{"guid": "ussr:7e16f829-127b-4f4a-8063-269ddfaefe55", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.288.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 288/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 288/2016 z 4. 5. 2016", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 4. mája 2016, sp. zn. I. ÚS 288/2016, ECLI:SK:USSR:2016:1.US.288.2016.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2016-05-04", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-2", "nazov": "čl. 47 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-47"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-4", "nazov": "čl. 47 ods. 4 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-47"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50.odsek-3", "nazov": "čl. 50 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-50"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1", "nazov": "čl. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-2.odsek-2", "nazov": "čl. 2 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-2.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-2"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-13", "nazov": "čl. 13 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-13", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 4", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 4", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-47", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-50", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-1", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-2", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-13", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/7e16f829-127b-4f4a-8063-269ddfaefe55", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.288.2016.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.288.2016.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.288.2016.1/text", "citacie_n": 1, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\nI. ÚS 288/2016-21\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. mája 2016\npredbežne prerokoval sťažnosť\n\n,\n, zastúpeného advokátkou JUDr. Alenou\n\nChvojkovou, Záhradnícka 41, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základných\npráv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 4 a čl. 50 ods. 3 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2\nÚstavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 2 Tdo 52/2015 z 22. septembra 2015 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\nodmieta.\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n16. decembra 2015 doručená sťažnosť\n\n(ďalej len „sťažovateľ) vo veci\n\nnamietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 4 a čl. 50\nods. 3 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)\n\na práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\n(ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len\n„najvyšší súd“) sp. zn. 2 Tdo 52/2015 z 22. septembra 2015 (ďalej aj „napadnuté\nrozhodnutie najvyššieho súdu“).\n2. Z obsahu podanej sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom\nOkresného súdu Pezinok (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 T 161/2012 z 27. marca 2013\n(ďalej aj „rozsudok okresného súdu“) uznaný vinným zo zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1\na 2 písm. c) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len\n„Trestný zákon“), za čo mu bol uložený súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 7 rokov\nnepodmienečne so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym\nstupňom stráženia. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) svojím uznesením\nsp. zn. 1 To 88/2013 z 21. augusta 2013 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu“)\nsťažovateľom podané odvolanie zamietol. Najvyšší súd svojím napadnutým rozhodnutím\nsťažovateľom podané dovolanie odmietol. V ostatnom podal sťažovateľ sťažnosť\nústavnému súdu.\n3. Z argumentácie sťažovateľa vyplýva, že brojí voči napadnutému rozhodnutiu\nnajvyššieho súdu, ktoré považuje „... z ústavnoprávneho hľadiska za neudržateľné\na arbitrárne a rozhodne tvrdí, že trestné konanie ako celok bolo nespravodlivé a to už aj\ns poukazom na rozhodovaciu prax ESĽP“. Podľa názoru sťažovateľa „Najvyšší súd SR\nlen... skonštatoval, že sťažovateľ na dôvody, ktoré uviedol vo svojom dovolaní nepoukázal\npočas konania pred prvostupňovým ani pred odvolacím súdom, ale neskúmal či námietky\nsťažovateľa sú opodstatnené“. V konkrétnej rovine svojej argumentácie sťažovateľ\npoukázal na to, že „(i) ... rozhodnutia prvostupňového i odvolacieho súdu sú založené\nna dôkazoch, ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom, orgány činné v trestnom konaní\nnevykonali riadne dokazovanie a to vrátene oboch súdov a nezistili tak riadne skutkový stav\na nevykonali sťažovateľom navrhovaný dôkaz a to výsluchom svedkov, zabezpečenia\ndaktyloskopických stôp zo zbrane, ktoré v konaní navrhol, čím bolo porušené jeho právo\n2\n\nna obhajobu. (ii) Ďalej uviedol, že hoci už v prípravnom konaní, pri jeho výsluchu dňa\n26.03.2009, že slovenský jazyk ovláda iba z časti a žiadal preto tlmočníka zo zápisnice\nz tohto procesného úkonu nevyplýva, že úkon bol vykonaný zákonným spôsobom, teda kto\ntlmočenie vykonal. (iii) Sťažovateľ vytýkal aj tú skutočnosť, že nebol včas a riadne\nupovedomený o vyšetrovacích úkonoch vo veci, a týmto postupom bolo zásadným spôsobom\nporušené jeho právo na obhajobu, a tým aj na spravodlivý proces. Neobstojí preto\nvyjadrenie k dovolaniu zo strany Okresnej prokuratúry Pezinok, v ktorej sa uvádza, že je\npravdou, že sťažovateľovi nebolo umožnené zúčastňovať sa výsluchu poškodeného\na svedkov, nakoľko ani jeden z nich nebol osobou, u ktorej by mal existovať predpoklad,\nže by ho nebolo možné vypočuť pred súdom ,a preto nedošlo k porušeniu práva na obhajobu\nsťažovateľa.“.\n4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľ v petite podanej sťažnosti navrhol, aby\nústavný súd takto rozhodol:\n„1. Základné právo\n\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47\n\nods. 2 a ods. 4, čl. 50 ods. 3 v spojení s čl. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky\na právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a právo na účinný prostriedok\nnápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tdo 52/2015 zo dňa 22.09.2015 porušené\nbolo.\n2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tdo 52/2015 zo dňa\n22.09.2015 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie\nkonanie.