a účinkov v trestnom zákonodárstve vracia do ústavného systému. Podľa čl.\n17 ods. 2 ústavy: \"Nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z\ndôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (...).\" Udelenie amnestie ako podklad pre\nvydanie nezrušiteľného rozhodnutia v trestnom konaní je dôvodom pre voľnejšiu\naplikáciu aj čl. 50 ods. 5 ústavy, podľa ktorého: \"Nikoho nemožno trestne stíhať za\nčin, za ktorý bol už právoplatne odsúdený alebo oslobodený spod obžaloby (...)\".\nZnenie tohto článku je v podstate identické s čl. 4 ods. 1 Protokolu č. 7 k Dohovoru o\nochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa tohto článku: \"Nikto nemôže byť\nstíhaný alebo potrestaný v trestnom konaní podliehajúcom právomoci toho istého štátu\nza trestný čin, za ktorý už bol oslobodený alebo odsúdený konečným rozsudkom podľa\nzákona a trestného poriadku tohoto štátu.\" Podľa ods. 2 tohto článku: \"Ustanovenia\npredchádzajúceho odseku nie sú na prekážku obnove konania podľa zákona a\ntrestného poriadku príslušného štátu, ak nové alebo novoodhalené skutočnosti, alebo\npodstatná vada v predchádzajúcom konaní mohli ovplyvniť rozhodnutie vo veci.\"\nPoužitie mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré uvedený odsek 2\nupravuje, v prípade amnestie do úvahy neprichádza, pretože jej samotné udelenie\nnezávisí od úrovne zistenia skutkového alebo posúdenia právneho stavu veci, alebo\nzákonnosti trestného konania v štádiu, kedy bola udelená.\nOdporca vo svojom vyjadrení vysvetľoval možnosť interpretácie čl. 102 ods. 1\npísm. i) viac-menej iba na základe právno-politických hľadísk. Argumentoval\npríslušnosťou Slovenskej republiky k spoločenstvu štátov, ktoré prijali dokumenty\nsvojím obsahom a cieľmi dotýkajúce sa aspoň čiastočne problematiky riešenej v tejto\nveci.\nOdporca\n\npritom\n\nuznáva iba politický charakter týchto dokumentov,\n\nnepredstavujúcich pre Slovenskú republiku prijatie alebo aspoň akceptovanie\nsankcionovateľných povinností. Konkrétne uvádzanú Deklaráciu OSN č. 47/133\n\n43\n\nz 18. decembra 1992 o ochrane všetkých osôb pred násilným zmiznutím nemožno\npodľa názoru ústavného súdu vyhodnotiť spôsobom, ako sa predkladá vo vyjadrení.\nCelkom zreteľným je totiž dôvod jej formulácie, vzniku a prijatia, v ktorom sa právna\nsituácia Slovenskej republiky predovšetkým v oblasti trestného zákonodarstva\nneodráža. V každom prípade však táto Deklarácia dostatočne dokumentuje postavenie\na úlohy amnestie v právnom poriadku jej signatárov. Deklarácia v úvodných článkoch\npresne popisuje, čo je považované za \"akt násilného zavlečenia osôb\", konkretizuje\nzodpovednosť štátu, štátneho orgánu za takéto činy a v čl. 18 ods. 1 uvádza: \"Osobám,\nktoré spáchali alebo údajne spáchali trestné činy uvedené v čl. 4 ods. 1, nemôže byť\nudelená amnestia na základe zvláštneho zákona o amnestii alebo na základe\npodobných opatrení, ktoré by mohli mať za následok ich oslobodenie od trestných\nprocesov alebo sankcií.“ Podľa odseku 2: \"Vo výkone práva udeľovania milosti by sa\nmala zohľadňovať mimoriadna vážnosť aktov násilného zavlečenia osôb.\" Dokument\nneuvádza sankcie za porušenie uvedeného článku, no z celkového kontextu je\nnepochybné, že ak by mal ten zámer, ktorý mu prisudzuje odporca, formuloval by svoj\npostoj k amnestii inak. A to tak, že udelená amnestia sa nemusí rešpektovať.\nTvorcovia dokumentu si boli vedomí, že pri udelení amnestie žiadne ďalšie trestné\nstíhanie nie je možné, keďže nebudú k dispozícii zákonné podmienky jej zmeny alebo\nzrušenia.\nÚstavný súd musí pri výklade ústavnej normy nachádzať a rešpektovať vzťahy\nsystémovej koordinácie a systémovej subordinácie. Pritom výklad môže, ako už bolo\nuvedené, prebiehať iba v rámci vymedzenom textom normatívnej vety; v jeho\npriebehu nesmie dochádzať k odchýleniu sa od zmyslu právnej normy.\nCiele právneho systému determinované princípmi demokratického právneho\nštátu sa prejavujú vo fungovaní celého právneho systému, čo sa však prejavuje\nodlišným spôsobom v tvorbe a odlišným spôsobom pri interpretácii a uplatňovaní\npráva. Princípy a zásady, ktoré boli sformulované, zdokonaľované a rozvíjané ešte\nskôr, ako boli zakotvené v texte normatívnych aktov, a ktoré nepochybne\n\n44\n\nprinajmenšom v tomto texte v ich abstraktnej podobe treba nachádzať, nemožno\nhodnotiť účelovo. Najmä nie tak, aby ich nesporný pojem, obsah a pod. bolo potrebné\nnachádzať tam, kde ústavodarca vzhľadom na formu ústavnej úpravy podstatne alebo\nabsolútne eliminoval ich možnú konkurenciu. Rozhodujúce totiž nie je to, čo\nnormatívny akt upraviť a vyjadriť mal, ale to, čo text skutočne vyjadruje.\nInterpretačné postupy musia najskôr stanoviť a potom viesť k presnému\nvymedzeniu interpretačného problému a k presnému formulovaniu otázky, ktorá má\nbyť a musí byť interpretáciou rozriešená. Otázka položená v tejto veci je obsiahnutá\nv názoroch účastníkov a zredukovane znie, či možno právo prezidenta upravené\nčl. 102 ods. 1 písm. i) ústavy použiť na odňatie predtým udelenej amnestie. Z\nnormatívneho textu by teda v každom prípade mala vyplývať prinajmenšom\nprípustnosť variantného použitia tohto oprávnenia.\nSystémová analýza vykonaná v predchádzajúcom texte bola použitá na systém\nústavného a trestného práva a subsystém noriem upravujúcich trestné stíhanie. Ciele\ninterpretácie dané formulovanou otázkou oprávňovali ústavný súd zastaviť sa na\núrovni analýzy tohto subsystému. Po jej vykonaní sa potvrdzujú závery gramatického\nvýkladu, ktorý variantné použitie čl. 102 ods. 1 písm. i) ústavy nepripúšťa.\nZ hľadiska systematického výkladu treba preto považovať text sporného článku\npre praktické uplatňovanie za dostatočne jasný.\nPodľa výsledkov tejto metódy výkladu je potrebné čl. 102 ods. 1 písm. i) ústavy\nvykladať tak, že právne účinky amnestie udelenej prezidentom Slovenskej republiky\npodľa čl. 102 ods. 1 písm. i) ústavy sa prejavujú v tých ustanoveniach Trestného\nporiadku, ktoré upravujú postup všetkých orgánov, pre ktoré je rozhodnutie prezidenta\nrepubliky záväzné. Trestný poriadok neobsahuje ustanovenia, ktoré by upravovali\npostup týchto orgánov po rozhodnutí prezidenta, ktorým by sa právne účinky predtým\nudelenej amnestie negovali. Prekážkou v pokračovaní trestného stíhania a výkonu\n\n45\n\ntrestu sú čl. 17 ods. 2 a čl. 50 ods. 5 v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy a § 2 ods. 1\nTrestného poriadku.\nIV.\nLogický výklad spornej právnej normy s použitím metód a argumentov\nvlastnými tejto metóde je neefektívny pre celkom jednoznačnú neprípustnosť analógie\nv ústavnom práve rovnako ako v práve trestnom.\nNapriek tomu je potrebné uvedomiť si, že argumentácia per eliminationen je\nvšeobecne užitočná nielen pre výklad práva, ale aj pre jeho tvorbu. Preto sa\nvýchodiská, s ktorými pracuje, nesporne prejavujú už pri formulácii vykladanej\nnormy. Tam totiž, kde z právnej normy elimináciou bez akýchkoľvek pochybností\nvyplýva jedno jediné oprávnenie, je nielen zbytočné, ale z legislatívno-technického\nhľadiska by bolo aj nežiadúce ustanoviť neexistenciu iného oprávnenia.\nV.\nPre právo je typická funkčná reťaz: tvorba právnych noriem - aplikácia\nprávnych noriem - úplná realizácia oprávnení a povinností subjektmi právnych\nvzťahov - nová tvorba práva atď. Je známe, že raz utvorená právna norma sa\n\"vzďaľuje\" od všetkých spoločenských subjektov vrátane jej tvorcu, ktorý je ňou sám\nviazaný. Opodstatnenosť tejto skutočnosti vyplýva z rešpektovania jednej zo\nzákladných vlastností práva - jeho relatívnej stability, ktorá vnáša do spoločenských\nvzťahov prvok istoty a poriadku. Nielen zakotvovanie výnimiek do právnych\npredpisov, ale aj ich nesprávna interpretácia oslabuje funkčnosť práva ako \"rovnakého\nmeradla\" a znižuje jeho autoritu ako regulatívneho prostriedku.\nOdporca postavil do vzájomnej kontrapozície niektoré princípy a atribúty\nprávneho štátu, výsledkom čoho je podľa jeho názoru nutnosť v konkrétnom prípade\n\n46\n\npotlačiť požiadavku, resp. princíp právnej istoty vrátane zákazu retroaktívneho\npôsobenia právnych noriem v prospech \"... právnych zásad, ktoré sú silnejšie ako\nnedostatok konkrétnej procesnej úpravy\". Podľa jeho názoru nemôže byť inštitúcia\namnestie určená na to, \"...aby slúžila bezpráviu\". Ako uvádza ďalej, právny poriadok\nsa opiera o hodnoty obsiahnuté v pojmoch ekvita a verejný záujem. Zrušenie amnestie\nby podľa jeho ďalšieho názoru mohlo byť akceptované pod podmienkou, že je toto\nopatrenie nevyhnutné prijať v demokratickej spoločnosti. Verejný záujem preferuje\nnapokon ako nevyhnutné kritérium, ktoré sa musí preukázať ako predpoklad zrušenia\namnestie. Poukázal pritom na princípy právneho štátu ustanovené v čl. 1 ústavy, ktoré\nmusia umožniť nápravu rozhodnutí prijatých v období vyznačujúcom sa odklonom od\ndemokratického spôsobu uplatňovania verejnej moci. Je ďalej toho názoru, že\ns uvedeným verejným záujmom v právnom štáte je v súlade možnosť prehodnotiť\nrozhodnutie každého štátneho orgánu, ktoré pri uplatnení svojej právomoci vydal\nvrátane jeho prípadnej zmeny alebo zrušenia bez ohľadu na to, či ide o rozhodnutie\nvlastné, alebo rozhodnutie jeho predchodcu vo funkcii.