“\nII.\n5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\n3\n\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti\no organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov\nustanoví zákon.\n6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody\nuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.\nPodľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd\nprávomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo\nnávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo\npodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením\nbez ústneho pojednávania.\n7. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných\nprostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je ani zásadne\noprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho\npri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní\npred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové\na právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa\nvymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,\nprípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto\npostavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu\nv prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo\nk porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu\n4\n\nmôžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery\nboli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné\na neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody\n(I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).\n8. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo\nna právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej\nsprávy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom. Podľa čl. 47 ods. 4\nústavy kto vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa konanie vedie podľa odseku 2, má právo\nna tlmočníka. Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas\na možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom\nobhajcu. Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický\na právny štát. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy,\nv jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\nkaždý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote\nprejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho\nobčianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného\nobvinenia proti nemu. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto\ndohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným\norgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.\n9. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva\nv tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu\nzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého\nporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy\no základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51\nústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého\n5\n\nna to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať\nzáklad v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných\nzmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý\npredpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal\nústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne\nsúladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. V zmysle svojej\njudikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, odôvodnenie\nktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom\nna preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).\n10. Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie\nsvojich občianskych práv a záväzkov na súde. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo\nna súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené\nčl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To\nvšetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prerokovanie veci (rozhodnutie Európskeho\nsúdu pre ľudské práva z 21. 2. 1975, séria A, č. 18, s. 18, bod 36). Právo na spravodlivé\nprerokovanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania,\nprávo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné\npožiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08). Ústavný súd napokon poznamenáva,\nže medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jemu porovnateľným\nprávom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností,\na prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné posudzovať spoločne.\n11. K sťažovateľom namietanému porušeniu základného práva na obhajobu\ngarantovaného čl. 50 ods. 3 ústavy ústavný súd uvádza, že zásada „právo na obhajobu“\nvyjadruje požiadavku, aby v trestnom procese bola zaručená ochrana práv a záujmov osoby,\nproti ktorej sa vedie trestné konanie, a teda je nevyhnutným prostriedkom úspešného\nvýkonu súdnictva smerom k ochrane základných práv a slobôd. Jej legislatívne vyjadrenie\na reálne zabezpečenie svedčí v podstate nielen o stupni demokracie v trestnom procese\n6\n\ndaného štátu, ale vo svojej podstate jej realizácia v čo najširšom meradle je nielen v záujme\nosoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, ale v záujme celej spoločnosti, pretože toto\nprávo nevyplýva len z ochrany práv jednotlivca, ale aj zo záujmu štátu na zistení pravdy.\nPodľa názoru ústavného súdu právo na obhajobu sa zaručuje ako základné právo fyzickej\nosoby, ktoré podlieha všetkým pravidlám, ktoré sa uznávajú pri ochrane základných práv\na slobôd (II. ÚS 34/99), a možno ho vnímať aj ako prostriedok nastoľujúci spravodlivú\nrovnováhu medzi verejnými záujmami, ktoré sú predmetom ústavnej ochrany.\n12. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom\nprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,\nreálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej\njudikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú\nneopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo\nslobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva\nalebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť\nmedzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie\nktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne\n(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).\n13. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 2 Tdo 52/2015 z 22. septembra 2015\nv podstatnom uviedol:\n„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) zistil, že\ndovolanie bolo podané oprávnenou osobou podľa § 369 ods. 2 písm. b/ Tr. por., v zákonnej\nlehote a na mieste, kde možno tento mimoriadny opravný prostriedok podať (§ 370 ods. 1,\nods. 3 Tr. por.), prostredníctvom obhajcu (§ 373 ods. 1 Tr. por.), po tom, ako využila svoje\nzákonné právo podať riadny opravný prostriedok (v danom prípade odvolanie), o ktorom\nbolo rozhodnuté (§ 372 ods. 1 Tr. por.), že podané dovolanie má obsahové náležitosti podľa\n§ 374 ods. 1, 2 Tr. por. ale zároveň aj to, že dovolanie obvineného\n7\n\nje\n\npotrebné odmietnuť podľa § 382 písm. c/ Tr. por., lebo nie sú splnené ním uplatnené\ndovolacie dôvody.\nPodľa § 371 ods. 4 Tr. por. dôvody dovolania podľa odseku 1 (§ 371 Tr. por.)\npísm. a/ až g/ nemožno použiť, ak táto okolnosť bola tomu, kto podáva dovolanie, známa už\nv pôvodnom konaní a nenamietal ju najneskôr v konaní pred odvolacím súdom; to neplatí,\nak dovolanie podáva minister spravodlivosti.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky preskúmaním obsahu spisu zistil, že obvinený\ns výnimkou toho, že nevlastnil žiadnu zbraň a že na nej neboli skúmané\ndaktyloskopické stopy počas celého konania (prípravného konania a hlavného\npojednávania), sám ale ani prostredníctvom ustanoveného obhajcu neuplatnil až do jeho\nprávoplatného\n\nskončenia\n\nzamietajúcim\n\nuznesením\n\nKrajského\n\nsúdu\n\nv\n\nBratislave\n\nz 21. augusta 2013, sp. zn. 1 To 88/2013 žiadnu z ďalších v dovolaní uvedených námietok,\nktoré by mali predstavovať porušenie práva obvineného na obhajobu zásadným spôsobom\na napĺňať dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. Vzhľadom na toto zistenie\na citovanú zákonnú úpravu v § 371 ods. 4 Tr. por. dovolací súd nemohol skúmať obvineným\nuvádzané dôvody o porušení jeho práva na obhajobu, tvoriace podstatnú časť jeho\ndovolacích námietok.\nNámietka o nevykonaní potrebného dokazovania v súvislosti so zaistenou zbraňou\n(neskúmanie daktyloskopických stôp) vecne nezodpovedá dovolaciemu dôvodu podľa § 371\nods. 1 písm. g/ Tr. por., lebo tento predpokladá vykonanie dôkazu(ov) súdom ovšem\nspôsobom nesúladným so zákonom. V tomto prípade sa však namieta neúplnosť\ndokazovania, čo na základe dovolania podaného obvineným nemožno subsumovať\npod žiadny dovolací dôvod.\nNapokon pokiaľ ide o dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por., dovolateľ\nvôbec neuvádza žiadne skutočnosti, ktorými by mal byť naplnený, v prvom rade právne\nchyby čo sa týka právneho posúdenia zisteného skutku a ani iné možné chyby v súvislosti\ns nesprávnou aplikáciou iného hmotnoprávneho ustanovenia. V tomto smere žiadne\npochybenia najvyšší súd nezistil, a preto na neverejnom zasadnutí po zistení, že nie sú\n8\n\nsplnené obvineným\n\nuplatnené dovolacie dôvody, jeho dovolanie\n\npodľa § 382 písm. c/ Tr. por. odmietol.“\n14. Z dôvodu obsahovej spojitosti napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu\ns uznesením krajského súdu sp. zn. 1 To 88/2013 z 21. augusta 2013 považoval ústavný súd\nza potrebné uviesť aj relevantnú časť odôvodnenia tohto druhostupňového rozhodnutia.\n„Odvolací súd po splnení prieskumnej povinnosti zistil, že pred súdom prvého stupňa\nboli vykonané na hlavnom pojednávaní všetky dostupné a potrebné dôkazy na objasnenie\nskutkového stavu veci, v súlade s ustanovením § 2 ods. 10 Tr. por. a tieto okresný súd\nsprávne vyhodnotil tak, ako mu to ukladá ustanovenie § 2 ods. 12 Tr. por.\nSkutkové zistenie súdom prvého stupňa je správne a zodpovedá dokazovaniu, ktoré\nbolo vykonané na hlavnom pojednávaní. Pri zachovaní kontradiktórnosti konania vykonal\nna hlavnom pojednávaní všetky dostupné dôkazy potrebné pre poznanie skutkových\nokolností nevyhnutných pre zákonu zodpovedajúce a spravodlivé rozhodnutie o obžalobe,\nktorá na obžalovaného\n\nbola podaná. Dôkazy pritom vyhodnotil\n\njednotlivo, ako aj v celom ich súhrne, logickým a zároveň aj podrobne a presvedčivo\nodôvodneným spôsobom, ktorému z hľadiska pravidiel stanovených pre hodnotenie dôkazov\nnemožno nič vytknúť.\nV odôvodnení napadnutého rozsudku v intenciách ustanovenia § 168 ods. 1 Tr. por.\nsúd prvého stupňa podrobne a vyčerpávajúcim spôsobom rozviedol, ktoré skutočnosti vzal\nza dokázané a o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenie a napokon tiež, akými právnymi\núvahami sa riadil, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa ustanovení Trestného\nzákona v otázke viny obžalovaného.\nKrajský súd si osvojuje skutkové závery prvostupňového súdu a v podrobnostiach\nodkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku. Aj senát odvolacieho súdu dospel\nk záveru, že skutok popísaný v napadnutom rozsudku sa stal a spáchal ho obžalovaný\nspôsobom v ňom popísaným. Nemá preto pochybnosti, že skutkové zistenia uvedené\nv skutkovej vete napadnutého rozsudku sú v súlade so stavom veci a je nimi preukázané, že\nobžalovaný v kritickej dobe a nezákonným spôsobom, uvedeným v skutkovej vete\n9\n\nnapadnutého rozsudku použil násilie voči poškodenému v úmysle zmocniť sa cudzej veci\na čin spáchal so zbraňou.\nPodľa § 319 Tr. por. odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.\nSprávne postupoval prvostupňový súd, keď obžalovaný využil svoje zákonné právo\nnevypovedať na hlavnom pojednávaní, postupom podľa § 258 ods. 4 T. por. prečítal jeho\nvýpoveď z prípravného konania, následne vypočul poškodených\na\n\n, svedkov\n\n,\n\n, znalkyňu\n\na oboznámil listinný a dokumentačný materiál zabezpečený vo veci.\nObžalovaný v prípravnom konaní uviedol, že si iba pamätá, že 25.03.2009 spoločne\ns kamarátmi\ndo\n\n,\n\na\n\n(\n\n, pozn.), išli\n\ndo nejakého podniku, kde začali piť, pričom čo pil už predtým, vypil asi\n\ntri poldeci spišskej borovičky, že začal piť vodku, spočiatku z poldecových pohárov, prvých\n4 - 5 pohárov a potom si už nepamätá nič a bol dosť opitý. Že mal mať zbraň sa dozvedel až\nz uznesenia o vznesení obvinenia, keď uviedol, že nikdy žiadnu zbraň nevlastnil.