\nS týmito závermi a názormi odporcu nemožno súhlasiť z týchto dôvodov:\nJedným zo základných princípov právneho štátu je princíp právnej istoty a\nz neho vyplývajúca ochrana nadobudnutých práv. Nadobúdať práva možno nielen\nv civilnoprávnej oblasti, ale aj v oblasti trestnoprávnej. Už skôr bolo spomenuté, že\nnadobudnutými právami treba v konkrétnom prípade rozumieť subjektívnu právnu\nsituáciu osôb, ktorých sa amnestia dotýka. Význam tejto právnej zásady v tomto\nzmysle chápe - podľa obsahu vyjadrenia - i odporca. Je však toho názoru, že tento\nprincíp je možné prelomiť v prípade, ak ide o prípad, kedy k nadobudnutiu práv došlo\nza situácie, v ktorej muselo byť jeho nadobúdateľovi zrejmé, že morálna závadnosť ich\nnadobudnutia môže v budúcnosti viesť k ich odňatiu. Pre prípady amnestie treba\npovažovať tento argument za neopodstatnený.\n\n47\n\nNadobudnuté právo v oblasti trestného zákonodarstva má viac podôb. Okrem\npráv poškodených a iných osôb zúčastnených na trestnom konaní sú to najmä práva\nosôb, ktoré sú podľa Trestného zákona a Trestného poriadku stíhané.\nPáchateľ a domnelý páchateľ môžu byť alebo právoplatne odsúdení, alebo môže\nbyť v ich veci rozhodnuté v závislosti od štádia trestného stíhania tak, že sa vec odloží,\ntrestné stíhanie sa zastaví alebo súd vynesie oslobodzujúci rozsudok.\nVšetky tieto rozhodnutia podliehajú opravnému konaniu, či už na základe\nsťažnosti alebo na základe odvolania. Ani sťažnosť, ale ani iný opravný prostriedok\nnie sú prípustné proti rozhodnutiu o udelení amnestie. Za opravný prostriedok pritom\nnemožno považovať postup podľa § 11 ods. 2, § 172 ods. 4 alebo § 227 Trestného\nporiadku. Právnu istotu spočívajúcu v nezmeniteľnosti rozhodnutí vynesených\norgánmi činnými v trestnom konaní občanovi teda zabezpečujú rozhodnutia, ktoré sú\nprávoplatné. Pod právoplatnými rozhodnutiami treba rozumieť tie, ktoré už nemožno\nnapadnúť mimoriadnymi opravnými prostriedkami. Je potrebné zdôrazniť, že aj\npoužitie mimoriadnych opravných prostriedkov podlieha presnej právnej regulácii.\nPrávnu istotu treba chápať ako týmito rozhodnutiami zabezpečenú právnu situáciu,\nktorá by podľa uvedeného názoru odporcu mohla byť zmenená za predpokladu, že\nnejde o ochranu tzv. oprávnenej dôvery v právo, pretože ochranu tejto dôvery si\nnezaslúži neoprávnené spoliehanie sa na právo.\nV tejto súvislosti je potrebné upozorniť na to, že odporca nesprávne považuje za\nretroaktívnu normu (alebo retroaktívne použiteľnú) nie priamo článok 102 ods. 1 písm.\ni) ústavy, ale zdôvodňuje retroaktívne pôsobenie svojho rozhodnutia z 8. decembra\n1998 o \"úprave\" amnestie udelenej predsedom vlády 3. marca 1998 a 7. júla 1998.\nObsiahla argumentácia o povahe aktu, ktorým prezident republiky oznamuje udelenie\namnestie, nemá v tejto veci opodstatnenie a je pre podanie výkladu čl. 102 ods. 1 písm.\ni) ústavy irelevantná. Samotný článok 102 ods. 1 písm. i) ústavy celkom nepochybne\nretroaktívnou právnou normou nie je. Z toho dôvodu sú úvahy o tom, aké závery plynú\n\n48\n\nz obsahu zákona č. 1/1993 Z. z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky, pokiaľ sa\ntento týka amnestie prezidenta republiky úvahami, ktoré smerujú nie k výkladu čl. 102\nods. 1 písm. i) ústavy, ale k výkladu každého jednotlivého rozhodnutia o amnestii, čo\npredstavuje celkom inú rovinu a oblasť skúmania.\nPreto\n\nretroaktívne\n\npoužitie\n\nneretroaktívnej\n\nnormy\n\npopri\n\nprincipiálne\n\nneprípustnej spätnej účinnosti právnych noriem nastoľuje zrejmú protiústavnú situáciu.\n\nVI.\nTrestné činy, zo spáchania ktorých sú podozrivé osoby, na ktoré sa vzťahujú\namnestie z 3. marca 1998 a 7. júla 1998 pod čl. V. a VI., resp. I. a II., sú nepochybne\nzávažnými skutkami s vysokým stupňom spoločenskej nebezpečnosti. Najmä trestný\nčin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 Trestného zákona spolu\ns ostatnými trestnými činmi proti poriadku vo veciach verejných a trestných veciach\nverejných činiteľov nemožno spáchať bez súčasného porušenia čl. 2 ods. 2 ústavy.\nPáchateľ, ktorý sa ich mal dopustiť, konal v úmysle spôsobiť inému škodu alebo\nzadovážiť sebe, alebo inému neoprávnený prospech tak, že a) vykonáva svoju\nprávomoc spôsobom odporujúcim zákonu, b) prekročí svoju právomoc, alebo c)\nnesplní povinnosť vyplývajúcu mu z jeho právomoci. Podľa § 158 ods. 2 písm. c)\nTrestného zákona je okolnosťou podmieňujúcou použitie vyššej trestnej sadzby\nspôsobenie značnej škody, alebo iného, obzvlášť závažného následku. Je nepochybné,\nže \"iným, obzvlášť závažným následkom\" je napríklad obzvlášť závažný zásah do\nosobnej slobody občana alebo do jeho iných základných práv a slobôd. Iné okolnosti,\nna úrovni pojmových znakov trestného činu, ktoré by predstavovali gradáciu stupňa\nspoločenskej nebezpečnosti, ustanovenie § 158 Trestného zákona nepozná. Spáchanie\ntrestného činu v organizovanej skupine je v zmysle § 34 písm. g) Trestného zákona\n\n49\n\nvšeobecne priťažujúcou okolnosťou. Prakticky to isté platí pre trestný čin marenia\nprípravy a priebehu volieb alebo referenda podľa § 157 Trestného zákona.\nÚstava, Trestný zákon ani iný relevantný právny predpis neobsahujú\nustanovenia, ktoré by niektoré z trestných činov uvedených v Trestnom zákone alebo\nniektorých páchateľov vylučovali z práva prezidenta udeliť amnestiu. Prezident\nrepubliky využitím práva udeliť amnestiu vstupuje svojím rozhodnutím medzi súdnu\nmoc a občanov. Udelením amnestie preruší ich vzájomnú väzbu, vzťah a ako štátny\norgán a predstaviteľ \"vládnej moci\" preberá na seba zodpovednosť za svoje\nrozhodnutie.\nNa udelenie amnestie (individuálnej milosti) neexistuje právny nárok, ani\nnepatrí k základným právam alebo slobodám občanov. Prezident republiky teda nie je\npovinný amnestiu alebo milosť udeliť. Subjekt, na ktorý sa amnestia alebo milosť\nvzťahuje, alebo má vzťahovať, si ju nemôže vynútiť. Všetky úvahy o vhodnosti,\nprimeranosti, osobnom rozsahu a pod. amnestie spadajú preto do rozhodovacej fázy,\nvýsledkom ktorej je, že prezident amnestiu alebo milosť neudelí alebo udelí.\nMožnosť zmeny amnestie in fraudem popiera jej zmysel. Udelená amnestia sa\nvzťahuje na trestné činy, tresty, prípadne má osobný rozsah. Aboličná forma sa\nvzťahuje na činy spáchané pred vyhlásením amnestie. Či však ide o trestné činy, tresty\nalebo konkrétne osoby, ide o konanie alebo jeho dôsledky súvisiace s konaním proti\nzáujmom chráneným trestným zákonom. Preto si osoba, na ktorú sa udelená amnestia\nvzťahuje, nemôže byť vedomá toho, že svoje práva jej udelením (inak vynútiteľné\nštátnou mocou) nadobudla v rozpore s morálkou a pod. V rozpore s morálkou bolo už\na iba konanie, v dôsledku ktorého sa dostala, alebo je v podozrení, že sa dostala do\nrozporu so zákonom.\nArgumenty odporcu spočívajúce v tvrdení, že i pri zrušení amnestie ostáva\nstíhaným osobám zachované právo prezumpcie neviny, právo na to, aby o ich vine\n\n50\n\nalebo nevine rozhodoval nezávislý súd, nie sú náležité. Tieto práva patria k základným\nprávam a slobodám podľa II. hlavy ústavy a s udeľovaním amnestie nemajú žiadny\nsúvis.\nZ uvedeného podľa názoru ústavného súdu vyplýva, že problematika ochrany\nnadobudnutých práv má v trestnoprávnej oblasti osobitný charakter a povahu. Odlišuje\nsa od ochrany nadobudnutých práv v civilnoprávnej oblasti bez ohľadu na to, či ide o\nprávo súkromné alebo právo verejné, pretože nepozná možnosti zásahov do nich\nodôvodnených a odôvodniteľných požiadavkami verejného záujmu. Naopak je\nvo verejnom záujme a v súlade so zásadami právneho štátu presné dodržiavanie\nprávnych predpisov všetkými účastníkmi právnych vzťahov. Ak naráža efektívnosť\nprávneho systému pri aplikovaní oprávnení subjektmi, ktoré nimi disponujú, na\nprekážky vytvorené chybnými prezumpciami, nie je to téma na riešenie otázok de lege\nlata, ale de lege ferenda.\nÚstavný súd prostredníctvom výkladu čl. 102 ods. 1 písm. i) ústavy zaujal\nstanovisko, že žiadne rozhodnutie, ktorým prezident Slovenskej republiky podľa\ntrestnoprávnych hľadísk zhoršuje postavenie osôb, ktoré nadobudli udelením amnestie,\nsa nemôže opierať o oprávnenie, vyplývajúce z uvedeného článku ústavy.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\n\nV Košiciach 28. júna 1999\n\nJUDr. Tibor Š a f á r i k\npredseda senátu\n\n51", "vazby": {"registre": ["výklad ústavy a ústavných zákonov"], "ustanovenia": ["čl. 128 ods. 1 ústavy platného do 30. 6. 2001"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:7cc7a03f-65bb-45a6-82f2-c5b72997e48a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.31.1999.