\nSprávne postupoval súd I. stupňa, keď neuveril obhajobným tvrdeniam obžalovaného\na tieto vyhodnotil ako nevierohodné a nepravdivé. Aj podľa názoru odvolacieho súdu vina\nobžalovaného bola preukázaná predovšetkým výpoveďou poškodeného\nktorý od začiatku trestného stíhania označoval obžalovaného\n\n,\n, ktorého\n\npoznal z videnia zo šenku, v ktorom pracoval ako čašník. V rozhodný deň bol na prevádzke\nsám, pričom obžalovaný tam popíjal, pil dosť značné množstvo tvrdého alkoholu a bol\nevidentne opitý a rozbil aj nejaké poháre. Keď sa schyľovalo k záverečnej, vyhadzoval hostí\na obžalovanému, ktorý sedel sám za stolom a bol pri vedomí povedal, nech dopije, lebo\nzatvára. Obžalovaný potom došiel za ním k barovému pultu, keď umýval poháre, vytiahol\nna neho zbraň - pištoľ, namieril ju na neho a povedal mu, že nech mu vráti to, čo tam prepil\na plus fľašu alkoholu, pričom hovoril lámavou slovenčinou. Nikto iný pri tom nebol, zľakol\nsa a dal mu 40 euro a fľašu borovičky, pričom obžalovaný mal stále zbraň v ruke a s ňou si\naj bral fľašu a peniaze z pultu. Keď si to začal brať, tak vybehol bočným vchodom\nz podniku, lebo jedna polovička miestnosti bolo výčap, druhá bol bar a utiekol do výčapu,\nkde bol pán\n\nktorému povedal, čo sa stalo, vybehli na ulicu, zamkli vchod a zavolali\n10\n\npolíciu. Popísal zbraň, ktorou ho prepadol obžalovaný a opoznal ju aj na fotodokumentácii,\nzabezpečenej z miesta činu. Po príchode polície, odomkol, policajti išli dovnútra. Žiadne\nkonflikty s obžalovaným nemal.\nVýpoveď poškodeného nepriamo potvrdzoval aj svedok\nvo vedľajšej miestnosti, keď dobehol za ním poškodený\n\n, ktorý bol\n\n, ktorému povedal, že na neho\n\nvytiahol pištoľ, ale nehovoril meno a videl v miestnosti len obžalovaného, pričom nikto iný\ntam nebol. Vyšli von a vnútri zamkli obžalovaného a nikto iný tam nebol. Obžalovaného\npoznal z videnia a bol dosť opitý, rozbil tam popolník, nejaký pohár rozlial. Počul, ako si\nobžalovaný pýtal od\n\npiť, ale samotný incident s pištoľou nevidel.\n\nPoškodený\n\n, v čase činu majiteľ baru uviedol, že obžalovaného\n\npozná, navštevoval bar, žiadne konflikty medzi sebou nemali a povedal, že obžalovaný je\ndobrý chlapec, ktorý si ale vypil, v bare hocikedy zaspal. Nikdy si nevšimol, že by mal\nso sebou zbraň. V predmetný deň bol obžalovaný s partiou v bare a prišli už podnapití. Keď\nodchádzal domov, tak obžalovaný a jeho partia tam ešte boli. Nevidel, že by mal niekto\nzbraň, ani žiaden konflikt. Potom mu volal\nmalo ísť o pištoľ a mal ju vytiahnuť na\n\n, že obžalovaný vytiahol zbraň na nich,\ns tým, že chce piť a že\n\nmu už nechcel\n\nnaliať, pretože chcel zatvoriť. Keď prišiel, bol obžalovaný zamknutý v podniku, lebo sa ho\nbáli, prišla polícia, v bare s nim nikto iný nebol zamknutý. Zbraň\n\nani\n\nnikdy\n\nnemali a ani v bare. Keď prišla polícia do baru, tak opitý obžalovaný tam dovracaný spal.\nVie, že policajti tam našli nejakú zbraň, nevie koho bola. Sumu 20 euro čašník vydal\nobžalovanému z kasy a tie mu boli potom vrátené.\nSvedok\n\nuviedol, že obžalovaného pozná a v deň skutku keď došli do toho\n\nbaru, obžalovaný ani zvyšní z partie neboli opití, ale popíjali, v bare pili alkohol. Nevidel,\nže by mal obžalovaný nejakú zbraň.\nVzhľadom k tomu, že svedok v prípravnom konaní vypovedal čiastočne rozdielne,\nnajmä k okolnosti, že obžalovaný mal za opaskom v deň skutku zbraň, súd prečítal jeho\nvýpoveď z prípravného konania, pričom svedok uviedol, že v tom čase na polícii nemal\nokuliare, a na otázku, či u\n\nniečo videl povedal, že mohol tam mať fľašu, lebo si\n\nľúbi vypiť, resp. nevie či to bola fľaša alebo niečo iné, ale určite u neho zbraň nevidel a tú\n11\n\nvetu tam musel dať policajt. Poprel tiež, že by uviedol, že sa mala podobať na devinu a trvá\nna tom, že žiadnu zbraň u obžalovaného nevidel. Potom mu volal čašník, čo sa v bare stalo\na povedal mu, že tomu neverí, až na druhý deň tam išiel. Podľa neho tú zbraň tam mohol\nniekto nechať, lebo tam chodili pochybní ľudia. Podľa neho obžalovaný často a veľa pil,\nfľaše brával často aj na sekeru, asi nemal peniaze, nemohol zaplatiť a preto sa to možno\nstalo. Nevie si to vysvetliť, lebo obžalovaný nie je bitkár, ale keď má vypité, tak je niekedy\nagresívny a drzý.\nZo znaleckého posudku znalkýň z odboru zdravotníctvo, odvetvie psychiatria\na\n\nohľadne duševného stavu\n\nobžalovaného bolo zistené, že u obžalovaného nezistili závislosť na alkohole a vychádzajúc\nzo spisového materiálu v čase odberu mal 2,38 promile, čiže išlo o ťažkú opitosť, o akútnu\nintoxikáciu alkoholom, kedy pri takejto opitosti ide o poruchu koordinácie, osoba nedokáže\nrovno prejsť, má poruchu chôdze, ide o typickú opileckú reč a v tomto stave opitosti sú\nvýznamne ovplyvnené rozpoznávacie a ovládacie schopnosti. Opitosť obžalovaného v čase\nčinu mohla byť vyššia, než bola zaznamenaná v spise. U obžalovaného neboli úplne\nvymiznuté ovládacie a rozpoznávacie schopnosti, jednalo sa o klasickú intoxikáciu\nbez komplikovanej opitosti. V tomto štádiu opitosti je príznačné tzv. alkoholické okno teda,\nže si na niektoré okolnosti nemusí pamätať. Tie výpadky pamäte nebývajú kontinuálne, t. j.\nniekoľko hodín, ale sú ostrovčekovité, t. j. určitá udalosť a jeho správanie nemusí dávať\nsúvislosť. U obžalovaného nezistili žiadnu duševnú poruchu a žiadne ochranné liečenia\nnepripadajú do úvahy.\nOdvolací súd rovnako poukazuje, že zo zápisnice o obhliadke miesta činu vyplýva, že\nna mieste činu, hneď po príchode polície bola nájdená a zaistená z podlahy pod stolíkom\npištoľ zn. Olympic so štyrmi vystrelenými nábojnicami a tromi nevystrelenými, pri ktorej sa\nnachádzala aj fľaša borovičky s tretinovým obsahom, ako aj dve päť eurové bankovky\na jedna desať eurová bankovka (fotodokumentácia).\nZo znaleckého posudku KEÚ PZ v Bratislave č.p. PPZ-4018/KEU-BA-EXP-2009\nz 01.06.2009 vyplýva, že predmetná zaistená zbraň, je expanzná-revolver zn. Bruni, model\nOlympic 6, kaliber 22, výrobného čísla Y201070, je funkčná a streľby schopná, ide o zbraň\n12\n\nkategórie D a na nadobúdanie vlastníctva sa vzťahuje § 14 zákona o strelných zbraniach\na strelive č. 190/2003 Z. z. v platnom znení, teda nie je potrebné povolenie a môžu ju\nnadobúdať do vlastníctva osoby staršie ako 18 rokov. Ide o streľby schopnú zbraň určenú\nna vystreľovanie nábojok a pyrotechnických ohňostrojov, pričom zo zaistených 7 nábojok,\n4 kusy boli prázdne a 3 plné a boli streľby; schopné a vhodné pre uvedenú zaistenú zbraň.\nSúd I. stupňa správne ustálil, že žalovaný skutok sa stal tak, ako je uvedený\nv napadnutom rozsudku a to na základe vykonaného dokazovania, v rámci ktorého bolo\nvyprodukovaných dostatok dôkazov, ktoré preukazujú skutkový stav a aj jednoznačne\nusvedčujú obžalovaného.\nOdvolací súd sa preto plne stotožňuje s výrokom o vine, ako ho ustálil prvostupňový\nsúd, spolu aj s jeho odôvodnením bez potreby opakovania rovnakých právnych úvah.\nPokiaľ ide o odvolaciu námietku obžalovaného, ktorú predniesol aj na verejnom\nzasadnutí odvolacieho súdu, že celé si to na neho vymyslel svedok\n\n, nakoľko mu\n\nmal predať jeho dom a nechal si peniaze, senát krajského súdu uvádza, že nejde o nový\nobhajobný prednes obžalovaného, nakoľko tento uvádzal už pred prvostupňovým súdom,\nktorý sa s ňou dostatočným spôsobom vysporiadal, ako to vyplýva z odôvodnenia\nnapadnutého rozsudku, s čím sa plne stotožňuje aj odvolací súd.\nSprávne teda postupoval súd I. stupňa, keď neuveril obhajobným tvrdeniam\nobžalovaného a tieto vyhodnotil ako nevierohodné a nepravdivé, Aj podľa názoru\nodvolacieho súdu súd I. stupňa správne ustálil, že žalovaný skutok sa stal tak, ako je\nuvedený v napadnutom rozsudku a to na základe vykonaného dokazovania, v rámci ktorého\nbolo vyprodukovaných dostatok dôkazov, ktoré preukazujú skutkový stav a aj jednoznačne\nusvedčujú obžalovaného\n\n.\n\nOdvolací si súd v celom rozsahu osvojil preto odôvodnenie napadnutého rozsudku,\nbez potreby v celom rozsahu ho opakovať.\nSúd prvého stupňa správne postupoval i v časti ustálenia právnej kvalifikácie\nprotiprávneho konania obžalovaného, keď ho kvalifikoval ako zločin lúpeže podľa § 188\nods. 1, ods. 2 písm. c/ Trestného zákona, nakoľko obžalovaný proti inému použili násilie\nv úmysle zmocniť sa cudzej veci, keď použil hrozbu bezprostredného násilia, namierenie\n13\n\nstrelnej zbrane na poškodeného a to s úmyslom získať finančné prostriedky, ako aj fľašu\nalkoholu, pretože v danom prípade boli naplnené všetky zákonné znaky uvedeného zločinu\na správne okresný súd z hľadiska subjektívnej stránky posúdil konanie obžalovaného ako\npriamy úmysel v zmysle § 15 písm. a) Tr. zák.“\n15. Z dôvodu obsahovej spojitosti uznesenia krajského súdu s rozsudkom okresného\nsúdu sp. zn. 3 T 161/2012 z 27. marca 2013 považoval ústavný súd za potrebné uviesť aj\nrelevantnú časť odôvodnenia tohto prvostupňového rozhodnutia.\n«Súd vyhodnotením dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní dospel k záveru,\nže sa skutok stal tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti rozsudku...\nSporným medzi stranami bolo to, či obžalovaný, po záverečnej v\nnamieril na poškodeného\n\n,\n\nzbraň a či si od neho, pod hrozbou zbrane,\n\npýtal finančné prostriedky, ktoré v ten deň v bare prepil ako aj fľašu tvrdého alkoholu. Súd,\npo vykonanom dokazovaní, dospel k záveru (mimo rozumné pochybnosti), že páchateľom\nskutku uvedeného vo výrokovej časti rozsudku, bol práve obžalovaný a že skutok sa stal tak\nako je tam uvedené. Súd k uvedenému záveru viedli nasledovné dôkazy, úvahy a argumenty:\n- obžalovaný vo svojej výpovedi v prípravnom konaní (na hlavnom pojednávaní\nodmietol vypovedať) uviedol, že si nespomína, čo sa stalo, bol opitý, pamätá si len, že pil\nvodku, zbraň nikdy nemal.\nZ výpovede obžalovaného teda vyplýva, že obžalovaný odmietol spáchanie skutku\nvzhľadom k svojmu tvrdeniu, že nikdy nebol vlastníkom zbrane, avšak si vôbec nevedel\nspomenúť na to, čo sa po záverečnej v bare stalo a ani na to, že bol v bare následne\nzamknutý a po príchode polície na miesto sa v bare, okrem neho, nachádzala aj zbraň ako\naj nedopitá fľaša alkoholu.\n- obžalovaného zo spáchania skutku, uvedeného vo výrokovej časti rozsudku, priamo\nusvedčuje výpoveď poškodeného\n\n, ktorý vypovedal, že obžalovaného\n\npoznal len z videnia, nemali nikdy konflikty. Spomenul si, že robil vtedy sám, obžalovaný\npil, vypil toho dosť, bol dosť opitý, pričom popolníkom mal rozbiť poháre. Schyľovalo sa\nk záverečnej, vyhadzoval hostí. Obžalovaný bol za stolom sám, bol pri vedomí, pričom mu\n14\n\npovedal (poškodený), že nech dopije lebo zatvára. Potom išiel za barový pult, tam prišiel aj\nobžalovaný, ktorý vytiahol zbraň, ktorú na neho namieril a povedal, že nech mu vráti to čo\nprepil a nech mu dá fľašu alkoholu. Nikto iný tam vtedy nebol. Poškodený sa zľakol a dal\nmu 40 euro ako aj fľašu borovičky. Následne bežal do oddelenej miestnosti, kde bol svedok\na spolu utiekli von a zamkli v bare obžalovaného.\nZ výpovede poškodeného možno vyvodiť, že bol jediným svedkom uvedeného skutku,\nnakoľko svedok\n\nbol síce v tom čase v budove, avšak v inej miestnosti. Súd taktiež\n\nkonštatuje, že v priebehu dokazovania nebol produkovaný žiadny dôkaz, z ktorého by sa\ndalo vyvodiť, že by výpoveď poškodeného\n\nmala byť vymyslená,\n\nrespektíve pochybná, prípadne, že by sa skutok, tak ako ho popísal, nemohol vôbec stať.\nNavyše, súd nezistil žiadne objektívne skutočnosti, ktoré by spochybňovali aj samotnú osobu\npoškodeného, napríklad v tom smere, že by mal dôvod (motív) klamať a vymýšľať si\nspáchanie trestného činu obžalovaným (napríklad z dôvodu nepriateľského vzťahu\nk obžalovanému a podobne). Poškodený\n\nnemal s obžalovaným nikdy žiadne\n\nkonflikty, dokonca sa poznali len z videnia a preto nemal žiadny dôvod krivo vypovedať\na vymýšľať si práve spáchanie trestného činu lúpeže. Napokon, výpoveď poškodeného\nnespochybnil počas celého hlavného pojednávania ani obžalovaný\n(taktiež neuviedol nič z čoho by sa dalo pochybovať o výpovedi poškodeného) a ak mal\nniektoré námietky voči výpovediam niektorých svedkov (napríklad voči výpovedi svedka\n), tak tie sa vôbec netýkali poškodeného\n\na jeho výpovede. Súd\n\npreto nemá žiadny objektívny dôvod na to, aby neveril výpovedi poškodeného.\nVýpoveď poškodeného\n\npodporujú aj iné dôkazy, ktoré boli\n\nvykonané na hlavnom pojednávaní. V tomto smere súd opakuje, že obžalovaný bol v bare,\nv čase, keď sa mal skutok stať, sám (len s poškodeným\n\n), pričom bol\n\nv bare zamknutý a to práve z dôvodu, že mal mať zbraň a mieriť na poškodeného\n(to potvrdil vo svojej výpovedi aj svedok\n\n). Po príchode polície bola zbraň, ktorou\n\nmal obžalovaný mieriť na poškodeného, políciou nájdená v bare na zemi a taktiež pri nej\nbola aj nedopitá fľaša alkoholu. Poškodený\n\npritom vypovedal, že\n\nobžalovanému musel, po hrozbe zbraňou, dať fľašu tvrdého alkoholu, čo aj spravil\n15\n\na obžalovaný si fľašu ako aj finančné prostriedky, ktoré mu poškodený dal, zobral. Okrem\nzbrane, fľašky, boli v bare nájdené aj finančné prostriedky vo výške 40 euro, ktoré mal\npri sebe obžalovaný a ktoré aj vydal. Súd k uvedenému dodáva, že ani po príchode polície\nnebol v bare, okrem obžalovaného, nikto iný prítomný. Pokiaľ ide o samotnú zbraň, tak\nsvedok\n\n(majiteľ baru) potvrdil, že v bare žiadnu zbraň nemajú a zbraň\n\nnemá ani poškodený\n\n.\n\nVšetky tieto skutočnosti nepriamo potvrdzujú výpoveď poškodeného\nv tom, že obžalovaný mal zbraň a že si od poškodeného pýtal a dostal tak finančné\nprostriedky ako aj fľašu alkoholu.