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 31/99", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 31/99 z 17. 3. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-03-17", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.31.1999.1"}, {"guid": "ussr:f2e97137-09e8-4a5e-8e18-7536af8db17f", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 8/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 8/97 z 24. 6. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-06-24", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f2e97137-09e8-4a5e-8e18-7536af8db17f"}, {"guid": "ussr:a8ce7363-4c9f-4f64-a244-799f237d447e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.65.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 65/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 65/97 z 10. 12. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-12-10", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.65.1997.1"}, {"guid": "ussr:38400ece-e7c7-407f-a3be-0cc74b04dd86", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.31.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 31/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 31/97 z 21. 5. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-05-21", "citacie_n": 40, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.31.1997.1"}, {"guid": "ussr:d33e39fb-a26f-4565-92c6-a265088d9b80", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 61/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 61/96 z 26. 2. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-02-26", "citacie_n": 23, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d33e39fb-a26f-4565-92c6-a265088d9b80"}, {"guid": "ussr:3f982ccb-cb68-4e9b-bffe-f3fd20913c11", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.87.1993.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 87/93", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 87/93 z 23. 9. 1993", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1993-09-23", "citacie_n": 1236, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.87.1993.1"}, {"guid": "ussr:45f51d05-ee75-4b22-9254-c3c749683dc9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 39/93", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 39/93 z 2. 6. 1993", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1993-06-02", "citacie_n": 22, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:45f51d05-ee75-4b22-9254-c3c749683dc9"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:b257d619-ec3d-4d3e-b61a-1b862c322703", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:PL.US.6.2026.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 6/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 6/2026 z 11. 3. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-03-11", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:PL.US.6.2026.1"}, {"guid": "ussr:c7491afa-c980-4832-b961-6e3753a486de", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:PL.US.16.2023.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 16/2023", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 16/2023 z 20. 11. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-11-20", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:PL.US.16.2023.1"}, {"guid": "ussr:6b014070-82bd-4260-9665-7fe42781b115", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:4.US.592.2024.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 592/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 592/2024 z 19. 11. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-11-19", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:4.US.592.2024.1"}, {"guid": "ussr:2e5d36ac-2f10-4c93-b4b4-7e71efef2f53", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:PL.US.12.2022.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 12/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 12/2022 z 20. 12. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-12-20", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:PL.US.12.2022.1"}, {"guid": "ussr:1ff1eec2-d327-4c88-b532-71918a816d1a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:PL.US.16.2023.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 16/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 16/2023 z 22. 11. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-11-22", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:PL.US.16.2023.1"}, {"guid": "ussr:9b9fdd69-2760-4c22-83f1-8b65fd3ff4c8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.317.