\nTieto nepriame okolnosti potvrdzujúce výpoveď poškodeného\nvyplývajú aj z výpovede svedka\n\n,\n\n, ktorý vypovedal, že hral vo vedľajšej\n\nmiestnosti na automate, pričom za ním dobehol\n\na povedal mu, že na neho\n\nvytiahol pištoľ s tým, že v tej miestnosti s poškodeným bol len obžalovaný a počul ako si\nobžalovaný od poškodeného pýta piť.\nPokiaľ ide o zvyšné svedecké výpovede (\nsvedkovia boli taktiež v ten deň v\nincident odohrať. Svedok\n\na\n\n), tak títo\n\n, avšak odišli odtiaľ ešte skôr ako sa mal\npotvrdil, že obžalovaný bol opitý, avšak zbraň\n\nnevidel. Keď odchádzal tak obžalovaný tam s partiou ešte bol. Až potom mu telefonicky\noznámili, že obžalovaný mal vytiahnuť zbraň na\n\n, že chce piť. Keď prišiel na miesto,\n\nbol obžalovaný zamknutý v podniku.\nSvedok\n\nvypovedal, že do baru prišiel s obžalovaným, obžalovaný pil aj\n\npredtým ako prišli do baru. Predmetný svedok na hlavnom pojednávaní zmenil svoju\nvýpoveď z prípravného konania, keď v prípravnom konaní vypovedal, že u obžalovaného\nvidel zbraň, avšak na hlavnom pojednávaní túto skutočnosť poprel. Svedok\nnevedel hodnoverne a logicky vysvetliť zmenu svojej výpovede v tejto skutočnosti.\nLen pre úplnosť súd dodáva, že, v rámci záverečných rečí, uviedol obžalovaný takú\nobhajobu, že si to celé na neho vymyslel svedok\n\n, nakoľko\n\nmal predať jeho\n\ndom a nechať si peniaze. Podľa názoru súdu by bola táto obhajoba relevantná vtedy, ak by\npoškodeným bol\n\n. V danej trestnej veci je však poškodeným\n16\n\na bolo už uvedené vyššie, že výpoveď tohto poškodeného a ani jeho osobu (či prípadné\nspojenie s\n\n) vôbec obžalovaný nenamietal a nebolo zistené nič, čo by\n\nmohlo poukazovať na nepravdivú, či aspoň pochybnú výpoveď poškodeného. Navyše,\nsvedok\n\nvypovedal v prospech obžalovaného, dokonca na hlavnom pojednávaní\n\nzmenil aj svoju výpoveď z prípravného konania. Ak by „to celé“ na obžalovaného vymyslel\npráve svedok\n\n, nemal by dôvod meniť svoju výpoveď z prípravného konania\n\na vypovedať na hlavnom pojednávaní v prospech obžalovaného.\nReťaz usvedčujúcich dôkazov, vo vzťahu k obžalovanému, je ucelená a nevzbudzuje\nžiadne relevantné pochybnosti o vine obžalovaného. Obžalovaný mal možnosť ako aj\npríležitosť spáchať stíhaný skutok, obžalovaného za páchateľa vyslovene označil poškodený\n, ktorého možno považovať za objektívneho svedka, pričom logickým\na vierohodným spôsobom popísal všetky rozhodné okolnosti. Obžalovaný bol pritom\nnájdený políciou zamknutý v bare, bol sám, na zemi bola zbraň (samotný podnik pritom\nzbraň nemal a ani jeho personál) ako aj fľaša alkoholu, ktorú mu vydal poškodený\na u obžalovaného boli nájdené aj finančné prostriedky získané od poškodeného.\nVzhľadom na vykonané dokazovanie súd uzatvára, že skutok uvedený vo výrokovej\nčasti rozsudku sa stal a má aj všetky znaky objektívnej stránky zločinu lúpeže podľa § 188\nods. 1, ods. 2 písm. c) Tr. zák., nakoľko obžalovaný použil hrozbu bezprostredného násilia\n(namierenie strelnej zbrane na poškodeného) a to s úmyslom (cieľom) získať finančné\nprostriedky ako aj fľašu alkoholu (čo vyjadril aj slovne voči poškodenému). Zločin lúpeže\nbol dokonaný, a to aj v kvalifikovanej skutkovej podstate (pokiaľ ide o použitie zbrane) už\npoužitím hrozby bezprostredného násilia voči poškodenému (použitie zbrane a slovné\nvyžiadanie si finančných prostriedkov a alkoholu) a bol dokončený vydaním týchto vecí\nobžalovanému.\nZ hľadiska subjektívnej stránky posúdil súd konanie obžalovaného ako priamy\númysel v zmysle § 15 písm. a) Tr. zák., pretože obžalovaný chcel finančné prostriedky ako aj\nfľašu alkoholu za každú cenu, teda aj za použitia hrozby bezprostredného násilia za použitia\nzbrane. Priamy úmysel obžalovaného sa tak vzťahuje na použitie hrozby bezprostredného\nnásilia voči poškodenému za použitia zbrane, ktorým prekonával prípadný (očakávaný)\n17\n\nodpor poškodeného ako aj na zmocnenie sa cudzej veci a to finančných prostriedkov\na alkoholu, ktoré vlastnícky patrili majiteľovi\n\n.\n\nVzhľadom na uvedené súd uznal obžalovaného vinným zo spáchania zločinu lúpeže\npodľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. c) Tr. zák.»\n16. Ústavný súd považuje v prvom rade za podstatné uviesť, že podľa už spomenutej\nkonštantnej judikatúry nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy\nje nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci\nústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného\nsúdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Ústavný súd teda pripomína už spomenutý\nobmedzený rozsah jeho právomoci preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného\nsúdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov, zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) a Trestný zákon nevynímajúc,\nviedli k rozhodnutiu vo veci samej. K tomu dodáva, že nepatrí do jeho právomoci zaoberať\nsa rozhodnutím o vine a treste (II. ÚS 31/94) ani otázkou právnej kvalifikácie skutku, ktorý\nje predmetom trestného stíhania a o ktorom sa s konečnou platnosťou koná a rozhoduje pred\nvšeobecnými súdmi (I. ÚS 18/00). Inými slovami, úlohou súdnej ochrany ústavnosti\nposkytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných\nsúdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska\nneospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi\nústavný súd a všeobecné súdy taktiež vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou\nvo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).\n17. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia najvyššieho\nsúdu vrátane sťažovateľom prezentovaných úvah o nedostatočne vykonanom dokazovaní\na nedôslednom zistení skutkového stavu veci vrátane zabezpečenia daktyloskopických stôp\nkonštatuje, že najvyšší súd ako súd dovolací konal v medziach svojej právomoci, keď\npríslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, jeho úvahy\nvychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne, právne\n18\n\nakceptovateľné a ústavne konformné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa\nvzťahujúcich hmotnoprávnych a procesnoprávnych zákonných ustanovení je napadnuté\nrozhodnutie najvyššieho súdu aj náležite odôvodnené. Najvyšší súd vo svojom napadnutom\nrozhodnutí primerane rozumným a v okolnostiach veci postačujúcim spôsobom reflektoval\nna sťažovateľom vznesené tvrdenia a ním udané pochybenia, ku ktorým v primerane\nrozumnej argumentácii zdôvodnil svoje úvahy, opierajúc sa o skutkové zistenia vyplývajúce\nz vykonaného dokazovania a z nich odvodené právne závery. Ústavný súd v tejto súvislosti\npodčiarkuje, že trestnoprávna zodpovednosť sťažovateľa bola vyvodená z celého komplexu\ndôkazov, z ktorých je možné identifikovať myšlienkovú rovinu uváženia všetkých\nrelevantných skutočností vo veci konajúcimi súdmi (rozumej tak okresného súdu, ako aj\nkrajského súdu, pozn.), predmetné úvahy nie je ústavný súd oprávnený ani zmocnený\nnahrádzať (v záujme vylepšovania už aj tak veľmi precízneho odôvodnenia rozhodnutí\nkrajského súdu a okresného súdu, pozn.) a sú aj z dôvodu ich obsahovej obsažnosti\npreskúmateľné.\n18.\n\nV\n\nsúvislosti\n\nso\n\nsťažovateľom\n\ndeklarovaným\n\nprejavom\n\nnespokojnosti\n\ns napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom\nzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať\nočakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade\nso zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné\nkvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný\nsúd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie\nzákladných práv (I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).\n19. Na podporu svojich záverov ústavný súd zdôrazňuje, že súčasťou práva\nna spravodlivé konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho\nrozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo\nrelevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov\n19\n\na obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Túto požiadavku\nzdôrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti\nnajmä uviedol: „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho\nrozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa\nje súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je\npreto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad“ (Georgidias c. Grécko\nz 29. 5. 1997, Recueil III/1997). Európsky súd pre ľudské práva ale zároveň pripomína, že\nprávo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý\nargument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho konania považovaný\nza rozhodujúci (porovnaj napr. rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. 12. 1994,\nAnnuaire, č. 303-B). Aj podľa judikatúry ústavného súdu odôvodnenie rozhodnutia\nvšeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,\npostačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo na spravodlivé súdne\nkonanie (III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05).\n20. Ústavný súd teda uzatvára, že právne závery najvyššieho súdu nie je možné\npovažovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené, v dôsledku čoho nezistil príčinnú\nsúvislosť medzi napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu a sťažovateľom namietaným\nporušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 13 dohovoru,\na preto\n\nsťažnosť\n\nsťažovateľa\n\nv tejto\n\njej\n\nčasti\n\nodmietol\n\nz dôvodu\n\njej\n\nzjavnej\n\nneopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.\n21. Vo vzťahu k ďalším námietkam sťažovateľa vyplývajúcim z jeho argumentácie\n(pozri bod 3) a týkajúcim sa porušenia jeho základných práv podľa čl. 50 ods. 3 a čl. 47\nods. 2 a 4 ústavy ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ námietky týkajúce sa postupu\norgánov činných v trestnom konaní v prípravnom konaní spočívajúce v tom smere, že nebol\nprítomný pri výsluchoch vo veci vypočutých svedkoch a že aj pri svojom vypočutí neboli\ndostatočné zabezpečené jeho práva týkajúce sa tlmočenia jeho výpovede z jazyka\n20\n\nmaďarského do jazyka slovenského, po prvýkrát vzniesol až v dovolacom konaní,\nv dôsledku čoho sa nimi najvyšší súd nezaoberal, postupujúc podľa § 371 ods. 4 Trestného\nporiadku. S uvedeným záverom sa stotožňuje aj ústavný súd, keďže z obsahu spisového\nmateriálu, ktorý si zabezpečil, vyplýva, že sťažovateľ predmetné námietky neuplatnil ani\nv prípravnom konaní (napr. pri svojom výsluchu z 26. marca 2009 ani pri preštudovaní\nvyšetrovacieho spisu z 29. septembra 2010 a 23. decembra 2010, ktorých sa nezúčastnil),\nani v konaní pred súdom (napr. po doručení obžaloby a výzve okresného súdu\nz 24. júna 2011, postupujúc podľa § 240 Trestného poriadku, ani na hlavnom pojednávaní\nkonanom v dňoch 17. októbra 2012, 28. novembra 2012 a ani 27. marca 2013\na v neposlednom rade ani na verejnom zasadnutí konanom o odvolaní z 21. augusta 2013).\nAk teda sťažovateľ v predošlých štádiách trestného konania neuplatní v konaní pred\nústavným súdom predostretú argumentáciu, uberá orgány činné v trestnom konaní, ako aj\nvšeobecné súdy o príležitosť sa s týmito jeho námietkami vysporiadať, resp. ich zohľadniť,\na zároveň diskvalifikuje ústavný súd z ich preskúmania z dôvodu princípu subsidiarity\nvyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy a § 49 zákona o ústavnom súde limitujúceho vzťah\nústavného súdu k všeobecným súdom, z ktorého okrem iného vyplýva, že v prípade konania\npred všeobecnými súdmi musí sťažovateľ ochranu svojich základných práv a slobôd vrátane\nargumentácie s tým spojenej uplatniť najskôr v tomto konaní a až následne v konaní\npred ústavným súdom, pretože v opačnom prípade by ústavný súd nedisponoval\nprávomocou na posúdenie takejto argumentácie (III. ÚS 90/03, III. ÚS 135/03\na III. ÚS 201/04). V dôsledku uvedeného sťažnosť sťažovateľa v tejto jej časti ústavný súd\nodmieta z dôvodu nedostatku svojej právomoci, vychádzajúc z § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde.\n22. Sťažovateľ v podanej sťažnosti namietal aj porušenie čl. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy.\nUstanovenia čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy patria medzi základné interpretačné pravidlá\ntvorby a aplikácie právneho poriadku Slovenskej republiky vyjadrujúce princíp právneho\nštátu a princíp právnej istoty, ako aj viazanosť štátnych orgánov konať iba na základe\nústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Uvedené základné,\n21\n\nresp. všeobecné pravidlá a zásady nemajú charakter samostatne uplatňovaného práva.\nIch porušenie možno namietať len súčasne s ochranou konkrétnych základných práv\na slobôd zaručených ústavou (resp. medzinárodnou zmluvou). Keďže v posudzovanej veci\nnebolo zistené porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces\nnapadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu, nemohlo dôjsť ani k porušeniu týchto\nzákladných interpretačných, resp. aplikačných pravidiel. Sťažnosť sťažovateľa v tejto jej\nčasti ústavný súd odmieta z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 4. mája 2016\n\n22", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "dovolanie-dovolacie dôvody", "trestné konanie-dokazovanie v trestnom konaní"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:80854d00-546c-48e8-9c1b-0ad3bf854400", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 199/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 199/08 z 12. 8. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-08-12", "citacie_n": 255, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:80854d00-546c-48e8-9c1b-0ad3bf854400"}, {"guid": "ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 300/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 300/06 z 4. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-04", "citacie_n": 1922, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f"}, {"guid": "ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 301/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 301/06 z 4. 10. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-10-04", "citacie_n": 1940, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1"}, {"guid": "ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 98/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 98/06 z 5. 4. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-04-05", "citacie_n": 1866, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd"}, {"guid": "ussr:5dc4917d-5aa7-4fea-b867-3f8dfb38d0e9", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 268/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 268/05 z 29. 9. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-09-29", "citacie_n": 505, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5dc4917d-5aa7-4fea-b867-3f8dfb38d0e9"}, {"guid": "ussr:988268c0-64f0-4764-84d3-e5c8e6e5a3b0", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 162/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 162/05 z 1. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-01", "citacie_n": 904, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:988268c0-64f0-4764-84d3-e5c8e6e5a3b0"}, {"guid": "ussr:33a2cbd6-0211-46c3-8f59-3aeceed8b516", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 112/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 112/05 z 20. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-20", "citacie_n": 1888, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:33a2cbd6-0211-46c3-8f59-3aeceed8b516"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:2aad4559-0abe-4150-87d2-2bad891ea2d1", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 201/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 201/04 z 17. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-17", "citacie_n": 207, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2aad4559-0abe-4150-87d2-2bad891ea2d1"}, {"guid": "ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 60/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 60/04 z 19. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-19", "citacie_n": 2204, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c"}, {"guid": "ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 50/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/04 z 3. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-03", "citacie_n": 8434, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9"}, {"guid": "ussr:83783f26-2ce9-416d-84fd-f09755b033cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 263/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 263/03 z 3. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-03", "citacie_n": 1667, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:83783f26-2ce9-416d-84fd-f09755b033cb"}, {"guid": "ussr:5efa628a-bf20-442b-8f57-49769d3bcbe7", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 150/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 150/03 z 27. 8. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-08-27", "citacie_n": 1938, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5efa628a-bf20-442b-8f57-49769d3bcbe7"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:bc0e0283-c848-4ebd-a83d-a1091bdcb8bb", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 135/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 135/03 z 11. 6. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-06-11", "citacie_n": 237, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bc0e0283-c848-4ebd-a83d-a1091bdcb8bb"}, {"guid": "ussr:3054d71d-01e6-494b-bd1c-c8914f02f284", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 90/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 90/03 z 26. 3. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-03-26", "citacie_n": 203, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3054d71d-01e6-494b-bd1c-c8914f02f284"}, {"guid": "ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 77/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 77/02 z 27. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-27", "citacie_n": 2547, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe"}, {"guid": "ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 19/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 19/02 z 13. 3. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-03-13", "citacie_n": 3382, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "ussr:92d25b91-0ca1-40cf-b9ea-4e2057bc3ae4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.34.1999.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 34/99", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 34/99 z 28. 4. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-04-28", "citacie_n": 48, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.34.1999.1"}, {"guid": "ussr:1602af38-021d-4faf-b650-6e359b6fb522", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.31.1994.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 31/94", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 31/94 z 1. 6. 1994", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1994-06-01", "citacie_n": 44, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.31.1994.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:487af81e-6f11-4c6a-a03d-b3f3f813f65e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:3.US.485.2021.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 485/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 485/2021 z 16. 9. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-09-16", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.485.2021.1"}]}