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 317/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 317/2019 z 24. 11. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-11-24", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.317.2019.1"}, {"guid": "ussr:718890c1-f3f4-43d8-9b76-36332dbd9b96", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.21.2014.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 21/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 21/2014 z 30. 1. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-01-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.21.2014.1"}, {"guid": "ussr:176bd808-948c-4add-9885-e328578d5949", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.12.2016.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 12/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 12/2016 z 19. 9. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-09-19", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.12.2016.1"}, {"guid": "ussr:78fe7a15-e289-47c8-91a0-1a159499dc6c", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 7/2017", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 7/2017 z 31. 5. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-05-31", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:78fe7a15-e289-47c8-91a0-1a159499dc6c"}, {"guid": "ussr:be6bfa3d-887d-44ac-a9e1-b4d091474b7e", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 7/2017", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 7/2017 z 31. 5. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-05-31", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:be6bfa3d-887d-44ac-a9e1-b4d091474b7e"}, {"guid": "ussr:8d244471-3b4d-4bbd-9432-1e69ef44c5c3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.7.2017.3", "spisova_znacka": "PL. ÚS 7/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 7/2017 z 31. 5. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-05-31", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.7.2017.3"}, {"guid": "ussr:f4d96007-992f-4f6a-be52-eb99db905bc4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.50.2015.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 50/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 50/2015 z 22. 3. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-03-22", "citacie_n": 129, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.50.2015.1"}, {"guid": "ussr:4d07d104-4bf1-42e9-9ca3-00a7d91a6b78", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.834.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 834/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 834/2016 z 10. 11. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-11-10", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.834.2016.1"}, {"guid": "ussr:ba43bdcf-cbc1-4f62-816e-2830baf32f7b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.30.2015.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 30/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 30/2015 z 11. 5. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-05-11", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.30.2015.1"}, {"guid": "ussr:ea4f482e-94f4-4c94-b17d-d728431103d6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.21.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 21/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 21/2016 z 19. 1. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-01-19", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.21.2016.1"}, {"guid": "ussr:fd046554-daea-4ba1-8998-c1a5ded708d4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.53.2015.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 53/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 53/2015 z 16. 12. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-12-16", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.53.2015.1"}, {"guid": "ussr:0ae22c53-9839-4145-8a5d-34d7d98821f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.321.2015.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 321/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 321/2015 z 9. 12. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-12-09", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.321.2015.1"}, {"guid": "ussr:2691ede7-927d-456d-8524-e2fee5673b84", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:3.US.116.2015.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 116/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 116/2015 z 14. 7. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-07-14", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.116.2015.2"}, {"guid": "ussr:e7f712c2-0ba6-4da4-b173-b77a07948bbf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:3.US.140.2015.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 140/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 140/2015 z 14. 7. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-07-14", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.140.2015.2"}, {"guid": "ussr:5b465010-a0d6-4b8b-9f03-3f255742526a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:3.US.132.2015.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 132/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 132/2015 z 30. 6. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-06-30", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.132.2015.2"}, {"guid": "ussr:38f39ed2-62da-4442-b8e4-436d179b265a", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 21/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 21/2014 z 17. 9. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-09-17", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:38f39ed2-62da-4442-b8e4-436d179b265a"}, {"guid": "ussr:7c3edbbd-23cf-4070-93b1-7370b5f91d7b", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 4/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 4/2013 z 13. 3. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-03-13", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7c3edbbd-23cf-4070-93b1-7370b5f91d7b"}, {"guid": "ussr:9ea5af38-523c-47cd-b9a8-d17a5f10a57f", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 4/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 4/2012 z 24. 10. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-10-24", "citacie_n": 21, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9ea5af38-523c-47cd-b9a8-d17a5f10a57f"}, {"guid": "ussr:0440e616-6be5-4b4b-9c74-702a9c6e9cba", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 3/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 3/2012 z 21. 3. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-03-21", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0440e616-6be5-4b4b-9c74-702a9c6e9cba"}, {"guid": "ussr:b3a072a6-a3f7-42c5-b009-5cb4f22b8f1d", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 21/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 21/08 z 23. 9. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-09-23", "citacie_n": 1935, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b3a072a6-a3f7-42c5-b009-5cb4f22b8f1d"}, {"guid": "ussr:6289ba76-524a-4af4-b706-5cf41e79e65d", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 16/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 16/06 z 30. 4. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-04-30", "citacie_n": 341, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6289ba76-524a-4af4-b706-5cf41e79e65d"}, {"guid": "ussr:24ff99c8-435a-4907-9549-494d5fec0791", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 12/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 12/05 z 28. 11. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-11-28", "citacie_n": 156, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:24ff99c8-435a-4907-9549-494d5fec0791"}, {"guid": "ussr:08aa8776-e9a0-4cb2-91f5-b4dc67406629", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 85/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 85/01 z 19. 12. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-12-19", "citacie_n": 42, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:08aa8776-e9a0-4cb2-91f5-b4dc67406629"}, {"guid": "ussr:8e00e180-266b-4e30-9ab6-4e0ec6b5ce6c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.43.2000.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 43/00", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 43/00 z 28. 6. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-06-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.43.2000.1"}, {"guid": "ussr:4dce834c-262c-4b58-a5b9-49ae39123393", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.17.2000.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 17/00", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 17/00 z 15. 3. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-03-15", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.17.2000.1"}]}